Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 5. máj 2025

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 11Csp/98/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8824202458
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Zolotová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2025:8824202458.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudkyňou JUDr. Andreou Zolotovou v spore žalobcov: 1. A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. XXX, 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. XXX, obaja
zastúpení: JUDr. Andrej Cifra, advokát, AK so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému:
Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, zastúpený:
JUDr. Silvia Sovová, advokátka, AK so sídlom Diamantová 47/10, 040 11 Košice, o určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere č. 1167710906 zo dňa
30.04.2013 uzatvorenej medzi žalobcom v 1. rade, žalobkyňou v 2. rade a žalovaným j e bezúročný

a bezpoplatkov.

II. Žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade m a j úvoči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom
uznesení v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že spotrebiteľský
úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 1167710 9 06 zo dňa 30.04.2013 uzatvorenej medzi
žalobcom 1) žalobcom 2) a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov, ako aj náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnili tým, že dňa 30.04.2013 došlo medzi žalobcom 1) ako dlžníkom, žalobcom
2) ako spoludlžníkom a spoločnosťou Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. k uzatvoreniu Zmluvy o úvere
č. 1167710 9 06 (ďalej aj len ako „Zmluva o úvere“), ktorá sa spravuje zákonom č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. a) nesprávna výška RPMN a nesprávna výška priemernej RPMN. Zmluva o úvere
je kombináciou spotrebiteľského úveru (medziúveru) a následného stavebného úveru, a preto by mal

byť v zmluve uvedený údaj o výške RPMN predpokladajúci zjednotenie medziúveru a stavebného úveru
do jedného úveru. V čl. I. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa však uvádzajú dva rôzne údaje RPMN,
čo považujú za neurčité a nesprávne: RPMN nákladov pri stavebnom úvere 4,91 % p.a. a RPMN pri
medziúvere 7,11 % p.a. Údaj v čl. I. Zmluvy o úvere o výške priemernej hodnoty RPMN 20,15 % p.
a. je nesprávny (žalovaný nesprávne uviedol vážený priemer RPMN za všetky typy spotrebiteľských
úverov). Podľa súhrnných informácií MF SR za 4. štvrťrok 2012 o novoposkytnutých úveroch bola pri
spotrebiteľských úveroch vo výške viac ako 1500 eur až 6500 eur nad 10 rokov priemerná RPMN

13,74 %. V ďalšom citovali ustanovenia § 11 a § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa Zmluvy
o úvere bod 1.1. mala byť istinou úveru suma 5.000 eur. b) povinnosť skúmania bonity spotrebiteľa.
V zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ako „zákon č.129/2010 Z.z.“) je povinnosťou veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní úveru. Zmluvu
o úvere kvalifikujú ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Účelom zákonného ustanovenia týkajúceho
sa povinnosti veriteľa postupovať pri posudzovaní schopnosti splácať úver spotrebiteľom s odbornou

starostlivosťou, je predovšetkým zvýšiť zodpovednosť veriteľov pri poskytovaní úverových produktov a
zabrániť poskytovaniu „nebonitných úverov“. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.: „Veriteľ je
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení
spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku

spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa
prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené
peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.“ a ust.
§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.: „Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1,
nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za

hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-
ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako
tomu v skutočnosti je.“ Veriteľ je pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, inak je vystavený sankcii v podobe bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru. Na základe dostupných informácií od žalobcu žiadajú, aby žalovaný vierohodne
preukázal, že nedošlo k hrubému porušeniu povinností stanovených v § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. Príjem žalobcu 1/) pozostával z príjmu samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO), pričom pre
účely posúdenia príjmu bolo potrebné brať do úvahy daňové priznanie za rok 2012. Hrubý mesačný
príjem žalobcu 1) za rok 2021 bol zistený v sume 679,46 Eur /základ dane (riadok 80 Daňového

priznania za rok 2012 (DP): 10.066,00 Eur mínus Daň zaokrúhlená na eurocenty nadol zo základu dane
uvedeného na riadku 81 (riadok 82 DP): 1.912,54 Eur = 8.153,46 delené 12 mes. = hrubý mesačný
príjem: 679,46 Eur/. Žalobca 1) bol samozrejme povinný odvádzať pravidelné platby na zdravotné a
sociálne poistenie. Odhaduje sa, že priemerný čistý mesačný príjem žalobcu 1) mohol by na úrovni cca
424,66 eur mesačne (po odpočítaní ZP 55 eur a SP 150 eur). Presný čistý mesačný príjem žalobcu

1) známy nie, dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalovaného. Príjem žalobkyne 2) pozostával
iba z rodičovského príspevku vo výške 199,60 Eur mesačne. Žalobkyňa 2) bola v čase uzatvárania
predmetnej Zmluvy o úvere na materskej dovolenke. Priemerný mesačný príjem žalobcov 1) a 2) bol vo
výške cca 624,06 Eur. Pravidelné mesačné výdavky žalobcov 1) a 2) ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy o úvere boli minimálne nasledovné: Zdravotná poisťovňa 55 eur, Sociálna poisťovňa 150 eur,

Inkaso elektrika 60 eur, Internet 13 eur, Exekúcia 100 eur, Home Credit 117,40 eur, VÚB kred. karta
23 eur, VÚB debetná karta 50 eur, Quatro úver 60,80 eur, Quatro karta 30 eur. Splátky žalobcov
1) a 2) na ďalšie úvery tak činili mesačne 281,20 eur. Splátka úveru žalovanému podľa predmetnej
zmluvy o úvere činila mesačne 36,50 eur. Výdavky žalobcov 1) a 2) na ďalšie úvery a na predmetný
úver tak predstavovali minimálne spolu 317,70 eur ( 281,20 eur + 36,50 eur). Životné minimum v

zmysle Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 173/2017 Z.z. je k januáru 2013
194,58 eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu, 135,74 eur mesačne, ak ide o ďalšiu
spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu 88,82 eur mesačne, ak ide o nezaopatrené dieťa alebo
o zaopatrené neplnoleté dieťa. Životné minimum žalobcov bolo v čase uzatvárania zmluvy o úvere
596,78 eur mesačne. Rodina Horňákovcov: žalobca 1), žalobkyňa 2) a ich tri maloleté deti. Na základe

dostupných informácií od žalobcov 1) a 2) možno zastávať názor, že na strane žalovaného došlo k
hrubému porušeniu povinností stanovených v § 7 ods. 1 a nasl. s právnym následkom bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Na základe vyššie uvedeného možno
konštatovať, že úver poskytnutý žalovaným je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a teda že
žalovaný nemá právo na odplatu za poskytnutý úver. Žalobca 1) a žalobca 2) využívajú právo, ktoré im je

priznané ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. v spojitosti s ust. § 137 písm. d) CSP, kedy úspechom
žalobcu 1) a žalobcu 2) v tomto konaní voči žalovanému dôjde k odstráneniu spornosti existencie/
neexistencie záväzkov (pohľadávok) vyplývajúcich z predmetnej Zmluvy o úvere, resp. sa zabráni
ďalšiemu neodôvodnenému vymáhaniu údajných pohľadávok zo strany žalovaného alebo tretích osôb,
na ktoré môže byť pohľadávka postúpená. Rozhodnutie súdu osobitným výrokom o určení bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy prinesie právnu istotu do predmetného úverového vzťahu medzi
žalobcom 1), žalobcom 2) a žalovaným.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil.4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami a to Zmluvou
o úvere, Všeobecnými podmienkami pre stavebné sporenie pre fyzické osoby, sadzobníkom poplatkov

pre fyzické osoby, amortizačnou tabuľkou pre medziúver a stavebný úver, Stanoviskom NBS k RPMN,
súhrnnými informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4.štvrťrok
2012, potvrdením o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, daňovým
priznaním k dani z príjmov fyzickej osoby, potvrdením o poberaní rodičovského príspevku, výpisom
z účtu, úverovou zmluvou zo dňa 25.10.2012, prehľadom výdavkov za rok 2013, rodnými listami.

5. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav veci:

6. Medzi žalovaným Prvou stavebnou sporiteľňou a.s., ako veriteľom, žalobcom v 1.rade ako dlžníkom
a žalobkyňou v 2.rade ako spoludlžníkom došlo dňa 25.04.2013 k uzatvoreniu Zmluvy o úvere,
predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru pod č. XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 5000 eur s tým,

že po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý
a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, ako aj „ Všeobecných podmienok pre stavebné
sporenie pre fyzické osoby sa medziúver zúčtuje bez osobitnej dohody s nasporenou sumou na účte
stavebného sporenia, čí sa medziúver zmení na stavebný úver pod č. XXXXXXXXXX/XXXX vo výške
3376,49 eur. Zmluva bola podpísaná všetkými účastníkmi zmluvného vzťahu.

7. Z ust. čl. II. ZÁKLADNÉ ÚVEROVÉ PODMIENKY je zrejmé, že žalobcom bol poskytnutý medziúver
na dobu určitú v celkovej výške medziúveru 5000 eur. Výška mesačného vkladu bola dohodnutá na 7,04
eur a splatnosť vkladov na účet stavebného sporenia bola nastavená mesačne, vždy k 15. dňu v mesiaci.
PočetmesačnýchvkladovdoprideleniaCS:161,úrokovásadzbastavebnéhoúveru:4,70%ročne,počet

splátok istiny stavebného úveru: 127, ročná percentuálne miera nákladov pri stavebnom úvere ( RPMN):
6,59%, ročná percentuálna miera nákladov pri medziúvere ( RPMN): 7,62% ročne. Ročná percentuálna
miera nákladov ( RPMN) je vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
Predpoklady použité na výpočet RPMN sú uvedené v prílohe č. 2 k tejto zmluve. Amortizačná tabuľka,
ktorá obsahuje súhrnný prehľad o výške jednotlivých splátok, o lehotách a podmienkach splácania istiny,

úrokov a súvisiacich poplatkov, je prílohou č. 1 k tejto zmluve. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej
miery nákladov platná ku dňu podpisu zmluvy je 20,48% ročne.

8. Podľa článku III. zmluvy účelom úveru je modernizácia a obnova bytu, rodinného domu vrátane
súvisiacich drobných stavieb, bytového domu alebo na udržiavacie práce na nich.

9. Podľa čl. VIII. bod 8.1. a 8.2 zmluvy, dlžník je povinný uhradiť veriteľovi poplatky a náklady súvisiace
s úverom podľa platného Sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby, ktorý je prílohou tejto zmluvy,
predovšetkým poplatok za spracovanie úveru, ktorý si veriteľ zúčtuje pri prvom čerpaní peňažných
prostriedkov úveru tak, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov úveru bude znížená

o výšku tohto poplatku. Poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení, ktorý je dlžník povinný
uhradiť najneskôr ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy. Pokiaľ dlžník neuhradí tento poplatok najneskôr ku
dňu uzatvorenia tejto zmluvy, je veriteľ oprávnený zúčtovať tento poplatok pri prvom čerpaní peňažných
prostriedkov úveru tak, že celková suma poukazovaných peňažných prostriedkov úveru bude znížená
ovýškutohtopoplatku.Dlžníktýmtodávaveriteľovisúhlassinkasomtejtopohľadávkyzúčtumedziúveru

a jej zúčtovaním v prospech prislúchajúceho účtu sporenia podľa tejto zmluvy.

10. Z amortizačnej tabuľky pre medziúver a stavebný úver vyplýva, že celková čiastka, ktorú mali
žalobcovia zaplatiť predstavovala sumu 11 100,84 eur s tým, že istina z toho predstavovala sumu 5000
eur, úroky 4893,11 eur a poplatok za uzatvorenie 1207,73 eur.

11. Podľa daňového priznania žalobcu v 1.rade za rok 2012 je zrejmé, že jeho príjmy to živnosti
predstavovali sumu 10 348 eur a jeho výdavky 282 eur. Základ dane tak predstavovala suma 10 066 eur.

12. Z potvrdenia o poberaní rodičovského príspevku zo dňa 28.06.2024 je zrejmé, že žalobkyňa v 2.rade

v čase uzavretia zmluvy poberala rodičovský príspevok od 01.01.2011 do 31.01.2014, vo výške 199,60
eur mesačne.13. Z predloženého výpisu z účtu žalobcu v 1.rade sú zrejmé výdavky žalobcov vo forme trvalých
príkazov.

14. Z úverovej zmluvy zo dňa 25.10.2012 uzavretej medzi žalobcom v 1.rade a spoločnosťou Home
Credit Slovakia, a.s. vyplýva, že žalobcovi bol poskytnutý bezúčelový úver vo výške 3000 eur, ktorý sa
žalobca zaviazal splácať v mesačných splátkach po 117,40 eur .

15. Žalobcovia zaslali súdu aj rukou rozpísané výdavky za rok 2013, ktoré spolu predstavovali sumu

744,80 eur ( čl. 40).

16. Z rodných listov predložených žalobcami vyplýva, že žalobcovia sú rodičmi 3 detí.

17. Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 30.01.2025 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uviedol, že na úverový vzťah, o ktorom žalobcovia tvrdia, že je jednoznačne spotrebiteľský

podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, sa vzťahuje
špecifický právny predpis, ktorým je zákon č. 310/1992 Z.z. o stavebnom sporení v znení neskorších
právnych predpisov a ostatné právne predpisy, pretože ide o vzťah, ktorý vznikol v rámci inštitútu
stavebného sporenia. Ako stavebná sporiteľňa musia dodržiavať ako túto platnú právnu úpravu, tak
aj pravidlá, ktoré im stanovuje Ministerstvo financií SR. Produkt stavebného medziúveru je preto vo

viacerých smeroch špecifický. PSS, a.s. poskytuje úvery z fondu stavebného sporenia iba stavebným
sporiteľom, t.j. osobám, ktoré majú so stavebnou sporiteľnou uzatvorenú zmluvu o stavebnom sporení a
aj pravidelne sporia. V tomto prípade mal zmluvu o stavebnom sporení uzatvorenú žalobca v 1. rade pán
A. B.. Stavebným sporiteľom bol od 31.1.2012. Stavebný sporiteľ využil možnosť čerpať tzv. medziúver,
t.j. úver z fondu stavebného sporenia v čase, kedy mu ešte podľa všeobecných podmienok pre stavebné

sporenie a v zmysle zákonných zásad nevznikol nárok na čerpanie riadneho stavebného úveru kvôli
neprideleniutzv.cieľovejsumy.Akostavebnásporiteľňaposkytujúúverystavebnýmsporiteľomvzásade
na nadobudnutie a zlepšenie bývania. Aj v tomto prípade mal byť úver použitý na modernizáciu a
obnovu bývania. O poskytnutie najprv medziúveru na takýto účel požiadal stavebný sporiteľ stavebnú
sporiteľňudňa26.3.2013stým,žespoludlžníkommalabyťjehomanželka.Počascelejdobystavebného

sporenia od uzatvorenia zmluvy až po podanie žiadosti o poskytnutie medziúveru platil stavebný sporiteľ
dohodnutý vklad na účet stavebného sporenia vo výške 36.- Eur pravidelne vyše roka, bez upomienok.
Čo sa týka plnenia záväzkov voči PSS, a.s., s týmito nemal stavebný sporiteľ problémy. Účet stavebného
sporenia je bankovým účtom, na ktorý si stavebný sporiteľ sporí vlastné vklady, za vložené peňažné
prostriedky dostáva úroky a je mu naň pripisovaná aj štátna prémia. Po právnej stránke je bankovým

účtom ( aktívom) stavebného sporiteľa. V období medzi podaním žiadosti o poskytnutie medziúveru
a uzatvorením úverovej zmluvy dňa 30.4.2013 im bol z exekútorského úradu súdneho exekútora Mgr.
Vladimíra Cipára doručený príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz zo dňa 2.4.2013 v exekučnej
veci oprávneného Union zdravotná poisťovňa, a.s. proti povinnému – žalobcovi 1, ktorým bol postihnutý
jeho účet stavebného sporenia. Vymáhaná už nebola žiadna istina oprávnenej zdravotnej poisťovne, len

trovy exekúcie vo výške 102,61 Eur. Vymáhané trovy exekúcie začatej na návrh zdravotnej poisťovne
ohľadom istiny 76,78 EUR, boli z účtu stavebného sporenia žalobcu 1 odúčtované dňa 8.4.2013.
Stavebný sporiteľ ale odúčtovanú sumu vrátil ( doplatil) na svoj účet stavebného sporenia bezodkladne
dňa 24.4.2013. Predtým, než mu bol poskytnutý úver, im predložil aj potvrdenia zo zdravotnej poisťovne
Union o tom, že úveroví dlžníci nemajú voči tejto zdravotnej poisťovni už žiadne záväzky z titulu

verejného zdravotného poistenia. Dlžníkom bol vyplatený úver okrem úvodných poplatkov na účet
žalobcu 1 v dvoch častiach, suma 4 000.- Eur dňa 6.5.2013 a suma 900.- Eur dňa 28.5.5.2013. Išlo
o medziúver, ktorý sa nikdy automaticky nezmenil na stavebný úver, a to aj v dôsledku toho, že účet
stavebného sporenia (aktívum) bol zaťažený externými exekúciami. Stalo sa tak najmä v rokoch 2017
a 2018. Do omeškania s vkladmi, na ktoré boli dlžníci upozorňovaní, došlo prvýkrát v roku 2016. To,

ako boli pripisované, alebo odpisované peňažné prostriedky z účtu stavebného sporenia žalobcu 1
vyplýva z výpisu z účtu. Tu boli dlžníci prvýkrát upozorňovaní na omeškanie v splátkach v novembri
roku 2015. Ak žalobcovia 1 a 2 nateraz vo svojej žalobe naznačujú, že už v čase poskytnutia úveru
nemali dostatok peňazí na jeho splácanie, a že ich schopnosť splácať nebola daná už v čase uzatvorenia
Úverovej zmluvy, tak ich súčasné prednesy jednoducho nezodpovedajú zaznamenanej skutočnosti. K

vážnejšiemu narušeniu splácania záväzkov žalobcov voči stavebnej sporiteľni došlo v rokoch 2017 a
2018, kedy bol účet stavebného sporenia dlžníka A. B. postihnutý opakovanými externými exekúciami
bez jeho opätovného doplnenia. V prípade stavebného medziúveru to znamená, že aktívum, ktoré malo
spôsobiť skokové splatenie akoby polovice úveru a automatickú zmenu medziúveru na bežný úversplácaný anuitným spôsobom s podmienkami, ktoré sú pre dlžníkov podstatne výhodnejšie, nebolo v
dôsledku externých vplyvov k dispozícii. V takejto situácii je aj pre dlžníkov ( spotrebiteľov) výhodnejšie,
aby nezotrvávali v medziúverovom vzťahu, kedy sa splácajú len úroky z poskytnutého úveru. Začatie

nútenej exekúcie bolo jedným z dôvodov, pre ktoré PSS, a.s. pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru ku dňu 13.3.2018. Dlžníci boli upozornení na to, že vyhlásením mimoriadnej splatnosti
úveru zaniká zmluva o stavebnom sporení č. 1167710 9 06 s poukazom na čl. IX bod 11 VPSS. Zostatok
na účte stavebného sporenia bol ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti zúčtovaný s medziúverovým
účtom, poslúžil na čiastočné vyrovnanie medziúveru. Dlžná suma ( vrátane príslušenstva) predstavovala

ku dňu 13.3.2018 čiastku 5 246,90 Eur. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti obaja dlžníci uznali svoj
záväzok voči PSS, a.s. Uznaný bol dlh vrátane dohodnutého úroku ( ročný úrok 6,59 %) a úroku
z omeškania vo výške 5 % ročne. V súčasnosti splácajú dlžníci svoj uznaný záväzok pravidelne
po 70.- EUR každý mesiac, so splácaním nemajú žiadne problémy. Podľa informácií z databáz, ku
ktorým majú prístup, nie sú u dlžníkov známe negatívne informácie, nie sú voči nim vedené žiadne
exekúcie. V podanej žalobe poukazujú žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu po

skutkovej stránke na uzatvorenie Zmluvy o úvere zo dňa 30.4.2013, ktorú aj s prílohami predložili súdu.
Domáhajú sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru ( rozumejú tomu tak, že
úveru vzniknutého z predloženej Zmluvy o úvere zo dňa 30.4.2013) z dvoch tematický vymedzených
dôvodov, a to: a) kvôli údajne nesprávnej výške BPMN a nesprávnej výške priemernej RPMN a b) kvôli
potencionálne nedodržanej povinnosti PSS, a.s. skúmať bonitu spotrebiteľa, resp. konať pri poskytovaní

úveru s odbornou starostlivosťou. Čo sa týka dôvodu podľa písm. a), t.j. kvôli nesprávnej výške RPMN
a nesprávnej výške priemernej RPMN, tam žalobcovia po právnej stránke poukazujú na znenie § 11
ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak: b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9
ods. 2 písm. a) až k), r) a y)a/alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná

percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Potvrdzujú, že citované ustanovenie zákona
skutočne zodpovedá zneniu aktuálnemu ku dňu 30.4.2013. Tým ale nepotvrdzujú naplnenie pochybení,
s ktorými si žalobcovia spájajú naznačené účinky. Žalobcovia ďalej právne dôvodia znením § 9 ods.
2 písm. j) a y) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobcovia vyvodzujú, že zmluva
o úvere zo dňa 30.4.2013, ktorú sme so žalobcami uzatvorili, neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods.

2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. že neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, alebo že v nej nie sú uvedené všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej miery nákladov. To ale nie je pravda. Predpoklady použité na výpočet ročnej miery nákladov boli
uvedené v prílohe úverovej zmluvy, žalobcovia ich súdu predložili spolu so zmluvou. Nie je pravdou ani

to, že zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť. Zmluva tieto náležitosti obsahuje, a to dokonca osobitne pre medziúver a osobitne pre riadny
stavebný úver, a to kvôli špecifikám zmluvy o poskytnutí medziúveru, ktorá sa po pridelení tzv. cieľovej
sumy bez ďalšieho úkonu automaticky mení na zmluvu úverovú s podstatne inými podmienkami. Je to
presnejšie, prehľadnejšie a prospešné pre ochranu práv spotrebiteľov. To len žalobcovia si povedali,

že ak sú v zmluve uvedené dva údaje, tak je RPMN zjavne nesprávna. Pravdou je ale presný opak
toho, čo tvrdia žalobcovia, viď. vysvetlenie vyššie. Tvrdenie žalobcov 1 a 2 o tom, že by zmluva o
úvere neobsahovala niektorú z náležitostí predpokladanú v ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010
Z.z., a že by z tohto dôvodu mala byť zmluva považovaná za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11
ods. 1 písm. b), preto považujú za úplne nedôvodné. Žalobcovia v podanej žalobe namietajú aj to,

že priemerná RPMN je uvedená v zmluve nesprávne. Malo by sa to rovnať „chýbajúcej náležitosti“
zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. Zákon ale nie je formulovaný tak, ako to
žalobcoviaprezentujú.Niejepravdou,žebyvzmluvenebolauvedenápriemernáRPMN.Sprihliadnutím
na žalobcami tvrdené by do úvahy pripadal skôr iba dôvod podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010
Z.z., t.j. dôvod, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená ročná percentuálna miera

nákladov v neprospech spotrebiteľa. Na podporu tohto dôvodu a na podsunutie svojskej interpretácie
zákonných ustanovení súdu žalobcovia využili hotové tvrdenie o tom, že zmluva o úvere by mala
byť kombináciou spotrebiteľského úveru ( medziúveru) a následného stavebného úveru, a preto by
mal byť v zmluve uvedený údaj o výške RPMN predpokladajúci zjednotenie medziúveru a stavebného
úveru do jedného celku. Na podporu takéhoto nezmyselného tvrdenia predložili „stanovisko NBS v

obdobnej veci“. Stanovisko NBS, ktoré žalobcovia súdu predložili, ale nie je nijako relevantné a záväzné.
Berú na vedomie, že absencia vysvetlení nie celkom štandardného získavania „stanoviska NBS“ počas
prebiehajúceho súdneho sporu v nejakej inej právnej veci, je vyvážená vyviňovacím upozornením
samotnej NBS. Žalobcovia si pri odôvodňovaní oprávnenosti svojho žalobného nároku podľa § 11 ods.1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. vypomohli prezentovaním názorov, ktoré nie sú právne záväzné ( a
teda sú len subjektívne). Údajná nesprávnosť informácie o hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov
(RPMN) uvedená v zmluve o úvere má spočívať v tom, že zmluva slúži aj ako zmluva o medziúvere, aj

stavebnom úvere, preto by mala byť miera spočítaná a spriemerovaná do jednej hodnoty aj za obdobie
medziúveru, aj za obdobie riadneho stavebného úveru. Ak to tak nie je, má to byť nesprávne (a teda
to má automaticky spôsobiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru). Namietajú, že takýto názor je s
prihliadnutím na povahu produktu medziúveru/ úveru úplne mimo rámca racionálneho posudzovania,
vrátane posudzovania jeho účelu. Dlžník, s ktorým majú uzatvorenú zmluvu o medziúvere/ stavebnom

úvere, sa nikdy nemôže ocitnúť v priemernej právnej pozícii. Alebo má záväzok z medziúveru s právami
a povinnosťami zodpovedajúcimi medziúverovému dlžníkovi, ktoré sú v úverovej zmluve dohodnuté,
alebo má záväzok z poskytnutého stavebného úveru, na ktorý sa poskytnutý medziúver automaticky
zmení, ak dôjde k prideleniu tzv. cieľovej sumy bez potreby uzatvárania novej zmluvy o úvere.
Práva a povinnosti dlžníka zo stavebného úveru sú podstatne výhodnejšie zohľadňujúc zásluhovosť
a nárokovosť stavebného sporiteľa na čerpanie stavebného úveru. V tomto prípade zostali dlžníci vo

fáze medziúverového právneho vzťahu, ktorý sa pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru nestihol
zmeniť na úver stavebný. Nedostali sa teda k výhodnejším podmienkam dohodnutým pre riadny úver.
Ak pri uzatváraní zmluvy dlžníkov jasne informovali o miere RPMN pri medziúvere, ktorá je vyššia ako
akýsi umelo modelovaný priemer, ktorý nikdy nemôže nastať, urobili len dobre, pretože takáto informácia
je presnejšia a spotrebiteľov nezavádza. Jej poskytnutie je v prospech spotrebiteľa. Majú jednoznačne

za to, že nesprávnym a dôvod podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. zakladajúcim, by bol
práve taký postup PSS, a.s., ktorý žalobcovia vo svojej žalobe a prílohe potencionálne účelovo označujú
za správny. Poukazujú na to, že podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení aktuálnom v
čase uzatvorenia úverovej zmluvy, nie je hrozbou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sankcionované
každéuvedenienesprávnejročnejpercentuálnejmierynákladovvzmluveospotrebiteľskomúvere.Úver

by bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov len vtedy, ak by bola potencionálne nesprávna
ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve v neprospech spotrebiteľa. PSS, a.s. uviedla do
uzatvorenej zmluvy o úvere so žalobcami mieru medziúverovej RPMN vo vyššej než spriemerovanej
výške, ktorá reálne zodpovedala medziúverovej fáze úverového vzťahu. Dlžníci ( spotrebitelia) preto
neboli klamaní, neboli zavádzaní, neboli im ponúkané žiadne umelo vytvorené priemery, ktoré v

skutočnosti nemohli nastať. Ak by aj čisto hypoteticky pripustili, že by v zmluve nebola RPMN uvedená
správne, tak je potrebné ihneď dodať, že nesprávnosť nebola v neprospech spotrebiteľa, ale naopak.
Presný údaj bol v prospech spotrebiteľa. To samo osebe vylučuje prítomnosť dôvodu, pre ktorý by mala
byť zmluva o úvere zo dňa 30.4.2013, resp. úver poskytnutý na jej základe, považovaný za bezúročný a
bez poplatkov s odkazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobcami prezentované

dôvody požadovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru tématicky vymedzené v písm. a) teda
zásadne neuznávajú. Druhým, pod písm. b) naznačovanými tématickým okruhom, pre ktorý by mal byť
čerpaný úver podľa názoru žalobcov bezúročný a bezpoplatkový, by malo byť nedodržanie povinnosti
PSS, a.s. skúmať bonitu spotrebiteľov, resp. konať pri poskytovaní úveru s odbornou starostlivosťou.
V danej súvislosti žalobcovia dôvodia tým, že v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je

povinnosťou veriteľa konať pri poskytovaní úveru s odbornou starostlivosťou preto, aby sa neposkytovali
tzv. „ nebonitné úvery“. Žalobcovia si právny predpis pravdepodobne vysvetľujú tak, že platí len tretia
veta citovaného ustanovenia § 11 ods. 2, podľa ktorej sa za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1
považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno – ekonomickej
situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie

zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je. Účelom prijatia takejto
právnej normy bolo pravdepodobne to, aby banky a iné subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery
nesľubovali a neposkytovali úvery hocikomu, t.j. aj takým dlžníkom, ktorí si ich splácanie nemohli
už v čase poskytovania úveru dovoliť. Nie sú si celkom istí, či žalobcovia poukazovaním na takýto
údajne v tomto prípade prítomný dôvod pre požadované určenie bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru

naznačujú, že si úver už v čase jeho poskytovania nemohli dovoliť. Nevylučujú však, že práve z takéhoto
dôvodu ponúkli súdu prehľad svojich oficiálnych príjmov, prehľad svojich výdavkov a požadujú, aby
im oni preukázali, že v ich prípade nedošlo k hrubému porušeniu povinností stanovených v § 7 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. Medzi prílohami k žalobe, ktoré žalobcovia poskytli súdu, sa nachádza aj
úverová zmluva označená logom Tesco finančné služby uzatvorená medzi A. B. a spoločnosťou Home

Credit Slovakia, a.s., Piešťany. Ako si všimli, táto mala byť uzatvorená dňa 25.10.2012, t.j. až po tom,
čo sa žalobca 1 zaviazal sporiť na stavebné sporenie v našej stavebnej sporiteľni sumou 36.- Eur
mesačne. V zmluve s Home Credit je uvedené, že žalobca 1 uviedol pri poskytovaní úveru veriteľovi
informáciu o svojom čistom mesačnom príjme vo výške 1 200.- Eur a o príjme partnerky údaj 650.-Eur mesačne v čistom, spolu čistý mesačný príjem 1850.- Eur. Čo sa týka vyživovaných detí, tam sa
zmienil o jednom. Z podanej žaloby nevyplýva žiadne vysvetlenie nezrovnalostí v uvádzaných príjmoch
žalobcov, resp. v iných poskytovaných informáciách s tým, čo vyplýva z predložených príloh. Nevedia

preto spoľahlivo určiť, či ide o omyl, nedorozumenie, alebo či žalobcovia zavádzali (vymýšľali si) pri
uzatváraní úverovej zmluvy, alebo pri formulácii tejto žaloby, alebo v obidvoch prípadoch. Po prezentácii
rozporuplných informácií a tvrdení v žalobe a jej prílohách zo strany samotných žalobcov títo pristúpili k
vysloveniu podozrenia, že k hrubému porušeniu povinností stanovených v § 7 ods. 1 a nasl. s právnym
následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti ich úveru podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. došlo

na ich strane. Ich dôkazný návrh na to, aby im oni predložili zadovážené doklady o príjmoch a sociálno
– ekonomickej situácii žalobcov a výstupnú analýzu, na základe ktorej dospeli k záveru, že predmetnú
úverovú zmluvu so žalobcami „mohli uzavrieť“ len svedčí o tom, že si vysvetľujú ich povinnosti a svoje
práva v interpretačnej obmedzenosti výkladu ust. § 11 ods. 2 tretej vety bez súvislostí a nadväznosti
na prvé dve vety tohto ustanovenia a iné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. vo vtedy platnom znení.
Chcú poznamenať, že v súčasnosti prevláda tendencia interpretovať práva a povinnosti zmluvných strán

pod vplyvom toho, ako vyzerá právna úprava, konkrétne zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a aplikačná prax v súčasnosti. Nie je možné vylúčiť, že niektorí žalobcovia sa v súčasnosti
podľa toho aj štylizujú. Povinnosti veriteľov boli ale od doby, kedy bola so žalobcami uzatvorená úverová
zmluva, rozsiahlo rozšírené a precizované. V čase uzatvárania zmlúv o úvere bola situácia a aplikačná
prax celkom odlišná. Preto ak sa má posudzovať ich odborná starostlivosť pri uzatváraní úverovej

zmluvy, tak sa posudzovací proces nedá vytrhnúť z časového a vecného rámca obdobia, v ktorom k
poskytovaniu úveru žalobcom došlo. Tu chcú ešte raz zdôrazniť, že PSS, a.s. ako stavebná sporiteľňa
nenatláča úvery spotrebiteľom z ulice. Stavebné úvery (v niektorých prípadoch medziúvery) poskytuje
len stavebným sporiteľom, ktorí si pravidelne sporia na účte stavebného sporenia s cieľom využiť
nasporené prostriedky s podporou štátu na účely zlepšenia svojho bývania ako jednej z najzákladnejších

životných potrieb. Samotná podstata rozdielu medzi stavebným sporením a poskytovaním stavebných
úverov/ medziúverov podľa zákona 310/1992 Z.z. o stavebnom sporení a medzi bežnými bankovými
úvermi je práve v tom, že kým banku je potrebné požiadať o úver a čakať, či táto jeho poskytnutie schváli,
pri stavebnom sporení je daná nárokovosť úveru pre stavebného sporiteľa, ktorý splnil podmienky na
poskytnutie úveru ( t.j. ktorému bola pridelená tzv. cieľová suma). V tomto prípade bol žalobcom 1 a 2

poskytnutý medziúver ako stavebným sporiteľom, ktorí si v našej stavebnej sporiteľni pred poskytnutím
úveru pravidelne reálne sporili ( konkrétne si sporil žalobca 1) po dobu dlhšiu ako rok sumou 36.-
Eur mesačne, s platením ktorej nemal vo vzťahu k nám žiadne problémy. Práve táto skutočnosť bola
rozhodujúcou pre posúdenie toho, či bude z našej strany poskytnutý stavebnému sporiteľovi z fondu
stavebného sporenia medziúver. V úverovej zmluve zo dňa 30.4.2013 bola dohodnutá splátka úveru

len vo výške 34,50 Eur ( z toho vklad na konto sporenia vo výške 7,04 EUR a vklad na úhradu
úrokov bez poistenia vo výške 27,40 EUR), čo bola suma nižšia než výška mesačnej splátky, ktorú
nám dovtedy žalobcovia pravidelne uhrádzali ako splátku stavebného sporenia. So žalobcami bolo s
prihliadnutím na poskytovanú sumu a úverový produkt dohodnuté vtedy bežné zabezpečenie úveru jeho
poistením (poistením zaplatenia celého jeho zostatku), teda zabezpečenie krytia poskytovaného úveru

peňažným plnením bez zriaďovania záložného práva. Podľa vtedy platného znenia § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. bol veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Pritom sa mala brať do úvahy doba, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a účel úveru. Táto
povinnosť sa podľa druhej vety § 7 ods. 1 považovala za splnenú, ak bolo splatenie v celom rozsahu

zabezpečené peňažnými prostriedkami, alebo cennými papiermi. Zákon v tom čase nešpecifikoval,
kto a ako má/môže poskytovať zabezpečenie spotrebiteľského úveru peňažnými prostriedkami. Tiež
nebola predpísaná konkrétna forma/ spôsob zabezpečenia. Majú za to, že aj v tomto úverovom prípade
zabezpečili splatenie úveru peňažnými prostriedkami v súlade s vtedy platnou dikciou zákona. V tomto
prípade, resp. v prípade poskytovaných medziúverov, boli tieto zabezpečované aj stavebným sporením

stavebného sporiteľa. S prihliadnutím na vyššie uvedené majú za to, že na tento úverový vzťah sa
čo sa týka ustanovenia vtedy účinného § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. aplikovala apriori jeho
druhá veta, konkrétne právna domnienka považujúca za splnené všetky povinnosti veriteľa podľa vety
jedna odseku § 7. Napriek tomu v danom období uplatňovali ďalšie princípy obozretného podnikania,
ktoré boli vtedy v PSS, a.s. stanovené vnútorným predpisom stavebnej sporiteľne. Pre lepšiu ilustráciu

uvádzajú, že vnútorný predpis PSS, a.s., podľa ktorého sme v čase poskytovania úveru žalobcom
postupovali, bol spracovaný v čase pred vydaním odporúčania NBS č. 1/2014 z 7. októbra 2014 v
oblasti politiky obozretnosti na makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov,
ktoré stanovilo pravidlá a princípy pre posúdenie schopnosti klienta splácať úvery, ako aj pred vydanímopatrenia NBS č. 10/2016, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa
splácať úver na bývanie, či opatrenia NBS 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Bolo to aj pred konkretizovaním inak všeobecnej

právnej úpravy obsiahnutej v §§7 a 11 zákona č. 129/2010 Z.z do takej podoby, ako ju poznáme dnes.
Na spätný pohľad preto nemožno použiť skúsenosti a bežne zaužívanú prax známu v súčasnosti.
Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vo vtedy účinnom znení bol spotrebiteľ povinný poskytnúť
veriteľovi na jeho žiadosť údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, tým nebolo dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za

podmienok ustanovených osobitným zákonom. PSS, a.s. pri svojich postupoch štandardne využívala
toto právo veriteľa. Zhrnúc vyššie uvedené chcú uviesť, že v tomto prípade, kedy bola v úverovej zmluve
dohodnutá splátka vkladu a úrokov v nižšej výške, než bola predtým dlžníkmi pravidelne dlhodobejšie
uhrádzaná ako peňažná splátka stavebného sporenia, zvolili kombináciu: • posudzovania podľa údajov
zo stavebného sporenia, • využitia práva veriteľa žiadať ďalšie údaje • a využitia práva veriteľa na
použitie informácií o spotrebiteľovi z príslušnej databázy podľa osobitného zákona. Chcú doplniť, že o

tom, že pri poskytovaní úveru žalobcom postupovali obozretne s prihliadnutím na vtedy platnú právnu
úpravu a okolnosti, svedčí aj následný osud poskytnutého úveru. Niekoľko rokov po poskytnutí úveru
nezaznamenali problémy dlžníkov so splácaním dohodnutých splátok úveru. Aj keď následne určité
problémy vznikli, tieto nie je možné úplne vylúčiť v žiadnom úverovom prípade. Predčasne splatný úver
dlžníci splácajú bez problémov, a to aj v súčasnosti a aj po podaní žaloby. Javí sa, že žalobcovia sa pri

právnom odôvodňovaní svojich nárokov opierajú iba o ustanovenie § 11 ods. 2 tretej vety vtedy účinného
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré si vykladajú samostatne, bez nadväznosti na iné ustanovenia a
teda len limitovane ( účelovo) tak, ako im to aktuálne vyhovuje. Tretia veta § 11 ods. 2, o ktorú žalobcovia
opierajú svoje domnienky, ale systematicky rozvíja druhú vetu rovnakého ustanovenia pojednávajúcu o
tom, že v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona sa úver považuje za bezúročný

a bez poplatkov. Ak sa ale právne považujú povinnosti veriteľa vymedzené v § 7 ods. 1 za splnené
na základe ta zakotvenej domnienky, tak veriteľ nemohol porušiť svoje povinnosti bez ohľadu na to, či
reálne urobil alebo neurobil niektoré konkrétne kroky či konkrétne postupy podľa terajších očakávaní
a prianí dlžníkov. Pri aplikácii domnienky obsiahnutej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
platí, že ako veriteľ neporušili žiadnu z tam všeobecne vymedzených povinností. Tým je automaticky

vylúčená aj možnosť, že by boli niečo porušili dokonca hrubo. Neušlo ich pozornosti, že žalobcovia
pristúpili k žalobnému opisu rozhodujúcich skutočností akoby z pozície poškodených spotrebiteľov. Ich
pozornosti neušlo ani to, že k potrebe uskutočnenia pravdivého opisu rozhodujúcich skutočností, hoci v
pozícii spotrebiteľov, pristúpili žalobcovia viac než úsporne. Tiež sa s prihliadnutím na predložené javí
že sa v tomto prípade vyskytli nezrovnalosti minimálne pri jednom veriteľovi, ktorý žalobcom poskytol

úver. Majú preto za to, že s prihliadnutím na doterajšie zistenia je potrebné zamerať dokazovanie súdu
aj na aktivity samotných spotrebiteľov, ktorí možno nie sú len úbohými obeťami systému. Ak by sa v
priebehukonaniapotvrdilo,žežalobcoviaaktívneprispievalikčerpaniuúverovodveriteľovvypomáhajúc
si napr. aj uvádzaním nepravdivých informácií o svojich príjmoch, či o iných pomeroch, tak ich konanie
podľa nášho názoru napĺňa znaky nekalého konania. V občianskoprávnej rovine je nekalosť takto a

obdobne konajúcich osôb vo všeobecnosti štandardne považovaná za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, a to bez ohľadu na to, že ide o osobu, ktorá sa z formálne procesného hľadiska považuje
za tzv. slabšiu stranu. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä
o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Podľa písm. c) možno požadovať,
aby sa rozhodlo, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Tento je spravidla

potrebné dokazovať Ako žalovaný poukazujú na to, že v tomto prípade vyhlásili mimoriadnu splatnosť
úveru k 13.3.2018. Dlžníci túto doteraz nerozporovali, naopak. Svoje záväzky voči nám po tomto úkone
písomne uznali v celom rozsahu a tieto splácajú. Na určovanie podľa terajšieho § 137 písm. c) CSP
preto neexistoval a ani v súčasnosti neexistuje naliehavý právny záujem, ktorý by podanie určovacej
žaloby odôvodňoval. Žalobcovia poukazujú na ust. § 137 písm. d) CSP a na svoje právo podať žalobu

podľa ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. Je pravdou, že takéto ustanovenie sa v súčasnosti v
aktuálnom znení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nachádza a nachádzalo sa tam aj
v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. V čase poskytovania úveru ale zákon o spotrebiteľských
úveroch takéto právo žalobcom nedával ( pôvodný § 11 nemal odsek 4). Ak by súd pri posudzovaní
práva žalobcov na podanie žaloby podľa § 137 písm. d) CSP vyhodnotil právo žalobcov na podanie

žaloby v spojení s aktuálnym znením § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. tak, že žalobcovia takéto
právo v zásade majú, potom aj s prihliadnutím na značný časový odstup, doterajšiu nespornosť a
celkovú neprínosnosť podania žaloby v tomto konkrétnom prípade vznášajú námietku premlčania práva
spotrebiteľov na podanie žaloby (na uskutočnenie takéhoto úkonu). Žalobca k svoju vyjadreniu zároveňna preukázanie svojich tvrdení predložil výpis z účtu stavebného sporenia, výpis z účtu medziúveru,
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 14.03.2018 spolu s doručenkami, dátami
dopytu na oboch žalobcov, posúdenie súladu výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov ( RPMN) so

zákonom č. 129/2010 Zb., potvrdením UNION zdravotnej poisťovne, a.s., listami z Exekútorského úradu
Mgr. Vladimíra Cipára a uznanie dlhu zo dňa 12.06.2018.

18. Žalobcovia v písomnom vyjadrení zo dňa 11.03.2025 prostredníctvom svojho právneho zástupcu
k podaniu žalovaného uviedli, že s tvrdeniami žalovaného nesúhlasia a popierajú všetky jeho tvrdenia.

Vyjadrenie žalovaného je formulované, akoby Zmluva o úvere č. 1167710 9 06 zo dňa 30.04.2013
ani nespadala pod režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch alebo iba pod režim
Obchodného zákonníka resp. výklad ustanovení citovaného predpisu žalovaným podľa ich názoru
zjavne odporuje účelu zákona, ako aj ustálenej judikatúre. Viaceré tvrdenia žalovaného vyznievajú
alibisticky a vykazujú pokus o neprípustný presun zodpovednosti a dôkazného bremena dodávateľa
na spotrebiteľa. Žalovaný sa uchyľuje v rámci svojho vyjadrenia aj k tvrdeniam, ktoré preukázateľné

odporujú dôkaznému stavu a zneniu právnych predpisov. Úvodom heslovite poukazujú na zjavné
argumentačné chyby žalovaného: a)Priemerná RPMN je uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere
zjavne nesprávne (čo žalovaný ani nepopiera) a žalovaný sa evidentne mýli pokiaľ tvrdí, že nesprávne
uvedenýúdajopriemernejRPMNniejeporušením§11ods.1písm.b)zákonač.129/2010Z.z.účinného
v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere zjavne neobsahuje

údaj o priemernej RPMN, ktorý má byť jej obligatórnou náležitosťou pod sankciou bezúročnosti a
bezpoplatkovosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) v spojitosti s § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z.
Poukázali tiež na uznesenie NS SR sp.zn. 9Cdo/291/2021 zo dňa 27.11.2023, bod 16. b) RPMN je v
Zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená neurčito a nesprávne. Žalovaný zámerne opomína podstatnú
skutočnosť, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere je kombináciou spotrebiteľského úveru podľa zákona

129/2010 Z.z. a stavebného sporenia podľa zákona č. 310/1992 Zb. Z pohľadu spotrebiteľa je podstatné
aká je skutočná suma mesačnej splátky, ktorú je povinný pravidelne veriteľovi platiť. Pokiaľ v danom
prípade boli žalobcovia povinní pravidelne mesačne platiť zlúčenú splátku podľa čl. V. bod 5.2. Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo výške 24 eur prvý rok a 36,50 eur po uplynutí tejto doby a podľa čl. V. bod
5.3. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere splátka pozostáva z vkladov na účet sporenia, úrokov medziúveru

a poplatku za poistenie 2 eur – pričom dávame do pozornosti, že ani časť splátky sa nezapočítavala
na istinu úveru a nie je ani zrejmé aká časť bola uhrádzaná na účet sporenia a ak časť na úroky
medziúveru! RPMN je pre spotrebiteľa porovnávacím parametrom, preto by logicky mal byť v Zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvedený iba jeden zlúčený údaj o výške RPMN, ktorý v rámci výpočtu zjednocuje
medziúver a stavebný úver do jedného úveru. Žalovaný však v Zmluve o spotrebiteľskom úvere v

čl. II. uvádza dva rôzne údaje RPMN, čo považujeme za zavádzajúce: RPMN pri medziúvere 7,62%
a RPMN pri stavebnom úvere 6,59%; pričom ani jeden z uvedených údajov RPMN nie je správny
nakoľko nevyjadruje zlúčený úver. Úverový veriteľ si musí byť vedomý, že pokiaľ nastaví definičné
znaky úverového produktu neurčito, potom nesie zodpovednosť v prípade sporu, aby presvedčivo
vysvetlil a preukázal dodržanie zákona; čo sa mu podľa nášho názoru v danom prípade nepodarilo.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje výslovné uvedenie
predpokladov/položiek slúžiacich na výpočet RPMN. Podľa Rozsudku súdneho dvora EÚ z 23.01.2025
vo veci C-677/23: Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má
vykladať v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN)
musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám

identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. c) Nezistený údaj o skutočnom čistom disponibilnom
príjme žalobcu 1) A. B. a žalobcu 2) C. B.. Z vyjadrenia žalovaného a dôkazov k nemu pripojených
fakticky vyplýva, že žalovaný uznáva, že vlastne vôbec nezisťoval disponibilné príjmy žalobcov ani
skutočné výdavky žalobcov v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dôkazné bremeno
dodržania odbornej starostlivosti zaťažuje žalovaného v postavení úverového veriteľa! Poukázali pritom

na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 530/2024-39 z 12.02.2025, bod 32., ,36. a 38. Žaloba žalobcov je
založená na tom právnom základe, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bezpoplatková
z uvedených súbežných popri sebe existujúcich nasledujúcich dôvodov: a) Absencia/nesprávnosť
obligatórnych náležitostí Zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. § 11 ods.
1 písm. b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k),

r) a y),, a písm. d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna
miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. b) Zanedbanie odbornej starostlivosti žalovaného pred
uzatvorením Zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. § 11 ods. 2 druhá veta:
Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať odspotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o

sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii
spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti
je. Vecne vzaté, tvrdenie žalovaného (..., že postupoval s odbornou starostlivosťou) objektívne odporuje
analýze ekonomického stavu žalobcov v čase čerpania predmetného úveru, ktoré je obsahom žaloby
a jej príloh. Z dostupných číselných údajov vyplýva, že disponibilné príjmy žalobcov nepostačovali na

pokrytie ich reálnych výdavkov. Žalovaný ako odborne spôsobilý dodávateľ a držiteľ bankovej licencie
musí byť schopný tento stav identifikovať aj pri bazálnej starostlivosti, ktorá sa nachádza hlboko pod
hranicou zákonom požadovanej odbornej starostlivosti. Žalovaný mal zrejme záujem predať úver za
každú cenu, avšak pokiaľ by bol riadne zmapoval majetkové pomery žalobcov v súlade so zákonom
určenými povinnosťami, musel byť zistiť, že sa jedná o rizikových klientov, u ktorých ich disponibilné
príjmy nepostačujú na krytie ich skutočných výdavkov. Súdny finančný dodávateľ by v danom prípade

nepredával úver, pretože tým len ohrozuje sám seba a súčasne aj spotrebiteľa a tým aj celú spoločnosť,
keďže úverom v takejto konštelácii sa ešte viac roztáča špirála zadlženia spotrebiteľa. Teda možno
ustáliť, že žalovaný pred schválením úveru nezistil skutočné disponibilné príjmy žalobcov, ktoré mali k
dispozícii na splácanie svojich peňažných záväzkov, resp. paradoxne aj napriek zadováženým dôkazom
žalovaný poskytol úver za situácie, keď to bonita žalobcov neumožňovala. K splneniu povinnosti

odbornej starostlivosti na strane úverového veriteľa nepostačuje iba nejaké zadováženie si dokladov
o príjmoch a výdavkoch dlžníka požadujúceho úveru. Veriteľ je povinný zabezpečiť také doklady,
z ktorých je možné objektívne zistiť výšku disponibilných príjmov a skutočných výdavkov dlžníka a
následne vykonať ich analýzu – len potom možno hovoriť o splnení odbornej starostlivosti veriteľa!
Obsah tejto zákonnej povinnosti veriteľa často modifikuje pnutie medzi záujmom sprostredkovateľa/

zamestnanca veriteľa motivovaného províziou/odmenou za predaj úveru a záujmom veriteľa predať úver
iba skutočne bonitnému klientovi. Pri predaji spotrebiteľských úverov je žiaľ bežnou praxou, že osoba
poverená u veriteľa procesovaním žiadosti o úver použije iba tie údaje o dlžníkovi, ktoré umožňujú
schválenie úveru. Toto má za následok, že spotrebiteľské úvery sú schvaľované aj tam, kde by to pri
zohľadnení všetkých pre veriteľa dostupných údajov o príjmoch a výdavkoch dlžníka nebolo možné – a

takýto postup je evidentne v rozpore so zákonnou povinnosťou odbornej starostlivosti veriteľa. Žalovaný
nepreukázal dodržanie odbornej starostlivosti a z vykonaného dokazovania podľa ich názoru zjavne
vyplýva, že žalovaný porušil povinnosť odbornej starostlivosti hrubým spôsobom! Dôkazy predložené
k žalobe a rovnako aj dôkazy predložené samotným žalovaným podľa nášho názoru bez akýchkoľvek
pochýb potvrdzujú dôvodnosť žaloby a bezúročnosť a bezpoplatkovosť Zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Predmetná žaloba má z pohľadu žalobcu predovšetkým preventívny charakter a jej cieľom je pre
budúcnosť vyriešiť otázku: Aká je výška zákonného nároku žalovaného so zmluvy o spotrebiteľskom
úvere? Ad) Uznanie dlhu: Pokiaľ žalovaný formálne poukazuje na písomné uznanie dlhu, uvedené nemá
z právneho hľadiska právne účinky pokiaľ sa preukáže, že dlh v čase uznania vôbec alebo z časti
neexistoval. Pokiaľ by bola Zmluva o spotrebiteľskom úvere posúdená ako bezúročná a bezpoplatková,

potom to znamená, že úverový veriteľ stráca nárok na odplatu, čo samozrejme nie je možné „sanovať“
ani uznaním dlhu v rozsahu odplaty za poskytnutie úveru, na ktorá veriteľ podľa zákona nemá nárok.
Ad) Určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru: Možnosť domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou stanovuje zákon č. 129/2010 Z.z. (§ 11 ods. 4), pričom je tiež pravdou, že zmluva o úvere

uzatvorená medzi stranami tohto sporu, bola uzatvorená pred účinnosťou označeného ustanovenia.
Uvedené však nič nemení na možnosti aj toho spotrebiteľa, ktorý uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom
úvere pred účinnosťou § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. domáhať sa cestou podanej žaloby
na súde určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Nesprávnosť úvah žalovaného sa odvíja od
nesprávneho pochopenia charakteru cit. ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. z jeho strany,

kedy predmetné citované ustanovenie je potrebné ponímať v zmysle jeho procesnoprávnej povahy,
čo pripúšťa aplikáciu predmetného ustanovenia v aktuálnom čase, t.j. pokiaľ v čase podania žaloby
existovalo predmetné ustanovenie (čo existovalo), je tým daný procesnoprávny základ na uplatnenia
práva v zmysle uvedeného a to bez ohľadu na skutočnosť, v akom režime bola predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere uzatváraná. Na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru

má dotknutý spotrebiteľ právny nárok a súd nemôže odmietnuť o takejto žalobe konať, ale môže jej len
vyhovieťakjedôvodnáalebojuzamietnuťakjenedôvodná.Ad)Predčasnézosplatnenieúveru:Súčasne
je potrebné upozorniť, že už bežné zanedbanie odbornej starostlivosti úverového veriteľa sankcionuje
nemožnosťou predčasného zosplatnenia úveru (§ 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z.z.) avzhľadom na skutkový stav skúmania bonity žalobcov ako aj na neurčitosť listiny Oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru z 14.03.2018, majú za to, že zo strany žalovaného ani nemohlo platne
dôjsťkpredčasnémuzosplatneniuZmluvyospotrebiteľskomúvere.Ad)Námietkapremlčania:Námietka

premlčania je vzťahu k uplatneniu procesného práva na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
absolútne nedôvodná, pretože toto právo jednak nepodlieha premlčaniu (analogicky ako pri určovaní
neprijateľnej zmluvnej podmienky) a súčasne so Zmluvy o spotrebiteľskom úvere inkasuje žalovaný od
žalobcov naďalej plnenia, preto je potrebné vyriešiť otázku výšky zákonného nároku žalovaného.

19. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 16.04.2025 k vyjadreniu žalobcov
uviedol, že ako žalovaná strana preto zotrvávajú na doterajšom stanovisku obsiahnutom vo vyjadrení k
žalobe. Právny náhľad žalobcov považujú za nesprávny, inšpirovaný neskoršími trendami. Dôvody, ktoré
žalobcovia opakujú pod označením bodov A. a B. sa týkajú námietky nesprávneho, a/alebo chýbajúceho
údaja o miere RPMN, či názorov žalobcov na to, ako mal byť združovaný a pod. Predpokladajú, že
práve v súvislosti s vyššie uvedenými opakovanými tvrdeniami žalobcov títo požadujú, aby preukázali

predpoklady,ktorémalislúžiťnavýpočetRPMNvofázemedziúveruavofázestavebnéhoúveru.Tuchcú
uviesť, že základné predpoklady, ktoré ako veriteľ použili na výpočet RPMN medziúveru a stavebného
úveru, boli uvedené v Zmluve o úvere č. 1167710 9 06, resp. jej prílohách. Konkrétny výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov pri stavebnom úvere (RPMN) vo výške 6,59 % a ročnej percentuálnej
miery nákladov pri medziúvere (RPMN) vo výške 7,62 % uvedený v zmluve je obsiahnutý v tabuľkách

s vysvetlivkami, ktoré ako dôkaz predkladáme súdu v prílohe tohto podania pre prípad, že by si ich
chceli žalobcovia prepočítať. Poukázať chcú na to, že vtedy účinný zákon č. 129/2010 Z.z. neukladal
dodávateľovi povinnosť predkladať spotrebiteľovi konkrétny matematický výpočet RPMN. Zákon tiež
neukladal dodávateľovi povinnosť uvádzať nejaké združené údaje, či spriemerované údaje o RPMN pre
medziúver a stavebný úver, ktoré sa nemohli vyskytnúť vedľa seba. Pokus o výklad zákona uvádzaný

žalobcami by bol neprípustne extenzívnym. Majú za to, že analogicky ako v prípade sporu 2Cdo 69/2020
má súd posudzovať iba náležitosti zmluvy z daného obdobia podľa vtedy účinných právnych predpisov,
nie podľa aktuálnych predstáv žalobcov z vlny súčasnej judikatúry, ktorá sa podobne ako právna úprava
časom vyvinuli. Ďalším z opakovaných tvrdení žalobcov odôvodňujúcich ich žalobný návrh je namietanie
zanedbania odbornej starostlivosti PSS, a.s. pred uzatvorením Zmluvy o úvere. Žalobcovia namietajú

najmä to, že nezisťovali ich disponibilný príjem. V ostatnom vyjadrení oscilujú medzi tvrdením, že niečo
vôbec nerobili, cez poukazovanie na to, že len zhromažďovanie údajov bez odborného posúdenia
by nenaplnilo svoj cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti sledovalo, až po poukazovanie na to, že
nedáva zmysel, ak by veriteľ mohol poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia
bonity klienta. Žalobcovia tiež tvrdia, že z dostupných číselných údajov vyplýva ( resp. asi z ich údajov

má vyplývať), že ich disponibilné príjmy nepostačovali na pokrytie ich reálnych výdavkov. Ohľadom
uvádzaného chcú len v krátkosti poznamenať, že v celom rozsahu zotrvávajú na tom, čo uviedli vo
vyjadrení k žalobe. Nie je pravdou, že posúdenie nerobili. Je pravdou, že ho nerobili takým spôsobom,
akým je to zaužívané v súčasnosti, no posúdenie bonity klientov bolo pozitívne. Vzhľadom na to, že
zmluva bola uzatvorená pred vydaním opatrenia NBS 10/2016, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o

posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie a pred opatrením NBS č. 10/2017, ktorým
sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, postupovali
pri absencii legislatívnych pravidiel podľa interného predpisu. Zotrvávajú na tom, že legislatíva účinná v
čase uzatvorenia Zmluvy o úvere im v tomto prípade umožňovala posúdenie schopnosti splácať úver zo
stavebného sporenia, ktoré uskutočnili spolu s preverovaním podľa ich pravidiel. Žalobcovia sú súdiac

podľa obsahu ich ostatného vyjadrenia presvedčení, že ich disponibilné príjmy v čase čerpania úveru
nepostačovali na pokrytie ich výdavkov. Ich odbornosť pri ich posudzovaní si predstavujú tak, že mali
urobiť hĺbkovú sondu do ich rodiny, životných zvyklostí, ich nákladov a pýtať sa ich na to, koľko na
čo minú, aby vedeli, či im majú poskytnúť úver. Tiež si to predstavujú tak, že mali prekuknúť a od
základu preverovať ich prípadné vtipno – pravdivé údaje uvádzané pri čerpaní úveru. Ak žalobcovia

poukazujú na známe údaje o ich možnostiach ako na tie uvedené v žalobe, potom chcú opakovane
poukázať na ich potencionálne zavádzajúci charakter. SZČO neplatí zo základu dane ešte raz odvody,
tieto sú nákladom uhrádzaným pred vyčíslením základu dane. SZČO si môže uplatňovať nezdaniteľnú
časť základu dane, či daňové bonusy na každé dieťa, aj na manželku, pokiaľ táto nemá samostatný
príjem. Z prehľadu žalobcov nie je známe, či to v danom období mohli urobiť, či to urobili, alebo či to

skutočne opomenuli náhodou, z neznalosti, alebo účelovo vrámci spotrebiteľskej prípravy. Žalobcovia
tiež neuviedli do príjmu rodiny prídavky na deti, ktoré nepochybne poberali, ak mali maloleté deti vo
svojej starostlivosti. Nepochybnosť ich žalobných údajov o nedostatočnosti príjmov na splácanie úveru
preto nie je možné objektívne považovať za nepochybnú. Spotrebiteľské právo ukladá dodávateľompovinnosti, ktorých obsah sa interpretuje s prihliadnutím na spoločenské podmienky a ich zmeny. Na
druhej strane by interpretácia nemala presiahnuť hranicu rozumného uvažovania, ktoré by malo byť
všeobecne akceptované. Banky, či iní dodávatelia nie sú štátnymi sociálnymi inštitúciami a nemajú

kontrolné a investigatívne možnosti štátu pri kontrole spotrebiteľov. Posudzovanie možností dlžníkov
splácaťúverpretomusíbyťobjektivizovanéalimitovanévšeobecnestanovenýmioveriteľnýmikritériami,
zvlášť ak sa zvyčajne práve prostredníctvom úverov čerpaných napr. na zabezpečenie či zlepšenie
bývania často sleduje snaha o pozitívnu zmenu v štruktúre výdavkov spotrebiteľov. Nie je rozumné
očakávať,žedodávateliamôžučidokoncamajúabsolvovaťhĺbkovépreverovaniavýdavkovýchzvyklostí

spotrebiteľov, či zisťovať, kto by si koľko čoho prial. Pri riešení záujmov aj tých najzraniteľnejších totiž
takto nepostupuje ani samotný štát. Ani sociálne dávky v hmotnej núdzi sa neposkytujú spotrebiteľom
podľa toho, aké majú výdavky a koľko by si priali, ale striktne len podľa objektívne stanovených súm
uvedených v platných právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia. Hospodárenie spotrebiteľov s
ich príjmami je navyše ich základným ľudským právom, do ktorého nemôže zasiahnuť žiadna iná
súkromná spoločnosť. Ponímanie spotrebiteľskej ochrany preto nemôže presiahnuť hranicu, ktorá by sa

rovnala nariaďovaniu povinného dozoru bankových inštitúcií nad samotnými spotrebiteľmi pod hrozbou
majetkových,čiinýchsankciípredodávateľovslužieb.Novšímjeajaktuálnynáhľadžalobcovnauznanie
dlhu voči našej stavebnej sporiteľni. Toto vo svojej ostatnej reakcii označili za niečo, čo nemá právne
účinky pokiaľ sa preukáže, že dlh v čase uznania vôbec alebo sčasti neexistoval. Majú aj za to, že pokiaľ
by bola Zmluva o spotrebiteľskom úvere posúdená ako bezúročná a bezpoplatková, potom úverový

veriteľ stráca nárok na odplatu, čo samozrejme nie je možné „sanovať“ ani uznaním dlhu v rozsahu
odplaty za poskytnutie úveru, na ktorú veriteľ podľa zákona nemá nárok. Dôsledky, ktoré žalobcovia
v tomto smere popisujú, ani ich tvrdenú samozrejmosť, títo nepodporili žiadnym rozhodnutím súdov zo
spotrebiteľskej agendy z posledného obdobia, ktoré by svedčilo ich presvedčeniu. Vzhľadom na túto
absenciu je preto možné sa s istotou oprieť len o dikciu § 558 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

„ Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh
v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh
uznal, vedel o jeho premlčaní“. Žalobcovia tvrdia, že možnosť domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru žalobou
stanovuje zákon č. 129/2010 Z.z. vo svojom § 11 ods. 4, no prvýkrát pripustili, že zmluva o úvere bola

uzatvorená pred účinnosťou označeného ustanovenia. Bolo to v čase, kedy osobitný zákon č. 129/2010
Z.z. takéto právo spotrebiteľov nezakotvoval. Podľa názoru žalobcov to nič nemení na skutočnosti, že
aktuálne takéto právo majú a ich postoj sa odvíja od nesprávneho pochopenia charakteru citovaného
neskoršieho ust. § 11 ods. 4 zákona. Zotrváva na tom, že posudzovanie práv a povinností zmluvných
strán zo zmluvy o úvere, zvlášť ak sa týka žalobou vyvolaného posudzovania náležitostí zmluvy v čase

jej uzatvorenia a následkov s tým spojených v danom konkrétnom čase, má rešpektovať legislatívu
účinnú v čase vzniku zmluvného vzťahu. V danej súvislosti opäť raz poukazujeme na potrebu aplikácie
analógie s rozhodnutím NS SR z 30. novembra 2021 sp. zn. 2Cdo/69/2020. V ostatnom vyjadrení
zo dňa 11.3.2025 začali žalobcovia prvýkrát s upozorňovaním, že už bežné zanedbanie odbornej
starostlivosti úverového veriteľa sankcionuje zákon nemožnosťou predčasného zospoplatnenia úveru.

Majú za to, že zo strany PSS, a.s. nemohlo platne dôjsť k predčasnému zospoplatneniu zmluvy o úvere.
V prípade tohto názoru argumentácii žalobcov nerozumejú, resp. nerozumejú, ako súvisí s predmetom
tohto sporu. Nerozumejú ani účelu a významu námietky v kontexte sporu o určenie bezpoplatkovosti a
bezúročnosti úveru. Tiež s určitosťou nevedia posúdiť, či sa takáto námietka vyskytla v texte ostatného
vyjadrenia žalobcov cielene, alebo omylom prepisovaním podania z iného prípadu, alebo či ide o

prejav spotrebiteľskej komplexity namietaním všetkého aktuálneho z poslednej várky spotrebiteľských
rozhodnutí akoby pre istotu. Žalobcovia v krátkosti zareagovali aj na námietku premlčania, ktorú vzniesli
z opatrnosti v závere čl. XXIII ich vyjadrenia k podanej žalobe, ktorý pojednával predovšetkým o potrebe
preukázania naliehavosti právneho záujmu na určení. K tomuto sa žalobcovia nevyjadrili. Vyjadrili sa len
k námietke premlčania v tom zmysle, že takáto námietka je absolútne nedôvodná, pretože ich právo na

podanie žaloby nepodlieha premlčaniu analogicky ako pri určovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky
a navyše má PSS, a.s. inkasovať naďalej plnenie, preto je potrebné vyriešiť otázku výšky zákonného
nároku žalovaného. Medzi stranami už nie je sporné, že zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v deň
uzatvorenia Zmluvy o úvere neobsahoval na rozdiel od súčasného stavu výslovné zákonné ustanovenie,
ktoré by umožňovalo spotrebiteľovi podať žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

napriek tomu, že zákon hmotnoprávne už v tom čase sankcionoval niektoré nedostatky zmluvy o
spotrebiteľskom úvere bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou. Dňa 30.4.2013 platil Občiansky súdny
poriadok. Ten vo svojom § 80 písm. c) ako základný procesný predpis stanovil, že návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebonie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Spotrebiteľ tak dostal právo podať klasickú určovaciu
žalobu s potrebou preukázania prítomnosti naliehavého právneho záujmu. S účinnosťou od 1.7.2016 bol
Občiansky súdny poriadok nahradený Civilným sporovým poriadkom – zákonom č. 160/2015 Z:z. Podľa

§ 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o: c) určení, či tu právo je alebo nie je,
ak je na tom naliehavý právny záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva
z osobitného predpisu, alebo d) o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Po
doplnení zákona č. 129/2010 Z.z. o ust. § 11 ods. 4 možno súhlasiť s tým, že určovanie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je žalobou podľa § 137 C.s.p. písm. d) C.s.p., nakoľko vyplýva

z osobitného predpisu. Ak právo podľa osobitného predpisu dané nie je, potom pripadá do úvahy len
určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) C.s.p., ktorá si stále vyžaduje preukázanie naliehavého právneho
záujmu. Je vecou súdu, ako danú vec procesne posúdi, ale chcú poukázať na to, že: • žalobcovia sa
priznali, že toto je len zahrievacie súdne konanie, pričom sa síce tvária nateraz záhadne, či nevedome,
ale zároveň aj tak, že minimálne nevylučujú ďalší spor, • javí sa teda, že na ich strane ide skôr o účelové
voľkanie si v iniciovaní viacerých súdnych sporov, než o snahu domôcť sa svojich práv rýchlo, účinne

a s konečnou platnosťou. V ďalšom poukázali na čl. 3,4 a 5 základných princípov Civilného sporového
konania,akoajnaprávnynázorNajvyššiehosúduSRvyslovenývrozsudkuzo6.decembra2012,sp.zn.
5 Cdo 31/2011. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobu zamietnuť. K vyjadreniu predložil aj tabuľky pre
výpočet RPMN a modeláciu sadzby RPMN fázy medziúveru, podľa ktorého RPMN predstavovala 7,62%
a vo výpočte bol zohľadnený aj poplatok za spracovanie medziúveru, ako aj modeláciu sadzby RPMN

stavebného úveru, ktorá predstavovala 6,59%. Zároveň predložil aj oznámenie o vyplatení finančných
prostriedkov zo dňa 07.05.2013 a dňa 30.05.2013.

20. Právny zástupca žalobcov vo svojom prednese uviedol, že predmetný úver uzatvorený s Prvou
stavebnou sporiteľňou je spotrebiteľským úverom, teda vzhľadom na uvedené sa vzťahuje aplikácia

príslušných zákonných ustanovení a tvrdia, že tá bezúročnosť, bezpoplatkovosť úveru vyplýva z
takých dvoch okruhov. Prvý okruh je absencia alebo teda nesprávne uvedenie čo sa rovná absencii
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predovšetkým namietali nesprávne uvedenie,
resp. neuvedenie priemernej RPMN, ktorá bola v danom čase sankcionovaná bezúročnosťou,
bezpoplatkovosťou úveru. Súčasne namietali nesprávnosť alebo nečítateľnosť, nezrozumiteľnosť

samotnej RPMN a + by chcel teda doplniť, že vzhľadom na predložené dôkazy, listiny zo strany
žalovaného, majú za to, že ani istina v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedená správne,
nakoľko teda istina je uvedená vo výške 5.000 eur, ale z výpisu o plnení vyplýva, teda ktorý aj oni
majú k dispozícií, dostali ho cestou súdu, že samotným žalobcom bola vyplatená len suma 4.900
eur, no a teda bola krátená tá pôvodná istina o sumu 100 eur na poplatok ako to zvykne bývať. To

je teda ten jeden okruh dôvodu bezúročnosti, bezpoplatkovosti úveru, pričom len jeden z týchto už
uvedených dôvodov zakladá to právne posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súčasne
teda tvrdia, že aj teda zo stany úverového veriteľa Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., došlo k zanedbaniu
odbornej starostlivosti hrubým spôsobom, čo je teda ďalší samostatný dôvod pre posúdenie tohto úroku
bezúročného a bezpoplatkového. Poukazuje najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR, oni ho citovali

v tom poslednom vyjadrení a v podstate veľmi jednoducho a logicky Ústavný súd v rozhodnutí, ktoré
citovali II. ÚS 530/2024, poukazuje na to, že teda jedná vec, že má povinnosť úverový veriteľ zadovážiť
z vlastnej iniciatívy nejaké objektívne doklady, je potrebné urobiť analýzu a ako tretí bod sa uvádza, že
je potrebné dospieť k záveru zo strany toho úverového veriteľa, či ten úver môže byť alebo nemôže
byť poskytnutý. Vzhľadom na majetkové pomery, ktoré v tomto prípade produkovali samotní žalobcovia,

podľa ich názoru je zrejmé, že ten úver vzhľadom teda na ich príjmy a výdavky poskytnutý byť nemal, čo
teda zakladá dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ako teda ďalší dôvod samostatný. V tomto
štádiu teda navrhuje, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanému náhradu trov
konania.

21. Právny zástupca žalovaného vo svojom prednese uviedol, že zotrváva v zastúpení Prvej stavebnej
sporiteľne na dôvodoch pre zamietnutie žaloby, ktoré už uviedli v písomných vyjadreniach k podaniam
žalobcov. Majú za to, že percentuálna ročná miera nákladov ako bola uvedená v zmluve o úvere, bola
uvedenásprávne,súduposkytlivšetkydôkazyztohovyplývajúce.Čosatýkaposudzovaniavschopnosti
žalobcov splácať úver, tam žalobcovia posudzovaní boli, súdu poskytli dôkazy z verejných zdrojov a

taktiež poukazujú na to, že podľa ich názoru v danom čase boli posúdení v súlade s platnou právnou
úpravou. Ešte sa vyjadrí k tej sume 4.900 eur, bol poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, áno je pravdou,
že vlastne sa bral potom poplatok za poskytnutie úveru. Mechanizmus bol popísaný v zmluve. V tom
čase vlastne poplatky právna úprava pripúšťala.22. Právny zástupca žalovaného na otázku súdu, aby objasnil z akých údajov žalovaný vychádzal pri
výpočteRPMNuviedol,ževychádzalúdajov,ktorésúuvedenévlistine,ktorúsúdupredložilvpísomnosti

označenej ako modelovanie sadzby RPMN. Žalovaný vychádzal zo zmluvy, z údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy, z kritérií, ktoré boli v zákone v čase uzatvorenia, bez toho, aby bola nejaká bližšia
špecifikácia. Následne sa prepisovala právna úprava. Ide o zmluvu v danom prípade z obdobia, kedy
nič také neexistovalo. Prvá stavebná sporiteľňa je presvedčená, že postupovala správne, tak ako oni
pochopili v rozhodnom období právny predpis. V ďalšom poukázal na to, že nie je pravda to, že dlžníci

nesplácajú istinu, nakoľko splácajú, majú si sporiť na účet stavebného sporenia. Následne, keď im
vznikne nárok na čerpanie riadneho stavebného úveru, následne sa istina, tieto účty sa zúčtujú ako
keby bol skokovo splatený úver. Zo stavebného sporenia je im pripisovaná ešte štátna prémia a úroky
z vkladov. Nie je pravda, že žalobcovia nesplácajú istinu. Stavebná sporiteľňa nemôže byť súčasne v
priemere medzi úverom a medziúverom, neexistuje nič ako priemer medzi úverom a medziúverom. Buď
sú vo fáze stavebného medziúveru alebo vo fáze riadneho stavebného úveru. Rozhodujúce je to, kedy

im je pridelená cieľová suma a kedy vzniká nárok na čerpanie riadneho stavebného úveru.

23. Žalobca v 1.rade vo svojej výpovedi na otázku súdu, aby ozrejmil okolnosti uzatvorenia zmluvy a aby
uviedol, aké žiadosti predkladal pri podaní žiadosti o poskytnutie úveru a čo všetko od neho veriteľ pri
podaní žiadosti o poskytnutie úveru vyžadoval uviedol, že si presne nepamätá. Malo to byť daňové

priznanie, rodičovský príspevok od manželky a to kde mal úvery. Myslí, že len toto tam potrebovali. Na
otázku súdu, či od neho veriteľ pýtal nejaké doklady preukazujúce jeho pravidelne mesačné výdavky
uviedol, že si nepamätá. Mali tam iba zmluvu a podľa nej im pridelili úver. Predtým mal uzatvorenú
zmluvu o stavebnom sporení. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, aby uviedol, či chcel uzatvoriť
zmluvu o stavebnom sporení, či ho niekto nútil uviedol, že bolo mi ponúknuté uzatvorenie stavebného

sporenia s tým, že po niekoľkých rokoch alebo roku môže čerpať stavebný úver presne nevie už koľko.
Na stavebnom sporení pravidelne sporil. Na otázku prečo sa rozhodol čerpať úver uviedol, že chodil
do práce a potrebovali auto. Ťažko teraz povedať, nemali ani dosť financií na prežitie. Mali 3 deti
a potrebovali ich uživiť. Úver použil asi na kúpu auta, nepamätá sa. Na otázku právneho zástupcu
žalovaného, či od neho Prvá stavebná sporiteľňa vymáhala tento úver súdnou cestou uviedol, že im

chodili nejaké upomienky, raz platili niečo po 100 eur, potom im znížili na 75 eur, o tom má viac infomácii
jeho manželka. Dlh voči Prvej stavebnej sporiteľni musel uznať, nakoľko by od neho pýtali celú čiastku
a peniaze nemal. Úver teraz spláca. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, aby uviedol, prečo sa
teraz domáha určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru uviedol, že nech ona skúsi zobrať úver na
5000 eur a splácať do 30 rokov. Pre nich je to nefér.

24. Žalobkyňa v 2.rade vo svojej výpovedi uviedla, že úver brali vo Vranove v kancelárii PSS, ešte
dávnejšie chceli úver na bývanie, s manželom sa rozhodli, že si založia sporenie. Tam im ponúkli 5.000
eur, tak to zobrali. Keď prišli do Prvej stavebnej sporiteľne, prišla k ním pracovníčka a povedala, že majú
možnosť zobrať si sumu 5.000 eur, že im to vyplatia behom niekoľkých dní. Oni mali všetky tie doklady

so sebou. Išlo o daňové priznanie manžela a potvrdenie o rodičovskom príspevku, nakoľko bola v tom
čase na materskej, iné doklady nepredkladala. Veriteľ od nich nepýtal iné listiny. V tom čase mali úver,
ale nepýtali nič. V ďalšom uviedla, že v tom čase jej manžel pracoval v Prešove, jeho firma je mimo
Prešova, boli nútení kúpiť auto a + tieto peniaze použili na to, aby neboli závislí na jej rodičoch. Peniaze
si rozdelili, aby ich mal manžel do ruky + mali v tom čase 3 maloleté deti a na živobytie to bolo. Na

otázku jej právneho zástupcu, aby uviedla, ako dlho trvala doba vybavovania úveru uviedla, že prišli do
stavebnej a dali im hneď úver. Nič viac. Pracovníčka ich len oboznámila, že môžu čerpať úver a bolo to
možno 15-20 min., pol hodina. Vzor zmluvy dostali až na pobočke. Na otázku jej právneho zástupcu, či
im bola ponúknutá možnosť čerpať úver s poistením a bez poistenia pred uzatvorením zmluvy uviedla,
že nebola im poskytnutá možnosť úver s poistením alebo bez poistenia. V ďalšom uviedla, že vtedy sa

ešte s tou pani dohodli na tom, že splácali po 35 resp. 36 eur. Vyše roka to platili pravidelne, manžel
potom nemal v práci veľa zákaziek, potom to platili nepravidelne, pričom vždy sa snažili tú zameškanú
sumu doplatiť. Následne im prišlo z Prvej stavebnej sporiteľne mimosúdne vyrovnanie. Tam stanovili
sumu 70 eur ale ona vždy platila, keď mali dala 100 eur, keď nie dali tam 75 eur.

25. Právny zástupca žalovaného k výsluchom žalobcov uviedol, že Prvá stavebná sporiteľňa určite
žiadala viac podkladov, pretože tie, ktoré im boli doložené dodatočne súdu predložili. Žiadna zmluva
sa nepodpisuje pred sprostredkovateľom v Prvej stavebnej sporiteľni, nakoľko nie sú zamestnancami,
nakoľko len spíšu žiadosť o úver a posunú ju do Bratislavy. Aj táto zmluva bola podpísaná v Bratislave5 dní vopred pred podpísaním žalobcami. Z Bratislavy ide zmluva poštou, nikdy sa nepodpisuje pred
konkrétnym sprostredkovateľom, aj v tomto prípade bol podpis overovaný. Na otázku súdu, či vie
predložiť celú kópiu spisu Prvej stavebnej sporiteľne týkajúcich sa žalobcov uviedla, že to čo vyžadovali,

v kópii predložili súdu. Kópiu nevie zabezpečiť vzhľadom na odstup času, ide o dobu 17 rokov a nebola
táto vec nikdy predmetom súdneho konania. V ďalšom uviedol, že z toho, čo bolo uvedené, tento
mechanizmus nepotvrdzuje nič z toho, čo uviedla žalobkyňa, pretože nemohla tam stráviť 15 min..
Podmienky úveru sa dohadujú individuálne tým, že sa vypĺňa formulár. Stavebný sporiteľ si musí
požiadať o čerpanie spotrebného úveru, sám si stanovuje akú sumu chce, ako to chce rozložiť, koľko

chce splácať akú sumu, či chce nižšie, vyššiu splátku. Tieto okolnosti si určuje stavebný sporiteľ. To
ako išli peniaze na medziúver a úver vyplýva z výpisu na medziúver a stavebné sporenie, nakoľko na
stavebnomsporenísporiliistinu,čosaspočítavapotom.Pridržiavajúsatoho,čopísomneuviedli,žiadajú
žalobu zamietnuť. Dôvody, ktoré sú uvádzané, vyvstali po zmene zákonov a po vývoji judikatúry. Prvá
stavebná sporiteľňa má za to, že v čase kedy bola zmluva uzatvorená, postupovala v súlade s platnými
právnymi predpismi a na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nevidí právny dôvod.

26. Právny zástupca žalobcov v závere uviedol, že vo väzbe na výsluchy účastníkov konania aj teda na
prednes pani kolegyne zástupkyne žalovaného by chcel uviesť, že pokiaľ ide o chronologicky, zložku
teda čo obsahovala konkrétna splátka, naďalej tvrdia teda, že súčasťou splátky nemohla byť istina
úveru. Poukazuje na bod 5.3 samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z ktorého teda vyplýva, že tie

úhrady išli teda postupom takým, že vklad na účet sporenia nie istina, úroky medziúveru a poplatok za
poistenie typu A. znamená, že sporenie, úroky a poistenie. Žiadna istina úveru, vychádza zo zmluvy,
nebola uhrádzaná tou splátkou medziúveru. Išlo o ten hybrid stavebného sporenia a spotrebiteľského
úveru ale to len vo väzbe na tú nejasnosť, nezrozumiteľnosť výpočtu RPMN. Pokiaľ ide o mechanizmus,
ktorý bol popisovaný teda, že zmluva mala byť vopred podpisovaná v Bratislave, následne mala ísť na

pobočku, kde mali podpisovať klienti. V tejto súvislosti chce poukázať na to, že teda ak by to takto malo
prebiehať tak to len potvrdzuje to tvrdenie žalobkyne, že to poistenie už bolo vopred určené ako súčasť
splátky úveru, to znamená, že to bol povinný náklad, ktorý oni nemohli odmietnuť, resp. neprijať, pretože
už bolo vopred niekde stanovené, že súčasťou tej splátky bude aj poistenie, čo teda má samozrejme
vplyv na tej celkový náklad, lebo jedná vec, keď je to dobrovoľné a jedna, keď je to povinné. My tvrdíme,

že poistenie bolo povinnou zložkou samotnej splátky. Vo väzbe na zmienku o uznaní dlhu, sa v tom
zmysle už vyjadrovali, len povie toľko, pokiaľ by bol ten právny úkon zmluva o spotrebiteľskom úvere
posúdená právne ako bezúročná a bezpoplatková tak akýkoľvek nejaký právny úkon, ktorý by toto chcel
sanovať alebo nejak právne riešiť nemohol by mať právne účinky vo väzbe k niečomu čo neexistovalo,
ak nemal nárok na odplatu veriteľ, tak uznanie dlhu vo vzťahu k neexistujúcemu záväzku nemôže byť

platné. Na margo tejto okolnosti asi toľko a vo vzťahu teda k samotnej okolnosti, skúmanie bonity,
tvrdí opäť, že dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného, chápe, že to je časový odstup ale proste ten
výstup, zadovážili sme si takého vstupné údaje, urobili sme analýzu a zistili sme, že úver môžeme
alebo nemôžme poskytnúť, máme to podložené nejakými dokladmi. Toto je povinnosťou žalovaného
pokiaľ takéto niečo nepredloží, neuniesol dôkazné bremeno. V tomto štádiu zotrváva naďalej na podanej

žalobe, na všetkých vyjadreniach.

27. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení účinného ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
len „zákon o stavebnom sporení“), stavebným sporením sa rozumie a) prijímanie vkladov od stavebných
sporiteľov alebo v prospech stavebných sporiteľov, b) poskytovanie úverov stavebným sporiteľom zo

zdrojov fondu stavebného sporenia na stavebné účely uvedené v § 11 ods. 1 (ďalej len „stavebný úver“).

28. Podľa § 2 ods. 3 písm. e) zákon o stavebnom sporení, v bankovom povolení sa môže stavebnej
sporiteľni okrem vykonávania stavebného sporenia podľa odseku 1 povoliť aj vykonávanie týchto
bankových činností: poskytovanie spotrebiteľských úverov zo zdrojov mimo fondu stavebného sporenia

na financovanie vybavenia domácnosti.

29. Podľa § 7 odsek 3, ods. 4 zákona o stavebnom sporení Zmluva o stavebnom úvere musí obsahovať
a) identifikačné údaje o stavebnej sporiteľni a o stavebnom sporiteľovi najmenej v rozsahu údajov
ustanovenom osobitnými predpismi,) b) úrokovú sadzbu stavebného úveru, c) podmienky poskytnutia a

splácania stavebného úveru, d) spôsob zabezpečenia pohľadávok zo stavebného úveru, e) podmienky,
za ktorých možno vykonať prevod práv a povinností zo zmluvy o stavebnom úvere, f) podmienky,
za ktorých možno odstúpiť od zmluvy o stavebnom úvere. Zmluvy o stavebnom sporení a zmluvyo stavebnom úvere môžu obsahovať aj ďalšie náležitosti dohodnuté medzi stavebnou sporiteľňou a
stavebným sporiteľom.

30. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

31. Ako vyplýva z § 1 ods. 1 a 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ( ďalej
len „ zákon o spotrebiteľských úveroch“), tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace
s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na
ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo
obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

32. V zmysle § 2 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie,
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,

veriteľomfyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráponúkaaleboposkytujespotrebiteľskýúvervrámci
svojej podnikateľskej činnosti.

33. Podľa § 7 od. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru

povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za
splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami
alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

34. Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,

miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo

referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,

n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení

spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo

uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.

35. Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

36. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti

splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať
úver, ako tomu v skutočnosti je.

37. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka.38. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

39. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú

hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

40. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť

sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

41. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

42. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

43. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami

vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

44. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že je nesporné, že medzi žalobcami a žalovaným
došlo k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uzavretej zmluvy žalovaný ako veriteľ
poskytol žalobcom ako dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 5000 eur, ktorý sa mal neskôr zmeniť
na stavebný úver vo výške 3376,49 eur. Dlžníci, žalobcovia čerpali, čo vyplýva z predložených listín. Z
obsahu zmluvy vyplýva že išlo o spotrebiteľský úver žalovaný vystupoval ako dodávateľ a žalobcovia ako

spotrebitelia. Spotrebiteľský charakter tohto zmluvného vzťahu bol niekoľkokrát potvrdený odvolacími
súdmi v obdobných právnych veciach, kde ako žalobca vystupovala Prvá stavebná sporiteľňa, a.s..

45. Súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl.
Občianskehozákonníka,kdesúnajednejstranedodávateľanadruhejstranespotrebitelia,ktorínemohli

individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

46. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách.

47. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určildodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Predpokladá sa,
že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník
zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

48. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za
neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich
použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba

formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára,
ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom
spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

49. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen európskej
únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

50. Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial
SA a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades
a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti
nekalej podmienke.

51. Aj napriek tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, ako
už súd uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobcovia ako spotrebitelia,
pričom obsah zmluvy bol daný žalovaným bez možnosti žalobcov privodiť akúkoľvek zmenu, preto

je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,
úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia.

52. Skutočnosť, že sa jednalo o spotrebiteľský úver nebola medzi stranami sporná, pričom uvedené je
zrejmé aj zo samotného označenia zmluvy.

53. Súd sa preto zaoberal tou skutočnosťou, či predmetný spotrebiteľský úver spĺňa všetky obligatórne
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch.

54. Odplata za poskytnutie úveru musí byť úmerná okrem iného aj bonite klienta, pričom vzhľadom

na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania
bonity klienta žalovaným. Pokiaľ ide o právo zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť,
či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy
kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon

o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalovanom ako dodávateľovi, aby tento preukázal, že
bonitu žalobcov náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

55. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci

a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

56. Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.

57. Podľa ust. § 150 ods. 1, 2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností
môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.58.Podľaust.§151ods.1,2skutkovétvrdeniastrany,ktoréprotistranavýslovnenepoprela,sapovažujú
za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie

vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

59. Z vykonaného dokazovania súdu je zrejmé, že pri overovaní bonity žalobcov žalovaný nemal takmer
žiadne údaje preukazujúce skutočnú výšku výdavkov žalobcov, nebolo preto preukázané, či s odbornou
starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver.

60. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch totiž nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia
spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne

podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať
verejne dostupné informácie, akými sú, napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom
minime podľa zákona č. 110/2006 Z. z. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými
(nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
33Cdo/2178/2018). Overovanie bonity žalobcov iba na podklade informácií poskytnutých žalobcami

v žiadosti o poskytnutie úveru a z reportu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom Spoločného
registra bankových informácií, nemožno považovať za posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver
s odbornou starostlivosťou (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 2CoCsp/20/2020 z 23.
09. 2020).

61. Postup žalovaného pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba formálny a
nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.
Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať
úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej
existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o
sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať
úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2

zákona o spotrebiteľských úveroch.

62. Žalovaný v danom prípade tvrdí, že preveroval úverové zaťaženie žalobcov v spoločnom registri
bankových informácií (SRBI), čo preukázal predloženými Dátami dopytu. Uvedené by však naviac v
intenciách vyššie uvedeného aj tak nepostačovalo. V danom prípade nebolo preukázané, aby žalovaný

mal k dispozícií doklady o výdavkoch žalobcov, najmä nákladoch na bývanie, doklady SIPO, prípadne
výpisy z bežného účtu žalobcov, pri uzatváraní zmluvy.

63. Súd tak nemá za preukázané, že by mal žalovaný v čase poskytnutia úveru vedomosť o majetkových
pomerochžalobcov,tedakdetítobývali,čivlastnilinehnuteľnosťalebočibývalivpodnájme,akévýdavky

spojené s ubytovaním uhrádzali a taktiež nepreukázali ani iné doklady, resp. zistenia o ich výdavkoch
predstavujúcich uspokojovanie základných životných potrieb. Bez toho, aby žalovaný preukázal, že
skúmal aj výdavky na strane žalobcov, nemohol mať reálny obraz o majetkovej situácii spotrebiteľa
potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať poskytnutý úver (porovnaj napríklad rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn.14CoCsp/3/2021 z 14. 10. 2021). Uvedené skutočnosti vyplývajú z výsluchu

žalobcov. Žalovaný opak v konaní nepreukázal.

64. Žalovaný vôbec neskúmal skutočné výdavky žalobcov, a to predložením prislúchajúcich listín. Zo
žiadneho údaja nie sú zrejmé ani ďalšie rodinné pomery žalobcov a s tým súvisiace výdavky. Napriek
týmto (nedostatočným) údajom žalovaný poskytol žalobcom úver vo výške 5000 eur.

65. Náklady na bývanie a ďalšie nevyhnutné výdavky a ani úverové zaťaženie žalovaný preukázateľne
neskúmal, preto uvedené minimálne nezodpovedá odbornej starostlivosti dodávateľa v zmysle § 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd má za to, že žalovaný ako dodávateľ neuniesol dôkaznébremeno čo sa týka skúmania pravidelných výdavkov žalobcov pred samotným uzavretím uvedenej
úverovej zmluvy.

66. Nahliadnutie do databáz úverových registrov a databáz bánk za účelom skúmania výdavkov
žalobcov, samo o sebe taktiež nie je možné považovať za dostatočné. Výpisy z týchto databáz
nepodávajú kompletný obraz o výdavkoch žiadateľa, nakoľko výdavkami klienta sú aj bežné mesačné
výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ žalovaný nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže
urobiť záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver (porovnaj rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoCsp/18/2022 z 28.06.2022 obdobne tiež rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 18CoCsp/15/2022 z 24. 11. 2022).

67. Porovnanie príjmov a výdavkov žalobcov nevyplynulo zo žiadneho z predložených dôkazov
žalovaným.

68. Uvedené je možné považovať iba za formálne overenie bonity žalobcov, nie však skutočné overenie
bonity s odbornou starostlivosťou, ako to vyžaduje § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

69. Povinnosť súdu ex offo zisťovať, či došlo k skúmaniu bonity spotrebiteľa vyplýva z rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C-679/18, podľa ktorého články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo
existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred
uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto
povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa

uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia
vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred
uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s
povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam,
uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej

dobe.

70. Podľa Rozsudku Súdneho dvora (šiesta komora) z 10. júna 2021 C 303/20, Ultimo Portfolio
Investment (Luxembourg) SA proti KM, za účasti:Prokuratura Okręgowa w Kielcach. Článok 23 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o

zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej
a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť
úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s
článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté
osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom

sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby
uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.

71. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, keď úver bol poskytnutý spotrebiteľom bez náležitého
posúdenia bonity, úver sa považuje s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch za bezúročný a bez poplatkov.

72. Súd sa ďalej zaoberal skutočnosťou, či spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti
vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase jej uzavretia.

73. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať aj celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho
čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch).

74. V zmluve výška poskytnutého úveru bola uvedená sumou 5000 eur. Avšak okamžite s poskytnutím

prvej časti medziúveru (dňa 06.05.2013) bol žalobcom zaúčtovaný poplatok za poskytnutie medziúveru
vo výške 100 eur v zmysle čl. VIII. bod 8.1, 8.2 zmluvy.75. Ak na účet žalobcov bola pripísaná suma úveru, vzápätí z nej žalovaný zinkasoval, ihneď vzal
späť sumu poplatku 100 eur, teda reálne žalobcovia disponovali nie istinou úveru 5000 eur, ale sumou
4900 eur krátenou o zinkasovaný poplatok. Uvedené je zrejmé aj z výpisu z účtu medziúveru, kedy

bol žalobcom medziúver poskytnutý v dvoch výplatách, a to dňa 06.05.2013 v sume 4000 eur a dňa
28.05.2013 v sume 900 eur. Takýto postup žalovaného rozhodne nepotvrdzuje, že žalobcom žalovaný
úver reálne poskytol vo výške dohodnutej sumy v zmluve o to viac, keď uvedený postup iba potvrdzuje,
že prioritným záujmom dodávateľa ( veriteľa ) bol ekonomický profit, prioritne a ihneď získať poplatok,
ktorý sa ale mal splácať v rámci nákladov spotrebiteľa súvisiacich s poskytnutím úveru v priebehu

trvania celého zmluvného vzťahu. Za tejto situácie je preukázané, že žalobcovia disponovali reálne
sumou úveru iba vo výške 4900 eur a ak v zmluve bola výška úveru uvedená sumou 5000 eur
bola uvedená nesprávne. Pre absenciu tejto obligatórnej náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. g) je
potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z
cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpísania
zmluvy (v obdobnej veci v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru porovnaj napríklad rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/53/2020 z 24. 02. 2022, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn.15CoCsp/4/2024 z 28. 02. 2024 v prípade iných dodávateľov porovnaj napríklad rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2CoCsp/51/2021 z 20. 04. 2022, porovnaj tiež rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp.zn. 10CoCsp/15/2021 z 27. 10. 2021).

76. V súlade s § 220 ods. 2 CSP súd zohľadňuje aj ustálenú rozhodovaciu prax súdov a poukazuje
na vyššie cit. ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a najmä na interpretačné pravidlo citované v
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa
ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je
potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.

77. Súd sa z dôvodu predošlej odlišnej judikatúry vyšších súdov ohľadne poplatku obdobného typu (za
spracovanie úveru, poskytnutie úveru) vždy priklonil k judikatúre uprednostňujúcej výklad, ktorý sleduje
záujem spotrebiteľa. Tu je však potrebné poukázať na tú skutočnosť, že napriek predošlej odlišnej
aplikačnej praxi, došlo už v súčasnosti k zjednocujúcemu záveru publikovanému dokonca vo forme

stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

78. Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 9Cdo 287/2021
publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R

49/2022. Podľa tohto rozhodnutia, celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá
spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy
nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok
za poskytnutie úveru má zároveň aj následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok

za jeho poskytnutie a tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška
hlavného predmetu zmluvy. Zmluvné dojednanie umožňujúce veriteľovi hneď pri uzavretí zmluvy zraziť
poplatokzaposkytnutieúveruzistiny,jeokolnosťouvyvolávajúcounielensankciuvpodobebezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, ale zároveň predstavuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach ha povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods.

1 Občianskeho zákonníka).

79. Žalovaný bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, keď zaň má zaplatiť
poplatok 100 eur pri poskytnutom úvere 5000 eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí
odmenu v podobe úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút

poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá
sa len predpokladať, že poplatok za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu
agendu s tým spojenú. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, súd považuje za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal
a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Súd poukazuje na argumentáciu Vrchného Krajinského

súdu Karlsruhe z 3.mája 2011 (17 U 192/10), v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie
pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok
za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich
neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene“. Pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanieakýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie,
ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa. Ak dodávateľ využíva
spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa prenášať len také nákladové

bremeno,ktorébudesledovaťprospechspotrebiteľavprevažnejmiere.Akposkytovateľúverumáriadne
s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho licencovaného predmetu
podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby so spotrebiteľom uzatvoril zmluvu, ktorá v prípade
spotrebiteľského úveru musela mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu. Ide teda o činnosť, ktorá
je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby mohol spotrebiteľom poskytovať úvery a spotrebitelia

sú za poskytnuté úvery povinní zaplatiť odmenu. Samotné spoplatnenie úkonu uzatvorenia zmluvy v
prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Pokiaľ ide o dojednanie poplatku za poskytnutie úveru vo výške 100 eur, súd uvádza, že neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej
strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je
neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je

neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná.

80. V prípade úveru vo výške 5000 eur suma 100 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru, mala
byť uhradená započítaním pri poskytnutí úveru. Je teda nepochybné, že žalovaný do spotrebiteľského
úveru zahrnul i poplatok za jeho poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je

poplatok za poskytnutie úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi
služby, treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Je to zrejmé z ust. § 2 písm. g)
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom

úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo
aby ho získal za ponúkaných podmienok.

81. Ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru,
ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca
považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalobcom bol teda poskytnutý úver v
skutočnostinievovýške5000eur,alevovýške4900eur.AkžalobcaprivýpočteRPMNdocelkovejvýšky

úveru zahrnul aj poplatok za jeho poskytnutie, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu
RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej výšky úveru. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech
spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ust.
§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy (porovnaj v obdobnej veci žalobcu rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/53/2020

z 24. 02. 2022).

82. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že
čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/EHS, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá

bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V
tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť“ je vymedzený v čl. 3 písm. h) Smernice 2008/48 ako „ súčet celkovej výšky úveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“ vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“

a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto
nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej
výšky úveru v zmysle čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm
určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne
poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

83. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, do celkovej výšky úveru nemala byť zahrnutá suma 100 eur
predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru. Žalovaný tak poskytol žalobcom úver iba vo výške 4900
eur a nie vo výške 5000 eur. Celková výška spotrebiteľského úveru ako náležitosť vyplývajúca z ust.§9 ods. 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, nebola uvedená
správne a teda tiež pre absenciu tejto náležitosti je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a
bezpoplatkový podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia

zmluvy. Vzhľadom na uvedené je tiež nesporné, že ak nie sú správne vstupné údaje pre výpočet RPMN
( výška úveru je vo výsledku iná, ako je výška uvedená v zmluve), bude výsledná RPMN v danom
prípade nesprávna.

84. Pokiaľ by žalovaný poukázal na ust. § 499 Obchodného zákonníka, toto je aplikovateľné v

prípade uzavretia zmlúv podľa Obchodného zákonníka, pokiaľ tieto zmluvy nie sú posudzované ako
spotrebiteľské zmluvy. Pri spotrebiteľských zmluvách (ako je to aj v tomto prípade) je potrebné do
úvahy vziať už ochranu spotrebiteľa pri posudzovaní, či veriteľ pri dojednaní záväzku poskytnúť na
požiadanie peňažné prostriedky spotrebiteľovi, môže dojednať odplatu v zmysle § 499 Obchodného
zákonníka. Napriek tomu, že ide o priamo dojednanie v zmluve, takáto zmluvná podmienka, vzhľadom
na to, že ide o spotrebiteľský úver, podlieha súdnemu prieskumu v zmysle generálnej klauzuly §

53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide
o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto
zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky

individuálne dojednané. Ak spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné podmienky), potom vyžadovanie poplatku za poskytnutie
medziúveru, na základe zmluvného dojednania, je neprijateľnou podmienkou, pretože žalovaný (banka)
koná v rámci svojej obchodenej a podnikateľskej činnosti, keď na jednej strane vykonáva bankové

činnosti priamo v zmysle zákona o stavebnom sporení aj s poskytovaním stavebných úverov, ale na
druhej strane, v neprospech spotrebiteľa vyžaduje za vykonávanie takejto bankovej činnosti vyplývajúcej
priamo zo zákona nielen samotný poplatok za poskytnutie úveru (medziúveru), čím dochádza k značnej
nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo je potrebné
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pojem „značná nerovnováha“ je potrebné chápať aj

v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ v rozsudku vo veci C-226/12, Constructora Principado, že čl. 3
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia značnej nerovnováhy
nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej podmienky, mali na
tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv, vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže
vyplývať už zo samotnej skutočnosti - dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom

sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza, na základe platných vnútroštátnych predpisov,
či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, alebo
prekážky v ich výkone, alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktoré vnútroštátne predpisy
nestanovujú, na spotrebiteľa. Pri poplatku za spracovanie úveru má spotrebiteľ platiť dodávateľovi za
to, že tento v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonáva konkrétny úkon, ktorý práve vyplýva z jeho

obchodnej a podnikateľskej činnosti a prenáša tak nákladové bremeno za samotné spracovanie úveru
a následne vedenie účtu na spotrebiteľa, pričom takýto účet ani nie je platobným účtom regulujúcim
platobné služby. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že žalovaný poplatok za poskytnutie
medziúveru zaúčtoval už pri prvej výplate mimoriadneho medziúveru, takže celková výška vyplateného
mimoriadneho medziúveru bola znížená o výšku týchto poplatkov, čo žalovaný priamo uviedol aj v

zmluve v čl. VIII. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb
nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný
za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalovaný tak síce formálne poskytol
žalobcom finančné prostriedky, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru
s týmito finančnými prostriedkami spotrebitelia nemohli disponovať a v skutočnosti im bola ako úver

poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úvere. Navýšenie celkovej výšky úveru o
poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver,
ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa
tým výška hlavného predmetu zmluvy. Zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok za
spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru je neprijateľná, a teda voči spotrebiteľom neúčinná.

Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými
spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo
vlastnom záujme dodávateľa (pozri aj rozsudok NS SR 9Cdo/287/2021, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp.zn.15CoCsp/4/2024 z 28. 02. 2024).85. Ako uviedol Ústavný súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v
neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej

zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne
pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ (Uznesenie Ústavného
súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/201-19).

86. Súd ďalej na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že v zmluve je tiež uvedená

nesprávna hodnota priemernej RPMN v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských
úveroch.

87. V zmluve o úvere je uvedená priemerná hodnota RPMN vo výške 20,48 % p.a.. V danom
prípade zmluva o úvere bola uzavretá dňa 30.04.2013 a priemerná hodnota RPMN má byť stanovená
podľa Ministerstva financií SR. V čase uzatvorenia zmluvy bola teda platnou priemernou hodnotou

RPMN tá, ktorá je uverejnená na webovom sídle Ministerstva financií SR za 1. štvrťrok 2013. Táto
hodnota priemernej RPMN pre daný typ úveru (ostatné spotrebiteľské úvery vo výške od 1500 do
6500 eur vrátane od 10 rokov) bola zverejnená vo výške 16,27 % (Súhrnné informácie o údajoch o
novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2013 zverejnené MS SR) a nie
20,48 %, ako je uvedené žalovaným v zmluve o úvere, čo znamená, že v zmluve o úvere je uvedený

údaj o priemernej RPMN v nesprávnej výške. Súd preto dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje
správnyúdajopriemernejRPMNnapríslušnýspotrebiteľskýúverplatnejkudňupodpisuzmluvyoúvere,
preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch je aj z uvedeného dôvodu
úver poskytnutý žalobcom bezúročný a bez poplatkov.

88. Údaj o priemernej RPMN pre príslušný spotrebiteľský úver je pritom údaj, na základe ktorého
získa spotrebiteľ informáciu o tom, či úver je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými na
trhu výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii
podmienok navrhovaných dodávateľom. V tomto prípade dodávateľ - žalovaný v zmluve uviedol, že
priemerná hodnota RPMN obdobných úverov na trhu bola v rozhodnom období 20,48 %, avšak tá bola

vo výške 16,27 %,čo zavádza spotrebiteľa v tom, že obdobné úvery na trhu (teda úvery poskytované
konkurenciou) sú nevýhodnejšie ako v skutočnosti, resp. inak povedané, čo následne vedie spotrebiteľa
k záveru, že úver poskytovaný žalobcom je výhodnejší než v skutočnosti je.

89. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že právne predpisy v čase uzavretia zmluvy boli iné a nie je možné

aplikovať súčasné pravidlá a judikatúru na zmluvu, ktorá je predmetom tohto konania, súd poukazuje, že
dôvody pre ktoré rozhodol o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru platili a spôsobovali podľa platných
právnychpredpisovbezúročnosťabezpoplatkovosťzmluvyajvčaseuzavretiapredmetnejzmluvy.Preto
sú námietky žalovaného v tomto smere nedôvodné.

90. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd dospel k záveru, že žaloba žalobcov je v celom
rozsahu dôvodná a preto súd určil, že úver poskytnutý žalobcom žalovaným, je bezúročný a bez
poplatkov.

91. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

92. Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

93. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v
lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

94. Súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a preto priznal žalobcovi v 1.rade a žalobkyni v 2.rade nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté v samostatnom uznesení
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v potrebnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia

domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.