Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122397215
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6122397215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie slobody 6, 810 05 Bratislava, IČO: 55 930 611, proti žalovanému: A. B.
C., D., so sídlom B. XX, XXX XX E. E., IČO: XX XXX XXX, v konaní zastúpenému: F. G. A. H., advokát,
so sídlom I. XXXX/XX, XXX XX E. E., o zaplatenie 18.296,34 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 11C/76/2022-140 zo dňa 10. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 11C/76/2022-140 zo dňa 10. januára 2024

vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č.k. 11C/76/2022-140 zo dňa 10. januára 2024 Okresný súd
Banská Bystrica (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 18.296,34 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy
18.296,34 € od 22.08.2022

do zaplatenia, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (I. výrok), v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol (II. výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení
výšky náhrady trov konania žalobcu (III. výrok).
1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca (konajúci prostredníctvom
Ministerstva dopravy Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 6, 810 05 Bratislava, IČO:
30 416 094) sa návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 22.08.2022, domáhal voči žalovanému

zaplatenia sumy 18.296,34 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 02. 02. 2022 do
zaplatenia. Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že ako orgán príslušný na konanie podľa zákona č.
91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o podpore
cestovného ruchu“), na základe žiadosti žalovaného o poskytnutie príspevku na podporu cestovného
ruchu v súvislosti so zmiernením negatívnych následkov pandémie, ktorá vznikla z dôvodu ochorenia
COVID-19, rozhodol Rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/XXX/XXXXX zo dňa 09.07.2021 o poskytnutí
príspevku vo výške 18.296,34 € (ďalej len „Rozhodnutie“) žalovanému. Predmetný príspevok bol

žalovanému vyplatený bezhotovostne na účet. Kontrolou žalobca zistil, že žalovaný porušil podmienku
stanovenúvbode3písm.e/Výzvynapredkladaniežiadostíoposkytnutiefinančnéhopríspevku–pomoc
de minimis, vyhlásenej dňa 21.04.2021 (ďalej len „Výzva“), podľa ktorej je oprávnený žiadateľ povinný
spĺňať podmienku, že „neporušil v predchádzajúcich dvoch rokoch zákaz nelegálneho zamestnávaniapodľa osobitného predpisu“. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že listami č. XXXXX/XXXX/XXX/XXXXX
zo dňa 18.01.2022 a XXXXX/XXXX/XXX/XXXXX zo dňa 28.01.2022 bol žalovaný vyzvaný na vrátenie
neoprávnene poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 18.296,34 € s termínom vrátenia do

siedmych pracovných dní odo dňa doručenia žiadosti, pričom v takto žalobcom určenej lehote žalovaný
neoprávnene poskytnuté finančné prostriedky nevrátil. Dňa 30. 08. 2022 vydal Okresný súd Banská
Bystrica v upomínacom konaní platobný rozkaz sp. zn. 30Up/1143/2022, ktorý bol z dôvodu podania
odporu, doručeného súdu dňa 27.09.2022, v celom rozsahu zrušený. Odpor žalovaný odôvodnil
tým, že v zmysle Výzvy muselo byť prílohou žiadosti aj čestné vyhlásenie o tom, že žiadateľ

neporušil zákaz nelegálneho zamestnávania, pričom uvedené čestné vyhlásenie sa vzťahovalo na
splnenie tejto podmienky do minulosti, teda že žiadateľ neporušil v predchádzajúcich dvoch rokoch
zákaz nelegálneho zamestnávania. Voči žalovanému bolo vo veci nelegálneho zamestnávania vydané
rozhodnutie inšpektorátu práce, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2021. Žiadosť o poskytnutie
príspevku doručil žalovaný žalobcovi dňa 16.05.2021, teda ešte pred nadobudnutím právoplatnosti
rozhodnutia inšpektorátu práce. Na základe uvedeného žalovaný tvrdil, že v čase podania žiadosti

bol oprávneným žiadateľom, nakoľko v danom čase zákaz nelegálneho zamestnávania neporušil.
Žalovaný zároveň v podanom odpore namietol, že žalobca rozhodol o poskytnutí príspevku žalovanému
Rozhodnutím, zatiaľ čo o vrátenie príspevku žiada na základe výzvy a rozhodnutie žalobcu o odňatí
príspevku, či iné obdobné rozhodnutie, ktoré by svojim obsahom rušilo pôvodné Rozhodnutie, žalobca
nevydal. Z uvedeného dôvodu žalovaný tvrdil, že žaloba bola podaná predčasne, nakoľko žalobca sa

domáhal vrátenia poskytnutého príspevku, avšak nedisponuje rozhodnutím, ktorým by príspevok odňal.
1.2 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania a
zistený skutkový stav, na ktorý aplikoval ustanovenia § 151 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 27a ods. 1 písm. d/, § 27j ods. 1 a 2
Zákona o podpore cestovného ruchu, § 17 ods. 3 až 5 zákona č. 358/2015 Z. z. o úprave niektorých

vzťahov v oblasti štátnej pomoci a minimálnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o štátnej pomoci“) a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.,
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
1.3 V konaní bola spornou otázka, či bol žalovaný oprávneným žiadateľom o poskytnutie príspevku a či
predmetný príspevok oprávnene čerpal. Súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal časovou postupnosťou

jednotlivých udalostí, ktoré sa podľa skutkových tvrdení strán sporu odohrali nasledovne. Dňa
22.01.2021 bolo Národným inšpektorátom práce zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania
žalovaným. Výzvou vyhlásenou (zverejnenou na webovom sídle ministerstva) dňa 21.04.2021 žalobca
vyzval záujemcov o poskytnutie finančného príspevku na podávanie žiadostí o udelenie príspevku. Toho
istého dňa, t. j. 21.04.2021 bola v Obchodnom vestníku zverejnená Schéma, ktorá stanovuje podmienky

poskytnutia ako aj prípadného odňatia príspevku. Dňa 16.05.2021 žalovaný doručil žalobcovi žiadosť
o udelenie príspevku spolu s čestným vyhlásením, že v období predchádzajúcich dvoch rokov neporušil
zákaz nelegálneho zamestnávania. Dňa 30.05.2021 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Národného
inšpektorátu práce o tom, že žalovaný porušil zákaz nelegálneho zamestnávania. Dňa 09.07.2021
žalobca vydal Rozhodnutie č. XXXXX/XXXX/XXX/XXXXX, ktorým rozhodol o poskytnutí príspevku

z rozpočtovej kapitoly ministerstva na podporu cestovného ruchu v súvislosti so zmiernením následkov
pandémie v prospech žalovaného. Následne, dňa 27.07.2021, vyplatil žalobca žalovanému celú
sumu priznaného príspevku. Po vykonaní spätnej kontroly požiadal žalobca žalovaného opakovanými
listami zo dňa 18.01.2022 a 28.01.2022 o vrátenie poskytnutého príspevku z toho dôvodu, že
na základe kontroly žalobca zistil, že žalovaný porušil jednu z podmienok poskytnutia príspevku,

konkrétne podmienku zákazu nelegálneho zamestnávania. Z takto načrtnutej časovej osi mal súd prvej
inštancie za zrejmé, že konanie týkajúce sa možného porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania
žalovaným, ktoré sa skončilo uložením právoplatného postihu žalovanému za porušenie takéhoto
zákazu inšpektorátom práce, prebiehalo už v čase podania žiadosti žalovaným o poskytnutie príspevku.
Súd prvej inštancie zobral do úvahy tú skutočnosť, že v priebehu konania o porušení zákazu

nelegálneho zamestnávania žalovaný nemohol vedieť, ako predmetné konanie skončí, resp. či
predmetné konanie skončí právoplatným postihom žalovaného. Neuniklo však pozornosti súdu prvej
inštancie, že s poukazom na § 13 a § 14 Zákona o inšpekcii práce účinného v čase zistenia porušenia
zákazu nelegálneho zamestnávania v čase, v ktorom žalovaný podal žalobcovi žiadosť o poskytnutie
príspevku spolu s čestným vyhlásením o neporušení zákazu nelegálneho zamestnávania musel byť

inšpektorátom práce informovaný o tom, že voči nemu je vedené konanie, v ktorom sa porušenie zákazu
nelegálneho zamestnávania prešetruje.
1.4 K námietke žalovaného, že v čase podania žiadosti nebol nelegálnym zamestnávateľom, keď
rozhodnutie inšpektorátu práce nadobudlo právoplatnosť až dňa 30.05.2021, súd prvej inštancie uviedol,že hoci v predmetnom čase nebolo o žalovanom právoplatným rozhodnutím rozhodnuté, že porušil
zákaz nelegálneho zamestnávania, v čase rozhodovania ministerstva o poskytnutí príspevku, ako aj
v čase vyplatenia príspevku žalobcom a čerpania príspevku žalovaným žalovaný už vedel a bolo

právoplatne rozhodnuté orgánom na to príslušným, že podmienku stanovenú v bode 3 písm. e/ Výzvy,
a teda podmienku neporušenia zákazu nelegálneho zamestnávania v predchádzajúcich dvoch rokoch
podľa osobitného predpisu nespĺňal. Žalovaný tak žalobcovi, ako poskytovateľovi príspevku, neoznámil
závažné okolnosti, ktoré, ak by oznámené boli, ovplyvnili by rozhodnutie žalobcu o poskytnutí príspevku
tak, že by žalobca tento príspevok žalovanému neposkytol, a ktoré mal zároveň v zmysle ustanovení

žiadosti o poskytnutie príspevku povinnosť žalobcovi bezodkladne písomne oznámiť. Súd prvej inštancie
poukázal aj na Rozhodnutie, ktoré nahrádza zmluvu medzi žalobcom ako poskytovateľom a žalovaným
ako prijímateľom príspevku, a ktoré obsahovalo (vo svojom poslednom odstavci) ustanovenie, že
príjemca, ktorý požiadal o štátnu pomoc dodrží všetky podmienky, za ktorých sa mu štátna pomoc
poskytla, a že žalobca, ako poskytovateľ, môže žiadať o vrátenie celého poskytnutého príspevku alebo
môže pristúpiť k jeho kráteniu, a to v prípade, že prijímateľ príspevku poruší podmienky dané pre

poskytnutie príspevku. Nakoľko Rozhodnutie nahrádzalo zmluvu, žalovaný podaním žiadosti akceptoval
v plnom rozsahu podmienky stanovené Výzvou a Schémou, ktoré boli reflektované aj v Rozhodnutí.
Zároveň zo Schémy, článku P „Kontrola a audit“ bodu 4 vyplýva, že ak sa zistí porušenie pravidiel
stanovených v Schéme a vo Výzve, príjemca vráti poskytnutú pomoc alebo jej príslušnú časť vrátane
úrokov podľa príslušných právnych predpisov. Súd prvej inštancie nad rámec už uvedeného dáva do

pozornosti, že sa nejednalo de facto o následné porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania tak,
ako tvrdil žalovaný, keď rozhodnutie inšpektorátu práce o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania
žalovaným sa netýka obdobia po podaní žiadosti, ale obdobia pred podaním žiadosti o poskytnutie
príspevku, pričom pred podaním žiadosti bolo, ako to vyplýva z výpisu z registra Národného inšpektorátu
práce, dňa 22.01.2021 porušenie aj zistené. Ak by súd prvej inštancie aj pripustil, že žalobca sa

žiadosťou o poskytnutie príspevku uchádzal o jeho poskytnutie ako oprávnený žiadateľ, v čase
Rozhodnutia žalobcu a v čase čerpania príspevku nebol žalovaný jeho oprávneným poberateľom, keď
v tom čase vedel, nakoľko to bolo zrejmé z ustanovení Rozhodnutia, Výzvy, Schém a z rozhodnutia
inšpektorátu práce, že nie je osobou oprávnenou žiadať a čerpať uvedený príspevok, a to z dôvodu
porušenia jednej z podmienok, ktorej porušenie vylučuje žiadanie a poberanie predmetného príspevku.

1.5 Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca vydal Rozhodnutie o poskytnutí príspevku a o vrátenie
príspevku žalovaného požiadal „len“ žiadosťou zo dňa 18.01.2022 a 28.01.2022, z čoho žalovaný
vyvodil záver o predčasnosti podania žaloby, súd prvej inštancie uviedol, že z dokazovania, ako aj
z písomných vyjadrení žalobcu vyplynulo, že sa jedná o štandardný postup žalobcu pri rozhodovaní
o poskytnutí príspevku a pri vrátení neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci. Žalobca tak nevydáva

rozhodnutie o odňatí príspevku alebo rozhodnutie o zrušení. Na záver súd prvej inštancie k námietke
žalovaného k nevykonaniu kontroly poskytnutej pomoci podľa zákona č. 357/2015 Z. z. o finančnej
kontrole uviedol, že tak, ako vyplýva z Rozhodnutia, zo strany žalobcu nebolo nevyhnutné pristúpiť
k vykonaniu finančnej kontroly podľa predmetného zákona. Rozhodnutie totiž neviaže proces vrátenia
neoprávnene poskytnutého príspevku na výsledky finančnej kontroly vykonanej žalobcom podľa zákona

č. 357/2015, uvádza len to, že žalovaný, v prípade, že by sa kontrola vykonala, žalovaný by bol povinný
poskytnúť žalobcovi súčinnosť predložením listinných dokumentov potvrdzujúcich pravdivosť, správnosť
a úplnosť vyhlásení uvedených v čestných vyhláseniach uvedených v žiadosti. Vrátenie príspevku je tak
bez ďalšieho viazané na konkrétne ustanovenia Rozhodnutia o jeho poskytnutí, ale aj na ustanovenia
Výzvy na podávanie žiadostí a Schémy.

1.6 Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný, ako osoba,
ktorá neoprávnene žiadala a čerpala príspevok na podporu cestovného ruchu v súvislosti so zmiernením
negatívnych následkov pandémie, ktorá vznikla z dôvodu ochorenia COVID-19, ktorej poskytovateľom
bol žalobca, je povinný tento neoprávnene
poskytnutý a čerpaný príspevok žalobcovi vrátiť do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku (I. výrok rozsudku). Úroky z omeškania súd žalobcovi priznal odo dňa začatia konania,
t. j. od 22.08.2022 a žalobu v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania zamietol (II. výrok rozsudku).
1.7 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na
to, že žalobcom uplatnený úrok z omeškania nebol kapitalizovaný, súd prvej inštancie neprihliadal
na čiastočný neúspech žalobcu, resp. úspech žalovaného v časti príslušenstva. Pre určenie pomeru

úspechu a neúspechu strán sporu bol rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine.
Vzhľadom na uvedené priznal súd prvej inštancie žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (III. výrok rozsudku).2. Proti I. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP a namietal, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a aby žalobcovi uložil povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania vo
výške 100 %.
2.1 Namietol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaný

neoprávnene žiadal a čerpal príspevok na podporu cestovného ruchu v súvislosti so zmiernením
negatívnych následkov pandémie, ktorá vznikla z dôvodu ochorenia COVID 19 (ďalej len „príspevok“) v
dôsledku čoho žalovaného zaviazal vrátiť žalobcom poskytnutý príspevok. Nesprávne právne posúdenie
podľa jeho názoru spočívalo v nesprávnom výklade bodu 3 písm. e) Výzvy, podľa ktorého je oprávnený
žiadateľ povinný okrem iného spĺňať podmienku, že neporušil v predchádzajúcich dvoch rokoch
zákaz nelegálneho zamestnávania podľa osobitného predpisu. Tvrdil, že zo znenia bodu 3 písm. e)

Výzvy je zrejmé, že podmienka neporušenia zákazu nelegálneho zamestnávania smeruje do minulosti.
Oprávneným žiadateľom bol teda ten, kto ku dňu podania žiadosti neporušil v predchádzajúcich
dvoch rokoch zákaz nelegálneho zamestnávania. Nakoľko rozhodnutie príslušného inšpektorátu práce
voči nemu, ktoré bolo vydané vo veci nelegálneho zamestnávania, nadobudlo právoplatnosť až dňa
31.05.2021, pričom žiadosť o poskytnutie príspevku doručil žalobcovi dňa 16.05.2021, teda ešte

pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia inšpektorátu práce, je podľa neho zrejmé, že v čase
podania žiadosti bol oprávneným žiadateľom. Ďalej namietol, že záver súdu prvej inštancie o tom,
že právoplatný postih zo strany Inšpektorátu práce vo veci nelegálneho zamestnávania za prekážku
podania žiadosti, ako i čerpania príspevku zo znenia Výzvy nevyplýva. Porušenie zákazu nelegálneho
zamestnávania tvorí podľa neho prekážku podania žiadosti o príspevok, nie však pre jeho poberanie.

Podstatou samotného príspevku je totiž kompenzovať následky, ktoré už nastali, a to žiadateľovi, ktorý
v čase podania žiadosti spĺňa podmienky stanovené zákonom. To, či následne žiadateľ porušil zákaz
nelegálneho zamestnávania nie je relevantné vo vzťahu k už poskytnutému príspevku, pretože sankciou
pre takéhoto žiadateľa je to, že už nebude môcť do budúcna žiadať o takýto príspevok. Vzhľadom na
uvedené dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a jeho výklad znenia

Výzvy je arbitrárny a nezodpovedá účelu sledovaného zákonom o podpore cestovného ruchu.
2.2 Súd prvej inštancie podľa neho nepostupoval procesne správne, keď nevyhovel žiadosti jeho
právneho zástupcu o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 10.01.2024, na ktorom došlo k
vyhláseniu rozsudku. Dňa 19.12.2023 požiadal právny zástupca o odročenie pojednávania z dôvodu
časovej kolízie s pojednávaním vytýčeným Okresným súdom Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn.

8P/299/2023 na ten istý deň o 09:00 hod. K žiadosti o odročenie pojednávania priložil predvolánku
z Okresného súdu Zvolen, ako aj vyhlásenie žalovaného o tom, že trval na zastúpení práve ním ako
právnym zástupcom. Dňa 22.12.2023 bolo právnemu zástupcovi doručené z Okresného súdu Banská
Bystrica Oznámenie o tom, že termín pojednávania vytýčený na deň 10.01.2024 sa nebude rušiť z
dôvodov uvedených právnym zástupcom v žiadosti o odročenie. Súd prvej inštancie vytkol právnemu

zástupcovi, že vo svojej žiadosti o odročenie pojednávania neuviedol, že termín 10.01.2024 je pre neho
neprijateľný z dôvodu časovej kolízie s iným pojednávaním ako aj to, že zo strany žalovaného nebolo
vo vyhlásení zdôvodnené prečo trvá práve na zastúpení daným právnym zástupcom na vytýčenom
pojednávaní. K uvedenému žalovaný uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, povinnosť
právneho zástupcu uvádzať v žiadosti o odročenie pojednávania zoznam termínov pojednávaní, ktoré

má vytýčené na iných súdoch a ktoré by teoreticky mohli prísť do kolízie s termínom, ktorý daný
súd ešte ani nevytýčil. Poukázal na to, že uvedené pritom nie je ani zvyklosťou pri podávaní žiadosti
o odročenie pojednávania. Do pozornosti odvolacieho súdu tiež dal skutočnosť, že predvolánka na
pojednávanie vytýčené Okresným súdom Zvolen bola doručená právnemu zástupcovi skôr (konkrétne
30.11.2023) ako predvolánka na pojednávanie vytýčené Okresným súdom Banská Bystrica. Upozornil

na to, že skutočnosť, že klient trvá na zastúpení práve konkrétnym právnym zástupcom a dôvod, prečo
na tom trvá, je dôvernou vecou medzi klientom a právnym zástupcom, ktorá podlieha advokátskemu
tajomstvu. Ak teda súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených argumentov nevyhovel žiadosti
právneho zástupcu o odročenie pojednávania a tento sa z objektívneho dôvodu skutočne nemohol z
dôvodu časovej kolízie dostaviť na pojednávanie, došlo tým k vážnemu porušeniu práva na spravodlivý

proces. Záverom poukázal aj na to, že súd v odôvodnení rozhodnutia nijakým spôsobom nezdôvodnil
skutočnosť, prečo a z akého dôvodu, sa právny zástupca žalovaného nezúčastnil na pojednávaní,
resp. nespomenul ani tú skutočnosť, že právny zástupca žalovaného žiadal o odročenie pojednávaniav danej veci. Vzhľadom na uvedené sa domnieval, že v odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie
nevysporiadal so všetkými skutočnosťami.
2.3 Ďalej namietol, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezobral dostatočne v úvahu, že

kontrola, na základe výsledkov ktorej žalobca žiada vrátenie príspevku, bola vykonaná v rozpore so
zákonom č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite, najmä ho mal žalobca v prípade vykonania
administratívnej finančnej kontroly informovať o jej záveroch a mal mu umožniť pripojiť námietky k
vykonanej administratívnej finančnej kontrole, ako aj k jej výsledkom. Uvedený postup žalobca však
nedodržal. O tom, že sa voči nemu vedie, resp. viedla administratívna finančná kontrola žalovaný ku dňu

doručenia žaloby nemal ani len vedomosť. Žalobcom tvrdená administratívna finančná kontrola, pokiaľ
teda bola vykonaná, tak bola vykonaná v rozpore s ustanoveniami zákona č. 357/2015 Z.z.. Výsledky
takto v rozpore so zákonom vykonanej administratívnej finančnej kontroly preto podľa neho nemôžu byť
použité ako podklad pre vrátenie poskytnutého príspevku. S tým, že finančná kontrola nebola vykonaná
v súlade so zákonom č. 357/2015 Z. z. a žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa ku kontrole a jej výsledkom
sa súd v rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal. Nevysporiadaním sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami, ktoré sme v konaní namietali sa súd prvej inštancie podľa neho dopustil porušenia práva
na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
2.4 Rovnako trval na tom, že pokiaľ sa žalobca domáha od neho vrátenia príspevku, malo by dôjsť
najprv k zrušeniu rozhodnutia o jeho poskytnutí. Tvrdil preto, že žalobcom podaná žaloba bola
podaná predčasne, nakoľko žalobca sa domáha vrátenia poskytnutého príspevku, avšak nedisponuje

rozhodnutím, ktorým by príspevok odňal. Toho času je totiž naďalej platné a účinné rozhodnutie o
poskytnutí príspevku, k jeho zrušeniu neskorším rozhodnutím žalobcu nedošlo. Pokiaľ si žalobca zvolil
spôsob poskytovania príspevkov na podklade rozhodnutia, potom z procesného hľadiska, nie je podľa
neho možné aby o vrátenie príspevku žiadal len na základe výzvy bez existencie rozhodnutia, ktoré by
pôvodné rozhodnutie o poskytnutí príspevku modifikovalo v tom zmysle, že tento príspevok sa odníma.

3. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 7/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z.
z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, t. j. dňa 01.02.2024, došlo k zmene kompetencií na
úseku cestovného ruchu, ktorá prešla z Ministerstva dopravy Slovenskej republiky, Námestie slobody

6, 810 05 Bratislava, IČO: 30 416 094 na nové Ministerstvo cestovného ruchu a športu Slovenskej
republiky, Námestie slobody 6, 810 05 Bratislava, IČO: 55 930 611. Ministerstvo cestovného ruchu a
športu Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre cestovný ruch, rozvoj, propagáciu
a prezentáciu produktov cestovného ruchu na Slovensku a v zahraničí, šport a štátnu starostlivosť
o športovú reprezentáciu Slovenskej republiky. V súvislosti s prechodom kompetencií zo zákona od

01.02.2024 došlo k prechodu práv a povinnosti vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckých vzťahov,
z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov zamestnancov zabezpečujúcich výkon tejto
kompetencie, ako aj práva a povinnosti z iných právnych vzťahov z Ministerstva dopravy Slovenskej
republiky na Ministerstvo cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že žalovaný v podanom odvolaní ako odvolacie
dôvody uvádza zhodné tvrdenia ako tie, ktoré namietal v rámci konania pred súdom prvej inštancie.
Keďže žalovaný v odvolaní nenamietal žiadne nové skutočnosti ako tie, ktoré už boli obsahom súdneho
spisu, odkázal v celom na svoje v konaní predložené písomné vyjadrenia, ako aj na svoje ústne
vyjadrenie, ktoré je obsahom úradného záznamu o pojednávaní zo dňa 10.1.2024. Súd prvého stupňa

sa v odôvodnení rozsudku podľa neho vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného. Rozsudok súdu
prvého stupňa preto považoval za súladný so zákonom, vecne odôvodnený a v celom rozsahu sa s ním
stotožnil.

5. Žalovaný v odvolacej replike aj naďalej považoval podané odvolanie za dôvodné v plnom rozsahu,

zotrval na ňom a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca odvolaciu dupliku nepodal.

7. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP),
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len
v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380
ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. ako vecne správny potvrdil.8. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal
zo súdom prvej inštancie správne a náležite zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné
predpoklady zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie
pojednávanie (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP).

9.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10.Spoukazomnaustanovenie§387ods.2CSPodvolacísúdpovažujenapadnutýrozsudoksúduprvej

inštancie za vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudkusúduprvejinštancie.Vsúdenejvecinezistilžiadneokolnosti,ktorébyspochybňovalisprávnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných
skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Dôvody,
pre ktoré tak rozhodol, správne rozobral v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu

stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Dôvody uvedené v odvolaní nemajú za
následok zmenu napadnutého rozhodnutia. Nad rámce uvedeného k zásadným odvolacím námietkam
odvolací súd uvádza:

11. V súdenej veci sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 18.296,34 € s príslušenstvom

titulom vrátenia finančného príspevku poskytnutého mu na základe Rozhodnutia. Súd prvej inštancie
podanej žalobe vyhovel a napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný, ako osoba, ktorá
neoprávnene žiadala a čerpala príspevok na podporu cestovného ruchu v súvislosti so zmiernením
negatívnych následkov pandémie, ktorá vznikla z dôvodu ochorenia COVID-19, ktorej poskytovateľom
bol žalobca, je povinný tento neoprávnene poskytnutý a čerpaný príspevok žalobcovi vrátiť do troch dní

od právoplatnosti
výroku I. tohto rozsudku. Žalovaný s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie nesúhlasil
a proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
11.1 K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci
sa rozumie činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,

ktorá vedie súd k záveru o existencii, resp. neexistencie subjektívnych práv a povinností subjektov z
právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne,
ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený
skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť

nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou
použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na
zistený skutkový stav.
11.2 Súd prvej inštancie k námietke žalovaného, že v čase podania žiadosti nebol nelegálnym
zamestnávateľom, v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že hoci v predmetnom čase nebolo

o žalovanom právoplatným rozhodnutím rozhodnuté, že porušil zákaz nelegálneho zamestnávania,
v čase rozhodovania ministerstva o poskytnutí príspevku, ako aj v čase vyplatenia príspevku žalobcom
a čerpania príspevku žalovaným žalovaný už vedel, a bolo právoplatne rozhodnuté orgánom na to
príslušným, že podmienku neporušenia zákazu nelegálneho zamestnávania v predchádzajúcich dvoch
rokoch nespĺňal. Žalovaný tak žalobcovi, ako poskytovateľovi príspevku, neoznámil závažné okolnosti,

ktoré, ak by oznámené boli, ovplyvnili by rozhodnutie žalobcu o poskytnutí príspevku tak, že by žalobca
tento príspevok žalovanému neposkytol a ktoré mal zároveň v zmysle ustanovení žiadosti o poskytnutie
príspevku povinnosť žalobcovi bezodkladne písomne oznámiť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
nejde de facto o následné porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania tak, ako tvrdil žalovaný, keď
rozhodnutie inšpektorátu práce o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania žalovaným sa netýka

obdobia po podaní žiadosti, ale obdobia pred podaním žiadosti o poskytnutie príspevku, pričom pred
podaním žiadosti bolo, ako to vyplýva z výpisu z registra Národného inšpektorátu práce, dňa 22.01.2021
porušenie aj zistené.11.3 Žalovaný v podanom odvolaní opätovne namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaný neoprávnene žiadal a čerpal príspevok. V tejto súvislosti
odvolací súd v prvom rade poukazuje na ustanovenie písm. E ods. 12 písm. e) Schémy, v zmysle ktorého

príjemca musel spĺňať podmienku, že neporušil v predchádzajúcich dvoch rokoch zákaz nelegálneho
zamestnávania. Vzhľadom na chronológiu prípadu pritom nebolo sporné, že v zmysle centrálneho
verejne prístupného zoznamu fyzických a právnických osôb, ktorým bola v predchádzajúcich piatich
rokoch uložená pokuta za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania vedeného Národným
inšpektorátom práce bolo dňa 22.01.2021 zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania

žalovaným a rozhodnutie o uložení pokuty nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2021. Schéma,
ktorá predstavuje záväzný dokument, ktorý komplexne upravuje poskytovanie pomoci jednotlivým
príjemcom, spôsobilosť byť príjemcom pomoci výslovne podmienila neporušením zákazu nelegálneho
zamestnávania v predchádzajúcich dvoch rokoch. Odvolací súd zdôrazňuje, že uvedená podmienka
nebola naviazané na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola uložená pokuta za
porušeniezákazunelegálnehozamestnávaniacudzincapodľaosobitnéhopredpisu (akotopredpokladá

napr. § 12 ods. 5 zákona č. 528/2008 Z.z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho
spoločenstva v znení neskorších predpisov resp. § 35 ods. 3 zákona č. 121/2022 Z.z. o príspevkoch
z fondov Európskej únie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov),
ako sa mylne domnieva žalovaný, ale na samotné porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania.
Je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetnej otázky trefne poukázal na

ustanovenie § 14 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005
Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
rozhodnom pre posúdenie veci (ďalej len „Zákon o inšpekcii práce“) , v zmysle ktorého protokol
o výsledku inšpekcie práce obsahuje zistené porušenia predpisov. Protokol o výsledku inšpekcie
práce nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní, ale je správou, či záznamom o tom, že bola

vykonaná inšpekcia a aké boli jej zistenia. Otázka následnej zodpovednosti žalobcu za porušenie
zákazu nelegálneho zamestnávania sa rieši až v samotnom správnom konaní, ktorého výsledkom
je rozhodnutie o uložení sankcie za správny delikt (pokuty). Vzhľadom k tomu, že v zmysle § 13
Zákona o inšpekcii práce bol inšpektor práce povinný informovať žalovaného, ako kontrolovaného
zamestnávateľa, o výsledku vykonanej inšpekcie práce a prerokovať s ním protokol, možno súhlasiť

so skutkovým zistením súdu prvej inštancie, že žalovaného nebolo možné považovať za oprávneného
žiadateľa. Uvedený záver len podčiarkuje v konaní nesporná skutočnosť, že v čase rozhodovania
o poskytnutí príspevku, ako aj v čase jeho vyplatenia žalovaný už vedel, že bolo právoplatne rozhodnuté
orgánom na to príslušným o sankcii za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, ktorého sa pred
podaním žiadosti dopustil, a teda aj o tom, že podmienku stanovenú v písm. E ods. 12 písm. e) Schémy

nespĺňal.
11.4 Zákon č. 358/2015 Z.z. o úprave niektorých vzťahov v oblasti štátnej pomoci a minimálnej
pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o štátnej pomoci) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o štátnej pomoci“) v § 17 stanovuje podmienky poskytovania štátnej
pomoci. Zákonodarca dal do právomoci poskytovateľa rozhodovať o poskytovaní štátnej pomoci, na

poskytnutie ktorej nebol právny nárok, no súčasne dal do jeho právomoci aj preskúmavanie splnenia
stanovených podmienok poskytnutia štátnej pomoci žiadateľmi a v prípade preukázania, že neboli
splnené, nastavil mechanizmus nápravy. V prípade, ak sa pomoc podľa osobitných predpisov (ktorým je
aj Zákon o cestovnom ruchu) neposkytovala na základe zmluvy, príjemca, ktorý nedodržal podmienky
poskytnutia pomoci podľa osobitných predpisov, bol povinný sumu zodpovedajúcu poskytnutej pomoci

vrátiť poskytovateľovi, pričom táto povinnosť sa vzťahovala aj na jeho právneho nástupcu. Schéma,
na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá štátna pomoc, rovnako stanovovala, že v prípade, ak
žiadať nedodržal podmienky uvedené v tejto Schéme, Výzve a žiadosti, resp. ak sa zistilo porušenie
pravidiel v nich uvedených, poskytovateľ mohol žiadať o vrátenie finančného príspevku v plnej výške
a príjemca bol povinný vrátiť poskytnutú pomoc alebo je príslušnú časť vrátane úroku (písm. M

bod 13 v spojení s písm. P bod 4 Schémy). Zhodne podmienky vrátenia príspevku stanovovalo
aj Rozhodnutie, v zmysle ktorého v prípade, že žiadateľ nedodržal podmienky uvedené v tomto
rozhodnutí, Výzve alebo Schéme ministerstvo malo pristúpiť ku kráteniu výšky poskytnutého príspevku,
pričom v odôvodnených prípadoch mohlo žiadať o vrátenie príspevku v plnej výške. V tejto súvislosti
odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že ani príslušný zákon, ani Schéma ani Rozhodnutie

vrátenie príspevku nepodmieňujú zrušením Rozhodnutia, prípadne vydaním rozhodnutia o odňatí
príspevku, no zároveň poskytovateľovi ukladajú povinnosť vrátenie tejto pomoci vymáhať. Jedná sa
pritom o špeciálnu komplexnú úpravu právnych vzťahov vznikajúcich v súvislosti s poskytovanímpodpory cestovného ruchu v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu v
súvislostisozmiernenímnegatívnychnásledkovpandémie,ktorávzniklazdôvoduochoreniaCOVID-19.
11.5 Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalovaného, v zmysle ktorého sa považoval

za oprávneného prijímateľa pomoci. V rozsahu námietky nesprávneho právneho posúdenia odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie na posudzovanú vec aplikoval správne právne predpisy, ich
ustanovenia správne interpretoval a na posudzovanú vec aj správne aplikoval. S právnym posúdením
veci súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje, že nesprávne právne posúdenie,
t.j. omyl súdu prvej inštancie pri aplikácii práva, v danom prípade preukázaný nebol, a preto odvolací

súd žalobcom v odvolaní vznesenú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci vyhodnotil ako
nedôvodnú.

12. Žalovaný v podanom odvolaní namietol aj to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezobral
dostatočne v úvahu, že kontrola, na základe výsledkov ktorej žalobca žiada vrátenie príspevku, bola
vykonaná v rozpore so zákonom č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite. Namietal, že výsledky

administratívnej finančnej kontroly vykonanej v rozpore so zákonom nemôžu byť použité ako podklad
pre vrátenie poskytnutého príspevku.
12.1 Súd prvej inštancie v bode 39. odôvodnenia napadnuté rozsudku skonštatoval, že zo strany
žalobcu nebolo nevyhnutné pristúpiť k vykonaniu finančnej kontroly podľa predmetného zákona, nakoľko
Rozhodnutie proces vrátenia neoprávnene poskytnutého príspevku neviazalo na výsledky finančnej

kontroly vykonanej žalobcom podľa zákona č. 357/2015. Z.z.. Vrátenie príspevku bolo bez ďalšieho
viazané na konkrétne ustanovenia Rozhodnutia o jeho poskytnutí, ale aj na ustanovenia Výzvy na
podávanie žiadostí a Schémy.
12.2 Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v zmysle Rozhodnutia ministerstvo (ako poskytovateľ
pomoci)vprípade,žežiadateľnedodržalpodmienkyuvedenévtomtoRozhodnutí,VýzvealeboSchéme,

malo pristúpiť ku kráteniu výšky poskytnutého príspevku, pričom v odôvodnených prípadoch mohlo
žiadať o vrátenie príspevku v plnej výške. Identické oprávnenie poskytovateľa a jemu zodpovedajúca
povinnosť príjemcu vrátiť poskytnutú pomoc v prípade porušenia stanovených pravidiel vyplýva aj
zo Schémy. Skutočnosť, že žalovaný porušil podmienky Výzvy žalobca zistil spätnou kontrolou.
Pokiaľ žalovaný namietal zákonnosť vykonanej takejto kontroly, odvolací súd poukazuje na to, že pre

rozhodnutia správnych orgánov platí prezumpcia ich správnosti, čo znamená, že na každé vydané
rozhodnutie orgánom štátnej moci sa nazerá ako na zákonné a záväzné, až kým sa zákonnými
prostriedkami nepreukáže opak, teda, že je nezákonné. Nie je v právomoci odvolacieho súdu a nebolo
ani v právomoci súdu prvej inštancie posudzovať zákonnosť žalobcom vykonanej kontroly, pretože
ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej

správy poskytuje správny súd v správnom súdnictve. Odvolací súd sa priklonil k názoru súdu
prvej inštancie, že zo strany žalobcu nebolo nevyhnutné pristúpiť k vykonaniu finančnej kontroly
podľa predmetného zákona, nakoľko pre rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku je podstatné
znenie Rozhodnutia a Schémy, ktoré možnosť žiadať o vrátenie príspevku v plnej výške podmieňujú
odôvodnenosťou prípadu, ktorú súd prvej inštancie vzhliadol v skutočnosti, že žalovaný poskytnutí

príspevok čerpal neoprávnene, nakoľko ešte pred podaním žiadosti dňa 22.01.2021 bolo zistené
porušenie podmienky zákazu nelegálneho zamestnávania žalovaným a v čase rozhodovania, ako aj
v čase čerpania príspevku, bolo už právoplatne rozhodnuté aj o sankcii pre žalovaného za porušenie
zákazu nelegálneho zamestnávania, pričom uvedené skutočnosti vyplývajú z centrálneho verejne
prístupného zoznamu fyzických a právnických osôb, ktorým bola v predchádzajúcich piatich rokoch

uložená pokuta za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania vedeného Národným inšpektorátom
práce.
12.3 Pre záver o nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nepostačuje
len skutočnosť, že strana (v danom prípade žalovaný) s napadnutým rozhodnutím a jeho dôvodmi
nesúhlasí alebo ich považuje za nedostatočné. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania,abysasúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanímahodnotenímdôkazov.Neznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie
vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť
podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s

procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkovýa právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 98/06).

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom civilného sporového konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. Žalovaný v odvolaní namietal, že procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
nevyhovel žiadosti jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 10.01.2024
došlokvážnemuporušeniuprávanaspravodlivýproces,pretožesajehoprávnyzástupcazobjektívneho

dôvodu (kolízie pojednávaní) nemohol dostaviť na pojednávanie.
13.1 Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že kolízia pojednávaní právneho zástupcu sporovej strany v tom
istomtermíne,niejebezďalšiehoakceptovateľnýmpredpokladomuznaniaexistenciedôležitéhodôvodu
na odročenie pojednávania. Posúdenie žiadosti o odročenie pojednávania a kvalifikovanie dôvodu pre
odročenie pojednávania tvrdeného účastníkom z hľadiska, či ide o dôležitý dôvod, je v kompetencii

konajúceho súdu, ktorý tento dôvod musí vyhodnotiť so zreteľom na všetky okolnosti prejednávanej
veci. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13.01.1999 obsahom
základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je
povinnosťsúduvyhovieťakejkoľvekjehožiadostinaodročeniepojednávania.Kolíziadvochpojednávaní

toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom
uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/16/2001 (R 41/2002) pripustil, že dôležitým dôvodom
pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu
účastníka konania, avšak len vtedy, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného

zástupcu. Z uvedeného vyplýva, že ak je žiadosť o odročenie pojednávania odôvodňované kolíziou
pojednávaní právneho zástupcu sporovej strany, je potrebné preukázať, že v skutočnosti ide o úkon
kolidujúci a že túto situáciu nebolo možné vyriešiť inak. Iba na základe konkrétnych okolností môže súd
ustáliť, či sa žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu v zmysle § 183 ods. 1 CSP.
13.2 Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva pravidlo, podľa ktorého by len v závislosti od predmetu

konania, jeho účastníkov, dátumu vytýčenia pojednávania alebo iných skutočností malo v prípade
kolízie určité pojednávanie prednosť pred iným. Advokát, ktorý zistí, že v dvoch súdnych konaniach
dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti možnosť
osobne sa zúčastniť na jednom z pojednávaní a v prípade druhého kolidujúceho pojednávania dôsledne
využiť všetky dostupné právne prostriedky. V takomto prípade do úvahy prichádza aj zastúpenie iným

advokátom. V rámci organizovania svojej činnosti musí advokát pri výbere najvhodnejšieho prostriedku
alebo spôsobu poskytovania právnej služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitnosti každej
prejednávanej veci, ale tiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia
advokáta iným advokátom. Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo z § 16 ods.
1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, (ďalej len „Zákon o advokácii“) pričom
advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie) nesmie využiť len vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli
zastupovaného účastníka § 16 ods. 3 uvedeného zákona. Pokiaľ takáto zákonná možnosť existuje,
právny zástupca je povinný túto možnosť využiť, čo i len to dovoľuje skutkový a právny stav v jednej
z viacerých vecí kolidujúcich pojednávaní. Iba vtedy, keď substitúciu nemožno využiť ani v jednej z

kolidujúcich vecí, prichádza do úvahy odročenie jedného z pojednávaní. Takáto možnosť by prichádzala
potom do úvahy iba v prípade, keby ani v jednej z kolidujúcich veci nemohol právny zástupca využiť
možnosť substitúcie. Takúto skutočnosť však, pokiaľ existovala, bol právny zástupca povinný súdu
oznámiť už v čase podania žiadosti o odročenie pojednávania, čo však neurobil. V odvolaní síce tvrdil,
že substitúciu nemohol využiť z dôvodu, že žalovaný s ňou nesúhlasí, no zo žiadosti o odročenie

pojednávania nevyplýva ani, že možnosť substitúcie nemohla byť využitá v prípade konania vedeného
pred Okresným súdom Zvolen.
13.3 Žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, povinnosť
právneho zástupcu uvádzať v žiadosti o odročenie pojednávania zoznam termínov pojednávaní, ktorémá vytýčené na iných súdoch a ktoré by teoreticky mohli prísť do kolízie s termínom, ktorý daný súd ešte
ani nevytýčil. V tejto súvislosti odvolací súd s poukazom na čl. 17 CSP, v zmysle ktorého súd postupuje
v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ako aj
s poukazom na § 16 ods. 2 Zákona o advokácii, v zmysle ktorého advokát má pri výkone advokácie dbať
na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb, za situácie, že klient trvá na zastupovaní
v konaní zvoleným advokátom a neželá si, aby sa jeho advokát dal na ktoromkoľvek pojednávaní
zastúpiť advokátskym koncipientom či iným advokátom, je nanajvýš vhodné aby právny zástupca

sporovej strany postupoval spôsobom uvedeným súdom prvej inštancie, čím môže prispieť k rýchlemu
prejednaniu a rozhodnutiu veci a zabrániť vzniku prieťahov v konaní. Pokiaľ žalovaný upozorňoval na
to, že skutočnosť, že klient trvá na zastúpení práve konkrétnym právnym zástupcom a dôvod prečo
na tom trvá je dôvernou vecou medzi klientom a právnym zástupcom, ktorá podlieha advokátskemu
tajomstvu, odvolací súd upriamuje pozornosť žalovaného na ustanovenie § 183 ods. 2 CSP, v zmysle
ktorého je advokát žiadajúci o odročenie pojednávania povinný preukázať, že strana, ktorú zastupuje,

odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom. Vyhlásenie žalovaného priložené k žiadosti
o odročenie pojednávania zo dňa 19.12.2023 ani samotná žiadosť o odročenie pojednávania takýto
dôvod neuvádzajú a nevyplýva ani zo súdneho spisu, keď predmetný právny zástupca žalovaného
v danej veci nepodával žiadne písomné vyjadrenie a predchádzajúce pojednávanie bolo odročené na
jeho žiadosť z dôvodu jeho plánovanej dovolenky v zahraničí.

13.4 Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie procesne
nepochybil,keďžiadostiprávnehozástupcužalovanéhoodporcuoodročeniepojednávanianariadeného
na deň 10.01.2024 nevyhovel. Odvolací súd považoval procesný postup súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávnej úpravy za správny. Keďže odvolací súd považoval procesný postup súdu
prvej inštancie z hľadiska procesnoprávnej úpravy za správny, dospel k záveru, že žalovaným nebola

postupom súdu prvej inštancie odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom.

14. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené body tohto rozhodnutia odvolacie námietky žalobcu
nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v I. meritórnom výroku potvrdil ako
vecne správny.

15. Odvolací súd preskúmal i odvolaním napadnutý výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O náhrade trov
konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, ktoré ako kritérium pre priznanie náhrady
trov konania ustanovuje zásadu úspechu vo veci, pričom pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu

strán sporu postupoval v zmysle ustálenej súdnej praxe tak, že bral do úvahy tú skutočnosť, že
pre posudzovanie pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v konaní je za situácie, keď žalobca
v žalobe uplatnené príslušenstvo nevyčíslil, rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej
istine bez príslušenstva. V nadväznosti na vecnú správnosť odvolaním napadnutého I. meritórneho
výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd ako vecne správne posúdil aj závislý

výrok, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspechu v spore vyplývajúcou z ustanovenia
§ 255 ods. 1 CSP rozhodol o trovách prvoinštančného konania, nakoľko súd prvej inštancie o trovách
prvoinštančného konania rozhodol podľa správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262

ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného, tento nebol
úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobcovi, ktorý sa k odvolaniu i vyjadroval. V
súvislosti s odvolacím konaním tak žalobcovi trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie
§ 255 ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom

konaní, povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch
dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o trovách konania.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.