Rozsudok – Spoluvlastníctvo – Vlastníctvo… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/127/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1419201431
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1419201431.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu:
B.. B. Q., U.. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, R., zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Hreňovou,
Pri Suchom mlyne 50, Bratislava, proti žalovanej: B.. L. Q., U.. XX.X.XXXX, T. G. XXXX/X, R.,
zastúpenej: Advokátska kancelária Patassy, s.r.o., Trenčianska 47, Bratislava, IČO: 36 806 412, o
určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV č. k. 9C/28/2019-401, zo dňa 15.6.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou
súdu dňa 23.5.2019, doplnenou podaním zo dňa 20.5.2021 domáhal určenia, že je spoluvlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, okres R. B., O. R. - G..Č.. L. H., katastrálne územie
L. H., súpisné
č. XXXX, na parcele č. XXXX/XXX - nebytový priestor č. X, H. L.U. XX, R., vrátane podielu priestoru

na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti XXXX/XXXXXX,
s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1 a že žalovaná je spoluvlastníkom uvedenej nehnuteľnosti, s
veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1.

2.Žalobuodôvodniltým,žepredmetnúnehnuteľnosťkúpilvýhradnezvlastnýchfinančnýchprostriedkov.
Keďže v čase kúpy nebytového priestoru kúpnou zmluvou zo dňa 18.9.2003 mali so žalovanou
rozdelené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov počas trvania manželstva z dôvodu veľmi rizikového

podnikania žalobcu, dohodli sa, že sám zafinancuje predmetnú nehnuteľnosť, ktorá bude v katastri
nehnuteľnostízapísanánamenožalovanejstým,ževlastníctvobudepatriťobom,vtedyeštemanželom,
každémuv1.Ouvedenomspísalidohodu,ktorávšakporozvodeichmanželstvazostalavbytežalovanej
a ani neskôr sa k nej nedostal. Uviedol, že kúpu nehnuteľnosti financoval z prostriedkov, ktoré získal
z predaja nehnuteľností pôvodne patriacim jeho rodičom. Kúpna cena 53.110,27 eura bola uložená do
depozitu u C.. C. K., ktorý ich predaj sprostredkoval. Predmetný nebytový priestor so žalovanou užívali,
napoly brali z neho úžitky a podieľali sa na jeho nákladoch, k čomu poukázal na e-maily, v ktorých

žalovaná vlastníctvo v pomere 1 na 1 potvrdila. Ozrejmil, že ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené
dňa 4.4.2008, pričom po rozvode kúpil pozemok pod nebytovým priestorom a kúpna zmluva bola
zavkladovaná dňa 29.1.2009. Dodal, že kúpnu zmluvu podpísal v prospech žalovanej a takisto kúpnu
cenu za pozemok zaplatil len zo svojich finančných prostriedkov. Zdôraznil, že predmetný nebytovýpriestor od začiatku užíval, zriadil si v ňom sídlo spoločnosti a aj po rozvode manželstva daný priestor
užívali so žalovanou, v režime každý 1. Dal do pozornosti, že sám financoval rozsiahlu rekonštrukciu
uvedeného priestoru v celkovej sume 44.000 eur, čo tiež jednoznačne preukazuje jeho vlastnícky vzťah k

nebytovému priestoru, keď nikto by nefinancoval tak nákladnú rekonštrukciu cudzieho majetku. Doplnil,
že e-mailom zo dňa 6.6.2016 mu žalovaná oznámila výpoveď nájmu predmetného nebytového priestoru
z dôvodu údajne dlžného nájomného, pričom bolo zrejmé, že sa jedná len o účelový dôvod, v snahe
obrať ho o tento priestor. Žalovaná takto zneužila situáciu formálneho nájmu nebytového priestoru,
ktorá pôvodne vznikla ešte za trvania manželstva, zneužila jeho dôveru a na základe vymyslených

nepravdivých informácií sa zmocnila nebytového priestoru, ktorý pre nich oboch zakúpil. Žalovaná tak
nedodržala dohodu, na základe ktorej celé roky postupovali, keď predmetný nebytový priestor roky držal,
užíval a disponoval ním ako spoluvlastník.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
ozrejmil, že nakoľko podaná žaloba je žalobou určovacou v zmysle určenia, či tu právo je alebo nie je

[§ 137 písm. c) C. s. p.], pričom naliehavý právny záujem na danom určení nevyplýva z osobitného
predpisu, preto je potrebné tento preukazovať a z tohto dôvodu najprv skúmal naliehavý právny záujem
žalobcu na požadovanom určení. Dal do pozornosti, že právny záujem žalobcu musí byť kvalifikovaný, t.
j.naliehavýajehoposúdeniejeotázkouprávnejkvalifikácierozhodujúcichskutočností.Naliehavýprávny
záujem je tam, kde je stav ohrozenia práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia

žalobcu, a tento nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Povinnosť preukázať naliehavý
právny záujem zaťažuje žalobcu, ktorý musí poukázať na určité skutkové okolnosti týkajúce sa sporu
medzi stranami a zároveň objasniť, prečo práve podaná žaloba je procesne vhodným (teda účinným)
nástrojom, ktorý tento spor vyrieši. Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia
bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

Ak sa má určovacím výrokom súdu dosiahnuť zhoda medzi skutočným stavom a stavom zapísaným
v katastri nehnuteľností, bude spravidla daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva,
keďžesúdnerozhodnutieourčenívlastníckehoprávaknehnuteľnostijepodkladomnavykonaniezmeny
zápisu v katastri nehnuteľností, k čomu poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn.
9Co/116/2017, zo dňa 28.3.2018.

4. Konštatoval, že v konaní medzi stranami nebolo sporným, že v roku 2000 súd ich bezpodielové
spoluvlastníctvo zrušil a v roku 2001 došlo k jeho vyporiadaniu, pričom rozsudkom Okresného súdu
Bratislava IV č. k. 8C/105/2007-24, zo dňa 19.2.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.4.2008, bolo
manželstvo žalobcu a žalovanej rozvedené. Dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, pretože vyhovujúcim rozsudkom súdu by sa odstránila právna neistota žalobcu
jeho zápisom ako podielového spoluvlastníka na list vlastníctva. Žalobca by potom mal rovnaké práva a
povinnosti k predmetnej nehnuteľnosti ako žalovaná, keď poukázal na tvrdenie žalobcu, že predmetná
nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva strán sporu s výškou spoluvlastníckeho podielu vo
veľkosti 1 každej zo strán konania. Bol preto názoru, že zvolený typ žaloby je prípustný, keď v prípade,

ak by podanú žalobu nepripustil, nastal by stav, kedy by žalobca nemal zákonný prostriedok ako sa
domôcť svojich práv, čím by mu súd prvej inštancie znemožnil uplatnenie ochrany základného práva
vlastniť majetok a odopretím určovacej žaloby by došlo k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu.

5. Vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26.8.2003 uzavretej medzi

spoločnosťou K. S. I. spol. s r.o., Mierová 62, Bratislava, IČO: 31 329 357 ako predávajúcim a žalovanou
akokupujúcou,predávajúcipredalakupujúcakúpilanehnuteľnosťzapísanúnalistevlastníctvač.XXXX,
O. R. B., katastrálne územie L. H., súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX/XXX - nebytový priestor č. XX-
X, L. XX, R. (ďalej tiež ,,nebytový priestor“) za kúpnu cenu 441.170 Sk. Podľa pokladničného dokladu
zo dňa 26.8.2003, žalovaná zaplatila dohodnutú kúpnu cenu konateľovi predávajúceho, B.. Ľ. L..

6. Ďalej zistil, že bezpodielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej bolo zrušené rozsudkom Okresného
súdu Bratislava IV č. k. 11C/7/00-9, zo dňa 13.11.2000 a vyporiadané stranami sporu dohodou zo dňa
31.1.2001, pričom manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.
k. 8C/105/2007-24, zo dňa 19.2.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.4.2008. Zmluvou o nájme

nebytových priestorov zo dňa 27.2.2009 žalovaná ako prenajímateľ prenajala žalobcovi ako nájomcovi
predmetný nebytový priestor na dobu 10 rokov, za ročný nájom vo výške 83,24 eura. Dodatkom č.
1 zo dňa 18.11.2011 k Zmluve o nájme nebytových priestorov žalovaná ako prenajímateľ nebytových
priestorov súhlasila s tým, aby žalobca ako ich nájomca tieto priestory prenajímal tretím osobám.7. Podľa čestného prehlásenia C.. C. K.B. zo dňa 25.3.2019, menovaný pre žalobcu sprostredkoval
kúpu predmetného nebytového priestoru. Pred jeho kúpou bol žalobcom požiadaný o to, aby bol priestor

napísaný na žalovanú. Bol tiež svedkom toho, ako žalobca sám vyplatil v hotovosti kúpnu cenu za
nebytový priestor podľa kúpnej zmluvy zo dňa 18.9.2003 v prospech spoločnosti K. S. I., spol. s r.o.
C.. C. K. v písomnom potvrdení zo dňa 8.9.2003 potvrdil, že dňa 8.9.2003 zložila do úschovy v jeho
advokátskej kancelárii žalovaná sumu 1.600.000 Sk, ktorá mala byť vydaná do rúk predávajúceho -
spoločnosti K. S. I. spol. s r.o. ako kúpna cena za predané nehnuteľnosti, pričom súd prvej inštancie

zároveň konštatoval, že na potvrdení chýba podpis údajnej zložiteľky peňazí, B.. L. Q..

8. V e-maile zo dňa 19.6.2016, adresovanom žalobcovi, žalovaná okrem iného uviedla, že: ,,...čo sa
týka nebytového, dohodli sme sa pol na pol, aj keď ty si mi z ničoho tvojho nenúkal polovičku...“. Podľa
kúpnej zmluvy zo dňa 13.12.2002, uzavretej medzi Š. Q. K. M. Q. (rodičmi žalobcu) a C. E., rodičia
žalobcu ako predávajúci predali C. E. ako kupujúcemu byt v R., na Z.. C. D. Č.. X, za cenu 600.000 Sk. V

zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 4.8.2003 uzavretej medzi B.. Ľ. W. (W. - pozn. odvolacieho súdu), matkou
žalovanej a G. T. K. N.A. T., matka žalovanej ako predávajúca predala G. T. K. N. T. ako kupujúcim byt
v R., na Z.. C. E. XX, za cenu 410.000 Sk.

9. V liste zo dňa 14.6.2016 adresovanom žalovanej žalobca uviedol, že so žalovanou uzatvoril dňa

26.8.2003 zmluvu o pôžičke sumy 441.170 Sk na kúpu predmetného nebytového priestoru, ďalšiu
pôžičku jej poskytol dňa 8.9.2003 v sume 1.600.000 Sk, ktorú uložil do depozitu C.. C. K. a tiež že sa
dňa 28.1.2009 žalobca a žalovaná dohodli, že žalobca jej požičia sumu 2.763 eur na kúpu pozemku pod
predmetným nebytovým priestorom. Žalobca v liste zároveň vyhlásil celú svoju pohľadávku z pôžičiek
zo dňa 26.8.2003, 8.9.2003 a 28.1.2009, v celkovej sume 70.517,43 eura za splatnú dňom 20.6.2016.

10. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že žalovaná počas celého ich manželstva nepracovala, bola
doma; všetko zabezpečoval len sám, z podnikateľskej činnosti. V roku 2008 bolo ich manželstvo
rozvedené. Žalovanej pomohol nájsť si pracovné miesto, ktoré má dosiaľ. Na objasnenie uviedol, že na
začiatku podnikania mal partnera, ktorý ho podviedol. Na odporúčanie právneho zástupcu si dali zrušiť

bezpodielovéspoluvlastníctvozatrvaniamanželstvaavšetkynehnuteľnosti,ktorévlastnili,bolizapísané
na meno žalovanej, aj peniaze a všetky aktíva; na žalobcu boli napísané pasíva a dlhy. So žalovanou
sa dohodli, že aj keď je všetko oficiálne napísané na ňu, tak aj on je polovičným spoluvlastníkom.
Predmetný nebytový priestor sa kupoval v roku 2003, C.. K. vtedy požiadal, aby bol napísaný len na
žalovanú. Kúpna cena nebytového priestoru bola 1.600.000 Sk, hoci formálne bolo napísané 441.000

Sk. Po rozvode manželstva žalovanej povedal, že si nenárokuje zo spoločného majetku na nič, len na
predmetný nebytový priestor, ktorý je jeho srdcovou záležitosťou, do ktorého dal veľa energie i peňazí
a v roku 2010 kúpil aj pozemok pod ním. Logicky by tak neurobil, keby si nebol vedomý toho, že je
jeho spoluvlastníkom. O tom, že sú so žalovanou spoluvlastníkmi daného priestoru majú aj písomnú
dohodu, no má ju žalovaná. Po rozvode nechal žalovanej všetko: byt, garáž, hnuteľné veci. Nežiadal

žiadne polovičné podiely. Nebytový priestor skutočne kúpil za 1.600.000 Sk. Sumu 1.200.000 Sk mal z
odpredaja rodičovského bytu a sumu 400.000 Sk z podnikania. Byt rodičov sa predával za 1.200.000
Sk, to bola jeho skutočná cena a nie 600.000 Sk, tá bola uvedená kvôli vysokým daniam v tom čase. V
nadväznosti na list zo dňa 14.6.2016 zdôraznil, že žalovanej nič nepožičal. Doplnil, že až v roku 2015
skončili problémy so skupinou, ktorá ho vydierala a podpálila mu štúdio.

11. Žalovaná vo výpovedi poprela existenciu dohody medzi ňou a žalobcom o tom, že by predmetný
nebytový priestor mal byť v ich spoluvlastníctve. Uviedla, že nie je pravdou, že počas manželstva
nepracovala, ani to, že by v rámci vyporiadania ich majetku nadobudla aktíva len ona a že žalobca
mal nadobudnúť len pasíva. Pred zrušením ich bezpodielového spoluvlastníctva za trvania manželstva

bol totiž ich spoločný majetok prevedený na rodičov žalobcu. Namietala, že neobstojí tiež tvrdenie
žalobcu, že bol k nej veľkorysý. Vo vzťahu k e-mailovej komunikácii považovala na nekorektné vytrhnutie
určitých faktov z kontextu. Argumentovala, že všetok majetok pred zrušením ich bezpodielového
spoluvlastníctva v roku 2000 ostal žalobcovi. Keď sa v roku 2003 kupoval predmetný nebytový priestor,
nebola by súhlasila s tým, že bude v spoluvlastníctve, chcela a so žalobcom sa aj dohodli, že bude len

jej. Za nepravdivé označila tvrdenie žalobcu, že mal vysoký príjem a aktíva, keďže mu robila účtovníctvo
a o jeho príjmoch vedela. Dodala, že do zdravotnej poisťovne platil tie najnižšie odvody. Ozrejmila, že
nebytový priestor tvoria tri miestnosti, ktoré sa dajú použiť na rôzne účely, na bývanie, na podnikanie.
PeniazenakúpunebytovéhopriestorumalazpredajabytuvDevínskejNovejVsi,ktorýjejmatkapredaladňa 4.8.2003 a darovala žalovanej celú kúpnu cenu vo výške 410.000 Sk. Doplnila, že nebytový priestor
potrebovala na podnikanie, keďže v tom čase mala živnosť a v období rokov 2003 až 2009 v uvedených
priestoroch so žalobcom prevádzkovali svoju podnikateľskú činnosť; potom bola podpísaná nájomná

zmluva so žalobcom. Odmietla tiež, že by jej žalobca požičal peniaze na kúpu pozemku pod nebytovým
priestorom.

12. Súd prvej inštancie na ozrejmenie uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada,
pričom podľa § 185 C. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Strana má povinnosť

tvrdenia a tiež dôkaznú povinnosť; následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a
povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvojetvrdeniadôkazy.Dôkaznýmbremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že
z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena

je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významnépodľahmotnéhoprávaprerozhodnutieoveci(čiužzdôvodunečinnostistrany,ktoránesplnila
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v zmysle § 132 C. s. p. alebo preto, že
takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej

normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah
dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného
bremena. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí
súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

13. V danom prípade po vykonanom dokazovaní, zhodnotení dôkazov jednotlivo aj vo vzájomnej
súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, nie je možné
jej vyhovieť, nakoľko žalobca nepreukázal danosť jeho hmotnoprávneho nároku, keď predloženými
listinnými dôkazmi a ani v spojení s výsluchom strán sporu sa žalobcovi nepodarilo preukázať tvrdenie,
že je podielovým spoluvlastníkom predmetného nebytového priestoru. Žalobca v priebehu konania tvrdil,

že nebytový priestor kúpil on a so žalovanou ,,uzatvoril písomnú zmluvu o tom, že nebytový priestor
je v spoluvlastníctve pol na pol“, ktorá po rozvode strán zostala v byte žalovanej a on sa k nej viac
nedostal. Toto tvrdenie však žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, pričom súd prvej inštancie
považoval za málo pravdepodobné, až nepravdepodobné, aby si takýto dôležitý dokument starostlivo
neuschoval; konštatoval preto, že z dôkazov, ktoré mal k dispozícii nemožno vyvodiť iný záver ako ten,

že medzi stranami sporu takáto dohoda uzavretá nebola. V kontexte vykonaného dokazovania bol súd
prvej inštancie názoru, že skutočnou vôľou žalovanej pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 26.8.2003
bolo, aby predmetný nebytový priestor nadobudla do svojho vlastníctva.

14. Ďalej uviedol, že žalovaná poukazovala na skutočnosť, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy od roku

2000 mali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo a nič im nebránilo v tom, aby nebytový priestor v roku
2003 nadobudli do podielového spoluvlastníctva, čo sa však nestalo. Dňa 19.2.2008 bolo manželstvo
žalobcu a žalovanej rozvedené a dňa 27.2.2009 bola medzi stranami sporu uzavretá Zmluva o nájme
nebytového priestoru, na základe ktorej žalovaná prenajala žalobcovi daný priestor na dobu 10 rokov.
Žalobca nebytový priestor stavebne upravil, preto aj nájomné bolo dohodnuté len symbolické. Do roku

2011 nebytový priestor na podnikateľské účely užíval len žalobca a na konci roku 2011 bol nebytový
priestor daný do užívania tretej osobe na komerčný nájom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že existencia
riadnej nájomnej zmluvy takto vylučuje tvrdenie žalobcu, že so žalovanou užívali nebytový priestor ako
spoluvlastníci. Nakoľko žalovaná uzatvárala kúpnu zmluvu s úmyslom, aby nadobudla nebytový priestor
do svojho výlučného vlastníctva, dospel k záveru, že predmetná kúpna zmluva bola uzavretá v súlade

s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie je právnym úkonom, ktorým má byť zastretý iný právny
úkon, ako to predpokladá § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dodal, že žalobca nepreukázal svoj
nárok ani argumentáciou, že do rekonštrukcie nebytového priestoru investoval sumu 44.000 eur a to
dôvodu, že takúto sumu do rekonštrukcie neinvestoval (daná suma predstavuje rozdiel vo všeobecnej
hodnote nebytového priestoru pred a po jeho zhodnotení a nie je to suma za vykonané rekonštrukčné

práce) a tiež preto, že vykonaná rekonštrukcia nepreukazuje vlastnícky vzťah. Danosť nároku žalobcu
nepovažoval za vyvoditeľnú ani z tvrdenia žalobcu, že sa so žalovanou spolupodieľali na nákladoch
spojených s užívaním nebytového priestoru a ani z toho, že žalobca mal sídlo svojej spoločnosti vpredmetnom nebytovom priestore, keďže tak vlastnícke ako aj spoluvlastnícke právo sa nadobúda na
základe zákonom stanovených právnych skutočností,
t. j. na základe kúpnej, darovacej, alebo inej zmluvy, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na

základe iných skutočností ustanovených zákonom (§ 132 Občianskeho zákonníka).

15.Vďalšomdalsúdprvejinštanciedopozornosti,žekúpnacenanebytovýchpriestorovboladohodnutá
vo výške 441.170 eur (Sk - pozn. odvolacieho súdu) a nie 1.600.000 Sk ako to tvrdil žalobca a splatná
bola pri podpise kúpnej zmluvy. Dohodnutú kúpnu cenu žalovaná uhradila dňa 26.8.2003 v hotovosti,

k rukám predávajúceho, čo bolo potvrdené pokladničným dokladom a podpisom konateľa spoločnosti.
K tvrdeniu žalobcu, že kúpu nehnuteľnosti financoval z prostriedkov získaných z predaja nehnuteľností
pôvodne patriacich jeho rodičom poukázal na to, že rodičia žalobcu skutočne dňa 13.12.2002 odpredali
byt č. XX na Z.. C.. D. X H. R., avšak za cenu 600.000 Sk. Žalobca zároveň nepredložil žiadny dôkaz na
podporu svojho tvrdenia, že kúpu nebytového priestoru financoval z prostriedkov, ktoré získal z predaja
nehnuteľnosti pôvodne patriacej jeho rodičom, ako aj zo svojho podnikania. Žalovaná preukázala, že

jej matka, B.. Ľ. W., dňa 4.8.2003 predala byt nachádzajúci sa v N. U. H. za kúpnu cenu 410.000 Sk
a predmetný nebytový priestor kúpila žalovaná dňa 26.8.2003 za cenu 441.170 Sk. Taktiež upriamil
pozornosť na list zo dňa 14.6.2016, ktorým žalobca žalovanej oznámil, že zosplatnil svoje pohľadávky,
ktorévočinejmalatvrdil,žedňa26.8.2003jejposkytolpôžičkuvovýške441.170Sknakúpunebytového
priestoru a dňa 8.9.2003 jej poskytol ďalšiu pôžičku vo výške 1.600.000 Sk na zloženie tejto sumy do

úschovy C.. C. K.. Žalobca následne listom zo dňa 25.8.2016 vykonal jednostranný zápočet pohľadávok,
ktorým si oproti svojej pohľadávke vyplývajúcej z pôžičiek zo dňa 26.8.2003 a 8.9.2003 započítal
pohľadávku žalovanej z neuhradeného nájomného. Taktiež sa žalobca vyjadril v konaní vedenom pod
sp. zn. 23C/165/2016, že žalovanej požičal finančné zdroje na kúpu predmetných nebytových priestorov.
Z uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že ak žalobca poskytol žalovanej dňa 26.8.2003 a dňa

8.9.2003 pôžičku na kúpu nebytového priestoru, ako to tvrdil v roku 2016 a 2017, a tým mu vznikol nárok
na jej vrátenie, nemohol zároveň tými istými finančnými prostriedkami uhradiť aj kúpnu cenu za nebytový
priestor ako to tvrdil v žalobe zo dňa 9.5.2019, za čo mu mal vzniknúť nárok na spoluvlastnícky podiel
na nebytovom priestore.

16. Zároveň súd prvej inštancie zdôraznil, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy mali žalobca a
žalovaná zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo za trvania manželstva, mohli teda (ak by chceli)
kúpiť akúkoľvek nehnuteľnosť do podielového spoluvlastníctva, avšak v danom prípade sa tak nestalo.
Žalobca nepreukázal ani svoje údajné ,,veľmi rizikové podnikanie“, na základe ktorého sa vtedy
manželia museli rozhodnúť o prevedení predmetného nebytového priestoru do vlastníctva len jedného

z manželov. Opätovne súd prvej inštancie konštatoval, že hoci bol nebytový priestor rekonštruovaný
a teda stavebne upravený, rekonštrukcia nepreukazuje vlastnícky vzťah žalobcu k tomuto priestoru.
Dal tiež do pozornosti, že pri zisťovaní skutkového stavu nemohol vychádzať z predložených čestných
vyhláseníadvokátaC..C.K.,nakoľkoCivilnýsporovýporiadok,aleaniinýpredpiscivilnéhoprávačestné
vyhlásenie ako osobitný dôkazný inštitút, na rozdiel od Správneho poriadku (§ 39 ods. 1 Správneho

poriadku), neupravujú. Dodal, že všeobecná právna povaha čestného vyhlásenia v správnom konaní
spočíva v tom, že v taxatívne uvedených prípadoch čestné vyhlásenie účastníka (správneho) konania,
po náležitom upozornení účastníka na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia, nahradzuje
dôkaz. V civilnom sporovom konaní je však pripustenie čestného prehlásenia miesto dôkazu vylúčené.
Je tomu tak preto, že sa nejedná o dôkazný prostriedok, ktorým možno zistiť skutkový stav veci s

náležitým vyvodením právnych následkov z jeho nepravdivosti, ako napr. pri krivej svedeckej výpovedi.
Bol preto názoru, že čestné prehlásenia predložené žalobcom možno považovať iba za návrh na výsluch
svedkov o právne relevantných skutočnostiach v nich uvádzaných, avšak podľa vedomostí súdu prvej
inštancie advokát C.. C. K. zomrel. So zreteľom na vyššie uvedené uzavrel, že je pojmovo vylúčené,
aby uvedené listiny bez ďalšieho preukazovali alebo osvedčovali tvrdenia v nich uvedené.

17. V súvislosti s e-mailom žalovanej žalobcovi zo dňa 19.6.2016, kde okrem iného uviedla, že ,,...čo
sa týka nebytového, dohodli sme sa pol na pol, aj keď ty si mi z ničoho tvojho nenúkal polovičku...“
konštatoval, že medzi stranami sporu neexistovala žiadna písomná zmluva o tom, že predmetný
nebytovýpriestorjevspoluvlastníctvežalobcuažalovanejpolnapol,akototvrdilžalobcaazuvedeného

e-mailu nemožno vyvodiť také skutkové okolnosti, ktoré by bez ďalšieho žalobcovi mohli priniesť
očakávanú váhu a iné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Doplnil, že dohoda pol na pol môže reflektovať
akúkoľvek dohodu o čomkoľvek týkajúcom sa nebytového priestoru. Stotožnil sa preto s právnym
názorom žalovanej, že kúpna zmluva zo dňa 26.8.2003, ktorou žalovaná nadobudla nebytový priestordo výlučného vlastníctva, nie je simulovaným právnym úkonom. Skutočná vôľa (úmysel) žalovanej bola,
aby nadobudla nebytový priestor do svojho výlučného vlastníctva, preto dospel k záveru, že predmetná
zmluva je v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, pričom nejde o právny úkon, ktorým má byť zastretý

iný právny úkon, ako to predpokladá
§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poznamenal tiež, že sám žalobca poukazoval na čestné
prehlásenie C.. K., kde okrem iného uviedol, že žalobca ho požiadal o to, aby nebytový priestor
bol napísaný len na žalovanú. Zopakoval, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy mali žalobca
a žalovaná zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo a mohli si predmetnú nehnuteľnosť kúpiť do

podielového spoluvlastníctva, pričom neobstojí ani žalobcom tvrdený argument o ,,rizikovom podnikaní“.
Sumarizujúc uzavrel, že žalobca nepreukázal také dôkazy, s ktorými by zákon spájal nadobudnutie jeho
spoluvlastníckeho práva k predmetnému nebytovému priestoru (po takmer 20-tich rokoch od uzavretia
kúpnej zmluvy zo dňa 26.8.2003).

18. Návrh žalobcu vyžiadať z katastra nehnuteľností kúpnu zmluvu týkajúcu sa pozemku pod

predmetným nebytovým priestorom súd prvej inštancie zamietol, keď vykonanie tohto dôkazu považoval
za nadbytočné. Dodal, že v liste žalobcu zo dňa 14.6.2016 bolo totiž jasne uvedené, že dňa 28.1.2009
žalobcasožalovanouuzavrelzmluvuopôžičke,nazákladektorejjejposkytolpeňažnéprostriedky,sumu
2.763 eur na kúpu pozemku pod predmetným nebytovým priestorom a že okrem iných, aj túto pôžičku
zosplatňuje dňom 20.6.2016 a vyzýva ju na vrátenie aj tejto sumy. Za takýchto skutkových okolností

dospel k záveru, že je nadbytočné preukazovať, kto zaplatil kúpnu cenu za pozemok.

19. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 37 ods. 1, § 41a ods. 2, § 123, §
136 ods. 1 a § 137 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle §
255 ods. 1 C. s. p. v spojení § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal

proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

20. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne zmeniť a žalobe plne vyhovieť. Podstatným zhrnutím

skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam.

21. S poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (rozhodnutia sp. zn.
II. ÚS 383/06, sp. zn. II. ÚS 85/06, sp. zn. III. ÚS 119/03, sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn.
III. ÚS 44/2011) ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa

9.12.1994, séria A, č. 303-A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko, zo dňa 9.12.1994, séria A, č. 303-B)
namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadal,
resp. vôbec sa nezaoberal prednesenou argumentáciu, preto odôvodnenie označil za formálne,
nepresvedčivé, nedostatočné, nepreskúmateľné a v niektorých častiach za zmätočné. Zdôraznil, že
podstatným pre vec bolo vyhodnotenie obsahu e-mailovej komunikácie, podľa ktorej sa so žalovanou

po celý čas správali k nebytovému priestoru ako podieloví spoluvlastníci a v tomto duchu aj bola vedená
ich obojstranná komunikácia. Dodal, že k spochybňovaniu jeho spoluvlastníctva žalovanou došlo až v
roku 2016 a to v čase, keď sa dozvedela o prevode starorodičovského domu na obchodnú spoločnosť,
ktorej jediným spoločníkom je partnerka žalobcu a sám je jedným z konateľov. Tento prevod bol aj
pravým dôvodom výpovede, ktorú mu dala žalovaná v súvislosti s daným nebytovým priestorom, pričom

ohľadom tejto výpovede sa viedlo aj samostatné súdne konanie, v rámci ktorého žalovaná uvedený
dôvod výpovede z nájmu nerozporovala. Zdôraznil, že k žalobe boli pripojené viaceré e-maily z rôzneho
časového obdobia, z ktorých vyplynulo, že žalovaná akceptovala a potvrdzovala fakt, že žalobca je
podielovým spoluvlastníkom a ako podieloví spoluvlastníci o priestore aj komunikovali a spravovali
ho. Sama tiež potvrdila, že do nebytového priestoru investoval a nikdy sa nepokúšala o vrátenie jeho

majetkového vkladu do nehnuteľnosti. Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie poukázal len na jeden
konkrétny e-mail, avšak dôkazy by mal hodnotiť v celkovej súvislosti a mal za to, že posúdením a
vyhodnotením len jedného e-mailu, bez kontextu ostatnej komunikácie, nie je možné riadne vyhodnotiť
daný stav.22. Namietal tiež záver súdu prvej inštancie v súvislosti s čestnými prehláseniami C.. C. K.. Uviedol,
že mu nie je zrejmé, na základe akých informácií súd prvej inštancie dospel ku konštatovaniu, že C..

C. K. zomrel a ako túto informáciu zisťoval. Argumentoval, že C.. C. K. je stále živý a ak mal súd prvej
inštancie za to, že čestné vyhlásenie je potrebné vykonať ako návrh na vypočutie svedka, mohol tak
spraviť. Dodal, že médiami síce prebehli informácie, že zomrel C.. K., avšak jednalo sa o C.. I. K., čiže o
inú osobu. Poukázal na to, že z listín podpísaných C.. C. K. vyplynulo, že celú kúpu nebytového priestoru
zabezpečoval žalobca prostredníctvom a za pomoci C.. C. K., že kúpnu cenu uhradil v hotovosti a tiež,

že riešil všetky úkony a komunikáciu smerom k predávajúcemu, čo je v priamom rozpore s tvrdením
žalovanej,žetoonakomunikovalaspredávajúcimauhradilakúpnucenuatiežtvrdila,žeC..K.nepozná.
Jedná sa teda o rozpor skutkových tvrdení strán sporu, pričom navrhol dôkaz na preukázanie svojich
tvrdení, ktorý však súd prvej inštancie nevykonal, čo malo podstatný vplyv na výsledok sporu.

23. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v čase

uzavretia kúpnej zmluvy boli so žalovanou manželia, pričom podľa žalovanej spolu ako manželia nežili
až cca od roku 2005, čiže dva roky potom, ako bol nadobudnutý nebytový priestor a zo všetkých
dokladov predložených žalovanou vyplynulo, že napriek rozdelenému bezpodielovému spoluvlastníctvu
so žalovanou hospodárili a spravovali svoj majetok spoločne. Z dokladov žalovanej bolo tiež zrejmé,
že v čase nadobudnutia nebytového priestoru spolu riadne hospodárili a žili v jednej domácnosti ako

manželia, pričom žalovaná vyslovene uviedla ohľadne vlastníctva nebytového priestoru: „dohodli sme
sa, že tento bude len môj“, čo primárne nesporuje, keďže je faktom, že vzhľadom na okolnosti sám
žiadal, aby bol nebytový priestor formálne „napísaný“ na žalovanú, avšak v ďalšom sa ich vyjadrenia
zásadne odlišujú. Argumentoval, že kvôli sporu s partnerom, ktorý ho podviedol, musel majetok tvoriaci
bezpodielové spoluvlastníctvo ochrániť. Dodal, že v čase nadobudnutia nebytového priestoru a ešte

niekoľko rokov potom reálne existovala prekážka, ktorá mu bránila nadobudnúť nehnuteľnosť do
podielového spoluvlastníctva. Poukázal na vedené exekučné konania, resp. na skutočnosť, že mal
v určitých obdobiach problém s druhotnou platobnou neschopnosťou, takže bolo logické, že chcel
ochrániť spoločný majetok pred možnosťou jeho postihnutia exekúciou. Neskôr sa pridružili aj problémy
s výpalníkmi a s na to nadväzujúcimi trestnými oznámeniami a toto turbulentné obdobie skončilo až v

roku 2015, kedy už boli so žalovanou rozvedení a každý mal svoj osobný život. V tom čase začal dávať
do poriadku vlastnícke vzťahy a majetok, mimo iného prepísal dom rodičov na obchodnú spoločnosť, v
ktorej bola spoluvlastníkom jeho partnerka, čo spôsobilo zásadnú zmenu vo vzťahoch medzi stranami
sporu a viedlo až k sérii rôznych súdnych sporov.

24. Doplnil, že nebytový priestor bol nadobudnutý v roku 2003, v stave holopriestoru a sám ho
kompletne zrekonštruoval. Poukázal na to, že žalovaná na pojednávaní dňa 6.6.2022 uviedla, že po
kúpe nebytového priestoru v tomto mala kanceláriu, keďže v tom čase vykonávala účtovnícku činnosť.
Zároveň uviedla, že tam mal kanceláriu aj žalobca a kladne odpovedala aj na otázku, či v čase od roku
2003 do roku 2009 v tomto priestore spoločne prevádzkovali svoju podnikateľskú činnosť. V písomnom

vyjadrení zo dňa 2.9.2019 však už uviedla, že nebytový priestor stavebne upravil na užívaniaschopný
stav a preto aj bolo nájomné symbolické, keďže zohľadňovalo žalobcom vykonané stavebné úpravy.
Uvedené vyjadrenia sú teda vo vzájomnom rozpore, keďže v čase nadobudnutia nebytového priestoru
tento nebol v stave, že by sa v ňom reálne dala vykonávať podnikateľská činnosť. Poukázal na
fotodokumentáciu z rekonštrukcie daného priestoru, realizovanej v rokoch 2003 až 2005, z ktorej

vyplýva, že žalovaná nehovorila pravdu, že od roku 2003 vykonávala v danom priestore podnikateľskú
činnosť. Uviedol tiež, že následne nebytový priestor znova rekonštruoval, keďže došlo k jeho zničeniu
úmyselne založeným požiarom, čo bolo premetom vyšetrovania. Zdôraznil, že celé roky sa o nebytový
priestor staral a nakladal s ním ako s vlastným a žalovaná to celé roky vôbec nespochybňovala. Dal tiež
do pozornosti, že svoje spoluvlastnícke právo odvodzuje od dohody so žalovanou, pričom fakt, že túto

dohodu nemôže v písomnej forme preukázať nepreukazuje sám o sebe jej neexistenciu, keď v rámci
sporu poukázal na to, že žalovaná disponuje listinami, ktoré nemala dôvod vlastniť a mal za to, že z jej
strany došlo k scudzeniu niektorých pre konanie podstatných listín, ktoré sa nachádzali v nehnuteľnosti,
v ktorej ako manželia bývali. Na podporu uvedených tvrdení poukázal na e-mail zo dňa 11.10.2013 a
tiež na skutočnosť, že inak by nemohla žalovaná doložiť do konania napríklad kúpnu zmluvu o predaji

bytu jeho rodičov.

25. Dôvodil, že jeho úmyslom bolo nadobudnutie spoluvlastníctva k danému nebytovému priestoru, čo
dokazuje jeho konanie - od nájdenia nehnuteľnosti, cez oslovenie predávajúceho, úhradu kúpnej ceny,až po riadnu starostlivosť a rekonštrukciu tohto priestoru a úhradu platieb spojených s jeho užívaním.
Poznamenal, že fakt, že na potvrdení o úhrade kúpnej ceny je meno žalovanej, bol priamym dôsledkom
toho, že žalovaná bola účastníkom právneho vzťahu, takže doklad o úhrade kúpnej ceny ani nemohol

byť vystavený na iné meno, pričom sa nikdy nepokúšala o prípadné vrátenie vkladu a ďalších investícií,
ktoré vynaložil na nebytový priestor, čo rovnako nasvedčuje existencii dohody o spoluvlastníctve. Zhrnul,
že celé roky sa správal k nehnuteľnosti ako vlastník a o túto sa riadne staral, o čom svedčí vzájomná
komunikácia so žalovanou, vybavoval tiež všetky administratívne veci a organizoval rekonštrukcie
priestoru, keď až do zhoršenia vzťahov so žalovanou ich vzájomná komunikácia potvrdzuje, že s

nehnuteľnosťou nakladali ako spoluvlastníci.

26. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie.
Bola názoru, že súd prvej inštancie vykonal riadne a dostatočné dokazovanie, dostatočne zistil skutkový
stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne
posúdil a neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval svoje procesné práva. Dala do pozornosti, že

žalobca v odvolaní len zrekapituloval svoje tvrdenia uvádzané v rámci konania, ktoré boli súdom prvej
inštancie správne vyhodnotené ako nepreukázané. Mala za to, že v konaní bolo potvrdené, že jej
skutočnou vôľou (úmyslom) pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 26.8.2003 bolo, aby nadobudla predmetný
nebytový priestor do svojho výlučného vlastníctva a nie do podielového spoluvlastníctva so žalobcom.
Záverom dodala, že potvrdené bolo aj to, že nikdy nebola uzatvorená žiadna zmluva (dohoda), a

to ani ústna a písomná už vôbec nie, ktorou by sa zaviazala, že predmetný nebytový priestor je v
spoluvlastníctve „pol na pol“ žalobcu a žalovanej.

27. Po oznámení odvolacieho súdu v zmysle § 382 C. s. p., že na prejednávanú vec sa vzťahuje § 41a
ods. 2 s poukazom na § 40 Občianskeho zákonníka a § 5 ods. 1 zákona

č.182/1993Z.z.žalovanákargumentáciižalobcu,žekúpnazmluvazodňa26.8.2003,ktorounadobudla
nebytový priestor do výlučného vlastníctva je simulovaným právnym úkonom a údajným zastretým
úkonom mala byť kúpna zmluva, ktorou aj žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel na nebytovom
priestore poukázala na podmienky, za ktorých možno zachovať platnosť zastretého (disimulovaného)
právneho úkonu. Argumentovala, že jej skutočnou vôľou pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 26.8.2003

bolo, aby nadobudla nebytový priestor do svojho výlučného vlastníctva a vôľou spoločnosti K. S.
I. spol. s r.o., ako predávajúceho nebytového priestoru bolo, aby jej odpredal nebytový priestor do
výlučného vlastníctva, o čom svedčí obsah kúpnej zmluvy zo dňa 26.8.2003. Zdôraznila, že vôľa žalobcu
nadobudnúť spoluvlastnícky podiel na nebytovom priestore je irelevantná, nakoľko bolo preukázané, že
nebol účastníkom danej kúpnej zmluvy. Poukázala tiež na § 40 ods. 1, ods. 3 a § 46 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a uviedla, že zastretý právny úkon môže právne obstáť, ak netrpí žiadnymi vadami, pre ktoré
by mohol byť považovaný za neplatný, keď podmienka platnosti zastretého právneho úkonu sa týka
nielen jeho obsahovaných, ale aj formálnych náležitostí, ktoré vyžaduje zákon pre platný právny úkon.
Mala za to, že údajne zastretý (disimulovaný) právny úkon trpí vadami, ktoré zákon vyžaduje pre platný
právny úkon, keďže nebola splnená obsahová náležitosť údajne zastretého právneho úkonu, pretože

žalobca v kúpnej zmluve zo dňa 26.8.2003 nebol uvedený ako zmluvná strana a taktiež nebola splnená
ani formálna náležitosť údajne zastretého právneho úkonu (písomná forma), keď žalobca danú kúpnu
zmluvu nepodpísal.

28. Žalobca vo vyjadrení sa k oznámeniu odvolacieho súdu uviedol, že plne akceptuje

skutočnosť, že právne posúdenie veci je činnosťou súdu a mal za to, že v konaní uviedol také
rozhodné skutočnosti, ktoré svedčia jeho uplatnenému nároku. Akcentoval, že ak má byť právnym
úkonom zastretý iný právny úkon, platí to, čo predstavovala vôľa zmluvných strán, k čomu už v podanej
žalobe poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010. Bol
názoru, že preukázal, že napriek tomu, že kúpna zmluva bola uzavretá iba žalovanou a priestor je v jej

výlučnom vlastníctve, v skutočnosti mali strany sporu vôľu nadobudnúť tento priestor do podielového
spoluvlastníctva. Dôvodil, že obaja vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého
dôvodu ich robia - nadobudnutie nebytového priestoru do podielového spoluvlastníctva z dôvodu, že
v tom čase nemohol nadobúdať do svojho vlastníctva nehnuteľnosť kvôli problémom v podnikaní. Za
vlastníka možno považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“)

a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby
než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Súd prvej inštancie zamietol žalobu pre neunesenie
dôkazného bremena, nakoľko nepredložil písomnú zmluvu o dohode so žalovanou, že nebytový priestor
je v podielovom spoluvlastníctve. Opakovane poukázal na to, že k žalobe však boli pripojené viaceré e-maily, v ktorých žalovaná akceptovala a potvrdzovala fakt, že je podielovým spoluvlastníkom, aj že sám
riešil potrebné kroky k prevodu nebytového priestoru. Mal preto za to, že vôľa vlastniť nebytový priestor
ako spoluvlastníci bola opakovane v rámci rokov z oboch strán sporu jasne deklarovaná a skutočnosť,

že sa tak na základe následných osobných sporov nestalo, na tomto fakte nič nemení.

29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom

by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C.
s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.3.2025
(§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

30. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje

zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

31.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny
predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to

obvyklé.

32. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti
takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

33. Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že sú spolu so žalovanou spoluvlastníkmi nebytového
priestoru č. X, súpisné číslo XXXX, na parcele č. XXXX/XXX, vedeného na liste vlastníctva č. XXXX,
katastrálne územie L. H., a to každý v podiele 1.

34. Zo spisového materiálu vyplynulo a v konaní nebolo medzi stranami sporné, že predmetná
nehnuteľnosť bola nadobudnutá žalovanou (v tom čase manželkou žalobcu) do jej výlučného vlastníctva
kúpnou zmluvou zo dňa 26.8.2003 (zapísanou vkladom do katastra nehnuteľností dňa 18.9.2003),
pričom v danom období bolo bezpodielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej ako manželov zrušené
za trvania manželstva rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11C/7/00-9, zo dňa 13.11.2000.

35. Odvolací súd konštatuje, že neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu, namietajúceho nesprávne
skutkové zistenia súdu prvej inštancie, založená na tvrdení, že vôľa na strane žalobcu aj žalovanej bola,
aby predmetný nebytový priestor nadobudli do podielového spoluvlastníctva, každý v podiele 1.

36. Je potrebné uviesť, že v prípade dohody (zmluvy) o vzniku (nadobudnutí) podielového
spoluvlastníctva k existujúcej nehnuteľnosti, spôsobilej poslúžiť ako podklad pre vyznačenie zmeny
zápisu vlastníckeho práva v katastri, je nevyhnutná písomná forma takéhoto právneho úkonu (v zmysle
§ 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.), s uvedením všetkých účastníkov zmluvy vrátane ich podpisov na
jednej listine.

37. Za situácie, že žalobca nepreukázal existenciu písomného právneho úkonu (dohody, resp. zmluvy)
medzi ním a žalovanou, na základe ktorého by podielové spoluvlastníctvo k danej nehnuteľnosti
(po nadobudnutí vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti žalovanou) nadobudol, nemožno na
základe vykonaného dokazovania dospieť k záveru o dôvodnosti žaloby ani z dôvodu, že by kúpna

zmluva o prevode vlastníckeho práva zo dňa 26.8.2003, na základe ktorej sa stala vlastníčkou
uvedeného nebytového priestoru žalovaná, predstavovala simulovaný právny úkon, ktorý by zakrýval
iný (disimulovaný) právny úkon, v zmysle ktorého by žalobca so žalovanou nadobudli danú nehnuteľnosť
do podielového spoluvlastníctva.

38.Vzmysle§41aods.2Občianskehozákonníkajepodmienkounáhradyzastieracieho(simulovaného)
právneho úkonu zastretým (disimulovaným) úkonom okrem zhody takéhoto (zastretého) úkonu s vôľou
účastníkov aj splnenie všetkých jeho zákonom stanovených náležitostí, čo vyplýva aj z právnych záverov
rozsudku Najvyššieho súdu SRsp. zn. 3Cdo/144/2010, na ktoré poukázal sám žalobca.

39. Nakoľko kúpna zmluva zo dňa 26.8.2003 nenaplnila vyššie uvedené zákonné náležitosti, keďže bola

uzatvorená len medzi žalovanou ako kupujúcou a spoločnosťou
K. S. I. spol. s r.o. ako predávajúcim, t. j. žalobca v nej ako kupujúci nebol uvedený a túto ani
nepodpísal, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdeného nároku a
jeho poukaz na iné dôkazy, z ktorých mala vyplývať vôľa strán konania nadobudnúť nebytový priestor
do podielového spoluvlastníctva (e-maily, čestné prehlásenia) je v zmysle vyššie uvedených právnych

východísk irelevantný.

40. Na margo žalobcovej odvolacej argumentácie odvolací súd dodáva, že ani poskytnutie
peňažných prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti a zariaďovanie tejto kúpy nezakladá vlastnícke, resp.
spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti. Prijatie opačného záveru by znamenalo, že ktokoľvek, kto
poskytol tretej osobe peňažné prostriedky, aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevodom,

by sa mohol súdnou cestou domáhať vydania rozhodnutia o jeho spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnosti
len z tohto titulu. Takýto výklad nielenže nenachádza oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky,
ale prieči sa zmyslu a účelu striktnej právnej úpravy nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
derivatívnym spôsobom, písomnou zmluvou, za zákonom ustanovených podmienok a vkladom do
katastra nehnuteľností (uznesenie Najvyššie súdu SR zo dňa 23.6.2020, sp. zn. 3Cdo/43/2019,

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR
č. 1/2021 ako R 1/2021).

41. Záverom hodno dodať, že žalobca dôvodne namietal, že závery súdu prvej inštancie o nemožnosti
vykonať žalobcom predložené čestné prehlásenia ako dôkazy v konaní nezodpovedajú právnej úprave,

keďže tieto možno vykonať ako listinné dôkazy a v spojitosti s ostatnými dôkazmi možno vyhodnotiť aj
ich obsah. Taktiež neobstojí záver súdu prvej inštancie o tom, že nemožno vykonať výsluch svedka C..
C. K. z dôvodu jeho úmrtia, keďže tento nebol podložený žiadnym dôkazom a nezodpovedá skutočnosti.
Vzhľadom však na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že tieto závery súdu prvej inštancie nemali
vplyv na vecnú správnosť výsledku konania a porušenie práv žalobcu nevykonaním uvedených dôkazov

nebolo takej intenzity, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia a jeho vrátenie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

42. Pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal
vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie hoci

čiastočne z iných dôvodov ako vo výroku vecne správny potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1

C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).