Rozsudok – Pracovné právo ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715211301
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8715211301.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu a JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXX/XXX, 2/ A. F. G., H. C., nar. XX.X.XXXX, bytom I. E., X. XXXX
XXXX/XXX, 3/ A. E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XXX/XXX, všetkých zastúpených Mgr.
Martinou Slosiarikovou, advokátkou so sídlom Banská Bystrica, Topoľová 33, proti žalovanému: I &
R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., Slánska 20A, Prešov, IČO: 36 865 265, správca
konkurznej podstaty úpadcu FLEXOGRAFIK s.r.o. v konkurze, Osloboditeľov 654/25, Batizovce,
IČO: 31 732 887, zastúpenému: Advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., Šoltésovej 2,

Bratislava, IČO: 36 854 808, o určenie neplatnosti výpovedí z pracovného pomeru s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 29.11.2018 č.k.
12Cpr/19/2015-419 v spojení s opravným uznesením zo dňa 19.06.2020 č.k. 12Cpr/19/2015-572
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výrokoch I. až IV. tak, že žalobu zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:
„I. Súd u r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 25.5.2015 daná žalovaným ako
zamestnávateľom žalobcovi 1/ ako zamestnancovi je neplatná.

II. Súd u r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 25.5.2015 daná žalovaným ako
zamestnávateľom žalobcovi 2/ ako zamestnancovi je neplatná.
III. Súd u r č u j e , že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 25.5.2015 daná žalovaným ako
zamestnávateľom žalobcovi 3/ ako zamestnancovi je neplatná.
IV. Súd u r č u j e, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcov ako
zamestnancov naďalej zamestnával.“

2. Citoval čl. 2, § 13 ods. 3, § 38, § 47, § 56, § 63 a § 79 zákona č. 7/2005 Z.z. Zákonníka práce (ďalej
aj ako „ZP“), § 133, § 134 a § 135 Obchodného zákonníka.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že zohľadniac novú dôkaznú situáciu po zrušujúcom
rozhodnutí mal preukázané, že žaloba v časti určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou so žalobcami je dôvodná. Konštatoval, že so žalobcom v 1. rade žalovaný ukončil pracovný
pomer výpoveďou zo dňa 25.5.2015. Dvojmesačná výpovedná doba z daného právneho úkonu

žalovaného uplynula mesiacom júl 2015. Žalobca doručil návrh na vyslovenie neplatnosti výpovede
dňa 22.9.2015, teda v zákonnej prekluzívnej lehote. Nepovažoval preto za dôvodnú obranu žalovaného
spočívajúcu v tvrdení, že žalobca podal žalobu oneskorene, preto jeho právo zaniklo. Žalovaný so
žalobcom síce ukončil pracovný pomer aj listom o okamžitom skončení pracovného pomeru, noprávoplatným rozhodnutím súdu okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vyhlásené za neplatné,
čo má za následok fikciu nepretržitého trvania pracovného pomeru. Nebolo preto možné lehotu na
podanie žaloby odvodzovať odo dňa nasledujúceho po okamžitom skončení pracovného pomeru

žalovaným. Listom zo dňa 25.5.2015 dal žalovaný výpoveď žalobkyni v 2. rade výpoveď z rovnakých
dôvodov ako u ostatných žalobcov. Nakoľko táto odmietla prevziať výpoveď dňa 25.5.2015, tak jej bola
doručená poštou 29.5.2015. Rozhodnutím zo dňa 22.5.2015 znížil stav zamestnancov a zrušil pracovné
miesto ekonóma, účtovníka. Z rovnakých dôvodov ako u ďalších žalobcov bola listom zo dňa 25.5.2015
daná výpoveď aj žalobkyni v 3. rade, ktorá odmietla prevziať výpoveď a táto jej bola doručená poštou

27.5.2015. Rozhodnutím zo dňa 22.5.2015 žalovaný znížil stav zamestnancov a zrušil pracovné miesto
manažéra ekonomických činností a SRK.

4. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný splnil časť formálnych hmotnoprávnych podmienok
pre platné rozviazanie pracovného pomeru. Výpoveď bola daná písomne, bol v nej skutkovo vymedzený
výpovedný dôvod a bola doručená do vlastných rúk. Zaoberal sa splnením zákonnej podmienky a

to ponuky vhodného pracovného miesta, ktorú musí zamestnávateľ realizovať v čase od prijatia
organizačnej zmeny do uplatnenia výpovede. Dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno pre tvrdenie o neexistencii voľného pracovného miesta obchodného zástupcu v čase od
22.05.2015 do 25.05.2015. O existencii daného pracovného miesta svedčí predložená organizačná
štruktúra spoločnosti do 22.05.2015, náhľad webovej stránky do mesiaca august 2015, ako aj správa

spoločnosti Delphi SK, s.r.o. Nepochybne žalovaný v organizačnej schéme ku dňu 22.05.2015
viedol 4 pracovné miesta vo funkcii obchodného zástupcu. Toto je zrejmé z dôkazov predložených
žalobcami aj žalovaným. Žalovaný nepredložil dôkaz navrhnutý protistranou, smernicu s organizačným
poriadkom za roky 2014 a 2015 najprv s tvrdením, že sa ako archívny doklad nezachoval, neskôr
so spochybnením samotnej existencie daného dokumentu za uvedené obdobie. Súd prvej inštancie

preto nemohol prijať jednoznačný záver o prípadnej zmene organizačnej štruktúry v danom období.
Považoval za nespochybnené tvrdenie žalobcov, že organizačná schéma tvorila súčasť smernice.
Dôkaz predložený žalovaným v priebehu konania, písomné rozhodnutie zo dňa 22.05.2015 o schválení
novej organizačnej schémy spoločnosti, ktorá mala byť prílohou daného rozhodnutia, kde žalovaný
už neuvádzal funkčné miesta žalobcov, ani štvrté funkčné miesto obchodného zástupcu, súd prvej

inštancie neuznal hodnoverným. Rozhodnutie malo byť prijaté v Bratislave, pričom žalovaný tam nemá
sídlo. Výpoveď štatutárneho zástupcu J. K. ako spoločníka a konateľa žalovaného v časti týkajúcej sa
hodnotenia funkčných miest obchodného zástupcu súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú. Podľa
názoru súdu prvej inštancie organizačná schéma má zodpovedať počtu a štruktúre zamestnancov
vzhľadom k prijatým rozhodnutiam organizácie v určenom čase. Vzhľadom k uvedenému jeho tvrdenie

o evidencii „formálneho pracovného miesta“, ktoré organizácia fakticky voľné nemala a nemienila ho
ani obsadiť, sa javilo súdu prvej inštancie ako účelové tvrdenie smerujúce k zabezpečeniu úspechu vo
veci. Pre posúdenie veci nepovažoval za podstatné, z akého dôvodu žalovaný dané miesto neobsadil.
Vzhľadom k porušeniu tejto zákonnej povinnosti žalobám v časti neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru vyhovel čiastočným rozsudkom. Miesto ani jednému z nich ponúknuté nebolo. Nepovažoval

za podstatné, že sa jednalo iba o jedno pracovné miesto, ktoré mohlo byť ponúknuté iba jednému zo
žalobcov. Žalovaný tak neurobil vo vzťahu ani k jednému z nich, preto porušil svoju zákonnú povinnosť
voči každému.

5. Súd prvej inštancie nemal preukázané, aby v rozhodnej dobe žalovaný mal voľné iné pracovné

miesta vo funkciách tvrdených žalobcami. Funkciu konateľa nepovažoval za funkciu v chápaní
pracovnoprávneho vzťahu podľa § 1 a nasl. Zákonníka práce. Pracovné miesto referenta ekonomických
činností v čase dania výpovede žalobcom zastávala A. L.. Preto dané miesto nebolo možné žalobcom
ponúknuť v rámci ponukovej povinnosti. Funkciu manažéra ľudských zdrojov vychádzajúc z popisu
práce a náplňou práce žalobcov nepovažoval za totožnú so žiadnou funkciou vykonávanou niektorým

zo žalobcov. V čase dania výpovedí táto funkcia nebola zriadenou, teda ani voľnou.

6.Súdprvejinštancietaktiežskúmal,čirozviazaniepracovnéhopomeruvrovnakomčasesčlenmijednej
rodiny neodporovalo čl. 2 ods. 2 Základných zásad ZP a ust. § 13 ods. 3 ZP, z ktorého dôvodu by mohli
byť výpovede neplatnými právnymi úkonmi. V konaní nemal preukázané, aby rozviazanie pracovného

pomeru so žalobcami žalovaný vykonal s priamym úmyslom spôsobiť im ujmu. Žalovaný bol súkromnou
právnickou osobou. Prisvedčil tomu, že žalobca v 1. rade bol odvolaný z funkcie konateľa a následne
s ním žalovaný ukončil pracovný pomer okamžitým zrušením aj výpoveďou z organizačných dôvodov,
v rovnakom období s jeho manželkou a dcérou. Dohodol sa však na skončení pracovného pomeruaj s ďalšou pracovníčkou ekonomického oddelenia A. L. vo funkcii ref. ekonomických činností dňom
30.06.2015. Prijatá organizačná zmena sa preto netýkala výlučne rodinných príslušníkov žalobcu v 1.
rade, ale všetkých pracovníkov s výkonom práce ekonomických a personálnych činností. Preto nemohol

jednoznačne konštatovať, že by vo vzťahu k žalobcom žalovaný realizoval výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi, prípadne zneužitím práva.

7. Na záver uviedol, že nakoľko žalovaný je v konkurze a s podstatou časťou zamestnancov už bol
rozviazaný pracovný pomer, je dôvodný návrh správcu konkurznej podstaty na určenie, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcov ako zamestnancov v ich pôvodných funkciách
naďalej zamestnával. V zostávajúcej časti žaloby je vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu konanie
zo zákona prerušené a správca konkurznej podstaty nedal súhlas na pokračovanie v konaní.

8. Vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí o celom nároku.

9. Proti tomu rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
Navrhol zamietnuť žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú. V prvom rade namietal absenciu zákonom
predpísanej formy rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie pozostáva z viacerých listov, pri ktorých
absentuje akékoľvek číselné označenie. Text napadnutého rozsudku nie je formátovaný, nie je použité
jednotné riadkovanie, text nie je jednotne zarovnaný, rovnako ako štátny znak Slovenskej republiky na

úvodnej strane rozsudku. Podľa jeho názoru rozsudok nie je spísaný zákonom predpísaným spôsobom.

10. Považoval záver súdu prvej inštancie, že existenciu voľného pracovného miesta preukazuje správa
spoločnosti Delphi SK, s.r.o., za nenáležite odôvodnený, ktorý je v príkrom rozpore s vykonaným
dokazovaním a tak je zjavne nesprávny. Súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že odvolací súd

poukázalnaskutočnosť,žesúdprvejinštancieužvprvomrozhodnutí,ktorébolouznesenímodvolacieho
súdu zrušené, bližšie nekonkretizoval, ako sa vyrovnal s otázkou existencie voľného pracovného
miesta obchodného zástupcu v kontexte so správou spoločnosti Delphi SK, s.r.o., opätovne bez
náležitého zdôvodnenia (akéhokoľvek doplnenia) iba zhodnotil, že existenciu voľného pracovného
miesta preukazuje správa spoločnosti Delphi SK, s.r.o., čím súd prvej inštancie zasiahol do práva

žalovaného na spravodlivé súdne konanie, keď mu bráni oboznámiť sa s dôvodmi rozhodnutia, ktoré
vzbudzuje len ďalšie pochybnosti o jeho zákonnosti. Podľa názoru žalovaného práve táto správa
ozrejmuje, prečo sa na webovej stránke nachádzal inzerát na obsadenie pozície obchodný zástupca
a spolu s ďalšími dôkazmi jednoznačne preukazuje, že inzerát sa nachádzal na vzore vizuálu stránky
už od jej spustenia, t.j. od roku 2013, a to nezávisle od skutočnosti, či mala alebo nemala byť voľná

pozícia obchodného zástupcu. Výpoveď svedka F. E. tiež potvrdzuje, že inzerát na miesto obchodného
zástupcu bol vždy súčasťou vizuálu stránky publikovanej na internete a objavil sa na internete aj pri
obnovení zo zálohy stránky. Podľa názoru súdu prvej inštancie o voľnej pracovnej pozícii obchodného
zástupcu svedčí tiež predložená organizačná štruktúra spoločnosti do dňa 22.05.2015. Takýto záver
súdu je podľa názoru žalovaného nesprávny a nemožno ho z vykonaného dokazovania vyvodiť, naopak

je v príkrom rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré boli vykonané. Namietal absolútne nelogický záver
súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňou v 3. rade predložená organizačná schéma žalovaného
účinná do dňa 22.05.2015 má preukazovať skutočnosť, ktorá s rozhodným obdobím od 22.05.2015
do 25.05.2015 absolútne nesúvisí, pre ktoré platila žalovaným schválená organizačná schéma účinná
odo dňa 22.05.2015, ktorej platnosť nebola v konaní žiadnym spôsobom spochybnená. Vykonané

dôkazy správnosť organizačnej schémy predloženej žalobkyňou v 3. rade jednoznačne spochybnili
a skutočnosť reálnej existencie voľného pracovného miesta obchodného zástupcu nepotvrdili, práve
naopak preukázali, že takéto voľné pracovné miesto nikdy reálne neexistovalo.

11. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného opätovne náležite nevysporiadal so skutočnosťou,

ktorú uviedla svedkyňa A. L. na pojednávaní a tento dôkaz - výpoveď svedkyne tiež nesprávne
vyhodnotil. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže tento dôkaz
jednoznačne preukazuje spornosť a nereálnosť organizačnej schémy predloženej žalobkyňou v 3.
rade, keďže podľa svedkyne bol jej nadriadeným vždy pán K. a nie žalobkyňa v 3. rade, ako sa to v
konaní pokúšala opakovane navodiť žalobkyňa v 3. rade. Uvedené preukazuje, že organizačná schéma

predložená žalobkyňou v 3. rade nielenže nebola pravdivá a neodzrkadľovala reálny stav ani v čase
doručovania výpovedí, ale nebola v súlade s reálnym stavom už od roku 2013, kedy svedkyni A.
L. vznikol pracovný pomer. Na základe identifikovaného nepravdivého tvrdenia žalobkyne v 3. rade
možno mať závažné pochybnosti o vierohodnosti celej argumentácie žalobcov, ako aj nimi do konaniapredložených listín, najmä organizačných schém. Postup žalobcov sa javí byť účelovým, smerujúcim k
získaniu majetkového plnenia zo strany žalovaného, a to bez reálnej existencie zákonného dôvodu.

12. Pochybnosť o správnosti a reálnosti organizačnej schémy tiež preukazuje výpoveď svedka J. K.,
ktorú súd prvej inštancie nesprávne, no najmä opätovne bez akéhokoľvek odôvodnenia vyhodnotil ako
účelovú a smerujúcu k zabezpečeniu úspechu vo veci. Z výpovede svedka J. K. ako osoby priamo
nadriadenej obchodným zástupcom vyplýva, že žiaden obchodný zástupca sa nehľadal, boli plne
uspokojenépotrebyzamestnávateľatromazamestnancaminapozíciiobchodnéhozástupcuažalobcom

nemohol žalovaný ponúknuť funkciu obchodného zástupcu, pretože mal plný stav.

13. Dôkaz predložený žalovaným - písomné rozhodnutie zo dňa 22.05.2015 o schválení novej
organizačnej schémy spoločnosti, ktorá mala byť prílohou daného rozhodnutia, súd prvej inštancie bez
náležitého odôvodnenia neuznal za hodnoverný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na zjavný vnútorný
rozporodôvodneniarozsudkusúdomprvejinštancie,kedynajednejstranedôkazpredloženýžalovaným

- písomné rozhodnutie zo dňa 22.05.2015 o schválení novej organizačnej schémy spoločnosti, ktorá
mala byť prílohou daného rozhodnutia vyhodnotí za nedôveryhodný a na strane druhej s týmto
rozhodnutím spája viaceré právne účinky a rozhodné skutočnosti.

14.Namietal,žesúdprvejinštanciebezďalšiehovpriamomrozporesvykonanýmdokazovanímuzavrel,

že skutočná organizačná schéma v čase dania výpovede žalobcom je tá, ktorú predložila žalobkyňa
v 3. rade ako strana sporu, bez ohľadu na to, že sa jedná o organizačnú schému spracovanú priamo
žalobkyňou v 3. rade v znení neschválenom zamestnávateľom - žalovaným, pričom pravdivosť tejto
schémy bola vyvrátená viacerými dôkazmi, a to výpoveďou svedka J. K. ako konateľa žalovaného,
ktorý tento dokument ani nikdy nevidel a jeho pravdivosť v zmysle ust. § 151 ods. 2 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) účinne poprel, výpoveďou svedkyne A.
L., s ktorou sa súd prvej inštancie opätovne náležite nevysporiadal a ktorej zhodnotenie je opätovne
opomenuté. Z vykonaného dokazovania práve vyplýva, že organizačná schéma evidovaná a dlhodobo
spracovávaná žalobkyňou v 3. rade je nesprávna a neodráža skutočný stav. Existencia a predloženie
organizačnej schémy žalovaným účinnej dňom 22.05.2015 bola jediným v tejto otázke rozhodným

dokumentom ku dňu dania výpovede žalobcom, t.j. ku dňu 25.05.2015, pričom jej platnosť a rovnako
ani platnosť rozhodnutia, na základe ktorého bola organizačná schéma prijatá, neboli v konaní žiadnym
spôsobom spochybnené a prípadná neplatnosť tejto listiny nebola v konaní ani identifikovaná. Na
základe vykonaného dokazovania je nutné dospieť k záveru, že organizačná schéma, ktorá preukazuje
reálny stav pracovných pozícií u žalovaného ako zamestnávateľa do dňa 21.05.2015, ako aj odo dňa

22.05.2015 počítala len s tromi obchodnými zástupcami.

15. Súd prvej inštancie tiež nesprávne právne posúdil otázku včasnosti podania žaloby, kde sa navyše
odklonil od právneho názoru odvolacieho súdu a tento odklon nijako nezdôvodnil. Súd prvej inštancie
posudzoval otázku včasnosti podania žaloby zo strany žalobcu v 1. rade odlišne od právneho názoru

vyjadreného odvolacím súdom, a to na základe skutočného skončenia pracovného pomeru (okamžitým
skončením pracovného pomeru), no potom nesprávne, najmä predčasne vyhodnotil, že išlo o neplatné
skončenie pracovného pomeru, nakoľko mal vedomosť, že v predmetnej veci určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru v súčasnosti prebieha pred Najvyšším súdom SR dovolacie
konanie pod sp.zn. 7Cdo/223/2017, na základe mimoriadneho opravného prostriedku uplatneného

žalovaným.

16. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného tým, že pri rozhodovaní vychádzal výlučne z
tvrdení žalobcov a z organizačnej schémy predloženej žalobkyňou v 3. rade, ako jediných správnych
a hodnoverných skutočností, čím zjavne preferoval len jednu stranu sporu, a to napriek tomu, že

došlo k opakovanému spochybneniu tvrdení žalobkyne v 3. rade, ako aj k spochybneniu organizačnej
štruktúry predloženej žalobkyňou v 3. rade na základe viacerých dôkazov, ktoré svojvoľne a značne
pochybne vyhodnotil ako nehodnoverné, mohol dopustiť aj porušenia zásady rovnosti účastníkov
civilného sporového konania, čím mohlo dôjsť k procesnému pochybeniu súdu prvej inštancie, ktoré má
zanásledokporušenieprocesnýchnoriemcivilnéhokonaniaazároveňajporušenieprávanaspravodlivý

proces.

17. Namietal, že skutočnosť, že žalovanému sa nepodarilo dohľadať súdom vyžiadané dokumenty,
resp. skutočnosť, že tieto dokumenty, ktorých spracovanie a vyhotovovanie mala na starosti právežalobkyňa v 3. rade, ani neexistujú, nemôže byť v súdnom konaní na úkor žalovaného, ako to nesprávne
vyhodnotil súd prvej inštancie. Považoval za evidentné, že vypracovanie a schválenie týchto listín mali
na starosti u úpadcu práve žalobcovia v 1. a 3. rade a ich nevypracovanie z ich strany, v dôsledku ktorého

žalovaný tieto listiny nemohol do konania predložiť za súdom vyžiadané obdobie, nemôže byť v spore
medzi stranami konania na ťarchu žalovaného aj navzdory skutočnosti, že sa jedná o zamestnávateľa.
Osobitné skutočnosti tohto sporového konania súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil.

18. Namietal, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia určil neplatnosť výpovede voči

všetkým žalobcom. Aj keby žalovaný, odhliadnuc od všetkých vyššie uvedených skutočností, ktoré
jednoznačne vyvracajú existenciu voľnej pracovnej pozície v čase dania výpovedí žalobcom, pripustil
správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že existovala jedna voľná pracovná pozícia, je nutné
vo vzťahu k výpovedi troch pracovných pomerov konštatovať, že žalovaný ako zamestnávateľ mohol
realizovať ponukovú povinnosť len k jednej voľnej pracovnej pozícii a teda účinne (s prijatím druhej
strany) vždy len voči jednému subjektu. Z tohto pohľadu tak potenciálne mohol zabezpečiť ďalšie

zamestnávanie vždy len jednej osobe, vo vzťahu ku ktorej sa mohol dopustiť porušenia ponukovej
povinnosti. Sankcionovať zamestnávateľa za neobsadenie jednej potenciálne voľnej pracovnej pozície,
nárokmi troch zamestnancov na náhradu mzdy, z ktorých mohol byť potenciálne ďalej zamestnávaný
nanajvýš jeden zamestnanec, považoval žalovaný za absolútne neprimerané v rozpore s dobrými
mravmi. Dodal, že ak by odvolací súd dospel k opačnému záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná a

určil by, že výpoveď daná žalovaným ako zamestnávateľom žalobcom ako zamestnancom je neplatná,
nie je podľa jeho názoru spravodlivé požadovať od žalovaného náhradu mzdy všetkými žalobcami -
zamestnancami, nakoľko by išlo len o jednu ponuku, o jedno pracovné miesto obchodného zástupcu,
ktoré by mohlo byť ponúknuté iba jednému zo žalobcov. Na základe uvedeného žalovaný žiadal odvolací
súd, aby žalobu žalobcov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

19. K odvolaniu žalovaného zaslali žalobcovia svoje vyjadrenie, v ktorom sa stotožnili s odôvodnením
napadnutého rozsudku, navrhli ho potvrdiť ako vecne správny a priznať trovy odvolacieho konania.
Podľa ich názoru žalovaný vo svojom odvolaní len zopakoval tvrdenia prezentované v priebehu súdneho
konania. V samotnom konaní boli preukázané tvrdenia žalobcov o tom, že v čase výpovede mal žalobca

voľné pracovné pozície, ktoré neponúkol ani jednému zo žalobcov, čím porušil ponukovú povinnosť
zamestnávateľa. Súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy správne, pričom postupoval v intenciách
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Pochybnosti žalovaného o splnení zákonom predpísanej
formy rozsudku nemajú žiadny vplyv na jeho obsah a ani nie sú dôvodom na zmenu napadnutého
rozsudku. Súd prvej inštancie náležite zdôvodnil svoje rozhodnutie ohľadom záveru, že u žalovaného

existovalo voľné pracovné miesto. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že jednoznačne v čase dania
výpovede žalobcom existovalo voľné pracovné miesto, ktoré bol povinný žalovaný ponúknuť žalobcom.
Uvedené vyplynulo i z výpovede žalobkyne v 3. rade, ako aj z predloženej organizačnej schémy.
Považovali za podozrivé, že u žalovaného sa v archíve nezachovala organizačná schéma iná ako tá,
ktorábolopredloženážalobcamiadokonca,žetoanižalovanýnedokázalsprostredkovaťodspoločnosti,

ktorá každoročne vykonávala povinný audit u žalovaného. Sú toho názoru, že žalovanému uniká, že
súd prvej inštancie jednoznačne zdôvodnil existenciu voľného pracovného miesta nielen inzerátom
na web stránke žalovaného, ale aj organizačným poriadkom a schémou žalovaného. Rovnako to, že
súd prvej inštancie jednoznačne uviedol, že rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorej súčasťou mala
byť aj organizačná schéma boli účelové a to v bode 33. napadnutého rozsudku. Podľa žalobcov pre

rozhodnutiejenepodstatné,ktobolnadriadenýmsvedkyneL.,konieckoncovzpredloženejorganizačnej
schémy, ktorú predložil dokonca aj samotný žalovaný vyplynulo, že jej nadriadeným nebol p. K., ale
formálne E. C.. Špekulácie o tom, že súd akceptuje, že od dátumu 22.05.2015 bola iná organizačná
schéma, sú len subjektívnym názorom žalovaného. Je predsa jednoznačné, že ak žalovaný neurčil
platné rozhodnutie o organizačnej zmene, nemohol ani prijať novú organizačnú schému a teda platil stav

tak, ako to označil žalovaný „do 22.05.2015“. Žaloba o neplatnosť výpovede bola podaná riadne a včas,
v zákonnej lehote. Žalovaným tvrdené zvýhodňovanie žalobcov je nemiestne a nedôvodné, pričom to,
že sa súd nestotožnil s obranou žalovaného, nezakladá porušenie princípu rovnosti strán sporu.

20. Žalovaný v odvolacej replike v podstate zotrval na svojej obrane, že ako zamestnávateľ splnil všetky

zákonné podmienky pre platné ukončenie pracovných pomerov so žalobcami, a to aj v súvislosti s
povinnosťou ponúknuť žalobcom obsadenie pracovného miesta, keďže z vykonaného dokazovania nie
je možné vyvodiť, že by skutočne existovalo akékoľvek pracovné miesto, ktoré by mohol žalovaný akozamestnávateľ ponúknuť ktorémukoľvek zo žalobcov, a preto ho ponukovou povinnosťou v zmysle ust.
§ 63 ods. 2 písm. b) ZP nie je možné vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré reálne neexistuje, zaťažiť.

21. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania a svojím
rozsudkom č.k. 6CoPr/1/2019-467 zo dňa 21.05.2019 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako dovolací súd uznesením č.k. 7Cdo/187/2020-618 zo dňa 29.09.2021 rozhodol tak, že
rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 6CoPr/1/2019-467 zo dňa 21.05.2019 v spojení s opravným
uznesením č.k. 6CoPr/1/2019-586 podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie
konanie podľa § 450 CSP. Dovolací súd dospel k záveru, že na strane žalovaného (dovolateľa) došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Keďže dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov, dovolací súd sa už nezaoberal
dôvodmi prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP a namietaným nesprávnym
právnym posúdením ako dôvodom dovolania.

23. Odvolací súd v poradí druhým rozsudkom č.k. 20CoPr/4/2021-650 z 27.10.2022 napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie opätovne potvrdil a žalobcom 1/ až 3/ priznal náhradu odvolacích trov.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že bolo na žalovanom (zamestnávateľovi), aby
preukázal,ženedisponovalžiadnymvoľnýmpracovnýmmiestomprežalobcovauviedol,žepokiaľvoľné
miesto obchodného zástupcu existovalo v uvedenej organizačnej schéme ako neobsadené, nebolo
potom možné ani usúdiť, že existovalo iba formálne.

24. Odvolací súd uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný v konaní predložil
organizačnú schému účinnú do 22.05.2015 zahrňujúcu 4 miesta obchodných zástupcov, z toho 3 miesta
boli vyznačené rovnakou farbou a štvrté inou, bez konkrétneho označenia menom a priezviskom.
Žalobkyňa v 3. rade v konaní predložila organizačnú schému aktualizovanú ku dňu 18.03.2015, ktorá

zhodne zahŕňa 4 miesta obchodných zástupcov, z toho 3 miesta boli taktiež vyznačené rovnakou
farbou a štvrté inou, avšak táto už obsahuje 3 miesta, označené menom a priezviskom obchodných
zástupcov a 1 miesto obchodného zástupcu nie je obsadené. V konaní nebolo preukázané, že by
žalobkyňa v 3. rade manipulovala s predloženou organizačnou schémou. Z obsahu pracovnej náplne
žalobkyne v 3. rade ako manažéra ekonomických činností vyplýva, že mala na starosti okrem iného

vedenie agendy ISO, ktorú prevzala po externej obchodnej spoločnosti. Medzi vedené dokumenty
patril tiež organizačný poriadok - organizačná schéma, ktorý každoročne aktualizovala a predkladala
na schválenie. Organizačná schéma spoločne s organizačným poriadkom tvoria prílohu organizačnej
smernice. Tieto dokumenty boli pripravované pre každoročný interný audit podľa ISO - 9001 a boli
nepochybneschvaľovanévriadnomschvaľovacomprocesevrámcispoločnosti,vrátanesorganizačnou

schémou,ktoráobsahovalajednoneobsadenémiestoobchodnéhozástupcu.Pokiaľdošloužalovaného
ku každoročnému schvaľovaniu organizačnej smernice s organizačným poriadkom a schémou pre účely
auditu, ktorý pre neho vykonávala spoločnosť SGS Slovakia spol. s r. o., tieto dokumenty by mal mať
žalovaný, resp. uvedená externá firma k dispozícii a žalovaný bol schopný ich predložiť, tak ako to
navrhli žalobcovia v konaní. Žalovaný však tieto nepredložil. Žalovaný tak nespochybnil organizačnú

schému zo dňa 18.03.2015, ktorú predložila žalobkyňa v 3. rade. Odvolací súd pripomenul, že je na
zamestnávateľovi, aby preukázal, že nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom pre žalobcov.
V prípade, že voľné miesto obchodného zástupcu existovalo v organizačnej schéme do 22.05.2015 ako
neobsadené, nie je možné usúdiť, že existovalo iba formálne.

25. K spochybneniu tejto organizačnej schémy nedošlo ani v dôsledku výpovede svedkyne A. L. na
pojednávaní dňa 20.02.2017 (č.l. 294-295 spisu), ktorou mala byť preukázaná nereálnosť organizačnej
schémy predloženej žalobkyňou v 3. rade, a tým vylúčená jej relevancia ako dôkazu vo vzťahu k
splneniu zákonných podmienok pre platné ukončenie pracovného pomeru so žalobcami. Táto svedkyňa
vypovedala, že jej nadriadeným bol vždy J. K., čo má byť podľa žalovaného v rozpore s vyjadrením

žalobkyne v 3. rade, podľa ktorej bola práve ona nadriadenou A. L.. Z výpovede žalobkyne v 3.
rade na pojednávaní 08.09.2016 (č.l. 101 spisu) však vyplýva, že A. L. považovala len za formálne
podriadenú a nevidela ju prácu reálne vykonávať. Podľa výpovede A. L., tá vykonávala prácu v
Bratislave počas celej doby výkonu pracovného pomeru, čo potvrdil aj J. K., podľa ktorého v spoločnostipotrebovali nezávislého ekonomického poradcu, keďže nemali dostatok informácií a neboli presvedčení
o transparentnom vedení účtovníctva, a preto prijali A. L.. Jej práca spočívala vo vysvetľovaní určitých
výkazov, ktoré jej predkladal J. K.. Preto výpoveď svedkyne A. L. nevylučuje, že v zmysle organizačnej

schémy z 18.03.2015, ktorú predložila žalobkyňa v 3. rade, bola A. L. síce formálne podriadená
žalobkyni, avšak v skutočnosti vykonávala prácu osobne pre J. K..

26. Podľa odvolacieho súdu sa správne súd prvej inštancie vyporiadal so svedeckou výpoveďou
konateľa J. K., ktorý mal na starosti obchodných zástupcov v spoločnosti, a ktorý tvrdil, že v relevantnom

období sa žiaden štvrtý obchodný zástupca nehľadal a boli plne uspokojené potreby žalovaného na tejto
pozícii. Jeho svedeckú výpoveď vyhodnotil ako účelovú, keďže konatelia mali na starosti u žalovaného
dodržiavanie zákonnej povinnosti zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva (§ 135
ods. 1 Obchodného zákonníka), a preto aj povinnosť zabezpečiť, aby organizačná schéma spoločnosti
zodpovedala skutočnému a aktuálnemu počtu a štruktúre zamestnancov, vrátane funkcií obchodných
zástupcov. Preto ani odvolací súd neakceptoval tvrdenie žalovaného o formálnom pracovnom mieste

obchodného zástupcu s poukazom na účelovosť výpovede tohto svedka.

27. V tomto duchu bolo podľa odvolacieho súdu potrebné sa vyporiadať i s dôkazmi, a to správou
spoločnosti Delphi SK, s.r.o., ktorá spravovala webovú stránku žalovaného a výpoveďou svedka F. E.,
konateľa tejto spoločnosti, v zmysle ktorých uvedená spoločnosť v čase od 26.05.2013 do mesiaca

august 2015, čiže aj v čase medzi vydaním rozhodnutia o organizačnej zmene dňa 22.05.2015 a
samotným daním výpovedí žalobcom 25.05.2015, neevidovala žiadnu požiadavku od žalovaného na
úpravu znenia inzerátu o ponuke voľného pracovného miesta obchodného zástupcu. Pokiaľ žalovaný
tvrdil, že išlo iba o formálne pracovné miesto obchodného zástupcu, ktoré v skutočnosti neexistovalo,
a preto nemohlo byť ani ponúknuté, bolo povinnosťou žalovaného zabezpečiť odstránenie tejto ponuky

z webovej stránky, pokiaľ v skutočnosti neuvažoval nad prijatím ďalšieho obchodného zástupcu.
Objektívne preto existovali okolnosti, ktoré žalovaný neustrážil a ktoré mohli vyvolávať na strane tretích
osôb (vrátane žalobcov) pocit, že je voľné miesto pre obchodného zástupcu. Oznam na webovom sídle
nainternetemoholukohokoľvek,obzvlášťuprepustenýchzamestnancov,akýmiboližalobcovia,vyvolať
dojem, že takéto miesto voľné je. Žalobcovia sa dovolávali práve tohto miesta, pričom v kontradiktórnom

procese dôkazy potvrdili existenciu takéhoto voľného miesta a oni sa ho preto dožadovali oprávnene.

28. Vo svetle vyššie uvedených zistení sa preto aj odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie
o nehodnovernosti písomného rozhodnutia zo dňa 22.05.2015 o schválení novej organizačnej štruktúry
vynechávajúcej pracovné miesta žalobcov, vo vzťahu ku ktorým žalovaný vyjadril nespokojnosť s ich

prácou (bolo vytýkané uznávanie dlhov, ktoré neboli vedené v účtovníctve žalovaného, nezrovnalosti
vedenia účtovníctva, neposkytovanie potrebných údajov), ako aj štvrté miesto obchodného zástupcu,
ktoré bolo predtým dlhodobo vedené bez zmeny v organizačnej štruktúre žalovaného. Odvolací súd
je toho názoru, že ak nejaký zamestnanec nespĺňa predpoklady či podmienky vykonávania práce, tak
existuje právny dôvod na jeho prepustenie (§ 63 ods.1 písm. d/ ZP). Sotva si možno predstaviť dôsledky,

ak by pracovné právo malo fungovať tak, že sa na nepohodlných zamestnancov vyhotoví organizačná
zmena a účelovo použije materiálne nekorešpondujúci právny dôvod výpovede.

29. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov priklonil k argumentácii o nesplnení ponukovej povinnosti zo
strany žalovaného, a teda na stranu žalujúcich zamestnancov. Zo strany žalovaného tak nebola splnená

zákonná podmienka pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobcami z výpovedného dôvodu
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

30. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z
§ 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. O podanom dovolaní rozhodol dovolací súd uznesením

sp.zn. 7CdoPr/15/2023 z 24.01.2024 (č.l. 775 spisu) tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27.
októbra 2022 sp.zn. 20CoPr/4/2021 v spojení s opravným uznesením z 21. septembra 2023 sp.zn.
20CoPr/4/2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

31. Dovolací súd v odôvodnení uviedol, že kruciálna otázka, ktorú posudzovali nižšie súdy a ktorá

mala rozhodujúci význam pre posúdenie daného sporu bola, či v rozhodnom čase existovalo u
žalovaného voľné pracovné miesto, ktoré mal/mohol žalovaný ponúknuť žalobcom v súvislosti s
podanými výpoveďami podľa § 61 ods. 1 písm. b) ZP. Decízny záver odvolacieho (prvostupňového)
súdu spočíval v zistení, že napriek tomu, že u žalovaného v rozhodnom čase existovalo voľné pracovnémiesto obchodného zástupcu (tri miesta obchodného zástupcu boli obsadené a štvrté bolo neobsadené,
teda voľné), nebolo toto ponúknuté žalobcom, v dôsledku čoho bola výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm.
b/ ZP daná žalobcom žalovaným neplatná.

32. Podľa dovolacieho súdu odvolacím súdom vyslovený záver o nehodnovernosti novej organizačnej
štruktúry „vo svetle vyššie uvedených zistení“ je už na prvý pohľad právne nekonformný, pretože nie
je dostatočne konkretizovaný, je arbitrárny a nepreskúmateľný (nedostatok dôvodov). Odvolací súd
v dovolaním napadnutom svojom ostatnom rozhodnutí síce - na rozdiel od svojho predchádzajúceho

rozhodnutia (zrušeného dovolacím súdom) - reagoval na odvolaciu argumentáciu žalovaného, avšak
ťažiskovú otázku novej organizačnej schémy z 22. mája 2015 posúdil celkom zjavne nepreskúmateľným
(nedostatočne odôvodneným) spôsobom, na ktoré skutočnosti poukazoval žalovaný aj v podanom
dovolaní.

33. Dovolací súd považoval za podstatné tiež dodať, že odvolací súd sa v ostatnom svojom rozhodnutí

(bez nariadenia pojednávania) v podstate bezvýhradne stotožnil s dôvodmi uvedenými súdom prvej
inštancie (teda so zisteným skutkovým stavom, ako i dokazovaním a jeho hodnotením), hoci v
predchádzajúcom svojom rozhodnutí (tiež bez nariadenia pojednávania), ktoré pre nepreskúmateľnosť
bolo najvyšším súdom zrušené, interalia dával za pravdu žalovanému o nedostatočnej presvedčivosti
prvostupňového rozsudku („treba uznať žalovanému jeho odvolacie dôvody, v ktorých vytýka formálne

chyby v rozsudku.... za opodstatnenú treba uznať aj argumentáciu o nie dostatočnej presvedčivosti
rozsudku... zdá sa preto... odvolací súd rozumie obrane žalovaného„).

34. Dovolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v ostatnom rozsudku novú organizačnú schému
považoval za nehodnovernú z dôvodu, že:

(i) „Rozhodnutie malo byť prijaté v Bratislave, pričom žalovaný tam nemá sídlo„. Právny zástupca
žalovaného na pojednávaní konanom dňa 23. novembra 2016 vysvetlil uvedenú zrejmú nesprávnosť,
že samotné podklady pripravoval on v Bratislave, kde pôsobí ako advokát a tieto vzorové dokumenty
preposielal žalovanému,
(ii) „V samotnom rozhodnutí nie je konštatované zrušenie jedného miesta... obchodného zástupcu„.

Podľa vyjadrenia zainteresovaného konateľa zamestnávateľa on nemal žiadnu vedomosť o potrebe
ďalšieho obchodného zástupcu a ani prvostupňový súd vyslovený názor nijako nevysvetlil a právne
nezdôvodnil,
(iii) „Rozhodnutie bolo zrejme vyhotovené dodatočne„. Súd prvej inštancie okrem vyslovenia (iba)
potencionality, vyslovený názor nijako nevysvetlil a právne nezdôvodnil,

(iv) „Samotné rozhodnutie čo do svojho obsahu nie je rozhodnutím o organizačnej zmene„. Rovnako
tak súd prvej inštancie tento názor nijako nevysvetlil a právne nezdôvodnil. Na strane druhej súd prvej
inštancie vychádzal z predchádzajúcej organizačnej schémy do 22. mája 2015), pozostávajúcej iba z
tabuľkovej časti (bod 33 odôvodnenia ostatného prvostupňového rozhodnutia).

35. Pokiaľ odvolací súd poukázal na webovú stránku zamestnávateľa, ktorú spravovala spoločnosť
Delphi SK, s.r.o., kde bol od začiatku, t.j. od roku 2013 vedený inzerát na pracovnú pozíciu obchodného
zástupcu a tento bol odstránený až v mesiaci august 2015, uvedený dôkaz spochybnil samotný
odvolací súd vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí z 30. novembra 2017 (v zložení až na jedného
člena senátu totožnom), keď správne uviedol, že „...bolo potrebné vyrovnať sa s otázkou, či miesto

obchodného zástupcu figurovalo iba formálne v schéme pracovných miest zamestnávateľa alebo
dané miesto existovalo reálne (t.j. zo strany zamestnávateľa bola potreba takéto miesto obsadiť).
Ponukovou povinnosťou... totiž nemožno zaťažiť zamestnávateľa vo vzťahu k pracovnému miestu,
ktoré „existuje„ iba formálne, nakoľko obsadením takéhoto miesta, by sa zamestnanec opätovne stal
nadbytočným... Javí sa, že inzerát bol zverejnený, no miesto 4. obchodného zástupcu nebolo obsadené

počas dvoch rokov od jeho zverejnenia až doposiaľ, čo minimálne vyvoláva pochybnosti o reálnej
potrebe jeho obsadenia„. V protirečení a bez vysvetlenia zmeny postoja s týmto názorom odvolací
súd (v podstate v totožnom zložení) v ostatnom svojom (potvrdzujúcom) rozhodnutí uvádza, že „pokiaľ
žalovaný tvrdil, že išlo iba o formálne pracovné miesto obchodného zástupcu, ktoré v skutočnosti
neexistovalo, a preto nemohlo byť ani ponúknuté, bolo povinnosťou žalovaného zabezpečiť odstránenie

tejto ponuky z webovej stránky, pokiaľ v skutočnosti neuvažoval nad prijatím ďalšieho obchodného
zástupcu. Objektívne preto existovali okolnosti, ktoré žalovaný neustrážil a ktoré mohli vyvolávať na
strane tretích osôb (vrátane žalobcov) pocit, že je voľné miesto pre obchodného zástupcu. Oznam nawebovom sídle na internete mohol u kohokoľvek, obzvlášť u prepustených zamestnancov, akými boli
žalobcovia, vyvolať dojem, že takéto miesto voľné je„. (bod 50 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).

36. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že na strane žalovaného (dovolateľa)
došlokporušeniuprávanaspravodlivýprocesvzmysleustanovenia§420písm.f)CSP.Tátoskutočnosť
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za
správne. Preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na

ďalšie konanie (§ 450 CSP)

37. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), po vrátení veci dovolacím súdom opätovne preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455

CSP), v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, nariadil pojednávanie, na ktorom zopakoval
a doplnil dokazovanie postupom podľa § 384 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné.

38. V zmysle ustanovenia § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie

konanieanovérozhodnutie,súdprvejinštancieaodvolacísúdsúviazaníprávnymnázoromdovolacieho
súdu. Pri kasačnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR neexistuje pre súd nižšej inštancie priestor na
právny dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor správny, fundovaný alebo úplný. Povinnosť
súdov nižšej inštancie bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyplýva z
nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi

súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie
veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR považuje nerešpektovanie záväzného
právneho názoru (v prípade kasačného rozhodnutia) za závažné pochybenie súdu nižšej inštancie, ktoré
zakladá porušenie práva strany na spravodlivý proces.

39. Odvolací súd v odvolacom konaní v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu posúdil
relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok žalovaného v kontexte s namietaným
nesprávnym procesným postupom a nesprávnymi skutkovými zisteniami, to, či súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

40. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o absencii zákonom predpísanej formy rozsudku odvolací súd
konštatuje, že treba uznať žalovanému jeho odvolacie dôvody, v ktorých vytýka formálne chyby v

rozsudku. Z vecného hľadiska však žiadna z formálnych chýb nie je takej intenzity, že by mala vplyv
na vecnú stránku rozsudku. Výrok rozsudku jasne identifikuje výpovede a určuje ich za neplatné.
Pochybnosti žalovaného o splnení zákonom predpísanej formy rozsudku v tomto prípade ani nie sú
samé o sebe dôvodom na zmenu napadnutého rozsudku.

41. Predmetom odvolacieho konania bolo po vrátení veci dovolacím súdom opätovne preskúmať vecnú
správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že výpovede z 25.05.2015 dané
žalovaným žalobcom, sú neplatné (výrok I. až III.) a že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby žalobcov naďalej zamestnával (výrok IV.). Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru,
že žalobcovia podali žalobu v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby odvodzovanej od

dátumu, kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru v dôsledku tejto výpovede. Dospel k záveru o
neplatnosti výpovedí daných žalobcom z dôvodu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno pre tvrdenie
o neexistencii voľného pracovného miesta obchodného zástupcu v čase od 22.05.2015 do 25.05 2015.
Rozhodnutie z 22.05.2015 o schválení novej organizačnej schémy spoločnosti, ktorá mala byť prílohou
daného rozhodnutia, kde žalovaný už neuvádzal funkčné miesta žalobcov, ani štvrté funkčné miesto

obchodného zástupcu, súd prvej inštancie neuznal hodnoverným a čo do jeho obsahu ani rozhodnutím
o organizačnej zmene.42. Žalovaný v odvolaní zásadne nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nesplnení ponukovej
povinnosti podľa § 63 ods. 2 ZP, že existencia voľného miesta obchodného zástupcu vyplývala zo správy
spoločnosti Delphi SK, s.r.o., keďže toto z vykonaného dokazovania nevyplývalo. Bol toho názoru, že v

rozporesvykonanýmidôkazmijetiežzáversúduprvejinštancie,žeovoľnommiestesvedčíorganizačná
štruktúra z 22.05.2015. Podobne nesprávne súd prvej inštancie vyhodnotil výpovede svedkov A. J. K.,
F. E. a A. E. L., či rozhodnutie o schválení novej organizačnej schémy.

43. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.

Táto nesprávnosť môže byť spôsobená tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov
na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov alebo predpoklad „dotvorenia“
skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného
útoku.

44. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

45. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplývajú nasledujúce skutočnosti, ktoré odvolací

súd považuje za nesporné.

46. Listami datovanými ku dňu 25.05.2015 (č.l. 41,45 a 49 spisu) žalovaný dal žalobcovi v 1. rade, ktorý
v tom čase pracoval u žalovaného na pozícii výkonného riaditeľa, žalobkyni v 2. rade, ktorá v tom čase
pracovala u žalovaného na pozícii ekonómky/účtovníka a žalobkyni v 3. rade, ktorá v tom čase pracovala

u žalovaného na pozícii manažéra ekonomických činností, výpovede z pracovného pomeru podľa § 63
ods.1 písm. b) ZP s odôvodnením, že na základe písomného rozhodnutia konateľa zamestnávateľa
zo dňa 22.05.2015 došlo k organizačným zmenám, ktorých súčasťou je zníženie počtu zamestnancov
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. V listoch bolo ďalej uvedené, že pracovné pozície uvedených
zamestnancov boli zrušené a zamestnávateľ nemá možnosť zamestnancov zamestnávať ani na kratší

pracovný čas, ani v inej vhodnej práci, preto sa stali nadbytočnými. Žalobca v 1. rade odmietol prevziať
výpoveď dňa 25.05.2015 a výpoveď mu následne bola doručená poštou dňa 29.05.2015. Žalobkyňa v
2. rade odmietla prevziať výpoveď dňa 25.05.2015 a výpoveď jej následne bola doručená poštou dňa
29.05.2015. Žalobkyňa v 3. rade odmietla prevziať výpoveď dňa 25.05.2015 a výpoveď jej následne bola
doručená poštou dňa 27.05.2015.

47. Rozhodnutiami žalovaného ako zamestnávateľa zo dňa 22.05.2015 o organizačnej zmene v súlade
s § 63 ods. 1 písm. b) ZP (č.l. 44, 48 a 51 spisu) došlo k zníženiu stavu zamestnancov o pracovné
miesta výkonného riaditeľa, manažéra ekonomických činností a SRK a ekonóma/účtovníka z titulu
zrušenia týchto pracovných miest s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. V týchto rozhodnutiach bolo

konštatované, že agenda výkonného riaditeľa bude rozdelená medzi iných zamestnancov, agenda
manažéra ekonomických činností bude sčasti outsourceovaná a sčasti prerozdeľovaná medzi ostatných
zamestnancov a agenda ekonóma/účtovníka bude outsourceovaná.48. Žalovaný ako zamestnávateľ rozhodnutím zo dňa 22.05.2015 (č.l. 114 spisu) s uvedením miesta
prijatia rozhodnutia v Bratislave, schválil novú organizačnú štruktúru po organizačných zmenách v
súlade ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP s odôvodnením, že s ohľadom na doterajšie rozhodnutia o znižovaní

počtu zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, schvaľuje sa nová organizačná schéma spoločnosti,
ktorá je prílohou tohto rozhodnutia. Podľa tejto prílohy organizačnej schémy je zriadená pozícia konateľ
spoločnosti, pod ktorú je podriadená funkcia referent ekonomických činností. V schéme je evidovaný
počet troch obchodných zástupcov. Organizačná schéma predložená žalovaným s účinnosťou do
22.05.2015 (č.l. 113 spisu) zahŕňala okrem iných zamestnancov funkcie žalobcov v 1. až v 3. rade,

funkciu referenta ekonomických činností a funkcie 4 obchodných zástupcov.

49. Súd prvej inštancie pri konštatovaní neplatnosti výpovedí vychádzal zo záveru, že žalovaný ako
zamestnávateľ nepreukázal splnenie jednej z podmienok platného rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou podľa § 63 odsek 1 písmeno b/ ZP, a to ponukovej povinnosti vyplývajúcej mu z ust. §
63 ods. 2 Zákonníka práce. Sporným bolo voľné miesto obchodného zástupcu, vo vzťahu ku ktorému

podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno o jeho neexistencii v čase medzi
vydaním rozhodnutí o organizačnej zmene dňa 22.05.2015 a samotným daním výpovedí žalobcom
25.05.2015. Vychádzal pritom v prvom rade z organizačnej štruktúry žalovaného do 22.05.2015
znázornenej v organizačnej schéme, podľa ktorej žalovaný viedol do tohto dňa 4 obchodných zástupcov,
z toho 3 miesta boli obsadené a 1 mieste neobsadené.

50. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov,
ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo
príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý

je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na
skončenie dočasného pridelenia podľa § 58.

51. Podľa § 63 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z
dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred

uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé
plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

52. Medzi materiálne podmienky platnosti podľa § 63 odsek 1 písm. b) ZP patrí skutkové odôvodnenie

výpovede a vzhľadom k uplatnenému dôvodu výpovedí vydanie písomného rozhodnutia organizácie o
organizačnej zmene, z neho vyplývajúcej nadbytočnosti pracovníka. Pre platné rozviazanie pracovného
pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov je rozhodujúce, aby v čase, keď sa dáva výpoveď,
bolo o organizačnej zmene, resp. o zmene výrobnej úlohy už rozhodnuté a realizácia tejto zmeny
zabezpečená tak, aby bolo nepochybné, že v dôsledku tejto zmeny stratí zamestnávateľ v dohľadnom

čase - spravidla zodpovedajúcom výpovednej dobe - vôbec možnosť zamestnanca zamestnávať alebo
že sa zamestnanec stane preňho nadbytočným.

53. Ďalšou podmienkou platnosti výpovede podľa § 63 odsek 1 písmeno b/ ZP je splnenie
ponukovej povinnosti ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, resp. nemožnosť zamestnanca ďalej

zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a to ani po predchádzajúcej
príprave. Takúto ponukovú povinnosť zamestnávateľ má v čase od prijatia rozhodnutia o organizačnej
zmene do dňa dania výpovede zamestnancovi. V prípade nesplnenia ponukovej povinnosti nie je
uvedená podmienka splnená a súd v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou vysloví jej neplatnosť. Zisťovanie podmienky uvedenej v § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka

práce sa deje vždy, podľa stavu v čase výpovede, pričom jej splnenie musí vždy preukázať
zamestnávateľ (R 94/1968).54. Ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o
preradení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu,
schopnostiam a ak je to možné, aj kvalifikácii zamestnanca. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec

vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto
povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 ZP, v zmysle ktorého
výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie
tieto práva a povinnosti zneužívať. Ponúkaná práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz
vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy. V mieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek

práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady.

55. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/355/2021 z 31.05.2022 potvrdil vecnú správnosť právnych
záverovsúdovnižšíchinštancií,podľaktorýchonadbytočnosťzamestnancaidevtedy,akzamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody
tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané

zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný
vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje
zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby
zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade
posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej

zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca
pre neho nadbytočným, z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca,
ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie
zamestnávateľa preskúmavať.

56. Ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť ešte predtým, než zamestnávateľ dá
zamestnancovi výpoveď. Ak by zamestnancovi ponúkol vhodné zamestnanie až po uplatnení výpovede,
výpoveď by bola neplatná. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako
miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu vhodnú prácu podľa Zákonníka
práce, svoju ponukovú povinnosť ani nemôže splniť. V prípade súdneho sporu by musel preukázať, že

predtým, než dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste,
ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi
ponúknuť. Na platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa sa vyžaduje nielen ponuka iného vhodného
zamestnania, ale aj preukázanie, že zamestnanec ponuku odmietol.

57. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný v konaní predložil organizačnú schému účinnú
do 22.05.2015 zahrňujúcu 4 miesta obchodných zástupcov (č.l. 113 spisu). Žalobkyňa v 3. rade v
konaní predložila organizačnú schému aktualizovanú ku dňu 18.03.2015, ktorá zhodne zahŕňa 4 miesta
obchodných zástupcov (č.l. 227 spisu).

58. Podľa názoru súdu prvej inštancie o voľnej pracovnej pozícii obchodného zástupcu svedčí
organizačná štruktúra žalovaného do dňa 22.05.2015, ktorá zahŕňa 4 miesta obchodných zástupcov.
Takýto záver súdu je však podľa názoru odvolacieho súdu nesprávny a nemožno ho z vykonaného
dokazovania vyvodiť, naopak je v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré boli vykonané. Pokiaľ ponuku
vhodného pracovného miesta musí zamestnávateľ realizovať v čase od prijatia organizačnej zmeny

do uplatnenia výpovede, potom je nelogický záver súdu prvej inštancie o tom, že stranami sporu
predložená organizačná schéma žalovaného účinná do dňa 22.05.2015 má preukazovať skutočnosť,
ktorá s rozhodným obdobím - s obdobím od 22.05.2015 do 25.05.2015 nesúvisí, pre ktoré platila
žalovaným schválená organizačná schému účinná odo dňa 22.05.2015, ktorej platnosť nebola v konaní
žiadnym spôsobom spochybnená.

59. Pokiaľ ide o dôkaz predložený žalovaným - písomné rozhodnutie zo dňa 22.05.2015 o schválení
novej organizačnej schémy spoločnosti, ktorá mala byť prílohou rozhodnutia o schválení novej
organizačnej štruktúry (č. 114 a l15 spisu) odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie ho bez
náležitého odôvodnenia neuznal za hodnoverný, keďže rozhodnutie malo byť prijaté v Bratislave,

pričom tam žalovaný nemá sídlo, v rozhodnutí nie je konštatované zrušenie jedného miesta - miesta
obchodného zástupcu, ako to bolo uvedené v rozhodnutiach týkajúcich sa žalobcov, ktoré by sa logicky
premietlo do novej organizačnej schémy, rozhodnutie bolo vyhotovené zrejme dodatočne a čo do svojho
obsahu nie je rozhodnutím o organizačnej zmene.60. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že takýto záver súdu prvej inštancie z vykonaného
dokazovania nemožno vyvodiť. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 23.

novembra 2016 vysvetlil uvedenú zrejmú nesprávnosť, že samotné podklady pripravoval on v Bratislave,
kde pôsobí ako advokát a tieto vzorové dokumenty preposielal žalovanému (rub č.l. 239 spisu). Ďalej
podľa vyjadrenia konateľa žalovaného on nemal žiadnu vedomosť o potrebe ďalšieho obchodného
zástupcu a ani súd prvej inštancie vyslovený názor v rozhodnutí, že nie je konštatované zrušenie
jedného miesta - miesta obchodného zástupcu, nijako nevysvetlil a právne nezdôvodnil. Záver súdu

prvej inštancie, že rozhodnutie bolo vyhotovené zrejme dodatočne, je založené iba na potencionalite,
tento právny názor súd prvej inštancie taktiež nijako nevysvetlil a právne nezdôvodnil. Napokon súd
prvej inštancie neodôvodnil ani svoj záver, že rozhodnutie čo do svojho obsahu nie je rozhodnutím o
organizačnej zmene.

61. Zároveň odvolací súd poukazuje na právny názor prijatý v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn.

4Cdo/244/2019 zo dňa 29.04.2020,podľa ktorého cit.: ,,So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k
záveru, že dovolacie námietky žalobkyne smerujú proti obsahu rozhodnutia žalovanej o organizačnej
zmene, pričom -ako už bolo uvedené - z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že
súd v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z výpovedného dôvodu nadbytočnosti
zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP platnosť § 63 rozhodnutia o organizačnej zmene z hľadiska

jeho obsahu (teda či zamestnávateľ mohol alebo nemohol takúto organizačnú zmenu uskutočniť a či
uskutočnená organizačná zmena bola alebo nebola dôvodná a účinná, t.j. či sa neskôr dostavil alebo
nedostavil ňou sledovaný efekt) nie je oprávnený preskúmať, pretože toto rozhodnutie zamestnávateľa
je len faktickým (a nie právnym) úkonom, ktorého existencia je (len) hmotnoprávnym predpokladom pre
skončenie pracovného pomeru“ (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/144/2019

z 29.09.2020).

62. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene podľa pracovného práva a aktuálnej judikatúry
súdov nie je právnym úkonom pracovného práva, ale faktickým úkonom (konaním), vo vzťahu ku
ktorému neplatia dôvody neplatnosti právnych úkonov, ako ich ustanovuje Občiansky zákonník v § 34 a

nasl. a § 17 ZP. Tým, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene sa nepovažuje za právny
úkon, nedopadajú naň dôsledky eventuálnej neplatnosti právnych úkonov. Možno ho posudzovať len
z hľadiska toho, či k rozhodnutiu o organizačnej zmene skutočne došlo a či je medzi rozhodnutím a
nadbytočnosťou zamestnanca príčinná súvislosť. Pri rozhodovaní o platnosti či neplatnosti výpovede
súd neskúma jeho platnosť tak, ako je to v prípade právnych úkonov. Súd teda skúma základné

otázky, a to, či ide o rozhodnutie o nadbytočnosti spočívajúcej v zmene úloh, organizácie, technického
vybavenia alebo iných organizačných zmien, či sa stal zamestnanec v ich dôsledku nadbytočný, t.j.
či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Len
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene súčasne s existenciou organizačnej zmeny, ako aj
existenciou príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnávateľa

predstavuje právne relevantný predpoklad pre platné skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa. (BARANCOVÁ, Helena, OLŠOVSKÁ, Andrea. § 63 [Výpoveď daná zamestnávateľom].
In: BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 709–710).

63. Rozhodnutím o organizačnej zmene, z dôvodu ktorého sa zamestnanec stane nadbytočným, je

aj rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Je možné, že
pohnútkou k prijatiu takého organizačného opatrenia niekedy môžu byť aj spory medzi účastníkmi
pracovnoprávneho vzťahu, táto skutočnosť však sama osebe ešte neznamená, že jej jediným zmyslom
bolo zamestnanca poškodiť a nemožno len z tejto skutočnosti bez ďalšieho vyvodiť záver, že
zamestnávateľ postupoval v rozpore s dobrými mravmi. Opačný názor by znamenal, že ak by nastali

na pracovisku spory medzi osobami podieľajúcimi sa na rôznych stupňoch na riadení spoločnosti,
bolo by v tomto prípade vylúčené schvaľovať organizačné opatrenia, ktoré by umožňovali ďalšiu
„bezporuchovú“ činnosť v spoločnosti. Pri rozhodnutí zamestnávateľa o organizačnej zmene však vždy
musí byť nepochybné, že organizačné opatrenie je skutočné a bez náhrady zrušilo pracovné miesto
zamestnanca, a tým je daný dôvod výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP (porov. rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/1494/2014 zo 6.11.2015).

64. Z tohto dôvodu dôkaz predložený žalovaným v priebehu konania, písomné rozhodnutie zo dňa
22.05.2015 o schválení novej organizačnej štruktúry, nemohlo byť predmetom preskúmavania súdomprvej inštancie, či je do svojho obsahu rozhodnutím o organizačnej zmene a že v rámci jeho obsahu
nie je konštatované zrušenie jedného miesta - miesta obchodného zástupcu, ako to bolo uvedené v
rozhodnutiach týkajúcich sa žalobcov, ktoré by sa logicky premietlo do novej organizačnej schémy.

65. Súdom prvej inštancie vyššie popísane nedostatky interného rozhodnutia žalovaného nie sú
dôvodom na to, aby súd na takýto dôkaz neprihliadol a vyhodnotil ho ako nehodnoverný. Prijatie
organizačného rozhodnutia zamestnávateľa o tom, aká bude jeho organizačná štruktúra, vrátane
toho, aké budú voľne pracovné miesta, predstavuje oprávnenie zamestnávateľa rozhodovať o svojich

interných záležitostiach.

66. Písomné rozhodnutie zo dňa 22.05.2015 o schválení novej organizačnej zmeny, v ktorej je zriadená
pozícia konateľa spoločnosti, pod ktorú je podriadená funkcia referent ekonomických činností, podporujú
výpoveď svedkyne A. L., ktorá na pojednávaní konanom dňa 20.02.2017 (č.l. 294 spisu) vypovedala, že
jej nadriadeným bol vždy konateľ J. K.. Pre žalovaného pracovala od októbra 2013 do júna 2015.

67. Taktiež svedok, v tom čase konateľ žalovaného J. K. na pojednávaní konanom 28.09.2016 (rub
č.l. 199 spisu) vypovedal, že ku dňu 22.05.2015 riadil činnosť troch obchodných zástupcov a nemal
vedomosť o tom, že organizácia požadovala rozšírenie v referáte obchodného zástupcu, boli tam traja
pracovníci, ktorí vzhľadom k plneniu úloh postačovali na uspokojenie potrieb. Podľa svedka sa počet

obchodných zástupcov u žalovaného ustálil v rokoch 2011-2012 na počte 3.

68. Vo svetle vyššie uvedených zistení sa preto odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie
o nehodnovernosti písomného rozhodnutia zo dňa 22.05.2015 o schválení novej organizačnej štruktúry
vynechávajúcej pracovné miesta žalobcov, ako aj štvrté miesto obchodného zástupcu, ktoré bolo

predtým dlhodobo vedené bez zmeny v organizačnej štruktúre žalovaného.

69. Za ďalší dôkaz o existencii voľného pracovného miesta obchodného zástupcu považoval súd prvej
inštancie náhľad webovej stránky žalovaného do mesiaca august 2015 a správu spoločnosti Delphi SK,
s.r.o.

70. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že spoločnosť Delphi SK, s.r.o. Poprad
s listom zo dňa 24.10.2016 (č.l. 211 spisu) písomne oznámila súdu prvej inštancie, že od prvého
štvrťroku 2013 spravuje webovú stránku žalovaného. Článok obsahujúci inzerát ponúkajúci prácu
obchodného zástupcu má v systéme údaj o dátume aktualizácie 26.5.2013. V mesiaci august 2015

musela byť webová stránka kompletne obnovená z pôvodnej zálohy, pretože došlo k napadnutiu servera
škodlivým kódom. Písomné objednávky žalovaného o uverejnenie inzerátu spoločnosť Delphi SK, s.r.o.
neevidovala. Ďalším listom zo dňa 19.1.2017 (č.l. 269 spisu) spoločnosť Delphi SK, s.r.o. súdu prvej
inštancie predložila vizuál stránky aktívny od 26.5.2013. Spoločnosť uviedla, že v mesiaci august 2015
bol obsah webu obnovený z pôvodnej zálohy. Pretože od 26.5.2013 do mesiaca august 2015 spoločnosť

neeviduježiadnupožiadavkunaúpravuzneniatohtooznamu,pravdepodobnesaobnovouvizuálstránky
nezmenil. Ďalej táto spoločnosť uviedla, že požiadavka na úpravu predmetného oznamu prišla
dňa 15.10.2015 od p. M., kedy došlo k zmene textu na „dopĺňame náš tím - voľná pozícia tlačiar na
etiketovacom stroji“. Súdu prvej inštancie predložil vizuál stránok s textom: dopĺňame náš tím - pozícia
obchodného zástupcu a pozícia tlačiar (č.l. 270-271 spisu).

71. Ďalej z vykonaného dokazovania vyplýva, že svedok F. E. na pojednávaní konanom dňa 23.11.2016
(č.l. 240 spisu) vypovedal, že je konateľom spoločnosti Delphi SK, s.r.o. Poprad, ktorá obhospodaruje
webovú stránku žalovaného a že pre súd vypracoval písomnú správu zo dňa 24.10.2016. Svedok
uviedol, že predmetný inzerát sa nachádzal na webovej stránke spoločnosti už po jej spustení.

Nespomenul si, aby spoločnosť školila zamestnancov žalovaného na vkladanie textov na webovú
stránku. Pripustil možnosť vytlačenia z obnovenej pôvodnej zálohy z roku 2013. Dodal, že k určitému
dátumu nie je možné obnoviť vizuál stránky.

72. Odvolací súd konštatuje, že v zmysle predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu

bolo potrebné vyrovnať sa s otázkou, či miesto obchodného zástupcu figurovalo iba formálne v schéme
pracovných miest zamestnávateľa alebo dané miesto existovalo reálne (t.j. zo strany zamestnávateľa
bola potreba takéto miesto obsadiť). Ponukovou povinnosťou totiž nemožno zaťažiť zamestnávateľa vovzťahu k pracovnému miestu, ktoré „existuje„ iba formálne, nakoľko obsadením takéhoto miesta, by sa
zamestnanec opätovne stal nadbytočným. Ponuková povinnosť teda musí byť vážna, a nie pro forma.

73. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania predmetný inzerát na webovej stránke žalovaného bol
zverejnený v roku 2013, no miesto 4. obchodného zástupcu nebolo obsadené počas dvoch rokov od jeho
zverejneniaaždoposiaľ,čovyvolávapochybnostioreálnejpotrebejehoobsadenia.Inzerátsanachádzal
na vzore vizuálu stránky už od jej spustenia, t.j. od roku 2013, a to nezávisle od skutočnosti, či mala
alebo nemala byť voľná pozícia obchodného zástupcu. Odvolací súd sa preto nestotožňuje so záverom

súdu prvej inštancie, ktorý ako dôkaz preukazujúci existenciu voľného pracovného miesta obchodného
zástupcu ku dňu 22.05.2015 vyhodnotil a v rámci odôvodnenia rozsudku označil inzerát vyplývajúci z
prvotne vytvoreného vizuálu webovej stránky vytvoreného v roku 2013.Inzerát na miesto obchodného
zástupcu bol vždy súčasťou vizuálu stránky publikovanej na internete a objavil sa na internete aj pri
obnovení zo zálohy stránky.

74. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov preto priklonil k argumentácii žalovaného o splnení ponukovej
povinnosti podľa § 63 ods. 2 písm. b) ZP, a teda, že žalovaný nedisponoval voľným pracovným
miestom obchodného zástupcu, ktoré by mohol žalobcom v 1. až 3. rade ako zamestnancom ponúknuť.
Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že nebolo preukázané, že by existovala
žalobcami tvrdená voľna pracovná pozícia obchodného zástupcu a tomu zodpovedalo aj písomné

rozhodnutie o novej organizačnej štruktúre zo dňa 22.05.2015 ako interné rozhodnutie, ktorým bola
určená organizačná štruktúra pracovných miest žalovaného s troma obchodnými zástupcami, z ktorej
sa vychádzalo aj v čase, kedy bola žalobcom daná výpoveď podľa § 63 odsek 1 písmeno b/ ZP pre
nadbytočnosť. Ak zamestnávateľ nemá v mieste výkonu práce pre zamestnanca žiadnu alebo žiadnu
vhodnú prácu, ponukovú povinnosť splniť nemôže. Zo strany žalovaného tak bola splnená zákonná

podmienka pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobcami z výpovedného dôvodu podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

75. Podľa § 79 ods. 1 prvá veta ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy.

76. Vzhľadom na prijatý záver odvolacieho súdu o platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

so žalobcami, nie je potom dôvodná žaloba ani vo vzťahu k požadovanému určeniu, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcov ako zamestnancov naďalej zamestnával, a to
vzhľadom na závislosť tohto výroku podľa § 79 ZP od výroku o neplatnom skončení pracovného pomeru
so zamestnancom.

77.Nazákladevyššieprijatýchzáverovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepostupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

78. Súd prvej inštancie o náhrade mzdy a ani o trovách konania nerozhodoval s tým, že žalovaný je
v konkurze a preto v zostávajúcej časti žaloby je vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu konanie

zo zákona prerušené a správca konkurznej podstaty nedal súhlas na pokračovanie v konaní, preto o
trovách konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí o celom nároku. Zároveň rozhodne aj o trovách
odvolacieho a dovolacieho konania a to aj po ex offo posúdení existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP u oboch strán sporu.

79. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).