Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1725200011
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1725200011.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a
členiek senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: N.. N. Š., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom: G. XXXX/XX, XXX XX H., proti žalovanému: V.. G. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom: Y. XXXX/XX, XXX XX H., o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. januára 2025, č.k. 47C/1/2025-20, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. januára 2025, č.k. 47C/1/2025-20, p o
t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 29. januára 2025, č.k. 47C/1/2025-20 rozhodol, že návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že
návrhom doručeným súdu dňa 02.01.2025 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že žalobca je výlučným

vlastníkom rodinného domu zapísaného na Okresnom úrade - katastrálnom odbore na LV č. XXXX ako
rodinný dom so súp. č. XXXX, postaveného na pozemku parc. č. XXX/XX, druh pozemku: Zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 242 m2 v obci T. S., okres G., katastrálne územie T. D. C. S. (ďalej aj
ako „Rodinný dom“). Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný už niekoľko rokov žije v partnerskom vzťahu
s dcérou žalobcu, pričom najprv bývali v byte rodičov žalovaného v Bratislave a potom sa presťahovali
do novostavby rodinného domu v T. S.. Výstavbu uvedeného rodinného domu zabezpečil žalobca

na svoje vlastné náklady. Žalobca informoval svoju dcéru a žalovaného, že v obci T. S. prebieha
rozsiahla výstavba nových rodinných domov. Kúpu pozemku mal zabezpečiť žalovaný z úveru a žalobca
sa zaviazal, že na tomto pozemku postaví na vlastné náklady rodinný dom. Žalobca cez svojho
známeho sprostredkoval kúpu pozemku, ktorý si na svoje meno zakúpil žalovaný z bezúčelového úveru
poskytnutého mu jeho bývalým zamestnávateľom na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.01.2016. Žalobca
sa zaručil za splatenie tohto úveru svojou nehnuteľnosťou, ktorú vlastnil v H. na G. ulici XX. Nakoľko

bolo potrebné ešte dokúpiť časť pozemku, bola dňa 15.05.2019 uzavretá ďalšia kúpna zmluva, pričom
žalovaný kúpnu cenu za tento pozemok nezaplatil a jej vyrovnanie s predávajúcim dohodol žalobca.
Stavebné povolenie na stavbu Rodinného domu vybavil žalovaný na svoje meno, s čím žalobca súhlasil,
nakoľko žalovaný je stavebný inžinier. Stavbu Rodinného domu realizoval žalobca prostredníctvom
ukrajinských stavebných robotníkov a financoval ju v celom rozsahu. Finančné prostriedky odovzdával
v hotovosti priamo vedúcemu stavebných pracovníkov p. D. G., a to buď osobne, alebo prostredníctvom

dcéry alebo priateľky N.. J. D.. S výstavbou Rodinného domu sa začalo hneď po vydaní stavebného
povolenia, pričom k ukončeniu hrubej stavby prišlo asi v roku 2019. Do tohto obdobia uhradil žalobca na
výstavbu Rodinného domu sumu asi vo výške 60.000,- eur. Žalovaný sa pustil do dokončovacích prác,
ktoré si vyčíslil na sumu 22.000,- eur, ktoré žalobca poskytol dcére spôsobom, že pri predaji garsónky
v Bratislave, ku ktorej došlo medzi nimi, jej žalobca znížil cenu o 20.000,- eur, o čom vedel aj žalovaný.
Žalovaný aj s dcérou žalobcu a ich maloletou dcérou sa do rodinného domu nasťahovali ešte pred

jeho kolaudáciou. Ku kolaudácii stavby prišlo rozhodnutím Obecného úradu T. S. zo dňa 27.04.2020
pod č. j. D.. XX-XX-T., pričom kolaudačné rozhodnutie bolo vydané na meno stavebníka a žalovanýsi tak bez vedomia žalobcu ako aj bez vedomia dcéry žalobcu nechal Rodinný dom zapísať na svoje
meno. Po zistení tejto skutočnosti žalobca navštívil žalovaného a vyzval ho, aby dal celú záležitosť do
poriadku,nakoľkomalzato,ževlastníctvokRodinnémudomuzískalpodvodom.Žalobcanáslednetento

protiprávny stav dlhšiu dobu toleroval, nakoľko bol ubezpečovaný, že sa vlastníctvo k Rodinnému domu
vyrieši tak, že žalovaný prevedie vlastnícke právo na dcéru žalobcu. Žalobca mal za to, že žalovaný ho
jeho konaním pripravil o vlastníctvo postaveného Rodinného domu, a preto má naliehavý právny záujem
na tom, aby súd rozhodol o tom, že žalobca postavil Rodinný dom na jeho náklady, a preto mu patrí.

2. Žalobca zároveň spolu so žalobou podal aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým
navrhoval, aby súd zakázal žalovanému scudziť, darovať, založiť rodinný dom, ktorý sa nachádza v
obci T. S., okres G., katastrálne územie T. D. pri S. a je zapísaný na LV č. XXXX ako rodinný dom so
súp. č. XXXX postavený na parc. č. XXX/XX, druh pozemku: Zastavaná plocha a nádvorie o výmere
242 m2 alebo tiež vykonať právne úkony, na základe ktorých by vznikli tomuto rodinnému domu práva
tretích osôb. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnil žalobca tým, že keď sa žalovaný

dozvedel, že žalobca mieni svoje vlastníctvo k Rodinnému domu riešiť súdnou cestou, tak sa opakovane
vyjadril, že reálne zvažuje predaj nehnuteľností v obci T. S., a to vrátane predaja Rodinného domu a po
jeho predaji zváži, či žalobcu z tohto Rodinného domu vyplatí a akú výšku odmeny mu poskytne. Týmto
spôsobom sa mal žalovaný vyjadriť pred dcérou žalobcu a pred priateľkou žalobcu N.. J. D.. Pokiaľ by
žalovaný pristúpil k zamýšľanému predaju, tak vrátenie veci do pôvodného stavu by už podľa žalobcu

bolo prakticky nemožné a prípadná exekúcia by bola vylúčená. Žalovaný by tak podľa žalobcu zmaril,
aby sa žalobca mohol domáhať svojho vlastníctva k Rodinnému domu.

3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ust.§ 234 ods. 1, 3, § 325 ods. 1, 2, § 326 ods. 1, 2,
§ 328 ods. 1, § 329 ods. 1, 2 a 3 CSP. Poukázal na to, že účelom nariadenia neodkladného opatrenia

je bezodkladná úprava pomerov strán, ktoré sú narušené resp. riešenie obavy, že exekúcia bude
ohrozená. Podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia je osvedčenie, že bez bezodkladnej
úpravy právnych pomerov by bolo právo strany sporu, ktorá podáva návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia ohrozené, prípadne, žeby bola ohrozená exekúcia. Pri nariadení neodkladného opatrenia súd
vychádza z naliehavosti a nutnej potreby bezodkladnej úpravy pomerov, ktorá je osvedčená iba vtedy,

ak sa preukáže existencia takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia smeruje, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia podáva, môže dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jej
strane. Zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenej strane sporu a
zabrániť zhoršovaniu jej postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav.

Splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných
tvrdení navrhovateľa, ale tieto je potrebné aspoň osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že je potrebné
nadobudnúť dôvodné presvedčenie o ich pravdivosti, keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia
prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia pred požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Súd o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia rozhoduje spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez

nariadenia pojednávania na základe skutočností osvedčených z predložených listín, čo súvisí so
zjednodušeným a skráteným procesom rozhodovania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
v zákonom vymedzenej lehote. Riadne dokazovanie podľa ust. § 185 a nasl. CSP sa nevykonáva a súd
môže neodkladné opatrenie nariadiť len v tom prípade, ak sú splnené základné podmienky podľa ust.
§ 325 ods. 1 CSP. Pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia je súd viazaný návrhom strany,

pričom musí starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení. Súd pri rozhodovaní o nariadení
neodkladného opatrenia musí prihliadať nielen na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie
neodkladného opatrenia žiada, ale na druhej strane tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu
má navrhované neodkladné opatrenie smerovať. Pokiaľ je neodkladné opatrenie spojené so zásahom
do vlastníckeho práva, potom podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR je možné vlastnícke právo obmedziť

iba v nevyhnutnej miere. Neodkladné opatrenie nie je konečné rozhodnutie a jeho účelom je dočasná
úprava strán sporu. Neodkladné opatrenie nie je možné nariadiť bez toho, aby boli náležite osvedčené
aspoň základné skutočnosti o základe nároku v spore samom, o potrebe bezodkladnej úpravy pomerov
strán sporu alebo o akútnej hrozbe, že exekúciu nebude možné vykonať.

4. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s okolnosťami daného prípadu dospel k záveru, že návrh
žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodný, nakoľko v danom prípade žalobca
neosvedčilsplneniepodmienok,ktorézákonprenariadenieneodkladnéhoopatreniavyžaduje.Súdprvej
inštancie uviedol, že ako jednou z podmienok vyžadovanou ust. § 325 ods. 1 CSP je existencia potrebybezodkladne upraviť pomery strán sporu. Na to, aby žalobca mohol byť pri podaní návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia úspešný je teda potrebné, aby osvedčil také konkrétne úkony subjektu, proti
ktorému návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, ktoré sú spôsobilé vzbudiť dôvodnú

obavu zo vzniku ujmy na strane navrhovateľa neodkladného opatrenia. Existencia týchto konkrétnych
úkonov subjektu, proti ktorému návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, nemôže vyplývať
len zo samotných tvrdení navrhovateľa, ale ich existenciu je potrebné súdu osvedčiť predložením
relevantných listín. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom
označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia. Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky
procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní a výsledkom takéhoto postupu je, že
osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako nanajvýš (vysoko)
pravdepodobné. V danom konkrétnom prípade žalobca odvodzoval potrebu nariadenia neodkladného
opatrenia od skutočnosti, že žalovaný sa vyjadril, že zvažuje predaj nehnuteľností nachádzajúcich sa
v obci T. S. a následné vyplatenie žalobcu. Žalovaný mal podľa žalobcu toto vyhlásenie uskutočniť

aj v prítomnosti žalobcom označených svedkov. Uvedenú skutočnosť však žalobca v ním podanom
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia len tvrdil, avšak ich súdu nijakým spôsobom hodnoverne
neosvedčil. Na dôvažok neexistenciu naliehavej potreby úpravy pomerov strán sporu súd prvej inštancie
vyvodil aj z tej okolnosti, že žalobca žalovaného podľa jeho tvrdení ihneď po vydaní kolaudačného
rozhodnutia v roku 2020 konfrontoval a žiadal, aby bola zo strany žalovaného zjednaná náprava a

aby bol Rodinný dom prevedený na dcéru žalobcu. Ak by žalovaný plánoval s predmetným Rodinným
domom akýmkoľvek spôsobom nakladať, čoho sa žalobca v rámci svojho návrhu obával, mal na to
žalovaný bezpochyby dostatočný časový priestor, avšak k takému úkonu z jeho strany neprišlo. Súd
prvej inštancie rovnako v danom štádiu konania nemal ani za hodnoverne osvedčenú existenciu a
dôvodnosť nároku žalobcu, ktorému sa má nariadením neodkladného opatrenia poskytnúť ochrana. Vo

veci samej sa žalobca domáha, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom Rodinného domu. Z tvrdení
žalobcuvžalobemožnovtomtoštádiukonaniavyvodiťexistenciuurčitejbližšienešpecifikovanejdohody
medzi žalobcom, žalovaným a dcérou žalobcu, predmetom ktorej boli okolnosti stavby Rodinného
domu, v ktorom mali bývať žalovaný s dcérou žalobcu. Žalobca tvrdí, že tento dom financoval, avšak
uvedené súdu nijakým spôsobom neosvedčil. Súdu rovnako nebolo osvedčené, že žalobca mal vôľu

nadobudnúť tento dom pre seba, nakoľko na viacerých miestach v žalobe uvádzal, že žiadal, aby
žalovaný previedol vlastnícke právo k Rodinnému domu na dcéru žalobcu, resp. že vlastnícke právo
k Rodinnému domu malo byť prevedené na dcéru žalobcu a žalovaného. Žalobca podľa jeho tvrdení
súhlasil s tým, aby bol Rodinný dom postavený na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalovaného, aby
bolo stavebné povolenie vydané výlučne na žalovaného a dokonca od roku 2020 disponuje vedomosťou

o tom, že na liste vlastníctva č. XXXX vedenom pre k. ú. T. D. C. S. je ako výlučný vlastník Rodinného
domu evidovaný žalovaný, pričom ako sám uviedol, tento stav dlhšiu dobu toleroval a od skončenia
kolaudačného konania až do podania žaloby na súd žalobca nepodnikol žiadne kroky na ochranu svojho
údajne porušeného vlastníckeho práva k Rodinnému domu. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že bez
toho, aby bolo vo veci vykonané rozsiahlejšie dokazovanie ohľadom okolností, za ktorých k výstavbe

Rodinného domu prišlo, súd nemôže považovať nárok žalobcu uplatnený vo veci samej, ktorému sa má
poskytnúťochrananariadenímneodkladnéhoopatrenia,zaosvedčenýdotakejmiery,žebyodôvodňoval
nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by prišlo k zásahu do vlastníckych oprávnení žalovaného
v takej miere, ako to navrhuje žalobca. Záverom súd prvej inštancie upriamil pozornosť žalobcu na tú
skutočnosť, že ak by po rozhodnutí o zamietnutí jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

prišlo k zmene skutkových okolností, toto rozhodnutie súdu netvorí prekážku rozhodnutej veci, a teda je
možné návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podať opätovne.

5. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie. Namieta vecnú správnosť vydaného rozhodnutia súdu,
ktorý pri vydaní uznesenia nepostupoval v súlade s platným právom a odoprel žalobcovi poskytnutie

ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie podľa žalobcu vážnym spôsobom
pochybil, pretože vychádzal z chybnej aplikácie vnútroštátneho i Európskeho práva a jeho rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení. Vyjadrenia súdu v rozhodnutí sú pre žalobcu znamením
toho, že správnosťou a legitimitou svojho rozhodnutia, si nie je celkom istý ani súd prvej inštancie a
pripúšťa možnosť, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení, by mohlo mať v budúcnosti aj inú podobu

a nemuselo by byť zamietajúce. Z pohľadu tohto názoru súdu nie je jasné, akú zmenu skutkových
okolností uvedených v žalobe má súd na mysli a k čomu by vlastne muselo dôjsť, aby súd prvej inštancie
svoj právny názor v budúcnosti zmenil. Nie je rovnako jasné ani to, že ak podaný návrh, podľa súdu, v
súčasnostinespĺňazákonnépožiadavkynaposkytnutiesúdnejochrany,voformevydanianeodkladnéhoopatrenia, tak čo by muselo nastať, aby prípadný budúci návrh by týmto mohol vyhovovať a dokonca
napĺňať aj kritériá naliehavej potreby dočasnej úpravy. Za vážne pochybenie súdu prvej inštancie
považuje žalobca to, že spochybnil ním uplatňovaný právny nárok v žalobe (vlastníctvo k stavbe

rodinného domu), ktorého existenciu, nemal súd, v danom štádiu konania za hodnoverne osvedčenú
a to ani z hľadiska dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného
opatrenia. Takéto vyjadrenie súdu prvej inštancie považuje žalobca za absolútne neprípustné, pretože
v danom štádiu rozhodovania o neodkladnom opatrení, sa súd nemal dôvod a ani nemohol žiadnym
spôsobom vyjadrovať k oprávnenosti uplatňovaného právneho nároku a to tým viac, že na jeho zistenie

a preukázanie nebol doteraz vykonaný ani jeden z navrhnutých dôkazov. Spochybnením existencie
a dôvodnosti právneho nároku, o ktorom sa doteraz nejednalo, súd prvej inštancie vážne naštrbil
svoju nestrannosť a objektivitu pri budúcom rozhodovaní o podanej žalobe, ktorý má svoje právne
opodstatnenieajehouplatnenieje plnelegitímne,ajnapriekskutočnosti,žesatosúduakokoľveknezdá.
Súd prvej inštancie sa svojimi nenáležitými vyjadreniami, ktoré považuje žalobca za jasné spochybnenie
existencie a dôvodnosti nároku, ktorý uplatňuje, veľmi jednoznačne a zásadným spôsobom postavil

na stranu žalovaného a na ochranu jeho právnych záujmov a vytvoril mu ešte ďalší dostatočne dlhý
priestor na to, aby mohol dokonať to, čo možno doteraz nestihol, teda nehnuteľnosti sa mohol zbaviť a
tak navždy zabrániť naplneniu zákonného účelu neodkladného opatrenia. Súdu prvej inštancie žalobca
vyčíta, že svojím rozhodnutím poprel nielen skutočný zmysel a účel tohto zákonného inštitútu ale vytvoril
všetky podmienky na to, aby jeho nevydanie bolo zneužité a raz navždy sa zabránilo nielen jeho

budúcemu vydaniu ale došlo k úplnému zmareniu akejkoľvek budúcej exekúcie, ktorá by bola nariadená
v záujme dosiahnutia nápravy. Súd prvej inštancie svojimi neuváženými vyjadreniami, ktoré vo vzťahu k
nároku v žalobe premietol aj vo vydanom zamietajúcom rozhodnutí, spochybnil svoju dôveryhodnosť a
nezaujatosť do takej miery, že v ďalšom konaní na neho nebude môcť vzhliadať ako na súd nestranný,
pričom z rovnakého dôvodu ho nebude môcť považovať ani za súd zákonný. Logicky z toho vyplýva,

že sa nemôže stotožniť ani s jeho zamietajúcim rozhodnutím o návrhu na neodkladné opatrenie, ktoré
nevydal zákonný súd. Za daných okolností sa nevyhnutne musí žalobca domáhať jeho preskúmania a
zmeny v odvolacom konaní, pretože ak by v dôsledku tohto rozhodnutia o neodkladnom opatrení, došlo
k tomu, že sa naplní existujúca obava a dôjde k zamýšľanému prevodu nehnuteľnosti na tretiu osobu,
čím by došlo nielen k zmareniu možnosti budúceho vydania neodkladného opatrenia, ale aj k zmareniu

možnosti pre vykonanie akejkoľvek exekúcie, považuje za dôležité, aby boli zachované všetky právne
podmienky zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodovanie Štátnych orgánov podľa zákona 514/2003
Z.z. Žalobca považuje za absurdnú aj konštatáciu súdu prvej inštancie, že nedostatok a neexistenciu
naliehavej potreby úpravy pomerov strán sporu súd vyvodil aj z tej okolnosti, že žalovaný mal na predaj
bezpochybydostatočnýčasovýpriestor,avšakktakémuúkonuzjehostranyneprišlo.Súdprvejinštancie

si zrejme vôbec neuvedomil, že predaj nehnuteľnosti nie je až takým jednoduchým a bezproblémovým
úkonom, za aký ho považuje veľmi zjednodušene súd, pretože okrem existujúceho záujemcu o kúpu
a to za cenu, akú očakávate, musí mať žalovaný zabezpečené aj nevyhnutné bývanie pre seba,
pretože s družkou a maloletým dieťaťom, to asi ani inak nejde. Pre informáciu súdu v tejto súvislosti
žalobca uvádza, že žalovaný si už dlhšie pripravuje takéto bývanie vo svojom byte na Y. ulici v H., do

ktorého sa nemohol skôr nasťahovať, pretože ho mal v prenájme a v tomto sa nachádzali nájomníci.
Podľa vedomia žalobcu, sa veci pohli v súčasnosti dopredu, pretože žalovaný tento byt aktuálne
rekonštruuje a pripravuje sa do neho natrvalo nasťahovať. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
o neodkladnom opatrení závažným spôsobom právne pochybil, pretože sa neriadil dôležitými právnymi
východiskami pri dodržiavaní základného práva na súdnu ochranu podľa článku. 46 ods. Ústavy Slov.

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, z ktorých
musí vychádzať pri svojom rozhodovaní každý jeden vnútroštátny súd. Podľa článku 46 ods. 1 ústavy
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu zabezpečuje (článok 46 ústavy v spojení s
článkom 51). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na
to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá musí mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má súčasne právo na to, aby
sa v jeho veci vykonal ústavne konformný výklad použitej a na daný prípad aplikovanej právnej normy.
Všeobecným súdom zvolený výklad nemôže postihovať niektoré zo základných práv obvineného ajeho závery nemôžu byť tak zjavne neodôvodnené a arbitrárne, aby zásadne popierali účel a význam
zákonného predpisu alebo sa dostali do rozporu so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 ústavy je vždy aj právo na to,

aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom, neboli oprávneným subjektom zabezpečené
len formálne, ale aby tieto práva a slobody boli reálne dosiahnuteľné. O prípad porušenia ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím alebo postupom
všeobecného súdu môže ísť podľa ústavného súdu aj vtedy, ak by súd fakticky odňal možnosť domáhať
sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (II. ÚS 8/2001) alebo by rozhodol arbitrárne, bez

náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/2007), alebo pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (III. ÚS 264/2005). Podľa judikovanej praxe ústavného súdu medzi obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa Článku 6 ods. 1
Európskeho dohovoru nemožno vidieť žiadnu zásadnú odlišnosť (II. ÚS IV. ÚS 14/2012 ). Podľa článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.Vzmyslepožiadaviekagaranciívyplývajúcichzprávanaspravodlivésúdnekonaniepodľačlánku
6 ods. 1 dohovoru je povinnosťou vnútroštátnych súdov, aby posúdili hlavné argumenty účastníkov
konania, ako aj námietky týkajúce sa práv a slobôd určených dohovorom, pričom tieto námietky sú

vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť prísne a dôkladne (ESĽP vo veci Wagner proti Luxemburgu
z 28.06.2007). Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne
súdy dostatočne jasne uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutie, pričom rozsah povinnosti
uviesť dôvody musí zodpovedať konkrétnym okolnostiam prípadu. Aj keď vnútroštátne nie sú povinné
dať odpoveď na všetky predložené argumenty, musí byť z ich rozhodnutia zrejmé, že sa zaoberali

všetkými podstatnými otázkami prípadu a že poskytli konkrétne a jednoznačné odpovede na argumenty,
ktoré sú pre výsledok konania rozhodujúce. Z hľadiská garancií vyplývajúcich z článku 6 ods. i dohovoru
možnorozhodnutievnútroštátnehosúdu,včastitýkajúcejsaprávanaspravodlivékonanie,považovaťza
svojvoľné, ak v ňom vyjadrené dôvody sú založené na zjavnej skutkovej a právnej chybe vnútroštátneho
súdu, v dôsledku čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“. V zmysle tohto sú všetky orgány verejnej moci

povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými
zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd „ (II. ÚS148/06, IV. ÚS186/07). Prijaté riešenia
musia byť podľa ústavného súdu pri rozhodovaní konkrétnych prípadov všeobecne akceptovateľné a
vyhovovať požiadavkám spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS
182/07).Podľažalobcusúdprvejinštanciepriposudzovanídôvodnostinávrhunavydanieneodkladného

opatrenia z týchto hľadísk a kritérií, ktoré majú byť garanciou dodržiavania platného vnútroštátneho
a Európskeho práva, dôsledne nevychádzal, a preto dospel k takému chybnému rozhodnutiu, ktorým
odoprel poskytnutie nevyhnutnej právnej ochrany. Navrhované nariadenie neodkladného opatrenia sa
týkalo nevyhnutného a dočasného obmedzenia vlastníckych práv žalovaného k stavbe rodinného domu,
ktorú si žalovaný privlastnil a to aj napriek svojmu vedomiu, že túto nepostavil, pretože túto dal postaviť

žalobca na svoje vlastné náklady a nie pre neho. Z tohto dôvodu mu táto stavba nemohla nikdy legitímne
patriť a ani omylom mu právom nepatrí.

6. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a uznesenie súdu prvej inštancie ako

vecne a právne správne potvrdil (387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

8. Odvolací súd posúdením návrhu a odvolania dospel k záveru, že je dôvodné potvrdiť uznesenie súdu
prvej inštancie, nakoľko tu absentuje potreba bezodkladne upraviť pomery a rovnako tu absentuje aj
osvedčenie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu

s odôvodnením súdu prvej inštancie. Neodkladné opatrenie má byť nariadené tam, kde bez jeho
nariadenie hrozí ujma, alebo je nevyhnutné zastabilizovať stav, aby nedošlo k zhoršeniu právneho
postavenia účastníka. V danom prípade je zrejmé, že žalovaný je ako vlastník zapísaný už od roku
2020, o čom mal žalobca ihneď vedomosť a tento stav až do roku 2025 akceptoval. Žalovaný nepodnikolani žiadne kroky ku predaju nehnuteľnosti. Zakladať hrozbu, že bude nakladať s nehnuteľnosťou, v
ktorej býva s partnerkou (dcérou žalobcu) a ich maloletým dieťaťom, iba tvrdením žalobcu, že sa
mal žalovaný pred jeho dcérou a N.. J. D. vyjadriť keď sa dozvedel, že žalobca bude vlastníctvo k

nehnuteľnosti riešiť súdnou cestou, že reálne zvažuje predaj nehnuteľnosti, je nedostatočné na prijatie
záveru, že tu je bezprostredná hrozba, že žalovaný mieni nehnuteľnosť predať, alebo inak s ňou
nakladať. Navyše k tejto otázke odvolací súd upriamuje pozornosť žalobcu, že ako ochrana môže v
danom prípade slúžiť zápis poznámky do katastra nehnuteľností o prebiehajúcom súdnom konaní o
určenie vlastníckeho práva, kde potom na podklade ust. § 228 ods. 2 CSP je výrok právoplatného

rozsudkuourčenívecnéhoprávaknehnuteľnostizáväznýajpreosobu,ktorejsatýkanávrhnapovolenie
vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola
zapísaná poznámka o súdnom konaní. Čo sa týka uvedenia záveru súdu prvej inštancie, že nemá ani
za hodnoverne osvedčenú existenciu a dôvodnosť nároku, ktorému sa má nariadením neodkladného
opatrenia poskytnúť ochrana, odvolací súd sa stotožňuje i s týmto konštatovaním. Tvrdenia žalobcu o
financovaní stavby domu nie sú podložené dôkazmi, (žiadne výpisy z účtov, žiadne príjmové doklady,

faktúry a podobne) a navyše to že poskytol financie na stavbu ešte samo o sebe neznamená že mu
svedčí vlastnícke právo. Odvolací súd poznamenáva aj, že tým, že sa v rámci návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia usúdi, že tu nie je ani dostatočné osvedčenie nároku, neznamená vôbec
prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej a absolútne to nemá žiaden vplyv na zákonnosť sudcu
a spochybnenie jeho nestrannosti, ako tvrdí žalobca v odvolaní. Rovnako nie je vôbec pochybením

súdu prvej inštancie ak upozornil žalobcu na ust. § 329 ods. 3 CSP v tom smere, že zamietnutie
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nezakladá prekážku rozhodnutej veci, ak dôjde ku zmene
skutkových okolností (môže dôjsť napríklad ku zmene dôkaznej situácie v priebehu konania vo veci
samej). Súd prvej inštancie nie je povinný uviesť k akej zmene by mohlo dôjsť. Súd prvej inštancie
rozhoduje na základe návrhu a stavu ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Upozornenie na vyššie

uvedené ustanovenie zákona ani nezakladá vôbec dôvod myslieť si, že sám súd si nie je istý svojim
rozhodnutím. Nemožno tu hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne a právne správne a je náležite odôvodnené. To, že súd prvej inštancie má iný právny
názor ako žalobca a návrhu nevyhovel, neznamená porušenie jeho práva na súdnu ochranu ako to
interpretuje žalobca.

9. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel aj odvolací súd k záveru, že je zamietnutie návrhu na
nariadenie žiadaného neodkladného opatrenia dôvodné pre absentujúcu potrebu bezodkladne riešiť
pomery medzi účastníkmi a preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v
zmysle ust. § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.

10. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).