Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123370088
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6123370088.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Náhradné vozidlo, s. r. o., IČO: 50 496 166, so sídlom
Tolstého 1201/20, Žilina, právne zast. ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., IČO: 36 864 455, so sídlom
Tolstého 1201/20, Žilina, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, IČO:
00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, o zaplatenie 685,21 eur s príslušenstvom, vedenom
naMestskomsúdeBratislavaIVpodsp.zn.53C37/2023,odovolanížalovanejprotirozsudkuKrajského

súdu v Bratislave zo 16. decembra 2024 sp. zn. 7 Co 120/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 7Co/120/2024 zo

16. decembra 2024 potvrdil rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) č. k.
53C/37/2023-168 z 26. júna 2024, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 685,21 eur
spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 685,21 eur od 22.05.2023 do zaplatenia. Žalobcovi
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, 2 písm. b/ a ods. 4, § 11 ods.

6 až 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 381/2001 Z. z.“), ust. § 427 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 až 3, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1
a 2, § 529 ods. 1 a § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“), ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z. z.“) a
vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku na zaplatenie žalovanej sumy titulom

náhrady škody, ktorá mu vznikla vo forme účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného
motorového vozidla podľa Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 26/2023 zo dňa 10.01.2023
(ďalej len „Zmluva o nájme vozidla“), na základe ktorej prenajal žalobca poškodenému Š. U. (ďalej len
„poškodený“) motorové vozidlo značky Pegueot 2008 (ďalej len „náhradné motorové vozidlo“) po dobu
opravy motorového vozidla poškodeného (ďalej len „poškodené motorové vozidlo“) v dôsledku škodovej
udalosti/dopravnej nehody dňa 11.11.2022 v Košiciach, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom

vozidle poškodeného, zapríčinenej klientom žalovanej (ďalej aj len „poistná udalosť“) a ktorú škodu si
žalobca uplatnil u žalovanej listom zo dňa 10.02.2023.

3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade aj bez návrhu zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán sporu a
uviedol, že pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, súd prvej inštancie mal za zrejmé, že žalobca
vystavil poškodenému faktúru č. 1522023 splatnú dňa 25.02.2023 na sumu 1.534,13 eura s DPH za

32 dní prenájmu náhradného motorového vozidla, pričom poškodenému na základe vystavenia tejto
faktúry vznikla škoda, ktorú má znášať/nahradiť žalovaná (poisťovňa) ako subjekt zodpovednostnéhovzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, že prišlo kvázi k forme
úhrady postúpením práva na náhradu škody zo strany poškodeného na žalobcu, nakoľko úhradu
nájomného supluje v tomto prípade samotné postúpenie podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky zo

dňa 10.02.2023 (ďalej len „Zmluva o postúpení pohľadávky“), čo zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu v
konaní. Náklady poškodený ako nájomca náhradného motorového vozidla voči svojmu veriteľovi ako
prenajímateľovi nezaplatil, vysporiadaním záväzku však došlo k postúpeniu pohľadávky, v dôsledku
čoho si žalobca uplatnil dlh od žalovanej; predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia
(nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody/poistnej udalosti).

Predmetom konania tak bola skutočná škoda podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení
so zákonom č. 381/2001 Z. z., t. j. náklady spojené s odstraňovaním dôsledkov poškodenia, medzi
ktoré patrí aj prenájom náhradného motorového vozidla. Vzhľadom na uvedené a na to, že nejde o
pohľadávku, ktorá by nemohla byť predmetom postúpenia v zmysle ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, bola podľa názoru súdu prvej inštancie daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní
(porovnajnapr.rozhodnutieKrajskéhosúduvBratislavezodňa17.01.2018,sp.zn.3Cob/220/2017),keď

Zmluvou o postúpení pohľadávky došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň aj k vysporiadaniu
záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom, vznik práva žalobcu je
odvodený z obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky v bode 5, kde si zmluvné strany dohodli započítanie
ich vzájomných nárokov na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za
náhradné motorové vozidlo momentom podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávky, čím bol preukázaný

vznik práva žalobcu v podobe skutočnej škody zodpovedajúcej majetkovej ujme, ktorá nastala v jeho
majetkovej sfére.

3.1. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej odvodil súd prvej inštancie tým, že žalovaná je subjektom
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne

poistené u žalovanej. Vecnej legitimácii strán podľa súdu prvej inštancie svedčila aj tá skutočnosť, že
žalovaná plnila žalobcovi čiastočne pohľadávku titulom náhrady škody v dôsledku poistnej (škodovej)
udalosti. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané a za medzi stranami nesporné, že došlo k
dopravnej nehode/poistnej udalosti, pri ktorej bola spôsobená škoda na poškodenom motorovom vozidle
poškodeného a skutočnosť, že k vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne

poisteného u žalovanej, že v čase opravy poškodeného motorového vozidla poškodený uzavrel Zmluvu
o nájme vozidla, na základe ktorej žalobca prenajal poškodenému náhradné motorové vozidlo a že po
ukončení doby trvania nájmu náhradného motorového vozidla vystavil žalobca poškodenému faktúru
na sumu 1.534,13 eur s DPH, predmetom ktorej bol nájom v rozsahu 32 dní a jednorazový príspevok
za pristavenie a prevzatie náhradného motorového vozidla. Spolu s uplatnením nároku na náhrady

škody listom zo dňa 10.02.2023 oznámil žalobca žalovanej aj postúpenie pohľadávky z postupcu na
postupníka (žalobcu), k čomu žalovaná listom zo dňa 04.05.2023 oznámila, že dňa 04.05.2023 ukončila
šetreniepoistnejudalostiaposkytlapoistnéplnenie848,92eurazazapožičanienáhradnéhomotorového
vozidla za 26 dní prenájmu, znížené o opotrebovanie spočívajúce v rozdiele technických hodnôt a
po prirátaní najazdených kilometrov a paušálne zníženie 0,01 eur za 1 km (o náklady, ktoré by inak

vznikli používaním poškodeného motorového vozidla podľa najazdených km na prenajatom náhradnom
motorovom vozidle); nepriznaný rozdiel vo výške 685,21 eura si žalobca uplatnil v konaní.

3.2. Súd prvej inštancie zdôraznil, že skutočnou škodou, ktorá vzniká v súvislosti s poškodením
motorového vozidla poškodenému, sú aj prípady potreby vynaloženia nákladov v príčinnej súvislosti so

vznikom škody, pričom v prejednávanej veci nebolo sporné, že poškodený prišiel v dôsledku poškodenia
a opravy svojho poškodeného motorového vozidla o možnosť ho užívať v dôsledku poistnej (škodovej)
udalosti zavinenej klientom žalovanej a musel si vypožičať náhradné motorové vozidlo. Z ustálenej
judikatúry vyplýva, že poškodený má nárok na náhradné motorové vozidlo len za podmienky, ak je jeho
zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň, že náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené nutne a

účelne; objektívnosť potreby náhradného motorového vozidla nebola v spore spochybnená a vyjadrila
ju žalovaná aj tým, že časť týchto nákladov poškodenému resp. žalobcovi preplatila, ktorá účelnosť
vynaložených nákladov na zabezpečenie náhradného motorového vozidla súvisí so zabezpečením
súkromných alebo pracovných potrieb v takom rozsahu, v akom na ich zabezpečenie bolo používané
poškodené motorové vozidlo.

3.3. Súd prvej inštancie uviedol, že možnosť využitia náhradného motorového vozidla počas opravy
poškodeného motorového vozidla je formou kompenzácie za škodu spôsobenú na poškodenom
motorovom vozidle a náhrada nákladov za požičanie náhradného motorového vozidla reparujepoškodenému stav, keď nemohol z titulu poistnej udalosti, ktorú sám nezavinil, používať vlastné
poškodené motorové vozidlo. Doplnil, že pokiaľ strany sporu poukazovali na rozsiahlu judikatúru
všeobecných súdov v obdobných veciach nárokov na náhradu škody, každú prejednávanú vec je

nevyhnutné posúdiť individuálne na základe zistených skutkových okolností a pokiaľ ide o judikatúru
najvyššíchsúdnychautorítsúdprvejinštancieuviedol,žeišloojudikátyuverejnenévZbierkerozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), avšak rovnako je potrebné brať
do úvahy aj individuálne skutkové okolnosti každej prejednávanej veci. Žalovaná neuznala náklady na
prenájom náhradného motorového vozidla, pretože mala za to, že oprava poškodeného motorového

vozidla bola účelná, nevyhnutná a odôvodnená len v rozsahu 26 dní a aj preto, že zo Zmluvy o
nájme vozidla explicitne vyplynulo, že doba nájmu náhradného motorového vozidla pri jej uzatváraní
bola dopredu určená na obdobie od 10.01.2023 do 10.02.2023, a preto je podľa žalovanej absolútne
neplatným právnym úkonom. Žalovaná namietala aj to, že poškodený v tomto prípade nekonal v
súlade s ust. § 415 Občianskeho zákonníka, ak si pri uzatváraní Zmluvy o nájme vozidla so žalobcom
vopred dohodol neprimeranú dobu opravy poškodeného motorového vozidla v rozsahu až 32 dní a

mal za to, že náklady za prenájom náhradného motorového vozidla v rozsahu presahujúcom 26 dní a
rozdiel technických hodnôt poškodeného motorového vozidla pred a po najazdení príslušného počtu
km a paušálne opotrebenie, o ktoré bolo pri najazdenom počte kilometrov so zapožičaním náhradného
motorového vozidla ušetrené poškodené motorové vozidlo, nemožno považovať za účelne, nevyhnutne
a odôvodnene vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla.

3.4. S námietkami žalovanej sa súd prvej inštancie nestotožnil a uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že poškodený si náhradné motorové vozidlo požičal iba na obdobie, kedy sa jeho poškodené
motorové vozidlo nachádzalo v servise, pričom dĺžku opravy ovplyvniť nemohol (prevzatie poškodeného
motorového vozidla bezodkladne po ukončení opravy a doručení krycieho listu zo strany žalovanej

dňa 10.02.2023 vyplývalo z potvrdenia o odovzdaní a prevzatí vozidla z autoservisu, kedy poškodený
ukončil nájom náhradného motorového vozidla). Podľa názoru súdu prvej inštancie za opodstatnenú
dobu prenájmu náhradného motorového vozidla bolo potrebné považovať dobu do vybavenia poistnej
udalosti v rozsahu náhrady nákladov za opravu poškodeného motorového vozidla, pričom táto poistná
udalosť bola v zmysle ust. § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z. z. vybavená skončením šetrenia,

oznámením výšky poistného plnenia poškodenému a poskytnutím plnenia v zákonom stanovenej lehote.
V prípade opravy motorového vozidla autoservis po vykonaní opravy vydá motorové vozidlo až po
zaplatení ceny opravy alebo je možné požiadať poisťovňu o vydanie krycieho listu preukazujúceho
„prísľub“ poisťovne, že opravu motorového vozidla zaplatí, ktorá obchodná zvyklosť autoservisov je
všeobecne známa a vyplýva aj zo žalobcom predložených potvrdení. Žalovaná v konaní iba tvrdila, ale

ničím nepreukázala, že dobu trvania opravy, a teda dobu prenájmu náhradného motorového vozidla,
nejako ovplyvnil poškodený, ktorý tak mal postupovať v rozpore s ust. § 415 Občianskeho zákonníka a
pokiaľ poukazovala na absolútnu neplatnosť Zmluvy o nájme vozidla, jej námietku súd prvej inštancie
nepovažoval za dôvodnú, nakoľko stanovenie doby nájmu bolo náležitosťou Zmluvy o nájme vozidla a
považoval ju za irelevantnú vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody. Ak by aj bola predmetná

Zmluva o nájme vozidla neplatná, nič by to nezmenilo na skutočnosti, že poškodenému žalobca reálne
poskytol náhradné motorové vozidlo za dohodnutú sumu až do 10.02.2023, kedy bolo poškodenému
odovzdané z autoservisu opravené poškodené motorové vozidlo, ktoré sa po celé obdobie 32 dní
nachádzalo v autoservise, pričom prenájom náhradného motorového vozidla v tomto období bol pre
poškodeného nevyhnutným dôsledkom poistnej (škodovej) udalosti.

3.5. Ani námietky žalovanej k dobe trvania opravy nepovažoval súd prvej inštancie vo vzťahu k
poškodenému za relevantné, nakoľko žalovaná ničím nepreukázala, že poškodený (alebo žalobca)
konal zámerne s cieľom predĺžiť opravu a tým nájom náhradného motorového vozidla. Za nedôvodnú
považoval súd prvej inštancie aj námietku žalovanej ohľadom potreby poškodeného zaobstarať si

náhradné motorové vozidlo počas opravy svojho poškodeného motorového vozidla s poukazom na
skutočnosť, že v Dotazníku k škodovej udalosti neuviedol, či je držiteľom viacerých motorových vozidiel,
k čomu súd prvej inštancie uviedol, že v civilnom sporovom konaní dôkazy hodnotí súd v súlade s
princípmi civilného sporového konania a nezohľadňuje iba dôkazy, ktoré neboli získané zákonným
spôsobom, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. V predloženom čestnom vyhlásení

zo dňa 10.02.2023 poškodený uviedol, že po dobu opravy poškodeného motorového vozidla nemal k
dispozícii žiadne iné vozidlo, ktoré tvrdenie žalovaná ničím relevantne nespochybnila a naviac pokiaľ
poškodený v dotazníku žalovanej k škodovej udalosti neuviedol, že je držiteľom viacerých vozidiel, z
čoho logicky vyplývalo, že asi nebol.3.6. Súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že žalovanou uznané a vyplatené poistné plnenie za
prenájom náhradného motorového vozidla predstavovalo svojvoľne určenú dobu trvania nájmu, ktorú

žalovaná nijako nepreukázala, pričom tento rozsah vyplatenej náhrady škody (počet priznaných dní
trvania opravy) bol v rozpore s jej procesnou obranou obsiahnutou v odpore. V zmysle oznámenia o
poistnom plnení zo dňa 01.03.2023 nebolo poškodenému priznané ani poistné plnenie vo výške 19,51
eur z titulu rozdielu technických hodnôt a ani poistné plnenie vo výške 7,70 eura z titulu zníženia 0,01
eur/za 1 km, ktorých nepriznanie súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné. Súd prvej inštancie

zhrnul, že poškodenému sa uhrádza skutočná škoda t. j. účelne, dôvodne a nevyhnutne vynaložené
náklady, čo s poukazom na nespochybnenú objektívnosť potreby náhradného motorového vozidla a
účelnosť vynaložených nákladov na zabezpečenie náhradného motorového vozidla (ktorá súvisí so
zabezpečením súkromných alebo pracovných potrieb v takom rozsahu, v akom na ich zabezpečenie
bolo používané poškodené motorové vozidlo) predstavuje dobu nájmu náhradného motorového od
prijatia poškodeného motorového vozidla do opravy až do času jeho vydania poškodenému (10.01.2023

do 10.02.2023). Súd prvej inštancie preto uzavrel, že v danej veci išlo o účelné, nevyhnutné a
preukázané výdavky, ktoré poškodenému vznikli v príčinnej súvislosti s poistnou (škodovou) udalosťou,
ktorú spôsobil poistenec žalovanej vo výške 1.534,13 eura a ktoré vyplývali z faktúry č. 1522023 zo
dňa 10.02.2023, pričom nepovažoval krátenie nároku žalobcu na náhradu škody zo strany žalovanej
za opodstatnené;

3.7. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na úhradu sumy istiny vo výške 685,21
eur žalobcovi (rozdiel škody a vyplatenej sumy). O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 11 ods.
7 zákona č. 381/2001 Z. z. a ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia
č. 87/1995 Z. z.. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

4. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 16. decembra 2024 sp. zn. 7 Co
120/2024 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd uviedol, že v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávnehonezistilžiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,stým,žesúd

prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho
výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného
dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. S odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a konštatoval
jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).

4.1. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca (ako postupník pohľadávky poškodeného) sa žalobou
domáhal od žalovanej ako poisťovne zaplatenia sumy 685,21 eura titulom náhrady škody podľa ust. § 4
ods. 2 písm. b/, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. a § 442 Občianskeho zákonníka (z celkovej škody
1.534,13 eur ako rozdiel medzi priznaným a uplatneným poistným plnením) na tom skutkovom základe,

že dňa 11.11.2022 došlo k poistenej udalosti (dopravnej nehode) spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla poisteného v poisťovni žalovanej a tým k vzniku škody na poškodenom motorovom vozidle
poškodeného, v dôsledku čoho nebolo možné poškodené motorové vozidlo užívať v čase jeho opravy
(32 dní) a počas doby nevyhnutnej na opravu poškodeného motorového vozidla poškodený na základe
Zmluvy o nájme vozidla užíval náhradné motorové vozidlo žalobcu za nájomné celkovo 1.534,13 eura,

pričom k zániku záväzku poškodeného došlo započítaním pohľadávok dohodou v Zmluve o postúpení
pohľadávky (pohľadávky poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky a pohľadávky
žalobcu na zaplatenie ceny nájmu náhradného motorového vozidla poškodeným). Vynaložené náklady
na prenájom náhradného motorového vozidla poškodeným ako náhradu škody žalovaná čiastočne
neuznala a neposkytla v tejto časti poistné plnenie.

4.2. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd uviedol,
že nezistil v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadnu takú vadu, ktorá by znemožnila
žalovanej realizáciu jej procesných práv a ktorá by jej zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.
Poukázal na to, že iba samotná skutočnosť, že sa strana s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr.
I. ÚS 188/06). V posudzovanom prípade ani obsah spisu nedával podklad pre záver, že by súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. §
365 ods. 1 písm. b/ CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatnýchskutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a
právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň
citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia

súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi
skutočnosťami. Odvolací súd preto v konaní súdu prvej inštancie nevzhliadol taký postup, ktorý by bol
spôsobilý znemožniť žalovanej ako sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere,
že by to malo za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces.

4.3. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uviedol, že tento v
postupe súdu prvej inštancie nezistil, keďže súd prvej inštancie pri procesnom postupe neporušil
manudukčnú povinnosť, nepochybil vo vykonanom dokazovaní (napr. nevykonal nezákonne získaný
dôkaz bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo nevypočul relevantného svedka
bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), neporušil viazanosť súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP),
ani neposúdil predbežné otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods.

2 CSP).

4.4. Ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nepovažoval odvolací súd za daný,
nakoľko súd prvej inštancie správne právne posúdil nárok žalobcu (ako postupníka podľa Zmluvy o
postúpení pohľadávky) na náhradu škody vo výške 685,21 eura podľa ust. § 4 ods. 2 písm. b/, § 15

ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. a § 442 Občianskeho zákonníka, ktorej náhrady vo výške žalovanej
sumy sa domáhal žalobca od žalovanej ako poisťovne, ktorá skutočná škoda - nájomné za prenájom
náhradného motorového vozidla - vznikla poškodenému (ako postupcovi) v priamej príčinnej súvislosti
s poistnou udalosťou (dopravnou nehodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla poisteného u
žalovaného ako poisťovni) tým, že poškodený užíval po dobu, po ktorú bolo poškodené motorové vozidlo

v autoservise, prenajaté náhradné motorové vozidlo na Základe o nájme vozidla uzavretej so žalobcom.

4.5. Uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
v spore, a to posúdením predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávky. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom prvoinštančného súdu o tom, že žalobca je v spore aktívne legitimovaný. Záveru súdu prvej

inštancie, v zmysle ktorého zmluvou o postúpení pohľadávky došlo jednak k postúpeniu (budúcej)
pohľadávky z titulu nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla (budúcej škody) a zároveň k
vysporiadaniuzáväzkovmedzipoškodenýmakonájomcomnáhradnéhomotorovéhovozidlaažalobcom
ako prenajímateľom vo forme započítania vzájomných pohľadávok (nájomného a odplaty za zmluvné
postúpenie (budúcej) pohľadávky), ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné nič vytknúť.

Odvolací súd poukázal na to, že aj súdna prax je jednotná v tom, že predmetom postúpenia môže
byť aj pohľadávka budúca, t. j. taká, ktorá v čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje a má vzniknúť v
budúcnosti. K postúpeniu je spôsobilá aj pohľadávka, ktorej existencia je sporná, aj pohľadávka, ktorej
vznik je viazaný na splnenie podmienky. Okamih postupu pohľadávky je totožný s okamihom, kedy
pohľadávka vznikne (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 20 Cdo

2527/2007, sp. zn. 33 Cdo 4658/2009). Ak preto poškodený postúpil budúcu pohľadávku titulom náhrady
škody, započítaním pohľadávok došlo fakticky k úhrade faktúry a k vzniku nároku na náhradu škody
žalobcovi voči žalovanej. Nadobudnutím takto postúpenej pohľadávky sa žalobca stal aktívne vecne
legitimovaným subjektom na jej uplatnenie, pričom započítaním predmetných pohľadávok, ani podľa
odvolacieho súdu, nedošlo k zániku pohľadávky, ktorú by už nebolo možné voči žalovanej vymáhať,

došlo len k zániku záväzku poškodeného na zaplatenie nájomného za náhradné motorového vozidlo
žalobcovi, súčasne však vznikla pohľadávka voči žalovanej ako poisťovateľovi škodcu na náhradu škody
titulom vzniku nákladov na nájom náhradného motorového vozidla po dobu zotrvania opravovaného
poškodeného motorového vozidla poškodeného v autoservise.

4.6. Odvolací súd mal za to, že žalobou uplatnený nárok vyplýval zo záväzku z neuhradenej faktúry,
v rámci ktorej bol dlžníkom žalobcu poškodený. Predmetnom postúpenia bol v danom prípade nárok
poškodeného na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorý mu vznikol voči
žalovanej ako poisťovni škodcu. Z ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. je zrejmé, že z poistenia
zodpovednostisapoškodenémuuhrádzajúuplatnenéapreukázanénárokynanáhraduškodyvzniknutej

poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. V tejto súvislosti bolo potrebné vziať do úvahy aj
ustálenú judikatúru všeobecných súdov, z ktorej vyplývalo, že skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca
v tom, že poškodený musí vynaložiť vyššie náklady na požičanie veci, ktorá mu má nahradiť vec, ktorá
sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou, v porovnaní s nákladmi na použitiepoškodenej veci. Skutočnou škodou je teda aj majetková ujma, reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré
bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne aby boli v peniazoch
vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné zabezpečiť hneď. Skutočnou

škodou je preto aj nájomné za prenajaté náhradné motorové vozidlo.

4.7. Podľa odvolacieho súdu v konaní bola potom preukázaná aj príčinná súvislosť, keďže škodová
udalosť (poistná udalosť) spôsobila škodu, o náhradu ktorej v konaní išlo. Súdna prax pritom považuje za
skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia majetku, ale aj prípady akýchkoľvek nákladov vynaložených

so vznikom alebo zabezpečením škody. V danej veci poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné
poškodené motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody (poistnej udalosti) a v konečnom dôsledku
z titulu dopravnej nehody bol poškodenému vnútený stav, keď nemožnosť využívať vlastné poškodené
motorové vozidlo riešil požičaním náhradného motorového vozidla a bol povinný uhradiť cenu za jeho
nájom po dobu opravy svojho poškodeného motorového vozidla. Právny nástupca poškodeného si na
základeplatnejZmluvyopostúpenípohľadávkyvkonaníuplatňovalžalovanou(poisťovňou)nevyplatenú

sumu, ktorá zodpovedala nákladom, ktoré poškodenému, resp. jeho právnemu predchodcovi vznikli a
ktoré by inak nevznikli, ak by poškodený mohol používať svoje vlastné poškodené motorové vozidlo.
Stav, do ktorého sa dostal poškodený (právny predchodca žalobcu), zavinil klient žalovanej.

4.8. Preto podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí tvrdenie žalovanej, že poškodený nemohol postúpiť

pohľadávku, nakoľko nebol majiteľom pohľadávky titulom náhrady škody, keďže neuhradil faktúru za
prenájom náhradného motorového vozidla. Odvolací súd mal za to, že Zmluva o postúpení pohľadávok
je platným právnym úkonom a ako jeden celok upravuje viaceré navzájom prepojené práva a povinnosti
jej zmluvných strán/subjektov. Nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo dotknuté vzájomné
práva a povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, čo nie je v rozpore s tým, že bolo možné na

ich usporiadanie uzavrieť viacero relatívne samostatných právnych úkonov. Bolo možné prisvedčiť
žalobcovi, že v rámci Zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky
so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného motorového vozidla s
odplatou za postúpenie pohľadávky a že striktný (až puristický) prístup k výkladu práva prezentovaný
žalovanou nebol na mieste (ak žalovaná požadovala, aby poškodený v prvom kroku uhradil žalobcovi

sumu za nájom náhradného motorového vozidla a ten mu ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči
žalovanému uhradil rovnakú sumu, tie isté peniaze). Žalovanou naznačovaný postup v kontraktačných
procesoch by odporoval bežnej realite každodenného života a zaužívaným kontraktačným postupom.
Procesná obrana žalovanej bola aj v rozpore s jej postupom šetrenia poistnej udalosti, keďže sama
žalovaná postúpenú pohľadávku žalobcovi čiastočne splnila. Odvolací súd vo svojich záveroch odkázal

napr. aj na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/7/2021 zo dňa 30.06.2021, sp. zn.
6Co/32/2020 zo dňa 30.06.2020, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/5/2021 zo dňa 23.02.2022.

4.9. Záverom odvolací súd poukázal na to, že závery súdu prvej inštancie ohľadne výšky uplatneného
nároku ako aj úrokov z omeškania, odvolateľkou rozporované neboli, a preto sa ani nestali predmetom

prieskumu odvolacím súdom. Zároveň uviedol, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

4.10. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Namietala, že nesprávnym
procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces
(§ 420 písm. f/ CSP). Súd podľa jej názoru sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku riadne,
respektíve prakticky vôbec nevysporiadal s prostriedkami procesnej obrany uplatňovanými žalovanou

počas odvolacieho konania týkajúcimi sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čím podľa
nej došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd porušil právo žalovanej
na spravodlivé súdne konanie aj v tom smere, že právnym výkladom, podľa ktorého (akýkoľvek )
nárok na náhradu škody môže mať podľa názoru odvolacieho súdu charakter budúcej pohľadávky,sa odvolací súd natoľko odchýlil od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ustanovení § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka, že tým poprel aj samotný účel a význam zásady náhrady skutočnej
škody podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa dopustil aj závažnej meritórnej

svojvôle, a to výkladom, podľa ktorého v dôsledku vzájomného započítania pohľadávok podľa § 580
Občianskeho zákonníka mohlo dôjsť k vzniku škody, respektíve k vzniku nároku na náhradu škody.
Napokon odvolací súd svoj prieskum obmedzil len na procesnú stránku konania pred súdom prvej
inštancie bez toho, že by sa zaoberal aj námietkami žalovanej týkajúcimi sa toho, že odôvodnenie
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie nespĺňalo požiadavky na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného
súdu Slovenskej republiky.

5.1. Podľa žalovanej umožnenie sporovej strane uskutočniť jej patriace procesné práva bez toho,
aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu s uplatnenými prostriedkami
procesného útoku alebo procesnej obrany, je postupom súdu, pri ktorom je realizácia práva na

spravodlivý proces len iluzórna. Jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces
je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nielen na uvedenie
„aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa
zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f)
CSP preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo

nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou. V tomto smere poukázala na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 120/2020, II. ÚS 419/2021, III. ÚS 307/2012), ako aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6Cdo 98/2017). Uviedla, že svojvôľa (arbitrárnosť )
sa môže potom prejavovať ako procesná svojvôľa spočívajúca v opakovanom porušení zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánov verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna

(meritórna) svojvôľa, spočívajúca v extrémnom nesúlade medzi právnym základom pre rozhodovanie
vecí a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné
všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012, III. ÚS 500/2021).

5.2. Odvolací súd potom porušil právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie v týchto troch rovinách:

- Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie len z hľadiska
samotného priebehu konania (procesného postupu) a vôbec neskúmal, či odôvodnenie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie aj spĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia,

- Odvolací súd sa riadne, respektíve prakticky vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou
žalovanej týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany
súdu prvej inštancie v odvolaní a v odvolacej replike žalovanej.

- Odvolací súd sa vo vzťahu k § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka dopustil závažnej meritórnej svojvôle
(čím podľa žalovanej poprel účel a význam zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka ), keď dospel k záveru, že v zásade (akýkoľvek) nárok na náhradu škody
môže mať charakter budúcej pohľadávky s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. Rovnako sa
odvolacísúd dopustilzávažnejmeritórnejsvojvôleajvovzťahukvýkladu§580Občianskehozákonníka,

kedy mal za to, že započítaním pohľadávok mohlo dôjsť k vzniku škody, respektíve k vzniku nároku na
náhradu škody.

5.3. Pokiaľ išlo o svojvoľný postup odvolacieho súdu z hľadiska rozsahu prieskumu rozhodnutia súdu
prvej inštancie, žalovaná namietala, že počas odvolacieho konania argumentovala, že odôvodnenie

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti či vnútornej rozpornosti.
Teda namietala, že porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie zo strany súdu prvej inštancie
malo dôjsť v tom smere, že odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej
inštancie nespĺňalo kvalitatívne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vyriešenie

otázky vecnej legitimácie sporových strán je pritom jednou z kardinálnych otázok každého konania.
Odvolací súd tak postupoval značne svojvoľne a arbitrárne, keď v rámci odvolacieho prieskumu
preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie len z hľadiska samotného priebehu konania,
pričom odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie nepreskúmavalz hľadiska toho, či vyriešenie tejto kardinálne otázky zodpovedá kvalitatívnym požiadavkám na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolací súd taktiež nepreskúmaval, či priznaním aktívnej vecnej
legitimáciežalobcovinedošlokporušeniuprávažalovanejvlastniťmajetokpodľačlánku20ods.1Ústavy

slovenskej republiky. Žalovaná má preto zato, že odvolací súd svojím postupom porušil jej právo na
spravodlivé súdne konanie, keď v rámci odvolacieho konania nepreskúmal odôvodnenie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu zo strany súdu prvej inštancie z toho hľadiska, či toto odôvodnenie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu spĺňalo kvalitatívne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a či
priznaním aktívnej vecnej legitimácie žalobcovi zo strany súdu prvej inštancie nedošlo aj k porušeniu

práva žalovanej vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky.

5.4. Vo vzťahu k námietke nevysporiadania sa s argumentáciou žalovanej podstatnou z hľadiska
rozhodnutia vo veci, žalovaná uviedla, že odvolací súd sa prakticky vôbec nevysporiadal s jej podstatnou
argumentáciou, týkajúcou sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd sa fakticky
vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, týkajúcou sa potreby rozlišovania medzi spôsobom

zániku záväzku splnením a započítaním, ani týkajúcou sa toho, že v dôsledku právneho úkonu
započítania, nemôže dôjsť nikdy k vzniku skutočnej škody, a napokon ani týkajúcou sa toho, že podľa §
4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z. sa na vznik práva poškodeného voči poisťovateľovi na výplatu
poistného plnenia za poisteného škodcu okrem vzniku škody vyžaduje výslovne aj to, aby si poškodený
svoj nárok na náhradu škody u poisťovateľa aj uplatnil a preukázal. Rovnako sa nevysporiadal s

argumentáciou týkajúcou sa obchádzania zákona. Žalovaná má za to, že jednostranné stotožnenie sa s
argumentáciou jednej sporovej strany bez toho, že by sa odvolací súd riadne vysporiadal aj s podstatnou
a relevantnou argumentáciou druhej sporovej strany, v žiadnom prípade nezodpovedá požiadavke
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov sporových strán.

5.5. Žalovaná v ďalšom namietala svojvoľný výklad ustanovení § 442 ods. 1 a § 580 Občianskeho
zákonníka zo strany odvolacieho súdu. Poukázala na to, že odvolací súd aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu odôvodňoval v zásade tým, že zmluvou o postúpení pohľadávky z 10.02.2023 mala byť
poškodeným postupovaná (budúca) pohľadávka z titulu nákladov na prenájom náhradného motorového
vozidla (budúcej škody), pričom započítaním pohľadávok, malo podľa odvolacieho súdu dôjsť k zániku

záväzku poškodeného na zaplatenie nájomného za náhradné motorové vozidlo žalobcovi a súčasne
malo podľa odvolacieho súdu dôjsť aj k vzniku pohľadávky voči žalovanej, ako poisťovateľovi škodcu.
Odvolací súd tak svoje odôvodnenie založil na premise, že k postúpeniu je spôsobilá aj pohľadávka,
ktorej existencia je sporná, aj pohľadávka, ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky. Okamih
postupu pohľadávky je tak podľa odvolacieho súdu totožný s okamihom, kedy pohľadávka vznikne.

Žalovanápovažujenázor,žebyvýklad§442ods.1Občianskehozákonníkaumožňoval,abypredmetom
postúpenia mohol byť (akýkoľvek) budúci nárok na náhradu škody, za absolútne rozporný so zásadou
náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ustanovení § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako ujmy, ktorá
sa v rozhodnom čase už aj reálne prejavila v majetkovej sfére daného subjektu. Žalovaná poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 23/2008, ktorý výslovne uviedol, že

z charakteristík pojmu skutočná škoda je zrejmé, že ide o ujmu nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by
hypotetickymohlavzniknúťvbudúcnosti.Ztohtodôvodumalpretodovolacísúdzato,žeskutočnúškodu
preto nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne. Aj podľa rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 446/2015 vznik škody musí preukazovať poškodený a
právo na jej náhradu vznikne až vtedy, ak škoda skutočne vznikla. Z argumentácie odvolacieho súdu tiež

vyplýva, že odvolací súd uznal, že pohľadávka poškodeného voči žalovanej na výplatu poistného plnenia
z titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov za prenájom motorového vozidla pred uzatvorením
zmluvy o postúpení pohľadávky z 10.02.2023 neexistovala (respektíve odvolací súd týmto uznal, že
pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky z 10.02.2023 neexistovala na strane poškodeného
ani len samotná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla ), pričom podľa odvolacieho súdu

mala byť právnym dôvodom vzniku tejto pohľadávky poškodeného voči žalovanej až samotná zmluva
o postúpení pohľadávky 10.02.2023. Žalovaná má za to že takýto právny konštrukt, akým je zmluva
o postúpení pohľadávky z 10.02.2023, predmetom, ktorej by mal byť budúci nárok na náhradu škody,
je v absolútnom rozpore so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ustanovení § 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná má za to, že nakoľko v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení

pohľadávky 10.02.2023 na strane poškodeného neexistovala ani len samotná škoda v súvislosti s
prenájmom náhradného vozidla vo výške 1534,13 eur, tak v rámci bodu 4 tejto zmluvy nebolo možné
medzi poškodeným a žalobcom ani platne dojednať odplatu za postúpenie vo výške 1534,13 eura
s DPH. Škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla teda bola v čase uzatvorenia zmluvy opostúpení pohľadávky len hypotetická, s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti, a preto poškodený
včaseuzatvoreniazmluvynemalanilennároknanáhraduškodyvočipoistenémuškodcovi.Pohľadávka
poškodeného voči žalobcovi na odplatu za postúpenie vo výške 1534,13 eura podľa bodu 4 zmluvy tak

nebola ani započítateľná. Podľa názoru žalovanej je aj v rozpore so samotným inštitútom postúpenia,
uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky z 10.02.2023, keďže pri postúpení dochádza k prevodu
subjektívneho práva veriteľa na plnenie, ktoré vyplýva z už existujúceho záväzkového vzťahu a má
relatívne charakter. Vo všeobecnosti je neprípustné, aby akákoľvek zmluva o postúpení pohľadávky bola
originálnym právnym dôvodom vzniku samotnej pohľadávky, ktorá ňou má byť len postupovaná.

5.6. Podľa žalovanej aj samotný odvolací súd v zásade dospel k záveru, že poškodenému v danom
prípade v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla nevznikla žiadna škoda, keď uviedol, že účinky
započítania sú v zásade rovnaké ako v prípade, kedy poškodený najskôr uhradil žalobcovi fakturovanú
sumu za prenájom vo výške 1534,13 eura a žalobca by mu ihneď na to sumu 1534,13 eura z titulu
odplaty za postúpenie uhradil späť. Na prvý pohľad je zrejmé, že výsledkom takéhoto vzájomného

ekvivalentného plnenia by bolo matematicky vyjadrené 0, čo znamená, že na strane poškodeného by
neexistovala žiadna škoda. Právny úkon započítania je pritom vo všeobecnosti ekvivalentný právny
úkon, pri ktorom je na strane každého účastníka dohody o započítaní strata pohľadávok (aktív)
kompenzovaná v rovnakom rozsahu stratou záväzkov (pasív), pričom pri ekvivalentných právnych
úkonoch je vo všeobecnosti známe, že pre nich nikdy nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku.

Podľa žalovanej tak argumentácia odvolacieho súdu nepredstavuje len nesprávne právne posúdenie
veci, ale ide aj o prejav maximálnej možnej svojvôle odvolacieho súdu pri celkovom posudzovaní otázky
vzniku škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla a aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Ako
potom mohol odvolací súd dôjsť k záveru, že započítaním pohľadávok malo dôjsť k vzniku škody,
respektíve vzniku nároku na náhradu škody.

5.7. Za absolútne svojvoľné, považuje žalovaná aj závery odvolacieho súdu, že žalovaná mala
čiastočným plnením v rámci procesu likvidácie uznať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Žalovaná
potom, čo jej bolo oznámené, že poškodený mal údajne postúpiť jeho právo voči žalovanej na žalobcu,
zásade nemala žiadnu reálnu možnosť účinným spôsobom spochybniť toto postúpenie, nakoľko zmluvu

opostúpenípohľadávkymôževovšeobecnostivyhlásiťzaneplatnúlensúd.Žalovanápretovtomtočase
v zásade nemala inú možnosť ako považovať postúpenie za platné a pristúpiť k likvidácii uplatneného
nároku. Preto skutočnosť, že žalovaná v priebehu procesu likvidácie žalobcovi čiastočne plnila, žiadnym
spôsobom nesúvisí s tým, že žalobcovi podľa presvedčenia žalovanej z hmotného práva nevyplýva ním
uplatňované právo, respektíve mu nepatrí také hmotnoprávne postavenie, na základe, ktorého by bol

býval oprávnený viesť proti žalovanej súdny spor o zaplatenie sumy 685,21 eura.

5.8. Žalovaná záverom svojho dovolania zhrnula, že odvolací súd porušil jej právo na spravodlivé súdne
konanie konštatovaním a absolútne svojvoľným výkladom, podľa ktorého nárok na náhradu škody v
súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mohol byť postupovaný ako budúca pohľadávka. Týmto sa

odvolací súd natoľko odchýlil od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, že tým poprel význam a účel tohto ustanovenia. Odvolací súd taktiež svojvoľným spôsobom
vyslovil, že započítaním pohľadávok malo dôjsť k vzniku škody, respektíve vzniku nároku na náhradu
škody, čo je v rozpore so samotným inštitútom započítania podľa § 580 Občianskeho zákonníka.

6. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu, navrhol dovolanie odmietnuť. Poukázal na to, že odvolací súd
náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatoval už v bode 9 svojho rozsudku a s
postupom súdu prvej inštancie z hľadiska kvality odôvodnenia jeho rozhodnutia sa vysporiadal aj v
ďalších častiach odôvodnenia svojho rozsudku. Stotožnil sa pritom so závermi súdu prvej inštancie
o danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V bodoch 36 a 37 sa vysporiadal aj s odvolacou

argumentáciou žalovanej týkajúcej sa námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca
mázato,žezhľadiskaodôvodneniaaktívnejvecnejlegitimáciezostranysúduprvejinštancieanásledne
stotožnenia sa odvolacieho súdu s týmto záverom a ďalšej argumentácie odvolacieho súdu týkajúcej sa
aktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,nemožnoidentifikovaťžiadnepochybeniesúdovmajúcezanásledok
porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná sa potom len snaží vymedziť dovolací dôvod

podľa§420písm.f)CSP,avšak skutočnoupríčinouprečožalovanározsudokodvolaciehosúdunapáda,
je však jej nespokojnosť s právnym posúdením aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Správnosťou týchto
záverovsavšakdovolacísúdpridovolacomdôvodepodľa§420písm.f)CSPnemôžezaoberať.Žalobca
má za to, že z celkového kontextu žalovanou podaného dovolania plynie spochybňovanie náležitostiriadneho odôvodnenia rozsudku argumentáciou žalovanej o nesprávnosti právneho posúdenia aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu. Nesprávnym právnym posúdením však možno odôvodňovať len dovolanie
prípustné podľa § 421 CSP.

6.1. Žalobca poukázal na to, že predmetom sporu bolo peňažné plnenie vo výške 685,21 eura, ktoré
neprevyšuje 10 násobok minimálnej mzdy. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP tak v predmetnom spore
nie je prípustné. Uvedené však žalovaná nemôže zhojiť tým, že svoju argumentáciu, zjavne založenú
na nespokojnosti s právnym posúdením veci, podradí pod § 420 písm. f) CSP prezentujúc rozsudok ako

nedostatočne odôvodnený, či postup odvolacieho súdu ako porušujúci jej právo na spravodlivý proces
svojvoľným výkladom ustanovení Občianskeho zákonníka. Práve takto vyjadrený nesúhlas žalovanej
so závermi odvolacieho súdu len potvrdzuje, že skutočným dôvodom, pre ktorý žalovaná dovolanie
podáva, je nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca má za to, že nie sú
splnenéprocesnépodmienkydovolaciehokonaniaapredpokladyprípustnostidovolania,pretonemožno
dovolaním napadnutý rozsudok podrobiť vecnému prieskumu v dovolacom konaní.

6.2. I napriek uvedenému, žalobca poukázal na to, že aktívna a pasívna legitimácia strán sporu bola už
v minulosti ustálená v totožných sporoch, ktoré strany sporu medzi sebou vedú po tom, čo poškodený
postúpi na žalobcu svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla v dôsledku dopravnej nehode zapríčinenej
poistencom žalovanej, respektíve inej poisťovne. Preto je dôvodné rešpektovať aj zásadu právnej istoty

ako integrálnej súčasti práva na spravodlivý proces a nespochybňovať jednoznačne ustálenú aktívnu
legitimáciu žalobcu v tomto type sporov. Súdy Slovenskej republiky sa v stovkách sporov s aktívnou
legitimáciou žalobcu vysporiadali, pričom ich názory nekorešpondujú s argumentáciou žalovanej v jej
dovolaní. Viaceré súdy pritom konštatovali, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva nielen zo zmluvy
o postúpení pohľadávky, ale aj zo samotného správania sa žalovanej, ktorá časť poistného plnenia

zaplatila žalobcovi. V zmluve o postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné
nároky, a to nárok poškodeného na odplatu za postúpenie pohľadávky a nárok žalobcu na úhradu
nájomného za náhradné vozidlo sa navzájom započítajú. Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi
žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor
s ustanovením § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje to, že došlo k úhrade
faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených
naprenájomnáhradnéhovozidlavočižalovanejtakzostávazachovaný,zmenilasalenosobaoprávnená
domáhaťsauspokojeniapredmetnejpohľadávky.Takétopostúpeniepohľadávkyanipodľarozhodovacej
praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku

čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na
zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený.
6.3. Uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou súčasne došlo k započítaniu vzájomných
pohľadávok, došlo k vzniku škody vo výške nákladov na nájomné za užívanie náhradného vozidla
(rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26.11.2024 sp. zn. 9Co/147/2024). V danej veci sa odvolací súd

nestotožnil s názorom žalovanej, že v danom prípade malo dôjsť najskôr k úhrade a až potom k
prípadnému postúpeniu a teda, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Odvolací súd
v súlade s už v iných rozhodnutiach prezentovanými právnymi názormi mal za to, že tento výklad
žalovanej nemá oporu v zákone a je len jej prianím s cieľom nemusieť plniť svoje záväzky. V inom
konaní Krajský súd v Žiline (sp. zn. 9Co/5/2021) konštatoval, že zo zmluvy o postúpení pohľadávky

vyplýva, že došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok jej strán (žalobcu a poškodeného), a to nároku
na náhradu odplaty za postúpenie pohľadávky poškodeného a nároku žalobcu na úhradu nájomného
za náhradné vozidlo, v dôsledku čoho sa poškodený dostal do rovnakej situácie, ako keby svoj dlh
zaplatil, keďže účinky započítania sú rovnaké ako v prípade plnenia; inými slovami neexistuje predsa
rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobcovi v hotovosti nájomné a následne žalobca zaplatiť tú istú

sumu ako odplatu za postúpenie pohľadávky späť poškodenému, alebo sa toto realizuje vzájomným
zápočtom. Z ďalšieho rozhodnutia Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 10Co/7/2021) zase vyplýva, že len
pri striktnom (až puristickom) prístupe k uplatňovaniu práva by bolo možné trvať na tom, aby poškodený
uhradilžalobcovisumuzanájomnáhradnéhovozidlaatenmuihneďvrámcipostúpeniapohľadávkyvoči
žalovanejtieistépeniaze(doslovatieistébankovkyamince)vrátil.Takýtopostupvrámcikontraktačných

procesov by odporoval bežnej realite každodenného života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby
takmer permanentne vstupujú do desiatok rôznych právnych vzťahov. Rovnaké závery vyplývajú aj z
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 3Cob/220/2017), ktorý vyslovil pochybenie súdu prvej
inštancie, pokiaľ tento vyslovil záver, že poškodený neuhradil žalobcovi faktúru za nájom vozidla, čímna strane poškodeného nedošlo k zmenšeniu majetku o žalovanú sumu, t.j. k vzniku skutočnej škody a
závislosti od toho nedošlo ani k platnému postúpeniu práva poškodeného na náhradu škody. Odvolací
súd uviedol, že bolo potrebné vychádzať zo zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko predmetnou

zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným
ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom. Úhradu nájomného tak suplovalo v tomto prípade
samotné postúpenie.

6.4. V danej veci bolo teda relevantným, že poškodený bol nútený v súvislosti so škodovou udalosťou

zabezpečiť si náhradné vozidlo, čím mu vznikol záväzok voči prenajímateľovi preukazované vystavenou
faktúrou, ktorý záväzok vysporiadal spôsobom nahrádzajúcim platenie - započítaním vzájomných
pohľadávok s prenajímateľom, so súčasným postúpením práva poškodeného nájomcu uplatňovať
si nárok z titulu nákladov na prenájom vozidla priamo prenajímateľom voči poisťovni. To znamená,
že účastníci zmluvy o prenájme vozidla sa dohodli, že nájomca svoj záväzok zaplatiť nájomné a
prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú započítaním,

aby sa tak predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného, ktorý by
musel najskôr zaplatiť nájomné a následne po zinkasovaní ceny za postúpenie pohľadávky túto postúpiť
prenajímateľovi ako postupníkovi. Uvedený postup pri vzájomnom vysporiadaní nárokov súvisiacich s
prenájmom vozidla negatívne zasahuje do majetkových práv poškodeného a je popretím inštitútu a
funkcie náhrady škody, ktorou je minimalizovať a reparovať vplyv škodovej udalosti v majetkovej sfére

poškodeného. V posudzovanej veci boli bez akýchkoľvek pochybností naplnené základné predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu s poukazom na ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka
pri zohľadnení povahy postúpenej pohľadávky, ktorá sa postúpením nemení v spojení s úpravou
vyplývajúcou z ustanovení § 4 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. . Takýto výklad je
materiálnym výkladom zákona, ktorý ma zmysle ustálenej rozhodovacej praxe prednosť pred striktne

formálnym výkladom práva. Pri postupovaní pohľadávky a jej vymáhaní od žalovanej žalobcom ide o
právom a súdmi aprobovanú situáciu, pri ktorej sa žalovanej nedeje žiadna neprávosť, tá nahrádza
škodu, ktorá vznikla konaním jej poistenca v dôsledku škodovej udalosti na vozidle poškodeného, ktoré
poškodený nemohol počas jeho opravy užívať a bol nútený prenajať si vozidlo náhradné.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP)
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné
odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

9. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

11. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).12. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

13. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnená osoba,
zastúpená zamestnancom, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2
písm. b/ CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolaním, ktoré
spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 CSP) žalovaná napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie.

14. Dovolanie žalovanej posúdil dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) a dospel k záveru,
že žalovaná uplatnila dovolací dôvod, ktorým namietala vady konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Tieto
mali spočívať v tom, že sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal s nedostatočným
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, čím

možno aj rozhodnutie odvolacieho súdu považovať za nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne, ďalej
že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovanej týkajúcou sa nesprávneho
právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a napokon, že odvolací súd sa vo vzťahu k
ustanoveniu § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka dopustil aj závažnej meritórnej svojvôle (čím poprel
účel a význam zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka),

keď dospel k záveru, že v zásade (akýkoľvek) nárok na náhradu škody môže mať charakter budúcej
pohľadávky s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. Rovnako sa odvolací súd dopustil závažnej
meritórnej svojvôle aj vo vzťahu k výkladu § 580 Občianskeho zákonníka, kedy mal za to, že započítaním
pohľadávok mohlo dôjsť k vzniku škody, respektíve k vzniku nároku na náhradu škody.

15. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

16. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívaťvšetkyprávneinštitútyazárukyposkytovanéprávnymporiadkom.Zprávanaspravodlivýsúdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

17. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnejúčastina

konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

18. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

19. Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016.20. Žalovaná v prvom rade namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa
podľa nej odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) riadne nevysporiadal s aktívnou vecnou

legitimáciou žalobcu v spore. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu konanie pred odvolacím
súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho
riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť
sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie
práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok

totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k
prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých
vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom
prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho
súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v
plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku

iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie.
Žalovaná preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom
za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne

uspokojivým spôsobom.

20.1. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu potom jasne vyplýva, že „žalobcovi v spore svedčila
aktívna vecná legitimácia, kedy zmluvou o postúpení pohľadávky došlo jednak k postúpeniu (budúcej)
pohľadávky z titulu nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla (budúcej škody) a zároveň k

vysporiadaniuzáväzkovmedzipoškodenýmakonájomcomnáhradnéhomotorovéhovozidlaažalobcom
ako prenajímateľom vo forme započítania vzájomných pohľadávok (nájomného a odplaty za zmluvné
postúpenie (budúcej) pohľadávky). Predmetom postúpenia podľa odvolacieho súdu mohla byť aj
pohľadávka budúca, t. j. taká, ktorá v čase uzavretia zmluvy ešte neexistovala a mala vzniknúť v
budúcnosti. K postúpeniu bola spôsobilá aj pohľadávka, ktorej existencia bola sporná, aj pohľadávka,

ktorej vznik bol viazaný na splnenie podmienky. Okamih postupu pohľadávky bol potom totožný s
okamihom, kedy pohľadávka vznikla“. Odvolací súd mal za to, že „ak poškodený postúpil budúcu
pohľadávku titulom náhrady škody, započítaním pohľadávok došlo fakticky k úhrade faktúry a k vzniku
nároku na náhradu škody žalobcovi voči žalovanej. Nadobudnutím takto postúpenej pohľadávky sa
žalobca potom stal aktívne vecne legitimovaným subjektom na jej uplatnenie, pričom započítaním

predmetných pohľadávok, ani podľa odvolacieho súdu, nedošlo k zániku pohľadávky, ktorú by už nebolo
možné voči žalovanej vymáhať, došlo len k zániku záväzku poškodeného na zaplatenie nájomného
za náhradné motorového vozidlo žalobcovi, súčasne však vznikla pohľadávka voči žalovanej ako
poisťovateľovi škodcu na náhradu škody titulom vzniku nákladov na nájom náhradného motorového
vozidlapodobuzotrvaniaopravovanéhopoškodenéhomotorovéhovozidlapoškodenéhovautoservise“.

Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že „žalobou uplatnený nárok vyplýval zo
záväzku z neuhradenej faktúry, v rámci ktorej bol dlžníkom žalobcu poškodený. Predmetnom postúpenia
bolvdanomprípadenárokpoškodenéhonanáhraduškodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidla,
ktorý mu vznikol voči žalovanej ako poisťovni škodcu. Z ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. je zrejmé,
že z poistenia zodpovednosti sa poškodenému uhrádzajú uplatnené a preukázané nároky na náhradu

škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. V tejto súvislosti bolo potrebné
vziať do úvahy aj ustálenú judikatúru všeobecných súdov, z ktorej vyplývalo, že skutočnou škodou
je aj škoda spočívajúca v tom, že poškodený musí vynaložiť náklady na požičanie veci, ktorá mu
má nahradiť vec, ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou, v porovnaní s
nákladmi na použitie poškodenej veci. Skutočnou škodou je teda aj majetková ujma, reprezentujúca

majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne
aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné
zabezpečiť hneď. Skutočnou škodou je preto aj nájomné za prenajaté náhradné motorové vozidlo“.
Odvolací súd mal preukázanú aj „príčinnú súvislosť, keďže škodová udalosť (poistná udalosť) spôsobila
škodu, o náhradu ktorej v konaní išlo“. Uviedol, že „za skutočnú škodu možno považovať nielen prípady

zmenšeniamajetku,aleajprípadyakýchkoľveknákladovvynaloženýchsovznikomalebozabezpečením
škody. V danej veci poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné poškodené motorové vozidlo
v dôsledku dopravnej nehody (poistnej udalosti) a v konečnom dôsledku z titulu dopravnej nehody
bol poškodenému vnútený stav, keď nemožnosť využívať vlastné poškodené motorové vozidlo riešilpožičaním náhradného motorového vozidla a bol povinný uhradiť cenu za jeho nájom po dobu
opravy svojho poškodeného motorového vozidla. Právny nástupca poškodeného si na základe platnej
Zmluvy o postúpení pohľadávky v konaní uplatňoval žalovanou (poisťovňou) nevyplatenú sumu, ktorá

zodpovedala nákladom, ktoré poškodenému, resp. jeho právnemu predchodcovi vznikli a ktoré by
inak nevznikli, ak by poškodený mohol používať svoje vlastné poškodené motorové vozidlo. Stav, do
ktorého sa dostal poškodený (právny predchodca žalobcu), zavinil klient žalovanej“. Odvolací súd sa
nestotožnil s tvrdením žalovanej, že „poškodený nemohol postúpiť pohľadávku, nakoľko nebol majiteľom
pohľadávky titulom náhrady škody, keďže neuhradil faktúru za prenájom náhradného motorového

vozidla“. Odvolací súd mal za to, že „Zmluva o postúpení pohľadávok bola platným právnym úkonom
a ako jeden celok upravovala viaceré navzájom prepojené práva a povinnosti jej zmluvných strán/
subjektov. Nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo dotknuté vzájomné práva a povinnosti
upraviť v rámci jednej zmluvy, čo odvolací súd nepovažoval za rozporné s tým, že bolo možné na
ich usporiadanie uzavrieť viacero relatívne samostatných právnych úkonov. Podľa názoru odvolacieho
súdu v rámci Zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky so súčasným

započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného motorového vozidla s odplatou za
postúpenie pohľadávky a preto striktný (až puristický) prístup k výkladu práva prezentovaný žalovanou
nebol na mieste (ak žalovaná požadovala, aby poškodený v prvom kroku uhradil žalobcovi sumu za
nájom náhradného motorového vozidla a ten mu ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému
uhradil rovnakú sumu, tie isté peniaze). Žalovanou naznačovaný postup v kontraktačných procesoch

by odporoval bežnej realite každodenného života a zaužívaným kontraktačným postupom. Procesná
obrana žalovanej bola aj v rozpore s jej postupom šetrenia poistnej udalosti, keďže sama žalovaná
postúpenú pohľadávku žalobcovi čiastočne splnila“.

20.2. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa dôsledne zaoberal otázkou aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu, pričom jasne uviedol, z akých dôvodov mal túto u žalobcu danú. Už len tým, že
samažalovanávosvojomdovolanínamietakonkrétneprávnezáveryodvolaciehosúduvotázkeaktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, svedčia o tom, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľným nie
je, a teda, že aj žalovanej bolo z neho dostatočne zrejmé, prečo aj odvolací súd považoval žalobcu
v spore za aktívne vecne legitimovaného. Právne závery odvolacieho súdu v otázke aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu potom nemožno označiť za svojvoľné, arbitrárne, ale nanajvýš za nesprávne, čo
však nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, ale iba jeho prípustnosť podľa § 421
CSP (t. j. žalovaná mohla v tomto smere namietať len odklon odvolacieho súdu pri riešení tejto otázky od
ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/), príp. jej doposiaľ neriešenie dovolacím
súdom (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Takýmito otázkami potom mohlo byť napr., či „možno postúpiť

aj budúcu pohľadávku (t. j. pohľadávku v čase postúpenia ešte neexistujúcu), či možno „zaplatiť“ za
postúpenú pohľadávku aj peňažnou pohľadávkou na náhradu škody (nie peniazmi), príp. či bolo možné
vzájomné započítanie takýchto pohľadávok“. Inak povedané, či v danej veci išlo o pohľadávky spôsobilé
na započítanie (t. j. či tieto spĺňali všetky kritériá ich spôsobilosti na započítanie podľa § 580, § 581
Občianskeho zákonníka). Ide potom o otázky, ktoré riešil aj odvolací súd (na riešení ktorých založil

svoje rozhodnutie), a ak sa tento podľa názoru žalovanej pri ich riešení odklonil od ustálenej súdnej
praxe dovolacieho súdu (príp. by išlo o otázky doposiaľ dovolacím súdom neriešené), išlo by o dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP. Žalovaná sa potom z dôvodu nesplnenia podmienok na podanie
dovolania podľa § 421 CSP (tzv. bagateľný spor - § 422 CSP) snažila túto skutočnosť „obísť“ podaním
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaná polemizuje s konkrétnymi

právnymi závermi odvolacieho súdu (s ktorými iba nesúhlasí a považuje ich za nesprávne), čo vylučuje
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a takáto polemika, prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Samotné nesprávne právne závery odvolacieho súdu prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladajú. V danej veci tak odvolací súd procesne nepochybil
iba tým, že vec podľa názoru žalovanej nesprávne právne posúdil. Žalovaná sa s právnym posúdením

legitimácie žalobcu v konaní, tak ako ho vykonal odvolací súd len nestotožňuje, a uvádza ako ich mal
odvolací súd správne riešiť (naviac i s odkazom na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu), čo síce
pojmovo zodpovedá vymedzeniu dovolacieho dôvodu, avšak podľa § 432 ods. 2 CSP, čo však zakladá
prípustnosť dovolania len podľa § 421 CSP (nie podľa § 420 písm. f/ CSP).

21. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe súdov
nižších inštancií, jej nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu v otázke existencie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v spore, ktoré považuje za nesprávne, nepredstavuje vadu zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že
žalovaná má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú
vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS
383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.

22. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho

odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).
Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia žalovanej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie

námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
23. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie
je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,

vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva
na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity

zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.

24. RovnakoEurópskysúdpreľudsképrávastabilnejudikuje,žesúdnerozhodnutiamusiavdostatočnej
miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú
súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29.

apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

25. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel teda k záveru, že z procesného postupu súdov
nižších inštancií nevyplýva, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať za
následokporušenieprocesnýchprávžalovanejvtakejintenzite,žebybolomožnékonštatovaťporušenie

jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto prípustnosť a ani dôvodnosť
dovolania z tohto dôvodu nie je daná.
26. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 420 písm. f/ C.s.p. prípustné, najvyššiemu
súdu neostávalo iné ako ho podľa § 447 písm. c/ C.s.p. odmietnuť.

27. Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaná podaním dovolania, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ust. §
420 písm. f/ CSP sa snažila iba „obísť“ skutočnosť, že jej dovolanie (vzhľadom na hodnotu sporu - § 422
CSP) nebolo prípustné podľa § 421 CSP. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že ňou vymedzený
dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu) spĺňalktitériá riadneho vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 432 ods. 2 CSP, čo by však zakladalo
prípustnosťdovolanialenpodľa§421CSP(samotnáskutočnosť,žežalovanáriadnevymedziladovolací
dôvod podľa § 432 ods. 2 CSP, t. j. uviedla právne posúdenie veci, ktoré pokladala za nesprávne, a

uviedla, aj v čom spočívala táto nesprávnosť tohto právneho posúdenia, však automaticky nezakladala
aj prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP).

28. Úspešnému žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3

veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.