Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 13. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205223677
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne A. B. C. nar.
XX.XX.XXXX bývajúcej v D. E. F. E. D. G. XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou ROMŽA, s. r.
o., IČO: 51 043 483, so sídlom v Košiciach na Hrnčiarskej ulici č. 5 proti žalovanému H. I. nar.
XX.X.XXXX bývajúcemu v D. E. J. F. G. XX zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Miklošom,
IČO: 31 309 909, so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Tyršovom nábreží č. 7 v konaní o
zaplatenie 9.518,38 Eur s príslušenstvom o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice
č.k. K2-43C/539/2005-665 zo dňa 15.7.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby do sumy 1.073,98 Eur.

II. Z r u š u j e rozsudok v napadnutých výrokoch II. o zamietnutí žaloby nad sumu 1.073,98 Eur
s príslušenstvom, III., IV., V. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 165,97 Eur a zmluvnú pokutu 10,15 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Výrokom III. priznal žalovanému proti

žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,98 %. Výrokom IV. rozhodol, že štát má právo
na náhradu trov konania voči žalobkyni v pomere 98,99 % a výrokom V. rozhodol, že štát má právo na
náhradu trov konania voči žalovanému v pomere 1,01 %.

2. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 9, § 391 ods. 1, § 397, § 330 ods. 1
Obchodného zákonníka (ObZ), § 37 Občianskeho zákonníka (OZ), § 1 písm. a), § 3 ods. 2, 3, 4, §
6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy t.j. ku dňu 1.9.2002, článku 4 ods. 2 základných princípov, § 255 ods. 1, 2, § 262
ods. 2 CSP. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo sporné uzavretie Zmluvy č. 15/2002 o
podnájme nebytových priestorov zo dňa 01.09.2002, v ktorej na strane nájomcu vystupoval pôvodný
žalobca a na strane podnájomníka vystupoval žalovaný. Na základe uvedenej zmluvy boli žalovanému
poskytnuté do podnájmu nebytové priestory špecifikované v zmluve a žalovaný sa zaviazal uhrádzať
za podnájom sumu 33.000 Sk mesačne za obdobie od 01.09.2002 do 31.10.2002 a následne sumu
37.500 Sk mesačne za obdobie od 01.11.2002, a to vždy k 25. dňu bežného mesiaca na základe

vystavenej faktúry. Na úhradu nákladov za poskytnuté služby špecifikované v zmluve sa žalovaný ako
podnájomník zaviazal uhrádzať zálohy v sume 11.000 Sk mesačne splatné k 25. dňu v bežnom mesiaci.
Pôvodný žalobca podal žalobu z dôvodu neuhradeného nájomného a služieb s ním spojených spolu
vo výške 9.518,37 Eur (286.750,60 Sk) a prináležiacej zmluvnej pokuty 7.879,47 Eur (237.376,87 Sk).Dlh žalovaného na nájomnom mal vzniknúť neuhradením faktúr za podnájom č. 19/2005, č. 64/2005,
č. 80 /2005 a č. 119/2005 za obdobie od 02.02.2005 do 16.05.2005, tzn. do skončenia podnájomného
vzťahu v celkovej sume 131.854,80 Sk. Ďalej mal žalovanému vzniknúť dlh titulom nedoplatku na

vyúčtovaných zálohových platbách za roky 2004 a 2005. Nedoplatok na vyúčtovaných zálohových
platbách za služby za rok 2004 bol vyčíslený vo vyúčtovacej faktúre č. 56/2005 na sumu 90.895,50
Sk. Pôvodný žalobca z platieb realizovaných žalovaným v roku 2005 priradil sumu 38.037,90 Sk na
úhradu časti tejto vyúčtovacej faktúry, preto v tomto konaní uplatnil len zostávajúcu časť 52.857,60 Sk.
Nedoplatok na vyúčtovaných zálohových platbách za služby za rok 2005 bol vyčíslený vo vyúčtovacej

faktúre č. 112/2005 v celkovej sume 102.038,20 Sk. Zmluvná pokuta bola zo strany pôvodného žalobcu
vyčíslená pevnou sumou vo vzťahu k jednotlivým dlžným sumám ku dňu 15.05.2007 v sume 7.879,47
Eur (237.376,87 Sk). Nakoľko v konaní došlo k zmene subjektu na strane žalobcu, na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávky, tzn. na základe singulárnej sukcesie, súd prvej inštancie sa v prvom rade
zaoberal tým, ktoré z nárokov uplatnených pôvodným žalobcom boli postúpené na súčasnú žalobkyňu.
Z obsahu článku I. Zmluvy o postúpení pohľadávok, predmetom ktorého bolo vymedzenie postúpenej

pohľadávky vyplýva, že sa postupuje pohľadávka, o ktorú sa vedie spor v tomto konaní vo výške istiny
9.307,43 Eur titulom nezaplatenia nasledovných faktúr: č. 112/2005 v sume 3.387,05 Eur, č. 19/2005
v sume 1.244,77 Eur, č. 56/2005 v sume 2.186,07 Eur, č. 64/2005 v sume 1.244,77 Eur a č. 80/2005 v
sume 1.244,77 Eur. Z obsahu čl. II. Zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že predmetom postúpenia
je okrem vyššie uvedenej istiny aj prislúchajúce príslušenstvo, ako aj všetky práva s ňou spojené. Z

uvedenejšpecifikácievyplýva,žepredmetompostúpenianebolapohľadávkavsume642,46Eur(19.354
Sk) s príslušenstvom z nezaplatenej faktúry č. 119/2005, ktorá bola v tomto konaní uplatnená pôvodným
žalobcom. Nakoľko súčasný žalobca nepreukázal, že mu patrí uplatnené právo na zaplatenie vyššie
uvedenej sumy, nie je v tejto časti aktívne vecne legitimovaný. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu mal za následok zamietnutie žaloby v tejto časti. Z uvedenej špecifikácie ďalej vyplýva, že

predmetom postúpenia je pohľadávka v sume 2.186,07 Eur (65.857,54 Sk) s príslušenstvom titulom
nezaplatenia faktúry č. 56/2005, pričom zo žaloby uplatnenej pôvodným žalobcom vyplýva, že výška
pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní z faktúry č. 56/2005 je 1.754,55 Eur (52.857,60 Sk). Rozdiel
medzi pohľadávkou uplatnenou v tomto konaní z vyššie uvedenej faktúry a postúpenou pohľadávkou
je v sume 431,52 Eur. Preto konštatoval, že týmto rozdielom medzi postúpenou sumou a sumou

uplatnenou v konaní v sume 431,52 Eur sa nemohol zaoberať, nakoľko nebol predmetom konania.
Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky poukazujúc
na to, že nedošlo k presnej identifikácii pohľadávky a na neurčitosť oznámenia o postúpení pohľadávky,
z ktorého nie je zrejmé, aká pohľadávka bola postúpená. Poukázal na to, že Zmluva o postúpení
pohľadávky obsahuje presnú špecifikáciu postúpenej pohľadávky a totožne je pohľadávka špecifikovaná

v Oznámení o postúpení pohľadávky zo dňa 07.03.2016, ktoré bolo žalovanému doručené pôvodným
žalobcom, tzn. postupcom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že
Zmluva o postúpení pohľadávky nevykazuje také vady v rozpore so zákonnými požiadavkami na právne
úkony, ktoré by mohli viesť k záveru o neplatnosti tohto právneho úkonu. Žalovaný v priebehu konania
vzniesol námietku neplatnosti Zmluvy o podnájme nebytových priestorov z dôvodu nepreukázania

vopred udeleného súhlasu príslušného orgánu podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb.,
ktorý bol potrebný k platnosti zmluvy. Z vykonaného dokazovania listinným dôkazom predloženým
žalobkyňou bolo preukázané, že pôvodný žalobca disponoval predchádzajúcim súhlasom starostu
mestskej časti Košice - Staré Mesto na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru určeného na
prevádzkovanie denného baru - kaviarne a reštaurácie so žalovaným. Zmluva o podnájme nebytových

priestorov teda bola uzavretá v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb. Žalovaný zároveň
vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku. Z obsahu Zmluvy vyplýva, že bola
uzavretá medzi pôvodným žalobcom ako podnikateľom a žalovaným, ktorý bol v čase uzavretia Zmluvy
fyzickou osobou - podnikateľom (H. I. - EŠKO, s miestom podnikania Bauerova 10, Košice, IČO: 14
303 418) a týkala sa ich podnikateľskej činnosti. So zreteľom na povahu zmluvných strán súd prvej

inštancie vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným vyhodnotil ako obchodnoprávny. Nároky z
tohto obchodného záväzkového vzťahu podliehajú premlčaniu v štvorročnej premlčacej dobe, ktorá
začala plynúť nasledujúcim dňom po splatnosti jednotlivých faktúr, pričom do podania žaloby, resp.
podanianávrhunarozšíreniežaloby,eštepremlčaciadobaneuplynulažiadnemuzuplatnenýchnárokov.
Pokiaľ ide o uplatnený nárok, súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal nárokom uplatneným titulom

nedoplatku za služby, ktorý mal byť žalovanému vyúčtovaný vo vyúčtovacích faktúrach č. 56/2005 a
112/2005. V článku 5. bode 5.4. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že vysporiadanie rozdielu medzi
skutočnou cenou poskytovaných služieb a zaplatenými zálohami vykoná nájomca minimálne raz ročne,
a to do 30 dní od obdržania celoročného vyúčtovania od všetkých dodávateľov služieb. Z bodu 5.2uvedeného článku Zmluvy vyplýva, že podnájomník uhrádza náklady za služby uvedené v bode 5.1.
Zmluvy (tzn. za dodávku tepla, elektrickej energie, vody a ostatných služieb spojených s užívaním
spoločných priestorov a sociálnych zariadení, a to upratovanie, odvoz komunálneho odpadu, informačná

služba a iné), pričom spôsob výpočtu týchto nákladov je uvedený v prílohe č. 3 zmluvy. Vzhľadom na
to, žalovaný v priebehu konania opakovane namietal, že predmetné vyúčtovacie faktúry rovnako ako
podklady, na základe ktorých mu mali byť takéto faktúry vystavené, mu nikdy zo strany žalobkyne, resp.
pôvodného žalobcu doručené neboli a o ich existencii sa dozvedel až v tomto súdnom konaní, súd prvej
inštancie v tejto súvislosti skúmal, či došlo k splneniu zmluvnej povinnosti nájomcu podľa článku 5. bod

5.4 Zmluvy. Zistil, že nebolo preukázané doručenie vyúčtovacích faktúr, ani vyúčtovania žalovanému,
a nebolo preukázané ani vyhotovenie takého vyúčtovania, ktoré by slúžilo ako podklad na vystavenie
vyúčtovacích faktúr žalovanému. Žalobkyňa vo všeobecnosti tvrdila, že faktúry nosila ona, ale aj jej
manžel a zamestnanec, ktorý pracoval pre pôvodného žalobcu a k vyúčtovacím faktúram bola priložená
príloha, z ktorej vyplývalo, ako boli služby žalovanému účtované. Pôvodný žalobca na pojednávaní
uviedol, že faktúru č. 56/2005 (pozn. súdu - faktúra za rok 2004) doručila žalovanému konateľka osobne

a faktúru č. 112/2005 (pozn. súdu - faktúra za rok 2005) doručil žalovanému osobne manžel konateľky,
spolu s ďalšími faktúrami a faktúrami od dodávateľov a to tak, že mu ich nechal na stole. Žalobkyňa
neuviedlaanivovzťahukjednémudoručeniukonkrétnydátum,kedysatakmalostať.Žalobkyňauviedla,
že nedisponuje žiadnym listinným dôkazom preukazujúcim doručenie vyúčtovacích faktúr a podkladov
k týmto faktúram žalovanému. Na preukázanie doručenia faktúry č. 112/2005, ktorá podľa pôvodného

žalobcu „mohla byť niekedy v júli“ doručená žalovanému súd prvej inštancie vypočul svedka, K. C.
C., manžela konateľky pôvodného žalobcu. Pôvodný žalobca navrhol na túto skutočnosť aj výsluch
svedkyne, ktorá mala byť prítomná pri doručení. Z výsluchu svedka K. C. C. vyplynulo, že si nepamätá,
kto mal žalovanému doručovať vyúčtovaciu faktúru za rok 2004 (pozn. súdu - faktúru č. 56/2005). Pokiaľ
ide o vyúčtovaciu faktúru za rok 2005 (pozn. súdu - faktúru č. 112/2005) uviedol, že potom, čo žalovaný

začal spochybňovať vyúčtovacie faktúry za roky 2004 a 2005, dohodol sa so žalovaným, že mu donesie
všetky vyúčtovacie faktúry a všetko vysvetlí. Stretnúť sa mali u žalovaného, k čomu malo dôjsť niekedy
začiatkom júla, pričom za žalovaným išiel s pani L., o ktorej tvrdil, že ju stretol v meste a ktorá sa
mala vyjadriť, že by chcela ísť na stretnutie so svedkom. Vyhodnotiac tvrdenia pôvodného žalobcu a
svedka vo vzájomných súvislostiach súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo preukázané doručenie

vyúčtovacej faktúry č. 56/2005 aj s vyúčtovaním, nakoľko tvrdenie konateľky pôvodného žalobcu, že
ich doručila žalovanému, ktorý ich doručenie poprel je nepostačujúce. Rovnako súd konštatuje, že
nebolo preukázané doručenie vyúčtovacej faktúry č. 112/2005 aj s vyúčtovaním, poukazujúc pritom
aj na rozpor v tvrdení konateľky pôvodného žalobcu a svedka. Pokiaľ konateľka pôvodného žalobcu
tvrdila, že svedok mal doručovať spornú vyúčtovaciu faktúru za rok 2005 na stretnutí so žalovaným za

prítomnosti svedkyne, svedok uviedol, že stretnutie, na ktoré zobral všetky faktúry a podklady si mal
dohodnúť so žalovaným až potom, čo bola zo strany žalovaného daná faktúra spochybnená. Zároveň
súd svedeckú výpoveď svedka, v tom, že niekedy začiatkom júla mal žalovanému doručiť všetky faktúry
od roku 2002 až 2005 tým spôsobom, že mu ich nechal na stole, za účasti svedkyne M. L., „ktorú stretol
v meste“ a ktorá chcela byť pritom, hodnotí súd ako neurčitú a nevierohodnú. Zdôraznil, že svedecká

výpoveď je dôkazným prostriedkom, ktorým sa preukazuje určitý dej tvrdený sporovou stranou. Nakoľko
pôvodný žalobca ani žalobkyňa neuviedli žiadne konkrétne okolnosti doručenia sporných vyúčtovacích
faktúr a ani nešpecifikovali konkrétne okolnosti, za akých došlo k tomu, že pri tomto internom úkone
obchodnej spoločnosti mala byť prítomná tretia osoba, súd prvej inštancie nevyhovel návrhu na výsluch
svedkyne M. L.. Prihliadol aj na skutočnosť, že od vystavenia sporných vyúčtovacích faktúr uplynula

doba 19 rokov a výsluch svedkyne s odstupom 19 rokov vyhodnotil ako nehospodárny. Poukázal aj
na to, že kým, konateľka pôvodného žalobcu tvrdila, že vyúčtovania služieb vypracovala nájomníkom
ona, svedok K. C. vo svojej výpovedi uviedol, že vyúčtovacie faktúry, t.j. faktúry za celoročné odobraté
služby, vypracoval on. So zreteľom na vzájomnú protichodnosť tvrdení konateľky pôvodného žalobcu a
svedka, ďalej s prihliadnutím na to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala doručenie takýchto vyúčtovaní

žalovanému, dokonca ich v konaní ani nepredložila ako listinný dôkaz, súd prvej inštancie konštatoval,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní splnenia si zmluvnej povinnosti
vyplývajúcej z článku 5 bod 5.4. zmluvy. Uviedol, že v priebehu celého konania nebolo zo strany
žalobkyne a ani zo strany pôvodného žalobcu preukázané splnenie zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z
článku 5 bodu 5.4. zmluvy, napriek tomu, že žalovaný uvedené v konaní opakovane namietal. Z obsahu

vyúčtovacích faktúr (č. 56/2005 a č. 112/2005) pritom nevyplýva, čo bolo ich podkladom, nevyplýva z
nich splnenie povinnosti voči žalovanému ako zmluvnej strane podľa bodu 5.4. v spojení s bodom 5.2.
zmluvy. Zdôraznil, že už na pojednávaní konanom dňa 23.03.2009 konštatoval, že pôvodný žalobca
zatiaľ k vyúčtovacím faktúram (tzn. faktúram č. 56/2005 a č. 112/2005), ktoré boli predložené súdu spísomným podaním zo dňa 28.05.2007, nepredložil špecifikáciu týchto faktúr, tzn. také listinné dôkazy,
na základe ktorých sa vykonalo vyúčtovanie služieb za roky 2004 a 2005. Následne uznesením túto
povinnosť pôvodnému žalobcovi uložil. V nadväznosti na vyššie uvedenú uloženú povinnosť, predložila

žalobkyňa dňa 27.04.2009 listinné dôkazy, vrátane listín, ktoré súhrnne označila ako „Metodika výpočtu
za dodávky jednotlivých druhov poskytovaných služieb, ako aj ich výška za uplatňované obdobie roku
2004-2005“, a to: Vodné stočné, Upratovanie spoločných priestorov? Ústredné kúrenie? Elektrická
energia? Komunálny odpad - za roky 2004 a 2005. V týchto listinách žalobkyňa rozpisuje spôsob
výpočtu úhrad za poskytnuté služby žalovanému. Uviedol, že z označenia týchto listín žalobkyňou a z

ich obsahu vyplýva, že nejde o vyúčtovania, ktoré by boli doručované žalovanému v čase vystavenia
vyúčtovacích faktúr, v súlade so Zmluvou, a o listiny, ktoré boli vypracované na účely súdneho
konania. Konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa, (a pred ňou pôvodný žalobca) nepreukázala splnenie tejto
povinnosti vo vzťahu k žalovanému, nemohla žalovanému vzniknúť povinnosť uhradiť sumy uplatnené
v tomto konaní na základe vyúčtovacích faktúr. Znalecké dokazovanie v súdnom konaní nenahrádza
splnenie povinnosti zmluvnej strany vyplývajúcej zo zmluvy. Inak povedané znaleckým dokazovaním

nemožno zhojiť nesplnenie povinnosti zmluvnej strany vyplývajúcej zo zmluvy. Z uvedeného dôvodu
súd prvej inštancie neprihliadal na výsledky znaleckého dokazovania, nakoľko nemohli tvoriť podklad
pre rozhodnutie. V tomto konaní bol uplatňovaný nárok, vyplývajúci z platného záväzkového vzťahu
medzi stranami sporu, ktorý mohol vzniknúť len za splnenia zmluvnej podmienky dohodnutej v tomto
záväzkovom vzťahu. Pokiaľ pôvodný žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, tzn. nevykonal

vyúčtovanie v súlade s metodikou dohodnutou zmluvnými stranami v Prílohe č. 3 zmluvy a vyúčtovanie
ani vyúčtovaciu faktúru nedoručil žalovanému, nemôže mu nárok vzniknúť na základe „vyúčtovania“
vykonaného znalcom, a to ani v prípade ak by znalec aplikoval metodiku dohodnutú zmluvnými stranami
v Zmluve. Považoval za nepochybné, že žalobkyňa nepreukázala nielen doručenie vyúčtovacích faktúr a
vyúčtovania žalovanému, ale ani samotné vyhotovenie vyúčtovania. Z uvedeného dôvodu žalobu v časti

nároku uplatneného titulom vyúčtovania spolu s príslušenstvo zamietol. Súd prvej inštancie sa napokon
zaoberal nárokom uplatneným titulom dlžného nájomného za obdobie február 2005 až apríl 2005 s
prislúchajúcou zmluvnou pokutou. Uviedol, že žalovaný opakovane namietal skutočnosť, že žalobca v
konaní uvádza vyššie sumy zálohových platieb oproti zmluvne dohodnutej sume 11.000 Sk mesačne,
pričom nedošlo k dohode o zmene výšky zálohových platieb. Nakoľko v čl. 9 bod 9.4. zmluvy sa zmluvné

strany dohodli, že zmeny a doplnky tejto zmluvy sú možné na základe dohody zmluvných strán len
v písomnej forme a žalobca majúc vedomosť o námietke žalovaného, nepredložil žiaden dodatok k
zmluve, ktorým by preukázal svoje tvrdenia o zmene výšky zálohových platieb za služby, súd prvej
inštancie vychádzal výlučne z výšky týchto platieb dohodnutej v zmluve. Nájomca síce bol oprávnený
v zmysle čl. 5 bod 5.3. zálohu primerane zvýšiť, ak dôjde k zvýšeniu cien od dodávateľa, ale žalobca

vyslovene netvrdil a ani nepreukázal, že by z jeho strany došlo k zvýšeniu záloh na základe zvýšenia
cien dodávateľa, ani spôsob zohľadnenia primeranosti zvýšenia záloh oproti konkrétnemu zvýšeniu cien
konkrétneho dodávateľa (teplo, elektrická energia, voda ostatné služby spojené s užívaním spoločných
priestorov a sociálnych zariadení) a ani účinnosť takéhoto navýšenia. Z príjmových pokladničných
dokladov predložených žalovaným, ktorých obsah nebol sporný, súd zistil, že v období od januára 2005

do apríla 2005 uhradil žalovaný pôvodnému žalobcovi nasledovné sumy v hotovosti:
Január 2005
Február 2005
Marec 2005
Apríl 2005

11.01.2005 - 13.000 Sk
08.02.2005 - 10.000 Sk
01.03.2005 - 13.000 Sk
06.04.2005 - 13.000 Sk
19.01.2005 - 13.000 Sk

14.02.2005 - 13.000 Sk
09.03.2005 - 13.000 Sk
13.04.2005 - 12.000 Sk
27.01.2005 - 13.000 Sk
22.02.2005 - 22.000 Sk

16.03.2005 - 13.000 Sk
26.04.2005 - 24.000 Sk22.03.2005 - 13.000 Sk

30.03.2005 - 13.000 Sk

Z vyjadrení žalobkyne vyplýva, že vyššie uvedené hotovostné platby prijaté od žalovaného ňou boli

účtované na úhradu záväzkov žalovaného za predchádzajúce obdobia roku 2004 a až následne boli
priradzované k záväzkom žalovaného splatným v roku 2005. Uvedený postup žalobkyne vyhodnotil
súd prvej inštancie ako nezákonný v intenciách ustanovenia § 330 ods. 1 ObZ, nakoľko z príjmových
pokladničných dokladov vyplýva, že žalovaný týmito platbami určil, že plnil nielen za nájom, ale aj za
služby. Žalovaný ako dlžník teda určil, ktoré záväzky plní. Nakoľko žalovaný neurčil pomer v akom
plnil na nájom a služby, priradil súd prvej inštancie platby v pomere 50:50 s prihliadnutím na dátum

splatnosti, ktorý bol pri nájomnom a pri službách k 25. dňu v mesiaci. Pre spravodlivé, rozumné a logické
usporiadanie veci, považoval za potrebné rozdeliť prijatú platbu v rovnakom pomere na oba nároky
žalobkyne. V mesiaci január 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 28.000 Sk na nájomné a 11.000
Sk na služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka 9.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 28.000 Sk = 9.500
Sk). V mesiaci február 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 25.000 Sk na nájomné a 11.000 Sk na

služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka 12.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 25.000 Sk = 12.500 Sk).
V mesiaci marec 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 37.500 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby.
V danom mesiaci nad rámec realizoval platby vo výške 16.500 Sk. V mesiaci apríl 2005 žalovaný k 25.
dňu v mesiaci uhradil 14.000 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka
23.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 14.000 Sk = 23.500 Sk). Po lehote splatnosti uhradil žalovaný

ešte sumu 24.000 Sk, tzn. po lehote splatnosti došlo napokon k úhrade celého nájomného s tým, že nad
rámec bola realizovaná platba 500 Sk ( 24.000 - 23.500 Sk = 500 Sk). Nakoľko žalobkyňa priradzovala
platby realizované žalovaným v roku 2005 na jeho záväzky v roku 2005 v rozpore s jeho určením na
záväzky z roku 2004, súd prvej inštancie priradil platby realizované v roku 2005 nad rámec mesačných
úhrad nasledovne: Z úhrady nad rámec realizovanej v mesiaci marec 2005 v zostatkovej výške 16.500

Sk súd priradil sumu 9.500 Sk na najstaršiu dlžnú sumu v roku 2005, a to na dlžnú sumu 9 500 Sk
za mesiac január (16 500 Sk – 9.500 Sk = 7.000 Sk). Zo sumy 16.500 Sk tak ostala suma 7.000 Sk
realizovaná nad rámec. Následne sumu 7.000 Sk priradil na dlžnú sumu 12.500 Sk za mesiac február
2005 (12.500 Sk – 7.000 Sk = 5.500 Sk), čím došlo k zníženiu dlžnej sumy za mesiac február 2005 na
sumu 5.500 Sk. Nakoľko v mesiaci apríl 2005 bola realizovaná úhrada nad rámec mesačných platieb v

sume 500 Sk, priradil túto platbu na dlžnú sumu za mesiac február 2005 (5.500 Sk - 500 Sk = 5.000 Sk),
čím došlo k zníženiu dlžnej sumy za mesiac február 2005 na dlžnú sumu 5.000 Sk. Uvedená suma 5.000
Sk, tzn. suma 165,97 Eur je zároveň dlžnou sumou istiny za obdobie február 2005 - apríl 2005, ktorú
súd priznal žalobkyni vo výroku č. I tohto rozsudku. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu dohodnutú v Zmluve
vo výške 0,1 % denne z nezaplatenej sumy, súd prvej inštancie ju priznal nasledovne: Z dlžnej sumy

12.500 Sk za mesiac február od 26.02.2005, tzn. odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky do
30.03.2005 = 62,50 Sk, tzn. 2,07 Eur, z dlžnej sumy 5.500 Sk od 31.03.2005 (po priradení sumy 7.000
Sk dňa 30.03.2005) od 31.03.2005 do 26.04.2005 = 148,50 Sk, tzn. 4,93 Eur, z dlžnej sumy 5.000 Sk
od 27.04.2005 do 15.05.2007 = 95 Sk, tzn. 3,15 Eur. Spolu tak žalobkyni priznal vo výroku I. rozsudku
zmluvnú pokutu 10,15 Eur. O trovách konania rozhodol podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov

konania v spore. V konaní mal žalobca len čiastočný úspech, v prevažnej miere bol úspešný žalovaný,
a to v rozsahu 97,98 %. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov štátu, rozhodol, že štát má právo na náhradu
trov konania vo voči stranám sporu vo výroku IV. a V. rozsudku, podľa pomeru ich úspechu, nakoľko
znalcovi bolo v priebehu konania priznané znalečné za jednotlivé úkony znaleckej činnosti, ktoré mu
bolo vyplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd prvej inštancie aplikoval zásadu uvedenú v

článku 4 ods. 2 CSP.

3. Proti výrokom II. až V. rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP. Uviedla, že uplatnený odvolací dôvod podľa písm. e) spočíva
v tom, že súd prvej inštancie nezákonne zamietol jej návrh na vykonanie dôkazu vypočutím svedkyne

M. L., za účelom potvrdenia a opísania priebehu stretnutia svedka K. C. so žalovaným, na ktorom
mal svedok opakovane doručiť žalovanému všetky faktúry vystavené právnym predchodcom žalobkyne
za obdobie rokov 2002 až 2005. Má za to, že doručenie predmetných faktúr žalovanému je pritom
ťažiskovou skutkovou okolnosťou, ktorá predikatívnym spôsobom determinuje preukázanie splneniaobligatórnej povinnosti žalobkyne, na ktorú sa zaviazala podľa uzatvorenej zmluvy č. 15/2002 zo
dňa 1.9.2002 v čl. 5 bod 5.4. Ide teda o rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorá má zásadný vplyv
na kreovanie relevantného skutkového základu a na jeho základe vyvodených právnych záverov

o dôvodnosti ňou uplatneného nároku. Je toho názoru, že procesným postupom súdu prvej inštancie,
keď odmietol vykonať označený dôkaz bez relevantného právneho dôvodu a ktorý bol potenciálne
spôsobilý priniesť relevantné zistenia a tým ovplyvniť aj právne závery, ktoré by rezultovali z týchto
skutkových zistení, podstatným spôsobom sťažil jej dôkaznú pozíciu, čo mohlo nespravodlivo rezultovať
do záveru o neunesení dôkazného bremena a tým sa súd prvej inštancie nedôvodne vzdialil od želanej

a možnej miery zistenia skutkového stavu veci. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa písm. f)
uviedol, že tento spočíva v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie,
je nesprávne, to znamená, musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval

iné skutočnosti, resp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Uvedený odvolací
dôvod spočíva v tom, že súd prvej inštancie produkované dôkazy procesne predpísaným spôsobom
nehodnotil z hľadiska ich dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti, teda v intenciách § 191 CSP, keď
dospel ku skutkovému zisteniu, že žalobkyňa v predmetnom sporovom konaní nepreukázala doručenie
vyúčtovaných faktúr žalovanému napriek tomu, že opakované doručenie predmetných faktúr za obdobie

rokov 2002 až 2005 celkom jednoznačne vo svojej výpovedi potvrdil svedok K. C.. Rovnako súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k skutkovému zisteniu, že nepredložila žalovanému
spolu s vyúčtovacími faktúrami ani spôsob výpočtu úhrad za poskytnuté služby. Uvedené skutkové
zistenie však nekorešponduje obsahu vykonaných listinných dôkazov vo forme vyúčtovacích faktúr,
ktorých súčasťou bola aj prílohová časť, ktorá podrobne špecifikovala (v tabuľkovej forme) štruktúru,

spôsob výpočtu a cenu jednotlivých služieb dodávaných žalovanému. Jednoducho súd prvej inštancie
pri hodnotení označených dôkazov opomenul, pri vyvodzovaní predmetných skutkových zistení,
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli označenými dôkazmi preukázané, v dôsledku čoho deklarované
skutkové zistenia sú v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov. Podľa jej názoru, výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcom v ust. § 191 až § 194 CSP.

Uplatnený odvolací dôvod podľa písm. h) spočíva v tom, že súd prvej inštancie na daný skutkový stav
síce aplikoval správnu právnu normu (§ 330 ods. 1 ObZ), avšak túto nesprávne vyložil, resp. nesprávne
aplikoval na daný skutkový stav veci. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k právnemu
záveru, že jej postup, keď hotovostné platby prijaté od žalovaného, účtovala na úhradu žalovaného
za predchádzajúce obdobia roku 2004 a až následne tieto priradzovala k záväzkom splatným v roku

2005, bol nezákonný pre rozpor s § 330 ods. 1 ObZ, nakoľko z príjmových pokladničných dokladov
vyplýva, že žalovaný týmito platbami určil, že plnil nielen na nájom, ale aj na služby, a teda žalovaný
určil, ktoré záväzky plní. Konštatovala, že pre určenie záväzku, na ktorý sa poskytnuté plnenie započíta,
je rozhodujúca vôľa dlžníka, ktorú dlžník prejavuje svojim jednostranným vyhlásením pri poskytnutí
plnenia. Uviedla, že z obsahu žiadneho, vo veci produkovaného dôkazu, nemožno spoľahlivo skutkovo

ustáliť, aby žalovaný takýto prejav vôle vo forme jednostranného vyhlásenia pri poskytnutí predmetných
plnení učinil, nakoľko predmetné príjmové pokladničné doklady, ktoré vystavila, takýmto prejavom vôle
dlžníka – žalovaného nie sú v intenciách § 330 ods. 1 ObZ. Jednoducho musí ísť o jednostranné
vyhlásenie – prejav vôle dlžníka, nie veriteľa. Je toho názoru, že deklarovaný účel platby podľa
vystavených príjmových pokladničných dokladov, teda že účelom poskytnutých platieb je úhrada nájmu

a služieb spojených s nájmom, nemôže interpretovať a prakticky uplatňovať tak, že tento deklarovaný
účel vylučuje možnosť priradiť poskytnuté platby na úhradu záväzkov žalovaného skôr splatných, ako
boli prijaté jednotlivé platby, nakoľko úhrady za služby je jedným z účelov deklarovaných príjmových
pokladničných dokladoch, na ktoré sa má priradiť poskytnuté plnenie. Nejde teda o iný druh plnenia.
Uvedené však neznamená, že pokiaľ dlžník v predchádzajúcom období (roku 2004) neuhradil veriteľovi

záväzok výlučne titulom zaostalého nájomného, že veriteľ nemôže priradiť toto plnenie výlučne na tento
záväzok. Opačný výklad by bol v rozpore s účelom poskytnutých plnení deklarovaných vo vystavených
príjmových pokladničných dokladoch. Ak priraďovala jednotlivé platby poskytnuté žalovaným na jeho
záväzky skôr splatné titulom nájomného, postupovala v súlade s prejavom vôle – účelom poskytnutých
plnení dlžníkom a preto postupovala v súlade s § 330 ods. 1 ObZ. Nesprávnosť interpretácie a aplikácie

ustanovení § 330 ods. 1 ObZ na daný skutkový stav súdom prvej inštancie vo vzťahu k poskytnutým
platbám na istinu, rezultovala aj do nesprávnych právnych záverov, pokiaľ ide o príslušenstvo k tejto
istine vo forme zmluvnej pokuty, a teda nedôvodnosti nároku uplatňovaného žalobkyňou v tejto častipodanej žaloby. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že
vyhovie žalobe v celom rozsahu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázal na § 11 a § 12 zák. č. 431/2002 Z.z.
o účtovníctve, ako aj na § 8 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého účtovná jednotka je povinná viesť
účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných
záznamov. Uviedol, že pôvodný žalobca AFIN, s.r.o., ktorého spoločníkmi boli manželia C. a žalobkyňa,
ktorá bola súčasne jediná konateľka tejto obchodnej spoločnosti do 17.8.2016, bol povinný viesť

účtovníctvo správne, úplne a preukázateľne. Keďže žalobkyňa bola konateľkou spoločnosti AFIN,
s.r.o., nič jej nebránilo v tom, aby v tomto súdnom konaní predložila účtovné knihy na preukázanie
svojich tvrdení, že vyúčtovanie bolo riadne vyhotovené podľa čl. 5 bod 5.4. Zmluvy o podnájme
nebytových priestorov č. 15/2002 zo dňa 1.9.2002. S poukazom na zákonnú a sudcovskú koncentráciu
konania žalobkyňa mohla navrhnúť dokazovanie týmto smerom, aby bolo nepochybne preukázané, že
vyúčtovanie bolo aj v skutočnosti vypracované. Výpoveď svedka K. C. považuje za tendenčnú, keďže

v rozhodnom období bol druhým spoločníkom pôvodného veriteľa, teda tento svedok mal nepochybný
záujem na výsledku súdneho konania. Nehovoriac, že jeho výpoveď ohľadom vypracovania vyúčtovania
služieb bola v priamom rozpore s tým, čo tvrdila žalobkyňa, že toto vyúčtovanie vypracovala ona. Aj
z tohto pohľadu považuje vyhodnotenie dokazovania a z neho plynúce závery súdneho rozhodnutia za
vecne aj právne správne. Nevykonanie dokazovania výsluchom svedkyne M. L. považuje za správne

rozhodnutie a vyhodnotenie zo strany konajúceho súdu. Základný rozpor vo výpovedi žalobkyne
a svedka K. C. zakladá oprávnený dôvod na posúdenie týchto rozporných výpovedí za skutočnosť, ktorý
spochybňuje dôveryhodnosť týchto osôb. Žalobkyňa výsluchom svedkyne chcela preukázať doručenie
vyúčtovania za služby spojené s podnájmom, pričom neuniesla dôkazné bremeno, že toto vyúčtovanie
bolo vôbec vyhotovené. Je pre neho nepochopiteľné, že tretia osoba má preukázať skutočnosť, že

žalobkyňa prostredníctvom tejto osoby preukáže doručenie vyúčtovania za služby. On počas celého
súdneho konania tvrdil, že vyúčtovanie služby spojené s nájmom mu nikdy nebolo doručené, a to za
žiadne účtovné obdobie. Vo svojich vyjadreniach v tomto smere bol stále konzistentný, naproti tomu
žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala vypracovanie vyúčtovania, a to aj napriek
povinnosti vyplývajúcej zo zákona o účtovníctve, ale doručenie vyúčtovania chcela preukázať vypočutím

svedkyne L., ktorú jej manžel ako spolumajiteľ pôvodného veriteľa náhodou stretol na ulici. Svedkyňa
mala vypovedať, že videla, ako K. C. mal žalovanému odovzdať vyúčtovacie faktúry. Svedkyňa mala
potvrdiť, že poznala obsah listín, ktoré sa mali údajne žalovanému doručiť, pričom svedok K. C. ani
nevedel uviesť, kedy sa tak malo stať. Z tohto pohľadu považuje postup súdu prvej inštancie, že
nepripustil dokazovanie svedkyňou L. za vecne a aj právne správny. Má za to, že svedkyňa nemohla

preukázať doručenie listiny, o ktorej vyhotovení sú relevantné a správne pochybnosti, a preto tento návrh
na doplnenie dokazovania považuje za irelevantný. K odvolaciemu dôvodu podľa písm. f) uvádza, že
súd prvej inštancie mal za nepreukázané doručenie vyúčtovacích faktúr, ako aj vyúčtovanie žalovanému
a nebolo preukázané vyhotovenie takéhoto vyúčtovania. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie
súhlasí, opakovane poukazuje na skutočnosť, že svedok K. C. a žalobkyňa boli v čase podania žaloby

a počas súdneho konania manželmi, súčasne boli do dňa prevedenia obchodných podielov, do dňa
17.8.2016, spoločníkmi v spoločnosti AFIN s.r.o., teda v rozhodnom období od 24.8.2005 do 17.8.2016
mali obaja nepochybný záujem na súdnom rozhodnutí, ktorým by bolo žalobkyni priznané právo na
uplatnený nárok. Dôveryhodnosť výpovede žalobkyne a K. C. bola spochybnená primárne tým, že
obaja tvrdili opačné stanoviská, kto vyhotovil vyúčtovanie. Poukázal aj na výsluch svedka N., ktorý

uviedol, že v celej budove sa nachádzal iba jeden vodomer, podružný vodomer pri bare a sociálnom
zariadení u žalobkyne svedok nevidel. Aj v tomto smere dochádza k rozdielnym výpovediam žalobkyne
a svedka, čo len zakladá opodstatnený dôvod na pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobkyne, a teda
aj o jej samotnej dôveryhodnosti. Zdôraznil, že z účtovných kníh, ktoré predložil, vyplýva záver, že
voči pôvodnému veriteľovi neeviduje žiadne záväzky, a to za celé obdobie podnájomného vzťahu,

teda o 1.9.2002 do 16.5.2005. Žalobkyni nič nebránilo, aby súdu ešte ako konateľka pôvodného
veriteľa predložila účtovné knihy, v ktorých je podľa zákona o účtovníctve ako účtovná jednotka povinná
viesť podvojné účtovníctvo, by boli povinne zaevidované všetky vyúčtovacie faktúry, čím by mohla
čiastočne preukázať odôvodnenosť podanej žaloby. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, preto
žalobu považuje za nedôvodnú. Má za to, že samotná žalobkyňa vrátene svedka K. C. spôsobili

stav, kedy je dôvodné sa domnievať, že ich výpovede pôsobia nedôveryhodne, keďže ich vzájomné
výpovede sa rozchádzajú v zásadných skutkových tvrdeniach o vyhotovení vyúčtovania a vyúčtovacích
faktúrach, pričom aj svedok N. spochybnil ich výpovede, keď uviedol, že v prenajatých priestoroch
nevidel žiadne pridružné merače spotreby vody, zo znaleckého posudku vyplynulo, že pôvodný veriteľúčtoval žalovanému odber elektrickej energie v rozpore so zmluvou a platnými predpismi. K odvolaciemu
dôvodu podľa písm. h), že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil považuje za potrebné
poukázať na dohodu účastníkov konania ohľadom realizovania úhrad nájomného a služieb spojených

s užívaním nebytových priestorov. Zmluvou bolo účastníkmi dohodnuté, že výška nájomného za obdobie
od 1.9.2002 do 31.10.2002 bude v sume 33.000 Sk/mesiac a za obdobie od 1.11.2002 bude v sume
37.500 Sk/mesiac. V čl. 5 bod 5.3. zmluvy bola dohodnutá zálohová úhrada za služby spojené
s podnájmom v sume 11.000 Sk/mesiac. Účastníci konania sa konkludentne dohodli na uhrádzaní ceny
za podnájom a služby s tým spojené tak, že žalovaný tieto úhrady pomerne vykonával 3-4 krát mesačne.

Pokladničnými dokladmi preukázal, že za celé obdobie podnájomného vzťahu preplatil žalobkyni sumu
19.500 Sk (647,28 Eur). Preto je pre neho nepochopiteľné ako pôvodný veriteľ si vôbec mohol uplatniť
žalobouneuhradenéfaktúryzarok2005,atovrátanezmluvnejpokuty.Keďžemunevznikoldlh,nemohlo
dôjsť ani k postúpeniu pohľadávky, keďže táto v čase postúpenia neexistovala. Zdôraznil, že k riadnemu
a konečnému vyúčtovaniu nedošlo, toto vyúčtovanie nemohol namietať, a to ani do dňa vyhlásenia
rozsudku a súčasne je nutné konštatovať, že žaloba bola podaná nedôvodne. Preto posúdenie, že zo

strany súdu došlo k nesprávnej aplikácii ust. § 330 ods. 1 ObZ a teda, že súd nesprávne právne posúdil
prejednávanú vec považuje za irelevantnú. S ohľadom na vzniknutý preplatok má za to, že nemohlo
dôjsť ani k vyúčtovaniu zmluvnej pokuty. Zároveň namietol neurčitú úpravu zmluvnej pokuty v bode 8.1.
zmluvy, preto v tejto časti považuje zmluvu za neplatnú podľa § 37 ods. 1 OZ. Dodal, že aj keď nesúhlasil
s výrokom I. rozsudku z dôvodu nepatrného úspechu žalobkyne, odvolanie voči nemu nepodal. Navrhol,

aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta, žalobkyňu zaviaže
k náhrade trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 %, k náhrade trov odvolacieho konania
vrozsahu100%azaviažejunahradiťtrovyštátuvrozsahu100%.Vprípade,žeodvolacísúdnedospeje
k záveru, že žaloba je nedôvodná, navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie v napadnutých
výrokoch II. až V. potvrdil. Zároveň navrhol, zaviazať žalobkyňu nahradiť mu trovy odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, k jeho procesnému stanovisku vo
vzťahu k nevykonaniu navrhnutého dôkazu vypočutím svedkyne pani L. uviedla, že súhlasí s
jeho prezentovaným názorom, že bola povinná viesť riadne účtovníctvo, avšak dodala, že aj prípadný

listinný dôkaz vo forme účtovného záznamu – zaúčtovania vyúčtovacích faktúr je len nepriamym
dôkazom a vo vzťahu ku skutkovej okolnosti, že predmetné vyúčtovacie faktúry boli ňou vyhotovené.
Avšak takýto dôkaz nie je objektívne spôsobilý preukázať skutkovú okolnosť spočívajúcu v doručení
predmetných faktúr žalovanému. Zdôraznil, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Z toho
potom rezultuje právny záver, že možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného

bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je však na vôli účastníka konania. Je
vecou autonómnej úvahy účastníka, ktorý z viacerých do úvahy prichádzajúcich dôkazných prostriedkov
na preukázanie ním tvrdenej skutkovej okolnosti navrhne konajúcemu súdu vykonať. Poukázala na
to, že žalovaný ako protistrana sporového konania, nemôže pre žalobcu predikovať, aký dôkazný

prostriedok má uplatniť, aby bol v spore úspešný. Zdôraznil, že voľná úvaha konajúceho súdu je
limitovaná požiadavkou, aby nevykonanie navrhnutého dôkazu, nepostavilo účastníka konania do jasne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore, pričom nevykonanie navrhnutého
dôkazu môže zakladať aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie, ak tento mohol
mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne

ustáliť. Poukázala na to, že návrh na vykonanie dôkazu vypočutím svedkyne L. mal preukázať skutkovú
okolnosť spočívajúcu tak vo vystavení ako aj v doručení tzv. vyúčtovacích faktúr žalovanému, pričom
ide o ťažiskovú skutkovú okolnosť, ktorá predikatívnym spôsobom determinuje preukázanie splnenia
obligačnej povinnosti žalobkyne, na ktorú sa zaviazala podľa zmluvy č. 15/2002 v čl. 5 bod 5.4. Ide
teda o rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorá má zásadný vplyv na kreovanie relevantného skutkového

základu a na jeho základe vyvodených právnych záverov o dôvodnosti uplatneného nároku. Uviedla,
že práve vypočutím svedkyne mohli byť eliminované pochybnosti o vyhotovení a doručení vyúčtovacích
faktúr žalovanému. V celom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii k odvolaciemu dôvodu podľa
písm. f) k namietanej nesprávnosti právnych záverov. Poukázala na to, že medzi účastníkmi nebolo
sporné, akú sumu žalovaný uhradil, ale to, koľko mal uhradiť. Poukázala na to, že žalovaný vychádza

z nesprávnej premisy, že jeho celkový záväzok voči nej pozostáva z dohodnutej výšky nájomného
azálohovýchplatiebzaslužbyspojenésnájmom.Opomínavšak,žepredmetomjehozáväzkuarovnako
predmetom tohto sporového konania sú aj záväzky vzniknuté titulom vyúčtovania zálohových platieb
za služby spojené s nájmom, ktorých výška prevyšuje sumu finančných prostriedkov, ktoré žalovanýuhradil. Zosumarizovala, že predmetom tohto sporového konania je pohľadávka, ktorá pozostáva z: 1/
zaostalého nájomného za obdobie od 2.1.2005 do 16.5.2005 v celkovej sume 131.854,80 Sk (táto suma
bola predmetom pôvodného platobného rozkazu), 2/ vyúčtovania zálohových platieb za služby spojené

s nájmom za rok 2004 a to v rozsahu oneskoreného zostatku z vyúčtovania faktúry č. 56/2006 (na sumu
90.895 Sk) v rozsahu 52.857,60 Sk, 3/ vyúčtovania zálohových platieb za služby spojené s nájmom za
rok 2005 a to v rozsahu neuhradeného zostatku z vyúčtovacej faktúry č. 112/2005 na sumu 102.038,20
Sk, 4/ z uplatnenej zmluvnej pokuty. Navrhla, aby odvolací súd v plnom rozsahu vyhovel jej odvolaniu.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že výsluch svedkyne pani L. nebol vykonaný
s ohľadom na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP. Poukázal na to, že zmluvný vzťah medzi stranami súdneho
konania trval 4 účtovné obdobia, a to za roky 2002 – 2005. Ani za jedno účtovné obdobie žalobkyňa mu
nedoručila faktúru za vyúčtovanie zálohových platieb a služieb. Preto je pre neho nepochopiteľné, keď
žalobkyňa si zrazu uplatňuje nárok na dorovnanie platieb a služieb spojených s podnájmom. Doručenie
vyúčtovacejfaktúryzaúčtovnéobdobieroku2005sasnažížalobkyňapreukázaťsvedkyňou,ktorústretol

na ulici jej manžel a ktorá mala preukázať, že K. C. mu doručoval vyúčtovaciu faktúru za rok 2005.
Zdôraznil, že ak by žalobkyňa viedla riadne účtovníctvo, tak by vyhotovovala vyúčtovaciu faktúru za
každé účtovné obdobie. Potom by ale musela dospieť k záveru, že mu nevznikol žiaden nedoplatok na
nájomnom alebo na službách spojených s podnájmom. Žalobkyňa ani raz nespochybnila výšku týchto
úhrad a preto ním zistený s uvedený stav považuje za správny a nespochybniteľný. Taktiež zdôraznil,

že obchodná spoločnosť AFIN s.r.o. postúpila údajnú pohľadávku na žalobkyňu dňa 28.12.2015, teda
10 rokov po podaní žaloby. Pôvodný žalobca mal teda neúmerný časový priestor na to, aby relevantným
spôsobompreukázal,žezaceléobdobieexistenciepodnájomnéhovzťahubolivystavovanévyúčtovacie
faktúry v súlade so zákonom o účtovníctve za každé účtovné obdobie a že tieto vyúčtovacie faktúry mu
boli aj riadne doručované. Má za to, že žalobkyňa v prvom rade mala preukázať existenciu vyúčtovacích

faktúr za každé účtovné obdobie a následne by preukazovala doručovanie týchto faktúr. Keďže žiadna
vyúčtovacia faktúra za žiadne účtovné obdobie v čase ukončenia zmluvného vzťahu neexistovala, nie je
ani možné preukázať ich doručenie. Pre doručovanie platia určité pravidlá, tak žalobkyňa jednoduchým
spôsobom (podacím lístkom na pošte) by vedela preukázať doručenie vyúčtovacích faktúr, napr. aj tým,
ženajednomvyhotoveníbyžalovanýpotvrdilsvojimpodpisomadátumomichprevzatie.Avšakanijedna

z týchto možností nebola preukázaná. Uviedol, že so žiadnou svedkyňou M. L. sa nikdy nestretol pri
preberaníúdajnejvyúčtovacejfaktúryzaúčtovnéobdobieroku2005.Súhlasísostanoviskomžalobkyne,
že v tomto konaní nebolo sporné akú sumu uhradil, ale koľko mal žalobkyni zaplatiť. K tomu uviedol, že
aj s ohľadom na vyjadrenie pôvodného žalobcu zo dňa 15.5.2007, že stav záväzkov treba posudzovať
za celé obdobie trvania zmluvného vzťahu, počas ktorého mal žalobkyni uhradiť sumu 1.591.500 Sk,

v skutočnosti uhradil 1.611.000 Sk. Teda vznikol mu preplatok v sume 19.500 Sk. Z uvedeného dôvodu
žalobu považuje za nedôvodnú. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že trvá na vypočutí svedkyne M. L.,

pričom dôvody už uviedla v skorších vyjadreniach. Zopakovala, že je na nej, akým spôsobom
preukáže vystavenie a doručenie vyúčtovacích faktúr. Taktiež pripúšťa, že doručovanie zásielok
vrátane písomností prostredníctvom pošty je jedným z možných spôsobov ich doručovania, avšak nie
jediným, nakoľko žiaden všeobecne záväzný právny predpis a ani osobitná dohoda účastníkov konania
neustanovila doručovanie vyúčtovacích faktúr výlučne prostredníctvom pošty a pre tento prípad zároveň

neobsahujú výluku z možností ich doručovania iným spôsobom, vrátane ich osobného doručovania.
Navrhla aby odvolací súd vyhovel jej odvolaniu.

8. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

9. Rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 165,97 Eur a zmluvnú
pokutu 10,15 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku nebol odvolaním napadnutý, v tomto výroku
nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP, a preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

10. Podľa ustanovenia § 330 ods. 1 ObZ, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov
a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení
dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho
príslušenstvo.11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

14. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie

alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

15. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

16.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne je čiastočne nedôvodné pre nedostatok jej aktívnej legitimácie v spore a čiastočne

dôvodné,keďževdôsledkunesprávnehoprávnehoposúdeniavecisúdprvejinštancienevykonaldôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým
zistenia a vec aj čiastočne nesprávne právne posúdil, pričom tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom, preto rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP
čiastočne potvrdil a podľa § 389 ods.1 písm. c) čiastočne zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods.

1 CSP vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365
ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenierozhodujúcichskutočností(e),nazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovým

zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je
prípustné,pretožetakýmtopostupomčiužsťažujedôkaznúpozíciustranysporu,čomôženespravodlivo

rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej
miery zistenia skutkového stavu.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia

nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a tedanesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny

predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

21. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa podala odvolanie proti celému výroku II. rozsudku, ktorým súd

prvej inštancie zamietol jej žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. nad sumu 165,97 Eur so zmluvnou pokutou
10,15 Eur, ktorá jej bola priznaná výrokom I. Súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti čiastočne
zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore, a to o zaplatenie 1.073,98
Eur.

22. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

– žalobkyni ňou uplatňované právo (nárok), resp. jej vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane žalobkyne), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou
súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade,
že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie má za následok

zamietnutie žaloby.

23. V posudzovanom prípade pôvodný žalobca žaloval žalovaného o zaplatenie 9.518,38 Eur so
zmluvnou pokutou 7.879,47 Eur na základe neuhradenia faktúr č. 19/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77
Eur), č. 64/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77 Eur), č. 80/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77

Eur), č. 119/2005 na sumu 19.354,80 Sk (642,46 Eur) za podnájom za obdobie od 01.02.2005 do
16.05.2005, faktúry č. 56/2005 na sumu 90.895,50 Sk (3.017,18 Eur) za vyúčtovanie nákladov za služby
za rok 2004 a faktúry č. 112/2005 na sumu 102.038,20 Sk (3.387,05 Eur) za vyúčtovanie nákladov za
služby za rok 2005. Pôvodný žalobca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2015 postúpil svoju
pohľadávku, voči žalovanému z titulu nezaplatenia faktúr: č. 112/2005 v sume 3.387,05 Eur splatnej

30.06.2005, č. 19/2005 v sume 1.244,77 Eur splatnej 25.02.2005, č. 56/2005 v sume 2.186,07 Eur
splatnej 25.03.2005, č. 64/2005 v sume 1.244,77 Eur splatnej 25.03.2005 a č. 80/2005 v sume 1. 244,77
Eur splatnej 25.04.2005 na žalobkyňu.

24. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetom postúpenia nebola pohľadávka v sume

642,46 Eur (19.354 Sk) s príslušenstvom z nezaplatenej faktúry č. 119/2005. Žalobkyňa nepreukázala,
že je v tejto časti aktívne vecne legitimovaná, čo má za následok zamietnutie žaloby v tejto časti. Z
uvedenej špecifikácie ďalej vyplýva, že predmetom postúpenia je pohľadávka v sume 2.186,07 Eur
(65.857,54 Sk) s príslušenstvom titulom nezaplatenia faktúry č. 56/2005, pričom zo žaloby uplatnenej
pôvodným žalobcom vyplýva, že suma pohľadávky uplatňovanej v konaní z faktúry č. 56/2005 je

1.754,55 Eur (52.857,60 Sk). Rozdiel medzi pohľadávkou uplatnenou v tomto konaní z uvedenej faktúry
a postúpenou pohľadávkou je 431,52 Eur. Súd prvej inštancie správne uviedol, že týmto rozdielom
medzi postúpenou sumou a sumou uplatnenou v konaní vo výške 431,52 Eur sa nemohol zaoberať,
nakoľko nebol predmetom konania, teda aj v tejto časti žalobkyni chýba aktívna vecná legitimácia. Aj keď
žalobkyňa podala odvolanie proti celému výroku II. rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,

bližšie dôvody odvolania proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy 1.073,98 Eur z dôvodu absencie
aktívnej vecnej legitimácie neuviedla.

25. Z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne o zaplatenie sumy 1.073,98 Eur (642,46
Eur + 431,52 Eur), odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby do sumy 1.073,98

Eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, podľa ods. 2 cit. ustanovenia sa v celom rozsahu
stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie
dôvody.

26. Odvolací súd konštatuje, že predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenia dlžného

nájomného za mesiace 02/2005 až 04/2005 a úhrady nákladov za poskytnuté služby špecifikované
v zmluve za roky 2004 a 2005. Suma nájomného bola dohodnutá v zmluve. Úhradu nákladov za
poskytnuté služby mal žalovaný platiť zálohovo každý mesiac a raz ročne vyúčtovacími faktúrami, ktorépôvodný žalobca bol povinný vystaviť po obdržaní celoročného vyúčtovania od všetkých dodávateľov
služieb.

27. Žalobkyňa podaným odvolaním stanovila rozsah prieskumu napadnutého rozsudku. Namietala
skutkové vady - vady skutkových zistení podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f), ako aj právne vady podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP. Uviedla, že nevykonaním dôkazu vypočutím navrhnutej svedkyne M. L. jej súd prvej
inštancie neumožnil dostatočným spôsobom preukázať rozhodujúce skutočnosti, čím jej podstatným
spôsobom sťažil dôkaznú pozíciu, čo viedlo k záveru, že neuniesla dôkazné bremeno. Zároveň to malo

za následok, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Naviac súd prvej inštancie na zistený skutkový stav síce aplikoval správnu právnu normu,
ktorú však nesprávne vyložil.

28. K nevykonaniu navrhnutého dôkazu odvolací súd uvádza, že súd pochybí, ak zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je

prípustné, pretože takým postupom buď sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena alebo neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej
miery zistenia skutkového stavu.

29. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, svedecká výpoveď má podporiť alebo vyvrátiť skutkové

tvrdenia strany sporu. Žalobkyňa navrhla vypočuť svedkyňu L., aby potvrdila svoje tvrdenie, že
žalovanému doručil obe vyúčtovacie faktúry za roky 2004 a 2005 jej manžel K. C.. Naproti tomu žalovaný
tvrdí, že uvedené faktúry mu nikdy doručené neboli. Ide o tvrdenie proti tvrdeniu. V tomto prípade sa
výpoveď navrhnutej svedkyne javí ako želaná, ktorá môže prispieť k dôkladnejšiemu zisteniu skutkového
stavu. Súd prvej inštancie preto nemohol vopred hodnotiť svedeckú výpoveď ako nehospodárnu len pre

značný časový odstup, keďže nemohol vopred vedieť, na čo konkrétne si bude svedkyňa pamätať. Tu
odvolací súd poukazuje na znenie § 202 ods. 1 CSP, ktoré umožňuje aj súdu klásť svedkovi otázky
na okolnosti, ktoré sú potrebné na doplnenie výpovede. Výpoveďou svedkyne L., ale aj nevyhnutným
opätovným vypočutím K. C. súd prvej inštancie môže dospieť k dôkladnejším skutkovým zisteniam o
(ne)doručení vyúčtovacích faktúr, po vyhodnotení ktorých následne bude môcť na zistený skutkový stav

aplikovať správnu právnu normu.

30.Odvolacísúdtaktiežkonštatuje,žesúdprvejinštanciepripriraďovaníjednotlivýchplatiebžalovaného
za nájom a za služby síce použil správny právny predpis (§ 330 ods. 1 ObZ), avšak ho nesprávne
aplikoval. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný ako dlžník určil, ktoré

záväzky plní, čo malo vyplývať z príjmových pokladničných dokladov, že plnil nielen na nájom, ale aj
na služby. Odvolací súd poukazuje na to, že príjmové pokladničné doklady vystavovala žalobkyňa,
v každom uviedla účel plnenia: „úhr. časť nájmu + služieb“. Konkrétna faktúra ani obdobie v kolónke
účel platby uvedený nie je. Ku konkrétnemu účelu platieb sa žalovaný bližšie nevyjadroval ani vo
svojich výpovediach na pojednávaní. Pritom § 330 ods. 1 ObZ vyslovene podmieňuje, že dlžník pri

plnení určí, ktorý záväzok plní. Jedná sa o jednostranný prejav vôle dlžníka, čo sa však o príjmových
pokladničných dokladoch vystavených žalobkyňou povedať nedá. Predložené výdavkové pokladničné
dokladyžalovanéhoniesúpodpísanéžalobkyňou,nemajútedažiadnudôkaznúsilu.Akdlžníkvyslovene
neurčí, za ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný (§330 ods. 1 veta druhá ObZ). Ak
súd prvej inštancie vychádzal len z príjmových pokladničných dokladov, tak pri priraďovaní jednotlivých

platieb nepostupoval v súlade s § 330 ods. 1 ObZ, teda dané ustanovenie zákona nesprávne aplikoval
na zistený skutkový stav

31.Odvolacísúdpooboznámenísascelýmspisovýmmateriálomdospelkzáveru,žesúdprvejinštancie
nevykonal navrhnutý dôkaz vypočutím svedkyne, ktorý potenciálne bol spôsobilý priniesť relevantné

zistenia, čím podstatným spôsobom sťažil dôkaznú pozíciu žalobkyne, čo mohlo vyústiť k záveru, že
neuniesla dôkazné bremeno, či k záveru, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a na takto nedostatočne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu,
preto odvolací súd musel rozsudok v napadnutých výrokoch II. o zamietnutí žaloby nad sumu 1.073,98
Eur s príslušenstvom, III., IV. a V. podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a v rozsahu zrušenia podľa §

391 ods. 1 CSP vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. Po vrátení veci súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne
prejedná, vykoná na základe návrhov sporových strán procesne predpokladaným spôsobom (§ 202CSP) potrebné dokazovanie vypočutím svedkov K. C. a M. L.. Po doplnení dokazovania vykonané
dôkazy vyhodnotí v súlade s § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Najmä

opätovne posúdi splnenie si zmluvnej povinnosti žalobkyne, resp. jej právneho predchodcu, vyplývajúce
z článku 5 bodu 5.4. zmluvy za roky 2004 a 2005, či vyúčtovacie faktúry č. 56/2005 a 112/2005 pre
žalovaného vypracovala, ak áno, či boli žalovanému riadne (preukázateľne) doručené a kedy. Nanovo,
v súlade s § 330 ods. 1 ObZ, posúdi priraďovanie platieb realizovaných žalovaným v roku 2005 na jeho
záväzky za roky 2004 a 2005. Následne rozhodne aj o vzniku nároku žalobkyne na zmluvnú pokutu. V

novom rozhodnutí súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní
najavo (Čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom
posudzovaní veci bude vychádzať z názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), tak ako ho vyjadril
v bode 30 tohto uznesenia. Úlohou súdu prvej inštancie teda bude v spore opätovne rozhodnúť, svoje
rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe uviesť
právne závery, ktoré boli zo skutkového stavu vyvodené, aby boli dané jasné a zrozumiteľné odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane námietok strán sporu nadnesených v priebehu
odvolacieho konania.

33. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane
trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).