Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5321203101
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5321203101.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prestimex plus, a.s., Stará Bystrica 928, IČO:
36 396 966, zastúpenej advokátskou kanceláriou MALICH advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava,
Dunajská 25, IČO: 47 256 991, proti žalovanej Obec Stará Bystrica, Stará Bystrica 537, IČO: 00 314 307,
zastúpenej advokátskou kanceláriou RASLEGAL, s.r.o., Bratislava, Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 855
561,ovydaniebezdôvodnéhoobohatenia,vedenomnaOkresnomsúdeČadcapodsp.zn.11C/88/2021,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. júla 2023 sp. zn. 10Co/28/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného

súdu Čadca z 15. augusta 2022 č. k. 11C/88/2021-197 (ďalej len „súd prvej inštancie resp. prvoinštačný
súd), ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej
istinu vo výške 60 055 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 60 055 eur od 19.
novembra 2021 až do zaplatenia a zároveň uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania
v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku
(výrok I.); žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu

podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“; výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol, že v danej veci si
žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvrdením, že nadobudla kúpnou
zmluvou zo 4. septembra 2002 pozemok parcelu registra „C“ č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 4185 m2 zapísanú v tom období na LV č. XXXX pre katastrálne územie W. O. (ďalej len

„pozemok v katastrálnom území W. O.“), a to od predávajúceho občianskeho združenia Telovýchovnej
jednoty FK Stará Bystrica (ďalej len „TJ FK Stará Bystrica“). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
rozsudkom Okresného súdu Čadca zo dňa 18. mája 2017 č. k. 6C/82/2010-1153 v spojení s rozsudkom
zo dňa 21. augusta 2019 Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/246/2018 bolo vyhovené žalobe žalobkyne
- Obce Stará Bystrica o určenie vlastníckeho práva k uvedenému pozemku. V predmetnom konaní
bola kúpna zmluva zo dňa 2. decembra 1998, ktorou Obec Stará Bystrica predala rade TJ FK Stará

Bystrica, pozemok parcelu KNC č. XXXX/XX - zastavané plochy o výmere 13866 m2 zapísaný na
LV č. XXX pre katastrálne územie W. O., vyhlásená za absolútne neplatný právny úkon. TJ FK Stará
Bystrica preto nemohla previesť časť pozemku vyčleneného geometrickým plánom na žalobkyňu, a to
konkrétne parcelu KNC č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 4185 m2 nachádzajúcu
sa v katastrálnom území W. O.. Žalobkyňa preto nikdy nebola vlastníkom uvedeného pozemku v
katastrálnom území W. O., ale jej vlastníkom bola žalovaná.1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak došlo k strate v majetkovej sfére na strane žalobkyne,
tak len výlučne z titulu zaplatenej kúpnej ceny (cca 500 eur). Nárok z bezdôvodného obohatenia z
titulu zaplatenej kúpnej ceny však nebolo možné stotožniť s nárokom bezdôvodného obohatenia z titulu

zhodnotenia pozemku, ktorá skutočnosť bola predmetom konania. Na žalobkyňu kúpou neprešli nároky
z titulu údajného zhodnotenia pozemku prostredníctvom investícií tretích osôb. Aktívne legitimovaným
na vydanie bezdôvodného obohatenia mal byť ten, na úkor koho sa neoprávnene zväčšil majetok.
K zväčšeniu musí zodpovedať úbytok v majetkovej sfére tretej osoby, ktorou ale v danom prípade
nebola žalobkyňa, ktorá sama uviedla, že žiadne investície na zhodnotenie pozemku nevynaložila.

Práce vykonané na pozemku - navážka zeminy, úprava plochy pozemku sa začali vykonávať ešte v
roku 1994 - vykonávali to dobrovoľníci a športoví nadšenci v spolupráci s obchodnou spoločnosťou
Prestimex, s.r.o. Tieto práce vykonávali pre TJ FK Stará Bystrica, ktorá kúpnou zmluvou z 4. septembra
2002 pozemok predala žalobkyni. Zaplatením kúpnej ceny žalobkyňa nadobudla zhodnotený pozemok
od svojho právneho predchodcu TJ FK Stará Bystrica. Nadobudla tak ale všetky investície, ktoré do
pozemku vložil jej právny predchodca, resp. tretie osoby.

1.3. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd dospel k záveru, že nebol splnený predpoklad subjektov
záväzkového právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou, nakoľko žalobkyňa nebola oprávneným
subjektom, teda tým, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané. Nebolo preukázané, že
investovala do cudzieho majetku. Žalobkyňa kúpila pozemok za kúpnu cenu 500 eur od TJ FK Stará

Bystrica, v ktorej cene podľa jej tvrdenia už mali byť zahrnuté nejaké investície. V spore mala preukázať,
v akom rozsahu malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej a v akom rozsahu sa takéto
obohatenie prejavilo v negatívnom zmysle v jej majetkovej sfére, teda o čo sa zmenšil jej majetok. Tieto
tvrdenia ale nepreukázala. Súd prvej inštancie majúc za to, že na strane žalobkyne nie je daná aktívna
legitimácia na podaní ňou formulovaného žalobného návrhu, nemal za dôvodné ďalšie preukazovanie

výšky a rozsahu bezdôvodného obohatenia. K vyhodnoteniu dôkazov predložených žalobkyňou vo
vzťahu k uplatnenej istine 60 055 eur spolu s príslušenstvom preto z dôvodu hospodárnosti konania
nepristúpil. Samotná žalobkyňa nepoprela, že práce vykonané na pozemku boli vykonávané v priebehu
rokov 1994-1996 (terénne úpravy), to znamená ešte pred tým ako nadobudla (neplatne) vlastníckeho
práva k pozemku. Nepreukázala ale, aké investície vynaložila na zhodnotenie pozemku a taktiež

nepreukázala, že právo z titulu bezdôvodného obohatenia prešlo na ňu, z čoho vyplynul nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie na jej strane.

2. Odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie správne
a dôsledne zistil skutkový stavu súdom prvej inštancie, ktorý bol spoľahlivým základom pre prijaté

rozhodnutie, pričom výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutkový stav súd prvej inštancie aj
správne právne posúdil. Prvoinštančný rozsudok preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

2.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že v súdenej veci bola
argumentácia žalobkyne primárne založená na tvrdení o existencii jej aktívnej vecnej legitimácie,

ktorú vyvodzovala z nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, spolu s ktorým mala
nadobudnúť aj oprávnenie uplatňovať si voči žalovanej nároky z bezdôvodného obohatenia, keďže jej
právny predchodca zabezpečil zhodnotenie pozemku a vynaložené investície previedol na žalobkyňu.
Takto prezentovaný právny názor však podľa odvolacieho súd nemal žiadnu oporu v legislatíve ani
judikatúre. Jedinou relevantnou skutočnosťou v danej veci bolo len to, že žalobkyňa predmetný pozemok

nijakým spôsobom nezhodnotila, čo ani nebolo sporné. Pokiaľ v dôvodoch svojho odvolania tvrdila,
že všetky investície do pozemku boli vynaložené aj za jej súčinnosti, jednalo sa o tvrdenie nielenže
nepreukázané, ale i irelevantné, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k zhodnoteniu
pozemku investíciami došlo ešte pred tým, ako ho žalobkyňa kúpila. Jediný náklad, ktorý v súvislosti s
pozemkom vynaložila bola kúpna cena, ktorú zaplatila predávajúcemu TJ FK Stará Bystrica, teda nie

žalovanej, z ktorého dôvodu nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej ani titulom
zaplatenej kúpnej ceny.

2.2. Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé a žalobkyňa to v súdnom konaní nijako nevysvetlila, akým
spôsobom malo dôjsť k prevodu investícií vynaložených na zhodnotenie pozemku z právneho

predchodcu žalobkyne na žalobkyňu. V nadväznosti na to odvolací súd uviedol, že priam pozoruhodne
vyznelo tvrdenie žalobkyne, že kúpna cena za prevod pozemku nezodpovedala výške investícií, ktoré
boli na jeho zhodnotenie vynaložené. Tieto vyjadrenia evokovali záver, že kúpila pozemok od svojej
právnej predchodkyne, ktorá ho zhodnotila svojimi investíciami, za cenu, ktorá nezodpovedala reálnejhodnote zhodnoteného pozemku a bola podstatne nižšia ako cena trhová. Zaplatená kúpna cena za
zhodnotený pozemok bola však v súdenej veci irelevantná. Žalobkyňa nepreukázala, že medzi ňou a
subjektom, ktorý mal vniesť investície do zhodnotenia nehnuteľnosti bol uzavretý riadny dvojstranný

právny úkon o postúpení pohľadávky z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 524 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a v zmysle tohto úkonu jej
malo vzniknúť právo uplatňovať nárok z bezdôvodného obohatenia.

2.3. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobkyni nesvedčí aktívna vecná

legitimácia, nakoľko právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym
vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu. Na žalobkyňu neprešli žiadne
nároky z titulu zhodnotenia pozemku prostredníctvom investícii iných osôb (odlišných od žalobkyne,
čo ani nebolo sporné). Žalobkyňa s TJ FK Stará Bystrica mala uzatvorila absolútne neplatnú kúpnu
zmluvu, na základe ktorej mala TJ FK Stará Bystrica žalobkyni zaplatiť kúpnu cenu, ktorá sa vzťahovala
na celý predmet kúpy označený v kúpnej zmluve (t. j. zhodnotený pozemok v stave v čase kúpy). V tomto

kontexte bolo treba vykladať aj konštatovania súdu prvej inštancie obsiahnuté v bode 19. napadnutého
rozsudku. Odvolací súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyni vo vzťahu k
predmetnému pozemku svedčil nejaký právny titul na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným.

2.4. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobkyne,

že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, akú hodnotu
investícií vynaložila ona na zhodnotenie pozemku, nakoľko táto skutočnosť nebola pre posúdenie
uplatneného nároku z nijakého aspektu relevantná. Rovnako tak v konaní nebolo úlohou súdu riešiť, kto
je vo vzťahu k predmetnému pozemku oprávneným subjektom, ktorému vznikol úbytok v jeho majetkovej
sfére, t. j. komu potenciálne svedčí aktívna vecná legitimácia na vydanie bezdôvodného obohatenia

a voči komu. Úlohou súdu bolo posúdiť dôvodnosť a oprávnenosť žalobou uplatneného nároku a to
súd prvej inštancie aj náležite učinil. V súvislosti s aktivitou odvolateľky, ktorá citujúc mnoho judikátov
argumentovala rozhodovacou činnosťou tuzemských i zahraničných súdnych autorít, odvolací súd
podotkol, že všetky sú na problematiku bezdôvodného obohatenia síce aplikovateľné, avšak odvolateľka
nijakým spôsobom neozrejmila a z obsahu odvolania ani nebolo zistiteľné akú priamu súvzťažnosť

majú s preskúmavanou vecou a k tomu ako napadnuté rozhodnutie odôvodňoval súd prvej inštancie.
Pre správne posúdenie veci bolo podľa názoru odvolacieho súdu podstatné nie to, koľko „judikátov“
tá ktorá sporová strana cituje, ale to čo z týchto rozhodnutí je možno aplikovať na preskúmavanú vec
(obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. februára 2018 sp. zn. 1Sžfk/81/2018).
V danej súvislosti poukázal na ustálenú súdnu prax a jej definovanie judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Zdôraznil, že pod pojem ustálenej súdnej praxe nemožno zahrnúť rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré odvolateľka poukazovala vo svojom odvolaní. Napokon
v týchto rozhodnutiach bolo poukazované na to, kto je aktívne a pasívne legitimovaný v konaní na
vydanie bezdôvodného obohatenia, s ktorými závermi sa stotožnil aj odvolací súd a rovnako v tejto
otázke boli prijaté aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s totožným právnym záverom

(napr. sp. zn. 3Cdo/192/2004). Zodpovednostný záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká
podľa zákona iba medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a tým, na ktorého úkor bezdôvodné obohatenie
vzniklo. Týmto záverom sa riadil i súd prvej inštancie pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne. V ďalších označených rozhodnutia sa riešila otázka výšky bezdôvodného obohatenia, avšak
vpreskúmavanejvecisavzhľadomnanedostatokaktívnejvecnejlegitimáciesúdprvejinštanciesprávne

už výškou obohatenia nezaoberal. Rovnako tak boli bez akéhokoľvek významu námietky smerujúce
k spochybňovaniu vlastníckeho práva žalovanej k predmetnému pozemku, keďže otázka vlastníctva
k pozemku už bola právoplatne vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.
6C/82/2010.

2.5. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku odvolateľky o nedostatočne zistenom
skutkovom stave veci spočívajúcom v tom, že súd prvej inštancie neskúmal rozsah a výšku
bezdôvodného obohatenia napriek tomu, že požadoval od žalobkyne, aby tento rozsah preukazovala. V
danej súvislosti odvolací súd v prvom rade poukázal na to, že bolo na žalobkyni, aby preukázala, že jej
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej je dôvodný, t. j. že bezdôvodné obohatenie

najejúkorexistuje.Pokiaľsataknestalo,akniejedaný(neexistuje)žiadennárok,jevylúčenéuvažovaťo
jeho rozsahu alebo výške a nemá význam sa ďalej takýmto neexistujúcim nárokom akokoľvek zaoberať.
Akékoľvek ďalšie dokazovanie v tomto smere by bolo nadbytočné. Iný postup súdu by bol v rozpore so
zákonomasozásadamicivilnéhosporovéhokonania.Okreminéhobysúdporušilzásaduhospodárnostia zásadu rovnosti strán. Bolo by v rozpore nielen s logikou, ale i so zákonom zaťažovať sporové strany,
keď žaloba bola podaná subjektom, ktorému nesvedčí aktívna vecná legitimácia..

2.6. Ďalšie odvolacie námietky odvolací súd považoval za vágne, nakoľko len „odmietali“ konštatovania
súdu prvej inštancie bez relevantnej argumentácie. Rozsah a obsah prieskumu bol striktne vymedzený
dôvodmi uplatnenými odvolateľom v jeho odvolaní. Všeobecná námietka porušenia práv odvolateľa na
spravodlivý proces, obsahujúca tvrdenie, že rozhodnutie je arbitrárne, resp. že napadnuté rozhodnutie
je v rozpore so zistenými skutočnosťami, bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k

preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny obsah takémuto prieskumu nedávala, a preto musela
byť vyhodnotená ako nedôvodná. Aj podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky je súd povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka
veci a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno
podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balany v. Španielsko; § 28 Bochan
v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako

„opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj odvolací
súd podotkol, že ak je námietka relevantná a konkrétna, ešte to nesvedčí aj o jej „opodstatnenosti“ (well-
founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak
relevantnej a konkrétnej námietky má byť však predmetom úvah súdu. K námietke žalobkyne vytýkajúcej
súduprvejinštancie,žesiprotirečil,keďvrozhodnutíkonštatoval,že„Zaplatenímkúpnejcenyžalobkyňa

nadobudla takto zhodnotený pozemok od svojho právneho predchodcu TJ FK Stará Bystrica. Nadobudla
tak všetky investície, ktoré do pozemku vložil jej právny predchodca, resp. tretie osoby.“, odvolací súd
uviedol, že ide o konštatovanie vytrhnuté z kontextu, keď súd prvej inštancie mal na mysli, že žalobkyňa
nadobudla kúpou pozemok, do ktorého boli predtým vnesené investície, avšak nepreukázala, že kúpnou
zmluvou mali na ňu prejsť aj nároky z údajného zhodnotenia pozemku investíciami tretích osôb.

2.7. Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa §262ods.1CSPvspojenís§255ods.
1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu
v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalobkyni, ktorá vo veci podaného odvolania úspech nemala.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“),
ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
Navrhovala rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, a súčasne priznať náhradu trov konania.

3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobkyňa odvolaciemu súdu vytýkala, že
pred vyhlásením rozsudku nevykonal žiadne dokazovanie a nevytýčil ani pojednávanie. Za stavu, keď
argumentačne dopĺňal závery prvoinštančného súdu bol jeho postup nesprávny, prekvapivý a arbitrárny.
Odvolací súd tiež nedostatočne odôvodnil rozsudok, najmä vo vzťahu k posúdeniu a hodnoteniu aktívnej
vecnej legitimácie žalobkyne, žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s jej námietkou, že ak nemá nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej, kto je potom takýmto oprávneným subjektom,
ktorému vznikol úbytok v jeho majetkovej sfére, keď je zrejmé, že v danom prípade sa hodnota
parcely č. 5411/30, parc. reg. „C“, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 4185 m2
podstatne zvýšila v porovnaní s hodnotou, ktorú mala v období, kedy jeho vlastníkom, evidovaným v
katastri nehnuteľností bol žalovaná. Odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s ďalšou

námietkou žalobkyne spočívajúcou v tom, že právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo určené vlastnícke
právo k nehnuteľnosti v prospech žalovanej, žalovaná bezdôvodne nadobudla majetkový prospech zo
zhodnotenej nehnuteľnosti, pričom na jej zhodnotenie nevynaložila žiadne náklady, to znamená, že
majetková sféra žalovanej sa bezdôvodne a bez jej pričinenia zväčšila.

3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa nastolila tri otázky
zásadného právneho významu, ktoré podľa jej názoru neboli doposiaľ riešené v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu a od ktorých zodpovedania záviselo napadnuté rozhodnutie, a síce:
1/ dochádza prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zároveň aj k prevodu všetkých nárokov
z bezdôvodného obohatenia, týkajúcich sa danej nehnuteľnosti z právneho predchodcu na právneho

nástupcu?
2/ či v prípade, ak na základe právoplatného súdneho rozhodnutia dôjde k určeniu, že vlastníkom
nehnuteľnosti je iná osoba ako osoba, ktorej vlastnícky svedčí posledný zápis vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností, má takáto osoba aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby o vydaniebezdôvodného obohatenia, ktoré táto osoba resp. jej právny predchodca vynaložil na predmetnú
nehnuteľnosť ?
3/ môže sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia domáhať aj právny nástupca subjektu,

ktorý vynaložil investície do zhodnotenia nehnuteľnosti bez povinnosti preukazovania postúpenia príp.
prechodu pohľadávky vzniknutej z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ?

3.2.1. Dovolateľka prezentovala názor, že bez zodpovedania vyššie uvedených otázok jej nie je
zrejmé, kto je subjektom oprávneným uplatňovať si vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade, ak

subjekt, ktorý vynaložil investície do nehnuteľnej veci, túto nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy
previedol na svojho právneho nástupcu, pričom ale neskôr na základe súdneho rozhodnutia je
určené, že vlastníkom nehnuteľnosti je tretia osoba. Právny predchodca žalobkyne, ktorý skutočne
a preukázateľne vynaložil investície do nehnuteľnej veci, nemá totiž aktívnu vecnú legitimáciu voči
žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože nebol subjektom súdneho konania o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a žalovaná sa bezdôvodne obohatila až dňom nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo určené, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá pred vynaložením
investícií právnym predchodcom žalobkyne mala takmer nulovú hodnotu, pretože išlo len nespevnený
pozemok povodia rieky, ktorý vďaka investíciám vynaloženým právnym predchodcom žalobkyne má
dnes ako stavebný pozemok veľkú hodnotu. Žalobkyňa zopakovala, že jej právny predchodca postúpil
na ňu svoju pohľadávku z bezdôvodného obohatenia; táto skutočnosť však podľa jej názoru nebola

v súdnom konaní podstatná a rozhodujúca pre priznanie uplatneného nároku. Nesúhlasila s právnym
názorom odvolacieho súdu, že jej právnemu predchodcovi, ktorý vynaložil investície do zhodnotenia
nehnuteľnosti, vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej až právoplatnosťou
súdneho rozhodnutia, ktorým bolo určené, že vlastníkom nehnuteľnosti je žalovaná a až od tohto
okamihu mohol právny predchodca postúpiť svoju pohľadávku z nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia voči žalovanej na žalobkyňu. Žalobkyňa namietala, že tento právny názor odvolacieho súdu
napríklad nepočíta so situáciou, ak právny predchodca už po právnej stránke neexistuje a preto sa
domnievala, že pre priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže byť rozhodujúce
výlučne to, či subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je totožný so
subjektom, ktorý tieto investície vynaložil, prípadne či tento subjekt nárok postúpil na svojho právneho

nástupcu. Mala za to, že odvolací súd bol povinný zaoberať sa nie otázkou, kto je subjektom, ktorý
vynaložil investície na zhodnotenie nehnuteľnosti, ale zodpovedaním otázky, koho majetková sféra sa
stratou vlastníckeho práva znížila. Žalobkyňa uviedla, že v odvolaní podporovala svoju argumentáciu
poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, odvolací súd jej v odôvodnení rozsudku
však nedal odpoveď na vyššie uvedené právne otázky, či odkaz na súdne rozhodnutie, ktoré už v

minulosti tieto otázky riešilo.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedla, že ho považuje v celom rozsahu za nedôvodné,
zavádzajúce a účelové, nakoľko prezentované dovolacie dôvody v žiadnom smere nevyvracajú závery
odvolacieho súdu z jeho rozhodnutia. Podané dovolanie označila v celom rozsahu za neprípustné

pokiaľ ide tvrdené vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, pretože je založené na vágnych a
všeobecných tvrdeniach. Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, tak dané
otázky už boli v minulosti zodpovedané dovolacím súdom, a to v neprospech žalobkyne. Žalobkyňou
formulované otázky zásadného významu tiež nemajú vecný súvis s meritom veci a to s ohľadom na
reálie prejednávanej veci. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd rozhodol tak, že dovolanie žalobkyne

odmietne, prípadne zamietne a súčasne jej prizná voči žalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená

v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne treba
odmietnuť.

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že akzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

12. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP namietala, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, rozhodnutie

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a nesprávne skutkové a právne závery.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo
168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

15. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať
izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré
súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393

ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420
písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa (v danom prípade žalobkyne).

15.1. Osobitne s dovolacími námietkami žalobkyne dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v

odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako v spore dospeli k záveru, že na
strane žalovanej nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože žalobkyňa nepreukázala, že medzi ňou
a subjektom, ktorý mal vniesť investície do zhodnotenia nehnuteľnosti bol uzavretý riadny dvojstranný
právny úkon o postúpení pohľadávky z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd považujúc výrok rozsudku prvoinštančného súdu za vecne správny, súčasne

doplnil, že žalobkyni nesvedčila aktívna vecná legitimácia, keďže právny vzťah z bezdôvodného
obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného
právneho vzťahu. Na žalobkyňu v danom prípade neprešli žiadne nároky z titulu zhodnotenia pozemku
prostredníctvom investícii iných osôb, odlišných od žalobkyne, čo ani nebolo sporné. Následne, reagujúc
na odvolacie námietky odvolací súd vysvetlil prečo považoval skutkový stav za správne zistený (body

13., 15. až 18.), prečo nepovažoval rozsudok prvoinštančného súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný
a prečo nedošlo na strane žalobkyne postupom súdu prvej inštancie k porušeniu práva na spravodlivý
proces. V bode 14. sa vyporiadal aj s judikatúrou na ktorú poukazovala odvolateľka so záverom o
jej neaktuálnosti vzhľadom na zistený (odlišný) skutkový stav v preskúmavanej veci. Zdôraznil, že
zodpovednostný záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká podľa zákona iba medzi tým, kto

sa bezdôvodne obohatil a tým, na ktorého úkor bezdôvodné obohatenie vzniklo. Týmto záverom sa riadil
i súd prvej inštancie (a následne aj odvolací súd - pozn. dovolacieho súdu) pri posudzovaní aktívnej
vecnej legitimácie žalobkyne. Vo viacerých žalobkyňou označených rozhodnutia sa riešila otázka výšky
bezdôvodného obohatenia, avšak v preskúmavanej veci sa vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie súd prvej inštancie správne už výškou obohatenia nezaoberal.

15.2. K predmetným záverom odvolacieho súd najvyšší súd dodáva, že jednou z prvých otázok,
ktoré rieši súd v civilnom sporovom konaní, je otázka, či ten, kto podal žalobu, je v spore aktívne
legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého
je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je aktívne legitimovaná) a

na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne legitimovaná). Nedostatok
vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím.
Žalobkyňa pretom súdom nižších inštancií nedôvodne vytýka, že žalobu - vzhľadom na nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie - zamietli bez meritórneho posúdenia. Inak povedané nemožno im zazlievať,
že sa prednostne zamerali na otázku, či sa súdnej ochrany domáha ten (aktívne legitimovaný) subjekt,

ktorý je účastníkom daného hmotnoprávneho vzťahu. Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že na žalujúcej
strane koná ten, kto nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou
uplatnený nárok (najvyšší súd pri posudzovaní opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky o procesnej vade
zmätočnosti neskúmal a ani nebol oprávnený skúmať, či právne závery súdov sú z tohto hľadiska
správne - pozn. dovolacieho súdu), išlo o taký dôvod pre zamietnutie žaloby, so zreteľom na ktorý už

nebolo potrebné vykonávanie ďalšieho dokazovania. Súdu prvej inštancie a ani odvolaciemu súdu preto
nemožno vytýkať, že už ďalej procesne nepôsobili a neobstarávali podklady, ktoré by boli významné pre
rozhodnutie v prípade, ak by žalobu podal aktívne legitimovaný subjekt.15.3. S poukazom na uvedené nebola preto opodstatnená dovolacie námietka žalobkyne, že odvolací
súd nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Dovolací súd uzatvára, že odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami,

vrátane tých na ktoré žalobkyňa poukazovala aj v rámci dovolacích námietok a myšlienkový postup
odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220
ods. 2 CSP).

16. Zo zhora uvedeného (pod bodom 15.1) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd
rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky
náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasila

a nestotožnila sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov (v danom prípade o vzniku bezdôvodného obohatenia),

ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie
veci prípustnosť dovolania nezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru,

že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací
súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že „odvolací súd konal bez nariadenia odvolacieho pojednávania“
dovolací súd uvádza, že k nesprávnemu postupu súdu, v dôsledku ktorého sa znemožní strane sporu
realizácia jej procesných práv dochádza aj vtedy, ak súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strany
konania, hoci procesné predpoklady pre to neboli dané a náprava nebola zjednaná ani v odvolacom
konaní(spoukazomnapredchádzajúcuprávnuúpravuv§237ods.1písm.f)OSP,odktorejniejedôvod

sa odkloniť a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 272/2013, 5Cdo 26/2010, 6Cdo 243/2010,
2MCdo 13/2008).

18.1 Právo strany, aby jej vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepubliky,nemožnochápaťtak,žebysúdnemoholkonaťarozhodnúťvovecibezprítomnosti

strany, ale tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva.

18.2. Podľa § 385 ods. 1 CSP odvolací súd nariadi pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

18.3. Podľa § 384 ods. 1 CSP odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu, ak
má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Podľa § 384 ods. 2 a 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších
dôkazov navrhnutých stranou, ak ich napriek návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie, a tiež za
podmienok podľa § 366 CSP (a/ ak sa týkajú procesných podmienok, b/ ak sa týkajú vylúčenia sudcu

alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d/ ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol
uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie). O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, rozhoduje odvolací súd.18.4. V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi
súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol na základe dostatočne vykonaného dokazovania, pričom

tvrdenia žalobkyne považoval za nepreukázané. Vzhľadom k uvedenému je preto namieste záver, že
odvolací súd nemal dôvod dokazovanie zopakovať (§ 384 ods. 1 CSP), keďže existenciu podmienok
pre doplnenie dokazovania nezistil (§ 384 ods. 2 a 3 CSP). Nakoľko pre nariadenie pojednávania nebol
daný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo postupom, ktorý plne
zodpovedal zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu preto

nemohlo dôjsť k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý súdny proces. Neopodstatnená bola teda
aj ďalšia námietka žalobkyne, že uvedeným/namietaným postupom odvolacieho súdu (rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania) došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.

19. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení

§ 420 písm. f) CSP, dovolanie žalobkyne preto v uvedenej časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

20. Dovolací súd ďalej pristúpil k skúmaniu existencie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.

a) CSP. Dovolateľka podľa tohto dovolacieho dôvodu namietala nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, v ktorej súvislosti nastolila tri otázky, a síce:

„1/ dochádza prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zároveň aj k prevodu všetkých nárokov
z bezdôvodného obohatenia, týkajúcich sa danej nehnuteľnosti z právneho predchodcu na právneho

nástupcu?
2/ či v prípade, ak na základe právoplatného súdneho rozhodnutia dôjde k určeniu, že vlastníkom
nehnuteľnosti je iná osoba ako osoba, ktorej vlastnícky svedčí posledný zápis vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností, má takáto osoba aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré táto osoba resp. jej právny predchodca vynaložil na predmetnú

nehnuteľnosť ?
3/ môže sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia domáhať aj právny nástupca subjektu,
ktorý vynaložil investície do zhodnotenia nehnuteľnosti bez povinnosti preukazovania postúpenia príp.
prechodu pohľadávky vzniknutej z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ?

Prezentovala resp. zopakovala názor, že pre priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
nemôže byť rozhodujúce výlučne to, či subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia je totožný so subjektom, ktorý tieto investície vynaložil, prípadne či tento subjekt nárok
postúpil na svojho právneho nástupcu. Mala za to, že jej právny predchodca (predchádzajúci vlastník)
postúpil na ňu svoju pohľadávku z bezdôvodného obohatenia.

21. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu“. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa teda sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony
rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému
rozhodovaniu.

22. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“

predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená
opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v
jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.

23. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) či §
421 ods. 1 písm. c) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu
prieskumuzhľadiskanamietanéhonesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§432ods.1CSP),musiabyť(najskôr)splnenépredpokladyprípustnostidovolania,medziktoréokreminéhopatríriadneodôvodnenie
dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §
435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a

8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne
spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o
prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako
predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace

základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

25. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), „vyriešenia

právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo „zjednotenia rozdielneho rozhodovania“ (§ 421 ods. 1
písm. c) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom
konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky)
z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

26. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený)
rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019).

27. Vychádzajúc z dovolateľkou formulovaných právnych otázok dospel dovolací súd k záveru, že ide o
také, ktoré boli rozhodujúce pre právne posúdenie sporu odvolacím súdom, avšak ktoré zároveň už boli
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu riešené. Konkrétne dovolací súd poukazuje na závery vyslovené
v rozsudku najvyššieho súdu z 24. apríla 2001, sp. zn. 1Cdo/73/2000, podľa ktorého: „aj pohľadávky
vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia možno platne v zmysle ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho

zákonníka postúpiť. Od oznámenia, resp. preukázania dlžníkovi, že jeho veriteľ postúpil pohľadávku,
môže sa dlžník zbaviť záväzku jeho splnením, iba ak plnil postupníkovi, okrem prípadov uvedených
v ustanovení § 530 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t. j. keď postupník dá postupcovi k
vymáhaniu pohľadávky súhlas v prípade, že ju sám nevymáha“ a tiež rozsudku sp. zn. 3Cdo/103/2001
v zmysle ktorého „pre vznik záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa zásadne nevyžaduje,

aby takýto prospech bol získaný protiprávnym úkonom, a nevyžaduje sa teda ani zavinenie; vzniká bez
zreteľa na zavinenie, lebo ide o tzv. objektívnu zodpovednosť“ a napokon rozsudku najvyššieho súdu
z 01. júla 2008, sp. zn. 3Cdo/192/2004 v zmysle ktorého „aktívne legitimovaným na uplatnenie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané; je
povinnosťou žalobcu preukázať, že je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia“.

28. V okolnostiach posudzovanej veci súdy nižších inštancií skutkovo ustálili, že žalobkyni nesvedčí
aktívna vecná legitimácia, nakoľko právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným

záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu. V
preskúmavanej veci na žalobkyňu nemohli neprešli žiadne nároky z titulu zhodnotenia pozemku,
prostredníctvom investícii iných osôb (odlišných od žalobkyne), ktoré boli vykonané v čase pred
nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. Žalobkyňa dodatočné postúpenie
pohľadávky nepreukázala.

29. Berúc do úvahy vyššie uvedené, vychádzajúc z interpretácie ustanovení § 123 a § 451 Občianskeho
zákonníka súdy nižších inštancií vyvodili správny právny záver, že nárok z bezdôvodného obohatenianie je zložkou vlastníctva, a preto nemôže automaticky prechádzať s vlastníckym právom pri jeho
prevode, bez toho, aby zmluvné strany deklarovali vôľu previesť aj pohľadávku z bezdôvodného
obohatenia. Hmotnoprávny vzťah založený niektorou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia

má záväzkovo právnu povahu (porovnaj rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/12/2019), neupína sa k veci ako
predmetu vlastníctva a nie je teda zložkou definovanou v § 123 Občianskeho zákonníka, ktorá v
dôsledku právnej dispozície prechádza na právneho nástupcu. So zreteľom na uvedené dovolací súd
konštatuje, že pri riešení dovolateľkou nastolených právnych otázok, od ktorých záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci resp. odklonu od rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu.

30. Zo zhora uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobkyne, ktorým namietala nesprávne
právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

31. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.