Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122479918
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6122479918.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu

Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/XX, D. E. F., zastúpený Advokátskou kanceláriou Mgr. Martin Berec, advokát s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Landererova 7866/12, IČO: 55 134 114, proti žalovanej: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. G. XX/XX-XX, D. E. F., zastúpená JUDr. Zuzanou Lukačovičovou, advokátkou so sídlom v Dubnici
nad Váhom, Bratislavská 354/32, o zaplatenie 33.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. októbra 2023, č. k. 20C/6/2023-166 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že
žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
trov konania súd rozhodne samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou
žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 33.000 eur s úrokom vo výške 3,5 % ročne zo sumy
33.000 eur od 15.05.2009 do 30.12.2019, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 33.000
eur od 31.12.2019 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o pôžičke, na

základe ktorej jej poskytol 33.000 eur za účelom kúpy bytu a zariadenia; preukazuje to uznanie dlhu
zo strany žalovanej, ňou podpísané dňa 14.05.2009, v ktorom uznala svoj dlh voči žalobcovi vo výške
33.000 eur s úrokom vo výške 3,5 % ročne zo sumy 33.000 eur od 15.05.2009 do zaplatenia s tým, že
dlžnú čiastku mala uhradiť najneskôr do 30.12.2019. Žalovaná peniaze nevrátila ani po telefonických
výzvach žalobcu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 558, § 657, § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z ust. § 657 Občianskeho zákonníka a ustálenej judikatúry súdov
vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma. Podstatnou náležitosťou

obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky;
z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Keďže táto zmluva
je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzatvoreniu zákon vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi. Z vykonaného dokazovania nemal súd preukázané, že medzi žalobcom
ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom vznikol občianskoprávny vzťah zo zmluvy o pôžičke podľa §
657 OZ. Žalobcu zaťažovalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že strany uzavreli zmluvu
o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej peňažnú pôžičku. Žalobca neuniesol bremeno

tvrdenia, keďže uviedol len to, že peniaze do celkovej výšky 33.000 eur poskytol žalovanej v rokoch 2008
a 2009 na základe ústnej zmluvy o pôžičke, no neuviedol dátum, resp. dátumy, kedy strany uzavreli ním
tvrdenú ústnu zmluvu o pôžičke, kde došlo k uzatvoreniu zmluvy, akým spôsobom žalovaná prejavila
vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke a vrátiť žalobcovi požičané peniaze. Žalobca neuviedol a nepreukázalani dátumy, kedy malo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí žalovanej. Súd uviedol, že žalobca tvrdenú
pôžičku preukazoval uznaním dlhu žalovanou zo dňa 14.05.2009. Žalovaná však od začiatku konania
spochybňovala,žeuvedenéuznaniedlhupodpísala.Podpisnauvedenejlistinežalovanáspochybňovala

aj v trestnom konaní, vedenom na OR PZ v Trenčíne pod ČVS: ORP-242/2-VYS-TN-2022. V uvedenom
konaní bolo voči žalobcovi na základe uznesenia zo dňa 27.06.2023 vznesené obvinenie pre zločin
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom základe,
že žalobca v presne nezistenom čase v roku 2021 predložil Okresnému súdu Banská bystrica návrh na
vydanie platobného rozkazu proti žalovanej, ku ktorému doložil fiktívne uznanie dlhu zo dňa 14.05.2009,

ktorým sa mala žalovaná zaviazať k splateniu pôžičky vo výške 33.000 eur, určenej na kúpu bytu a jeho
zariadenia do dňa 30.12.2019 v prospech žalobcu, ktorý mal v úmysle zadovážiť sebe značný prospech
na úkor poškodenej žalovanej vo výške 33.000 eur; v skutočnosti však žalovaná uvedené uznanie
dlhu nepodpísala a pôžičku s obvineným neuzatvorila. Sťažnosť žalobcu voči uvedenému uzneseniu
prokuratúra zamietla ako nedôvodnú. Súd uviedol, že k vzneseniu obvinenia pristúpil vyšetrovateľ aj po
vypracovaní znaleckého posudku č. 4/2023 zo dňa 18.05.2023 znalkyňou G. H. I.. V znaleckom posudku

znalkyňa dospela k záveru, že listina - uznanie dlhu zo dňa 14.05.2009, nie je pravá, podpis žalovanej
v pravom spodnom okraji listiny bol sfalšovaný tak, že bol na listinu prenesený (pravdepodobne z inej
listiny) niektorou z metód technického falšovania. Žalobca namietal znalecký posudok, no neuviedol
v čom je podľa neho posudok, resp. postup znalkyne nesprávny; uvádzal iba to, že podľa neho žalovaná
nepoužila bežný štandard svojho podpisu so zlým úmyslom. Súd s poukazom na to, že posudok

vypracovala osoba odborne spôsobilá pre overenie pravosti dokumentov, zapísaná v zozname znalcov
MS SR v odbore kriminalistika, odvetvie kriminalistické skúmanie dokumentov, považoval znalecký
posudok za komplexný a presvedčivý a vychádzal z neho. Podľa uvedeného posudku, v prípade
podpisu vpravo dole na spornej listine, ktorý mal predstavovať podpis žalovanej, sa nejedná o podpis,
ktorý by vyhotovila osoba vlastnoručne perom, ale ide o reprodukciu podpisu, vyhotovenú pomocou

atramentového reprodukčného zariadenia. Aj preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že žalovaná údajne mala
pri podpisovaní úmyselne nepoužiť bežný štandard svojho podpisu. Z tohto dôvodu súd považoval
za nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania nariadiť v zmysle návrhu žalobcu
znalecké dokazovanie na overenie, či listinu vlastnoručne podpísala žalovaná. Uznanie dlhu, z dôvodu
nepodpísania žalovanou, je potom absolútne neplatné a nevyvolalo právom predpokladané právne

účinky. Súd uviedol, že k nevierohodnosti tvrdení žalobcu o tom, že uznanie dlhu naozaj podpísala
žalovaná prispieva aj to, že žalobca v priebehu konania menil s tým spojené skutkové tvrdenia. Naviac,
skutočnosti, že žalovaná uznanie dlhu zo dňa 14.05.2009 nepodpísala nasvedčuje aj konanie žalobcu,
ktorý s výzvou zo dňa 20.12.2019 zaslal žalovanej na podpis ďalší návrh na uznanie dlhu titulom
predmetnej pôžičky s lehotou na plnenie do 30.10.2019. Ak by totiž žalovaná vlastnoručne podpísala

uznanie dlhu dňa 14.05.2009 s lehotou na planenie do 30.12.2019, žalobca by nemal racionálny dôvod
na zaslanie nového návrhu na uznanie totožného dlhu žalovanej. Ďalej súd uviedol, že žalobca tvrdil, že
peniaze odovzdal žalovanej v rokoch 2008 a 2009, a to buď osobne do ruky, ale aj prevodom na účet,
avšak nenavrhol vykonať dôkaz a ani sám nepredložil dôkaz, napr. výpis z účtu, ktorým by preukázal
svoje tvrdenie o prevode požičaných peňazí na účet žalovanej v uvedených rokoch. Žalobca taktiež

nepreukázal svoje tvrdenie, že požičané peniaze odovzdal v uvedenom období žalovanej v hotovosti.
Uzatvorenie zmluvy o pôžičke a odovzdanie peňazí v sume 33.000 eur žalovanej neboli preukázané
ani emailovou komunikáciou medzi žalobcom a žalovanou. Žalobca v žiadnom z emailov, adresovaných
žalovanej ohľadom požadovaného vrátenia peňazí neuvádza, kedy mal žalobca peniaze, ktoré žiada
vrátiť, poskytnúť žalovanej ako pôžičku a v akej výške ich mal poskytnúť. Nie je potom preukázané, že

tieto výzvy sa skutočne týkajú vrátenia peňazí z pôžičky v sume 33.000 eur, ktorú podľa tvrdenia žalobcu,
poskytol žalovanej v rokoch 2008 a 2009. Súd poukázal na to, že nemožno nechať bez povšimnutia
fakt, že z tvrdení žalobcu, z predložených výpisov z jeho účtu a z príkazov na úhradu za obdobie rokov
2010 až 2012 vyplýva, že žalobca zo svojho účtu prevádzal na účet žalovanej opakovane peňažné
prostriedky v rôznych sumách v rokoch 2010 až 2012 (podľa tvrdenia žalobcu jej mal celkovo požičať

cca 60.000 eur). Nie je teda vylúčené, či sa tieto výzvy žalobcu na vrátenie peňazí netýkali peňažných
prostriedkov poskytnutých zo strany žalobcu žalovanej na jej účet v neskoršom období, v rokoch 2010
- 2012. Ďalej súd uviedol, že žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol ani predložením zmluvy
o postúpení pohľadávky, z obsahu ktorej vyplýva, že bola uzavretá dňa 05.04.2013 medzi žalovanou
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom. Predmetom zmluvy bolo postúpenie pohľadávky - práva

postupcu domáhať sa vkladu vlastníckeho práva k 1-izbovému bytu č. XX na X. posch., vchod C
v bytovom dome súp. č. XXXX na J. K. L. M. F. N., na pozemku parc. č. 4851/2, 4851/3, 4851/4,
zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. N. a nároku na náhradu škody; podpisy na zmluve sú úradne overené.
V čl. II. bod 2 zmluvy sa uvádza, že pohľadávka sa postupuje z dôvodu, že postupník finančne pomoholpostupcovi. Podľa názoru súdu neobstojí tvrdenie žalobcu, že žalovaná nemala dôvod uzatvárať takúto
zmluvu, ak by mu v tom čase nedlhovala peniaze titulom zmluvy o pôžičke s tým, že hodnota 1-
izb. bytu podľa neho zodpovedá sume pôžičky 33.000 eur. Súd uviedol, že finančná pomoc medzi

občanmi nemusí nevyhnutne spočívať len v pôžičke peňazí, ale môže predstavovať aj darovanie peňazí,
s ktorým môže byť spojená vôľa obdarovaného odvďačiť sa nejako darcovi. V návrhu zmluvy o postúpení
pohľadávky, vypracovanom advokátskou kanceláriou právneho zástupcu žalobcu, sú uvedené rovnaké
zmluvné strany a totožný predmet postúpenia, pričom v čl. I. ods. 6 je vo vete „Postupník daroval
postupcovi peňažnú sumu 30.000 eur“ perom preškrtnuté slovo „daroval“ a nahradené rukou písaným

textom „zapožičal sumu 33.000 eur na kúpu jednoizbového bytu v Dubnici nad Váhom“. Uvedený
návrh zmluvy podpísal iba žalobca. Ani z týchto listinných dôkazov podľa súdu nie je potvrdené, žeby
žalovaná uzavrela so žalobcom zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej žalobca v rokoch 2008 a 2009
reálne vyplatil peňažné prostriedky v sume 33.000 eur. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Súd uviedol, že nevykonal dokazovanie výsluchom svedka A. F., keď tento
svedok už bol vypočutý v trestnom konaní a z jeho výpovede jasne vyplýva, že svedok nebol prítomný pri

podpisovaní uznania dlhu žalovanou. Taktiež súd pre nadbytočnosť nepredvolával na výsluch svedka O.
N., keďže žalobca netvrdil, že svedok bol prítomný pri dojednávaní zmluvy o pôžičke zmluvy a zároveň
žalobca uviedol, že svedok nebol prítomný pri odovzdávaní pôžičky do vlastných rúk žalovanej. Taktiež
výsluch svedkyne G. B., ktorej pobyt sa pre neoznámenie dátumu narodenia žalobcom nepodarilo
prešetriť cestou registra obyvateľov, ktorá nebola pri uzatváraní zmluvy o pôžičke a odovzdávaní peňazí,

podľa súdu nemal právny význam pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu. Súd poukázal na to, že
relevancia výsluchu uvedených svedkov definitívne odpadla po doručení znaleckého posudku G. I.
z trestného konania, podľa ktorého sa jedná o reprodukciu podpisu žalovanej na uznaní dlhu zo dňa
14.05.2009; ide teda o absolútne neplatný právny úkon. Nenastali právne účinky, ktoré zákon spája
s uznaním dlhu , teda nezačala plynúť podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ nová 10 premlčacia doba na

uplatnenie práva. Žalovaná namietla premlčanie práva žalobcu. Premlčacia doba na vrátenie pôžičky
je podľa § 101 OZ 3 ročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Súd mal
za to, že strany si nedohodli konkrétny čas plnenia - vrátenia pôžičky si nedohodli. Súd vychádzal
z rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/25/2003 zo dňa 24.06.2003, podľa ktorého, ak čas splnenia dlhu nebol
účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník

povinný podľa § 563 OZ dlh splniť prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Vzhľadom na
tvrdenie žalobcu, že peniaze žalovanej požičal v roku 2009, trojročná premlčacia doba uplynula v roku
2012, no žalobca uplatnil svoje právo žalobou až 18.11.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej
doby. Premlčané právo vzhľadom na vznesenú námietku žalovanou by teda súd nemohol priznať ani
v prípade, ak by sa žalobcovi podarilo, či už výsluchom svedkov alebo inými dôkazmi v konaní preukázať

vznik záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke v roku 2009. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd
odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola v konaní proti žalobcovi plne úspešná, priznal
nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. Súd nezistil žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by nemala byť celkom alebo sčasti žalovanej táto náhrada v zmysle § 257
CSP priznaná. Žalobca síce tvrdil, že trpí vážnym ochorením, no netvrdil, žeby bol práceneschopný,

nemal zdroj príjmu, iný majetok, a žeby po úhrade trov konania žalovanej bolo ohrozené uspokojenie
jeho základných životných potrieb, pričom nepredložil žiadne doklady o svojich pomeroch.

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteprostredníctvomprávnehozástupcuodvolaniežalobca.
Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie

podľa § 388 CSP zmeniť a žalobe vyhovieť alebo rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Namietal, že vzhľadom na ústne uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ktoré žalovaná uznala
listinou o uznaní dlhu zo dňa 14.05.2009, nie je možné, hospodárne a účelné, aby súd vyžadoval
konkrétny dátum a prejavenú vôľu žalovanej k uzavretiu ústnej pôžičky. On riadne preukázal uznanie
dlhu žalovanou prostredníctvom uznania dlhu zo dňa 14.05.2009. S poukazom na závery znaleckého

posudku G. I. má za to, že sa nedopustil žiadneho trestného konania. Práve žalovaná bola tá, ktorá po
prevzatí a spísaní listiny o uznaní dlhu mohla s touto listinou disponovať a narábať takým spôsobom,
že svoj podpis úmyselne nevytvorila tzv. vlastnoručným podpisom, ale pretlačením prostredníctvom
tlačiarne. Takýmto spôsobom žalovaná nielenže zmarila ním uplatňovaný nárok prostredníctvom súdu,
ale vopred mohla mať úmysel mu privodiť trestné stíhanie v prípade, ak by svoj nárok z poskytnutej

pôžičky uplatňoval na súde na základe uznania dlhu zo dňa 14.05.2009. Podľa jeho názoru emailová
komunikácia medzi ním a žalovanou nepreukazuje žiaden iný nárok ako vrátenie ním požičaných peňazí
žalovanej.Ondisponovaluznanímdlhuzodňa14.05.2009,žalovanápotvrdila,žejejpeniazedával,čiuž
vhotovostialebonaúčet.Pritomanibankynevediazabezpečiťvýpisyzúčtuspätneza14rokov.Uviedol,že súd nevykonal výsluch ani jedného z ním navrhnutých svedkov, ale stotožnil sa iba s tvrdeniami
žalovanej a s výsluchom svedkov, ktorých navrhla. Týmto bolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces a bolo mu odopreté právo na navrhovanie a vypočutie svedkov, ktorí by ním uplatňovaný nárok

voči žalovanej potvrdili. Taktiež nie jeho vinou neboli v konaní zabezpečené výpisy z jeho účtu a účtu
žalovanej. Nevykonaním dôkazov, ktoré on navrhoval, mu bolo zamedzené ustáť dôkazné bremeno,
pričomodmietnutievýsluchunímnavrhovanýchsvedkovpovažujezanesprávne,nezákonnéavrozpore
s nestrannosťou sudcu. Výsluchom navrhnutých svedkov súd mohol dospieť k vydaniu rozsudku v jeho
prospech.

3. K odvolaniu žalobcu podala prostredníctvom právnej zástupkyne písomné vyjadrenie žalovaná.
Žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolanie žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodné.
Uviedla, že nie je pravdou, že v konaní navrhla výsluch svedkov, keďže ona nenavrhla výsluch žiadneho
svedka a aj svedok K. bol navrhnutý stranou žalobcu. Poukázala na správne závery súdu prvej inštancie

a zdôraznila, že súd sa dôkladne zaoberal všetkými tvrdeniami účastníkov a znaleckým posudkom G. I.,
pričom zo záverov tohto posudku jednoznačne vyplynulo, že ona „Uznanie záväzku zo dňa 14.05.2009“
nikdy nepodpísala a jedná sa o falzifikovaný dokument, ktorého pravosť spochybňovala počas celého
konania. Podľa jej názoru súd správne zistil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepodarilo sa mu
v konaní preukázať ním uvádzané tvrdenia. Žalobcom uvádzané návrhy na doplnenie dokazovania boli

absolútne nezmyselné. Pokiaľ žalobca v konaní navrhoval opätovné znalecké dokazovanie ohľadne jej
podpisu na listine o uznaní dlhu, súd správne uviedol, že už vykonaný znalecký posudok G. I. považoval
za kompletný a presvedčivý a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania
nariadiť znalecké dokazovanie na overenie, či ona listinu podpísala. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu,
že sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti ani žiadneho trestného konania. Trestným rozkazom zo dňa

18.12.2023, č. k. 5T/54/2023, bol žalobca uznaný vinným zo spáchania zločinu marenia spravodlivosti
na tom skutkovom základe, že dňa 10.11.2021 predložil Okresnému súdu Banská Bystrica návrh na
vydanie platobného rozkazu pod sp. zn. 8Up/184/2021, proti žalovanej A. A., ku ktorému doložil ako
dôkaz fiktívne uznanie dlhu zo dňa 14.05.2009, ktorým sa mala A. A. zaviazať k splateniu pôžičky vo
výške 33.000 eur, určenej na kúpu bytu a jeho zariadenia do 30.12.2019 v prospech žalobcu, pričom

žalobca konal v úmysle neoprávnene získať na úkor poškodenej sumu 33.000 eur; v skutočnosti však
poškodená uznanie dlhu nepodpísala a pôžičku s ním neuzatvorila.

4. K vyjadreniu žalovanej podal prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie žalobca, ktorý zotrval na
dôvodoch svojho odvolaniu. Zdôraznil, že on svoju pohľadávku voči žalovanej náležite a vyčerpávajúco

odôvodnil vo svojich doterajších tvrdeniach a vyjadreniach. Žalovaná si bola vedomá, že medzi nimi
došlo k uzatvoreniu pôžičky, vzhľadom k čomu podpísala uznanie dlhu. Uviedol, že na strane 3 jeho
odvolania došlo k administratívnej chybe, keďže je pravdou, že v konaní navrhoval svedkov len on,
pričom bol vypočutý iba svedok K., ktorý ako príbuzný žalovanej tendenčne vypovedal. Vo vzťahu
k nevypočutiu svedkov N. a F. zotrval na svojej argumentácii. Pokiaľ ide o trestný rozkaz zo dňa

18.12.2023, podal voči nemu odpor a vo veci bolo nariadené pojednávanie. S ohľadom na prezumpciu
neviny platí, že pokiaľ nebol právoplatne súdom uznaný za vinného, považuje sa za nevinného.

5. K vyjadreniu žalobcu podala prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie žalovaná, ktorá zotrvala
na svojich argumentoch, uvedených vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Zdôraznila, že tvrdenia,

ktoré žalobca opätovne uvádza vo vyjadrení sú účelové a nepravdivé. Rovnako návrhy žalobcu na
doplnenie dokazovania výsluchom svedkov sú nezmyselné a súd postupoval správne, ak považoval
vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné. Žalobca ohľadne podpisovania listiny o uznaní dlhu uvádzal
odporujúce si tvrdenia - najprv sa snažil súdu preukázať, že ona listinu pred ním podpísala spolu so
svedkom F., následne uvádzal, že manipuláciu s podpismi na listine mala vykonať ona. Nie je pravdou,

že mala za cieľ navodiť súdu predstavu o odsúdení žalobcu, tento bol po podaní odporu voči trestnému
rozkazu na pojednávaní rozsudkom v konaní 5T/54/2023 odsúdený pre zločin marenia spravodlivosti.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

7. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo svetle
vecných odvolacích námietok žalobcu, teda možného naplnenia produkovaných odvolacích dôvodovuvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je
založené rozhodnutie).

8. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v § 365 ods. 1 písm. f) CSP) je spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií
daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia

dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
by bolo možné vytknúť súdu len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo,
prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli
najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, úpravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

9. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,
teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne

interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

10. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi
strán v spore, vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov súdu prvej inštancie, spolu so správnou citáciou
dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú

dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými
aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia,
v celom rozsahu na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva
nasledovné:

11. V prvom rade odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že on uniesol dôkazné
bremeno a uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke preukázal, keďže žalovaná jej uzavretie uznala listinou
o uznaní dlhu zo dňa 14.05.2009.

12. Základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná

povinnosť.Okruhskutočností,ktorémusíúčastníkuviesť,abysisplnilpovinnosťtvrdeniaaabynásledne
uniesol bremeno tvrdenia, je vymedzený hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný vzťah
medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena, t.j.
okruhskutočností,ktorémusiabyťakorozhodnépreukázané.Dôkaznápovinnosťznamená,že účastník
musínapreukázaniesvojichtvrdeníoznačiťdôkazy.Aknavrhnutédôkazysúdvykonáatýmsapreukážu

skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, potom účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich
tvrdení.

13. Ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, žalobca v spore nepreukázal, že strany zhodne prejavili
vôľu ohľadne podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ, nepreukázal, kedy a kde došlo

k uzavretiu tejto ústnej zmluvy o pôžičke. Taktiež nepreukázal kedy v skutočnosti došlo k reálnemu
odovzdaniu peňazí žalovanej (v akých sumách a v akých dňoch). Výpisy z účtu žalobcu a príkazy na
úhradu z rokov 2010 až 2012 neobstoja k potvrdeniu o realizácii údajnej pôžičky (odovzdaní peňazí)
v období rokov 2008 a 2009, pričom iné bankové transakcie ako dôkaz o odovzdaní peňazí žalobca
súdu neposkytol a nepreukázal žiadnym dôkazom, že bola prípadne časť pôžičky odovzdaná žalovanej

v hotovosti.

14.Rovnakoneobstojítvrdeniežalobcu,žeuzatvorenieústnejzmluvyopôžičkebolopreukázanélistinou
o uznaní dlhu zo dňa 14.05.2009, ktorú žalovaná podpísala.15. Ako vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, žalovaná od počiatku spochybňovala podpísanie
uvedenej listiny. Svoj podpis na uznaní dlhu zo dňa 14.05.2009 spochybňovala už v trestnom konaní,

ktoré sa voči žalobcovi viedlo pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a) Trestného zákona (bolo vznesené obvinenie a neskôr podaná obžaloba) na tom základe, že v roku
2021 predložil Okresnému súdu Banská Bystrica návrh na vydanie platobného rozkazu proti žalovanej
(o zaplatenie sumy 33.000 eur s prísl.) a k návrhu priložil fiktívne uznanie dlhu, spísané podľa § 558 OZ
dňa 14.05.2009, ktorým sa mala žalovaná zaviazať k splateniu pôžičky vo výške 33.000 eur, určenej na

kúpu bytu a jeho zariadenia do dňa 30.12.2019 v prospech žalobcu, ktorý mal v úmysle zadovážiť sebe
značný prospech na úkor žalovanej; v skutočnosti však žalovaná uvedené uznanie dlhu nepodpísala
a pôžičku so žalobcom neuzatvorila. V uvedenom trestnom konaní bol vypracovaný znalecký posudok
znalkyňou G. H. I., ktorá po preskúmaní originálu uznania dlhu zo dňa 14.05.2009 dospela k záveru,
že listina uznanie dlhu zo dňa 14.05.2009 nie je pravá, podpis žalovanej na pravom spodnom okraji
listiny bol sfalšovaný tak, že bol na listinu prenesený (pravdepodobne z inej listiny) metódou technického

falšovania - podpis žalovanej teda nie je vyhotovený vlastnoručne perom, ale ide o reprodukciu podpisu
vyhotovenú pomocou atramentového reprodukčného zariadenia.

16. Vychádzajúc z týchto záverov znaleckého posudku súd prvej inštancie správne uzavrel, že
predmetné uznanie dlhu zo dňa 14.05.2009 je absolútne neplatným právnym úkonom a toto uznanie

dlhu nemohlo vyvolať právom predpokladané právne následky.

17. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí
ani námietka žalobcu, že práve žalovaná mohla „manipulovať“ s podpisom na uznaní dlhu zo dňa
14.05.2009, keďže mala určité obdobie túto listinu u seba. Žalobca ohľadne skutkových tvrdení

v zásadnej otázke ohľadne podpisovania uznania dlhu zo dňa 14.05.2009 menil svoje vyjadrenia.
Žalobca pôvodne uvádzal, že predmetnú listinu mala podpísať žalovaná spolu so svedkom F. (pričom
svedok F. v trestnej veci žalobcu jednoznačne uviedol, že pri žiadnom uznaní dlhu nebol, žalovanú
nepozná, nikdy ju nevidel) a po predložení znaleckého posudku G. I. z trestného konania, ktorá
konštatovala falzifikát podpisu žalovanej na uvedenej listine, na pojednávaní v tejto veci uvádzal, že

pravdepodobne k podpisu tejto listiny došlo tak, že listinu najskôr podpísal on, dal ju žalovanej, ktorá
si ju zobrala domov, doniesla ju podpísanú za mesiac alebo dva a on si tam potom dopísal kamaráta,
ktorý mal túto listinu podpísať asi v roku 2010 alebo 2011.

18. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobcu, že súd mal v konaní vypočuť ním

navrhnutých svedkov (F., N.), po vypočutí ktorých mohol dospieť k vydaniu rozsudku v jeho prospech.

19. Pokiaľ ide o svedka A. F., ako správne uviedol súd prvej inštancie, tento bol vypočutý v trestnom
konaní, pričom uviedol, že nebol prítomný pri podpisovaní uznania dlhu žalovanou a žalovanú ani
nepozná,atedanevedelbyuviesťžiadneskutočnostikuplatnenémunárokužalobcu.Odvolaciemusúdu

nie je zrejmé, aké ďalšie skutočnosti mohol tento svedok uviesť „k skutočnostiam, ktoré sú podstatné
pre civilné konanie“, ako uvádza žalobca v odvolaní, keď nebol osobne účastný údajného podpisovania
uznania dlhu žalovanou a k žiadnym iným skutočnostiam ho žalobca ani nenavrhoval vypočuť. Rovnako,
pokiaľ ide o výsluch O. N., bez právnej relevancie vo vzťahu k predmetu konania by bolo jeho vyjadrenie
k okolnostiam ohľadom bytu v N., pričom k otázke odovzdania peňazí žalovanej titulom zmluvy o pôžičke

sámžalobcanapojednávaníuviedol,žesvedokN.nebolprítomný,keďodovzdávalžalovanejpôžičkudo
vlastných rúk a tento svedok ani nebol prítomný pri dojednávaní zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu.

20. S poukazom na tieto skutočnosti, naviac v kontexte záveru znaleckého posudku znalkyne G.
I. z trestného konania, podľa ktorého sa na listine o uznaní dlhu zo dňa 14.05.2009 nenachádza

„vlastnoručný podpis žalovanej“, a teda ide o absolútne neplatný právny úkon, pričom uvedenou listinou
žalobca preukazoval údajnú pôžičku, poskytnutú žalovanej, by dokazovanie výsluchom navrhnutých
svedkov bolo nepochybne nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho
konania. Žalobca sa nedôvodne domnieva, že vykonaním výsluchov týchto svedkov mohlo byť v spore
rozhodnuté priaznivejšie, resp. v jeho prospech.

21. Významné totiž je, že vyššie uvedené znalecké závery o absencii vlastnoručného podpisu žalovanej
na uznaní dlhu, predstavujú dôvod neplatnosti tohto uznania dlhu aj v prípade, že by bolo pravdivé
tvrdenie žalovaného, že „podpis“ žalovanej na uznaní dlhu vytvorený inak ako vlastnoručne vyhotovilatýmto spôsobom žalovaná, keď mala listinu uznania dlhu u seba. Bez vlastnoručného podpisu platné
uznanie dlhu tak či onak neexistuje. Neexistencia platného uznania dlhu bola východiskom aj pre
záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného práva. Záver súdu prvej inštancie o premlčaní

uplatneného práva bol pritom dostatočným pre zamietnutie žaloby. Tento záver nebol ani odvolaním
žalobcu spochybnený, a tak by sám o sebe predstavoval dostatočný dôvod pre konštatovanie vecnej
správnosti výroku o zamietnutí žaloby.

22. Vzhľadom na uvedené neboli odvolaním uplatnené dôvody spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

výroku napadnutého rozhodnutia a odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa §
387 ods. 1, 2 CSP, pretože je vo výroku vecne správny.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, v spojení
s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi
nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2

CSP súd prvej inštancie.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).