Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/71/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820202357
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5820202357.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X. X. XXXX,
2/ C. B., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom B. XXX, 3/ D. E., nar. XX. X. XXXX, a 4/ F. E.,
nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom G., E. XXX/XX, všetci žalobcovia právne zastúpení Advokátska
kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 4836/51, proti žalovanému:
KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO:
00 585 441, právne zastúpený advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, so sídlom Bratislava, Vajnorská
55, o ochranu osobnosti, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo

č. k. 12C/4/2024-213 zo dňa 28. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výrokoch I. až IV., v ktorých uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ každému po 2.500 eur a žalobcom 3/ a 4/ každému po 2.000 eur a vo výroku
VI. o nároku na náhradu trov konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku V. o zamietnutí žaloby vo
zvyšnej časti.

Žalobcovia 1/ až 4/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ každému
po 2.500 eur (výroky I. a II.) a žalobcom 3/ a 4/ každému po 2.000 eur (výroky III. a IV.) a vo zvyšku
žalobu zamietol (výrok V.). Vychádzal z toho, že dňa 22. 4. 2020 zahynula pri dopravnej nehode vnučka
žalobcov, čím došlo k nenapraviteľnému zásahu do ich emocionálnej sféry, ktorý zásah zakladá právo
domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Okresný súd ustálil, že

žalobcovia 1/ a 2/ boli so zosnulou vnučkou v dennodennom kontakte; bývala v susediacom rodinnom
dome, pričom po určitú dobu žili dokonca v jednej domácnosti. Hoci neboli na vnučku finančne odkázaní,
táto im pravidelne pomáhala v každodenných povinnostiach/bežných záležitostiach. Žalobkyni 2/ sa po
smrti vnučky celkovo zhoršil jej zdravotný stav.
2. Rovnako dobrý vzťah s vnučkou mali žalobcovia 3/ a 4/, pravidelne sa navštevovali, pričom najviac
času s nimi zosnulá trávila, keď bola v mladšom veku. Neskôr mala už iné záujmy, napriek tomu sa
s nimi vedela porozprávať, napr. o škole. Žalobca 3/ poukázal na to, že sa so smrťou vnučky ťažko

vyrovnávali a stále im chýba. Okresný súd uzavrel, že (všetci) žalobcovia utrpeli stratou vnučky citovú
ujmu, ktorá zakladá ich nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zohľadnil aj okolnosti na strane
pôvodcu zásahu (osoby zodpovednej za usmrtenie vnučky žalobcov) H. B., z výsluchu ktorého (ako aj zo
súvisiaceho trestného/vyšetrovacieho spisu) bol zistený jeho kladný postoj, keď sa po dopravnej nehodeospravedlnil rodičom zosnulej a zaplatil náklady súvisiace s pohrebom. Bezprostredne na pojednávaní
v súdenej veci uviedol, že ľutuje to, čo sa stalo, skutok spôsobiť nechcel a ospravedlnil (prítomným)
žalobcom 3/ a 4/ za daný čin a stratu, ktorú spôsobil.

3. Okresný súd posudzoval tiež mieru spoluzavinenia zosnulej osoby. Bolo preukázané, že zosnulá
nielenže bola – rovnako ako vodič – pod vplyvom alkoholu (v rozmedzí ľahkého až stredne ťažkého
stupňa opitosti), čo značne ovplyvnilo jej správanie, ale najmä to, že v čase dopravnej nehody nebola
pripútaná bezpečnostným pásom. Znalci pritom uviedli, že pri danom type dopravnej nehody by
pripútanie obete pravdepodobne zabránilo vzniku tak závažných poranení, ktoré viedli k jej smrti.

Zároveň mal okresný súd zo svedeckých výpovedí preukázané, že to bola práve zosnulá, kto iniciovala,
aby H. B. odviezol účastníkov dopravnej nehody. Bez ohľadu na to, zosnulá bola osobou plne spôsobilou
a napriek vedomosti, že vodič bol pod vplyvom alkoholu, dobrovoľne nasadla do vozidla a nepripútala sa
bezpečnostným pásom. Nadväzne okresný súd konštatoval jej spoluzavinenie v rozsahu 50 %, keďže
zo znaleckého posudku vyplýva, že v opačnom prípade by dopravná nehoda nemala u zosnulej fatálne
následky.

4. V otázke stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy odkázal na potrebu skúmania závažnosti
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako na strane žalobcov, tak aj na strane
žalovaného. Rovnako bral do úvahy aj postoj vodiča, ktorý dopravnú nehodu spôsobil. S odkazom aj
na judikatúru v obdobných prípadoch okresný súd za primerané finančné zadosťučinenie považoval
v prípade žalobcov 1/ a 2/ sumu 5.000 eur pre každého z nich a v prípade žalobcov 3/ a 4/ sumu

4.000 eur pre každého z nich, keď akcentoval, že žalobcovia 1/ a 2/ trávili s vnučkou viac času. Na
základe spoluzavinenia zosnulej vnučky v rozsahu 50 % krátil priznanú náhradu nemajetkovej ujmy.
Nestotožnil sa s požiadavkou žalovaného na potrebu aplikácie zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach
trestných činov, v ktorej spojitosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/188/2021
zo dňa 26. 10. 2023.

5. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalobcom 1/ až 4/ priznal proti žalovanému nárok na
ich náhradu z priznaného plnenia v rozsahu 100 %, keď zdôraznil, že výška finančnej náhrady závisela
od úvahy súdu a žalobcovia boli čo do (základu) nároku plne úspešní.
6. Proti tomuto rozsudku (s výnimkou zamietajúcej časti) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že bude žaloba zamietnutá. Uviedol, že je nepochybné,

že smrť blízkej osoby môže byť spôsobilá vyvolať zásah do osobnostných práv inej osoby (najmä
práva na rodinný život), ale nemožno opomenúť sporový charakter súdenej veci a povinnosť žalujúcej
strany preukázať, že neoprávnený zásah nastal a rovnako tak preukázať aj rozsah tohto zásahu. Nie je
možné prijať automaticky záver o dôvodnosti podanej žaloby z titulu rodinných väzieb medzi najbližšími
príbuznými; o to skôr, že žalobcovia neboli najbližší príbuzní nebohej (išlo o „širší okruh rodiny“) a v čase

úmrtia s vnučkou ani nežili v spoločnej domácnosti. Odvolateľ žalobcami produkované tvrdenia (v otázke
povahy vzájomných vzťahov i následnej ujmy) označil za tvrdenia všeobecnej povahy, ktoré neboli
spôsobilé založiť priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
7. Namietal, že okresný súd nedostatočne zohľadnil mieru spoluzavinenia nebohej na vzniknutom
tragickom následku dopravnej nehody. Táto totiž iniciovala jazdu motorovým vozidlom, presvedčila

vinníka dopravnej nehody, aby si „vo svojom stave sadol za volant“, hoci vedela, že požil alkohol.
Žalovaný mal za to, že už len táto skutočnosť bez prítomnosti iných okolností, „teda aj keby samotná
nebohá nebola nastúpila do predmetného vozidla“, zakladá spoluzavinenie v rozsahu 50 %. Osoba,
ktorá presvedčí inú osobu, aby pod vplyvom alkoholu viedla motorové vozidlo, je spoluzodpovedná za
takéto konanie vodiča a podieľa sa aj na prípadnom následku takéhoto konania. Nebohá nastúpila do

vozidla, ktoré viedla osoba po požití alkoholu (navyše v značnom množstve), o čom nebohá vedela.
Dobrovoľne tak prijala riziko spojené s vedením motorového vozidla vodičom pod vplyvom alkoholu.
8. Žalovaný vyslovil názor, že (taktiež) táto samotná skutočnosť zakladá do značnej miery
spoluzavinenie, resp. prevzatie rizika nebohou. Najzávažnejším pochybením nebohej bolo porušenie
dopravných predpisov, keďže sa pri jazde motorovým vozidlom nepripútala bezpečnostným pásom.

Tento fakt mal najväčší podiel na vzniknutom tragickom následku, lebo k zraneniam nedošlo vo vozidle,
ale až následne, keď v dôsledku nepripútania bola vymrštená z vozidla a pri páde utrpela zranenia
nezlučiteľné so životom. Podľa znalca pri danom type dopravnej nehody by pripútanie bezpečnostným
pásom zabránilo vzniku tak závažných poranení.
9. Okresný súd sa podľa odvolateľa nesprávne vysporiadal aj s jeho argumentáciou o tom, že za určité

zadosťučinenie treba považovať i uloženie trestu v trestnom konaní. K tomu, aby bol nárok na relutárnu
náhradu nemajetkovej ujmy vôbec priznaný, musí sa morálne zadosťučinenie javiť ako nepostačujúce.
Žalobcami formulovaný nárok potláča individuálnosť vzťahu s nebohou, teda špecifickosť tej ktorej
citovej väzby, keďže si žalobcovia uplatňujú paušalizované sumy podľa stupňa príbuzenstva a konajúcisúd tieto paušálne sumy v konečnom dôsledku aj priznal. Odvolateľ namietal tiež nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia.

10. Žalobcovia navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. K otázke preukázania neoprávneného zásahu
a jeho intenzity poukazovali na jednoznačné závery dovolacieho súdu vyslovené v predošlom
zrušujúcom rozhodnutí. Vo vzťahu k spoluzodpovednosti zosnulej dávali do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 24. 2. 2011 sp. zn. 25Cdo/91/2010, v ktorom vychádzal súd z obdobných
okolností ako v posudzovanej veci.

11. Pokiaľ sa žalovaný dožadoval zohľadnenia ospravedlnenia vodiča i jeho odsúdenia v trestnom
konaní, žalobcovia odkázali na prax Krajského súdu v Žiline, ktorý vo viacerých rozhodnutiach takýto
názor odmietol, resp. len morálnu satisfakciu nepovažoval za dostačujúcu. Nesúhlasili ani s tvrdením
protistrany, že sumy odškodnenia boli určené paušálne; dodali, že nie je úlohou súdu „za každú cenu
pátrať po inakostiach v konkrétnych prejavoch prežívania ujmy“.

12. Žalovaný právo odvolacej repliky nevyužil.
13. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním
nenapadnutom výroku V. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti rozsudok okresného súdu podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. V súdenej veci už v predchádzajúcom štádiu rozhodoval dovolací súd, ktorý v uznesení sp. zn.
5Cdo/4/2023 zo dňa 26.10.2023 okrem iného uviedol: „blízky rodinný vzťah starých rodičov s vnučkou
sa prirodzene predpokladá, pričom opak by sa musel v konaní preukázať. Z výpovedí žalobcov 3/ a 4/

súd prvej inštancie zistil, že títo mali s vnučkou dobrý vzťah, pravidelne sa navštevovali, pričom najviac
času s nimi zosnulá trávila v jej mladšom veku. Neskôr mala zosnulá už iné záujmy, napriek tomu sa
s nimi vedela porozprávať napr. o škole. Je tak zrejmé, že žalobcovia 3/ a 4/ mali s vnučkou bližší rodinný
vzťah, resp. zvýšené citové spojenie, o ktoré po tragickej udalosti prišli. Uvedené nasvedčuje utrpeniu
silnej citovej ujmy na strane žalobcov 3/ a 4/.“ V zmysle § 455 CSP boli súdy nižších inštancií v ďalšom

priebehu konania predmetnými závermi viazané. Po doplnení dokazovania výsluchom žalobcov 1/ a 2/
bola vo vzťahu k nim – v línii zadefinovanej najvyšším súdom – preukázaná (dokonca) o niečo vyššia
intenzita vzťahu so zosnulou vnučkou, než vo vzťahu k žalobcom 3/ a 4/.

15. S poukazom (aj) na záväzný právny názor dovolacieho súdu tak možno uzavrieť, že primárnym

základom pre akceptovanie nároku žalobcov bol ich príbuzenský vzťah k zosnulej vnučke, od ktorého
sa odvodzuje aj sila/intenzita citového puta týchto osôb. Ak mal žalovaný za to, že takýto (emocionálny)
vzťah neexistuje, resp. je relevantne oslabený, bolo na ňom, aby v potrebnom rozsahu produkoval
tvrdeniaadôkazynapreukázanieopaku;kčomuvšakvsúdenejvecinedošlo.Natomtomiestejevhodné
pripomenúť, že zásah do citovej sféry fyzickej osoby je tak individuálnou záležitosťou, že v značnej miere

je určujúcim práve výsluch dotknutej osoby.

16. Z hľadiska všeobecnejších východísk krajský súd v otázke výšky priznávania náhrady nemajetkovej
ujmy uvádza, že zásadnými parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je: 1/ atribút
primeranosti (tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý

účel kompenzácie) a 2/ proporcionalita, keď výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom
bezdôvodného obohatenia a nesmie pôsobiť na škodcu likvidačne. Samozrejme, pre rozhodovanie
je vždy dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov v tejto oblasti ochrany
osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy,
resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu.

17. Z aktuálnej súdnej praxe odvolacieho súdu možno ustáliť, že „súdy spravidla priznávali maloletým
deťom sumy náhrad vo výške približne 20.000 eur až 25.000 eur, v prospech rodičov plnoletých detí sa
vyskytujú v rozhodovacej činnosti súdov sumy 10.000 eur až 15.000 eur“ (bližšie rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 10Co/124/2022 zo dňa 30. 5. 2024). Označené rozhodnutie odvolacieho súdu
obsahuje pomerne podrobný rozbor rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach

a citované konštatovania sú výsledkom jej dôslednej analýzy.
18. Následne záver okresného súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur, resp. 4.000
eur pre starého rodiča (ako vzdialenejšieho príbuzného) zosnulej nijako nevybočuje z rámca súm, ktoré
súdy akceptujú pri rozhodovaní podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto smere odvolateľ anikonkrétne netvrdí, že by sa okresným súdom ustálená výška náhrady relevantne odlišovala od náhrad
priznávaných v podobných prípadoch.

19. Pri skúmaní toho, či v danom prípade postačuje ospravedlnenie, uloženie trestu v trestnom konaní či
prejav ľútosti škodcu, treba mať na zreteli predovšetkým spôsobený následok, ktorým bola smrť. Tento
absolútne nezvratný stav nie je možné nijako reparovať a vzniknuté dôsledky na život rodiny (vrátane
len relatívne vzdialenejších príbuzných, ktorými sú starí rodičia) sú enormné. Preto neobstoja námietky
odvolateľa, že podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy vo finančnom vyjadrení neboli splnené. Práve

naopak, intenzita zásahu, ktorú náležite zadefinoval už okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,
opodstatňuje záver o potrebe finančného zadosťučinenia.

20. Odvolací súd sa stotožnil aj s rozsahom spoluviny zosnulej vnučky žalobcov, ako ju ustálil okresný
súd; hoci čiastočne na základe odlišných úvah, resp. odlišnej validity jednotlivých kritérií/skutkových
okolností. V rozoberanej spojitosti je nutné zo súdnej praxe akcentovať rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3Cdo/213/2017, ktoré rozsah spoluzavinenia za absolvovanie jazdy autom vedeným
osobou pod vplyvom alkoholu ustálilo na 30 %, k čomu bolo v danej veci pripočítaných 10 % rozsahu
spoluzodpovednosti za nepripútanie sa bezpečnostným pásom. V rozhodnutí sp. zn. 2 M Cdo/9/2013
Najvyšší súd SR vymedzil mieru spoluviny poškodeného, ktorý nastúpil do motorového vozidla s
vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, vo výške 50 %. Napokon rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 1Cdo/172/2022 prípad/kritérium nepripútania bezpečnostným pásom uzavrelo konštatovaním
spoluviny poškodeného v rozsahu 20 %.

21. Vzhľadom na podobnosť (až zhodnosť) právnej úpravy v relevantnom období je namieste
poukázať aj na konštatovania Najvyššieho súdu ČR vyslovené v rozsudku, sp. zn. 25 Cdo

4199/2013„z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že miera spoluzavinenia škody
poškodeným spolujazdcom môže dosiahnuť až jednu polovicu, ak vedome absolvuje jazdu s vodičom,
o ktorom vie, že je pod vplyvom alkoholu. Rozhodujúcou príčinou vzniku škody však zostáva
nezodpovedné správanie vodiča vozidla, takže viac ako polovica to nebude ani vtedy, ak je podiel
poškodeného podstatný, napríklad ak okrem zásadného podcenenia situácie zo strany poškodeného

s ohľadom na jeho vedomosť o ovplyvnení vodiča alkoholom alebo inými návykovými látkami sú tu aj
ďalšie okolnosti, napríklad jeho vedomosť o tom, že vodič vozidla nemá vodičské oprávnenie alebo že
hrozí jazda za zlých poveternostných podmienok“.

22.Predmetné(svojimspôsobomažzovšeobecňujúcejšie)východiskáakonštatovaniavyššíchsúdnych

autorít krajský súd zmieňuje najmä za účelom zvýraznenia presvedčivosti vlastných úvah, ktoré majú
podklad primárne v skutkových okolnostiach súdenej veci. Žalovaný v otázke rozsahu spoluviny
poškodenej v priebehu celého konania produkoval iba pomerne všeobecné tvrdenia týkajúce sa jej
pochybenia v podobe akceptovania jazdy s opitým vodičom, iniciovania takejto jazdy a nepripútania sa
bezpečnostným pásom.

23. Bezprostredne len samotné iniciovanie jazdy vozidlom však v danom ohľade nemôže ísť na
ťarchu poškodenej. Tento argument „ako taký“ neobstojí, pretože v sebe nezahŕňa žiaden protiprávny
prvok, z ktorého dôvodu nemôže založiť ani (spolu)zodpovednosť za škodlivý následok. Inými slovami,
požiadavku na odvoz autom nemožno kvalifikovať ako úkon zakladajúci všeobecnú zodpovednosť za
škodu. Samozrejme, okolnosť, že poškodený subjekt nielenže nasadne do vozidla k vodičovi, o ktorom

má vedomosť, že je pod vplyvom alkoholu, ale takúto jazdu sám iniciuje, má význam pri vyhodnotení
rozsahu spoluviny v rámci kritéria (dobrovoľného) absolvovania jazdy s vodičom pod vplyvom alkoholu.
Pre úplnosť treba uviesť, že zistenie požitia alkoholu u poškodenej nemá pre nedostatok (priamej)
príčinnej súvislosti žiaden vplyv pre konštatovanie rozsahu jej spoluviny na vzniknutom následku.

24. V konkrétnostiach súdenej veci tak boli relevantné a určujúce skutočnosti absolvovania jazdy
vozidlom vedeným vodičom pod vplyvom alkoholu a nepripútanie sa bezpečnostným pásom. Oba tieto
dôvody, aj keď sa kumulujú (vrátane „priťaženia“ spočívajúceho v iniciovaní jazdy práve poškodenou),
nemôžu na základe všeobecných tvrdení žalovaného produkovaných v prvoinštančnom konaní založiť

zodpovednosť poškodenej v rozsahu prevyšujúcom 50 %, pretože by to neprimerane oslabovalo
zodpovednosť vinníka nehody (vodiča motorového vozidla), ktorá zostáva (aj vzhľadom na právoplatné
odsúdenie)nespochybniteľná.Akbytietodôvodymalipredstavovaťmajoritný,resp.hlavnýdôvodvzniku
škody (čo sa v jednotlivostiach prípadu javí skôr ako len hypotetická možnosť), musela by táto okolnosťfigurovať v skutkových tvrdeniach žalovaného a tieto tvrdenia by museli byť podporené vykonaným
dokazovaním; čo v danom prípade absentuje.

25. Žalovaný v štádiu konania pred okresným súdom (a to ani v rámci opätovného prejednávania
po zrušení prvotných meritórnych rozhodnutí dovolacím súdom) nijako skutkovo jedinečne
neargumentoval, ako mohlo zistenie o zmienených pochybeniach poškodenej ovplyvniť vzniknutý
následok. Až v aktuálnom odvolacom konaní prezentoval tvrdenie, že poškodená bola vymrštená
z vozidla a pri následnom páde utrpela zranenia nezlučiteľné so životom. Svojim charakterom

ide o neprípustnú novotu v zmysle § 366 CSP. Je žiaduce dodať, že ohľadne tohto (nového)
skutkového tvrdenia nebolo ani v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie (súvisiaci znalecký
posudok vypracovaný v trestnom konaní bol okresným súdom oboznámený na pojednávaná dňa
2. 6. 2021 len čiastočne).

26. Bez ohľadu na nedostatočnosť (prípustnej) procesnej aktivity žalovaného vo vzťahu k súvislostiam

nepripútania sa poškodenej bezpečnostným pásom krajský súd opakovane zdôrazňuje, že absolútne
zásadnou príčinou vzniknutej ujmy bolo protiprávne konanie škodcu (H. B.). Aj s poukazom na už
vyššie definovaný prístup najvyššieho súdu v otázke rozsahu spoluviny nie je akceptovateľné – o to
viac v jednotlivostiach súdeného prípadu – posúvanie nazerania na spoluzodpovednosť poškodeného
subjektu až na hranicu úplného zbavenia sa občianskoprávnej zodpovednosti (v širšom význame)

právoplatne odsúdeného škodcu (a jeho prostredníctvom i žalovaného v pozícii zmluvného poistiteľa);
v ktorej polohe sa snaží súdený prípad prezentovať odvolateľ.

27. Napokon neobstojí ani námietka odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku.
V danej spojitosti je nutné zdôrazniť, že nie je porušením práva na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia – ako neoddeliteľnej súčasti základného práva na spravodlivý proces, resp. ústavného
práva na súdnu a inú právnu ochranu – ak odôvodnenie napádaného rozhodnutia nekorešponduje
s predstavami niektorej zo strán sporu (v súdenom prípade žalovaného). Intenzitu zásahu spôsobilú
privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu
argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavné protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej

a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (bližšie napr. I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08). Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku
takúto charakteristiku jednoznačne nespĺňa.

28. Na základe doteraz konštatovaného krajský súd v preskúmavanom meritórnom rozsahu potvrdil

rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného
súdu aj vo výroku o trovách konania, ale v danom smere nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku.
Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách
konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku
o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu

plného úspechu v spore, v ktorom výška plnenia závisí od úvahy súdu.

29. O náhrade trov aktuálneho odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ – žalovaný nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto majú
žalobcovia 1/ až 4/ voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100%.

30. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.