Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. jún 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722201547
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722201547.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: S. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. E. XX, XXX XX R. Z., právne zastúpená: JUDr. Iveta Pálfy Fabianová, advokátka so sídlom
Štefánikovo nám. 5, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanej: Z., so sídlom R. XXX, XXX XX R., O.,
právne zastúpená: Mgr. Stanislav Hutňan, advokát so sídlom Kominárska 141/2,4 831 04 Bratislava
- mestská časť Nové Mesto, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy s prísl., o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17Cpr/13/2023-239 zo dňa 06. decembra
2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX vo výške 18.304 eur brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Mení rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX nad sumu 18.304 eur brutto tak, že žalobu zamieta.

III. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX vo výške 34 320 EUR brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov celého konania voči žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o

výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 79 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, § 142 ods. 3 zákona č.
311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o
odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

3. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že sú splnené podmienky pre priznanie náhrady mzdy žalobkyni
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce, ako aj na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce pre prekážky v práci na
strane zamestnávateľa. Žalobkyňa v konaní preukázala, že listom zo dňa XX.XX.XXXX, doručenýmžalovanej dňa XX.XX.XXXX, žalovanej oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko výpoveď
zo dňa XX.XX.XXXX, resp. skončenie pracovného pomeru na jej základe, považovala za neplatné.
Tiež preukázala, že Okresný súd Poprad rozsudkom č.k. 19Cpr/7/2022-107 zo dňa 24.10.2022,

právoplatným dňa 13.01.2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3CoPr/2/2023-164
zo dňa 13.09.2023, určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej výpoveďou zo
dňa XX.XX.XXXX je neplatné. V konaní nebolo sporné, že žalovaná prestala žalobkyni počnúc
dňom XX.XX.XXXX prideľovať prácu. Do XX.XX.XXXX žalovaná žalobkyni v rámci výpovednej doby
prideľovala prácu (hoci na inej pozícii). Vzhľadom na žalobkyňou navrhovaný petit, kde žiada náhradu

mzdy až odo dňa XX.XX.XXXX bolo bezpredmetné sa v konaní zaoberať tým, či by žalobkyni patril
nárok na náhradu mzdy za skoršie obdobie. V prípade, že zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia
súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (čo je práve i prípad strán sporu) neprideľuje prácu
podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku na strane zamestnávateľa, kedy zamestnancovi patrí podľa
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku s tým, že túto
povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy už nemožno znížiť, prípadne jej náhradu nepriznať, lebo

to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Žalovaná žalobkyňu ani po právoplatnosti rozhodnutia
o neplatnom skončení pracovného pomeru nevyzvala na nástup do práce, ani nerealizovala žiadne
úkony smerujúce k ukončeniu pracovného pomeru. Súd prvej inštancie vzhľadom na všetky uvedené
skutočnosti poukazujúc na citovanú právnu úpravu, zároveň nejdúc nad rámec navrhovaného petitu,
vyhovel žalobe v plnom rozsahu a žalobkyni priznal nárok na náhradu mzdy v celkovej výške 34.320 eur

brutto. Táto náhrada mzdy žalobkyni patrí za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX podľa § 79 ods.
1 a 2 Zákonníka práce z dôvodu neplatnosti výpovede. Od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX patrí žalobkyni
náhrada mzdy pre prekážky na strane žalovanej podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, t.j. celkom za 30
mesiacov. Pri určení náhrady mzdy súd vychádzal z priemerného zárobku žalobkyne vo výške 1.144 eur,
ktorýmalpreukázanýnazákladeoznámeniaovýškeazloženífunkčnéhoplatuzodňaXX.XX.XXXX.Pre

určenie výšky priemerného zárobku súd aplikoval § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z., keďže žalobkyňa
vykonávala prácu na pozícii vychovávateľky. Čo sa týka návrhu žalovanej na nepriznanie náhrady mzdy
za obdobie presahujúce 12 mesiacoch v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, k tomu súd
prvej inštancie uviedol, že moderácia výšky náhrady mzdy by prichádzala do úvahy iba za obdobie
od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Súd prvej inštancie však v danom prípade po zhodnotení všetkých

okolností daného prípadu dospel k záveru, že zníženie výšky náhrady mzdy za dotknuté obdobie by
nebolo spravodlivé a prakticky by pôsobilo voči žalobkyni nedôstojne. Žalobkyňa žiadnym spôsobom
neprispela k celkovému vzniknutému stavu, nedala žalovanému ani dôvod pre podanie výpovede (teda
nešlo pre podanie výpovede z dôvodov porušenia pracovných povinností zamestnancom), pričom
žalobkyňa bola dlhoročnou zamestnankyňou žalovanej. K vzniknutému stavu neistoty prispela svojim

konanímibažalovaná(viacnásobnýmporušenímustanoveníZákonníkapráce,formulovanímzmätočnej
výpovede danej žalobkyni a jej neprerokovaním so zástupcami zamestnancov), a preto za významný
faktorodôvodňujúcipriznanieplnejnáhradymzdysúdpovažovalsprávaniesažalovanejtakvofázepred
podaním výpovede, ako aj v čase podania výpovede a tiež i následne po podaní výpovede a v priebehu
celého súdneho konania. Z dokazovania vyplynuli aj pohnútky, ktoré viedli žalovanú k podaniu výpovede

žalobkyni, ktoré boli čisto zištného charakteru, t.j. snaha ušetriť finančné prostriedky, ktorá skutočnosť
ale v konečnom dôsledku napokon ani v konaní nebola zo strany žalovanej preukázaná. Žalobkyňa
v čase podania výpovede pracovala u žalovanej takmer 30 rokov a žalovaná nepreukázala, že by na
strane žalobkyne existovali nejaké nedostatky pri výkone jej práce. Ak žalovaná žiadala zohľadňovať
tú skutočnosť, že žalobkyňa sa medzičasom zamestnala inde, za vyššiu mzdu, podľa názoru súdu

prvej inštancie s ohľadom na všetky okolnosti tohto prípadu nemožno túto skutočnosť považovať za
rozhodujúcu. Žalobkyňa prirodzene potrebovala príjem na uspokojovanie svojich životných potrieb,
pričom prácu sa jej podarilo nájsť až s odstupom času za vynaloženia možno aj zvýšeného úsilia a
zároveň nie v mieste bydliska, ako to bolo u žalovanej. Hoci žalovaná bagatelizovala vzdialenosť miesta
nového pracoviska žalobkyne, žalobkyňa popísala, že sa nejedná o totožné podmienky, za akých prácu

vykonávala a zmena miesta pracoviska má vplyv i na jej osobný a rodinný život. Čo sa týka žalovanou
namietanejpráceneschopnostižalobkynepočasobdobia,kedybyjejpatrilanáhradamzdy,žalovanátúto
skutočnosť nepreukázala a súd prvej inštancie považoval za dostatočne presvedčivú obranu žalobkyne,
že dotknuté príjmy zo strany Sociálnej poisťovne predstavujú dávku v nezamestnanosti. Súd prvej
inštancie považoval za nedôvodnú žiadosť žalovanej o umožnenie splatiť dlh v splátkach po 500 eur, a to

jednak z dôvodu, že žalovaná nepreukázala, že by na jej strane boli také majetkové pomery, ktoré by jej
skutočne neumožňovali uhradiť náhradu mzdy žalobkyni jednorazovo a tiež z dôvodu, že žalovaná mala
dostatok času pre získanie prostriedkov a zmanažovanie výdavkov obce tak, aby mohla splniť svoju
povinnosť voči žalobkyni (minimálne od právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovnéhopomeru muselo byť žalovanej zrejmé, že žalobkyni bude prináležať nárok na náhradu mzdy). Napokon
podľa názoru súdu prvej inštancie, nárok žalobkyne má prednosť pred inými výdavkami obce, nakoľko
sa jedná o výdavok pracovnoprávneho charakteru - príjem, ktorý žalobkyňa po istú dobu strádala.

Žalobkyňa pritom opätovne žiadnym spôsobom neprispela k potenciálnej nepriaznivej situácii na strane
žalovanej. Práve v dôsledku konania - nekonania žalovanej dosiahla náhrada mzdy priznanú výšku,
keďže každým mesiacom nečinnosti nárok žalobkyne na náhradu mzdy narastal.

4. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil. Mala zato, že súd prvej inštancie priznal extenzívne náhradu mzdy za 30 mesiacov,
aj napriek tomu, že žalobkyňa ani nespĺňala kvalifikačné predpoklady podľa vyhlášky č. 1/2020 Z.z..
Považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti súvisiacej s uplatnením žiadosti žalovanej
o nepriznanie nároku na náhradu mzdy v časti presahujúcej 12 mesiacov za rozhodnutie, ktoré je
arbitrárne, pretože súd prvej inštancie sa bez náležitého odôvodnenia nevysporiadal so zistenými
skutočnosťami a tvrdeniami žalovanej. Žalovaná považuje priznanie náhrady mzdy v časti prevyšujúcej

12 mesiacov aj za nesprávne právne posúdenie, keď súd prvej inštancie skutočnosť, že žalobkyňa je
zamestnaná nepovažoval za dostatočný dôvod pre nepriznanie, resp. nezníženie náhrady mzdy v časti
prevyšujúcej 12 mesiacov. Po 12 mesiacoch mal súd povinnosť na základe žiadosti zamestnávateľa
vyhodnotiť sociálny aspekt a relevantné skutočnosti, ako je výška príjmu, ktorú žalobkyňa dosiahla
v novom zamestnaní. Skutočnosť, že bola žalobkyňa zamestnaná u niekoho iného tiež predstavuje

prekážku pre posúdenie jej schopnosti vykonávať prácu aj u žalovanej. K nepovoleniu plnenia v
splátkach žalovaná uvádza, že je v nepriaznivej ekonomickej situácii, čo vyplýva aj z jej výpovede ako
aj z verejne prístupných zdrojov a registrov (oznámenie Ministerstva financií, ktoré nariadilo žalovanej
ozdravný plán). Žalovaná bola aktívna a pokúšala sa o ukončenie pracovného pomeru dohodou. Za
správny nepovažuje ani výrok o trovách konania, pretože súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť,

že žalobkyňa žiadala priznať náhradu mzdy vo vyššej výške, v dôsledku čoho nemala byť žalobkyni
priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

5. K odvolaniu žalovanej podala vyjadrenie žalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie potvrdil. Uviedla, že žalovaná žalobkyňu poškodila tým, že jej dala neplatnú výpoveď z

dôvodu, že starosta potreboval pracovné miesto pre dcéru svojho priateľa. Tým bolo poškodené dobré
meno žalobkyne a verejne rozoberala jej príjem na obecnom zastupiteľstve. Po určitom čase, keď bola
nezamestnaná, bez príjmu a s nutnosťou platiť hypotéku, si žalobkyňa našla prácu v meste J., ktoré
je od obce R. E., kde býva, vzdialené XX km, pričom musela do zamestnania dochádzať a osobné
motorové vozidlo nevlastní. V čase, keď pracovala vo R. E. mala viac času na to, aby dozerala na

svoju matku, pripravovala jej lieky a v prípade potreby sa vedela rýchlo presunúť domov. Platí hypotéku
a žalovaná ju vystavila stresu a duševným útrapám lebo nevedela, či jej úspory budú postačovať na
splátky, keď bola bezdôvodne prepustená z práce. Žalovaná nijakým spôsobom nepreukázala, že by
nebol rozsudok náležite odôvodnený, že by akýmkoľvek spôsobom narúšal právnu istotu účastníkov
konania, či znemožnil účastníkom pred súdom uplatňovať svoje práva. To, že žalovaná k podanému

odvolaniu priložila návrh mimosúdnej dohody dokazuje iba to, že žalobkyňa mala snahu dohodnúť sa.
Keďžebolorozhodnuté,žepracovnýpomerbolsňouukončenýneplatne,bolopovinnosťoužalovanejso
žalobkyňou ukončiť pracovný pomer, čo žalovaná neurobila. Skutočnosť, že obec R. E. bola v minulosti
v ozdravnom režime nespôsobila žalobkyňa, ale je to výsledok dlhodobého neodborného riadenia obce.
Štatutárny zástupca si nechal obecným zastupiteľstvom zvýšiť plat a nedbal na to, že obec bola v

ozdravnom režime.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané
odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym

právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnomprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť

náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa ods. 2, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje
12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci

12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi
vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

9. Podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné
prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne

náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako zamestnanec uzatvorila so zamestnávateľom dňa
XX.XX.XXXX pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej od XX.XX.XXXX vykonávala prácu
na pozícii R. R. s úväzkom 27 hodín týždenne. V dôsledku organizačných zmien prešli práva a

povinnosti z predmetného pracovnoprávneho vzťahu na žalovanú (viď oznámenie zo dňa XX.XX.XXXX).
Úväzok si žalobkyňa dopĺňala vyučovaním výchovných predmetov, a to výtvarnej, hudobnej a pracovnej
výchovy. Jej pracovnou náplňou bolo rozvíjanie vedomostí, zručností a návykov detí v čase mimo
vyučovania, formovanie vzdelávacej, záujmovej a rekreačnej činnosti detí v čase mimo vyučovania,
sledovanie správania sa žiakov v školskom klube detí, počas obeda zabezpečiť, aby sa žiaci v jedálni

primerane a slušne správali, zlepšovať ich návyky pri stolovaní, viesť ich k správnemu stolovaniu,
zabezpečiť dodržiavanie hygienických návykov pred začatím obeda, zabezpečiť, aby po ukončení
obeda deti za sebou poodnášali taniere a zanechali po sebe poriadok, zabezpečiť presun z jedálne
do triedy, vytvárať program tak, aby sa žiaci dostatočne zrelaxovali, aby bol pre žiakov zaujímavý a
podnetný, aby získavali nové zručnosti a návyky a zdokonaľovali sa už v získaných zručnostiach a

návykoch, zabezpečiť primerané pohybové aktivity žiakov podľa počasia a ročného obdobia. Na základe
predmetnej pracovnej zmluvy žalobkyňa pracovala 30 rokov ako vychovávateľka, pričom z nesporných
skutkových tvrdení žalobkyne vyplýva, že nikdy nemala v zamestnaní žiadne problémy a to ani s
riaditeľmi, ktorí v škole vykonávali túto funkciu, so zamestnancami školy, ani s rodičmi žiakov a ani
so žiakmi samotnými. Z vysvedčenia o maturitnej skúške zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalobkyňa

je absolventkou J. v H., odbor R.. Žalobkyňa ukončila niekoľko vzdelávaní podľa § 39 a § 40 zák. č.
317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, čím získavala kredity,
ktoré sa odzrkadľovali v jej plate a tiež vykonala aj 1. atestáciu podľa § 50 zákona 317/2009 Z.z. o
pedagogických zamestnancoch.

11. Dňa XX.XX.XXXX žalobkyňa obdŕžala listinu označenú ako „Skončenie pracovného pomeru podľa §
63 ods.1 písm. b)“, v ktorej sa uvádzalo, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa XX.XX.XXXX
sa zamestnávateľ s poukazom na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce rozhodol so žalobkyňou ukončiť
pracovný pomer, a to uplynutím výpovednej doby s poukazom na § 63 ods. 1 písm. d), ktorá v zmysle
uvedenej listiny bola tri mesiace a začala plynúť prvým dňom v mesiaci nasledujúcom po doručení.

Listom zo dňa XX.XX.XXXX, doručeným žalovanej dňa XX.XX.XXXX žalobkyňa oznámila žalovanej,
že keďže výpoveď zo dňa XX.XX.XXXX považuje za neplatnú, v rozpore s právnymi predpismi, tak
považuje aj skončenie pracovného pomeru na jej základe za neplatné. Žalobkyňa trvala na tom, aby bola
žalovanou aj naďalej zamestnávaná na pracovnej pozícii vychovávateľky v zmysle platnej pracovnej
zmluvy. Žalobkyňa u žalovanej pracovala do uplynutia výpovednej lehoty do XX.XX.XXXX. Na základe

žaloby žalobkyne zo dňa XX.XX.XXXX Okresný súd Poprad rozsudkom č.k. 19Cpr/7/2022-107 zo
dňa 24.10.2022, právoplatným dňa 13.01.2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
3CoPr/2/2023-164 zo dňa 13.09.2023, určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou
zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné. Zároveň odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o náhrade mzdy ao trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Predmetom
konania teda zostal nárok na náhradu mzdy od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.

12. Vzhľadom na skutočnosť, že skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX bolo určené
za neplatné (v zmysle rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 19Cpr/7/2022-107 zo dňa 24.10.2022,
právoplatným dňa 13.01.2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3CoPr/2/2023-164
zo dňa 13.09.2023), žalovaná ako zamestnávateľ mala povinnosť žalobkyni umožniť vykonávať svoju
prácu aj po skončení výpovednej doby, t.j. od XX.XX.XXXX. Žalovaná tak však neurobila a preto

žalobkyni v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce patrí nárok na náhradu mzdy.

13. Náhrada mzdy, ktorá žalobkyni ako zamestnancovi patrí podľa ustanovenia § 79 ods. 1
Zákonníka práce, je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe prestal prideľovať žalobkyni ako
zamestnancoviprácupodľapracovnejzmluvy,inapriektomu,žetátotrvalanatom,abyjuzamestnávateľ

ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany
zamestnávateľaprideľovaťzamestnancovitrvajúcemunatom,abyhozamestnávateľďalejzamestnával,
prácu podľa pracovnej zmluvy.

14. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12

mesiacov, môže súd v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Žiadosť zamestnávateľa o
zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy predstavuje z procesného hľadiska obranu proti žalobe,
ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka

práce. Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok
na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie
alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného

pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba
vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného
v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo
zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také

skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň
mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (pozri rozhodnutie Ústavného súdu
SR I. ÚS 331/2019 zo dňa 19. 11. 2019).

15. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce

môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné odvodiť, že zamestnanec
sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa
za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Pri
rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu

mzdy za dobu presahujúcu dvanásť mesiacov, súd prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa
do práce nezapojil. Významné pri tom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do
práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z
hľadiskadanéhoúčelupovažovaťzarovnocennémiestudohodnutémuprevýkonpráce,čizamestnanec

vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej
zmluve, alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná, alebo prácu, ktorej výkon je pre
zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, a akú mzdu za vykonanú prácu
dosiahol alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť (pozri tiež R 15/1978).

16. Niet žiadnych pochýb a z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná v priebehu konania žiadala,
aby žalobkyni nebola priznaná náhrada mzdy za obdobie, keď sa žalobkyňa zamestnala ako R. u
zamestnávateľa J.. Prácu síce nevykonáva priamo v mieste svojho bydliska (R. E.), ako tomu bolo
v prípade predchádzajúceho zamestnania u žalovanej, ale v meste J., ktoré je od miesta bydliskažalobkynevzdialenéccaXXkm.Zlistinnýchdôkazovpredloženýchžalobkyňou-výpisyzosobnéhoúčtu
a výplatné pásky, ktoré ako dôkazy preskúmal aj súd prvej inštancie (bod 21 odôvodnenia napadnutého
rozsudku) vyplýva, že u nového zamestnávateľa žalobkyňa v období od septembra XXXX (kedy sa u

nového zamestnávateľa zamestnala), do decembra XXXX dosiahla v priemere čistý mesačný príjem
1.195 eur a za obdobie január až september 2024 čistý mesačný príjem priemerne predstavoval 1.112
eur (č.l. 209 súdneho spisu). U zamestnávateľa - žalovaného jej príjem brutto predstavoval 1.144 eur
mesačne.

17. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa sa po neplatnom skončení pracovného pomeru (ešte
pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 19Cpr/7/2022-107 zo dňa
24.10.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3CoPr/2/2023-164 zo dňa 13.09.2023)
zamestnala u iného zamestnávateľa, za podmienok v zásade rovnocenných, resp. ešte výhodnejších
než to bolo v prípade výkonu práce u žalovanej. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd zato, že je
namieste vyhovieť žiadosti žalovanej a pristúpiť ku kráteniu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy podľa

ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, a to za obdobie, od kedy sa žalobkyňa zamestnala u
iného zamestnávateľa, t.j. od XX.XX.XXXX do právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru.

18. Vzhľadom na vyššie uvedená žalobkyni patrí nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods.

1 a 2 Zákonníka práce za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, v celkovej výške 18.304 eur (16
mesiacov x 1.144 eur, v zmysle „Oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa XX.XX.XXXX“).
Odvolací súd za rozhodol nepristúpiť ku skráteniu náhrady mzdy už hneď po 12 mesiacov, ale až od
XX.XX.XXXX, nakoľko až vtedy došlo k vzniku pracovného pomeru žalobkyne u iného zamestnávateľa,
za podmienok v zásade rovnocenných pokiaľ ide o výkon funkcie, resp. aj výhodnejších (platovo) než

aké žalobkyňa mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovanou.

19. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o určenie, že skončenie
pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX bolo neplatné (rozsudok Okresného
súdu Poprad č.k. 19Cpr/7/2022-107 zo dňa 24.10.2022, právoplatný dňa 13.01.2024 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3CoPr/2/2023-164 zo dňa 13.09.2023) žalobkyňa nenastúpila
k výkonu práce u žalovanej ako pôvodného zamestnávateľa. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby sa
žalobkyňa domáhala prideľovania práce, resp. žeby vyzývala zamestnávateľa (žalovanú) na pridelenie
práce po právoplatnosti rozsudku o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale ale ešte pred
jeho právoplatnosťou (oznámenie zo dňa XX.XX.XXXX č.l. 177 súdneho spisu). Žalobkyňa už nemala

záujem o zamestnávanie u žalovanej (viď. výpoveď právneho zástupcu žalobkyne na č.l. 201 druhá
strana súdneho spisu) nakoľko od septembra XXXX sa zamestnala u iného zamestnávateľa. Z obsahu
spisu taktiež vyplýva snaha strán sporu o mimosúdne riešenie daného sporu, čo do výšky náhrady
mzdy. Z uvedeného dôvodu bolo aj prerušené konanie nakoľko žalobkyňa potrebovala časový priestor
aspoň 30 dní na ukončenie mimosúdnych rokovaní (č.l. 187 súdneho spisu). Od právoplatnosti rozsudku

určujúceho neplatnosť skončenia pracovného pomeru do rozhodovania súdu prvej inštancie teda ubehlo
takmer 11 mesiacov, počas ktorých ani jedna zo strán sporu neprejavila, resp. nepreukázala záujem
pokračovať v predmetnom pracovnoprávnom vzťahu. Ku strate na zárobku následkom nesplnenia
povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy nedošlo, nakoľko
k tomu by mohlo na strane žalobkyne dôjsť len vtedy, ak je sám zamestnanec pripravený, ochotný

a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, teda že nemohol prácu podľa pracovnej zmluvy
vykonávať len v dôsledku postupu zamestnávateľa, čo nie je prípad v prejednávanej veci. Vzhľadom na
uvedené preto podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyni nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od XX.XX.XXXX nepatrí.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za
obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, t.j. za 16 mesiacov po 1.144 eur mesačne a postupom podľa
ustanovenia § 388 C.s.p. rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. v časti priznanej náhrady mzdy zmenil tak,
že žalobu o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX zamietol.

21. K odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa nepovolenia plnenia v splátkach sa odvolací súd
stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie v tom smere, že žalovaná nepreukázala, žeby boli na
jej strane také pomery, ktoré by neumožnili uhradiť uloženú sumu naraz, v určenej lehote.22. Keďže odvolací súd čiastočne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, o trovách konania rozhodol
postupom podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.

23. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

Podľa ods. 2, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

24. Podľa ustanovenia § 396 ods. 2 C.s.p., ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

25. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne

skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 C.s.p.). Na prvom
mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí
pravidlo obsiahnuté v ustanovení § 255 ods. 2 C.s.p. (pomer úspechu). Nepatrný neúspech Civilný
sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v
časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška

plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.

26. Žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáhala dvoch samostatných nárokov, cit.: „Skončenie
pracovného pomeru zamestnanca výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola daná podľa § 63 ods. 1
písm. b), d) Zákonníka práce zamestnávateľom je neplatná (1. nárok). Žalovaný je povinný poskytnúť
žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku vo výške 1.144 Eur brutto a to odo
dňa XX.XX.XXXX až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci (2. nárok).“ Žalobkyňa bola

v konaní plne úspešná, čo sa týka určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Možno taktiež
konštatovať, že bola plne úspešná, čo do priznania náhrady mzdy, nakoľko výška priznanej náhrady
mzdy závisela od úvahy súdu. Preto odvolací súd dospel v zmysle ustanovenia § 396 ods. 2 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. k záveru, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).