Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120407107
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6120407107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného
spoločnosťou: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť
Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., korešpondenčná
adresa: C. XX,
XXX XX D., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so
sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 240 997, o zaplatenie sumy 15.088,52 eur s príslušenstvom, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13Csp/42/2021-241 zo dňa 14. novembra
2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13Csp/42/2021-241 zo dňa 14. novembra 2023 potvrdzuje.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.10.2020

domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 15.088,52 eur, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 11.793,52 eur od 10.12.2019
do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Svoju žalobu skutkovo odôvodnil tým, že
zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou dňa 09.12.2019 medzi postupcom E. E., F., G. XX, XXX XX
D., IČO: 00 151 653 (ďalej aj „postupca“)
a žalobcom postupca v súlade s ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpil na žalobcu
pohľadávku voči žalovanému. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve

postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Dňa 15.01.2016 uzatvoril postupca so žalovaným zmluvu
č. 5107480668 (ďalej aj „zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu
v znení ich dodatkov (ďalej aj „VOP“). Na základe tejto zmluvy poskytol postupca žalovanému
peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných
prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a
vo VOP. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy,

a tak postupca podaním zo dňa 14.08.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 12.08.2019,
pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy do 15 dní. Ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky
pohľadávka žalobcu predstavovala sumu vo výške 15.088,52 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške11.793,52 eur, riadneho úroku vo výške 2.880,27 eur, úroku z omeškania vo výške 398,73
eur a poplatkov vo výške 16,00 eur v súlade
s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia

pohľadávky, uvedená v predmetnej prílohe, je generovaná bankovým systémom
a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Po postúpení pohľadávky do
dňa podania žaloby žalovaný nevykonal žiadne úhrady. Ku dňu podania žaloby tak dlžná suma
predstavuje výšku 15.088,52 eur, ktorá pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 11.793,52 eur,
z neuhradeného riadneho úroku vo výške 2.880,27 eur, z úroku z omeškania vo výške 398,73 eur a z

poplatkov vo výške 16,00 eur. Súčasne si žalobca uplatnil voči žalovanému aj úrok z omeškania podľa
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom 10.12.2019, t. j. dňom nasledujúcim
po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.
3. Z obsahu spisového materiálu mal okresný súd preukázané, že právny predchodca žalobcu (E. E.,
F.), t. j. banka, veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa 15.01.2016 uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
5107480668(ďalejaj„zmluva“),ktorejsúčasťousúajVšeobecnéobchodnépodmienkypostupcuvznení

ich dodatkov (ďalej aj „VOP“). Na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 18.100,00 eur. Celková suma spotrebiteľského
úveru bola určená na sumu 28.883,00 eur, ktorú mal žalovaný splatiť v 96 mesačných splátkach po
280,05 eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.02.2016 a každej ďalšej splátky k 20. dňu v kalendárnom
mesiaci. RPMN bola v zmluve určená na 11,03 %, priemerná hodnota RPMN bola 10,08 % a ročná

úroková sadzba činila 11,40 %. Termín konečnej splatnosti úveru bol stanovený na deň 20.01.2024.
4.Listomzodňa19.02.2018,označenýmakoVýzva(č.l.134spisu),právnypredchodcažalobcuoznámil
žalovanému, že ku dňu 19.02.2018 je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške 690,53 eur,
vyzval ho na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 15 dní
od doručenia výzvy, a súčasne ho upozornil, že ak dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradí, banka je

oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stane splatnou
v celom rozsahu.
5. Následne listom zo dňa 19.02.2018 (správne má byť 12.07.2019 – poznámka odvolacieho súdu, jedná
sa o zrejmú nesprávnosť – preklep v dátume, čo vyplýva aj z obsahu predmetnej listiny), označeným
ako Výzva (č.l. 138 spisu), právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že ku dňu 12.07.2019 je

v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške 4.655,48 eur, vyzval ho na úhradu dlžnej sumy
najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy, a súčasne ho upozornil, že ak dlžnú sumu v stanovenej lehote
neuhradí, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stane splatnou v celom
rozsahu.
6. Listom zo dňa 14.08.2019, označeným ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti (č.l.

136 spisu), právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že banka vyhlásila z dôvodu porušenia
zmluvných podmienok ku dňu 12.08.2019 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy a vyzval ho na
jej úhradu do 15 dní.
7. Dňa 22.08.2019 zaslal právny predchodca žalobcu žalovanému list označený ako Výzva (č.l. 140
spisu), v ktorom právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že ku dňu 22.08.2019 je v omeškaní

so splácaním pohľadávky banky vo výške 14.517,51 eur a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy najneskôr
do 15 dní v celom rozsahu.
8. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.10.2020 vyplýva, že postupca postúpil na žalobcu
žalovanú pohľadávku s príslušenstvom, ktorú má voči žalovanému.
9. Pri právnom posúdení veci vychádzal súd prvej inštancie z ust. § 497 zákona č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník, ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ust. § 52 ods. 1, 3 a 4
a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 485/2001 Z. z. o bankách
v ňom citovaných a dospel k záveru, že výzvy banky, ktoré boli doručované žalovanému na adresu, ktorú

uviedol pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy, (za situácie, že žalovaný súčasne neoznámil banke
zmenu svojej adresy, čím porušil všeobecné obchodné podmienky, ktoré boli súčasťou predmetnej
úverovej zmluvy), boli žalovanému riadne doručené.
10. Následne súd prvej inštancie posudzoval obsah týchto výziev v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, konkrétne, či podľa ich obsahu v kontexte s ust. § 565 Občianskeho zákonníka tieto spĺňajú

náležitosti kvalifikovanej výzvy. Výzva prezumovaná v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je
jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu
(identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ(v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie splátky nie je možné následne preskúmať splnenie
podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a platnosť tohto úkonu.

Konajúci súd dospel k záveru, že ani jedna z vyššie uvedených výziev právneho predchodcu žalobcu
nespĺňa náležitosti kvalifikovanej výzvy, keďže ani jedna z nich neobsahuje špecifikáciu (identifikáciu)
splátky, s ktorou bol žalovaný v omeškaní.
11. Okrem toho žalobca v prejednávanom spore vôbec nepreukázal existenciu výzvy v zmysle § 92 ods.
8 zákona č. 485/2001 Z. z. o bankách.

12. Na základe takto zisteného skutkového stavu okresný súd dospel k záveru,
že v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
predmetného spotrebiteľského úveru, a preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a z dôvodu
nadbytočnosti sa už nezaoberal ostatnými rozsiahlymi námietkami žalovaného prezentovanými v rámci
jeho procesnej obrany v tomto spore.
13. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s použitím § 262

ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % voči
žalobcovi, ktorý v tomto spore úspech nemal s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne okresný
súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.

14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe vyhovie; alternatívne sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne si uplatnil voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho).

15. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okrem
toho prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 365
ods. 1 písm. b), h), f) CSP].

16. K určitosti právneho úkonu odvolateľ uviedol, že v posudzovanom prípade postupca využil svoje
právo zosplatniť pohľadávku a listom zo dňa 14.08.2019 upozornil žalovaného, že si toto právo uplatňuje
ku dňu 12.08.2019. Postupca toto svoje právo využil v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
s použitím ust. § 565 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu
SR, t.j. pre nesplnenie splátky splatnej dňa 20.04.2019 po omeškaní žalovaného s platením splátok

po dobu troch mesiacov a po upozornení žalovaného na možné uplatnenie tohto práva výzvou zo dňa
19.02.2018. V konaní teda bolo preukázané účinné zosplatnenie úveru zo strany postupcu, v dôsledku
ktorého sa stali splatnými všetky splátky úveru splatné do budúcna.
17. Súčasne žalobca zdôraznil, že uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti splátok v prípade neplnenia
splátkového kalendára je ponechané len na vôli veriteľa, ktorý si môže vymáhať každú jednotlivú

splátku samostatne, alebo môže (a zároveň nemusí) v dôsledku porušovania povinností dlžníka pristúpiť
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu a žiadať zaplatenie dlhu okamžite a jednorazovo.
18. Odvolateľ sa nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, v zmysle ktorého je pred uplatnením
tohto práva potrebné špecifikovať, pre nesplnenie ktorej splátky je toto právo uplatnené, resp. s ktorou
konkrétnou splátkou sa žalovaný dostal do omeškania (či už vo výzve zo dňa 19.02.2018,

t. j. vo výzve pred zosplatnením, ako ani vo výzve zo dňa 14.08.2019, ktorou došlo k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru), pretože to nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Žalovaný bol
preukázateľne v omeškaní so zaplatením splátky aspoň 3 mesiace. Zároveň bolo preukázané, že
postupca upozornil žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka. Postup predpokladaný súdom prvej inštancie by bol úplne nadbytočný, pretože

vzmysleust.§565Občianskehozákonníka totoprávonemožnouplatniťprenesplnenieinejsplátky,než
tej, ktorá bezprostredne predchádza uplatneniu tohto práva po dobu 3 mesiacov za splnenia podmienky
v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka s ohľadom na aktuálny judikatúrny vývoj Najvyššieho
súdu SR (nakoľko po splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky toto právo zaniká). Viacerými listinnými
dôkazmi bolo v tomto spore preukázané,

že žalovaný bol v omeškaní s úhradou splátok viac ako tri mesiace.
19. Ďalej žalobca akcentoval, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je v priamom rozpore
s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v súvislosti s čím poukázal na
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022 a sp.zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022 týkajúce sa plynutia premlčacej doby zosplatneného spotrebiteľského
dlhu. Obdobne vo veciach, v ktorých sa riešilo, že pre ktorú splátku bol veriteľ oprávnený zosplatniť
úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v spotrebiteľských veciach bolo

rozhodnuté ajvuzneseniachNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/347/2021,
7Cdo/268/2020, 4Cdo/201/2022, 1Cdo/53/2021, 4Cdo/231/2021, 9Cdo/368/2021, 4Cdo/23/2021,
2Cdo/332/2021, 6Cdo/71/2022, 2Cdo/272/2021, 1Cdo/61/2022, 4Cdo/250/2021, 4Cdo/262/2021,
2Cdo/298/2021, 4Cdo/221/2022, 6Cdo/64/2021, 9Cdo/98/2022, 1Cdo/143/2022, 6Cdo/87/2023, ktoré
predstavujú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu a od ktorej sa súd konajúci v tomto spore odklonil

napriek tomu, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia mu boli známe.
20.Aktedaprávnypredchodcažalobcuvyhlásilmimoriadnusplatnosťúverukudňu12.08.2019podaním
zo dňa 14.08.2019, toto svoje právo uplatnil pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.04.2019, ktorá
bezprostredne predchádzala zosplatneniu po dobu 3 mesiacov, a zároveň toto svoje právo uplatnil
vsúladesustanovením§53ods.9Občianskehozákonníkapoomeškaníspotrebiteľasplatenímsplátok
po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom premlčacia doba začala plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí

troch mesiacov
od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Vo vyššie uvedenom
ide o výslovne právne posúdenie a výkladu ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojitosti
s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka, nakoľko súd pozná právo v zmysle „iura novit curia“.
21. Odvolateľ nesúhlasil ani so záverom okresného súdu, v zmysle ktorého je vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti úveru neplatný právny úkon len z toho dôvodu, že v podaní, ktorým došlo podľa ust. § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka k upozorneniu na možné uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15
dní, nie je určená splátka, pre ktorú postupca využil svoje oprávnenie v zmysle ust. § 565 Občianskeho
zákonníka a v nadväznosti na to sa nestotožnil s názorom ohľadom neplatnosti postúpenia pohľadávky
z postupcu na žalobcu a neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok v zmysle ust. § 39 Občianskeho

zákonníka. Ak teda konajúci súd vyslovil názor, ktorým sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, a preferuje neplatnosť právneho úkonu pred jeho platnosťou, tak potom
podľa názoru odvolateľa ide o nesprávne a nezákonné rozhodnutie.
22. Opätovne zdôraznil, že Občiansky zákonník v žiadnom ustanovení neustanovuje povinnosť
špecifikácie, pre ktorú splátku sa toto právo uplatňuje (či už vo výzve pred zosplatnením dlhu, ako ani

v oznámení o zosplatnení dlhu). V tomto ohľade žalobca považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku
za nepreskúmateľné, nakoľko prvoinštančný súd označené ustanovenia zákona vyložil nadmieru
extenzívne. Jedná sa o výklad contra legem, pretože ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v žiadnom
prípade takýto záver nevyplýva a navyše toto zákonné ustanovenie vôbec neupravuje dokedy je takéto
právo postupca oprávnený využiť. Postup, ktorým si konajúci súd „upravil“ text zákona, konkrétne

ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a nad rámec zákona tvrdí, že výzva pred zosplatnením celého
dlhu musí obsahovať presnú špecifikáciu omeškanej splátky, s ktorou sa dlžník dostal do omeškania
a pre ktorú veriteľ môže uplatniť svoje právo na zosplatnenie celého úveru je v priamom rozpore
s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci
zákonodarnej (nie moci súdnej). V nadväznosti na túto argumentáciu odvolateľ poukázal na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65 týkajúci sa právomoci
všeobecných súdov.
23. Vo vzťahu k záverom okresného súdu o neurčitosti právnych úkonov postupcu z dôvodu
absencie špecifikácie splátky, pre ktorú sa rozhodol veriteľ zosplatniť úver, odvolateľ poukázal
na rozhodnutia tuzemských odvolacích súdov (rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp.

zn. 6CoCsp/53/2021 z 18.01.2022, uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6CoCsp/80/2022
z 20.03.2023, Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 16CoCsp/2/2023 zo dňa 14.09.2023, Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12CoCsp/17/2022 z 05.01.2023, Krajského súdu v Nitre, sp.
zn.12CoCsp/37/2022zodňa31.08.2023,KrajskéhosúduvNitre,sp.zn.5CoCsp/29/2022z20.07.2022;
rozsudky: Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 12CoCsp/17/2022 z 05.01.2023,Krajského súdu

v Nitre, sp.zn. 12CoCsp/25/2021 z 08.02.2022, Krajského súdu v Nitre, sp.zn. 5CoCsp/29/2022
z 20.07.2022), podľa ktorých zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť vo
výzve pred mimoriadnou splatnosťou úveru, s ktorou splátkou/ami je dlžník v omeškaní a ani iných
jednostranných úkonov, konkrétne, ktorá splátka mimoriadnu splatnosť vyvolala.

24. Žalobca namietal i záver súdu prvej inštancie, že žalobca nie je v tomto spore aktívne vecne
legitimovaný, pretože nepreukázal, že žalovanému bola zo strany banky
pred postúpením zaslaná a doručená písomná výzva v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákonao bankách, v ktorej banka musí vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením lehoty 90 dní a
upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, aj
nebankový subjekt bez súhlasu dlžníka. Uvedené zákonné ustanovenie totiž predpisuje len obligatórnu

písomnú formu výzvy banky voči svojmu klientovi, t. j. výzvu banky k úhrade omeškaného peňažného
záväzku, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek
zatrvaniaomeškaniadlžníka.Akbyzákonodarcachceltýmtoustanovenímdefinovaťosobitépodmienky
na zasielanie takejto výzvy a jej obsahové náležitosti, ako je napr. upozornenie na možné
postúpenie pohľadávky, tak by to nepochybne bolo v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách

výslovne a jednoznačne uvedené. Zákonodarca však uviedol len jedinú podmienku v spojení s touto
výzvou a to jej písomnú formu, ktorú v konaní žalobca preukázal listinnými dôkazmi priloženými k žalobe.
V súvislosti s podmienkami vyžadovanými uvedeným ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
žalobca poukázal na to, že dlžník bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo
v konaní preukázané, že bol postupcom opakovane vyzývaný na úhradu dlžnej sumy, a to: 1/ výzvou

zo dňa 19.02.2018 a 22.08.2019, ktorými právny predchodca žalobcu vyzval dlžníka na úhradu dlžnej
sumy, 2/ výzvou zo dňa 14.08.2019 označenou ako ,,Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“,
ktorou právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval dlžníka na úhradu celej dlžnej
sumy. Na základe uvedeného považuje žalobca za preukázané, že dlžník bol v čase
postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané,
že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.
V danej súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
9Cdo/165/2022 z 27.09.2023, ako aj judikatúru krajských súdov, podporujúcich jeho právny názor, že
je nutné za dostatočne kvalifikovanú výzvu zaslanú dlžníkovi pred postúpením pohľadávky považovať

okrem samostatnej výzvy pred postúpením zo dňa 19.02.2018 aj výzvu zo dňa 22.08.2019 a rovnako
aj výzvu zo dňa 14.08.2019. Pokiaľ okresný súd na základe nesprávneho výkladu právnych predpisov
- najmä § 92 ods. 8 zákona o bankách - dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že
žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný, potom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

pretože písomná výzva postupcu vo vzťahu k žalovanému na uspokojenie pohľadávky
pred jej postúpením je súčasťou súdneho spisu.
25. Na základe predložených dôkazov žalobca v tomto spore totiž preukázal, že jeho právny predchodca
postupoval pri postupovaní pohľadávky v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Záver provinštančného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je preto

absolútne nesúladný s vykonaným dokazovaním.

26. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
Súčasne si uplatnil voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
27. Uviedol, že hoci žalobca uvádza konkrétne odvolacie dôvody, tieto vo svojom opravnom prostriedku

už bližšie nešpecifikuje a nekonkretizuje ten-ktorý odvolací dôvod, ale iba odkazuje a cituje
rozsiahlo rozhodnutia krajských súdov bez ďalšej nadväznosti na ním tvrdené skutočnosti.
28. Neobstojí námietka žalobcu, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je totiž zrejmé, že okresný súd sa
dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli v prejednávanom prípade

rozhodujúce a od týchto následne odvodzoval aj svoje rozhodnutie. Prvoinštančný súd teda vyhodnotil
pravdivosť a dôležitosť jednotlivých dôkazov správne, a rovnako tak postupoval na základe pravidiel
formálnejlogiky.Spoukazomnauvedenéjezrejmé,ževdanomprípadenemohlodôjsťknaplneniutohto
odvolacieho dôvodu, pretože okresný súd svoje rozhodnutie založil a odôvodnil na základe vyvíjajúcej
sa judikatúry v otázke náležitostí mimoriadneho zosplatnenia úveru, ktoré zo strany žalobcu neboli

naplnené.
29. Rovnako žalobca nešpecifikoval, v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom,
pretože v konkrétnostiach neuviedol, prečo namieta, že súd neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo
či aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo
správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Je tak zrejmé, že v danom

prípade nedošlo k naplneniu ani tohto odvolacieho dôvodu.
30. V prípade odvolacieho námietky, v ktorej žalobca tvrdí, že zo strany súdu prvej inštancie došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, odvolateľ opäť nešpecifikuje, o aké konkrétne porušenie
zo strany konajúceho súdu sa má jednať. Porušenie práva na spravodlivý procespritom vyžaduje určitú mieru intenzity, a teda nestačí iba konštatovanie, že k takémuto porušeniu práva
malo dôjsť. Okresný súd Žilina rozhodoval vo veci nestranne a nezávisle, s ohľadom na
vyvíjajúcu sa judikatúru, vec bola prejednaná v primeranej lehote, žalobca mal právo navrhovať dôkazy,

bol v konaní vypočutý, bola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania a súd dodržal všetky zásady
a princípy v civilnom sporovom konaní, nevynímajúc pritom zákaz prekvapivých súdnych rozhodnutí či
zákaz ľubovôle a svoje rozhodnutie súčasne riadne odôvodnil.
31. Žalobca svojou argumentáciou v tomto konaní nepreukázal splnenie podmienok na
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru. Mimoriadna splatnosť úveru je

jednostranný právny úkon, ktorý musí spĺňať jednak zákonné podmienky, ale aj náležitosti a bezvadnosti
právneho úkonu, t. j. daný úkon musí spĺňať podmienky zrozumiteľnosti, jasnosti a určitosti právneho
úkonu. Ak daný právny úkon žalobcu nespĺňa uvedené náležitosti, nikdy nevyvolá zamýšľané právne
účinky a žalobca tak založí svojím konaním protiprávny stav, proti ktorému bude svedčiť súdna ochrana
spotrebiteľa. V súvislosti s predčasným zosplatnením úveru zo strany žalobcu je nutné, aby výzva podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka obsahovala jednoznačné, určité, jasné a nezameniteľné skutkové

a právne odôvodnenie jeho urobenia smerom k spotrebiteľovi a k trvaniu jeho záväzku. Žalobca opomína
fakt, že akýkoľvek úkon, ktorý sa týka práv a povinností spotrebiteľa, musí byť náležite odôvodnený.
Žalovaný ako spotrebiteľ má právo, aby sa adekvátne oboznámil nielen s dôvodmi konania žalobcu,
ale aby sa mohol voči nim aj adekvátne brániť. Hoci žalobca poukazuje na
zákonné podmienky zosplatnenia úveru, opomína už podmienky určitosti a platnosti právneho úkonu

v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právny
úkon žalobcu, ktorým došlo k predčasnému zosplatneniu úveru, je úkon neurčitý, a teda nezrozumiteľný.
Jedná sa teda o situáciu, keď je prejav vôle z jazykovej stránky síce zrozumiteľný, ale jeho vecný obsah
je nejednoznačný. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na fakt, že úver bol zosplatnený pre splátku splatnú dňa
20.04.2019, t. j. splátku, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch

mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej vyhlásiť túto splatnosť. Predmetná splátka nebola
bližšie špecifikovaná vo výzve zasielanej žalovanému, a zároveň žalovaný ako spotrebiteľ nemohol
túto skutočnosť sám zistiť. Uvedenú skutočnosť nemožno zhojiť výkladom, aký aktuálne prezentuje
žalobca vo svojom opravnom prostriedku, t.j., že mohlo ísť jedine o splátku zo dňa 20.04.2019. V zmysle
súdnej praxe nestačí, ak je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom právneho úkonu, pokiaľ to

objektívne nie je známe iným tretím osobám. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že žiadny právny
predpis nevyžaduje, aby bola vo výzve daná splátka špecifikovaná. Zosplatnenie úveru je predsa
jednostranný právny úkon, ktorý pre svoju platnosť musí jednoznačne obsahovať podstatné náležitosti
z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti, čo však v danom prípade nebolo splnené. V opačnom prípade
by stačilo urobiť akékoľvek vyhlásenie predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru oznámením tejto vety

bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu a bol by to súd, ktorý by musel vyhľadávať dôvod oprávnenosti
tohto úkonu, a teda skúmať vzťah strán sporu, pričom by sám súd mohol dospieť k dôvodom, na
ktoré žalovaný pri vykonaní tohto úkonu ani nepomyslel. Z obsahu výzvy na zaplatenie celého úveru,
ktorú zasielal žalobca žalovanému, je zrejmé, že tento právny úkon je neurčitý, pretože v ňom nie
je riadne špecifikovaná omeškaná splátka, pre ktorú sa právny predchodca žalobcu rozhodol vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť úveru tak, aby bolo možné preveriť zákonnosť jeho postupu, ktorý tomuto úkonu
predchádzal. S poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je preto takýto právny úkon
neplatný z dôvodu jeho neurčitosti. Tejto argumentácii žalovaného nasvedčuje aj napríklad rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/14/2021 zo dňa 29.11.2021, sp. zn. 6Co/26/2017
zo dňa 28.06.2018, sp. zn. 22Co/161/2018 zo dňa 26.03.2019, s ktorou argumentáciou sa stotožnil

aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/149/2021 zo dňa 06.09.2023. Vyplýva
z nich, že špecifikácia konkrétnej splátky vo výzve má význam jednak z hľadiska určitosti právneho
úkonu, jednak v súvislosti s plynutím premlčacej doby a následne aj postúpením pohľadávky na žalobcu.
Ak totiž nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti v súlade so zákonom, pohľadávka žalobcu nie je
postupiteľná, pretože tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka

nie je postupiteľná, postúpenie je objektívne neprípustné a zakázané a potom jej postúpenie je svojím
obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj voči dlžníkovi. Žalobca v tomto spore nepreukázal
splnenie všetkých náležitostí, ktoré vyžadujú platnosť tohto právneho úkonu.

32. Nadväzne, ak v súdenom prípade neboli splnené podmienky týkajúce sa určitosti a platnosti
právneho úkonu – výzvy právneho predchodcu žalobcu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
s použitím § 565 Občianskeho zákonníka, nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky
právneho predchodcu žalobcu na žalobcu v zmysle ust.§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. V prejednávanom prípade žalobca nepreukázal
existenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru nemožno považovať za výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom za

túto výzvu nemožnom považovať ani výzvy zo dní 19.02.2018, 14.08.2019 a 22.08.2019, na ktoré
poukazoval žalobca v rámci svojho procesného útoku. V danej súvislosti žalovaný poukázal napríklad na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/151/2018 zo dňa 07.01.2019, či rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/301/2019, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ vo výzve podľa § 92 ods.
8 zákona o bankách musí byť upozornený nielen na omeškanie, ale aj na následok, na vôľu banky

postúpiť pohľadávku a na možnosť toto postúpenie zvrátiť. Ak tieto výzvy žalobcu, resp. jeho právneho
predchodcu, neobsahovali vyššie uvádzané skutočnosti a tieto neobsahovali ani špecifikáciu splátky
(splátok), s ktorými bol žalovaný v omeškaní, nemožno ich považovať za výzvy súladné s ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách.

33. V prípade argumentácie žalobcu, že z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva skutočnosť,

že by dlžníkovi mala byť poskytnutá lehota 90 dní na zaplatenie dlhu a až po jej uplynutí je pôvodný
veriteľ oprávnený svoju pohľadávku postúpiť na iný subjekt, žalovaný zdôraznil, že sám žalobca cituje
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.09.2023, v ktorom
dovolací súd uviedol, že ak banka vyzve dlžníka na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej
sumy pohľadávky, od ktorej doručenia musí uplynúť 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť.

34. Práve od doručenia výzvy má dlžník ešte možnosť v lehote 90 dní splniť pohľadávku pôvodnému
veriteľovi a až následne je možné pohľadávku postúpiť na iný subjekt. Žalobca, resp. jeho právny
predchodca, však žiadnu takúto výzvu žalovanému nezaslali a žiadna z predložených výziev neodkazuje
na možnosť postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Inak povedané, žiadna z výziev adresovaných
žalovanému zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, neobsahuje upozornenie o lehote

90 dní a o následnom postúpení pohľadávky. Okresný súd preto postupoval správne, ak považoval
za preukázané, že žiadna takáto výzva nebola žalovanému zasielaná. Z označeného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022 vyplýva, že vo výzve je potrebné
uviesť presnú špecifikovanú konkrétnu sumu pohľadávky. V konkrétnostiach prejednávaného prípadu je
zrejmé, že žalobca, resp. jeho právny predchodca, v nich nešpecifikoval konkrétnu sumu pohľadávky.

Napríklad z výzvy zo dňa 22.08.2019 nie je zrejmé, z akej zmluvy vyplýva konkrétna pohľadávka, nie
je zrejmé, z čoho táto pohľadávka pozostáva, dokonca v predmetnej pohľadávke nie sú zahrnuté ani
úroky z omeškania. Napokon žalovaný zopakoval, že tieto výzvy sa pôvodnému veriteľovi vrátili ako
neprevzaté v odbernej lehote, keďže žalovaný sa na adrese, na ktorú mu boli zasielané, nezdržiaval.

35. Záverom žalovaný zopakoval, že okresný súd sa v súdenom prípade dostatočne vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho rozhodnutie sa nejaví ako arbitrárne, nesprávne či
nezrozumiteľné. Práve naopak, okresný súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a aj právne zdôvodnil
v zmysle platných právnych predpisov.

36. Žalobca vo svojej duplike zopakoval, že trvá na podanom odvolaní.

37. Rovnako žalovaný vo svojej odvolacej duplike poukázal na svoje predchádzajúce písomné
vyjadrenie k odvolaniu. Zopakoval, že žalobca nepreukázal a ani neuviedol skutočnosti, pre ktoré by sa
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie javilo ako vecne nesprávne alebo arbitrárne.

38. Žalobca podaním zo dňa 24.04.2024 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024, v ktorom dovolací súd konštatoval, že sa nestotožnil s názorom,
ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť
podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení

konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež uviedol, že nepovažuje za potrebné na
tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo
právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve
na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky
neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom).

Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba
vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so
zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné
predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiacepo splatnosti. Keďže sa jedná o najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, možno
uzavrieť, že určenie splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, nie je podmienkou platnosti
predčasného zosplatnenia pohľadávky v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. §

53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a rovnako tak, že určenie tejto splátky je vecou právneho posúdenia,
ktoré vykonáva príslušný súd.

39. Pred svojím rozhodovaním odvolací súd v súlade s ust. § 382 CSP vyzval obidve strany sporu, aby
sa v lehote 3 dní od doručenia výzvy vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 17 zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní
veci neboli použité.

40. Žalobca vo svojom vyjadrení k tejto výzve uviedol s poukazom na ust. § 17 ods. 1 a § 20 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov poukázal, že je vecne legitimovaným subjektom v tomto spore,
nakoľko v danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola v čase postúpenia predčasne
splatná na subjekt, ktorý je od 05.08.2016 držiteľom oprávnenia poskytovať
úvery bez obmedzenia v rozsahu v zmysle rozhodnutia Národnej banky Slovenska, dostupného na
webovom odkaze G.://E./?F.=E.&D.=F." H., v zmysle ktorého Národná banka Slovenska, útvar dohľadu

nad finančným trhom ako útvar príslušný na konanie a rozhodovanie v prvom stupni podľa § 29 ods.
1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov udelil žalobcovi podľa ust. § 20 a § 20a zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov povolenie

na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia v rozsahu poskytovania spotrebiteľských
úverov. Nadväzne žalobca poukázal na znenie ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj
čl. II. ods. 7 zmluvy o úvere, z ktorých vyplýva,
že na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v danom prípade bolo potrebné, aby bola táto možnosť
dohodnutá, aby bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesačné splátky a aby bol

na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti žalovaný upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní
pred uplatnením tohto práva. Postupca si možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dohodol so žalovaným
v čl. II. ods. 7 zmluvy o úvere a následne výzvou zo dňa 12.07.2019 vyzval žalovaného na úhradu
omeškaných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Nakoľko
žalovaný omeškané splátky neuhradil, postupca podaním zo dňa 14.08.2019 vyhlásil mimoriadnu

splatnosť úveru. V posudzovanom prípade tak došlo k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
poskytnutého úveru. Záverom žalobca zopakoval, že postupca na základe oznámenia o postúpení
pohľadávky zo dňa 10.12.2019 podľa § 526 Občianskeho zákonníka oznámil žalovanému, že na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok postúpil pohľadávku postupcu na postupníka – žalobcu. Žalovaný bol
teda v súlade s ust. § 526 Občianskeho zákonníka upovedomený o tom, že od doručenia oznámenia je

povinný plniť svoj záväzok výlučne postupníkovi – žalobcovi. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd
jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel.

41. Žalovaný k uvedenej výzve odvolacieho súdu uviedol, že naďalej zastáva názor, že
v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti

predmetného spotrebiteľského úveru. Vzhľadom ku skutočnosti, že už súd prvej inštancie konštatoval
nezákonnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predmetného úveru, čím neboli naplnené zákonné
predpoklady platného postúpenia pohľadávky vyplývajúce z ust.
§ 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože

v konkrétnom prípade sa nepostupovala pohľadávky po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského
úveru a nebola postupovaná pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, následne tak nedošlo k platnému a zákonnému vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru, s čím sa stotožnil aj žalovaný.

42. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

43. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

44. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd

v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387
ods. 2 CSP).

45. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že žalobca sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí.

46. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného
práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobcu zamietol, pričom ku svojim
záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti
prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu
dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán.
V súdenej veci okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na
súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne
s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je

porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv
o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného
okresným súdom popísaného v odôvodnení jeho rozsudku krajský súd len doplnil dôvody napadnutého
rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a

odvolaciehosúdunemožnoposudzovaťizolovane,pretožeprvostupňovéaodvolaciekonaniezhľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

47. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu
formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu

rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

48. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné z nasledovných dôvodov:

49. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na

strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), je imanentnou
súčasťou súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa
29.06.2010). Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania (teraz strany sporu) v hmotno-
právnom vzťahu (niekedy aj v procesno-právnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu
alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (záväzku),

má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy,
ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotno-právnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže,
súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na
prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktoréhoale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/214/2011 zo dňa
18.01.2012).

50. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase uzavretia zmluvy práva vyplývajúce zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí,
ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a

a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a

b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

51. Vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby v tomto spore (pozri bod 2. odôvodnenia tohto
rozhodnutia) je nepochybné, že žalobca sa v tomto spore domáha od žalovaného plnenia,
na ktoré mu vznikol nárok v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru a následného postúpenia pohľadávky s jej príslušenstvom právnym predchodcom žalobcu (E. E.,

F.) na žalobcu.

52. S poukazom na argumentáciu odvolacieho súdu uvedenú v bode 46. odôvodnenia tohto rozhodnutia
je nepochybné, že skutočnosť, že sa žalobca s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako
aj jeho skutkovými závermi nestotožnil, nemôže založiť záver o naplnení odvolacieho dôvodu podľa §

365 ods. 1 písm. b) alebo f) CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmé, o akom žalobcom uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok
právne kvalifikoval
a na podklade akých dôvodov a dôkazov žalovaný nárok žalobcovi nepriznal a žalobu zamietol. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Na uvedenom nemení nič ani to,
že v rozhodovacej činnosti iných odvolacích súdov (ktorú nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP) bol vyslovený opačný právny názor, ako
prezentoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Súd prvej inštancie svoj právny

názor riadne odôvodnil, pričom na jeho podporu odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutia
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11CoCsp/41/2022 zo dňa 26.09.2023, sp.zn. 11CoCsp/15/2024 zo dňa
31.07.2024, v ktorých odvolací súd dospel k rovnakému právnemu názoru.

53. Žalobca v podanom odvolaní namietal tiež nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie

ohľadne obligatórnych náležitostí výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, resp. aj oznámenia
o zosplatnení dlhu podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie ohľadne náležitostí výzvy zo dňa 19.07.2019, pričom na doplnenie, resp. potvrdenie
správnosti tam prijatých záverov uvádza nasledovné: v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je
obligatórnou a zároveň kumulatívnou podmienkou (platného) vyhlásenia mimoriadnej splatnosti plnenia

zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť veriteľa (v danom prípade právneho predchodcu žalobcu) upozorniť
dlžníka (žalovaného) na uplatnenie tohto práva. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy „Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie

kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva“. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte
ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky“. Odvolací súd v zhode so

súdom prvej inštancie zastáva názor, že výzva prezumovaná § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je
jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu
(identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebite (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá
zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácienie je možné následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru a platnosť tohto úkonu. Je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu
podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť

spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru a tento následok odvrátiť. Preto práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou
skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu,
sktorýmjespotrebiteľvomeškaní,vykazujepodstatnúmieruabstrakcieaspotrebiteľztaktovyjadreného
údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť

predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného
potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné posúdiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje
právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti. Navyše je potrebné poukázať na to, že veriteľovi
v spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru iba v prípade, ak
je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace, a súčasne upozorní dlžníka - spotrebiteľa
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová lehota (na upozornenie na

uplatnenie tohto práva) musí uplynúť do splatnosti splátky, ktorá sa stane najskôr splatnou po uplynutí
troch mesiacov od splatnosti splátky, ktorá zakladá právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.
Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, založené omeškaním s úhradou splátky (s ktorou je
v omeškaní aspoň tri mesiace), potom môže veriteľ uplatniť výlučne do splatnosti najbližšej nasledujúcej
splátky (t.j. v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí troch mesiacov od omeškania so

zaplatením splátky, zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na zosplatnenie na základe splátky,
ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zanikne. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že z výzvy podľa
ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka musí byť zrejmé označenie konkrétnej splátky zakladajúcej
právoveriteľana(hroziace)vyhláseniepredčasnejsplatnostiúveru,nakoľkovopačnomprípadenemôže
objektívne zakladať vedomosť dlžníka o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej možnosti odvrátenia tohto

(hroziaceho) následku, ale stáva sa iba formálnym „upozornením“ nenapĺňajúcim účel predmetného
ustanovenia. Len takýto výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom účelu ust. § 53
ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zdôrazňuje,
že procesný súd nie je povinný ex offo vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonov veriteľa podľa § 53 ods.
9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keďže by mohlo dôjsť aj k dôvodom, na ktoré účastníci právneho

vzťahu ani nepomysleli. V kontexte z takto formulovaným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj
na relevantnú odbornú literatúru, a to Občiansky zákonník I. § 1 – 450 – Komentár od Števček M., Dulák,
A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha,
2015 (strana 576 a nasl.), ktorá dospela k rovnakému právnemu záveru.

54. Tak, ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že právny predchodca žalovaného podaním zo dňa 19.02.2018 označeným ako: „Výzva“
oznámil žalovanému, že ku dňu 19.02.2018 je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky vo výške
690,53 eur. Týmto podaním banka vyzvala žalovaného na úhradu špecifikovanej pohľadávky v lehote
15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. Zároveň upozornila žalovaného, že v prípade, ak dlžnú

sumu v stanovenej lehote neuhradí, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky
banky, čím sa stane splatnou v celom rozsahu. Následne právny predchodca žalovaného podaním
zo dňa 12.07.2019 označeným ako: „Výzva“ oznámil žalovanému, že ku dňu 12.07.2019 je v omeškaní
so splácaním pohľadávky banky vo výške 4.655,48 eur. Týmto podaním banka vyzvala žalovaného
na úhradu špecifikovanej pohľadávky v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. Zároveň

upozornila žalovaného, že v prípade, ak dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradí, banka je oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky, čím sa stane splatnou v celom rozsahu.

55. Z formulácie týchto výziev je zrejmé, že ani jedna z nich neobsahuje identifikáciu splátky, s ktorou
je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie

predčasnej splatnosti úveru. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je vopred možné posúdiť,
kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti (ktorú vyhlásil dňa
12.08.2019) a táto pôsobí vo vzťahu k spotrebiteľovi neurčito. Na základe uvedeného nemožno ani jednu
z výziev E. E., F..
(zo dňa 19.02.2018 a 12.07.2019) považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle požiadaviek vyslovených

v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

56. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z dôvodu neurčitosti (výzvy) ako právneho úkonu, v dôsledku
ktorej je tento jednostranný právny úkon veriteľa neplatný, nemožno vyhlásenie o mimoriadnej splatnostiúveru ku dňu 12.08.2019 – označené ako ,,Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa
14.08.2019, považovať za platné a účinné.

57. Súd prvej inštancie potom podrobiac predmetné výzvy zo dňa 19.02.2018 a
12.07.2019 prieskumu a posúdeniu splnenia podmienok prezumovaných § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka dospel teda k správnemu právnemu záveru. Zodpovedanie otázky platnosti upozornenia
spotrebiteľa a uplatnenie práva v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bolo rozhodujúce pre
skutkové a právne posúdenie skutočnosti, či došlo k účinnému vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedené bolo potom rozhodné aj vo vzťahu k otázke či je daná
legitimácia žalobcu v prejednávanom spore, a to z hľadiska súladu postupu žalobcu s podmienkami
prezumovanými § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky.
Žalobca vo svojom vyjadrení k aplikácii tohto zákonného ustanovenia odvolacím súdom iba zotrval na
svojich predchádzajúcich tvrdeniach o dodržaní všetkých zákonom stanovených podmienkach vedúcich
k platnému postúpeniu pohľadávky, s čím sa odvolací súd nestotožnil. V posudzovanom prípade totiž

došlo k postúpeniu pohľadávky, u ktorej predtým nedošlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru právnym predchodcom žalobcu. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, či v čase postúpenia
predmetnej pohľadávky bol/nebol žalobca držiteľom oprávnenia poskytovať úvery bez obmedzenia
v rozsahu v zmysle rozhodnutia Národnej banky Slovenska, pretože zákon č. 129/2010 Z. z. v ust. § 17
ods. 1 písm. a) a b) pre platné postúpenie pohľadávky vyžaduje súčasné splnenie dvoch kumulatívnych

podmienok, pričom absencia ktorejkoľvek z nich má za následok neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru. Právny predchodca žalobcu teda postúpil na žalobcu pohľadávku zo
spotrebiteľského úveru v rozpore s ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a preto nedošlo k platnému
postúpeniu žalovanej pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu.

58. Na uvedenom závere nemení nič ani to, že v rozhodovacej činnosti niektorých odvolacích súdov
(ktorú nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods.
2 CSP, ktorého deficitu si je vedomý aj žalobca, ak v odvolaní hovorí o „rozhodovacej činnosti
vyšších súdnych autorít“; pričom tieto rozhodnutia nemožno zároveň v posudzovanej veci považovať

za záväzné v zmysle § 193 CSP eventuálne § 455 CSP) a na ktorú poukazoval žalobca v odvolaní,
bol vyslovený opačný právny názor, ako zaujal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Súd prvej
inštancie svoj právny názor riadne odôvodnil a skutočnosť, že v otázke platnosti právneho úkonu
pôvodného veriteľa (právneho predchodcu žalobcu), ktorým si tento voči žalovanému uplatnil právo
podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka (vyhlásil predčasnú splatnosť úveru), nedospel k rovnakým

právnym záverom, ako dospeli iné odvolacie súdy v rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalobca, nie je
porušením práva žalobcu na spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
v uvedenej ťažiskovej právnej otázke posudzovanej veci nie je rozhodovacia činnosť odvolacích súdov
ustálená, keďže existuje množstvo rozhodnutí, v ktorých odvolacie súdy vyjadrili opačný
právny názor, ako bol prezentovaný v rozhodnutiach, na ktoré poukazoval žalobca (napr. rozhodnutia

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoCsp/14/2023 zo dňa 29.06.2023, sp. zn. 7CoCsp/1/2022 zo dňa
23.02.2022, sp. zn. 8CoCsp/12/2024 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 9CoCsp/12/2024 zo dňa 30.04.2024,
sp. zn. 11CoCsp/9/2024 zo dňa 30.04.2024). Za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych
autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) nemožno považovať žalobcom akcentované a zatiaľ ojedinelé rozhodnutie
NajvyššiehosúduSRsp.zn.1Cdo/123/2022zodňa30.01.2024.Odvolacísúdprimárnepoukazujenato,

že v označenom rozhodnutí Najvyšší súd SR posudzoval ťažiskovo otázku začiatku plynutia premlčacej
doby v zmysle ust. § 103 Občianskeho zákonníka. Iba okrajovo sa vyjadril k otázke náležitostí vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má obsahovať vymedzenie/určenie splátky
zakladajúcej právo
na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu, pričom

dospel k negatívnemu záveru, ktorý založil len na prostom konštatovaní, že povinnosť označiť vo
vyhlásení predčasnej splatnosti (zosplatnení) konkrétnu splátku zákon veriteľovi neukladá a že pokiaľ
sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať
z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade
so zákonom, a teda vzhľadom na ust. § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné

predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace
po splatnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že Najvyšší súd SR sa v dotknutom rozhodnutí vyjadril
výlučne k otázke platnosti právneho úkonu, t.j. vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR navyše v uvedenom rozhodnutí nijako neposudzoval otázkunáležitosti zosplatneniu obligatórne predchádzajúceho právneho úkonu veriteľa, a to výzvy podľa
ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Iné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného
súdu SR, na ktoré žalobca odkazoval, sa bezprostredne nastolenej právnej problematiky netýkajú.

Žalobcom označené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa totiž týkajú začiatku plynutia
premlčacej doby v prípade zosplatneného spotrebiteľského úveru (čo nie je daný prípad), ale nijakým
spôsobom tieto rozhodnutia dovolacieho súdu nereflektujú na problematiku obsahových náležitostí
predmetných notifikácii a s tým súvisiaceho posúdenia platnosti zosplatnenia spotrebiteľského úveru.

59. V kontexte uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore učinil
prieskum právneho úkonu - výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka podľa § 37 Občianskeho
zákonníka a dospel k záveru o jeho neplatnosti z dôvodu neurčitosti, pričom s týmto záverom súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v kontexte posúdenia uvedeného v bode 23. odôvodnenia tohto rozsudku plne
stotožňuje.

60. Aj podľa názoru odvolacieho súdu pre určitosť právneho úkonu zosplatnenia úveru vôbec
nepostačuje, ak údaj o tom, ktorá konkrétna splátka predčasnú (mimoriadnu) splatnosť vyvolala možno
vyvodiť z ust. § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tomto
smere je potrebné si uvedomiť, že požiadavke určitosti zodpovedá konkrétnosť a jasnosť a nie je úlohou
spotrebiteľa (ani súdu) si tento podstatný údaj z niečoho alebo podľa niečoho vyvodzovať, či doslova

po ňom pátrať.

61.VdanejsúvislostiodvolacísúdpoukazujenarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.
5Cdo 36/2020 z 15.12.2020, ktoré je publikované aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 4/2021. Podstata skutkovej situácie tam posudzovaného prípadu

bola prakticky totožná s prejednávanou vecou. Najvyšší súd Slovenskej republiky v označenom
rozhodnutí konštatuje, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách, pričom východiskovo k tomuto záveru uvádza: „Veriteľ nerealizoval svoje právo na zaplatenie
celej pohľadávky v súlade s druhou vetou § 565 Občianskeho zákonníka“ (na ktorý § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka výslovne odkazuje). Taktiež z celkového kontextu označeného rozhodnutia

dovolacieho súdu je nepochybné zásadné prepojenie neplatnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
s (ne)platnosťou eventuálneho následného postúpenia pohľadávky banky (postupcu) na postupníka.

62. Neobstojí ani poukaz žalobcu na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 796/2016-65 riešiaci otázku
nesprávnosti výkladu ustanovenia zákona všeobecným súdom, pretože o takýto prípad sa v súdenom

spore nejedná. Z ustálenej judikatúry súdov totiž vyplýva, že obsah právneho úkonu možno vykladať
podľa vôle tohto, kto ho urobil, iba za predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s jazykovým
prejavom urobeným v písomnej forme. Výkladom však nemožno už urobený prejav vôle dopĺňať, meniť
či dokonca nahrádzať. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle
je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný; nestačí, že účastníkom právneho úkonu je jasné, čo

je jeho predmetom, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou
kategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích
osôb (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1116/2001 zo dňa 18.
decembra 2002 a sp. zn. 33 Cdo 512/2000 zo dňa 27. marca 2002, ktoré vychádzajú z identickej právnej
úpravy – Občianskeho zákonníka, a preto sú aplikovateľné i na prejednávaný prípad).

63. Možno teda zhrnúť, že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a §
565 Občianskeho zákonníka pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru, čo má za následok neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky a s tým spojený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore.

64. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a prezentovaný právny záver sa odvolací súd z dôvodu
hospodárnosti konania už nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami prezentovanými odvolateľom
v jeho opravnom prostriedku a ani reakciou žalovaného na ne, pretože tieto už neboli spôsobilé ovplyvniť
jeho rozhodnutie v merite veci.

65. Odvolací súd teda vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu v merite veci ako nedôvodné a pri
súčasnom nezistení nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada
z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku I., t. j. vo
veci samej, podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.66. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok II. o trovách
konania, vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu a

ktorý zároveň plne zodpovedá úvahe okresného súdu
a zákonným ustanoveniam uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku.

67. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej procesnej strane priznal

nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal.
O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
rozhodnutím súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

68. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

(§ 262 ods. 2 CSP).

69. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).