Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201666
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201666.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom v D., D. E. XXXX/X, zastúpený: Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., IČO: 56 434 995, so sídlom
vo Zvolene, Námestie SNP č. 14/23, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2,
o zaplatenie 6.180,09 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen zo dňa 18. októbra 2024, č. k.: 16C/23/2024 - 197, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.499,38 €, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 15 dní od právoplatnosti
uznesenia súdu o výške náhrady trov konania žalobcu.“
2. V predmetnej veci sa žalobca, príslušník Hasičského a záchranného zboru, domáhal voči

Slovenskej republike (zastúpenej Ministerstvom vnútra SR) zaplatenia sumy 6.499,38 EUR ako náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Žalobca
svoju žalobu odôvodnil tvrdením, že v období od apríla 2021 do februára 2024 odpracoval 2.633,69
hodín služobnej pohotovosti (z toho 1.963,77 hodín určenej a 669,92 hodín nariadenej), ktoré neboli
započítané do jeho pracovného času, čím došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) predmetnej smernice.

3. Žalobca uviedol, že počas určenej služobnej pohotovosti bol fyzicky prítomný na pracovisku,
pripravený na výjazd a výkon služby, pričom vykonával služobnú činnosť alebo bol k dispozícii
zamestnávateľovi. Z tohto dôvodu, s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudky
C-429/09 Fuß, C-397/01 Pfeiffer, C-261/21), namietal, že služobná pohotovosť má byť zaradená
do pracovného času a jej nezapočítanie spôsobuje porušenie práva únie. Vzhľadom na to, že
právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje osobitnú právnu úpravu náhrady škody spôsobenej
porušením práva únie, domáhal sa náhrady nemajetkovej ujmy analogickou aplikáciou ustanovení § 11

až § 13 Občianskeho zákonníka. Výšku ujmy vyčíslil matematicky ako rozdiel medzi peňažnou náhradou
za určenú pohotovosť a odmenou za nariadenú pohotovosť podľa § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. za
každý kalendárny mesiac a uviedol konkrétne výpočty podľa hodinovej sadzby a počtu odpracovaných
hodín v jednotlivých obdobiach rokov 2021 až 2024.4. Žalovaný v konaní uviedol, že žalobca sa v skutočnosti domáha doplatku mzdového nároku,
že smernica 2003/88/ES sa na hasičov nevzťahuje, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je
zamestnávateľ (služobný úrad), a nie štát ako taký. Taktiež namietal, že služobná pohotovosť sa v

slovenskom práve považuje za výkon štátnej služby, no nie je súčasťou služobného času. Žalovaný
zdôrazňoval, že žalobca nezohľadnil referenčné obdobia 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001Z.z.ažeplánovacievýpisySAP,ktoréžalobcapredložil,súnevhodnépreúčelypreukazovania
pracovnéhočasu,pretoženezachytávajúskutočneodpracovanýčas,alelenplánovanýfondslužobného
času. Ďalej uvádzal, že žalobca nepreukázal zásah do osobnosti, ani závažnosť ujmy, a že výška

požadovanej sumy je neprimeraná.
5. Okresný súd Zvolen žalobe v celom rozsahu vyhovel. Po vykonaní dokazovania vrátane výsluchu
žalobcu a vyhodnotení predložených listinných dôkazov súd ustálil, že žalobca v skutočnosti v období
od apríla 2021 do februára 2024 pravidelne prekračoval 48-hodinový limit stanovený článkom 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v danom období predstavoval 55,65
hodín, pričom služobná pohotovosť vykonávaná formou fyzickej prítomnosti na pracovisku predstavuje

podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ nepochybne pracovný čas v zmysle práva únie. Súd konštatoval,
že právna úprava obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z. z. nezabezpečuje úplnú transpozíciu a účinnosť
článku 6 písm. b) predmetnej smernice, keďže nezapočítava služobnú pohotovosť do služobného času
príslušníka.
6. Súd zdôraznil, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok a priznáva práva

jednotlivcom. V dôsledku porušenia tohto článku smernice boli podľa súdu naplnené predpoklady pre
zodpovednosť členského štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú porušením práva únie: i)
porušená norma priznáva práva jednotlivcom, ii) porušenie bolo dostatočne závažné a iii) existovala
príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom ujmy.
7. Súd osobitne analyzoval obsah právnych noriem vnútroštátneho práva a dospel k záveru, že právna

úprava služobnej pohotovosti v zákone č. 315/2001 Z. z. nie je v súlade s definíciou pracovného času
podľačlánku2bod1smernice2003/88/ES,pričomnaúčelyvýkladupojmu„pracovnýčas“jesmerodajný
výklad Súdneho dvora EÚ a nie vnútroštátnych orgánov. Na podporu svojho záveru súd citoval viaceré
rozhodnutia Súdneho dvora (najmä C-429/09 Fuß, C-397/01 Pfeiffer, C-261/21, C-437/05 Vorel, C-52/04
Personalrat der Feuerwehr Hamburg), z ktorých vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti na pracovisku,

keď pracovník čaká na zásah, sa považuje za pracovný čas.
8. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že vykonávanie služobnej pohotovosti v režime fyzickej
prítomnosti predstavuje taký výkon pracovnej činnosti, ktorý si vyžaduje, aby bol žalobca pripravený
konať na pokyn zamestnávateľa, čím bol objektívne a výrazne obmedzený vo využívaní svojho času
pre osobné potreby. Tým došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia a na súkromie a rodinný

život podľa čl. 40 a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR. Súd preto posúdil vzniknutý zásah ako zásah do osobnosti
a aplikoval § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 11 toho istého zákona.
9. Vzhľadom na absenciu vhodných iných prostriedkov satisfakcie považoval súd peňažné odškodnenie
za jediný účinný spôsob nápravy. Výpočet výšky nemajetkovej ujmy vo výške 2,46 € za každú hodinu
nezapočítanejpohotovostibolpodľasúduprimeranýtrvaniuarozsahuzásahuazodpovedalajpravidlám

proporcionality.
10.Súdsanezaoberallenvšeobecnýmiaspektmivýkladuprávaúnie,alekomplexneposúdilajprocesné
námietky žalovaného. Námietku miestnej a vecnej nepríslušnosti zamietol s odôvodnením, že k ujme
došlo v mieste výkonu služby žalobcu – v obvode Okresného súdu Zvolen – a že predmetom sporu
nie je pracovnoprávny nárok, ale nárok na náhradu škody z titulu porušenia práva EÚ. K námietke

nedostatku pasívnej legitimácie súd uviedol, že v prípade porušenia práva únie je pasívne vecne
legitimovaným subjektom štát ako taký, keďže transpozícia smernice je povinnosťou členského štátu,
nie zamestnávateľa konkrétneho pracovníka.
11. Súd napokon zamietol aj výhrady týkajúce sa spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného
času, keď konštatoval, že žalobca sa opieral o dokumentáciu vystavenú zamestnávateľom, ktorú

žalovaný nijako nespochybnil alebo nevyvrátil, a že sám žalovaný v duplike výpočtom potvrdil, že k
prekročeniu 48-hodinového limitu v skutočnosti dochádzalo, čo súd vyhodnotil ako priznanie skutkového
základu nároku žalobcu.
12. Na základe uvedeného okresný súd rozhodol, že žaloba je dôvodná a priznal žalobcovi nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v celej požadovanej výške, ako aj náhradu trov konania v plnom

rozsahu (2,46 EUR/hodina × 2.633,69 hod. = 6.499,38 EUR). Pri určení lehoty na plnenie súd zohľadnil
organizačné pomery žalovaného a predĺžil zákonnú lehotu na plnenie na 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.13. Súd prvej inštancie vec posúdil komplexne, aplikoval aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ a
primerane spojil vnútroštátne právo s ochranou práv garantovaných právom únie. Rozhodnutie je opreté
o logicky vyargumentované skutkové a právne závery, ktoré sú v súlade s európskym aj vnútroštátnym

právom.
Odvolanie
14. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný, a to z
dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a f) CSP. Žiadal, aby Krajský súd Banskej Bystrici zmenil
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a

žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
15. Žalovaný vo svojom obsiahlom odvolaní na 33 stranách podrobne rozpracoval viacero námietok,
ktorými napádal ako skutkové, tak aj právne závery okresného súdu. Podľa žalovaného sa súd prvej
inštancie dopustil viacerých procesných pochybení, nesprávne právne posúdil vec a jeho rozhodnutie
je založené na neúplných alebo nesprávne vyhodnotených skutkových zisteniach.
16. Na úrovni procesnej obrany žalovaný namietal nedostatok vecnej a miestnej príslušnosti súdu, keď

tvrdil, že žaloba sa mala prejednávať pred súdom v Bratislave ako sídle Ministerstva vnútra SR. Zároveň
tvrdil, že ide o pracovnoprávny spor, nie o nárok zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ, a teda
vec má patriť do rozhodovania krajského súdu v Banskej Bystrici. Súd podľa jeho názoru neprihliadol
na skutkový základ právneho vzťahu a nedostatočne odôvodnil odmietnutie procesných výhrad.
17. K vecnej stránke žalovaný uviedol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemožno aplikovať

na hasičov, ktorých činnosť je špecifická a podlieha osobitnému režimu. Tvrdil, že smernica nezaväzuje
členské štáty k tomu, aby služobnú pohotovosť automaticky považovali za pracovný čas. Služobná
pohotovosť podľa žalovaného predstavuje samostatnú kategóriu výkonu štátnej služby, ktorá nie je
identická s pracovným časom v zmysle smernice. Výklad článku 2 smernice zo strany súdu označil za
extenzívny a neodôvodnene rozširujúci.

18. Žalovaný namietal aj pasívnu vecnú legitimáciu štátu ako žalovaného. Zdôraznil, že žalobca je
príslušníkom HaZZ, pričom jeho zamestnávateľom je služobný úrad – Ministerstvo vnútra SR. Vzhľadom
na to, že žalobca uplatňuje svoj nárok v súvislosti s výkonom štátnej služby, nesie podľa žalovaného
zodpovednosť výlučne tento služobný úrad, nie Slovenská republika ako štát. Právne postavenie
žalovaného malo byť preto posúdené ako nedostatok vecnej legitimácie.

19. Žalovaný namietal neexistencie príčinnej súvislosti. Tvrdil, že medzi vykonávaním služobnej
pohotovosti a tvrdeným zásahom do práv žalobcu nie je preukázaná kauzálna väzba, resp. že ujma
nebola dôsledkom normotvornej činnosti štátu, ale organizácie práce samotného zamestnávateľa.
Tiež namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol dostatočne na jeho argumenty uvedené v duplike a
replikách, čím mal porušiť zásadu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania.

20. Vo vzťahu k dokazovaniu žalovaný spochybnil dôkaznú hodnotu predložených výpisov z
evidenčného systému SAP. Tvrdil, že tieto dokumenty neodrážajú skutočný výkon služby, ale iba
plánovanie služobných zmien a nemajú výpovednú hodnotu pre zistenie skutočne odpracovaného času.
Z tohto dôvodu mal súd podľa žalovaného vykonať ďalšie dokazovanie, predovšetkým zabezpečiť
výpovede nadriadených žalobcu a objektívne údaje o výkone služby.

21. Tvrdil, že súd opomenul zákonnú možnosť zohľadnenia šesťmesačného referenčného obdobia
podľa § 86 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré podľa neho umožňuje vyrovnanie pracovného fondu bez
automatického prekročenia 48-hodinového týždenného limitu.
22. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal dostatočne zásah do osobnostných práv, keďže
mu nebolo znemožnené využívať pohotovostný čas podľa vlastného uváženia. Podľa žalovaného nejde

o taký intenzívny zásah do súkromného alebo rodinného života, ktorý by bol objektívne spôsobilý
zakladať nárok na nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca neuviedol konkrétne príklady
negatívnych dôsledkov pohotovosti na jeho osobný život.
23. K právnej kvalifikácii nároku žalobcu žalovaný uviedol, že sa v skutočnosti nejedná o nárok na
nemajetkovú ujmu, ale o mzdový nárok. Domnieva sa, že žalobca si uplatňuje rozdiel medzi odmenou za

služobnúpohotovosťaodmenouzaaktívnuslužbu,čomácharakterpracovnoprávnehonároku.Výpočet
nároku označil žalovaný za svojvoľný a postavený na analógii, ktorá nemá oporu v zákone.
24. Námietky žalovaného smerovali aj proti rozsahu a výške priznanej sumy. Tvrdil, že suma 6.499,38
EUR nie je primeraná okolnostiam prípadu a predstavuje neodôvodnené obohatenie. Žalobca mal podľa
neho z pohotovostného režimu prospech v podobe istoty zamestnania a výhod verejnej služby. Žalovaný

navrhol zníženie výšky náhrady, prípadne zamietnutie žaloby ako celku.
25. Žalovaný nesúhlasí s určením lehoty na plnenie 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keďže podľa
jeho názoru by mala byť táto lehota dlhšia vzhľadom na organizačné a rozpočtové obmedzenia štátneho
orgánu.Vyjadrenie k odvolaniu
26. Vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca podrobne reagoval na jednotlivé
námietky uvedené v odvolaní a argumentačne rozvinul právne aj skutkové stanoviská, ktoré považuje za

relevantné pre posúdenie dôvodnosti podaného opravného prostriedku. Na akademickej úrovni možno
jeho stanovisko sumarizovať nasledovne:
27. Žalobca predovšetkým zásadne odmietol tvrdenie žalovaného, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonával na pracovisku, nemá charakter pracovného času v zmysle práva Európskej únie. V tejto
súvislosti dôrazne poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, osobitne na rozsudky

vo veciach C-397/01 Pfeiffer, C-429/09 Fuß a C-344/19 D.J., podľa ktorých je do pracovného času
nepochybne zahrnutý aj čas, počas ktorého je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku a pripravený
okamžite vykonávať svoju činnosť na pokyn zamestnávateľa. Skutočnosť, že v niektorých prípadoch
nebol počas pohotovosti aktívne zamestnaný, nemá podľa žalobcu právny význam, keďže rozhodujúcim
kritériom je obmedzenie pracovníka vo využívaní svojho času na vlastné účely. V danom prípade bol
žalobca fyzicky viazaný k miestu výkonu služby a pripravený k okamžitému zásahu, čo predstavuje

objektívne a kvalifikované obmedzenie.
28. K námietke žalovaného, že Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom
v tomto type sporu, žalobca uviedol, že samotná povinnosť zabezpečiť správnu a úplnú transpozíciu
smerníc EÚ do vnútroštátneho právneho poriadku zaťažuje výlučne členský štát, a nie jednotlivé
organizačné zložky jeho verejnej správy. Odvoláva sa pritom na judikatúru Súdneho dvora EÚ

(Francovich, C-6/90; Brasserie du Pecheur, C-46/93), ktorá jednoznačne zakladá zodpovednosť štátu
za normotvorné opomenutie. Vzhľadom na to, že Ministerstvo vnútra SR vystupuje v konaní ako
organizačná zložka štátu bez osobitnej právnej subjektivity voči žalobcovi, nemožno mu pripísať
postavenie pasívneho vecne legitimovaného subjektu. Žalobca teda správne adresoval svoj nárok
priamo Slovenskej republike. žalovaný – Slovenská republika je adresátom povinnosti transponovať

právo EÚ (článok 288 ZFEÚ).
29. Ďalej žalobca dôrazne odmietol tvrdenie žalovaného, že predmetom žaloby je v skutočnosti mzdový
nárok, a nie náhrada nemajetkovej ujmy. Vo vyjadrení zdôraznil, že jeho žaloba je výlučne postavená
na porušení práv osobnosti, konkrétne na zásahu do práva na súkromný a rodinný život (čl. 19 ods.
2 Ústavy SR) a práva na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy SR). V tomto kontexte sa žalobca výslovne

domáhaprimeranejsatisfakciezazásahdoosobnosti,ktorýmuvznikolvdôsledkutoho,žepočasdlhého
časového obdobia bol povinný vykonávať služobnú pohotovosť fyzicky prítomný na pracovisku, čím
bol zásadne obmedzený vo využívaní svojho času mimo práce. Argumentácia žalovaného o existencii
mzdového nároku je preto podľa žalobcu účelová a nerešpektuje obsah žalobného návrhu. Uplatnený
nárok je nemajetkového charakteru, založený na právach garantovaných čl. 19 a čl. 40 Ústavy SR,

ako aj judikatúre ESĽP (napr. Bărbulescu proti Rumunsku) – teda právo na súkromie, rodinný život a
zdravie. Výpočet ujmy vychádza nie zo zákonníka práce, ale z analógie s nástrojmi na určenie zásahu do
osobnosti podľa § 13 ods. 2 OZ, kde súdy používajú sadzby len ako orientačné kritérium proporcionality.
30. Žalobca taktiež odmietol výhrady týkajúce sa použitia dôkazov, konkrétne údajov zo SAP systému.
Podľa jeho vyjadrenia boli výstupy zo SAP predložené v nezmenenej podobe, zaznamenávajú všetky

druhy služby a boli spracované prostým výpočtom súčtu hodín prítomnosti na pracovisku počas
pohotovosti. Tieto údaje navyše pochádzajú z evidencie vedeného zamestnávateľom, a žalovaný ich
napriek výzvam v priebehu konania nikdy dôkazne nevyvrátil. Naopak, v duplike sám priznal existenciu
prekročenia limitu 48 hodín týždenne, čo žalobca vníma ako faktické uznanie skutkového stavu. Žalobca
predložilkonkrétnemesačnévýstupyzoSAPsystému,ktorézaznamenávalikaždýdruhslužby–vrátane

aktívnej služby a pohotovosti. Poukázal na to, že údaje boli predložené v surovej forme bez akýchkoľvek
úprav a ich spracovanie spočívalo výlučne v matematickom sčítaní hodín služieb uvedených ako
„pohotovosť na pracovisku“.
31. K výške uplatneného nároku žalobca uviedol, že stanovenie sumy 6 499,38 EUR bolo založené na
výpočte vychádzajúcom zo sadzby 2,46 EUR za hodinu nezapočítanej pohotovosti. Túto sadzbu odvodil

ako rozdiel medzi hodnotou určeného a nariadeného výkonu služby podľa zákona č. 315/2001 Z. z. a
použil ju ako objektívne kritérium pre určenie intenzity zásahu do osobnostných práv. Zdôrazňuje, že
nejde o výpočet mzdy, ale o kvantifikáciu ujmy vychádzajúcu z porovnateľného hodnotového rámca.
Týmtospôsobompodľažalobcuzabezpečiltransparentnosťaproporcionalitupožadovanejsumy,pričom
výška nároku plne zodpovedá intenzite, trvaniu a systematickosti zásahu.

32. Na námietku neexistencie zásahu do osobnostných práv žalobca poukázal na svoj osobný výsluch v
konaní,kdepodrobneopísal,akýmspôsobompravidelnývýkonpohotovostinapracoviskuovplyvniljeho
osobný život, zdravie a vzťahy. Žalobca konkrétne uviedol, že počas celého obdobia výkonu služby mal
len veľmi obmedzený kontakt so svojou rodinou, narušil sa mu režim oddychu a trpela aj jeho psychickápohoda. Tieto skutočnosti považoval za dostatočný podklad na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle §
13 ods. 2 OZ. V tejto súvislosti odkázal na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 575/2016), podľa
ktorej nie je potrebné preukazovať priamu fyzickú ujmu, ak došlo k dlhodobému a vážnemu zásahu do

životnej rovnováhy jednotlivca.
33. Napokon žalobca poukázal na existenciu ustálenej rozhodovacej praxe v skutkovo porovnateľných
prípadoch, v ktorých Krajský súd v Banskej Bystrici opakovane priznal obdobným žalobcom náhradu
nemajetkovej ujmy v rozpätí 4 169 – 6 506 EUR. Okresný súd v danej veci sa s touto judikatúrou
stotožnil a svoje rozhodnutie na nej postavil, čím rešpektoval požiadavku právnej istoty, predvídateľnosti

a rovnakého zaobchádzania. Argumentácia žalovaného v tomto smere podľa žalobcu opomína skutočný
stav judikatúrneho vývoja a vytvára falošný dojem, že rozhodnutie prvostupňového súdu predstavuje
vybočenie z rozhodovacej línie, hoci ide o jej prirodzené pokračovanie.
Replika žalovaného
34. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na v podanom odvolaní, a tiež na všetkých písomných, ako aj
ústnych vyjadreniach vo veci samej. V replike k vyjadreniu žalobcu opätovne potvrdil dôvodnosť svojho

odvolania a trval na všetkých v ňom uvedených námietkach. Uviedol, že okresný súd sa nezaoberal
otázkou, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu 48-hodinového priemerného týždenného pracovného
času, hoci práve táto skutočnosť je podstatou žaloby. Tvrdil, že súd vychádzal len zo všeobecných a
nedokázaných tvrdení žalobcu, čím podľa neho porušil právo na spravodlivý proces. Zároveň namietal,
že súd nesprávne posúdil charakter uplatneného nároku, keď žalobcovi priznal náhradu vecnej škody za

rozdiel v ohodnotení určenej a nariadenej pohotovosti, hoci konanie bolo vedené ako konanie o náhradu
nemajetkovej ujmy. Žalovaný ďalej tvrdil, že súd priznal náhradu za všetky hodiny určenej pohotovosti
bez toho, aby skúmal, či skutočne došlo k prekročeniu limitu podľa smernice.
Právne posúdenie odvolacím súdom
35. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
36. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
37.Odvolacísúdpodôslednomakomplexnompreskúmaníobsahuodvolaniapodanéhožalovaným,ako
aj vyjadrenia žalobcu k tomuto odvolaniu, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom
rozsahu vecne správne, právne udržateľné a v súlade s aplikovateľnou judikatúrou Európskej únie.
Súd prvej inštancie správne identifikoval skutkový stav, dôsledne aplikoval právo Únie, predovšetkým

ustanovenia smernice 2003/88/ES, a oprel sa o judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá má v
právnom poriadku členských štátov prednosť pred vnútroštátnym právom v súlade s článkom 267 ZFEÚ.
Pri svojom rozhodovaní sa súd prvej inštancie primerane stotožnil so zásadami judikatúry prípadov
Pfeiffer, Fuß, Jaeger, Vorel, ako aj novšieho rozhodnutia vo veci C-261/21, pričom dôsledne zabezpečil
účinnosť a aplikačnú prednosť práva Únie.

38. K námietke pasívnej legitimácie štátu, že žalobcom nemal byť žalovaný štát, ale príslušný služobný
úrad, odvolací súd uvádza, že nie je právne udržateľná. V zmysle judikatúry SD EÚ, najmä rozsudkov
Francovich (C-6/90), Brasserie du Pecheur (C-46/93), Dillenkofer (C-178/94) a Köbler (C-224/01 je za
nesprávnu alebo neúplnú transpozíciu smernice zodpovedný členský štát ako celok, bez ohľadu na to,
ktorým subjektom bola vnútroštátna norma implementovaná. Transpozičná povinnosť je adresovaná

Slovenskej republike ako členskému štátu, a teda aj prípadná zodpovednosť za škodu vzniknutú
porušením práva Únie leží výlučne na nej. Táto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho
pasívnej vecnej legitimácie v spore nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. To, že žalovaný
sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné
považovať z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. V zmysle článku 29 smernice

je zrejmé, že táto je adresovaná členským štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát Európskej
únie a adresát smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s
cieľom dosiahnutia účelu smernice. Ak si štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore žalovaný
a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená štátu,

ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím smernice do právneho poriadku, je pasívne legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku,
ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnejsprávy pre hasičský a záchranný zbor zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom
právnej úpravy podľa zákona.

39. Žalovaný tvrdil, že súd nekriticky akceptoval tvrdenia žalobcu o prekročení pracovného času bez
ich dôkazného overenia. Táto výhrada nie je dôvodná, nakoľko súd prvej inštancie vykonal podrobné
dokazovanie – predložili sa výpisy zo systému SAP, boli vykonané výsluchy a predložené výpočty
pracovného času. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré v rozhodnutí aj náležite odôvodnil. Žalovaný nepredložil žiadne kvalifikované proti dôkazy a ani

nevyvrátil preukázané skutočnosti. Navyše v rámci dupliky implicitne uznal, že v niektorých obdobiach
došlo k prekročeniu priemerného 48-hodinového limitu. Súd preto správne ustálil, že žalobca odpracoval
v priemere 55,65 hodín týždenne, čo predstavuje porušenie článku 6 písm. b) smernice.
40. Tvrdenie žalovaného, že žalobca si v skutočnosti uplatňuje mzdový nárok, je účelové a nezodpovedá
povahe žaloby. Žalobca výslovne uviedol, že požaduje náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
súkromného a rodinného života, ako aj do práva na zdravie. Kvantifikácia nároku bola odvodená z

prepočtu hodín ako nástroj objektivizácie rozsahu ujmy. Súd aplikoval § 11 až 13 OZ a jeho posúdenie
plne korešponduje s relevantnou judikatúrou o ochrane osobnosti. Žalobca síce vyčíslil náhradu
nemajetkovej ujmy ako rozdiel náhrady za pohotovosť podľa § 122 ods. 2 zákona o HaZZ a sumy, ktorá
mu bola za pohotovosť vyplatená, ale zo žaloby jasne vyplýva, že si neuplatňuje mzdový nárok, ktorý mu
podľa neho zo zákona o HaZZ patrí, ale sa domáha nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ

členským štátom a sumu, ktorá sa týmto výpočtom určí, považuje za primeranú náhrada za porušenie
jeho práv. V obdobných veciach vedených na tunajšom súde i Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval,
že nejde o individuálny pracovnoprávny spor (napr. 17NcC/6/2022).
41. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času.

Nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne. Odvolací súd konštatuje, že ak si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a
§ 13 OZ, tak je daná aplikácia ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým
osobámvprípadezásahudoichosobnostnýchpráv,nakoľkožalobcavsporepreukázal,žeprirozvrhnutí
pracovného času, ktorý je a bol v rozpore s právom Európskej únie, prichádzal o svoj voľný čas, ktorý by

inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov a relaxácii. Odvolací súd tak považuje za
primeranúnáhradunemajetkovejujmyfinančnéodškodnenie,ktorésarovnáodmene,ktorúmupriznáva
zákon ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takýto postup pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy
považovalodvolacísúdzaprimeranýnielencharakteru,aleajspôsobu,akýmkzásahudoosobnostných
práv žalobcu došlo, ako aj k následkom na jeho živote.

42. Odvolací súd sa v tejto súvislosti sa nestotožnil s námietkou žalovaného o uplatnení (skrytého)
mzdového nároku zo strany žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru
odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný žalobca
netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo
strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady

zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne
v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva
únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským

štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo

do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.

Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.43. Podľa žalovaného mal súd identifikovať konkrétne hodiny, ktoré prekročili limit stanovený smernicou.
Tento názor nie je v súlade s povahou článku 6 písm. b), ktorý operuje s priemerným týždenným
časom v referenčnom období. V tejto veci súd zvolil metodologicky správny prístup – hodnotil

celkové množstvo hodín odpracovaných počas definovaného obdobia, čo je v súlade so smernicou
a judikatúrou SD EÚ. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo
k prekročeniu priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania
služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým spôsobom mu
opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život, keďže

nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. V tomto smere odkázal aj
na článok 40 a článok 19 ods. 2 Ústavy SR. Súd prvej inštancie považoval dané argumenty za relevantné
a odvolací súd sa v kontexte daného sporu s jeho závermi stotožňuje.
44. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o HaZZ nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas
ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer vypočítavať. Obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný
čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas sú odlišné inštitúty, môžu sa

zhodovať a nemusia. V prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, čl. 6 písm.
b) smernice č. 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný
čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 h.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom období rozvrhovaný

služobný čas nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom o HaZZ, v žalovanom období
sa opakovane stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný čas (vrátane
služobnej pohotovosti a nadčasov) prekročil 48 h. Je potrebné vychádzať z počtu hodín, ktoré žalobca
skutočne odpracoval, nie z fondu pracovného času, čo je len plánovaný čas, ktorý by mal byť v danom
mesiaci odpracovaný. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas),

ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE (spočítanie odpracovaného
času, ktorý v rámci každých 7 dní presahoval 48 hodín), predstavuje u žalobcu za žalované obdobie
(2/2021 - 12/2023) celkom 2633,69 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nadriadenej služobnej
pohotovosti). Tieto neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času. Zásah do osobnosti
žalobcu je spôsobený tým, že tento v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín

priemerne, a to v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice,
kedy mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Ide o
preukázanýzásahdoosobnostižalobcu,atokonkrétnedojehoprávanaochranuzdraviaakoajprávana
súkromný a rodinný život, keďže v skutočnosti musel byť k dispozícii na pracovisku, pričom odpracoval
viac, ako bol povinný podľa Smernice, a to predovšetkým na úkor svojej rodiny, kedy s touto nemohol

tráviť spoločný čas. Nakoľko dochádzalo k prekračovaniu pracovného času, musel v rámci svojho voľna
viac odpočívať a menej sa venoval rodine, sebe a svojim záujmom. Súd vyhodnotil výpoveď žalobcu
ako dostatočne presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy, pokiaľ počas dlhého obdobia. V tomto smere
rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil prihliadnuc a na konkrétnu ujmu.
45. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES

je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel
reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych

musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,
priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu
do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo
svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du PéchEUR, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny

súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady
škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa
o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom
na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa

vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky
tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byťupravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred
vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).
46. Na doplnenie odvolací sú uvádza, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre

uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri
mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by SR uvedené
ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda,
že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného

obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže
Slovenskárepublikaneprevzalavžiadnomsvojomustanovenízákonač.315/2001Z.z.aniinomzákone,
upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o
stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §

86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené
nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice.
47. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy

odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z
dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia

Smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku
vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať
viac, ako bol povinný v zmysle Smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý

by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
48. Odvolací súd opakovane upriamuje pozornosť na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.
11. 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe
dostatočným dôvodom na domáhanie sa na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm.
b) Smernice. Námietky žalovaného v tomto smere nie sú dôvodné.

49. Námietka neprimeranosti priznanej sumy 6.499,38 EUR neobstojí, keďže súd jasne vysvetlil
spôsob jej výpočtu: sadzba 2,46 EUR/hodina za 2.633,69 hodín. Táto sadzba bola odvodená z
dostupných sadzieb za pohotovosť a reflektuje intenzitu zásahu do práv žalobcu. Vzhľadom na absenciu
efektívnejšej formy satisfakcie, je priznaná suma primeraná a proporcionálna. Logika nároku v daných
veciach je daná kvantifikáciou zásahu, ktorý spočíva nielen v subjektívnych dopadoch, ale aj množstvom

času, teda určitého obdobia, v ktorom dochádzalo k zásahu do ústavných práv žalobcu. Práve danú
skutočnosť vyjadruje žalobca svojím technickým výpočtom, pretože inak by daný nárok, ktorý je daný,
mohol predstavovať globálnu sumu, ktorá nijako nezohľadňuje rozsah zásahu. Súdy zároveň zohľadňujú
aj výnimočné dopady, ktoré môžu mať za následok vyšší nárok priznanej sumy.
50. K námietke s určením lehoty na plnenie 15 dní od právoplatnosti rozsudku, odvolací súd uvádza,

že ani danú námietku nepovažuje za dôvodnú.
51. V zmysle § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3 dní a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
52. Citované ustanovenie určuje lehotu na plnenie 3 dní. Súd výnimočne môže určiť lehotu dlhšiu. V
rozhodovanej veci súd uplatnil danú výnimku a určil lehotu dlhšiu ako 3 dní, teda 15 dní. Odvolací súd

preto nevidí dôvod pre akceptáciu danej odvolacej námietky, pretože súd prvej inštancie postupoval v
súlade so zákonom.
53. Odvolací súd uzatvára, že rozsudok okresného súdu predstavuje výsledok precízneho, podrobného
a odborne fundovaného posúdenia skutkového a právneho rámca veci. Prvostupňový súd dôsledne
aplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, rešpektoval ústavné zásady ochrany základných práv

jednotlivca a zohľadnil všetky relevantné aspekty sporu. Argumentácia žalovaného v odvolaní bola
adresne a právne presne vyvrátená žalobcom, pričom súd správne zohľadnil aj judikatúrne štandardy
ESD ako nadradené normy.
Trovy odvolacieho konania54. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto
mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
55. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje ae) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.