Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217206031
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8217206031.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov

senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcu: Okresné stavebné bytové
družstvo Bardejov, so sídlom Ťačevská 1660, 085 01 Bardejov, IČO: 00170330, proti žalovanej: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou: E. B.,
nar. XX.X.XXXX, bytom ako žalovaná, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov, č.k. 8C/27/2017-437 zo dňa 10.11.2023, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a žalobca na ich náhradu nemá právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), o trovách konania rozhodol
tak, že žalovanej voči žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 673, § 685 ods. 1, 2, § 686 ods.
2, § 696 ods. 2, § 700 ods. 1, 3, § 703 ods. 1, § 707 ods. 1, § 710 ods. 1, 3, 4, § 711 ods. 1 písm.
d), ods. 2, 3, 5, 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 230, § 295 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzavrel nájomnú zmluvu s manželom žalovanej dňa 15.9.1982,
predmetom ktorej bol nájom družstevného 3 - izbového bytu na ulici C. XX F. D.. Nebolo medzi stranami
sporné, že ide o byt č. XX. Sporným bolo, či išlo o uzavretie nájomnej zmluvy so žalovanou, keďže
táto poprela, že by zmluvu podpísala. Navrhnuté dôkazy, skúmať, či podpis na zmluve žalovanej je
sfalšovaný alebo nie, súd nevykonal, nakoľko to z hľadiska právneho posúdenia veci bolo bez významu.
Žalovaná nepoprela, že v byte č. XX býva. Či už nájomnú zmluvu uzavrel manžel žalovanej, alebo

žalovaná alebo obaja, ak sa tak stalo za trvania manželstva, vzniká manželom spoločný nájom bytu.
Ak sa niektorý z manželov ako člen bytového družstva stal nájomcom bytu pred uzavretím manželstva,
následne uzavretím manželstva vznikol manželom spoločný nájom bytu. Ak zomrel jeden z manželov,
ktorí boli spoločnými nájomcami bytu, stane sa jediným nájomcom pozostalý manžel. Z uvedeného je
tak zrejmé, že žalovaná sa stala nájomníčkou predmetného bytu bez ohľadu na to, či zmluvu o nájme
uzavrela alebo neuzavrela (podpísala alebo nepodpísala). Vo vzťahu k výpovedi z nájmu bytu, ktorý
žalobca žalovanej adresoval dňa 23.6.2017, súd uviedol, že vyslovenia jej neplatnosti sa žalobkyňa

domáhala v samostatnom konaní, vo veci 1C/34/2017. Pre zmeškanie lehoty, o ktorej bola navyše
poučená samotným žalobcom, bola táto žaloba zamietnutá. Z Rozsudku vo veci súdu prvej inštancie
sp.zn. 4C/261/2013 vyplynulo, že výpoveď z nájmu bytu zo dňa 9.8.2013 je neplatná. Žalobca sa
domáhalvočižalovanejvyprataniapredmetnéhobytuzdôvodu,žetátonezaplatilazaobdobiedlhšieako3 mesiace nájom a služby spojené s užívaním bytu, ktorý výpoveď sa vzťahuje na obdobie do 31.7.2013.
Prekážku rozhodnutej veci pre toto konanie tak predstavuje obdobie, za ktoré žalovaná nezaplatila
úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu do 31.7.2013, pretože žalobca vo výpočte obdobia

v danej výpovedi zohľadnil i nezaplatené úhrady do 31.7.2013. Súd sa preto zaoberal dôvodnosťou
výpovede z nájmu bytu len za obdobie od augusta 2013 do augusta 2016. Bolo preukázané, že žalovaná
za obdobie od augusta 2013 do augusta 2016 nezaplatila celkom za 15 mesiacov úhrad za plnenia
vôbec,v2prípadochztohosumunižšiu.V6ztohoprípadochzaplatilasumuvyššiunežbolapredpísaná,
čo vyplýva z prehľadu úhrad, ktoré predložil na dôkaz žalobca. Žalovaná predložila fotokópie poštových

poukážok, ale tie sa týkajú platieb vykonaných po roku 2017, ktoré obdobie ale nebolo vo výpovedi
zahrnuté. Teda obrana spočívajúca v tvrdení, že dlh ma zaplatený platbami realizovanými v roku 2017,
nemá právnu relevanciu. Neskôr v priebehu konania tvrdila, že realizovala 2 úhrady navyše (čl. 188)
celkom v sume 1.900,- eur. Tu treba mať na zreteli, že ak bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711
ods. 1 písm. d), že nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu
a preukáže, že ku dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, výpovedná

lehota sa predlžuje o ochrannú lehotu, ktorá trvá šesť mesiacov. Ak nájomca, ktorý je v hmotnej núdzi
z objektívnych dôvodov, pred uplynutím ochrannej lehoty (§ 710 ods. 4) zaplatí prenajímateľovi dlžné
nájomné alebo sa písomne dohodne s prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady, rozumie sa tým, že
dôvod výpovede nájmu bytu zanikol. Znamená to, že nájomca na prvom mieste musí preukázať, že
ku dňu doručenia výpovede (27.6.2017) bol z objektívnych dôvodov v hmotnej núdzi (táto okolnosť

nebola tvrdená žalovanou a ani nevyplýva z vykonaného dokazovania, keď súd mal za preukázané, že
žalovaná bola zamestnaná i poberala vdovský dôchodok - čl. 245, navyše i hmotná núdza musí byť
daná z objektívnych dôvodov). No aj za situácie, že žalovaná by túto skutočnosť preukázala, vyžaduje
sa zároveň, aby bol dlh vyrovnaný v lehote 9 mesiacov (výpovedná lehota 3 mesiace + ochranná lehota
6 mesiacov). Táto začala plynúť dňom 1.7.2017 a uplynula 1.5.2018. Uvedené znamená, že napriek

tomu, že žalovaná si podľa jej tvrdení plní svoju povinnosť a od roku 2017 riadne mesačné úhrady platí
a zaplatila i 2 mimoriadne platby, uvedené na platnosti výpovede nič nemôže zmeniť, pretože na prvom
mieste nebola z objektívnych dôvodov v hmotnej núdzi a na mieste druhom, za rozhodné obdobie bola
dlžná vyššiu sumu než predstavujú 2 mimoriadne platby, teda dlh vcelku vyrovnaný nebol.

4. Súd konštatoval, že výpovedný dôvod tak, ako je vymedzený vo výpovedi, nie je zameniteľný s iným,
je presne špecifikovaný a žalobca v ňom presne vymedzil obdobia mesiacov, za ktoré neevidoval platby
úhrad za plnenia. Nakoľko výpoveď bola žalobcom daná z dôvodu naplnenia podmienok podľa § 711
ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka, nebol žalobca povinný k výpovedi pripojiť žiadnu listinu, ktorá
preukazuje dôvod výpovede (§ 711 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalovaná sa proti uvedenému

bránila tým, že žalobca jej niekoľko rokov nedodával do bytu teplo, že od nej žiadal privysoký poplatok z
omeškania,ažeto,čoodnejžiadanazaplatenie,jeneprehľadnéarozporujesi.Vzhľadomnažalovanou
tvrdené skutočnosti, zabezpečil súd od žalobcu (nakoľko žalovaná uvedené tvrdila, ale ani na dôkaz
nič neoznačila a ani nepredložila) potvrdenie o tom, ako žalovaná realizovala platby mesačných úhrad
spojených s užívaním bytu, ktoré bola povinná platiť vždy k 5-temu dňu v mesiaci, a to za obdobie

od augusta 2013 do augusta 2016. Žalovaná bola povinná za obdobie od augusta 2013 do augusta
2016 platiť mesačné úhrady za plnenia súvisiace s užívaním bytu na základe mesačného zálohového
predpisu. Žalovaná nebola na základe nájomnej zmluvy povinná platiť navyše i odplatu za užívanie bytu
jej vlastníkovi, čo štandardne každý nájomca je povinný. Nájomné ako odplata nebola s neb. manželom
žalovanej dohodnutá a na tejto sa podľa tvrdenia žalobcu pre vyhýbané správanie žalovanej ani neskôr

nedalo dohodnúť. Žalovaná je tak podľa mesačných zálohových predpisov povinná platiť len mesačné
preddavkové platby. Podľa výmerov pre rok 2013 a 2014 boli zálohové platby stanovené na sumu 195,78
eur a zahŕňali zálohovú platbu za teplo na vykurovanie, teplo na ohrev vody, studenú vodu, vodné,
stočné, elektrickú energiu v spoločných priestoroch, poistné za bytový dom, daň z nehnuteľnosti, inkasný
poplatok a základné (fixné) platby. Súčasťou sumy 195,78 eur nie je žiaden poplatok z omeškania.

Rovnako tak aj podľa výmerov pre roky 2015 a 2016, kedy zálohová platba bola stanovená na sumu
201,64 eur. Z prehľadu o vykonaní týchto platieb vyplýva, že žalovaná žiadnu z prepísaných súm
nezaplatilazaobdobiecelkom15mesiacov-12/2013,2,4,7,8,10/2014,2,3,5,8,9,10,11/2015a1,8/2016.
Tu súd uvádza, že v mesiacoch, kedy boli vykonané platby 2, jednu z platieb súd priradil na najbližšiu
dlžnúplatbu.Tiežjezrejmé,žetakmeržiadnaúhradanebolavykonanávtermínedo5.dňavmesiaci,ako

na to žalovaná bola povinná podľa nájomnej zmluvy, teda došlo k omeškaniu. Pre naplnenie hypotézy
právnej normy podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka sa vyžaduje, aby nájomca hrubo
porušil svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za
plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace. Je preto úplne irelevantné pre tentospor, koľko si žalobca myslí, že mu je žalovaná vo výsledku dlžná, a či titulom úhrad za plnenia (nájomné
dohodnuté nebolo) alebo i titulom poplatku z omeškania, ani to, ako platby žalovanej započítaval a na
akú svoju pohľadávku.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaná skutočne v období od augusta
2013 do augusta 2016 nezaplatila viac ako 3 mesačné úhrady spojené s užívaním bytu v sume podľa
mesačného výmeru vystaveného správcom bytového domu, dokonca ich bolo niekoľkonásobne viac.
Žalovaná sa v spore bránila tým, že žalobca jej viac ako 10 rokov do bytu nedodával teplo. Na otázku

súdu, prečo z úhrad neplatila mesačne aspoň ostatné položky s výnimkou tepla, ak toto bolo medzi
stranami sporné, odpovedať nevedela. V otázke (ne)dodávky tepla do bytu č. XX žalovaná v spore
prvýkrát až na pojednávaní dňa 7.7.2023 prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne uviedla, že malo
ísť o mechanickú plombu na prívode tepla do bytu č. XX a túto mal nainštalovať žalobca vo forme
akejsi mince, ktorú zamestnanci správcu odstránili, konkrétne svedok B. D.. Túto skutočnosť potvrdil
samotný žalobca v odpovedi súdu doručenej dňa 22.7.2022. Za týmto účelom súd vypočul ako svedkov

štatutára správcu bytového domu, ktorý správca mal podľa tvrdení žalovanej zariadenie odplombovať
i technika, ktorý tak mal vykonať. Svedkovia popreli, že by k takému niečomu došlo, vypovedali, že o
žiadnej plombe a odstávke tepla do bytu č. XX nevedeli. Svedok B. D. len potvrdil, že bol privolaný
žalovanou na odstránenie závady, v priestore za výťahom pootočil ventil a zašpinil sa vodou zo systému.
Žiadne odplombovanie nevykonával. V kontexte toho, čo tvrdila žalovaná a potvrdil to i žalobca, súd

hodnotil výpovede svedkov ako absolútne nevierohodné. Je nesporné, že žalobca nariadil zamedziť
prívod tepla do bytu č. XX, veď to súdu sám potvrdil, i keď následne po výpovedi svedkov odpovedal
vyhýbavo. Súd mal tak nesporne preukázané, že žalobca pristúpil vo vzťahu k dodávke tepla do bytu
č. XX k takému opatreniu, ktorým hrubo porušil dobré mravy a zasiahol do práv žalovanej natoľko,
že takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Zablokovanie prívodu tepla do bytu súd hodnotí

ako drastické a v slušnej demokratickej spoločnosti ako neprípustné. Súd rozumie žalobcovi, ktorý
vyčerpaný sústavnými spormi so žalovanou, ktorá úhrady dlhodobo neplatila, že musel situáciu riešiť,
nezvolil ale správny a humánny spôsob. Predsa, ak nájomca - žalovaná úhrady neplatila, stačilo, aby
táto situácia trvala 3 mesiace a mohol žalovanej udeliť výpoveď z nájmu bytu, nemusel čakať niekoľko
rokov. Súbežne s výpoveďou mohol žalovanú žalovať o zaplatenie dlžnej peňažnej sumy. Súd eviduje,

že o výpoveď sa žalobca pokúsil v minulosti niekoľkokrát, no neúspešne, to ale neospravedlňuje postup,
ktorý žalobca nakoniec zvolil. O zaplatenie dlžnej sumy žalovanú nežaloval vôbec. Ak v právnom štáte
existujú nástroje, ako riešiť situáciu s nájomcom, ktorý si svoje povinnosti zo zmluvy neplní riadne,
nemôže sa žalobca sťažovať na nevymožiteľnosť práva a zvoliť taký postup, ktorý je neprípustný, ak
právom dovolené prostriedky ochrany svojho práva riadne nevyužil.

6. Súd preto uzavrel, že nakoľko výpoveď z nájmu bytu žalobca žalovanej udelil za situácie a za obdobie,
ktoré bolo zaťažené konaním žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, je tento jednostranný právny úkon
výpovede absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka a výpoveď tak nebola žalovanej
udelená platne. Nemá preto povinnosť byť vypratať. Súd preto žalobu zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP na základe
pomeru úspechu v konaní.

8. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd sa nevysporiadal so

žalovaným rokom 2015 a rokom 2016 výpovede, kedy mala žalovaná neuhradený mesačný predpis
v mesiacoch február, marec, august, október a november, kde bol vyššie uvedený § 711 ods. 1 písm.
d), ods. 2, 3, taktiež rok 2016 výpovede, kde mala žalovaná neuhradený mesačný predpis v mesiacoch
január, marec a august. Žalovanej bolo počas uvedených dvoch rokov do bytu riadne dodávané
teplo, nebola v ničom obmedzovaná. Využívala všetky pôžitky bývania. Nemožno poukazovať na § 3

a zarážajúci pre túto situáciu § 39 Občianskeho zákonníka. Ako dôkaz predložil kartu úhrad za rok
2015 a 2016. V ďalšom argumentoval, že aj keď v tomto prípade je predmetom konania trojmesačná
výpoveď, žalovaná si neplnila svoje povinnosti už od samotného začiatku pridelenia bytu v roku 1982.
Dlhy žalovanej vymáhal súdnou cestou, pričom bol neúspešný, nakoľko súdy brali ohľad na sociálnu
situáciu. Žalobca na uvedenom byte eviduje dlh 29.599,05 eur, z čoho dlh na istine je vo výške 7.250,60

eur a dlh na poplatku z omeškania 22.599,05 eur. Uvedené účtovanie nie je spravodlivé voči ostatným
vlastníkom bytov a voči žalobcovi. Žalobou o vypratanie bytu žalobca požaduje účtovne vykryť dlžné
pohľadávky, ktoré zapríčinila žalovaná. V byte dlhé roky bývajú už nie maloleté, ale dospelé deti, ktoré
si nehľadali vlastné bývanie, ale práve naopak využívali všetky energie a služby dodávané do bytu bezfinančnej výpomoci žalovanej. Dlh, ktorý žalovaná spôsobila, mohli vypomôcť vyrovnať už dospelé deti.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie vo veci.

9. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 CSP preskúmal
vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380
ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2
CSP, ktoré vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP súc

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa § 383 CSP a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a na toto
poukazuje. Na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu dodáva:

10. Ústrednou otázkou v tomto prípade je, či je daný zásah primeraný cieľu, ktorý sa sleduje, a teda

„v demokratickej spoločnosti nevyhnutný“. Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že zatiaľ čo čl. 8
Dohovoru o ľudských právach (ďalej len Dohovor) neobsahuje žiadne explicitné procesné požiadavky,
rozhodovací proces spojený s opatreniami týkajúcimi sa zásahu musí byť spravodlivý a taký, aby
poskytovalnáležitýrešpektzáujmom,ktorésúzabezpečenéčl.8Dohovoru(pozrirozsudokGiacomelliv.
Taliansko, č. 59909/00, § 82, ECHR 2006-XII; Maumousseau a Washington v. Francúzsko, č. 39388/05,

§ 62, 6. december 2007; V.C. v. Slovenská republika, č. 18968/07, § 141, ECHR 2011; a Hardy a Maile
v. Spojené kráľovstvo, č. 31965/07, § 219, 14. február 2012).

11. Každá osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by mala mať v zásade možnosť preskúmania
primeranosti a odôvodnenosti opatrenia nezávislým súdom vo svetle príslušných princípov podľa čl. 8

Dohovoru bez ohľadu na to, že podľa vnútroštátneho práva nemá žiadne právo byt obývať (pozri mutatis
mutandis McCann, už uvedený, § 50; a Orlić, už uvedený, § 65). „Strata domova je najextrémnejšou
formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia. Ktokoľvek, komu hrozí zásah takéhoto rozsahu, by
v zásade mal mať možnosť nechať posúdiť primeranosť tohto opatrenia nezávislým súdom z hľadiska
relevantných zásad podľa článku 8 Dohovoru, a to aj vtedy, ak podľa vnútroštátnej legislatívy právo na

držbu nehnuteľnosti zaniklo“ (porovnaj McCann proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 13.5.2008 sp.zn.
19009/2004).

12. Súd prvej inštancie dostatočne preskúmal okolnosti prípadu, keďže sa nezameral iba na tie okolnosti
na strane žalovanej, ktoré spočívajú v dlhodobom jej neplatení za služby spojené s užívaním bytu

žalobcovi a existenciu pomerne vysokého dlhu, ktorý vznikol práve v dôsledku neplnenia za služby
spojené s užívaním bytu a reflektoval na to, že uvedené opatrenie má byť opatrením nevyhnutným.

13. Žalovaná poukazuje v priebehu konania na svoju nelichotivú životnú situáciu, na svoju objektívnu
neschopnosť plniť záväzky. Existencia dlhu spojeného s neplatením služieb spojených s užívaním bytu

sama o sebe ešte neznamená, že opatrenie o vyprataní bytu je proporcionálnym opatrením vo vzťahu
k osobám, ktoré majú v predmetnom byte svoje obydlie.

14. Rozhodovací proces súdu, ktorý viedol k opatreniu v súvislosti so zásahom za týchto okolností, sa
javíakoproces,ktorýposkytovalnáležitýrešpektzáujmom,ktoréžalovanejzabezpečovalčl.8Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže sa súd vyrovnal so všetkými z obsahu spisu
vyplývajúcimi skutočnosťami dôležitými pre posúdenie primeranosti povinnosti žalovanej k vyprataniu
bytu.

15. Podľa čl. 21 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky: „(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené

doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. (3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno
zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia
verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej
činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh

verejnej správy.„ Právo na obydlie je súčasťou širšieho práva na súkromie. Pozri Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky spis. zn. I. ÚS 13/2000: „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana
práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia
v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydliaznemožňujúcihoužívaťjespôsobilýzároveňzasiahnuťajdosúkromnéhoarodinnéhoživotajednotlivca.
Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako
aj práva na ochranu obydlia.„ Medzi právom na obydlie a vlastníckym právom neexistuje automatická

a bezpodmienečná väzba. Osoba má právo na obydlie aj vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorá jej nemusí
patriť ako vlastníkovi.

16. Otázka práva na obydlie je vždy citlivá a musí sa dôsledne súd vyrovnať so všetkými okolnosťami
daného prípadu, aby došiel k záveru že odmietnutie práva na obydlie je v súlade s čl. 8 Dohovoru.

Musí sa vyrovnať s otázkou zhoršenia bytovej situácie žalovanej a vplyvom vypratania na jej rodinný a
súkromný život a predovšetkým otázkou proporcionality takéhoto zásahu.

17. Odvolací súd nechce nejako spochybňovať vlastnícke právo žalobcu. Je nutné uviesť, že judikatúra
Európskeho súdu podporuje ochranu obydlia aj za stavu, že dotknutá osoba bývajúca v byte nemá
legitímny vzťah k bytu. Každý prípad je osobitý a to platí aj vo vzťahu k riešeniu otázky oprávnenosti

žalovanej užívať byt.

18. Odvolací súd pripomína, že súčasťou procedurálnych záruk pred vysťahovaním poskytovaných v
článku 8. Dohovoru je tiež požiadavka, aby vnútroštátny súd preskúmal vždy proporcionalitu zásahu.
Každý zásah do práva na ochranu domova musí byť proporcionálny a je povinnosťou súdu túto

proporcionalitu skúmať (Ćosič proti Chorvátsku rozsudok z 15.1.2009, č. 28261/06).

19. V prejednávanej veci mal súd a základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaná
sa stala nájomníčkou predmetného bytu na základe nájomnej zmluvy zo dňa 1.9.1982. Žalobca vo
svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.7.2022 sám uviedol, že ako vlastník bytu pristúpil v roku 2008

k opatreniu, a to odpojeniu bytu od dodávky tepla, pričom v roku 2014 malo svojvoľne dôjsť k obnove
dodávkyteplanovýmsprávcom.NavyševýsluchomsvedkaB.D.súdprvejinštanciezistil,žeužalovanej
zistil, že nefunguje teplo, preto na miesto poslal kúrenárov.

20. Odvolací súd na základe uvedeného vyvodil v súlade so záverom súdu prvej inštancie, že výkon

práva žalobcu spočívajúceho v požiadavke vypratania bytu, bol v posudzovanom prípade v rozpore
s dobrými mravmi. „Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie také konanie, ktoré sa
nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou prevažnej väčšiny spoločnosti o otázke, aký by
mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachovával morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä
o rešpektovanie hodnôt ako slušnosť, poctivosť, morálka a pod. Dobré mravy preto predstavujú určitý

materiálny korektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy jeho uplatnenie pripúšťajú,
najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať všetky situácie, ktoré život
prinesie” (Občiansky zákonník I., II., Komentár, doc. U.. P. Š., F.. a kolektív, 2015). Za daných okolností
vyplýva, že konanie žalobcu vykazovalo znaky, ktoré v zmysle predchádzajúceho výkladu naznačovali,
že išlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k názoru, že

v predmetnom spore existovali také špecifické okolnosti, ktoré opodstatňujú záver, že právo žalobcu
na vypratanie bytu sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka), pričom takémuto konaniu
žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu, preto správne súd prvej inštancie rozhodol, keď žalobu
o vypratanie bytu v prejednávanej veci zamietol.

21. Odvolací súd zdôrazňuje, že postup žalobcu v žiadnom prípade nemožno považovať ani vzhľadom
na okolnosti týkajúce sa platenia úhrad na byt žalovanou za primerané, naopak je v záujme žalobcu,
aby vzniknutú situáciu riešil v zmysle zákonnej úpravy, a to podaním výpovede z nájmu, podaním žaloby
o zaplatenie a vymožením dlžnej sumy na základe exekučného titulu v exekučnom konaní.

22. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP).

23. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP).

24. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcov alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v
konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 CSP).

25. Ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, novoty v odvolacom konaní sú prípustné
iba za podmienok ustanovených vyššie citovaným § 366 CSP.

26. Ustanovenie § 366 CSP má základ v koncentrácii konania podľa § 153 a 154 CSP. Prostriedky

procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie
sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP.

27. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy.
Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len za splnenia podmienok
uvedených v § 366 CSP.

28. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní.

29. Žalobca k odvolaniu predložil argumentáciu týkajúcu sa dodávky tepla do bytu žalovanej v rokoch

2015 a 2016, pričom k odvolaniu doložil kartu úhrad žalovanej, pričom nepreukázal, že by tento
prostriedok procesného útoku nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie
a nejde ani o iný z prípadov uvedených v ust. § 366 pod písm. a) až c) CSP.

30. Z vyššie uvedených dôvodov na tento nový prostriedok procesného útoku v odvolacom konaní

nebolo možné prihliadnuť.

31. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o náhrade
trov konania, ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP potvrdil.

32. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či
pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné

a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu
žalovaných predovšetkým smerujúcu k záveru o neplatnom vyhlásení mimoriadnej splatnosti, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný,
nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej
nevznikli žiadne preukázateľné trovy, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).