Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/71/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211221647
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1211221647.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: H. Q., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. Z. X, B.,
zast. JUDr. Danielom Urbanom, advokátom so sídlom Uhrova 18, Bratislava, proti žalovaným: X./. M. X.,
Q..J..H.., D.H.: XX XXX XXX, B. XX, K., zast. JUDr. Oľgou Šajdíkovou, advokátkou so sídlom Kašmírska
24, Bratislava, X./. P.. L. X., K. B. P. XX, O., zast. JUDr. Editou Balážikovou, advokátkou so sídlom
Jesenského 5, Partizánske, o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy, na odvolanie
žalobkyne a žalovaného 2./ proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25.10.2016, č. k.
11C/161/2011-571, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu o určenie
neplatnosti záložnej zmluvy, m e n í tak, že určuje, že záložná zmluva zo dňa 20.03.2007 uzavretá medzi
žalovaným 1./ ako záložcom a žalovaným 2./ ako záložným veriteľom je neplatná.

II. Žiadnej zo strán právo na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke
zo dňa 20.03.2007 uzavretej medzi žalovaným 1./ ako dlžníkom a žalovaným 2./ ako veriteľom (ďalej

len "zmluva o pôžičke") a tiež záložnej zmluvy zo dňa 20.3.2007 uzavretej medzi žalovaným 1./ ako
záložcom a žalovaným 2./ ako záložným veriteľom na zabezpečenie záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o pôžičke (ďalej len "záložná zmluva") a žalovaným 1./ a 2./ nepriznal proti žalobkyni právo na náhradu
trov konania.

2. Rozhodnutie s odkazom na § 3 ods. 1, § 39, § 151b, § 151d, § 552, § 657 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) , § 1 ods. 1, § 34 ods.

2, § 42 ods. 1, § 68 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností v znení účinnom do
30.12.2007 (ďalej len „katastrálny zákon“), § 137 písm. c), § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov, § 80 písm. c) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovaných určeniach.
Žalobkyňa v podanej žalobe dôvodila tým, že na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. NEZ/20/07,
ktorú dňa 30.10.2007 v postavení budúcej kupujúcej uzatvorila so žalovaným 1./ ako stavebníkom a
budúcim predávajúcom, predmetom ktorej mal byť prevod vlastníckeho práva k bytu č. X na X. poschodí

domusosúpisnýmč.XXXnaZ.R..X.Č..X,B.,postavenéhonapozemkuparcelakatastranehnuteľností
parc. č. XXXXX/X, ako aj k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu
o veľkosti XXXX/XXXXXX, zapísaných na LV č. XXXX, katastrálneho územia J., okres B. D., uhradila
žalovanému 1./ kúpnu cenu vo výške 123.647,35 eura (3.725.000 Sk). Až pri podpise kúpnej zmluvy jejžalovaný 1./ oznámil, že byt je zaťažený záložným právom v prospech žalovaného 2./ ako záložného
veriteľa, ktorého vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 17.08.2007 pod č. V-9391/07 na základe
záložnej zmluvy. Zmluvou o pôžičke žalovaný 2./ požičal žalovanému 1./ ako dlžníkovi bezúročne sumu

86.304,19 eura (2. 600.000 Sk), ktorú sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť do 20.3.2008.
Podľa čl. II. zmluvy o pôžičke sa účastníci na zabezpečenie pôžičky dohodli na zriadení záložného
práva na predmetný byt. Prvoinštančný súd konštatoval, že určením neplatnosti zmluvy o pôžičke by
nedošlo k priaznivému ovplyvneniu právneho postavenia žalobkyne voči žalovaným, naviac za stavu,
kedy žalobkyňa ani sama nie je účastníkom napadnutej zmluvy o pôžičke a zmluvné strany potvrdili

zhodne existenciu tohto záväzku a žalovaný 1./ opakovane deklaroval záujem na jeho splnení. Podľa
jeho názoru na uvedenom nič nemení ani spochybnenie skutočne poskytnutej sumy pôžičky, pokiaľ sa
jednalo o čiastku 600.000 Sk údajne žalovaným 2./ poskytnutú v hotovosti žalovanému 1./. Určením
zmluvy o pôžičke za neplatnú by sa postavenie žalobkyne nijako nezmenilo.

3. V súvislosti s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti

záložnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými 1./ a 2./ uviedol, že prípadným vyhovením žaloby v
tejto časti by v zmysle § 34 ods. 2 katastrálneho zákona došlo k výmazu záložného práva z katastra
nehnuteľností. Podľa ustálenej judikatúry (napr. NS SR sp. zn. 21Cdo/58/2003) však naliehavý právny
záujem nie je daný, ak má požadované určenie len povahu otázky predbežnej vo vzťahu k posúdeniu, či
tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, a najmä vtedy, ak takáto otázka nerieši alebo nemôže riešiť

celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu. Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistota jeho
právnehopostaveniasatotižvtakomtoprípadeneodstránilentým,žebudevyriešenápredbežnáotázka,
z ktorej bez ďalšieho právo alebo právny vzťah významné pre právny pomer účastníkov ešte nevyplýva,
ale až určením, či tu právo je alebo nie je. Ak právna otázka platnosti, či neplatnosti zmluvy má povahu
predbežnej otázky vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu, nie je daný naliehavý právny

záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak je možné žalovať priamo o určenie existencie práva alebo
právnehovzťahu.Dodal,že záložnéprávomohlovzniknúť(vminulostipodľa§151dods.1Občianskeho
zákonníka) aj na základe neplatnej záložnej zmluvy, a že záložné právo nevzniká vo všetkých prípadoch,
v ktorých bola uzavretá platná záložná zmluva a došlo podľa nej ku vkladu do katastra nehnuteľností;
prípadné určenie neplatnosti alebo platnosti záložnej zmluvy nie je právnym prostriedkom spôsobilým

odstrániť neistotu v právnom postavení záložného veriteľa alebo záložcu alebo zamedziť ohrozeniu ich
práv. Zdôraznil, že na odstránenie právnej neistoty a dosiahnutie cieľa sledovaného žalobkyňou bolo
potrebné inak formulovať žalobný petit a domáhať sa určenia neexistencie záložného práva a v takomto
konaní by prichádzalo do úvahy rozhodnúť aj o žalobkyňou vznesenej námietke premlčania záložného
práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2185/2009). Na základe uvedeného dospel aj v

tejto časti požadovaného určenia k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení.

4. Nad rámec nevyhnutnosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobe o určenie neplatnosti záložnej zmluvy
by nebolo možné vyhovieť ani v prípade, ak by bol naliehavý právny záujem daný. Žalobkyňa ako

dôvod neplatnosti záložnej zmluvy uviedla jednak skutočnosť, že zabezpečuje neexistujúci záväzok,
ďalej to, že jej bolo pri podpise zmluvy o budúcej zmluve „zatajené“ záložné právo a nakoniec, že bola
uzavretá v rozpore s dobrými mravmi. Prvoinštančný súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané,
že žalovaným 2./ boli žalovanému 1./ poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 20.03.2007
finančné prostriedky v sume 86.304,19 eura (2.000.000 Sk) a to tak, že žalovaný 2./ svojmu dlžníkovi z

inej pôžičky (bratovi P. X.) určil ako platobné miesto na jej vrátenie označený účet žalovaného 1./ vedený
v Č. B. T..Q.. Preukázateľne tak došlo k reálnemu poskytnutiu finančných prostriedkov titulom označenej
zmluvy o pôžičke a záložné právo vzniklo na zabezpečenie pohľadávky žalovaného 2./ vo výške
reálne poskytnutých finančných prostriedkov. Ak by aj sporná časť pôžičky vo výške 600.000 Sk reálne
poskytnutá nebola, uvedené nemá vplyv na platnosť záložnej zmluvy (NS ČR sp. zn. 21Cdo/390/2008),

ale má za následok, že záložné právo nevznikne. Ak peniaze neboli poskytnuté v takej výške, aká
bola uvedená v záložnej zmluve, potom záložné právo vznikne iba na zabezpečenie pohľadávky vo
výške reálne poskytnutých peňazí. Námietku zatajenia záložného práva žalobkyni neuznal ako dôvodnú
a relevantnú s poukazom na to, že ku vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností došlo ešte
dňom 17.08.2007 pod č. V-9391/2007 a táto skutočnosť bola v katastri vyznačená dňa 21.08.2007. S

ohľadom na verejný charakter katastra nehnuteľností vedomosť o existencii záložného práva nemôže
byť podľa súdu sporná. Neprihliadal ani na námietku, že v zmluve o budúcej kúpnej zmluve nebolo
označené číslo listu vlastníctva, na ktorom bola predmetná nehnuteľnosť evidovaná, nakoľko s ohľadom
na ostatné uvedené údaje bolo číslo listu vlastníctva ako aj údaje o ťarchách dohľadateľné. V tomtokontexte zdôraznil, že záložná zmluva medzi žalovaným 1./ a 2./ bola uzavretá sedem mesiacov pred
uzavretím zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a preto skutočnosť, že žalobkyňa v danom čase nevedela
o existencii záložného práva, nemôže mať vplyv na platnosť záložnej zmluvy.

5. Rozpor s dobrými mravmi ako ďalší dôvod pre absolútnu neplatnosť zmluvy žalobkyňa videla v
tom, že žalovaný 2./ čakal s výkonom záložného práva až do prevodu vlastníckeho práva k bytu na
žalobkyňu,čopodľanejvrhátieňpodozreniananekalékonanieobochžalovaných.Žalovaný2./sinaviac
neuplatnil nárok voči štatutárom žalovaného 1./, ktorí v zmluve o pôžičke prevzali ručiteľský záväzok

za žalovaného 1./. Aj napriek tomu, že žalobkyňa zaplatila celú kúpnu cenu za byt, žalovaný 1./ drzo
založil byt a tento sa stal predmetom záložného práva, čo označila za podvod voči nej. Žalovaný 1./
napriek tomu, že mal k dispozícii žalobkyňou poskytnuté finančné prostriedky titulom splátok kúpnej
ceny za byt, poskytnutú pôžičku neuhradil a nezabezpečil výmaz záložného práva, ako bolo dohodnuté.
Prvoinštančný súd upozornil, že platnosť záložnej zmluvy posudzoval s ohľadom na okolnosti existujúce
v čase uzavretia záložnej zmluvy. Záložná zmluva ako aj zmluva o pôžičke pritom boli uzatvorené viac

než sedem mesiacov pred tým, ako žalobkyňa uzavrela so žalovaným 1./ zmluvu o budúcej kúpnej
zmluve a žalovaný 2./ nemohol v danom čase predpokladať uzavretie takejto zmluvy, ako ani nesplatenie
pohľadávky zo zmluvy o pôžičke žalovaným 1./ v dohodnutej lehote do 20.03.2008, o to zvlášť, ak
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že skoršie pôžičky, ktoré žalovanému 1./ poskytol, mu riadne
splatil. V priebehu konania pritom nevyšli najavo také okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že pohnútky

žalovaných 1./ a 2./, ktoré ich viedli k uzavretiu záložnej zmluvy by sledovali iný cieľ, než akí v konaní
deklarovali, t. j. zo strany žalovaného 1./ zabezpečiť si pôžičkou financovanie výstavby a zo strany
žalovaného 2./ zabezpečiť si pohľadávku zo zmluvy o pôžičke inštitútom záložného práva. Poukázal tiež
na odmietnutie trestného oznámenia s vyhodnotením absencie subjektívnej stránky konania žalovaných
1./ a 2./. Za legitímne rozhodnutie a slobodnú voľbu žalovaného 2./ označil prvoinštančný súd výber z

niekoľkých spôsobov zabezpečenia pohľadávky titulom pôžičky (t. j. či výkon záložného
práva alebo ručenie štatutárov žalovaného 1./). Rovnako ak žalobkyňa v zmluve o budúcej kúpnej
zmluve prevzala záväzok zaplatiť celú kúpnu cenu za rozostavaný byt ešte pred jeho dokončením a pred
prevodom vlastníckeho práva, urobila tak slobodne, bez donútenia a v rámci svojej zmluvnej voľnosti,
hoci jej konanie možno z racionálneho hľadiska hodnotiť ako veľmi neopatrné. Poukazovanie na túto

skutočnosť zo strany žalobkyne, ako aj nedodržanie prísľubu a záväzku vyplývajúceho z čl. XI. kúpnej
zmluvy, preto rovnako nemá vplyv na platnosť posudzovanej zmluvy. Dodal, že ani z výpovedí v konaní
vypočutých svedkov nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť záložnej zmluvy.
Výpovede potvrdili, že žalovaný 1./ opakovane uzatváral zmluvy o zriadení záložného práva na ním
predávané nehnuteľnosti, avšak túto skutočnosť žalovaný 1./ v konaní ani nesporoval. Na rozdiel od

prejednávanej veci, v konaní vedenom pod sp. zn. 51C/170/2012, v ktorom bola tiež posudzovaná
platnosť (inej) záložnej zmluvy z roku 2009 z hľadiska súladu s dobrými mravmi, bola zmluva o zriadení
záložného práva uzatvorená až po uzavretí zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, v ktorej sa žalovaný 1./
zaviazal previesť vlastnícke právo na nových nadobúdateľov (D.. F. s manželkou) bez tiarch. Záverom
poukázal na súdnou praxou konštatovanú výnimočnosť postupu podľa § 3 ods. 1 OZ predovšetkým v

situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia
je úmysel poškodiť alebo znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je
zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa vo vzťahu medzi stranami,
tak na postavení niektorej z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu

právnejistotyanesmieneprimeraneoslabovaťsubjektívneprávastránvyplývajúcezprávnymnoriem.Aj
s prihliadnutím na uvedené nebolo podľa prvoinštančného súdu možné konštatovať neplatnosť záložnej
zmluvy pre prípadný rozpor s dobrými mravmi.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 257 CSP majúc za to, že vo veci sú dané dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania úspešným žalovaným 1./ a 2./ nepriznal.
Bolo by podľa neho zjavne nespravodlivé, aby žalobkyňa musela platiť trovy konania žalovanému
1./, ktorý v dôsledku nezvládnutia svojho podnikateľského rizika a značne neopatrného postupu pri
zabezpečovaní finančných prostriedkov na svoju podnikateľskú činnosť, spôsobil vzniknutú situáciu.
Javí sa tiež spravodlivým, aby aj žalovaný 2./ znášal sám svoje náklady vzniknuté s jeho právnym

zastupovaním,atopredovšetkýmpreexistenciuokolnostíuplatnenianárokužalobkyňouakoajokolností
súvisiacich so stavom pred začatím sporu, keď žalovaný 2./ otáľal s vymáhaním svojej pohľadávky
voči žalovanému 1./ v čase pôvodne dohodnutej splatnosti (20.03.2008) až sa napokon žalovaný 1./
stal platobne neschopným. Rovnako žalovaný 2./ nevyjadril súhlas s prevodom bytu na žalobkyňu 2./pred splatením pohľadávky, pričom mohol predpokladať, že žalobkyňa sa výkonu záložného práva bude
brániť. K okolnostiam na strane žalobkyne tiež poukázal na to, že sa jedná o dôchodkyňu vo veku takmer
68 rokov, ktorá si na účel kúpy predmetného bytu musela požičať finančné prostriedky od príbuzných a

uloženiepovinnostizaplatiťnáhradutrovkonaniažalovaným1./a2./bymalopreňulikvidačnýcharakter,
zatiaľ čo nepriznanie náhrady trov konania sa výraznejšie nedotkne majetkového postavenia žalovaných
1./ a 2./. Okolnosti hodné osobitného zreteľa vzhliadol aj v pohnútke žalobkyne iniciovať súdny spor z
dôvodu, že mala dôvodné pochybnosti o platnosti záložnej zmluvy, pričom jej hrozí strata vlastníckeho
práva k bytu, v ktorom býva.

7. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a čo do výroku o náhrade
trov konania žalovaný 2./.

8. Žalobkyňa pre nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným
súdom žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd jej žalobe v celom rozsahu vyhovie za súčasného

priznania nároku na náhradu trov konania majúc za to, že vo veci je daný naliehavý právny záujem
na oboch požadovaných určeniach a obe napadnuté zmluvy sú z ňou uvedených dôvodov absolútne
neplatné.

9. K nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke uviedla, že

určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke bude mať priamy vplyv na jej právne postavenie vo vzťahu k
zachovaniu vlastníckeho práva k bytu a aj vo vzťahu jej právneho postavenia ako vlastníka založenej
nehnuteľnosti voči zmluvným stranám záväzku, ktorý má byť zabezpečený záložným právom zriadeným
na byt. Ak by bola zmluva o pôžičke neplatná, nebude možné úspešne vykonať záložné právo a z
uvedeného dôvodu jej ostane vlastnícke právo k bytu zachované. Ďalej s poukazom na ustanovenie

§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z., podľa ktorého ak by súd určil, že záložná zmluva je neplatná,
okresný úrad by automaticky vyznačil stav pred týmto úkonom (t. j. vlastnícke právo bez záložného
práva), považovala za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že nemá naliehavý právny záujem ani
na určení neplatnosti záložnej zmluvy. Bola toho názoru, že otázka existencie naliehavého právneho
záujmu nespočíva v takej formulácii petitu, ktorou by sa odstránili všetky sporné otázky vo všetkých

právnych vzťahoch vyplývajúcich zo záložnej zmluvy (vzťah záložného veriteľa, vzťah záložcu a vzťah
dlžníka medzi sebou), ale iba v súvislosti s jej právnou pozíciou ako žalobkyne vo vzťahu k ňou želanému
cieľu a výsledku konania. Želaný cieľ a výsledok konania je v tomto prípade vyslovenie neplatnosti
záložnej zmluvy a pre úspešnosť jej žaloby postačuje preukázať naliehavý právny záujem na jej právnom
postavení a nemusí preukazovať ešte aj naliehavý právny záujem na právnom postavení záložného

veriteľa. Z uvedeného dôvodu bola presvedčená, že existencia naliehavého právneho záujmu nie je
a ani nemôže byť naviazaná na takú formuláciu petitu, ktorým by sa nevyhnutne museli riešiť všetky
otázky a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 58/2003, na ktoré poukázal súd prvej inštancie
nemožno v tomto konkrétnom prípade identicky aplikovať na predmetné konanie. Podporne poukázala
na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.2.2010 sp. zn. 4Cdo 37/2009, s odkazom na závery ktorého

zdôraznila, že právne úkony sú tými právnymi skutočnosťami, na základe, ktorých dochádza k vzniku,
zmene alebo zániku práv a povinností a rovnako tak k vzniku, zmene alebo zániku právnych vzťahov.
Teda právo samo o sebe nemôže existovať, zmeniť sa alebo zaniknúť bez existencie právneho úkonu
a právny úkon nemôže existovať (byť platný) bez toho, aby na jeho podklade vzniklo, zmenilo sa
alebo zaniklo právo alebo právny vzťah. Preto ak sa žalobou domáhala neplatnosti právneho úkonu

(záložnej zmluvy), domáhala sa tým neexistencie záložného práva, ktoré vzniklo na podklade právneho
úkonu (záložnej zmluvy). Ďalej poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010,
sp. zn. 4Cdo/136/2009 a zo dňa 28.9.2010 sp. zn. 2Cdo/252/2009, z ktorých vyplýva, že nakoľko
určenie platnosti zmluvy nemá charakter predbežnej otázky, možno žalovať priamo neplatnosť právneho
úkonu a nie je potrebné a ani nutné žalovať (ne)existenciu práva, teda v uvedenom prípade je daný

naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Uvedený judikát je zároveň popretím rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/58/2003, o ktorý sa opiera súd prvej inštancie, a ktorý nie je zdrojom
práva pre slovenské súdy. Uviedla, že ak by žalovala neexistenciu záložného práva, žalovaný 2./ by v
absurdnom prípade, na základe „odporúčania“ súdu na žalovanie neexistencie záložného práva, mohol
aj po vyslovení neexistencie záložného práva, ale pri súčasnom ponechaní záložnej zmluvy v platnosti,

začať výkon záložného práva, pretože jeho záložná zmluva ostala v platnosti. Rovnako obdobne by
žalovaný 2./ mohol ako záložný veriteľ kedykoľvek požiadať príslušný okresný úrad- katastrálny odbor
o vklad záložného práva, lebo jeho záložná zmluva ostala v platnosti. Na podporu uvedeného taktiežpoukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/179/2010 a nález Ústavného súdu SR z
1.7.2008 sp. zn. II. ÚS 137/08.

10. V ďalšom žalobkyňa namietala aj správnosť záveru súdu prvej inštancie, že ani v prípade existencie
naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetných právnych úkonov by žalobu nemohol
posúdiť ako dôvodnú. V súvislosti s právnym názorom prvoinštančného súdu o platnosti záložnej zmluvy
aj napriek tomu, že časť pôžičky (600.000 Sk) poskytnutá nebola, poukázala na rozhodnutie NS ČR
sp. zn. 21Cdo/390/2008, rozsudok NS SR zo dňa 1.10.2010 sp. zn. 2Obo/74/2008, uznesenie NS SR

zo dňa 17.8.2011 sp. zn. 7Cdo/15/2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.01.2008 sp.
zn. 26Odo/1100/2006, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.10.2007 sp. zn. 4Co/165/2007,
rozsudok NS SR zo dňa 24.2.2009 sp. zn. 2Cdo/5/2008 zdôrazniac, že ak je záložné právo považované
za právo akcesorické, ktoré musí vždy sledovať osud záväzku hlavného, nie je pri neexistencii hlavného
záväzku podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka možné platne uzatvoriť ani záložnú zmluvu,
nakoľko uzatvorenie takejto zmluvy by bolo automaticky absolútne neplatné z dôvodu absencie vzniku

hlavného záväzku. Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, ktorého platnosť je podmienená odovzdaním
požičaných peňazí, t. j. reálne odovzdanie a prevzatie peňazí medzi zmluvnými stranami, čo potvrdzuje
aj uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 303/2011. V tejto súvislosti uviedla, že na pojednávaní konanom
06.06.2014 predložil žalovaný 2./ výpis z jeho účtu, podľa ktorého mal ku koncu roka 2006 na účte
okolo 1.200.000 Sk. Žalovaný 2./ nepredložil doklad o stave jeho účtu ku dňu, kedy mal žalovanému

1./ odovzdať v hotovosti 600.000 Sk, z čoho vyvodila, že vtedy toľko peňazí už nemal k dispozícii a zo
žiadneho výpisu z účtu, ktoré boli predložené súdu prvej inštancie, nevyplýva, že by žalovaný 2./ pred
údajným poskytnutím 600.000 Sk túto sumu vybral zo svojich účtov, z čoho jasne vyplýva pravdivosť
tvrdení žalovaného 1./, že žalovaný 2./ mu 600.000 Sk v hotovosti nikdy neodovzdal a táto suma
mala predstavovať úroky pôžičky. Uvedené potvrdil žalovaný 1./ na pojednávaní konanom 02.09.2013,

keď uviedol, že v tejto časti považuje zmluvu o pôžičke za neplatnú, nakoľko dohodnutie odplaty za
poskytnutie pôžičky v sume predstavujúcej 30 % - ný úrok za jeden kalendárny rok je v rozpore s
dobrými mravmi. Zmluva o zriadení záložného práva je aj preto neplatná, pretože výška zabezpečenej
pohľadávky nebola určitá.

11. Ako ďalšiu podstatnú skutočnosť žalobkyňa v odvolaní označila, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke v
skutočnej výške 2.000.000 Sk nedošlo medzi žalovaným 1./ a žalovaným 2./, ale medzi P. X., resp.
jeho manželkou V. X. a žalovaným 1./, nakoľko jediným relevantným dôkazom o poskytnutí určitej
sumy peňazí je výpis z účtu V. X., z ktorého vyplýva, že dňa 21.03.2007 bola poukázaná z toho účtu
suma 2.000.000 Sk na účet žalovaného 1./ a výpis z účtu žalovaného 1./, z ktorého vyplýva, že dňa

22.03.2007 prišla na jeho účet suma 2.000.000 Sk z účtu V. X. s poznámkou k prevodu "P. X.". Práve
táto poznámka pri tomto prevodnom príkaze potvrdzuje, že išlo o vzťah medzi P. X. (bratom žalovaného
2./) a žalovaným 1./ a nie o vzťah medzi žalovaným 2./ a žalovaným 1./. Aby mohla byť zmluva o pôžičke
platná, a aby ju platne zabezpečovala záložná zmluva, museli by byť na jej základe odovzdané peňažné
prostriedky presne tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Nemohlo ísť o pofidérne a neskôr aj samotným

žalovaným 1./ spochybnené odovzdanie sumy 600.000 Sk a taktiež nemožno odkázať v súvislosti s jej
platnosťou na akési „určenie platobného miesta“, ako uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku súd
prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa pri hodnotení svedeckých výpovedí P. X. a jeho manželky V. X.
uspokojil s tvrdením, že poukázanie 2.000.000 Sk z účtu V. X. na účet žalovaného 1./ bolo len platobným
miestom; nevyhodnotil však tento dôkaz vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, a to predovšetkým s

písomným splátkovým kalendárom potvrdzujúcim postupné splácanie pôžičky, najmä s jeho poznámkou
"BRAT". Práve tento splátkový kalendár podporuje tvrdenia žalobkyne, že išlo o pôžičku medzi bratom
žalovaného 2./ P. X. a žalovaným 1/. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ani poznámku "P. X." uvedenú na
príkaze na prevod 2.000.000 Sk z účtu V. X. na účet žalovaného 1./, ktorá ako informácia pre prijímateľa
jednoznačne identifikuje ako veriteľa P. X., nie žalovaného 2/.

12. K posúdeniu dobrých mravov pri uzatváraní zmlúv žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný 1./ sa v
zmysle zmluvy o budúcej zmluve zaviazal uzatvoriť s ňou kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k bytu, ale neupozornil ju na to, že na byte viazne záložné právo; žalovaný 1./ pritom
takto postupoval vo viacerých prípadoch. Z výpovedí svedkov v tomto konaní, ako aj konaní vedenom

pod sp. zn. 51C/70/2012 vyplynulo, že žalovaný 1./ fungoval na báze požičaných peňazí pričom svoje
dlhy zabezpečoval nehnuteľnosťami, v súvislosti s ktorými už uzatvoril zmluvy o budúcich kúpnych
zmluvách, na zákale ktorých mu bola vyplatená značná časť kúpnej ceny nehnuteľností. Žalovaný 1./
tak disponoval dostatočným množstvom peňazí na dokončenie stavby. Vzhľadom na podvodné praktikyžalovaného 1./ nesúhlasila s názorom prvoinštančného súdu, že sa do aktuálnej situácie dostala v
dôsledku vlastného neopatrného konania. Uzatváranie zmlúv o pôžičke a záložných zmlúv žalovaným
1./ preto považovala za v rozpore s dobrými mravmi, pretože ich výsledkom je, že kupujúci prídu v dobrej

viere o vlastnícke práva k svojim bytom, za ktoré už dávno zaplatili. Opätovne poukázala aj na to, že
žalovaný 1./ žalobkyňu pri podpise zmluvy o budúcej kúpnej zmluve neupozornil na existenciu záložného
práva k bytu. V neposlednom rade za rozpor s dobrými mravmi označila aj to, že kúpna zmluva sa
uzatvorila s podmienkou, že žalovaný 1./ ako predávajúci zabezpečí výmaz záložného práva najneskôr
do 30.11.2009, čo sa nestalo.

13. Žalovaný 2./ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné bremeno, keď nepreukázala existenciu
naliehavého právneho záujmu na ňou požadovaných určeniach, čo viedlo k zamietnutiu žaloby v
celom rozsahu. Vyslovením neplatnosti zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy by sa totiž na jej právnom
postavení nič nezmenilo. Mal zo to, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že

na základe zmluvy o pôžičke došlo k reálnemu poskytnutiu peňažných prostriedkov žalovaného 2./
žalovanému 1./, a teda k vzniku pohľadávky, ktorej uspokojenie bolo zabezpečené zriadením záložného
práva k predmetnému bytu. Uvedené bolo preukázané jednak listinami, a to predovšetkým výpisom
z bankového účtu V. X., ktorý predložil hneď na začiatku konania, ako aj výpoveďami sporových
strán a svedkov P. X. T. V. X.. Skutočnosť, že suma 2.000.000 Sk nebola poskytnutá priamo z jeho

účtu na poskytnutí pôžičky nič nemení. Na preukázanie tejto skutočnosti predložil v konaní výpis z
bankového účtu, z ktorého bolo zrejmé, že účet je vedený na meno V. X.. Tvrdenia žalobkyne, že k vzniku
záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke malo dôjsť medzi žalovaným 1./ a svedkom P. X. sú tak ničím
nepodloženéažalobkyňouvymyslenékonštrukcie,ktorénemajúoporuvovykonanomdokazovaní.Ďalej
uviedol, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, že by žalovaní pri uzatváraní zmluvy o pôžičke

a záložnej zmluvy konali v rozpore s dobrými mravmi; obe zmluvy boli uzatvorené viac ako 7 mesiacov
predtým, než došlo k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve medzi žalobkyňou a žalovaným 1./. V
čase uzatvárania zmlúv so žalovaným 1./ nemohol predpokladať, že medzi žalobkyňou a žalovaným 1./
následne dôjde k uzatvoreniu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a teda konať vo vzťahu k nej podvodne.
K neprávoplatnému rozsudku Okresného súdu Bratislava II vydanému v konaní vedenom pod sp.

zn. 51C/170/2012, na ktorý žalobkyňa poukazuje uviedol, že tento nemá k odvolaním napadnutému
rozsudku žiadnu relevanciu, nakoľko sa týka úplne odlišného skutkového stavu veci.

14. Žalobkyňa v odvolacej replike zopakovala svoju odvolaciu argumentáciu. Za účelové označila
tvrdenie žalovaného 2./, že nemohol predpokladať, že po poskytnutí pôžičky dôjde medzi ňou a

žalovaným 1./ k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Nakoľko z dokazovania vyplýva, že žalovaný
2./ ako dlhoročný advokát žalovaného 1./, musel mať vedomosť o jeho postupoch a nakoľko mu
pripravoval aj právne dokumenty, pravdepodobne pripravoval aj predmetnú zmluvu o uzavretí budúcej
kúpnej zmluvy a musel vedieť o existencii predmetného záložného práva, resp. sa podieľal na zatajení
záložného práva pred ňou, čo takisto vyplynulo z vykonaného dokazovania.

15. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie čo do výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému
2./ podal odvolanie žalovaný 2./, ktorý pre nesprávne právne posúdenie veci navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalovanému 2./ prizná voči žalobkyni nárok na
plnú náhradu trov konania. Bol toho názoru, že o trovách konania malo byť rozhodnuté podľa § 255

ods. 1 CSP, keď vo veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočnú aplikáciu § 257
CSP. Takýmto dôvodom nemôže byť bez ďalšieho skutočnosť, že žalovaný 2./ nevymáhal pohľadávku
od žalovaného 1./, ale pristúpil k výkonu záložného práva, ani to, že nevyjadril súhlas s prevodom
bytu na žalobkyňu. Zdôraznil, že podstatou záložného práva je v zmysle zákona práve uspokojenie
záložného veriteľa z predmetu záložného práva, pokiaľ jeho pohľadávka nie je riadne a včas splnená,

a tým sa jednak vyhnúť zdĺhavému a nákladnému súdnemu procesu, ako aj chrániť veriteľa pre prípad,
že by dlžník nemal dostatok peňažných prostriedkov na uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa.
Rovnako záložné právo pôsobí pri prevode zálohu voči nadobúdateľovi zálohu bez toho, aby záložný
veriteľ musel s prevodom vyslovovať súhlas. Názor prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého dôvody
hodné osobitného zreteľa zakladá otáľanie žalovaného 2./ s vymáhaním pohľadávky voči žalovanému

1./ a nevyjadrenie súhlasu s prevodom bytu na žalobkyňu, je pre v rozopre s právnym poriadkom.
Považoval za nespravodlivé nepriznať mu náhradu trov konania, nakoľko len obhajoval svoje riadne
zdokumentované a preukázané oprávnené nároky a práva, pri jednotlivých úkonoch postupoval v súlade
so zákonom a svojím správaním nedal žiadnu príčinu na podanie žaloby. Zdôraznil, že žalobkyňa sado situácie, v ktorej sa ocitla, dostala sama svojím neopatrným a nedbalým konaním, čo bolo nesporne
preukázané a túto skutočnosť konštatoval aj súd prvej inštancie. Za dôvod hodný osobitného zreteľa
nemožno bez ďalšieho považovať ani fakt, že žalobkyňa je dôchodkyňou, keď takmer pätinu populácie

Slovenskej republiky tvoria ľudia v postproduktívnom veku poberajúci dôchodok. Aj tieto osoby, naviac
zastupované a vedené právnym zástupcom, sú povinné pristupovať k súdnemu konaniu s opatrnosťou
a s prihliadnutím na riziko prípadného neúspechu s následkom znášania trov konania, ktoré vzniknú
druhej strane sporu, ktorá úspešne svoje právo ubránila.

16. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2./ zopakovala, že vo svojom odvolaní žiadala
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Pre prípad neúspechu žiadala rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že do
situácie, ktorá sa stala základom tohto sporu, sa dostala v dôsledku vedomého konania žalovaných 1./
a 2./, ktoré bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Za nezanedbateľné v tejto súvislosti označila, že
výsledkom obchodných a podnikateľských aktivít žalovaného 1./ ako stavebnej spoločnosti pôsobiacej

na trhu niekoľko rokov a investičného zámeru žalovaného 2./, ktorý je advokátom, je skutočnosť, že
žalobkyňa ako osoba neznalá podnikateľských a obchodných rizík bola žalovaným 1./ doslovne obratá
o jej celoživotné úspory a navyše bude do konca života splácať nehnuteľnosť, o ktorú bude pripravená.
Podporne poukázala na rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1030/2008 a NS SR sp. zn. 3MCdo/5/2006.
Vzhľadom na uvedené okolnosti sa plne stotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že vo veci boli

naplnené okolnosti hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania.

17. Žalovaný 1./ sa v súdom stanovenej lehote k podaným od volaniam nevyjadril.

18. Rozsudkom zo dňa 28.11.2019, sp. zn. 3Co/131/2017 odvolací súd vo výroku I. potvrdil napadnutý

prvoinštančný rozsudok, vo výroku II. rozhodol o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 25.11.2016, č. k. 11C/161/2011-582 a vo výroku III. rozhodol o nepriznaní náhrady
trov odvolacieho konania sporovým stranám. Za správny označil právny záver prvoinštančného súdu o
nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke, ktorý nespochybnili
ani skutočnosti uvádzané žalobkyňou v odvolaní, keď sama tvrdila, že určenie neplatnosti zmluvy o

pôžičke má pre ňu význam len pre posúdenie jej postavenia vlastníka založenej nehnuteľnosti vo vzťahu
k platnosti záložnej zmluvy, t. j. len ako otázka predbežná. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa žalobkyňa
domáhala určenia neplatnosti záložnej zmluvy, však podľa odvolacieho súdu žalobu nebolo možné
zamietnuť pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Týmto záverom sa súd
prvej inštancie odklonil od ustálenej judikatúry, podľa ktorej je naliehavý právny záujem daný, ak na

podklade požadovaného určenia možno dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Sám súd
prvej inštancie pritom poukázal na znenie ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z., podľa
ktorého ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo o neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný
úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou, ale nevyvodil z neho
správny právny záver. Z tohto ustanovenia totiž výslovne vyplýva, že na vyznačenie, resp. obnovenie

stavu, aký bol v katastri pred neplatným právnym úkonom, je potrebné rozhodnutie súdu o neplatnosti
právneho úkonu. S prihliadnutím na ústavný princíp dôvery v platné právo je takouto jasnou formuláciou
zákona bez ďalšieho daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, ak ide o taký
právny úkon, na základe ktorého bol v katastri vykonaný zápis a ak na základe rozhodnutia súdu o jeho
neplatnosti možno v katastri vyznačiť stav pred týmto právnym úkonom. Vzhľadom na platnú právnu

úpravu nie je preto na takýto prípad uplatniteľný záver súdnej praxe (majúci pôvod v českom právnom
prostredí, na ktorý poukazoval súd prvej inštancie), podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je daný,
ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k otázke existencie či neexistencie
práva alebo právneho vzťahu. Existencia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy
o zriadení záložného práva, daná potrebou vyznačenia stavu v katastri nehnuteľností, aký tu bol pred

neplatným právnym úkonom, však zároveň nevylučuje aj existenciu naliehavého právneho záujmu
na určení neexistencie záložného práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.6.2018 sp. zn. 6Cdo
137/2017).Takýmtourčenímmožnototiždosiahnuťajodstránenieprávnejneistoty,vktorejsažalobkyňa
ocitla v súvislosti s úkonmi smerujúcimi k realizácii záložného práva na predmetný byt v jej vlastníctve.

19. Nakoľko súd prvej inštancie aj napriek záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu hodnotil
dôvodnosť žaloby aj čo do veci samej, odvolací súd preskúmal správnosť aj týchto záverov stotožniac sa
s právnym záverom prvoinštančného súdu, ktorý nevzhliadol dôvody pre vyslovenie neplatnosti záložnej
zmluvy. Správne za nerozhodnú určil skutočnosť, že žalobkyni bola v čase uzavretia zmluvy o budúcejkúpnej zmluve „zatajená“ existencia záložného práva, a ktorá by mohla mať vplyv len na platnosť
tejto zmluvy, a aj to len v prípade, ak by nebola zrejmá z katastra nehnuteľností. Rovnako neplatnosť
záložnej zmluvy nemohol podľa odvolacieho súdu spôsobiť výkon záložného práva žalovaným až po

tom, ako sa žalobkyňa stala vlastníčkou nehnuteľnosti a nepožadovanie splatenia pôžičky od dlžníka.
Konštatoval, že žalobkyňa ani v podanom odvolaní neuviedla žiadne dôvody, ktoré by posúdenie týchto
dôvodov neplatnosti záložnej zmluvy spochybnili, len zopakovala svoje predchádzajúce vyjadrenia a
nesúhlas s názorom prvoinštančného súdu, že sa do tejto situácie dostala svojou neopatrnosťou.
Zhodne s prvoinštančným súdom nepovažoval za namieste poukaz na konanie vedené v obdobnej veci

na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/170/2012, a to práve vzhľadom na skutočnosť, že
dispozícia s nehnuteľnosťou, ktorá bola predmetom záložného práva, už bola v čase uzavretia záložnej
zmluvy obmedzená záväzkom vlastníka zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Správny vyhodnotil aj
záver prvoinštančného súdu o platnosti záložnej zmluvy s ohľadom na všeobecné i osobitné náležitosti
tohto právneho úkonu, pričom prípadná neexistencia zabezpečovanej pohľadávky rovnako nemá vplyv
na platnosť záložnej zmluvy.

20. Napokon ako nedôvodné vyhodnotil aj odvolanie žalovaného 2./ voči rozhodnutiu o nároku na
náhradu trov konania podľa § 257 CSP, keď súd prvej inštancie sa dôkladne zaoberal okolnosťami pre
aplikáciu tohto ustanovenia, zohľadnil aj skutočnosť, že žalovaný 2./ nedal príčinu na vedenie sporu,
ale okolnosti, v ktorých sa v súvislosti s uplatňovaním záložného práva žalobkyňa ocitla, predstavujú aj

podľa odvolacieho súdu dôvody hodné osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Na
doplnenie uviedol, že pokiaľ v danom prípade súd prvej inštancie vychádzal z toho, že toto rozhodnutie
sa mimoriadne nepriaznivo nedotkne žalovaných 1./ a 2./, bolo namieste zohľadniť aj tú skutočnosť, že
trovy žalovaného 2./ tvoria výhradne trovy právneho zastúpenia, aj keď odvolací súd nespochybňuje
jeho právo nechať sa v konaní zastúpiť advokátom, považoval za potrebné prihliadnuť na to, že sám

je advokátom. S odkazom na § 396 v spojení s § 257 CSP stranám nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

21. Najvyšší súd SR na dovolanie žalobkyne uznesením zo dňa 25.06.2024, sp. zn. 4Cdo/82/2023
zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 28.11.2019, sp. zn. 3Co/131/2017 v časti výroku I., ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25.11.2016, č. k. 11C/161/2011-582 o zamietnutí
žalobyourčenieneplatnostizáložnejzmluvyz20.03.2007uzavretejmedzižalovanou1./akozáložcoma
žalovaným 2./ ako záložným veriteľom, ako aj vo výroku III., a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie. Vo zvyšnej časti dovolanie odmietol. Predmetom dovolacieho prieskumu bola žalobkyňou
nastolenáotázkane/platnostizáložnejzmluvyprerozporsdobrýmimravmivokolnostiachprejednávanej

veci. S poukazom na konanie vedené na býv. Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51C/170/2022
(na NS SR vedené pod sp. zn. 2Cdo/51/2019) mal vedomosť o tom, že zo strany žalovaného 1./ nejde o
ojedinelé konanie, kedy si opakovane požičiaval peňažné prostriedky na financovanie svojej obchodnej
činnosti, pričom pôžičky zabezpečoval záložným právom k nehnuteľnostiam. Pokiaľ prvoinštančný i
odvolací súd poukázali na to, že v predmetnom spore ide o odlišnú situáciu ako v spore vedenom

pod sp. zn. 51C/170/2012, v ktorom bola vyslovená neplatnosť záložnej zmluvy z dôvodu rozporu s
dobrými mravmi spočívajúcom v tom, že dispozícia s nehnuteľnosťou, ktorá bola predmetom záložného
práva, už bola v čase uzavretia záložnej zmluvy obmedzená záväzkom vlastníka zo zmluvy o budúcej
kúpanej zmluve, dovolací súd na rozdiel od súdov nižších inštancií bol toho názoru, že na takto zistené
skutočnosti nemožno neprihliadnuť. Z okolnosti predmetnej veci považoval za zrejmé, že žalovaný 1./

vykonával podnikateľskú činnosť aj prostredníctvom viacerých pôžičiek, pričom svoje dlhy zabezpečoval
nehnuteľnosťami, v súvislosti s ktorými uzatváral zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách, na základe
ktorých mu bola vyplatená kúpna cena. Takýmto konaním žalovaný 1./ získal peniaze jednak od
žalovaného 2./ ako záložného veriteľa, ale aj od budúcej kupujúcej (žalobkyne), a to na základe zmluvy
o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy. Žalovaný 2./ ako veriteľ zo zmluvy o pôžičke z 20.03.2007 potom ako

mu žalovaný 1./ v dohodnutej lehote splatnosti pôžičku nevrátil, pristúpil následne k vymáhaniu svojej
pohľadávky výkonom záložného práva voči žalobkyni. Za daných okolností zostalo poľa dovolacieho
súdu zo strany súdov nižších inštancií nepostrehnuté, či takéto správanie žalovaného 1./ (uzatváranie
rôznych druhov zmlúv vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti) nie je možné posúdiť ako rozporné s dobrými
mravmi, pretože jeho výsledkom v konečnom dôsledku môže byť strata vlastníckeho práva k bytu

kupujúceho konajúceho v dobrej viere vzhľadom na ubezpečenia žalovaného 1./ o výmaze záložného
práva. K takejto povinnosti sa žalovaný 1./ zaviazal v zmysle čl. XI. bod 2. kúpnej zmluvy, t. j. doručiť
kupujúcemu doklad o úhrade dlhu - kvitanciu záložného veriteľa spôsobilú na výmaz záložného práva a
bezodkladne zabezpečiť podanie návrhu na výmaz záložného práva (čl. 18. spisu). S ohľadom na sledudalostí v danej veci (v jej okolnostiach) nemožno podľa dovolacieho súdu hodnotiť konanie žalovaného
1./ za zodpovedajúce korektívu dobrých mravov. Z uvedených dôvodov rozsudok odvolacieho súdu v
označenej časti podľa § 49 ods. 1 CSP zrušil a vec mu v zrušenej časti vrátil na nové konanie.

22. Odvolací súd rešpektujúc záväzný právny názor dovolacieho súdu (§ 455 CSP) v rozsahu, v
ktorom došlo k zrušeniu prvého rozsudku odvolacieho súdu, t. j. len v časti namietanej neplatnosti
záložnej zmluvy (v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil zamietnutie žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o
pôžičke pre nedostatok naliehavého právneho záujmu bolo dovolanie žalobkyne odmietnuté), opätovne

preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov žalobkyňou a žalovaným 2./ podaného
odvolania, ktorými je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, a to bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne je v tejto časti dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je pre nesprávne právne
posúdenie potrebné zmeniť.

23. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia
záložnej zmluvy (ďalej len „OZ“) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

24. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25. Dobré mravy ako hodnotiace kritérium platnosti právneho úkonu vychádza z citovaného ust. § 3 ods.

1 OZ. Predstavujú mimoprávny súbor pravidiel správania sa, etických a kultúrnych noriem spoločnosti,
ktoré sú vlastné všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom
spoločenskéhoporiadku.Vhistorickomvývojiosvedčujúistúnemennosť,súrešpektovanérozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Funkciou dobrých mravov je korekcia striktného
práva. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/1996 uviedol, že ust. § 3 ods. 1 OZ, na ktoré nadväzuje

§ 39 OZ, nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť, ale iba upravuje spôsob aplikácie a interpretácie
ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych,
elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich. Konanie v rozpore s dobrými
mravmi tak predstavuje konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, z hľadiska oprávnených záujmov
strán a spoločnosti hrubo nevyvážené a pokiaľ je výsledkom takéhoto konania právny úkon, tento je

podľa § 39 OZ absolútne neplatným. Právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať za
úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a
princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2003).
Sudcovská úvaha o tom, či je právny úkon v rozpore s dobrými mravmi nesmie byť svojvoľná, ale musí
byť odôvodnená konkrétnymi zisteniami odôvodňujúcimi záver o kolízii právneho úkonu s kategóriou

dobrých mravov. O tom, či je niečo v rozpore s dobrými mravmi tak nerozhoduje subjektívny názor
jednotlivca, ale objektívne hľadisko podložené konkrétnymi okolnosťami po komplexnom zohľadnení
situácie na oboch stranách právneho vzťahu (Rc 88/98). Súlad obsahu právneho úkonu s dobrými
mravmi v prípade uplatnenej námietky musí byť pritom posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či jeho
obsah bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi a bez ohľadu na to, kto rozpor s dobrými

mravmi zavinil a či niektorá zo zmluvných strán bola pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere (rozhodnutie
NS ČR z 26.09.2007, sp. zn. 32Odo/174/2005 a sp. zn. 32Cdo/150/2007). Uplatniť námietku rozporu
právneho úkonu s dobrými mravmi však nemôže ten z účastníkov právneho vzťahu, ktorý takto konal
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/281/2005).

26. V prejednávanej veci predmetom opätovného odvolacieho prieskumu ostalo posúdenie správnosti
napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti záložnej zmluvy
uzatvorenej dňa 20.03.2007 medzi žalovaným 1./ ako záložcom a žalovaným 2./ ako záložným veriteľom
za účelom zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi nimi dňa 20.03.2007.
Ako už odvolací súd uviedol vo svojom prvom rozsudku zo dňa 28.11.2019, č. k. 3Co/131/2017-668

(a závery ktoré neboli dovolacím súdom spochybnené), súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
právnemu záveru, keď žalobu aj v tejto časti zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Tento je v danom prípade daný tým, že určením neplatnosti záložnej zmluvy
dôjde v zmysle § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. k zmene zápisu v katastri nehnuteľností, keď príslušnýkatastrálny úrad v zmysle predmetného ustanovenia vyznačí v katastri nehnuteľností stav pred týmto
právnym úkonom, t. j. v danom prípade vlastnícke právo žalobkyne k nehnuteľnosti nebude zaťažené
ťarchou v podobe záložného práva v prospech žalovaného 2./. Práve takýmto určením môže žalobkyňa

dosiahnuť odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa ocitla v súvislosti s úkonmi smerujúcimi k realizácii
záložného práva na predmetný byt v jej vlastníctve. V súvislosti s otázkou posudzovania naliehavého
právneho záujmu na určení neplatnosti záložnej zmluvy hodno tiež uviesť, že žaloba bola podaná za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý na rozdiel od Civilného sporového poriadku akceptoval
žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu za podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení, a v intenciách ktorého odvolací súd s odkazom na § 470 ods. 2 veta prvá
CSP posudzoval prípustnosť žalobkyňou podanej žaloby. Možno tak zhrnúť, že žalobkyňa v konaní
preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti označenej záložnej zmluvy.

27. Žalobkyňa platnosť záložnej zmluvy okrem iného spochybňovala aj z dôvodu, že sa dostala do
kolízie s dobrými mravmi, ktorú videla jednak v tom, že žalovaný 1./ ju pri uzatváraní zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve neupozornil na už v tom čase existujúce záložné právo k nehnuteľnosti, ktorá mala
byť predmetom budúceho prevodu, a tiež v opakovanej nekalej praxi žalovaného 1./, ktorý fungoval
na báze požičaných peňazí, kedy svoje dlhy zabezpečoval záložným právom k nehnuteľnostiam, v
súvislosti s ktorými uzatvoril zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, na základe ktorých bola vyplatená
značná časť kúpnej ceny za nehnuteľnosti, a v dôsledku ktorej kupujúci prídu o vlastnícke práva

k nehnuteľnostiam nadobudnutým v dobrej viere. Poukázala pritom aj na obdobnú vec vedenú a v
prospech žalobcu rozhodnutú Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 51C/70/2012. Nakoniec za
v rozpore s dobrými mravmi identifikovala aj porušenie zmluvne dohodnutej podmienky, že žalovaný
1./ zabezpečí výmaz záložného práva najneskôr do 30.11.2009, čo sa nestalo. Prvoinštančný súd
sústrediac sa na posudzovanie okolností existujúcich v čase uzatvorenia záložnej zmluvy neuznal

dôvodnosť tejto argumentácie majúc za to, že v konaní nevyšli najavo okolnosti, ktoré by nasvedčovali
nekalým pohnútkam žalovaných 1./ a 2./, a ktoré by zakladali absolútnu neplatnosť zmluvy pre rozpor s
dobrými mravmi podľa § 39 OZ. Zvyšné žalobkyňou namietané okolnosti nemohol zohľadniť, nakoľko k
nim došlo až po uzatvorení napadnutej záložnej zmluvy. Konanie žalobkyne, ktorá v zmluve o budúcej
kúpnej zmluve prevzala na seba záväzok zaplatiť celú kúpnu cenu nehnuteľnosti, označil za neopatrné.

Pokiaľ poukazovala na opakovanosť konania žalovaného 1./ uviedol, že v konaní ani nebolo sporné, že
žalovaný 1./ opakovane uzatváral zmluvy o zriadení záložného práva na ním predávané nehnuteľnosti,
a že z jeho strany nedošlo k splateniu pôžičiek nimi zabezpečených, avšak za rozhodný označil rozdiel
oproti situácii posudzovanej vo veci sp. zn. 51C/170/2012, keď tam bola zmluva o zriadení
záložného práva uzatvorená až po uzatvorení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, v ktorej sa žalovaný

1./ navyše zaviazal previesť vlastnícke právo na nových nadobúdateľov. S odkazom na právne záväzný
názor vyslovený dovolacím súdom v zrušujúcom uznesení zo dňa 25.06.2024, sp. zn. 4Cdo/82/2023
odvolací súd konštatuje nesprávnosť tohto právneho názoru prvoinštančného súdu.

28. Medzi stranami nebola sporná žalobkyňou zdôrazňovaná skutočnosť, že žalovaný 1./ si opakovane

na financovanie svojej obchodnej činnosti požičiaval peňažné prostriedky a poskytované pôžičky
zabezpečoval zmluvne zriadeným záložným právom k nehnuteľnostiam, ku ktorým súčasne uzatváral
zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách, na základe ktorých mu bola vyplatená aj kúpna cena založených
nehnuteľností (resp. jej značná časť) t. j. jednalo sa o identický a opakovaný postup, ako tomu bolo
aj v prejednávanom prípade. Uvedené naviac potvrdili aj výpovede v konaní vypočutých svedkov

F., Q. T. X.Č.. Takýmto konaním získal žalovaný 1./ peňažné prostriedky jednak od žalovaného 2./
ako záložného veriteľa na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 20.03.2007 a súčasne aj od žalobkyne
ako budúcej kupujúcej na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v danom prípade uzatvorenej
dňa 30.10.2007. Žalovaný 2./ po tom, ako mu žalovaný 1./ v lehote splatnosti poskytnutú pôžičku
nevrátil,pristúpilkjejvymáhaniuprostredníctvomvýkonuzáložnéhoprávaknehnuteľnostivovlastníctve

žalobkyne (nehnuteľnosť nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným 1./ dňa
22.12.2009). Opísané a nesporné konanie žalovaného 1./ spočívajúce v uzatváraní rôznych druhov
zmlúv vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti, ktorého výsledkom môže byť strata vlastníckeho práva
žalobkyne k bytu nadobudnutému v dobrej viere aj vzhľadom na ubezpečenie žalovaného 1./ o výmaze
záložného práva, k povinnosti ktorej sa zaviazal v čl. XI. bod 2. kúpnej zmluvy zo dňa 22.12.2009,

nezodpovedá korektívu dobrých mravov a podľa § 39 OZ má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy.
Argumentáciu žalovaného 2./, ktorou sa snažil obhájiť platnosť záložnej zmluvy, vyhodnotil odvolací súd
aj v nadväznosti na právny názor súdu vyššej inštancie ako účelovú a neopodstatnenú. Vzhľadom na
prijatý záver o absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ saodvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať ďalšími žalobkyňou namietanými dôvodmi neplatnosti
záložnej zmluvy, čo by bolo nadbytočné a bez vplyvu na meritórne rozhodnutie.

29. Rovnako sa odvolací súd nezaoberal posudzovaním dôvodnosti žalovaným 2./ podaného odvolania
čo do súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, ktorý vzhľadom na zmenu napadnutého rozhodnutia
stratil svoje opodstatnenie, keď zmena napadnutého rozhodnutia v zmysle § 396 ods. 2 CSP zakladá
dôvod na opätovné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol
žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy pre nesprávne právne posúdenie podľa § 388 CSP zmenil
tak, že žalobe v tejto časti vyhovel a rozhodol ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

31. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konania. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.

32. Podľa § 453 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. S odkazom na citované ustanovenia o nároku na náhradu trov (prvoinštančného, odvolacieho a
dovolacieho) konania rozhodol odvolací súd v súlade so zásadou pomeru úspechu vyjadrenou v ust. §
255 ods. 2 CSP. Predmetom konania bol žalobkyňou uplatnený nárok na vyslovenie neplatnosti dvoch
posudzovaných zmlúv. Nakoľko žalobkyňa bola úspešná len čo do požiadavky na určenie neplatnosti

záložnej zmluvy a vo vzťahu k druhej žalobnej požiadavke na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke boli
plne úspešný žalovaní 1./ a 2./ a rovnako čiastočný úspech mala žalobkyňa aj v dovolacom konaní,
keď jej dovolanie voči zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke bolo dovolacím súdom
odmietnuté, pomer úspechu sporových strán možno označiť za vyrovnaný (50 %), čo podľa § 255 ods.
2 CSP zakladá dôvod na nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán.

Okrajovo odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím
súdom a vrátenia veci tomuto súdu na ďalšie konanie je odvolací súd v novom rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí, povinný opäť rozhodnúť o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, vrátane nároku
na náhradu trov dovolacieho konaniam, čo expressis verbis vyplýva z ust. § 453 ods. 3 CSP. Tento
nárok tvorí jeden celok, a preto odvolací súd v takomto prípade rozhoduje jedným výrokom (obdobne

viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha.: C.H. Beck, 2022, str. 1641). Vzhľadom na zmenu napadnutého
prvoinštančného rozhodnutia bolo podľa § 396 ods. 2 CSP potrebné rozhodnúť aj o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).