Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521201637
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1521201637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a

členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: F. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom: I. XXX/XX, D. - Č., zastúpený: Mgr. Miroslava Antlová - advokát, so sídlom:
Ílová 11, 841 07 Bratislava, proti žalovanému: Slovak Telekom, a.s., so sídlom: Bajkalská 28, 817
62 Bratislava, IČO: 35 763 469, o vypratanie nehnuteľnosti a určenie, že vecné bremeno nevzniklo,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 17. októbra 2023 č.k.
B5-12C/31/2021-152, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 17. októbra 2023 č.k.

B5-12C/31/2021-152 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 17. októbra 2023 č.k. B5-12C/31/2021-152 žalobu
žalobcuvcelomrozsahuzamietol.Žalovanémuzároveňpriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
100 %.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 15.04.2021 a zmenenou na základe návrhu žalobcu uznesením zo dňa 18.02.2022, č.k.
12C/31/2021-79, sa žalobca voči žalovanému domáhal vypratania pozemku parc. č. XXX/X, o výmere
150m2,druhpozemku:zastavanéplochyanádvoria,evidovanývkatastrálnejmapeakoparcelaregistra
„C“, zapísaný na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom D., katastrálny odbor, okres: D. V, obec:
D.-K..Č.. Č., katastrálne územie: Č. (ďalej len ako „pozemok“) a odstrániť stavbu telekomunikačného
zariadenia, stavby ZS a RR bod BA_CUN_1_2_3 v objekte základňovej stanice - stožiar (ďalej len

„základňová stanica“), umiestnený na pozemku parc. č. XXX/X, o výmere 150 m2, druh pozemku:
zastavené plochy a nádvoria, evidovaný v katastrálnej mape ako parcela registra „C“, zapísaný na LV
č. XXX, vedenom Okresným úradom D., katastrálny odbor, okres D. C., obec: D.-K..Č.. Č., katastrálne
územie: Č., a to do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalobca sa zároveň domáhal
určenia,žeprávozodpovedajúcevecnémubremenukpozemkuregistraCKNparc.č.XXX/Xvprospech
oprávnenéhoSlovakTelekom,a.s.,spočívajúcevprávenazhotovenie,prevádzkovanie,opravyaúdržbu
Základňovej stanice a RR bodu Čunovo BA CUN, vecné bremeno sa zriaďuje podľa § 66 ods. 1 písm.

a) zákona č. 351/2011 Z.z., U.-XXXX/XXXX, žalovanému nevzniklo. Svoju žalobu odôvodnil tým, že
žalobca je výlučný vlastník dotknutého pozemku. Žalobca na strane prenajímateľa a žalovaný ako
nájomca, uzatvorili dňa 10.10.2010 nájomnú zmluvu, na základe ktorej prenechal žalobca žalovanému
podľa bodu 3., čl. I., nájomnej zmluvy, do dočasného užívania predmet nájmu - pozemok a žalovaný sazaviazal platiť žalobcovi nájomné. Účelom nájmu bolo na predmete nájmu prevádzkovať technologické
zariadenia a príslušnej infraštruktúry rádioreléového bodu a základňovej stanice verejnej elektronickej
komunikačnej siete s názvom „D. Č.“, ktoré sa v deň uzavretia zmluvy nachádzajú na predmete nájmu.

Nájom bol dohodnutý na dobu určitú do 30.04.2020. Pred uplynutím konca dohodnutej 10 ročnej doby
nájmu, strany uzavreli dodatok č. 1 k zmluve, zo dňa 23.03.2020 a predĺžili dobu nájmu do 30.04.2021.
Zo strany žalovaného bolo komunikované iba dočasné umiestnenie stavby. Žalovaný listom zo dňa
20.01.2021 vyzval žalobcu k uzavretiu v poradí druhého dodatku k nájomnej zmluve, opäť iba na
jeden rok. Žalobca však nemal v záujme pokračovať v nájme pozemku a túto skutočnosť aj oznámil

žalovanému emailom z 11.03.2021 s tým, že ak nedôjde k vyprataniu pozemku a odstráneniu stavby,
bude sa žalobca brániť súdnou cestou. Na tento mail žalovaný reagoval dňa 19.03.2021 s tým, že
zvažuje možnosť odkúpenia pozemku. Toto žalobca odmietol. Dňa 09.04.2021 bol žalobcovi doručený
list od advokáta žalovaného, ktorým žalobcu upovedomil o údajnom vzniku vecného bremena. Dňa
13.04.2021bolzástupcažalovanéhotelefonickykontaktovanýžalobcom,ktorýkomunikovalrozhodnutie
žalobcu trvať na vyprataní pozemku. Doba nájmu pozemku bola dohodnutá stranami sporu na dobu

určitú, najskôr do 30.04.2020, potom predĺžená do 30.04.2021. Nájom následne zanikol, keďže sa strany
nedohodli na ďalšom trvaní. Žalobca má za to, že obrana v tvrdení vecného bremena, v zmysle zákona
ZEK neobstojí, nakoľko nie je preukázané, že stavba je súčasťou verejnej telekomunikačnej siete.
Rozsah predmetu podnikania nepreukazuje, že práve stavba telekomunikačného zariadenia stojaca
na dotknutom pozemku, ktorá má dočasný charakter a dá sa demontovať a premiestniť, je súčasťou

verejnej elektronickej komunikačnej siete. O účelovosti tvrdenia svedčí aj to, že do okamihu prejavenia
vôle žalobcu nepredlžiť nájomný vzťah na ďalší rok, začal žalovaný proaktívne riešiť dňa 06.04.2021
zápis údajného vecného bremena do katastra nehnuteľností. Ak by bol žalovaný sám presvedčený,
že skutočne spĺňa požiadavky na zapísanie údajného vecného bremena, neriešil by so žalobcom
vzájomnévzťahynajskôrdlhodobýmnájmomapotombyhonepredlžovalo1rok.Žalobcabolžalovaným

uvedený úmyselne do omylu. Nerátal s tým, že by mala byť stavba umiestnená natrvalo. Sám žalovaný
prisľúbil žalobcovi prekládku stavby. V zmysle stanoviska stavebného úradu Mestskej časti Bratislava
- Čunovo z 09.11.2020, sa ako príslušný stavebný úrad I. stupňa vyjadrila nesúhlasne k ohláseniu
stavby telekomunikačného zariadenia, nakoľko nesúhlasí s výmenou a doplnením telekomunikačného
zariadenia na existujúcom objekte stožiara z dôvodu, že v blízkej budúcnosti bude potrebné celý stožiar

demontovať a preložiť, nakoľko v areáli bývalého PD sa pripravuje nová výstavba.

3. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal žalobu zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení
k žalobe uviedol, že z potvrdenia Telekomunikačného úradu SR z 17.07.2013 vyplýva, že žalovaný,
ktorý poskytuje verejnú sieť, je vo verejnom záujme a nevyhnutnom rozsahu oprávnený využívať

cudzie nehnuteľnosti za dodržania podmienok podľa § 66 zákona o elektronických komunikáciách.
Je pravdou, že na pozemku, ktorý je výlučným vlastníctvom žalobcu, prevádzkuje žalovaný od roku
1998 základňovú stanicu, ktorá je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete Slovak Telekomu.
Stavba je prevádzkovaná na základe kolaudačného rozhodnutia z 17.09.1998. Do 30.04.2021 bol
pozemok užívaný na základe nájomnej zmluvy. Po zániku nájomného vzťahu, je žalovaný oprávnený

pozemok využívať z titulu zákonného vecného bremena podľa § 66 ZEK, ktorý stanovuje, že podnik
je oprávnený, ak je to vo verejnom záujme, v nevyhnutnom rozsahu zriaďovať, prevádzkovať verejné
siete, stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti, pričom tieto práva sú zákonnými vecnými bremenami.
Slovak Telekom tak má právo užívať pozemok z titulu zákonného vecného bremena. Pretože zákonné
vecné bremeno vzniká zo zákona, jeho záznam na LV nemá konštitutívny, ale iba deklaratórny charakter.

I keď teraz vecné bremeno k pozemku upravuje ZEK, podľa zákona, ktorým zákonné vecné bremeno
vzniklo(zákonč.110/1964Zb.),satotodoevidencienehnuteľnostínezapisovalo.Dnesvšakužzapísané
je. Na skutočnosť, že žalovaný bude po zániku nájmu pozemok užívať bol žalobca upovedomený
listom právneho zástupcu z 06.04.2021. Predtým, ešte v roku 2019 bol žalobca o možnosti užívania
pozemku z titulu zákonného vecného bremena, ak nedôjde k inej dohode, upovedomený listom z

18.10.2019. Napriek uzatvoreniu nájomnej zmluvy na dobu určitú, žalovaný nikdy netvrdil žalobcovi,
že stavba bude prevádzkovaná len po dobu existencie nájomného vzťahu. Je pravdou, že Slovak
Telekom, zast. spoločnosťou MIKOM SERVIS s.r.o., v roku 2020 ohlásil stavebnému úradu potrebu
vykonania rekonfigurácie základňovej stanice, ktorá spočívala v potrebe výmeny niektorých jej súčastí
za účelom skvalitnenia signálov, zrýchlenia prenosu dát, úspory elektrickej energie a efektívnejšieho

využitia frekvenčného spektra. Stavebný úrad však vydal opatrenie, ktorým vyjadril nesúhlas, z dôvodu
prípravy novej výstavby v súlade s platným územným plánom hlavného mesta SR. Opatrenie je
nezákonné a žalovaný podal podnet na podanie protestu prokurátora, ktorý podnetu vyhovel a protest
podal. Ďalej uviedol, že elektronická komunikačná sieť žalovaného ako jediná na Slovensku spĺňavšetky charakteristiky, ktoré sú v zmysle ustanovení § 66 ods. 6 ZEK relevantné pre posudzovanie
splnenia podmienky verejného záujmu. Dáva do pozornosti, že verejné komunikačné siete sú sieťami,
na zhotovovaní a prevádzkovaní ktorých je vždy daný verejný záujem. Základňová stanica nie je v

rozpore s územným plánom mesta ale naopak, na jej prevádzkovaní je verejný záujem a táto je súčasťou
vedenia verejnej elektronickej komunikačnej siete. Užívanie pozemku z titulu vecného bremena je
riešenie vynútené zo strany žalobcu. Vecné bremeno vzniká zo zákona bez toho, či je alebo nie je
zapísané v katastri nehnuteľností. Zápis má len deklaratórny charakter. Užívanie pozemku z titulu
nájomného vzťahu malo prednosť pred zákonným vecným bremenom, ktoré počas nájomného vzťahu

síce existovalo, ale spočívalo - nevyužívalo sa. Žalovaný záverom uviedol, že žalobca neuviedol žiadne
skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné pozemok užívať z titulu zákonného vecného bremena.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na účelové správanie žalovaného,
ktorý inicioval dňa 06.04.2021 katastrálne konanie o zápis údajného zákonného vecného bremena
k dotknutému pozemku. Dňa 03.05.2021 bola žalobcovi doručená listová zásielka Okresného úradu

Bratislava, katastrálny odbor, v ktorej bolo doručené žalobcovi oznámenie o vykonaní zápisu vecného
bremena dňa 21.04.2021. Zápis bol vykonaný na základe § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z.
Žalobca nepreukázal, že základňová stanica je súčasťou verejnej elektronickej komunikačnej siete a jej
situovanieprávenapozemkužalobcujevoverejnomzáujme.Mázato,žežalovanýumiestnenímstanice
sleduje komerčné záujmy za účelom dosiahnutia zisku a nie verejný záujem, nakoľko ak by bola stanica

vo verejnom záujme, nebol by žalobca utvrdzovaný, že ide o dočasné riešenie, a preto bol uzatvorený
nájomný vzťah k pozemku. Žalobca tvrdil, že žalovaný ho oklamal a uviedol ho do omylu. Ak by súd
žalobe žalobcu nevyhovel, žalobcovi by vznikla značná finančná škoda spočívajúca v ušlom zisku, ktorý
by mohol žalobca zinkasovať za predaj dotknutého pozemku budúcemu investorovi plánovanej rodinnej
zástavby.Tvrdeniamžalovanéhooužívanípozemkuztituluzákonnéhovecnéhobremenapodľažalobcu

nemôžu obstáť, nakoľko žalovaný stavbu prevádzkuje od roku 1998. V kolaudačnom rozhodnutí sa
akcentuje na dodržiavanie podmienok dohodnutých v nájomnej zmluve, uzavretej na dobu určitú 10
rokov, a teda už v tom čase sa predpokladala dočasnosť vzájomného vzťahu. Vyjadrenie žalovaného
ohľadne verejného záujmu je všeobecné v teoretickej rovine. Naliehavý právny záujem na určení
neexistencie zapísaného vecného bremena má žalobca, pretože bez tohto určenia je jeho vlastnícke

právo obmedzené a ohrozované výkonom neexistujúceho vecného bremena. Bez určovacieho výroku
sa žalobca nedomôže výmazu ťarchy spočívajúcej na jeho pozemku z katastra nehnuteľností.

5. Žalovaný v doručenej duplike uviedol, že vznik zákonného vecného bremena je potrebné posudzovať
podľa zákona platného a účinného v čase jeho vzniku. Že základňová stanica je zhotovená vo verejnom

záujme vyplýva z potvrdenia o splnení oznamovacej povinnosti vydanom Telekomunikačným úradom
17.07.2013. Zákonné vecné bremeno vzniklo ešte pred vznikom nájomného vzťahu, v čase, kedy
žalovaný po preskúmaní možnosti zistil, že pozemok je optimálnym miestom na zhotovenie základňovej
stanice ako súčasti VEKS, aby mohlo byť územie Čunova a okolia pokryté relevantnými signálmi. Vznik
zákonného vecného bremena a začatie jeho využívania nemusí byť časovo zhodné. Žalovaný nedal

zapísať vecné bremeno do listu vlastníctva skôr, lebo zákon výslovne ustanovoval, že takéto vecné
bremeno sa do vtedajšej evidencie nehnuteľností nezapisuje. Zapísal ho až vtedy, keď začal žalobca
vyvíjať aktivity, aby žalovaný nemohol vykonať modernizáciu základňovej stanice a dožadoval sa jej
odstránenia z pozemku. Proti opatreniam stavebného úradu podal prokurátor Okresnej prokuratúry
Bratislava V protest, ktorému Okresný úrad Bratislava vyhovel a opatrenia Mestskej časti Bratislava

- Čunovo dňa 14.01.2022 zrušil, ako vydané v rozpore so zákonom. Zápisom vecného bremena do
katastra nevykonal žalovaný nič protiprávne.

6. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil ustanovením § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, § 15ln ods. 1, § 151o
ods. 1, § 489, § 494, § 663, § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 písm. a), b), d), e), § 2 ods.

3, § 3 ods. 4, § 12 ods. 1 písm. a), b), c), § 12 ods. 2, 3, 4, § 17 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb. o
telekomunikáciách, § 2 ods. 1 a 2, § 66 ods. 1 písm. a), b), c) a 2, § 78 ods. 7 zákona č. 351/2011
Z.z., o elektronických komunikáciách, § 2 ods. 1 a 3, 6, 34, § 21 ods. 1, 8, 9, § 131 ods. 6 zákona
č. 452/2021 Z.z., o elektronických komunikáciách a vecne tým, že medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaný ako podnik poskytujúci telekomunikačné služby, užíva od 17.09.1997 pozemok parc. č. XXX/

X, o výmere 150 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, evidovaný na katastrálnej mape
ako parcela registra „C“, zapísaný na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom D., katastrálny odbor,
okres: D. C., obec: D.-K..Č.. Č., kat. územie: Č., ktorého výlučným vlastníkom je žalobca. Na podklade
rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 28.11.1997, žalovaný na predmetnom pozemku vybudovalstavbu telekomunikačného zariadenia a to Základňovú stanicu a rádioreléový bod Č.B. D. XCUIN-
X, D. X P.-X. Povolenie užívať túto stavbu žalovaný získal na základe kolaudačného rozhodnutia zo
dňa 17.09.1998. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že pôvodne užíval žalovaný pozemok na základe

nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného - spoločnosťou EuroTel, a.s. a
Poľnohospodárskym družstvom Dunaj zo dňa 17.09.1997. Následne, dňa 12.10.2010 uzatvorili nájomnú
zmluvu o užívaní pozemku, za účelom prevádzkovania rádioreléového bodu a základňovej stanice
verejnej elektronickej komunikačnej siete s názvom „. Č., žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako
nájomca. V zmysle zmluvy bola dohodnutá doba trvania nájmu na dobu určitú do 30.04.2020. Doba

trvania nájomnej zmluvy bola následne predĺžená do dňa 30.04.2021, a to na podklade Dodatku č.
1 k nájomnej zmluve, zo dňa 26.03.2020. Keďže k ďalšiemu predĺženiu doby trvania nájmu nedošlo,
dňom 30.04.2021 nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným zanikol, čo medzi stranami taktiež
sporné nebolo. V dôsledku zániku nájomného vzťahu sa žalobca domáhal vypratania predmetného
pozemku. Sporné medzi stranami zostalo, či žalovaný bol povinný vypratať po zániku nájomného vzťahu
pozemok žalobcu, ktorý naďalej užíva, nakoľko žalovaný uvádzal, že po zániku nájomného vzťahu mu

prináleží právo užívať pozemok z titulu zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo už v čase zriadenia
základňovej stanice priamo zo zákona a počas trvania nájomného vzťahu sa toto právo nevykonávalo,
teda spočívalo, čo žalobca popieral.

7. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že obsahovou náplňou práv

a povinností vyplývajúcich z inštitútu vecného bremena je povinnosť vlastníka pozemku niečo trpieť,
niečoho sa zdržať alebo niečo konať, a to v prospech tretej osoby, ktorá má z takéhoto konania vlastníka
nehnuteľnosti úžitok. Občiansky zákonník priamo vo svojom ustanovení § 151o ods. 1 vymenúva právne
tituly, na základe ktorých vznikajú vecné bremená. Vyplýva z neho, že vecné bremená môžu vzniknúť
aj priamo zo zákona. Priamo zo zákona vznikajú vecné bremená v prípadoch, v ktorých to osobitný

právny predpis výslovne ustanovuje. Ich obsah je určený kogentnou právnou normou. Zákonné vecné
bremená majú zásadne verejnoprávnu povahu. Ich podstata spočíva v tom, že ide o verejnoprávne
obmedzenie vlastníckeho práva alebo tiež o vymedzenie obsahu vlastníckeho práva verejnoprávnym
predpisom. Zákonné vecné bremená vznikajú spravidla v spojitosti s oprávneným účelovým vstupom na
pozemky a zriaďovaním rôznych účelových zariadení na nich. Podmienky vzniku zákonného vecného

bremena ako aj jeho obsah musí byť teda vymedzený priamo v právnom predpise, podľa ktorého
má takéto vecné bremeno vzniknúť. Pokiaľ k splneniu týchto zákonných podmienok dôjde, priamo
tým dôjde aj k vzniku samotného vecného bremena. V danom prípade nebolo sporné, že žalovaný
užíval pozemok žalobcu už od roku 1997, a že na tomto pozemku zriadil základňovú stanicu. Pre
posúdenie okolností, či mohlo v danom prípade v súvislosti so zriadením základňovej stanice na

pozemku žalobcu vzniknúť zákonné vecné bremeno je potrebné vychádzať z právneho predpisu, ktorý
v rozhodnom čase vznik zákonného vecného bremena upravoval, teda zákon č. 110/1964 Zb. Uvedený
právny predpis priznával telekomunikačným podnikom (v tom čase označovaným ako organizácie
spojov), oprávnenia vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach
telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia, vstupovať na tieto pozemky v nevyhnutnom rozsahu,

ako aj vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané (a
vyplýva to koniec koncov aj zo samotnej nájomnej zmluvy), že základňová stanica je súčasťou verejnej
elektronickej komunikačnej siete a teda ju možno charakterizovať ako telekomunikačným vedením.
Tento záver súdu podporuje aj stavebné povolenie zo dňa 03.02.1998, v zmysle ktorého stavba mala
slúžiť pre pokrytie obce Čunovo rádiotelefónnym signálom. Je teda zrejmé, že podmienka typu stavby

ako telekomunikačného vedenia bola v danom prípade naplnená. Na rozdiel od v súčasnosti účinného
zákona č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách, vtedy účinný zákon nedefinoval žiadne
podmienky pre to, aby mohol byť záujem na zriadení telekomunikačného vedenia charakterizovaný ako
verejný a z gramatického znenia zákona je zrejmé, že posúdenie „verejného záujmu“ vnímal v inom
rozsahu, pričom jeho naplnenie sa pri zriaďovaní telekomunikačného vedenia predpokladalo. Na rozdiel

od zákona č. 452/2021 Z.z., ktorý pre možnosť užívania cudzieho pozemku stanovuje ako základnú
podmienku skúmanie, či takéto užívanie bude vo verejnom záujme. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval
na to, že žalovaný nepreukázal existenciu verejného záujmu na prevádzkovaní základňovej stanice
na jeho pozemku. Podľa názoru súdu v danom prípade bolo preukázané, že základňová stanica ako
súčasťverejnejelektronickejkomunikačnejsiete,jeprevádzkovanávoverejnomzáujme.Uvedenýzáver

vyplýva už zo samotného rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 28.11.1997. Nielen že, je v ňom
základňová stanica identifikovaná ako stanica verejnej rádiotelefónnej siete v Čunove, čím je splnený
predpoklad charakteru zariadenia ako telekomunikačného vedenia, ako ho požadovalo ustanovenie §
12 zákona č. 110/1964 Zb., ale z odôvodnenia rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že EuroTel a.s.,splnilajpožiadavkypodľa§17ods.2zákonač.110/1964Zb.,vspojenís§12ods.4vyhláškyč.111/1964
Zb., keď stavebnému úradu predložil okrem plánu určujúceho polohu vedenia predložením situačnej
mierky 1:1000, ako aj grafického zadania stavby spolu s technickou správou, tiež vyjadrenia dotknutých

orgánov a organizácii v súlade s požiadavkou dbania o všeobecný záujem. Následne je zo stavebného
povolenia zrejmé, že základňová stanica sa zriaďuje za účelom pokrytia obce Č. rádiotelefónnym
signálom v systéme GSM. Je nesporné, že uvedené obdobie rokov 1997-1998 bolo obdobím zásadného
rozmachu mobilnej komunikácie a rozvoja novej verejnej komunikačnej siete GSM na území Slovenskej
republiky. Globálny systém mobilných komunikácii (GSM) je dodnes základným svetovým štandardom

pre mobilnú telefónnu komunikáciu. Uvedené skutočnosti si v danom čase uvedomoval aj zákonodarca,
keď podmienky využívania cudzích pozemkov koncipoval pre telekomunikačné podniky zásadne
benevolentnejšie, než je tomu podľa v súčasnosti účinnej právnej úpravy. Na pokrytí čo najväčšieho
územia Slovenskej republiky signálom GSM tak bol v danom období jednoznačne verejný záujem.
Obdobne kolaudačné rozhodnutie zo dňa 17.09.1998 uvádzalo, že základňová stanica a rádioreléový
bod Č. zabezpečuje pokrytie rádiotelefónnym signálom územie obce Čunovo v zmysle plánu a výpočtu

investora.Pokiaľtedajezpredloženýchlistinnýchdôkazovzrejmáfunkciazákladňovejstanice,pričomaj
vsamotnejnájomnejzmluvemedzižalobcomažalovanýmjevčl.IIvyslovenáfunkciastaniceakosúčasť
verejnejelektronickejkomunikačnejsiete,jezrejmé,žezákladňovástanicaslúžinapokrytiečastiúzemia
obce Č. mobilným signálom. Ako definuje aj súčasne platný zákon č. 452/2021 Z.z., v ustanovení § 2
ods. 3, verejná sieť je sieť, ktorá sa úplne alebo prevažne používa na poskytovanie verejne dostupných

elektronických komunikačných služieb. Tiež je v tejto súvislosti nevyhnutné poukázať aj na ustanovenia
§ 2 ods. 25 a ods. 32 zákona č. 452/2021 Z.z., podľa ktorých pojem „volanie“ je spojenie zostavené
prostredníctvom verejne dostupnej interpersonálnej komunikačnej služby, ktoré umožňuje obojsmernú
hlasovúkomunikáciuapojem„tiesňovákomunikácia“jekomunikáciaprostredníctvominterpersonálnych
komunikačných služieb medzi koncovým užívateľom a strediskom tiesňového volania s cieľom požiadať

a získať pomoc v núdzovej situácii od poskytovateľov záchranných služieb. Z uvedených zákonných
pojmov možno jasne vyvodiť záver, že verejná elektronická komunikačná sieť, ktorej súčasťou je aj
základňová stanica na pozemku žalobcu, slúži na poskytovanie elektronických komunikačných služieb.
Vďaka týmto službám je možné vykonávať volania vo verejnej sieti ako aj tiesňovú komunikáciu na
území obce Č.. Tieto služby sú na danom území poskytované v reálnom čase presne nezistiteľnému

počtu osôb. Nie sú to teda len klienti žalovaného ale napr. tiež osoby využívajúce roamingové pripojenie
k sieti (najmä zahraničné osoby). Ak by mal byť verejný záujem v danom prípade vymedzený len tým,
že vďaka základňovej stanici ako súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete je na určitom území
obce Čunovo možné vykonávať volania v rámci celosvetovej siete GSM a tiež uskutočňovať tiesňovú
komunikáciu,jepotrebnékonštatovať,žeužtýmtojedanýverejnýzáujemnaprevádzkovanízákladňovej

stanice žalovaného. Neobstojí argumentácia žalobcu, že na danom území poskytujú rovnaké služby
ako žalovaný aj iní poskytovatelia telekomunikačných služieb. Klienti žalovaného, ktorí uzatvorili so
žalovaným zmluvy o poskytnutí elektronických komunikačných služieb sú rozsahom pokrytia mobilného
signálu viazaní výhradne na rozsah, ktorý zabezpečuje konkrétny podnik, teda v tomto prípade žalovaný.
Nie je teda možné aby využívali mobilný signál iného poskytovateľa, než toho, s ktorým sú zmluvne

zaviazaní. V súčasnosti účinný zákon č. 452/2021 Z.z. v ustanovení § 21 upravuje podmienky užívania
cudzíchnehnuteľností.Základnoupodmienkoujeskutočnosť,abyverejnásieť,ktorúpodnikprevádzkuje
bola vo verejnom záujme. Následne v ods. 8 rovnakého ustanovenia špecifikuje, aké vlastnosti má daná
sieť spĺňať, aby bolo možné o nej hovoriť ako o prevádzkovanej vo verejnom záujme. Hoci je pravdou, že
základňová stanica bola zriadená ešte v roku 1998 za účinnosti zákona č. 110/1964 Zb., z predložených

dôkazov vyplýva (ako už súd uviedol vyššie), že základňová stanica je súčasťou verejnej elektronickej
komunikačnejsiete.Zákontedavyžadujeexistenciuverejnéhozáujmupriprevádzkovanísietiakotakeja
niepriprevádzkovaníkonkrétnejzákladňovejstanice.Inakpovedané,akjezákladňovástanicasúčasťou
verejnej elektronickej komunikačnej siete, ktorá je prevádzkovaná vo verejnom záujme, musí byť vo
verejnom záujme aj prevádzkovanie základňovej stanice, ktorá je súčasťou takejto siete. Skutočnosť,

že sieť žalovaného je prevádzkovaná vo verejnom záujme žalovaný preukázal Potvrdením Úradu pre
reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb zo dňa 14.03.2022, č. XXXX/OREK/XXXX-
XXXX, ktoré bolo vydané v zmysle § 21 ods. 9 zákona č. 452/2021 Z.z., podľa ktorého je len úrad
oprávnený potvrdiť existenciu skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie, či je sieť prevádzkovaná
vo verejnom záujme. Úrad okrem iného v danom potvrdení potvrdil, že sieť spoločnosti Slovak Telekom

sa poskytuje na celom území Slovenskej republiky, že prostredníctvom siete spoločnosti Slovak Telekom
jeposkytovanáinterpersonálnakomunikačnáslužba,vrátaneplneniapovinnostípodľa§93a94ZEK,že
prostredníctvom siete Slovak Telekom je poskytovaná univerzálna služba ako aj to, že Slovak Telekom
poskytuje vysokorýchlostné siete rôzneho typu s pokrytím na úrovní miest/obcí SR.8. Žalobca v súvislosti s predmetným potvrdením poukazoval na záverečné vyhlásenie Úradu, že nie
je oprávnený potvrdiť, že sú splnené zákonné podmienky (nevyhnutný rozsah a verejný záujem), na

základe ktorých môže podnik postupovať podľa § 21 ods. 1 a 2 písm. a) a b) ZEK. Uvedené vyhlásenie
však nemalo v danom prípade žiadny vplyv na skutočnosť, či v prejednávanom prípade vzniklo alebo
nevzniklo zákonné vecné bremeno v čase zriadenia základňovej stanice, nakoľko vznik zákonného
vecného bremena bolo potrebné posudzovať podľa právnych predpisov platných v čase zriaďovania
základňovej stanice, teda podľa právneho predpisu č. 110/1964 Zb. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj zo

záverečných ustanovení zákonov, ktoré nahradili zákon č. 110/1964 Zb., ako ich súd citoval vyššie (§ 78
ods.7zákonač.351/2011Z.z.,§131ods.6zákonač.452/2021Z.z.)vzmyslektorýchzostalioprávnenia
k cudzím nehnuteľnostiam, ktoré vznikli pred účinnosťami neskoršie účinných zákonov nedotknuté.

9. Žalobca poukázal na to, že žalovaný postupoval špekulatívne, keď až po začatí súdneho konania
inicioval dňa 06.04.2021 katastrálne konanie o zápis vecného bremena k dotknutému pozemku, v

dôsledku čoho došlo k zápisu poznámky o zákonnom vecnom bremene podľa § 66 ods. 1 zákona č.
351/2011 Z.z. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že samotný zápis v katastri nehnuteľností
vykonaný v danom prípade poznámkou má len deklaratórne účinky a nie je podmienkou vzniku
zákonného vecného bremena. Ak vychádzame z toho (ako bolo uvedené vyššie), že zákonné vecné
bremeno vzniklo v zmysle podmienok zákona č. 110/1964 Zb., je potrebné rešpektovať znenie

vtedajšieho zákona, ktorý zápis zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností nevyžadoval.
Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli naplnené podmienky vzniku vecného bremena podľa
vtedajšieho zákona, nemení na tom nič tá skutočnosť, či následne vecné bremeno do katastra zapísané
bolo alebo nie, keďže to nebola obligatórna podmienka jeho vzniku. Súd prvej inštancie síce priznáva,
že je nesprávny zápis v katastri o zriadení vecného bremena podľa § 66 ods. 1 písm. a) zákona č.

351/2011 Z.z., keďže vecné bremeno bolo zriadené na základe iného zákonného predpisu a podstatne
skôr ako vstúpil do účinnosti a platnosti zákon č. 351/2011 Z.z., avšak táto nesprávnosť v zápise nemá
žiadny vplyv na to, či zákonné vecné bremeno v danom prípade skutočne vzniklo ešte v roku 1998 a ani
konštatovanie o nesprávnosti tohto zápisu na danej skutočnosti nič nemení. Ak by teda aj žalobe v časti
určenia, že vecné bremeno podľa § 66 ods. 1 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z. nevzniklo, súd vyhovel,

uvedené rozhodnutie by nemalo žiadny vplyv na to, že zákonné vecné bremeno vzniklo na základe §
12 ods. 1 a 3 zákona č. 110/1964 Zb.

10. Žalobca taktiež poukázal na to, že žalovaný si nesplnil zákonné povinnosti podľa § 12 ods. 2 zákona
č. 110/1964 Zb., a aj preto nemohlo zákonné vecné bremeno vzniknúť. Zákon však uvedenú povinnosť

nestanovoval ako podmienku vzniku vecného bremena. Vtedajšia organizácia spojov mala v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia upovedomiť vlastníkov o tom, že bude vykonávať oprávnenia podľa
§ 12 ods. 1 uvedeného zákona. Zákon však nešpecifikuje akou formou a akým spôsobom by to mala
spraviť. Nakoniec je potrebné uviesť, že žalovaný pred začatím výkonu zákonného vecného bremena
informoval žalobcu dňa 06.04.2021 výslovne o tej skutočnosti, že pokiaľ nedôjde k dohode o predĺžení

nájomného vzťahu, bude pozemok využívať z titulu zákonného vecného bremena. Keby však tak aj
neurobil, prípadne ak by aj uvedené upovedomenie nebolo možné považovať za upovedomenie v
zmysle zákonného ustanovenia, zákon nesplnenie tejto podmienky nesankcionuje tým, že by zákonné
vecné bremeno nemalo vzniknúť. V takom prípade sa jedná o porušenie zákonnej povinnosti vtedajšej
organizácie spojov, ktoré mohlo byť postihnuteľné sankciou vtedajším telekomunikačným úradom v

rámci jeho oprávnení vykonávať dohľad (v tejto súvislosti pozri aj § 73 ods. 1 písm. d) zákona č. 351/2011
Z.z).

11. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že medzi stranami bolo
nesporné, že od 12.10.2010 až do 30.04.2021 bolo užívanie pozemku žalobcu žalovaným upravené

nájomnou zmluvou, pričom predmetný pozemok na rovnaký účel užíval žalovaný už od roku 1997, na
podklade nájomnej zmluvy s PD Dunaj. V konaní vyvstala otázka, či mohlo vzniknúť zákonné vecné
bremeno k dotknutému pozemku aj napriek tomu, že právne vzťahy medzi stranami sporu upravovala už
nájomná zmluva, čo malo zároveň vyjadrovať dočasnosť umiestnenia základňovej stanice na pozemku
žalobcu. Ako súd prvej inštancie uviedol vyššie, jedinou podmienkou pre vznik zákonného vecného

bremena je splnenie zákonných predpokladov. Uvedené znamená, že zákon nevyžaduje žiadnu ďalšiu
dohodu dotknutých strán, ktorou by deklarovali vznik takéhoto oprávnenia a už naplnením zákonných
požiadaviek takéto oprávnenie v rozsahu presne vymedzenom zákonom vzniká. Naproti tomu pre vznik
záväzkového vzťahu je potrebný prejav vôle strán a dohoda o rozsahu vzájomných práv a povinností.Žalobca síce v priebehu celého konania argumentoval, že popri sebe nemôžu obstáť dva rozličné právne
tituly k užívaniu rovnakého pozemku, neuviedol žiadny relevantný argument, prečo by to nemalo byť
možné. Jednou zo základných zásad súkromného práva SR je zásada zmluvnej voľnosti. Zmluvná

voľnosť v súkromnom práve je vyjadrením autonómie vôle a uplatnením zásady „čo nie je zakázané
je dovolené“. Táto zásada sa premieta v súkromnom práve v praxi ako veľká variabilita a voľnosť,
ktorú uplatňujú zmluvné strany pri riešení rôznych situácií. V rámci zákonom daných hraníc zmluvnú
voľnosť obmedzujú kogentné právne normy. Zásada zmluvnej voľnosti je jedným z výrazov autonómie
vôle vzťahujúca sa na oblasť záväzkových vzťahov a znamená predovšetkým slobodu kontrahovať, či

nakladať s majetkom a právami. Autonómia vôle ako širší pojem znamená právne dovolenú možnosť
slobodne sa rozhodnúť a realizovať svoje predstavy v medziach práva, či už vo forme právnych
úkonov, alebo faktického, právne relevantného správania sa. Je teda výhradne na vôli zmluvných
strán dohodnúť sa na rozsahu a spôsobe úpravy vzájomných práv a povinností. Nemá pritom žiadnu
relevanciu argumentácia tým, či je takýto dojednaný právny vzťah pre niektorú zo strán výhodnejší
než pre druhú. Súd prvej inštancie uviedol, že je zásadne potrebné rozlišovať medzi podmienkami

nielen pre vznik zákonného vecného bremena a súkromnoprávneho záväzkového vzťahu, ale aj pre
zánik vecného bremena a súkromnoprávneho záväzkového vzťahu. Uvedené znamená, že ak v danom
prípade nastali okolnosti, ktoré predpokladala zmluva ako dôvody na zánik dojednaného záväzku
(teda nájomnej zmluvy), uvedené v žiadnom prípade neznamená, že súčasne s nájomnou zmluvou
zaniká aj vecné bremeno. Ak súd ustálil, že vecné bremeno v danom prípade vzniklo, pretože boli

pre jeho vznik naplnené všetky zákonné náležitosti, zaniknúť mohlo takisto len na základe skutočností
predpokladaných zákonom, a to konkrétne vymedzených v ustanovení § 151p Občianskeho zákonníka.
Na jeho vznik ale ani zánik preto nemohlo mať žiadny vplyv to, či zmluvné strany medzi sebou
dojednali ešte ďalší záväzkový vzťah k rovnakému pozemku. Skrz uvedené závery je potom potrebné
nahliadať aj na tú otázku, či dojednanie nájomného vzťahu bolo vyjadrením úmyslu len dočasného

užívania pozemku žalobcu na účely prevádzkovania základňovej stanice. Uvedené však nevyplývalo
zo žiadnych predložených dôkazov. Dočasnosť umiestnenia základňovej stanice nemožno vydedukovať
ani z rozhodnutia o umiestnení stavby, zo stavebného povolenia ani z kolaudačného rozhodnutia. Pri
stavbách, ktoré sú zriadené ako dočasné je potrebné jasne a zrozumiteľne vymedziť ich dočasnosť a
to buď určením času jej trvania, alebo vymedzením pominuteľného účelu, a to už spravidla v žiadosti o

stavebné povolenie. Je totiž oprávnením stavebného úradu nariadiť vlastníkovi stavby odstrániť dočasnú
stavbu, pri ktorej uplynul určený čas jej trvania alebo pominul jej účel, na ktorý bola zriadená (pozri §
88 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.). Stavebný úrad tak musí byť informovaný, či stavba, ktorú stavebník
zamýšľa postaviť má mať len dočasný charakter, aby mohol uvedené oprávnenia k dočasným stavbám
realizovať. Ako už súd prvej inštancie uviedol, táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho listinného dôkazu

predloženého do súdneho konania a je zrejmé, že ani príslušný stavebný úrad nekonal v danej veci
ako so stavbou dočasnou. Dočasnosť stavby nevyplýva ani z určených podmienok na uskutočnenie a
užívanie stavby ako sú vymedzené v rozhodnutiach o umiestnení stavby, v stavebnom povolení aj v
kolaudačnom rozhodnutí, kde bola stavebníkovi zhodne uložená povinnosť dodržať všetky podmienky
uvedené v zmluve o nájme zo dňa 17.09.1997 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného

- EuroTel, a.s. a PD Dunaj, uzatvorenej na dobu určitú 10 rokov. Predovšetkým je potrebné uviesť,
že v konaní nebolo ani preukázané ani tvrdené, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom porušil túto
povinnosť, ktorá mu bola uložená príslušným stavebným úradom a tiež je potrebné poukázať, že v roku
2010 uzatvoril žalovaný úplne odlišnú nájomnú zmluvu s úplne odlišným subjektom ako prenajímateľom
(žalobcom), pričom počas celého obdobia od roku 1997 žalovaný nepretržite užíval predmetný pozemok

za účelom prevádzkovania základňovej stanice bez ohľadu na to s kým mal uzatvorenú nájomnú zmluvu
k danému pozemku. Ak teda žalovaný užíval predmetný pozemok od roku 1997 a v čase vydania
stavebného povolenia aj v čase kolaudačného rozhodnutia mal uzatvorenú nájomnú zmluvu s PD
Dunaj, pričom táto nájomná zmluva zanikla po zániku družstva ako subjektu, uvedené nemá žiadny
vplyv na posúdenie či žalobca dodržal alebo nedodržal všetky podmienky z nájomnej zmluvy, ktorá

bola uzatvorená s iným subjektom ako žalobcom a taktiež otázka dodržania či nedodržania podmienok
z dojednanej nájomnej zmluvy nemá žiadny vplyv na posúdenie dočasnosti umiestnenia základňovej
stanice na predmetnom pozemku, pretože táto dočasnosť umiestnenia stavby nebola nikde výslovne
vyjadrená a nemôže sa vykladať len s ohľadom na to, že žalovanému bola uložená povinnosť dodržať
podmienky nájomnej zmluvy, ktorá navyše ani nie je tou zmluvou, o ktorú žalobca opiera svoj nárok na

vypratanie nehnuteľnosti.

12. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade
boli splnené zákonné podmienky pre vznik vecného bremena podľa § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964Zb., ktoré oprávňovali žalovaného zriadiť na pozemku žalobcu základňovú stanicu, ktorá je súčasťou
verejnej elektronickej komunikačnej siete. Žalovaný túto základňovú stanicu následne aj zriadil, pričom
z dokumentácie stavebného úradu jasne vyplýva, že stavba bola realizovaná za účelom pokrytia

obce Čunovo rádiotelefónnym signálom v celosvetovo významnom systéme GSM. Takáto stavba z
hľadiska jej významu bola nepochybne zriadená vo verejnom záujme, pričom zákon v danom čase
nevyžadoval zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností. Keďže bolo uvedené, že podmienky
vzniku, existencie a zániku zákonného vecného bremena, nemožno stotožňovať s rozsahom oprávnení
a povinností, ktoré strany medzi sebou dojednajú na základe nájomnej zmluvy vyjadrujúc zásadu

zmluvnej voľnosti, na oprávnenie žalovaného užívať základňovú stanicu aj po zániku nájomného vzťahu
so žalobcom nemal zánik tohto záväzkového vzťahu žiadny vplyv. Keďže v danom prípade vzniklo k
pozemku žalobcu vecné bremeno na základe zákona, obdobne a výhradne len na základe zákonom
predpokladaných skutočností môže takéto zákonné vecné bremeno zaniknúť. Na jeho vznik, zmenu a
zánik nemá žiadny vplyv vôľa strán vyjadrená v nájomnom vzťahu.

13. Záverom súd prvej inštancie ešte k právnemu názoru, ktorý prezentoval stranám na pojednávaní
dňa 06.07.2023 uviedol, že strany poučil, že sa jedná o predbežný právny názor súdu prvej inštancie
na základe dovtedy predložených dôkazov a tvrdených skutočností, ktorý sa môže v priebehu konania
zmeniť. Až následne boli predložené ďalšie listinné dôkazy, najmä stavebné povolenie a rozhodnutie
o umiestnení stavby, z ktorých mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané, že základňová stanica

nebola stavbou dočasnou ako aj to, že sa jednoznačne jednalo o stavbu zriadenú vo verejnom záujme.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu
bola v celom rozsahu nedôvodná, a preto je potrebné ju zamietnuť. Súd prvej inštancie sa bližšie
nezaoberal ďalšou argumentáciou prednesenou v konaní najmä týkajúcej sa rokovaní žalobcu s p. H.,
či žalobcom tvrdenými prísľubmi zo strany žalovaného o dočasnosti stavby a jej premiestnení, pretože

tieto skutočnosti nemali žiadny vplyv pre posúdenie, či zákonné vecné bremeno po splnení zákonných
podmienok vzniklo alebo nie. Obdobne právny význam nemalo ani oznámenie stavebného úradu o
námietkach k modernizácii telekomunikačného zariadenia, nakoľko relevantné opatrenia sp.zn.: B.-
XXXX/XXXX/C-D..V.. a B.- XXXX/XXXX/C-D..V.. B. XXX/XXXX, boli napadnuté protestom prokurátora
a následne Okresným úradom Bratislava dňa 14.01.2022 zrušené, ako uviedol žalovaný, čo žalobca

nepopieral. Navyše stanovisko stavebného úradu nemá obdobne žiadny vplyv na posúdenie existencie
zákonného vecného bremena.

14.Pokiaľideonároknanáhradutrovkonania,žalobcanapojednávanídňa21.09.2023uviedol,žeaksa
súdstotožnísargumentácioužalovaného,navrhujeotrováchrozhodnúťtak,žeichnáhradužalovanému

neprizná s poukazom na § 257 CSP. Ustanovenie § 257 CSP upravuje možnosť nepriznať náhradu trov
konaniastrane,akexistujúdôvodyosobitnéhozreteľa.Dôvodmiosobitnéhozreteľasúnajmämajetkové,
sociálne, osobné či ďalšie pomery strán sporu, ktoré treba vziať do úvahy za účelom posúdenia dopadu
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania pre stranu, ktorá by mala byť na ich náhradu zaviazaná
ako strana povinná, v konaní neúspešná. Súd však v danom prípade nevzhliadol existenciu žiadnych

obdobných dôvodov, ktoré by mal vziať súd do úvahy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania.
Takéto dôvody osobitného zreteľa neboli súdu ani tvrdené a ani preukázané. Žalobca poukazoval, že
žalovaný postupoval nehospodárne a svojím konaním umelo navyšoval trovy konania, keď si ustanovil
právneho zástupcu až z mesta Dolný Kubín, napriek tomu, že celé konanie prebieha v Bratislave.
Uvedené však v žiadnom prípade nemožno posúdiť ako dôvody osobitného zreteľa, ktoré by mali

odôvodňovať postup súdu podľa § 257 CSP. Advokácia je slobodným povolaním, pričom právne služby
môžu advokáti poskytovať na celom území Slovenskej republiky. Je výhradne na slobodnom rozhodnutí
strany (klienta), ktorého advokáta na zastupovanie v konaní si zvolí a ktorému bude dôverovať, že bude
v konaní pred súdom riadne hájiť jeho práva a oprávnené záujmy. Toto oprávnenie strany nemožno v
žiadnom prípade obmedziť ani ho považovať za nehospodárne či dokonca účelové.

15. Vzhľadom na uvedené o nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci. Nakoľko mal žalovaný v konaní plný úspech, súd priznal žalovanému náhradu trov
konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne v zmysle §

262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, t.j. z dôvodu, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces a na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny zmenil. Žalobca v úvode odvolania
konštatoval, že súd prvej inštancie nezohľadnil, resp. nevyhodnotil dôkladne všetky preukázané fakty
a hlavne vôľu strán sporu pri samotnom počiatku vzniku pôvodného nájomného vzťahu z roku 1997,

pričom zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca nebol zmluvnou
stranou pôvodnej nájomnej zmluvy z roku 1997. Ďalej žalobca vytýkal, že súd prvej inštancie neaplikoval
inštitút sudcovskej koncentrácie konania, a prihliadol pri svojom rozhodovaní aj na listinné dôkazy
žalovaným predložené cca 2 roky od iniciovania súdneho konania, o práve ktoré oprel svoju právnu
argumentáciu. Následne podotkol, že právna kvalifikácia sporných práv je v rozhodovacej právomoci
súdu prvej inštancie, no paradoxné tvrdenie žalovaného na jednej strane, že údajné zákonné vecné

bremeno vzniklo podľa ust. pôvodného zákona 110/1964 Zb., no žalovaný ho užíva údajne podľa ust.
zákona č. 351/2011 Z.z., a tak je aj zapísané údajné vecné bremeno v katastri nehnuteľností, je silno
zmätočné a nemá oporu v preukázanom skutkovom stave veci. Žalobca ďalej namietal, že si súd prvej
inštancie nekriticky osvojil tvrdenie žalovaného, že stavba je stavbou trvalou, a nie stavbou dočasnou,
ktorý podporil argumentom, že pôvodné stavebné povolenie a rovnako aj kolaudačné rozhodnutie

jednoznačne stanovuje podmienku užívania stavby v súlade a za podmienok dohodnutých v nájomnej
zmluve z roku 1997, v ktorej bol dohodnutý nájom na dobu určitú 10 rokov, a teda touto dobou
trvania nájomného vzťahu je vylúčená „trvalosť“ dotknutej stavby a preto námietka, že v uvedených
individuálnych správnych aktov priamo v ich výrokových častiach absentuje uvedenie „dočasného“
charakteru stavby nemôže logicky obstáť. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil jediný dôkaz,

ktorý by preukazoval, že v čase procesu riešenia stavebného povolenia bol žalobca oboznámený o
vzniku údajného zákonného vecného bremena zrealizovaním výstavby dotknutej stavby. Podľa názoru
žalobcu, žalovaný uviedol žalobcu úmyselne do omylu o dočasnosti trvania stavby na jeho pozemku na
dobu 10 rokov, úmyselne ho neinformoval o údajnom možnom vzniku zákonného vecného bremena,
konal nekorektne a v rozpore s dobrými mravmi, keď evidentným obchádzaním zákona v tomto čase

chce legalizovať svoje podvodné konanie, ktorého sa dopustil v čase procesu vybavovania stavebného
povolenia a má tak za to, že napadnutým rozsudkom v podstate súd prvej inštancie legalizoval podvodné
konanie žalovaného a nezákonne zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu k pozemku. Ďalej namietal,
že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu o preukazovaní titulu
užívať pozemok žalobcu na zrealizovanie výstavby stavby podľa v tom čase platného stavebného

zákona, ktorý jasne rozlišuje medzi užívaním pozemku titulom nájomnej zmluvy, alebo užívaním
pozemku titulom vecného bremena. Ani stavebný zákon, účinný v čase vydania stavebného povolenia
a kolaudačného rozhodnutia z roku 1998 neumožňoval kumuláciu dvoch právnych titulov k užívaniu
pozemku a zároveň jasne definoval, akým titulom, a to jediným titulom, je možné preukázať, právo
zrealizovať výstavbu stavby, a žalovaný bez akýchkoľvek pochybností preukazoval toto právo pôvodnou

nájomnou zmluvou. Žalobca namietal právne posúdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný preukázal
a súd prvej inštancie mal za preukázaný verejný záujem už pri zriaďovaní stavby v roku 1997/98. Ani
údajný preukázaný verejný záujem na zriadení takejto stavby či už v roku 1997/98, prípadne v tomto
čase, nemôže zasiahnuť bezdôvodne a nezákonným spôsobom do vlastníckych práv žalobcu, ktoré
sú garantované Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca má za to, že preukázal, že v danej lokalite

poskytujú rovnaké služby aj iný dodávatelia telekomunikačných služieb, ktorých zákonnou povinnosťou
je v súlade s platnou legislatívou EÚ umožniť užívať ich sieť aj pre klientov iných dodávateľov, a to
bezplatne v prípade núdze, preto toto nevnímame ako relevantný argument, aj ktorým sa snaží súd
prvej inštancie dôvodiť preukázanie verejného záujmu na existencii dotknutej stavby. Žalobca namietal
nesprávne závery právneho posúdenia súdom prvej inštancie podľa ktorého je možné, aby popri

sebe existovali dva tituly užívania toho istého pozemku titulom údajného vecného bremena a titulom
dohodnutého nájomného vzťahu. Takýto právny názor nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej
republiky a súd podľa názoru žalobcu v podstate pripustil, že jedna osoba môže užívaj jednu a tú istú vec
na základe dvoch rozličných právnych titulov. Vo vzťahu k notifikačnej povinnosti zo strany žalovaného
žalobca poukázal na ust. § 12 ods. 2 zákona č. 110/1964 Zb. kde je táto notifikačná povinnosť uložená

zákonodarcom v čase, keď ešte dotknutá stavba nestojí, t.j. nie je zriadená, pretože sa po splnení
notifikačnej povinnosti pre vlastníka pozemku vytvára priestor, v ktorom sa môže brániť proti jej realizácii,
avšak ako žalobca podotkol v prejednávanej veci je dotknutá stavba zriadená na pozemku žalobcu už
viac ako 25 rokov.17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že žalobca sa
v odvolaní snaží účelovo spochybňovať existenciu zákonného vecného bremena k danému pozemku.

Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu rovnako ako v predchádzajúcich podaniach
trvá na tom, že preukázal najmä ako vzniklo zákonné vecné bremeno k pozemku, že na prevádzkovaní
základňovej stanice na pozemku je verejný záujem, základňová stanica nie je stavbou dočasnou a
neexistuje žiadny dôvod na vyhovenie žalobe. Tvrdenie žalobcu, že počas užívania pozemku z titulu
nájomných vzťahov zákonné vecné bremeno k pozemku neexistovalo považuje za účelové, zákonom

nepodložené tvrdenie. Svoje tvrdenia podporil aj tým, že zákonné vecné bremeno k pozemku na ktorom
je umiestnená základňová stanica, ako súčasť verejnej elektronickej komunikačnej siete žalovaného,
vzniklo na pozemku v roku 1998 podľa § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách. Neskôr sa
naň vzťahovalo ustanovenie § 69 zákona č. 610/2003 Z.z., ust. § 66 zákona č. 351/2011 Z.z. a dnes
sa naň vzťahuje ust. § 21 zákona č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách. Vznik zákonného
vecného bremena k pozemku je potrebné posudzovať podľa zákona platného a účinného v čase vzniku

zákonného vecného bremena. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poznamenal, že nikdy netvrdil,
že pozemok užíva kumulatívne z dvoch právnych titulov. V tejto súvislosti podotkol, že to, že sa pozemok
užíval na účely prevádzkovania súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete z titulu nájomného
vzťahu vonkoncom neznamená, že k nemu neexistuje aj zákonné vecné bremeno. Existuje, no počas
užívania pozemku z titulu nájmu spočíva - nevyužíva sa, lebo užívateľ/vlastník sa s prevádzkovateľom

verejnejelektronickejkomunikačnejsietedohodolinak.Možnopovedať,žesamotnáexistencianájomnej
zmluvy je pre posúdenie vzniku zákonného vecného bremena bez právneho významu. V súvislosti
s tvrdením žalobcu, že zákonné vecné bremeno nevzniklo okrem iného aj pre nesplnenie formálnej
podmienky upovedomiť žalobcu o vykonávaní práva, ktoré vyplýva zo zákona, žalovaný má za to, že
táto povinnosť nebola hmotnoprávnou podmienkou vzniku zákonného vecného bremena. To najmä

preto, že zákon č. 110/1964 Zb. nevyžadoval konkrétnu formu a ani spôsob vykonania upovedomenia.
V závere sa žalovaný ohradil voči tvrdeniam o manipulatívnej argumentácii, pričom uviedol, že práve
naopakžalobcasámnerešpektovalzákladnúpovinnosťúčastníkakonaniaatosvojetvrdeniapreukázať.
Nakoniec žalovaný v súvislosti so splnením podmienky verejného záujmu a v súvislosti s posúdením
dočasnosti stavby len odkázal na svoje argumenty v predchádzajúcich podaniach.

18. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre
nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a
právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

19. Z obsahu predmetného spisu vyplýva, že predmetom posúdenia žaloby bolo zistenie, či žalobca
môže vypratať žalovaného z pozemku a tomu predchádzajúce zistenie, či na pozemku žalobcu vzniklo

zákonné vecné bremeno v prospech stavby vo vlastníctve žalovaného. Z odvolania podaného žalobcom
vyplýva viacero skutočností, medzi inými aj to, že žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažuje
za spravodlivé aj z dôvodu, že predbežný právny názor súdu prvej inštancie vo veci bol opačný, a
teda toto rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z tohto dôvodu považuje za prekvapivé. Pokiaľ ide o
túto skutočnosť namietanú žalobcom v rámci podaného odvolania odvolací súd uvádza, že napriek

tomu, že súd prvej inštancie prezentoval na pojednávaní konanom dňa 06.07.2023 predbežný právny
názor na danú vec a následne vo veci rozhodol opačne, táto skutočnosť sama o sebe podľa názoru
odvolacieho súdu nespôsobuje prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, za predpokladu, že súd
prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil tak, aby odôvodnenie spĺňalo všetky náležitosti v
zmysle ustanovenia § 220 CSP. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude

vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza,
že iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav
nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020). Prekvapivosť rozhodnutia v podstate znamená, že súd pri
svojom rozhodovaní použije taký právny predpis, ku ktorému strany sporu nemali možnosť sa v priebehu

konania vyjadriť, respektíve, že súd prvej inštancie sa skutkovo vyjadrí k takým skutočnostiam, ktoré
neboli predmetom skutkových zistení a záverov súdu prvej inštancie, čo však nie je prejednávaný prípad.
Odvolací súd má za to, že síce predbežný právny názor sudcu vyslovený na pojednávaní konanom dňa
06.07.2023 bol opačný ako následné rozhodnutie súdu prvej inštancie, avšak aj napriek uvedenémunemožno túto skutočnosť považovať za prekvapivé rozhodnutie z dôvodu, že ide iba o predbežný právny
názor sudcu, ktorým sudca nie je viazaný, a ktorý vyplýva prioritne z toho, že súd ho v úvodnej fáze
sporu vyvodzuje z prvotných podaní strán sporu (žaloba, vyjadrenie k žalobe, replika, duplika). Zotrvanie

na predbežnom právnom závere, alebo naopak, prípadný odklon od neho závisí od vykonania ďalšieho
dokazovania vo veci samej, v dôsledku čoho súd nadobudne ucelenejší obraz o predmete konania
a súvisiacich právnych otázkach. Nemožno teda vopred vylúčiť, že v ďalšej fáze konania nenastane
nečakaný zvrat vo veci (napr. sa preukážu nové rozhodujúce skutočnosti). Taktiež je potrebné rátať
s tým, že od momentu vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci až do momentu vyhlásenia

rozsudku v zmysle § 217 ods. 1 CSP bežne uplynie niekoľko mesiacov a v niektorých prípadoch až
rokov (najmä v závislosti od procesnej aktivity strán, rozsiahlosti navrhovaného dokazovania, zložitosti
prípadu, či zaťaženosti súdu). S odstupom času sa preto zvyšuje pravdepodobnosť, že v priebehu
konania môže dôjsť k vývoju (zmene) relevantnej právnej úpravy, rozhodovacej praxe alebo právnej
doktríny,ktoránapokonbudemaťzásadnývplyvnakonečnéprávneposúdenieveci.Inakpovedané,súd
prvej inštancie v rámci prípravy pojednávania na základe aktuálneho štádia procesu (teda na základe

toho, čo sa doposiaľ nachádza v súdnom spise) odprezentuje svoje predbežné právne posúdenie,
keďže objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať (iura novit curia), avšak záväzne aplikovať
ho môže až na definitívne zistený skutkový stav. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že
následná zmena právneho názoru zákonného sudcu vo veci nemôže spôsobiť prekvapivosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Okrem vyššie uvedeného treba uviesť, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej

je veľmi podrobné, vyčerpávajúce a právne relevantné, nakoľko dáva odpovede na všetky sporné
otázky, a preto tak ako bolo vyššie uvedené iba samotnú zmenu právneho názoru súdu prvej inštancie
vysloveného v rozsudku oproti jeho predbežnému právnemu názoru nemožno považovať za naplnenie
dôvodov prekvapivosti tohto rozsudku. V priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie bolo
nepochybne dokazovaním zisťované, či došlo k vzniku zákonného vecného bremena k predmetnému

pozemku napriek tomu, že bola uzavretá nájomná zmluva. Rovnako súd prvej inštancie zameral svoje
dokazovanie na to, či ide o stavbu, ktorá bola zriadená vo verejnom záujme, a či je táto stavba súčasťou
verejnej telekomunikačnej siete v zmysle zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách (platný a účinný
v čase zriadenia stavby). Súd prvej inštancie taktiež hodnotil, či ide o dočasnú stavbu, respektíve daná
stavba nemá charakter dočasnej stavby. Posúdenie týchto skutočností súd prvej inštancie v priebehu

celého konania vyhodnocoval a k týmto skutočnostiam viedol aj dokazovanie, pričom tieto závery v rámci
odôvodnenia svojho rozsudku riadne odôvodnil a vyhodnotil. Odvolací súd sa s vyhodnotením týchto
medzi stranami sporných skutočností stotožňuje a na závery prezentované v odôvodnení rozsudku
súdu prvej inštancie v podrobnostiach odkazuje. Odvolací súd už nepovažuje za potrebné opakovať,
že danú stavbu (základňovú stanicu) rovnako ako súd prvej inštancie považuje za stavbu verejnej

telekomunikačnej siete v zmysle § 1 a § 2 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách (platný a
účinný v čase zriadenia stavby) a zároveň, že ide o stavbu zriadenú vo verejnom záujme (§ 12
citovaného zákona). Tieto skutočnosti už podrobne vysvetlil súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia.

20. Odvolací súd sa iba stručne vyjadrí ku vzniku zákonného vecného bremena a k účinkom
uzavretej nájomnej zmluvy, ktorú uzavreli strany počas trvania zákonného vecného bremena. Obsahom
oprávnenia na základe § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách bolo
zriadenie a prevádzkovanie telekomunikačného vedenia na cudzích nehnuteľnostiach. K zriadeniu a
prevádzkovaniu telekomunikačného vedenia (základňovej stanice) žalovaným na pozemkoch žalobcu

preukázateľne v roku 1997/1998 prišlo. Žalobca vo vzťahu k realizácii týchto oprávnení namieta, že
pri nich neprišlo k nútenému obmedzeniu užívania nehnuteľností, naopak realizácia bola dobrovoľná,
založená na uzatvorenej nájomnej zmluve uzavretej na dobu trvania 10 rokov, nakoľko popri sebe podľa
názoru žalobcu nemôžu existovať dva právne tituly na užívanie predmetného pozemku. A zároveň
poukázal na to, že žalovaným bol uvedený do omylu, nakoľko ide o dočasnú stavbu, a teda obmedzenie

jeho vlastníckeho práva bude trvať iba určitý (dohodnutý) čas.

21. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v roku
1997 organizáciám spojov prislúchajú vo verejnom záujme oprávnenia: a) zriaďovať a prevádzkovať
na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia včítane potrebných

oporných a vytyčovacích bodov, b) vstupovať a vchádzať v nevyhnutne potrebnom rozsahu pri
projektovaní, zriaďovaní, prevádzke, opravách, zmenách alebo odstraňovaní telekomunikačného
zariadenia na cudzie nehnuteľnosti, c) vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy a jej porastu, najmä
odstraňovať a okliešťovať stromy prekážajúce telekomunikačnému vedeniu.22. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách v znení účinnom v roku 1997
oprávnenia podľa odseku 1 sú vecnými bremenami viaznúcimi na dotknutých nehnuteľnostiach a

nezapisujú sa do evidencie nehnuteľností.

23. Z citovanej právnej úpravy je vo vzťahu k základňovej stanici postavenej žalovaným v roku 1997
na nehnuteľnosti patriacej žalobcovi zrejmé, že zákonná úprava na vznik vecného bremena vyžadovala
existenciu verejného záujmu a výkon oprávnení vymedzených v § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964

Zb. organizáciami spojov (§ 1 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb.). Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že
by sa posudzovala absencia iného užívateľského oprávnenia k nehnuteľnosti. V čase postavenia
základňovej stanice žalovaným (jeho právnym predchodcom) v roku 1997 tak žalovaný uskutočnil výkon
predmetných oprávnení vo verejnom záujme, nakoľko stanicu postavil za účelom prenosu signálu pre
široký počet obyvateľov, za účelom pokrytia daného územia signálom potrebným k prenosu internetu
a telekomunikačnej prevádzky, čím boli splnené zákonné podmienky na vznik zákonného vecného

bremena, ktoré sa v danom čase neevidovalo v katastri nehnuteľností.

24. V prípade posudzovaného vecného bremena ide o zákonné vecné bremeno, ktoré vzniká na
základe zákona za naplnenia skutočností vymedzených v zákone. Jeho podstatou je obmedzenie
vlastníckeho práva verejnoprávnou normou. Účelom obmedzenia vlastníckeho práva je vo verejnom

záujme zabezpečiť poskytovanie verejných telekomunikačných služieb (aktuálne už elektronických
komunikačných služieb). K vzniku vecných bremien tak prišlo zo zákona, na základe realizácie
vymedzených oprávnení, a to bez ohľadu na skutočnosť, či mali sporové strany uzatvorenú nájomnú
zmluvu. Realizáciou týchto oprávnení prichádza k obmedzeniu vlastníka v užívaní nehnuteľnosti.
Ide o verejnoprávny inštitút uplatňovaný vo verejnom záujme, ktorý nastáva automaticky zo zákona,

ak nastane vymedzená právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade zriadenie telekomunikačného
zariadenia na nehnuteľnosti žalobcu. V prípade nájomnej zmluvy a zákonného vecného bremena
nemožno hovoriť o konkurencii dvoch inštitútov, ktorých súčasná existencia by sa navzájom vylučovala.
Ide o odlišné inštitúty napĺňajúce odlišný účel, ktoré však môžu existovať popri sebe. Aj keď sa
nájomnou zmluvou môže upraviť užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu súvisiace s umiestnením

telekomunikačných zariadení na nehnuteľnostiach žalobcu, v rozsahu zodpovedajúcom oprávneniam
z vecného bremena ide o úpravu nadbytočnú. Oprávneniami obmedzujúcimi vlastníka nehnuteľnosti
žalovaný musí disponovať bez ohľadu na skutočnosť, či prišlo alebo v budúcnosti príde k uzatvoreniu
nájomnej zmluvy, a to práve z dôvodu zabezpečenia poskytovania verejných telekomunikačných služieb
(aktuálne už elektronických telekomunikačných služieb). Preto nie je možné dospieť ani k záveru, že

zákonné vecné bremeno by vznikalo (a zanikalo) v závislosti od toho, či vlastník nehnuteľnosti uzatvorí
nájomnú zmluvu. Žalobca bol od momentu zriadenia telekomunikačných zariadení na nehnuteľnostiach
žalobcu obmedzený na svojom vlastníckom práve v rozsahu, ktorý zodpovedal oprávneniam patriacim
žalovanému vo vzťahu k zriadeniu a prevádzke telekomunikačných zariadení, z titulu vzniku zákonného
vecného bremena. Preto argumentácia žalobcu uvedená v rámci podaného odvolania, t.j. že popri sebe

nemôže existovať nájomný vzťah a súčasne zákonné vecné bremeno nemá svoje opodstatnenie a
odvolací súd ju nepovažuje za takú, v dôsledku ktorej by mohlo dôjsť k zmene rozsudku súdu prvej
inštancie, nakoľko tak, ako už odvolací súd uviedol vyššie rozhodujúce pre danú vec je to, že v danom
prípade došlo k vzniku zákonného vecného bremena, a to bez ohľadu na to, že strany sporu uzavreli
medzi sebou aj nájomnú zmluvu (v danom prípade nadbytočne). Preto po ukončení nájomnej zmluvy

žalobca nie je oprávnený požadovať vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu, že by žalobca nemal titul na
užívanie vyššie uvedeného pozemku, nakoľko tomuto vzniklo zákonné vecné bremeno.

25. Okrem vyššie uvedeného odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k argumentom žalobcu, že
predmetné telekomunikačné zariadenie (základňová stanica) má charakter dočasnej stavby a keďže bol

zo strany žalovaného uvedený do omylu, že táto stavba na jeho pozemku bude trvať iba obmedzený čas
a následne po uplynutí doby trvania nájomnej zmluvy dôjde k jej preloženiu, respektíve premiestneniu,
domáha sa správne vypratania svojho pozemku. K týmto argumentom žalobcu odvolací súd uvádza,
že skutočnosť, či žalobca bol o dočasnosti stavby pri uzatváraní nájomnej zmluvy ubezpečený alebo
nebol, nie je pre právne posúdenie vzniku zákonného vecného bremena v danom prípade významná.

Z obsahu nájomnej zmluvy nevyplýva, že by si strany sporu po ukončení nájomnej zmluvy dohodli
prekládku tohto zariadenia, a preto dnes s odstupom času argumentovať uvedením do omylu zo
strany žalovaného hlavne za situácie, že súd musí posudzovať iné právne skutočnosti nemá právnu
relevanciu. Je pravdepodobné, že stavba základňovej stanice je demontovateľná a dá sa preložiť,avšak jej prekládku a umiestnenie je treba realizovať na taký pozemok, ktorý je vyhovujúci z hľadiska
viacerých rozhodujúcich kritérií. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že všetky tieto skutočnosti
t.j. dočasnosť, možnosť prekládky základňovej stanice, prísľub dočasnosti, nie sú rozhodujúce pre

posúdenie toho, či došlo alebo nedošlo k vzniku zákonného vecného bremena k pozemku žalobcu. Na
ozrejmenie dočasnosti stavby odvolací súd uvádza, že zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku (stavebný zákon) vo svojich ustanoveniach nedefinuje pojem „dočasná stavba“.
Pojem „dočasná stavba“ v súčasnosti definuje iba nový stavebný zákon t.j. zák. č. 25/2025 Z.z., ktorý
nadobudol účinnosť od 15.03.2025, a ktorý v § 16 hovorí o tom, že dočasnou stavbou je stavba, ktorej

čas trvania je obmedzený jej účelom, konštrukciou alebo je určený rozhodnutím stavebného úradu. Aj
keby odvolací súd teoreticky použil túto definíciu dočasnej stavby (čo pre danú vec nie je rozhodujúce)
je zrejmé, že táto stavba nebola obmedzená jej účelom, ani konštrukciou, ani nebola jej dočasnosť
vyjadrenávovýrokustavebnéhopovoleniaanásledneanivovýrokukolaudačnéhorozhodnutia.Žalobca
dočasnosť stavby vyvodzuje z kolaudačného rozhodnutia o užívaní stavby, pričom zdôrazňuje, že
stavebníkovi sa ukladá povinnosť dodržiavať podmienky vyplývajúce z nájomnej zmluvy z roku 1997,

a teda jasne podľa žalobcu z uvedeného vyplýva dočasnosť umiestnenia stavby na pozemku na 10
rokov. Odvolací súd sa s uvedeným výkladom dočasnosti stavby nestotožňuje a uvádza, že na to,
aby stavba bola charakterizovaná ako dočasná musí jej dočasnosť jasne vyplývať z výroku správneho
rozhodnutia, prípadne z účelu stavby, prípade z jej konštrukcie. Dočasnosť stavby nemožno vyvodiť
z toho, že stavebník je povinný rešpektovať zmluvu o nájme, ktorá má dočasný charakter, nakoľko

podmienky zmluvy sa v čase môžu meniť a v závislosti od podmienok zmeny obsahu nájomnej zmluvy,
by sa podľa tohto výkladu menil aj charakter dočasnosti stavby, čo je neprípustné. Bez ohľadu na to,
či daná stavba základňovej stanice má charakter dočasnej stavby alebo nie, rozhodujúce je iba to, či k
nej vzniklo zákonné vecné bremeno. Zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách totiž nikde vo svojich
ustanoveniach nehovorí o tom, že iba k stavbe trvalého charakteru vzniká vecné bremeno. Zákon jasne

v ustanovení § 12 hovorí o tom, že zákonná úprava na vznik vecného bremena vyžadovala existenciu
verejného záujmu a výkon oprávnení vymedzených v § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. organizáciami
spojov (§ 1 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb.). Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že by sa posudzovala
dočasnosť respektíve trvalosť stavby, a preto všetku túto argumentáciu žalobcu ohľadom dočasnosti
stavby základňovej stanice považuje odvolací súd za bezpredmetnú, t.j. takú, ktorá nedokáže zvrátiť

správnosťzáverovsúduprvejinštancie,otom,žekpozemkunaktoromjepostavenázákladňovástanica
vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách.

26. Žalobca v rámci podaného odvolania taktiež namietal aj porušenie svojich procesných práv práve
tým, že súd prvej inštancie neaplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania a prihliadol pri svojom

rozhodovaní aj na listinné dôkazy, ktoré predložil žalovaný dva roky od iniciovania súdneho konania.
O tieto listinné dôkazy oprel žalovaný svoju právnu argumentáciu, ktorú podľa názoru žalobcu v
konečnom dôsledku nekriticky prevzal do svojho odôvodnenia aj súd prvej inštancie. Na tieto argumenty
žalobcu odvolací súd v krátkosti uvádza, že podstata koncentrácie sporového konania spočíva v tom,
že strana môže efektívne uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany iba

v určitom časovom úseku, ktorý vymedzuje zákon (zákonná koncentrácia) alebo na základe zákona
sudca (sudcovská koncentrácia). Sudcovská koncentrácia sporového konania sa prejavuje tým, že
na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli predložené včas, nemusí súd
prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu (§ 153 ods. 2 CSP). Sudcovskej koncentrácii teda dominuje individuálne vyhodnotenie

procesnej situácie sudcom, s osobitným zameraním na procesnú aktivitu sporovej strany a efektívne,
zodpovedné a starostlivé plnenie povinností súvisiacich s vedením sporu. Je takpovediac na vôli sudcu,
či vôbec sudcovskú koncentráciu konania uplatní a kedy ju v priebehu konania uplatní. Tieto skutočnosti
posudzuje sudca sám, individuálne s ohľadom na okolnosti tej - ktorej veci. Z obsahu spisu v danej veci
vyplýva, že sudca uplatnil sudcovskú koncentráciu konania pred začatím posledného pojednávania vo

veci t.j. dňa 21.09.2023 (č.l. 147), pričom následne vec odročil za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci. Z
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej
inštancieprisvojomrozhodovaníprioritnevychádzalzjednotlivýchustanoveníprávnychpredpisov,ktoré
sú citované v rámci odôvodnenia, nakoľko skutkový stav mal súd prvej inštancie ustálený od počiatku
daného sporu. Ak by aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zobral na úvahy dôkazy predkladané

žalovaným v priebehu konania (avšak nepochybne do uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania)
tento postup súdu prvej inštancie bol procesne správny, nakoľko sudca tak ako bolo uvedené vyššie
uplatnil sudcovskú koncentráciu konania pred posledným pojednávaním vo veci t.j. dňa 21.09.2023.
Od tohto dňa následne žalovaný žiadne dôkazy už nepredkladal, a teda súd prvej inštancie vychádzalpri svojom rozhodovaní iba z dôkazov predložených žalovaným do uplatnenia sudcovskej koncentrácie
konania. Preto tento argument žalobcu vznesený v rámci podaného odvolania odvolací súd taktiež
nepovažuje za relevantný, ktorý by bol schopný zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie.

27. K zostávajúcim argumentom žalobcu vznesených v rámci podaného odvolania sa už vyjadril súd
prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach
odkazuje. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažuje za nevyhnutné samostatne sa k nim vyjadrovať.
S ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie

dáva odpovede na všetky relevantné otázky, preto ho odvolací súd ako vecne a právne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1, 2 CSP).

28. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

tedaabysarozhodlovsúladesjehopožiadavkami(I.ÚS50/04).Doobsahutohtoprávanepatríaniprávo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

29. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

30. Žalobca sa odvolal aj do výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania. Žalobca v priebehu prvoinštančného konania (aj ako
odvolací dôvod) navrhoval, aby súd prvej inštancie v prípade jeho neúspechu použil ustanovenie § 257
CSP a výnimočne nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody

hodné osobitného zreteľa žalobca videl v tom, že a zo strany žalovaného došlo k netransparentnému
a nekorektnému konaniu, nakoľko žalobcu zavádza v titule užívania jeho pozemku dlhé roky, a preto
aj v prípade úspechu v spore žalovanému nemá byť nárok na náhradu trov konania priznaný. Rovnako
namietal, že z dôvodu hospodárnosti konania, si žalovaný mohol zvoliť právneho zástupcu priamo z
Bratislavy tak, aby nevznikali zbytočné nároky na náhradu cestovného, prípadne nárok za na náhradu

za stratu času. Na tieto argumenty vznesené žalobcom v rámci podaného odvolania voči výroku, ktorým
súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému odvolací súd uvádza, že tieto
tvrdenia žalobcu nie sú v zmysle ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je

výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade
trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový
poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o

okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti
zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však
neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry
(pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 MCdo 17/2009, sp.zn. 5 Cdo 67/2010či sp.zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je

potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému

typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 292/07 či sp.zn. I. ÚS 303/12),
ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III.
ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Jednou zo skupín prípadov, v ktorých
aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý

vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,
ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd
zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a
pripadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo
o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného

zreteľa.(PozriuznesenielistinnéhosúduSRz8.decembra2011,č.k.II.ÚS563/2011-14).Inouskupinou
môžu byť aj špecifické okolnosti danej veci. V tomto konkrétnom prípade však skutočnosť, že žalobca
bol nútený podať žalobu o vypratanie pozemku, nakoľko mal za to, že nájomný vzťah medzi stranami
sporu skončil a neuvedomil si vznik zákonného vecného bremena nie je okolnosťou hodnou osobitného
zreteľa. Žalobca má od počiatku právnu zástupkyňu, ktorá obhajuje jeho žalobný nárok, avšak zároveň

má svojmu klientovi aj povinnosť vysvetliť, že spor s ohľadom na určité nepochybné skutočnosti môže
skončiť jeho neúspechom. Za okolnosti hodné osobitného zreteľa nemôže byť považované nekorektné
konanie žalovaného voči žalobcovi, ktoré navyše v konaní riadne preukázané nebolo. K zostávajúcim
argumentom ohľadom zvolenia právneho zástupcu sa už kvalifikovane vyjadril súd prvej inštancie v
rámciodôvodneniasvojhorozhodnutia,apretoodvolacínaodôvodnenierozsudkusúduprvejinštanciev

podrobnostiach odkazuje a nepovažuje za potrebné tieto argumenty opakovať. Z týchto dôvodov potom
odvolací súd nevzhliadol za dôvodné ani odvolanie voči výroku o trovách konania a rovnakou optikou
posudzoval nárok na náhradu trov konania v odvolacom konaní. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací
súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal
nárok na náhradu trov konania úspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

31. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).