Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/53/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119208836
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1119208836.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: X. Z., K.. XX.X.XXXX, Č. G. XXX, Č.
T. J., Č. Y., zastúpenému: Marko & Overton-Fox, s.r.o., Karpatská 18, Bratislava, IČO: 47 246 936, proti
žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO:
00 603 481, o zaplatenie 26.433,33 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 18C/32/2019-146, zo dňa 1.6.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
26.433,33 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 26.433,33 eura od 16.3.2019 do
zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 19.6.2019 sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 26.433,33 eura s príslušenstvom titulom finančnej náhrady za užívanie pozemkov stojacich
pod stavbou patriacou do vlastníctva žalovaného, za obdobie od 28.12.2016 do 28.12.2018.

Žalobca oprávnenosť uplatneného nároku odôvodnil tým, že je podielovým spoluvlastníkom pozemkov
nachádzajúcich sa v O., okres O. H., katastrálne územie P., parcely registra „.“, evidované na mape
určeného operátu ako pozemok parcelné číslo XXXX vo výmere 457 m2 a pozemok parcelné číslo
XXXX vo výmere 9.205 m2, oba zapísané na liste vlastníctva pre katastrálne územie P. Č. XXXX,
v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Bratislava - katastrálnym odborom, pričom jeho
spoluvlastnícky podiel dosahuje 1/3. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti postavenej na vyššie
uvedených pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcu a to Požiarnej zbrojnice a Mestskej polície B.

P. a vecí slúžiacich na užívanie spolu s touto stavbou: parkoviska a príjazdových komunikácií.
Na základe grafickej identifikácie vypracovanej žalovaným je zrejmé, že žalovaný užíva z vyššie
uvedených pozemkov spolu 9.662 m2, pričom predmetná stavba vo vlastníctve žalovaného, postavená
na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, je v katastri nehnuteľností evidovaná ako jedna
stavba s jedným súpisným číslom, ktorej výlučným vlastníkom je žalovaný. Rovnako bola vypracovaná
identifikácia parciel a samotný žalovaný priznal užívanie parciel vo vlastníctve žalobcu v materiáloch
predložených na rokovanie jeho orgánov. Žalovaný užíva pozemky žalobcu jednak tým, že má na nich

postavenú stavbu - požiarnu zbrojnicu a budovu mestskej polície vo svojom vlastníctve, jednak tým,
že zvyšnú časť pozemkov využíva v súvislosti s postavenými nehnuteľnosťami ako priestor, na ktorom
je príjazd a prístup, ako aj odstavná plocha - parkovisko. Ide pritom o oplotený a uzavretý areál, do
ktorého nemá prístup ani žalobca. Žalovaný sa na podnet žalobcu opakovane formálne vyjadroval osvojej snahe usporiadať vlastnícke vzťahy. V roku 2006 vypracoval žalovaný podklady pre rozhodnutie
mestského zastupiteľstva, ktoré mohlo majetkové vzťahy vysporiadať, žalobca dokonca opakovane
ponúkol žalovanému predmetné pozemky v jeho spoluvlastníctve na predaj, žalovaný však zostal vo

veci nečinný s odôvodnením, že jeho orgány neprijali potrebné rozhodnutie. V minulosti sa viedlo a v
súčasnosti sa ešte aj vedie v súvislosti s predmetnými nehnuteľnosťami v podielovom spoluvlastníctve
žalobcu a ich užívaním zo strany žalovaného niekoľko súdnych konaní na Okresnom súde Bratislava
I, respektíve na Krajskom súde v Bratislave. Predmetom tohto konania sú nároky za obdobie od
28.12.2016 do 28.12.2018.

3. Dôvodil, že právny vzťah medzi sporovými stranami v súčasnosti upravuje zákon
č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Medzi sporovými stranami nie je sporné,
že nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného má charakter stavby, ktorá prešla do vlastníctva žalovaného
z vlastníctva štátu. Zákon č. 66/2009 Z. z. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom

pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce
alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou; tieto pozemky sa označujú v zákone
ako „pozemok pod stavbou“ (§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.). Týmto spôsobom vznikol na
užívanie pozemkov žalobcu žalovanému právny titul a žalobca ako vlastník pozemku pod stavbou je

povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav
v príslušnom katastrálnom území. Zákon č. 66/2009 Z. z. vytvára priestor na komplexné vyriešenie
vzťahov k pozemkom do budúcnosti, a to v rámci pridelenia náhradného pozemku alebo pozemkových
úprav, pričom predpokladá, že vlastníci pozemkov zastavaných stavbami vo vlastníctve miest a obcí
získajú náhradné pozemky. Poznamenal, že zákonom č. 66/2009 Z. z. nedošlo k vyvlastneniu pozemku

a žalobca je stále jeho podielovým spoluvlastníkom. Keďže vecné bremeno nevzniká bezodplatne, je
potrebné vychádzať zo všeobecnej hodnoty vecného bremena. Zdôraznil, že odplata za vecné bremeno
a usporiadanie vlastníctva sú dva samostatné inštitúty. Zriadenie vecného bremena k pozemku v
podielovomspoluvlastníctvežalobcujenespornenútenýmobmedzenímjehovlastníckehopráva.Takéto
obmedzenie tak nemôže byť neodplatné a je nutné zaplatiť vlastníkovi za neho náhradu, keď iný výklad

by bol v rozpore s Čl. 20 odsek 4 Ústavy SR a v tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu
SR zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04. Uviedol, že žalovaný mu doteraz žiadny náhradný pozemok
neponúkol, hoci zákon č. 66/2009 Z. z. predpokladá aktivitu práve zo strany vlastníka stavby. Žalovaný
nereagoval ani na ponuku na kúpu predmetných pozemkov alebo dohodu o odplate za vecné bremeno.
Ozrejmil, že právnym titulom odplaty za vecné bremeno uplatneným v tomto konaní je obmedzenie

vlastníctva a jeho výška je priamo úmerná dĺžke jeho obmedzenia. Poukázal, že neexistuje žiadna
právna prekážka ani na uzatvorenie kúpnej zmluvy na kúpu pozemku od žalobcu, čo by znamenalo, že
by mu žalovaný nemusel platiť odplatu; žalovaný však o takéto riešenie nemá záujem, preto ekonomické
náklady sú výlučne dôsledkom jeho postoja.

4. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. argumentoval, že ide o časovo obmedzené
vecné bremeno, ktorého dĺžka trvania závisí vo veľkej miere aj od aktivity žalovaného v danom prípade.
Žalobca poznamenal, že nemôže mať žiadnu predstavu ako dlho vysporiadanie bude trvať, navyše
nie je ani zrejmé, či vôbec prebehnú vo vzťahu k predmetným pozemkom pozemkové úpravy, kedy
sa tak stane a ako dlho budú trvať. Dĺžka bude závisieť aj od konkrétnych okolností prípadu a zjavne

aj od aktívneho postoja obce, preto zákonodarca nestanovil presnú dobu trvania vecného bremena.
Dodal, že pokiaľ ide o formu odplaty, jednorazová odplata za vecné bremeno sa stanovuje výlučne
pre prípad časovo neobmedzeného a trvalého vecného bremena (čo však nie je tento prípad), čomu
v zmysle znaleckej metodiky zodpovedá aj skutočnosť, že sa vychádza z hodnoty vecného bremena
za obdobie 20 rokov. Výšku odplaty je možné stanoviť až na základe doby skutočného užívania

pozemkov, do momentu usporiadania vlastníctva niektorým spôsobom predpokladaným zákonom. Mal
za to, že práve čas skutočného užívania pozemku je rozhodujúcim pre začiatok plynutia premlčacej
doby; v konaní si uplatnil nárok za obdobie trvania vecného bremena od 28.12.2016 až do 28.12.2018,
teda v rámci plynutia premlčacej doby. Dal do pozornosti, že opakované poskytovanie odplaty za
vecné bremeno priamo predpokladá aj Občiansky zákonník v § 151p ods. 3, podľa ktorého ak pre

zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto
vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie. Bol názoru, že práve použitím nedokonavého slovesa
„poskytovalo“, namiesto dokonavého slovesa „poskytlo“ sa vyjadruje pravidelnosť, neukončený a stále
prebiehajúci dej. Poukázal na to, že všeobecná hodnota vecného bremena za užívanie oboch parciel vpodielovom spoluvlastníctve žalobcu - parcely č. XXXX a č. XXXX v katastrálnom území P., za obdobie
od 28.12.2016 až do 28.12.2018 bola ustálená znalcom U., W..Y..R.., z odboru stavebníctvo, odvetvie
odhad hodnoty nehnuteľností, v znaleckom posudku č. X/XXXX, spolu vo výške 79.300 eur, teda z titulu

užívania pozemku v podielovom spoluvlastníctve vznikol žalobcovi ako podielovému spoluvlastníkovi
so spoluvlastníckym podielom 1/3 nárok na úhradu sumy 26.433,33 eura. Doplnil, že sa pokúšal o
mimosúdne riešenie sporu a vyzval žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno za obdobie od
28.12.2016 až do 28.12.2018 a to do 15.3.2019, žalovaný však odplatu nezaplatil, čím sa od 16.3.2019
dostal do omeškania s platením žalovanej sumy. Žalobca konštatoval, že v záujme právnej istoty a

ochrany svojich práv bol nútený podať žalobu na súd a je nútený podávať opakované žaloby po uplynutí
určitého času užívania pozemku v jeho spoluvlastníctve, v čase keď sa stane zrejmé, že mu žalovaný
odplatu neposkytol. Bol názoru, že celkový postoj žalovaného, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu,
je konaním v rozpore s dobrými mravmi. O vysporiadanie právnych vzťahov so žalovaným sa snažil
prakticky od roku 1991, žalovaný však z dôvodov na jeho strane nebol schopný ponúknuť žiadne
konštruktívne riešenie a v mestskom zastupiteľstve sa nenašiel dostatočný počet hlasov na prijatie

meritórneho rozhodnutia o usporiadaní vzťahov so žalobcom a ostatnými podielovými spoluvlastníkmi.
Zdôraznil, že žalovanému za uvedený pozemok platí navyše daň z nehnuteľností.

5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
konštatoval, že v konaní nebola sporná otázka aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie sporových strán

ani vyčíslená výška nároku. Spornou bola otázka posúdenia charakteru vecného bremena a tým aj
charakteru odplaty, ktorú si žalobca uplatnil. Uviedol, že právny vzťah medzi sporovými stranami sa
spravuje zákonom č. 66/2009 Z. z., v zmysle ktorého žalovanému vzniklo k 1.7.2009 právo vecného
bremena k užívaniu pozemkov, na ktorých stoja stavby nachádzajúce sa v jeho vlastníctve, pričom
nebolo sporné, že medzi sporovými stranami doposiaľ nedošlo k dohode ohľadom majetkového

vysporiadania pozemkov stojacich pod stavbami alebo finančného vyrovnania zodpovedajúceho
obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva žalobcu za žalované obdobie.

6. Ozrejmil, že zákon č. 66/2009 Z. z. je zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie
§ 151o ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka, t. j. zriadenie vecného bremena zákonom. Ide o

predpis upravujúci vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných
celkovnadobudnutýchpodľaosobitnýchpredpisov,ktorývšakpriamoneriešiproblémnáhradyzanútené
obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami, len v § 4 odkazuje na úpravu v
§ 151n až § 151p Občianskeho zákonníka pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych
práv, z ktorých je potrebné vychádzať. Mal za to, že nie je možné opomenúť, že zákon č. 66/2009 Z.

z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil
ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia
pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je
dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových
úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby,

na ktorého potreby sa má prihliadnuť. Aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v
obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok a
to: a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b) ide o pozemok pod
stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c) o usporiadanie formou finančnej

náhrady požiada vlastník pozemku.

7.Ďalejuviedol,žezákonč.66/2009Z.z.žiadnymspôsobomneupravujestavdodoby,nežjevlastníkovi
pozemku pridelený náhradný pozemok, resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod
stavbou v konaní o pozemkových úpravách. V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je vlastník

pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania
pozemkových úprav, čo však nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného
pozemku, resp. do vykonania pozemkových úprav nevzniklo právo na poskytnutie náhrady za vecné
bremeno, ktorým jeho pozemok zaťažený zo zákona. Dôvodil, že by to bolo v rozpore so zásadou
ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené

vecné bremeno. Okrem toho, zákon č. 66/2009 Z. z. v § 2 ods. 1 nestanovuje obci resp. vyššiemu
územnému celku žiadnu lehotu, v ktorej obec, resp. územný celok môže vlastníkovi poskytnúť náhradný
pozemok ani lehotu, v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám. Argumentoval, že by teda mohlo
dôjsť k tomu, že obec, resp. vyšší územný celok vlastníkovi pozemku dlhú dobu, trvajúcu i viac rokov,neposkytne náhradný pozemok, prípadne konanie o pozemkových úpravách bude trvať dlhú dobu.
V takom prípade by bol vlastník pozemku nútený po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie pozemku
v jeho vlastníctve z titulu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a to bez nároku na akúkoľvek

náhradu. Poukázal na to, že vlastník nemá žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych
vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne
nadobrejvôliužívateľovipozemku.Záveroneexistenciiprávavlastníkovpozemkunanáhraduzanútené
obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú (obmedzenie ich vlastníckeho práva k
pozemku,ktorévsúčasnostitrvániekoľkorokov,potútodobunemôžusvojpozemokžiadnymspôsobom

užívať ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako vlastníkom prináležali podľa § 123 Občianskeho
zákonníka a nie je možné ani približne určiť, dokedy bude uvedený stav trvať) nemôže byť v súlade
nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s
Ústavou SR. V súvislosti s predmetným zákonom dal do pozornosti, že majetkovoprávne usporiadanie
pozemkov v zmysle vyššie citovaných ustanovení, prostredníctvom uzavretia zámennej zmluvy ako
i konania o nariadení pozemkových úprav, priamo závisí od iniciatívy vlastníka stavby stojacej na

dotknutých pozemkoch. Doplnil, že v prípade ak je tento nečinný, nastupuje právo vlastníka pozemku
domáhať sa ochrany vlastníckeho práva spôsobom zodpovedajúcim právnemu režimu vzťahu vlastníka
a užívateľa pozemku a v rozsahu zodpovedajúcemu platným právnym normám.

8. Argumentoval aj tým, že ak by zákonodarca mienil zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadiť v prospech

obce, resp. vyššieho územného celku právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezodplatne, vyjadril
by to expressis verbis priamo v tomto zákone. K požiadavke žalovaného stanoviť jednorazovú finančnú
náhradu za obmedzenie výkonu vlastníckeho práva z dôvodu zákonného vecného bremena uzavrel,
že zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda
na dobu neurčitú, čo znamená, že predovšetkým od žalovaného užívateľa pozemku a vlastníka stavby

na ňom stojacej závisí kedy a za akých podmienok k majetkovoprávnemu vysporiadaniu v zmysle
zákona č. 66/2009 Z. z. dôjde. Zdôraznil, že nečinnosť žalovaného ako užívateľa pozemku a vlastníka
stavby, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Doplnil, že z uvedeného dôvodu nie je možné alebo je značne
obtiažnestanoviťvýškunáhradydobudúcna,nakoľkožalobcanevie,kedybudekonanieopozemkových
úpravách ukončené. Vyslovil názor, že z tohto dôvodu by pri zachovaní štatútu vecného bremena bolo

stanovenie výšky odplaty ako jednorazovej v rozpore s dobrými mravmi. Pre úplnosť poukázal aj na to,
že žalobca žiadal o priznanie náhrady za obdobie spätne, t. j. za obdobie kedy žalovaný užíval dotknuté
pozemky bez odplaty, pričom takýto spôsob spätného vyplácania náhrady súčasne vylučuje duplicitu
plnenia, nakoľko v prípade majetkovoprávneho usporiadania v konaní o pozemkových úpravách bude
riešenáotázkaposkytnutianáhradydobudúcna.Navyšedodal,žezostranyžalovanéhonebolavkonaní

preukázaná žiadna iniciatíva, ktorú by bolo možné charakterizovať ako snahu o jednostranné finančné
vyrovnanie. Ak aj v minulosti bola poskytnutá odplata žalobcovi za užívanie pozemkov, na ktorých stoja
stavby žalobcu, tieto odplaty nemožno bez ďalšieho posúdiť ako adekvátne protihodnoty zodpovedajúce
trvalému obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva žalobcu k žalovaným zastavaným pozemkom.

9. Ako neopodstatnenú vyhodnotil námietku premlčania nároku vznesenú žalovaným, ktorý v súvislosti
s jednorazovým odškodnením dôvodil, že nárok žalobcu je premlčaný uplynutím trojročnej lehoty od
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. dňa 1.7.2009, nakoľko dospel k záveru, že v danom prípade sa nárok
neodškodňuje jednorazovo, ale opakovane.
S poukazom na uvedené za použitia Čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR, Čl. 11 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, § 123, § 124, § 128 ods. 1, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1,
§ 151p ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 až ods. 3, § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1, ods. 2
zákona č. 66/2009 Z. z.; súd prvej inštancie žalobe vyhovel.

10. Úroky z omeškania žalobcovi priznal odo dňa 16.3.2019, kedy sa žalovaný z dôvodu nezaplatenia

odplaty za užívanie pozemku v podielovom spoluvlastníctve dostal preukázateľne do omeškania,
nakoľko žalobca žalovaného písomne vyzval listom zo dňa 8.3.2019, doručeným žalovanému dňa
8.3.2019, k úhrade odplaty v lehote do 15.3.2019, avšak bezvýsledne. Poukázal na to, že žalovaný
túto skutočnosť v konaní nerozporoval. Výška úrokovej miery stanovil v súlade s § 517 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu v

konaní a keďže bol žalobca v konaní plne úspešný, priznal mu s poukazom na § 255 a § 262 C. s. p.
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.11. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.)
bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Namietal, že pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatoval, že v prípade odplaty
za zriadenie vecného bremena má žalobca nárok na opakovanú platbu uplatňovanú v rámci trojročnej
premlčacej lehoty a priznal mu odplatu za zriadenie vecného bremena, ide o nesprávne právne

posúdenie veci. Argumentoval, že zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši problematiku odplatnosti tohto vecného
bremena, preto je potrebné aplikovať všeobecnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka. Bol názoru,
že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinnýmsubjektomzvecnéhobremena,pričomodplatajejednorazováanemácharakteropakovaného
plnenia. Namietal premlčanie uplatneného nároku, keď dôvodil, že nárok na finančnú náhradu za vznik
vecného bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. Poukázal na

§ 100 ods. 1 a ods. 2, ako aj § 101 Občianskeho zákonníka s tým, že vecné bremeno podľa zákona č.
66/2009 Z. z. vzniklo k 1.7.2009 a preto premlčacia lehota na uplatnenie odplaty za zriadenie zákonného
vecného bremena uplynula 1.7.2012.

13. Dôvodil, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva sa s prihliadnutím na vyhlášku

č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, určuje ako jednorazová náhrada.
Súčasné nástroje oceňovania nehnuteľností a tiarch na nich viaznucich poskytujú priestor pre správny
odhad miery obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku zákonného vecného bremena, vrátane
zohľadnenia budúceho vývoja ekonomiky a ceny nehnuteľností. Vo všeobecnosti sa pri náhrade za
vecné bremeno určuje náhrada v závislosti od toho, či vecné bremeno má alebo nemá obmedzené

trvanie. K majetkovoprávnemu usporiadaniu pozemkov, ktoré predpokladá zákon č. 66/2009 Z. z.
(zámena pozemkov alebo pozemkové úpravy) zrejme nedôjde z objektívnych dôvodov. Vecné bremeno
je považované za inštitút, ktorého náhrada za zriadenie sa vypláca jednorazovo. Bol názoru, že mu
nemôže byť na ťarchu, že povinní z vecného bremena si neuplatnili svoj nárok riadne a včas, čo sa
snažia „zhojiť” tým, že si uplatňujú nárok len za určité časové obdobie a takýmto spôsobom obchádzajú

premlčanie svojho nároku. Poukázal na to, že v prípade výpočtu jednorazovej odplaty za zriadenie
vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. znalci stanovujú odplatu vo výške približujúcej
sa všeobecnej hodnote pozemkov, preto v prípade zriadenia vecného bremena na dobu neurčitú, za
ktoré sa poskytuje jednorazová odplata, nedochádza k žiadnemu zvýhodneniu oprávneného z vecného
bremena.

14. Zdôraznil, že vlastnícke právo k stavbe a tiež k príjazdovým komunikáciám a parkovisku na neho
prešlo podľa zákona č. 138/1991 Zb. z majetku štátu. Dňom 1.7.2009,
t. j. účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z., vzniklo v jeho prospech zákonné vecné bremeno, ktorého
obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Účelom zákona č. 66/2009 Z. z. je usporiadanie

vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku,
ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane
priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou. V zmysle §
2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. žalobcovi vznikol nárok na zmluvné poskytnutie náhradného pozemku
žalovaným. Keďže žalobca náhradný pozemok nedostal, zákon predpokladá postup podľa § 2 ods.

2, podľa ktorého sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná v konaní o
nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 330/1991 Zb. Zákon č.
66/2009 Z. z. neupravuje stav do doby, kým vlastníkovi pozemku nie je pridelený náhradný pozemok,
resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou v konaní o pozemkových úpravách.
V zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Uviedol, že zriadenie vecného
bremena k pozemkom v spoluvlastníctve žalobcu predstavuje nútené obmedzenie jeho vlastníckeho
práva a preto nemôže byť bezodplatné, čo vyplýva aj z Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Pokiaľ však ide o to,
či v prípade vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. ide o jednorazové alebo opakujúce
sa plnenie zdôraznil, že táto otázka už bola riešená Najvyšším súdom SR v rozhodnutiach zo dňa

14.4.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014 a zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, resp. v rozhodnutiach zo
dňa 26.8.2019, sp. zn. 2Cdo/194/2019 a zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 8Cdo/17/2019, podľa ktorých „právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká
ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona anemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.,
pričom ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“. Daný výklad zákona č. 66/2009 Z. z. bol
dôležitý z hľadiska posúdenia dôvodnosti ním vznesenej námietky premlčania, keď tvrdil, že v zmysle

tohtozákonaideojednorazovéplneniezavecnébremeno,ktorémácharaktermajetkovéhoprávaateda
podlieha premlčaniu s tým, že sa mohlo uplatniť prvýkrát po nadobudnutí účinnosti zákona č. 66/2009
Z. z., t. j. dňa 1.7.2009 a keďže žaloba bola podaná na súd dňa 19.6.2019, právo žalobcu je premlčané.
Poukázal na účel inštitútu premlčania a uviedol, že ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a
oprávnená osoba v nej určeným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie

vzniesť námietku premlčania a tým spôsobiť, že oprávnená osoba sa už nemôže s úspechom domáhať
na súde svojho práva, pričom tým, že oprávnená osoba vznesie námietku premlčania, vykonáva toto
svoje oprávnenie.

15. Pozornosť upriamil na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2020,
sp. zn. 8Cdo/17/2019, ktoré obsahovalo odkaz na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.8.2019,

sp. zn. 2Cdo/l94/2019, v ktorom sa súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či vlastník
pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona
č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme
pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku,
ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie
vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme
opakujúceho sa plnenia“ a v ktorom uviedol, že „obdobnú dovolaciu otázku už najvyšší súd riešil
v rozsudku zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo dňa 14.4.2016, sp. zn.
3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa

§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Bol názoru, že
vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., keďže aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k
verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Doplnil, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí

sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že: „finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods.
5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z
vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v
prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena

je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej
zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté
vecné bremeno.“

16. Zdôraznil, že aj keď žalobca tvrdil, že v čase podania žaloby vychádzal z rozhodnutí Krajského

súdu v Bratislave v obdobných veciach, ktoré potvrdili opakujúce sa plnenie v prospech vlastníkov
nehnuteľností, na ktorých viazne vecné bremeno na základe zákona č. 66/2009 Z. z. a zároveň namietal
výklad zákona č. 66/2009 Z. z. daný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019, právny
názor vyjadrený v uvedenom rozhodnutí je potrebné aplikovať aj na predmetný spor, pretože nový,
judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne).

Vychádza sa totiž z prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Preto pokiaľ dôjde k zmene
judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je
nanovo vyjadrený jej obsah. V tomto prípade však otázka jednorazového plnenia za vecné bremeno
bola vyriešená už v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, t. j. ešte
pred podaním žaloby. Poznamenal, že podobne rozhodol aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn.

9Co/113/2020.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje vo všetkých výrokoch
za vecne správne. Zdôraznil, že pre spor má zásadný význam výklad zákona č. 66/2009 Z. z. Mal
za to, že súd prvej inštancie správne zohľadnil ustálenú prax Okresného súdu Bratislava I, ako aj

Krajského súdu v Bratislave, ktoré formovali od roku 2009 súdnu prax vo vzťahu k pozemkom v podielom
spoluvlastníctve žalobcu, v posúdení charakteru vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.
ako vecného bremena dočasného charakteru. Súd prvej inštancie tak zachoval ochranu vlastníckeho
práva, ako aj princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí garantovanú nielen Civilnýmsporovým poriadkom, ale aj Ústavou SR. Dôvodil, že ak by bolo vyhovené odvolaniu žalovaného, bol by
žalovaný zvýhodnený, keďže by tak bol povinný zaplatiť žalobcovi menej ako podľa doterajšej súdnej
praxe. Bol názoru, že je potrebné pri rozhodovaní prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu, zohľadniť

princíp spravodlivosti pri ponímaní dobrých mravov a na námietku premlčania vznesenú žalovaným
neprihliadnuť, keďže by v konečnom dôsledku došlo k poškodeniu žalobcu a zvýhodneniu žalovaného,
pričom poukázal na rozsiahlu judikatúru (nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1444/2012, sp.
zn. II. ÚS 309/95, sp. zn. I. ÚS 643/04, sp. zn. I. ÚS 643/04 a sp. zn. IV. ÚS 2842/10 a rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2366/2013, sp. zn. 25Cdo/2648/2003, sp. zn. 28Cdo/3914/2012 a

sp. zn. 28Cdo/2097/2013).

18. Dôvodil, že zákon č. 182/1993 Z. z., v súvislosti s ktorým boli vydané rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 a sp. zn. 7Cdo/26/2014, na ktoré poukazoval žalovaný, má zásadne iný
charakter ako zákon č. 66/2009 Z. z., keď zákon č. 182/1993 Z. z. mal vo všeobecnosti legalizovať stavby
bytových domov na pozemkoch, pretože v dôsledku právnej úpravy pred rokom 1989 boli bytové domy

a byty v nich vo vlastníctve štátu alebo štátom riadených subjektov. Vo všeobecnosti boli takéto bytové
domy postavené na pozemkoch vo vlastníctve štátu, keďže štátne vlastníctvo pozemkov malo prakticky
výlučný charakter. Takéto byty mali byť prevádzané do vlastníctva ich nájomcov - teda iných subjektov
ako vlastníka pozemkov, na ktorých boli bytové domy postavené a bez toho, aby na pozemkoch
zastavaných stavbou bolo zriadené právo stavby, by nebolo možné vykonať transformáciu vlastníctva

bytov v bytových domoch. Vzhľadom na konštrukciu zákona č. 182/1993 Z. z., aj s prihliadnutím na
účel a spôsob transformácie vlastníctva, keď byty boli jednorazovo predávané ich nájomcom, mal
za zrejmé, že aj právo stavby malo byť definitívnym riešením právnych vzťahov medzi vlastníkom
pozemkov a stavby na ňom postavenej a odplata za zriadenie takého práva sa mala zohľadniť pri predaji
bytov, teda jednorazovo. Zákon č. 182/1993 Z. z. bol v koncipovaný v prospech fyzických osôb ako

pôvodných nájomcov, naproti tomu zákon č. 66/2009 Z. z. má iba dočasný charakter a jeho účelom
bolo dočasne upraviť právne vzťahy medzi obcou a vlastníkom pozemku, na ktorom má obec postavené
stavby v jej vlastníctve. Kým zákon č. 182/1993 Z. z. ani nepredpokladal zmenu vlastníctva pozemku
pod stavbou, zákon č. 66/2009 Z. z. priamo uvádza akým spôsobom sa toto vlastníctvo zmení tak,
aby vlastník pozemku zastavaného stavbou nadobudol namiesto tohto pozemku vlastníctvo k inému

pozemku a stavba vo vlastníctve obce tak bola postavená na pozemku v jej vlastníctve. V prípade
žalobcu tak ide o zásadne inú situáciu, ako riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutiach, na ktoré poukázal
žalovaný v odvolaní. V týchto konaniach išlo o prípady, kedy si nárok na odplatu za vecné bremeno
podľa zákona č. 182/1993 Z. z., či zákona č. 66/2009 Z. z. uplatňujú subjekty, ktoré neboli vlastníkmi
pozemkov v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a ktoré často vedome nadobudli

pozemky zaťažené takýmito vecnými bremenami a vznášali špekulatívne nároky. Vyjadril presvedčenie,
že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je dôvodný nárok, ktorým si ako pôvodný vlastník uplatnil
nárok na odplatu za vecné bremeno k pozemku v jeho vlastníctve, ktorý bol v minulosti zastavaný štátom
bez usporiadania vlastníckych vzťahov, kedy k usporiadaniu vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom
pozemku a vlastníkom stavby na ňom postavenej nedošlo ani do súčasnosti pre pasivitu žalovaného,

pričom vecné bremeno vzniklo zákonom č. 66/2009 Z. z. za situácie, keď si uplatňuje nárok na odplatu
za vecné bremeno k pozemku vo svojom vlastníctve postupne, iba po dobu skutočného trvania vecného
bremena s tým, že súčet ním uplatnených nárokov nepresahuje sumu jednorazovej náhrady za takto
zriadené vecné bremeno.

19. Dodal, že faktom, ktorý žalovaný obchádza je, že Krajský súd v Bratislave opakovane konštatoval
(napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/154/2012-113, zo dňa 28.5.2012), že vecné
bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. je odplatné a žalovaný je povinný plniť za neho odplatu
vo výške všeobecnej hodnoty takéhoto vecného bremena. K otázke opakovaného uplatňovania práva
na odplatu za vecné bremeno žalobcom zaujal jednoznačné stanovisko aj Krajský súd v Bratislave

rozsudkom sp. zn. 3Co/339/2015, zo dňa 26.1.2017, kde okrem iného konštatoval, že: „neobstojí ani
námietka žalovaného, že sa mala stanoviť jednorazová suma za zriadenie vecného bremena, ktorá
by zohľadňovala charakter využitia pozemkov a zároveň skutočnosť, že ide o stavbu, ktorá trvalým
spôsobom zasiahla a zmenila charakter využitia pozemkov... Jednorazová odplata za vecné bremeno
sa tak stanovuje výlučne pre prípad časovo neobmedzeného a trvalého vecného bremena; vzhľadom

na dočasný charakter vecného bremena (právo zodpovedajúce vecnému bremenu je stanovené do
vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území) nie je možné ustáliť dobu jeho trvania
a teda ani hodnotu odplaty.“ Taktiež v rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co/749/2014-114,
zo dňa 30.3.2017 a č. k. 9Co/779/2014-118, zo dňa 30.3.2017, odvolací súd uviedol, že: „Citovanýzákon (č. 66/2009 Z. z.) žiadnym spôsobom neupravuje stav do doby, než je vlastníkovi pozemku
pridelený náhradný pozemok, resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou
v konaní o pozemkových úpravách. V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je vlastník

pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania
pozemkových úprav. Toto ustanovenie však nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do
pridelenianáhradnéhopozemku,resp.dovykonaniapozemkovýchúpravnevznikloprávonaposkytnutie
náhrady za vecné bremeno, ktorým je pozemok zaťažený zo zákona. Bolo by v rozpore so zásadou
ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené

vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok, a to samozrejme počas celej doby užívania pozemku.“
Doplnil, že na konštantnosť súdnej praxe poukazuje aj to, že oprávnenosť nárokov iných podielových
spoluvlastníkov pozemkov za rovnakej skutkovej a právnej situácie, resp. oprávnenosť nárokov za iné
obdobia ako sú predmetom tohto konania potvrdil Okresný súd Bratislava I vo viacerých konaniach
v rokoch 2009 až 2017 (napr. 12C/14/2009, 9C/2/2011, 4C/21/2013, 16C/43/2015, 12C/23/2017,
atď.), kde potvrdil aj správnosť právnej kvalifikácie nárokov, správnosť opakovaného uplatňovania

nárokov zo strany žalobcov, ako aj výšku uplatnenej odplaty za užívanie pozemkov v podobe práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu a za čas skutočnej existencie vecného bremena. Osobitne
zdôraznil, že právoplatnosť nadobudli aj viaceré rozsudky Okresného súdu Bratislava I, ktorým mu
boli priznané peňažné sumy voči žalovanému na rovnakom právnom základe ako v tomto konaní,
a to rozsudok č. k. 7C/172/2011-106, zo dňa 14.1.2013 (za obdobie od 24.12.2008 do 24.12.2010),

rozsudok č. k. 17C/139/2015-95, zo dňa 19.2.2016 (za obdobie od 25.12.2010 do 25.12.2012), rozsudok
č. k. 20C/43/2015-70, zo dňa 6.10.2017 (za obdobie od 26.12.2012 do 26.12.2014), rozsudok sp. zn.
14C/22/2017, zo dňa 1.3.2019 (za obdobie od 27.12.2014 do 27.12.2016), pričom zohľadnenie tejto
ustálenej súdnej praxe je súčasťou legitímnych očakávaní ako výraz právnej istoty a princípov právneho
štátu a rešpektovania ústavných práv žalobcu.

20. Za nedôvodné považoval prihliadať na námietku premlčania vznesenú žalovaným a to aj s
prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 8Cdo/17/2019, na ktorý
poukázal žalovaný. Poukázal na to, že žalovaný ani v odvolaní nepopieral, že neprihliadnutím na
námietku premlčania by nebol nijako majetkovo poškodený, pretože by nebol povinný platiť viac ako by

mal platiť v prípade jednorazovej odplaty za vecné bremeno, ktorú vyvodzuje z predmetného rozsudku.
Celkový postoj žalovaného a vznesenie námietky premlčania považoval žalobca vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Dal do pozornosti, že žalovaný nepopieral,
že problém medzi sporovým stranami má dlhodobý charakter a že je pasívny: neinicioval pozemkové
úpravy, nemal záujem o kúpu pozemku a ani o iný spôsob usporiadania vzťahov k pozemku; nereagoval

ani na ponuku na odpredaj pozemku a ani na predsporové výzvy. Taktiež nepoprel, že žalobca sa
snažil vysporiadať právne vzťahy so žalovaným prakticky od roku 1991, avšak žalovaný z dôvodov
na jeho strane nebol schopný ponúknuť žiadne konštruktívne riešenie a v mestskom zastupiteľstve
sa nenašiel dostatočný počet hlasov na prijatie meritórneho rozhodnutia o usporiadaní vzťahov so
žalobcom a ostatnými podielovými spoluvlastníkmi. Napadnuté rozhodnutie tak vytvára situáciu, ktorá

cháni ústavné práva a je vyjadrením zásad spravodlivosti. Zdôraznil, že situáciu nijako nespôsobil.
Napadnuté rozhodnutie označil za spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi, pričom poznamenal,
že žalovaný sa naopak domáha odvolaním rozhodnutia, ktoré by poškodilo ústavou chránené práva
žalobcu, najmä právo na ochranu vlastníctva a právo na súdnu ochranu. V súlade s ustálenou praxou
súdu prvej inštancie a Krajského súdu v Bratislave, ktoré počas 12 rokov vytvárali judikatúru vo vzťahu

k dotknutým pozemkom, si neuplatnil nárok na odplatu za vecné bremeno jednorazovo, ale iba za dobu
ich skutočného užívania žalovaným. Poukázal na to, že v čase, keď mohol podať žalobu na jednorazovú
odplatu, Okresný súd Bratislava I zhodne s Krajským súdom v Bratislave konštatovali, že nárok na
odplatu nemožno uplatniť jednorazovo, ale iba opakovane, pričom v súčasnosti, keď je zrejmé, že
premlčacia doba na uplatnenie jednorazového nároku uplynula, žalovaný argumentuje jednorazovosťou

a uplatňuje si námietku premlčania, hoci vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je zrejmé, že takáto
námietka nie je v súlade s dobrými mravmi.

21. Argumentoval, že žalovaný sa snaží o zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, aby došlo v
konečnom dôsledku k porušeniu práva na ochranu vlastníckeho práva žalobcu a k situácii v rozpore

s dobrými mravmi, ktorá by vyvolala absurdné právne dôsledky, keďže by znamenala, že by mal v
súčasnosti trpieť vecné bremeno na svojom pozemku, napriek jeho dočasnosti, už bezodplatne. Podľa
názoru žalovaného mal zažalovať hneď v roku 2009 odplatu za dočasne zriadené vecné bremeno
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. ako odplatu za trvalé vecné bremeno, hoci nepoznal dĺžku obmedzeniavlastníckeho práva a spôsob a dobu ukončenia usporiadania vlastníckeho práva medzi žalobcom a
žalovaným predpokladanú zákonom č. 66/2009 Z. z., dôsledkom čoho mohlo byť aj získanie iného
nezaťaženého pozemku žalobcom napríklad už v roku 2010. Doplnil, že v praxi by to znamenalo, že

mal zažalovať a vyčísliť vecné bremeno ako trvalé vecné bremeno (hoci zo zákona a z ustálenej praxe
je zrejmá jeho dočasnosť) a teda vypočítať odplatu za jeho zriadenie v zmysle znaleckej metodiky ako
20-násobok ročnej hodnoty vecného bremena a zažalovať tak niekoľko násobne vyššiu sumu už v roku
2009, ktorú by mu zrejme (vzhľadom na ustálenú súdnu prax) súd nepriznal; okrem toho by zrejme
žalovaný rovnako namietal jeho výšku o to viac, že odmietol jeho ponuky na zriadenie trvalého vecného

bremena k dotknutým pozemkom na zmluvnom základe a aj teraz namietal uplatnenú sumu, ktorá v
súčte nepredstavuje ani polovicu odplaty za jednorazové vecné bremeno. V praktickom dôsledku by mal
podľa žalovaného dostať odplatu za obmedzenia svojho vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. iba za obdobie troch rokov a ďalej by malo byť obmedzenie vlastníckeho práva bezodplatné. Poukázal
na to, že žalovaný vo svojom odvolaní nepoprel ani to, že dosiaľ uplynula iba približne polovica obdobia,
za ktorú by sa vyčíslovala odplata v prípade vecného bremena trvalého charakteru. Zopakoval, že pri

stanovení výšky jednorazovej odplaty za vecné bremeno znalec musí v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z.
z. vychádzať z ocenenia doby trvania vecného bremena 20 rokov.

22. Bol názoru, že výklad zákona č. 66/2009 Z. z. a vysporiadanie sa námietkou premlčania vyplývajúce
z napádaného rozhodnutia sú správne a zjavne ústavne konformné, k čomu opätovne poukázal na

nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04. Dôvodil, že právo vlastniť majetok
a právo na jeho ochranu je ako základné právo garantované v Čl. 20 Ústavy, preto je potrebné
prihliadať predovšetkým na ochranu vlastníctva a aj v zmysle Čl. 3 ods. 1 Základných princípov Civilného
sporového poriadku použiť ústavne konformný výklad zákona č. 66/2009 Z. z. Uviedol, že zákonom č.
66/2009Z.z.nedošlokvyvlastneniupozemkuavrozhodnomčaseboljehopodielovýmspoluvlastníkom.

V zmysle zákona sa má platiť vlastníkovi kompenzácia po dobu obmedzenia vlastníctva, resp. do
vysporiadania vzťahov, po túto dobu nemôže totiž užívať pozemok a užíva ho žalovaný, preto právnym
titulom odplaty za vecné bremeno uplatneným v tomto konaní je obmedzenie vlastníctva a jeho výška je
priamo úmerná dĺžke jeho obmedzenia. Zároveň mal za to, že ak by aj súdy dospeli k záveru, že odplata
za vecné bremeno je z hľadiska spôsobu výpočtu jednorazová, nevylučuje to uplatnenie jednotlivých

častí odplaty v samostatných žalobách, ak celková uplatnená suma v súčte nepresahuje sumu, ktorá
by bola určená ako jednorazová odplata za vecné bremeno. Okrem toho by súdy mali v súlade s
požiadavkou na vydanie rozhodnutia, ktoré je v súlade s dobrými mravmi a zásadami spravodlivosti, pri
posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným bez ohľadu na charakter odplaty podľa zákona
č. 66/2009 Z. z., prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu: najmä doterajšiu súdu prax, skutočnosť, že

v čase podania žaloby za nároky žalobcu za rok 2009 až do roku 2020 neexistovala ani relevantná
judikatúra Najvyššieho súdu SR, ďalej na skutočnosť, že je pôvodným vlastníkom pozemku, ktorý
vlastnil už v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ako aj na skutočnosť, že súčet
všetkých žalobcom doteraz uplatnených nárokov nedosahuje ani polovicu nároku, ktorý by prináležal
pri jednorazovo uplatnenom nároku. Teda aj pri jednorazovej náhrade by bolo možné uplatnený nárok

chápať ako časť odplaty za (jednorazové) vecné bremeno, ktorá doteraz žalovaným uhradená nebola,
keďže pri výpočte jednorazovej odplaty by sa matematicky vychádzalo z obdobia trvania vecného
bremena do roku 2029. S poukazom na už vyššie uvedené nálezy Ústavného súdu ČR a rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR argumentoval, že ani námietka premlčania nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi
a nemalo by sa na ňu prihliadať. Na podporu svojej argumentácie poukázal aj na právne závery týkajúce

sa dobrej viery žalobcu a zohľadnenia princípu spravodlivosti, obsiahnuté v náleze Ústavného súdu ČR
sp. zn. IV. ÚS 2842/10, ako aj v rozhodnutí Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1688/2009.

23. Žalovaný v odvolacej replike v plnom rozsahu zotrval na podanom odvolaní, na argumentácii o
jednorazovosti odplaty za vecné bremeno, ako aj o premlčaní žalobcom uplatneného nároku.

24. Žalobca v odvolacej duplike zopakoval argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
a záverom uviedol, že má za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je dôvodný ním uplatnený
nárok, ktorým si ako pôvodný vlastník uplatnil nárok na odplatu za vecné bremeno k pozemku v jeho
vlastníctve, zastavaného v socializme bez majetkovoprávneho usporiadania, pričom vecné bremeno

vzniklo zákonom č. 66/2009 Z. z. Dodal, že predmetný nárok si uplatňuje postupne s tým, že súčet
uplatnených nárokov nepresahuje sumu jednorazovej náhrady za takto zriadené vecné bremeno.
Zároveň bol názoru, že by nemalo byť prihliadané na akúkoľvek námietku premlčania vznesenú
žalovaným, tak ako to konštatuje aj rozhodovacia prax Ústavného súdu SR.25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 31.10.2023 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

26. Podľa § 4 ods. 1, veta prvá zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky,
ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné
právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti
tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom

je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide
o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo
vyšší územný celok.

27.Podľa§4ods.2zákonač.66/2009Z.z.vlastníkpozemkupodstavboujepovinnýstrpieťvýkonpráva

zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom
území.

28. Žalobca si v prejednávanej veci uplatnil nárok na odplatu za vecné bremeno zriadené zákonom č.
66/2009 Z. z., spočívajúce v obmedzení jeho vlastníckeho práva stavbami vo vlastníctve žalovaného na

pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcu a to za obdobie od 28.12.2016 do 28.12.2018.

29.Vdôsledkuodvolaniažalovanéhobolorozhodujúcouotázkouposúdenie,čisúdprvejinštanciezaujal
správny právny názor vo vzťahu k otázke posúdenia odplaty za vecné bremeno zriadené zákonom č.
66/2009 Z. z. ako opakovanej odplaty, ako aj vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným,

ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú.

30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie); o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

31. K posudzovaniu otázky, či je možné v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. náhradu za vecné bremeno
práva priznať aj opakovane za určitý časový úsek, až do usporiadania vlastníckych vzťahov alebo
je ju možné priznať len jednorazovo, odvolací súd v zhode s argumentáciou žalovaného uvádza, že
Najvyšší súd SR riešil obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného
bremena v rozsudku zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014 ako aj v rozsudku zo dňa 14.4.2016,

sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016) a to vo väzbe na zákon č. 182/1993 Z. z., kedy dospel k záveru,
že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je
nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné
bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob
zmeny vlastníctva, pričom finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová,

nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní si ju môže vlastník úspešne uplatniť iba
v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona.

32. Takto formulovaný právny názor potom Najvyšší súd SR v rozhodnutiach zo dňa 26.8.2019, sp. zn.
2Cdo/194/2019 a zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 8Cdo/17/2019 vyhodnotil ako plne prijateľný a použiteľný

aj pre priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.
z., nakoľko aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí k tzv.
legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.Ako „ústavne udržateľné“ vyhodnotil uvedené právne závery vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd
SR (napr. uznesenie sp. zn.
I. ÚS 474/2013, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 227/2012, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 539/2020).

33. Na základe takto už ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít dospel odvolací súd
k záveru, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. je nepochybne majetkovým právom povinného subjektu z vecného bremena a je jednorazová, nemá
teda charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za vecné bremeno zriadené v zmysle

zákona č. 66/2009 Z. z. sa s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje vo všeobecnej
trojročnejpremlčacejdobe,ktorázačalaplynúťodkedysaprávomohlovykonaťprvýraz,t.j.od1.7.2009,
kedy nadobudol účinnosť zákon č. 66/2009 Z. z. a uplynula dňom 1.7.2012. V nadväznosti na tieto
závery odvolací súd konštatuje dôvodnosť námietky premlčania uplatnenej žalovaným, nakoľko žaloba
bola žalobcom podaná dňa 19.6.2019, teda až po uplynutí premlčacej doby.

34. Ak teda súd prvej inštancie dospel k názoru o správnosti opakovaného uplatňovania nároku zo strany
žalobcu ako odplaty za vecné bremeno v zmysle § 4 zákona
č. 66/2009 Z. z. a v nadväznosti na to dospel aj k záveru o nedôvodnosti námietky premlčania uplatnenej
žalovaným, vec nesprávne právne posúdil, nakoľko keď bol už ustálenou praxou najvyšších súdnych
autorít formulovaný právny názor, je potrebné ho aplikovať aj na predmetný spor. Zároveň v tejto

súvislosti, na margo tvrdení žalobcu o dovtedajšej ustálenej súdnej praxi, svedčiacej v prospech jeho
argumentácie o možnosti uplatnenia si opakovanej odplaty, odvolací súd dáva do pozornosti, že nový,
judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne).
Vychádza sa totiž z prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza, a preto ak dôjde k zmene judikatúry
bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený

jej obsah (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.3.2018, sp. zn. 3Cdo/198/2017).

35.Knámietkežalovaného,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný neuviedol, v čom má
nesprávnosť zistenia skutkového stavu spočívať. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné,

že stavba vo vlastníctve žalovaného je postavená na pozemku v spoluvlastníctve žalobcu a sporná
nebola ani výška nároku, pričom odvolacia argumentácia žalovaného smerovala výlučne k právnemu
posúdeniu charakteru odplaty za vecné bremeno ako aj uplatnenej námietky premlčania.

36. Odvolací súd konštatuje, že ani argumentácia žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu nebola spôsobilá

zmeniť záver o premlčaní uplatneného nároku, pričom len poznamenáva, že žalobcom namietaná
rozpornosť uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi nebola uplatnená v konaní na súde prvej
inštancie a teda predstavuje neprípustnú novotu v odvolacom konaní, keď žalovaný v konaní na súde
prvej inštancie namietol ako rozporný s dobrými mravmi len pasívny postup žalovaného v rámci zákona
č. 66/2009 Z. z.

37. Na základe vyššie uvedených právnych východísk odvolací súd nárok uplatnený žalobcom
vyhodnotil vzhľadom na žalovaným dôvodne uplatnenú námietku premlčania ako nedôvodný v celom
rozsahu, preto podľa § 388 C. s. p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietol.

38. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1
C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal plný nárok na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie aj na odvolacom súde, nakoľko mal vo veci plný úspech.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).