Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. apríl 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 16C/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1424201541
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Kubiš

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201541.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Michalom Kubišom v spore žalobkyne: Anna Baudyšová, nar.

20.01.1957, trvale bytom Železničná 175/86, 976 62 Brusno, zastúpená URBAN & PARTNERS s.r.o.,
advokátskoukanceláriousosídlomČerveňova15,81103Bratislava,IČO:47244895,protižalovanému:
SlovenskárepublikazastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSlovenskejRepubliky,sosídlomRačianska
71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 05.02.2024 (v znení zmeny žaloby pripustenej uznesením
č.k. 16C/19/2024-356 zo dňa 15.01.2025) domáhala, aby súd vyhlásil rozsudok v nasledovnom znení:

„I. Žalovaný je povinný zabezpečiť do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku
na vlastné náklady zaslať žalobkyni doporučene písomný list, ktorý bude osobne podpísaný a datovaný
ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a v ktorom bude typom písma: Georgia, veľkosť písma:
11, a to v štandarde Microsoft Word, uvedené nasledovné:

„Ospravedlnenie Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za
nesprávny úradný postup zapríčinený zbytočnými prieťahmi v odvolacom konaní vedenom na Krajskom
súde v Trnave“

„Vážená p. Anna Baudyšová,

Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019, tak ako to konštatoval

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 03.11.2022, sp. zn.: I. ÚS 393/2022-40 došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a porušeniu Vášho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach, čím došlo v priamej príčinnej súvislosti zo strany Slovenskej republiky k hrubému
a nezvrátiteľnému zásahu do Vašich čiastkových práv na ochranu osobnosti a to najmä do práva na

súkromie, česť, vážnosť, dôstojnosť, morálnu, spoločenskú, bezúhonnosť, za čo sa Slovenská republika
konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky hlboko a úprimne ospravedlňuje.“II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 363,92 eura titulom náhrady škody vo forme
náhrady trov konania, a to do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy náhrady škody v istine 363,92
eura vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.683,19 eura titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, a to do troch (3) dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy v istine
3.683,19 eura vo výške 9,50 % p. a. počnúc dňom 31.01.2024 až do zaplatenia.

1.1. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že svoje nároky odvodzuje od nesprávneho úradného postupu
titulom zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave (ďalej aj „Odvolací

súd“) pod sp. zn. 24Co/41/2019 (ďalej aj „Napádané konanie“ alebo „Napádaná vec“), a to na podklade
právoplatného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) konštatoval, že právo poškodeného na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v Napádanom konaní porušené bolo (ďalej aj „Nesprávny úradný postup“),
pričom k Nesprávnemu úradnému postupu titulom zbytočných prieťahov došlo v Napádanom konaní

k porušeniu základného práva poškodeného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej aj „Listina“), ako i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) v spojení s
čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej aj „Pakt“) s tým, že

Nesprávny úradný postup Odvolacieho súdu bol v Napádanom konaní potvrdený zo strany Ústavného
súdu nálezom sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ďalej aj „Nález“). Ďalej poukázala na §
4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o ZŠVVM“), podľa ktorého vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, a preto je nepochybné,
že v predmetnej veci zodpovedá za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánmi verejnej moci
Slovenská republika konajúc prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Uviedla,
že sa žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 24.03.2017 domáhala proti žalovanému

spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO 47 244 895 (ďalej aj
„Žalovaný“) určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, pričom Okresný
súd Piešťany v namietanom konaní rozsudkom sp. zn. 15Csp/43/2017 zo 06.11.2018 určil, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo zvyšnej časti konanie zastavil, pričom Odvolací
súd v namietanom konaní rozsudkom sp. zn. 24Co/41/2019 zo 06.11.2019 rozsudok Okresného súdu

Piešťany potvrdil a na podklade Žalovaným podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej aj „Najvyšší súd“ alebo „Dovolací súd“) uznesením sp. zn. 2Cdo/69/2020 zo dňa 30.11.2021 zrušil
rozsudok Odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom dňa 13.09.2022 bolo Odvolacím
súdom vydané ďalšie rozhodnutie, kde uznesením rozsudok Okresného súdu Piešťany v napadnutej
časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalej uviedla, že vzhľadom na vývoj

konania, nesústredenú činnosť a celkovú dĺžku, podala dňa 05.05.2022 ústavnú sťažnosť, ktorou sa
domáhala vyslovenia porušenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl.
48 ods. 2 Ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení čl. 14 ods. 1 Paktu a práva podľa článku 47 Charty základných
práv Európskej únie postupom Odvolacieho súdu a Okresného súdu v Napadnutom konaní, vyslovenie

príkazuOdvolaciemusúdukonať,primeranéhofinančnéhozadosťučineniavovýške6.200euranáhrady
trovkonaniaatrovprávnehozastúpenia(„Ústavnásťažnosť“),načoÚstavnýsúdNálezomvnadväznosti
na podanú Ústavnú sťažnosť vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Paktu postupom Odvolacieho súdu v

Napadnutom konaní, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 eur a náhradu trov
konania v sume 738,47 eura, vo zvyšnej časti Ústavnej sťažnosti nevyhovel. Poukázala na to, že k
zložitosti Ústavný súd uviedol, že vec nie je z právneho hľadiska zložitá na posúdenie a patrí medzi
bežnú agendu všeobecných súdov, v jej správaní Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by prispelik zbytočným prieťahom v konaní, pričom Ústavný súd skonštatoval, že dĺžka konania na Odvolacom
súde by bola ústavne akceptovateľná v prípade, ak by nedošlo k zrušeniu rozhodnutia Odvolacieho súdu
Najvyšším súdom v dovolacom konaní s tým že uvedené Ústavný súd pri svojom rozhodnutí zohľadnil a

pripísal obdobie rozhodovania na Najvyššom súde Odvolaciemu súdu (od 23.04.2020 do 24.02.2022).
Uviedla tiež, že od 22.02.2019 rozhodoval Odvolací súd, pričom dĺžka konania na Najvyššom súde od
23.04.2020 do 24.02.2022 je pričítateľná taktiež Odvolaciemu súdu, pričom dňa 13.09.2022 opätovne
rozhodol Odvolací súd, a to tak, že rozhodnutie Okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s tým, že spis bol vrátený Odvolacím súdom dňa 05.10.2022. Uviedla, že Napádaná vec tak nie je k

dnešnému dňu právoplatne skončená a je vedená opätovne na Okresnom súde Trnava (do 31.05.2023
na Okresnom súde Piešťany) pod novou spisovou značkou PN 4Csp/40/2022 (do 31.05.2023 pod sp.
zn. 4Csp/40/2022. Poukázala na to, že nakoľko Ústavný súd sčasti nevyhovel jej Ústavnej sťažnosti,
obrátila sa dňa 04.01.2023 na Európsky súd pre ľudské práva, kde sa domáhala vyslovenia porušenia
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a žiadala, aby Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zaviazal
Slovenskú republiky podľa čl. 41 Dohovoru na to, že je povinná uhradiť sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie, pričom jej individuálna sťažnosť bola odmietnutá. Dôvodila, že namiesto
plynulého postupu Odvolacieho súdu v Napádanom konaní smerujúcom k právoplatnému rozhodnutiu
veci, a tým aj k nastoleniu právnej istoty, nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky Napádaného
konania iba obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej
doterajší súkromný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, pričom definuje začiatok a trvanie

Napádaného konania, od ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do osobnostných
práv od nápadu veci na Odvolací súd – teda od 22.02.2019 až do 05.10.2022, kedy bola vec opätovne
vrátená Okresnému súdu, čo predstavuje dobu 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (zaokrúhlene 43 mesiacov),
ktorú pripisuje v plnom rozsahu na ťarchu Odvolaciemu súdu a za ktorú Odvolací súd v celom rozsahu
zodpovedá. Poukázala tiež na to, že si splnila zákonnú povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj

nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobenej Nesprávnym úradným
postupom s príslušným orgánom, a to „Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku poškodeného na
náhradu škody“ zo dňa 09.08.2023 adresovanou na Ministerstvo spravodlivosti SR, avšak nakoľko sa
Ministerstvo spravodlivosti SR vyjadrilo svojim oznámením zo dňa 30.01.2024 tak, že: „Po meritórnom
preskúmaní predmetnej žiadosti Vám MS SR touto cestou oznamuje, že Vaša žiadosť, resp. žiadosť

Vašej klientky bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom jej nebolo
vyhovené“, pričom s tam uvedenými dôvodmi vo vzťahu k zmene zákona o ZŠVVM sa nestotožňuje,
podáva túto žalobu vo veci samej. Mala za to, že pod prizmou existencie právoplatného Nálezu (I. ÚS
393/2022-40) je nesporne preukázané, že Nesprávny úradný postup, od ktorého odvíja svoje nároky,
spočíva v neprimeranej dĺžke Napádaného konania, ako i neodôvodnených prieťahoch v Napádanom

konaní, pričom ďalší prieskum existencie prieťahov v konaní, a ich prípadné spochybnenie, sú absolútne
neprípustné, nakoľko porušenie jej základného práva je objektívne dané práve na základe vydaného
NálezuaviazanosťouNálezomÚstavnéhosúdutakmožnodospieťkzáveru,žejesplnenáprvázákonná
podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu či nemajetkovú ujmu podľa zákona o ZŠVVM, a to
existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ďalej uviedla,

že sa domáha náhrady škody podľa § 9 ods. 1 zákona o ZŠVVM v spojení s § 17 ods. 1 a § 18 ods. 2
zákona o ZŠVVM titulom zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, pričom náhradu škody vyčísľuje
vo výške náhrady trov konania, ktoré boli vynaložené vo vecnej a časovej súvislosti so zbytočnými
prieťahmi v Napádanom konaní alebo v súvislosti s Napádaným konaním, a teda náhradu tých trov
konania, ktoré by neexistovali, ak by nedošlo a nedochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré potvrdil

Ústavný súd. Poukázala na to, že si uplatňuje náhradu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými
prieťahmi v Napádanom konaní v režime zákona o ZŠVVM odvodzujúc svoje nároky z dvoch základných
premís: (i) trovy konania vzniknuté v priamej príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom
konaní nie sú viazané bezprostredne na uplatňovanie alebo bránenie práva čo do merita veci; takéto
trovykonaniasúvpriamejväzbesuplatňovanímzákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny, ako i práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Paktu; a s tým súvisiac;
(ii) keďže existenciu trov konania v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní
nemohla/nemôže ovplyvniť žiadna zo strán, nie je ani len v súlade s princípom spravodlivosti žiadať
túto náhradu trov konania od protistrany (ani v prípade jej plného úspechu v súdnom konaní). Uviedla,

že existencia zbytočných prieťahov v konaní a s tým súvisiacich vzniknutých trov (konania či právneho
zastúpenia) musí byť prenesená vždy na ťarchu štátu, nie na ťarchu účastníkov konania, a teda takéto
trovy konania sú bezpochyby súčasťou nároku na náhradu škody s objektívnou zodpovednosťou štátu
v zmysle zákona o ZŠVVM. Poukázala na Vyčíslenie náhrady trov konania a trov právneho zastúpeniaspolu s ďalšou dokumentáciou tvoriacou súčasť príloh žaloby, z ktorého dôvodu tieto výdavky musia
byť považované aj za preukázané. Dôvodila, že by sa bez ohľadu na výsledok konania, týchto trov
nikdy úspešne nedomohla, t.j bez ohľadu na procesné štádium Napádaného konania je bez ďalšieho

aplikovateľný právny režim zákona o ZŠVVM. Výšku náhrady trov konania sumarizovala nasledovne: 1.
prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu
s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania
sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti (89,46 + 11,63 + 20 % DPH), 2. vypracovanie
právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k

opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho
odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu (89,46+ 11,63 + 20 %
DPH), 3. právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom
absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu
sťažnosť na ESĽP (89,46 + 11,63+ 20% DPH), spolu si teda uplatňuje nárok na náhradu škody vo forme

náhrady trov konania vzniknutých v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v Napádanom konaní
vo výške 363,92 eura. Mala za to, že existuje priama príčinná súvislosť medzi zásahom do jej práv a
vznikom škody, nakoľko tieto trovy by nevznikli v prípade, ak by Odvolací súd konal bezprieťahovo a ona
by nemusela vyvíjať akúkoľvek aktivitu smerujúcu k odstráneniu zásahu do jeho základných práv. Ďalej
uviedla, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 9 ods. 1 zákona o ZŠVVM v spojení s ust.

§ 17 ods. 2 a ods. 3 zákona o ZŠVVM titulom zbytočných prieťahov v Napádanom konaní. Uviedla, že
vystupuje v Napádanom konaní v procesnom postavení žalobcu, ktorý v dôsledku zbytočných prieťahov
v Napádanom konaní prežíval a naďalej aj prežíva po dobu už vyše 76 mesiacov odo dňa podania
žaloby až do dnešného dňa, teda vyše 6 rokov a 4 mesiacov v absolútnej právnej neistote, nakoľko k
dnešnému dňu stále netuší aký bude konečný a definitívny rozsudok vo veci samej, či bude zaviazaná

na úhradu trov konania, či bude musieť ako žalobca v Napádanom konaní v prípade neúspechu povinná
nahrádzať ako neúspešná strana žalovanému trovy konania a v akej výške, pričom konanie na prvom
stupni sa koná opakovane po dvoch rozhodnutiach Odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu, konanie je
tak opätovne na samom začiatku bez meritórneho rozhodnutia. Uviedla, že z vyššie uvedenej dĺžky
pripisuje dĺžku konania v trvaní vyše 3 rokov a 7 mesiacov, teda 43 mesiacov práve Odvolaciemu súdu,

pričom už samotná existencia absolútnej právnej neistoty spôsobená nesprávnym úradným postupom
počas obdobia vyše 3 rokov a 7 mesiacov (zaokrúhlene 43 mesiacov) je na priznanie nemajetkovej ujmy
dostačujúca. Upriamila pozornosť na to, že podľa judikatúry ESĽP sa nemajetková ujma spôsobená
prieťahmi v súdnom konaní silne prezumuje, a teda nie je potrebné ju preukazovať (napríklad rozsudok
veľkéhosenátuvoveciApicellaprotiTalianskuzodňa29.3.2006,č.sťažnosti64890/01;rozsudokvoveci

Martins Castro a Alves Correia de Castro proti Portugalsku zo dňa 10.6.2008, č. sťažnosti 33729/06).
Jedná sa teda o silnú, ale vyvrátiteľnú právnu domnienku – strong but rebuttable presumption – ktorej
pevné korene vyplynuli z európskej judikatúry. Argumentovala, že nemajetková ujma spočíva i v samom
stave neistoty ohľadne výsledku konania, keďže ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa
preukazuječastokrátsmierouvysokejnáročnosti,apretosavzákladnomrozsahupredpokladá.Uviedla,

že zmyslom prezumpcie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej
moci u fyzickej osoby je v základnom rozsahu reparácia úzkosti, duševného stresu a neistoty, pričom v
súlade so zmyslom silnej, ale vyvrátiteľnej domnienky – strong but rebuttable presumption – sa dôkazné
bremeno obracia na prípadného žalovaného, t. j. Slovenskú republiku, za ktorú v súdnom konaní koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Vo vzťahu k finančnému zadosťučineniu priznanému

zo strany Ústavného súdu uviedla, že premyslenou aplikáciou euro-konformného výkladu čl. 6 ods. 1
Dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy a čl. 3 CSP, a v spojení so zmyslom a účelom § 133 ods. 3
písm. e) zákona o ÚS SR a § 17 ods. 2 zákona o ZŠVVM možno dospieť k jedinému logickému záveru, a
teda, že ide o dva samostatné nároky (rovnako, ako sa o dva samostatné nároky jedná pri posudzovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,

ktoré by per analogiam mohlo byť priznané subsidiárnym použitím Občianskeho zákonníka), ktoré
navzájom nie sú bezvýhradne previazané, t. j. je pravdou, že nie každé priznanie náhrady primeraného
finančného zadosťučinenia bude znamenať aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na
základe zákona o ZŠVVM, avšak len za predpokladu, ak dôkazné bremeno unesie z dôvodu aplikácie
vyvrátiteľnej domnienky žalovaný, resp. predostrie argumenty, prečo by neprimeraná dĺžka súdneho

konania nemala ústiť do súčasného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
o ZŠVVM, a teda prezumovanú reparáciu úzkosti, duševného stresu a neistoty vyvráti. Poukázala
tiež na to, že Ústavný súd preskúmava len objektívne predpoklady neprimeranosti dĺžky súdneho
konania,nereparujespôsobenúúzkosťčiduševnýstres(ožiadnejvyvrátiteľnejdomnienkevkonanípredÚstavným súdom teda nemožno hovoriť, dôkazné bremeno v tomto rámci nezaťažuje ani sťažovateľa,
ani porušovateľa; napokon, Ústavný súd pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia – čo do
výšky priznaného nároku – vždy ponecháva priestor na súčasnú aplikácia zákona o ZŠVMM). Mala

za to, že je neakceptovateľný taký právny záver, že v zmysle zákona o ZŠVVM zaťažuje dôkazné
bremeno vždy a v každom prípade žalobcu, keďže toto tvrdenie narúša práve situácia nesprávneho
úradného postupu titulom zbytočných prieťahov v konaní, pri ktorých platí „silná, ale vyvrátiteľná právna
domnienka“, že nemajetková ujma titulom zásahu do jej osobnostných práv v dôsledku existencie
zbytočných prieťahov v súdnom konaní, vznikla. Poukázala pritom na nález Ústavného súdu zo dňa

14.12.2011, sp. zn. I. ÚS 412/2011 a rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa
09.05.2018. Dôvodila tiež, že z uvedenej premisy vyplýva, že je automaticky daná príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v
prieťahoch v súdnom konaní) a nemajetkovou ujmou, a to až do doby, ak prípadný žalovaný nepreukáže
opak, pričom poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 193/2011 zo dňa 25.04.2012.
Uviedla, že existencia dlhotrvajúceho Napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu,

hnevu,depresiíaúzkosti,ktoréatribútyvšakunejpresahujúzákladnýrámec.Malazato,žeje(užaj)bez
ďalšiehosplnenádruháatretiapodmienkaprevznikzodpovednostištátuzazbytočnéprieťahyvsúdnom
konaní, a to existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (spočívajúcej v prieťahoch v Napádanom konaní) a
nemajetkovou ujmou. Ďalej uviedla, že síce v základnom rámci zaťažuje dôkazné bremeno (v možnom

budúcom spore) žalovaného, tak nad základný rámec, t.j. ak nastanú výraznejšie zásahy do osobnostnej
sféry osoby poškodenej zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní, ktoré odôvodňujú konkrétnu výšku
nemajetkovej ujmy v peniazoch, platí, že „na preukázanie ujmy závažnejšieho rozsahu, a teda tvrdenie
niečoho, čo nebýva obvyklým následkom, treba, aby existencia tvrdeného následku, ako i príčinná
súvislosť medzi týmto následkom a porušením práva boli nesporne preukázané.“ (rozsudok Krajského

súdu Trnava sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa 09.05.2018). Dôvodila, že pri určovaní konkrétneho spôsobu
a výšky náhrady za spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná aj (i) primeranosť ku kompenzácii zo strany
Ústavného súdu,; (ii) osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; (iii)
závažnosť vzniknutej ujmy; (iv) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote;
(v) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, pričom všeobecné súdy

pri posudzovaní intenzity zásahu považujú za určujúce aj hľadisko (i) charakter konania, v ktorom ujma
vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom,
správnom či trestnom konaní, a treba vziať osobitne na zreteľ aj (ii) predmet konania z hľadiska jeho
významu pre stranu, ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom poškodený dovoláva,
a ako ho predmetom konaní ovplyvňuje, (iii) prihliadnutie na osobné pomery strany, a v neposlednom

rade aj (iv) iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vek, zdravotný stav,
rodinné zázemie, spoločenské prostredie, a pod.). Mala za to, že stavy stresu, depresií a úzkosti u
jej osoby rozhodne presiahli základný rámec, keď liknavo sa vlečúce Napádané konanie významne
ovplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný moment dlhoročného
stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k spravodlivému koncu,

viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov v Napádanom konaní,
mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Uviedla, že je v stave právnej neistoty vo vzťahu
k celému meritu veci a súčasne aj k výške náhrady trov konania, ktoré v prípade neúspechu bude
musieť nahradiť žalovanému, pričom táto právna neistota by netrvala, ak by Odvolací súd nespôsobil
zbytočné prieťahy, bez ohľadu na výsledok sporu (v dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania)

nepochybne už bolo narušené a zasiahnuté do jej práv, tieto následky sú neodstrániteľné a citové
ochudobnenie nenapraviteľné. Za najzraňujúcejšiu skutočnosť považovala to, že ako spotrebiteľ, slabšia
strana do dnešného dňa nemá ukončené konanie, v ktorom vystupuje v procesnom postavení žalobcu,
pričom pri podaní tejto žaloby očakávala včasné meritórne rozhodnutie, nastoľujúce definitívnu právnu
istotu, a to nie len zo strany Okresného súdu, ale v prípade odvolania, ktoré v danom konaní nakoniec

bolo podané, aj zo strany Odvolacieho súdu. Ďalej pokračovala, že sa rozhodla totiž podať žalobu
s dôverou v súdny systém, konanie vo veci prebiehajúce až na troch stupňoch k dnešnému dňu už
neuveriteľných 6 rokov 4 mesiace a 9 dní je tak pre ňu obrovským sklamaním, pričom sa dostala do
štádia, kedy podanie žaloby doslova ľutovala, konanie je opätovne pred súdom prvej inštancie, opätovne
na začiatku, termín pojednávania je vytýčený až na 10.10.2023, čiže k nastoleniu právnej istoty v konaní

tak skoro nedôjde, pričom ak by Odvolací súd postupoval správne, jeho rozhodnutie by nemuselo
byť predmetom dovolacieho konania a dovolací súd by jeho rozhodnutie nebol býval zrušil a vec by
nevrátil. Poukázala na to, že v danom prípade bola z dôvodu pochybenia Odvolacieho súdu vystavená
nie len nutnosti absolvovať dovolacie konanie, ale opätovne aj konanie odvolacie a súčasne opätovnekonanie pred prvostupňovým súdom, pričom ak by nebola potreba zrušenia rozhodnutia Odvolacieho
súdu konanie by mohlo byť už dávno právoplatne ukončené. Poukázala tiež na to, že je osobou majúcou
vyšší vek, preto je pre ňu včasné rozhodnutie o jej veci mimoriadne významné, avšak stále sa ho

ani počas toľkých rokov nevie domôcť. Uviedla, že bola a stále je k dnešnému dňu tak paralyzovaná
neistotou, aké ďalšie výdavky jej vzniknú v prípade neúspechu, či bude v spore úspešná, pričom v
prípade neúspechu, ak by konanie trvalo primeranú dobu, by už mala nejaký čas na spracovanie tejto
negatívnej udalosti a nie predlžovanie tejto negatívnej udalosti zo strany Odvolacieho súdu, za ktorý v
konečnom dôsledku zodpovedá Slovenská republika konajúca Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, pričom akýkoľvek výsledok daného sporu nemení nič na vyššie uvedenom a na skutočnosti,
že nepochybne zažívala a dodnes zažíva stavy plné neistoty a stresu. Dôvodila, že Napádané konanie
zasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej
obvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z
prebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu prvej inštancie, Odvolaciemu
súdu a napokon aj k Najvyššiemu súdu, pričom znova jej právna neistota trvá vo vzťahu k súdu prvej

inštancie, nevie a nevedela sa počas vyše 6 rokov domôcť definitívneho rozhodnutia, pričom o túto
skutočnosť sa v značnej miere zaslúžil práve Odvolací súd, počas dĺžky konania na Odvolacom súde
a na Najvyššom súde zažívala pocity bezmocnosti, frustrácie a zúfalstva, nakoľko ju počas tejto doby
opätovne a kontinuálne dobiehala kapitola života, ktorú chcela mať už dávno ukončenú aj s ohľadom
na jej vek, do dnešného dňa zažíva stavy plné stresu a neistoty, nakoľko v prípade jej neúspechu

bude musieť ako neúspešná strana nahradiť žalovaného trovy konania a trovy právneho zastúpenia,
ktorých výšku možno vzhľadom na doterajší priebeh konania predpokladať ako výšku vysokú a pre
ňu môže byť prakticky táto čiastka likvidačná, pričom táto neistota je pre ňu skutočne skľučujúca a
nepriaznivovplývanajejpsychickýstav,nakoľkojedlhodobovpsychickomvypätí,pričomnebyťpostupu
Odvolacieho súdu tieto pocity by už nemusela dávno prežívať. Poukázala tiež na to, že v očiach rodiny a

vo svojich sociálnych kruhoch je braná ako osoba, ktorá vedie dlhoročné súdne konanie s nebankovým
subjektom, čo sa odráža na jej cti a dôstojnosti v očiach rodiny a priateľov. Záverom poukázala na
to, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona o ZŠVVM je
dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením
náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a tým

účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej
moci, ktorú ujmu však treba dôsledne odlišovať od ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do
zdravotnej integrity osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa ustanovenia § 444 OZ, a teda v
prípade závažných psychických porúch na základe lekárskych/znaleckých posudkov vyhotovených v
zmysle položky 255. Prílohy 1 zákona č. 185/2004 Z.. z. Zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za

sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „ZNBSSU“). Mala za to, že sa nemožno preto stotožniť
s prípadným názorom na predloženie lekárskeho alebo znaleckého posudku, ktorý by dokumentoval
psychické problémy spôsobené Nesprávnym úradným postupom, keďže tento dôsledok sa sám osebe
veľmi ťažko preukazuje (aj to je dôvodom, prečo sa do istej miery prezumuje), keďže psychickými
útrapami a problémami, ktoré by bez Nesprávneho úradného postupu neboli vznikli, si prechádzala na

konci dňa vždy sama. Podľa jej názoru sú v prejednávanej veci splnené všetky zákonné predpoklady na
úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej Nesprávnym úradným postupom
v peniazoch. Argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl.
127 ods. 3 Ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ÚS SR nemožno stotožňovať s nárokom
na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o ZŠVVM (napríklad uznesenie Ústavného súdu sp. zn.

IV. ÚS 117/2013 zo dňa 28. februára 2013, ďalej uznesenie sp. zn. II. ÚS 71/04 zo dňa 09.03.2004,
či uznesenie sp. zn. IV. ÚS 380/2011 zo dňa 08.09.2011), ide o dva samostatné, nepodmienené a
nezávislé nároky, Ústavný súd ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu ustanovení
zákona o ZŠVVM. Poukázala na to, že všeobecné súdy vychádzajú pri určení výšky nemajetkovej
ujmy správne z ustálenej judikatúry ESĽP v už spomínanej veci Apicella proti Taliansku, rozsudok

zo dňa 29.03.2006, č sťažnosti 64890/01 (ale aj iné rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
ako napríklad Cocchiarella proti Taliansku, rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti
64886/01; Ernestina Zullo proti Taliansku, rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti
64897/01; Giuseppe Mostacciuolo č. 1 proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa 29.03.2006,
č. sťažnosti 64705/01; Giuseppe Mostacciuolo č. 2 proti Taliansku; rozsudok veľkého senátu zo dňa

29.03.2006, č. sťažnosti 65102/01; Giuseppina a Orestina Procaccini proti Taliansku; rozsudok veľkého
senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 65075/01; Musci a Riccardi Pizzati proti Taliansku; rozsudok
veľkého senátu zo dňa 29.03.2006, č. sťažnosti 62361/00), podľa ktorých priemerná výška náhrady
nemajetkovej ujmy je 1.000 eur až 1.500 eur za rok trvania konania, pričom všeobecné súdy sa ustáliliv tom, že priemernú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v podmienkach Slovenskej republiky tvorí 1.000
eur za rok trvania konania (nie rok prieťahu), ktorú možno pochopiteľne aj zvýšiť vzhľadom na konkrétne
okolnosti či meritum prejednávanej veci, a aj znížiť, a to s ohľadom na správanie sa poškodeného v

Napádanom konaní, prípadne ak má predmet konania z hľadiska finančného dopadu pre poškodeného
malý význam. So súčasným zohľadnením intenzity a hĺbky zásahu do jej osobnostných práv s výrazným
ovplyvnením kvality jej života, ako i života jej najbližších považovala za spravodlivé vychádzať zo
základu aplikovaného všeobecnými súdmi v bežnej rozhodovacej činnosti, t. j. 1.000 eur za rok konania
s tým, že prihliadla na existenciu primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré jej bolo priznané v

konaní pred Ústavným súdom, a teda v zmysle konkrétnych okolností prípadu násobí svoje nároky
základom 1.000 eur za rok konania (83,33 eur/mesiac konania) so súčasným odpočtom priznaného
finančného zadosťučinenia, pričom počíta s 3 rokmi a 7 mesiacmi (43 mesiacmi) zbytočných prieťahov v
Napádanom konaní. Uviedla, že nakoľko v Napádanom konaní bol vydaný Nález Ústavného súdu, ktorý
konštatoval porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje
aj túto skutočnosť za dôležitú v tom svetle, že muselo dôjsť až zásahu zo strany Ústavného súdu na

základejejaktivity,abyOdvolacísúdprestalzasahovaťdojejprávanaprerokovanievecibezzbytočných
o ďalších 1.000 eur, preto vyčísľuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v hodnote 3.683,19 eur
ako rozdiel medzi 3.583,19 eur (43 mesiacov konania x 83,33 eur/mesiac konania) a 900 eur priznaným
finančným zadosťučinením zo strany Ústavného súdu a zvýšením o 1.000 eur. Napokon uviedla, že
nakoľko obnovenie pôvodného stavu v danom prípade nie je možné, k zásahu do jej práv na ochranu

osobnosti došlo, požaduje tiež, aby sa žalovaný ospravedlnil.

2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v zbytočných prieťahoch v konaní tak, ako to tvrdí žalobkyňa, pričom rozporuje,
že existenciou zbytočných prieťahov v konaní je poznačené celé žalobkyňou špecifikované obdobie

trvajúce 3 roky 7 mesiacov a 13 dní. Poukázal na to, že žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom
súde Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017 domáhala proti žalovanej Home Credit Slovakia, a.s., Teplická
7434/147,Piešťany,IČO:47244895,určeniabezúročnostiabezpoplatkovostizmluvyospotrebiteľskom
úvere, ktorú medzi sebou uzatvorili. Okresný súd Piešťany v predmetnom konaní rozsudkom zo dňa
06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204 rozhodol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez

poplatkov a vo zvyšnej časti konanie zastavil. Voči predmetnému rozsudku podal žalovaný odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 06.11.2019, č. k. 24Co/41/2019-264 tak,
že potvrdil rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204. Zo strany
žalovaného došlo k podaniu dovolania voči rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 06.11.2019,
č. k. 24Co/41/2019-264, ktorý bol uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 2Cdo

69/2020 zrušený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vec bola vrátená Krajskému súdu
v Trnave na ďalšie konanie (vedené pod novou sp. zn. 24CoCsp/16/2022). Dňa 13.09.2022 Krajský súd
v Trnave uznesením rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 06.11.2018, č. k. 15Csp/43/2017-204
v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavnou sťažnosťou zo
dňa 05.05.2022 sa žalobkyňa domáhala vyslovenia porušenia svojho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny a práva na prejednanie svojej
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach a základného práva na spravodlivý proces a podľa čl. 47 Charty
základných práv EÚ, prikázania, aby odvolací súd konal bez prieťahov a žiadala priznať primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 6.200 eur a náhradu trov konania. Poukázal na to, že v náleze ÚS

SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, ÚS SR síce konštatoval, že v konaní vedenom na
Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019, došlo k porušeniu práva žalobkyne na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, avšak ÚS SR v bode 16 odôvodnenia dospel k záveru, že prieťahy v
napádanom konaní možno pripísať Krajskému súdu v Trnave od nápadu veci na odvolacom súde, t.
j. od 22.02.2019 do podania ústavnej sťažnosti sťažovateľkou, t. j. 05.05.2022, čo predstavuje dobu 3

rokov a 2 mesiacov, a nie žalobkyňou uvádzané obdobie existencie prieťahov v konaní. Poukázal tiež
na to, že ÚS SR žiadateľke priznal finančné zadosťučinenie vo výške 900 eur (z požadovaných 6.200
eur), spolu s trovami konania vo výške 738,47 eura, a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel,
nakoľko ÚS SR nemal za preukázané sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl.
47 Charty (viď. bod 18) a tiež z dôvodu, že zo strany Krajského súdu v Trnave došlo k opätovnému

rozhodnutiu uznesením zo dňa 13.09.2022 a z toho dôvodu ÚS SR nepovažoval za potrebné prikázať
Krajskému súdu v Trnave konať bez zbytočných prieťahov (viď. bod 21 odôvodnenia). Poukázal na
to, že nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie
ústavného práva strany sporu na bezprieťahové konanie, osobitne to nie je možné a ani prípustnéza situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ÚS SR a rozhodol nálezom. Argumentoval, že v
prípade žalobkyne ÚS SR konštatoval existenciu zbytočných prieťahov v rozsahu špecifikovanom v
samotnom náleze (viď bod 16 nálezu) a súčasne rozhodol o primeranom zadosťučinení a z tohto

dôvodu neexistuje obdobie zbytočných prieťahov (nesprávny úradný postup) mimo tohto časového
rámca, za ktorý by žalobkyni už nebola poskytnutá satisfakcia, resp. za ktorý by zodpovedal on v
intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukázal na znenie dôvodovej správy k zákonu
č. 239/2023 Z. z.. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu
zasahujúceho do jej práv garantovaných čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod
sp. zn. 24Co/41/2019, v trvaní špecifikovaných 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (do dňa kedy bola vec
opätovne vrátená Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie). K žalobkyňou požadovanej náhrade
majetkovej škody (skutočnej škody) v celkovej výške 363,92 eura v súvislosti s namietaným nesprávnym
úradným postupom uviedol, že žalobkyni žiadna majetková škoda nevznikla a považuje žalobkyňou
požadovanú náhradu majetkovej škody en bloc za nepreukázanú. Poukázal na to, že žalobkyňa k

uplatnenej náhrade trov právneho zastúpenia predložila výlučne špecifikáciu poskytnutých úkonov
právnej služby (konkrétne vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia zo dňa
31.07.2023, zápisnicu z porady zo dňa 14.12.2022, ako aj vypracovanie právneho rozboru veci pre
klienta zo dňa 27.04.2022), avšak predmetnými listinami nepreukázala, že odmenu za uvedené úkony
právnej služby aj skutočne uhradila, keďže v konaní doposiaľ nepredložila doklady, resp. listiny, ktoré by

preukazovali reálnu úhradu trov právneho zastúpenia žalobkyňou, ergo zmenšenie jej majetku. Mal tiež
zato,žemajetkováškoda,takakosijuuplatňuježalobkyňa,nepredstavujetrovykonaniapodľa§18ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. nejde o trovy konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nakoľko z vyčíslenia predloženého žalobkyňou je zrejmé, že tieto vyčíslené trovy súviseli výlučne s
podanou ústavnou sťažnosťou, pričom o trovách konania o ústavnej sťažnosti žalobkyne rozhodol ÚS

SR v náleze zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40 (bod 24. odôvodnenia nálezu), pričom ak
by aj žalobkyni vznikli (čo spochybňuje) ďalšie trovy konania (a to bez ohľadu na skutočnosť, či ich
vznik iniciovala žalobkyňa a/alebo právny zástupca žalobkyne), za takéto trovy nemôže niesť a ani
nenesiezodpovednosť.Dôvodil,žeidevýlučneo„umelo“realizovanéúkony,tzn.nadbytočnéaneúčelné
úkony, bez existencie priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom, resp.

konaním ako takým, pričom značné pochybnosti o hodnovernosti žalobkyňou tvrdenej majetkovej
škode v sume 363,92 eura vyvoláva aj skutočnosť, že listina označená ako „Vyčíslenie náhrady trov
konania vrátane trov právneho zastúpenia“ je datovaná ku dňu 31.07.2023, tzn. iba 9 dni pred podaním
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu spravodlivosti SR (datovanej
a doručenej dňa 09.08.2023), čo evokuje, že predmetné vyúčtovanie bolo v skutočnosti vykonané len za

účelom uplatnenia nároku na náhradu škody voči štátu a nejde o vyúčtovanie, ktoré by bolo realizované
vo vzťahu k samotnej žalobkyni. Poukázal na to, že žalobkyňa požaduje náhradu za 3 úkony právnej
služby, a to: 1. „prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom uskutočnená za účelom
prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní
a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti. (89,46 +

11,63+20%DPH)“–vzmysleprílohkžalobeideoúkonzroku2022,2.„Vypracovanieprávnehorozboru
pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti
podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia
zbytočných prieťahov konaní (89,46 + 11,63 + 20% DPH)“ - v zmysle príloh k žalobe ide o úkon zo
dňa 27.04.2022, 3. „Právna analýza a následné porada s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie
ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na
možnosť podať individuálnu sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (89,46 + 11,63 + 20% DPH)“
- v zmysle príloh k žalobe ide o úkon zo dňa 14.12.2022. Uviedol, že o náhrade trov za úkony právnej
služby pod bodom 1. a 2. už ÚS SR rozhodoval, pričom z nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k.

I. ÚS 393/2022-40, vyplýva, že za úkon „prevzatie a prípravu zastúpenia“ ÚS SR žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov, a rovnako tak žalobkyni priznal nárok na náhradu trov aj za úkon „písomné
podanie ústavnej sťažnosti“, ktorý nepochybne zahŕňa aj „vypracovanie právneho rozboru pre klienta k
opodstatnenosti podania sťažnosti“, žalobkyňa si teda celkom zjavne uplatňuje náhradu škody v podobe
trov konania za tieto dva úkony duplicitne. Pokiaľ ide o úkon pod bodom 3. uviedla, že tento úkon nie

je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, keďže predmetný úkon mal nastať po vydaní
nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, t. j. po odstránení závadného stavu v podobe
nesprávnehoúradnéhopostupu,azároveňztohodôvodujetakýtoúkonspoukazomnaznenie§18ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z. aj neúčelný, keďže jeho vykonanie nesmerovalo k odstráneniu nesprávnehoúradného postupu, ktorý už v tom čase bol odstránený. Pokiaľ ide o žalobkyňou požadovanú náhradu
nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia (tzn. v nepeňažnej forme) i v peňažnej forme v
celkovej sume 3.683,19 eura, poukázal na § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého „Právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda. Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak
súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd
Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení,
alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote

rozhodovalospravodlivomzadosťučinení,atovrozsahunemajetkovejujmyspôsobenejskutočnosťami,
ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu
na strane poškodeného.“ Mal za to, že už z tohto ustanovenia je zrejmé, že požiadavka žalobkyne na
náhradu nemajetkovej ujmy je nedôvodná K otázke prezumpcie vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku
zbytočných prieťahov v súdnom konaní uviedol, že vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy je
podmienený rovnakými predpokladmi ako vznik práva na náhradu majetkovej škody, t. j. a) existencia

právneho titulu, b) existencia nemajetkovej ujmy a c) kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi právnym
titulom a vznikom nemajetkovej ujmy, pričom potrebu preukázania existencie nemajetkovej ujmy v
konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. deklaroval Najvyšší súd SR v uznesení zo
dňa 29.05.2014, sp. zn. 2Cdo/273/2013, ale aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 1/2012,
zo dňa 12.01.2012, rovnako aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 30.05.2018, č. k. 2Co

240/2016-2563. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2017,
sp. zn. 7Cdo/145/2011, sp. zn. 2Cdo/30/2019, sp. zn. 2Cdo/68/2017, sp. zn. 8Cdo/191/2020, sp.
zn. 4Cdo/19/2020, sp. zn. 7Cdo/263/2020 a sp. zn. 5Cdo/58/2021, ktorú zhrnul Najvyšší súd SR v
uznesení zo dňa 26.07.2023, sp. zn. 9Cdo/259/2021, kde v bode 23. odôvodnenia súčasne poukázal na
rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/222/2021. Zdôraznil, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa

čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. nie sú voľne zameniteľnými inštitútmi, a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich
priznanie, ako aj z dôvodu vylúčenia kolízie právomoci medzi ústavným a všeobecným súdom, pričom
kým podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sú určené voľne, resp. určené
nie sú vôbec (viď formuláciu „ústavný súd môže priznať“), v prípade nároku podľa ustanovenia § 17

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. musí byť preukázaná ujma, skutočnosť, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a skutočnosť, že ujmu nie je možné uspokojiť
(odstrániť) inak, pričom v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z., je súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ak je samozrejme preukázaný jej vznik,
povinný prihliadať na určité kritéria (§ 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktoré majú predstavovať

konkrétne a preskúmateľné hľadiská vychádzajúce z objektívne zisteného skutočného stavu veci. K
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne v
dôsledku prežívaných stavov stresu, hnevu, depresií, úzkosti, a zásahu do jej doterajšieho súkromného,
rodinného života uviedol, že žalobkyňa je povinná požadovanú nemajetkovú ujmu jasne špecifikovať a
súčasnevzniknemajetkovejujmyadôvodnosťpožadovanejnáhradyajpreukázať,pričomjejsvojvoľnýa

účelový postup pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy zásadne odmieta, a to primárne z dôvodu, že pri
rozhodovaní o relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy neexistuje „priemerná výška náhrady nemajetkovej
ujmy“ akceptovaná naprieč všeobecnými súdmi, naopak, výška eventuálnej náhrady nemajetkovej ujmy
je vždy determinovaná individuálnymi okolnosťami toho ktorého prípadu pri zohľadnení zákonom č.
514/2003 Z. z. vymedzených kritérií (§ 17 ods. 3). V tejto súvislosti žalovaná zastáva názor, že v

prípade žalobkyne už samotné skutkové okolnosti nepochybne vylučujú priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peňažnej i nepeňažnej (ospravedlnenie) forme. Poukázal na to, že ÚS SR v náleze zo dňa
03.08.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40 vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo výške
6.200eur)dospelkzáveru,žeokolnostiprejednávanejvecisíceodôvodňujúokremvysloveniaporušenia
práv sťažovateľky aj priznanie finančného zadosťučinenia, avšak iba vo výške 900 eur, ktorá suma

má predstavovať „dovŕšenie ochrany porušeného práva“ a zároveň je spravodlivou a zodpovedajúcou
konkrétnym okolnostiam veci. Poukázal na to, že žalobkyňa v podanej žalobe neprodukovala žiadne
relevantné dôkazy vo vzťahu k tvrdeným zásahom do jej osobnostných práv, do jej rodinného a
súkromného života, podľa kritérií stanovených v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale naopak
jej tvrdenia sú vágne, bez bližšej individualizácie k osobe žalobkyne. K nepeňažnej forme náhrady

nemajetkovej ujmy v podobe písomného ospravedlnenia namietol, že takto formulované ospravedlnenie
nemôže realizovať Ministerstvo spravodlivosti SR na základe rozsudku všeobecného súdu, nakoľko
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako základného ľudského práva (čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) je oprávnený konštatovať/vysloviťvýlučne ÚS SR, ktorý tak navyše už učinil v menovanom náleze. K vzájomnému vzťahu medzi náhradou
nemajetkovej ujmy a primeraným finančným zadosťučinením v konaní o ústavnej sťažnosti uviedol,
že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že došlo ku

konštatovaniu porušenia ústavných práv žalobkyne a toto (vrátane finančného zadosťučinenia) ÚS SR
považoval za dostatočné a primerané odškodnenie žalobkyne, ako na jednu z podstatných okolností
majúcich vplyv na prípadný vznik nemajetkovej ujmy. Poukázal na závery odbornej literatúry, podľa
ktorých: „V praxi môže nastať situácia, keď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie
za nečinnosť orgánu verejnej moci alebo za zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky) - zastávame názor, že v takomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo
zbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“, čo korešponduje aj s § 9 ods. 6
zákona č. 514/2003 Z. z., tzn., ak už raz o spôsobenej nemajetkovej ujme rozhodol ÚS SR, a to
konštatovaním porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vrátane poskytnutia
finančného zadosťučinenia, ako v tomto prípade, tak zákon vylučuje pri odškodňovaní priznať (ďalšie)

finančné zadosťučinenie. Uviedol, že ÚS SR v náleze zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, svojim
rozhodnutím mienil konečným spôsobom reparovať stav neistoty žalobkyne konštatovaním porušenia jej
právapriznanímprimeranéhofinančnéhozadosťučineniapredstavujúcedovŕšenieochranyporušeného
práva, žalobkyňa tak podaním žaloby vyjadruje nespokojnosť s vyššie citovaným nálezom ÚS SR,
pričom odškodnenie žalobkyne možno bezpečne považovať za spravodlivé a konečné. Mal za to, že

priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by došlo jednak k porušeniu
§ 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj neprípustnej revízii nálezu ÚS SR zo dňa 03.11.2022, č.
k. I. ÚS 393/2022-40.

3. Žalobkyňa v replike poukázala na to, že definuje začiatok a trvanie Napádaného konania, od

ktorého časového obdobia je odvodzovaný priamy zásah do osobnostných práv od nápadu veci na
Odvolací súd – teda od 22.02.2019 až do 05.10.2022, kedy bola vec opätovne vrátená Okresnému
súdu, čo predstavuje dobu 3 rokov 7 mesiacov a 13 dní (zaokrúhlene 43 mesiacov), ktorú pripisuje
v plnom rozsahu na ťarchu Odvolaciemu súdu a za ktorú Odvolací súd v celom rozsahu zodpovedá,
teda napadá konanie ako celok, nie v rámci časového rozsahu určeného prostredníctvom Nálezu.

Uviedla, že v zmysle ustálenej praxe ESĽP je pri stanovení výšky priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v prípadoch, kedy dôjde ku konštatovaniu porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, potrebné vychádzať z celkovej dĺžky konania, nie z dĺžky trvania
zbytočných prieťahov. Mala za to, že v prejednávanej veci je irelevantné, kedy sa obrátila so svojou
ústavnou sťažnosťou na Ústavný súd, nakoľko je zrejmé, že v čase kedy došlo k podaniu ústavnej

sťažnosti, Krajskému súdu v Trnave už dávno uplynula lehota na vydanie rozhodnutia, a teda objektívne
dochádzalo k zásahu do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v
primeranej lehote a dôležitý je výsledok prerokovania Ústavnej sťažnosti; zároveň ani samotným
vydaním rozhodnutia vo veci samej nedošlo k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami,
ale až právoplatným skončením celej veci sa definitívne odstráni právna neistota medzi sporovými

stranami.Pokiaľideomajetkovúškoduajejrozsahuviedla,ževprípadetrovkonaniajepotrebnéuplatniť
inýrežimakopritzv.klasickejškodeaúbytkunamajetku,apretoniejepovinnávkonaníonáhraduškody
voči štátu preukazovať reálny úbytok na majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok
na majetku v prípade uznesenia všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a
v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej aj „vyhláška o odmenách“), kedy prílohou vyčíslení súdom priznaných trov nikdy nie je
aj doklad, ktorý preukazuje úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré boli právnym zástupcom vyčíslené,
avšak postupuje sa tak, že musí ísť o trovy účelné a súvisiace s nesprávnym úradným postupom.
Poukázala tiež na to, že existencia týchto trov právneho zastúpenia bude dodatočne preukázaná aj
výsluchom jej samotnej. Dôvodila tiež, že nakoľko tieto trovy si nemohla uplatniť voči protistrane v

napádanom súdnom konaní pred Krajským súdom v Trnave, na ich vyčíslenie nebol dôvod do času
ich predbežného prerokovania na základe podanej žiadosti, pričom jej právny zástupca ju zastupuje
vo viacerých veciach, pri ktorých mu faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác na
všetkých veciach a odmena advokáta podlieha obchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu. Uviedla,
že nehradila výlučne na základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou

žalobou, nakoľko hradí právneho zástupcu na základe dohodnutej hodinovej odmeny, avšak nárok
na náhradu škody v podobe účelne vynaložených trov má len v rozsahu tarifnej odmeny tak, ako
si ju aj uplatnila a tak ako bola vyčíslená v čase pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie,
avšak ktorá nereflektuje skutočne uhradené sumy jej právnemu zástupcovi vo vzťahu k poskytovaniuprávnych služieb v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Argumentovala tiež, že z ust. § 18 ods.
2 zákona o ZŠVVM nevyplýva, že má ísť o preukázateľne uhradené trovy konania, ale že má ísť o
účelne vynaložené trovy konania. Mala za to, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je

závislí od jeho priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu, pričom trovy súvisiace s
nesprávnym úradným postupom sú o to špecifickejšie, nakoľko si ich nemôže uplatniť voči protistrane,
keďže ide o trovy ktoré vznikli z dôvodu nesprávneho úradného postupu „štátu“. Poukázala na to, že
z ust. § 18 ods. 3 zákona o ZŠVVM vyplýva, že si môže uplatniť trovy vypočítané len podľa tarifnej
odmeny a nie skutočne uhradenú odmenu, ktorá bola individuálne dohodnutá s advokátom. Mala za to,

že na základe vyčíslenia trov právneho zastúpenia, zápisnice z porád advokáta s klientom a právneho
rozboru, pričom ide o úkony právnej pomoci podľa vyhlášky o odmenách, v tomto štádiu konania
dostatočným spôsobom preukázala existenciu, dôvodnosť a účelnosť predmetných trov, ktorých cieľom
bolo definitívne odstránenie nesprávneho úradného postupu v napádanom súdnom konaní, pričom
všetky uplatnené úkony právnej pomoci sú účelne vynaložené a sú súvisiace s nesprávnym úradným
postupom s cieľom jeho odstránenia. Mala za to, že vyžadovanie akéhokoľvek ďalšieho preukázania

zaplatenia trov konania súvisiacich s nesprávnym úradným postupom, vyčíslených v súlade s Vyhláškou
oodmenáchnazákladeadvokátskejtarify,zostranysúdubypodľajejprávnehonázorunebolonamieste
aj preto, že ide z jej strany len o žiadosť minimálneho nároku, na ktorý má právo a nejde o sumu, ktorú
reálne uhradila zvolenému právnemu zástupcovi, pričom táto odmena je advokátskym tajomstvom a
obchodným tajomstvom a zároveň vyžadovanie tohto preukázania sa javí ako diskriminačné v porovnaní

napr. s analogickou situáciou, kedy by bol osobe v trestnom konaní ustanovený obhajca z radov
advokátov ex offo, ktorý v prípade oslobodenia či zastavenia trestného stíhania voči takejto osobe
nemusí sa domáhať náhrady škody od štátu, pretože takéto trovy automaticky znáša štát. K nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že pokiaľ ide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
tá sa v prejednávanej veci prezumuje pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu v súvislosti s

prieťahmi v konaní a až prípadná závažná ujma do práva na ochranu osobnosti podlieha následne
bremenu tvrdenia a bremenu dôkazu. Zároveň uviedla, že má záujem preukazovať vznik a intenzitu
nemajetkovej ujmy v ďalšom priebehu konania v rámci dokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne
vykonaním ďalších dôkazov, ktorých potreba vykonania vyplynie z už vykonaného dokazovania. Pokiaľ
ide o základný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý sa prezumuje, mala za to, že v tomto smere

v súlade s obráteným dôkazným bremenom objektívne nemôže preukázať, že nedošlo k zásahu do jej
práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko taký záver by sa priečil právoplatnému
Nálezu Ústavného súdu. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného zásahu do
osobnostnej sféry žalobcu a výške uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedla, že rozsah zásahu do jej
práv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania pred konajúcim súdom, pričom

všetky skutočnosti vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy a vzniku nepríjemných životných situácií
bude predmetom dokazovania a jej výsluchu pred konajúcim súdom. K námietke ohľadne nepeňažnej
formy náhrady nemajetkovej ujmy formulovanej v podobe písomného ospravedlnenia uviedla, že v rámci
žiadosti o ospravedlnenie nežiada zo strany Slovenskej republiky konajúcej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky konštatovanie že došlo k zásahu, nakoľko to už konštatoval Ústavný súd v

Náleze, avšak že na základe takto konštatovaného zásahu sa Slovenská republika ospravedlňuje. K
vzájomnémuvzťahumedziprimeranýmfinančnýmzadosťučinenímanárokomnanáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch dôvodila, že pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
nedošlo k skúmaniu skutočnej ujmy, preto sa môže so žalobou obrátiť na všeobecný súd s návrhom
na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v opačnom prípade by bola zákonná

úprava náhrady nemajetkovej spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch
konaní úplne obsolentná. Argumentovala tiež nemožnosťou aplikácie ust. § 9 ods. 6 zákona o ZŠVVM
v znení Novely na jej prípad, čím by došlo k popretiu práv, ktoré nadobudla ešte pred účinnosťou
Novely v rozpore s princípom právnej istoty, z ktorého dôvodu je o to viac potrebné rozlišovať medzi
rozhodovaním Ústavného súdu Slovenskej republiky o primeranom finančnom zadosťučinení a nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon poukázala na to, že namiesto plynulého postupu
Krajského súdu v Trnave v napádanom konaní smerujúceho k právoplatnému rozhodnutiu veci, a tým aj
k nastoleniu definitívnej právnej istoty, nasledovalo v dôsledku neprimeranej dĺžky napádaného konania
ibaobdobiedlhodobýchnegatívnychzásahovdojejosobnostnejintegrityvplývajúcenajejčesť,vážnosť,
povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, ku ktorým bude

vypočutá v rámci fázy dokazovania, pričom stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby rozhodne presiahli
základný rámec. Následne zopakovala (v súlade so žalobou) následky v jej osobnostnej sfére v príčinnej
súvislosti s neprávnym úradným postupom v Napádanom konaní.4. Žalovaný v duplike zotrval na tom, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v rozsahu
vymedzenom žalobkyňou. Uviedol, že pokiaľ sa žalobkyňa snaží presadiť záver o potrebe prihliadať
na celkovú dĺžku napádaného konania sp. zn. 24Co/41/2019, v skutočnosti potom verifikuje záver,

že nemožno identifikovať obdobie zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 24Co/41/2019, ktoré by
nebolo „pokryté“ nálezom ÚS SR zo dňa zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40. Mal za to,
že z tohto dôvodu v prípade žalobkyne neexistuje obdobie zbytočných prieťahov, ktoré by nebolo
saturované ÚS SR (nálezom zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40), tzn. neexistuje nesprávny
úradný postup, za ktorý by zodpovedal žalovaný v intenciách § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.

a za ktorý by nebola poskytnutá satisfakcia samotným nálezom. Dôvodil tiež, v prípade žalobkyne
neexistuje prekážka priamej aplikácie ustanovenia § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom
znení, vylučujúca vznik práva na náhradu škody (spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy), ak
ÚS SR v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, pričom
však právo žalobkyne na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. nikdy nevzniklo, a
na tomto nič nezmenila ani novela zákona č. 514/2003 Z. z. účinná od 01.07.2023, keďže za ujmu,

ktorá bola žalobkyni spôsobená zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní v rozsahu identifikovaným
nálezom ÚS SR zo dňa 03.11.2022, sp. zn. I. ÚS 393/2022-40, bola žalobkyni poskytnutá satisfakcia
samotným nálezom. Poukázal na to, že žalobkyňa netvrdí a ani nepreukazuje vznik žiadnej ďalšej
ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní konštatovanými predmetným nálezom ÚS SR, za
ktorú by žalobkyni nebola poskytnutá satisfakcia nálezom zo dňa 03.11.2022, preto v súvislosti s

nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v konaní sp. zn. 24Co/41/2019,
preukázaným existenciou nálezu ÚS SR, nemôže byť žalobkyni v tomto konaní poskytnutá žiadna ďalšia
satisfakcia, keďže táto jej už bola poskytnutá v konaní o jej ústavnej sťažnosti zo strany samotného
ÚS SR na základe nálezu zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, pričom nie je možné, aby
všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva strany sporu

na bezprieťahové konanie, a to osobitne za situácie, že k takémuto prieskumu už pristúpil ÚS SR a
rozhodol nálezom. K uplatnenej náhrade za majetkovú škodu uviedol, že konanie o náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je typickým sporovým konaním, na ktoré sa o. i. vzťahuje zásada
kontradiktórnosti zakotvená v čl. 8 CSP, a preto ak žalobkyňa požaduje náhradu majetkovej škody, je
povinnápožadovanúmajetkovúškodujasnešpecifikovaťasúčasnevznikmajetkovejškodyadôvodnosť

požadovanej náhrady aj preukázať, čo žalobkyňa v prípade požadovanej náhrady škody v sume 363,92
eura nepreukázala. Zdôraznil, že žalobkyňa „vynaloženie“ žiadnych trov konania nepreukázala. K úkonu
„vypracovanie právneho rozboru pre klienta k opodstatnenosti podania sťažnosti“ navyše uviedol, že
tento bol vo viacerých rozhodnutiach ÚS SR vyhodnotený ako neúčelný (práve účelnosť a vynaloženie
trov konania sú dva kľúčové aspekty determinujúce vznik práva na náhradu majetkovej škody v zmysle

§ 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), a to z dôvodu, že predmetný úkon bol implicitne zahrnutý
do úkonu „prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady“, resp. úkonu „písomné podanie
sťažnostiústavnémusúdu“,tzn.tvoríneoddeliteľnúsúčasťprevzatiaaprípravyzastúpeniaajeobsahom
podania ústavnej sťažnosti, preto ho ÚS SR nevyhodnotil ako samostatný relevantný úkon právnej
služby, za ktorý patrí samostatná náhrada (porov. III. ÚS 205/2020, III. ÚS 196/2020, II. ÚS 275/2020,

II. ÚS 5/2021). K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že akékoľvek žalobkyňou tvrdené
následky nesprávneho úradného postupu v jej imateriálnej sfére, boli posúdené a saturované nálezom
ÚS SR, z dôvodu ktorého sa nie je vôbec potrebné zaoberať tvrdeniami žalobkyne o vzniku nemajetkovej
ujmy, ani ďalšími parciálnym otázkam (napr. obrátené dôkazné bremeno, prezumovaná ujma, Apicella
proti Taliansku, atď.). Zdôraznil, že ÚS SR v náleze konštatoval, že síce postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/41/2019, bolo porušené základné právo žalobkyne na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd, avšak vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu (vo
výške 6.200 eur) dospel k záveru, že s prihliadnutím na dĺžku napádaného konania, predmet konania
a jeho význam pre sťažovateľku, jej ÚS SR priznal finančné zadosťučinenie 900 eur a vo zvyšnej

časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Mal za to, že neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že
žalobkyni patrí za namietané porušenie (totožné ako v ňou podanej ústavnej sťažnosti) ďalšie finančné
zadosťučinenie, keď priznaním akejkoľvek sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy v tomto konaní by
došlo jednak k porušeniu § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj neprípustnej revízii nálezu ÚS SR
zo dňa 03.11.2022, č. k. I. ÚS 393/2022-40, ako najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti v podmienkach

Slovenskej republiky.

5. Žalobkyňa v následnom vyjadrení v podstatnej časti zopakovala svoju doterajšiu argumentáciu,
uviedla, že žalobou napadá konkrétne obdobie, nie obdobie prieťahov v zmysle Nálezu, svojimi nárokmisa snaží domôcť náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z úplne odlišných titulov, než jej bolo
poskytnuté plnenie zo strany Ústavného súdu. Zopakovala, že Ústavný súd priznáva na základe svojej
voľnej úvahy bez vykonania dokazovania vo veci tzv. primerané finančné zadosťučinenie bez ohľadu

na to, aká ujma bola spôsobená, pričom právna úprava zákona o ZŠVVM pred účinnosťou novely dňa
01.07.2023 jej jednoznačne priznávala možnosť domáhať sa svojich nárokov napriek tomu, že došlo k
priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia zo strany Ústavného súdu v Náleze, ktorým Ústavný
súd potvrdil nesprávny úradný postup, a to okrem iného aj z dôvodu, že priznané primerané finančné
zadosťučinenie nepovažuje za dostatočne primerané, pričom uplatnením svojich nárokov len využíva

právne prostriedky nápravy, ktoré jej právny poriadok Slovenskej republiky dáva k dispozícii. K nároku
na náhradu majetkovej škody uviedla, že z § 18 ZŠVVM nie je možné vyvodiť, že sa na náhradu účelne
vynaložených trov konania má aplikovať ust. § 17 ods. 1 a teda aj definícia škody, ale to, že popri
inej škode, ktorá by mohla vzniknúť, má poškodený aj nárok na náhradu účelne vynaložených trov
konania, pričom z ust. § 18 ods. 1 nevyplýva, že by meradlom opodstatnenosti priznania nároku na
náhradu trov konania bolo preukázanie ich zaplatenia, ale jediným meradlom k tomu, aby popri prípadne

inom nároku na náhradu škody bol priznaný aj nárok na náhradu trov konania je vždy len ich účelnosť,
hospodárnosť a opodstatnenosť. Mala za to, že pojmom „skutočná škoda“ pri zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone orgánu verejnej moci v podobe nesprávneho úradného postupu možno rozumieť
náklady trov právneho zastúpenia, ktoré sú priznané v súlade s príslušnými procesnými pravidlami, t. j.
účelne alebo rozumne vynaložené náklady právneho zastúpenia podľa vyhlášky odmenách advokátov.

Poukázala na to, že žiadne zákonné ustanovenie neprikazuje preukázať reálny úbytok na majetku k
účelne vynaloženým trovám spojeným s uplatňovaním práv a právom chránených záujmov vo vzťahu
k nesprávnemu úradnému postupu, ale stačí ak sa preukáže, že úradný (súdny) postup nebol správny,
poškodený bol právne zastúpený a že úkony obhajoby boli reálne vykonané, keď navyše skutočne
uhradená odmena jej právneho zástupcu je predmetom obchodného a advokátskeho tajomstva, nakoľko

má nárok len na tarifnú odmenu. Zároveň rozšírila žalobu o príslušenstvo požadovaných nárokov z
náhrady škody a z nemajetkovej ujmy o úroky z omeškania. Napokon uviedla, že si dovoľuje touto cestou
ospravedlniť svoju neprítomnosť na súdnom pojednávaní nariadenom na Mestskom súde Bratislava
IV na deň 01.04.2025 o 13:00 hod., na ktorom mala byť vypočutá, a to z dôvodu jej nepriaznivého
zdravotného stavu, ktorý jej neumožňuje účasť na nariadenom súdnom pojednávaní, zároveň vzhľadom

na doterajšiu skutkovú, vecnú ako aj právnu argumentáciu uvedenú vo všetkých doterajších písomných
podaniach netrvá na vykonaní dôkazu – jej vypočutí v predmetnom konaní, má za to, že dostatočným
spôsobom preukázala dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými podaniami,
ktorá zrejme preukazuje (i) vznik nároku na náhradu škody vo výške 363,92 eura spolu s príslušenstvom,
ďalej (ii) vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.683,19 eura spolu s príslušenstvom

v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp.
zn. 24Co/41/2019, dáva – prostredníctvom svojho právneho zástupu – súhlas konajúcemu súdu na
prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez jej osobnej prítomnosti (t. j. bez vypočutia Anny Baudyšovej).

6.Žalovanývreakciinarozšíreniežalobyoúrokyzomeškaniauviedol,žežalobkyňasitentonárokmohla

kvalifikovane uplatniť už žalobou a keďže tak neurobila, je daný priestor pre aplikáciu § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z., ktorý vkladá súdom do rúk oprávnenie určiť začiatok plynutia omeškania neskôr, preto
úrok z omeškania nemôže byť dôvodný skôr ako bol žalobkyňou riadne uplatnený, prioritne má však
za to, že nakoľko samotné nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy sú nedôvodné, nedôvodným
musí byť aj požiadavka na priznanie príslušenstva k týmto nárokom.

7. Žalobkyňa v poslednom písomnom vyjadrení na uvedené reagovala tak, že si splnila v súlade so
zákonom všetky zákonné povinnosti vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania, nepremeškala
žiadnu lehotu, nespôsobila žiadne porušenie právnych predpisov alebo iný úkon, ktoré by spôsobovali
uplatneniu úrokov z omeškania hmotnoprávne alebo iné oslabenie a pri určovaní výšky úrokov z

omeškania vychádza ex lege z doslovného zákonného znenia § 16 ods. 4 zákona o ZŠVVM. Mala za to,
že samotná voľba, či si uplatní úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky alebo nie, je výlučne na
jej voľbe a rozhodnutí, pričom žiaden právny predpis jej neukladá „sankciu“, že ak sa rozhodne uplatniť
úroky z omeškania k požadovaným nárokom neskôr v konaní, preto neexistuje „priestor pre aplikáciu“
voľnej úvahy a určenie nároku na úroky z omeškania k dátumu ich uplatnenia v konaní na súde.

8. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:8.1. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ďalej
aj „ústavný súd“) ústavný súd rozhodol, že: „1. Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn.
24Co/41/2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky (tu žalobkyne – pozn. súdu) na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach; 2. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 900 eur,
ktoré jej je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 3.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania 738,47 eur a zaplatiť ich právnemu
zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu; 4. Vo zvyšnej časti ústavnej
sťažnosti nevyhovuje.“ V odôvodnení nálezu ústavný súd okrem iného konštatoval, že sťažovateľka
sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. mája 2022 domáhala vyslovenia porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej aj „Ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“) a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej aj „Dohovor“) v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach a základného práva na spravodlivý proces (ďalej aj „Medzinárodný pakt“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej aj „Charta“), navrhla tiež prikázať krajskému súdu konať bez
zbytočných prieťahov, priznať finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne 6.200 eur a náhradu

trov konania. Vychádzal z toho, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 24. marca
2017 domáhala proti žalovanej spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., Teplická 7434/147, Piešťany,
IČO 47 244 895, určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, okresný
súd v namietanom konaní rozsudkom č. k. 15Csp/43/2017 zo 6. novembra 2018 určil, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, vo zvyšnej časti konanie zastavil, krajský súd v

namietanom konaní rozsudkom č. k. 24Co/41/2019 zo 6. novembra 2019 rozsudok okresného súdu
potvrdil, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Cdo/69/2020 z 30. novembra 2021 zrušil
rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že dovolací súd konštatoval, že rozsudok
odvolacieho súdu bol založený na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenie náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere), ktorá bola podkladom na záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver

je/nie je bezúročný, pričom dňa 13. septembra 2002 bolo krajským súdom vydané ďalšie rozhodnutie,
kde uznesením rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V rámci posúdenia dôvodnosti ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatoval, že
predmetom napadnutého konania je spor o bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru,
pričom vec sťažovateľky nie je z právneho hľadiska zložitá na posúdenie a patrí medzi bežnú agendu

všeobecných súdov; dokazovanie v konaní je realizované primárne formou listín, čo nerobí dokazovanie
náročným; v správaní sťažovateľky nezistil také skutočnosti, ktoré by prispeli k zbytočným prieťahom v
konaní a jej význam sporu nemá v úmysle zľahčovať. Uviedol tiež, že posudzoval celkovú dĺžku konania
od podania žaloby (24. marca 2017) do podania ústavnej sťažnosti (5. mája 2022), teda päť rokov
a dva mesiace, pričom z chronológie úkonov vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodol

po jednom roku a ôsmich mesiacoch (6. novembra 2018), z dôvodu podaných odvolaní sporových
strán bol spis 22. februára 2019 predložený krajskému súdu, proti rozsudku krajského súdu zo 6.
novembra 2019 (o potvrdení rozsudku okresného súdu) bolo vo veci podané dovolanie žalovanej, spis
sa od 23. apríla 2020 nachádzal na najvyššom súde, najvyšší súd uznesením z 30. novembra 2021
zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom,

spis sa opätovne nachádzal na krajskom súde od 24. februára 2022 a vedie sa pod novou sp. zn.
24CoCsp/16/2022, v období od 11. júla 2022 do 21. júla 2022 bol spis zapožičaný okresnému súdu
z dôvodu vyjadrenia sa okresného súdu k ústavnej sťažnosti, krajský súd následne uznesením z 13.
septembra 2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že rozhodovanie na odvolacom súde od nápadu veci 22.

februára 2019 do rozhodnutia potvrdzujúceho rozsudok okresného súdu 6. novembra 2019 trvalo
deväť mesiacov, pričom po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu je spis opäť na krajskom súde;
dĺžka konania na krajskom súde by bola ústavne akceptovateľná v prípade, ak by nedošlo k zrušeniu
rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšším súdom v dovolacom konaní. Uvedené ústavný súd pri svojom
rozhodnutí zohľadnil a pripísal obdobie rozhodovania na najvyššom súde krajskému súdu (od 23. apríla

2020 do 24. februára 2022). Konštatoval, že krajský súd prispel k celkovej dĺžke konania od nápadu
veci 22. februára 2019 do podania ústavnej sťažnosti 5. mája 2022, teda tri roky a dva mesiace, pričom
vzhľadom na podrobné analýzy dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, čl. 38 ods. 2 Listiny, právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu. Časť sťažnosti týkajúcej
sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 Charty postupom okresného
súdu v napadnutom konaní ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z dôvodu, že krajský

súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol, nebolo zo strany ústavného súdu
potrebné doplniť ochranu aj o uloženie príkazu krajskému súdu vo veci konať (čl. 127 ods. 2 ústavy).
K uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti
žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne 6 200 eur. Zhodnotil, že
cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v

prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania
základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 Dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Zohľadňujúc celkovú dĺžku
konania (päť rokov a osem mesiacov) na všetkých súdnych inštanciách, nečinnosť a nesústredenú

činnosť krajského súdu, predmet sporu, význam sporu pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky,
ústavný súd v súvislosti s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde považoval za spravodlivé
priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 900 eur a v prevyšujúcej časti uplatneného
finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti nevyhovel. V rámci rozhodovania o trovách konania
ústavný súd priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov konania podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v celkovej sume 738,47 eura s tým, že pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný
súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a priznal jej
nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2022 (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a repliky), čo spolu predstavuje sumu 738,47 eura.

8.2. Dňa 04.01.2023 podala žalobkyňa sťažnosť na ESĽP, ktorou namietala nález ústavného súdu
vydaný vo veci jej sťažnosti s tým, že priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 eur
považovala za neprimerane nízke nezohľadňujúce celkovú dĺžku konania a intenzitu porušenia jej
základných práv a ujmu, ktorú utrpela v priebehu celého súdneho konania, a to nie len v konaní pred

Krajským súdom ale aj Okresným súdom, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd ústavnú sťažnosť označil
za nedôvodnú. Žiadala, aby ESĽP vyslovil, že postupom ústavného súdu bolo porušené jej právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a porušenia práva na opravný prostriedok podľa čl.
13 Dohovoru, ďalej aby ESĽP zaviazal Slovenskú republiku podľa čl. 41 Dohovoru k povinnosti uhradiť
primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000 eur, a tiež žiadala uhradiť trovy právneho zastúpenia

v súvislosti s podaním tejto individuálnej sťažnosti na ESĽP.

8.3. Z listiny označenej ako „Vypracovanie právneho rozboru pre klienta“ zo dňa 27.04.2022 súd zistil,
že podľa jej obsahu mal právny zástupca žalobkyne poskytnúť žalobkyni právne posúdenie a právnu
analýzu možností v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní pred Krajským súdom v Trnave pod

sp. zn. 24Co/41/2019 s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP, osobitne
k možnosti podania sťažnosti predsedovi súdu a podania ústavnej sťažnosti, súčasne priblíženie
osobitosti konania na ústavnom súde a informovania o možnom výsledku tohto konania. V závere
listiny sa nachádza text „Právny zástupca je ako advokát viazaný – podľa zákona č. 586/2003 Z.z.
o advokácii v platnom znení – povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný

právny rozbor podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske
tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce
základný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne
požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v
súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek

orgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané.“

8.4. Z listiny označenej ako „ZÁPISNICA Z PORADY ADVOKÁTA S KLIENTOM“ zo dňa 14.12.2022
súd zistil, že právny zástupca žalobkyne sa mal stretnúť so žalobkyňou za účelom poskytnutia právnej
analýzy, prediskutovania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 a za

účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v
konaní žalobkyne, ďalej ju mal oboznámiť s možnosťou obrátiť sa v danej veci na ESĽP a ozrejmiť
jej osobitosti tohto konania s dôrazom na daný prípad. Tiež sa mali dohodnúť na ďalšom postupe a
procesnej stratégii v konaní vedenom aktuálne na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017prvostupňové konanie), predložiť jej najvýznamnejšie rozhodnutia ústavného súdu, ako i Európskeho
ESĽP a tiež zodpovedať všetky jej otázky v súvislosti s nálezom ústavného súdu I. ÚS 393/2022-40 zo
dňa 03.11.2022. V závere listiny sa nachádza text „Právny zástupca klienta je ako advokát viazaný –

podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení - povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym
tajomstvom), a preto všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym
zástupcom. ako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov. podliehajú zo strany advokáta prísnej
povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca
zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce základný obsah a predmet porady medzi advokátom

a klientom. Striktne požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany
advokátskeho tajomstva (v súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou,
s výnimkou súdu či akéhokoľvek orgánu, ktorému je tento toto podanie zasielané.“

8.5. Z listiny označenej ako „Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“ zo
dňa 31.07.2023 súd zistil, že právny zástupca žalobkyne vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia

v súvislosti s konaním vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave (?) ako odvolacom súde pod sp.
zn. 24Co/41/2019 za tri úkony právnej služby po 89,46 eura + režijný paušál po 11.63 eura + 20 % DPH,
spolu 363,92 eura, a to 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej porady advokáta s klientom – prevzatie
veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom
absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti

predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2. vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie
právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k
opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho
odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu neefektívnej a nesústredenej činnosti konajúceho
súdu, 3. ďalšia porada s klientom, v trvaní viac ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada

s klientom, za účelom prediskutovania nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa
03.11.2022,aprediskutovanieďalšiehopostupuscieľomabsolútnehoodstráneniazbytočnýchprieťahov
v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP. Na konci listiny sa nachádza text:
„Emília Vozárová ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim advokátom vykonali všetky vyššie uvedené
úkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom vyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania

advokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom podľa zákona o advokácii.“

8.6. Listom zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
o predbežné prerokovanie totožného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
výkonom verejnej moci, a to na rovnakom skutkovom a právnom základe ako žalobou v posudzovanej

veci.

8.7. Listom zo dňa 30.01.2024 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo žalobkyni, že
jej žiadosti nebolo vyhovené pre nesplnenie zákonných podmienok v podobe preukázania vzniku škody/
nemajetkovej ujmy a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdeniu

škodou.

8.8. Žalobkyňa navrhla vykonať dokazovanie zabezpečením spisu Napádaného konania na Krajskom
súde v Trnave a zabezpečením spisu konania vedeného od 01.06.2023 Okresným súdom Trnava,
do 31.05.2023 Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 15Csp/43/2017, od 01.06.2023 pod sp. zn.

PN 15Csp/43/2017. Na otázku súdu (na pojednávaní konanom dňa 01.04.2025) na akú konkrétnu
skutočnosť navrhuje vykonať tento dôkaz, právny zástupca žalobkyne uviedol, že na preukázanie
postupuodvolaciehosúduvsúvislostisprieťahmivkonaníadĺžkytohokonania.Súduvedenémunávrhu
na dokazovanie nevyhovel, nakoľko ho považoval za neúčelný, nadbytočný a nehospodárny, keďže
pre posudzovanú vec podstatná skutočnosť (nesprávny úradný postup) bola konštatovaná nálezom

ústavného súdu, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal, a v ktorom sa nachádzali všetky potrebné
údaje o konaní pred všetkými (tromi) inštanciami všeobecných súdov. Na pojednávaní konanom dňa
01.04.2025 právny zástupca žalobkyne tiež navrhol písomný výsluch žalobkyne. Na otázku súdu, čo
bránilo právnemu zástupcovi navrhnúť tento dôkaz skôr tento uviedol, že v čase písania podania, kde
ospravedlnil neúčasť žalobkyne a súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti s tým, že nenavrhuje

jej výsluch, predpokladal, že jej zdravotný stav sa zlepší, ale nakoľko k tomu nedošlo, tak navrhuje
tento písomný výsluch. K uvedenému súd uvádza, že písomný výsluch žalobkyne jej právny zástupca
navrhol až po postupe súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., t. j. po tom, ako určil, ktoré skutkové tvrdenia
sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná aktoré dôkazy nevykoná a aké je predbežné právne posúdenie veci. Zdôvodnenie právneho zástupcu,
prečo tento dôkaz nenavrhol skôr, považuje súd v prvom rade za nepreukázané a následne (aj)
za celkom zmätočné a nelogické, keďže v predposlednom podaní (zo dňa 27.11.2024) uviedol, cit.:

„Žalobca (Anna Baudyšová) si dovoľuje touto cestou ospravedlniť svoju neprítomnosť na súdnom
pojednávaní nariadenom na Mestskom súde Bratislava IV na deň 01.04.2025 o 13:00 hod., na ktorom
mal byť vypočutý, a to z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, ktorý mu neumožňuje účasť
na nariadenom súdnom pojednávaní. Žalobca odkazuje konajúci súd na všetku doterajšiu skutkovú,
vecnú ako aj právnu argumentáciu žalobcu uvedenú vo všetkých doterajších písomných podaniach

žalobcu, ktoré sú zaznamenané v (i) žalobe žalobcu doručenej súdu dňa 05.02.2024 a (ii) vyjadrení I.
žalobcu zo dňa 03.09.2024 a (iii) v tomto vyjadrení II. žalobcu zo dňa 27.11.2024 v predmetnom konaní.
Zároveň v súvislosti s podaniami podľa predchádzajúcej vety žalobca oznamuje, že netrvá na vykonaní
dôkazu – vypočutí žalobcu (Anny Baudyšovej) v predmetnom konaní. Žalobca má za to, že dostatočným
spôsobompreukázaldôvodnosťaopodstatnenosťpodanejžalobyspojenejsostatnýmipodaniami,ktorá
zrejme preukazuje (i) vznik nároku na náhradu škody vo výške 363,92 EUR spolu s príslušenstvom,

ďalej; (ii) vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.683,19 EUR spolu s príslušenstvom
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp.
zn. 24Co/41/2019. Žalobca dáva – prostredníctvom svojho právneho zástupu – súhlas konajúcemu
súdu na prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez osobnej prítomnosti žalobcu (t. j. bez vypočutia
Anny Baudyšovej).“ Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa (jej právny zástupca) už v čase písania

predmetného podania (27.11.2024) vedela, že sa nezúčastní na nariadenom pojednávaní (01.04.2025)
zo zdravotných dôvodov (ktoré žiadnym spôsobom nešpecifikovala ani nepreukázala), pričom už vtedy
mohla navrhnúť svoj písomný výsluch (čo neurobila vtedy ani v neskoršom podaní, dokonca ani na
začiatku pojednávania a ani po prednese žaloby na pojednávaní), ale účelovo tak urobila až po postupe
súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., z dôvodu ktorého súd pri aplikácii sudcovskej koncentrácie konania

podľa § 153 C.s.p. (na čo boli splnené všetky zákonné podmienky v zmysle predmetného ustanovenia,
vrátane potreby nariadenia ďalšieho pojednávania vo veci v prípade jeho akceptovania) tento dôkaz
nevykonal. Z podania žalobkyne zo dňa 27.11.2024 pritom celkom jednoznačne vyplýva, že na svojom
výsluchu netrvala, nakoľko mala za to, že jej nárok je (už) dostatočne preukázaný (teda nie z dôvodu
svojho /nepreukázaného/ zdravotného stavu).

9. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

9.1. Podľa § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „zákon

č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

9.2. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

9.3. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.
vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

9.4. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d)
Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

9.5. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

9.6. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

9.7. Podľa § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2023 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom
súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky

v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd
pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o
spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri
tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane
poškodeného.

9.8. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

9.9. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán

písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

9.10. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.1a).

9.11. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

9.12. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

9.13. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.
9.14. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifnáodmena advokáta. 9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody pred príslušným orgánom.

9.15. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

10. Žalobkyňa sa v posudzovanej veci domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní

vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24Co/41/2019 (ďalej aj „Napádané konanie“), čo bolo
konštatované nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022.
Uplatnila si náhradu (majetkovej) škody spočívajúcej v náhrade trov konania, ktoré mali byť vynaložené v
súvislostisNapádanýmkonaním,anáhradunemajetkovejujmy,ktorájejmalabyťspôsobenávdôsledku
zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie. Listom
zo dňa 09.08.2023 žalobkyňa požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nebolo jej však
vyhovené, preto sa so svojím nárokom obrátila žalobou na súd v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z..

11. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti uplatňovanej bez ohľadu na
zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné podmienky, a to existencia
nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, existencia škody
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou/ujmou a takýmto nezákonným rozhodnutím
či nesprávnym úradným postupom. Existencia všetkých troch podmienok musí byť pritom v konaní

bezpečne preukázaná, nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z nich. Požiadavka na
kumulatívne splnenie uvedených podmienok vedie k tomu, že ak nie je naplnená čo aj len jedna z nich,
žalobe nie je možné vyhovieť bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné podmienky.

12. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V prípade splnenia zákonných podmienok pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa poškodenému uhrádza skutočná
škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková
ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne
negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť,
doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Kritériami pre

určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. osoba
poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

13. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej
moci v podobe zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp.
zn. 24Co/41/2019 v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., tento mal súd za preukázaný nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, ktorým ústavný súd

konštatoval, že postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 24Co/41/2019 bolo porušené
základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

14. Pokiaľ ide o ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobkyňa si uplatnila náhradu (majetkovej) škody spočívajúcej
v náhrade trov konania, ktoré ňou mali byť vynaložené v súvislosti s Napádaným konaním, konkrétnesa malo jednať o náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby po 89,46 eura + režijný
paušál po 11.63 eura + 20 % DPH, spolu 363,92 eura, a to 1. prevzatie veci a príprava vrátane prvej
porady advokáta s klientom – prevzatie veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom

prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní
a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti, 2.
vypracovanie právneho rozboru - vypracovanie právneho rozboru pre klienta s poukazom na ustálenú
rozhodovaciu prax ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti predsedovi súdu či
podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov konaní z dôvodu

neefektívnej a nesústredenej činnosti konajúceho súdu, 3. ďalšia porada s klientom, v trvaní viac
ako jednu hodinu - právna analýza a následná porada s klientom, za účelom prediskutovania nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie
ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na
možnosť podať individuálnu sťažnosť na ESĽP.

15. K uvedenej (majetkovej) škode súd v prvom rade uvádza, že žalobkyňa žiadnym spôsobom
nepreukázala (napriek tomu, že to bolo zo strany žalovaného počas celého konania od jeho začiatku
namietané), že by uvedené trovy právneho zastúpenia (spočívajúce v odmene právneho zástupcu
a jeho hotových výdavkoch) vynaložila, teda uhradila svojmu právnemu zástupcovi; nepreukázala tak
vznik tejto škody. Škodou sa pritom rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,

je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada
škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu
spôsobenejujmy,nievšakviac.Rozlišujúsadvadruhyškody,atoskutočnáškodaaušlýzisk.Skutočnou
škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca

majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku
škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí
dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u
skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Z uvedených charakteristík pojmov škoda,

skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky
mohla vzniknúť v budúcnosti. Skutočnú škodu ani ušlý zisk preto nemožno priznať do budúcnosti ako
ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009). Skutočná škoda teda predstavuje zmenšenie majetku, resp.
úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal, a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie

veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu
veci do predošlého stavu (R 55/1971). Žalobkyňa však takéto (akékoľvek) zmenšenie majetku, resp.
úbytok majetku nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto nároku na náhradu
škody. Nebola pritom dôvodná jej argumentácia, že nie je povinná preukazovať reálny úbytok na
majetku, rovnako ako nie je povinná preukazovať reálny úbytok na majetku v prípade uznesenia

všeobecného súdu o trovách konania, ktoré sú vyčíslené na základe a v súlade s vyhláškou č. 655/2004
Z.z.. Žalobkyňa totiž evidentne nerozlišuje medzi procesnoprávnym nárokom na náhradu trov konania
vyplývajúcim z procesného predpisu (napr. zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, zákon č.
161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok), ktorý
vzniká(až)nazákladerozhodnutiasúduvpríslušnomsúdnomkonanívzávislostinajehovýsledkuariadi

sa procesnými zásadami (zásada úspechu, zásada zavinenia), a hmotnoprávnym nárokom na náhradu
škody vyplývajúcim z hmotného práva (v tomto prípade zákona č. 514/2003 Z.z. a prostredníctvom
jeho § 25 ods. 1 aj zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), na ktorého vznik musia byť splnené
hmotnoprávne podmienky vyplývajúce z príslušnej hmotnoprávnej úpravy (ktoré sú celkom odlišné
a nezávislé od procesnoprávnej úpravy). Nebol preto žiadny rozumný dôvod uplatňovať v tomto prípade

„iný režim ako pri tzv. klasickej škode“ ako sa toho účelovo domáhala žalobkyňa. Navyše, v rozpore
s tým sama žalobkyňa v replike poukazovala na to, že existencia týchto trov bude dodatočne preukázaná
aj jej výsluchom (k čomu však nedošlo, ako bolo vysvetlené v bode 8.8. odôvodnenia). Poukazovala
tiež na to, že jej právny zástupca (rovnaký ako v posudzovanej veci) ju zastupuje vo viacerých veciach,
pri ktorých jej faktúry zasiela na mesačnej báze podľa vykonaných prác, pričom ona nehradila výlučne

na základe faktúry konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré sú uplatnené podanou žalobou, nakoľko
hradí právneho zástupcu na základe dohodnutej hodinovej odmeny. Žalobkyňa však ani tieto faktúry
(ani žiadne iné platby) svojmu právnemu zástupcovi nepreukázala. Bez právneho významu bol aj
jej poukaz na to, že odmena advokáta podlieha obchodnému ako aj advokátskemu tajomstvu, keďžalobkyňa bola povinná (pokiaľ chcela byť v konaní úspešná) svoj nárok pred súdom preukázať. Súd
v tejto súvislosti len na okraj poznamenáva, že v jednotlivých predložených listinách o úkonoch právnej
služby (vypracovanie právneho rozboru veci pre klienta, zápisnica z porady advokáta s klientom) sa

nachádzal text v znení „Právny zástupca je ako advokát viazaný – podľa zákona č. 586/2003 Z.z.
o advokácii v platnom znení – povinnosťou mlčanlivosti (advokátskym tajomstvom), a preto podaný
právny rozbor (všetky stretnutia ako i porady medzi klientom a advokátom ako jeho právnym zástupcom.
ako i ich samotný priebeh a obsah rozhovorov v prípade Zápisnice z porady advokáta s klientom
– pozn. súdu) podlieha zo strany advokáta prísnej povinnosti dodržiavať a rešpektovať advokátske

tajomstvo. Z uvedeného dôvodu právny zástupca zasiela iba toto „stručné“ podanie zachytávajúce
základný obsah a predmet podaného právneho rozboru veci zo strany advokáta pre klienta. Striktne
požadujeme, aby bola zabezpečená a garantovaná nedotknuteľnosť ochrany advokátskeho tajomstva (v
súvislosti s obsahom tohto dokumentu) pred akoukoľvek treťou osobou, s výnimkou súdu či akéhokoľvek
orgánu, ktoré mu je tento toto podanie zasielané.“ Povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a advokátske
tajomstvo sa teda zaviazal advokát, pričom vo vzťahu k súdu boli tieto povinnosti vylúčené. Navyše súd

poukazuje na to, že žalobkyňa mohla preukázať úhradu trov právneho zastúpenia svojmu právnemu
zástupcovi aj takým spôsobom, aby nedošlo k „ohrozeniu“ tohto „tajomstva“ (napr. s prekrytím podstatnej
časti konkrétnej sumy platby alebo za pomoci inej technickej úpravy a pod.). Rovnako nesprávne
argumentovala žalobkyňa tým, že trovy konania sú špecifickým druhom škody, ktorý je závislý od jeho
priznania uznesením vo veci konajúceho všeobecného súdu. V tomto prípade totiž uplatnené trovy

konania (trovy právneho zastúpenia) neboli závislé od ich priznania uznesením vo veci konajúceho
všeobecného súdu (ani nemohli byť), ale nakoľko sú uplatnené ako škoda (ktorej náhradu si žalobkyňa
uplatňuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), sú závislé od ich vynaloženia, teda úhrady žalobkyňou, a tým
od zmenšenia majetkového stavu resp. majetkového úbytku žalobkyne ako poškodenej (a nie od jej
úspechu v súdnom konaní a následnom priznaní trov súdnym rozhodnutím /k uvedenému vzťahu reálnej

úhrady trov konania uplatnených ako náhrada škody v režime zákona č. 514/2003 Z.z. a zmenšenia
majetkového stavu poškodeného ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody porov. napr. rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/106/2013 zo dňa 09.04.2014/). Napokon súd poukazuje na to,
že v listine označenej ako „Vyčíslenie náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia“ zo dňa
31.07.2023 sa na konci listiny nachádza text: „Emília Vozárová ako klient týmto potvrdzuje, že so svojim

advokátom vykonali všetky vyššie uvedené úkony právnej pomoci, tak ako sú uvedené advokátom
vyššie (v stručnosti), a to z dôvodu zachovania advokátskeho tajomstva medzi advokátom a klientom
podľa zákona o advokácii.“, teda ide o potvrdenie o vykonaní úkonov právnej pomoci inou osobou ako
žalobkyňou.

16. Okrem toho však súd poukazuje tiež na to, že uplatnené úkony právnej služby ako „1. prevzatie
veci a analýza a následné stretnutie s klientom, za účelom prediskutovania ďalšieho postupu s cieľom
absolútneho odstránenia zbytočných prieťahov v konaní a posúdenia opodstatnenosti podania sťažnosti
predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti“ a „2. vypracovanie právneho rozboru pre klienta s
poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu a ESĽP k opodstatnenosti podania sťažnosti

predsedovi súdu či podania ústavnej sťažnosti s cieľom efektívneho odstránenia zbytočných prieťahov
konaní z dôvodu dlhotrvajúcej nečinnosti súdu“, sú pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby -
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. (prípadne úkonu právnej služby - písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo
protistrane týkajúce sa veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v prípade

úkonu pod č. 2.), za ktorý bola žalobkyni priznaná náhrada trov v konaní o jej ústavnej sťažnosti
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022 (ako za úkon
prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti – porov. bod 25. odôvodnenia nálezu).
Žalobkyňa teda nielenže účelovo rozdelila jeden (resp. dva) úkon právnej služby na tri samostatné
úkony, ale si ešte aj duplicitne uplatnila náhradu trov za tento (tieto) úkon(y) právnej služby, za ktorý(é)

jej už bola priznaná náhrada (k účelovému rozdeľovaniu /drobeniu/ úkonov právnej služby porov.
tiež nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 205/2020 zo dňa 04.02.2021, sp.
zn. III. ÚS 196/2020 zo dňa 04.08.2020, sp. zn. II. ÚS 275/2020 zo dňa 22.10.2020, sp. zn. II. ÚS
5/2021 zo dňa 18.03.2021, ktoré boli všetky vydané vo veciach, v ktorých vystupoval pred ústavným
súdom ako právny zástupca sťažovateľa rovnaký právny zástupca ako v posudzovanej veci, čo svedčí

o opakovane a dlhodobo využívanej /zneužívanej/ praktike právneho zástupcu a o opakovanom a
dlhodobom nerešpektovaní právneho názoru vysloveného ústavným súdom k tejto praxi právneho
zástupcu). Pokiaľ ide o úkon právnej služby uplatnený ako „3. právna analýza a následná porada
s klientom, za účelom prediskutovania Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, a prediskutovanie ďalšieho postupu s cieľom absolútneho odstránenia
zbytočných prieťahov v konaní s dôrazom na možnosť podať individuálnu sťažnosť na Európsky súd
pre ľudské práva“, súd poukazuje na to, že žalobkyňa podala individuálnu sťažnosť na ESĽP, v ktorej

si uplatnila aj náhradu trov konania (v prípade uplatneného úkonu právnej služby platí to isté, čo bolo
uvedené vyššie, teda že je pravidelnou súčasťou úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom), pričom nebola úspešná a jej sťažnosť bola odmietnutá. V danom
prípade teda nemožno hovoriť ani o účelnom úkone právnej služby (okrem všetkých vyššie uvedených
dôvodov), za ktorý by jej mala byť priznaná náhrada škody.

17. Žalobkyňa si uplatnila tiež náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku
zbytočných prieťahov v Napádanom konaní, a to vo forme ospravedlnenia a peňažnej satisfakcie.
Tvrdila, že existencia dlhotrvajúceho Napádaného konania mala za následok vznik stavov stresu, hnevu,
depresií a úzkosti, ktoré atribúty však u nej presahujú základný rámec, keď liknavo sa vlečúce Napádané
konanie významne ovplyvnilo jej doterajší súkromný život a rodinné vzťahy, ťažko reparovateľný

moment dlhoročného stresu, depresií, pocitu frustrácie, ako aj stratu dôvery, že spor bude dovedený k
spravodlivému koncu, viedlo u nej k psychickým problémom a depresiám, nebyť zbytočných prieťahov
v Napádanom konaní, mohla viesť normálny život bez tlaku a depresií. Tvrdila, že Napádané konanie
zasiahlo nielen do oblasti jej vnútorného prežívania, ale aj do prostredia, v ktorom žila, sťažil sa jej
obvyklý spôsob života, a to možnosť viesť normálny a (v rámci možností) kvalitný život bez pocitov z

prebiehajúceho súdneho konania, bola v právnej neistote vo vzťahu k súdu prvej inštancie, Odvolaciemu
súdu a napokon aj k Najvyššiemu súdu, do dnešného dňa zažíva stavy plné stresu a neistoty, nakoľko
v prípade jej neúspechu bude musieť ako neúspešná strana nahradiť žalovaného trovy konania a trovy
právneho zastúpenia. Tvrdila tiež, že v očiach rodiny a vo svojich sociálnych kruhoch je braná ako osoba,
ktorá vedie dlhoročné súdne konanie s nebankovým subjektom, čo sa odráža na jej cti a dôstojnosti v

očiach rodiny a priateľov.

18. Vo vzťahu k uvedenému súd poukazuje na to, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa
týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak

rozsahdôkaznéhobremena(okruhskutočností,ktorémusiabyťpreukázané),akoajnositeľadôkazného
bremena. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej
škody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a
zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach,
pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre

žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď
sa domáha náhrady majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú
reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability, duševného zdravia,
ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len

ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti
tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na
individuálne okolnosti prejednávanej veci (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023).

19. K otázke existencie dôkazného bremena na strane žalobcu za účelom preukázania skutočností
svedčiacich o existencii škody, resp. nemajetkovej ujmy v konaniach, kde bola predmetom rozhodovania
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a teda že zásah nielen
mohol, ale aj skutočne vyvolal následné negatívne následky vo sfére, ktorá sa žalobcu (ako

poškodeného) bezprostredne dotýkala, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých
svojich rozhodnutiach (ktoré zhrnul v uznesení sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023, v ktorom
riešil obdobnú vec náhrady škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci
v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), pričom existenciu dôkazného bremena na strane
žalobcu najvyšší súd považoval za nevyhnutne danú. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/44/2017 zo dňa

21.06.2018 konštatoval, že je úlohou súdu posudzovať závažnosť ujmy predovšetkým vo vzťahu k
tým jednotlivým osobnostným sféram, ktoré poškodená osoba v žalobe uplatňuje. V rozhodnutí sp.
zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.12012 najvyšší súd k nemajetkovej ujme uviedol, že hoci výšku
nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. oúvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú
dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.

nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne. Rozhodnutím sp.
zn. 2Cdo/30/2019 zo dňa 30.09.2019 najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vyčítal
mu, že bez náležitého odôvodnenia zvýšil výšku nemajetkovej ujmy bez toho, aby uviedol, čo považoval
za preukázané a čo nie, a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme

a jej výške dospel k záveru o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v rozhodnutí sp.
zn. 2Cdo/68/2017 zo dňa 31.01.2019 najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že neuviedol, čo považoval
za preukázané a čo nie, a na základe akých konkrétnych dôkazov pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme
a jej výške v zmysle § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru o priznanom rozsahu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022
najvyšší súd konštatoval, že posúdenie otázky výšky náhrady nemajetkovej ujmy je výsledkom procesu

komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a
ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. V
rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2020 zo dňa 25.03.2021 najvyšší súd poukázal na to, že určenie výšky
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu
hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom

kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Rovnako aj v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/263/2020 zo dňa
31.03.2022 najvyšší súd k otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že je vždy závislá od
výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré
sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/58/2021
zo dňa 28.02.2022 najvyšší súd odmietol argumentáciu dovolateľa (žalobcu), že bolo povinnosťou

žalovanej preukázať, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
krajského súdu nemajetková ujma nevznikla. Poukázal na to, že tzv. obrátené dôkazné bremeno je
typické pre iné súdne konania, napr. antidiskriminačné spory alebo spory o ochranu osobnosti podľa §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

20. Uvedené závery najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj na posudzovanú vec (hoci neboli vyslovené
priamo v konaniach o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci
v prieťahoch v konaní), keďže zákon č. 514/2003 Z.z. pri úprave spôsobu a rozsahu náhrady škody
nerozlišuje právnu udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Spôsob odškodnenia upravený
v § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je spoločný pre všetky zásahy orgánov verejnej moci, ktoré sú

predmetom úpravy citovaného zákona (teda nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie
alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe, alebo
nesprávny úradný postup).

21. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 7Cdo/222/2021 zo dňa 30.03.2023, kde predmetom posúdenia bola nemajetková ujma spôsobená
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, pričom
najvyšší súd v tomto rozhodnutí k otázke dôkazného bremena konštatoval (body 23. až 27.
odôvodnenia), cit.: „23. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou za
to, že ak v konaní neboli preukázané tvrdenia strany, prejaví sa to v jej procesnom neúspechu.

Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v súdnom
spore odvodzuje opodstatnenosť svojho nároku a ich označenie ma aj procesnoprávne dôsledky. V
danom prípade je to samotný zákonodarca, ktorý stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné
pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, z čoho potom vyplýva, že nárok
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho

úradnéhopostupu,bezzreteľananásledkydopaduvzniknutejujmynajednotlivéstránkyživotadotknutej
osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i
zbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu
ujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného
nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej

ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto
vzniknutej ujmy. Takúto dôkaznú silu nemôžu dosiahnuť len výpoveď poškodeného, ako ani dôkaz
o nepriaznivom zdravotnom stave a hmotnej núdzi poškodeného, bez preukázania aj ich príčinnejsúvislosti práve s nesprávnym úradným postupom. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho
konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je
už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je na poškodenom,

aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. 24. V súvislosti s uvedeným
v predchádzajúcom odseku je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by
vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej

reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia
kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha
výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). Pokiaľ dovolateľka odkazovala na rozsudok
Veľkého senátu Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006, je potrebné si uvedomiť, že zákon
č. 514/2003 Z. z. ako norma súkromného práva, v prípade splnenia zákonných podmienok pre priznanie
nemajetkovej ujmy poškodenému v peniazoch, pri určovaní jej výšky v § 17 ods. 3 ukladá prihliadať

najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Preto
nemožno hovoriť v danom prípade o odškodňovaní morálnej ujmy, ktorá bola priznaná za prieťahy v
žalobkyňou citovanom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), a to v osobitne

upravenomkonaníbezrealizáciedokazovania,čojepríznačnéiprevnútroštátnyústavnýsúd,ktorésúdy
pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva. Práve v konaniach pred týmito súdmi (Ústavný
súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva) stačí vo všeobecnosti konštatovanie
prieťahov v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy (spočívajúcej i stave neistoty ohľadom výsledku
konania) nie je potrebné preukazovať, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov

v konaní. Vyplýva to priamo z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, týkajúcej sa ústavných sťažností
vo veciach zbytočných prieťahov, v rámci ktorých ani ústavný súd pri rozhodovaní o žiadostiach o
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako kompenzačného prostriedku nemajetkovej ujmy
nepostupuje paušálne, ale vždy vychádza z konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu, ktoré konanie
žalobkyňa v konečnom dôsledku neiniciovala. 26. I keď je nesporné, že nečinnosť orgánu verejnej

moci, či zbytočné prieťahy v konaní dozaista predstavujú pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu,
to však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. I keď v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania je možné ujmu

spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je predmetom samotného
dokazovania posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy už nestačí iná forma zadosťučinenia
(napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a
pod.). Inými slovami poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností
umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik

nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom
konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať. 27. Iná argumentácia (vrátane
žalobkyňou predostretej v dovolaní) by podľa dovolacieho súdu bola v rozpore s ustanovením § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie

primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu
nemožno reparovať inak.“

22. Súd poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018
zo dňa 15.08.2018, v ktorom ústavný súd podrobil prieskumu závery Krajského súdu v Bratislave

vyslovenévrozsudkusp.zn.2Co/240/2016zodňa30.05.2018vkonaníonáhraduškodyanemajetkovej
ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní (ktoré závery ústavný
súd považoval za ústavne konformné a ústavnú sťažnosť sťažovateľa napádajúceho tieto závery
krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú), kde krajský súd konštatoval, cit.: „Nemajetková
ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne

negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť,
doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demoštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je
potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu.Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené
na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach

spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.
V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh
skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť,
potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej

existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na
jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. (...)
Priznanie nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu však nie je následkom
nesprávneho úradného postupu súdu, na ktorý by žalobca mal nárok už v prípade samotného
konštatovania nesprávneho úradného postupu, ale musia byť splnené ďalšie podmienky vzniku
tohto nároku, ktoré žalobca, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázal. Nárok na

nemajetkovú ujmu mohol byť žalobcovi priznaný iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy
v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však
ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik

tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom
ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,

aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Pri posudzovaní intenzity
zásahu je potrebné za určujúce hľadisko považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže
ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako
treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na

zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o
maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany
akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery
či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a
pod.). Zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen

tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že
nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi
automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel,
že žalobca dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s

nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní
dôkazne nepodložené. Vo vzťahu k skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej
žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie
poukazovanímnato,ževzniktakejtoujmysavprípadeporušenieprávanaprejednanievecivprimeranej

lehote prezumuje, náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov,
ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III.
V tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by
vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková

ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z
ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie
splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej
výšky, stíha výlučne poškodeného. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v

odvolaní, s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu
konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od
žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž, ako už bolo uvedené, v rozpore sustanovením§17ods.2zák.č.514/2003Z.z.,ktorýnepochybnevzniknárokunanáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú

nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje judikatúrou
NS ČR a zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011, odvolací súd poukazuje
na to, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy v zákone Slovenskej
republiky č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je označené stanovisko pre účely preskúmavanej
veci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v

mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.
Konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy,
nemožno stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a
priznávaním odškodnenia v tomto konaní. Zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie
nemajetkovej ujmy je postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok Veľkého senátu ESĽP
Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod st.č. 64890/01, na ktorý sa žalobca odvoláva.

Odvolací súd opäť poukazuje na ustanovenie § 17 zákona 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa pri žalobách
o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným

násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna
ujma, ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú
môže bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské
práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu
(t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a

priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov
v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch
sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v
závislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej
únie iba Európsky súd pre ľudské práva, ktorí pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva.

Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú
ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu
poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa
posudzujevzhľadomnaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,akoajvzhľadomnazávažnosťnásledkov,ktoré

vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem
súkromného práva. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné pre rozhodnutie
v danej veci zodpovedanie otázky nastolenej žalobcom, či je v justičnej praxi Slovenskej republiky
prípustné, aby všeobecné súdy v podmienkach platného znenia zákona o zodpovednosti za škody pri
výkone verejnej moci a Civilného sporového poriadku eliminovali judikatúru ESĽP, konkrétne Judikát

ESĽP Angelina Apicella proti Taliansku /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke,
že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa
nevyžadujú žiadne dôkazy a preto návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky nevyhovel.“
23. Súd si dovolil odcitovať podstatnú časť odôvodnenia predmetných rozhodnutí súdov vyššej
inštancie, keďže sa v nich vysporiadali s prevažnou väčšinou rozhodujúcich argumentov a námietok

žalobkyne prezentovaných aj v posudzovanej veci (vrátane argumentu o obrátenom dôkaznom bremene
žalovaného a poukazovania na rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29.
marca 2006, sťažnosť č. 64890/01, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky vrátane jeho
zjednocujúceho stanoviska č. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011 a ďalších súdnych rozhodnutí), preto
súd stotožňujúc sa v celom rozsahu s uvedenými právnymi závermi súdov a nimi použitými argumentmi,

nezistiac žiadne dôvody pre odchýlenie sa od nich ani v posudzovanej veci, v podrobnostiach na
ne odkazuje bez potreby nadbytočne opakovať tie isté dôvody, ktoré viedli aj tunajší súd k tým
istým záverom. Pre úplnosť dodáva, že aj ESĽP vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme a povesti(rozhodnutie Tolstoy Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu), a že pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (rozhodnutie Flux proti Moldavsku alebo Steel
aMorrisprotiSpojenémukráľovstvu),načovtunajšíchpodmienkachodkázalajNajvyššísúdSlovenskej

republiky (napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 7/2017 zo dňa 13.07. 2013, sp. zn. 2Cdo 30/2019 zo dňa
30.09.2019 a mnohých ďalších).

24. V súlade s vyššie uvedeným súd uzatvára, že povinnosťou žalobkyne bolo v konaní nielen tvrdiť,
ale aj preukázať jednotlivé následky namietaného nesprávneho úradného postupu významné z hľadiska

požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a tiež, že tieto následky boli v príčinnej súvislosti s namietaným
nesprávnym úradným postupom. Hoci súd pripúšťa, že nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné
prieťahy v konaní už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu (konkrétne ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania) a túto ujmu možno (v základnom rámci)
predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, o ujmu akej intenzity ide, kedy je
na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku

zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal, a uniesol
tak dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu
v peniazoch. Ani existencia vyššie uvedeného predpokladu (prezumpcie) teda poškodeného nezbavuje
povinnosti preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu. Je

to totiž práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v
povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti svedčiace o tom, že mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, ktorá si vyžaduje priznanie materiálnej
(relutárnej) satisfakcie. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha

výlučne poškodeného. V súlade s uvedeným tak žalobkyňu v konaní zaťažovala nielen povinnosť tvrdiť
existenciu relevantných (kvalifikovaných) skutočností umocňujúcich zásah do kvality jej života alebo
ovplyvnenie jej životnej situácie, ktorými odôvodňovala vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný
postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti
v konaní hodnoverne preukázať. To sa však nestalo, keď žalobkyňa žiadne dôkazy v tomto smere

nepredložila a na svoju dôkaznú povinnosť tak celkom rezignovala (ako bolo vysvetlené v bode 8.8.
odôvodnenia). Žalobkyňa dostatočne spoľahlivo (vôbec) nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré jej mali
vsúvislostisnesprávnymúradnýmpostupomvzniknúťajejvšeobecnétvrdeniavtomtosmeretakzostali
v konaní celkom dôkazne nepodložené. Nepreukázala náležite existenciu ani rozsah kvalifikovaných

nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, hoci
ju v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom
rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu (v
príčinnej súvislosti s ním) vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo potrebné priznať náhradu
v peniazoch.

25. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré
podmieňuje vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného
nesprávneho úradného postupu aj tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje
konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Výška

nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.).

26. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022
pritom bolo konštatované, že postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 24Co/41/2019 bolo
porušené základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Rovnako
jej súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 900 eur. Žalobkyňa sa pritom ústavnou sťažnosťou
domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 6.200 eur. Pri určení primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu,
zohľadňujúc celkovú dĺžku konania (päť rokov a osem mesiacov) na všetkých súdnych inštanciách,
nečinnosť a nesústredenú činnosť krajského súdu, predmet sporu, význam sporu pre žalobkyňu

a jej správanie. V prevyšujúcej časti uplatneného finančného zadosťučinenia ústavnej sťažnosti
nevyhovel, pričom konštatoval, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez porušovania základného práva.

27. Z uvedeného je teda zrejmé, že nemajetková ujma žalobkyne spôsobená namietaným nesprávnym
úradnýmpostupomspočívajúcimvzbytočnýchprieťahochvNapádanomkonaníužbolakompenzovaná,
a to nie len konštatovaním porušenia práva, ale aj priznaním finančného zadosťučinenia zo strany
ústavného súdu. Akýkoľvek nárok na priznanie ďalšieho zadosťučinenia (nielen finančného ale
aj morálneho) nad rámec už ústavným súdom priznaného zadosťučinenia (finančného vrátane

konštatovania porušenia práva) by žalobkyňa musela nielen dostatočne konkrétne odôvodniť (nielen
všeobecnými tvrdeniami o následkoch nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy
týkajúcej sa jej osoby v jednotlivých oblastiach jej života) ale aj hodnoverne preukázať (čo sa však
nestalo). Súd pritom považoval priznané zadosťučinenie zo strany ústavného súdu za v celom rozsahu
dostatočné (konštatovanie porušenia práva a priznané finančné zadosťučinenie) na kompenzovanie

ujmy spôsobenej žalobkyni namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných
prieťahoch v Napádanom konaní, a to nielen čo sa týka požadovanej relutárnej (peňažnej) ale aj
morálnej satisfakcie (vo forme ospravedlnenia). V tejto súvislosti súd len pre úplnosť dodáva, že určitým
prostriedkom (formou) kompenzácie je aj príkaz ústavného súdu, aby ten, kto porušil základné práva
a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal, uložený podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona

č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
pričom v danom prípade ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd vo svojom náleze v tejto súvislosti
konštatoval, že nepovažoval za potrebné doplniť ochranu žalobkyne aj o uloženie príkazu krajskému
súdu vo veci konať, keďže krajský súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol (čím
došlo /aj/ v tomto smere k náprave napádaného závadného stavu).

28. Na podporu vyššie uvedeného záveru súd poukazuje tiež na aktuálne znenie ustanovenia § 9
ods. 6 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spočívajúcej
v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti

rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní
o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení,
a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli
byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného. Hoci
žalobkyňa argumentovala nemožnosťou aplikácie tohto ustanovenia (účinného od 01.07.2023) na jej

vec s tým, že by došlo k popretiu práv, ktoré nadobudla ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia v
rozpore s princípom právnej istoty, súd zastáva názor, že týmto ustanovením došlo len k výslovnému
(exaktnému) legislatívnemu vyjadreniu toho, k čomu sa dalo dospieť výkladom relevantných ustanovení
zákona a aplikáciou príslušných právnych zásad už predtým (pred účinnosťou tohto ustanovenia)
a k čomu už skôr dospela aj odborná literatúra (porov. JAKUBÁČ, R.: Zákon o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, str. 85, cit.:
„ V praxi môže nastať situácia, keď Ústavný súd SR prizná primerané finančné zadosťučinenie za
nečinnosť orgánu verejnej moci alebo za zbytočné prieťahy v konaní (podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky) - zastávame názor, že v takomto prípade sa už nemožno domáhať náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo

zbytočnými prieťahmi v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z.“). V dôvodovej správe k predmetnému
ustanoveniu sa konštatuje, cit.: „V odseku 6 sa zabraňuje duplicite pri odškodňovaní za nesprávny
úradný postup, resp. zabraňuje sa i situácii, aby podľa zákona č. 514/2003 Z. z. mohlo byť priznané
zadosťučinenie, ak už súd v správnom súdnictve, Ústavný súd SR o primeranom zadosťučinení alebo
Európsky súd pre ľudské práva o spravodlivom zadosťučinení rozhodoval, a to bez ohľadu na to,

či toto priznal alebo nepriznal. Vo vzťahu k pojmu „primerané zadosťučinenie“ používanému v čl. I
a pojmu „nemajetková ujma“ používanému v čl. II predkladateľ uvádza, že vychádza z ich ustáleného
používania v dotknutých právnych predpisoch. V prípade čl. I podľa vzoru čl. 127 Ústavy a šiestej
hlavy zákona č. 314/2018 Z. z. a v prípade čl. II ide o zaužívaný pojem v zákone č. 514/2003 Z.z (napr. § 17 ods. 2) pričom na účely posudzovania duplicity pri odškodňovaní výrazne presahuje
účel tohto návrhu zákona vyriešenie vzťahu pojmov náhrada nemajetkovej ujmy a primerané finančné
zadosťučinenie. Je zrejmé, že pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z. z. a primeraného finančného zadosťučinenia súdom v správnom súdnictve, Ústavným súdom SR
a spravodlivým zadosťučinením Európskym súdom pre ľudské práva a môžu byť zohľadnené rovnaké
skutočnosti(takvzmysle,žepôjdeosatisfakciutohoistéhoobdobiaprieťahovvkonaníalebonečinnosti,
ako aj tých istých dopadov na poškodeného). Účelom predmetného ustanovenia je stanoviť pravidlo, ak
nejaké skutočnosti boli zohľadnené v uvedených konaniach, tieto nemôžu byť opätovne dôvodom na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnaké pravidlo sa navrhuje aj
v prípade, ak nejaké skutočnosti mohli byť zohľadnené v uvedených konaniach, ale neboli z dôvodu na
strane poškodeného, teda najmä preto, že ich v správnom súdnictve, v konaní pred Ústavným súdom
SR alebo v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva neoznačil.“ K uvedenému ustanoveniu
pritom neboli prijaté prechodné a záverečné ustanovenia týkajúce sa otázky časovej pôsobnosti
tejto právnej úpravy. Bez ohľadu na to však súd poukazuje na uvedené ustanovenie iba podporne,

na zdôraznenie presvedčivosti argumentácie použitej súdom vyššie. Paradoxne pritom aj samotná
žalobkyňa argumentovala (bod 118. žaloby), že pri určovaní konkrétneho spôsobu a výšky náhrady
za spôsobenú ujmu má byť zohľadňovaná (okrem iného) aj primeranosť ku kompenzácii zo strany
Ústavného súdu Slovenskej republiky (čo súd pri svojom rozhodovaní aj urobil). Taktiež, keď žalobkyňa
argumentovala, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 133 ods. 3 písm. e) zákona o Ústavnom súde Slovenskej
republiky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona 514/2003 Z.z.,
a že Ústavný súd Slovenskej republiky ponecháva v každom prípade priestor na ďalšiu aplikáciu
ustanovení zákona 514/2003 Z.z., súd uvádza, že uvedené nijako nespochybňuje, konštatuje len, že
ak sa žalobkyňa domáha v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ďalšej satisfakcie (nad rámec už

ústavným súdom priznanej satisfakcie) za to isté porušenie práva (za ten istý nesprávny úradný postup
spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní), o ktorom už rozhodoval ústavný súd a za
ktoré priznal žalobkyni satisfakciu, zaťažuje ju dôkazné bremeno preukázania následkov porušenia
práva (následkov nesprávneho úradného postupu v podobe nemajetkovej ujmy týkajúcej sa jej osoby
v jednotlivých oblastiach jej života nad rámec už priznanej satisfakcie), za ktoré si v konaní podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. uplatňuje túto satisfakciu. Toho si napokon bola vedomá aj samotná žalobkyňa,
keď (spočiatku) uvádzala, že „má záujem preukazovať vznik a intenzitu nemajetkovej ujmy v ďalšom
priebehu konania v rámci dokazovania, najmä jej výsluchom a prípadne vykonaním ďalších dôkazov“,
resp. že „rozsah zásahu do jej práv na ochranu osobnosti bude musieť byť predmetom dokazovania
pred konajúcim súdom, pričom všetky skutočnosti vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy a vzniku

nepríjemných životných situácií bude predmetom dokazovania a jej výsluchu pred konajúcim súdom“,
príp. že „...obdobie dlhodobých negatívnych zásahov do jej osobnostnej integrity vplývajúce na jej česť,
vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie, ku
ktorým bude vypočutá v rámci fázy dokazovania, pričom stavy stresu, depresií a úzkosti u jej osoby
rozhodne presiahli základný rámec“. Paradoxne potom pôsobilo, keď v predposlednom vyjadrení k veci

(vyjadreniezodňa27.11.2024)žalobkyňaospravedlnilasvojuneprítomnosťnanariadenompojednávaní
s tým, že netrvá na vykonaní dôkazu – jej vypočutí v predmetnom konaní, nakoľko má za to, že
dostatočným spôsobom preukázala dôvodnosť a opodstatnenosť podanej žaloby spojenej s ostatnými
podaniami, pričom dala výslovný súhlas súdu na prejednanie veci a na rozhodnutie veci bez jej osobnej
prítomnosti, t. j. bez jej vypočutia. Pokiaľ na pojednávaní konanom dňa 01.04.2025 právny zástupca

žalobkyne navrhol písomný výsluch žalobkyne, súd odkazuje na dôvody podrobne vysvetlené v bode
8.8 odôvodnenia, pre ktoré tomuto účelovému návrhu nevyhovel.

29. V rozpore s vyššie uvedenými závermi súdu pritom nie je ani rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 25Co/45/2017 zo dňa 09.05.2018, ktorým argumentovala vo svoj prospech žalobkyňa (rovnako

ako ďalšími rozhodnutiami vyšších súdnych inštancií a vrátane rozhodnutí ústavného súdu a ESĽP),
keď tento vychádza z rovnakých záverov a konštatácii ohľadne dôkazného bremena poškodeného vo
vzťahuknáhradenemajetkovejujmyuplatňovanejzanesprávnyúradnýpostupspočívajúcivzbytočných
prieťahoch v súdnom konaní (keď krajský súd v predmetnom rozsudku konštatoval, že „Priznanie
náhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach

skutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok,
ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na
osobnosť fyzickej osoby. [...] samotný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže spôsobiť
poškodenému nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípadeuplatňovania si jej peňažnej náhrady, existenciu tejto nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach
života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a
efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného

nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného
predpokladať, je už predmetom ďalšieho dokazovania posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo
značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, o intenzite
a hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, v konaní hodnoverne preukázal. [...]
Nemajetková ujma je pritom spočívajúca i v stave neistoty ohľadne výsledku konania (samozrejme

okrem iného), kde ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje obtiažne a preto sa
v určitom základnom rozsahu predpokladajú. Žalobca preto nemusí preukazovať psychologickými, či
psychiatrickými posudkami, že u neho došlo k psychickej ujme. Také dôkazné prostriedky by ale mal
navrhnúť v prípade, že tvrdí ujmu závažnejšieho rozsahu, teda, že by tvrdil niečo, čo nebýva obvyklým
následkom, a je teda treba, aby existencia tvrdeného následku, ako i príčinná súvislosť medzi týmto
následkom a porušením práva boli nesporne preukázané. [...] povinnosťou žalobcu domáhajúceho

sa náhrady priamej materiálnej škody a tiež imateriálnej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená pri
výkone verejnej moci bolo nielen tvrdiť, ale prostriedkami procesného útoku preukázať vznik tejto
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho života, ale i to, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto ujmy,
čo ale v danom prípade vzhľadom na charakter posudzovaného konania, týkajúceho sa ústavou

zaručeného práva na obydlie a práva vlastniť majetok, by nepostačujúcim skutočne i bolo, s výnimkou
nemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku konania, ktorá sa v základnom
rozsahu predpokladá. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v súdnom konaní má
potom za následok neúspechu žalobcu a zamietnutie žaloby. [...] Keď sa domáha náhrady majetkovej,
ako i nemajetkovej ujmy (okrem nemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku

konania), musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a
že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom
prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané,
súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť
z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie

tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ Krajský
súd pritom v predmetnej veci priznal žalobcovi čiastočnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
práve s odkazom na charakter daného sporu, ktorý bezprostredne súvisel so stratou obydlia žalobcu a
jeho práva vlastniť majetok nie zanedbateľnej hodnoty, čo nebol posudzovaný prípad). Opätovne súd
zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje, že nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch

v konaní už sám o sebe predstavuje pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu (konkrétne ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania), ktorú možno v určitom (základnom
rámci) predpokladať, žalobkyňa však v posudzovanej veci nepreukázala, že v konkrétnostiach išlo
o ujmu takej intenzity a rozsahu (z hľadiska skutočností umocňujúcich hĺbku zásahu a významne
ovplyvňujúcich jej životnú situáciu), na ktorej reparáciu by bolo potrebné priznať žiadanú náhradu

v peniazoch. Táto ujma (spočívajúca v neistote žalobkyne ohľadne výsledku konania) bola pritom už
v dostatočnom rozsahu (v plnej miere) kompenzovaná nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. I. ÚS 393/2022-40 zo dňa 03.11.2022, ktorý pri určení primeraného finančného zadosťučinenia
(vrátane konštatovania porušenia práva) vychádzal z konkrétnych okolností prípadu, zohľadňujúc
celkovúdĺžkukonania,nečinnosťanesústredenúčinnosťkrajskéhosúduvNapádanomkonaní,predmet

sporu, význam sporu pre žalobkyňu a jej správanie, teda všetky skutočnosti, ktorými argumentovala
aj v posudzovanej veci (a ktorými argumentovala aj v podanej ústavnej sťažnosti, dokonca s použitým
rovnakých formulácií vrátane odkazu na rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko
zo dňa 29. marca 2006, sťažnosť č. 64890/01 a judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky
reprezentujúcu jeho zjednocujúcim stanoviskom č. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.04.2011). Súd preto nevidel

žiadny rozumný dôvod na to, aby žalobkyni (aj pri zohľadnení všetkých okolností, ktorými argumentovala
v posudzovanej veci ako celková dĺžka konania, nečinnosť krajského súdu v Napádanom konaní,
predmet sporu, význam sporu pre žalobkyňu, osobu žalobkyne, jej vek a ďalšie) za rovnaký následok
(spočívajúci v neistote žalobkyne ohľadne výsledku konania) vychádzajúci z rovnakého porušenia práva
(nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v Napádanom konaní) priznal ďalšie

finančné zadosťučinenie. Existenciu (ani rozsah) ďalších tvrdených nepriaznivých následkov, ktoré jej
mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom v jej osobnej sfére a týkajúce jednotlivých
oblastí jej života (v súkromnom, rodinnom a ďalšom prostredí) žiadnym spôsobom nepreukázala (hoci ju
v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať /aspoň v základnom rozsahu/skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu /v príčinnej
súvislosti s ním/ vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu bolo potrebné priznať /ďalšiu/ náhradu
v peniazoch).

30. Súd zastáva názor, že žaloba žalobkyne predstavuje iba vyjadrenie jej nespokojnosti s výsledkom
konania o jej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom, ktorý nevyhovel jej žiadosti o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia uplatneného v sume 6.200 eur, ale priznal jej „iba“ sumu 900
eur, ktorú považoval za spravodlivé finančné zadosťučinenie s konštatovaním, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých
sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen
vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva, pričom
nepovažoval za potrebné doplniť ochranu žalobkyne aj o uloženie príkazu krajskému súdu vo veci
konať, keďže krajský súd vo veci uznesením z 13. septembra 2022 opätovne rozhodol. Súd má za
to, že skutočným účelom žaloby žalobkyne v posudzovanej veci bolo zvrátiť tento (z jej pohľadu

neúspešný) výsledok, o čom svedčí aj obsah individuálnej sťažnosti žalobkyne podanej na Európsky
súd pre ľudské práva, ktorou namietala predmetný nález ústavného súdu s tým, že priznané primerané
finančné zadosťučinenie v sume 900 eur považovala za neprimerane nízke. Rovnako o tom svedčí
aj použitá argumentácia žalobkyne v posudzovanej veci, keď uviedla, že priznané primerané finančné
zadosťučineniezostranyústavnéhosúdunepovažujezadostatočné,pričomuplatnenímsvojichnárokov

v posudzovanej veci len využíva právne prostriedky nápravy, ktoré jej právny poriadok dáva k dispozícii.
Účelom žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z.z. však nemôže byť zvrátenie ani náprava rozhodnutia
ústavnéhosúduresp.Európskehosúdupreľudsképráva,nakoľkotunajšísúdbysatýmstavaldopozície
orgánu nadradeného ústavnému súdu resp. Európskemu súdu pre ľudské práva, čo mu v žiadnom
ohľade neprináleží.

31. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietol.

32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1

C.s.p. tak, že žalovanému, ktorému ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania,
túto náhradu nepriznal, nakoľko ich náhradu jednak nežiadal priznať a jednak žiadne trovy mu v konaní
ani nevznikli (žiadne mu zo spisu nevyplývajú).

33. Celkom na záver považuje súd za potrebné vyjadriť sa k spôsobu koncipovania jednotlivých

podaní právnym zástupcom žalobkyne z hľadiska ich rozsahu, obsahu a početnosti, ktorý spôsob súd
hodnotí negatívne ako neúčelný a nehospodárny, vymykajúci sa zaužívaným štandardom poskytovania
právnych služieb advokátom v súdnom konaní, neprispievajúci k racionalizácii procesného postupu
a nastoleniu efektívneho justičného dialógu založeného na nevyhnutnej miere vecnosti, stručnosti a
prehľadnosti jednotlivých procesných úkonov, a vo svojich dôsledkoch majúci negatívny dopad na

všetkých aktérov tohto dialógu (na žalovaného, ktorý na tieto podania musel reagovať, na súd, ktorý sa
musel vysporiadať nielen s jednotlivými podaniami právneho zástupcu ale aj s reakciami žalovaného
na ne, a potenciálne v ešte väčšom rozsahu na ďalšie súdne inštancie prichádzajúce do úvahy pri
využití opravných prostriedkov). Súd pritom nijako nespochybňuje, že je vecou právneho zástupcu,
akú taktiku a formu právnej argumentácie pri vedení právneho zastúpenia zvolí, táto by však nemala

bezdôvodne prekračovať zaužívané profesionálne štandardy a primeranú mieru vecnosti, hospodárnosti
a účelnosti v súlade s charakterom konania. Repetitívny štýl podaní, založený na bezúčelnom opakovaní
jednotlivých námietok a argumentov a ich vzájomné prelínanie naprieč podaniami často doplnené
o rozsiahle odkazy na množstvo judikatúry (neraz bez relevantného súvisu resp. účelovo citovanú
bez celkového kontextu), nijako neprispel k efektívnemu priebehu konania, a v konečnom dôsledku

ani k úspechu žalobkyne v konaní. Navyše, z úradnej činnosti je súdu známe, že právny zástupca
postupuje identickým spôsobom aj v množstve ďalších konaní (ako na to poukázal aj žalovaný),
jeho podania majú opakujúci sa charakter a šablónovitú štruktúru, obsahujú štandardizované pasáže
a opakovane sa vyskytujúce identické jazykové formulácie, pričom súhrnne vytvárajú dojem hromadne
generovaných dokumentov vypracovaných podľa jednotného vzoru doplnené o nevyhnutné časti

týkajúce sa konkrétneho prípadu (o čom svedčí napr. aj bod 162. žaloby, ktorý sa evidentne týka
celkom inej veci, a ktorá časť žaloby zrejme len nedopatrením nebola odstránená z inej obdobnej žaloby
rovnakého typu, ale tiež napr. označenie žalobkyne bez rozlišovania rodu ako „Žalobca“ a „Poškodený“
svedčí o absentujúcom individualizujúcom prístupe). Neštandardný štýl podaní právneho zástupcubol pritom už predmetom kritiky aj zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval,
že „Ani kvantita obsahu ústavných sťažností vygenerovaná prevažne prepisovaním všeobecných
judikatúrnych východísk, ktoré ústavný súd pozná a ktoré nemajú žiadny faktický skutkový súvis so

špecifickým postupom orgánov verejnej moci v rámci konkrétneho namietaného konania, nemôže
oslobodiť sťažovateľov od povinnosti splniť si zákonnú povinnosť podať ústavnú sťažnosť so všetkými
všeobecnými a osobitnými náležitosťami vrátane popisu skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo
podľa ich názoru dôjsť k porušeniu ich základných práv a slobôd.“ (uznesenie sp. zn. I. ÚS 532/2024 z
2. októbra 2024 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.

35/2024, obdobne uznesenie sp. zn. IV. ÚS 78/2025 zo dňa 25. februára 2025). Neprimerane rozsiahle
a neprehľadné procesné podania využívané v súdnych konaniach neunikli kritike ani súdov rovnakej
právnej proveniencie s ambíciou vyzvať do budúcnosti ich pôvodcov k ich skráteniu a odstráneniu
nadbytočného opakovania sa (porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.
10 As 92/2022 zo dňa 15.03.2023, bod 6., 7., a 8. odôvodnenia). Súd by preto uvítal, keby do budúcna
právny zástupca skonsolidoval svoje podania do podoby, ktorá prispeje k zachovaniu efektívneho

a racionálneho justičného dialógu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom
súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).