Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/102/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121211542
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121211542.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne Barborka hypericum,
n.o., so sídlom v Rožňave na Slnečnej ulici č. 1662/16, IČO: 52 135 322, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Steiner & Associates s.r.o., IČO: 36 864 081, so sídlom v Košiciach na Plávkovej ulici
č. 2 proti žalovanému Košickému samosprávnemu kraju so sídlom v Košiciach na Námestí Maratónu
mieru č. 68/1, IČO: 35 541 016, zastúpeného advokátskou kanceláriou doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. &
Associates, s.r.o., IČO: 52 651 258, so sídlom v Košiciach na Hlavnej ulici č. 25 o zaplatenie finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského

súdu Košice č.k. 35C/3/2022 - 320 zo dňa 11.3.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 35C/3/2022 - 320 zo dňa 11.3.2024 vo výroku
I. a vo výroku III.

II.Priznáva žalobkyniprotižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 35C/3/2022 - 320 zo dňa 11.3.2024
výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni doplatok finančného príspevku na prevádzku na rok
2021 na žalobkyňou prevádzkovaný domov sociálnych služieb v sume 21.319,44 Eur a na žalobkyňou

prevádzkované zariadenie podporovaného bývania v sume 40.225,16 Eur, to všetko do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Výrokom III. priznal žalobkyni
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,42 %, o výške ktorých bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1, § 10 ods. 1, 2 zák. č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších
územných celkov (zák. o samosprávnych krajoch), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, 3 zák. č. 446/2001 Z.z.

o majetku vyšších územných celkov, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, 3, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 4, § 12 ods.
1, § 71 ods. 3, § 72 ods. 3, 4, 5, § 75 ods. 3, 14, § 77 ods. 1, 2, 3 v znení do 31.12.2021, ods. 3
v znení od 1.1.2022, § 77 ods. 4, 5 v znení do 31.12.2021, ods. 5 v znení od 1.1.2022, ods. 6, 7, 8,
9, 10, 11, § 88 písm. h) zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, § 51 Občianskeho zákonníka
(OZ), § 137 písm. c), d), § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, § 232 ods. 3, § 255
ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania je
nárok žalobkyne ako neverejnej poskytovateľky sociálnych služieb, ktorá neposkytuje sociálnu službu

s cieľom dosiahnuť zisk, na doplatenie finančného príspevku zo strany žalovaného na prevádzku
žalobkyňou poskytovanej sociálnej služby - domov sociálnych služieb a zariadenie podporovaného
bývania, ktorého poskytovanie patrí do tzv. originálneho výkonu samosprávy samosprávneho kraja.
Konštatoval, že považoval za nesporné, že žalobkyňa je neziskovou organizáciou zriadenou v súladeso zákonom č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby,
teda nemôže pri svojej činnosti vo verejnom záujme pri poskytovaní sociálnych služieb vytvárať zisk.
Prípadný zisk musí byť rozdelený v každom účtovnom období a nemôže tento zisk ponechávať na

financovanie ďalšieho obdobia. Je nesporné, že žalobkyňa ako nezisková organizácia je tak odkázaná
na financovanie od samotných poskytovateľov sociálnych služieb a od príspevkov, ktoré jej poskytuje
žalovaný na základe písomnej zmluvy uzatvorenej podľa ust. § 51 OZ, ktorá sa uzatvára každoročne
na obdobie príslušného rozpočtového roka. Uviedol, že z predložených zmlúv o poskytovaní finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby a ich dodatkov jednoznačne vyplýva, že pri

zachovaní doterajšieho počtu prijímateľov sociálnych služieb, a to pre 6 osôb v domove sociálnych
služieb a pre 15 osôb v zariadení podporovaného bývania, žalovaný poskytol na obdobie od 1.1.2021 do
31.12.2021 žalobkyni príspevok na financovanie sociálnych služieb pre porovnanie s predchádzajúcimi
rokmi v podstatne nižšom rozsahu. Na rok 2019 žalovaný žalobkyni poskytol finančný príspevok
84.068,24 Eur, v roku 2020 to bol príspevok 74.357,40 Eur, pričom Zmluvou o poskytovaní finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby zo dňa 21.12.2020 č. 7377/2020/OSV-44965 a

Dodatku č. 1 k zmluve č. 7377/2020/OSV-44965 o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby zo dňa 15.4.2021 na obdobie od 1.1.2021 do 31.12.2021 sa žalovaný
zaviazal poskytnúť žalobkyni ako neverejnej poskytovateľke sociálnych služieb príspevok na prevádzku
poskytovaných sociálnych služieb len v sume 49.938,12 Eur. Za sporné považoval, či výška finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby na obdobie od 1.1.2021 do 31.12.2021, určená

zmluvou a jej dodatkom, zodpovedá výške príspevku, ktorý určuje zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych
službách. Strany sporu učinili v konaní sporným, či je žalobkyňou zvolený typ žaloby správne zvolený
procesný nástroj ochrany jej práv, či je vôbec možné zo strany súdu zasiahnuť do vzťahu medzi stranami
sporu a autoritatívnym súdnym rozhodnutím určiť výšku finančného príspevku, keďže predmetný
zmluvný vzťah medzi stranami sporu je súkromnoprávnym vzťahom, či žalobkyňa uzatvorila zmluvu

o poskytovaní finančného príspevku v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, a či v prípade
nesúhlasu neverejného poskytovateľa sociálnych služieb s výškou dojednaného finančného príspevku,
je možné sa domáhať ochrany práv podaním žaloby o nahradenie prejavu vôle súdom. Žalobkyňa
k námietkam žalovaného uviedla, že žalobu od samého počiatku koncipovala ako žalobu na plnenie
v zmysle ust. § 137 písm. a) CSP. Keďže žalovaný určil výšku finančného príspevku na obdobie od

1.1.2021 do 31.12.2021 v rozpore so zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a odmietol svoj
postup pri jeho určení na rok 2021 zmeniť, domáhala sa ochrany na súde podaním návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorému Krajský súd v Košiciach vyhovel a neodkladným opatrením uložil
žalovanému povinnosť uhrádzať mesačnú splátku úhrady finančného príspevku na prevádzku sociálnej
služby v sume 6.169,45 Eur a následne touto žalobou sa domáha vyplatenia zákonom stanovenej výšky

príspevku podľa zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s
argumentáciou žalovaného, že v danom prípade ide o žalobu podľa ust. § 137 písm. c) CSP alebo
o žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa ust. § 137 písm. d) CSP a vzhľadom na jej charakter
a formulovaný petit podanú žalobu považuje za žalobu na plnenie podľa ust. § 137 písm. a) CSP.
Konštatoval, že v danom prípade nemôže ísť o žalobu podanú podľa § 137 písm. c) CSP, nakoľko k

porušeniu práva už došlo, pričom predmetnou žalobou sa žalobkyňa nedomáha určenia, či tu právo
na poskytovanie finančného príspevku na prevádzku je alebo nie je, nakoľko nesporne žalobkyňa
ako neverejná poskytovateľka sociálnych služieb má nárok na príspevok od žalovaného podľa zák.
č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, a podľa jej tvrdení poskytnutý finančný príspevok žalovaným
nezodpovedá zákonnej výške. Uviedol, že samotná žalobkyňa v bode 11. článok I. na str. 7 svojej žaloby

uvádza, že sa domáha žalobou dofinancovania poskytovania sociálnych služieb v jej zariadeniach oproti
výške, ktorú protiprávne vypočítal a zmluvne sa zaviazal uhradiť žalovaný na rok 2021. Z rovnakého
dôvodu nemôže ísť v prejednávanom prípade ani o žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa §
137 písm. d) CSP. Navyše žaloba na určenie právnej skutočnosti je prípustná len za predpokladu,
že jej prípustnosť vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva), čo nie je tento prípad.

Uviedol, že v posudzovanom spore neprichádza do úvahy ani žaloba na nahradenie prejavu vôle
a žaloba na plnenie je vhodne zvoleným prostriedkom žalobkyne na ochranu jej porušeného práva.
Poukázal na to, že žalobkyňa v žalobe tvrdí, že žalovaný sa dopúšťa protiprávneho konania tým,
že základné ukazovatele finančného príspevku vo vlastných zariadeniach (najmä priemerné bežné
výdavky) vypočítava protiprávnym spôsobom tak, že do nich nezapočítava všetky výdavky, ktoré doň

majú patriť, čím poníži výšku priemerných bežných výdavkov a tak aj celú finálnu výšku finančného
príspevku na prevádzku. Žalovaný do priemerných bežných výdavkov vo svojich zariadeniach zarátava
výdavky nie na všetkých zamestnancov poskytujúcich sociálne služby, ale iba na zamestnancov v
prepočte na minimálny normatív počtu zamestnancov (podľa prílohy č. 1 zák. č. 448/2008 Z.z.).Správne by mal žalovaný do priemerných bežných výdavkov započítavať reálne vyplatené mzdy
a odvody všetkých zamestnancov poskytujúcich sociálne služby vo svojich zariadeniach sociálnych
služieb. Príloha č. 1 zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách (tzv. maximálny počet prijímateľov

sociálnej služby na jedného zamestnanca a minimálny percentuálny podiel odborných zamestnancov
na celkovom počte zamestnancov) nebola prijatá za účelom výpočtu príspevku na prevádzku, ale
iba ako zákonodarcom stanovený minimálny personálny normatív počtu zamestnancov, ktorý musí
každý poskytovateľ sociálnych služieb dodržať v prepočte na počet prijímateľov sociálnych služieb,
aby bola zabezpečená aspoň minimálna kvalita sociálnej služby. Samotný žalovaný podľa žalobkyne

pritom tento minimálny normatív prekračuje, keďže je nepostačujúci na kvalitné poskytovanie sociálnych
služieb - v každom porovnateľnom zariadení žalovaného pracuje pri poskytovaní sociálnej služby
počet zamestnancov poskytujúcich sociálne služby ďaleko prevyšujúci minimálny personálny normatív.
Avšak do priemerných bežných výdavkov započítava žalovaný len časť z týchto zamestnancov po
prepočítanínaminimálnypersonálnynormatívnajednéhoprijímateľa.Uvedenéznamená,žeprijímatelia
sociálnych služieb dostanú u verejného poskytovateľa sociálnych služieb (žalovaného) oveľa vyššiu

osobnú starostlivosť, pretože táto je plne financovaná žalovaným, kým žalobkyni žalovaný vypláca
príspevok vypočítaný iba z minimálneho personálneho normatívu, a tak žalobkyňu núti okresať svojich
zamestnancov na minimálny personálny normatív. Poskytovanie sociálnej služby zamestnancami v
prepočte na minimálny personálny normatív však postačuje iba na minimálne prežitie zariadenia
sociálnych služieb, nie na skutočne kvalitne poskytnutú sociálnu službu pre prijímateľa. Má za to, že

zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách neumožňuje žalovanému svojvoľne do výšky priemerných
bežných výdavkov započítavať iba zamestnancov na minimálny personálny normatív - personálny
normatív bol zákonodarcom zavedený pre zabezpečenie minimálnej kvality sociálnej služby, nie na
účely výpočtu finančného príspevku na prevádzku, t.j. na tieto účely minimálny personálny normatív
nemožno použiť. To, že žalovaný postupuje vyššie opísaným spôsobom, t.j. vypočítaval priemerné

bežné výdavky za rozhodné obdobie od 1.1.2021 do 31.12.2021 iba z minimálneho personálneho
normatívu považoval za nespornú skutočnosť medzi sporovými stranami. Daná skutočnosť jednoznačne
vyplýva z Usmernenia žalovaného č. 8/2015, jeho Dodatku č. 1 zo dňa 22.2.2021 a zo samotného
vyjadrenia žalovaného k žalobe. V danom prípade skutočnosť, že tento postup žalovaného nemá
oporu v zákone č. 448/2008 Z.z., konkrétne v ust. § 77 ods. 3, deklarovalo vo svojom stanovisku aj

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 2.2.2021, ktoré uviedlo, že na účely určenia
výšky finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby na príslušný rozpočtový
rok je potrebné do bežných výdavkov na porovnateľnú sociálnu službu poskytovanú v pôsobnosti
vyššieho územného celku za predchádzajúci rozpočtový rok, v nákladovej položke „mzdy a odvody“
zahrnúť mzdové prostriedky a odvody (kategória 610 a 620 rozpočtovej klasifikácie výdavkov) vyplatené

zamestnancom zariadení sociálnych služieb (porovnateľného druhu sociálnej služby, formy sociálnej
služby a kapacity zariadenia) s plným fondom pracovného času a vyplatené zamestnancom zariadení
sociálnychslužieb(porovnateľnéhodruhusociálnejslužby,formysociálnejslužbyakapacityzariadenia),
ktorí pracujú na skrátený úväzok. To znamená, že na účely určenia výšky finančného príspevku na
prevádzku poskytovanej sociálnej služby na príslušný rozpočtový rok je potrebné vychádzať z reálne

vyplatených miezd a odvodov všetkým zamestnancom zariadenia sociálnych služieb (porovnateľného
druhu sociálnej služby, formy sociálnej služby a kapacity zariadenia) v pôsobnosti vyššieho územného
celku za predchádzajúci rozpočtový rok. Podľa názoru ministerstva nie je možnosť na účely určenia
výšky finančného príspevku vychádzať len z minimálneho normatívu počtu zamestnancov pre daný druh
a formu sociálnej služby podľa prílohy č. 1 k zákonu o sociálnych službách, ktorý v prílohe upravuje

maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca a minimálny percentuálny
podiel odborných zamestnancov na celkovom počte zamestnancov podľa jednotlivých druhov sociálnej
služby, resp. druhov zariadení a cieľovej skupiny v týchto zariadeniach. Ministerstvo v tejto súvislosti
uviedlo, že „personálny normatív“ predstavuje minimálny personálny normatív, ktorý na účely vzniku
a trvania oprávnenia poskytovať sociálnu službu zabezpečuje minimálnu požiadavku na početnosť

personálneho zabezpečenia poskytovania sociálnej služby v rámci plnenia personálnych požiadaviek
na jej poskytovanie, a nie tak ako si to vykladá žalovaný. Navyše žalobkyňa ako dôkaz, že žalovaný
pri výpočte finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby nepostupuje zákonom
predpísaným spôsobom, predložila do konania odpovede všetkých ostatných vyšších územných celkov
SR, ktoré vo svojich odpovediach zhodne uviedli, že do priemerných bežných výdavkov vo vlastných

zariadeniach započítavajú mzdy a odvody všetkých zamestnancov poskytujúcich sociálne služby, t.j.
výdavky na týchto zamestnancov nijakým spôsobom neupravujú na minimálny personálny normatív,
resp. 10 % nad minimálny personálny normatív. Bola toho názoru, že pôvodné znenie ust. § 77 ods.
3 zák. č. 448/2008 Z.z. (pred prijatím novely zákona o sociálnych službách zák. č. 484/2021 Z.z. )nepripúšťalo iný výklad, definíciu bežných výdavkov, nakoľko predmetnou novelou zákona o sociálnych
službách došlo jedine k odstráneniu pochybností interpretačnej praxe pri posudzovaní obsahu a rozsahu
pojmu„bežnévýdavky“.Podporneuviedla,žezosamotnejdôvodovejsprávynovelyzákonajezrejmé,že

takto explicitne koncipovaná právna úprava mala zabrániť neželanej interpretačnej praxi, pri ktorej vyšší
územný celok nevykazoval na účely výšky finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej
služby reálne vynaložené bežné výdavky na všetkých zamestnancov sociálnej služby poskytovanej v
zariadeniach sociálnej služby, ale len pomernú časť vynaložených bežných výdavkov prepočítanú na
tzv. personálny normatív pre konkrétny druh sociálnej služby, resp. konkrétny druh zariadenia, určený

podľa prílohy č. 1 k zákonu - maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca a
minimálny percentuálny podiel odborných zamestnancov na celkovom počte zamestnancov ustanovený
v prílohe č. 1 k zákonu. Súd prvej inštancie uzavrel, že postup žalovaného pri výpočte finančného
príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby bol v rozpore so zákonom o sociálnych službách,
atedažalovanýurčilvýškufinančnéhopríspevkuvnesprávnejvýške.Vzhľadomnafinančnúodkázanosť
žalobkyne na poskytnutie príspevku od žalovaného sa súd prvej inštancie nestotožnil ani s námietkou

žalovaného, že ak žalobkyňa nesúhlasila s výškou poskytnutého príspevku, uzavrela zmluvu v tiesni
a za nápadne nevýhodných podmienok, mala právo od zmluvy odstúpiť, tak ako to predpokladá ust.
§ 49 OZ. Uviedol, že žalobkyňa v konaní predložila súdu výpočet výšky príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby na rok 2021, kedy mala obdržať od žalovaného finančný príspevok v sume
111.482,72 Eur (príspevok na prevádzkovaný domov sociálnych služieb vo výške 36.628,44 Eur a na

prevádzkované zariadenie podporovaného bývania v sume 74.854,28 Eur). Konštatoval, že žalovaný
v konaní nerozporoval žiadnym relevantným spôsobom výpočet príspevku a nenavrhol vykonať
akékoľvek dokazovanie v tomto smere. Potvrdil, že žalobkyni poskytol na rok 2021 na domov sociálnych
služieb sumu 15.309,- Eur a na zariadenie podporovaného bývania sumu 34.629,12 Eur, a z tohto
dôvodu namietal, že žaloba je nedôvodná prinajmenšom v časti, v ktorej poskytol žalobkyni plnenia zo

zmluvy o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku poskytovaných asociálnych služieb. Súd prvej
inštancie tak vychádzal z výpočtu finančného príspevku, ktorý predložila žalobkyňa a podložila listinnými
dôkazmi a zaviazal žalovaného k povinnosti doplatiť žalobkyni finančný príspevok na prevádzku na
rok 2021 na žalobkyňou prevádzkovaný domov sociálnych služieb v sume 21.319,44 (t.j. rozdiel medzi
žalobkyňou tvrdenou správnou výškou príspevku v sume 36.628,44 Eur a sumou reálne žalovaným

poskytnutou v sume 15.309,- Eur) a na žalobkyňou prevádzkované zariadenie podporovaného bývania
v sume 40.225,16 Eur (t.j. rozdiel medzi žalobkyňou tvrdenou správnou výškou príspevku v sume
74.854,28 Eur a sumou reálne žalovaným poskytnutou v sume 34.629,12 Eur ), a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP. Žalobkyňa mala úspech len
čiastočný, a to v časti zaplatenia istiny 61.544,60 Eur a neúspech v časti zaplatenia istiny 49.938,12 Eur,

čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení úspešnosť žalobkyne v rozsahu 55,21 % a jeho neúspech
v rozsahu 44,79 %. Žalobkyni, ktorá bola v spore čiastočne úspešná tak vznikol v tomto konaní nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 10,42 %, predstavujúci pomer medzi jej úspechom a neúspechom
v spore. Na záver uviedol, že vzhľadom na dodržanie formálneho postupu pri vyplácaní priznaného
peňažného nároku zo strany žalovaného, uložil v súlade s ust. 232 ods. 3 CSP žalovanému lehotu na

plnenie 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok považuje za výsledok absolútne nesprávneho právneho

posúdenia, ktoré pramení z arbitrárneho nerešpektovania zásad súkromného práva. Súd prvej inštancie
posúdil právny vzťah strán sporu výlučne skrz občianskoprávny inštitút súkromnoprávneho vzťahu,
avšak aj napriek tomu žalovaného nepochopiteľne zaviazal k zaplateniu príspevku na žalobkyňou
prevádzkovaný Domov sociálnych služieb v sume 21.319,44 Eur a na žalobkyňou prevádzkované
zariadenie podporovaného bývania v sume 40.225,16 Eur. Poukázal na to, že súd prvej inštancie

konštatoval, že sa jedná o súkromnoprávny vzťah a že v danom prípade právnym dôvodom plnenia je
nepomenovaná zmluva uzatvorená medzi stranami sporu podľa § 51 OZ, ktorá v spojení s jej dodatkom
jeplatná.Súdprvejinštanciesavšakužďalejnezaoberaltým,žežalovanýplnilžalobkynivzmysleplatne
uzatvorenej zmluvy a jej dodatku. Zmluva spolu s dodatkom nebola nikdy zrušená, pričom iný právny
titul, na základe ktorého by bolo možné priznať finančné plnenie nad rozsah zmluvného dojednania

plnenia podľa jeho názoru nie je daný. V prípade, ak sa žalobkyňa domnievala, že výška finančného
príspevku nebola určená v zmluve a v dodatku v správnej výške, mala zvoliť iný spôsob právnej ochrany,
nakoľko žaloba „o zaplatenie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby“ je
nedôvodná na základe toho, že žalovaný finančný príspevok žalobkyni vyplatil v plnej výške podľa platneuzatvorene zmluvy a jej dodatku. Namieta, že mu nie je zrejmé, či ide o žalobu podanú v súlade s § 137
písm. c) CSP, alebo o žalobu na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. Súd prvej inštancie konštatoval,
že sa jedná o žalobu na plnenie. Zároveň konštatoval, že právo uplatňované žalobou na plnenie je

právo už existujúce, ktoré bolo porušené. Žalovaný má za to, že v danom prípade právo na plnenie
vyplýva z právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným, ktoré bolo založené na základe zmluvy
a dodatku, avšak toto existujúce právo nebolo porušené, nakoľko žalovaný vyplatil žalobkyni plnú výšku
finančného príspevku podľa uzatvorenej zmluvy a jej dodatku. Je presvedčený, že žalobkyňa v prípade
nesúhlasu s výškou poskytnutého príspevku sa svojej ochrany mala domáhať žalobou o nahradenie

prejavu vôle a žiadať súd, aby uložil žalovanému povinnosť uzavrieť zmluvu o poskytovaní finančného
príspevku na sociálne služby (prípadne dodatku), s obsahom ktorého sa žalobkyňa domáha. Poukázal
aj na to, že z konštatovania súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný v prípade neuzatvorenia zmluvy
o poskytnutí finančného príspevku nemá povinnosť žiaden finančný príspevok žalobkyni vyplácať.
Preto analogicky vyplýva, že žalovaný ani nemá povinnosť plynúcu zo žiadneho právneho titulu na
doplatenie súdom priznanej výšky finančného príspevku pre žalobkyňu. Ďalej uviedol, že ako vyšší

územný celok poskytuje finančný príspevok neverejnému poskytovateľovi na prevádzku poskytovanej
sociálnej služby vždy na kalendárny rok, pričom na účel stanovenia výšky finančného príspevku
vychádza vyšší územný celok z priemerných bežných výdavkov za predchádzajúci rozpočtový rok.
Tieto priemerné bežné výdavky vyšší územný celok zverejní najneskôr do konca februára príslušného
rozpočtového roka. Výška finančného príspevku, ktorý je povinný žalovaný žalobkyni poskytovať na

prevádzku poskytovanej sociálnej služby nie je pevne stanovená na neurčité obdobie, ale stanovuje sa
zákonom predpísaným postupom vždy na obdobie bežného rozpočtového roka. Zdôraznil, že poskytuje
žalobkyni finančné príspevky na kalendárny rok a výška tohto finančného príspevku variuje, keďže je
závislá od priemerných bežných výdavkov, priemerných príjmov z poskytnutého finančného príspevku
a priemerných skutočne dosiahnutých príjmov z platenia úhrady na sociálnu službu poskytovanú

v pôsobnosti vyššieho územného celku za predchádzajúci rozpočtový rok. Z takto stanoveného postupu
pri výpočte finančného príspevku neverejným poskytovateľom vyplýva, že je vylúčené, aby bolo možné
stanoviť konkrétnou pevnou sumou výšku finančného príspevku, ktorý má povinnosť žalovaný poskytnúť
žalobkyni na obdobie niekoľkých rokov, resp. na obdobie, ktoré prechádza z jedného kalendárneho
roka do druhého. Je teda zrejmé, že ani samotná žalobkyňa nemá pochybnosti o tom, že výška

finančného príspevku sa určuje na kalendárny rok a je závislá od premenlivých faktorov. Súd prvej
inštancie opomenul potrebu zohľadniť túto vyššie uvedenú skutočnosť, a taktiež samotný názov
„finančný príspevok“ nie je možné poňať tak, že jedine na základe takto poskytnutého príspevku je
žalobkyňa schopná ďalšieho fungovania. Žalovaný poskytuje žalobkyni finančný príspevok, teda jedná
sa o jednu z možností financovania žalobkyne. Žalobkyňa preto nemôže preniesť celú zodpovednosť

za jej existenciu a fungovanie na žalovaného. Výška príspevku je preto zákonná a určená v súlade
s kritériami uvedenými v § 77 zákona o sociálnych službách, pričom uvádzané stanovisko Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 2.2.2021 nie je právne záväzným a ministerstvo nemá žiadnu
právomoc, ktorá by mu umožňovala zasahovať do výpočtu výšky finančného príspevku. Zdôraznil,
že nemôže obchádzať kogentné ustanovenia zákona o sociálnych službách tým, že si zvolí zjavne

nevhodný spôsob ochrany svojich práv. Uviedol, že právnym dôvodom na poskytnutie finančného
príspevku je podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách písomná zmluva, ktorú samosprávny
kraj uzatvára s neverejným poskytovateľom sociálnych služieb v súlade s § 81 písm. h) bod 1 zákona
o sociálnych službách. Výšku príspevku považuje žalovaný za zákonnú a určenú v súlade s kritériami
uvedenými v § 77 zákona o sociálnych službách. Do pozornosti dal aj rozsudok Mestského súdu

Košice sp. zn. 36C/3/2022 zo dňa 15.2.2024, ktorý v obdobnej prejednávanej veci žalobu žalobcu
(iného neverejného poskytovateľa sociálnych služieb) o zaplatenie finančného príspevku na prevádzku
poskytovanejsociálnejslužbyzamietol,nakoľkomaljednoznačnezato,žemedzižalobcomažalovaným
sa jedná o súkromnoprávny vzťah, dôvodom plnenia je nepomenovaná zmluva uzatvorená medzi
stranami sporu podľa § 51 OZ, pričom iný právny titul, na základe ktorého by bolo možné priznať

finančné plnenie nad rozsah zmluvného dojednania plnenia, nie je daný. Má za to, že bez uzatvorenej
zmluvy o poskytnutí finančného príspevku, sa tento finančný príspevok vyplácať nemôže, keďže nárok
vzniká najskôr odo dňa uzatvorenia zmluvy o poskytovaní finančného príspevku. Zdôraznil, že zákon
o sociálnych službách v súvislosti s poskytovaním a financovaním finančného príspevku na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby, upravuje kontraktačnú povinnosť, t.j. povinnosť uzatvoriť písomnú zmluvu

medzi oprávnenými subjektami. Až jej uzatvorením vzniká v danom prípade žalovanému povinnosť
poskytnúť finančný príspevok. Dal do pozornosti, že ak § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách
explicitne viaže vznik právneho nároku na uzavretie nepomenovanej zmluvy medzi stranami sporu
a v danom prípade zmluva uzatvorená medzi stranami sporu bola na sumu 49.938,12 Eur, z toho nadomov sociálnych služieb 15.319 Eur a na zariadenie podporovaného bývania 34.629,12 Eur v znení
jej dodatku, ktorá bola nepochybne žalobkyni poskytnutá a pokiaľ žalobkyňa žiadala o doplatenie
finančného príspevku v sume 21.319,44 Eur a na prevádzkovanie zariadenia podporovaného bývania

v sume 40.225,16 Eur v danom prípade neexistuje právny dôvod na vyhovenie žaloby. Tvrdí, že vzťah
ohľadom určenia výšky finančného príspevku nie je súkromnoprávny, jedná sa o vzťah verejný, o ktorom
nerozhoduje súd v civilnom konaní, pretože toto rozhodovanie nepatrí do právomoci súdu v civilnom
konaní podľa § 3 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne. Zároveň žiadal nahradiť trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania. Eventuálne navrhol,

aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné
rozhodnutie.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že takmer všetky tvrdenia žalovaného už
boli prednesené v súdnom konaní a súd prvej inštancie k nim zaujal stanovisko. Poukázala na to,
že predmetom súdneho sporu nie je poskytnutie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej

sociálnej služby na základe štandardnej súkromnoprávnej nepomenovanej zmluvy podľa § 51 OZ,
pred podpísaním ktorej štandardne prebieha negociačný proces. Žalovaný v roku 2021 s neverejnými
poskytovateľmi v svojej pôsobnosti nenegocioval – ponúkol vypracovanú zmluvu na výšku finančného
príspevku na prevádzku, ktorého výšku si sám určil a ponúkol ju žalobkyni spôsobom „buď to podpíšeš
alebo nedostaneš nič“. Táto neštandardnosť predmetnej zmluvy o poskytnutí finančného príspevku

na prevádzku poskytovanej sociálnej služby je daná preto, lebo zákonodarca v ustanovení § 75
ods. 3 písm. a) zákona o sociálnych službách ukladá povinnosť žalovanému príspevok žalobkyni
poskytnúť, t.j. na základe zákona. Zmluvné strany sa teda nerozhodujú slobodne, či vstúpia do
zmluvného vzťahu, nakoľko zákonodarca uložil povinnosť poskytnúť finančný príspevok na prevádzku
len tomu samosprávnemu kraju, v ktorého pôsobnosti poskytuje žalobkyňa sociálne služby. V § 75

ods. 14 zákona o sociálnych službách zákonodarca špecifikoval, že príspevok sa poskytuje na základe
súkromnoprávnej zmluvy a vo výške určenej podľa § 77 zákona o sociálnych službách. Zákonodarca
teda znovu zasiahol do zmluvnej autonómie sporových strán, kedy uložil žalovanému povinnosť určiť
základnú náležitosť zmluvy – výšku finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby
podľa zákona o sociálnych službách, čím vniesol do predmetnej súkromnoprávnej zmluvy regulatívny

prvok, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu (ani negociáciou) odkloniť. Žalovaný to však urobil a to
spôsobom, kedy pri výpočte údajov z vlastných zariadení umelo nezapočítal do svojich výdavkov
všetky výdavky, ktoré tam patrili. Má za to, že predmetná zmluva, hoci má charakter súkromnoprávnej
zmluvy, musela dodržať zákonom určené náležitosti, ktoré zo strany žalovaného dodržané neboli a preto
tento stav môže napraviť súd. Práve skutočnosť, že výška finančného príspevku na prevádzku musí

byť v danej zmluve určená podľa zákona, odôvodňuje poskytnutie súdnej ochrany žalobkyni, keďže
došlo k porušeniu jej práv na prevádzku a zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb občanom
Košického samosprávneho kraja za rovnakých podmienok ako ich poskytuje samotný žalovaný vo
svojich zariadeniach. K námietke žalovaného, že zmluva o poskytnutí finančného príspevku na rok
2021 nebola zrušená ani od nej nebolo odstúpené, bola naplnená, čím poukázal na neexistenciu

titulu na priznanie doplatenia finančného príspevku na prevádzku, k tomu žalobkyňa uviedla, že súd
prvej inštancie svojim právnym posúdením naplnil Ústavným súdom SR judikovaný právny princíp,
ktorý preferuje ponechanie platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou (I. ÚS 242/07), to znamená, že
súd prvej inštancie správne nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi sporovými
stranami, pretože jednoducho preferoval výklad v prospech jej platnosti. V prípade odstúpenia od

zmluvy žalobkyňou by sa musela domáhať poskytnutia finančného príspevku od žalovaného súdnou
cestou. K tvrdeniu žalovaného, že sa žalobkyňa údajne mala domáhať uzatvorenia dodatku k zmluve
o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku na správnu výšku žalobou na nahradenie prejavu
vôle a nie žalobou na plnenie, k tomu uviedla, že zákon o sociálnych službách neobsahuje žiadne
ustanovenie, ktoré by umožňovalo domáhať sa zvýšenia príspevku tzv. žalobou na nahradenie prejavu

vôle, pričom medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo ani k dohode o budúcej zmluve, ktorá by zakladala
možnosť domáhania sa uzatvorenia dodatku ohľadne dofinancovania finančného príspevku. Poukázala
na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý jednoznačne uviedol, že domáhať sa nahradením prejavu
vôle je možné len v prípadoch, ak je to uvedené v právnom predpise, vyplýva to z dohody strán alebo
z rozhodnutia orgánu. Najvyšší súd ďalej uviedol, že v zákone možnosť domáhať sa nahradenia prejavu

vôle musí byť výslovne uvedená, t.j. nestačí si domýšľať výklad zákona ale vyžaduje sa explicitne
uvedená možnosť domáhať sa plnenia nahradením prejavu vôle (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/127/2018 zo dňa 17.6.2019). Žalobkyňa neskrýva ani prekvapenie nad tvrdením žalovaného,
že výška finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby každoročne variuje a nieje možné ju stanoviť konkrétnou pevnou sumou. Zdôraznila, že výška finančného príspevku sa určuje
na jeden rok a to podľa spôsobu uvedeného v § 77 zákona o sociálnych službách. Je nesporné, že
suma určená na daný rok sa vzťahuje na celý kalendárny rok. Ide o pevnú sumu, ktorá sa pretavuje

aj do zmluvy o poskytovaní finančného príspevku na prevádzku konkrétneho príspevku na prevádzku
konkrétnym číslom. Zopakoval, že medzi sporovými stranami v roku 2021 nedošlo k negociačnému
procesu ohľadom výšky príspevku, ale žalovaný vypracoval zmluvu, vypočítal príspevok a žalobkyňa
buď podpísala predloženú zmluvu alebo dodatok č. 1 alebo nedostala nič. Zdôraznila, že rozhodne
nepodpísala dodatok č. 1 v zmluve o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku na rok 2021

slobodne a bez výhrad či pripomienok. O tom svedčí príloha č. 18 k žalobe – sprievodný list k dodatku
č. 1 zo dňa 5.5.2021, ktorého prílohou bol samotný podpísaný dodatok č. 1 obsahujúci výšku príspevku
vypočítaného žalovaným na rok 2021. Ak by nepodpísala ponúknutý dodatok č. 1, nedostala by od
žalovaného žiaden príspevok na rok 2021 a musela by sa ho domáhať súdnou cestou. Prevádzka
sociálnej služby však funguje nepretržite, teda nepočká na výsledok súdneho rozhodnutia, kým na
strane druhej, zamestnancom zariadenia sociálnych služieb treba každý mesiac vyplatiť mzdy, odvody,

taktiež treba platiť nájom, pomôcky pre prijímateľov sociálnych služieb a pod. Na tieto náklady je určený
práve finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby zo strany žalovaného. Podľa jej
názoru je napadnutý rozsudok správny, zákonný, zabezpečuje spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi
sporovými stranami a najmä v celom rozsahu rešpektuje aj právny názor originálneho tvorcu zákona
o sociálnych službách, a to Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vyjadrený v stanovisku zo

dňa 2.2.2021. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že z ust. § 75 ods. 14 zákona o sociálnych
službách je jednoznačné, že finančný príspevok je poskytovaný na základe písomnej zmluvy
uzatvorenej podľa § 51 OZ. Zákonodarca tak zreteľne hovorí o súkromnoprávnom charaktere zmluvy.

Akákoľvek polemika, že sa nejedná o súkromnoprávny vzťah je absolútne vylúčená. Samotná žalobkyňa
vo vyjadrení uvádza, že to bol zákonodarca, ktorý určil povinnosť žalovaného poskytnúť finančný
príspevok vo výške určenej zákonom, avšak na základe písomnej zmluvy a nie priamo zo zákona,
teda aj samotná žalobkyňa potvrdzuje vyslovene súkromnoprávny charakter vzťahu. Popiera, že by so
žalobkyňou neprebiehali negociácie, pričom samotná žalobkyňa v priebehu konania potvrdila, že so

žalovaným písomne komunikovala ohľadom výšky finančného príspevku, teda prebiehali negociácie.
V samotnej zmluve je uvedené, že akékoľvek zmeny a doplnenia zmluvy musia byť vo forme
očíslovaných písomných dodatkov. Z uvedeného ustanovenia zmluvy jednoznačne vyplýva možnosť
negociácií a návrhov na akékoľvek zmeny. Zdôraznil, že výška finančného príspevku nie je určená
zákonom, ale je určená na základe písomnej zmluvy. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že v zmluve o poskytnutí

finančného príspevku mala byť jeho výška dohodnutá v inej sume, nemožno sa podľa žalovaného
rozdielu medzi dohodnutou výškou finančného príspevku a sumou, o ktorej sa žalobkyňa domnieva,
že jej mala byť poskytnutá domáhať žalobou o zaplatenie finančného príspevku. Uviedol, že žalobkyňa
v žiadnom prípade nemôže obchádzať kogentné ustanovenia o sociálnych službách tým, že si zvolí
zjavne nevhodný spôsob ochrany svojich domnelých práv, a to len z dôvodu, že jej to nevyhovuje.

K argumentácii žalobkyne, že zákon o sociálnych službách neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré
by umožňovalo domáhať sa zvýšenia príspevku tzv. žalobou na nahradenie vôle, k tomu žalovaný
uvádza, že zákon o sociálnych službách vonkoncom neobsahuje ani ustanovenie, ktoré by umožňovalo
domáhať sa doplatenia poskytnutého finančného príspevku, ktorý bol jednoznačne poskytnutý na
základe samostatne uzatvorenej zmluvy podľa § 51 OZ, a preto takéto doplatenie je bez akéhokoľvek

právneho titulu. Naďalej trvá na tom, že výška finančného príspevku je zákonná a určená v súlade s
kritériami uvedenými v § 77 zákona o sociálnych službách, pričom uvádzané stanovisko Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 2.2.2021 nie je právne záväzným a ministerstvo nemá žiadnu
právomoc, ktorá by mu umožňovala zasahovať do výšky finančného príspevku. Poukázal na znenie ust.
§ 77 ods. 3 zákona o sociálnych službách v znení do 1.1.2022 a od 1.1.2022. Zdôraznil, že jednoznačne

postupoval pri poskytovaní finančného príspevku na rok 2021 v súlade so svojimi oprávneniami.
Na jeho postup pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 484/2021 Z.z., ktorým bol zmenený zákon
o sociálnych službách, nie je možné nazerať z hľadiska znenia tohto zákona od 1.1.2022. Na základe
uvedeného z jeho strany tak nedošlo k určeniu protizákonne vypočítanej výške. Na základe dodatku
poskytol žalobkyni finančný príspevok v rámci svojich možností podľa v tom čase platných ustanovení

zákona o sociálnych službách a v zmysle zákona o finančnej kontrole a audite s cieľom hospodárneho,
efektívneho, účinného a účelného využívania verejných financií. Opätovne navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobkyňu k náhrade trovprvostupňového aj odvolacieho konania, prípadne, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
a vec vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaný ničím nepreukázal, že by bol
ochotný rokovať o obsahu zmluvy, a teda umožniť negociáciu. Považuje za naivné sa domnievať, že
ak zmluva obsahuje vetu „zmeny a doplnenia zmluvy je možné robiť na základe písomných dodatkov“,
žalovaný automaticky umožňuje prepracovanie obsahu zmluvy. Preukázala, že vyzvala žalovaného na
zmenu obsahu zmluvy listom spolu s dodatkom č. 1, na ktorý dostala zamietavú odpoveď bez toho,

aby vôbec žalovaný prehodnotil svoj nesprávny výpočet výšky príspevku a ponúkol žalobkyni inú sumu.
Nikdy nepriznala, že jediným titulom na poskytnutie príspevku je zmluva, práve naopak, od žaloby
a následných vyjadrení žalobkyňa vždy argumentovala, že samotný zákon určuje výšku príspevku, ktorá
má nájsť svoje pretavenie v zmluve, čo však žalovaný porušil. Práve preto, že žalovaný porušil zákon,
dáva titul žalobe na plnenie, lebo postupom žalovaného došlo k porušeniu zákona a žalobkyňa nemá
iný možný prostriedok obrany ako žalobu na plnenie. Opätovne zdôraznila, že či už nepodpísaním

ním ponúknutej zmluvy alebo následným odstúpením od zmluvy by nedostala, resp. okamžite stratila
financovanieodžalovanéhosjedinýmnásledkom,okamžitýmzatvorenímsvojejprevádzky,prepustením
zamestnancov, vyhodením odkázaných prijímateľov sociálnych služieb na ulicu. Preto nemala na výber,
iba podpísať ponúknutú zmluvu s nesprávnou výškou príspevku, nejako prežiť daný rok a súčasne sa
domáhať dofinancovania príspevku. Poukázala aj na to, že zo samotnej dôvodovej správy k novele §

77 ods. 3 vyplýva, že sa ním odstraňuje neželená prax nezapočítavaním miezd všetkých zamestnancov
do priemerných bežných výdavkov a zo stanovísk ostatných siedmych samostatných krajov vyplýva, že
tieto aj v roku 2021 započítali do priemerných bežných výdavkov mzdy všetkých zamestnancov. Z toho
vyplýva jediný záver, že kvôli žalovanému zákonodarca zmenil znenie zákona, a to nie preto, že by ho
znenie do 31.12.2021 oprávňovalo postupovať spôsobom ako postupoval, ale preto, lebo jednoducho

žiaden orgán štátu nemal kompetenciu zasiahnuť do konania žalovaného, jedine zmena zákona alebo
súd. Hoci má za to, že neexistuje žiadna pochybnosť o tom, že žalovaný nemohol postupovať pri
výpočte príspevku v roku 2021 tak ako postupoval, akúkoľvek aj najmenšiu pochybnosť odstraňuje práve
citovaného zmluvné dojednanie z roku 2021, ktoré do zmluvy uviedol samotný žalovaný a ktorý určil,
že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným v roku 2021 bude regulovaný zákonom o rozpočtových

pravidlách verejnej správy, ktorý expressis verbis odkazuje na citovanú ekonomickú klasifikáciu a v
poslednej vete § 4 ods. 4 dokonca zaväzuje subjekty verejnej správy sa ňou riadiť. Navrhla rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

7. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

8. Rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, v tomto
výroku nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP, a preto v tejto časti nebol v odvolacom
konaní preskúmavaný.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 1 zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení do 31.12.2021
tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb

a dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb.

12. Podľa § 5 cit. zákona práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako každému v súlade so
zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. V danom prípade predmetom konania je nárok žalobkyne ako neverejného poskytovateľa sociálnych
služieb, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, na doplatenie finančného príspevku
zo strany žalovaného na prevádzku žalobkyňou poskytovanej sociálnej služby - domov sociálnych
služieb a zariadenie podporovaného bývania, ktorého poskytovanie patrí do tzv. originálneho výkonu
samosprávy samosprávneho kraja za obdobie od 1.1.2021 do 31.12.2021.

15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne právne posúdil, že právne vzťahy pri
poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad poskytovaním sociálnych
služieb upravuje zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov s tým,
že financovanie sociálnych služieb (vrátane platieb za poskytovanie sociálnych služieb a zmluvných

vzťahov pri poskytovaní sociálnych služieb) je upravené v štvrtej časti zákona (§ 71 až 78e). V § 71
sú upravené zdroje financovania sociálnych služieb a v § 72 práva a povinnosti, či už poskytovateľov
sociálnej služby, alebo prijímateľov sociálnej služby súvisiace s platením úhrady za sociálnu službu.
Spôsoby vzniku právneho vzťahu medzi poskytovateľom sociálnej služby a prijímateľom takejto služby
sú upravené v § 74, z ktorého je zrejmé, že takýto právny vzťah (teda aj práva a povinnosti,

či už poskytovateľa, alebo prijímateľa sociálnej služby) vzniká na základe zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby, kde zákon jednoznačne vymedzuje jednak práva a povinnosti poskytovateľa sociálnej
služby a fyzickej osoby, ktorá má záujem o poskytovanie sociálnej služby v súvislosti s uzatvorenou
zmluvou, ale aj zakladá kontraktačnú povinnosť (povinnosť uzatvoriť písomnú zmluvu o poskytovaní
sociálnej služby) poskytovateľovi sociálnej služby za podmienok uvedených v ods. 2 tohto ustanovenia.

Finančná podpora neverejného poskytovateľa sociálnej služby poskytujúceho sociálnu službu vo
verejnom záujme je upravená v § 75 a nasl. Podmienky nároku i spôsob určenia výšky finančnej
podpory neverejných poskytovateľov sociálnych služieb zo strany vyšších územných celkov poskytnutím
finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby sú upravené v § 75 až § 78 cit.
zákona, pričom zákon priamo v ust. § 81 písm. h) bod 1. a písm. l) upravuje pôsobnosť vyššieho

územného celku tak, že vyšší územný celok uzatvára zmluvu o poskytovaní finančného príspevku na
prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby a poskytuje mu
podľa ust. § 75 ods. 3 a ods. 4 finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby.

16. V súlade s vyššie uvedeným, podľa § 51 OZ je predmetný zmluvný vzťah medzi žalobkyňou ako

neverejným poskytovateľom sociálnych služieb, ktorý poskytovaním sociálnych služieb nedosahuje
zisk, a žalovaným, do pôsobnosti ktorého patrí poskytovanie finančného príspevku na prevádzku
poskytovaných sociálnych služieb, uzatváraný podľa ust. § 81 písm. h) zákona č. 448/2008 Z.z. o
sociálnych službách a zároveň podľa § 51 OZ ako nepomenovaná zmluva. To, že medzi stranami sporu
ide o súkromnoprávny zmluvný vzťah, vyplýva aj z § 75 ods. 14 zák. č. 488/2008 Z.z., ktorý určuje, že

finančný príspevok na prevádzku sociálnych služieb sa poskytuje na základe súkromnoprávnej zmluvy
uzatvorenej podľa § 51 OZ, pričom výška samotného príspevku sa vypočítava podľa § 76 a § 77 zákona
o sociálnych službách.

17. Z uvedeného je zrejmé a pre tento spor rozhodujúce, že aj keď ide o súkromnoprávny vzťah,

výška samotného príspevku nie je ponechaná na dohodu strán zmluvy, ale sa určí podľa § 76 a § 77
zák. č. 488/2008 Z.z. o sociálnych službách. V konečnom dôsledku to potvrdilo aj Ministerstvo práce
sociálnych vecí a rodiny SR, ako tvorca zákona, vo svojom stanovisku, že nie je daná právna možnosť
na účely určenia výšky finančného príspevku, ak ide o poskytovanie sociálnej služby, ktorú vyšší územný
celok v predchádzajúcom rozpočtovom roku poskytoval alebo zabezpečoval verejnými poskytovateľmi

tejto sociálnej služby, vychádzať len z minimálneho normatívu počtu zamestnancov pre daný druh
a formu sociálnej služby podľa prílohy č. 1 k zákonu o sociálnych službách tak, ako to urobil žalovaný.
Zákon o sociálnych službách v prílohe č. 1 určil tzv. „personálny normatív“, ktorý na účely vzniku
a trvania oprávnenia poskytovať sociálnu službu zabezpečuje minimálnu požiadavku na početnosť
personálneho zabezpečenia poskytovanej sociálnej služby v rámci plnenia personálnych požiadaviek

na jej poskytovanie. Preto príloha č. 1 ako „personálny normatív“ nemá žiaden význam v súvislosti
s výpočtom finančného príspevku. Uvedené má svoju logiku aj v nadväznosti na § 5 zák. č. 448/2008
Z.z.,podľaktoréhoprávaustanovenétýmtozákonomsazaručujúrovnakokaždémuvsúladesozásadou
rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom. Neverejný poskytovateľ sociálnej služby,ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, pôsobiaci v zriaďovateľskej pôsobnosti
košickéhosamosprávnehokrajaasúčasneajprijímateliasociálnychslužiebumiestnenívjehozariadení,
by boli metodickým postupom žalovaného diskriminovaní oproti neverejným poskytovateľom sociálnej

služby, ktorý neposkytujú sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, pôsobiacich v zriaďovateľskej
pôsobnosti zvyšných samosprávnych krajov na Slovensku a súčasne aj prijímateľom sociálnych služieb
umiestnených v ich zariadeniach, keďže zvyšné samosprávne kraje pri určení finančného príspevku
postupujú zhodne, keď pri výpočte bežných výdavkov na poskytovanie sociálnej služby v zariadeniach
sociálnych služieb započítavajú výšku miezd a odvodov všetkých zamestnancov pracujúcich v zariadení

sociálnych služieb, nie ako žalovaný, ktorý vydal dňa 22.2.2021 Dodatok č. 1 k Usmerneniu č. 8/2015,
ktorým v jeho II. časti upravil charakteristiku bežných výdavkov tým spôsobom, že za bežné výdavky
na poskytovanie sociálnej služby v štandardnom rozsahu určeným zákonom sa nepovažujú výdavky
na počet zamestnancov presahujúcich 10 % zákonom č. 448/2008 Z.Z. (príloha č. 1 tohto zákona)
stanovený minimálny normatív počtu zamestnancov podľa druhu a formy sociálnej služby (napr. mzdy,
platy, poistné...), čím výrazným spôsobom negatívne ovplyvnil kritériá pre určenie finančnej podpory pre

neverejného poskytovateľa sociálnej služby poskytujúceho sociálnu službu vo verejnom záujme.

18.Odvolacísúdzároveňpoukazujeajnato,žesamotnáZmluvaoposkytovanífinančnéhopríspevkuna
prevádzku poskytovanej sociálnej služby uzatvorená stranami sporu dňa 21.12.2020 ako aj jej Dodatok
č.1 zo dňa 15.4.2021 nie je uzatvorená len podľa § 51 OZ ale aj podľa zákona č. 448/2008 Z.z. Čiže

zmluvná voľnosť súkromnoprávnych vzťahov podľa OZ je obmedzená zákonnou úpravou uvedenou v
zákone č. 448/2008 Z.z. Nakoniec, aj § 51 OZ má svoje obmedzenie v tom, že pre každú zmluvu platí,
že uzavretá zmluva nesmie odporovať nie len obsahu ale ani účelu zákona. V § 75 ods. 3 zákona č.
448/2008 Z.z. má vyšší územný celok uloženú povinnosť poskytovať finančný príspevok na prevádzku
poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu

službu s cieľom dosiahnuť zisk. Spôsob určenia výšky finančného príspevku upravuje § 77 cit. zákona.
V tomto prípade žalovaný neurčil správnu výšku finančného príspevku na prevádzku poskytovanej
sociálnej služby, ktorý poskytol žalobkyni na obdobie od 1.1.2021 do 31.12.2021, keďže na jeho výpočet
použil nesprávnu metodiku odporujúcu tak obsahu (§ 77) ako aj účelu zákona č. 448/2008 Z.z. zhrnutého
predovšetkým v jeho prvej časti.

19. Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K uvedenému odvolaciemu dôvodu
odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou
konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a

povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom
potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, čiže nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O
mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne
interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu

normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy
vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

20. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu dospel
k záveru, že v posudzovanom prípade odvolací dôvod uplatnený žalovaným nie je dôvodný. Odvolací

súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením
prejednávanej veci, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Dodáva, že súd prvej inštancie zároveň aj správne právne posúdil, že postup žalovaného pri určení
finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby bol v rozpore so zákonom o
sociálnych službách, a teda žalovaný určil výšku finančného príspevku v nesprávnej výške. Odvolací súd

dodáva, že samotné nepriznanie správnej výšky finančného príspevku (menej ako v zákonnej výške)
nespôsobuje neplatnosť uzatvorenej zmluvy a jej dodatku. V zmluvne dohodnutej časti výšky finančného
príspevku sú zmluva a jej dodatok platné. Nebol teda daný dôvod ani na určenie neplatnosti zmluvy, ani
na odstúpenie od zmluvy. Žalobkyňa má však podľa zákona č. 448/2008 Z.z. nárok aj na zvyšnú časť
príspevku priznanú súdom prvej inštancie, ktorej výšku žalovaný v podanom odvolaní nerozporoval.

21. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie o
správne zvolenom type podanej žaloby žalobkyňou, ako procesného nástroja ochrany jej práv, a to
žaloby na plnenie. Poukazuje na ust. § 2 ods. 1 a ods. 2 OZ zakotvujúceho pre občianskoprávne vzťahyzásadu, že tieto vznikajú na základe právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik
týchto vzťahov spája a princíp rovného postavenia subjektov v týchto vzťahoch. Z toho vyplýva, že
žiadny z účastníkov občianskoprávneho vzťahu nemôže stanoviť právne postavenie iného subjektu

napr. tým, že od neho vyžaduje splnenie právnej povinnosti, hoci sa nestalo aktuálnym. Prejav vôle
subjektu právneho vzťahu je preto možné nahradiť súdnym rozhodnutím v zmysle § 229 CSP len v tých
prípadoch, keď to zákon výslovne umožňuje (napr. § 715, § 719 ods. 2 OZ, § 29 ods. 4 zák. č. 182/1993
Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), resp., kde povinnosť k
právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným ustanovením (napr. § 603 ods. 3 OZ) alebo ako

záväzková povinnosť je založená iným právnym úkonom (§ 50a OZ).

22. Zásahy súdu do tvorby súkromnoprávnych vzťahov formou nahradenia prejavu vôle súdom treba
vnímať ako výnimku zo zásady rešpektovania autonómie vôle subjektov súkromného práva pri robení
právnych úkonov a to v prípadoch, ak by svojvôľa vedúca k nečinnosti jedného subjektu bola spôsobilá
poškodiť oprávnené záujmy druhej strany, čo by mohlo viesť k vedomému porušeniu práva a dokonca až

k zneužitiu práva. Ide o poskytnutie ochrany subjektu (napr. budúcej zmluvnej strane), ktorý objektívne
sám nie je schopný zabezpečiť výkon svojho práva a kedy nekonanie iného subjektu možno vnímať
ako konanie, ktoré je v rozpore s právom, zasahujúcim do práv iných a je aj v rozpore s dobrými
mravmi. Preto nahradenie prejavu vôle súdom prichádza do úvahy len v prípadoch, ktoré sú v zákone
výslovne uvedené. V danej veci právny predpis (keďže dohoda ani rozhodnutie príslušného orgánu tu

neprichádzalo do úvahy), t. j. zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách vo svojich ustanoveniach v §
75 až § 78aa neumožňuje (výslovne neuvádza) neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby domáhať
sa nahradenia prejavu vôle vyššieho územného celku ako poskytovateľovi finančného príspevku na
uzatvorenie zmluvy (dodatku) na určenie správnej sumy finančného príspevku. Odvolací súd je tak
názoru, že žalobkyňa v danej veci zvolila adekvátny nástroj ochrany svojich práv, keď žiadala, aby súd

rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť (doplatiť) finančný príspevok v zákonnej výške, pričom takýto
výrok je i materiálne vykonateľný (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/127/2018).

23. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil, preto napadnutý rozsudok vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil

vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania (výrok III.) a podľa § 387 ods. 2 CSP sa v celom
rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
doplnil ďalšie dôvody.

24. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

25. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

26. V súlade s citovanými ustanoveniami CSP odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnej žalobkyni nárok na 100 % - nú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta

druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčenýsudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).