Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418204372
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: H. N., N.. XX.XX.XXXX, C. XX,
A., zastúpeného: JUDr. Ing. Mgr. Zsoltom Mánya, PhD., MHA, Mužla 252, proti žalovanej: H. B.. T.. Y..,
K. X, B., J.: XX XXX XXX, zastúpenej: Consilior Iuris s.r.o., Radlinského 51, Bratislava, IČO: 47 231
157, o určenie trvania pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV č. k. B3-44Cpr/22/2018-226, zo dňa 25.4.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieurčil,žekskončeniupracovnéhopomerumedzižalobcom
a žalovanou, založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá. Žalobu vo
zvyšku zamietol. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby domáhal určenia, že (i) pracovný
pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, bol uzatvorený na
dobu neurčitú, a že (ii) tento pracovný pomer nebol skončený a trvá do dnešného dňa. Žalobu v časti

určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený na základe pracovnej zmluvy z
20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú, zamietol ako procesne neprípustnú podľa § 137 písm. d)
CSP, keď osobitné právne predpisy procesne nepripúšťajú žalobu o určenie takejto právnej skutočnosti.
Kžalobevčastiurčenia,žepracovnýpomermedzižalobcomažalovanouzaloženýnazákladepracovnej
zmluvy z 20.7.2017 nebol skončený a doposiaľ trvá uviedol, že takáto žaloba o určenie existencie
pracovného pomeru je procesne prípustnou určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Ide
o všeobecnú určovaciu žalobu, pri ktorej sa splnenie procesnej podmienky naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení nevyhnutne vyžaduje. Súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní
existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súdna prax vychádza z toho, či
podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môžedosiahnuťodstráneniespornostiprávaačisnáďlenzbytočnenevyvolávakonanie,poktorombude
musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem teda súvisí
s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo
právnej neistoty. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vzhliadol naliehavý právny záujem na určení

existencie pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že pracovný pomer medzi ním a žalovanou naďalej (stále)
trvá a tým, že žalovaná trvanie tohto pracovného pomeru poprela, je právne postavenie žalobcu neisté.
Podaná určovacia žaloba teda je vhodným procesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty
žalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku medzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právnypodklad pre ich budúce právne vzťahy. Z tohto teda možno vyvodiť, že žalobca má právny záujem na
požadovanom určení a tento záujem možno vyhodnotiť ako naliehavý v zmysle § 137 písm. c) CSP. Po
zistení splnenia procesnej podmienky danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

sa súd prvej inštancie zameral na vecnú opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku, a to či skutočne
už došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi stranami alebo tento pracovný pomer naďalej trvá.

3. Podľa súdu prvej inštancie bolo v danom prípade zásadným skutkovým zistením pre rozhodnutie vo
veci samej, či medzi stranami bol alebo nebol platne a účinne dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú.

Uviedol, že pre dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu sa vyžaduje, aby za splnenia zákonných
podmienok uvedených v § 48 ods. 2 až 9 Zákonníka práce a v súlade s § 48 ods. 1 Zákonníka práce
bol vždy dohodnutý písomne a aby bola výslovne určená doba jeho trvania, pričom dobu jeho trvania
možno stanoviť buď označením konkrétneho dňa, alebo časovým úsekom, z ktorého bude zrejmé,
presne v ktorý deň sa pracovný pomer má skončiť, alebo vymedzením nejakou určiteľnou udalosťou, ak
nie je vždy vopred možné odhadnúť konkrétny deň skončenia pracovného pomeru (napr. zastupovanie

zamestnanca na materskej alebo rodičovskej dovolenke). Pokiaľ tieto podmienky nebudú z akéhokoľvek
dôvodu celkom splnené, zo zákona sa predpokladá, že pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami bola uzavretá pracovná
zmluva 20.7.2017, na základe ktorej pracovný pomer vznikol dňom 1.8.2017. Akákoľvek zmienka o

dĺžke trvania pracovného pomeru je upravená jedine a výlučne len v čl. 4 druhej vete tejto pracovnej
zmluvy: „Pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú k 31.7.2017.“ Z takejto formulácie je podľa
súdu prvej inštancie zrejmé, že deň, kedy sa mal pracovný pomer na určitú dobu skutočne skončiť,
bol dohodnutý nezrozumiteľne a zmätočne, pretože z logiky veci pracovný pomer nemôže skončiť ešte
pred tým, ako vôbec vznikol - teda nemôže skončiť 31.7.2017, ak vznikol až 1.8.2017. V kontexte tohto

skutkového zistenia rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo meritórne rozhodnutie,
v danom prípade bolo, či napriek takémuto zmätočnému uvedeniu dňa skončenia pracovného pomeru v
písomnej pracovnej zmluve bol medzi stranami platne a účinne dohodnutý pracovný pomer len na dobu
určitú alebo nie. Podľa súdu prvej inštancie uvedený nedostatok v určení konkrétneho dňa, kedy sa mal
pracovný pomer medzi stranami skončiť, je tak závažnou vadou, ktorá spôsobuje následok, že pracovný

pomer nebol platne a účinne dohodnutý len na určitú dobu, ale je treba považovať ho ako dohodnutý na
neurčitý čas. Pokiaľ totiž v prejednávanej veci bola doba trvania pracovného pomeru vymedzená tým
spôsobom, že strany si v pracovnej zmluve označili konkrétny deň a tento deň predchádzal samotnému
vzniku pracovného pomeru, nie je potom možné ani za použitia akýchkoľvek výkladových pravidiel
presne, jasne, určito a zrozumiteľne stanoviť deň skončenia pracovného pomeru uplynutím doby. Z

takéhoto vymedzenia totižto nie je objektívne možné jednoznačne a nepochybne zistiť, či sa mal
pracovný pomer skončiť síce k 31.7., avšak práve po uplynutí jedného roka (t. j. k 31.7.2018, ako to
tvrdí žalovaná), alebo po uplynutí dvoch rokov (t. j. k 31.7.2019), alebo po uplynutí troch, štyroch či
viacerých rokov (pričom aj v takomto prípade by sa predpokladalo, že pracovný pomer bol dohodnutý
neurčitý čas, pretože Zákonník práce obmedzuje maximálnu dobu trvania pracovného pomeru na určitú

dobu len na dva roky). Pracovná zmluva túto skutočnosť v celom svojom ďalšom obsahu už nijako
neobjasňuje, napr. výslovným pomenovaním intervalu či opísaním časového úseku trvania pracovného
pomeru, ktoré by evidentne a nesporne umožňovalo zistenie konkrétneho dňa skončenia pracovného
pomeru. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalovanej, že v čl. 4 pracovnej
zmluvy sa výslovne uvádza, že pracovný pomer sa „uzatvára na dobu určitú“. Pri určení,

či pracovný pomer bol platne dohodnutý na určitú dobu, nie je dôležité pomenovanie zmluvy alebo
označenie v zmluve, že ide o pracovnú zmluvu alebo pracovný pomer na určitú dobu, ale dôležitým
je práve obsah pracovnej zmluvy. A pokiaľ z obsahu tejto zmluvy dostatočne určiteľne nevyplýva deň,
ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, je potrebné
vyhodnotiť tento pracovný pomer ako uzavretý na neurčitý čas.

5. Rovnako podľa súdu prvej inštancie nemôže s úspechom obstáť ani námietka žalovanej, že išlo len o
chybu v písaní, lebo zmluvné strany mali zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018.
Podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka chyba v písaní nerobí právny úkon neplatným, avšak to
platí jedine za podmienky, ak je obsah právneho úkonu napriek tejto chybe v písaní nepochybný, t. j.

nespochybniteľný. Podmienka uvedená v § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka v danom prípade splnená
nebola, pretože v celom obsahu pracovnej zmluvy sa jednoročná doba alebo konkrétny deň 31.7.2018
nikde nespomína a nemožno ich zo žiadneho ustanovenia zmluvy ani len implicitne vyvodiť. Súd prvej
inštancie súhlasil s tým, že uvedenie dňa skončenia pracovného pomeru 31.7.2017 v predmetnejpracovnej zmluve je chybou v písaní, keďže logicky nemožno skončiť pracovný pomer pred jeho
vznikom, avšak z čl. 4 ani z celého ďalšieho obsahu tejto pracovnej zmluvy sa nedá nespochybniteľne
určiť, že pracovný pomer medzi stranami bol dohodnutý len na obdobie jedného roka, t. j. práve do

31.7.2018. Takúto skutočnosť vierohodne a nepochybne ani len nepriamo nepreukazujú ani ďalšie
predložené pracovné zmluvy uzatvorené žalovanou so svojimi inými zamestnancami, pretože nie všetky
majú pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú predstavujúcu obdobie práve jedného roka (pracovnou
zmluvou so zamestnancom Ľ. W. bol pracovný pomer dohodnutý na obdobie dvoch rokov od 1.3.2015
do 28.2.2017). Žalovaná síce štandardne (zvyčajne) uzatvárala pracovné zmluvy s pracovným pomerom

dohodnutým na dobu určitú, avšak dĺžka tejto doby sa od prípadu k prípadu líšila.

6. Rovnako s úspechom nemohla podľa súdu prvej inštancie obstáť ani argumentácia žalovanej s
odkazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tom, že obe zmluvné strany mali zhodnú vôľu a zámer
uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú do 31.7.2018. Aby bol pracovný pomer skutočne dohodnutý
na dobu určitú, musí byť dohoda o tom uzavretá písomne (§ 48 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce).

Ak by aj obe zmluvné strany skutočne mali vôľu uzavrieť pracovný pomer na určitú dobu, len samotná
existencia takejto vôle (zámeru) bez jej náležitého písomného vyjadrenia v pracovnej zmluve (t. j. bez
dodržaniaobligatórnejpísomnejformy,zktorejbudezrozumiteľnýanepochybneurčiteľnýdeňskončenia
pracovného pomeru) nespôsobuje vznik pracovného pomeru len na určitú dobu. Aj v tomto prípade sa
uplatnípravidlov§48ods.1druhejveteZákonníkapráce,atožepracovnýpomerjeuzavretýnaneurčitý

čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne. Na uvedenom nemôže
nič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaná nikdy iné pracovné zmluvy ako na dobu určitú neuzatvárala.
Skutočnosť, že v iných pracovných zmluvách uzatváraných žalovanou so svojimi zamestnancami bol
riadne a platne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, automaticky neznamená, že riadne a platne
bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú aj v prípade pracovnej zmluvy uzavretej so žalobcom.

Vo vzťahu k tejto námietke žalovanej súd prvej inštancie ešte dodal, že žalovaná v konaní neuniesla
dôkazné bremeno o tom, že vôľa uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú jedného roka k 31.7.2018
bola zhodná u obidvoch zmluvných strán. Žalobca takúto svoju vôľu v počas celého konania popieral
a jej absenciu preukázal viacerými listinami - listom adresovaným žalovanej a datovaným 30.7.2018,
t. j. ešte počas trvania ich pracovného pomeru, v ktorom žalobca uvádza, že „nie som si vedomý, že

som prijatý na dobu určitú“. Absenciu takejto svojej vôle potvrdil aj ďalšími predloženými listinami, a to
žiadosťami adresovanými inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni, v ktorých rovnako tvrdil, že o žiadnej
dohode na uzavretí pracovného pomeru len na dobu určitú nevedel. V konaní teda nebola dostatočne
hodnoverne preukázaná zhodná vôľa oboch zmluvných strán (teda nielen žalovanej, ale aj žalobcu)
uzavrieť pracovnú zmluvu na dobu určitú, a to práve na jeden rok.

7. Žalovaná v rámci procesnej obrany napokon tvrdila, že následne - po uzavretí predmetnej pracovnej
zmluvy a zistení chyby v písaní čo do uvedenia dátumu skončenia pracovného pomeru túto vadu
obe zmluvné strany spoločne opravili. Táto skutočnosť ale nebola súdu prvej inštancie hodnoverne
preukázaná. Obaja konatelia žalovanej vo svojej výpovedi potvrdili, že originál pracovnej zmluvy

obsahoval deň skončenia pracovného pomeru 31.7.2017 a že až následne zistili, že išlo o preklep. Z
toho teda vyplýva, že pracovná zmluva s uvedeným dňom skončenia pracovného pomeru k 31.7.2017,
ktorú predložil žalobca k žalobe, je pravá. Súdu prvej inštancie bola predložená ďalšia verzia pracovnej
zmluvy z 20.7.2017 (nachádzajúca sa v spise na č. l. 112 až 115), ktorá bola podpísaná oboma stranami
a v ktorej už bol ako deň skončenia pracovného pomeru na dobu určitú uvedený 31.7.2018. Túto zmluvu

vyhodnotil ako nepravú, v ktorej bola len vymenená prvá strana s už opraveným dňom skončenia
pracovného pomeru podľa vôle žalovanej. To, že ide o dodatočne upravenú listinu bez vedomia žalobcu
ako druhej zmluvnej strany, vyplýva jednak z listu žalobcu z 30.7.2018 adresovanom žalovanej a jeho
žiadostí inšpektorátu práce a sociálnej poisťovni z augusta 2018, v ktorých tvrdil, že si nebol vedomý
toho, že so žalovanou mal dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú; ďalej z vyjadrení žalobcu v

písomných podaniach a ústne na pojednávaní, kde uviedol, že o žiadnej oprave či zmene pracovnej
zmluvy „nebol vyrozumený“ a k výmene prvej strany zmluvy došlo bez jeho vedomia, a uvedené tiež
vyplýva z toho, že zo strany samotnej žalovanej bola táto chyba v písaní - ako ju konatelia žalovanej vo
svojej výpovedi nazývali - zistená až dodatočne (následne po jej uzavretí) a jej oprava bola realizovaná
formou opravnej poznámky napísanej na spodku prvej strane zmluvy. Pokiaľ by skutočne obe zmluvné

strany po zistení tejto chyby v písaní v jej „prvom vyhotovení“ následne podpísali „druhé vyhotovenie“
pracovnej zmluvy so správne uvedeným dňom skončenia pracovného pomeru na určitú dobu, nebol
by potom dôvod v jej „prvom (a už neaktuálnom) vyhotovení“ čokoľvek formou poznámky opravovať.
Súdu prvej inštancie bola takisto predložená aj prvá strana predmetnej pracovnej zmluvy, na ktorej sanachádzapridátumeskončeniapracovnéhopomerunadobuurčitú31.7.2017hviezdičkaodkazujúcana
poznámku „preklep - dohodnutá oprava na 31.07.2018“. Táto poznámka je opatrená pečiatkou žalovanej
a podpisom konateľky žalovanej D. F.. Pri tejto poznámke však okrem dátumu, kedy bola oprava

vykonaná, absentuje predovšetkým podpis žalobcu ako druhej strany pracovnoprávneho vzťahu, ktorým
by vyjadril svoj súhlas s takouto zmenou (opravou) pracovnej zmluvy. Z toho potom súd prvej inštancie
uzavrel, že k dohode o zmene pracovnej zmluvy (resp. k oprave pracovnej zmluvy) čo do určenia
dňa, ku ktorému malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, platne nedošlo. K tvrdeniu žalovanej,
že žalobca s opravou pracovnej zmluvy napokon súhlasil (vyslovil súhlas), opätovne pripomenul, že

len ústny súhlas žalobcu s opravou pracovnej zmluvy by takisto nebol postačujúci, pretože nespĺňa
podmienku obligatórnej písomnej formy, ktorý sa pri dohode o pracovnom pomere na určitú dobu zo
zákona vyžaduje (§ 48 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce).

8. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že sporové strany si v pracovnej zmluve z
20.7.2017 nedohodli platne pracovný pomer na dobu určitú k 31.7.2018. K skončeniu ich pracovného

pomeru uplynutím doby k tomuto dňu preto nedošlo a keďže nebol preukázaný žiadny iný titul skončenia
pracovného pomeru (napr. výpoveď, dohoda o skončení pracovného pomeru a pod.), dospel k záveru,
že pracovný pomer stále trvá. Z týchto dôvodov žalobe žalobcu v tejto časti ako dôvodnej vyhovel.

9. Zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom mzdovej účtovníčky D. D., ktorá

zistila danú chybu v pracovnej zmluve žalobcu a mala s ním dohodnúť výmenu „prvotného“ písomného
vyhotovenia tejto zmluvy s chybne uvedeným dátumom, uplynutím ktorého sa mal jeho pracovný
pomer skončiť, za písomné vyhotovenie už s náležite uvedeným dátumom skončenia pracovného
pomeru. Tento dôkaz považoval za nadbytočný vo vzťahu k právnej stránke sporu, keď podstatnou
bola tá preukázaná a medzi stranami aj nesporná skutočnosť, že žalobca pri vzniku pracovného

pomeru u žalovanej také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, kde by bola uvedená doba určitá jeho
pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do 31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje
obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto tvrdeným obsahom. Takisto zamietol návrh
žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom ďalších jej zamestnancov, ktorí mali potvrdiť, že so
žalobcom na pracovisku komunikovali o tom, že každý z nich má dohodnutý pracovný pomer len na

dobu určitú, a teda skutočnosť, že žalovaná uzatvára pracovné zmluvy len na dobu určitú, musela byť
žalobcovi známa. Tento dôkaz považoval za dôkaz, ktorý nemá relevantnú výpovednú hodnotu pre
meritórne rozhodnutie, pretože ak by aj títo zamestnanci potvrdili, že žalobca musel byť uzrozumený
s tým, že jeho pracovný pomer bol dohodnutý nie na neurčitý čas, ale len na dobu určitú, automaticky
to neznamená, že takáto dohoda medzi žalobcom a žalovanou o pracovnom pomeru na dobu určitú

mala zachovanú obligatórnu písomnú formu, z ktorej bude zrozumiteľný a nepochybne určiteľný deň
skončenia pracovného pomeru.

10. Aplikujúc § 153 ods. 1 a 2 CSP o sudcovskej koncentrácii konania nevyhovel súd prvej inštancie
ani procesnému návrhu žalovanej na poskytnutie ďalšej dodatočnej lehoty na zosumarizovanie ďalších

návrhov na doplnenie dokazovania so zreteľom na pripustenú zmenu žaloby na pojednávaní dňa
25.4.2024, pretože takúto procesnú možnosť žalovanej vytvoril, keď jej 19.2.2024 doručil návrh žalobcu
na pripustenie zmeny žaloby a vyzval ju v stanovenej lehote, aby sa k nemu vyjadrila. Žalovaná toto
svoje procesné právo v konaní aj riadne využila a k navrhovanej zmene žaloby (hoci ešte nepripustenej,
keďže podľa § 142 ods. 1 CSP súd o prípustnosti zmeny žaloby spravidla rozhoduje na pojednávaní,

ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania,
čo žalovaná zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom mohla dôvodne predpokladať) uviedla svoju
skutkovú a právnu argumentáciu s odkazom na relevantné dôkazy (ktoré už boli založené v spise);
doplnenie dokazovania ďalšími dôkazmi ale nežiadala. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal,
že samotná žalovaná počas celého konania všetky svoje dovtedy uskutočnené písomné podania, ústne

vyjadrenia, predložené listinné dôkazy a výpovede svojich konateľov zameriavala práve vo vzťahu k
skutočnosti, či predmetný pracovný pomer so žalobcom bol alebo nebol dohodnutý na neurčitý čas, od
ktorej sa podaná určovacia žaloba odvíja. V návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby a následne
v konaní o zmenenej žalobe teda nešlo o žiadne celkom nové a dovtedy absolútne nepertraktované
skutočnosti a argumentáciu, ku ktorým doposiaľ nebola možnosť vyjadriť sa a predkladať dôkazy, ako

sa to právny zástupca žalovanej snažil na pojednávaní dňa 25.4.2024 vykresliť. V danom prípade
pripustenie zmeny žaloby malo skôr význam z procesného hľadiska (pre riadne a jednoznačné
naformulovanie petitu žaloby žalobcom, ktorý nemá právnické vzdelanie a nebol počas celého konania
zastúpený osobou znalou práva), a nie z vecného hľadiska (obsahovej stránky sporu). Procesnépráva žalovanej uvádzať skutkové tvrdenia a predkladať dôkazy teda boli počas konania zachované a
skutočnosť, že žalovaná tieto svoje procesné práva neuplatnila resp. nedostatočne uplatnila včas tak,
aby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania a bez toho, aby sa vyžadovalo

nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, sama osebe neznamená, že
sa jej odňala možnosť konať pred súdom.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení §
255 ods. 2 CSP, pretože každá zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Žalobca mal v

časti konania o určenie, že jeho pracovný pomer so žalovanou neskončil a doposiaľ trvá, plný procesný
úspech. Žaloba vo zvyšku - t. j. v časti o určenie právnej skutočnosti, že predmetný pracovný pomer
bol uzatvorený na neurčitý čas - bola zamietnutá, čo treba považovať za procesný úspech žalovanej.
Porovnaním uvedených čiastočných úspechov vyplýva, že v rozhodovanom spore mala každá sporová
strana mala procesný úspech rovnaký, preto súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia, že k skončeniu pracovného pomeru medzi
žalobcom a žalovanou, založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá a v
časti náhrady trov konania podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a),
b), d), e), f) a h) CSP a žiadala rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej

náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Namietla nevykonanie navrhovaného dokazovania výsluchom administratívnej pracovníčky D.
D. a ďalších zamestnancov žalovaného. Výsluch svedkyne D. mala za podstatný pre posúdenie
prejednávanej veci vo vzťahu k chybe v písaní týkajúcej sa označenia rozsahu doby určitej v pracovnej

zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. Pani D. ako administratívny pracovník pracujúci v
dobe uzatvorenia predmetnej pracovnej zmluvy pracovala na príslušnej prevádzke žalovanej a z tohto
dôvodu by mohla uviesť relevantné skutočnosti k tomu, za akých podmienok žalobca uzatváral so
žalovanoutútopracovnúzmluvu.Rovnakoajvprípadenavrhnutýchvýsluchovzamestnancovžalovanej,
ktorí vedia uviesť skutočnosti týkajúce sa podmienok pracovného pomeru so žalovaným v rozhodnom

čase a ktorí prišli aj do kontaktu so žalobcom a mohli sa rozprávať o skutočnosti ohľadom doby určitej
v pracovných pomeroch, ktoré uzatvárala žalovaná ako zamestnávateľ.

14. Žalovaná ďalej uviedla, že so žalobcom sa výslovne dohodli, že pracovný pomer sa uzatvára na
dobu určitú k 31.7.2017. Mala za nepochybné že v samotnej pracovnej zmluve je skonštatované, že ide

o pracovný pomer na dobu určitú, a teda pri prečítaní dotknutého dojednania muselo byť ako aj žalobcovi
zrejmé, že nejde o pracovný pomer na dobu neurčitú. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že išlo o chybu
v písaní, nakoľko pokiaľ pracovný pomer vznikol ku dňu 1.8.2017, nemohol zaniknúť ku dňu 31.7.2017,
ale zmluvné strany mali práve zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018.

15. S poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 35 ods. 2 a § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka
nemožno podľa žalovanej skonštatovať, že výsluch navrhovaných svedkov je nadbytočný alebo
nemá relevantnú výpovednú hodnotu pre prejednávanú vec. Nemožno totiž nadradiť Zákonník práce
Občianskemu zákonníku a automaticky sankcionovať zrejmú chybu v písaní neplatnosťou dojednania
o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú. V tomto kontexte je potrebné pristupovať k posúdeniu

navrhovaných dôkazných prostriedkov. Navrhovaní svedkovia by mohli uviesť k prejednávanej veci
relevantné skutočnosti a ozrejmiť skutočnosti týkajúce sa doby určitej v pracovnom pomere medzi
žalobcom a žalovanou. Vykonanie navrhovaných dôkazných prostriedkov - výsluch svedkov by mohlo
podľa žalovanej viesť k preukázaniu toho, že žalobca bol po celú dobu uzrozumený so skutočnosťou,
že uzatvára a aj následne uzatvoril pracovný pomer so žalovanou na dobu určitú, nakoľko v

dotknutej pracovnej zmluve išlo len chybu v písaní spočívajúcu v uvedení jednej mylnej číslice v
označení kalendárneho roka. Podľa žalovanej sa nemožno pri zamietnutí tohto dôkazu obmedziť na
konštatovanie, že žalobca pri vzniku pracovného pomeru také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy,
kde by bola uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do
31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto

tvrdenýmobsahom.Sohľadomnavyššieuvedenémalažalovanázato,žesúdprvejinštancienevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.16. Žalovaná ďalej namietla, že nesprávnym procesným postupom jej súd prvej inštancie znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces. Súd prvej inštancie totiž až na pojednávaní dňa 25.4.2024 rozhodol o pripustení zmeny žaloby.

Žalovaná požiadala o lehotu 10 dní, v ktorej s ohľadom na pripustenú zmenu žaloby chcela po porade
s právnym zástupcom zosumarizovať návrhy na doplnenie dokazovania. Konajúci súd jej lehotu na
doplnenie dokazovania po pripustení zmeny žaloby neposkytol a na uvedenom pojednávaní rozhodol vo
veci samej. Nakoľko do tohto pojednávania žalovaná nebola relevantne oboznámená s presným znením
pripustenej zmeny žaloby, mal jej byť umožnený priestor na prípravu procesnej obrany s ohľadom

na nový žalobný návrh. Nemožno pričítať na jej škodu, pokiaľ konajúci súd disponuje návrhom na
zmenu žaloby istý čas pred nariadeným pojednávaním, o ktorej však nerozhodne do tohto pojednávania.
Žalovaná teda nevie do momentu tohto rozhodnutia, o akom návrhu žalobcu sa bude v prejednávanej
veci rozhodovať, a tak nie je v jej možnostiach pripraviť si obranu a navrhnúť prípadné dôkazy. V tomto
prípade nie je možné opomenúť skutočnosť, že k tejto zmene žaloby došlo až 6 rokov po podaní žaloby
žalobcom.

17. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
stotožnil s argumentáciou žalobcu a jeho údajnú nevedomosť o tom, že jeho pracovný pomer nie je
uzatvorený na dobu neurčitú, odvodil z listov žalobcu, ktoré adresoval žalovanej, ako aj inšpektorátu
práce a Sociálnej poisťovni. Uvedená korešpondencia žalobcu je však z obdobia, kedy žalobca

nechodil do práce bez toho, že by komunikoval so žalovanou ohľadom jeho pracovnej schopnosti alebo
neschopnosti. Z tohto dôvodu žalovaná vzhľadom k tomu, že sa blížilo skončenie pracovného pomeru
uplynutím dohodnutého času a žalobca mal u seba kľúče do prevádzkových priestorov žalovanej,
ako aj veci pridelené na výkon svojej činnosti žalovanou, začala uskutočňovať kroky smerujúce k
odovzdaniu týchto vecí. Až následne žalobca bez toho, aby oznámil žalovanej, či skončila jeho pracovná

neschopnosť (žalobca túto skutočnosť žalovanej do dnešného dňa neoznámil) a že žiada pridelenie
práce, pristúpil k argumentácii, že jeho pracovný pomer nebol dohodnutý na dobu určitú. Uvedené listy
žalobcu je potrebné vyhodnocovať práve v celkovej súvislosti na celý priebeh komunikácie a vzťahu
medzi žalobcom a žalovanou predovšetkým s ohľadom na čas, kedy začal žalobca tvrdiť, že jeho
pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla k takémuto postoju.

18. V ďalšej časti odvolania žalovaná namietla nesplnenie podmienky naliehavého právneho záujmu
pre určenie, že pracovný pomer stále trvá. Uviedla, že žalobca v priebehu celého konania prezentoval
svoju vôľu u žalovanej nepracovať s ohľadom na jeho nástup na čiastočný invalidný dôchodok, nikdy
o pridelenie práce nežiadal, ako ani neprejavil o vykonávanie pracovnej činnosti pre žalovanú záujem.

Rovnako ani žalobné návrhy žalobcu nesmerovali k tomu, že má záujem u žalovanej pracovať, resp.
smerovali k tomu, že pracovný pomer skončil. Nakoľko žalobca nikdy neuskutočnil kroky smerujúce k
tomu, že chce nastúpiť do práce alebo k tomu, aby mu žalovaná pridelila ako zamestnávateľ prácu, nie
je podľa žalovanej v súlade s platnou právnou úpravou splnený predpoklad pre rozhodnutie v tejto veci
a to naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer žalobcu so žalovanou trvá. Žalobca ani len

nepodnikal kroky, ktorými by deklaroval, že jeho pracovný pomer u žalovanej trvá. Prijal od žalovanej
na účet poslednú mzdu spolu s preplatením nevyčerpanej dovolenky, pričom túto sumu nevrátil, ani
inak nenamietal jej vyplatenie. Rovnako pred pojednávaním dňa 9.6.2022 odovzdal žalovanej všetky
pracovné pomôcky, čím taktiež deklaroval, že nemá záujem na trvaní pracovného pomeru, resp. že
by mal záujem pre žalovanú vykonávať pracovnú činnosť. Zároveň žalobca aj na pojednávaniach

prezentoval, že má záujem na určení skončenia pracovného pomeru k ním zvolenému dátumu a nemá
záujem u žalovanej ďalej vykonávať pracovnú činnosť. Vzhľadom na uvedené mala žalovaná za to,
že neboli splnené procesné podmienky pre vydanie rozhodnutia v časti napadnutého výroku, čím boli
zároveň spôsobené vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Záverom odvolania žalovaná uviedla, že pri jednoduchom výklade významu dojednania medzi
žalobcom a žalovanou ohľadom pracovného pomeru na dobu určitú a komunikácii s ostatnými
zamestnancami žalovanej, nemohol žalobca dôjsť k záveru, že jeho pracovný pomer je uzatvorený na
dobu neurčitú. Chyba v písaní nerobí právny úkon neplatným, ak je obsah právneho úkonu nepochybný.
Nakoľko v samotnej vete, v ktorej je chybou v písaní chybne uvedený rok v dátume, ku ktorému má

skončiť pracovný pomer žalobcu a žalovanej, sa uvádza, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú,
je nepochybné aká bola vôľa zmluvných strán, a to uzavretie pracovného pomeru na dobu určitú a nie na
dobu neurčitú. V zmysle vyššie uvedeného pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou bol uzatvorený
na dobu určitú. Žalobcom požadovaný výkon práv je podľa žalovanej v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskehozákonníka. Pokiaľ žalobca s ohľadom na vyššie uvedené prezentuje, že mal vôľu uzatvoriť pracovný
pomer len na dobu neurčitú, mal pri prečítaní sporného ustanovenia pracovnej zmluvy (v ktorom je
vyslovene uvedené na dobu určitú) vyvinúť sám iniciatívu k jeho oprave.

20. Žalovaná zhrnula, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dospel
k záveru, že žalobca nikdy nemal vôľu pristúpiť k uzatvoreniu pracovného pomeru na dobu určitú.
Rovnakorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia,pokiaľchybevpísaníbolapriznaná

ako dôsledok neplatnosť v dojednaní o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú. Konajúci súd
na základe vykonaného dokazovania mal dospieť k právnemu posúdeniu veci, že predmetná chyba
v písaní, spočívajúca v mylne uvedenej jednej číslici v kalendárnom roku, nespôsobuje absolútnu
neplatnosť dojednania ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú.

21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že dôkazy, ktoré

žalovaná predložila na poslednom pojednávaní, boli známe už v čase prvého pojednávania, a po tak
dlhom čase sa javia špekulatívne a neprípustné. Vznik pracovného pomeru bol prejavom konateľa
spoločnosti a budúceho zamestnanca, bol dojednaný individuálne a administratívna pracovníčka plnila
len úlohu zaznamenania prejavu vôle spomenutých dvoch strán zmluvy, nebola žiadnym aktérom tejto
zmluvy. Okrem toho mal zamestnávateľ dostatok času na zmenu pracovnej zmluvy, ak by skutočne

chcel, ale k tomu nedošlo a na pojednávaní na vyjadrenie žalobcu, že bol prijatý na dobu neurčitú,
inak by ani nenastúpil do zamestnania, žalovaná nereagovala, nedementovala to, čiže konkludentne
potvrdila slová žalobcu. Žalobca vyjadril pochybnosť o prínose výpovedí súčasných zamestnancov
žalovanej vzhľadom na pracovný pomer, ktorý limituje ich výpovede, a taktiež na plynutie času, ktoré
značne limituje hodnovernú reprodukciu udalostí (s poukazom na Ebbinghausovu krivku zabúdania).

Skutočnosť, že títo neboli aktívnymi aktérmi spornej zmluvy, v spojení s plynutím času a zabúdaním
prináša absolútne irelevantné svedecké výpovede. Tvrdenie, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu
určitú, označil žalobca za špekulatívne, ktoré nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov a ani v
odborných názoroch. Pokiaľ by sa jednalo len o chybu v písaní, nie je známy dôvod existencie dvoch
pracovných zmlúv, jednej bez podpisu žalobcu, čo podľa žalobcu vyvoláva ďalšie pochybnosti o konaní

žalovanej.

22. V ďalšom žalobca poprel pravdivosť tvrdenia žalovanej, že sa nemohla pripraviť na pojednávanie
vzhľadom na zmenu petitu, nakoľko petit bol len spresnený a nie zmenený natoľko, aby sa pojednávalo
za ešte neznámych okolností a ešte neznámej veci; od samého začiatku sa jedná o sériu pojednávaní

o tej istej veci, za tej istej dôkazovej situácie, s tými istými aktérmi a z celého konania je jasné, čo je
predmetom konania. K žiadnej procesnej nerovnosti, ba ani k porušeniu práv žalovanej tak nedošlo.
Podľa žalobcu nemožno hovoriť o neobjektívnosti alebo neprístupnosti súdu či spôsobeniu procesnej
nerovnosti, nakoľko súd ešte na poslednom pojednávaní pripustil ako nový dôkaz výsluch manželky. Za
špekuláciu označil tvrdenie, že sa neuchádzal o prácu. Uchádzal sa, čo uviedol aj na pojednávaní, ale

uchádzal sa o prácu adekvátnu jeho zdravotným obmedzeniam; nepriamo o tom svedčí skutočnosť, že
dlho mal u seba kľúče, pracovnú odev a obuv, ktoré veci odovzdal na základe výzvy zamestnávateľa.
Žalobcaďalejuviedol,ženikdynetvrdil,ženechcelalebonechcenaďalejpracovaťužalovanej.Pracovnú
odev, obuv a kľúče odovzdal len na základe príkazu zamestnávateľa, nebol to žiadny akt prejavu vôle
akýmkoľvek smerom, len splnenie príkazu zamestnávateľa, ktorého nemohol brzdiť v používaní vecí,

ktoré tvoria jeho majetok. Žiadosť o vrátenie vecí vnímal tak, že bude pravdepodobne zaradený na
inú pracovnú pozíciu, ktorá je adekvátna jeho zdravotnému stavu, na pracovnú pozíciu, kde by mohol
odovzdaťsvojeskúsenosti,zčohobymoholprofitovaťajzamestnávateľ,ajonvpostavenízamestnanca.
Naliehavý právny záujem neabsentuje ale je daný tým, že je potrebné určiť či tu právny vzťah a z toho
odvodené ďalšie práva a nároky sú alebo absentujú.

23. Záverom vyjadrenia sa žalobca stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pracovný pomer
uzatvorený medzi žalobcom a žalovanou do dnešného dňa trvá; neboli vzhliadnuté žiadne okolnosti
a neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili opak. Spomínaný princíp právnej istoty bol
samozrejme narušený, keď sa vytvorila ďalšia pracovná zmluva podpísaná len žalovanou, ktorá sa

deklarovala ako platná, opravená, odsúhlasená napriek tomu, že žalobca o tejto zmluve nemal ani
vedomosť do pojednávania, kde sa predložila ako dôkaz. Pokiaľ žalovaná namietla, že nemala možnosť
sa oboznámiť s predmetom žaloby a preto potrebovala primeranú lehotu na prípravu procesnej obrany,
tak ani v odvolaní nepredložila žiadne iné návrhy na dokazovanie.24. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobcu nesúhlasila s jeho tvrdeniami a tieto mala za špekulatívne a
zavádzajúce. Poukázala na skutočnosť, že v priebehu konania niekoľkokrát menil žalobca svoj žalobný

návrh; konajúci súd až na pojednávaní dňa 25.4.2024 rozhodol o pripustení zmeny žaloby. Vzhľadom
na tento procesný postup bola žalovaná schopná relevantne navrhnúť prostriedky procesnej obrany až
po rozhodnutí o pripustení zmeny žaloby dňa 25.4.2024. S ohľadom na tieto skutočnosti
nemožno dospieť k záveru prezentovanému žalobcom, že žalovanou navrhnuté dôkazy boli známe už
od začiatku konania a mohla ich navrhnúť už skôr. Nakoľko D. F. je spoločníčkou a konateľkou žalovanej,

v jej prípade by išlo o výsluch žalovanej ako strany konania a nie o výsluch navrhovaného svedka.
Žalovaná nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že navrhovaní svedkovia by neboli schopní uviesť relevantné
skutočnosti k prejednávanej veci. Práve navrhovaná administratívna pracovníčka D. D. by s ohľadom aj
najejpracovnézaradenienapríslušnejprevádzkežalovanejmohlauviesťrelevantnéskutočnostiktomu,
za akých podmienok žalobca uzatváral so žalovanou pracovnú zmluvu. Rovnako čo sa týka navrhnutého
výsluchu ostatných dotknutých zamestnancov žalovanej, títo prišli aj do kontaktu so žalobcom a mohli

sa rozprávať o skutočnosti ohľadom doby určitej v pracovných pomeroch, ktoré uzatvárala žalovaná
ako zamestnávateľ. S ohľadom na úpravu žalobného návrhu žalobcom po 6 rokoch od podania žaloby
mala žalovaná argumentáciu žalobcu týkajúcu sa Ebbinghausovej krivky zabúdania za absurdnú; až po
6 rokoch od podania žaloby bolo totiž zo strany žalobcu ustálené, čím konkrétne a nezameniteľne sa
má konajúci súd zaoberať a o čom má rozhodnúť.

25. V súvislosti so spochybnením tvrdení ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú
žalovaná poukázala na samotnú vetu, v ktorej je chybou v písaní chybne uvedený rok v dátume
skončenia pracovného pomeru; v tejto sa uvádza, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú. Mala
tak za nepochybné, aká bola vôľa zmluvných strán, a to uzavretie pracovného pomeru na dobu určitú a

nie na dobu neurčitú. To že žalovaná pristúpila k oprave vzniknutej chyby v písaní, o ktorej mal žalobca
vedomosť, bolo spôsobené len tým, že žalovaná mal záujem opraviť vzniknutú chybu v písaní a nie
z dôvodu, že by považovala dojednanie medzi žalobcom a žalovanou za neplatné. Nakoľko žalovaná
dôverovala žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, opravené zhotovenie pracovnej zmluvy mu odovzdala
len osobne, keď žalobca sa nachádzal na prevádzke žalovanej. Žalobca mal žalovanej priniesť pôvodný

výtlačok s chybne uvedeným dátumom, k čomu však nepristúpil. Pri uzatváraní pracovného pomeru a
aj následne tak bol žalobca uzrozumený so skutočnosťou, že uzatvára so žalovanou pracovný pomer
na dobu určitú.

26. Žalovaná zopakovala, že listy žalobcu je potrebné vyhodnocovať práve v celkovej súvislosti na celý

priebehkomunikácieavzťahumedzižalobcomažalovanoupredovšetkýmsohľadomnačas,kedyzačal
žalobca tvrdiť, že jeho pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla
k takémuto postoju. Rovnako žalobcom uvádzané reakcie inštitúcii a pod. na tieto listy vychádzajú len
zo žalobcom prezentovaného sledu udalostí a skutočností. Takéto dôkazy nie je možné považovať za
objektívne, nakoľko opäť bez ďalšieho vychádzajú len z tvrdení žalobcu. Pri posudzovaní prejednávanej

veci nie je možné opomínať, že žalobca bez toho, aby oznámil žalovanej, či skončila jeho pracovná
neschopnosť (žalobca túto skutočnosť žalovanej do dnešného dňa neoznámil) a že žiada pridelenie
práce, pristúpil k argumentácii, že jeho pracovný pomer nebol dohodnutý na dobu určitú.

27. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.

28. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§
387 ods. 1 a 2 CSP).

29. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na odvolacie
námietky žalovanej odvolací súd uvádza, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby domáhal určenia,

že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, bol
uzatvorený na dobu neurčitú a zároveň určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou,
založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nebol skončený a trvá do dnešného dňa. Súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom určil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou,založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá; žalobu vo zvyšku zamietol.
Mal za to, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017
nedošlo platne k dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú, preto k skončeniu pracovného pomeru

uplynutím doby nedošlo a nebol preukázaný žiadny iný titul jeho skončenia.

30. Žalovaná v odvolaní namietla nevykonanie navrhnutého dokazovania výsluchom administratívnej
pracovníčky D. D. a ďalších zamestnancov žalovanej (bez bližšej špecifikácie) vo vzťahu k chybe v
písaní v pracovnej zmluve a tým k podmienkam pracovného pomeru žalobcu či k podmienkam, za akých

žalobca pracovnú zmluvu uzatváral. Mala za to, že so žalobcom sa výslovne dohodli na pracovnom
pomere uzatvorenom na dobu určitú do 31.7.2018. Výsluch uvedených svedkov by podľa žalovanej
mohol viesť k preukázaniu toho, že žalobca bol uzrozumený so skutočnosťou, že uzatvára a aj uzatvoril
pracovný pomer na dobu určitú. Pri zamietnutí tohto dôkazu sa podľa žalovanej nemožno obmedziť na
konštatovanie, že žalobca pri vzniku pracovného pomeru také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy,
kde by bola uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do

31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto
tvrdeným obsahom.

31. Odvolací súd k uvedenej námietke nevykonania navrhnutého dokazovania uvádza, že súd nemusí
vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, ale je na jeho uvážení vyhodnotiť potenciálnu

relevanciu toho ktorého dôkazu, ako i prípustnosť jeho vykonania. Za pochybenie súdu možno označiť
zamietnutie návrhu na vykonanie takého dôkazu, ktorý je prípustný a zároveň spôsobilý priniesť ďalšie
relevantnéskutkovézistenia,nakoľkotakýmtopostupomsťažujedôkaznúsituáciustranysporu,čomôže
vyústiť do neunesenia dôkazného bremena a neodôvodnene znižovať možnú mieru zistenia skutkového
stavu.SúdprvejinštanciezamietolnávrhžalovanejnavýsluchZuzanyZáreckejaďalšíchzamestnancov

žalovanej (bez bližšej špecifikácie), pričom v súlade s § 220 ods. 2 veta druhá CSP v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, prečo nevykonal uvedené navrhnuté dôkazy. Mal teda za to, že výsluch
navrhnutýchsvedkovbyneprispelkzisteniuskutočnostírelevantnýchprerozhodnutieopredmetesporu.
Žalovaná v odvolaní v súvislosti s návrhom na výsluch svedkov iba opakovala skutočnosti, s ktorými sa
však presvedčivo a podrobne vysporiadal súd prvej inštancie.

32. Odôvodnil totiž v súlade s § 48 ods. 1 Zákonníka práce vo všeobecnosti podmienky dohodnutia
pracovného pomeru na dobu určitú, t. j. písomnú formu s výslovne určenou dobou jeho trvania s tým, že
pokiaľ tieto podmienky nebudú splnené, zo zákona sa predpokladá, že pracovný pomer bol uzatvorený
na neurčitý čas. Pokiaľ v pracovnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017 je

uvedené, že pracovný pomer zamestnanca na základe tejto zmluvy vzniká dňom 1.8.2017 a že pracovný
pomer sa uzatvára na dobu určitú k 31.7.2017, tak je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie,
že pri dobe trvania pracovného pomeru vymedzenej týmto spôsobom, keď strany v pracovnej zmluve
označili konkrétny deň a tento deň predchádzal samotnému vzniku pracovného pomeru, nie je potom
možné ani za použitia akýchkoľvek výkladových pravidiel presne, jasne, určito a zrozumiteľne stanoviť

deň skončenia pracovného pomeru uplynutím doby; pokiaľ z obsahu tejto zmluvy dostatočne určiteľne
nevyplýva deň, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť, je potrebné vyhodnotiť tento pracovný
pomer ako uzavretý na neurčitý čas. Súd prvej inštancie sa zároveň presvedčivo a podrobne zaoberal
námietkou žalovanej, že pri dátume 31.7.2017 išlo len o chybu v písaní, lebo zmluvné strany mali
zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018. Argumentoval nesplnením podmienky

podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď v celom obsahu pracovnej zmluvy sa jednoročná
doba alebo konkrétny deň 31.7.2018 nikde nespomína. Zároveň sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s
argumentáciou žalovanej s odkazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka ohľadom zhodnej vôle a
zámeru zmluvných strán uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú do 31.7.2018. Opätovne poukázal
na podmienku písomnej formy dohody o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú s tým, že ani

prípadná samotná existencia takejto vôle (zámeru) bez jej náležitého písomného vyjadrenia v pracovnej
zmluve nespôsobuje vznik pracovného pomeru na určitú dobu.

33. V ďalšej časti odvolania žalovaná namietla porušenie jej práva na spravodlivý proces postupom súdu
prvej inštancie v súvislosti s pripustením zmeny žaloby na pojednávaní dňa 25.4.2024 a neposkytnutím

10-dňovejlehotynasumarizáciunávrhovnadoplneniedokazovaniačiprípravuprocesnejobrany.Obsah
práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom do jeho rámca patrí i právo na kontradiktórne
konanie. Obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia dvoch proti sebe
stojacich sporových strán s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Inak povedané,žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech.
Kontradiktórnosť možno vnímať i v užšom zmysle ako možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko,
čo v konaní vyšlo najavo. Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej

aktivity svojho procesného náprotivku, čo zahŕňa nielen právo vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným
protistranou a k vykonaným dôkazom, ale napokon i k jej právnej argumentácii. Porušenie tohto práva
strany sporu postupom súdu predstavuje síce pochybenie súdu, avšak zakladá existenciu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý proces,
(len) vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv strany

sporu, dosiahne určitú intenzitu odôvodňujúcu záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé;
konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

34. Z obsahu spisu je zrejmé, že na základe výzvy súdu prvej inštancie zo dňa 6.2.2024 žalobca
podaním doručeným dňa 14.2.2024 navrhol zmenu žaloby. Uvedené podanie bolo doručené právnemu
zástupcovi žalovanej dňa 19.2.2024 s výzvou na vyjadrenie sa. Žalovaná sa podaním zo dňa 5.3.2024

vyjadrilaknavrhovanejzmenežaloby;malazato,ženiejemožnépripustiťuvádzanérozšírenieazmenu
žalobného petitu. Súd prvej inštancie následne na pojednávaní dňa 25.4.2024 uznesením pripustil
zmenu žaloby v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou
zmluvou z 20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú a v časti určenia, že pracovný pomer medzi
žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nebol skončený a trvá do dnešného

dňa; vo zvyšnej časti návrh na pripustenie zmeny žaloby zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že žalovanej
bol návrh na zmenu žaloby doručený dňa 19.2.2024, t. j. viac ako 2 mesiace pred pojednávaním,
na ktorom súd prvej inštancie zmenu žaloby čiastočne pripustil a rozhodol napadnutým rozsudkom.
Opísaným procesným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k žiadnemu znemožneniu realizácie
procesných práv žalovanej, keď táto mala do pojednávania, na ktorom súd prvej inštancie čiastočne

pripustil zmenu žaloby, možnosť reagovať na návrh na zmenu žaloby zo dňa 14.2.2024, na ktorý aj
žalovaná podaním zo dňa 5.3.2024 písomne reagovala. Žalovaná tak nielen mala možnosť využiť
svoje právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity žalobcu (t. j. právo vyjadriť sa ku skutočnostiam
uvádzaným žalobcom), ale toto svoje právo aj reálne využila. Postupom súdu prvej inštancie (doručenie
návrhu na zmenu žaloby s možnosťou vyjadrenia sa k nemu) tak bola žalovanej umožnená rozsiahlejšia

realizácia jej procesných práv, než pri striktnom dodržaní postupu pri rozhodovaní o zmene žaloby
v zmysle § 142 ods. 1 CSP, podľa ktorého o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na
pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne
po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

35. Žalovaná ďalej v súvislosti s námietkou pripustenia zmeny žaloby súdom prvej inštancie na
pojednávaní pred vyhlásením rozsudku s tým, že súd prvej inštancie jej neposkytol požadovanú 10-
dňovú lehotu na sumarizáciu návrhov na doplnenie dokazovania, uviedla, že nemožno pričítať na jej
škodu,pokiaľkonajúcisúddisponujenávrhomnazmenužalobyistýčasprednariadenýmpojednávaním,
oktorejvšaknerozhodnedotohtopojednávania;ďalejuviedla,žedopripusteniazmenyžalobynevedela,

o akom návrhu žalobcu sa bude rozhodovať a tak nebolo v jej možnostiach pripraviť si obranu a
navrhnúť prípadné dôkazy. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, žalobca navrhol zmenu žaloby podaním
zo dňa 14.2.2024, na ktoré reagovala žalovaná podaním zo dňa 5.3.2024. Súd prvej inštancie potom
v súlade s § 142 ods. 1 CSP rozhodol o čiastočnej prípustnosti zmeny žaloby na pojednávaní dňa
25.4.2024, ktoré nasledovalo bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo

pojednávania. Pravdivý je poukaz žalovanej, že zmena žaloby bola navrhnutá niekoľko rokov od podania
žaloby. Uvedený poukaz však nemá vplyv na možnosť podania návrhu na zmenu žaloby, o čiastočnej
prípustnosti ktorej rozhodol súd prvej inštancie. Súhlas žalovanej so zmenou žaloby pritom nebol
podmienkou jej pripustenia. Na uvedenom základe teda nemožno skonštatovať, že by zo strany súdu
prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že v súvislosti s rozhodnutím

o čiastočnom pripustení zmenenej žaloby bolo žalovanej znemožnené uskutočňovanie jej patriacich
procesných práv. Žalovaná sa totiž k návrhu na zmenu žaloby vyjadrila v podaní zo dňa 5.3.2024. Pokiaľ
v odvolaní namietla, že v požadovanej 10-dňovej lehote chcela zosumarizovať návrhy na doplnenie
dokazovania, tak uvedená námietka ostala iba vo všeobecnej rovine, keď v odvolaní neuviedla, aké
konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania nemohla pre neposkytnutie požadovanej lehoty urobiť.

Na pojednávaní dňa 25.4.2024 pri žiadosti o poskytnutie lehoty 10 dní pritom uviedla, že by išlo o
výsluch bývalej mzdovej účtovníčky žalovanej D. D. ako svedkyne, ktorá prišla na chybu v pracovnej
zmluve žalobcu (preklep v dátume), prípadne ďalších zamestnancov žalovanej, ktorí by potvrdili, že sa
so žalobcom rozprávali o tom, že každý z nich má dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú a tedaže táto skutočnosť musela byť žalobcovi známa. Uvedený návrh na doplnenie dokazovania súd prvej
inštancie zamietol, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil ako na pojednávaní (čo je
zrejmé zo zápisnice z pojednávania), tak aj v napadnutom rozsudku, ako uviedol odvolací súd vyššie.

36. V ďalšej časti odvolania sa žalovaná zaoberala korešpondenciou žalobcu (listy
adresované žalovanej, inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni) s poukazom na čas, kedy začal žalobca
tvrdiť, že jeho pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla
k takémuto postoju. Záver súdu prvej inštancie, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi

žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017 nedošlo k dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú a preto
k skončeniu pracovného pomeru uplynutím doby nedošlo, však nebol závislý od tvrdení žalobcu v
označenej korešpondencii, ani od jeho prípadnej motivácie a ani od času takýchto tvrdení.

37. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení,
že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z 20.7.2017

nebol skončený a doposiaľ trvá. Mal za to, že takáto žaloba o určenie existencie pracovného pomeru
je procesne prípustnou určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Pokiaľ žalobca tvrdil, že
pracovný pomer medzi ním a žalovanou naďalej (stále) trvá a tým, že žalovaná trvanie tohto pracovného
pomeru poprela, je právne postavenie žalobcu neisté a preto podaná určovacia žaloba je vhodným
procesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty žalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku

medzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy.
Žalobcatakmápodľasúduprvejinštancieprávnyzáujemnapožadovanomurčeníatentozáujemmožno
vyhodnotiť ako naliehavý v zmysle § 137 písm. c) CSP. Žalovaná v odvolaní nenamietla a nerozporovala
uvedený záver súdu prvej inštancie. Pokiaľ vo vzťahu k danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu
na požadovanom určení namietla skutočnosť, že žalobca prezentoval svoju vôľu u žalovanej nepracovať

s ohľadom na jeho nástup na čiastočný invalidný dôchodok, že jeho žalobné návrhy nesmerovali k tomu,
že má záujem u žalovanej pracovať, resp. smerovali k tomu, že pracovný pomer skončil, že žalobca
nikdy neuskutočnil kroky smerujúce k tomu, že chce nastúpiť do práce alebo k tomu, aby mu žalovaná
pridelila ako zamestnávateľ prácu, že prijal od žalovanej na účet poslednú mzdu spolu s preplatením
nevyčerpanej dovolenky, že odovzdal pracovné pomôcky a že prezentoval, že má záujem na určení

skončenia pracovného pomeru k ním zvolenému dátumu, tak uvedenou argumentáciu nespochybnila
odôvodnený záver súdu prvej inštancie ohľadom danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na
určení, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z
20.7.2017 nebol skončený a doposiaľ trvá. Pri neistom právnom postavení žalobcu totiž ním požadované
určenie odstraňuje stav právnej neistoty. Na uvedenom nič nemení ani prípadný úmysel riadne skončiť

trvajúci pracovný pomer.

38. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal
s procesnou argumentáciou strán sporu, vychádzajúc z konania, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, akých nárokov sa žalobca

v konaní domáhal, aké dôkazné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany strany použili;
ďalej vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vyjadril sa k
procesu vykonaného dokazovania a vysvetlil, ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje závery
zrozumiteľne v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných
argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany

sporu na spravodlivý proces.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenejv§255ods.1CSPvspojenís§262ods.1a§396CSP.Vodvolacomkonaníplneúspešnému
žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).