Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123282994
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123282994.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov

senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného
splnomocnencom: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov,
IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., o zaplatenie 14.433,41
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 18. apríla
2024 č.k. 30Csp/141/2023 – 133, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 7 ods. 1, 2, §
11 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 39, § 45 ods.

1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Vecne dôvodil, že žalobca sa na základe skutočností uvedených v žalobe domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.433,41 eura s prísl.
a náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:
právny predchodca žalobcu (Všeobecná úverová banka, a.s.) ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli
dňa 13.2.2018 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, na základe ktorej sa veriteľ
zaviazal poskytnúť dlžníkovi spotrebiteľský úver vo výške 24.000 eur na splatenie spotrebiteľských
úverov, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 96 mesačných splátkach po 357,50 eura (vrátane
splátky poistného 19,44 eura). Žalovaná sa dostala so splácaním úveru do omeškania. Listom zo dňa

24.9.2020 právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy s upozornením na
zosplatnenie úveru v prípade nezaplatenia. Listom zo dňa 22.10.2020 právny predchodca žalobcu
žalovanej oznámil predčasné zosplatnenie úveru. Listom zo dňa 13.10.2022 právny predchodca žalobcužalovanej oznámil, že pohľadávka voči nej zo zmluvy č. 001491311130218 uzavretej dňa 13.2.2018 bola
postúpená na žalobcu.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že právny vzťah medzi žalobcom
(právnym predchodcom) a žalovanou je od svojho vzniku zmluvným vzťahom medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a zmluva, ktorá bola medzi stranami uzatvorená, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
ust. § 52 a nasl. OZ, nakoľko žalovaná ako spotrebiteľ nemohla individuálne ovplyvniť obsah vopred
pripraveného návrhu na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a zároveň zmluvou o

spotrebiteľskomúvere,keďžejejpredmetomjeposkytnutieúveru,ktorýsažalovanázaviazalaprávnemu
predchodcovi žalobcu ako veriteľovi v dohodnutých splátkach vrátiť, teda ide o dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru (§ 1 ods. 2 ZoSÚ).
Právny predchodca žalobcu bol v čase uzavretia zmluvy v postavení veriteľa a zároveň dodávateľa (§ 2
písm. b/ ZoSÚ v spoj. s § 52 ods. 3 OZ) s poukazom na predmet podnikania a žalovaná bola v postavení
spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní úverovej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

podnikateľskej činnosti. Tento právny vzťah sa preto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a
právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (z. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, príp. zákon o ochrane spotrebiteľa).

6. Predmetom konania je nárok žalobcu o zaplatenie sumy 14.433,41 eura s príslušenstvom. Žalobca

odvodzuje svoje právo od zmluvy, ktorú žalovaná uzatvorila s VÚB, a.s., teda bankou poskytujúcou
úvery na základe bankovej licencie. Právny predchodca žalobcu zosplatnil úver pre neplatenie splátok
úveru žalovanou, čo oznámil žalovanej listom zo dňa 22.10.2020. Túto pohľadávku voči žalovanej mal
získať na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok a Žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa
3.10.2022. Vzhľadom na to, že žalobca nie je pôvodným nositeľom hmotnoprávneho nároku zo zmluvy o

spotrebiteľskomúvere,ktorýjepredmetomsporu,sataksúdprvejinštancieprioritnezaoberalskúmaním
vecnej legitimácie súčasného žalobcu.

7. V danom prípade mala žalobcom uplatnená pohľadávka svoj právny základ v mimoriadne
zosplatnenom spotrebiteľskom úvere podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, ktorý veriteľ poskytol

žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na to, aby mohol veriteľ využiť svoje oprávnenie
na jednorazové zosplatnenie poskytnutého úveru podľa § 53 ods. 9 OZ, musia byť kumulatívne splnené
nasledovné podmienky, a to: 1. splnenie povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a 2. omeškanie spotrebiteľa s úhradou splátky po dobu
troch mesiacov vrátane povinnosti veriteľa upozorniť spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia úveru aspoň

15 dní pred samotným zosplatnením úveru.

8. V prejednávanej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že k predčasnému zosplatneniu úveru
nemohlo platne dôjsť z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal, že veriteľ pri poskytnutí úveru
konal s odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1 ZoSÚ). Pôvodný veriteľ bol pred uzavretím zmluvy

povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď
mal brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského
úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie
povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez relevantných údajov o
príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy

údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Hoci v listine žiadosť o
flexipôžičku sa uvádza údaj o príjme žalovanej, uvedené nie je postačujúce, pretože žalobca v rozpore
s § 11 ods. 2 ZoSÚ najmä nepreukázal, že by si pôvodný veriteľ za účelom posudzovania bonity
vyžiadal od žalovanej doklady preukazujúce jej príjmy a výdavky, keď podľa zoznamu predložených a
skontrolovaných dokladov bol predloženým dokladom iba doklad totožnosti žalovanej. Pôvodný veriteľ

ani riadne nezisťoval relevantné výdavky žalovanej, keď v žiadosti sa žiadne, a to ani nevyhnutné
(bývanie, strava, ošatenie atď.), mesačné výdavky neuvádzajú. Súd prvej inštancie nezdieľal ani názor
žalobcu, že pri úvere, ktorým sa splácajú predchádzajúce úvery dlžníka, ktorým nepochybne bol aj
predmetný spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej, nemá veriteľ povinnosť zisťovať príjmy, výdavky
a rodinný stav spotrebiteľa - dlžníka a preverovať ich v príslušnej databáze a registri. Zo znenia ZoSÚ

to vôbec nevyplýva, výnimka pri tomto druhu úveru je len v tom, že veriteľ nemá povinnosti, ktoré
sú uvedené v § 7 ods. 19 až 23 (teda určovať a prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti
spotrebiteľa splácať úver), keďže vylúčenie aplikácie týchto ustanovení je uvedené v § 7 ods. 24 písm.
a/ ZoSÚ. Nikde v spomínanom zákone sa však neuvádza, že povinnosť zisťovať príjmy, výdavky arodinný stav spotrebiteľa a preverovať ich v príslušnej databáze a registri neplatí pri spotrebiteľskom
úvere, ktorým sa spláca jeden alebo viac predchádzajúcich refinancovaných úverov, a to bez ohľadu
na to, že v tomto novom úvere sú nastavené výhodnejšie podmienky pre spotrebiteľa ohľadom výšky

dohodnutej mesačnej splátky. Súd pripomína, že zákonodarca jasne uložil veriteľovi povinnosť zistiť
sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda žalovanej, čo znamená povinnosť zistiť nielen jej príjem,
ale aj pravidelné výdavky. I keď veriteľ mal nepochybne vedomosť o ďalších úveroch žalovanej, ktoré
žalovaná splácala v súhrne mesačne sumou 387 eur, nezisťoval žiadne ďalšie relevantné mesačné
výdavky žalovanej (a to ani nevyhnutné výdavky na bývanie, stravu, drogériu, ošatenie, telefón, pohonné

hmoty/cestovné, atď.). Z listiny dáta dopytu SRBI bolo veriteľovi zrejmé, že žalovaná má ďalšie záväzky,
pásmo skóre K (zlé) s poznámkou zmluvy vysoký počet aktívnych zmlúv a rizikový produktový profil.
Podľa názoru súdu prvej inštancie veriteľ neskúmal riadne ďalšiu úverovú zaťaženosť žalovanej, keď
žalovanej mal byť poskytnutý úver na splatenie iných úverov. V prípade tak vysokého úverového
zaťaženia žalovanej vo vzťahu k ňou deklarovanému čistému príjmu (cca 800 eur), bolo nevyhnutnou
povinnosťou veriteľa zistiť komplexné informácie o majetkových, osobných a rodinných pomeroch za

účelom posúdenia jej schopnosti splácať úver. V súvislosti s čistým mesačným príjmom žalovanej a
výdavkami na ostatné splátky (nielen refinancované), mohol veriteľ objektívne nadobudnúť pochybnosti
o schopnosti žalovanej splácať aj takúto nižšiu splátku úveru (refinancované splátky predstavovali
sumu 387 eur mesačne a nová splátka spolu s poistením sumu 357,50 eura, t.j. nešlo o výrazne
zníženie splátky). Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu (v podaní zo dňa 8.1.2024), že mesačné

náklady na splácanie záväzkov žalovanej boli po refinancovaní takmer o polovicu menšie. Veriteľ tak
nemohol v žiadnom prípade s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej splácať predmetný
spotrebiteľský úver a skúmanie bonity tak možno označiť len ako formálne.

9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,

presné a pravdivé údaje, avšak táto povinnosť nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda
vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne
zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Veriteľ musí okrem
iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a
tovždyvovzťahukukonkrétnemužiadateľovioúver(t.j.konkrétnepríjmy,konkrétnenákladynabývanie,

dopravu, domácnosť, stravu, príp. nezaopatrené deti). Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje
skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti.
Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ, t.j. „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“, je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa
len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie

analyzoval a vyhodnocoval. Pri získavaní relevantných informácií pritom veriteľ musí vychádzať nielen
z informácií dodaných spotrebiteľom (ktoré majú byť aj preukázané relevantnými listinami), ale aj z
informácií, ktoré veriteľ získava z iných dostupných zdrojov, tak aby získal objektívny obraz o finančnej
situácii spotrebiteľa. Veriteľ vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval (keď posudzoval schopnosť
žalovanej splácať úver bez riadnych údajov o jej výdavkoch a bez dokladov o jej príjmoch a výdavkoch),

čím hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti (§ 7 ods. 1 ZoSÚ). V prípade hrubého porušenia
povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a zároveň (a to
aj pri nie hrubom porušení povinností veriteľa pri skúmaní bonity) veriteľ nebol oprávnený vyžadovať
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).

10. Podľa názoru súdu prvej inštancie ani v prípade, že by pôvodný veriteľ riadne skúmal bonitu
žalovanej, by k predčasnému zosplatneniu úveru dôjsť nemohlo, a to z nasledovného dôvodu. V zmysle
ust. § 53 ods. 9 OZ je podmienkou pre platné zosplatnenie spotrebiteľského úveru nielen uplynutie
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, ale aj predchádzajúce upozornenie spotrebiteľa na
uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní. Hoci listom zo dňa 24.9.2020 (Tretia upomienka)

právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy s upozornením na zosplatnenie
úveru v prípade nezaplatenia, doručenie tejto výzvy žalovanej je pritom predpokladom pre záver o
platnosti predčasného zosplatnenia úveru. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa tento list dostal
do dispozičnej sféry žalovanej, keď predložil len poštový podací hárok, avšak nepreukázal, že toto
upozorneniepredzosplatnenímboložalovanejajskutočnedoručené,astalosatedaúčinným(narozdiel

od Výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru zo dňa 22.10.2020, v súvislosti s ktorým predložil
závadu v doručení listu žalovanej). Výpis z informačného portálu Slovenskej pošty nie je dostatočným
dôkazom na preukázanie jednak toho, či uvedenú zásielku prevzala skutočne žalovaná, ani toho, čo
bolo obsahom doručovanej zásielky. Upozornenie o možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru jelistinou vedúcou k závažnému právnemu úkonu, a preto je dôvodné ju doručovať doporučene, prípadne
do vlastných rúk, v ktorom prípade by veriteľ disponoval doručenkou (porovnaj napr. rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 25Co/217/2019 zo dňa 31.3.2020).

11. Zároveň, keďže pôvodným veriteľom v prejednávanej veci bola VÚB, a.s., predmetný záväzkový
vzťah vyplývajúci z uzavretej Zmluvy je regulovaný špeciálnou právnou úpravou zákona o bankách
(§ 92 ods. 8). Výzva v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách musí byť kvalifikovaná. Zákon
síce nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu tohto

zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva, že nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale
touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením lehoty 90
dní a upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku
na iný, hoc aj nebankový subjekt bez súhlasu dlžníka. Účelom takejto výzvy je ochrana klienta pred
postúpením bankovej pohľadávky na iný subjekt. Cieľom je, aby bol spotrebiteľ vo výzve upozornený
nielen na omeškanie s úhradou pohľadávky, ale aj na jeho následok v podobe postúpenia bankovej

pohľadávky na inú osobu a vytvoriť tak spotrebiteľovi priestor na možnosť zvrátiť postúpenie pohľadávky
tým, že omeškanú pohľadávku banke v dodatočne stanovenej lehote uhradí. Súd však v spore nemal
preukázané, že by zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, došlo k naplneniu predpokladov
uvedených v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. V žiadnom písomnom podaní, ktoré tvorilo prílohy
žaloby, nebola žalovaná vyzvaná na zaplatenie pohľadávky s upozornením, že inak bude jej pohľadávka

postúpená na tretí subjekt (na žalobcu). V tej súvislosti súd uvádza, že z listín pripojených k žalobe
nevyplývaúmyselbanky,žebytietolistinymalibyťzasielanéžalovanejprávevsúvislostisozamýšľaným
budúcim postúpením pohľadávky, keď obsah týchto listín tomu ani náznakom nenasvedčuje. Účelom
listiny tretia upomienka zo dňa 24.9.2020 bolo primäť žalovanú ako dlžníka k zaplateniu dlžných splátok,
a teda nie na zaplatenie sumy, ktorá je aj predmetom konania. Ani písomné oznámenie postupcu (banky)

o postúpení pohľadávky zo dňa 13.10.2022 adresované žalovanej nie je výzvou podľa ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách, keďže táto písomnosť je realizovaná až po tom, čo došlo k postúpeniu pohľadávky
a tiež nie je podľa obsahu výzvou na úhradu.

12. V súlade s ust. § 92 ods. 8 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách na inú osobu je možné postúpiť

iba pohľadávku, ktorá je splatná, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná. Možno konštatovať, že táto
podmienka v danom prípade nebola splnená. Aj v súlade s ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ je možné postúpiť
iba takú pohľadávku z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na tretiu osobou, ktorá
je po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru (teda nastala splatnosť už aj poslednej
splátky) alebo sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (teda došlo

k jej predčasnému zosplatneniu). V danom spore predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru bolo
neplatnéazároveňkpostúpeniupohľadávky(3.10.2022)malodôjsťskôr,akonastalakonečnásplatnosť
úveru (13.2.2026). Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že predčasné zosplatnenie
úveru zo dňa 22.10.2020 je pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 OZ neplatné, a teda k zosplatneniu
úveru v skutočnosti nedošlo, a to bez ohľadu na to, či výzva na zaplatenie dlžných splátok a oznámenie

o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru (ne)boli doručené žalovanej. Vzhľadom na nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, súd žalobu zamietol.

13. K vyjadreniu žalobcu v ospravedlnení neúčasti na pojednávaní zo dňa 11.4.2024, že súd nevyzval
žalobcu na preukázanie skutočností, ktoré by vnímal ako sporné, a preto žalobca nadobudol objektívne

očakávanie, že súd považuje žalobu v celom rozsahu za dôvodnú, súd prvej inštancie uviedol, že
v priebehu sporu výzvou z 19.12.2023 (č. l. 85) vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení
ohľadne spôsobu výpočtu dlžnej sumy, aj k tomu, či si veriteľ splnil svoje povinnosti podľa ust. §
7 ods. 1 ZoSÚ, i ohľadne splnenia podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, a aby
svoje tvrdenia preukázal, teda žalobca sa nemohol oprávnene domnievať, že súd považuje žalobu za

dôvodnú v celom rozsahu. Súd pred pojednávaním strany sporu osobitne písomne neoboznamuje,
čo je sporné a čo nesporné, ktoré dôkazy vykonaná, ktoré dôkazy nevykoná, ani nedáva predbežné
právne posúdenie. Ak sú nejaké tvrdenia sporné alebo ak súd nepovažuje žalobu v celosti alebo z
časti za dôvodnú, súd nie je povinný pojednávanie pre neprítomnosť žalobcu odročiť a dať mu možnosť
vyjadriť sa. Žalobca mal v zmysle CSP vytvorený dostatočný priestor na realizáciu svojich procesných

práv, mal možnosť reagovať na výzvu súdu, príp. sa zúčastniť pojednávania. Žalobca sa z vlastnej
vôle pojednávania nezúčastnil (hoci súd chápe, že v prípade svojho úspechu tým znižuje nákladnosť
sporu pre žalovanú stranu), čím sa však pripravil o možnosť vyjadriť sa k záverom súdu o spornosti/
nespornosti tvrdení na tomto pojednávaní. Nevyužitie tejto možnosti žalobcom neznamená, že jehoaktivitu, resp. neaktivitu má nahradiť súd (vyzývať ho na doplnenie skutkových tvrdení a dôkazov, ktoré
nie sú v prípade spotrebiteľských sporov nevyhnutné pre rozhodnutie o veci). V takomto prípade by
sa prenášalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na súd, k čomu v spotrebiteľských sporoch môže

dôjsť len vo vzťahu k strane sporu, ktorá je spotrebiteľom, a nie dodávateľom ako je tomu v prípade
žalobcu. V zmysle záverov uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24CoCsp/29/2023 tvrdenie, že
veriteľ skúmal bonitu spotrebiteľa v dostatočnom rozsahu v súlade s ust. § 7 ZoSÚ, teda že schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver posúdil s odbornou starostlivosťou, nie je skutkovým tvrdením,
ale tvrdením právnym, na ktoré sa ust. § 151 ods. 1 C.s.p. nevzťahuje, preto tvrdenie žalobcu, že bonita

žalovanej bola skúmaná s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ZoSÚ, aj napriek pasivite žalovanej,
nemožno považovať za nesporné skutkové tvrdenie, z ktorého by mal súd bez ďalšieho vychádzať.
Vzhľadom na uvedené potom rozsudok, v ktorom súd dospel k záveru, že vyhlásenie pohľadávky za
predčasne splatnú právnym predchodcom žalobcu nebolo platné a veriteľ nebol oprávnený požadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (pre porušenie povinnosti podľa ust. §
7 ods. 1 ZoSÚ), nie je možné považovať za prekvapivé rozhodnutie. Nebolo možné vyhovieť žiadosti

žalobcu, aby v prípade, že by súd uplatnený nárok nepovažoval za preukázaný v celom jeho rozsahu,
odročil pojednávanie a vyzval žalobcu na objasnenie doterajších tvrdení, keďže na ich objasnenie už
súd žalobcu vyzval, a žalobca reagoval vyjadrením zo dňa 8.1.2024.

14. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262

ods.1CSP,vecnetým,žežalovanejakoprocesneúspešnejstranesporužiadnetrovyvkonanínevznikli.

15. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací
súd žalobe vyhovie; alternatívne navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Namietal, že

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poprel skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že príjmy žalovanej
boli overené dopytom do Sociálnej poisťovne a rovnako poprel aj existenciu predloženého dôkazu –
dopyt do Sociálnej poisťovne – z ktorého vyplýva, že žalovaná bola v čase pred poskytnutím úveru
zamestnaná u zamestnávateľa s IČO: 46812903, bola zamestnaná viac ako 99 dní a jej priemerný
vymeriavací základ za posledné tri mesiace presahoval sumu 998 eur. Súd tieto tvrdenia žalobcu ako aj

predložený dôkaz zamlčal a v rozhodnutí poprel ich existenciu napriek tomu, že sú súčasťou súdneho
spisu, čím podľa názoru žalobcu súd závažným nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07, III.
ÚS 36/2010.

16. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že žalovaná bola v celom konaní pasívna a žiadne skutočnosti
tvrdené žalobcom ani predložené dôkazy nerozporovala, a teda otázka skúmania bonity bola v konaní
nesporná, no napriek tomu súd poprel skutkové tvrdenia žalobcu ako aj predložené dôkazy, čím prekročil
svoje právomoci a porušil základnú zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu, vyjadrenú v čl. 1 CSP tým,

že aktívne, namiesto strany sporu, rozporoval skutkové tvrdenia žalobcu ako aj obsah predložených
listinných dôkazov. K uvedenému poukázal na rozhodnutia vybraných krajských súdov SR. Súd zároveň
spochybnil aj samotné údaje poskytnuté žalovanou právnemu predchodcovi žalobcu v zmysle § 7 ods.
2 ZoSÚ na účely skúmania bonity, keďže vyhlásila, že býva vo vlastnej nehnuteľnosti bez hypotéky.

17. Podľa názoru žalobcu sú právne závery súdu o neoverovaní príjmov a výdavkov v rozpore s
vykonaným dokazovaním. Taktiež skúmanie výdavkov, ktoré súd vyžadoval od postupcu, nemá oporu
v dotknutých právnych normách. Uplatňovanie paušálnych výdavkov vo forme životného minima spĺňa
predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou a je plne v súlade s ZoSÚ. Z jednotlivých opatrení
Národnej banky Slovenska pritom vyplýva, že veriteľ môže overovať výlučne úverové (finančné) záväzky

spotrebiteľa, nie výdavky životné (na stravu, ošatenie, a pod.). Okrem toho, že zákon explicitne
nevyžadujetento„typ“výdavkovskúmať,jetakétoskúmanievpraxinereálne.Bankanemáprávnydôvod
uchovávať takéto údaje, ktoré nemusia byť ani len platné/hodnoverné v čase podpisu zmluvy a takéto
spracúvanie osobných údajov je v rozpore so zásadou minimalizácie spracúvania údajov a nemá žiaden
zákonnýpodklad.Dohliadajúciorgánvykladávýdavkyakofinančnézáväzky,nienákladynastravu,lieky,

bývanie a všetko, čo môže/nemusí byť s chodom domácnosti spojené - ani súd neuvádza, ktoré výdavky
konkrétne mala banka zisťovať a uvádza len demonštratívny výpočet a predovšetkým súd neuviedol,
akým spôsobom má k zisťovaniu či overovaniu takýchto výdavkov dochádzať. Zisťovanie „domácich
nákladov“ by ani neprispelo k zjednoteniu už aj tak roztrieštenej rozhodovacej praxe všeobecných súdovv tejto otázke, nebolo by potom ani dobre možné určiť, ktoré všetky výdavky by pre náležité skúmanie
bonity mali byť zohľadňované. Aj na základe uvedeného je nutné dospieť k záveru, že pokiaľ zákon
hovorí o výdavkoch spotrebiteľa, rozumejú sa tým zistiteľné a overiteľné výdavky úverových (v registri

uvedených)záväzkovspotrebiteľa,anieúčetzapotraviny,čioblečenie.Žalobcatiežpredložilstanovisko
Národnej banky Slovenska zo dňa 14.3.2024, podľa ktorého nie je veriteľ povinný zisťovať skutočné
nákladynabývanie,stravu,ošatenie,dopravu,telefón,internetčiostatnévýdavkynadomácnosť,atoani
v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov ani v zmysle práva Európskej únie. Rozšírenie povinností
veriteľov pri skúmaní bonity je v zmysle tohto stanoviska možné dosiahnuť výlučne zmenou právnych

predpisov alebo samotným rozhodnutím veriteľa. Požiadavka súdu, aby veriteľ získaval informácie aj
z iných dostupných zdrojov tak, aby získal objektívny obraz o finančnej situácii spotrebiteľa (okrem
úverového registra a Sociálnej poisťovne) je účelová špekulácia s cieľom zamietnutia žaloby, pretože
v praxi neexistuje iný verejne dostupný zdroj informácií, ktorý by mohol veriteľ použiť, a preto sú závery
súduprávneneudržateľné.Vtejtosúvislostižalobcapoukázalnarozhodnutianiektorýchkrajskýchsúdov
SR o.i. aj uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23CoCsp/3/2022 z 27.5.2022.

18. Súd prvej inštancie podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí de facto novelizuje zákonodarnom
prijaté znenie zákona, ktoré jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno hovoriť
o porušení povinností zo strany dodávateľa. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces – pretože v skutkovom prípade, kedy pôvodný veriteľ splnil požiadavky zákonodarcu,
pričom žalobca súdu predložil: žiadosť o úver, z ktorej vyplývajú údaje o rodinnom stave - vydatá, počte
členov rodiny - 2, počte vyživovaných osôb – 0, vzdelaní – stredoškolské s maturitou, bývaní – vlastné
bez hypotéky, zamestnávateľovi, druhu pracovného pomeru, výšku príjmov, ako aj iné výdavky; dopyt do
Sociálnej poisťovne k overeniu zamestnávateľa a výšky príjmov žalovanej; výpis z úverového registra

bankových informácií, tieto požiadavky zmenil a prispôsobil zákonné ustanovenia ako požiadavku na
zastúpenie spotrebiteľa a aktívne vyhľadávanie dôvodov zamietnutia žaloby, a to aj za cenu popierania
tvrdení a dôkazov predložených žalobcom a výkladu zákona, ktorý nie je možné dosiahnuť iným
spôsobom, než jeho výkladom contra legem.

19. Žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepredvídateľný a nepreskúmateľný s ohľadom na
množstvo dôkazov ohľadom overovania bonity žalovanej, ktorých relevantnosť a pravdivosť súd z
vlastnej iniciatívy a účelovo spochybňoval, a to bez náležitého odôvodnenia či iných dôkazov. Súd prvej
inštancie vyžadoval, aby právny predchodca žalobcu posúdil náklady na bývanie žalovanej napriek
tomu, že žalovaná prehlásila, že býva vo vlastnej nehnuteľnosti bez hypotéky. Odôvodnenie rozsudku

popiera základy logiky v súkromnoprávnych vzťahov, pokiaľ súd ukladá povinnosti veriteľovi, ktoré nemá
objektívne ako splniť, keďže zákon neumožňuje žiadnej banke skúmať súkromné náklady spotrebiteľov
na stravu, ošatenie alebo existenciu iných nákladov, ktoré žalovaný vyhlásil, že nemá. Takéto postupy
veriteľov by predstavovali neudržateľný zásah do súkromia spotrebiteľov, pričom súd neuviedol, ako by
mal veriteľ tieto údaje získavať z vlastných zdrojov, keďže vyhlásenie žalovanej súd poprel z vlastnej

iniciatívy. Súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z
predložených dôkazov je zrejmé, že právny predchodca žalobcu pri poskytnutí úveru posudzoval výšku
príjmu žiadateľa ako aj aktuálnu úverovú zaťaženosť, dobu trvania zmluvy, informatívny účel poskytnutia
úveru (refinančný úver, ktorý mal znížiť finančné zaťaženie žalovanej) ako aj výdavky žalovanej. Súd
nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy aj s ohľadom na určité špekulácie súdu, že dodávateľ musí

okrem iného analyzovať spotrebiteľove náklady na bývanie, stravu, ošatenie, atď., čo považuje žalobca
za spôsob prekračujúci rámec zákona. Zákon upravuje aké parametre platobnej schopnosti spotrebiteľa
je dodávateľ povinný skúmať a ako ich neskúmanie sankcionuje. V konaní bolo preukázané, že právny
predchodca žalobcu vykonal skúmanie bonity žalovanej v príslušných databázach a registroch, v
dôsledku čoho postupoval postupca v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou a dostatočne

preskúmal bonitu žalovanej. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza i z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Zo strany postupcu nedošlo k porušeniu odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity
klienta, a preto je nutné považovať za platné tak vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ako aj zmluvu
o postúpení pohľadávok, a preto je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaný.

20. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom súdu, že žalobca nepreukázal doručenie písomnej výzvy v
zmysle § 53 ods. 9 OZ žalovanej. Žalobca v konaní súdu predložil k výzve z 24.9.2020 podací hárok,
ktorý je dôkazom o odoslaní tohto podania na adresu žalovanej. Požiadavka súdu na doručovanie výzvypodľa § 53 ods. 9 OZ doporučene a do vlastných rúk s doručenkou nielenže nevyplýva zo žiadneho
zákonného ustanovenia a priamo odporuje § 45 ods. 1 OZ, ako aj ustálenej judikatúre najvyšších
súdnych autorít, s čím sa súd nevysporiadal ani neuviedol, na základe akého výkladu zákona dospel

k jeho arbitrárnym záverom o jedinom akceptovateľnom dôkaze – doručenke. Žalobca v tejto súvislosti
poukázalnajudikátR4/2021,akoajuznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/90/2023z29.11.2023.
Žalobca v konaní preukázal riadne doručenie výzvy z 24.9.2020 do dispozičnej sféry žalovanej, v
nadväznostinačopostupcavyhlásilmimoriadnusplatnosťúveruvsúladesozákonomanásledneplatne
postúpil pohľadávku na žalobcu. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam pokiaľ uzavrel, že predmetné podanie nebolo
žalovanej riadne doručené.

21. Ďalej žalobca namietal aj arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku, keď súd napriek
konštatovaniu, že ust. § 92 ods. 8 ZoB neustanovuje žiadne obsahové náležitostí výzvy, si pre platnosť
tohto jednostranného právneho úkonu vytvoril ďalšie podmienky v rozpore s doslovným znením zákona.

Žalobca v konaní riadne preukázal splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB, teda, že žalovaná bola
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaná bola postupcom opakovane vyzvaná na
úhradu omeškaných splátok, a to výzvou z 24.9.2020 (ku ktorej predložil žalobca podací hárok) a výzvou
z 22.10.2020 označenou ako „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ (ku ktorej

predložil žalobca neprevzatú obálku preukazujúcu doručovanie). Záver súdu o tom, že uvedené podanie
z 22.10.2020 nie je kvalifikovanou výzvou banky podľa § 92 ods. 8 ZoB z dôvodu, že neobsahuje
poučenie žalovanej o možnosti postúpenia pohľadávky na tretiu osobu, považoval žalobca za arbitrárny,
pretože súd nad rámec zákona upravuje osobitné náležitosti výzvy v rozpore so znením § 92 ods. 8 ZoB.
Totožnú právnu otázku už detailne posúdil aj Najvyšší súd SR (sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27.9.2023), ktorý

uzavrel, že podanie, ktorým sa vyhlásila mimoriadna splatnosť pohľadávky, môže byť kvalifikovanou
výzvou aj podľa § 92 ods. 8 ZoB, resp. že § 92 ods. 8 ZoB nevyžaduje samostatnú a výlučnú formu
písomnej výzvy ani žiadne osobitné náležitosti; ďalej tiež poukázal na niektoré rozhodnutia krajských
súdov SR.

22. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny,
preto boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody žalobcu

a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ
žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 14.433,41 eura s príslušenstvom titulom nesplatenej
časti spotrebiteľského úveru zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže dospel
k záveru, že k predčasnému zosplatneniu úveru platne nedošlo, a teda pohľadávka voči žalovanej

nebola spôsobilým predmetom postúpenia, pretože hoci listom zo dňa 24.9.2020 (tretia upomienka)
právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy s upozornením na zosplatnenie
úveru v prípade nezaplatenia, doručenie tejto výzvy žalovanej, ktorá je predpokladom pre záver o
platnosti predčasného zosplatnenia úveru, žalobca v konaní nepreukázal, keď predložil len poštový
podací hárok, ktorý nie je dostatočným dôkazom na preukázanie jednak toho, či uvedenú zásielku

prevzala skutočne žalovaná, ani toho, čo bolo obsahom doručovanej zásielky. Súčasne dospel k záveru,
že právny predchodca žalobcu hrubo porušil svoje povinnosti pri posudzovaní bonity žalovanej pred
poskytnutím úveru, preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a zároveň veriteľ nebol
oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).25. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, nesprávne
právne posúdenie veci, ako aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo

žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca teda podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b/, f/ a h/ CSP.

26. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú

intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

27. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

28. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

29. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, predmetom prieskumu odvolacím súdom je otázka aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy
hmotné právo určuje, či žalobca má nárok na plnenie, ktorého sa v konaní domáha; zároveň určuje aj,
či žalovaný je tým nositeľom subjektívnej povinnosti, ktorá zodpovedá nároku uplatnenému žalobcom.
Vecná legitimácia je jedným z predpokladov úspešnosti v konaní. Aktívnou vecnou legitimáciou s a
rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo

(nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie
vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej
(existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho
konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov
konania nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29.6.2010); otázku vecnej

legitimácie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a jej nedostatok vedie k zamietnutiu žaloby. Je
teda povinnosťou súdu ex offo skúmať aktívnu vecnú legitimáciu v každom štádiu konania; o to viac to
platí v sporoch s ochranou slabšej strany, ktorými nepochybne sú spotrebiteľské spory (§ 290 a nasl.
CSP).

30. V prípade, že nárok uplatňuje postupník (ako je tomu v prejednávanej veci), ktorý nadobudol
pohľadávku od postupcu (ktorým je banka), súd je povinný skúmať, či takéto postúpenie pohľadávky
banky je platné nielen podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách; v prípade postúpenia pohľadávky
vyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z. z. špecifikuje aj ďalšie podmienky
(§ 17); postúpiť nemožno pohľadávku, pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru okrem

prípadu, že sa spôsobom súladným s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 stala splatnou. Základným zistením
smerujúcim k záveru o platnosti postúpenia pohľadávky (a tým aj k ustáleniu zistení o existencii, či
absencii aktívnej vecnej legitimácie) je odpoveď na otázku, či pohľadávku (zo spotrebiteľského úveru)
je možné postúpiť, či to zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje, resp. či nenastali okolnosti, ktoré
postúpeniu pohľadávky bránia. Ak potom v súvislosti s aplikovanými ustanoveniami § 7 ods. 1, § 11 ods.

2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z. má na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky dopad záver, či
veriteľ posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver a či v dôsledku absencie
odbornej starostlivosti bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru (úver zosplatniť, resp. vyhlásiť ho za predčasne splatný), nemožno dôvodne argumentovať, že
súdy nižších inštancií porušili právo žalobcu na spravodlivý proces, pokiaľ ex offo zisťovali, či je v spore

s ochranou slabšej strany aktívne vecne legitimovaný (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/78/2023 z 30.1.2025).31. V kontexte vyššie uvedeného sa potom nemožno stotožniť s námietkou žalobcu, že súd nesprávne
procesne postupoval, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, pokiaľ žalovaná bola v
celom konaní pasívna a žiadne skutočnosti tvrdené žalobcom ani predložené dôkazy nerozporovala, no

napriek tomu súd poprel skutkové tvrdenia žalobcu ako aj predložené dôkazy. Odvolací súd zdôrazňuje,
že súd je povinný ex offo a v každom štádiu konania skúmať otázku vecnej legitimácie strán sporu,
ktorá súvisí o.i. s dodržaním zákonného postupu pri zosplatnení pohľadávky, ako aj s otázkou skúmania
bonity spotrebiteľa zo strany veriteľa pred poskytnutím úveru. I podľa rozhodnutia publikovaného pod
R 6/2022 v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti.

Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách
pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace
skutkové tvrdenia veriteľa.

32. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že podmienkou pre platné zosplatnenie
spotrebiteľského úveru je aj predchádzajúce upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva v

lehote nie kratšej ako 15 dní. Ako vyplýva z obsahu spisu, listom zo dňa 24.9.2020 (tretia upomienka)
právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy s upozornením na zosplatnenie
úveru v prípade nezaplatenia, pričom za účelom preukázania doručenia tejto listiny žalovanej predložil
poštový podací hárok. Predloženie poštového podacieho hárku samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo
k dôjdeniu zásielky - výzvy zo dňa 24.9.2020 aj do dispozičnej sféry žalovanej na adresu uvedenú v

zmluve o úvere, t. j. nepreukazuje aký bol osud zásielky po jej odovzdaní na pošte. Na doručovanie
zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa nemá odosielateľ vplyv a dosah, ust. § 45 ods. 1 OZ
jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel adresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore
preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej
sféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s

jej obsahom. Nepreukázanie splnenia podmienky doručenia výzvy do dispozičnej sféry žalovanej tak
postačuje na prijatie záveru o neúčinnom zosplatnení úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu
a následne nemohlo tak dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 39 OZ z právneho
predchodcu žalobcu na žalobcu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ako aj § 92 ods. 8 zákona
o bankách, a preto žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v tomto sporovom konaní.

33. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazoval na judikát na R 4/2021, odvolací súd uvádza, že
dovolací súd v tomto rozhodnutí vyslovil, že adresát musí mať možnosť oboznámiť sa s prejavom
vôle odosielateľa, teda aby sa tento prejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou
odosielateľa je preukázať doručenie prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné

preukazovať doručenie priamo do vlastných rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného
doručenia však nie je možné zamieňať s preukázaním odoslania prejavu vôle (por. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/133/2023 z 15.8.2024).

34. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že

v konaní nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu. Postupca, ktorému bola pohľadávka
postúpenábankou,jepovinnýtvrdiťapreukázať,žepredpostúpenímpohľadávkybankaklienta(dlžníka)
písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojhozáväzkuaspoň90dní.Nepreukázanietýchtoskutočnostímázanásledoknepreukázanieaktívnej
legitimácie postupníka. Žalobca síce v konaní predložil výzvu (tretiu upomienku) Všeobecnej úverovej

banky, a.s. z 24.9.2020 adresovanú žalovanej, ktorá sa týkala splácania dlhu z úveru vo výške 1.147,08
eura vyčísleného k 24.9.2020, avšak dôkaz preukazujúci doručenie tejto výzvy žalovanej súdu prvej
inštancie žalobca nepredložil. Znamená to, že žalobca nepreukázal, že by jeho právny predchodca
vyzval žalovanú na splnenie jej záväzku zo zmluvy o úvere vzniknutého za obdobie pred postúpením
pohľadávky, a teda nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu

spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Táto skutočnosť pritom
sama o sebe postačuje pre záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

35. Pre úplnosť, pokiaľ žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal v konaní
postup v súlade s § 7 ZoSÚ, a teda vyhodnotil skúmanie bonity zo strany právneho predchodcu

žalobcu ako nedostatočné, odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa názoru odvolacieho súdu aktuálna
právna úprava v spojení s Opatrením NBS č. 10/2017 nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne
náklady žiadateľa o úver. Ustanovenie § 7 ods. 27 ZoSÚ výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný
použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základnýchživotných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných
záväzkoch spotrebiteľa a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Posledná
veta ods. 27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa

a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na
životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak uvedené nemožno
vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných
nákladov. Veriteľ teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto
žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum. S uvedeným korešponduje aj

úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške
sumy životného minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na
životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima, podľa názoru
odvolacieho súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie
informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám si určiť

výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia bonity je
zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ
posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch na základné
životné potreby. Jednak to výslovne ustanovuje ZoSÚ, a jednak náklady na zabezpečenie základných
životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú výšku životného minima. Právo musí byť

aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy, ktorým
je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere,
ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti. Posudzovanie
bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť
ako postup s odbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že žalobca

nepreukázal,ževeriteľpostupovalvsúlades§7ods.1ZoSÚ,atedamunevznikloprávoúverzosplatniť.
I keď na rozdiel od prvoinštančného súdu má odvolací súd za to, že zo strany právneho predchodcu
žalobcu sa v danom prípade nejednalo o hrubé porušenie povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ (ktoré
by malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), táto okolnosť bola v súdenej veci bez
právneho významu, pretože súd prvej inštancie správne žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu.

36. Ostatnou odvolacou argumentáciou sa odvolací súd nezaoberal, pretože by to bolo pre rozhodnutie
vo veci právne bezvýznamné. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní totiž nemá
(nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). V danej

veci považoval odvolací súd za dostatočné pre záver o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,
nepreukázanie splnenia podmienky doručenia výzvy pred zosplatnením úveru do dispozičnej sféry
žalovanej, a teda následne o neúčinnom zosplatnení úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu,
v dôsledku čoho nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 39 OZ z právneho
predchodcu žalobcu na žalobcu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ako aj § 92 ods. 8 zákona

o bankách.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecnesprávny,vrátanevecnesprávnehozávisléhovýrokuonárokunanáhradutrovkonania,odvolacími
dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože sa k odvolaniu nevyjadrila, v odvolacom konaní zostala pasívna
a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli (R 72/2018).

39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).