Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3723010069
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Antala
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3723010069.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Antalu a sudcov JUDr.
Lucie Horvátovej a JUDr. Juraja Valáška v trestnej veci proti obžalovanému A. A., nar. XX.XX.XXXX v B.
C., okres B. C., trvale bytom C., D. XXX/XX, E. B., t. č. na slobode, pre trestný čin prečinu porušovania
ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 odsek 2, odsek 4 písm. e) Tr. zákona, o odvolaní prokurátorky
Okresnej prokuratúry Považská Bystrica v neprospech obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Trenčín, pracovisko Považská Bystrica zo dňa 05. februára 2024 pod sp. zn. PB-12T/17/2023, na
verejnom zasadnutí konanom v Trenčíne, dňa 30. apríla 2025 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie prokurátorky z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, pracovisko Považská Bystrica zo dňa 05. februára
2024 pod sp. zn. PB-12T/17/2023 bol obžalovaný A. A., nar. XX.XX.XXXX (ďalej

len „obžalovaný“) podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry
Považská Bystrica zo dňa 27. februára 2023 pod č. k. Pv 585/22/3306-10, doručenej
ešte bývalému Okresnému súdu Považská Bystrica dňa 27. februára 2023 (prechodom
súdnictva na Okresný súd Trenčín) oslobodený pre skutok, právne kvalifikovaný ako trestný čin prečinu
porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 odsek 2, odsek 4 písm. e) Tr. zákona na tom
skutkovom základe, že

„ napriek tomu, že bol rozhodnutím člena stráže Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky ev. č. F.
XX XXXXXXXX zo dňa 16.04.2022, právoplatným dňa 16.04.2022, v blokovom
konaní postihnutý za priestupok na úseku ochrany životného prostredia podľa § 92 ods. 1
písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, ktorého sa
dopustil jazdou osobným motorovým vozidlom na pozemku s druhým stupňom ochrany v B., za čo mu

bola uložená bloková pokuta nezaplatená na mieste vo výške 100,- Eur,

dňa 23.07.2022, v presne nezistenom čase neoprávnene jazdil motorovým vozidlom značky Jeep Grand
Cherokee, EČ: B. XXXXX v k. ú. G. A., okres B. C. za hranicami zastavaného územia obce G. A. po
lesnom pozemku parcele KNC H. XXXX, v lokalite sedlo I., pričom toto územie je v pôsobnosti Chránenej
krajinnej oblasti J., na ktorom platí druhý stupeň ochrany čím porušil ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a)

zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 31
odsek 1 písmeno d) zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov

o s l o b o d e n ý ,

nakoľko skutok nie je trestným činom. “Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v lehote 15-tich dní napadla odvolaním
v neprospech obžalovaného intervenujúca a dozorová prokurátorka Okresnej prokuratúry Považská
Bystrica, ktoré odôvodnila písomne doslovne takto :

„Rozhodnutie súdu nepovažujem za zákonné a opodstatnené, lebo nesprávne vyhodnotil zabezpečené
dôkazy, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu názoru.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd dospel k záveru, že skutok, ktorý sa
obžalovanému kladie za vinu nie je trestným činom a to z dôvody absencie zavinenia obžalovaného

vo forme úmyslu, teda z dôvodu absencie subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu porušovania
ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2, ods. 4 písm. e) Trestného zákona.
Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že nemal ako zistiť, že vedie motorové vozidlo po lesnom
pozemku a tiež nemal vedomosť o tom, že táto oblasť požíva vyšší stupeň ochrany, nakoľko nebola
označená žiadnou značkou. O značke, ktorej fotografia sa nachádza vo vyšetrovacom spise a ktorá je
umiestnená pri K. A., pri odbočke na J. si myslel, že táto platí len pre uvedenú odbočku. Zo stanoviska

Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky, správy chránenej krajinnej oblasti J., ktorá je súčasťou
vyšetrovacieho spisu vyplýva, že parcela KN-C č. XXXX v k. ú. G. A., po ktorej obžalovaný A. jazdil sa
nachádza v kompetenčnom území Správy CHKO J., kde platí druhý stupeň ochrany. Začiatok hranice
CHKO J. s druhým stupňom ochrany je označený tabuľou so štátnym znakom s názvom územia, po ľavej
strane hlavnej cesty smerom na G. A. a tiež na lesnej ceste sa nachádza výrazná červeno biela rampa,

ktorú nie je možné obísť. Uvedené zhodne potvrdili aj svedkovia - strážcovia prírody A. L. J. a C. A. K..
S právnym názorom okresného súdu, že obžalovanému A. sa nepodarilo preukázať zavinenie vo forme
úmyslu, sa nie je možné stotožniť, nakoľko v zmysle ustanovenia § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákon
platí všeobecná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov a to: O

všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka.
V tomto smere poukazujem aj na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3Ro/99/2018, ktorým zrušil
rozhodnutie Okresného súdu Trenčín, ktorý založil svoje rozhodnutie na závere, podľa ktorého nemal
preukázané naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, pričom v posudzovanom

prípade išlo taktiež o prečin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Trestného
zákona. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ okresný súd dospel k záveru,
že obžalovaný mal v žalovanom čase na mieste činu porušiť ustanovenie § 31 ods. 1 písm. d) zákona č.
326/2005 Z. z., potom záver okresného súdu o absencii vedomosti obžalovaného o obsahu všeobecne
závažných právnych predpisov na ochranu prírody alebo na úseku lesného hospodárstva je v rozpore s

vyššie uvedenou zákonnou nevyvrátiteľnou domnienkou o znalosti obžalovaného o obsahu všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré sa ho v žalobnej dobe týkali. Pri posudzovaní závažnosti činu bude
nevyhnutné vychádzať z toho, že v ustanovení § 305 ods. 2 Trestného zákona zákonodarca zakotvil,
že samotná neoprávnená jazda motocyklom v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na
lesnom pozemku je trestným činom bez toho, aby musel byt' preukázaný negatívny dopad tejto jazdy

na rastlinnú alebo živočíšnu ríšu v mieste činu.
Pokiaľ ide o trasu, po ktorej obžalovaný A. A. viedol motorové vozidlo a tak ako to sám uviedol, či už
v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, na tejto trase, pri jazde, prechádzal okolo značky
v G. A. pri odbočke na J., ktorá jednoznačne označovala zákonom predpísaným spôsobom začiatok
hranice CHKO J. s druhým stupňom ochrany a následne prešiel aj okolo rampy, ktorá bola podľa jeho

tvrdeniaotvorená,avšaktoničnemenínaskutočnosti,žerampabolaviditeľneajasneoznačenáčerveno
bielou farbou, v tomto úseku bola cesta zúžená a aj vzhľadom na terén nebolo možné rampu ako takú
prehliadnuť. V tejto súvislosti o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom
vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka a je potrebné zdôrazniť, že aj z laického pohľadu
rampa nie je osadená na mieste, kde je cesta riadne a bežne prístupná ber obmedzení. Zároveň mám

za to, že vzhľadom za postihnutie obžalovaného za priestupok na úseku ochrany životného prostredia,
ktorého sa dopustil obdobným spôsobom a síce jazdou osobným motorovým vozidlom na pozemku s
druhým stupňom ochrany v obci B. a to v krátkom čase, tri mesiace pred skutkom opísaným v obžalobe,
za čo mu bola uložená bloková pokuta vo výške 100,- € blokom na pokutu nezaplatenú namieste č.
XXXXXXXXXX zo dňa 16.04.2022, tento mal jednoznačnú vedomosť o protiprávnosti svojho konania,

ktorá vyplynula okrem iného i z jeho osobnej skúsenosti v priestupkovom konaní.
Obžalovaný svojim protiprávnym konaním porušil viaceré zákonné ustanovenia upravujúce ochranu
prírodyakrajiny,keďbezakéhokoľvekpredchádzajúcehopovoleniapríslušnéhoorgánujazdilpolesnom
pozemku,naviacvChránenejkrajinnejoblastiD.M.sdruhýmstupňomochrany.Atonapriektomu,žebolza obdobné konanie postihnutý v priestupkovom konaní, krátko pred spáchaním obžalovaného skutku.
Obžalovaný konal v rozpore s ustanovením § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z o ochrane
prírody a krajiny, v zmysle ktorého na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, je zakázaný vjazd

a státie motorovým vozidlom, na pozemky za hranicami zastavaného územia obce mimo diaľnice, cesty
a miestne komunikácie, parkoviska, čerpacej stanice, garáže, továrenského, staničného alebo letištného
priestoru,pričomjehoúmyselnékonaniejepreukázanéexistenciouriadnehooznačeniazačiatkuhranice
CHKO J. s druhým stupňom ochrany a to tabuľou so štátnym znakom s názvom územia, po ľavej strane
hlavnej cesty smerom na G. A., po ktorej obžalovaný, ako sám uviedol prišiel. Obžalovaný konal taktiež

v rozpore s ustanovením § 31 ods. 1 písm. d) zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, v zmysle ktorého je na
lesných pozemkoch zakázané jazdiť alebo stáť motorovým vozidlom mimo vyznačených miest, pričom
jeho úmyselné konanie je preukázané existenciou riadne osadenej rampy výraznej červeno bielej farby,
z ktorej musí byt' aj laikovi zrejmé, že sa nejedná o voľne dostupný priestor, po ktorom je možné sa
pohybovať. Úmyselné konanie páchateľa možno odvodiť aj z nevyvrátiteľnej domnienky, že o všetkom,
čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému,

koho sa to týka, pričom u obžalovaného je toto úmyselné konanie umocnené aj jeho predchádzajúcou
priestupkovou minulosťou na úseku ochrany životného prostredia.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti považujem moje odvolanie za odôvodnené a navrhujem, aby Krajský
súdvTrenčínevyhovelmôjmuodvolaniu,podľa§321ods.1písm.b)Trestnéhoporiadkuzrušilrozsudok
Okresného súdu Trenčín sp. zn. PB-12T/17/2023 zo dňa 05.02.2024 a podľa § 322 ods. 1 Trestného

poriadku mu vrátil veci, aby ju v predmetnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.“

Obžalovaný sa k písomnému odôvodneniu odvolania prokurátorky do konania verejného zasadnutia
odvolacieho súdu písomne vyjadril prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu doslovne takto :

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa oslobodil obžalovaného spod obžaloby Okresnej
prokuratúry Považská Bystrica č. Pv 585/22/3306-10 zo dňa 27.2.2023 pre skutok právne kvalifikovaný
ako prečin porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 2,
ods. 4 písm. e) Tr. zák., a to podľa § 285 písm. b) Tr. por., pretože skutok nie je trestným činom.

Prokurátor podaným odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa v neprospech obžalovaného s
odôvodnením, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil zabezpečené dôkazy a v dôsledku toho
dospel k nesprávnemu právnemu názoru, že obžalovanému sa nepodarilo preukázať zavinenie vo forme
úmyslu. Prokurátor poukázal v tomto smere na ustanovenie § 15 zák. č. 400/2015 Z. z., v zmysle ktorého
platí všeobecná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, podľa

ktorejovšetkom,čobolovzbierkezákonovvyhlásené,samázato,žedňomvyhláseniasastaloznámym
každému, koho sa to týka. Podporne poukázal prokurátor na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
č. 3Ro/99/2018. Podľa prokurátora úmyselné konanie kladené obžalovanému za vinu bolo preukázané
jednak existenciou riadneho označenia začiatku hranice CHKO J. s druhým stupňom ochrany tabuľou
so štátnym znakom s názvom územia umiestnenou po ľavej strane hlavnej cesty smerom na G. A., po

ktorej obžalovaný prichádzal a jednak existenciou riadne osadenej rampy výraznej červenobielej farby,
z ktorej podľa prokurátora musí byť aj laikovi zrejmé, že sa nejedná o voľne dostupný priestor, po ktorom
je možné sa pohybovať. S poukazom na takto vymedzené dôvody odvolania prokurátor navrhol, aby
odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 322 ods.
1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný považuje rozsudok súdu prvého stupňa za správny a zákonný a odvolacie námietky
prokurátora proti správnosti rozsudku a postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov a tvorbe
právnych záverov považuje za neopodstatnené.
K námietke prokurátora o preukázaní zavinenia obžalovaného už s poukazom na všeobecnú domnienku
o znalosti právnych predpisov vyhlásených v zbierke zákonov vyplývajúcu z § 15 zák. č. 400/2015

Z. z. obžalovaný uvádza, že túto nepovažuje za správnu a pokiaľ v tomto smere poukázal prokurátor
na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne v inej konkrétnej veci označené v odôvodnení odvolania
prokurátora (zrejme s chybou v označení), tak obžalovaný naproti tomu poukazuje na iné rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne, a to uznesenie č. 23To/133/2017 zo dňa 29.1.2018, v ktorom bol vyslovený
právny názor, v zmysle, ktorého pre záver o tom, že sa skutok, ktorý napĺňa znaky určitého trestného

činu stal, nepostačuje zistenie, že páchateľ jazdil (v danom prípade štvorkolkou) po „zakázanom“ území,
teda, že naplnil objektívnu stránku v tomto prípade prečinu podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. U tohto trestného
činu, ktorý oproti odseku 1 je samostatnou skutkovou podstatou trestného činu porušovania ochrany
rastlín a živočíchov, sa vyžaduje zavinenie vo forme úmyslu. Nemožno pritom stotožňovať úmysel jazdiť(štvorkolkou) v určitom priestore s úmyslom jazdiť aj v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. V takomto prípade úmyselný rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi nemožno
ustáliť len na základe všeobecnej zásady v tom, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“. Uplatnenie

tejto zásady by mohlo postačovať, ak by predmetný trestný čin bol nedbanlivostný. Je nepochybne
povinnosťou štátu, aby „ochranu“ určitého územia pred úmyselným poškodzovaním aj prostriedkami
trestného práva zabezpečil nielen „vymedzením" chráneného územia v právnej norme, ale aj dostatočne
zrozumiteľným (vrátane viditeľnosti) označením na miestach, kde sa inak objektívne technicky môže
vstúpiť (napríklad motorovou štvorkolkou). Ak takéto označenie nie je možné v trestnom konaní bez

akýchkoľvek pochybností preukázať, musí súd rezignovať na vyvodenie trestnej zodpovednosti. Podľa
obžalovaného ide o právne závery správne a zároveň logické v kontexte povinnosti orgánov činných v
trestnom konaní preukázať páchateľovi naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu,
pre ktorý je proti nemu trestné stíhanie vedené. Ak sa v zmysle § 305 ods. 2 Tr. zák., predstavujúceho
základnú skutkovú podstatu trestného činu kladeného obžalovanému za vinu v tejto veci, vyžaduje
po subjektívnej stránke úmyselné zavinenie, tak na jeho preukázanie nie je možné vychádzať len

zo všeobecnej domnienky o znalosti právnych predpisov vyhlásených v zbierke zákonov, a to najmä
v takom prípade, kedy ide o taký právny predpis, ktorý stanovuje zákazy a obmedzenia vo vzťahu
k určitému územiu z hľadiska jeho všeobecnej charakteristiky (stupňa ochrany), bez toho, aby bolo
zároveň ohraničenie (začiatok a koniec) takéhoto územia vymedzené spôsobom, kedy by páchateľ
musel vedieť, že vstupom na takéto územie (od konkrétne určeného miesta) už porušuje alebo ohrozuje

záujem chránený zákonom, alebo by musel byť s takýmto následkom uzrozumený (pre prípad, že ho
spôsobí), tak, ako to predpokladá úmyselné zavinenie vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu v
zmysle § 15 písm. a) alebo b) Tr. zák. Nie je možné dozvedieť, že od určitého miesta trasy svojej cesty
sa už pohyboval po území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany. Z vykonaného dokazovania pritom
jednoznačne vyplynulo, že z uvedeného označenia umiestneného na rozhraní ciest do obcí K. A. a J.,

na ktoré aj prokurátor v odvolaní poukázal, sa toto obžalovaný vôbec dozvedieť nemohol. Pokiaľ ide o
porušenie ustanovenia § 31 ods. 1 písm. d) zák. č. 326/2005 Z. z., ktoré je tiež obžalovanému kladené
za vinu v podanej obžalobe, k tomuto treba uviesť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že cesta, na
ktorúcezotvorenúrampuzhlavnejcestyvobciG.A.obžalovanýodbočilsosvojímvozidlom,bolacestou
so spevneným povrchom a že obžalovaný v minulosti videl po tejto ceste jazdiť aj iné motorové vozidlá,

vrátane osobných a dokonca v sedle I., do ktorého táto cesta viedla, videl parkovať viaceré vozidlá
a že na tejto ceste bola dokonca umiestnená všeobecná dopravná značka zákazu vjazdu s dodatkovou
tabuľou vzťahujúcou sa na vozidlá stavby D3, ktorá mohla u každého vyvolať zdanie, že jazdí po ceste,
po ktorej je jazda dovolená až po uvedenú dopravnú značku. Pritom bolo preukázané, že obžalovaný
svoje vozidlo pred touto dopravnou značkou odstavil a v jazde ďalej nepokračoval, čo tiež vylučuje

jeho úmysel porušovať akékoľvek všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa obžalovaného preto
nebolo možné objektívne z existujúceho značenia zistiť, že by jazdou po takejto ceste porušoval zákaz
vyplývajúci z § 31 ods. 1 písm. d) zák. č. 326/2005 Z. z. Z týchto dôvodov nebolo podľa obžalovaného
vôbec preukázané jeho úmyselné protiprávne konanie smerujúce k porušeniu uvedených právnych
predpisov a tým nebola preukázaná subjektívna stránka trestného činu porušovania ochrany rastlín

a živočíchov v zmysle § 305 ods. 2 Tr. zák. ako jedného zo znakov skutkovej podstaty a preto nebolo
možné obžalovaného uznať z tohto trestného činu vinným. Odvolacie námietky prokurátora v tejto časti
sú preto podľa obžalovaného neopodstatnené a nesprávne.
K námietke prokurátora o preukázaní úmyselného konania obžalovaného existenciou riadneho
označenia začiatku hranice CHKO J. s druhým stupňom ochrany, a to tabuľou so štátnym znakom a s

názvom územia po ľavej strane hlavnej cesty smerom na G. A., je potrebné už s poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti zdôrazniť, že z tabule, na ktorú prokurátor poukazuje, vôbec uvedené nevyplýva,
keď z tejto nevyplýva vôbec stupeň ochrany územia, pričom porušenie zákazu, ktoré je obžalovanému
kladené za vinu v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zák. č. 543/2002 Z. z. sa týka územia, na ktorom platí
druhý stupeň ochrany. Obžalovaný sa tak bez ohľadu na všetky vyššie uvedené skutočnosti nemohol

z takéhoto označenia vôbec dozvedieť, že by vstúpil na územie s takýmto (druhým) stupňom ochrany.
K námietke prokurátora o preukázaní úmyselného konania obžalovaného existenciou riadne osadenej
rampy výraznej červenobielej farby, z ktorej musí byt' podľa prokurátora aj laikovi zrejmé, že sa nejedná
o voľne dostupný priestor, po ktorom je možné sa pohybovať, je potrebné uviesť, že takáto námietka
je len všeobecného charakteru a založená na subjektívnej úvahe, pričom je celkom bežné, že určité

cesty alebo ich úseky sú vybavené obdobnou rampou alebo iným zabezpečovacím zariadením za
účelom ich dočasného zneprístupnenia alebo sprístupnenia len pre určitý okruh užívateľov, z čoho však
nemožno vôbec vyvodzovať, že takáto otvorená rampa by mala byť jasným a zrozumiteľným označením
zakazujúcimvstupnaúsekcestyumiestnenejzaňou.Nauvedenejrampečijejkonštrukciineboložiadneoznačenie obsahujúce akúkoľvek informáciu o takomto zákaze a preto jej samotné osadenie v danom
mieste nemožno považovať za skutočnosť informujúcu o zákaze vstupu na úsek cesty za takouto
rampou. Pokiaľ ide o otázku otvorenia či zatvorenia rampy v čase vjazdu obžalovaného s vozidlom na

úsek cesty za takouto rampou, tak podľa obžalovaného pri logickom vyhodnotení skutočnosti, ktoré k
tejto otázke vyplynuli z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ak by rampa bola zatvorená, tak by sa
obžalovaný vôbec s vozidlom na úsek cesty za touto rampou nedostal a že, ak by obžalovaný s touto
rampou akokoľvek manipuloval, bolo by to zistené zo záznamu z fotopasce, ktorá mala byť v mieste
tejto rampy umiestnená. Obžalovaný odbočil z hlavnej cesty na uvedenú cestu a po tejto jazdil v čase,

keď bola rampa otvorená a s vozidlom zastavil pred dopravnou značkou zakazujúcou vjazd na úsek
cesty za ňou a ďalej v jazde nepokračoval. Preto ani táto odvolacia námietka prokurátora nie je podľa
obžalovaného opodstatnená a správna.
Podľa obžalovaného súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zabezpečené
dôkazy správne a dôsledne vyhodnotil a na základe toho dospel k správnemu záveru o nepreukázaní
zavinenia vo forme úmyslu a správne rozhodol, keď obžalovaného z toho dôvodu podľa § 285 písm. b)

Tr. por. spod obžaloby oslobodil.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností obžalovaný cestou svojho zvoleného obhajcu
navrhuje, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.“

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa konalo za splnenia všetkých zákonných procesných
podmienok pre jeho vykonanie, intervenujúci prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne, v rámci
konečného návrhu uviedol, že sa stotožňuje s podaným odvolaním podriadenej prokurátorky ako aj
s dôvodmi jej odvolania a navrhol rozhodnúť spôsobom uvedeným v písomných dôvodoch jej odvolania.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu poukázal
na ich písomné vyjadrenie k písomne odôvodnenému odvolaniu a navrhol odvolanie prokurátora ako
nedôvodné, podľa § 319 Tr. poriadku zamietnuť. Dodal, že od 01. januára 2025 došlo k novele
práve v ustanovení § 13 odsek 1 písm. a) Zákona č. 543/2002 Z. z., podľa
ktorého došlo k rozšíreniu výnimiek vstupu motorových vozidiel aj na také pozemky, aké sú predmetom

trestného stíhania v tomto prípade.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že sa
stotožňuje so všetkým, čo uviedol právom konečného návrhu jeho obhajca.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, na podklade odvolania prokurátorky, podaného v neprospech
obžalovaného, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené dňa 30. mája 2024, na verejnom
zasadnutí dňa 30. apríla 2025, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátorky podľa § 316
odsek 1 Tr. poriadku a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku prvostupňového okresného súdu

podľa § 316 odsek 3 Tr. poriadku, preskúmal postupom podľa § 317 odsek 1 Tr. poriadku zákonnosť a
odôvodnenosť výroku v napadnutom rozsudku o oslobodení obžalovaného spod obžaloby (o vine
a súvisiacom treste), ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom
zistil, že odvolanie prokurátorky, hoci je prípustné, bolo podané oprávnenou osobou, včas i na správnom
mieste, nie je však dôvodné. Pritom súčasne nezistil chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, a ktoré by

odôvodňovali prípadné podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Tr. poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že prvostupňový okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového
stavuveciatietosprávne,atoajbezopomenutiaexistujúcejaneopomenuteľnejzásadyindubioproreo,

t. j. v pochybnostiach v prospech obžalovaného, vyplývajúcou z ustanovenia § 2 odsek 4 Tr. poriadku
zákonným spôsobom vyhodnotil jednotlivo a v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 odsek
10 a 12 Tr. poriadku a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom.
Prvostupňový okresný súd v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Tr. poriadku v odôvodnení
napadnutého rozsudku podrobne a presvedčivo a akceptovateľne vysvetlil, o ktoré skutočnosti oprel

svoje závery o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr.
poriadku, pretože žalovaný skutok, hoci bolo dokázané, že sa stal tak, ako bol popísaný v skutkovej
časti podanej predmetnej obžaloby prokurátorky, nevykazuje kumulatívne potrebné formálne znaky
predmetného žalovaného trestného činu prečinu (a ani iného trestného činu v čase, kedy malo dôjsťk spáchaniu žalovaného skutku), so zreteľom na preukázané skutkové okolnosti. Z hľadiska naplnenia
formálnych znakov aj podľa názoru krajského súdu okresný súd správne dospel k záveru o evidentnej
absencii vedomosti obžalovaného v inkriminovanom čase ako vodiča, ktorý s osobným motorovým

vozidlom vošiel protiprávne na predmetné pozemky špecifikované v skutkovej časti podanej predmetnej
obžaloby, ktoré majú požívať zákonnú ochranu v zmysle Zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny a Zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, ale predovšetkým subjektívnej stránky – úmyselného
konania akoukoľvek formou. Prvostupňový okresný súd jasne a zrozumiteľne správne vyjadril svoje
závery o tom, že nebolo vôbec preukázané, že by existovalo nepochybne preukázané úmyselné

konanie obžalovaného či už formou priameho úmyslu (dolus generalis) alebo nepriameho úmyslu (dolus
eventualis). V tomto smere správne argumentoval skutkovými okolnosťami, keď pozemok, po ktorom
prechádzal obžalovaný v inkriminovanom čase so svojim osobným motorovým vozidlom nebol celkom
zreteľne a akceptovateľne aj označený, že ide práve o pozemok, ktorý požíva príslušnú právnu ochranu
tak, ako na to prokurátorka poukazovala v rámci žalovanej skutkovej časti obžaloby. Krajský súd je
totožného názoru ako prvostupňový okresný súd a ako v tomto smere aj argumentoval kvalifikovane

obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu v rámci svojho vyjadrenia k dôvodom podaného odvolania
prokurátorky, že skutočne nepostačuje pri posudzovaní naplnenia subjektívnej stránky iba formálna
skutočnosť, že predmetný pozemok, na ktorom v inkriminovanom čase mal vojsť nedovolene a v rozpore
s obžalobou uvádzanými príslušnými dvoma ustanoveniami z dvoch uvádzaných právnych predpisov,
požíva túto ochranu, pretože to musí byť aj zrozumiteľne a reálne vyznačené na hraniciach takýchto

pozemkov, ktoré takúto ochranu zákonne požívajú, čo v prejednávanom a posudzovanom prípade tomu
tak nepochybne nebolo, keď táto skutočnosť vyplýva nielen z presvedčivej obhajoby obžalovaného, ale
predovšetkým zo zabezpečenej vyhotovenej fotodokumentácie z inkriminovaného miesta. Obžalovaný
na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, prostredníctvom svojho obhajcu navyše predložil fotografie
zinéhomiesta,ktoré požívajúobdobnúzákonnúprávnuochranuvovzťahukvstupumotorovýchvozidiel

na takéto pozemky, z ktorej vyplynulo, že tam označenie takéhoto pozemku je zrozumiteľné a správne
vyjadrené, že takýto pozemok predmetnú zákonnú ochranu požíva. Okresný súd správne a zákonne
vyhodnotil vykonané dôkazy pred ním na hlavnom pojednávaní, ktoré bez akýchkoľvek rozumových
pochybností vyvrátili tvrdené, nie nepodstatné skutočnosti v skutkovej časti podanej predmetnej
obžaloby a v tejto súvislosti aj podrobné odvolacie námietky prokurátorky, ktoré v podstate nemôžu

viesť k inému záveru než takému, že v prejednávanom a posudzovanom prípade nebolo
relevantne, resp. nepochybne preukázané naplnenie subjektívnej stránky v konaní obžalovaného, t.
j. jeho úmysel, ktoré by bolo možné v kumulatívnom naplnení ostatných troch formálnych znakov
predmetného žalovaného trestného činu prečinu (vrátane naplnenia materiálneho korektívu v zmysle §
10 odsek 2 Tr. zákona) považovať za dokonané spáchanie žalovaného predmetného trestného činu

prečinu, či iného trestného činu v inkriminovanom čase. Napokon aj skutočnosť, na ktorú správne
poukázal obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci
prednesu konečného návrhu, t. j. rozšírenie výnimiek pre vstup motorových vozidiel v rámci prijatej
novely Zákona č. 543/2002 Z. z. v ustanovení §-u 13 odsek 1, s účinnosťou od 01. januára 2025
svedčí jednoznačne v prospech obžalovaného a táto skutočnosť súčasne predstavuje prekážku pre

posúdenie žalovaného skutku, ktorého sa dopustil obžalovaný, ako predmetného žalovaného trestného
činu prečinu.

Krajský súd preto ďalej uvádza, že napadnutý rozsudok prvostupňového okresného súdu je rozhodnutie,
ktoré je založené na starostlivom vyhodnotení celého dokazovania, a to spôsobom ako prikazuje

ustanovenie § 2 odsek 12 Tr. poriadku. Úvahy a závery prvostupňového okresného súdu založené na
zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne a krajský súd sa s nimi preto bez výhrad
aj stotožnil.

Krajský súd opakovane zdôrazňuje, že po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým a právnym

záverom ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými okresný súd rozviedol a
vysvetlil svoje zistenia a právne závery, preto odvolacie námietky prokurátorky nepovažoval za dôvodné
a nespôsobilé zasiahnuť do napadnutého rozhodnutia v akomkoľvek smere. Odvolacie námietky
prokurátorky totiž smerovali vo svojej podstate len do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré
odvolateľka navrhla vyhodnotiť inak, než ako to urobil prvostupňový okresný súd. V tomto smere treba

uviesť, že každý orgán trestného konania, teda aj súd hodnotí vykonané dôkazy podľa § 2 odsek 12 Tr.
poriadku v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a podľa vlastného vnútorného presvedčenia.
Krajský súd nemôže preto vstupovať do tohto hodnotenia dôkazov a priamo nariadiť okresnému súdu,
ako súdu nižšieho stupňa k akým konkrétnym záverom má dospieť. Na základe týchto úvah možnopotom vysloviť, že ak prvostupňový súd dospeje k určitému záveru a tento záver je
výsledkomlogickéhokonaniaauvažovania,nemožnomupotomvytknúťžiadnepochybenie.Takjetomu
aj v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, prvostupňový okresný súd v napadnutom rozsudku sa

starostlivo a dôsledne zaoberal všetkými, vo veci vykonanými dôkazmi a tieto správne vyhodnotil podľa
zásad uvedených v ustanovení § 2 odsek 12 Tr. poriadku, tiež neopomenutím už uvedenej zásady
in dubio pro reo, t. j. v pochybnostiach v prospech obvineného či obžalovaného. Jeho rozhodnutie je
preto správne a v súlade so zákonom, lebo má oporu vo vykonanom dokazovaní a to predovšetkým
vo vzťahu k právnemu posúdeniu žalovaného skutku, ktorý skutočne nenapĺňa kumulatívne všetky štyri

formálne znaky žalovaného a ani iného trestného činu, platného v čase, kedy došlo k jeho spáchaniu.

Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd nepovažoval odvolanie prokurátorky za dôvodné, preto ho
podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť n i e j e prípustná.