Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. máj 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/105/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818203060
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3818203060.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Holiča a

členiek senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Gabriely Briškovej, v spore žalobcov 1/ Z. N.,
narodeného X. E. XXXX, G. X. Y. Č.. XXX, 2/ U. N.K., narodenej X. E. XXXX, G. X. Y. Č.. XXX,
oboch zastúpených advokátom Mgr. Štefanom Krnáčom, Bratislava, Černyševského 10, proti žalovanej
obchodnejspoločnostiHALPONcorporations.r.o.,Českárepublika,Praha6,Řepy,Makovského1177/1,
IČ: 053 65 741, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK JUDr. Eckmann, s.r.o., Trenčín, Mierové
námestie 14, o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, vedenom na Okresnom
súde Prievidza pod sp. zn. 12C/17/2018, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 15. mája 2024 sp. zn. 19Co/46/2023, 19Co/40/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaná nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. júna 2020 č. k.
12C/17/2018-172 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia (pôvodne aj žalobkyňa C. N.) domáhali
určenia, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované v žalobe nie sú zaťažené záložným právom v prospech
žalovanej z dôvodu, že záložné právo považovali za premlčané a za premlčanú označili aj peňažnú

pohľadávku ním zabezpečenú. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcom
nárok na ich náhradu rozsahu 100 %, ktoré sú žalobcovia povinní zaplatiť žalovanej spoločne a
nerozdielne. Rozhodol tak v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) s odôvodnením, že hoci dospel k záveru, že žalobcami uplatnená
námietka premlčania bola dôvodná a objektívne došlo k premlčaniu záložného práva viaznuceho
na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcov v prospech žalovanej, námietka premlčania odporovala
dobrým mravom.

1.1. Súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalovanej
a žalovaná nemohli uplatniť záložné právo voči žalobcom včas z dôvodov vyvolaných žalobcami.
Žalobcovia totiž iniciovali súdne konania o neplatnosť úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve
sp. zn. 12C/10/2015, v ktorých súd nariadil predbežné opatrenie (t.č. neodkladné opatrenie; pozn.) a
uložil žalovanej povinnosť nenakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. Rozsudkom Okresného súdu
Prievidza z 20. júla 2016 č. k. 12C/10/2015-74 právoplatným 22. júna 2017 bola žaloba zamietnutá,
pričom tak po dobu 2 rokov, 3 mesiacov a 28 dní žalovaná nemohla v dôsledku predbežného opatrenia

realizovať výkon záložného práva. Aj v ďalšom súdnom konaní sp. zn. 6Csp/103/2017 iniciovanom
žalobcami 22. júna 2017 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd nariadil žalovanej povinnosť
zdržať sa výkonu záložného práva. Žalovaná tak po dobu 3 mesiacov, t.j. do rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorým bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, nemohla pristúpiť k výkonuzáložného práva. Ani v tomto súdnom konaní žalobcovia neboli úspešní. Súd prvej inštancie zobral
do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobcovia z pohľadávky žalovanej poskytnutého úveru v celkovej sume
10.000 eur nevrátili ani samotnú istinu. Splatená bola len istina v sume 1.740 eur. Pri posúdení počiatku

premlčacejdobysúdprvejinštancievyšielzoskutkovéhozistenia,ževeriteľvyhlásilpredčasnúsplatnosť
úveru listom z 9. januára 2015, v zmysle ktorého boli žalobcovia povinní zaplatiť zostatok úveru do
14. januára 2015. Veriteľ tak mohol pristúpiť k výkonu záložného práva deň nasledujúci po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru, t.j. od 10. januára 2015. Ďalej uviedol, že aj v prípade, ak by dátum
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru bol medzi stranami sporný, úver bol podľa zmluvy splatný 3.

apríla2015averiteľtakmoholpristúpiťkvýkonuzáložnéhopráva4.apríla2015.Kpremlčaniuzáložného
práva by tak došlo 10. januára 2018, resp. 4. apríla 2018.
1.2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2.Súdprvejinštancieuznesenímz2.septembra2020č.k.12C/17/2018-178zrušilneodkladnéopatrenie

nariadené uznesením z 13. augusta 2018 č.k. 12C/17/2018-37. Rozhodol tak v zmysle § 335 ods. 1
CSP, nakoľko žalobu vo veci samej rozsudkom z 23. júna 2020 č.k. 12C/17/2018-172 zamietol.

3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ rozsudkom z 30.
septembra 2021 sp. zn. 19Co/39/2021, 19Co/40/2021 výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,

výrokomII.potvrdiluzneseniesúduprvejinštanciez2.septembra2020č.k.12C/17/2018-178avýrokom
III. žalovanej priznal proti žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bol
rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi a nie záver, že záložné právo v prípade premlčania
nezaniká. I keď súd prvej inštancie nevedel presne ustáliť dátum počiatku plynutia premlčacej doby

pohľadávky a záložného práva v dôsledku toho, že zo súdneho spisu (a ani z pripojených súdnych
spisov) nebolo zrejmé, či žalovaná vyhlásila predčasnú splatnosť úveru v súlade so zákonom,
konštatoval, že bez ohľadu na túto skutočnosť, veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva až po uplynutí
premlčacej doby. Doplnil, že pokiaľ by predčasné zosplatnenie úveru nebolo platné, potom by splatnosť
celého úveru nastala 3. apríla 2015 a prvý deň, kedy mohla žalovaná pristúpiť k výkonu záložného práva

by bol 4. apríl 2015, avšak už 24. februára 2015 bolo vykonateľné neodkladné opatrenie, ktoré žalovanej
uložilo povinnosť nenakladať so založenými nehnuteľnosťami a súčasťou tohto zákazu bol aj zákaz
výkonu záložného práva. To znamená, že veriteľ nemohol reálne pristúpiť k výkonu záložného práva,
preto ani nemohla začať plynúť premlčacia doba záložného práva. Veriteľ tak mohol prvý raz vykonať
záložné právo až po dni právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza vo veci samej, t.j. 22. júna

2017, ktorým dňom začala plynúť premlčacia doba pre výkon záložného práva. Pokiaľ by vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru bolo platné, premlčacia doba v tomto prípade začala plynúť ešte pred
vykonateľnosťou predbežného opatrenia, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatoval,
že premlčacia doba sa neprerušila ani počas vykonateľnosti nariadených predbežných opatrení, keďže
žiadne zákonné ustanovenie nestanovuje prerušenie, resp. neplynutie premlčacej doby v období, keď

veriteľ nemôže svoje právo vykonávať.
3.2. Odvolací súd sa napokon stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že aj keď sa plynutie premlčacej
doby počas súdnych konaní iniciovaných žalobcami neprerušilo, a teda trojročná premlčacia doba
márne uplynula skôr než veriteľ začal výkon záložného práva, námietka premlčania vznesená žalobcami
predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ. Poukázal pritom na

právnezáveryÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyvrozhodnutiachsp.zn.II.ÚS309/95aI.ÚS643/04.
Uviedol, že pri posudzovaní otázky, či uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi,
súd berie do úvahy aj to, prečo oprávnený svoje právo neuplatnil včas. V prejednávanej veci bolo zrejmé,
že veriteľ nemohol vykonávať záložné právo v čase, keď boli nariadené predbežné opatrenia Okresného
súdu Prievidza v konaní sp. zn. 12C/10/2015 a 6Csp/103/2017, t.j. od 24. februára 2015 do 22. júna

2017 a od 27. novembra 2017 do 28. februára 2018, čo bolo spolu dva a pol roka z trojročnej premlčacej
doby. Pritom obidve súdne konania sa skončili zamietnutím žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o úvere,
dodatku k zmluve o úvere a zmluvy o záložnom práve (žalobcovia boli v konaní úspešní len pokiaľ išlo
o vyhlásenie poskytnutého úveru za bezúročný a bez poplatkov). Z toho odvolaciemu súdu vyplynulo,
že žalovaná nemohla vykonávať záložné právo z dôvodu žalobcami iniciovaných súdnych konaní,

preto súd prvej inštancie správne posúdil námietku premlčania ako výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi. Odvolací súd zdôraznil, že zamietnutie žaloby o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené
záložným právom, neznamená, že žalovaná môže pristúpiť k výkonu záložného práva bez akýchkoľvek
obmedzení. Veriteľ má nárok len na vrátenie poskytnutej istiny a pri prípadnom výkone záložného právamusí dodržať zásadu primeranosti, najmä pokiaľ ide o obydlie žalobcov. Preto napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie nebolo možné považovať za zvýhodňujúci veriteľa neprimeraným spôsobom v
neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, preto ho odvolací súd potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods.

1 CSP).
3.3. Pokiaľ išlo o napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, odvolací súd uviedol, že i keď o zrušení
nariadeného neodkladného opatrenia rozhodol súd prvej inštancie v samostatnom uznesení, takýto
postup nebol nesprávny. Práve ustanovenie § 335 ods. 1 CSP ukladá súdu povinnosť zrušiť neodkladné
opatrenie v čase, keď ešte konečné rozhodnutie vo veci nie je právoplatné, ale iba vydané. Ak by totiž

odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil alebo zmenil, rozhodol by podľa § 379 písm. a) CSP aj o výroku,
ktorým súd prvej inštancie zrušil neodkladné opatrenie, keďže ide o výrok závislý od napadnutého
rozsudku. V tomto prípade však odvolací súd rozsudok potvrdil, a preto potvrdil ako vecne správne aj
uznesenie súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 CSP).
3.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) na dovolanie
žalobcov 1/ až 3/ uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 9Cdo/49/2022 zrušil rozsudok odvolacieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4.1. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí nedostatkom odôvodnenia,

pretože je vnútorne protirečivé v podstatnej skutkovej otázke sporu, a to určenia počiatku plynutia
premlčacej doby, a zároveň je aj v rozpore s odôvodnením samotného potvrdzovaného rozsudku súdu
prvej inštancie v podstatnej právnej otázke, a to či záložné právo je premlčané. Podľa dovolacieho súdu
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedávalo žalobcom 1/ až 3/ odpoveď na všetky podstatné
skutkové a právne otázky sporu. Odvolací súd a ani súd prvej inštancie nevysvetlili, resp. nijako

nereagovali na podstatnú argumentáciu žalobcov k otázke, ako zabránili žalovanej v tom, aby sama
podala žalobu na plnenie, uplatnila protipohľadávku v bežiacom súdnom konaní alebo oznámila začatie
výkonu záložného práva, ktoré úkony sú v dispozícii veriteľa a dlžník nemôže ich podaniu nijakým
spôsobom zabrániť. Išlo pritom o relevantné argumenty týkajúce sa konania žalobcov vo vzťahu k
údajnému znemožneniu realizácie výkonu záložného práva zo strany žalovanej, keď rozhodnutie súdov

nižších inštancií bolo založené na závere rozporu žalobcami vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmipráveztohtodôvodu.Dovolacísúddodal,žeprezáveroprípadnomrozporevznesenejnámietky
premlčania s dobrými mravmi je vždy nevyhnutné náležite zistiť a zohľadniť všetky podstatné relevantné
okolnosti tak na strane dlžníka, ako aj na strane veriteľa. Zdôraznil, že ani nariadené neodkladné
opatrenia žalovanej nebránili postupovať v súlade so zásadou ,,vigilanlibus iura scripta sunt, predvídať

túto situáciu a uplatniť svoje právo k pohľadávke zabezpečenej záložným právom, v dôsledku čoho by
došlo k spočinutiu plynutia premlčacej doby pohľadávky v zmysle § 112 OZ, čím by sa zabránilo aj
premlčaniu samotného záložného práva (§ 100 ods. 2 posledná veta OZ).
4.2. Vo vzťahu k otázke, odkedy bolo potrebné premlčaciu dobu počítať, dovolací súd zdôraznil, že
rozsudok súdu nemôže byť založený na dvoch možných alternatívach, ale musí dať jasnú a zreteľnú

odpoveď na podstatné otázky sporu. Vysvetlil, že v rozhodovacej praxi síce môžu nastať situácie tzv.
objektívnejneistoty(„nonliquet“,resp.„niejejasné“),t.j.stav,ktorýnedovoľujesúdurozhodnúťvsúlades
hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie
záveru, či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, také situácie ale riešia pravidlá
dôkazného bremena. Z toho dôvodu bolo podľa dovolacieho súdu potrebné ustáliť, kto je povinný

preukazovať (ne)platnosť predčasnej splatnosti úveru, resp. v koho prospech je preukázanie tej ktorej
alternatívy, a podľa toho prijať záver o (ne)unesení dôkazného bremena tej - ktorej strany. Na základe
toho potom možno celkom jasne určiť, od kedy sa bude počítať beh premlčacej doby výkonu záložného
práva.

5. Po vrátení veci dovolacím súdom odvolací súd rozsudkom z 15. mája 2024 sp. zn. 19Co/46/2023,
19Co/40/2024 rozhodol o pokračovaní v konaní so žalobcami 2/ a 3/ aj ako s právnymi nástupcami po
zomrelej žalobkyni 1/, potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj uznesenie súdu prvej
inštancie o zrušení nariadeného neodkladného opatrenia a žalovanej priznal voči žalobcom 2/ a 3/ nárok
na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

5.1. Odvolací súd po tom, čo ustálil okruh subjektov vystupujúcich na strane žalobcov, keď sa musel
vysporiadať so skutočnosťou, že žalobkyňa 1/ zomrela a predmetom konania je spor, ktorého povaha
pokračovanie v konaní s právnymi nástupcami strany, ktorá stratila procesnú subjektivitu, pripúšťa,
opätovne preskúmal vec a dospel k tomu istému záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudkusúdu prvej inštancie. Dodal, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil čiastočne z iných dôvodov než
súd prvej inštancie, a to na základe iného právneho posúdenia, pretože dospel k odlišnému výkladu
právnych noriem, ktoré na vec aplikoval už súd prvej inštancie, a to najmä pokiaľ ide o začiatok plynutia

premlčacej doby počas nariadeného neodkladného opatrenia.
5.2. K odvolacím námietkam žalobcov smerujúcim proti nestrannosti zákonnej sudkyne súdu prvej
inštancie uviedol, že sa obsahovo týkajú okolností spočívajúcich v rozhodovacej činnosti sudkyne a v
jej procesnom postupe v konaní, na ktoré sa podľa § 53 ods. 3 CSP neprihliada. Odvolací súd nezistil
procesné pochybenia súdu prvej inštancie ani pokiaľ išlo o žalobcami namietaný rozpor ústneho a

písomného odôvodnenia súdneho rozhodnutia či postup súvisiaci s vyrubením súdneho poplatku.
5.3. Viazaný zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu zaoberal sa odvolací súd otázkou, kto bol v
danom spore povinný preukazovať platnosť resp. neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru. Vzal
do úvahy, že spornosť naplnenia zákonných predpokladov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
konštatoval už súd prvej inštancie, pričom žalobcovia počas celého základného konania namietali, že
zosplatnenie nebolo v súlade so zákonom a žalovaná resp. jej právny predchodca nemohli vyhlásiť

úver za predčasne splatný. Za tejto situácie dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade to bola
žalovaná, koho zaťažovalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že boli naplnené podmienky
zákonnosti predčasného zosplatnenia úveru. Podporne poukázal na závery rozsudku najvyššieho
súdu z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 (R 4/2021). Žalovaná nepreukázala, že jej právny
predchodca naplnil zákonné predpoklady predčasného zosplatnenia úveru. Odvolací súd sa preto

nezaoberal dvoma alternatívami, na predčasné zosplatnenie úveru neprihliadal a mal za to, že splatnosť
celého úveru nastala 3. apríla 2015, teda dňom jeho dohodnutej konečnej splatnosti. Ustálil, že prvý
deň, keď mohol žalovaný resp. jeho právny predchodca pristúpiť k výkonu záložného práva, bol 4.
apríl 2015 ako deň nasledujúci po konečnej splatnosti úveru. Zdôraznil, že už 24. februára 2015 bolo
vykonateľné predbežné opatrenie, nariadené uznesením Okresného súdu Prievidza z 29. januára 2015

č. k. 12C/10/2015-18 [v zmysle § 171 vtedy účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)], ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zdržať sa výkonu záložného práva vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam až do právoplatného
skončenia konania sp. zn. 12C/10/2015.
5.4. Odvolací súd uzavrel, že v deň dohodnutej konečnej splatnosti úveru a v nasledujúcich dňoch

nemohol veriteľ reálne pristúpiť k výkonu záložného práva, preto ani nemohla začať plynúť premlčacia
doba záložného práva (§ 101 OZ). Veriteľ mohol po prvý raz vykonať záložné právo k predmetným
nehnuteľnostiam až po dni právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza vo veci samej č. k.
12C/10/2015-74, ktorým bola žaloba zamietnutá, t. j. 22. júna 2017. Ak začala premlčacia doba
plynúť týmto dňom, pričom žalovaný oznámil žalobcom (a aj katastru nehnuteľností) začatie výkonu

záložného práva 20. júna 2018, trojročná premlčacia doba neuplynula a nedošlo k premlčaniu záložného
práva. Keďže odvolací súd ustálil, že k premlčaniu práva veriteľa na výkon záložného práva nedošlo,
nepovažoval za potrebné zaoberať sa tým, či námietka premlčania vznesená žalobcami bola v rozpore
s dobrými mravmi ani sa zaoberať otázkou, či žalobcovia bránili žalovanej skôr oznámiť začatie výkonu
záložnéhoprávaalebočijejbránilivtom,abysamapodalažalobunaplnenie.Nazdôrazneniesprávnosti

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodal, že zamietnutie žaloby o určenie, že
nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, neznamená, že žalovaná (veriteľ) môže pristúpiť k
výkonu záložného práva bez akýchkoľvek obmedzení. Veriteľ má (vzhľadom na súdne rozhodnutie o
určení úveru ako bezúročného a bez poplatkov) nárok len na vrátenie poskytnutej istiny a pri prípadnom
výkone záložného práva musí dodržať zásadu primeranosti, najmä pokiaľ ide o obydlie žalobcov.

5.5. Pokiaľ išlo o napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, odvolací súd uviedol, že i keď o zrušení
nariadeného neodkladného opatrenia rozhodol súd prvej inštancie v samostatnom uznesení, takýto
postup nebol nesprávny. Súd prvej inštancie správne na vec aplikoval ust. § 355 ods. 1 CSP, ktoré
ukladá súdu povinnosť zrušiť neodkladné opatrenie v čase, keď ešte konečné rozhodnutie vo veci nie
je právoplatné, ale iba vydané. Keďže v danom prípade ide o výrok závislý od napadnutého rozsudku a

odvolací súd rozsudok potvrdil, potvrdil ako vecne správne aj uznesenie súdu prvej inštancie. O nároku
na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP. rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania odôvodnil poukazom na ust. § 255 ods.
1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podali žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj
„dovolatelia“)dovolanie,prípustnosťktoréhovyvodzovalizust.§420písm.f)a§421ods.1písm.b)CSP.
Navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
a aby žalobcom priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Dovolateliazároveň navrhli, aby dovolací súd odložil právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozsudku; za
dôvod hodný osobitného zreteľa označili obavu z realizácie výkonu záložného práva. O tomto návrhu
rozhodol dovolací súd uznesením z 30. októbra 2024 sp. zn. 9Cdo/105/2024, tak, že návrhu vyhovel.

6.1. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces opreli
žalobcovia o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, lebo odvolací súd vychádzal z
iných záverov než súd prvej inštancie a odklonil sa aj od svojho predchádzajúceho (zrušeného; pozn.)
rozhodnutia.
6.2. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobcovia v dovolaní

uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené; a síce, 1/ či nariadené predbežné opatrenie spočívajúce
v povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva má vplyv na plynutie premlčacej doby výkonu tohto
záložného práva, a či 2/ pozbavuje výkon záložného práva veriteľom ústavného práva dlžníka dovolať sa
uplynutia premlčacej lehoty predmetnej pohľadávky súdnou cestou. Žalobcovia namietali, že im odvolací
súd svojím právnym posúdením odoprel možnosť dovolať sa voči veriteľovi premlčania. Mali za to, že

neodkladné opatrenie nariadené v konaní o žalobe na určenie nemôže spôsobovať prerušenie plynutia
premlčacej doby výkonu záložného práva. Základná právna úprava spočívania plynutia premlčacích dôb
je upravená v § 112 OZ, pričom toto ustanovenie predpokladá procesnú aktivitu veriteľa, ktorý dbá o
svoje právo. Na to, aby úkonu veriteľa bol priznaný účinok spočívajúci v prerušení plynutia premlčacej
lehoty, musí to byť uvedené v zákone. Právna úprava nepozná ustanovenie, ktorým môže dlžník (tu

žalobcovia) spôsobiť spočívanie premlčacej lehoty podaním žaloby, toto právo patrí iba veriteľovi,
ktorý sa má starať o svoje práva. Premlčanie záložného práva ako aj samotnej pohľadávky zavinila
žalovaná a jej právny predchodca. Súdne konania iniciované žalobcami (sp. zn. 12C/10/2015 a sp. zn.
6Csp/103/2017) nemohli spôsobiť premlčanie záložného práva či samotnej pohľadávky, pretože nemali
na beh premlčacej doby žiaden vplyv, táto plynula ďalej, či by boli alebo neboli vedené. Žalovaná sa

v konaniach správala pasívne, pričom na to, aby nedošlo k premlčaniu záložného práva a samotnej
pohľadávky, jej stačilo podať žalobu na plnenie v zmysle § 131 v spojení s § 137 písm. a) CSP a v
tomto momente by došlo k prerušeniu plynutia premlčacích dôb či už záložného práva ako aj samotnej
pohľadávky, keďže záložné právo sa nepremlčí skôr ako samotná pohľadávka (§ 100 ods. 2 CSP).
Žalovaná nekonala bdelo, keď si svoje právo k pohľadávke riadne a včas neuplatnila, a pokiaľ začala

s realizáciou výkonu záložného práva po tom, čo došlo k premlčaniu nároku zabezpečeného záložným
právom i k premlčaniu výkonu samotného záložného práva, odvolací súd rozhodol nesprávne, ak žalobu
o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, zamietol.

7. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadrila.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd”) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania(§443CSP)dospelkzáveru,žedovolaniežalobcovjesícevčastiprípustné,alevzhľadom

na uplatnený dovolací dôvod [§ 421 ods.1 písm. b) CSP] nedôvodné a vo zvyšnej časti je potrebné ho
odmietnuť.

9. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

10. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou dovolacieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a

slobôd.

11. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.12. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže

byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

13. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali v prvom rade z § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým

sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej

patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.

15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup

súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ
v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné.

16. Žalobcovia prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý

proces videli v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé. Odvolací súd postupoval v rozpore
s ust. § 382 CSP a bez zmeny skutkového stavu a vykonaného dokazovania založil svoje rozhodnutie
na úplne odlišnej právnej kvalifikácii.

17.Dovolacísúdkonštantnepripomína,žezhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysle§ 420písm.f)CSP

nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo. Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či
došlo k namietanej procesnej vade; túto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

18. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (§ 387
ods. 1 CSP) vysloviac, že k tomuto záveru dospel z čiastočne iných dôvodov, než na akých založil svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie. K tomu dovolací súd v krátkosti uvádza, že predmetom odvolacieho
prieskumu ju vždy iba odvolaním napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd preto
môžedospieťkzáveruovecnejsprávnostirozhodnutiaajzodlišnýchdôvodov.Potvrdzujúcerozhodnutie

odvolacieho súdu môže byť tiež založené aj na odlišnom právnom posúdení veci; v takých prípadoch
však musí odvolací súd dbať na dôslednú aplikáciu ust. § 382 CSP.

19. Účelom ust. § 382 CSP je predchádzať vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, t.j. takých, v
ktorých sa odvolací súd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej inštancie.

Predmetné ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý je považovaný
za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.20. Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí sa prejavuje aj v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho
rozhodnutia o odvolaní ešte pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní
ešte nevysloveným právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí

súdu prvej inštancie, a vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko.

21. Postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP sa týka výlučne hmotnoprávneho posúdenia
uplatneného nároku. Uvedené znamená, že prichádza do úvahy v prípade, ak odvolací súd dospeje
k záveru, že žalovaný nárok treba posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej

inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa
iného ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku). Zároveň musí byť "nové" ustanovenie
právneho predpisu pre vec rozhodujúce. Výklad toho, kedy nejde o "nové" ustanovenie právneho
predpisu, poskytol najvyšší súd už v uznesení z 26. februára 2019, sp. zn. 3Obdo/1/2019 publikovanom
ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2020
pod R 48/2020.

22. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide (o.i.) vtedy, ak odvolací súd nepostupoval v zmysle ustanovenia §
382CSP,azároveňprisvojomrozhodovanípoužilakorozhodujúcezákonnéustanovenie,ktorévkonaní
pred súdom prvej inštancie nebolo použité, a ktorého aplikácie sa v priebehu sporu strany nedomáhali,
a to ani v priebehu odvolacieho konania.

23. V posudzovanej veci odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie založil na závere, že právo
žalovanej na výkon záložného práva k nehnuteľnostiam žalobcov nie je premlčané, lebo v deň
nasledujúci po dni konečnej splatnosti úveru, ktorý bol záložným právom zabezpečený, jej vo výkone
záložnéhoprávabránilaobjektívnaprekážkaspočívajúcavpovinnostizdržaťsavýkonuzáložnéhopráva

nariadenej neodkladným opatrením.

24. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 52/2019
zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 12/2020
prekvapivosť rozhodnutia inštančne nadriadeného súdu môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá

dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu
vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa
účastník nemal možnosť vyjadriť.

25. Odvolací súd v danej veci založil svoje rozhodnutie na aplikovaní rovnakých zákonných ustanovení

ako súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, preto
rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo byť pre dovolateľov z tohto hľadiska prekvapivé (porov. R
33/2011). Navyše, odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozsudku ako jeden z alternatívnych
záverov uvádzal, že pokiaľ by predčasné zosplatnenie úveru nebolo platné, potom by splatnosť
celého úveru nastala 3. apríla 2015. Zohľadniac že veriteľovi v deň nasledujúci po dni konečnej

splatnosti zabezpečeného úveru vo výkone záložného práva bránila objektívna prekážka vyplývajúca
z predbežného opatrenia vykonateľného už 24. februára 2015, dospel k záveru, že konečná splatnosť
úveru nezakladala moment začatia plynutia premlčacej doby záložného práva. Nemožno preto
prisvedčiť dovolacej argumentácii žalobcov, že by rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzalo z dosiaľ
nevyslovených právnych záverov.

26. Žiada sa dodať, že ak aj odvolací súd postupuje podľa § 382 CSP, vyzve strany, aby sa vyjadrili
k možnému použitiu určitého zákonného ustanovenia. Súčasťou výzvy však nie je uvedenie toho,
akým spôsobom mieni odvolací súd dané zákonné ustanovenie pri svojom rozhodovaní vykladať. Táto
povinnosť odvolaciemu súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva. Nie je preto potrebné

oboznamovať strany sporu s výkladom predmetného ustanovenia, ktorý sa chystá odvolací súd zaujať
(R 48/2020). Skutočnosť že odvolací súd po aplikácii ustanovení právnej normy, ktorú na vec aplikoval
už súd prvej inštancie, posúdil vec po právnej stránke odlišne od predstáv dovolateľov, nezakladá vadu
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces totiž pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil

sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov či rozhodol v súlade s jej voľou a
požiadavkami.27. Berúc do úvahy vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľmi namietanú vadu konania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie žalobcov v tejto časti procesne neprípustné, čo
je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

28. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu
dovolania z hľadiska žalobcami namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom
v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

29. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

30. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

31. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristickéznaky.Predovšetkýmmusíísťootázkuprávnu,ktorúodvolacísúdriešilanajejvyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie
skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu
otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods.

2 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu - zároveň platí, že ak by bola
vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

32. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca
právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Žalobcovia, namietajúc,
že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, prípustnosť
podaného dovolania vyvodzovali z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

33. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací
súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania
je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú
dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).

34. Právny záver odvolacieho súdu, ktorý odôvodňoval potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie o
zamietnutí žaloby, spočíval v posúdení momentu začatia plynutia premlčacej doby práva na výkon
záložného práva a s tým súvisiacej dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že
nehnuteľnosti v ich vlastníctve nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v dôsledku

premlčania práva k jeho výkonu.

35. Dovolatelia namietali, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru,
že predbežné opatrenie spočívajúce v povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva nariadené v
konaní o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená

záložným právom, má vplyv na plynutie premlčacej doby výkonu tohto práva. Podľa dovolateľov
jediným procesným úkonom spôsobilým ovplyvniť priebeh premlčacej doby výkonu záložného práva
bolouplatneniezabezpečenejpohľadávkyžalovanouvsúdnomkonaní,ktorébyvzmysle§112vspojení
s § 100 ods. 2 OZ spôsobilo spočívanie plynutia premlčacej lehoty nie len zabezpečenej pohľadávky,
ale aj samotného záložného práva.

36. Posúdiac dovolanie ako celok dovolaciemu súdu z jeho obsahu vyplynulo, že dovolatelia za otázku,
od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu dosiaľ nebola vyriešená, označili primárne otázku, či predbežné opatrenie (resp. neodkladnéopatrenie) spočívajúce v povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva má vplyv na začatie plynutia
premlčacej doby výkonu záložného práva v tom zmysle, že veriteľovi bráni začať s výkonom záložného
práva už od momentu, kedy zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

37. Po zistení, že podmienky prípustnosti dovolania sú splnené, dovolací súd následne skúmal, či
dovolatelia dôvodne odvolaciemu súdu vytýkali, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia. Vzal pritom do úvahy relevantnú právnu úpravu (§ 100, § 112, § 151l, § 151j OZ) a doterajšiu
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. K tomu uvádza nasledovné.

38. Záložné právo je právny inštitút, ktorý slúži na zabezpečenie záväzku. Okrem zabezpečovacej plní aj
uhradzovaciu funkciu, ktorá nastupuje po tom, čo zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená.
Výkon záložného práva si môže záložný veriteľ uplatniť v rámci postupu upraveného v ust. § 151j OZ,
tzn., že sa môže uspokojiť spôsobom určeným v záložnej zmluve alebo predajom zálohu na dobrovoľnej
dražbe alebo predajom zálohu v exekúcii. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že záložný veriteľ

má právo voľby, ktorý spôsob výkonu záložného práva využije a že všetky tri spôsoby sú rovnocenné.

39. Výkon záložného práva je majetkovým právom, ktoré sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená
pohľadávka.

40. Inštitút premlčania možno definovať ako právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo vzťahu k
povahe subjektívneho práva. Účelom premlčania je pôsobiť na veriteľa, aby v primeranom čase uplatnil
svoje subjektívne právo v zmysle rímskej zásady vigilantibus iura scripta sunt (,,práva patria bdelým“)
a na druhej strane je dôsledkom požiadavky právnej istoty, ktorá sa prejavuje i v tom, aby nepretrvávali
nevyjasnené právne vzťahy a neuspokojené práva bez časového obmedzenia po neprimerane dlhú

dobu. Pokiaľ ide o záložné právo, účinné vznesenie námietky premlčania je významné iba vo vzťahu k
právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu.

41. Otázka nemožnosti výkonu záložného práva z dôvodu vznesenia námietky premlčania záložcom (v
danom prípade dlžníkom) v konaní o určenie, že na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom záložného

právaneviaznezáložnéprávo,bolavrozhodovacejpraxidovolaciehosúdumeritórneriešenávrozsudku
z 26. októbra 2022 sp. zn. 4Cdo/169/2021 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6 z roku 2023 ako R 70/2023, v ktorom najvyšší súd uzavrel,
že záložca má naliehavý právny záujem na tom, aby súd v sporovom konaní určil, že premlčané záložné
právo nie je vykonateľné. Nazerajúc na vec cez prizmu povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva

(čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP) najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí pripustil procesnú
možnosť podania určovacej žaloby, v rámci ktorej bude vznesená námietka premlčania záložného práva
a vyslovil záver, že rozsudok vydaný v takomto konaní môže slúžiť ako podklad na výmaz záložného
práva z katastra nehnuteľností. Uviedol, že premlčaním záložné právo nezaniká, ale v prípade vznesenia
námietky premlčania ho nie je možné vykonať proti vôli povinného subjektu (záložcu).

42. Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci ústavného prieskumu záverov citovaného rozhodnutia
najvyššieho súdu v uznesení z 5. septembra 2023 sp. zn. IV. ÚS 427/2023 dospel k záveru o ústavnej
udržateľnosti právneho názoru vysloveného najvyšším súdom, pokiaľ ide o následky premlčania
záložného práva. Dodal, že pojmovým obsahom záložného práva je jeho výkon, ak k výkonu nedôjde

pred uplynutím premlčacej doby, uplatnením námietky premlčania záložcom dôjde k vyprázdneniu
obsahu subjektívneho práva veriteľa. Poukázal na obdobný záver, vyplývajúci z nálezu ústavného súdu
z 8. decembra 2011 sp. zn. II. ÚS 250/2011, že ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej dobe právo
na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z výťažku z predaja zo zálohu, má to za následok - ak sa
záložca dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia

zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu). Záložné právo v takom
prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým predmetom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky.“

43. Pokiaľ ide o plynutie premlčacej doby, premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť
právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa § 100 OZ. Premlčacia doba je ustanovená

konkrétnym časovým úsekom, ktorý má objektívne určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby
určuje zákon. Ustanovenie § 101 OZ upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu, ktorá plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.44. Ako už bolo uvedené, premlčaniu podlieha aj právo záložného veriteľa na výkon záložného práva.
Toto sa môže premlčať vo všeobecnej trojročnej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý
raz (§ 101 OZ), spravidla po márnom uplynutí lehoty splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Občiansky

zákonník stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby, za ktorý sa všeobecne považuje
deň, kedy veriteľ môže prvýkrát s úspechom uplatniť svoje právo. Vychádzajúc z toho, že pojmovým
obsahom záložného práva je jeho výkon, z hľadiska premlčania záložného práva je významné ustáliť,
kedy záložný veriteľ mohol objektívne prvýkrát začať s výkonom záložného práva, a od tohto momentu
možno odvíjať tiež okamih začatia plynutia premlčacej doby. Zjednodušene povedané, v prípade práva

záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu možno za deň rozhodujúci pre začiatok plynutia
premlčacejdobypovažovaťokamih,kedyveriteľmoholprvýkrátsúspechomuplatniťsvojeprávo,pričom
je irelevantné, či o tomto svojom práve vedel alebo nevedel.

45. V prípade, ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ začať
domáhať jej uspokojenia niektorým zo spôsobov výkonu záložného práva. Povedané inak, len čo sa

zabezpečenápohľadávkastanezročnou,t.j.lenčosaznejstanenárok(actionata),môžezáložnýveriteľ
začať výkon záložného práva. V rámci tohto výkonu sa môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve
alebo predajom zálohu v dobrovoľnej dražbe, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu v exekúcii
(§ 151j ods. 1 OZ). Výkon záložného práva začína záložný veriteľ právnym úkonom - oznámením o
začatí výkonu záložného práva (§ 151l OZ). Ide o právny úkon obligatórne písomný a adresovaný; jeho

právne účinky nastávajú doručením záložcovi, a ak záložcom je osoba odlišná od dlžníka, aj dlžníkovi.

46.Zuvedenéhomožnovyvodiť,žezhľadiskaplynutiapremlčacejdobyprávanavýkonzáložnéhopráva
je rozhodujúce, kedy mohol veriteľ objektívne prvý raz začať s výkonom záložného práva, t.j. adresovať
záložcovi (a dlžníkovi) oznámenie o začatí výkonu záložného práva.

47. Žalobcovia v podanom dovolaní nesúhlasili s právnym posúdením otázky premlčania výkonu
záložného práva, majúc za to, že odvolací súd nesprávne posúdil vplyv nariadeného predbežného
opatrenia na jej plynutie, keď nesprávne uzavrel, že premlčacia doba práva záložného veriteľa na
výkon záložného práva spočívala počas vykonateľnosti predbežného opatrenia, ktorým bola záložnému

veriteľovi uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva. Svojím právnym posúdením uprel
žalobcom právo dovolať sa premlčania.

48. Spočívanie premlčacej doby (§ 112 OZ) znamená, že premlčacia doba v dôsledku určitej právnej
skutočnosti (uplatnenia práva) prestáva plynúť a neplynie až do odpadnutia zákonnej prekážky. Inými

slovami, vyjadruje, že počas trvania prekážky premlčacia doba od uplatnenia práva po dobu konania
(resp. presnejšie počas stavu uplatneného práva) neplynie. Základom je tu preto téza, že veriteľ má
mať zachovanú možnosť disponovať so svojim právom počas celej premlčacej doby. Ak mu leží v tejto
možnosti prekážka, je jeho slobodná dispozícia s právom vylúčená. Pokiaľ by v čase takejto prekážky
premlčacia doba nespočívala, dochádzalo by k zásahu do vlastníckeho práva veriteľa (inými slovami,

stratil by časť svojho majetkového, vlastníckeho práva vystavením možnosti pretvorenia pohľadávky len
na tzv. naturálnu obligáciu). Nezostal by tak chránený predmet vlastníckeho práva, majetok, chránený
Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a rovnako Európskym dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

49. Právnym dôvodom spočívania premlčania je uplatnenie práva na súde alebo na inom príslušnom
orgáne. Najvyšší súd už mal možnosť meritórne sa zaoberať otázkou spočívania premlčacej doby
záložného práva i vplyvu nariadeného neodkladného opatrenia na spočívanie premlčacej doby. V
rozsudku z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/64/2020 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 27/2023 dospel k záveru, že spočívanie premlčacej

doby spôsobuje aj začatie dražobného konania podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Súdy v tam
posudzovanom prípade zamietli žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti nie
sú zaťažené záložným právom v dôsledku jeho premlčania, keď dospeli k záveru, že k premlčaniu
záložného práva nedošlo, lebo premlčacia doba spočívala. Záložný veriteľ uplatnil výkon záložného
práva na dobrovoľnej dražbe u dražobníka, avšak v dôsledku nariadeného neodkladného opatrenia

súdom, ktorým záložnému veriteľovi - navrhovateľovi dražby uložil povinnosť zdržať sa výkonu
záložného práva až do právoplatnosti skončenia konania vo veci samej (žaloba o určenie neplatnosti
zmluvy o záložnom práve), dražobník upustil od vykonania dražby. K realizácii dražby teda nedošlo v
dôsledku zásahu súdu autoritatívnym rozhodnutím, ktoré záložný veriteľ iba rešpektoval. Najvyšší súdpovažoval právne posúdenie veci odvolacím súdom za správne, vysloviac, že zákaz výkonu záložného
práva uložený neodkladným opatrením nemožno vykladať na ťarchu záložného veriteľa v tom zmysle,
že tento „riadne nepokračoval“ (§ 112 OZ) v začatom dražobnom konaní.

50. Vyššie uvedené závery sa týkajú spočívania premlčacej doby práva na výkon záložného práva v
prípade jeho riadneho uplatnenia. Od spočívania (neplynutia) premlčacej doby v dôsledku uplatnenia
právanasúdealeboinompríslušnomorgánejealepotrebnédôsledneodlišovaťsituáciu,keďpremlčacia
doba pre existenciu prekážky objektívne nemôže ani len začať plynúť, pričom práve o taký prípad ide

aj v posudzovanej veci. Hoci sa žalobcovia mylne domnievali, že odvolací súd dospel k záveru, že
premlčacia doba vplyvom nariadeného predbežného opatrenia spočívala, z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu je jednoznačne zrejmé, že odvolací súd predbežné opatrenie vykonateľné
ešte pred dátumom konečnej splatnosti zabezpečenej pohľadávky, považoval za objektívnu prekážku
brániacu záložnému veriteľovi vo výkone záložného práva. Autoritatívne rozhodnutie súdu ukladajúce
povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa záverov odvolacieho súdu predstavovalo objektívnu

prekážku pre vlastný obsah záložného práva, t.j. výkon záložného práva. Z uvedeného dôvodu ustálil,
že právo na výkon záložného práva sa mohlo reálne vykonať prvý raz až deň nasledujúci po odpadnutí
takejto prekážky; začiatok premlčacej doby práva žalovanej na výkon záložného práva preto ustálil až
na deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prievidza z 20. júla 2016
č. k. 12C/10/2015-74 (právoplatným 22. júna 2017).

51. Žalobcovia spochybňujúc právne závery odvolacieho súdu namietali, že jediným procesným úkonom
spôsobilým docieliť spočívanie premlčacej doby práva na výkon záložného práva, mohlo byť uplatnenie
práva k zabezpečenej pohľadávke žalobou na plnenie. Takýto výklad by ale spochybňoval celý
mechanizmus výkonu záložného práva prostredníctvom platného a účinného zákona o dobrovoľných

dražbách. Ak by, ako to tvrdia dovolatelia, bolo nevyhnutné „z opatrnosti“ podávať riadnu žalobu na
plnenie, stal by sa celý inštitút záložného práva zbytočným, keďže by sa bolo treba aj tak obrátiť na
súd so žalobou na plnenie. Toto ale určite nebolo zámerom zákonodarcu, pretože v opačnom prípade
by zákon o dobrovoľných dražbách nebol súčasťou právneho poriadku. K obdobným záverom pritom
dospel najvyšší súd už v rozhodnutí z 31. mája 2021 sp. zn. 5Cdo/220/2018.

52. Dovolací súd uzatvára, že v okolnostiach danej veci nariadenie predbežného opatrenia založilo pre
záložného veriteľa objektívnu prekážku v začatí výkonu záložného práva. Záložnému veriteľovi nemohlo
byť na ťarchu, že v deň nasledujúci po dni konečnej splatnosti zabezpečenej pohľadávky, ktorý by za
normálnych okolností bol býval prvým dňom, kedy si mohol záložný veriteľ uplatniť svoje právo na výkon

záložného práva, nemohol záložný veriteľ začať s výkonom záložného práva - ktorým sa má na mysli
už doručenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva, pretože mu bolo uložené zdržať sa výkonu
tohto práva. Podľa dovolacieho súdu bolo potrebné vziať do úvahy aj to, že predbežné opatrenie bolo
nariadené v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o úvere (t.j. právneho titulu zabezpečenej pohľadávky)
a zmluvy o záložnom práve. Odhliadnuc od skutočnosti, že začatím výkonu záložného práva by záložný

veriteľ porušil povinnosť mu uloženú autoritatívnym súdnym rozhodnutím, záložný veriteľ v danom
čase skutočne objektívne nemohol začať s výkonom záložného práva, lebo počas trvania nariadeného
predbežného opatrenia existovala spornosť o právnom základe pohľadávky zabezpečenej záložným
právom, ktorá bola odstránená až momentom, keď bolo právoplatne rozhodnuté, že žaloba o určenie
neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o záložnom práve nie je dôvodná a právny základ zabezpečenej

pohľadávky a záložného práva je daný.

53. V danom prípade odvolací súd správne vychádzal z toho, že záložný veriteľ mohol svoje právo
prvýkrát uplatniť až deň nasledujúci po odpadnutí prekážky brániacej mu v reálnom výkone záložného
práva, t.j. 23. júna 2017. Zohľadniac, že žalovaná listom z 20. júna 2018 oznámila žalobcom začatie

výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, správne tiež uzavrel, že trojročná premlčacia doba
neuplynula a nedošlo k premlčaniu práva na výkon záložného práva. Z toho dôvodu potvrdil zamietajúci
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a ako taký, vychádzajúc zo správneho právneho
posúdenia veci, potvrdil i závislý výrok súdu prvej inštancie o zrušení neodkladného opatrenia pre
procesný neúspech žalobcov vo veci samej, keď neodkladné opatrenie nariadené počas konania je

nezlučiteľné s procesným neúspechom jeho navrhovateľa vo veci samej.

54. Berúc do úvahy vyššie uvedené, pokiaľ odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania
ustálil, že právo záložného veriteľa na výkon záložného práva nie je premlčané, lebo záložný veriteľuplatnil svoje právo včas, vychádzajúc z toho, že začiatok plynutia premlčacej doby má objektívny
charakter a tomu v okolnostiach danej veci bránili okolnosti nezávislé od vôle záložného veriteľa
(nariadené predbežné opatrenie), jeho rozhodnutie nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Bez relevancie je preto tvrdenie dovolateľov (formulované ako dovolacia otázka 2/), že im odvolací
súd odoprel ich právo dovolať sa premlčania záložného práva, keď dospel k záveru, že námietka
premlčania nebola vznesená dôvodne. Ak žalobcovia položenou druhou dovolacou otázkou mienili
namietať, že právnym posúdením veci odvolacím súdom im bolo odopreté právo vzniesť námietku
premlčania samotnej zabezpečenej pohľadávky, žiada sa uviesť, že právna úprava v ust. § 151j ods. 2

OZ dovoľuje uskutočniť výkon záložného práva aj v prípade, ak je zabezpečená pohľadávka premlčaná.
Tým sa má na mysli práve situácia, kedy je premlčaná pohľadávka, avšak záložné právo premlčané
nie je. V takom prípade - o aký ide aj v posudzovanej veci - nemá ani prípadná námietka premlčania
zabezpečenej pohľadávky vplyv na výkon záložného práva a prekážkou výkonu záložného práva nie je
ani skutočnosť, že právnym dôvodom premlčanej zabezpečenej pohľadávky je spotrebiteľská zmluva
(§ 54a OZ). Ak bola platná pohľadávka zabezpečená záložným právom, záložné právo premlčaním

pohľadávky nezaniká, to znamená, zostáva v platnosti aj v prípade, ak medzičasom došlo k premlčaniu
zabezpečenej pohľadávky. Len skutočnosť, že dovolatelia s právnym posúdením veci odvolacím súdom
nesúhlasia, sama o sebe neznamená, že toto právne posúdenie je nesprávne; sama polemika s
rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú kritériám

uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP. V tejto časti týkajúcej sa dovolacej otázky 2/ by
preto bolo potrebné dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm. f) CSP. Keďže však zamietnutie dovolania
z vyššie uvedených dôvodov (týkajúcich sa otázky 1/) procesne konzumuje aj čiastočné odmietnutie
dovolania, dovolací súd nepovažoval za potrebné osobitne formulovať odmietajúci výrok.

55. Pokiaľ ide o reálny dopad právneho posúdenia veci na postavenie žalobcov, dovolací súd odkazuje
na bod 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v celom rozsahu sa stotožňujúc so
záverom, že zamietnutie žaloby v danom prípade nezvýhodňuje žalovanú neprimeraným spôsobom v
neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, keď žalovaná má v dôsledku vyhlásenia úveru za bezúročný
a bez poplatkov nárok len na vrátenie poskytnutej istiny a prípadný výkon záložného práva k

nehnuteľnostiam žalobcov sa bude spravovať zásadou primeranosti, ako aj zásadou ochrany obydlia.

56. Dovolací súd na podklade uvedeného konštatuje, že dovolanie žalobcov síce [v časti dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 CSP] vyvolalo procesný účinok umožňujúci
uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, jeho výsledok ale vedie k záveru, že dovolanie

žalobcov nie je dôvodné, lebo právne posúdenie žalobcami nastolenej právnej otázky 1/ odvolacím
súdom bolo správne. Keďže žalobcovia dovolaním napadli vecne správny rozsudok odvolacieho súdu,
dovolací súd ich dovolanie ako nedôvodne podané podľa § 448 CSP zamietol.

57. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP),
avšak u žalovanej vznik trov v dovolacom konaní nebol preukázaný a náhrada trov nebola ani uplatnená,
preto dovolací súd žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (porov. sp. zn.
7Cdo/14/2018).

58. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.