Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/162/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318207824
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1318207824.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobkyne: Q. T. G. Q. I. U. K.
Z. Q. I. U. Á. , W. H. XX.X.XXXX, M. F. F., Q. Č.. XXX/XX, zastúpená advokátom: JUDr. Igor Kovačik,
Bratislava, Panenská č. 7, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
dopravy Slovenskej republiky, IČO: 30 416 094, Bratislava, Námestie slobody č. 6, o náhradu škody v

sume 975,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV
(vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 13. januára 2022, č. k. 23 C 73/2018-181, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 13. januára
2022, č. k. 23 C 73/2018-181, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.1.2022, č. k. 23 C 73/2018-181, vo výroku I. žalobu

zamietol a vo výroku II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 19.12.2018, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 975,- € s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 975,- € od 16.11.2018 až do zaplatenia z titulu náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým,
že rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odboru výstavby a bytovej politiky zo dňa 10.1.2017, jej

boli trvalo vyvlastnené pozemky v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., ktoré rozhodnutie
považuje za nezákonné, pretože na jej odvolanie bolo zrušené Ministerstvom dopravy a výstavby
Slovenskej republiky ako príslušným odvolacím orgánom. Po vrátení veci na ďalšie konanie Okresný
úrad Bratislava vydal v poradí druhé rozhodnutie zo dňa 2.8.2017 (správne 4.8.2017 - poznámka
odvolacieho súdu), ktorým z dôvodu späťvzatia návrhu na vyvlastnenie podaného zo strany Národnej
diaľničnej spoločnosti, a.s., vyvlastňovacie konanie zastavil. Okresný úrad Bratislava však v
tomto rozhodnutí nerozhodol o trovách správneho (vyvlastňovacieho) konania, preto podala proti nemu

podnet na jeho preskúmanie mimo odvolacieho konania. Na základe tohto podnetu bolo napadnuté
rozhodnutie Okresného úradu Bratislava o zastavení vyvlastňovacieho konania zrušené rozhodnutím
Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky a z tohto dôvodu považuje aj toto v poradí druhé
rozhodnutie Okresného úradu Bratislava za nezákonné. Žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody
spočíval v účelne vynaložených trovách konania, ktoré žalobkyni vznikli v konaniach, v ktorých boli
vydané nezákonné rozhodnutia a v konaniach, v ktorých boli nezákonné rozhodnutia zrušené, vrátane

trov právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie
advokátom v predmetných správnych konaniach a náklady vynaložené na dokazovanie v predmetnom
správnom konaní, čím žalobkyni vznikla škoda v celkovej sume 975,- € (10 x úkon právnej služby vsume 66,- € v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v platnom znení, znalečné za vypracovanie znaleckého posudku v

sume 275,- € a znalečné za vypracovanie doplnenia znaleckého posudku v sume 40,- €). Žalobkyňa
považovala za preukázanú nezákonnosť rozhodnutí orgánu verejnej moci, nakoľko obe rozhodnutia boli
nadriadeným správnym orgánom zrušené. Medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou v podobe trov
právneho zastúpenia a trov znalečného žalobkyňa vzhliadla priamu vecnú príčinnú súvislosť, pretože
pokiaľ by orgán verejnej moci postupoval v súvislosti s návrhom Národnej diaľničnej spoločnosti na

vyvlastnenie pozemkov vo vlastníctve žalobkyne v súlade so zákonom, žalobkyňa by nemala dôvod dať
sa právne zastúpiť advokátom a uhrádzať s tým spojené trovy právneho zastúpenia, ako ani objednať
si vypracovanie znaleckého posudku a jeho aktualizáciu a uhrádzať s tým spojené trovy znalečného,
preto bez nezákonných rozhodnutí by nebola nastala škoda na strane žalobkyne. Z tohto dôvodu sa ako
poškodená domáhala postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. náhrady škody z titulu nezákonného
rozhodnutia orgánu verejnej moci (okresného úradu), za ktorú zodpovedá štát, konkrétne Ministerstvo

dopravy a výstavby Slovenskej republiky (aktuálne Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky - ďalej len
„Ministerstvo dopravy SR“) ako orgán oprávnený konať v mene štátu jej dňa 5.11.2018 oznámilo, že jej
nárok na náhradu škody neuspokojí.

2. Vo veci vykonal súd prvej inštancie dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi

a zistil na základe vykonaných dôkazov nasledovný skutkový stav. Okresný úrad Bratislava, odbor
výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č. OU-BA-I zo dňa 10.01.2017, vyvlastnil
nehnuteľnosť - ornú pôdu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, nachádzajúcu sa v katastrálnom území
S., okres Bratislava V, obec BA - m. č. S., zapísanú na liste vlastníctva LV č. XXXX, pre katastrálne
územie S., v prospech navrhovateľa vyvlastnenia pozemku - Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. (ďalej

len „NDS“), ktorému uložil povinnosť uhradiť žalobkyni náhradu za vyvlastnenie jej vlastníckeho práva.
Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa ako účastníčka správneho (vyvlastňovacieho) konania
odvolanie, navrhujúc rozhodnutie správneho orgánu zmeniť tak, že rozhodne o vyvlastnení predmetných
pozemkov za primeranú peňažnú náhradu v sume 133.202,44 €, stanovenú znaleckým posudkom
č.28/2016,vyhotovenýmznalcomIng.OskáromKevickýmalebozrušiťavecvrátiťsprávnemuorgánuna

nové prejednanie a rozhodnutie. Ministerstvo dopravy SR, sekcia výstavby ako odvolací správny orgán
rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX, zo dňa 25.4.2017, podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku
zrušilo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-I zo dňa
10.1.2017 a vec mu vrátilo na nové prejednanie z dôvodu, že navrhovateľ (NDS) v návrhu kúpnej zmluvy
stanovil cenu za dotknutý pozemok na základe znaleckého posudku č.

146/2015 a citovaný znalecký posudok tiež predložil k návrhu na vyvlastnenie, avšak okresný úrad
stanovil finančnú náhradu za vyvlastnenie predmetného pozemku na základe navrhovateľom v priebehu
správneho konania predloženého aktualizovaného znaleckého posudku č. 88/2016, zo dňa 22.12.2016,
pričom nevyzval odvolateľku ako účastníčku správneho konania (v tomto konaní žalobkyňu), aby sa k
predloženému znaleckému posudku č. 88/2016 v primeranej lehote vyjadrila. Rozhodnutím vo forme

oznámenia č. OU-BA-I.XXXX/XXXX/GRJ, zo dňa 4.8.2017, Okresný
úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky zastavil vyvlastňovacie konanie vyznačením v spise
z dôvodu späťvzatia návrhov na vyvlastnenie, podaných NDS a uviedol, že požiadavke náhrady trov
vyvlastňovacieho konania nie je možné vyhovieť, nakoľko z dikcie ustanovenia § 31 ods. 1 správneho
poriadku jednoznačne vyplýva, že trovy (napr. správne poplatky, náklady zastupovania, trovy súvisiace

so získavaním predpísaných podkladov pre rozhodnutie, ktoré tvoria prílohu k podaniu atď.), ktoré
vznikli účastníkovi konania, znáša účastník konania. Proti rozhodnutiu o zastavení vyvlastňovacieho
konania podala žalobkyňa podnet na preskúmanie mimo odvolacieho konania z dôvodu, že správny
orgán jej nepriznal trovy konania, pričom v napadnutom rozhodnutí sa o náhrade trov konania ani
nezmienil. Ministerstvo dopravy SR, sekcia výstavby rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX, zo dňa

27.11.2017, podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku zrušilo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava,
odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-I zo dňa 4.8.2017 z dôvodu, že vo výroku napadnutého
rozhodnutianerozhodoložiadostipodateľky(vtomtokonanížalobkyne)onáhradutrovvyvlastňovacieho
konania a ani z odôvodnenia rozhodnutia o zastavení vyvlastňovacieho konania nevyplýva, akým
spôsobom sa okresný úrad vysporiadal s predmetnou žiadosťou, preto ministerstvo dospelo k záveru,

že rozhodnutím okresného úradu bol porušený zákon v ustanovení § 31 ods. 2 správneho poriadku.
Žalobkyňa dňa 14.6.2018 písomne požiadala Ministerstvo dopravy SR o predbežné prerokovanie svojho
nároku na náhradu škody, ktorý spočíval v náhrade v správnom (vyvlastňovacom) konaní vzniknutých
účelne vynaložených trov právneho zastúpenia a znalečného za vypracovanieznaleckého posudku a jeho doplnenia Ing. V. v celkovej sume 1.303,58 €,
spôsobenej rozhodnutím Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-I zo
dňa 11.1.2017 (prvé nezákonné rozhodnutie, ktorým mala žalobkyni vzniknúť škoda v celkovej sume

916,16 €) a rozhodnutím Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-I zo dňa 2.8.2017 (druhé nezákonné
rozhodnutie, ktorým mala žalobkyni vzniknúť škoda v celkovej sume 387,42 €). Na základe odpovede
zo dňa 5.11.2018 Ministerstvo dopravy SR nárok žalobkyne na náhradu škody spôsobenej orgánom
verejnej moci (Okresným úradom Bratislava) neuspokojilo, nakoľko poukazujúc na ustanovenie § 17
ods. 1 v spojení s § 31 ods. 1 správneho poriadku, § 111 ods. 2 a § 112 ods. 3 stavebného

zákona v spojení s § 30 písm. d) vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č.
453/2000 Z. z. dospelo k záveru, že neboli splnené základné podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo dopravy SR konštatovalo,
že v danom prípade bola splnená podmienka nezákonného rozhodnutia z titulu rozhodnutí okresného
úradu č. OU-BA-I zo dňa 11.1.2017 a č. OU-BA-I zo dňa 2.8.2017 (správne má byť
4.8.2017), oboch zrušených pre rozpor so zákonom, ale nesúhlasilo s tvrdením žalobkyne (žiadateľky),

že existuje príčinná súvislosť medzi citovaným nezákonným rozhodnutím stavebného úradu a vznikom
uplatňovanej škody. Znalec Ing. I. V. dňa 17.6.2016 vystavil žalobkyni ako zadávateľovi faktúru v sume
275,- €, splatnú dňom 17.7.2016, v ktorej si vyúčtoval odmenu, náhradu hotových výdavkov a
náhradu za stratu času (znalečné) za vypracovanie znaleckého posudku (poznámka súdu: znalecký
posudok č. 28/2016) vo veci stanovenia ceny pozemku - poľnohospodárskej pôdy parcely registra „C“

KN parc. č. XXXX o výmere 1981 m2, druh pozemku - orná pôda, nachádzajúca sa v katastrálnom
území S., obec Bratislava - mestská časť S., okres Bratislava V, zapísaného na LV č. XXXX, ktorý
pozemok v čase vypracovania znaleckého posudku bol vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Znalec Ing.
I. V. dňa 23.1.2017 vystavil žalobkyni ako zadávateľovi faktúru v sume 40,- €, splatnú dňom 23.2.2017,
v ktorej si vyúčtoval odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času (znalečné) za

vypracovanie znaleckého posudku vo veci stanovenia ceny pozemku - poľnohospodárskej pôdy parcely
registra „C“ KN parc. č. XXXX o výmere 1981 m2, druh pozemku - orná pôda, nachádzajúca sa v
katastrálnom území S., obec Bratislava - mestská časť S., okres Bratislava V, zapísaného na LV č.
XXXX, ktorý pozemok v čase vypracovania znaleckého posudku bol vo výlučnom vlastníctve žalobkyne.
Podľa výpisu z bankového účtu žalobkyne vedeného v Y., dňa 1.7.2016 žalobkyňa uhradila faktúru

vystavenú titulom vypracovaného znaleckého posudku v sume 275,- € a dňa 16.10.2017 uhradila čiastku
40,- € titulom vyúčtovania znalečného. Žalobkyňa sa dala vo vyvlastňovacom konaní právne zastúpiť
advokátom JUDr. K. V., ktorý ako splnomocnený advokát vykonal pre ňu spolu sedem úkonov právnej
služby (špecifikovaných v bode 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku), za ktoré si faktúrami vyúčtoval
odmenu v súhrnnej sume 726,- €, ktorú žalobkyňa viacerými postupnými platbami v celom rozsahu

uhradila.

3.Poprávnejstránkesúdprvejinštancierozsudokodôvodnilustanoveniami§1 písm.a),§3
ods. 1 písm. a/ a písm. d/, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 3 veta prvá, § 9 ods. 1, ods. 2, §
15 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ustanoveniami § 30 ods. 1 písm. b/, ods. 2 a ods. 3, § 31
ods. 1 a ods. 2, § 52 ods. 1 a ods. 2, § 55 ods. 1, § 65 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom od 1.7.2016 do 31.10.2017, ustanoveniami
§ 114 ods. 3, § 111 ods. 2, § 112 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 1.1.2016 do 31.12.2018 a ustanovením § 8 ods. 3

veta prvá až tretia zákona č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby
diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení účinnom od 1.7.2016, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby.
Uviedol, že žalobkyňa splnila zákonnú podmienku predbežného prerokovania jej nároku na náhradu
škody príslušným orgánom konajúcim v mene štátu - Ministerstvom dopravy SR, do ktorého pôsobnosti
v rozhodnom čase (v čase vydania namietaných rozhodnutí Okresného úradu Bratislava) patrila oblasť

štátnej správy na úseku vyvlastňovania nehnuteľností, v ktorom správnom konaní konal a rozhodoval
Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky ako stavebný úrad podľa ustanovenia § 112
ods. 1 stavebného zákona, pričom Ministerstvo dopravy SR nárok žalobkyne na základe jej písomnej
žiadosti zo dňa 14.6.2018 neuspokojilo, keďže v odpovedi zo dňa 5.11.2018 konštatovalo splnenie len
jednej z troch zákonných podmienok na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to existenciu

nezákonných rozhodnutí okresného úradu č. OU-BA-I zo dňa
10.1.2017 a č. OU-BA-I zo dňa 2.8.2017 (správne 4.8.2017), zrušených pre rozpor so zákonom. Súd
prvej inštancie nepovažoval za právne relevantnú z hľadiska oslabenia uplatneného procesného nároku
žalovaným namietanú rozdielnu výšku náhrady škody v rámci predbežného prerokovania nároku nanáhradu škody Ministerstvom dopravy SR a následne v súdnom konaní, nakoľko žalobkyňa si žalobou
uplatnila svoj nárok na náhradu škody v nižšej sume ako v žiadosti o predbežné prerokovanie
tohto nároku. Počas súdneho konania však medzi procesnými stranami nastala spornosť vo vzťahu

ku všetkým trom kumulatívnym zákonným podmienkam pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže žalovaný okrem neexistencie škody a príčinnej súvislosti
medzi škodou a protiprávnym konaním v podobe nezákonného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava
akoorgánuverejnejmocinamietalajabsenciuakéhokoľveknezákonnéhorozhodnutiaokresnéhoúradu.
V konaní bolo nesporné a preukázané, že žalobkyňa ako účastníčka správneho (vyvlastňovacieho)

konania podala proti rozhodnutiu Okresného úradu Bratislava o vyvlastnení nehnuteľnosti žalobkyne
č. OU-BA-I zo dňa 10.1.2017 (ďalej len „rozhodnutie okresného úradu zo dňa 10.1.2017“), včas
odvolanie zo dňa 25.1.2017, preto v dôsledku suspenzívneho účinku odvolania, ktorý odkladný účinok
nemožno proti rozhodnutiu o vyvlastnení vylúčiť (ustanovenie § 114 ods. 3 stavebného zákona),
nenadobudlo právoplatnosť. Ministerstvo dopravy SR ako odvolací správny orgán tak rozhodnutím
zo dňa 25.4.2017 zrušilo neprávoplatné rozhodnutie okresného úradu o vyvlastnení, a preto nie

je naplnená hypotéza ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pre uplatnenie práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nakoľko Ministerstvo dopravy SR nezrušilo
právoplatné rozhodnutie okresného úradu o vyvlastnení nehnuteľnosti žalobkyne. Vzhľadom na
uvedené sa prvoinštančný súd nestotožnil s názorom žalobkyne, že rozhodnutie okresného úradu
zo dňa 10.1.2017 predstavuje nezákonné rozhodnutie, na ktorého podklade možno uplatniť nárok na

náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím, keďže nedisponuje vlastnosťou konečného - riadnym
opravnýmprostriedkomnenapadnuteľnéhorozhodnutia,akosprávneprisvojejprocesnejobraneuviedol
i žalovaný, preto neobstojí všeobecná procesná argumentácia žalobkyne založená na princípoch
právneho štátu a základnom ústavnom práve na súdnu ochranu. Odhliadnuc od absencie nezákonného
rozhodnutia, nevzhliadol ani príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím okresného úradu zo dňa 10.1.2017

a účelne vynaloženými trovami správneho konania titulom znalečného a čiastočne aj trov právneho
zastúpenia, pretože trovy titulom znalečného v sume 275,- € a úkonov právnej služby poskytnutej do
10.11.2016 (do podania podnetu na prešetrenie nečinnosti Okresného úradu Bratislava) v celkovej
sume 462,- € vznikli pred vydaním zrušeného (neprávoplatného) rozhodnutia okresného úradu zo dňa
10.1.2017, preto časový horizont vzniku týchto trov správneho konania vylučuje podmienenosť ich

vynaloženia dotknutým rozhodnutím správneho orgánu, a teda na základe elementárnej logiky nemožno
prijať záver, že vznik trov správneho konania v sume 737,- € (znalečné v sume 275,- € a trovy právneho
zastúpenia v celkovej sume 462,- €) bol spôsobený neskôr vydaným rozhodnutím
správneho orgánu. V neposlednom rade poznamenal, že je nutné mať na zreteli i
žalovaným namietanú účelnosť v správnom konaní vynaložených trov konania, ktoré podľa § 18 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z. možno zahrnúť do rozsahu náhrady škody,
keď účelnosť trov predstavuje zákonnú požiadavku ich kvalifikácie z hľadiska možnosti zahrnutia trov
vynaložených v konaní poznačenom nezákonným rozhodnutím do nároku na náhradu
škody, a to v posudzovanom spore v súvislosti so znalečným v celkovej sume 315,-
€ (odmena za vypracovanie súkromného znaleckého posudku č. 28/2016, zo dňa 17.6.2016, v sume

275,- € a odmena za vypracovanie doplnenia znaleckého posudku č. 28/2016 v sume 40,- €), nakoľko
správny orgán vykonávajúci vyvlastňovacie konanie určuje primeranosť náhrady za vyvlastňovaný
pozemok podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom, pričom návrh náhrady za vyvlastnenie je
zákonnou náležitosťou návrhu na vyvlastnenie nehnuteľnosti podľa § 112 ods. 3 stavebného zákona,
preto povinnosť určenia výšky náhrady a jej zodpovedajúcu dôkaznú povinnosť znáša sám navrhovateľ

(v danom prípade NDS), ktorý si svoju dôkaznú povinnosť splnil a správny orgán (Okresný úrad
Bratislava) z jedného ním predložených znaleckých posudkov (č. 88/2016) pri rozhodovaní o vyvlastnení
pozemku žalobkyne a určení peňažnej náhrady za vyvlastnenie aj vychádzal. Z uvedeného je zrejmá
úplná nadbytočnosť a neúčelnosť žalobkyňou zadaného a následne Ing. V. vypracovaného znaleckého
posudku č. 28/2016 a jeho doplnenia. Navyše správny orgán v konaní o vyvlastnenie

diaľničného stavebného pozemku, o ktorý druh pozemku sa jednalo i v danom prípade, je
podľa vyššie citovaného ustanovenia § 8 ods. 3 osobitného predpisu viazaný koncentračnou zásadou
vo vzťahu k spôsobu určenia výšky peňažnej náhrady za vyvlastnenie a v prípade požiadavky vyššej
náhrady za vyvlastnenie má zákonom stanovenú povinnosť odkázať nespokojného vyvlastneného
bez prerušenia vyvlastňovacieho konania na súd, preto správny orgán nemal ani zákonnú dispozíciu

(možnosť) určovať primeranosť peňažnej náhrady za vyvlastnenie na základe dôkazov vo forme
znaleckých posudkov produkovaných zo strany vyvlastneného (žalobkyne), ale výlučne na podklade
znaleckéhoposudkunavrhovateľa.Zvyššieuvedenýchdôvodov,najmäkeďpreabsenciuprávoplatnosti
zrušeného rozhodnutia okresného úradu zo dňa 10.1.2017 absentuje nezákonné rozhodnutie atým nie je splnená základná podmienka pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, nemožno procesnému nároku žalobkyne uplatnenému titulom rozhodnutia
okresného úradu zo dňa 10.1.2017 priznať procesných úspech. Na rozdiel od uvedeného (prvého)

rozhodnutia okresného úradu, vychádzajúc z intencií ustanovení § 5 a § 6 zákona č. 514/2013
Z. z., ktoré pojednávajú o nezákonnom rozhodnutí, súd prvej inštancie zhodne s názorom žalobkyne
dospel k záveru, že rozhodnutie okresného úradu zo dňa 4.8.2017 spĺňa zákonné znaky nezákonného
rozhodnutia, keďže nadriadený správny orgán ňou napadnuté rozhodnutie okresného úradu na základe
prieskumu mimo odvolacieho konania zrušil, pričom rozhodnutie okresného úradu zo dňa 4.8.2017 bolo

právoplatným rozhodnutím, nakoľko podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania
predstavuje mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti právoplatným rozhodnutiam vydaným v
správnom konaní. Naopak, nestotožnil sa s procesnou argumentáciou žalovaného, že vzhľadom na
v rozhodnutí o zastavení vyvlastňovacieho konania absentujúci výrok o
trovách konania, ktorých titulom mala žalobkyni vzniknúť v správnom (vyvlastňovacom) konaní
škoda, okresný úrad v napadnutom rozhodnutí zo dňa 4.8.2017 o trovách nerozhodol a

nemohlo byť neexistujúce rozhodnutie nadriadeným správnym orgánom (Ministerstvom dopravy SR)
zrušené, nakoľko určujúcim pre vyhodnotenie rozhodnutia orgánu verejnej moci ako nezákonného je
právoplatnosť rozhodnutia a skutočnosť jeho zrušenia. Týmto (druhým) rozhodnutím, ktoré vzhľadom
na jeho zápis v administratívnom spise postupom podľa ustanovenia § 30 ods. 3 správneho poriadku
malo formu oznámenia, okresný úrad z dôvodu späťvzatia návrhu zastavil vyvlastňovacie konanie,

v ktorom mal súčasne rozhodnúť aj o trovách konania, avšak vzhľadom
na absenciu výroku o trovách konania a nevysporiadanie sa s návrhom žalobkyne na priznanie ich
náhrady, nadriadený správny orgán rozhodnutím zo dňa 27.11.2017 žalobkyňou napadnuté zastavujúce
rozhodnutie pre rozpor s ustanovením § 31 správneho poriadku zrušil. Opomenutie okresného úradu
vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu trov vyvlastňovacieho konania malo za následok vadu

v rozhodovacej činnosti správneho orgánu a spôsobilo nezákonnosť konečného rozhodnutia, keďže
uvedené pochybenie okresného úradu viedlo k zrušeniu celého rozhodnutia zo dňa 4.8.2017, pričom
kasačným rozhodnutím Ministerstva dopravy SR je súd prvej inštancie pri posudzovaní zákonnosti
žalobkyňou označeného nezákonného rozhodnutia viazaný. Hodnotiac rozhodnutie okresného úradu
zo dňa 4.8.2017 ako nezákonné rozhodnutie, však nepovažoval za správne tvrdenie žalovaného, že

nerozhodnutím okresného úradu o trovách konania sa správny orgán dopustil nečinnosti, a preto sa
žalobkyňadomáhanáhradyškodyznesprávnehoprávnehotitulu,keďženečinnosťorgánuverejnejmoci
podľa ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. treba kvalifikovať ako nesprávny úradný
postup. Prvoinštančný súd s odkazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci spočívajúcom v nečinnosti pri

výkone verejnej moci možno vychádzať výlučne z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy a právoplatných rozhodnutí týkajúcich sa zbytočných
prieťahov a porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Vzhľadom na uvedené je
zrejmé, že nečinnosť orgánu verejnej moci ako nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci
predpokladaný zákonom č. 514/2003 Z. z. neznamená opomenutie rozhodnutia o určitom procesnom

nároku uplatnenom v správnom (administratívnom) alebo inom konaní, ale súvisí s bezdôvodným
predlžovaním konania a zbytočnými prieťahmi v konaní. So zreteľom na posudzovaný spor
nerozhodnutie okresného úradu o trovách vyvlastňovacieho konania je potrebné vyhodnotiť ako vecnú
nesprávnosť administratívneho rozhodnutia, a teda jeho nezákonnosť. Napriek splneniu prvej základnej
zákonnej podmienky pre úspešnosť žalobkyne v súdnom konaní, súd prvej inštancie nevzhliadol žiadny

kauzálny nexus - priamu príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017 a
vzniknutou škodou v podobe žalobkyňou účelne vynaložených trov správneho konania, pričom ani sama
žalobkyňa racionálne a logicky nevysvetlila svoje úvahy, na základe ktorých zastáva presvedčenie,
že škoda jej bola spôsobená zrušeným rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017. Neobstojí jej
argumentácia, že ak by okresný úrad konal v súlade so zákonom nemala by dôvod dať sa

v správnom konaní zastúpiť advokátom a dať si vypracovať znalecký posudok, nakoľko podľa dátumov
jednotlivých právnym zástupcom žalobkyne vo vyvlastňovacom konaní vykonaných úkonov právnej
služby a dátumu vypracovania súkromného znaleckého posudku je zrejmé, že žalobkyňa splnomocnila
svojho advokáta na zastupovanie v správnom konaní a dala si vypracovať znalecký posudok ešte
v roku 2016, teda ešte predtým, ako okresný úrad vydal ňou namietané správne rozhodnutia. Zároveň

konštatoval, že nie je správna a vyznieva zavádzajúco tiež námietka žalobkyne, že posudzovaný spor
treba právne posudzovať iba podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bez zreteľa na správny poriadok, nakoľko
práve správnym poriadkom stanovený procesný postup správneho orgánu pri rozhodovaní o trovách
správneho konania v spojení s konkrétnym spôsobom rozhodnutia okresného úradu v danom prípadeeliminuje existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím okresného úradu a škodou
zahŕňajúcou náhradu účelne žalobkyňou vynaložených trov správneho konania. Správny orgán podľa §
31ods.2správnehoporiadkutotižnemáobligatórnupovinnosťpriznaťúčastníkovináhradutrovkonania,

ktoré mu vznikli zavinením ostatných účastníkov, čo vyplýva zo všeobecnej zásady správneho konania,
že každý účastník znáša jemu vzniknuté trovy správneho konania sám (§ 31 ods. 1 správneho poriadku).
V zmysle všeobecnej zásady solidarity rozhodol napokon aj okresný úrad v posudzovanom
prípade, keď viazaný kasačným rozhodnutím Ministerstva dopravy SR rozhodol o trovách konania
rozhodnutím č. OU-BA-I zo dňa 30.4.2018 tak, že účastníkom vyvlastňovacieho konania právo na

náhradu trov konania nepriznal a jeho rozhodnutie potvrdil i nadriadený správny orgán v odvolacom
konaní rozhodnutím č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX, zo dňa 6.3.2019. Medzi procesnými stranami bolo
v súdnom konaní nesporné, že rozhodnutie okresného úradu zo dňa 30.4.2018 nebolo zrušené ani
mimo odvolacieho prieskumu a je doposiaľ právoplatné. Vzhľadom na spôsob rozhodnutia okresného
úradu o trovách konania, keď žalobkyni ako účastníčke vyvlastňovacieho konania nárok na náhradu
trov konania nepriznal a uvedené rozhodnutie potvrdilo Ministerstvo dopravy SR ako vecne správne

a zákonné, je zrejmé, že žalobkyni by nevznikol nárok na náhradu trov správneho (vyvlastňovacieho)
konania a musela by ich znášať sama aj za predpokladu, že okresný úrad by sa bol vysporiadal s trovami
konania arozhodolonichužvrozhodnutízodňa4.8.2017,naktoréhopodkladenezákonného
rozhodnutia si žalobkyňa nárok na náhradu škody uplatnila. Iná by bola situácia, ak správny orgán by
mal zákonnú povinnosť priznať účastníkovi správneho konania náhradu trov vzniknutých mu zavinením

iného účastníka a konajúci orgán verejnej moci by rozhodol v rozpore s touto
(aktuálne neexistujúcou) právnou normou a náhradu trov by účastníkovi konania nepriznal; avšak
okresný úrad nemá vo vyvlastňovacom konaní stanovenú povinnosť refundovať účastníkovi konania
jeho trovy, preto ak aj žalobkyni v správnom konaní trovy (hoc aj zavinením iného účastníka) vznikli,
nemožno ich považovať za škodu spôsobenú rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017. Pre

úplnosť prvoinštančný súd doplnil, že neexistenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím okresného
úradu zo dňa 4.8.2017 a v správnom konaní žalobkyni vzniknutými trovami z vyššie
opísanéhodôvodupodporuje ičasovýsledúkonov,zaktoréžalobkynivzniklivsprávnomkonaní
trovy, nakoľko zo žalobkyňou predložených faktúr je nepochybné, že okrem podnetu právneho zástupcu
žalobkyne na preskúmanie rozhodnutia okresného úradu mimo odvolacieho konania zo dňa 4.9.2017,

všetky náklady spojené s úkonmi právnej služby vykonanými v správnom konaní i výdavky
za vypracovanie znaleckého posudku a jeho dodatku vznikli žalobkyni ešte pred vydaním nezákonného
rozhodnutia okresného úradu zo dňa 4.8.2017, preto vznik trov vyvlastňovacieho konania nemohol
byť priamo podmienený nezákonným rozhodnutím okresného úradu, a teda nemožno na základe jeho
rozhodnutia ako orgánu verejnej moci vyvodiť zodpovednosť voči žalovanému za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci. Uzavrel, že v posudzovanom spore neboli splnené všetky zákonné podmienky
(nezákonné rozhodnutie, škoda a priama príčinná súvislosť medzi nimi), vyžadované ustanovením § 3
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci, ktoré podmienky musia byť splnené súčasne (kumulatívne podmienky).

4. O trovách konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. a
procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1
písm. b/, d/, e/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností;súdprvejinštanciedospelnazáklade

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkla sudu prvej inštancie, že sa napadnutým rozsudkom
dopustil závažného porušenia ústavného princípu právnej istoty (napr. PL. ÚS
36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99),

nakoľko súd prvej inštancie v iných súdnych konaniach v právne relevantných otázkach
opakujúcich sa v rovnakých podmienkach (v konaniach s rovnakým, resp. analogickým
skutkovým stavom) dal v celkovo 20. súdnych sporoch rovnakú odpoveď spočívajúcu v tom, že v týchto
iných obdobných súdnych sporoch (v konaniach s rovnakým, resp. analogickýmskutkovým stavom) vyniesol rozsudky, ktorými v plnom rozsahu vyhovel podaným žalobám v celom
rozsahu a identického žalovaného zaviazal povinnosťou náhrady trov konania žalobcu v rozsahu 100
%, a to sp. zn. 19 C 148/2018; 61 C 148/2018; 17 C 146/2018; 11 C 101/2018; 19 C

145/2018; 60 C 145/2018; 45 C 146/2018; 45 C 147/2018; 11 C 102/2018; 16 C 145/2018;
24C/146/2018; 60 C 147/2018; 19 C 146/2018; 44 C 146/2018; 19 C 147/2018; 60 C
146/2018; 12 C 1/2019; 21 C 146/2018; 16 C 146/2018 a 24 C 150/2018, z ktorých boli v odvolacom
konaní odvolacím súdom v plnom rozsahu potvrdené celkovo 3 rozsudky, a to rozsudkami Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 41/2020, 7 Co 23/2020 a 7 Co

117/2020. Žalovaný voči viacerým rozsudkom tunajšieho prvostupňového (správne prvoinštančnému
- poznámka odvolacieho súdu) súdu podal odvolania, ktoré následne vzal späť, na základe čoho boli
tieto odvolacie konania uzneseniami Krajského súdu v Bratislave zastavené. Súd prvej inštancie tak
postupoval v priamom rozpore s ústavným princípom právnej istoty a v rozpore s uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 99/2018. Má za to, že závery súdu prvej inštancie
uvedené v napadnutom rozsudku o tom, že pokiaľ uvedené rozhodnutie okresného úradu bolo

zrušené pre jeho nesprávnosť (nezákonnosť), avšak v riadnom opravnom konaní na základe riadneho
opravného prostriedku a bez toho, aby vôbec nadobudlo právoplatnosť, k založeniu zodpovednostného
vzťahu štátu (žalovanej) nemohlo dôjsť, pretože takého rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné
rozhodnutie v zmysle § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobkyňa preto zodpovednostný vzťah
štátu, ktorý mal byť založený v dôsledku uvedeného rozhodnutia okresného úradu zo dňa 10.1.2017,

vyvodzuje neopodstatnene a že podľa názoru súdu k založeniu zodpovednostného vzťahu štátu za
škodu však nedošlo ani v poradí druhým rozhodnutím vydaným vo veci vyvlastnenia jej predmetných
pozemkov (t. j. rozhodnutím o zastavení konania zo dňa 4.8.2017), sú nesprávne, nezákonné a ústavne
neudržateľné s odkazom na odôvodnenia rozhodnutí vo vyššie špecifikovaných súdnych sporoch.
Taktiež považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že napriek splneniu prvého zákonného predpokladu

pre vznik zodpovednostného vzťahu štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci súd ale nezistil
priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím okresného
úradu zo dňa 4.8.2017 a jej vzniknutou škodou v podobe účelne vynaložených trov vyvlastňovacieho
konania, ktoré označila sa samotný základ jej pohľadávky proti štátu, nie iba za príslušenstvo svojej
pohľadávky v zmysle § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny, nezákonný, nemajúci

oporu v ustálenej súdnej judikatúre a ústavne neudržateľný, nakoľko v každom jednom rozsudku súdu
prvej inštancie v iných (obdobných) a vyššie špecifikovaných súdnych sporoch bola príčinná súvislosť
jednoznačne zistená a potvrdená s tým, že sa obmedzila na citáciu z odôvodnení
rozsudkov odvolacieho súdu, ktorými boli rozsudky súdu prvej inštancie v odvolacom konaní potvrdené
a s ktorými sa stotožňuje (sp.zn. 7 Co 117/2020; 7 Co 23/2020 a 7 Co 41/2020). Ďalej dôvodila, že aj

záver súdu prvej inštancie o tom, že v takomto prípade ide o absolútnu neexistenciu akejkoľvek príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím okresného úradu zo dňa 4.8.2017 a tvrdenou
škodou (spočívajúcou v nákladoch za znaleckú odmenu vynaložených dňa 31.5.2016 a 2.2.2017 a
v nákladoch za jednotlivé úkony právnej služby (špecifikované v odvolaní) za
nesprávny, nezákonný, nemajúci oporu v ustálenej súdnej judikatúre a ústavne neudržateľný, nakoľko

v každom jednom rozsudku súdu prvej inštancie v iných (obdobných) a vyššie špecifikovaných súdnych
sporoch bola účelnosť vynaložených trov správneho konania jednoznačne zistená a potvrdená. Všetky
vynaložené trovy správneho (vyvlastňovacieho) konania, ktoré jej vznikli v správnom (vyvlastňovacom)
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie sú jednoznačne trovami, ktoré boli ňou účelne
vynaložené v zmysle § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, nakoľko všetky tieto úkony boli vykonané za účelom ochrany jej práva v správnom konaní,
boli nevyhnutné a súčasne ide o úkony, ktoré mohli viesť ku náprave protiprávneho (nezákonného)
stavu, tak ako uviedla a špecifikovala v písomnom vyjadrení. Má za to, že súd prvej inštancie dospel
v napadnutom rozsudku k nesprávnemu záveru o tom, že v posudzovanom spore neboli splnené
všetky zákonné podmienky (nezákonné rozhodnutie, škoda a priama príčinná súvislosť medzi nimi),

vyžadované ustanovením § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu pre vyvodenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré podmienky
musia byť splnené súčasne (kumulatívne podmienky), na základe ktorého súd prvej inštancie jej
procesnému nároku nevyhovel a žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol. Nesprávnosti tohto záveru
súdu prvej inštancie nasvedčuje aj ustálená súdna judikatúra, napríklad uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009. Prvoinštančný súd sa dopustil aj
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,kedynaňouuplatnenýnároknanáhraduškodyvzmyslezákona
o zodpovednosti za škodu aplikoval ustanovenia Správneho poriadku (§ 31 Správneho poriadku), keďže
z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že ustanovenie § 31 nie je možné aplikovať v konaní o náhraduškody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu (napr. rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn.
5 C 543/2008). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje napadnutý rozsudok za nesprávny
a arbitrárny, keď vyznieva nepresvedčivo a pochybenie súdu prvej inštancie je možné jednoznačne

pokladať za natoľko závažné, že ním došlo k zásahu do jej práva na spravodlivý proces. Odvolaciemu
súd navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť; žiadala náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla

žiadne nové alebo iné skutočnosti, okrem tých, ktoré boli opakovane uvádzané v konaní pred súdom
prvého stupňa (správne prvej inštancie - poznámka odvolacieho súdu) a odvolacie dôvody zdôvodnila
iba poukázaním na odlišnú rozhodovaciu prax Okresného súdu Bratislava III v obdobných prípadoch,
resp. poukázaním na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci. K citovaným dvadsiatim
rozsudkom, na ktoré žalobkyňa odkazuje žalovaný uviedol, že v týchto konaniach mal súd za to, že
obe namietané rozhodnutia okresného úradu spĺňajú kritéria nezákonného rozhodnutia, pričom dospel

k záveru, že medzi nimi a škodou existuje príčinná súvislosť. Predovšetkým to odôvodňoval tým, že bolo
nepochybné, že ak by nebolo začalo konanie o vyvlastnení a neboli vydané obe napadnuté rozhodnutia,
žalobca by nepotreboval uplatňovať v tomto správnom konaní obranu a opravné prostriedky proti týmto
rozhodnutiam a nenastala by tak situácia, že by potreboval právne poradenstvo pri uplatňovaní svojich
právanebolobypotrebnéanidokazovaniepreukazujúcehodnotupredmetnýchnehnuteľností.Vdaných

veciach sa však súd takmer vôbec nezaoberal podmienkou právoplatnosti rozhodnutia zo dňa 10.1.2017
a bez ďalšieho ho považoval za nezákonné. Rovnako za príčinu vzniku samotných nákladov považoval
vedenie samotného konania o vyvlastnení. Tu však je potrebné zdôrazniť, že konanie nezačalo ex
offo, ale na základe návrhu Národnej diaľničnej spoločnosti, ktorá neskôr tento svoj návrh na začatie
konania zobrala späť a žalobca s týmto späťvzatím súhlasil. Veľmi podstatné je aj to, že žalobca netvrdil,

že škoda vznikla v dôsledku samotného vedenia vyvlastňovacieho konania, ale tú viazal výlučne len
na dve nezákonné rozhodnutia. To znamená, že tvrdenou príčinou boli nezákonné rozhodnutia a nie
konanie (postup) správneho orgánu ako taký. Ak totiž v tamojších veciach dal súd vznik škody do
príčinnej súvislosti so samotným správnym konaním, naviazal príčinu tejto škody na nesprávny úradný
postup Okresného úradu, ktorý však v konaní vôbec nebol tvrdený. Žalovaný sa preto s odvolacími

dôvodmi žalobkyne nestotožnil a má za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jednoznačne
vysvetlil prečo sa odklonil od doterajšej rozhodovacej praxe Okresného súdu Bratislava III. Zároveň dal
do pozornosti odvolacieho súdu, že zhodne s „odkloneným právnym názorom“ v tomto konaní, rozhodol
aj Okresný súd Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 21 C 147/2018 a sp.
zn. 12 C 147/2018. Žalobkyňa postavila svoje odvolacie dôvody na jedinom argumente, a tým je odklon

od doterajšej rozhodovacej praxe Okresného súdu Bratislava III v obdobných konaniach. Napriek piatim
odvolacím dôvodom, ktoré žalobkyňa označila, žalovaný z obsahu odvolania nezistil v čom žalobkyňa,
okrem spomínaného odklonu, vidí nesprávnosť rozhodnutia súdu v tomto konaní. Odvolaciemu súdu
navrhol odvolanie podľa § 386 písm. d/ C.s.p. odmietnuť, alebo napadnutý rozsudok prvoinštančného
súdu potvrdiť.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že v plnom rozsahu
zotrváva na podanom odvolaní a na všetkých tvrdeniach a skutočnostiach v ňom uvedených a
súčasne má za to, že žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu nepreukázal žiadne dôvody, na základe ktorých
bybolomožnépodanéodvolanieodmietnuť,resp. vodvolacomkonanínapadnutérozhodnutie

potvrdiť. Všetky odvolacie konania vedené odvolacím súdom proti rozhodnutiam prvoinštančnému súdu,
t. j. vydaným v iných súdnych konaniach v právne relevantných otázkach opakujúcich sa v rovnakých
podmienkach (v konaniach s rovnakým, resp. analogickým skutkovým stavom) boli
vedené na základe odvolania žalovaného, v ktorých uviedol ako odvolacie dôvody, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd v odvolacích konaniach vykonal riadny prieskum
napadnutých rozhodnutí v spojení s listinnými dôkazmi a vo všetkých prípadoch dospel k záveru,
že žiaden z odvolacích dôvodov nebol naplnený. Považuje tak argument žalovaného spočívajúci v tom,
že odvolací súd sa nezaoberal právoplatnosťou nezákonných rozhodnutí vydaných orgánom verejnej

moci za bezpredmetný, nakoľko posúdenie právoplatnosti týchto rozhodnutí je imanentnou súčasťou
právneho posúdenia sporovej veci a tiež aj súčasťou správneho procesného postupu prvoinštančného
súdu a v prípade, ak by odvolací súd v odvolacom konaní zistil nedostatok v správnom právnom
posúdení alebo správnom procesnom postupe prvoinštančného súdu, odvolaniam by vyhovel. Dala dopozornosti odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v obdobnej veci sp. zn. 61 C 148/2018,
s ktorým sa stotožňuje. Pripomenula zákonnú a ústavnú potrebu zohľadniť prípady hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, ďalej argumenty týkajúce sa výkladu

ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. i to, že považuje napadnutý rozsudok za
nesprávny a arbitrárny. Zotrvala na odvolacom návrhu.

8. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť,
resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. decembra
2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich zástupcovia upovedomení

zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku
ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

10.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.
Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná
v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, na ktorú by musel

odvolací súd prihliadať.

12. V danej veci sa žalobkyňa domáha náhrady majetkovej škody vo výške 975,- €, ktorá jej mala byť
spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky,
Bratislava, a to zo dňa 10.1.2017, č. OU-BA-I ktorým boli vyvlastnené jej

pozemky tam špecifikované (prvé rozhodnutie) a zo dňa 4.8.2017, ktorým bolo vyvlastňovacie konanie
zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu zo strany navrhovateľa (Národná diaľničná spoločnosť, a.s.), v
ktorom ale nebolo rozhodnuté o náhrade trov správneho konania.

13. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní o tom, že súd prvej inštancie sa

napadnutýmrozsudkomdopustilzávažnéhoporušeniaústavnéhoprincípuprávnejistoty,keďsaodklonil
od už v iných súdnych konaniach vyslovených právnych záverov, v ktorých boli v identických veciach
žalobcovia voči rovnakému žalovanému úspešný, k čomu dôvodí uvedené rozhodnutia sú v jej prospech
a podľa nich má nárok na zaplatenie náhrady škody, ktorej sa domáha aj predmetnou žalobou. Odvolací
súdmázato,žekaždýjednotlivýsúdnysportrebaposudzovaťindividuálne,keďvpredmetomkonaní,na

ktoré žalobkyňa poukazovala v konaní pred súdom prvej inštancie i v odvolaní, neboli totožné skutkové
okolnosti a v tejto súvislosti odkazuje na dôvody uvedené v bodoch 39. - 50. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd preto nesúhlasí ani
s odvolacou námietkou žalobkyne, že sa prvoinštančný súd v konaní nezaoberal vykonaním ňou
oznámených iných rozsudkov súdu prvej inštancie v obdobných veciach a nezistil tak rozhodujúce

skutočnosti, pretože prvoinštančný súd rozhodoval s ohľadom na v konkrétnom prípade zistený skutkový
stav tak, ako je uvedené v uvedených bodoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
a s námietkami sporových strán sa riadne a vyčerpávajúco vysporiadal, z dôvodu ktorého odvolací súd
považuje odvolací dôvod žalobkyne podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. (súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) za nedôvodný. Zároveň odvolací

súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn.
IV. ÚS 697/2013, v ktorom ústavný súd poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý
by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomuprotichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.
IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko, zo

dňa 6.12.2007, vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie
je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na
úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Na základe vyššie
uvedeného potom nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. (konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).

14.Podľanázoruodvolaciehosúdusúdprvejinštanciedospelksprávnemuprávnemuzáveruuvedenom
v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v predmetnej veci absentuje pri tzv. prvom rozhodnutí prvotný

predpoklad vzniku zodpovednosti štátu na náhradu škody, ktorým je nezákonné rozhodnutie, keďže z
vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že k založeniu zodpovednosti štátu za
škodu v poradí prvým rozhodnutím Okresného úradu Bratislava č. OU-BA-I zo dňa 10.1.2017, nemohlo
dôjsť, ktorý právny záver aj riadne odôvodnil (bod 39. - 40. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia)
a s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Zároveň správne uzavrel, že v prípade

posudzovania prvého rozhodnutia orgánu verejnej moci absentujú aj ďalšie marginálne dôvody tak, ako
dôvodí v bodoch 41. a 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na doplnenie odvolací súd uvádza,
že je notorietou, že pre úspešné uplatňovanie nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je tvrdenie a súčasné preukázanie všetkých troch zákonných
podmienok, a síce nezákonné rozhodnutie (nesprávny úradný postup), existencia škody (nemajetkovej

ujmy) a príčinná súvislosť medzi týmito dvomi podmienkami, keď citovaný zákon zavinenie považuje za
objektívnu kategóriu. Ak nie je splnená čo i len jedna z uvedených troch podmienok, štát nie je nositeľom
žalobcom tvrdenej zodpovednosti. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť. Toto právo možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému

rozhodnutiu riadny opravný prostriedok; splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné
osobitného zreteľa. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez
ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie
bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Nezákonnosť rozhodnutia
musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je

podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku
nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je
teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zrušil alebo zmenil. Tým sa zabezpečuje, že otázku,
či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania
o náhradu škody kvalifikovaný orgán.

15. V danej veci žalobkyňa podala proti uvedenému prvému rozhodnutiu odvolanie a na základe tohto
jej odvolania bolo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava zo dňa 10.1.2017 zrušené a vec mu bola
vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, takže išlo o riadny odvolací postup v rámci správneho
konania. V zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. ale právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Uvedená
podmienka citovaného ustanovenia zákona nebola v tomto prípade splnená, nakoľko žalobkyňou
označené rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť a jeho nápravy sa domáhala v rámci odvolacieho
konania.

16. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého
rozsudku o tom, že k založeniu zodpovednostného vzťahu štátu za škodu nedošlo ani v poradí tzv.
druhýmrozhodnutímOkresnéhoúraduBratislavazodňa2.8.2017(správnezodňa4.8.2017-poznámka
odvolacieho súdu), č. OU-BA-I., keď síce vyhodnotil, že toto rozhodnutie

okresného úradu ako nezákonné, avšak v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto
nezákonnýmrozhodnutímaškodou,ktorávzniklažalobkynivynaloženímtrovvyvlastňovaciehokonania,
ktorý záver prvoinštančný súd riadne odôvodnil (body 44. - 49. odôvodnenia napadnutého
rozsudku) a s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd dodáva, žeo vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je
nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii

nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku
škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a
konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak
záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou,
pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom

tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o
jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu
podstatnú. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže

byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
[test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie], či by škodlivý
následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne

však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie
je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda

(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je
už sama následkom (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo
24/2004, 3 M Cdo 12/2005, 3 Cdo 32/2007, 5 M Cdo 13/2010, R 21/1992, R 7/1979).

17. Okresný úrad Bratislava rozhodnutím (správne) zo dňa 4.8.2017 zastavil vyvlastňovacie konanie

z dôvodu späťvzatia návrhu na vyvlastnenie pozemkov žalobkyne, pričom toto rozhodnutie bolo
zrušené v mimoodvolacom konaní rozhodnutím Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky
dňa 27.11.2017. Aj keď v tomto prípade ide o nezákonné rozhodnutie (konštatované v rozhodnutí
ministerstva zo dňa 27.11.2017) a žalobkyňa tvrdila aká škoda jej v súvislosti s týmto konaním vznikla
(trovy právneho zastúpenia a náklady spojené s vypracovaním znaleckého posudku), nebola v konaní,

ako už bolo uvedené, preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a škodou.
Okresný úrad Bratislava rozhodnutím č. OU-BA-I zo dňa 30.4.2018, nepriznal žalobkyni ako účastníkovi
konania právo na náhradu trov vyvlastňovacieho konania podľa ustanovenia § 31 ods. 1 Správneho
poriadku. Z uvedeného tak vyplýva, že o trovách konania v súvislosti s vyvlastňovacím konaním
už bolo rozhodnuté v rámci správneho konania a žalobkyňa sa tak nemôže domáhať ich náhrady

prostredníctvom predmetnej žaloby, t. j. ako náhrady voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací
súd dodáva, že žalobkyňa ani netvrdila, či sa voči uvedenému rozhodnutiu okresného úradu odvolala
a či jej trovy vyvlastňovacieho konania boli (ne)priznané, keď súd nie je oprávnený skúmať postup
Okresného úradu v správnom konaní a či správne rozhodol o trovách správneho konania. Vzhľadom
k tomu, že v danom prípade išlo o nezákonný postup správneho orgánu, súd prvej inštancie správne

aplikoval na danú vec aj ustanovenia Správneho poriadku. Z tohto dôvodu k odvolacej námietke
žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd
konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

18. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd

dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivoprihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch

zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň

správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z
odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a
s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd

poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

19. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne v odvolaní, že napadnutý rozsudok je
nesprávny a arbitrárny, pretože rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce
z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil,
z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,
napríklad v náleze č.k. III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom
vysvetlil, z akého dôvodu považoval nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody za nedôvodný a tak
odvolací súd odvolaciu námietku žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces tým,

že napadnutý rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, považoval za nedôvodnú. Odvolací súd dodáva,
že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybnevprejednávanejvecistalo
[porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová

proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na
spravodlivýsúdnyproces(čl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky)jeumožniťkaždémubezakejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo

veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že do práva
na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola
strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS
50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňounavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

20. Žalobkyňa podala odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku o
náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnila, preto odvolací súd
osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku,
keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).