Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122204651
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122204651.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, C., C. D. X, zast. E.
F. G., advokátom, C., H. XX proti žalovanej I. A. J., nar. X.X.XXXX, C., C. D. X, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti a vydanie - vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu
Košice sp. zn. 40C/25/2022 z 26. októbra 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol

žalobu (výrok I.) a priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobkyni (výrok II.).

2. Uvedeným spôsobom rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je
podielovouspoluvlastníčkouvžalobnomnávrhuakoajvžalobnompetitešpecifikovanýchnehnuteľností,
a to s odôvodnením, že 17.6.2020 a 26.6.2020 uzavrela ako darca so žalovanou ako obdarovanou
darovacie zmluvy, ktorými predmetné nehnuteľnosti previedla na žalovanú v dobrej viere, očakávajúc od
nej ako od svojej dcéry, že jej bude psychickou i fyzickou oporou v čase jej zhoršujúceho sa zdravotného

stavu, pričom jej očakávania sa nenaplnili, žalovaná ju navštevuje, aj napriek blízkosti ich domácností,
len veľmi sporadicky.
Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť s odôvodnením, že sa voči žalobkyni ani členom jej rodiny
nedopustila žiadneho konania, ktorým by hrubo porušovala dobré mravy, a teda nemala naplnený
zákonný predpoklad pre úspešné uplatnenie vrátenia daru.
Súd na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov a oboznámením
sa s listinnými dôkazmi, ktoré strany predložili zistil skutkový stav, ktorý posúdil podľa § 628 ods. 1 a

§ 630 Občianskeho zákonníka.
Vymedzil, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mala
žalobkyňa nadobudnúť zánikom darovacích zmlúv, ktorými obdarovala žalovanú, a to v dôsledku výzvy
na vrátenie daru. Súd preto posudzoval, či žalobkyňou tvrdené správanie žalovanej napĺňal znaky
hrubého porušenia dobrých mravov. Vo výzve na vrátenie daru, ktorú žalobkyňa adresovala žalovanej,
definovala dva dôvody hrubého porušenia dobrých mravov, a to, po prvé, že žalovaná žalobkyňu
navštevuje len sporadický, neprejavuje o ňu žiaden úprimný záujem a neposkytuje pomoc, napriek

potrebám vzhľadom na zdravotný stav a vek a po druhé, že žalovaná žalobkyňu dlhodobo osočuje
a uráža v komunikácii so súrodencami bez toho, aby na to mala akýkoľvek dôvod. Pre záver, či
v posudzovanom prípade boli alebo neboli naplnené dôvody na vrátenie daru mal za rozhodujúceposúdenie správania sa žalovanej v období od uzavretia darovacích zmlúv do výzvy na vrátenie daru,
t.j. od 17.6.2020, resp. 26.6.2020 do 15.12.2021.
Konštatoval, že žalobkyňa je matkou žalovanej a pre posúdenie vzájomného vzťahu strán sporu a

prípadnú tvrdenú zmenu správania sa žalovanej voči žalobkyni mal za potrebné uvedomiť si, že každá
rodina má svoje zvyklosti, spôsob komunikácie, spôsob vzájomného zdieľania informácií ako aj riešenia
problémov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že komunikácia medzi žalobkyňou ako matkou a jej
deťmi, medzi inými aj žalovanou, bola založená na rezervovanom prístupe, nie na otvorenosti, skôr bola
charakterizovaná princípom tradičnej rodinnej hierarchie, podriadenosti, prirodzenej úcty a rešpektu detí

voči matke. Ani vzťah medzi žalovanou a ostatnými súrodencami navzájom nebol bezprostredne blízky,
otvorený ani pravidelný. Podľa zistení súdu, žalobkyňa s bratom prakticky nebola v žiadnom kontakte od
smrti otca v roku 2013, manžel žalovanej videl brata žalovanej iba jedenkrát, brat žalovanej nevidel deti
žalovanej vôbec, dokonca jej nezvykol blahoželať ani na meniny, ktoré mala súčasne so žalobkyňou,
ktorej ako matke pravidelne blahoželal. Obdobne sporadicky bol aj vzťah medzi žalovanou a jej sestrou,
sestra žalovanej uzavrela manželstvo bez prítomnosti svojej najbližšej rodiny, s rodinou žalovanej sa

nestretávala aj napriek častým návštevám Košíc a súd konštatoval, že ani nepozná deti žalovanej.
Súd mal za to, že takto definovaný vzťah v rodine žalobkyne a žalovanej zodpovedá aj situácii,
ktorá vznikla po uzavretí predmetných darovacích zmlúv. Žalobkyňa na základe vlastného uváženia
s ohľadom na to, že žalovaná ako jediné dieťa zostala v Košiciach prirodzene od nej očakávala, že
sa o ňu v starobe a chorobe postará a z vďaky k nej previedla na žalovanú spoluvlastnícky podiel

na predmetných nehnuteľnostiach. Za nesporné v konaní súd označil, že ani žalobkyňa ani žalovaná
uzavretie darovacích zmlúv so súrodencami žalovanej, resp. deťmi žalobkyne nekonzultovali a ani
ich o uzavretí zmlúv neinformovali. Z výpovede brata žalovanej vyplynulo, že sa o darovacej zmluve
dozvedel niekedy v decembri 2020, a to od sestry žalovanej, ktorá uviedla, že sa o tom dozvedela
nepríjemnou formou od otcovej sestry, čo korešponduje s tvrdením žalovanej o tom, že žalobkyňa svoje

ostatné deti neinformovala o darovacích zmluvách a potom čo sa o nich dozvedeli, svoje rozhodnutie
oľutovala a chcela ho zvrátiť, čo sama potvrdila.
Pokiaľ sa týka žalobkyňou tvrdenej zmeny správania sa žalovanej voči nej, súd poukázal na SMS
z 11.7.2020, z ktorej vyplynula, resp. vyplýva nekonfliktná komunikácia poukazujúca na vzájomný
záujem obidvoch strán o informovanie sa o ich aktivitách. Súd uviedol, že od uzavretia darovacích

zmlúv po doručenie výzvy na vrátenie daru nesporne došlo k zníženiu frekvencie návštev žalovanej
u žalobkyne, čo žalobkyňa subjektívne odôvodnila tým, že žalovaná dosiahla čo chcela, teda uzavretie
darovacích zmlúv.
Žalovaná tvrdila, že po uzavretí darovacích zmlúv nastala zmena v správaní sa žalobkyne voči nej.
Ako príklad uviedla, že po príchode na záhradu, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy, žalobkyňa

nevstúpila do chatky, kde sa bežne prezliekala, ale prezliekala sa vonku s odôvodnením, že chatka
patrí žalovanej. Žalovaná odôvodňovala zmenu frekvencie návštev žalobkyne mimoriadnou situáciou,
a to vypuknutím pandémie COVID-19 s tým, že ako matka dvoch maloletých detí navštevujúcich
rôzne detské kolektívy, nechcela ohrozovať svoju matku, a preto minimalizovala návštevy za účelom
vykonávania nákupov. Preukázala, že bola nadmerne zaťažená starostlivosťou o maloleté deti, z ktorých

jedna dcéra začala navštevovať základnú školu, pričom súd za všeobecne známu skutočnosť považoval
to, že dištančná výučba, a to najmä u detí na prvom stupni, obzvlášť žiakov 1. triedy, vyžadovala
zvýšenú pozornosť a asistenciu rodičov, takto to bolo aj v prípade dcéry žalovanej. Tiež preukázala,
že v posudzovanom období zabezpečovala zvýšenú starostlivosť o maloleté deti aj z dôvodu ich častej
chorobnosti, ako to vyplynulo z potvrdení lekára, ktoré predložila, pričom je zrejmé, že v tomto období

v snahe nenakaziť žalobkyňu, ako aj v čase, kedy preukázateľne bola rodina žalovanej v karanténe,
nemohla žalobkyňu navštevovať mimo zabezpečovania nevyhnutných nákupov. Zníženú frekvenciu
telefonických hovorov žalovaná odôvodnila zmenou paušálu za telefón, z dôvodu potreby komunikácie
so školou počas pandémie.
Súd uviedol, že žalobkyňa mala žalovanej vyčítať to, že jej nakupovala veci, ktoré nepotrebuje,

v dôsledku čoho žalovaná pociťovala krivdu spočívajúcu v nedocenení jej pomoci.
Žalobkyňa namietala, že žalovaná jej neposkytla pomoc pri prihlásení sa na očkovanie, na ktoré
ju prihlásil syn. Žalovaná v tej súvislosti tvrdila, že vzhľadom na rozporné názory ohľadom potreby
aúčelnostiočkovanianechcelažalobkyňudoočkovanianútiť,avšakhodnovernepreukázalaposkytnutie
pomoci v súvislosti s prihlásením na očkovanie, a to vypísaním dotazníka doručeného žalobkyni

Mestskou časťou Košice - Staré Mesto. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že jej žalovaná neposkytla súčinnosť
v súvislosti s lekárskymi ošetreniami, žalovaná toto tvrdenie vyvrátila predložením elektronického
objednávacieho formulára na vyšetrenie, pričom žalobkyňa pomoc žalovanej potvrdila.Súd poukázal na lekárske záznamy maloletých a potvrdenie o prekonaní COVID-19 maloletou dcérou
žalovanej, ktoré preukazujú tvrdenia žalovanej o nemožnosti návštev žalobkyne najmä v období
december 2021, pričom z SMS správ vyplýva, že žalovaná žalobkyňu informovala, že celá rodina je

v karanténe, a preto mal súd za možné žalobkyňou tvrdené nevpustenie jej osoby do domácnosti
žalovanej v čase karantény, o ktorej preukázateľne mala vedomosť, považovať iba za jej subjektívne
vnímanie vyplývajúce z nepochopenia danej situácie.
Pokiaľ sa týka posúdenia žalobkyňou tvrdeného nezáujmu o ňu zo strany žalovanej, súd uviedol
na základe vykonaného dokazovania, že k zhoršeniu vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou došlo

v dôsledku vzájomnej neschopnosti komunikácie, vznikom vzájomných nedorozumení, ktoré si strany
sporu nevydiskutovali a nevyriešili.
Súd uviedol, že tvrdený nezáujem žalovanej o žalobkyňu priamo súvisí s druhým dôvodom na
vrátenie daru uvedeným vo výzve, a to hanlivé SMS správy žalovanej na adresu žalobkyne. Z SMS
správ, ako aj z e-mailovej komunikácie doručovanej žalovanou sestre je nesporné, že žalovaná sa
negatívne vyjadrovala na adresu žalobkyne. Z kontextu zistených rodinných vzťahov, ako aj vyjadrení

žalovanej, súd uviedol, že uveril žalovanej, že pociťovala frustráciu z toho, že zabezpečuje starostlivosť
o žalobkyňu ako svoju matku. Konštatoval, že žalovaná nesporne mala námietky voči mnohým
vyjadreniam žalobkyne, ako aj ku konaniu svojej matky, ktoré však neadresovala matke a nesnažila
sa o vzájomnú komunikáciu dôvodov svojej nespokojnosti s matkou, ale svoje námietky adresovala
sestre považujúc ju za blízku osobu, ktorej sa môže zdôveriť a ktorá nie je v každodennom kontakte

s matkou tak, ako žalovaná (od roku 1997), a teda nemala a objektívne mať nemohla, vzhľadom
na vzdialenosť, vedomosť o každodenných problémoch, ktoré žalovaná riešila. Za dôkaz naznačenej
absencie štandardného riešenia vzájomných nezhôd so subjektom, ktorého sa problém týka, mal súd aj
tú skutočnosť, že žalobkyňa neadresovala svoje námietky (zrejme správne žalovaná - pozn. odvolacieho
súdu) matke, ale svojej sestre, a naopak, sestra namiesto toho, aby si uvedené námietky vznesené

žalovanou vydiskutovala s ňou, tieto námietky oznámila žalobkyni. Uvedené, v kontexte s dodatočne
poskytnutou (predtým neoznámenou) informáciou ostatným deťom žalobkyne o uzavretí darovacej
zmluvy nemal súd za možné vyhodnotiť inak ako zmenu postoja žalovanej (zrejme správne žalobkyne -
pozn. odvolacieho súdu) ohľadom vôle uzavrieť darovacie zmluvy obdarovaním iba jedného zo svojich
detí (žalovanej), a to bez informovania ďalších detí, dôsledkom čoho bola snaha zrušiť darovacie zmluvy

následnou výzvou na vrátenie daru a zvrátenie svojho pôvodného rozhodnutia.
Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci súd mal za nemožné oddeliť kritérium vzájomnosti (ktoré
je potrebné brať do úvahy iba v prípade pozitívneho záveru súdu, že správanie obdarovaného voči
darcovi vykazuje znaky správania hrubo porušujúceho dobré mravy) už pri samostatnom posudzovaní
správania sa žalovanej, ktoré žalobkyňa považovala za hrubé porušenie dobrých mravov. Súd mal za

to, že v prípade, ak by vzájomná komunikácia medzi žalobkyňou a žalovanou bola otvorenejšia, nedošlo
by k vzájomnému ochladnutiu vzťahov, ktoré bolo evidentne spôsobené vzájomným nepochopením sa,
vzájomnou neschopnosťou vcítiť sa do pozície druhej strany a nastaviť pravidlá vzájomnej komunikácie,
stretávania sa aj pomoci, ktoré by vyhovovali obom stranám. Vezmúc do úvahy posudzované obdobie od
uzavretia darovacích zmlúv do výzvy na vrátenie daru, mal súd v prejednávanej veci za preukázané, že

k podstatnému ochladnutiu vzájomných vzťahov medzi stranami sporu došlo práve po doručení výzvy na
vrátenie daru, čo však, konštatoval, že pre posúdenie prejednávanej veci je irelevantné. V tej súvislosti
poukázal súd na právnu irelevanciu argumentácie žalobkyne poukazujúcej na nezáujem žalovanej o jej
zdravotný stav počas operácie a následnej rekonvalescencie, keďže operáciu absolvovala žalobkyňa
v roku 2022, t.j. po doručení výzvy na vrátenie daru.

Taktiež súd vyhodnotil ako nesporné to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom neupozornila žalovanú na
nespokojnosť s jej starostlivosťou, pričom túto skutočnosť žalobkyňa ani netvrdila a ani nedala možnosť
žalovanej vyjadriť sa k námietkam ohľadne tvrdeného zhoršenia vzájomného vzťahu a k nedostatočnej
starostlivosti a tým ani možnosť uskutočniť nápravu, resp. uvedomiť si vôbec, že žalobkyňa pociťuje
nejakú nespokojnosť a poskytnúť žalovanej priestor na prípadnú nápravu.

Poukážuc a zhrnúc všetko vyššie uvedené dospel súd k záveru, že intenzita porušenia dobrých mravov
v posudzovanej veci vo vzájomných vzťahoch medzi sporovými stranami nedosiahla stupeň hrubého
narušenia. Aj napriek nesporne preukázanej zmene kvality zabezpečovania starostlivosti žalovanej
ožalobkyňu,akoajdoručovaniuspráv,ktorémaliznakyosočovaniažalobkynežalovanou,totosprávanie
súd nemal za možné kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy, odôvodňujúce právo žalobkyne

domáhať sa vrátenia daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka.
Súd preto žalobu poukážuc na zistený skutkový stav v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej, ktorá mala v konaní
plný úspech náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala. Dodal,že nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP na
rozhodnutie o trovách konania.

3. Proti rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
V úvode skonštatovala, že v dňoch dňa 17.6. a 26.6. 2020 uzavrela ako darca so žalovanou ako
obdarovanou dve darovacie zmluvy, obe spísané vo forme notárskych zápisníc, ktorých predmetom bol
prevod vlastníckeho práva zo žalobkyne na žalovanú týkajúci sa príslušných spoluvlastníckych podielov
k nehnuteľnostiam (záhrada a byt s príslušenstvom). Mala za to, že v období niekoľkých mesiacov po

darovaní došlo k zásadnej zmene správania sa žalovanej voči nej; žalovaná preukázateľne obmedzila
osobný aj telefonický kontakt s ňou a v čase najsilnejšej vlny pandémie Covid-19 jej neposkytla potrebnú
starostlivosť, na ktorú bola ona – žalobkyňa ako 80-ročný človek so závažnými diagnózami odkázaná.
Okrem toho poukázala na hrubé osočovanie svojej osoby žalovanou, a to priamou konfrontáciou,
a taktiež aj pred jej ďalšou dcérou I. C..
Žalovaná mala za to, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol viacero vnútorne rozporných záverov.

Za také mala konštatovania súdu v odseku 56. odôvodnenia rozsudku, kde súd uviedol, že aj napriek
preukázanej zmene kvality zabezpečovania starostlivosti žalovanej o žalobkyňu, ako aj doručovaniu
správ majúcich znaky osočovania žalobkyne žalovanou, toto správanie nemal za možné kvalifikovať ako
hrubo porušujúce dobré mravy odôvodňujúce právo žalobkyne na vrátenie daru, obdobne poukázala
aj hodnotiace úsudky uvedené v odseku 48. odôvodnenia, v ktorom súd uviedol, že z SMS správ,

ako aj z e-mailovej komunikácie doručovanej žalovanou sestre je nesporné, že žalovaná sa negatívne
vyjadrovala na adresu žalobkyne. V súvislosti s týmito poukázanými závermi rozsudku súdu prvej
inštancie mala žalobkyňa za to, že súd v odôvodnení paradoxne potvrdil existenciu správania sa
žalovanej spočívajúceho jednak v neposkytnutí potrebnej pomoci žalobkyni, darkyni zo strany žalovanej
a rovnako tak aj hrubé neúctivé osočovanie žalobkyne pred jej dcérou I.. Napriek takémuto preukázaniu

naplnenia podmienok na vrátenie daru podľa § 630 OZ, súd nárok žalobkyne na vrátenie darovaných
nehnuteľností neuznal.
Žalobkyňa mala za to, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil urážajúcu a neúctivú elektronickú
komunikáciu žalovanej na adresu žalobkyne, opakovane zasielanú druhej dcére žalobkyne I., v ktorej
komunikácii z obdobia september-november 2021 bola žalobkyňa vykresľovaná ako manipulátorka

poškodzujúca záujmy svojich detí, ktorá komunikácia bola súčasťou podania žalobkyne zo 17.10.2023.
Uviedla, že z výsluchu jej druhej dcéry – I. C. na pojednávaní dňa 25.1.2023 vyplynulo, že žalovanou
zasielané správy cez aplikáciu Viber touto dcérou žalobkyne značne otriasli, boli jej nepríjemné,
spôsobovali jej úzkosť a stres a v súhrne značne zhoršili jej zdravotný stav. Žalobkyňa preto napadla
a označila za právne nesprávne odôvodnenie súdu uvedené v odseku 49. rozhodnutia, v zmysle ktorého

„dôkazom absencie štandardného riešenia vzájomných nezhôd so subjektom, ktorého sa problém týka,
je skutočnosť, že žalobkyňa (správne malo byť uvedené „žalovaná“ – poznámka odvolacieho súdu)
neadresovala svoje námietky matke, ale svojej sestre a naopak sestra, namiesto toho, aby si uvedené
námietky vznesené žalovanou vydiskutovala s ňou, tieto oznámila žalobkyni“; podľa žalobkyne sa
súd nemal zaoberať tou skutočnosťou, že sa dcéra žalobkyne I. C. zverila svojej matke s urážkami

adresovanými žalovanou voči žalobkyni, ale mal posudzovať samotnú existenciu osočovania.
Žalobkyňa nesúhlasila s konštatovaním súdu v odseku 38. napádaného rozsudku, podľa ktorého mal
súd za potrebné vnímať správanie medzi žalobkyňou a žalovanou ako správanie štandardné v rámci
ich rodiny („každá rodina má svoje zvyklosti“), označila toto za právny záver, pri ktorom súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Za zmätočné (v súvislosti s ňou tvrdeným neposkytnutím pomoci) mala žalobkyňa vyjadrenie žalovanej,
ktoré akceptoval aj súd, kedy v odseku 42. odôvodnenia uviedol, že „žalovaná odôvodňovala zmenu
frekvencie návštev u žalobkyne mimoriadnou situáciou, a to vypuknutím pandémie Covid-19, kedy
žalovaná ako matka dvoch maloletých detí, ktoré navštevovali rôzne kolektívy, nechcela ohrozovať svoju
matku, a preto minimalizovala návštevy za účelom vykonávania nákupov. Žalovaná preukázala, že bola

nadmerne zaťažená starostlivosťou o maloleté deti, z ktorých jedna dcéra začala navštevovať základnú
školu, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že dištančná výučba, a to najmä u detí na prvom
stupni a v 1. triede vyžadovala zvýšenú pozornosť a asistenciu rodičov, tak ako to bolo v prípade dcéry
žalovanej ... Zníženú frekvenciu telefonických hovorov žalovaná odôvodnila zmenou paušálu za telefón,
z dôvodu potreby komunikácie so školou počas pandémie.“ Žalobkyňa poukázala na to, že na jednej

strane žalovaná dôvodila obmedzenie stretnutí sa so svojou matkou dôvodom, že jej deti (vnúčatá
žalobkyne) navštevovali počas pandémie Covid-19 rôzne detské kolektívy, a preto nechcela ohrozovať
svoju matku, následne však tvrdila, že nemala čas navštevovať svoju matku, pretože sa musela venovať
dištančnej – online výučbe svojich maloletých detí.Následne žalobkyňa citovala § 630 Obč. zákonníka, a v súvislosti s vymedzením pojmu hrubé porušenie
dobrýchmravovcitovalazuzneseniaÚSSRsp.zn.I.ÚS232/2019zo4.6.2019,poukázalanaR31/1999,
ako aj na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 1Cdo/173/96, v ktorom išlo o analogickú vec týkajúcu sa

vzťahov poručiteľa a vydedeného.
Žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu, aby po oboznámení sa so stavom konania zmenil napádaný
rozsudok a jej žalobnému návrhu vyhovel, eventuálne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne mala za to, že sa odvolateľka obmedzuje na
opakovanie tých istých argumentov, ktoré už zazneli v jej predchádzajúcich podaniach, pričom obsahovo
odvolanie je koncipované len ako nesúhlas so závermi prvoinštančného súdu, a to iba spochybňovaním
jehozáverov.Svýrokomnapadnutéhorozsudkusastotožnilastým,žepovažujerozsudokzadostatočne
odôvodnený, a preto navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil.
Reagujúc na SMS komunikáciu, na ktorú poukazovala žalobkyňa/odvolateľka v odvolaní, uviedla

žalovaná, že z rozsudku je dostatočne zrejmé, prečo žalobkyni nebolo možné priznať ňou uplatňované
nároky. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na znenia bodov 56. a 48. ako na rozporuplné, žalovaná uviedla,
že ich obsah je v súlade s ustálenou judikatúrou - potvrdenie zaužívaného výkladu relevantnej právnej
normy (§ 630 Občianskeho zákonníka), kedy nie každé správanie v nesúlade s bežnými morálnymi
pravidlami možno zahrnúť pod pojem „hrubé porušovanie dobrých mravov“. Dala do pozornosti, že

v doterajších vyjadreniach už poukázala napr. na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/218/2010 z 24.2.2011,
atedamalazato,žesúdprvejinštancievnapadnutom,resp.vspochybnenombode56.potvrdil,žeSMS
správy žalovanej určené jej sestre, ktoré podľa súdu mali znaky osočovania, takýmto hrubým porušením
dobrých mravov zakladajúcim nároky na vrátenie daru, nie sú. V súvislosti so spochybnením žalobkyňou
bodu 48. odôvodnenia rozsudku uviedla, že sa s odôvodnením súdu prvej inštancie stotožňuje, nakoľko

zotrvala na tom, že išlo o súkromnú a dôvernú komunikáciu neurčenú pre verejnosť, ale výhradne len
pre jej odosielateľa a adresáta, ktorá mala zostať vo vzťahu k žalobkyni nesprístupnená. Uviedla, že
ona - žalovaná považovala túto SMS komunikáciu za dôvernú a slúžila jej ako ventil pre jej frustráciu
z narušených vzťahov voči žalobkyni. Neuvedomila si, že bude inou osobou - jej sestrou použitá ako
nástrojnanarušeniejejvzťahovkžalobkyni,vrámciktorýchsamažalovanábojovalasambivalentnosťou

spoločensky očakávanej aj prirodzene prežívanej vďačnosti a pokory dieťaťa voči svojmu rodičovi
a nutnosti vysporiadať sa s komplikovanou až manipulatívnou povahou svojej matky. Komunikácia
bola len spontánnym prejavom nedostatkov vzájomného vzťahu medzi ňou - žalovanou ako dcérou
a jej matkou - žalobkyňou, ktoré boli prítomné v ich vzťahu už aj v minulosti, avšak nebránili ich
vzájomnému kontaktu. Kvalita tohto vzťahu sa budovala dlho, s pričinením oboch strán vzťahu, pričom

mala za zrejmé, že formujúcim činiteľom je v prvom rade konanie a správanie rodiča. Dodala, že bod
49. odôvodnenia napadnutého rozsudku potvrdzuje, že jej argumentácia ohľadne vzájomne hlboko
narušených vzťahov v rámci rodiny, ktorú podporila svojou výpoveďou, mala svoju opodstatnenosť
a presvedčivosť. Pre dokreslenie zároveň citovala z vlastného vyjadrenia z 5.10.2022: „Brat žalovanej
a ani sestra žalovanej žalovanú nikdy k sebe domov na návštevu nepozvali, ak realizovali návštevu, tak

len navzájom. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná žiadne vzťahy kaziť v rodine nemôže, preto reálne
neexistujú a súrodenci v jej reálnom súkromnom živote z ich vlastnej vôle prítomní nie sú ...“
V súvislosti so žalobkyňou tvrdeným neposkytnutím pomoci, uviedla žalovaná, že v konaní sa toto
tvrdenie neposkytnutia pomoci ňou - žalovanou žalobkyni nepreukázalo. Žalovaná zopakovala, že
aj v čase pandémie realizovala pre svoju matku - žalobkyňu nákupy potravín a vecí každodennej

potreby. Žalobkyňa však na tieto nákupy žalovanej odkázaná v dobe Covidu nebola, pretože bola úplne
samostatná a každý deň si v rámci prechádzky „okolo domu“ šla aj sama do potravín nakúpiť. Ona -
žalovaná nákupy realizovala s dobrým úmyslom, aby počas Covidu udržala svoju matku doma a aby
sa ako dôchodkyňa nepohybovala po rôznych predajniach, pretože sa o ňu bála, aby sa nenakazila K..
Žalobkyňa ju však o nákupy nežiadala a ani na ne nečakala, postupovala v týchto veciach podľa seba

a svojej úvahy. Žalovaná napriek tomu žalobkyňu zásobovala, aby mala doma aj trvanlivejšie a hlavne
ťažšie veci (napr. kompóty, olej, múku), a to aj na dlhšiu dobu. Žiaden harmonogram na nákupy nemali.
Podľa toho, ako to žalovaná časovo stíhala popri deťoch, išla s nákupom k matke - žalobkyni, takisto
boli aj realizované jej návštevy u žalobkyne v dotknutej dobe.
Uzavrela, že podľa jej názoru napadnutý rozsudok je vecne správny, vychádza z náležite posúdeného

skutkového stavu, je výsledkom správneho právneho posúdenia veci a postupom súdu nedošlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces ani jednej zo strán sporu.5. Žalobkyňa v odvolacej replike uviedla, že sa podľa nej žalobkyňa vo svojom vyjadrení z 1.2.2024
(zrejme správne žalovaná - pozn. odvolacieho súdu) opätovne pokúša ospravedlniť a bagatelizovať jej
hrubé osočovanie na adresu žalobkyne, ktorého sa opakovane dopúšťala v komunikácii s druhou dcérou

žalobkyne - I. C.. Mala za to, že žalovaná označuje svoje neúctivé a urážajúce vyjadrenia voči žalobkyni
za také, ktoré neboli určené pre verejnosť, a snaží sa za narušiteľa vzťahov v rodine označiť svoju sestru
I. C.. V skutočnosti, tvrdila žalobkyňa, že je jedinou osobou, ktorá zapríčinila narušenie vzťahov v rodine,
práve žalovaná. Klamlivé a hanlivé vyjadrenia voči nej – žalobkyni adresované jej druhej dcére – I.,
mali potenciál zhoršiť vzájomný vzťah matky s dcérou I., pričom tieto vyjadrenia na určitý čas aj vyvolali

pochybnosti u dotknutej dcéry. Uviedla, že v súčasnosti už žalovaná svoje neúctivé a hanlivé vyjadrenia
voči nej – žalobkyni ani nespochybňuje, otvorene ju označuje za manipulátorku. Dôvodila, že si nárok
voči žalovanej na vrátenie daru uplatnila pre jej zasahovanie do rodinných vzťahov s ďalšími potomkami
žalobkyne, ako aj pre nepravdivé a hanlivé SMS správy, osočovanie a hrubé ohováranie.
Pokiaľ žalovaná označila komunikáciu medzi ňou a sestrou za spontánny prejav nedostatkov
vzájomného vzťahu medzi žalovanou ako dcérou a matkou – žalobkyňou, žalobkyňa namietla, že

vyjadrenia žalovanej nemožno považovať za spontánny prejav nedostatkov vzájomného vzťahu, ak by
takéto nedostatky existovali už skôr, tak logicky by žalobkyňa ani nepristúpila k darovaniu sporných
nehnuteľností. K zmene správania žalovanej voči nej – žalobkyni došlo po tom, čo žalovaná dosiahla
svoj cieľ, a to bezodplatné nadobudnutie predmetných nehnuteľností.
V reakcii na vyjadrenie žalovanej, ktorá trvala na tom, že aj v čase pandémie realizovala pre svoju matku

– žalobkyňu nákupy potravín a vecí každodennej potreby aj keď na ne žalobkyňa odkázaná nebola,
pretože bola úplne samostatná, žalovanú o nákupy nežiadala a ani na ne nečakala, uviedla žalobkyňa,
že tieto tvrdenia len podčiarkujú vzťah a starostlivosť žalovanej o svoju matku v období po nadobudnutí
darovaných nehnuteľností. Nestotožnila sa s tvrdeniami žalovanej, podľa ktorej ona – žalobkyňa ako 80-
ročný človek so závažnými zdravotnými ťažkosťami nebola v období pandémie Covid-19 odkázaná na

pomoc s nákupmi potravín a vecí každodennej potreby a rovnako tak na pravidelný kontakt s potomkom
v čase izolácie. Má za to, že skutočnosti uvedené žalovanou v jej predmetnom písomnom stanovisku len
podčiarkujú už všetky skôr v konaní preukázané tvrdenia jej – žalobkyne o neposkytnutí pomoci a hrubo
neúctivom a osočujúcom správaní žalovanej voči nej po darovaní nehnuteľnosti.
Navrhla odvolaciemu súdu, aby rozhodol v súlade s petitom uvedeným v jej odvolaní z 15.1.2024.

6. Žalovaná v odvolacej duplike reagujúc na odvolaciu repliku žalobkyne, uviedla, že svoj vzťah s matkou
by hodnotila až do doručenia žaloby o určenie vlastníckeho práva v novembri 2021 ako štandardne
dobrý. Zo strany matky (žalobkyne) boli podniknuté určité kroky na obmedzenie návštev, ktorým ona
žalovaná v tom čase pre pandémiu Covid-19 nepripisovala iný význam ako ochranu zdravia. Na Vianoce

2021 ich (žalovanú a jej rodinu – poznámka odvolacieho súdu) matka po dlhoročnej tradícii trávenia
Vianoc u nej, nepozvala. Pritom od úmrtia otca v roku 2013 ako rodina každé Vianoce (24.12. a 25.12.)
trávili s matkou u nej v byte na C. D. X. Pre úplnosť dodala, že ako najmladšia dcéra zotrvala pri
rodičoch najdlhšie a navyše aj v súčasnosti ako jediná zo súrodencov býva v tom istom meste ako
matka. A preto mala zo súrodencov s mamou najintenzívnejší vzťah a bola jej vždy nápomocná, keď to

potrebovala. Správala sa k matke úctivo, milo a starostlivo. Od úmrtia otca v roku 2013 sa snažila matke
čo najviac spríjemniť dni, aby nepociťovala samotu. Keďže má výtvarné nadanie aj vzdelanie, pre svoju
matku vyrobila mnoho rôznych darčekov pre radosť, ktoré si matka ako dekorácie rozmiestňovala v byte
a k tomu viedla žalovaná aj svoje dve dcéry L. a M. a spoločne vyrábali pre babku prekvapenia. Označila
túto starostlivosť za intenzívnu a uviedla, že bola milo dojatá, keď ju matka sama z vlastnej iniciatívy

v auguste 2020 zavolala k notárke na podpis darovacích zmlúv. Mala za to, že podpis darovacích zmlúv
matka nikdy nepoprela a nespochybnila, okrem toho sama dohodla notárku a sama jej vypísala na
papier, kde žalovaná má ísť pre účely zapísania nových skutočností do katastra nehnuteľností. Situácia
sa zdala byť ideálna až do podania žaloby koncom roka 2021, kedy podanie žaloby narušilo dôveru
a zásadne ovplyvnilo a naštrbilo všetky rodinné vzťahy. Uviedla, že so sestrou napriek diaľke bola vždy

v intenzívnom kontakte avšak dobrý sesterský vzťah sa narušil a zničil, brat N. B. s ňou tiež od podania
žaloby vôbec nekomunikuje.
Uviedla, že vzhľadom na to, že sa k matke vždy chovala úctivo a nápomocne, navyše iniciatívou mamy
došlo k podpisu darovacích zmlúv, na základe jej slobodnej vôle, a preto ona – žalovaná neporozumela
tomu, prečo obdržala v roku 2021 od matky výzvu na uzavretie dohody o odstúpení od darovacích zmlúv.

Dary si váži a správa sa k mame aj k darom náležite a zodpovedajúco pozícii obdarovaného. Vyjadrila
presvedčenie, že z jej strany nedošlo k žiadnemu zanedbaniu starostlivosti o matku, a taktiež nedošlo
k hrubému porušeniu dobrých mravov, ktoré by boli dôvodom na vrátenie alebo vydanie daru, pretože
matke nikdy neublížila fyzicky ani psychicky, nikdy ju nebila ani netýrala ani sa k nej hanlivo nesprávala.7. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.

8.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)nazákladeodvolaniapodanéhovčasžalobkyňou
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľkou (§ 380

a § 365 CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§
387 ods. 1 CSP).

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený 16. apríla 2025 o 10.15 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli

a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 10.4.2025.

10. Žalobkyňa odôvodnila odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP
s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za právne a vecne nesprávne nakoľko, tvrdila,
že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1

písm. f/ CSP) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

11. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

12. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového

stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani
iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd
rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

13. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace
s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia,

nenechal pritom priestor pre vznik pochybností, prečo žalobu zamietol. Správne vyhodnotil, že v konaní
nebolo preukázané správanie sa obdarovanej žalovanej voči žalobkyni ako darkyni spôsobom hrubo
porušujúcim dobré mravy, ktoré by zakladalo dôvod na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho a vo
veci aj správne rozhodol, ak žalobu zamietol.

14. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. V ňom žalobkyňa/
odvolateľka neuvádza žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa nebol vyporiadal už súd prvej
inštancie. Žalobkyňa v odvolaní iba reaguje na jednotlivé odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie,
polemizuje so správnosťou rozhodnutia, kritizuje v ňom vyjadrené skutkové a právne závery, s ktorými

sa nestotožňuje. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne a na zdôraznenie správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

15. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam – záhrade so záhradnou chatkou a bytu s príslušenstvom, zapísaným na LV č.

XXXXXaLVč.XXXXXprekat.úz.O.I.,resp.LVč.XXXXXprekat.úz.B.,ktorénehnuteľnostidarovacou
zmluvou žalovanej darovala a neskôr výzvou podľa § 630 Občianskeho zákonníka ju vyzvala na vrátenie
daru.

16. Súd návrh zamietol s tým odôvodnením, že aj napriek preukázanej zmene kvality zabezpečovania

starostlivosti žalovanej o žalobkyňu, ako aj napriek doručovaniu správ majúcich znaky osočovania
žalobkyne žalovanou,, toto správanie nemal za možné kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy,
odôvodňujúceprávožalobkynedomáhaťsaúspešnevráteniadarupodľa§630Občianskehozákonníka.17. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

18. Citované ustanovenie upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ktorý darca môže
vyvolať tým, že jednostranným právnym úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Podmienkou
zániku právneho vzťahu z darovacej zmluvy je právny úkon darcu smerujúci k vráteniu daru adresovaný
obdarovanému a predchádzajúce hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči
darcovi alebo členom jeho rodiny. Darcovi nevzniká právo domáhať sa vrátenia daru pri akomkoľvek

nevhodnom správaní sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny, alebo len pri samotnej
nevďačnosti zo strany obdarovaného. Právo na vrátenie daru darcovi vzniká pri takom správaní
obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho individuálneho prípadu možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, keď ide buď o porušenie značnej intenzity alebo
porušovanie sústavné, alebo o neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo členom jeho rodiny, ktorá
povinnosť vyplýva buď z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu. Úvaha, či konanie obdarovaného

možno kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy, bude závisieť od posúdenia konkrétneho
jednotlivého prípadu a jeho osobitostí, pričom pre toto posúdenie nie je rozhodujúcim len subjektívny
pocit a úsudok darcu (prejav subjektívne pociťovaného nevďaku), ale rozhodujúce je objektívne
hľadisko, t.j. hodnotenie spoločensky objektivizované, vychádzajúce z definície pojmu dobrých mravov
spoločnosti podľa právnej teórie, pod ktorými možno rozumieť súhrn určitých etických a kultúrnych

všeobecne uznávaných zásad a pravidiel morálneho charakteru, pri ktorých je daný všeobecný záujem
ich rešpektovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi charakterizovaných vzájomnou slušnosťou,
ohľaduplnosťou a vzájomným rešpektovaním.
Platí tiež, že právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej (obyčajnej) nevďačnosti
obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany

obdarovaného.

19. Pre platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru je z hľadiska jeho určitosti
nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých
mravov obdarovaným voči nemu alebo členom jeho rodiny. Iba tak, pri súčasnom splnení zákonných

predpokladov podľa § 630 Občianskeho zákonníka nastanú zamýšľané právne účinky jednostranného
hmotnoprávneho úkonu darcu, t.j. zrušenie darovacej zmluvy a obnovenie jeho vlastníctva ex nunc -
okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému.

20. Možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovanej voči žalobkyni nedošlo k

takému správaniu, ktoré by bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, keď ani
jednozvytýkanýchsprávanísažalovanej vočižalobkyni(neposkytnutiepotrebnejpomociastarostlivosti
a osočovanie a urážanie žalobkyne v komunikácii so súrodencami) nedosiahlo intenzitu požadovanú
v § 630 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa pritom veľmi podrobne a dôkladne zaoberal
správaním či konaním žalovanej, ktoré podľa názoru žalobkyne dosiahlo intenzitu správania hrubo

porušujúceho dobré mravy, zvlášť tieto vyhodnocoval a vyvodzoval z nich závery, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a na tieto poukazuje.

21. Dobré mravy spoločnosti je nutné chápať ako súhrn určitých etických a kultúrnych všeobecne
zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované aj právnymi

normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej
spoločnosti. Tento všeobecný horizont, ktorý vývojom spoločnosti rozvíja aj svoj morálny obsah v
priestore a čase, musí byť posudzovaný z hľadiska konkrétneho prípadu tiež práve v danom čase, na
danom mieste a berúc do úvahy vzájomné konanie účastníkov právneho vzťahu. Pri hodnotení musí
byť zohľadňovaný konkrétny individualizovaný prípad a nezáleží preto natoľko na subjektívnom názore

jednotlivca, ako skôr na hodnotení spoločenskom, objektivizovanom.
Z hľadiska rozsahu a intenzity závadnosti konania obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny
musí vždy ísť o tak závažné konanie obdarovaného, ktoré nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho
kolízii s dobrými mravmi. Táto kolízia - závadné konanie - však vždy musí dosiahnuť intenzitu, ktorá je
spojená s nie „bežným“, ale hrubým porušením dobrých mravov, aby ho tak bolo subsumovať pod §

630 Občianskeho zákonníka.

22. V prejednávanej veci pokiaľ žalobkyňa/odvolateľka namietala, že sám súd prvej inštancie v ňou
namietaných a citovaných odsekoch 56. a 48. odôvodnenia rozsudku potvrdil existenciu správania sažalovanej spočívajúceho v neposkytnutí potrebnej pomoci žalobkyni a v hrubom neúctivom osočovaní
žalobkyne pred dcérou I., avšak ňou uplatnený nárok na vrátenie daru neuznal za opodstatnený,
odvolateľka prehliadla, že súd zároveň vyhodnotil, že takéto ním konštatované správanie sa žalovanej

nemožno kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy, odôvodňujúce právo žalobkyne domáhať sa
vrátenia daru podľa § 630 Obč. zákonníka. Odvolací súd odkazuje v tej súvislosti na vyššieuvedené,
nie každé závadné konanie obdarovaného, najmä ak nedosahuje intenzitou hrubého porušenia dobrých
mravov zakladá právo darcu domáhať sa vrátenia daru. Právo na vrátenie daru nevzniká pri prostej
nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo

strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr.
nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí.

23. Odvolateľka síce nesúhlasila s tým, že súd nepovažoval správanie sa žalovanej voči nej za hrubé
porušenie dobrých mravov, avšak odvolateľka pritom výlučne (izolovane) vychádza (iba) zo správania
žalovanej bez toho, aby zohľadnila aj svoje správanie, vrátane odôvodnenosti/opodstatnenosti svojich

(darcových) potrieb; odvolateľka nereflektuje na princíp vzájomnosti správania darcu a obdarovaného
i skutočne opodstatnených potrieb darcu. Lebo, ako naznačil aj súd prvej inštancie, pri posudzovaní,
či určité správanie obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, je potrebné
vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že je potrebné brať do úvahy a hodnotiť aj správanie
darcu, zistiť či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho

správanie nie je (nebolo) príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho
rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu
obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov.
K otázke opodstatnenosti darcových potrieb odvolací súd ďalej dáva do pozornosti názory vyjadrené

v odbornej literatúre vychádzajúce zo súdnej praxe, podľa ktorých dôvodom pre odvolanie daru nie je
neposkytnutie pomoci darcovi, ktorý je dostatočne zabezpečený a ďalšiu pomoc nepotrebuje, ani o ňu
nežiada, rovnako to platí, aj pri prerušení styku s darcom, ktorý je sebestačný, alebo ak obdarovaný
darcovi prestane priať k sviatkom narodenia, meninám, alebo v obdobných príležitostiach (porovnaj
Eliáš, K. a kol.: Občanský zákonník, Velký komentář, 2 zvazek § 488-880, G. P., 2008, str. 1895). Práve

z týchto právnych názorov vychádzal súd v tejto veci.

24. Pokiaľ žalobkyňa nesúhlasila s konštatovaním súdu v odseku 38. odôvodnenia rozsudku, ktorý
ustanovil, že je potrebné vnímať vzájomné správanie medzi žalobkyňou a žalovanou ako správanie
štandardné v rámci ich rodiny a označila toto za „právny“ záver, pri ktorom súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd nemá tento žalobkyňou
vyjadrený nesúhlas za dôvodný. Išlo o vytvorenie si súdom východiska, ktoré mal súd za potrebné si
vymedziť, ako sám uviedol, pre posúdenie vzájomného vzťahu žalobkyne a žalovanej a vyhodnotenie
prípadnej žalobkyňou tvrdenej zmeny tohto vzájomného vzťahu.

25. Odvolací súd nepovažuje za zmätočné odôvodnenie ani ďalší žalobkyňou/odvolateľkou napadnutý
odsek 42. odôvodnenie rozsudku, keď žalobkyňa poukazuje na to, že na jednej strane žalovaná
dôvodila obmedzenie stretnutí so žalobkyňou tým, že jej maloleté deti navštevovali rôzne detské
kolektívy a nechcela matku v „covidovej“ dobe ohrozovať prípadným donesením nákazy a na strane
druhej tvrdila, že nemala čas navštevovať matku, pretože sa musela venovať on-line/dištančnej výučbe

svojich maloletých detí. Predmetné vyjadrenie, resp. odôvodnenie je len všeobecného charakteru,
pričom žalovaná takto reagovala na žalobkyňou tiež len všeobecne vo výzve na vrátenie daru
vymedzený dôvod na jeho vrátenie „len sporadické návštevy obdarovanej dcéry“. Uplatniac
tieto dôvody, resp. zasadiac ich do rámca dlhšieho časového obdobia „len sporadických návštev
obdarovanej dcéry“ je pochopiteľné, že pokiaľ ide o starostlivosť o maloleté deti žalovanej, mohli sa

striedať obdobia kedy navštevovali detské kolektívy s obdobiami ich on-line výučby. V konečnom
dôsledku to však záver súdu prvej inštancie, že ani na uvedenom základe uznané obmedzenie návštev
žalovanej u žalobkyne, nepredstavuje správanie sa žalobkyne spôsobom hrubo porušujúcim dobré
mravy, ktoré by odôvodňovalo požiadavku žalobkyne na vrátenie daru.

26. Aj pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd nezohľadnil urážajúcu a neúctivú elektronickú komunikáciu
žalovanej na adresu žalobkyne, ktorú viedla žalovaná so svojou sestrou, odvolací súd sa domnieva,
že v prvom rade išlo o súkromnú komunikáciu medzi žalovanou a jej sestrou, dcérou žalobkyne, ktorá
nebola určená ani pre verejnosť, ale ani pre žalobkyňu. Odvolací súd preto ani nemôže súhlasiťs názorom žalobkyne, že sa súd nemal zaoberať skutočnosťou že adresátka tejto komunikácie
túto zverejnila, resp. sprístupnila svojej matke, ale mal posudzovať samotnú existenciu osočovania.
Hodnotiac vo vzájomnom kontexte obsah predmetnej komunikácie s jej súkromným charakterom

(bola vedená medzi žalovanou a jej sestrou), súčasne neopomenúc súdom prvej inštancie zistený
a konštatovaný charakter vzájomných vzťahov v rodine (ad odsek 38. odôvodnenia rozsudku ), prioritne
nie úplne jednoduchý vzťah žalovanej - dcéry k žalobkyni - matke, podmienený princípom vzájomnosti,
predmetná (bez súhlasu žalovanej) zverejnená komunikácia nepredstavuje správanie sa obdarovanej
žalovanej k žalobkyni – darkyni spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy.

27. Na základe uvedených dôvodov ako aj dôvodov uvedených v samotnom napadnutom rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v jeho zamietavom
výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.

28. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho

konania a úspešnej žalovanej priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu proti žalobkyni, ktorá
v odvolacom konaní úspech nemala.

29. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.