Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/63/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716209687
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8716209687.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: A. B. - C., so sídlom
Rejdová 190, 049 26, IČO: 10 746 528, zastúpený: B&B, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom
Rázusova 1, 040 01 Košice, IČO: 47 254 106, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Vlachovo,
so sídlom 049 24 Vlachovo, IČO: 00 203 092, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr.
Kuzma a spol. so sídlom 040 01 Košice, Floriánska 16, o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 7C/209/2016-384 zo dňa 06.04.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %,
o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:
„I. Žalobu zamieta.
II. Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Svoje rozhodnutie prvoinštančný súd právne posúdil podľa ustanovení § 34, 35, 37 ods. 1, 39, 48,
106, 420 ods. 1, 442 ods. 1, 679 a 680 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ďalej podľa ust.
§ 381 ods. 1 Obchodného zákonníka a príslušnými ustanoveniami zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme
poľnohospodárskych pozemkov.

3. Predmetom tohto konania tak, ako ho v žalobe určil a vymedzil sám žalobca, bol uplatnený nárok na
náhradu škody podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu ušlého zisku v zmysle

Obchodného zákonníka.
Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že nájom predmetných nehnuteľností evidovaných na LV
XXX k.ú. D. bol skončený v zmysle § 679 ods. 3 OZ odstúpením od zmluvy v r. 2008 a následne opätovne
odstúpením v r. 2009, a to dňa 9.3.2009, kde žalovaný túto skutočnosť akceptoval tým, že nepodal
žalobu o neplatnosť odstúpenia od zmluvy, teda k zániku nájmu došlo platným odstúpením od zmluvy.
Od uvedeného odstúpenia od zmluvy, podľa žalobcu platného, mal žalovaný predmetné nehnuteľnosti
užívať protiprávne a takýmto užívaním spôsobiť žalobcovi škodu, ktorá spočívala v zmarení žalobcovho

projektu týkajúceho sa využitia vodnej energie na rieke E. cez malú vodnú elektráreň a vybudovanie
vodnej nádrže, čo malo slúžiť ako rekreačná vodná plocha pre vodné športy, rybné hospodárstvo,
vybudovanie reštaurácie, spracovanie riečnych pieskov pre halu na spracovanie pilín na brikety a
granule a betonárku.Súd prvej inštancie opätovne posudzoval listy žalobcu zo dňa 27.12.2008 a 9.3.2009, a to z pohľadu
ich platnosti ako právnych úkonov v zmysle § 34, 35 ods. 1, 2, 37 a 39 Občianskeho zákonníka a zistil,
že list zo dňa 27.12.2008 označený ako „Skončenie nájmu“ nie je možné posúdiť ako platný právny

úkon odstúpenia od zmluvy (§ 48 ods. 1, 2 OZ). Už odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval
a tým vyjadril záväzný právny názor, že podľa jazykového výkladu slovného textu ide v tomto prípade
o oznámenie o zániku nájmu v dôsledku zániku predmetu nájmu, a to podľa ust. § 680 Občianskeho
zákonníka. Slovo odstúpenie v akomkoľvek gramatickom tvare sa v lite ani nenachádza. Po opätovnom
posúdení veci súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedený list zo dňa 27.12.2008, s prihliadnutím na

vyššie citované zákonné ustanovenia a výkladové pravidlá nemožno posúdiť ako odstúpenie od zmluvy.
Ani v liste žalobcu zo dňa 9.3.2009 adresovanom F. G. nemožno nájsť formuláciu odstúpenia od zmluvy,
ani slovo odstúpenie od zmluvy v celom kontexte listu, samotný list obsahuje opis skutkových okolností
pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcu k pozemkom a následný opis ďalších okolností, avšak
taktiež sa v ňom nenachádza slovo odstúpenie. Z oboch podaní žalobcu tak, ako sú tieto listy písané, je
zrejmé, že žalobca sa dožadoval zrušenia nájomného vzťahu v dôsledku zániku predmetu nájmu, ktorý

žalobca vzhliadol v rozhodnutí pozemkového úradu o odňatí poľnohospodárskej pôdy natrvalo pre účely
výstavby vodnej nádrže. Podľa žalobcu tým došlo k zániku nájomnej zmluvy zo zákonného dôvodu.
Súd prvej inštancie z dôvodu opätovného posúdenia právnych úkonov zo dňa 27.12.2008 a 9.3.2009
poukázal na konanie a celý obsah spisu Okresného súdu Rožňava vo veci 9C/157/2007, a to jednak
na rozsudok súdu prvej inštancie, ale aj na obsah písomného odôvodnenia Rozsudku Krajského súdu v

Košiciach sp.zn. 6Co/19/2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Rožňava v napadnutej
časti, a to jednak v otázke výkladu ust. § 680 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zničeniu prenajatej
veci, aj vo vzťahu k zmene vlastníctva k prenajatej veci v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
a to celé v nadväznosti, že v uvedenom konaní, kde terajší žalobca vystupoval v pozícii žalovaného,
disponoval stavebným povolením a bolo mu povolené príslušným orgánom realizovať stavebné práce,

avšak je tam vysvetlený aj výkon vlastníckeho práva za situácie, kedy nájomný vzťah medzi účastníkmi
trvá a žalovaný teda bol povinný rešpektovať práva žalobcu a umožniť mu ich výkon až do skončenia
nájomného vzťahu, čo potvrdil odvolací súd ako správny záver vyslovený v konaní pred Okresným
súdom Rožňava v uvedenej veci.
Následnevovecirozhodovaldovolacísúdvdôsledkupodanéhodovolaniažalobcomarozsudkomsp.zn.

5Cdo/343/2009 dovolanie žalovaného zamietol. Vo svojom rozhodnutí vysvetlil, že pre súkromný účel
nie je rozhodujúce administratívne začlenenie pozemku, ale jeho skutočné poľnohospodárske využitie.
Okolnosť, že rozhodnutím administratívneho orgánu sa zmení účelové určenie pozemku alebo charakter
pozemku, nie je významná. Zničenie veci nastáva až vtedy, ak vec zanikne ako vec v právnom slova
zmysle. Z rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo/343/2009 zo dňa 23.2.2011 je zrejmé, že zmena charakteru

prenajatých pozemkov z poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodársku pôdu neznamená zničenie,
či zánik predmetu nájmu, pretože v zmysle ust. § 1 ods. 1, 2 zákona č. 504/2003 Z.z. predmetom zmluvy
o nájme pozemkov na poľnohospodárske účely nemusí byť len pozemok, ktorý je poľnohospodárskou
pôdou, ale môže to byť aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto
pozemku. Z toho tiež vyplýva, že ani rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Rožňava zo dňa

22.1.2009 nemalo vplyv na trvanie nájmu (nájom trval naďalej) a v tomto zmysle sa vyjadril aj Najvyšší
súd SR v rozhodnutí. Podstatným vo veci bolo, že predmet nájmu nezanikol a ani účel nájmu sa
nezmenil, žalovaný bol naďalej v pozícii oprávneného nájomcu.
Takto vyslovený právny názor v tejto otázke bol záväzný aj pre súd prvej inštancie, rozhodujúci o
nároku žalobcu na náhradu škody, keďže otázka, či došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy, ako aj

otázky, či došlo ku skončeniu nájomnej zmluvy, alebo k zániku predmetu nájmu, bola v uvedenom
súdnom konaní právoplatne vyriešená a táto otázka mala význam aj pre rozhodnutie o žalobnom
nároku v tomto konaní. Ak teda právne úkony žalobcu v podobe listov zo dňa 27.12.2008 a 9.3.2009
vyhodnotil odvolací súd ako absolútne neplatné právne úkony, ktoré nemohli mať vplyv na existenciu
a trvanie nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a rovnako aj súd prvej inštancie a v tomto

kontexte je zrejmé, že nájomný pomer medzi žalobcom a žalovaným aj po uvedených listoch žalobcu
naďalej trval a žalovaný bol v súlade so zmluvou oprávneným užívateľom predmetných pozemkov v
postavení nájomcu. Tieto skutočnosti vyplývajú aj zo záverov rozsudku Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 6Co/19/2009 a za takejto procesnej situácie prvoinštančný súd skonštatoval, že nebol splnený
jeden zo základných predpokladov pre uplatnený nárok na náhradu škody, ktorým je protiprávny úkon,

teda protiprávne užívanie pozemkov žalovaným. Ak nie je naplnený základný predpoklad v podobe
protiprávneho užívania pozemkov žalovaným, nie je možné dať do súvislosti konanie žalovaného so
vznikom škody žalobcovi a v takomto prípade žaloba o náhradu škody nemôže byť úspešná.V tejto súvislosti je zrejmé, že v konaní nebolo sporným, že žalovaný dňa 31.10.2014 odovzdal
žalobcovi všetky pozemky, (ktoré boli predmetnom nájmu) a odo dňa ukončenia nájomného vzťahu
nehnuteľnosti neužíva, nijakým spôsobom nebráni žalobcovi vo výkone jeho vlastníckeho práva. Na

ujmu žalovaného nemôže byť ani skutočnosť, že na LV č. XXX je uvedené, že vlastník je povinný
strpieť výkon práva vyplývajúci z nájomnej zmluvy. Jedná sa o zápis uznesenia Okresného súdu v
Rožňave sp.zn. 9C/77/2007, tento zápis môže dať odstrániť aj samotný žalobca. Z vyššie uvádzaných
skutočností rozsudku vyplýva, že žalobca bol povinný rešpektovať ako právny nástupca Urbárskeho
a pasienkového pozemkového spoločenstva Gočovo Nájomnú zmluvu č. X/XXXX zo dňa 28.1.2005,

a to počas trvania nájomného vzťahu, pričom nájom skončil až ku dňu 31.10.2014. Táto skutočnosť
vylučuje protiprávne užívanie žalovaným do dňa 31.10.2014, a keďže odovzdanie pozemkov bolo ku
dňu 31.10.2014, vylučuje to aj protiprávne užívanie žalovaným od uvedeného dátumu do budúcnosti. V
tejto súvislosti je zrejmé, že protiprávnosť užívania predmetu nájmu žalovaným odo dňa 13.3.2009 (a
pôvodne od 27.12.2008) do 31.10.2014 žalobca súdu nepreukázal. Prvoinštančný súd preto uzavrel, že
žalobca nepreukázal tú skutočnosť, že by žalovaný užíval protiprávne vyššie uvedené nehnuteľnosti v

období od 27.12.2008 do dňa 2.11.2016 (do dňa podania žaloby), a takisto ani v období od 27.12.2008
do 1.1.2018.
Žalovaný rešpektoval nájomnú zmluvu a tiež právoplatné rozhodnutia vo veci Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 6Co/19/2009 zo dňa 5.5.2009, ako aj rozhodnutie NS SR v konaní pod sp.zn.
5Cdo/343/2009 zo dňa 23.2.2011. Z týchto rozhodnutí je zrejmé, že nájom trval naďalej a o týchto

rozhodnutiach žalobca má vedomosť.
Súd prvej inštancie predbežne posúdil domnelé odstúpenie žalobcu od nájomnej zmluvy v tej rovine, že
sa jedná o absolútne neplatný právny úkon pre jeho rozpor s ustanoveniami Občianskeho zákonníka
a túto otázku posúdil ako predbežnú, preto ďalej neobstojí ani odôvodnenie zo strany žalobcu, že
odstúpenie žalobcu od nájomnej zmluvy nebolo napadnuté žalovaným v lehote 3 rokov, čo zakladá jeho

platnosť. Aj uvedenú konštrukciu žalobcu posúdil v zmysle záväzného právneho názoru odvolací súd vo
svojom zrušujúcom uznesení (ods. 33 uznesenia) a takéto tvrdenie nemá oporu v právnych predpisoch.
Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal namietaným premlčaním práva na náhradu škody zo strany
žalovaného.
Žalobca uplatnený nárok odôvodňoval tou skutočnosťou, že žalovaný mal protiprávne užívať jeho

pozemky a tým mal spôsobiť žalobcovi škodu, lebo nemohol zrealizovať projekt týkajúci sa využitia
vodnej energie na rieke E. cez malú vodnú elektráreň vybudovaním vodnej nádrže, reštaurácie,
betonárky, haly a ostatných vecí uvádzaných v žalobe. Žalobca už v liste z 9.3.2009 upozorňoval
žalovaného, že každý deň omeškania od doby právoplatného stavebného povolenia pokladá za svoju
stratu v podnikaní. Ďalej nasledoval list zo dňa 21.6.2010 adresovaný žalovanému (č.l. 109 spisu)

označenom ako „Vec: odovzdanie pozemku“, v ktorom upozorňoval, že má vydané stavebné povolenie
na realizovanie stavby, diela Brego, že nemôže započať s realizáciou stavby, pretože mu F. G. zadržiava
vo svojej moci príslušné pozemky, lebo je presvedčené, že na to má právo podľa nájomnej zmluvy. Ďalej
ich žalobca upovedomuje, že užívanie pozemkov zaniklo právoplatným rozhodnutím úradu o vyňatí
poľnohospodárskej pôdy pre účely výstavby a márnym uplynutím času a tým, že nemôže realizovať

výstavbu mu vznikajú vysoké škody. Vyzýva preto žalovaného, aby pozemky o výmere 8,2589 ha vydal
ich vlastníkovi. Z uvedeného listu vyplýva, že žalobca dňa 21.6.2010 svoje právo na náhradu škody,
ktorá mu mala byť spôsobená, voči žalovanému uplatnil písomným podaním, a teda vedel, že mu vzniká
škoda a spočíva v zmarení projektu a ušlom zisku. Už v tomto momente musel žalobca disponovať
údajmi o nákladoch na projekt, ako aj údajmi určitým spôsobom vyčíslenými, aby vedel ustáliť nielen

škodu, ale aj právo na náhradu ušlého zisku, ktorý mu mal vznikať vo vyššie uvádzanom predmete
podnikania podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže chcel vykonávať podnikateľskú činnosť,
a teda z hľadiska časového ustálenia začiatku behu subjektívnej premlčacej doby bol pre súd podstatný
okamih dňa 21.6.2010, kedy žalobca napísal uvedený list žalovanému a už musel disponovať údajmi
o predpokladanom rozsahu škody.

V nadväznosti na to prvoinštančný súd ustálil, že už ku dňu 21.6.2010 mal žaloba vedomosť o škode,
aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Dvojročná subjektívna lehota preto uplynula dňa 21.6.2012. Zároveň
uplynula aj objektívna trojročná lehota.
Súd prvej inštancie zároveň dodal, že ak by mal žalobca za to, že nemohol realizovať projekt týkajúci sa
využitia vodnej energie na rieke E. cez malú vodnú elektráreň a vybudovanie vodnej nádrže, kedy E. H.

I. - E. J. dňa 25.7.2014 oznámil, že na predmetné pozemky nie je možné vydať stavebné povolenie, a to
z dôvodu existencie povinnosti uloženej podľa uznesenia Okresného súdu Rožňava sp.zn. 9C/77/2007,
tak predmetné rozhodnutie bolo vydané dňa 25.7.2014 a aj v takom prípade subjektívna lehota na
uplatnenie náhrady škody by uplynula dňa 25.7.2016. Žalobca svoje právo žalobou uplatnil až dňa2.11.2016. V tejto súvislosti správne poukazoval právny zástupca žalovaného, že ak žaloba bola podaná
na súd dňa 2.11.2016, má za to, že žalobcovi uplynula subjektívna premlčacia lehota v trvaní dvoch
rokov, odkedy sa dozvedel o vzniku škody, ako aj objektívna premlčacia lehota v trvaní troch rokov podľa

§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uplatnenie náhrady škody na súde.
Zo všetkých vyššie uvádzaných dôvodov, a to jednak pre absenciu protiprávneho užívania pozemkov
žalovaným, teda pre absenciu protiprávneho konania žalovaného, kedy v takomto prípade nie je
založená zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a takéto
konanie žalovaného nebolo pred súdom preukázané, ako aj z dôvodov uplynutia subjektívnej premlčacej

lehoty na náhradu škody v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj uplynutia objektívnej
premlčacej lehoty v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol
v celom rozsahu.
Zároveň, čo sa týka uplatňovaného ušlého zisku žalobcom v zmysle § 381 ods. 1 Obchodného
zákonníka, nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že medzitýmnym rozsudkom a jeho
právoplatnosťou by sa jednoznačne stanovil moment, dokedy si žalobca môže ako súčasť vzniknutej

škody uplatňovať ušlý zisk v predmete jeho podnikania. Ušlý zisk, a ani určenie jeho výšky, nie je časovo
viazaný na právoplatnosť medzitýmneho rozsudku súdu. Žalobca si sám v žalobe časovo ohraničil
obdobie, za ktoré žiada náhradu škody a za ktoré by mu mal vzniknúť ušlý zisk, avšak ušlý zisk, rovnako,
ako náhradu škody v priebehu konania súdu nijako nevyčíslil. Žalobca ušlý zisk nevyčíslil, čo do jeho
výšky ani po vrátení veci odvolacím súdom na súd prvej inštancie na opätovné prejednanie. Výška

ušlého zisku sa určuje s ohľadom na to, čo by poškodený ako podnikateľ v danom období dosiahol
vzhľadom na všetky okolnosti súvisiace s podnikaním. Musí ísť o ujmu, ktorá už nastala (objektívne
vznikla), nie o ujmu, ktorá by v budúcnosti ešte len žalobcovi mohla vzniknúť. Teda majetkový prospech,
ktorý žalobca mohol v predmete podnikania dosiahnuť, musí byť konkrétny skutočne vyčísliteľný a aj
reálne dosiahnutý. Nejedná sa o hypotetickú záležitosť.

Ohľadne ušlého zisku bola žalovaným vznesená námietka premlčania, ktorú súd prvej inštancie rovnako
posúdilakodôvodnú.Žalobcanajneskôrdňa21.6.2010listomadresovanýmžalovanémudefinovalsvoje
právo na náhradu škody a spočívajúce tiež v zmarení projektu a ušlom zisku, preto žalobca si uplatnil
náhradu ušlého zisku po uplynutí premlčacej doby, aj z toho dôvodu na vznesenú námietku premlčania
súdmuselprihliadať,prioritnesaňouzaoberaťaztohtohľadiskažalobamuselabyťtaktiežzamietnutá.V

časti požadovaného ušlého zisku súd žalobu teda zamietol z dôvodov, že žalobca počas celého súdneho
konania súdu nepreukázal, o aký ušlý zisk v konaní išlo a v akej výške si ho uplatňoval, ako aj z dôvodu
premlčania nároku, preto aj v tejto časti musel žalobu zamietnuť.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže v konaní bol úspešný
žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

O výške trov konania súd rozhodne uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods.
2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie v zákonom stanovenej lehote z dôvodu, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal

navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca je toho názoru, že s ohľadom na obsahové znenia ustanovení § 34 a § 35 Občianskeho
zákonníka, jeho písomnosti doručené žalovanému z 27.12.2008 a následne opakovane dňa 9.3.2009

je nutné stále považovať, najmä po stránke obsahovej a podľa skutočnej vôle žalobcu, ktorú chce
nimi prejaviť, za platné právne úkony, vyjadrujúce slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne vôľu žalobcu
ukončiť nájomný vzťah so žalovaným.
Žalobca stále trvá na skutočnosti, že posúdenie platnosti či neplatnosti týchto právnych úkonov, malo
byť samostatným predmetom konania a samostatne vzneseným žalobným nárokom, o ktorom by mal

samostatne rozhodnúť miestne a vecne príslušný súd, a ak už takéto otázky predtým posúdil krajský
súd, mal ich posúdiť pred rozhodnutím vo veci samej ako predbežné otázky - naopak krajský súd sa
týmto zaoberal len v odvodnení svojho rozhodnutia.
Zákon č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a
lesných pozemkov stanovuje podmienky a to v § 1 ods. 2, v ktorom hovorí, že pozemok na

poľnohospodárske účely je taký pozemok alebo jeho časť, ktorý tvorí poľnohospodársky pôdny fond
alebo do neho patrí, taktiež aj iný pozemok na poľnohospodárske účely. Zmluva č. XXXX/X o prenájme
poľnohospodárskej pôdy, do ktorej vstúpil po kúpe pozemkov od predchádzajúceho vlastníka Urbárskej
a pasienkovej spoločnosti žalobca A. B. so žalovaným F. G., jednoznačne definovala v článku 2bode 2.2 účel nájmu predmetných pozemkov za účelom vykonávania poľnohospodárskej činnosti
pri prevádzkovaní podniku nájomcu, teda žalovaného. Pozemok v nájme bol jednoznačne účelovo
prenajatý a vymedzený v súlade s týmto zákonom. Pozemky definované zákon č. 504/2003 Z.z. nie

je možné „ zničiť“ a to ani v právnom ani materiálnom slova zmysle, pretože je to v podstate súčasť
zemského povrchu a ako taká je nezničiteľná (jedine zrejme v prípade zániku planéty Zem), a práve
naopak,sohľadomnazneniatohtozákonaakolexspecialis,zmluvnedojednanáazákonomustanovená
účelnosť využitia je právne záväzná a významná a rozhodujúca aj pri dodržiavaní zásady, že zmluvy
sa majú dodržiavať.

Ak sa teda zmenil účel využitia pozemku ako predmetu nájmu tak, že v dôsledku administratívneho
rozhodnutia pozemkového orgánu (ktoré je právne záväzné pre účastníkov súkromnoprávneho vzťahu,
a v tomto prípade má presah a dosah aj na iné okolnosti súvisiace), došlo k vyňatiu predmetu nájmu z
poľnohospodárskeho pôdneho fondu a tým de facto k zmene charakteru jeho využitia, ktorý bol účelovo
vyjadrený a viazaný v nájomnej zmluve č. XXXX/X, tak uzavretá nájomná zmluva stratila jednu zo
základných pojmových znakov a v podstate bola ďalej nevykonateľná.

Žalobca zdôrazňoval účelovosť nájmu pozemku vyjadrenú nielen v zmluve, ale aj v samotnom zákone
č. 504/2003, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generealis, a teda
ak došlo k zmene účelu nájmu v dôsledku zmeny charakteru pozemku, už to nebol pozemok vedený
v poľnohospodárskom pôdnom fonde na základe rozhodnutia správneho orgánu, v takomto prípade
na prenájom nájomca nemá ak by bol pozemok určený na iné než poľnohospodárske účely , je

namieste otázka, ako mohol nájomný vzťah trvať aj naďalej, ako mohol po strate účelu striktne
stanoveného zákonom a zmluvou naďalej využívať predmet nájmu? Žiaden dodatok o zmene bodu
2 a na to naväzujúcich článkov zmluvy o nájme č. XXXX/X nebol medzi stranami sporu uzavretý a k
žiadnej dohode o zmene účelu predmetu nájmu nedošlo. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, ktorým ale
prvostupňový súd nepripísal vo svojom rozhodnutí žiadnu dôležitosť.

K otázke premlčania vzniknutého nároku na náhradu škody a začiatku plynutia premlčacej lehoty na
podanie žalobného návrhu na náhradu škody žalobca uviedol, že minimálne listami z 27.12.2008 ako aj
9.3.2009 žalovaný nadobudol vedomosť (nech už boli označené akokoľvek, ale podstatný je ich obsah),
že došlo k zmene charakteru predmetu nájmu, k strate účelu vyjadreného v zmluve ako aj v zákone, a od
tohto momentu de facto k zániku k jednej z podstatných náležitostí zmluvy o nájme, a to aj s poukazom

na § 664 - § 665 OZ, teda od tohto momentu nadobudol vedomosť, že nie je oprávnený predmet nájme
naďalej na dohodnutý účel užívať.
Napriek tomu žalovaný nevyvinul nijaké úsilie k dohode so žalobcom, naopak, naďalej predmet nájmu
využíval na daný, zaniknutý účel nájmu, dokonca mal poberať dotácie od poľnohospodárskej platobnej
agentúry SR, a teda podľa názoru žalobcu žalovaný úmyselne zaniknutý predmet nájmu ďalej užíval,

čím znemožnil jeho užívanie žalobcovi ako vlastníkovi, a teda je tu namieste konštatovať, že sa na daný
prípad vzťahuje objektívna 10 ročná premlčacia lehotu podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
Je prinajmenšom pováženia hodné, že samotný súd konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia na
strane 15, cit“ Z uvedeného listu vyplýva, že žalobca dňa 21.6.2010 svoje právo na náhradu škody,

ktorá mu mala byť spôsobená voči žalovanému, uplatnil písomným podaním, a teda vedel, že mu vzniká
škoda a spočíva v zmarení projektu a ušlom zisku. Už v tomto momente musel žalobca disponovať
údajmi o nákladoch na projekt, ako aj údajmi určitým spôsobom vyčíslenými, aby vedel ustáliť nielen
škodu, ale aj právo na náhradu ušlého zisku, ktorý mu mal vznikať vo vyššie uvádzanom predmete
podnikania podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže chcel vykonávať podnikateľskú činnosť,

a teda z hľadiska časového ustálenia začiatku behu subjektívnej premlčacej doby je pre súd podstatný
okamih dňa 21.6.2010, kedy žalobca napísal uvedený list žalovanému a už musel disponovať údajmi o
predpokladanom rozsahu škody.“ Toto sa javí iba ako domnienka súdu, ktorá nie je nijako preukázaná
a dôkazmi odôvodnená. Začiatok plynutia premlčacej lehoty (odvolací súd ju definuje ako subjektívnu
3-ročnú), mal podľa tvrdenia súdu nastať 21.6.2010, odkedy mal žalobca vedieť o škode a kto za ňu

zodpovedá. S daným záverom prvostupňového súdu sa žalobca nestotožňuje. Žalobca pripúšťa, že
vedel o subjekte, ktorý má byť za škodu zodpovedný, avšak rozhodne nemal vedomosť o škode, a v
tomto prípade hovoríme o výške škody tak, aby ju bolo možné vyčísliť a ustáliť ako konečnú.
Ešte v konaní pred súdom prvého stupňa žalobca predložil ako jeden z dôkazov „žiadosť o zrušenie
ťarchy na liste vlastníctva č. XXX - oznámenie“ zo dňa 8.8.2013, kedy samotný žalovaný oznámil

žalobcovi, za akých podmienok a kedy dôjde k zrušeniu ťarchy na predmetnom LV č. XXX v podobe
zapísaného nájmu pozemkov v prospech F. G..Aj táto okolnosť je dôkazom toho, že žalovaný aj v tomto období, teda ešte viac ako 3 roky po dátume
21.6.2010, predmet zaniknutého nájmu v rozpore so zákonom užíval a na liste vlastníctva mal zapísanú
ťarchu v podobe nájmu.

Žalobca súhlasí s názorom, že mal vedomosť o tom, kto je za prípadnú škodu zodpovedný (žalovaný),
ako aj vedomosť o škode, avšak rozhodne nemal vedomosť o rozsahu a výške spôsobenej škody, a
to aj s poukazom na skutočnosť, že ak by aj mal ustáliť rozsah a výšku škody znaleckým posudkom,
toto nie je a nebolo možné aj s ohľadom na to, že práve ušlý zisk z dôvodu zmarenia projektu žalobcu
na rieke E. (týkajúci sa využitia vodnej energie na rieke E. cez malú vodnú elektráreň, vybudovanie

vodnej nádrže, ktorá mala slúžiť ako rekreačná vodná plocha pre vodné športy, rybné hospodárstvo,
vybudovanie reštaurácie, spracovanie riečnych pieskov, betonárka a hala na spracovanie drevného
odpadu - piliny brikety a granule) každým rokom narastala a bolo by rozsah a výšku škody ustáliť
jedine v tom momente, ak by - zatiaľ nepriznaný - nárok na náhradu škody právoplatným rozhodnutím
priznal žalobcovi orgán na to ustanovený, ktorým je súd a to práve medzitýmnym rozsudkom, ktorého
právoplatnosťou by sa podľa názoru žalobcu jednoznačne stanovil moment , dokedy si môže žalobca

ušlý zisk ako súčasť vzniknutej škody uplatňovať. Až tak by bolo možné aj číselne a peňažne danú škodu
vyjadriť aj znaleckým dokazovaním, nakoľko do tohto momentu by sa jednalo len o „domnelý“ nárok
žalobcu na náhradu škody - ušlého zisku - ktorý podľa názoru žalobcu je zahrnutý do náhrady škody ako
takej. Práve z vyššie uvedených dôvodov je žalobca toho názoru, že na daný prípad je nutné uplatňovať
objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu, a nie subjektívnu ako to vyhodnotil prvostupňový súd.

Vzhľadom na vyššie uvedené, je žalobca naďalej toho názoru, že jeho žalobný návrh na náhradu škody
je dostatočne odôvodnený a opodstatnený a žiada aby odvolací súd odvolaniu vyhovel, napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaný stotožnil s napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie,

ktoré rozhodnutie rešpektuje aj názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/
l04/2019 zo dňa 17.3.2022. Žalobca opakuje tie isté skutočnosti, ktoré súdy opakovane posudzovali,
a na ich podklade nemožno dôjsť k inému záveru ako žalobu zamietnuť. V konaní nebola preukázaná
protiprávnosť konania žalovaného v podobe protiprávneho užívania pozemkov. Žalobca nerešpektuje
názor Najvyššieho súdu, ani názor Krajského súdu a stále nanovo otvára otázku zmeny charakteru

prenajatých pozemkov. Rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Rožňava zo dňa 22.1.2009
nemalovplyvnatrvanienájmu(nájomnaďalejtrval),akosavkonečnomdôsledkuvyjadrilajjednoznačne
NS SR, ktoré rozhodnutie je nutné rešpektovať. Žalovaný do konania predložil rozhodnutie NS SR sp.zn.
5Cdo/343/2009 zo dňa 23.2.2011, z ktorého je zrejmé, že zmena charakteru prenajatých pozemkov z
poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodársku pôdu neznamená zničenie, či zánik predmetu nájmu,

pretože v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1, 2 zákona č. 504/2003 Z.z. predmetom zmluvy o nájme
pozemkov na poľnohospodárske účely nemusí byť len pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou,
ale môže to byť aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť toho pozemku.
Nie je pravdou, že nájomná zmluva bola nevykonateľná zmenou charakteru prenajatých pozemkov,
o čom v konečnom dôsledku svedčí aj naďalej prebiehajúce užívanie pozemku na pôvodný účel.

Takýto výklad ukončenia nájmu len z dôvodu zmeny charakteru pozemku by bol vo všeobecnosti
v rozpore aj so zámerom zákonodarcu - týkajúceho sa dĺžky prenájmu pôdy na poľnohospodárske
účely pri prevádzkovaní podniku. Ak by sa akceptoval takýto výklad, jednalo by sa o obchádzanie
zákona, ktoré je neakceptovateľné a nepožíva právnu ochranu. Žalobca nepreukázal, že žalovaný
užíval protiprávne vyššie uvedené nehnuteľnosti v období od 27.12.2008 do 2.11.2016, a takisto

ani v období od 27.12.2008 do l.1.2018. V tejto súvislosti žalovaný dal do pozornosti, že bolo a
je nesporným, že dňa 31.10.2014 odovzdal žalovaný žalobcovi všetky pozemky (predmet nájmu) a
odo dňa ukončenia nájmu nehnuteľnosti neužíva, nijakým spôsobom nebránil v užívaní žalobcovi vo
výkone jeho vlastníckeho práva. Odovzdanie pozemkov k 31.10.2014 vylučuje protiprávne užívanie
sporných pozemkov žalovaným od 31.10.2014 do budúcna. Žalovaný zdôraznil, že bol v dobrej viere, že

nájom naďalej trvá a rešpektoval jednak nájomnú zmluvu a jednak právoplatné rozhodnutia vo veciach:
rozhodnutie NS SR v konaní pod sp.zn. 5Cdo/343/2009 zo dňa 23.2.2011 ako aj rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/19/2009 zo dňa 5.5.2009, z ktorých je zrejmé, že nájom trval naďalej. Na
okraj žalovaný uviedol, že predmetné rozhodnutia sú v konečnom dôsledku datované po 13.3.2009.
Na daný prípad sa nemôže za daných okolností vzťahovať 10-ročná premlčacia lehota a nemožno

hovoriť o úmyselnom konaní zo strany žalovaného. Samotná žaloba je šikanózna a žalovaný sa
neúmerne dlho musí brániť nároku žalobcu, ktorý do dnešného dna je neurčitý - čo do výšky, aj keď
žalobcovi objektívne nič nebránilo vyčísliť škodu, ak tvrdil, že mu táto škoda vznikla (čo žalovaný
namieta), najmä za stavu, že si uplatňuje skutočnú škodu a ušlý zisk za obdobie od 13.3.2009 do1.1.2018, teda za presne ohraničené obdobie. Ak by aj nejaká škoda vznikla, čo doteraz preukázané
nebolo, práve sám žalobca zavinil márne uplynutie premlčacej doby. Žalobca totiž aj napriek získaniu
dostatočnej vedomosti o vzniku škody a kto za ňu zodpovedá, t.j. o majetkovej ujme určitého druhu a

rozsahu objektívne vyčísliteľného na uplatnenie tohto práva voči žalovanému uplatnil nárok na súde až
čase 2.11.2016, kedy bol nárok premlčaný. Žalobcovi objektívne nič nebránilo vyčísliť výšku škody a
riadne a včas si ju uplatniť. Žalobca aj napriek názoru súd II. inštancie výšku škody nedefinoval nijakým
spôsobom a nedoložil k jej preukázaniu dôkaz. Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobca doteraz
nepreukázal existenciu škody (vrátane ušlého zisku), ani jej výšku.

Žalobca si uplatňuje nielen skutočnú škodu, ale aj ušlý zisk, preto nie je zrejmé, prečo nepoznal a
nepoznáanilenvýškuskutočnejškody.Žalovanýzdôraznil,žeideoobjektívnumožnosťvyčísliťnáhradu
škody za účelom uplatnenia na súde, nie možnosť subjektívnu, preto sa žalovaný plne stotožňuje
s názorom Krajského súdu ako aj súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že žalobcovi nič
nebránilo, aby škodu vrátane ušlého zisku vyčíslil. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že práve
medzitýmnym rozsudkom, jeho právoplatnosťou by sa jednoznačne stanovil moment, dokedy si môže

žalobca ušlý zisk ako súčasť vzniknutej škody uplatňovať. Výška škody a výška ušlého zisku nie sú
časovo naviazané na právoplatnosť medzitýmneho rozsudku, naopak sám žalobca časovo ohraničil
obdobie, za ktoré žiada priznať náhradu škody a ušlý zisk, preto sú tvrdenia o tom, že musel čakať
na právoplatnosť, účelové a v konaní neobstoja. Vyčíslenie výšky škody a prípadný ušlý zisk sú tak
naviazané práve na žalované obdobie a nie právoplatnosť medzitýmneho rozsudku. Podľa všeobecnej

zásady je potrebné výšku ušlého zisku určiť s ohľadom na to, čo by poškodený v danom prípade dosiahol
vzhľadom na všetky okolnosti. Z uvedených charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je
zrejmé, že ide o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti.
Tento majetkový prospech teda musí byť konkrétny, reálne dosiahnuteľný, nie len hypotetický a jeho
dosiahnutie je potrebné zvážiť s ohľadom na všetky okolnosti.

Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a náhradu ušlého zisku voči žalovanému po uplynutí 2-ročnej
subjektívnej premlčacej doby ako aj po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby, a preto žalovaný
vzniesol voči uplatneným nárokom (nárok na náhradu škody, nárok na náhradu škody - titulom ušlého
zisku) námietku premlčania. Krajský súd v Prešove poukázal na list z 21.6.2010, kedy žalobca najneskôr
definoval svoje právo na náhradu škody, ktorá má byť protiprávnym užívaním pozemku spôsobená a

spočívalavzmareníprojektuaušlomzisku.Stýmtonázoromsastotožnilajsúdprvejinštancie.Dôkazom
je práve list žalobcu nachádzajúci sa v súdnom spise. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobca už v liste
zo dňa 27.12.2008 a v liste zo dňa 9.3.2009 poukazuje na finančné straty, ďalej v liste zo dňa 9.3.2009
poukazuje na to, že každý deň omeškania od doby právoplatného stavebného povolenia pokladá za
svoju stratu v podnikaní. V nadväznosti na uvedené možno mať za to, že už ku dňu 27.12.2008 mal

žalobca vedomosť o škode aj o tom, kto za škodu zodpovedá, 2-ročná subjektívna lehota preto uplynula
dňa 27.12.2010. Zároveň uplynula objektívna 3-ročná lehota, v roku 2011. Navrhol preto napadnutý
rozsudok potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil odvolanie žalobcu z hľadiska jeho obsahu, najmä z dôvodu,
že odvolateľ vo svojom odvolaní zo dňa 6. júna 2023 žiaden z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 CSP výslovne nedefinoval. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca napáda rozsudok súdu prvej
inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania jeho uplatneného nároku na

náhraduškody/§365ods.1písm.h)CSP/.Nadoplnenieodvolaniažalobcudoručenéhodňa20.02.2024
odvolací súd zo zrejmého zákonného dôvodu podľa ust. § 365 ods. 3 CSP neprihliadal.

8. Odvolateľ po rozsiahlom citovaní konkrétnych častí odôvodnenia napádaného rozsudku svoje
odvolanie obmedzil len na nesprávne posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným.

Žalobca vo svojom odvolaní pripustil, že vedel o subjekte, ktorý má byť za škodu zodpovedný, ako
aj to, že mal vedomosť o škode, avšak nemal vedomosť o rozsahu škody a výške spôsobenej škody,
s poukazom na skutočnosť, že ak by aj mal ustáliť rozsah a výšku znaleckým posudkom, toto nie je
a nebolo možné, s ohľadom na to, že práve ušlý zisk z dôvodu zmarenia projektu žalobcu na riekeSlaná každým rokom narastal a bolo by možné rozsah a výšku škody ustáliť jedine v momente, ak by
– zatiaľ nepriznaný – nárok na náhradu škody právoplatným rozhodnutím priznal žalobcovi orgán na to
ustanovený, ktorým je súd a to práve medzitýmnym rozsudkom, ktorý by podľa názoru žalobcu stanovil

moment, dokedy si môže žalobca ušlý zisk ako súčasť vzniknutej škody uplatňovať.

9. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku. Základ
uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra a odvíja sa od delenia predmetu konania
v Občianskom súdnom poriadku ešte z roku 1950. Toto delenie spočívalo v tom, že základ predmetu

konania bol postavený do protikladu proti výške predmetu konania. Základom predmetu konania budú
všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od
ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V zmysle konštantnej judikatúry sem zahŕňame
otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného či otázku samotného vzniku škody a kto za
škodu zodpovedá.

10. Podľa žalobcu sa na právny vzťah medzi stranami sporu má aplikovať objektívna desaťročná
premlčacia doba. Nespornou skutočnosťou zostáva, že žalobca už listom zo dňa 21.06.2010 nadobudol
vedomosť o škode, aj o tom, kto za škodu zodpovedal.

11. Odvolací súd opätovne uvádza, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je

viazaný na preukázateľnú vedomosť poškodeného o dvoch skutočnostiach: Tou prvou predstavuje
vedomosť o „škode“. Zákonodarca nepoužil v hypotéze tohto ustanovenia slovné spojenie „dozvedieť
sa o protiprávnom úkone alebo o škodnej udalosti“, ale všeobecnejší výraz dozvedieť sa
o „škode“. Poškodený tak musí nadobudnúť subjektívnu vedomosť o konkrétnej majetkovej, prípadne
odškodňovanej nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktoré je vyčísliteľné v peniazoch. Tou

druhou je subjektívna vedomosť o osobe, ktorá za škodu zodpovedá. Podľa konštantnej súdnej praxe
je rozhodujúcim získanie vedomosti o takých skutkových okolnostiach, ktoré môžu viesť k záveru
o zodpovednosti konkrétneho subjektu.

12. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aktuálne uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa

10.5.2023 sp.zn. II. ÚS 249/2023: „Začiatok plynutia premlčacej doby vo všeobecnosti nemôže byť
závislý od vôle subjektu. Musí byť určiteľný na základe objektívneho kritéria, ktorým v okolnostiach
veci je vznik objektívnej možnosti zabezpečiť dôkazy alebo určiť rozsah škody, teda nie až momentom
vyhotovenia dôkazu (posudku) o ňom. Preto, ak neexistovala objektívna prekážka vyhotovenia dôkazu
o rozsahu škody, nie je možné považovať za ústavne nesúladný záver, že okamih začiatku plynutia

premlčacej doby bol určený na základe tejto úvahy.“

13. Žalobca svoj nárok na náhradu škody odvíjal od skutočnosti, že žalovaný mal protiprávne užívať
jeho pozemky a spôsobil žalobcovi škodu spočívajúcu v tom, že nemohol realizovať projekt týkajúci sa
využitia vodnej energie na rieke Slaná. Žalobca listom zo dňa 9.3.2009 upozornil žalovaného, že každý

deň omeškania od doby právoplatného stavebného povolenia pokladá za stratu v podnikaní. V liste
zo dňa 21.06.2010 adresovanému žalovanému uviedol, že márnym uplynutím času žalobcovi, ktorému
bola povolená výstavba a nemôže realizovať výstavbu, tým vznikajú rôzne a vysoké škody. Upozornil
žalovaného, že sa vystavuje nebezpečiu, že bude vzniklé škody a ich následky znášať.

14. Z uvedeného vyplýva, že žalobca najneskôr dňa 21.06.2010 definoval voči žalovanému právo na
náhradu škody, ktorá mu mala byť protiprávnym užívaním pozemku spôsobená a spočívala v zmarení
projektu a ušlom zisku. Žalobca tak musel disponovať údajmi o nákladoch projektu a predpokladmi
pre definovanie svojho ušlého zisku. Disponoval tak údajmi o predpokladanom rozsahu škody aj výške
ušlého zisku, alebo zisku obvykle dosahovaného v podmienkach obdobných v konkrétnom predmete

podnikania podľa ust. § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žaloba bola podaná dňa 3.11.2016. Právo
uplatnené žalobcom je aj podľa názoru odvolacieho súdu premlčané v subjektívnej premlčacej dobe.
Preto aj námietka žalobcu o aplikácii 10-ročnej objektívnej premlčacej doby je irelevantná.

15. Bez vplyvu na premlčanie práva žalobcu na náhradu škody odvolací súd už vo svojom zrušujúcom

uznesení vyhodnotil právne úkony žalobcu urobené v listoch zo dňa 27.12.2008 a 9.3.2009 len ako
oznámenia žalobcu adresované žalovanému, že došlo k zániku nájomnej zmluvy, a to z dôvodu zániku
predmetu nájmu. NS SR predmetné právne úkony žalobcu vyhodnotil a podrobne vysvetlil žalobcovipri posudzovaní jeho dovolania v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/343/2009 (bod 31 zrušujúceho uznesenia č.l.
331 spisu).

16. Z rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že zmena charakteru prenajatých pozemkov z
poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodársku pôdu neznamená zničenie, či zánik predmetu nájmu.
Vyslovený právny názor odvolacieho súdu, konkrétne Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/19/2009
v spojení s uznesením NS SR sp.zn. 5Cdo/343/2009, ktorým bol hmotnoprávny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným v časti neplatnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy vyriešený, bol záväzný nielen pre súd

prvej inštancie, ale je záväzný aj pre odvolací súd v súlade s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu
(rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/115/2016).

17. S poukazom na vyššie uvedené absentuje teda jeden zo základných predpokladov pre uplatnenie
práva na náhradu škody, a to protiprávny úkon žalovaného, resp. protiprávne užívanie pozemkov
zo strany žalovaného. Vyššie uvedené rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/19/2009

v spojení s uznesením NS SR sp.zn. 5Cdo/343/2009 svedčia o oprávnenosti a legálnosti užívania
pozemkov žalovaným v rozhodnom období, od ktorého žalobca odvíjal uplatnený nárok na náhradu
škody.

18. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,

na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení
skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z
ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.

20. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ktorý

podal v odvolacom konaní vyjadrenie, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi, pričom o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

21. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).