Rozsudok – Rodina a mládež – Iné práva… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. máj 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323010058
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323010058.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.

Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom B., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3
písm. d) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní
obžalovanej a prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo
dňa 27.05.2024, č. k. 1T/5/2023-476, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.05.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok
v celom rozsahu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaná A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom B.

u z n á v a z a v i n n ú ,ž e

v období od presne nezisteného dňa mesiaca október 2017 až do dňa 27.07.2022 v B. na ulici D. E.
XX, v byte na 3. poschodí, kde žila so svojimi maloletými deťmi F. G., nar. XX.XX.XXXX a H. G., nar.
XX.XX.XXXX, v kuchyni predmetného bytu napadla svojho maloletého syna F. G., nar. XX.XX.XXXX,
takým spôsobom, že ho udrela otvorenou dlaňou ľavej ruky do oblasti hlavy, na základe čoho maloletý
hlavou narazil na skrinku a následne spadol na zem, kde na neho ako ležiaceho 2 krát nohou dupla a
taktiež v kuchyni predmetného bytu napadla svojho maloletého syna H. G., nar. XX.XX.XXXX, takým
spôsobom,žepotom,čomaloletývyliezolnastoličkukmatkestojacejprikuchynskejlinke,hotátoudrela
po hlave, následkom čoho maloletý spadol zo stoličky a následne mu vulgárne nadávala a taktiež v

presne nezistený deň a v presne nezistenom čase až do dňa 27.07.2022 sa maloletým synom vyhrážala,
že ich zapichne tupým nožom, maloletým deťom počas tohto obdobia opakovane vulgárne nadávala
a osočovala ich napríklad so slovami: pál do piče, tí vyjebanci hnusní a škaredí, nakazení, zmrdi, čo mi
len žerú nervy, kokoti a v jednom prípade nabádala mal. H. G., aby povedal slovo „kurva“, čo menovaný
maloletý syn zopakoval, pričom toto svoje správanie z časti zaznamenávala a súčasne vysielala v živom
vysielanínasociálnejsietiTIKTOKavdôsledkuuvedenéhokonaniauobochmaloletýchdetíbolizistené
prítomné znaky sociálne a emočne zanedbávaného dieťaťa,

t e d a

- úmyselne vydala osobu mladšiu ako osemnásť rokov nebezpečenstvu spustnutia tým, že ju zvádzala
k nemravnému životu a čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
- dopustila sa slovne, fyzicky a verejne hrubej neslušnosti a výtržnosti tým, že napadla iného a čin
spáchala na chránenej osobe – dieťati, blízkej osobe a odkázanej osobe,

č í m s p á c h a l a- prečin ohrozovanie mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a

- prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139
ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d) Trestného zákona.

Z a t o j e j u k l a d á

podľa § 211 ods. 3, § 38 ods. 2, § 37 písm. h) a § 41 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od
06.08.2024 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok 4 (štyri) mesiace a 3 (tri) dni.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej A. B. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 27.05.2024, č. k. 1T/5/2023-476 uznal
obžalovanú A. B. (ďalej len obžalovaná) za vinnú zo spáchania prečinu ohrozovania mravnej výchovy
mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b),

písm. d), písm. h) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase ako aj v presne nezisteného dňa až do dňa 27. júla 2022 v B. na ulici D. E.
XX, v byte na 3. poschodí, kde žila so svojimi maloletými deťmi F. G., nar. XX.XX.XXXX a H. G., nar.
XX.XX.XXXX, v kuchyni predmetného bytu napadla svojho maloletého syna F. G., nar. XX.XX.XXXX,
takým spôsobom, že ho udrela otvorenou dlaňou ľavej ruky do oblasti hlavy, na základe čoho maloletý

hlavou narazil na skrinku a následne spadol na zem na stôl, kde ho ležiaceho na zemi 2 krát kopla a
taktiež v presne nezistenom čase ako aj v presne nezisteného dňa až do dňa 27. júla 2022 v kuchyni
predmetného bytu napadla svojho maloletého syna H. G., nar. XX.XX.XXXX takým spôsobom, že po
tom, čo maloletý vyliezol na stoličku k matke stojacej pri kuchynskej linke, ho táto udrela po hlave,
následkom čoho maloletý spadol zo stoličky a následne mu vulgárne nadávala a taktiež v presne

nezistený deň a v presne nezistenom čase až do dňa 27. júla 2022 sa maloletým synom vyhrážala, že ich
zapichne tupým nožom. Toto svoje správanie zaznamenávala a súčasne vysielala v živom vysielaní na
sociálnej sieti TIK TOK, pričom v dôsledku uvedeného konania u oboch maloletých detí boli znaleckým
dokazovaním zistené prítomné znaky sociálne a emočne zanedbávaného dieťaťa. Obžalovaná A. B.
svojím konaním si neplnila svoje rodičovské povinnosti tak ako to ukladá ust. § 28 ods. 1 písm. a) Zák.

č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Za to obžalovanej podľa § 211 ods. 3, § 38 ods. 2 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo
výmere 18 (osemnásť) mesiacov, výkon ktorého jej podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného
zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.
Po vyhlásení napadnutého rozsudku na hlavnom pojednávaní prokurátorka Okresnej prokuratúry

Galanta (ďalej len prokurátorka) zahlásila odvolanie čo do výroku o vine a treste v neprospech
obžalovanej. Obhajca obžalovanej JUDr. Karol Nagy (ďalej len obhajca) sa k opravnému prostriedku
nevyjadril. Obžalovanej, ktorá nebola prítomná pri vyhlásení rozsudku, bolo jeho písomné vyhotovenie
riadne doručené do vlastných rúk 21.06.2024.
Obžalovaná v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie podala, a to

osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 10.06.2024. V rámci neho obhajca uviedol,
žeodvolaniesmeruječodovýrokuovineatreste,nakoľkovykonanýmdokazovanímnebolopreukázané,
že by sa malo jednať o skutok patriaci pod právnu kvalifikáciu trestného činu ohrozovania mravnej
výchovy mládeže v dôsledku čoho obhajca považoval i uložený trest za nedôvodný. Obhajca ocenil
upustenie od právnej kvalifikácie skutku ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby ako to

navrhovala obžaloba, avšak mal zato, že obžalovaná sa svojim konaním nedopustila ani trestného činu
ohrozovania mravnej výchovy mládeže, pričom tomu nesvedčí ani vykonané dokazovanie.
Obžalovaná podané odvolanie odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu osobitným písomným
podaním doručeným okresnému súdu dňa 10.07.2024.
Obhajca zotrval na skutočnosti, že obžalovaná sa nedopustila svojim konaním ani trestného činu

ohrozovania mravnej výchovy mládeže tak, ako to má na mysli okresný súd, pričom tomu nesvedčíani vykonané dokazovanie. Okresný súd sa pri svojej argumentácii odvoláva primárne na znalecký
posudok Mgr. Kataríny Bielikovej, kde malo byť konštatované, že u maloletých boli prítomné znaky
sociálne a emočne zanedbávaného dieťaťa, pričom mali byť deti sociálne a emočne zanedbávané

od narodenia. Okresný súd v rámci svojej argumentácie uvádza, že pod spustnutím rozumieme
narušenie rozumového a mravného vývoja závažnejšieho charakteru. Avšak žiaden dôkaz vykonaný
počas doterajšieho konania nepreukazuje a ani len nenasvedčuje tomu, že by konanie obžalovanej
malo smerovať k narušeniu rozumového a mravného vývoja závažnejšieho charakteru maloletých detí
obžalovanej. Práve naopak všetky objektívne a vierohodné, vykonané dôkazy jednoznačne preukázali,

že obžalovaná sa primerane svojim možnostiam a schopnostiam, vrátane intelektuálnych, starala o
svoje maloleté deti. Bolo o ne vždy postarané, boli čisté a zdravé, pravidelne a preventívne s nimi
navštevovala detskú lekárku, plnila riadne predškolskú dochádzku so svojimi deťmi, tieto boli slušné
vo svojom správaní ako v predškolskom zariadení tak aj voči susedom, okoliu. Nebolo preukázané, že
by sa správali vulgárne ako ich matka, obžalovaná, čiže nie je dôvodná ani len domnienka, že by sa
vulgárne správanie ich matky malo na nich podpísať tak, že by konali vulgárne voči svojmu okoliu, resp.

boli spustnuté a viedli záhaľčivý alebo nemravný život, resp. by tomu v ich správaní niečo nasvedčovalo.
To, že u maloletých bola konštatovaná prítomnosť znakov sociálne a emočne zanedbávaného dieťaťa
ešte automaticky neznamená, že je narušený ich rozumový a mravný vývoj závažnejšieho charakteru.
V tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie a teda nie je možné toto konštatovať a na základe
tohto rozhodnúť a určiť vinu obžalovanej.

V ďalšom obhajca namietal, že nie je zrejmé, ktoré konanie obžalovanej malo byť dôvodom takého
záveru okresného súdu, či vulgárny prejav alebo facka daná obžalovanou (alebo úder po ruke
maloletého – podotkol, že údajné očité svedkyne – G. I. a J. C. - sa v tomto rozchádzajú). Ak by bola
prijatá argumentáciu okresného súdu, tak by trestom odňatia slobody, resp. trestnom podľa trestného
zákona vo všeobecnosti mali byť potrestaní všetci rodičia, ktorý na verejnosti vulgárne nadávajú a to

nielen svojim deťom, ale aj iným ľudom, a to teda vrátane napríklad spevákov, ktorí sú rodičmi (mnohé
texty piesní sú vulgárne, pričom nie jeden z nich má takýto vulgárny prejav aj v rámci konverzácie,
rozhovorov a pod.), hercov, ktorí sú rodičmi (obdobne ako pri spevákoch) a pod. Obdobne by to bolo
aj v prípade rodičov, ktorí „občas“ alebo „niekedy“, čo teda tiež vykazuje znaky dlhšej doby, dajú svojim
deťom po zadku alebo po rukách, hoci s argumentáciou, že je to „výchovné“. V tejto súvislosti poukázal

aj na výpoveď samotnej svedkyne J. C., na ktorú sa okresný súd odvoláva pri svojej argumentácii,
ktorá v rámci svojej výpovede priznala, že aj ona v rámci svojej výchovy deti udrela, hoci to následne
bagatelizovala. Bude voči tejto osobe začaté trestné konanie pre trestný čin ohrozovania mravnej
výchovy mládeže? Okresný súd konštatuje, že obžalovaná bola počas výchovy maloletých detí viackrát
upozorňovanánanegatívneavulgárnesprávanie,tedamalaamohlapredvídaťnásledokpredpokladaný

skutkovou podstatou tohto trestného činu. Nie je zrejmé, na základe akej úvahy dospel k takémuto
záveru, keď aj samotný okresný súd konštatoval, že u obžalovanej bola objektivizovaná mentálna
retardácia ľahkého stupňa s poruchami správania, čo má za následok zjednodušený a detinský pohľad
na seba, svoje okolie a fungovanie v bežnom živote a rovnako konštatoval aj to, že nemala vedomosť
o možnosti ohrozenia alebo porušenia záujmu chráneného Trestným zákonom.

Zároveň namietal aj výšku trestu uloženého obžalovanej, ktorý považoval za neprimerane prísny ak by
aj bola argumentácia súdu ohľadom skutku a jeho právnej kvalifikácii správna.
Vrámcikonečnéhonávrhuuviedol,ževprípadeobžalovanejnebolopreukázane,žesadopustilaskutku,
za ktorý bola odsúdená a teda je dôvodné, aby bola spod obžaloby oslobodená.

Prokurátorka zahlásené odvolanie odôvodnila osobitným písomným podaním okresnému súdu
17.07.2024.
Po rekapitulácii výrokov a odôvodnenia napadnutého rozsudku brojila, že s tvrdeniami súdu nie je možné
súhlasiť, z nasledovných dôvodov.
V prvom rade citovala ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Následne uviedla, že skutok právne

kvalifikovaný ako trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods.
3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona je zločinom, pričom
Trestný zákon za takýto zločin určuje trestnú sadzbu od 7 rokov do 15 rokov. Zločinu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona sa dopustí ten, kto blízkej osobe, ktorá je v jeho starostlivosti

alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením
rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním,
vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným
správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť.Individuálnym objektom trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby je zabezpečenie ochrany
blízkych osôb a zverených osôb pred vznikom fyzického alebo psychického utrpenia v dôsledku konaní
identifikovaných v písmenách a) až e) základnej skutkovej podstaty uvedenej v § 208 odseku 1. Hlavným

objektom tohto trestného činu je ochrana blízkej osoby a zverenej osoby pred domácim násilím. Trestný
čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby je teda typickým, aj keď zďaleka nie jediným, predstaviteľom
trestných činov súvisiacich s tzv. domácim násilím. Samotný pojem „domáce násilie“ nie je definovaný
v žiadnom z ustanovení Trestného zákona. Domáce násilie je však definované v zákone o obetiach,
ktorý v § 2 ods. 1 písm. e) definuje trestný čin domáceho násilia ako trestný čin spáchaný násilím

alebo hrozbou násilia na príbuznom v priamom rade, osvojiteľovi, osvojencovi, súrodencovi, manželovi,
bývalom manželovi, druhovi, bývalom druhovi, rodičovi spoločného dieťaťa alebo inej osobe, ktorá s
páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti. Objektívna stránka trestného činu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby spočíva v špecifických útokoch identifikovaných v odseku 1 písm. a) až e)
na blízku osobu alebo osobu, ktorá je v starostlivosti alebo výchove páchateľa, ktorých následkom je
spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia poškodenej osobe (možná je aj kombinácia fyzického

a psychického utrpenia ako následkov takýchto útokov). Na naplnenie objektívnej stránky skutkovej
podstaty tohto trestného činu však nebude postačovať iba samotné preukázanie existencie útoku na
poškodenú osobu identifikovaného v odseku 1 písm. a) až e). Ďalším zákonným znakom objektívnej
stránky skutkovej podstaty je preukázanie následku takéhoto útoku na poškodenej osobe v podobe
spôsobenia fyzického utrpenia alebo psychického utrpenia. Pojmy fyzické alebo psychické utrpenie

je potrebné posudzovať ako fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý
život poškodenej (týranej) osoby, resp. podstatne narúšajú kvalitu jej života. Súdna prax definuje
fyzické alebo psychické utrpenie ako stav, vyznačujúci sa telesnými alebo duševnými bolesťami, ktoré
ovplyvňujú obvyklý spôsob života týranej osoby a netrvajú celkom krátky prechodný čas, spôsobený
ktorýmkoľvek konaním taxatívne uvedeným v § 208 ods. 1 písm. a) až e) Trestného zákona (uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 18. marca 2014, sp. zn. 2 Tdo 15/2014, a obdobne uznesenie Ústavného
súdu SR z 19. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 46/2017). Fyzické utrpenie sa bude spájať najmä s útokmi
uvedenými v písmenách a) až e) subsumovateľnými pod pojem „fyzické násilie“. Obdobne potom
psychické utrpenie bude možné spojiť s negatívnym následkom na duševnom zdraví, prejavujúcim sa
v znížení jeho kvality, resp. s poškodením duševného zdravia dotknutej osoby. K dosiaľ spomenutým

zákonným znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby sa na účel vyvodenia trestnej zodpovednosti voči páchateľovi tohto trestného činu, nevyhnutne
musí pripojiť ešte preukázanie časového rámca doby trvania útokov na poškodenú osobu. Tieto útoky
majúce za následok fyzické alebo psychické príkorie poškodenej osoby by vo svojom súhrne nemali
byť jednorazové, naopak, mali by trvať po určitý čas. Teda na naplnenie zákonných znakov objektívnej

stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby nestačí len ojedinelé,
osamotené či jednorazové konanie, ale bude nevyhnutná určitá hromadnosť či sústavnosť konania
páchateľa. Podstatou týrania a jeho následku v podobe fyzického alebo psychického utrpenia tak aj
naďalej bude to, že pôjde o určitý čas trvajúce zlé zaobchádzanie, ktoré spravidla pozostáva z rôznych
útokov proti týranej osobe. Kvalifikačným hľadiskom následku trestného činu týrania blízkej osoby a

zverenej osoby vo forme fyzického alebo psychického utrpenia je preto aj naďalej jeho hromadnosť (či
trvalosť), teda to, že útoky sú opakované (či sústavné) a práve táto opakovanosť spôsobuje fyzické či
psychické utrpenie poškodenej osoby, ktoré nie je len celkom krátkeho, prechodného charakteru.
Argumentovala, že okresný súd po vykonaní dokazovania a po vyhodnotení dôkazov jednotlivo ako
aj v ich vzájomnej súvislosti na rozdiel od obžaloby dospel k záveru, že obžalovaná svojim konaním

z trestnoprávneho hľadiska nenaplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu zločin týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na
ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona teda, že by svojim deťom spôsobila fyzické a psychické
utrpenie bitím, kopaním, údermi, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním vyvolávaním
strachu a stresu a iným správaním, ktoré ohrozovalo ich fyzické a psychické zdravie a čin spáchala

závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas. S argumentačným základom odôvodnenia rozsudku sa
nemožno stotožniť a tým pádom ani so zmenou právnej kvalifikácie skutku zo zločinu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) Trestného zákona na prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1
písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. d), písm. h) Trestného

zákona v jeho základnej skutkovej podstate. Oproti argumentom súdu, v súčasnej odbornej literatúre je
CAN syndróm definovaný na základe odporúčania Zdravotníckej komisie Rady Európy z roku 1992 a
uvádza sa pod skratkou CAN, čoho slovenský jazykový ekvivalent je syndróm týraného, zneužívaného
a zanedbávaného dieťaťa. Ide o súbor konkrétnych foriem neadekvátneho zaobchádzania s dieťaťom,ktoré vedú k nedostatočnému napĺňaniu jeho základných potrieb, potrieb biologických, emočných, pocitu
bezpečia, istoty a tým k závažnému narušeniu až trvalému poškodeniu vývoja, osobnosti, sebavedomiu
a medziľudských vzťahov dieťaťa. Je totiž evidentné, že ojedinelé protiprávne konanie obžalovanej

smerujúce voči jej maloletým deťom, nemohlo zanechať tak závažné následky, akými sú znaky sociálnej
zanedbanosti a emočnej deprivácie, teda prítomnosť znakov sociálne a emočne zanedbávaných detí,
čo preukazuje, že protiprávne konanie obžalovanej muselo trvať dlhší čas.
Považovala za potrebné uviesť, že spáchanie skutku obžalovanou v zmysle podanej obžaloby je
dostatočne a v plnom rozsahu preukázané. Poukázala najmä na kamerové záznamy, na ktorých je

zachytené správanie sa obžalovanej ako matky voči svojim maloletým deťom F., nar. XX.XX.XXXX a
H., nar. XX.XX.XXXX, kde je zaznamenaný celý priebeh jej konania, tak ako je opísaný v skutkovej
vete obžaloby, teda okrem vulgárneho verbálneho prejavu obžalovaná používala voči deťom aj fyzické
násilie, nehovoriac o tej skutočnosti, že jej fyzické útoky smerovali na tak dôležitý orgán ako ja hlava
dieťaťa (vyplýva to i z výpovede nezávislej svedkyne G. I.). Súčasne bolo preukázané, že uvedené
konanie nebolo zo strany obžalovanej len jednorazového, resp. ojedinelého charakteru, ktorý by sa dal

považovať za exces, t.j. vybočenie z inak riadne vedeného života, tak ako to vyhodnotil okresný súd
v odôvodnení rozsudku, ktorý svoje úvahy oprel o závery znaleckého posudku MUDr. Maroša Uhrína,
znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria, že u obžalovanej bola objektivizovaná mentálna
retardácia ľahkého stupňa s poruchami správania, čo má za následok zjednodušený a detinský pohľad
na seba, svoje okolie, fungovanie v bežnom živote, ktoré nie je možné priradiť pod kvalifikačné hľadisko

následku trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Teda, že v danom prípade absentuje
znak objektívnej stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, a to spôsobenie následku v
podobe fyzického alebo psychického utrpenia maloletým deťom. V rámci uvedeného poukázala na to,
že aj sama obžalovaná z časti potvrdila, že inkriminované videá, ktoré sú obsiahnuté v žalovanom
skutku a sú čiastkovými útokmi pokračovacieho zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby nahrala

ona, avšak ich považuje za skrat vlastného konania, ktoré tvrdenie, resp. obrana bola jednoznačne
vyvrátená svedeckými výpoveďami G. I. a J. C., z ktorých vyplýva, že uvedené správanie obžalovaná
praktizovala ako bežný spôsob výchovy svojich detí aj na verejnosti, keď sa pravidelne vulgárne
vyjadrovala na ich adresu, pravidelne deti ponižovala a osočovala ich, bola na deti neprimerane hrubá a
vo svojich výchovných metódach používala fyzické a psychické násilie. Znaleckým skúmaním z odvetvia

psychológie bolo konštatované, že u oboch detí sú prítomné znaky sociálne a emočne zanedbávaného
dieťaťa od narodenia, pričom znalkyňa Mgr. Katarína Bieliková na hlavnom pojednávaní túto okolnosť
potvrdila.Znalkyňapočasvyšetrovania(zosprávaniasamaloletýchdetí)vzhliadlaiprítomnosťfyzického
atakovania zo strany matky, u maloletého H., nar. v roku 2016 sa v čase znaleckého skúmania prejavili
problémy so spaním, s hygienou - vo veku 2 rokov 8 mesiacov musel byť plienkovaný, mal. F. G., nar.

v roku 2019 bol hyperaktívny, neschopný venovať sa jednej činnosti viac ako 5 minút, teda javil známky
syndrómu ADHD. Súčasne mal. F. G.. pri forsírovaní matky odvádzal pozornosť znalkyne, odmietal
kresbu o rodine, odmietal sa hrať na rodinu, vytesnil spomienky na rodinu. Neobstojí preto konštatovanie
súdu o tom, že by z vykonaného znaleckého dokazovania a následného výsluchu znalkyne Mgr.
Kataríny Bielikovej nevyplynuli typické znaky syndrómu týraného dieťaťa. Prítomné znaky sociálne a

emočne zanedbávaného dieťaťa od narodenia, nedokázanie rozlíšenia adekvátnosti emočného prejavu
a fyzického kontaktu voči iným osobám, nevytváranie si schopnosti uchovať si pocit vnútornej istoty,
vyrovnanosti, pozitívneho vzťahu k sebe samému, nenaučenie sa nadväzovania trvalých spoľahlivých
vzťahov a vznik citovej deprivácie, na základe ktorých sa rozvíjajú ďalšie symptómy, napr. rôzne prejavy
agresivity, nedostatočne sa rozvíjajúce sociálne zručnosti, lebo dieťa nie je schopné chápať súvislosti

sociálnej interakcie, sociálny obraz býva skreslený. Deformujú sa morálne i mravné formy, pričom ak
nepríde k včasnej korekcii tohto správania, ovplyvní to celý ďalší životný štýl detí. Vzhľadom na to, že
zákon nevyžaduje, aby v dôsledku týrania vznikol následok na zdraví týranej osoby, práve výsledky
znaleckého dokazovania možno považovať za relevantný dôkaz, ktorý takéto konanie obžalovanej
preukazoval. Uvedené konanie obžalovanej totiž nie je možné nijako ospravedlniť, pretože v prípade,

že by aj naďalej takýmto spôsobom vychovávala svoje deti, došlo by aj k fatálnejšiemu následku. V tejto
súvislosti poukázala aj na správu centra Slniečko, z ktorej okrem iného vyplýva, že matka obžalovanej,
teda stará matka maloletých detí, svoju dcéru, teda obžalovanú v mladosti týrala a bola jej odobratá.
Obžalovaná si takéto návyky nesie už zo svojho života, kedy ona sama bola dieťaťom a jej vlastná
matka ju týrala, pričom táto skutočnosť sa u osobnosti obžalovanej prejavila tým, že je násilnej povahy,

o čom svedčia aj rozhodnutia v priestupkových konaniach, v ktorých bola riešená za priestupky pritom
občianskemu spolunažívaniu až v 11-tich prípadoch, pričom tieto nemali na ňu žiadny výchovný vplyv.
Od svojho agresívneho konania, ktoré prejavovala voči svojim deťom ich ponižovaním alebo aj fyzickým
násilím neustúpila, ale naopak v ňom pokračovala až do zadržania policajtmi. Taktiež poukázala aj naznalecké skúmanie z odvetvia psychiatrie, v ktorom bolo konštatované, že organická porucha osobnosti
obžalovanej, ako ani objektivizovaná mentálna retardácia ľahkého stupňa u nej nemali vplyv na jej
rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, preto nie možné jej konanie zmierňovať, ale je potrebné vysloviť,

že za skutok tak ako uvedený v obžalobe je plne trestne zodpovedná.
Bola toho názoru, že vyhodnotením všetkých zadovážených dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného
poriadku je dostatočným spôsobom a bez pochybností preukázané, že skutok tak, ako bol vymedzený
v obžalobe prokuratúry sp. zn. 2Pv 289/22/2202 zo dňa 17.01.2023 sa stal, tento má všetky obligatórne
znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d)

Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a bolo dostatočným spôsobom
preukázané, že tento spáchala obžalovaná A. B..
Pri výmere trestu, vzhľadom na nezákonnosť zmeny právnej kvalifikácie skutku na prečin ohrozovania
mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b), písm. d), písm. h) Trestného zákona, a namiesto toho do úvahy prichádzajúcej právnej
kvalifikácie skutku v zmysle obžaloby ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208

ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona,
podľa § 208 ods. 3, Trestného zákona, bez existencie poľahčujúcej či priťažujúcej okolnosti (§ 36 a § 37
Trestného zákona), s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, je nevyhnutné uloženie nepodmienečného
trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov, so zaradením obžalovanej na výkon trestu do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona).

Vrámcikonečnéhonávrhupretožiadala,abynapadnutýrozsudokKrajskýsúdvTrnave(ďalejlenkrajský
súd) ako odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil a súčasne, aby
podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Za účelom prejednania podaných odvolaní nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na
13.05.2025. Verejného zasadnutia sa zúčastnil prokurátor krajskej prokuratúry a obhajca obžalovanej.
Verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovanej, ktorá s takýmto procesným postupom
súhlasila. V rámci konečných návrhov prokurátor namietal napadnutý rozsudok, nakoľko skutok, ktorý
bol v konaní preukázaný, vykazuje znaky skutkovej podstaty týrania blízkej osoby a zverenej osoby,

preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku
a zároveň podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátiť súdu I. stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu
prejednal a rozhodol, pričom v podrobnostiach poukázal na písomné odôvodnenie odvolania. Obhajca
obžalovanej poukázal na pomerne rozsiahle dokazovanie pred okresným súdom, a to aj po tom, čo bolo
konanie vrátené krajským súdom na nové konanie. Mal za to, že nebolo preukázané, že sa obžalovaná

dopustila spáchania skutku tak, ako je uvedený v obžalobe, pričom s prihliadnutím aj na odôvodenie
odvolania bol toho názoru, že nie je preukázané spáchanie skutku ako ohrozovanie mravnej výchovy
mládeže a odkázal na svoju argumentáciu učinenú pred okresným súdom. Žiadal, aby bola obžalovaná
spod obžaloby oslobodená.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aja) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania na to
oprávnenými osobami – prokurátorkou a obžalovanou, postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov, proti ktorým prokurátorka a obžalovaná
podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku.
Úvodom do problematiky je potrebné poznamenať, že napadnutému rozsudku predchádzal rozsudok
okresného súdu zo dňa 12.07.2023, č. k. 1T/5/2023-335, ktorým bola obžalovaná uznaná vinnou zo
spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona

na skutkovom základe v ňom uvedenom. Za to okresný súd obžalovanej uložil podľa § 208 ods. 1
Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, na výkon ktorého ju podľa § 48 ods. 2
písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia. Tento rozsudok bol v celom rozsahu zrušený uznesením krajského súdu zo dňa 03.10.2023,
č. k. 6To/118/2023-356 podľa § 321 ods.1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku a podľa § 322 ods.

1 Trestného poriadku bola vec vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol. Krajský súd vytýkal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné, absentuje v ňom
zhodnotenie všetkých dôkazov v ich súhrne a okresný súd sa nevysporiadal s obhajobou obžalovanej.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplývalo, prečo mala obžalovaná páchať trestnú
činnosť od októbra 2017 (mladšie dieťa je narodené až v roku 2019) a svoje deti opakovane napádať

kopaním a údermi. Rovnako nebolo zrejmé z akých dôkazov okresný súd vychádzal, keď sa stotožnil,
že obžalovaná opakovane svoje deti ponižovala a pod., čím dospel k záveru o psychickom utrpení
detí. Tiež okresný súd neuviedol aké protiprávne konanie obžalovanej bolo vôbec preukázané (dokonca
aj videám z TIK TOKU venoval zanedbateľnú pozornosť, keď uvádza len, že obžalovaná ubližovala
svojim deťom a to fyzicky i psychicky, čo potvrdzuje videozáznam) a v akom rozsahu. Okresný súd

sa rovnako nevyrovnal s pojmom sociálne a emočne zanedbávaného dieťaťa, keď znalkyňa syndróm
týraného dieťaťa nezistila. Rovnako bolo vytknuté, že v rozsudku absentovala bližšia úvaha o zavinení,
keďže zavinenie musí pokrývať všetky zákonné znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty, preto v
tomto smere bolo treba preukázať jeho existenciu aj vo vzťahu k následku týchto útokov, t. j. vo vzťahu
k spôsobeniu fyzického alebo psychického utrpenia poškodenej osobe, t. j. bolo potrebné preukázať

existenciu priameho či nepriameho úmyslu týkajúceho sa príčinného vzťahu medzi konaním [t. j. útokmi
uvedenými v písmenách a) až e) ods. 1 § 208 Trestného zákona] a následkom týchto útokov v podobe
vzniku fyzického alebo psychického utrpenia u poškodenej osoby.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie prokurátorky je
dôvodné, avšak z iných ako ňou uvádzaných dôvodov. Krajský súd dôvodnosť odvolania obžalovanej

nevzhliadol.
Apelačnými dôvodmi zrušenia napadnutého rozsudku boli nesprávne ustálenie skutkového stavu a s
tým súvisiaca potreba modifikácie skutkovej vety a tiež podradenie skutkového stavu pod nesprávnu
právnu kvalifikáciu.
Ustálenie skutkového stavu tak, ako to urobil okresný súd vo vzťahu k dobe, počas ktorej bola trestná

činnosť páchaná je v rozpore s vykonaným dokazovaním ako aj so zákonom. Okresnému súdu bola
zo strany krajského súdu už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesením vytýkaná skutočnosť, že
neodôvodnil ustálenie páchania trestnej činnosti od októbra 2017 (tak ako bolo uvedené v obžalobnom
návrhu), načo okresný súd v napadnutom rozsudku reagoval tak, že časový aspekt trestnej činnostiustálil slovným spojením v presne nezistenom čase ako aj v presne nezisteného dňa. Okresný
však takýmto časovým vymedzením porušil zákon, keďže de facto skutok časovo rozšíril oproti
podanej obžalobe, čo nemalo podklad vo vykonanom dokazovaní. Z pohľadu krajského súdu tiež

vyvstala potreba modifikovať fyzický atak obžalovanej (na podklade kamerového záznamu vyplynulo, že
namiesto kopnutia je vhodné použiť pojem dupnutie, keďže tento atak nemal intenzitu kopanca) a doplniť
skutok o vulgarizmy a osočovanie obžalovanej, pričom vypustil nesplnenie rodičovských povinností
(čomu sa podrobnejšie venuje nižšie v texte). Krajský súd preto pristúpil k náprave a sám reparoval
znenie skutkovej vety tak, aby zodpovedala zákonným požiadavkám a reflektovala na vykonané

dokazovanie za rešpektovania potreby zachovania totožnosti skutku.
V tejto spojitosti krajský súd predostiera krátky teoretický exkurz k totožnosti skutku. Totožnosť skutku je
zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku,
ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto
ustanovenia podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovanej osoby na určitej udalosti vo vonkajšom
svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom

však ani účasť (aktivita) obžalovanej osoby a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne
zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného
dokazovania) v porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti
týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, názvu - mena poškodenej strany, ak ide o
ten istý subjekt, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3Tdo/35/2017 zo 4. októbra 2017, judikát R 7/2012) Inak vyjadrené, súd musí skutok
uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia
premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú,
pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Na dôvažok pre súd nie je právna kvalifikácia skutku v obžalobe
záväzná, viazaný je iba skutkom, ktorý môže podľa výsledkov dokazovania dopĺňať - meniť s tým, aby

zostalo aspoň čiastočne zachované konanie páchateľa alebo následok z tohto konania vzniknutý.
Krajský súd pri úprave skutkovej vety pokiaľ ide o časové hľadisko vychádzal z obžalobného návrhu,
v zmysle ktorého obžalovaná páchala trestnú činnosť od presne nezisteného dňa mesiaca október
2017, kedy boli vykonané viaceré šetrenia v rodine obžalovanej na podklade podnetu o zanedbávaní
starostlivosti maloletého F. G... Pokiaľ ide ďalší zásah do skutkovej vety, podľa mienky krajského súdu

vyvstala potreba doplniť skutkovú vetu o výsledky vykonaného dokazovania, čo do zjemnenia fyzických
atakov, do slovného vyjadrenia nadávok a osočovania. Takto formulovaná skutková veta spĺňa nielen
všetky zákonné požiadavky vyjadrené v ust. § 163 ods. 3 Trestného poriadku, ale tiež odôvodňuje
použitie konkrétnej právnej kvalifikácie trestných činov, ktoré z neho vyplynuli.
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu krajský súd dospel k záveru, že žalovaný skutok totiž nevykazuje všetky

znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b),
ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. d), písm. h) Trestného zákona.
V tomto smere je nutné pripomenúť, že skutok uvedený vo výroku o vine rozsudku súdu musí odrážať
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bola obžalovaná uznaná vinnou.
Inak vyjadrené, podstatou správnej právnej kvalifikácie skutku je, že okresný súd svoje skutkové zistenia

opísané v skutkovej vete výroku o vine podradí (subsumuje) pod tú správnu skutkovú podstatu trestného
činu upravenú v Trestnom zákone z hľadiska naplnenia jej zákonných znakov.
Podľa § 211 Trestného zákona, kto vydá, čo aj z nedbanlivosti, osobu mladšiu ako osemnásť rokov
nebezpečenstvu spustnutia tým, že
a) zvádza ju k záhaľčivému alebo nemravnému životu,

b) umožní jej viesť záhaľčivý alebo nemravný život,
c) umožní jej dopúšťať sa konaní, ktoré sú podľa tohto zákona trestnými činmi,
d) umožní jej dopúšťať sa konaní, ktoré sú podľa osobitných zákonov priestupkami alebo
e) bráni jej v povinnej školskej dochádzke,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 211 ods. 3 Trestného zákona, odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov sa páchateľ
potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) závažnejším spôsobom konania, alebo
b) z osobitného motívu.
Podľa § 138 Trestného zákona, závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu

a) so zbraňou okrem trestných činov úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, zabitia podľa §
147 a § 148, usmrtenia podľa § 149, ublíženia na zdraví podľa § 155, § 156 a § 157,
b) po dlhší čas,
c) surovým alebo trýznivým spôsobom,d) násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy,
e) vlámaním,
f) ľsťou,

g) využitím tiesne, neskúsenosti, odkázanosti alebo podriadenosti,
h) porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie
alebo uloženej mu podľa zákona,
i) organizovanou skupinou, alebo
j) na viacerých osobách.

Krajský súd len v krátkosti pripomenie znaky skutkovej podstaty trestného činu ohrozovania mravnej
výchovy mládeže v zmysle § 211 ods. 1 Trestného zákona.
Primárnym objektom zmieneného trestného činu je záujem na náležitej výchove detí garantujúcej ich
riadny rozumový, mravný a citový vývoj, pričom sekundárnym objektom je záujem na predchádzaní
páchaniu protiprávnych konaní osobami uvedenými v predošlej vete a záujem na riadnom plnení
povinnej školskej dochádzky.

Súčasne zákonným znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty je aj hmotný predmet útoku,
definovaný ako „osoba mladšia ako 18 rokov“, čo možno subsumovať pod pojem dieťa upravený v ust.
§ 127 ods. 1 Trestného zákona.
Objektívna stránka spočíva v útokoch páchateľa voči hmotnému predmetu, pričom tieto útoku sú
taxatívne špecifikované v písm. a) až e). zasahujúce jeho vývoj a majúce za následok vznik

nebezpečenstva jeho spustnutia. Na naplnenie zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej
podstatybudepostačovať,akpáchateľnaplníkritériáaspoňjednéhozútokovuvedenýchvspomenutých
písmenách, pričom nie je vylúčená ani ich kombinácia. Pod zákonným pojmom spustnutie je potrebné
rozumieť narušenie rozumového a mravného vývoja hmotného predmetu útoku, ktoré vykazuje
závažnejší charakter. Mravná vyspelosť jedinca zahŕňa vývoj jeho osobnosti. Ide o proces, v rámci

ktorého si jedinec osvojuje pravidlá správania sa v spoločnosti, tieto rešpektuje a prejavujú sa v jeho
správaní, v jeho konaní. K samotnému narušeniu rozumového a mravného vývoja hmotného predmetu
útoku nemusí dôjsť, keďže zákonodarca na naplnenie zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej
podstaty uvedenej v odseku 1 vyžaduje len existenciu nebezpečenstva takéhoto narušenia bez potreby
jeho reálneho vzniku, čo však nie je vylúčené. Taktiež bude žiaduce zvažovať zabezpečenie odborného

vyjadrenia od znalca - detského psychológa ohľadom stupňa rozumovej a mravnej vyspelosti dieťaťa a
možného následku konania páchateľa na takýto vývoj.
Subjekt je všeobecný, konania sa teda môže dopustiť právnická i fyzická osoba.
Na naplnenie subjektívnej stránky postačí nedbanlivostné konanie, čím súčasne nie je vylúčené
i úmyselné konanie.

Spornou sa z pohľadu krajského súdu pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku stala práve objektívna
stránkažalovanéhotrestnéhočinu.Okresnýsúdpochybil,keďprotiprávnosťkonaniaobžalovanejvnímal
ako vydanie nebezpečenstvu spustnutia tým, že umožnila obom maloletým deťom viesť záhaľčivý
život. Pod objektívnou stránkou § 211 ods.1 písm. b) Trestného zákona je nevyhnutné subsumovať
formy zanedbania riadne a včasného plnenia povinností spojených so zabezpečovaním starostlivosti

o riadny vývoj dieťaťa. Preto sem patria napríklad rôzne defekty v plnení si povinností súvisiacich s
výchovoudieťaťa,nezáujemotakútovýchovu,zanedbanieurčitýchkontrolnýchpovinností,aleajvčasné
nenahlásenie problémov v správaní sa dieťaťa neriešiteľných v rodinnom prostredí kompetentným
subjektom (napr. príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny). Z vykonaného dokazovania
však jasne vyplynulo, že obžalovaná sa o deti starala, zaujímala sa o ne, staršie dieťa riadne

navštevovalo materskú škôlku, v prípade upozornenia zo strany personálu škôlky či pracovníkov ÚPSV
spolupracovala.
Krajský súd dospel k záveru, že obžalovaná protiprávne konala, keď maloleté deti vydala
nebezpečenstvu spustnutia tým, že ich zvádzala k nemravnému životu (§ 211 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona). Po pojmom mravný život je nevyhnutné rozumieť nepísané, no všeobecne akceptovateľné

normy etického správania sa človeka ako člena spoločnosti a tiež správanie sa, ktoré spĺňa kritéria
morálnosti a ktoré korešponduje s normami správania sa platnými v danom období rozvoja spoločnosti.
Nemravný život je opozitom k takémuto spôsobu života. Zo zákonnej dikcie písm. a) vyplýva, že musí ísť
jednak o intenzívnejší, ako aj spravidla o dlhší čas trvajúci stav porušovania takýchto noriem hmotným
predmetomútoku.Vkonkrétnostiachprípadu,obžalovanázvádzalaobemaloletéhodetisvojimaktívnym

konaním v podobe verbálneho nabádania o správnosti, resp. atraktivite takéhoto nemravného života.
Obžalovanásvojimhrubýmvulgárnymsprávanímsaaosočovaníminegatívnympríkladomsvojhoživota
v podobe fyzických atakov bola schopná privodiť nebezpečenstvo spustnutia detí - tu najmä s poukazom
na znalecké závery znalkyne z odboru psychológie Mgr. Kataríny Bielikovej predostreté v znaleckomposudku č. 61/2022 a jej výpoveď na hlavnom pojednávaní, kedy dospela k záveru o prítomnosti znakov
sociálne a emočne zanedbávaných detí, ktorým chýba primárna skúsenosť istoty plného a spoľahlivého
vzťahu, ktorá je základom zdravého vývinu dieťaťa. Pokiaľ tieto potreby nie sú dostatočne uspokojené,

hlavne v súvislosti s matkou vzniká citová deprivácia, na základe čoho sa rozvíjajú ďalšie symptómy
(rôzne prejavy agresivity, sociálny obraz býva skreslený) a deformujú sa morálne i mravné formy, pre
dieťa sa stáva normou to, čo vidí doma. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že
obžalovaná konala závažnejším spôsobom (§ 211 ods. 3 Trestného zákona) – po dlhší čas (§ 138
písm. b) Trestného zákona) vzhľadom na časový aspekt žalovanej trestnej činnosti, kedy sa malo

jednať o opakované a dlhodobé ataky, predovšetkým verbálne. Krajský súd však vypustil závažnejší
spôsob konania jednak tým, že obžalovaná mala trestný čin spáchať násilím, resp. bezprostrednou
hrozbou násilia (§ 138 písm. d) Trestného zákona) a tiež tým, že by porušila dôležitú povinnosť
vyplývajúcej a uloženej jej zo zákona (§ 138 písm. h) Trestného zákona). Pokiaľ ide o násilie, resp.
bezprostrednú hrozbu násilia, v protiprávnom konaní obžalovanej nemožno badať intenzívne fyzické
ataky. Jednalo sa o mierne údery či dupnutia, ktoré našli svoj odraz v ďalšom trestnom čine – prečine

výtržníctva, čo nemožno obžalovanej dvakrát pripísať na jej vrub. No a čo sa týka porušenia dôležitej
povinnosti vyplývajúcej a uloženej jej zo zákona, i v tomto prípade by išlo o duplicitné zohľadnenie,
keďže obžalovaná ako matka maloletých detí je zodpovedná za ich výchovu a mravný život, jedná o sa
bežnú rodičovskú povinnosť a už zo samotného znenia trestného činu je zrejmé, že i z tejto rodičovskej
povinnosti sa vychádza pre naplnenie trestnoprávneho konania.

Krajský súd zistil pochybenie okresného súdu i pri ustálení subjektívnej stránky v podobe nevedomej
nedbanlivosti podľa § 16 písm. b) Trestného zákona. Nemožno sa stotožniť s právnymi úvahami
okresného súdu predostretými v odôvodnení napadnutého rozsudku, že obžalovaná nemala vedomosť
o možnosti ohrozenia alebo porušenia záujmu chráneného Trestným zákonom, nemohla byť
uzrozumená s takýmto porušením a ani ho chcieť, ale ani sa spoliehať, že takéto porušenie nespôsobí.

Krajský súd zastáva názor, že obžalovaná konala v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b) Trestného
zákona, kedy obžalovaná vedela, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a
pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým uzrozumená. Obžalovanej bolo hrubé a vulgárne správanie voči
deťom vlastné, keďže k nej samotnej sa správala nevhodne nielen matka, ale i súrodenci. Obžalovaná
teda od detstva musela pociťovať, že takéto správanie voči deťom nie je normálne a spoločnosťou

akceptovateľné, no napriek tomu istú časť vzorcov správania premietla i na svoje deti. I zo záverom
znaleckého posudku č. 87/2022 znalca z odvetvia psychiatrie MUDr. Maroš Uhrina vyplynulo, že
obžalovaná v čase spáchania skutku vedela rozpoznať protiprávnosť svojho konania a vedela ovládať
svoje konanie napriek tomu, že je u jej osoby objektivizovaná mentálna retardácia ľahkého stupňa
a organická porucha osobnosti. Obžalovaná bola zo strany personálu materskej školy upozorňovaná

na nevhodné správanie, načo sa obžalovaná ospravedlnila a svoje správanie napravila. Rovnako zo
strany ÚPSVaR boli vykonané viaceré šetrenia podnetov. Z tohto je zrejmé, že obžalovaná si musela
byť vedomá svojho konania, avšak od svojich vzorcov nevhodného správania vedela upustiť len po
upozornení, kedy spolupracovala a na chvíľku prehodnotila svoje konanie, ku ktorému sa opätovne
vracala.

Krajský súd však vyhodnotil, že v žalovanom skutku je potrebné identifikovať i ďalší trestný čin. Krajský
súd dospel k záveru, že žalovaný trestný čin napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva
v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d) Trestného zákona.
Podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, kto to sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na

mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného, potrestá
sa odňatím slobody až na tri roky.
Podľa § 364 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ
potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.
Podľa § 139 ods. 1 písm. a), písm. c) a písm. d) Trestného zákona, chránenou osobou sa rozumie

a) dieťa,
c) blízka osoba,
d) odkázaná osoba.
Objekt výtržníctva je ochrana medziľudských vzťahov a verejného poriadku.
Na naplnenie objektívnej stránky je nevyhnutné, aby sa páchateľ dopustil hrubej neslušnosti alebo

výtržnosti slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom jedným z uvedených
spôsobov. Hrubou neslušnosťou sa rozumie konanie, ktoré zásadným spôsobom narúša zaužívané
pravidlá slušného správania, pričom ich narušenie musí byť intenzívnejšieho charakteru. Pod pojem
verejne je nevyhnutné subsumovať jeho spáchanie prostredníctvom obsahu tlačoviny alebo rozširovaniaspisu, filmu, rozhlasu, televízie, použitia počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom alebo
pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami. Napadnutím je nevyhnutné rozumieť fyzický alebo
verbálny atak páchateľa na inú osobu. V prípade verbálneho napadnutia je však potrebné uviesť, že

v takomto prípade sa vyžaduje zvlášť vysoká intenzita útoku páchateľa, t.j. bude musieť ísť o naozaj
hanlivé, expresívne vulgarizmy na adresu poškodeného. V prípade fyzického napadnutia sa nevyžaduje
na naplnenie skutkovej podstaty prečinu výtržníctva spôsobenie ublíženia na zdraví.
Subjekt je všeobecný a subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie.
Obžalovaná napadla slovne (vulgarizmy a osočovanie) i fyzicky (údery a dupnutie) svoje dve maloleté

deti, pričom takéhoto konania sa dopustila verejne, keďže svoje konanie zaznamenávala a vysielala
v živom vysielaní na sociálnej sieti TIK TOK. Súčasne svojim konaním naplnila kvalifikovanú skutkovú
podstatu prečinu výtržníctva, keďže sa jednalo o deti, ktorých je matkou, čím je daný znak nielen
blízkosti, ale i odkázanosti. I v tom prípade krajský súd ustálil konanie obžalovanej v nepriamom
úmysle. Obžalovaná teda vedela, že jej konanie je za hranicami slušnosti (keďže už aj v minulosti
bola upozorňovaná na svoje surovejšie správanie voči deťom a preverovaná zo strany ÚPSVaR),

a súčasne bola uzrozumená s trestnoprávnymi následkami svojho konania, ktoré zrejme predpokladala,
že nenastanú.
Krajský súd sa povinne zaoberal i otázkou aplikácie tzv. materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2
Trestného zákona, keďže žalované konanie obžalovanej napĺňalo zákonné znaky prečinu ohrozovania
mravnej výchovy mládeže a výtržníctva, pričom dospel k záveru, že na aplikáciu materiálneho korektívu

neboli splnené zákonné podmienky, keďže protiprávne konanie obžalovanej vykazuje vyššiu ako
nepatrnú závažnosť, najmä s ohľadom na úmysel obžalovanej, spôsob spáchania trestnej činnosti,
okolnosti spáchania trestnej činnosti a spôsobený následok.
Krajský súd skúmal i naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa §
360 Trestného zákona, keďže obžalovaná sa mala na adresu maloletých detí vyjadriť, že ich zapichne

tupým nožom. Krajský súd však zastáva názor, že nedošlo k naplneniu objektívnej stránky skutkovej
podstaty tohto trestného činu. Ide totižto o to, že pod pojmom vyhrážanie je potrebné rozumieť verbálny,
písomný, neverbálny prejav, ktorý sa však reálne musí dostať do sféry poškodenej osoby, t.j. poškodená
osoba musí byť objektívne schopná vnímať takýto prejav páchateľa, ako aj subjektívne musí takýto
prejav vyhodnotiť ako vyhrážanie. V konkrétnostiach prípadu, obžalovaná svoje vyhrážky adresovala

maloletým deťom, ktoré v čase protiprávneho konania boli vo veku 6 a 3 rokov, tak podľa mienky
krajského súdu neboli schopné vyhodnotiť slová obžalovanej ako vyhrážky, nerozumeli ich významu,
a teda subjektívne v nich nemohli vyvolať pocit strachu a obáv o život.

Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, odvolatelia mu v odvolaní konkrétne procesné

pochybenia nevytýkali a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Gro odvolacích námietok obžalovanej a prokurátorky spočíva v kritike spôsobu vyhodnotenia
vykonaného dokazovania. Obžalovaná a prokurátorka polemizujú s odôvodnením napadnutého
rozsudku a každá presadzuje vlastnú verziu skutkového deja, ktorá je založená na inom hodnotení

dôkazov.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav
veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy, takže z hľadiska dodržania zásad
obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden
relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonne

vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom
ich súhrne a tak dospel k správnym skutkovým záverom.
Ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaná spáchala skutok v rozsahu skutkových zistení
premietnutých do skutkovej vety. V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané
dokazovanie vytvára ucelenú, ničím nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchala

ho obžalovaná.
Obžalovanúzospáchaniažalovanýchtrestnýchčinovusvedčujejejvýpoveď,vrámciktorejsavpodstate
k trestnej činnosti priznala, hoci odmietala svoje zavinenie. Vina obžalovanej bola podporne preukázaná
výpoveďou svedka K. G., ktorý nepopieral trestnú činnosť obžalovanej, no napriek tomu ju bagatelizoval.
Obraz o žalovanej trestnej činnosti bezpečne vykreslili svedecké výpovede C. D. G., A. D. L. J., M. F.,

H. N., G. I. a J. C.. Kľúčovým a objektívnym dôkazom preukazujúcim vinu obžalovanej sú kamerové
záznamy zachytávajúce správanie sa obžalovanej voči svojim deťom. V tejto súvislosti je nevyhnutné
poukázať na znalecké dokazovanie, konkrétne závery znalkyne z odboru psychológie Mgr. Kataríny
Bielikovej a znalca z odvetvia psychiatria MUDr. Maroša Uhrina. O protiprávnom konaní obžalovanejsvedčia i vykonané listinné dôkazy ako napr. zápisnice o vydaní veci, správa ÚPSVaR Nové Zámky,
uznesenie Okresného súdu Galanta pod sp.. zn. 12PPOm/3/2022 zo dňa 27.07.2022, správa A. G. O.,
rozsudok Okresného súdu Galanta pod sp. zn. 19P/202/2022 zo dňa 20.04.2023 či správy o šetreniach

realizovaných na poklade podnetov na situáciu v rodine obžalovanej.
Je teda zrejmé, že k hrubému a vulgárnemu správaniu zo strany obžalovanej v období od presne
nezistené dňa mesiaca október 2017 až do dňa 27.07.2022 v spoločnej domácnosti s maloletými deťmi
došlo, čo nerozporovala ani samotná obžalovaná, ktorá vo svojej výpovedi popísala okolnosti, za ktorý
malo k trestným činom dôjsť.

Obžalovaná však namietala spôsob vyhodnotenia dôkazov, predovšetkým znaleckých záverov.
Samotná skutočnosť, že obhajoba kritizuje spôsob, akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, ešte
automaticky neznamená, že napadnutý rozsudok je v tejto časti nesprávny.
Ku kritike obžalovanej ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo
všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového

stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade
s ustálenými pravidlami, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť s výnimkou vyššie
uvedeného ohľadom úpravy skutkovej vety. Obhajoba brojila proti tvrdeniu znalkyne Mgr. Kataríny

Bielikovej, že u maloletých boli prítomné znaky sociálne a emočne zanedbávaného dieťaťa, pričom
mali byť deti sociálne a emočne zanedbávané od narodenia, keďže sa o deti riadne starala. Rovnako
správne okresný súd podľa názoru krajského súdu vyhodnotil túto výpoveď ako objektívne dotvárajúcu
obraz o žalovanej trestnej činnosti. Konštatovania znalkyne v situácii, kedy existuje dostatočné
množstvo procesne použiteľných výpovedí a iných dôkazov, nemožno vyhodnotiť inak ako v neprospech

obžalovanej. Účelom znaleckého posudku je objasnenie skutkových okolností na základe odborných
znalostí v príslušnom odbore. Úlohou znalkyne bolo posúdiť osobnostnú, intelektuálnu úroveň detí, ich
rozumovú vyspelosť a vplyv správania matky na ich psychický vývin, ich vzťah k matke. Z výpovede
znalkyne učinenej na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že deťom chýba primárna skúsenosť istoty plného
aspoľahlivéhovzťahu,ktorájezákladomzdravéhovývinuosobnostidieťaťa.Nazákladetejtoskúsenosti

si dieťa vytvára schopnosť uchovať si pocit vnútornej istoty, vyrovnanosti, udržiava si pozitívny vzťah
k sebe samému i k svetu, naučí sa nadväzovať trvalé spoľahlivé vzťahy. Pokiaľ tieto potreby nie sú
dostatočne uspokojené hlavne v súvislosti s matkou vzniká citová deprivácia. Na základe toho sa
rozvíjajú ďalšie symptómy, napr. rôzne druhy agresie, deformujú sa morálne i mravné formy, pre dieťa
sa stáva normou to, čo vidí doma. Dieťa je zamerané na okamžité uspokojenie vlastných potrieb bez

ohľadu na to, akým spôsobom to dosiahne, napr. môže dochádzať ku krádežiam, žobraniu. Pokiaľ
nepríde k včasnej korelácii tohto správania ovplyvní to celý ďalší životný štýl detí, takýto jedinci majú
tendenciu žiť na hrane, prítomná býva často delikvencia a absentujú správne školské návyky. Z obsahu
výpovede znalkyne musí byť i nezainteresovanej osobe zrejmé, že obžalovaná svojim správaním sa
vydala maloleté deti nebezpečenstvu spustnutia, ktoré vykazuje závažnejší charakter a je spôsobilé

ovplyvniť maloleté deti na celý život.
V tomto načrtnutom kontexte pokiaľ obhajoba brojila, že v konaní nebolo preukázané, že deti sú vulgárne
ako ich matka, čiže nie je dôvodná domnienka, že by sa vulgárne správanie ich matky malo na nich
podpísať. Krajský súd uvádza, že pokiaľ ide o povahu prečinu ohrozovania mravnej výchovy tak jasne
vyplýva, že je ohrozovacím trestným činom, čo znamená, že pre naplnenie skutkovej podstaty stačí

ohrozenie chráneného záujmu. Ergo k samotnému porušeniu reálne nemusí prísť. V tejto spojitosti sa
krajskému súdu žiada dodať, že samotná znalkyňa Mgr. Katarína Bieliková uviedla, že čím je dieťa
menšie, tým kratšie obdobie stačí na rozvoj prejavu zanedbávania, dieťa je odkázané na starostlivosť
dospelých osôb, jeho sociálny okruh je veľmi úzky, nemá dostatok zdrojov ako by sa malo adekvátne
správať. Možno skonštatovať, že maloleté deti vulgárne a hrubé správanie matky vnímali (hoci aj

podvedome), pričom vzhľadom na znalecké skúmanie bolo dostatočne preukázané, že správanie matky
malo i napriek ich malému veku na nich zásadný vplyv. Súčasne krajský súd upozorňuje na svedeckú
výpoveď učiteľky A. D. L. J., z ktorej vyplynulo, že prejav obžalovanej bol jednoduchší, videla na deťoch,
že takéto slová nepočujú prvýkrát. Z kamerového záznamu z TIK TOK tiež rezultovalo, že obžalovaná
nabádala maloletého syna H. G.. na vulgarizmus, čo nakoniec aj zopakoval. Ak by takéto správanie

obžalovanej pokračovalo, nie je vylúčené, že deti by kopírovali, resp. boli zo strany obžalovanej donútení
kopírovať jej hrubé, vulgárne a surové správanie, keďže deti preberajú návyky a správanie svojich
rodičov, obzvlášť v útlom detstve.Obhajoba namietala diskrepancie vo svedeckých výpovediach G. I. a J. C. ohľadom úderu po ruke alebo
facky. Krajský súd konštatuje, že žiadne zásadné diskrepancie medzi výpoveďami svedkýň vlastným
prieskumom nezistil, svedkyne o podstatných okolnostiach vypovedali zhodne, keď popísali nadávky

obžalovanej. No a pokiaľ ide o fyzický atak obžalovanej, tento bol zo strany obžalovanej učinený,
z pohľadu svedkýň sa odlišoval len v mieste úderu – ruka a tvár, čo možno pripísať časovému odstupu od
tohto incidentu ku dňu hlavného pojednávania. Na dôvažok tieto výpovede sú podporené celou škálou
iných dôkazov, takže o vulgárnosti a o fyzických atakoch obžalovanej voči maloletým deťom ani krajský
súd nemal žiadne pochybnosti.

V ďalšom pokiaľ obhajoba poukázala na svedeckú výpoveď J. C., ktorá mala pri výchove deti tiež občas
udrieť či na potrestanie všetkých rodičov, ktorí na verejnosti vulgárne nadávajú, krajský súd tento druh
odvolacích námietok vyhodnotil ako nedôvodné. Je síce pravdou, že rodičia pri výchove detí svoje deti
„trestajú“ alebo im z úst vypadne vulgarizmus, avšak v prípade obžalovanej sa jednalo o správanie, ktoré
hlboko presiahlo hranicu prípustnosti. Navyše sa jednalo o dlhodobé, pravidelne sa opakujúce hrubé
a vulgárne správanie, na ktoré bola upozorňovaná, po upozornení spolupracovala a ospravedlnila sa,

no i napriek tomu sa k takýmto vzorcom správania vždy vrátila. Je teda očividné, že sa takto správala
úmyselne prekračujúc pritom základné pravidlá rodičovskej výchovy a v konečnom dôsledku i slušnosti
a ľudskosti, keďže toto vykazovalo známky verbálnej surovosti.
Na margo odvolacích námietok prokurátorky, ktorá napadnutému rozsudku vyčítala, že obžalovanú
neuznal vinnú zo žalovaného zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm.

a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, krajský súd
uvádza, že sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu, považuje ju za správnu a priliehavú, a preto
v konkrétnostiach na ňu odkazuje. Keďže okresný súd v rámci odôvodnenia poskytol vyčerpávajúci
teoretický exkurz s jednotlivými znakmi skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby, krajský súd prejde k meritu veci. Totižto ani krajský súd nemal za preukázané naplnenie

objektívnej stránky zmieneného zločinu. Obžaloba neuniesla dôkazné bremeno, keďže v konaní nebol
reprodukovaný žiaden dôkaz o fyzických atakoch obžalovanej, ktoré by napĺňali objektívnu stránku tohto
trestného činu. Totižto týranie je zlé zaobchádzanie so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje vyšším
stupňom hrubosti a bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie. Hoci sa
nevyžaduje,abyuzverenejosobyvzniklinásledkynazdraví,musívšakísťokonanie,ktorétýranáosoba

pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie (porovnaj R 20/1984-I).
V konkrétnostiach prípadu, pokiaľ ide o fyzické ataky, tieto spočívali v jednom údere otvorenou dlaňou do
oblasti hlavy, dvojitom dupnutí nohou do maloletého dieťaťa a ďalšom údere ho hlavy. Na základe popisu
týchto atakov nemožno dospieť k názoru, že by sa vyznačovali dlhodobosťou, značnou intenzitou či
hrubosťou. U maloletých neboli prítomné prvé príznaky týrania (opakované modriny, podliatiny, napätie,

strach, mykanie sa pri telesnom dotyku a pod.) ani rozvinuté príznaky týrania (závažnejšie opakujúce
sa a nevysvetliteľné poranenie, podvýživa, popáleniny, zlomeniny, viditeľné odreniny, zaostávanie v
psychickom aj fyzickom vývoji dieťaťa, rozvinuté poruchy správania, a pod.). Ani ošetrujúca lekárka
A. G. O. nepotvrdila žiadne známky týrania maloletých zo strany obžalovanej a dokonca ani učiteľka
v materskej škôlke (s výnimkou jednej modriny, ktorú jej však obžalovaná hodnoverne vysvetlila).

V rodine obžalovanej boli opakovane vykonané šetrenia za účelom preverenia rodinnej situácie, avšak
ani jedna kontrola nekonštatovala znaky zanedbania či týrania. Tieto nepotvrdili ani svedkovia M. F. a H.
N., ktorí sú susedmi obžalovanej. Na podklade znaleckého skúmania nebol u maloletých konštatovaný
syndróm týraných detí. Konanie obžalovanej nevykazovalo ani znaky fyzického týrania v jeho pasívnej
forme (jedná sa o odmietanie dostatočne uspokojovať základné telesné potreby dieťaťa, ktoré vedie

k jeho telesnému poškodeniu, resp. vedomé nezabránenie fyzického týrania dieťaťa inou osobou),
keďže i napriek zlým finančných podmienkam sa v rámci jej sociálnej situácie o deti starala, mali
zabezpečenú stravu a oblečenie, navštevovala s nimi ošetrujúcu lekárku, deti boli čisté a upravené.
V tomto kontexte treba dodať, že fyzické alebo psychické utrpenie je pritom potrebné definovať tak, že
ide o fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý život poškodenej (týranej)

osoby (podstatne narúšajú kvalitu života poškodenej osoby) a netrvajú celkom krátky, prechodný čas.
Pojem „fyzické alebo psychické utrpenie“ je preto naplnený už vtedy, ak poškodená osoba pociťuje
protiprávne konanie páchateľa ako príkorie. Definícia následku trestného činu týrania blízkej osoby a
zverenej osoby odlišuje tento trestný čin od iných trestných činov, ktoré taktiež môžu spôsobovať fyzické
alebo psychické utrpenie. Pokiaľ ide o psychické utrpenie ani toto v konaní nebolo preukázané. Závery

znalkyne prokurátorka interpretuje v prospech obžaloby. Vulgárny a hrubý prejav obžalovanej našiel svoj
odraz v inom trestnom čine, intenzitou však nenapĺňa pojem psychické týranie. Správne okresný súd
poukázal na to, že deti sa obžalovanej nebáli, na mamu sa po skončení škôlky tešili. I pred znalkyňou sa
maloletýF.G..vyjadrovalomatkevpozitívnomzmysle,hocisaotomnechcelbaviť,čovšakbezďalšiehonemožno vnímať tak, že by mu obžalovaná spôsobila psychické príkorie, t. j. ako konanie obžalovanej,
ktoré by sústavne nepriaznivo ovplyvňovalo každodenný život maloletých detí a vyvolávalo sústavnej-
šie obavy z opätovného protiprávneho konania. V konečnom dôsledku objektívne – prostredníctvom

znaleckej expertízy u maloletých detí nebolo preukázané ani psychické týranie. Prokurátorka sa mylne
domnievala, že konanie obžalovanej je súdom zmierňované v dôsledku jej mentálnej retardácie ľahkého
stupňa. Práve naopak, dôvodom prekvalifikácie skutku boli výsledky vykonaného dokazovania.
Preto v súhrne k odvolacím námietkam obžalovanej a prokurátorky, podľa ktorých okresný súd
nesprávne vyhodnotil dôkazy, krajský súd vo všeobecnosti uvádza a pripomína, že v trestnom konaní

platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.
Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný
poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej
orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v

ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob

hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu
jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k
vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení

obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaná ani prokurátorka mu v odvolaní

žiadne chyby nevytýkali a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Trestného poriadku, krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Avšak pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd taktiež v tejto súvislosti zistil dôvodnosť odvolania
prokurátorky, čo do spôsobu výkonu trestu odňatia slobody.
Krajský súd ešte predtým ako predostrie závery ohľadom zákonnosti uloženého trestu považuje za

potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j.

či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia

v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti

pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,

varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľatrestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Keďže krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, nutne musel rozhodnúť o vine ako i naň
nadväzujúcom výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu
dostatočnom pre stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, tak krajský súd na podklade takto
vykonaného dokazovania sám rozhodol o vine a o treste pre obžalovanú za trestné činy, keďže tento
postup nebol spojený s neprimeranými ťažkosťami.

Krajský súd trest pre obžalovanú ukladal v zmysle ustanovení Trestného zákona účinného od
06.08.2024, ktorý posúdil ako priaznivejší pre obžalovanú. Po zohľadnení skutočnosti, že obžalovaná
spáchala dva trestné činy, bolo nevyhnutné ukladať trest úhrnný v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona,
pričom vychádzal zo zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie
trestný. Tým je prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 3 Trestného zákona
účinného od 06.08.2024 s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody vo výmere od 6 mesiacov do 5 rokov.

Krajský súd pri ukladaní trestu obligatórne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) preskúmal pomer a
mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovanej, pričom zistil jednu priťažujúcu
okolnosťpodľa§37písm.h)Trestnéhozákona(spáchalaviactrestnýchčinov),bezzisteniapoľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 Trestného zákona. Krajský súd i napriek tomu, že obžalovaná nebola dosiaľ
súdne trestaná, dospel k záveru, že poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (že

pred spáchaním trestných činov viedla riadny život) jej nepatrí. Ide totižto o to, že vedenie riadneho
života je potrebné posudzovať nielen s ohľadom na trestnú minulosť obžalovanej, ale aj s ohľadom na
dodržiavanie právneho poriadku ako celku a ďalších základných noriem občianskej spoločnosti, pod
ktoré je nevyhnuté subsumovať aj správanie spočívajúce v nedopúšťaní sa priestupkov. Dopustenie
sa priestupku je síce menej závažným protiprávnym konaním v porovnaní so spáchaním trestného

činu, avšak zo zabezpečeného spisového materiálu rezultovalo, že obžalovaná bola ku dosiaľ 8-
krát priestupkovo prejednávaná prevažne za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, a teda
nielen početnosť a závažnosť (opakovane urážky, vulgarizmy, vyhrážanie na sociálnej sieti, fyzické
napadnutie) týchto priestupkov, ale i ich obdobnosť s trestnou činnosťou, indikovali, že doterajšie
správanie obžalovanej nemožno považovať len za ojedinelé prekročenie zákonných limitov, opakovane

sa dopúšťa konania, ktoré právny poriadok považuje za nedovolené, a ktoré bolo súčasne prejavom jej
záporného postoja k rešpektovaniu a k akceptovaniu spoločenských a zákonných noriem, čo nemožno
stotožniť s vedením riadneho života.
Vychádzajúc zo základnej trestnej sadzby, pokiaľ ide o výmeru úhrnného trestu a spôsob jeho výkonu,
krajský súd uložil obžalovanej trest odňatia slobody pri spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1

(jeden) rok, 4 (štyri) mesiace a 3 (tri) dni, na výkon ktorého obžalovanú podľa § 48 ods. 2 písm. a)
Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,
keďže v predchádzajúcich desiatich rokoch pred spáchaním trestnej činnosti nebola vo výkone trestu,
ktorý by jej bol uložený za úmyselný trestný čin. Pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu odňatia slobody,
krajský súd vychádzal z časového úseku trvania väzby. Inak vyjadrené, krajský súd určil jeho výmeru tak,

aby bola pokrytá výkonom väzby, pričom zo spisového materiálu vyplynulo, že obžalovaná bola väzobne
stíhaná 27.07.2022 do 30.11.2023, keby bola väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Pokiaľ ide o spôsob výkonu uloženého trestu, priliehavo prokurátorka poukazovala na tú
skutočnosť, že obžalovanej je potrebné ukladať nepodmienečný trest. Krajský súd prezentuje názor,
že na podmienečný odklad výkonu trestu neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 49 ods.

1 písm. a) Tr. zák., lebo vzhľadom na osobu páchateľky a na okolnosti prípadu nie je možné mať
dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a jej nápravu výkon trestu odňatia slobody
nie je nevyhnutný. Práve naopak, treba zdôrazniť, že obžalovaná i napriek predchádzajúcim menej
závažným priestupkovým konania, v rámci ktorých sa nevhodne správala vo virtuálnom internetovom
svete (vulgarizmy, vyhrážky, osočovanie), ale i menej intenzívne útočila na svoju matku, sa dopustila

oveľa závažnejšieho protiprávneho konania v podobe trestnej činnosti, ktorá vykazuje známky násilia
(verbálneho i fyzického) voči svojim maloletým deťom, ktoré sú jej blízke osoby a sú na ňu odkázané.
Takéto konanie učinila v spoločnej domácnosti (čo robí trestnú činnosť ťažšie odhaliteľnou), jednalo
o dlhodobé a opakujúce sa protiprávne konanie, od ktorého neupustila až do momentu obmedzenia
jej osobnej slobody. S poukazom i na početnosť trestných činov, ktoré spáchala (2, z toho jeden

ohrozovacieho charakteru), spôsob ich spáchania (ako je vyššie v texte popísaný), jej prechádzajúci
život (priestupky, skutočnosť, že mala byť samotná obžalovaná týraná, no i napriek tomu sa trestnej
činnosti voči vlastným deťom nevyvarovala) iný ako nepodmienečný trest neprichádzal do úvahy.
Inak vyjadrené, krajský súd je presvedčený, že na obžalovanú je potrebné pôsobiť uloženým trestomodňatia slobody, považujúc ho za zákonný a správny s prihliadnutím na zmenu právnej kvalifikácie
a rozšírenie o jeden trestný čin (prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže, prečin výtržníctva),
závažnosť a charakter trestnej činnosti (negatívny vplyv na maloleté osoby, trestná činnosť páchaná

závažnejším spôsobom, opakované slovné a fyzické ataky), okolnosti prípadu (protiprávne konanie
si obžalovaná vysielala na sociálnej sieti, opakovane upozorňovaná na nevhodnosť svojho konania),
mieru kriminálneho narušenia obžalovanej (priestupky proti občianskemu nažívania, ktoré v prevažnej
väčšine boli obdobného charakteru ako trestná činnosť) a možnosti jeho nápravy (väzobné stíhanie), s
presvedčením, že takto uložený trest bude dostačujúci na jej nápravu a prevýchovu, a zároveň bude plniť

účel aj z hľadiska generálnej prevencie ako aj individuálnej prevencie tak, ako to predpokladá zákonné
ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona. Touto argumentáciu súčasne obžalovaná dostala odpoveď
na odvolaciu námietku, obsahom ktorej bola neprimeraná prísnosť trestu.
Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolania prokurátorky, ktoré malo svoje
opodstatnenie hoci z iných ako ňou prezentovaných dôvodov, postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b),
písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a na základe § 322 ods. 3

Trestného poriadku sám vo veci rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte, pretože skutkové zistenia
plynúce z dokazovania vykonaného pred okresným súdom to umožňovali. Vzhľadom na tú skutočnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvodnosť odvolania obžalovanej, postupoval v zmysle § 319 Trestného
poriadku.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.