Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. apríl 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214208090
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8214208090.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcov: 1/ E. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom F. F. XXXX/XX, XXX XX W., 2/ Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, XXX XX W.,
obaja právne zastúpení advokátom Mgr. Ladislav Riedl, so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, IČO:
54 359 490, proti žalovanému Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava,
IČO: 00 151 653, právne zastúpený advokátom JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom P.O.Hviezdoslava
10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, o zdržanie sa výkonu záložného práva, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 2C/201/2014-274 zo dňa 21. septembra 2018

takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou
dražbou zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti uzavretej dňa XX.XX.XXXX, predmetom
ktorej sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území W., obec W., okres W., zapísané na LV
č. XXXXX vedenom Správou katastra W., a to spoluvlastnícky podiel XX/XXXX na pozemku, parcela č.
XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, byt
nachádzajúcisavbytovomdomesúpisnéč.XXXXnauliciF.postavenomnaparceleč.XXXX,č.bytuXX,

vchodXX,X.poschodie,vkladpovolenýSprávoukatastraW.podVXXXX/XX,navymoženiepohľadávky
zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi žalobcami a žalovaným dňa XX.XX.XXXX, a to v tej časti
pohľadávky, ktorá bola predčasne zosplatnená oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa
XX.XX.XXXX a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

II. Žalobcovia v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

III. Stranám sporu náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti uzavretej dňa XX.XX.XXXX, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v katastrálnom území W., obec W., okres W., zapísané na LV č. XXXXX vedenom
Správou katastra W., a to spoluvlastnícky podiel XX/XXXX na pozemku, parcela č. XXXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, byt nachádzajúci sa v

bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici F. postavenom na parcele č. XXXX, č. bytu XX, vchod XX, X
poschodie, vklad povolený Správou katastra W. pod V XXXX/XX.II.Žalobcomv1.a2.radepriznávanároknanáhraduúčelnevynaloženýchtrovkonaniavočižalovanému
v rozsahu 100 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 6, § 7 ods. 1, 2, § 21 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, § 151a ods. 1, § 151b ods. 1, § 151j ods. 1, § 151md ods.
1, § 100 ods. 1, 2, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že záložné právo slúži na zabezpečenie práva
veriteľa na splnenie záväzku dlžníkom, ktorý dlžníkovi vyplýva zo záväzkovo právneho vzťahu. Záložné
právo má k tomuto záväzkovo právnemu vzťahu akcesorickú povahu, čo znamená, že vznik a trvanie
záložného práva nerozlučne súvisí so zabezpečovanou pohľadávkou. S akcesorickým charakterom
záložného práva k pohľadávke súvisí aj premlčanie záložného práva, ktoré ako majetkové právo
sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe. Uviedol, že v dobrovoľnej dražbe pôsobí

nepopierateľné pnutie medzi záujmom záložcu na tom, aby bola vec predaná za čo najväčšiu cenu,
resp. na tom, aby nebol vec predaná za dlh, ktorý je v hrubom nepomere k hodnote zálohu. V tomto
zmysle pri viazanosti záverom odvolacieho súdu je nutné uzavrieť, že absentuje akákoľvek naznačená
(preventívna) súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva,
ktorá by bola normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky.

Z vykonaného dokazovania rezultuje, že žalobcovia z poskytnutého úveru uhradili sumu cca 23.000,-
Eur, čo je asi polovica poskytnutého úveru. Podľa oznámenia žalovaného predstavuje pohľadávka
žalovaného neuhradená suma 49.791,04 Eur. Zo záložnej zmluvy k nehnuteľnosti nevyplýva, akou
sumou boli založené nehnuteľnosti ocenené. Následne teda došlo k ohodnoteniu nehnuteľnosti s
rozptylom ocenení asi 10.000,- Eur, čo pri novom ocenení nehnuteľnosti na 53.700,- Eur predstavuje

značný nepomer. V priebehu dražobného konania teda bola cena predmetu dražby niekoľkokrát
menená s pomerne veľkými rozdielmi, pričom uvedená suma cca 10.000,- Eur pri zohľadnení výšky
dlhu žalovaných predstavuje značný nepomer. Uviedol, že ak výkon záložného práva je neprimeraný,
žalobcom tak neostával iný prostriedok ochrany ako podanie žaloby o zdržanie sa výkonu záložného
práva. Podľa názoru súdu z hľadiska prieskumu primeranosti sa javila možnosť uspokojenia sa na

inom majetku žalobcu, napr. podielu obchodnej spoločnosti žalovaným primeranejšou, keďže využitie
inštitútu uspokojenia pohľadávky výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou nehnuteľnosti sa
javí byť neprimeraným zásahom do jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré je zároveň obydlím
žalobcov, ktoré požíva špeciálnu ochranu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k predčasnému
ukončeniu úverovej zmluvy došlo jednostranným úkonom žalovaného, a to ku dňu 10.01.2014, pričom

žalobca vzniesol podaním zo dňa 27.01.2017 námietku premlčania pohľadávky, pričom súd mal za to,
že túto žalobcovia účinne vzniesli, preto došlo k premlčaniu výkonu záložného práva. Okrem uvedeného
poukázal na to, že zo strany žalovaného reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do práva na obydlie
a práva na súkromný a rodinný život, pričom aj vzhľadom na existenciu iného majetku žalovaných
(obchodný podiel) by bol výkon takýto záložného práva dobrovoľnou dražbou neprimeraným. Žalovaný

ako veriteľ si sám určil výšku pohľadávky, pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou
bez súdnej kontroly teda by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok, pričom v
tomto prípade dochádzalo k viacerým oceneniam nehnuteľností, pričom rozptyl uvedených ocenení cca
10.000,- Eur, ako aj výška pohľadávky vo vzťahu k dlhu žalovaných, ktorý nebol oprostený od prípadných
neprijateľných podmienok, nebol primeraný. Z uvedených dôvodov súd vyhovel žalobe žalobcov.

4. O trovách konania rozhodol tak, že úspešným boli v danom prípade žalobcovia v celom rozsahu, súd
im priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu,
o ktorých výške bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom samostatným uznesením.

5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie
právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. a/ - h/ Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“). Namietal, že súd prvej inštancie zaťažil konanie a rozhodnutie viacerými vadami,
okrem iného dospel k nesprávnym /neúplným/ skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil
a postupom i výsledkom súdu prvej inštancie došlo k zásahu do základných práv žalovaného

garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. Vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré tu sú
tiež namietal, že uvedené rozhodnutie je nielen v rozpore so zákonom, ale i v rozpore s konceptom
Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Ďalej uviedol, že uvedené rozhodnutie, a to
predovšetkým v časti rozhodujúcej považuje za rozhodnutie vecne nesprávne, ktoré neprimeranýmspôsobom zasahuje a zasiahlo do základných ľudských práv odvolateľa a zároveň za rozhodnutie, v
ktorom v podstatnej časti absentuje relevantné odôvodnenie a uvedené rozhodnutie je tak rozhodnutím
arbitrárnym (nepreskúmateľným). Mal za to, že výrok rozhodnutie je nielen nesprávny, ale aj materiálne

nevykonateľný a predstavuje porušenie ústavného princípu zákazu ľubovôle. Navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na
náhradu trov konania.

6. Podaním doručeným dňa 29.10.2018 žalovaný doplnil podané odvolanie tak, že sú dané odvolacie

dôvody v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je zaťažené procesnými vadami, súd vec nesprávne právne posúdil, neúplne zistil skutkový
stav a svojím rozhodnutím zasiahol do základných práv žalovaného, a to práva na spravodlivé súdne
konanie. Namietol, že došlo k znemožneniu, aby uskutočňoval svoje procesné práva v rozsahu
porušenia práva na spravodlivý proces. Súd rozhodoval aj keď neboli splnené procesné podmienky
a bol nesprávne obsadený, svoje rozhodnutie zaťažil inými vadami, vec nesprávne právne posúdil a

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň jeho rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, čo zakladá aj prípustnosť dovolania. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie je arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolateľ následne zhrnul priebeh konania na súde
prvej inštancie čo sa týka merita veci ako aj na skutočnosť, že vo veci bolo nariadené predbežné
opatrenie. Namietol pravdivosť tvrdení žalobcov. Poukázal na skutočnosť, že žaloba o splnenie

povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bola podaná bez toho, aby bolo
špecifikované aký je právny základ tejto povinnosti žalovaného, pričom znenie tejto žaloby je v
priamom rozpore s ustanovením § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal na obsah
predošlého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré bolo zrušené uznesením odvolacieho súdu zo
dňa 03.05.2018, pričom poukázal tiež na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúceho sa

nárokov, ktoré musí spĺňať odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, aby bola účastníkovi konania daná
dostatočná odpoveď na otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou. Žalovaný poukázal na
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, z ktorého nevyplýva záväzný právny názor týkajúci sa
merita prejednávanej veci. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie na vytýčenom pojednávaní
nevykonajúc žiadne dokazovanie uviedol, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi

a na nasledujúcom verejnom vyhlásení rozsudku vydal prekvapivý rozsudok, ktorý je extrémne
nespravodlivým.Žalovanýpoukázalnato,žetátožalobabolapodanábezšpecifikácieprávnehozákladu
tejto žaloby, pričom možnosť vykonania záložného práva je daná Občianskym zákonníkom, kedy je
záložca povinný strpieť výkon záložného práva. Tieto normy prešli testom ústavnej i eurokonformnej
zlučiteľnosti, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie prejavom svojvôle. Napadnutým rozhodnutím

došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, ktorého kľúčovými požiadavkami sú rovnosť
zbraní, vykonanie riadneho dokazovania a poskytnutie riadneho odôvodnenia tak ako to vyplýva z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu. Zároveň došlo k porušeniu zásady
legitímneho očakávania, teda predvídateľnosti postupu súdu ako aj zásady právnej istoty. Poukázal
na to, že predvídateľnosť súdnych rozhodnutí je zásadou, na ktorej je postavený občiansky súdny

poriadok a v zmysle ktorého by účastníci nemali byť zaskočený iným právnym posúdením bez toho,
aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska právneho názoru. Súd prvej inštancie
porušil tieto zásady. Poukázal na ustanovenie § 181 ods. 2 CSP a na ustanovenie § 118 ods. 2 CSP
v súlade s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. To, že nedošlo k oznámeniu, ktoré
významné skutkové tvrdenia účastníkov sú zhodné a ktoré sporné, došlo k porušeniu jeho práv. Súd

týmto spôsobom na pojednávaní dňa 23.08.2018 nepostupoval a následne bez odôvodnenia svojho
právneho názoru nevykonal ani žiadne ďalšie dokazovanie. Následne meritórne rozhodol opačne ako
v predošlom rozhodnutí, čo možno považovať za absolútne prekvapivé a nepredvídateľné rozhodnutie.
Zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie má nedostatočné odôvodnenie a nedáva jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na kľúčové otázky prejednávanej veci tak ako to vyplýva z rozhodnutí ESĽP či Ústavného súdu

Slovenskej republiky. Rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné, nakoľko súd svoj právny názor nezdôvodnil
v zmysle zákonných hľadísk. Poukázal na to, že úprava výkonu záložného práva bola predmetom
prieskumu ako na úrovni Súdneho dvora Európskej únie, tak i na úrovni Ústavného súdu Slovenskej
republiky, pričom záver bol taký, že ustanoveniam Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 neodporuje
vnútroštátna právna úprava umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach

mimosúdnym výkonom záložného práva pokiaľ táto úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne
nesťažuje ochranu práv spotrebiteľa, čo overuje vnútroštátny súd. V zmysle zásady ekvivalencie
Súdny dvor nemal pochybnosti o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s vecou samou. Ani táto zásada
neznamená absolútne nahradenie nečinnosti dotknutého spotrebiteľa. Rovnako tak rozhodol aj Ústavnýsúd Slovenskej republiky, na odôvodnenie ktorého rozhodnutia žalovaný poukázal a v zmysle týchto
rozhodnutí nemožno zakázať realizáciu zákonných opatrení žalovanému, ktoré má zaručené kogentnou
úpravou v právnom poriadku. Nakoľko takýto postup je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky aj

napriektomu,žeÚstavaSlovenskejrepublikychrániobydlie,nároknabytniejezaručenýaniÚstavouani
Dohovorom, pričom proces výkonu záložného práva smeruje k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav
spôsobený porušením povinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú pohľadávku. K tomuto sa
vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, no súd prvej inštancie svojím rozhodnutím tieto zásady
poprel. Poukázal na to, že ak niekto koná v rozpore s dobrými mravmi, tak je to dlžník, ktorý neplní svoj

záväzok a zároveň záložca, ktorý odmieta strpieť výkon záložného práva na uspokojenie dlhu. Zároveň
princíp proporcionality je riešený zákonom, ktorý uvádza v § 3 ods. 6 Zákona č. 527/2002 Z.z., že
nemôže byť dražená nehnuteľná vec, ak hodnota pohľadávky neprevyšuje 2.000,- Eur. V danom prípade
táto podmienka je splnená. Poukázal na to, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom záložného práva sú
výlučným vlastníctvom žalobkyne 2/, preto nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu 1/. Následne
žalovaný poukázal na ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že je povinnosťou súdu

zabezpečiť konanie, pri ktorom budú garantované ústava a právne normy budú vykladané spôsobom
zabezpečujúcim ochranu základných práv a slobôd a nie spôsobom, ktorý toto neguje v neprospech
jednej zo strán. Poukázal na závery vyplývajúce z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Uviedol, že ak súd svoje rozhodnutie založil na údajne dôvodnej námietke premlčania, je
takýto postup svojvoľný a legitimizuje protiprávny stav na úkor ochrany práva. Zároveň je takýto postup

nedôvodný, nakoľko na pojednávaní dňa 23.08.2018 považoval takúto námietku za rozpornú s dobrými
mravmi. Pokiaľ žalovaný nemohol vydražiť nehnuteľnosť v rámci všeobecnej premlčacej doby bolo tak z
dôvodu zákazu súdnym rozhodnutím, ktoré neumožňovalo vykonať dražbu. Výkon práva teda vykonanie
záložného práva speňažením na verejnej dražbe nemôže byť protiprávnym konaním, nakoľko sa jedná o
konanie v súlade so zákonom, a to § 151a a § 151j Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov žalovaný

navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a priznal nárok na
náhradu trov konania.

7. Žalobcovia sa k podanému odvolaniu, ani k jeho doplneniu nevyjadrili.

8. Odvolací súd rozhodnutím zo dňa 01.12.2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie z 21.09.2018,
pričom toto rozhodnutie bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo
81/2022 zo dňa 24.01.2024.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia uviedol , že

napadnutým rozhodnutím:
a) odvolací súd rozhodoval o odvolaní dovolateľa, hoci vec bola ešte stále právoplatne rozhodnutá jeho
predchádzajúcim rozsudkom bez toho, aby tento predchádzajúci rozsudok bol právoplatne zrušený. Vo
veci druhý rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 16.12.2019 bol zrušený uznesením najvyššieho súdu
z 15. júla 2021 sp. zn. 8 Cdo 210/2020 pričom na to, aby rozhodnutie najvyššieho súdu mohlo voči

procesným stranám vyvolať právne účinky je potrebné jeho doručenie, pričom táto podmienka splnená
nebola. Neboli preto splnené podmienky pre vydanie rozsudku zo dňa 01.12.2021. Nedoručením
predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu
nebola vytvorená procesná možnosť stranám sporu reagovať v primeranej lehote na situáciu, ktorá
vznikla zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.

b) odvolací súd sa nevysporiadal s názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovených
v rozhodnutiach , podľa ktorých nemožno vyvodiť, že by bolo možné uložiť záložnému veriteľovi
časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou v prípade, ak
predmetom zálohu je nehnuteľnosť, v ktorej majú povinný obydlie.
Zároveň najvyšší súd:

c) vytkol nevykonanie testu proporcionality medzi dvoma základnými právami - právom záložného
veriteľa vlastniť majetok a právom záložcu vlastniť majetok s právom na nedotknuteľnosť obydlia.
Dovolací súd v bode 27 konštatoval, že podstatným pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu je to, či
požadované zdržanie sa výkonu záložného práva neobmedzene je adekvátnym prostriedkom ochrany
práv žalobcov.

d) že ak odvolací súd považoval za rozhodujúcu skutočnosť pre rozhodnutie to, že žalobcovia mali v
predmetnej nehnuteľnosti obydlie a viedli tam súkromný a rodinný život a táto skutočnosť nebola zistená,
nepostupoval v súlade s § 383 C.s.p.10. Odvolací súd doručil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.01.2024 právnym
zástupcom strán sporu, ktorým bola správa doručená dňa 25.03.2024, respektíve 10.04.2024.

11. Po doručení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.01.2024 žalovaný
poukázal na závery právnej teórie týkajúcej sa otázok vecnej legitimácie strán v konaniach a venoval
pozornosť otázke, či možno záložnému veriteľovi uložiť časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa
výkonu záložného práva. Rovnako tak zdôraznil otázku dôkazného bremena ohľadne skutočností, ktoré
preukazujú zánik dlhu, ktoré zaťažuje žalobcu. Vo vzťahu k otázke premlčania uviedol, že vzhľadom na

akcesorickú povahu záložného práva je premlčanie tohto práva nemysliteľné, ak sa začal jeho výkon.
Poukázal aj na skutočnosť, že počas dražobného konania neplynie doba, v ktorej sa premlčuje záložné
právo. Dodal, že v zmysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky sa dobrovoľná dražba odvíja od
predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorým dáva súhlas na budúce speňaženie svojho majetku. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu zamietol v celom rozsahu.

12. Následne odvolací súd vyzval strany sporu, aby sa okrem iného vyjadrili aj k otázkam, ktoré boli
nastolené rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C - 598/21 a vyzval okrem iného tiež žalobcov
na oznámenie skutočnosti, či nehnuteľnosť, ktorej sa dobrovoľná dražba týka, slúži na ich bývanie,
resp. či sú vlastníkmi inej vhodnej nehnuteľnosti na bývanie alebo disponujú titulom pre užívanie inej
nehnuteľnosti na tento účel.

13. Žalovaný, ktorý bol vyzvaný odvolacím súdom priamo, ako aj cestou jeho právneho zástupcu
reagoval obsiahlym podaním, v ktorom poukazoval na základné ústavné i zákonné zásady platné v
Slovenskej republike, pričom namietal to, že výzva odvolacieho súdu nebola odôvodnená. Zdôraznil
teoretické východiská nesenia dôkazného bremena pričom uviedol, že predmetom konania nie je spor

zo spotrebiteľskej zmluvy, ale spor týkajúci sa vyslovenia požiadavky na deklaráciu opaku kogentného
zákonného ustanovenia. Nereagoval na výzvu súdu ohľadom predloženia všeobecných obchodných
podmienok s tým, že toto dôkazné bremeno zaťažuje žalobcov a nie je tu dôvod na prenos dôkazného
bremena. Uviedol, že úver nebol splácaný, čo muselo byť známe aj žalobcom. Vo vzťahu k rozsudku
Súdneho dvora vo veci C - 598/21 uviedol, že tento sa predmetného konania netýka a poukázal na

otázku viazanosti závermi najvyššieho súdu.

14. Uvedené skutočnosti opakovane predložil odvolaciemu súdu s tým, že považoval procesný postup
odvolacieho súdu za nedôvodný, ako to vyplýva z jeho podania z 07.11.2024.

15. Právny zástupca žalobcov oznámil, že v priebehu odvolacieho konania došlo k postúpeniu
pohľadávky na DPS Financial Consulting s.r.o. a uviedol, že javí sa, že banka pri zosplatnenie
pohľadávky nepostupovala podľa § 565 OZ. Uviedol, že k mimosúdnej dohode medzi stranami sporu
nedošlo. Následne podaním z 16.01.2025 právny zástupca žalobcov oznámil, že nehnuteľnosť založená
predmetnýmzáložnýmprávomslúžinabývaniežalobcovspolusichdvomadeťmi,ktoríniesúvlastníkmi

inej nehnuteľnosti vhodnej na bývanie rodiny.

16. K tomuto vyjadreniu právneho zástupcu žalobcov sa žalovaný nevyjadril v lehote, ktorú mu odvolací
súd poskytol, aby mu umožnil reagovať na toto podanie.

17. Žalobcovia dňa 30.11.2024 súdu doručili podanie, v ktorom uviedli: „Keďže v priebehu odvolacieho
konania došlo k postúpeniu pohľadávky na DPS Financial Consulting s.r.o., Tamaškovičova 17, Trnava,
po vrátení veci z dovolacieho súdu pripadá do úvahy podanie návrhu na zmenu subjektu.“

18. Odvolací súd výzvou z 25.02.2025 vyzval žalobcov, aby súdu oznámili či navrhujú zmenu subjektu

na strane žalovaného podľa § 80 ods. 1 CSP a v prípade takéhoto návrhu, nech predložia listinné dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti. Zároveň táto výzva bola zaslaná na vedomie aj právnemu zástupcovi
žalovaného. Strany sporu na predmetnú výzvu odvolacieho súdu v poskytnutej lehote nereagovali.

19. Odvolací súd toto stanovisko podľa obsahu neposúdil ako návrh na zmenu subjektu na strane

žalovaného, nakoľko toto podanie obsahovo nemalo náležitosti predmetného návrhu v zmysle § 80 CSP.
V zmysle uvedeného ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak po začatí konania nastala právna
skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností môže žalobca navrhnúť, aby
do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho práva boli prevedené aleboprešli.Súdtakémutonávrhuvyhovie,aksapreukážeprechodaleboprevodprávalebopovinností.Takýto
návrh zo strany žalobcov podaný nebol a títo ani nepreukázali to, že došlo k prevodu alebo prechodu
práv alebo povinností.

20. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu

v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné čiastočne.

21. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnym skutkovým posúdením a nesprávnym právnym

posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

23. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal
iba čiastočne správny právny záver.

24. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí

uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods.
1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie
odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 C.s.p., preto z odôvodnenia rozhodnutia musí

vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným a rozumným
spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho rozhodnutie.
Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom tej ktorej strany,
postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovná,

čo v súdenom spore bolo naplnené.

25. Odvolateľ formálne uviedol ako dôvod odvolania aj § 365 ods.1 písm. a/ CSP/, pričom nijako
nešpecifikoval aké procesné podmienky neboli splnené. Odvolací súd po preskúmaní spisu nezistil
nesplnenie akejkoľvek procesnej podmienky. Vo veci konal príslušný súd, v rámci svojej právomoci

pričom nebola zistená prekážka právoplatne skončenej veci či iného začatého konania. Rovnako tak
stranysporumaliprocesnúsubjektivituiprocesnúspôsobilosť,pričomkonaniezačalonazákladežaloby,
ktorá spĺňa náležitosti podľa procesných predpisov.

26. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b/ CSP) odvolací súd

uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.

27. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo

navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javíako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolaní vznesené nedostatky porušujúce práva
na spravodlivý proces neboli posúdené dôvodnými.

28. K odvolacej námietke žalovaného, že predmetné rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty
odvolací súd uvádza, že nepochybne zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v článku II.
Civilného sporového poriadku chráni hodnotu predvídateľnosti práva, respektíve súdneho rozhodnutia
ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho, právneho štátu. Ide o stav, v ktorom každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít. Zároveň, ak sa spor na základe prihliadnutia ku skutkovým a právnym
okolnostiam prípadu rozhodne inak, má každý právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu. Je teda zrejmé, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne, je možné obdobnú vec
rozhodnúť aj inak, než v predošlých prípadoch. V takomto prípade je však súd povinný svoje závery
riadne a racionálne a ústavne konformne odôvodniť. V danom prípade rozhodovanie o týchto otázkach

je komplikované tým spôsobom, že každá vec posudzuje individuálny prípad, z ktorých každý má
vlastné špecifiká a rozdielnosti, ktoré v konečnom dôsledku môžu znamenať odlišné rozhodnutie vo
veci. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že individuálne okolnosti tohto prípadu sú také,
že odôvodňujú rozhodnutie, ku ktorému dospel súd prvej inštancie. To, že sa odvolateľ nestotožňuje
so závermi súdov a poukazuje na iné rozhodnutia, ktoré však boli podľa názoru odvolacieho súdu

skutkovo odlišné, neznamená, že došlo k porušeniu princípu právnej istoty či predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukazuje na množstvo rozhodnutí, ktoré boli vydané
v línii napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

29. Pokiaľ sa týka námietky prekvapivosti vznesenej v odvolacom konaní žalovaným a toho, že súd prvej

inštancie nevyjadril svoj právny názor vo veci, odvolací súd poznamenáva, že tieto námietky nemôžu
naplniťpodstatuporušeniaprávanaspravodlivýproces,nakoľkozobsahuspisunepochybnevyplýva,že
žalovaný po rozhodnutí odvolacieho súdu sa vyjadril písomne podaním z 22.08.2018, kedy v rozsahu 27
strán predložil svoje argumenty, ktoré v podstate predkladá aj v odvolacom konaní. Tieto argumenty boli
súdu prvej inštancie jednoznačne známe, následne bol prítomný na pojednávaní, zo zápisnice z ktorého

vyplýva, že konal cestou substitučného poverenia a rovnako tak sa na pojednávaní rozsiahlo vyjadril
k meritu veci. Zároveň z obsahu zápisnice nevyplýva, že by došlo k uplatneniu požiadavky na adresu
konajúceho súdu ohľadom vyslovenia predbežného právneho názoru a následne z obsahu zápisnice
nevyplýva ani akákoľvek vznesená námietka týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý proces. To,
že súd prvej inštancie po zhodnotení skutočnosti, na ktoré poukázal odvolací súd rozhodol vo veci

odlišne než vo svojom pôvodnom rozhodnutí, v žiadnom prípade nemožno považovať za porušenie
zásady predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá by spôsobovala porušenie práva žalovaného na
spravodlivý proces. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že žalovaný formalistickým spôsobom
vykladá predložené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva či Ústavného súdu Slovenskej
republiky spôsobom účelovým v záujme presadenia svojho právneho názoru. To, že rozhodnutie súdu

nezodpovedá právnemu názoru strany sporu, v žiadnom prípade nemôže zakladať porušenie práva na
spravodlivý proces, či porušenie zásady predvídateľnosti právneho rozhodnutia a tým zásady právnej
istoty.

30. Dôvod odvolania aj § 365 ods.1 písm. c/ CSP, teda rozhodovanie vylúčeným sudcom odvolateľ

nešpecifikoval a ani odvolací súd po preskúmaní spisu nezistil túto vadu. Vec bola zákonnému
sudcovi riadne pridelená v súlade s rozvrhom práce za použitia zásady náhodného výberu pomocou
technických a programových prostriedkov. Rovnako tak sudca , ktorý vec rozhodol nebol z prejednania
a rozhodovania vo veci vylúčený.

31. Rovnako namietaný odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ CSP) odvolací súd zo spisu nezistil, pričom
odvolateľa na žiadnu konkrétnu vadu ani nepoukazoval. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo nebolo zo spisu

zistené.

32. Namietané pochybenie podľa § 365 ods.1 písm. e/ CSP nebolo v odvolaní konkretizované tým, aké
dôkazy súd nevykonal. Zo zápisníc z pojednávaní nevyplývajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania,ktoré by boli súdom prvej inštancie zamietnuté. Túto odvolaciu námietku preto odvolací súd považoval
za nedôvodnú.

33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil

každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

33. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

35. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h/ CSP odvolací súd poznamenáva,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená s výnimkou právneho posúdenia námietky
premlčania.

36. Pri námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 1/, odvolací súd poukazuje na
skutočnosť,žeajkeďzozmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiamandátnejzmluvyvyplýva,

že subjektom tejto zmluvy je žalobkyňa 2/, zo skutočnosti, že žalobca 1/ spolu so žalovanou 2/ býva
v predmetnej nehnuteľnosti, je daná jeho aktívna vecná legitimácia titulom rodinno-právneho vzťahu a
skutočnosťou, že predmetná nehnuteľnosť slúži na jeho bývanie tak ako aj na bývanie žalobkyne 2/.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vyjadrenými v bodoch
37, 38, 39, 40, 41 a 42, z ktorých vyplýva, že realizáciou záložného práva formou dobrovoľnej dražby

zo strany žalovaného reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do ich práva na obydlie a práva
na súkromný a rodinný život bez akejkoľvek súdnej kontroly. Tieto skutočnosti sú rozhodujúce pre
posúdenie tohto nároku, pričom nemožno sa stotožniť s tvrdeniami žalovaného, že pokiaľ hmotné
právo oprávňuje záložného veriteľa vykonať záložné práva speňažením na verejnej dražbe, nemôže
byť takýto postup protiprávny. Každý postup na výkon práv, ktoré sú priznané hmotným právom môže

byť predmetom súdnej kontroly a v prípade zistenia skutočnosti, ktoré sú relevantné vo veci je súd
tým oprávneným orgánom, ktorý rozhodne o tom, či je možný výkon takéhoto práva alebo nie. Výkon
akéhokoľvek práva nebude prípustný pri splnení určitých podmienok, napríklad, že jedná sa o výkon
premlčaného práva alebo je výkon v rozpore s dobrými mravmi, preto nemožno uznať odvolací argumentžalovaného o tom, že výkon práva nemôže byť protiprávny. Za určitých podmienok nemožno priznať
súdnu ochranu výkonu práva a takéto podmienky vychádzajúc z individuálnych okolností prípadu boli
splnené aj v tomto prípade. Správne súd prvej inštancie poukázal v bode 38 svojho odôvodnenia na

rozptyl pri ocenení nehnuteľnosti v sume cca 10.000,- Eur, čo je pri zohľadnení dlhu žalobcov značný
nepomer.

37. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa nesprávneho
právnehoposúdeniavznesenejnámietkypremlčaniasúdôvodné,vdanomprípadevšakjerozhodujúcou

skutočnosťou pre posúdenie dôvodnosti nároku to, že realizáciou záložného práva formou dobrovoľnej
dražby by došlo k neprimeranému zásahu do práva na obydlie a práva na súkromný a rodinný život
žalobcov aj vzhľadom na existenciu ich ďalších aktív. V danom prípade je zrejmé, že z dôvodu
nariadené neodkladného opatrenia sa nemohol žalovaný domáhať výkonu dobrovoľnej dražby, nakoľko
rozhodnutím súdu z 22.12.2014 bola mu uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva.

38. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako
to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a
význam. Aj Ústavný súd SR vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotná

skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Odvolacou
námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a
po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.
ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno

považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol. Preto neobstojí odvolacia námietka nedostatočnej
odôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.

39. Z judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných
súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.

j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené
nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť
niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.40. Podľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ (franc.) znamená “ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný, bez
rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce, nie na všeobecne plat-
ných dôvodoch“.

41. Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrár-
ne rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä

- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,

- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika-
túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili-
zovanú výkladovú prax,

- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravod-

livosti (predpojatý formalizmus),

- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základ.

42. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).

43. Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že záložný veriteľ sa rozhodol využiť zmluvný inštitút

výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby (mimosúdne). Odvolací súd poukazuje na to, že vo
vzťahu k úverovej zmluve neexistuje zatiaľ súdne rozhodnutie, ktoré by podrobilo zmluvné ustanovenia
súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaný ako veriteľ si sám určil výšku pohľadávky,
pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bez súdnej kontroly by mohol vymôcť
aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Existujú aj iné spôsoby výkonu záložného práva

podľa osobitného predpisu podľa § 151j ods. 1 OZ, ktoré pri garancii prednosti záložného práva až do
konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad záložné právo vykonalo
uplatnením práva žalobou na súde, do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší postup povolenia
splátok či už súdom alebo aj v exekúcii. Jediným efektívnym prostriedkom ochrany je vykonanie súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.

44. V súvislosti s tvrdením odvolateľa, že slovenská právna úprava záložného práva a dobrovoľných
dražieb je v súlade s európskym spotrebiteľským právom, odvolací súd poukazuje závery prijaté vo
viacerých rozhodnutiach súdov, na ktoré poukazuje s tým, že nenašiel dôvod na odklon od týchto
záverov, ktoré pripúšťajú žaloby o zdržania sa výkonu záložného práva.

„Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou sa obchádza dôležitý unijný prvok, a to ex offo súdna kontrola
neprijateľnosti zmluvných podmienok. Doposiaľ odvolací súd nevie zo spisu zistiť, koľko už bolo z dlhu
splatené. Napriek tomu sa predáva byt navrhovateľov a obchádza najpodstatnejšia právna otázka, či je
naozajnevyhnutnévdemokratickejspoločnosti,abysavýkonzáložnéhoprávavykonaltýmtospôsobom.

Pochybnosti o súlade inštitútu dobrovoľnej dražby s unijným právom vyvolali dve prejudiciálne konania
(C-482/12 Macinský/Getfin, C-34/13 Kušionová/SMART Capital). Z pripomienok Európskej komisie
vo veci C-482/12 odvolací súd pripomína už vyššie uvedené obavy nad otázkou súladu procesu
dobrovoľnejdražbysprávomEurópskejúnie,cit.,,SmernicaRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že
bráni uplatňovaniu takej vnútroštátnej úpravy, akou je v prejednávanej veci § 151j ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s ďalšími ustanoveniami právnej úpravy dotknutej vo veci samej, ktorá umožňuje
veriteľovi vymôcť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok tak, že vykoná záložné právo predajom
nehnuteľnosti aj napriek námietkam spotrebiteľa a bez posúdenia zmluvných podmienok súdom alebo

iným nezávislým tribunálom“ (viď napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/106/2014).

Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19v spojení s čl. 20 ústavy a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak
počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa,
ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon

záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného
práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto
konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je
vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti

jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom
výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä
k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov. napr.
rozsudok vo veci Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010, rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť
47148/99).

Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04,
ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu,
že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym
rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti.
Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril

do „rozhodovania“ živnostníka - dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava
nezlučiteľná s princípmi právneho štátu.

Postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami - podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku
takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je

diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva
vyžadujú rozhodnutie sudcu. Súkromné osoby - podnikatelia sú pritom v pozícii osôb, ktoré majú
garantovať ochranu práv osôb zúčastnených na dražobnom procese (porov. vyššie). Odvolací súd si
napríklad nevie predstaviť ako záložný veriteľ a dražobník v jednej osobe (ako je tomu v prejednávanej
veci) môže garantovať nezávislý a nestranný výkon záložného práva, ktorého nezávislú a nestrannú

verifikáciu by inak (ako je tomu u okolitých krajinách s príbuznou právnou tradíciou) garantoval
súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti je potrebné navyše posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si
svojou úvahou a posúdením plnenia podmienok zmluvného vzťahu zabezpečuje „exekučný titul“, ktorý
následne, ak je aj v pozícii dražobníka, sám nútene voči dlžníkovi vykonáva. Nezávislosť a nestrannosť
je len jednou, aj keď mimoriadne dôležitou, z ústavných požiadaviek, ktoré musia byť kladené na

dražobníkov, a ktoré právna úprava svojou konštrukciou nezabezpečuje. Z dražobnej praxe sú pritom
vážne indície, že dražobné spoločnosti sú prepojené s veriteľmi a doslova, že každý záložný veriteľ
má „svojho“ dražobníka (v predmetnej veci v jednej osobe). Aj preto sa v praxi presadzuje názor, že
najľahšia a najrýchlejšia „exekúcia“ dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je neobvyklé, že dražba sa
(pravidelne), dokonca ako hrozba, vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento

model správania, medzičasom hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate
vážne deformuje a popiera základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácii práva
vžitím tak, že účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad
primeranejšou súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne“ predať majetok dlžníkov (záložcov).
Takáto aplikačná prax majúca svoj základ a pôvod v platnej právnej úprave „dobrovoľných“ dražieb je

nežiaducim až spoločensky nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu
rozhodnutia, (v ktorých sa v demokratickej spoločnosti štandardne prejavuje súdnou mocou garantovaný
oprávnený vynucovací rozmer štátomocenskej autority), a to neraz pri popieraní ochrany práv dlžníkov
a porušovaní ústavného princípu primeranosti (výkonu práva). Odvolací súd je presvedčený, že pri
naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek

pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio.
Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v
dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Ako je naznačené vyššie, výkon práva má v právnom štáte principiálne
limity, na ktorých musí spoločnosť za každých okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie
súkúpiťrýchlo,lacnoaprinerešpektovaníústavnýchprávosôb.Princípyzhmotnenévčl.1ods.1Ústavy

SRmusíreflektovaťanapĺňaťnielenaplikačnáprax,alesvojounormotvornoučinnosťouajzákonodarca.
Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná
právna úprava ďalej rozvíja. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným
cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi.Aj z týchto dôvodov je preto diskutabilné, či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo
všeobecnosti obstáť právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje

garanciu a ochranu ústavných práv účastníkov právnych vzťahov (a tým na podústavnej úrovni nerozvíja
ústavné imperatívy ochrany práv), ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor pre ich faktické
popretie v zmysle, že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú ako len iluzórnu
povahu.

V tomto zmysle je odvolací súd toho názoru, že absentuje akákoľvek už vyššie naznačená (preventívna)
súdnakontroladôvodnosti,oprávnenostianajmäprimeranostivýkonuzáložnéhopráva(porov.napríklad
inštitút tzv. zástavní žaloby v Českej republike), ktorá by bola normatívnym pretavením základných
hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže
byť vyčítané, že je iba na prospech záložcu (dlžníka), práve naopak preventívna súdna kontrola
by umožnila zásadným spôsobom odstrániť aj právnu neistotu potenciálneho vydražiteľa v otázke

nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti,
oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná
súdna autorita.“ (viď. Rozsudok Krajského súdu v Prešove Krajského súdu v Prešove a to sp. zn. 6Co
131/2011).

„ Ústavný súd pripomína, že sa už vyslovil, že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných
dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate
lennažalobuoneplatnosťdobrovoľnejdražby(§21zákonaodobrovoľnýchdražbách)atakátonásledná
prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z
30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované

dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci.“ (viď.
Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn PL. ÚS 23/2014-18zo dňa 24.09.2014).

45. Aj prejednávaná vec je príkladom výkonu súkromnej autonómie s dosahom na vyvolanie
„dobrovoľnej“ dražby a vydraženie súkromného majetku inej osoby.

46. Listom zo dňa 10.01.2014 žalovaný oznámil žalobcom, že ku dňu 10.01.2014 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. 13), teda pristúpil
k predčasnému zosplatneniu úveru z predmetnej úverovej zmluvy. Konečná splatnosť úveru bola
dohodnutá v Zmluve do 10.11.2036.

47. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

48. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby v prípade, ak ide o plnenie v splátkach,
veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo
dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšej nasledujúcej splátky. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je
podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva v zmysle § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného
upozornenia je uplatnenie neúčinné. (JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax; Komentár;
Vydalo Vydavateľstvo Eurounion, máj 2015, str. 758-759).

49. Kľúčovou podmienkou pre platné zosplatnenie úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka je

dohoda strán konania o možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej
splátky.Jepovinnosťoužalovanéhoakoveriteľauzavretietakejtodohodyasplnenieiďalšíchpodmienok
vyžadovaných § 565 Občianskeho zákonníka pre platné zosplatnenie úveru tvrdiť a preukázať.

50. Zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. 10) nevyplýva, že by si zmluvné strany

dohodli možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalovaný vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti
ostal pasívny, a napriek výzve súdu z 17.09.2024 (č. l. 733 spisu) nepredložil dohodu na preukázanie
tejto skutočnosti. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal existenciu dohody o možnosti veriteľa žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa § 565 Občianskeho zákonníka sdlžníkmi, vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo dňa 10.01.2014 je v danom prípade neplatné pre
rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zásadným je, že podľa všetkého neexistovala
ani pohľadávka žalovaného nevyhnutná pre realizáciu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej

dražby.

51. Odvolací súd, rovnako ako Ústavný súd SR, ktorý už konštatoval v obdobnej veci, že vyššie
uvedené okolnosti spornej dražby nútia k vážnemu zamysleniu nad deficitom judikatúry vo veciach tzv.
dobrovoľných dražieb. Nielen táto vec, či nedávny nález (IV. ÚS 493/2022 alebo Nález Ústavného súdu

SR III.ÚS 416/2022) celkom opodstatnene vyvolávajú obavy, že dražobné procesy nadobúdajú prvky
skôr akoby dražobného priemyslu než výkonu záložného práva založeného na naplnení princípov práva.
Žalovaný začal výkon záložného práva zo strany banky s cieľom predať obydlie žalobcov, avšak za
absencie akejkoľvek dohody o zosplatnení.

52. Zo strany všeobecného súdnictva sa javia ako nedostatočne judikované následky stavu, keď sa

zo strany veriteľa uprednostňuje dražba nehnuteľnosti napriek tomu, že primeranejším riešením je
uplatnenie omeškaných splátok s príslušenstvom (úroky, úroky z omeškania, prípadná náhrada škody,
náklady na uplatnenie pohľadávky a náhrada trov). Ak ale existuje iná miernejšia možnosť uplatnenia
pohľadávky než dražobný predaj nehnuteľnosti, dokonca obydlia, uprednostnenie spôsobu ultima ratio,
teda ako prvého riešenia už nadobúda ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd už rozhodol, že v predaji

nehnuteľnosti na tzv. dobrovoľnej dražbe treba vidieť nie prvú, ale poslednú možnosť s prirovnaním
ochrany, ktorá sa poskytuje v súdnej exekúcii (PL. ÚS 23/2014) pozri odlišné stanovisko sudcu Petra
Straku k odôvodneniu nálezu č. k. III. ÚS 416/2022 z 13. júla 2023.

53. Pokiaľ veritelia neuplatňujú omeškané splátky a poslednú možnosť realizujú a presadzujú ako

prioritnú, nepochybne tak, ako v tejto veci, to môže súvisieť s tolerovaním dohôd o predčasnej splatnosti.
V predmetnej veci však nebolo preukázané, tak ako už odvolací súd uviedol, že by sa zmluvné strany
dohodli na možnosti predčasnej splatnosti celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky.

54. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2023 vo veci C-598/21, podľa

ktorého článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty
základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave,
podľa ktorej súdne preskúmanie nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi

uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou
nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené
vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej
klauzuly povedie k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na
základe tejto klauzuly predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.

55. Porušenie povinnosti spotrebiteľa zaplatiť včas splátku úveru je síce vážnym porušením zmluvnej
povinnosti, no nesplnenie si tejto povinnosti nemôže byť „in genere“ bez ďalšieho rozhodujúcim prvkom
na skúmanie prijateľnosti, resp. neprijateľnosti dohody o predčasnej splatnosti. Pokiaľ neexistovala
možnosť zvrátenia dôsledkov predčasnej splatnosti tak, ako to konštatuje Súdny dvor vo veci C-415/11

pre prípad, že by bolo platne dohodnuté (rozsudok Súdneho dvora zo 14. marca 2013 vo veci C-415/11,
ECLI:EU:C:2013:164, bod 73), bolo by zosplatnenie aj preto neakceptovateľné.

56. Aj keď sa vyššie uvedenými skutočnosťami, t. j. existenciou dohody strán sporu o možnosti
žalovaného (veriteľa) žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal, odvolací súd nevzhliadol dôvod na postup podľa
ust. § 382 CSP s ohľadom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo
1/2019: „Postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP sa týka výlučne hmotnoprávneho
posúdenia a prichádza do úvahy v prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že žalovaný nárok treba
posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho

istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia. Zároveň
musí byť „nové“ ustanovenie právneho predpisu pre vec rozhodujúce. O „nové“ ustanovenie právneho
predpisu nejde vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, napr. v
skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe použitia opravných prostriedkov), aleboak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu.
Rovnako nemožno dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak pri svojom
rozhodovaní použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie,

ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu prvoinštančného
konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú možnosť sa k tomu vyjadriť.“

57. Vzhľadom na tieto okolnosti bola žaloba o zdržanie sa výkonu záložného práva na vymoženie
pohľadávky založenej na zmluvnej podmienke o predčasnej splatnosti, ktorá vychádza z predpisu

odporujúcemu právu EÚ dôvodná. Ide teda o tú časť pohľadávky, ktorú Slovenská sporiteľňa, a.s.
založila (listom z 10.01.2014) na euronekonformnej legislatíve o predčasnej splatnosti.

58. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom posúdenia, či je
možné uložiť záložnému veriteľovi časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva

dobrovoľnou dražbou v prípade, ak predmetom zálohu je nehnuteľnosť slúžiaca na bývanie odvolací súd
uvádza, že v súvislosti s touto skutočnosťou došlo k zmene napadnutého rozhodnutia vo výroku I. tak, že
bola uložená povinnosť žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy
o zriadení záložného práva, a to na vymoženie pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej
medzi stranami sporu zo dňa XX.XX.XXXX v tej časti pohľadávky, ktorá bola predčasne zosplatnená

oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.01. 2014.
Z uvedeného je zrejmé, že nedošlo k absolútnej časovo neobmedzenej povinnosti veriteľa zdržať sa
výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, nakoľko tento zákaz sa týka len výkonu záložného
práva dobrovoľnou dražbou v súvislosti s pohľadávkou, ktorá bola predčasne zosplatnená oznámením
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.01.2014. Je teda zrejmé, že toto obmedzenie sa netýka

prípadných ďalších nárokov z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi stranami sporu
dňa XX.XX.XXXX. Odvolací súd po zohľadnení eurokonformného výkladu považuje za neudržateľné,
aby na jednej strane napr. dôvodom neplatnosti dobrovoľnej dražby bola veriteľom nesprávne uvedená
výška vymáhanej pohľadávky a na druhej strane by sa dražbe nedalo predísť.

59. Najvyšší súd SR nepovedal, že je neprípustná žaloba o zdržanie sa výkonu záložného práva
na vymoženie pohľadávky, ktorá veriteľovi nepatrí. Problematickým len videl paušálny zákaz výkonu
záložného práva na neurčitý čas. Už vôbec Najvyšší súd SR nevytvoril prekážku pre to, aby
sa rozsudkom ex ante zakázalo vykonať záložné právo na vymoženie pohľadávky založenej na
neprijateľnej zmluvnej podmienke. Ak sa preto veriteľ domáha výkonu záložného práva na vymoženie

plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky, žaloba o zdržanie sa výkonu záložného práva je nielen
prípustná, ale aj dôvodná. Iba tak sa dá naplniť cieľ vyplývajúci z čl. 6 odsek 1 a čl. 7 odsek 1 Smernice
Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zabrániť, aby spotrebiteľ bol viazaný
neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nenastali jej účinky.

60. Krajský súd v Prešove podal v obdobnej právnej veci sp. zn. 20Co/99/2019 návrh na začatie
prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ zo dňa 13.09.2021, doručený Súdnemu dvoru
28.09.2021, pričom generálna advokátka vo svojom stanovisku k danej právnej veci konštatovala, že
judikatúra brániaca žalobám o zdržanie sa výkonu záložného práva je v rozpore s právom EÚ, ,,Článok
7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7, 47 a 38 Charty základných práv Európskej únie, ako aj

so zásadou efektivity práva EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa
ktorej nie je možné meritórne pozastaviť výkon záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľného
majetku, ktorý predstavuje obydlie spotrebiteľov alebo iných osôb, pokiaľ je nariadenie predbežných
opatrení nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia súdu, ktorý má právomoc posúdiť
nekalú povahu zmluvnej podmienky“ (stanovisko zverejnené na stránke Súdneho dvora EÚ 12.01.2023

vo veci C-598/21).

61. Odvolací súd považuje po zohľadnení eurokonformného výkladu za neudržateľné, aby na jednej
strane dôvodom neplatnosti dobrovoľnej dražby bola veriteľom nesprávne uvedená výška vymáhanej
pohľadávky (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/149/2020, 2Cdo/110/2021), no na druhej

strane predísť takejto dražbe by sa nedalo. Takýto stav, ak by sa ako podmienka ochrany spotrebiteľa
proti vymáhaniu plnenia z neprijateľnej podmienky stanovilo najprv vykonanie dražby, by bol absurdný.
Strata vlastníctva (príklep) je najzávažnejším zásahom do obydlia spotrebiteľa (C-598/21).62. Vzhľadom na skutočnosť, že sporná Zmluva o úvere časovo predchádza interpretáciu podanú
Súdnym dvorom EÚ a tiež schválenú a neúčinnú novelizáciu inštitútu predčasnej splatnosti (zákon NR
SRč.254/2024zo17.09.2024),odvolacísúdpovažujezapotrebnésavysporiadaťsospätnýmiúčinkami

rozsudku Súdneho dvora vo veci C-598/21. Vzhľadom na intertemporálne vzťahy považuje odvolací súd
za dôležité poznamenať, že podľa ustálenej judikatúry výklad právnej normy Únie, ktorý podá Súdny
dvor, objasňuje a spresňuje význam a dosah tejto právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala
chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudla účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladaná právna
norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred

vydanímrozsudkutýkajúcehosažiadostiovýklad,aksúokremtohosplnenépodmienky,ktoréumožňujú
predložiť príslušnému súdu spor týkajúci sa uplatňovania tejto právnej normy (pozri v tomto zmysle
rozsudok z 5. septembra 2019, Pohotovosť, C-331/18 bod 53). Súd tak musel vykladať ustanovenia
uplatniteľné ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, teda k XX.XX.XXXX., v čo najväčšej možnej miere v
súlade s právom EÚ. Súd nemôže vo veci samej platne zastávať názor, že sa nachádza v situácii, keď
nie je možné vykladať vnútroštátne ustanovenie v súlade s právom Únie iba preto, že toto ustanovenie

súdyvminulostivykladalispôsobom,ktorýjenezlučiteľnýstýmtoprávom(pozrivtomtozmyslerozsudky
z 5. septembra 2019, Pohotovosť, C-331/18 body 54 a 55, ako aj z 5. marca 2020, OPR-Finance,
C-679/18body42a44).Hocijetátopovinnosťkonformnéhovýkladuobmedzenávšeobecnýmiprávnymi
zásadami, a to osobitne zásadou právnej istoty, v tom zmysle, že nemôže slúžiť ako základ pre výklad
vnútroštátneho práva contra legem, súdy, vrátane tých, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, musia

v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu
vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.
septembra 2019, Pohotovosť, C-331/18 bod 56, ako aj z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18 body
43 a 45).

63. S poukazom na predchádzajúce úvahy je treba účinky rozsudku Súdneho dvora EÚ C-598/21
uplatniť na zmluvu o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením uvedeného rozsudku a pred zmenou
vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý,
a to aj za cenu, že by sa euronekonformné ustanovenie právneho predpisu, či judikatúra, neuplatnili
(pozri C-495/19).

64. Ak Súdny dvor EÚ rozhodol, že legislatíva o predčasnej splatnosti odporuje právu EÚ, nesmie
sa použiť. Odvolací súd navyše poznamenáva, že predčasná splatnosť nespôsobuje zánik práva na
konkrétne omeškané splátky a ani zánik prípadných prípadných nárokov z porušenia práva vrátane
nárokov z euronekonformnej legislatívy. Ak zákonodarca mieni zmeniť legislatívu, do nadobudnutia

účinkov takejto novej legislatívy súd nemôže uplatniť euronekonformné ustanovenie. Najvyšší súd v
iných súvislostiach, kedy išlo obdobne o euronekonformnú legislatívu konštatoval, že zákonodarca
novou legislatívou pregnantnejším spôsobom vec vyrieši, no súdy dovtedy musia tento cieľ naplniť
eurokonformným výkladom, ,,no dovtedy, a teda aj v sporoch zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch
uzavretých do 01.05.2018, sa môže (je aj potrebné) dosiahnuť obdobný účinok tzv. eurokonformným

výkladom zo strany súdov“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017 z 22.
februára 2018 bod 30). Odvolací súd na margo už spomínaného vládneho návrhu zmeny legislatívy
poznamenáva, že uvedené východiská a interpretácia Súdneho dvora nemôžu byť spochybnené ani
prechodným ustanovením de lege ferenda, ktoré by euronekonformnú legislatívu umožňovalo použiť na
vzťahy z minulosti.

65. Vzhľadom na to, že prekážkou pre použitie Smernice 93/13 je situácia, ak zmluvná podmienka
preberá znenie normy zákona (čl. 1 ods. 2 smernice), Súdny dvor EÚ v rozsudku C-598/21 podal výklad,
kedy je legislatívna norma o predčasnej splatnosti v rozpore s právom EÚ.

66. V ostatnej časti odvolací súd už vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR nevidí dôvod na
paušálny zákaz výkonu záložného práva. Inak povedané, právo veriteľa na opätovný výkon záložného
práva nie je skorším márnym výkonom záložného práva založeným na porušení práva EÚ dotknuté.
Postup pri výkone záložného práva na vymoženie plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky by
bol nekalou obchodnou praktikou, vrátane vymáhania pohľadávky v nesprávnej výške v neprospech

spotrebiteľa. Nemusí ísť len o plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale o akékoľvek plnenie,
ktoré Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre podriadil pod ochranu v rámci pravidiel verejného poriadku,
vrátane plnenia spojeného s porušením schopnosti splácať úver (pozri C-679/18, C-755/22, C-449/13,
C-377/14, C- 565/12, C-303/20, C-58/18), ale aj plnenia v rozpore so sankciami pre porušenie náležitostispotrebiteľských zmlúv (pozri Najvyšší súd SR sp.zn. 1Cdo/13/2023, Najvyšší súd SR R 49/22,
C-377/14, C-76/10, C-448/17, C-453/10, C-409/23).

67. V prejednávanej veci nepochybne ide o spotrebiteľský spor, kedy môže súd vykonať aj tie dôkazy,
ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 CSP). Aj Súdny
dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že nerovný vzťah medzi spotrebiteľom a
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom zo strany súdu, ktorý v súvislosti s
povinnosťouexoffokontrolyneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokmôževykonaťajnenavrhnutédôkazy.

Táto judikatúra rovnako zaväzuje súd, aby v prípade potreby ex offo kontroly prijal potrebné opatrenia na
vykonanie dokazovania s cieľom doplniť súdnych spis tak, že účastníkov konania vyzve na predloženie
nutných dôkazov (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C - 419/18 a C 483/18, Profi Credit
Polska bod 68). S poukazom na uvedené skutočnosti preto odvolací súd vyzval žalovanú, aby predložila
dohodu o možnosti využiť právo vyhlásenia mimoriadnej splatnosti celého zostatku úveru v zmysle §
565 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný na takúto výzvu nereagoval a rovnako tak neoznámil ani

ďalšieskutočnosti,ktorésatýkaliidentifikáciedlžnýchsplátokúveruaichvýšky,prektorébolavyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru a rovnako tak spôsob, ktorým postupoval ohľadom zistenia príjmových
pomerov žalobcov.

68. Odvolací súd pripomína, že ochrana podľa Smernice Rady 93/13 sa musí vykonať ex offo vrátane

oprávneného konania a bez ohľadu na to, či spotrebiteľ je zastúpený advokátom (pozri obdobne
C-497/13).

69. Odvolací súd sa rovnako zaoberal aj otázkou platnosti mimoriadneho zosplatnenie úveru v súvislosti
s identifikáciou splátky, pre ktorú došlo ku zosplatneniu úveru.

70. Zo spisu bolo zistené, že v úkone mimoriadneho zosplatnenie úveru sa nenachádza identifikácia
splátky, pre ktorú dochádza k jeho zosplatneniu (č. l. 13). V oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
sa uvádza, že výška splatnej a nezaplatenej pohľadávky je k 10.01.2014 49.971,04 eura.

71. V naznačených súvislostiach odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie vo veci Krajského
súdu Prešov sp. zn. 7CoCsp/23/2023 zo dňa 19.02.2024, z ktorého tiež vyplýva: „Nešpecifikácia
konkrétnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, spôsobuje neurčitosť takéhoto
úkonu, nakoľko bez takejto špecifikácie nemožno posúdiť splnenie zákonom vyžadovanej podmienky
vyplývajúcej z ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňujúcej uplatnenie práva podľa ust. § 565

Občianskeho zákonníka najskôr až po uplynutí presne špecifikovanej zákonnej lehoty od omeškania
so zaplatením nie akejkoľvek, ale veriteľom konkrétne určenej splátky, čo je významné najmä v
prípade dlhodobého neuhrádzania splátok zo strany dlžníka. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
na uplatnenie práva vyplývajúceho z ust. § 565 Občianskeho zákonníka, totiž spôsobuje absolútnu
neplatnosť takéhoto úkonu (§ 39 Občianskeho zákonníka)“.

72. Tento záver vyplýva nepriamo aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/98/2022 zo dňa
25.04.2023,ktorýsavenovalotázkezačatiaplynutiapremlčacejdobyceléhozvyšnéhodlhuodsplatnosti
splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal celý dlh splatný. Aj z tohto rozhodnutia je zrejmé, že nezaplatená
splátka, pre ktorú sa mal stať dlh splatný, musí byť jasne a nezameniteľne veriteľom identifikovaná.

73. Rovnaký záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024,
ktorý uviedol: „V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v
súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne

zosplatnil celý dlh.“

74. Aj tento dôvod spôsobuje neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti a bez platnosti takéhoto
právneho úkonu nebolo možné pristúpiť k dobrovoľnej dražbe v tej časti pohľadávky, ktorá bola
predčasne zosplatnená oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.01.2014.

75. Nepochybne odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že realizáciou záložného práva
formou dobrovoľnej dražby zo stany žalovaného reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do práva na
obydlie a práva na súkromný a rodinný život. Bez akejkoľvek súdnej kontroly je možné prostredníctvominštitútudobrovoľnejdražbypredajomnehnuteľnostizbaviťzáložcuajehorodinnýchpríslušníkovobydlia
a to len na základe písomného vyhlásenia záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky,
pre ktorú sa výkon záložného práva realizuje, ktoré je postavené na roveň exekučnému titulu teda má

priamy dosah na ústavné práva záložcu. V prejednávanej veci je zrejmé, že poskytnutý úver žalobcovia
splácali až do doby, kým žalobkyňa v druhom rade nenastúpila na materskú dovolenku v roku 2010 a
tak sa dostali do situácie, že nedokázali hradiť splátky úveru. Ich jediným zdrojom príjmu bol zárobok
žalobcu v 1. rade a zabezpečovali starostlivosť o dve maloleté deti. Naviac žalobcom v dôsledku
krokov žalovaným k výkonu záložného práva hrozí, že prídu o svoje obydlie, a teda im hrozí jeden z

najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia. V danej veci ide o právne vzťahy, ktoré sú
založené spotrebiteľskou zmluvou, preto je aj povinnosťou súdu dbať na zabezpečenie ochrany slabšej
strany tohto právneho vzťahu, v danom prípade žalobcov. Iniciátorom vykonania dobrovoľnej dražby
je veriteľ.

76.Odvolacísúdsastotožňujesozáveromsúduprvejinštancieotom,žestrataobydlia,respektíveprávo

na obydlie nie je absolútne nedotknuteľné a pokiaľ je tento proces podrobený súdnej kontrole, nie je to
ani v rozpore s právom EÚ, no v danom individuálnom prípade pri zhodnotení podľa testu proporcionality,
akýmspôsobomprispelikvzniknutejsituáciístranysporu,máodvolacísúdzato,žeajžalovanýzapríčinil
túto situáciu svojím neodborným konaním v rozpore s princípmi podnikateľského rizika, nebral do úvahy
okolnosti na strane žalobcova nesnažil sa vymôcť svoju pohľadávku iným spôsobom než predajom ich

obydlia. Podmieňoval snahy žalobcov o možnosť pokračovať v splácaní doplatením dlžných splátok v
lehote15dní,čožalobcoviareálnenedokázalisplniť. Zobsahuspisubolopreukázané,ževpredmetnom
byte nebývajú len žalobcovia, ale ich maloleté deti, z ktorých jedno sa podrobilo viacerým operáciám
a dlhodobému pobytu v nemocnici doprevádzané matkou, pričom druhý rodič bol nútený zabezpečiť
osobnú starostlivosť o druhé dieťa. Aj táto skutočnosť mu bránila vo väčšej miere sa snažiť získať

financie na úhradu dlhu. Na druhej strane žalovaný naďalej disponuje svojou pohľadávkou, ktorej výkonu
sa môže domáhať inými spôsobmi výkonu exekúcie po vykonaní príslušných krokov. Tieto skutočnosti
je tiež potrebné zohľadniť. Pri tejto kolízií Ústavou garantovaných práv, a to práva žalobcov na ochranu
obydlia zaručeného článkom 21 Ústavy Slovenskej republiky, či článkom 8 Dohovoru a na druhej strane
práva žalovanej na ochranu majetku podľa odvolacieho súdu vykonaného testu proporcionality je toto

rozhodnutie legitímne v demokratickej spoločnosti ako aj sledujúce legitímny cieľ.

77. V prejednávanej veci nepochybne dochádza ku konfliktu práva žalobcov na súkromný život, ktorého
neoddeliteľnou súčasťou je právo na obydlie a práva žalovaného na vlastníctvo vo forme jeho finančných
prostriedkov, ktoré mu neboli doposiaľ vrátené. U žalobcov právo na súkromný život je nepochybne

osobným právom, a preto v danej veci je nutné aplikovať prísny test proporcionality vzťahujúci sa
na osobné a politické práva. Ústavnoprávna doktrína vyvinula dva druhy testov proporcionality - tzv.
všeobecný a modifikovaný. Všeobecný test sa uplatní pri právach prvej generácie a pri právach druhej
generácie sa použije modifikovaný test.
Všeobecný test proporcionality:

Test proporcionality českej a slovenskej proveniencie je možné rozdeliť do troch následných krokov,
ktoré sa aplikujú tak na normatívny právny akt, ako i na jeho individualizáciu v individuálnom právnom
akte. Posudzuje sa preto, či :
a) je sledovaný cieľ legitímny, či je teda žiadaný cieľ nevyhnutný v slobodnej
a demokratickej spoločnosti,

b) je dané racionálne spojenie medzi cieľom a vybranými prostriedkami,
c) existujú prípadne alternatívne prostriedky, ktoré by boli menej
intenzívne/invazívne prípadne pôvodne zvolený prostriedok úplne vylučujúce
Používa sa pri kolízii:
- viacerých základných práv

- základného práva a ústavného princípu
- viacerými ústavnými princípmi
Aj test proporcionality používaný na území ČR a SR tak pozostáva z:
- testu vhodnosti, zisťuje sa existencia ústavne nevylúčeného a dostatočne
dôležitého cieľa a racionálnej väzby medzi právnou normou a účelom právnej

úpravy,
- testu nevyhnutnosti, zisťuje sa či nie je možné použitie menej závažných, teda
šetrnejších prostriedkov, či je zásah naozaj nevyhnutný
- testu primeranosti (proporcionality v užšom zmysle)Prvým testom, ktorý je nutné vykonať je test vhodnosti a racionálneho prepojenia, teda či obmedzenie
práva a slobody sleduje právom žiadaný cieľ. V danom prípade je nepochybné to, že vlastnícke právo je

široko chránené a v prípade neplnenia splatného záväzku má veriteľ právo uspokojiť svoju pohľadávku
predajom majetku dlžníka. Pri posudzovaní testu nevyhnutnosti je nutné zodpovedať na otázku či nie
je možné použitie šetrnejších prostriedkov, než ku ktorým pristúpil žalovaný v danom prípade, ktorý
započal predaj nehnuteľnosti slúžiacej žalobcom na bývanie. Pri zodpovedaní tejto otázky je nutné
vychádzať z okolností prípadu, kedy nebolo spornou skutočnosťou to, že žalovaný bez použitia iných

menej závažných prostriedkov pristúpil okamžite k výkonu záložného práva, pričom sám určil výšku
svojej pohľadávky na 48.169,90 eur. K tomuto kroku pristúpil v roku 2014, pričom dovtedy bol úver
zo strany žalobcov od roku 2008 pravidelne splácaný a títo následne aj oznamovali skutočnosti, ktoré
sa týkali nesplácania dlhu, a to strata zamestnania, narodenie ďalšieho dieťaťa a jeho zdravotné
problémy, výška úveru v čase jeho poskytnutia predstavovala sumu 46.471,49 eura, pričom výška
splátky predstavovala 323,74 eura mesačne. Je teda zrejmé, že žalobcovia od podpisu zmluvy, teda

od XX.XX.XXXX do oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.01.2014 v rokoch 2009
až 2013 splácali svoj dlh, čo pri počte dvanástich ročných splátok za 5 rokov činí 60 splátok po 323
eur, teda cca 19.000 eur. Ide o sumu približne polovice poskytnutého úveru, pričom napriek tejto
skutočnosti po asi piatich rokov splácania dlhu žalovaný vyčíslil svoju pohľadávku na sumu 49.791 eur,
teda na sumu ešte vyššiu než bola poskytnutá výška úveru. Z pohľadu týchto skutočností podľa názoru

odvolacieho súdu bolo možné použitie menej závažných a šetrnejších prostriedkov za účelom vrátenia
dlhu žalovaného, napríklad predajom hnuteľných vecí zrážok zo mzdy a pod., pričom týmto spôsobom
sa žalovaný ani nepokúsil postupovať. Už minimálne sporná je výška dlžnej sumy kedy samotní
žalobcovia poukazovali na neprijateľné a neprimerané poplatky, napr. za spracovanie úveru vo výške
531,07 eura. Z týchto dôvodov odvolací súd hodnotí tento spôsob zabezpečenia splatenia pohľadávky

žalovaným ako nie nevyhnutný, čím v teste proporcionality takéto konanie žalovaného neobstojí. Podľa
názoru odvolacieho súdu v demokratickej spoločnosti nie je prípustné, aby banka poskytujúca úvery
po dlhodobo pravidelne splácanom úvere pri akýmkoľvek probléme okamžite pristúpila k predaju
nehnuteľnosti, čím by spôsobila, že rodina s maloletými deťmi sa ocitne bez obydlia. K takémuto kroku
by bolo možné pristúpiť len ako k poslednej možnosti po márnom využití iných spôsobov uspokojenia

svojho nároku. Takýto krok bol vzhľadom na okolnosti prípadu neprimeraný. Z týchto dôvodov považoval
po vykonanom teste proporcionality odvolací súd postup žalovaného za nedôvodný.
Vo vzťahu k otázke, či predmetná nehnuteľnosť slúži na bývanie žalobcov spolu s ich maloletými deťmi,
a teda či sa jedná o obydlie žalobcov, ktorému je poskytovaná zvýšená ochrana odvolací súd uvádza, že
túto skutočnosť zdôrazňovali žalobcovia už pri samotnom podaní žaloby, kedy uviedli, že v predmetnom

byte bývajú s maloletými deťmi, v tom čase vo veku X a X roky, pričom syn v tom čase absolvoval X
operácie, s v tom čase následnou dlhodobou práceneschopnosťou žalobkyne 2/ ( č. l. 1 spisu). Túto
skutočnosť vo vzťahu k právu na súkromie a obydlie uviedli žalobcovia aj v právnej kvalifikácie žaloby
(č .l. 10 spisu), pričom žalovaný túto skutočnosť vo svojich podaniach nenamietal. Vo veci teda nebolo
spornou skutočnosťou to, či predmetná nehnuteľnosť slúži na bývanie žalobcov a ich maloletých deti.

Tento záver vyplýva aj z vyjadrenia žalobcov zo dňa 16.01.2025,( č. l. 839), ktoré žalovaný nerozporoval.
Z týchto dôvodov odvolací súd považoval za nespornú skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť slúži ako
obydlie žalobcov a ich maloletých detí. V predmetnej veci je preto nutné sa zaoberať otázkou ochrany
obydlia ako súčasť základného práva na súkromný život chráneného v demokratickej spoločnosti.

78. Ako správne poukázal súd prvej inštancie, tak existujú aj iné spôsoby výkonu záložného práva podľa
osobitného predpisu podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré pri garancii prednosti záložného
práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad záložné právo
vykonalo uplatnením práva žalobou na súde, do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší postup, napr.
už spomínané uspokojenie záložného veriteľa na obchodnom podiele žalobcu.

79. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok, Slovenskej sporiteľni, a. s. ako žalovanému
uložil zákaz vykonať záložné právo na pohľadávku založenú na euronekonformnom predčasnom
zosplatnení listom zo dňa 10.1.2014 a v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok a žalobu zamietol.

80. Vo veci došlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd vychádzal zo
skutkového stavu zisteného správne súdom prvej inštancie.81. Vo veci nebolo nariadené pojednávanie s poukazom na nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I.
ÚS38/2019(ZNaU26/2019),ktorýjudikoval,žemožnoajprinariaďovaní,resp.nenariadeníodvolacieho
pojednávania (ak nie sú dané zákonné podmienky uvedené § 385 ods. 1 CSP, avšak sporové strany

sa domáhajú nariadenia ústneho pojednávania) vychádzať z premisy, že ak sa chronologicky v postupe
okresného súdu nemôže nič zmeniť, skutkové okolnosti a právne posúdenie veci nie sú pre odvolací súd
sporné a ústne odvolacie pojednávanie by splnilo „len“ funkciu verejného vypočutia tvrdení sporových
strán, ktoré sú však už prednesené v odvolaní, prípadne v ďalších podaniach a zároveň budú obsahom
rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd môže uprednostniť princíp procesnej ekonómie pred síce

transparentným ústnym prejednaním sporu pred súdom, ktoré by sa však v podstate uskutočnilo v
abstraktnej rovine a ďalšie objasnenie veci by neprinieslo, dospel k záveru, že v danom prípade odvolací
súd považoval skutkový stav súdom prvej inštancie za preukázaný, ďalšie dokazovanie nevykonával
a zo skutkového stavu a vykonaných dôkazov, sám vyvodil právny záver, ktorý uviedol v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Takýmto postupom nedošlo k zásahu do práva na spravodlivý proces.

82. Odvolací súd poukazuje aj závery uvedené v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva
(ESĽP), najmä rozhodnutie Varela Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002, v zmysle ktorého „v
prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou,
neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám č. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“.

83. Odvolací súd prejednal predmetnú vec v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana
a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Evy Šofrankovej, nakoľko členka senátu 13 Co
podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2024 JUDr. Katarína Krochtová bola vylúčená z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, nakoľko predmetný spor prejednávala ako sudca prvej

inštancie. ( č.l 843 spisu )

84. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z

19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

85. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 2 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP. V rámci celého konania boli úspešní žalobcovia, nakoľko vyhovením ich žalobe aj čiastočne
došlo k naplneniu zamýšľaného cieľa uloženia povinnosti zamedziť výkonu záložného práva, tak preto
im vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP).

86. Rovnako bolo rozhodnuté o trovách dovolacieho konania podľa § 453 ods. 3 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP, aj keď v konečnom rozhodnutí boli úspešní žalobcovia 1/ a 2/, týmto v dovolacom
konaní trovy nevznikli.

87. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).