Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221203649
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1221203649.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.NadeždyWallnerovejačleniek

senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: v 1. rade: Š. Š., nar.
XX.XX.XXXX, G. XXX, G., v 2. rade: W. Š., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX, G., obaja zastúpení: Mgr. Eva
Ivančová, advokátka, so sídlom: M. R. Štefánika 55/2, Bánovce nad Bebravou, proti žalovanému: v 1.
rade: C.S. CARGO Slovakia a. s., so sídlom: Mliekarenská 10, Bratislava, zastúpený: LEGAL ART, s.r.o.,
so sídlom: Námestie SNP 19, Bratislava, IČO: 35 892 404, v 2. rade: Allianz - Slovenská poisťovňa
a. s., so sídlom: Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcov v 1. rade a v 2. rade a o odvolaní žalovaných v 1. rade a v 2. rade proti rozsudku býv.

Okresného súdu Bratislava II, č.k. 21C/43/2021-312 zo dňa 15.02.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok býv. Okresného súdu Bratislava II, č.k. 21C/43/2021-312 zo dňa 15.02.2023
vo výroku I., a II., ktorým bola žalobcom priznaná nemajetková ujma vo výške každému po 12.500,- eur,
p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok býv. Okresného súdu Bratislava II, č.k. 21C/43/2021-312 zo dňa 15.02.2023

vo výroku III., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá m e n í tak, že: Žalovaný v 1. rade a
žalovaný v 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade nemajetkovú
ujmu vo výške 15.500,- eur a žalobkyni v 2. rade nemajetkovú ujmy vo výške 15.500,- eur, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a.

III. Žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade sa voči žalovanému v 1. rade a v 2. rade p r i z n á v
a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Bratislava II, rozsudkom č.k. 21C/43/2021-312 zo dňa 15. februára 2023 vo
výroku I. určil, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade
nemajetkovú ujmu vo výške 12.500,- eur, to všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo výroku
II. určil, že žalovaní v 1. a rade 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 2. rade
nemajetkovú ujmu vo výške 12.500,- eur, to všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Výrokom
III. súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo výroku IV. Rozhodol o nároku na náhradu
trov konania a to tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu

trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom, po právoplatnosti tohto rozsudku.2. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal zo žaloby žalobcov v 1. rade a 2.rade, doručenou
súdu dňa 16.07.2021, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur
pre každého so zákonným úrokom z omeškania od vydania rozsudku do zaplatenia, titulom ochrany

osobnosti. Žalobu odôvodnili tým, že sa domáhajú zadosťučinenia, satisfakcie v podobe náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli pri tragickej smrti ich syna O. Š., ktorý zomrel následkom dopravnej
nehody. Predmetná dopravná nehoda sa stala dňa 13.04.2019 v čase o 03.22 hod. v obci Z.Á., v ktorej
je maximálna povolená rýchlosť 50 km/h po ceste 1/9 v smere od Trenčína do Bánoviec nad Bebravou.
NákladnévozidložalovanéhoO.-N.V.,EČV:N.-XXX-A.,ktoréšoférovalA.N.,zamestnanecžalovaného,

narazilo v rýchlosti 81 km/h do ľavej bočnej časti vozidla F. H., EČV: H.-XXX-T., ktoré viedol O. Š. (syn
žalobcov), a ktorý následkom nárazu zomrel. Vodič žalovaného A. N. bol rozsudkom Okresného súdu
v Trenčíne sp.zn. 3T/154/2019-420 zo dňa 20.02.2020 spolu s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 3To/46/2020-469 zo dňa 11.11.2020 uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods.
2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na

§ 138 písm. h) Trestného zákona a s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona.
Obžalovaný A. N. svoju vinu zo spáchania žalovaného skutku uznal, žalobcom sa ospravedlnil. Žalovaný
ako zamestnávateľ pána N. sa doteraz žalobcom neospravedlnil. Žalobcovia v dôsledku tragickej smrti
ich syna O. Š. utrpeli nesmierne závažnú citovú ujmu stratou ich syna spočívajúcu v tom, že ide o
následok trvalý a neodstrániteľný nakoľko sa jednalo o mladého človeka XX ročného. Žalobcovia ako

rodičia sú do budúcnosti ochudobnení o rodinný život a o budúci život ich zomrelého syna. Syn O. mal
so žalobcami vrelý vzťah, v rodine im pomáhal s prácami a finančne ich pravidelne podporoval sumou
250,- eur nakoľko žalobcovia sú starobnými dôchodcami. Žalobcovia okrem zosnulého syna O., majú
ešte syna Š. vo veku XX rokov, dcéru H. vo veku XX rokov, ktorá je adoptovaná a H. Ľ. vo veku XX
rokov, ktorého majú v pestúnskej starostlivosti. Všetci mali k zosnulému vrelý vzťah, nakoľko im bol

nápomocný, finančne ich podporoval, a preto cítia tiež veľkú stratu. Ich syn Š. momentálne žije s nimi
v spoločnej domácnosti, je od dopravnej nehody svojho staršieho brata bez zamestnania, keďže mal s
bratomhlbokýcitovývzťah,predmetnátragickáudalosťhopoznamenalapopsychickejstránkeadodnes
navštevuje psychiatra. Žalobcovia sú dôchodcovia obaja poberajú starobný dôchodok vo výške 363,80
eur a žalobkyňa W. Š. poberá na H. Ľ. pestúnske mesačne vo výške 191,30 eur a prídavok na dieťa

v sume 51,- eur. Žalobcovia v žalobe najprv ako žalovaného označili spoločnosť CS CARGO Slovakia
a.s., nakoľko je subjektom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku a to
ako prevádzkovateľ motorového vozidla v tomto prípade nákladného vozidla O.-N. V., EČV: N.-XXX-N..
Keďže predmetné vozidlo riadil ich zamestnanec A. N. a k dopravnej nehode došlo počas vykonávania
jeho pracovnej činnosti je žalovaný objektívne zodpovedný za spôsobenú škodu. Žalobcovia ako rodičia

zosnulého O. Š. sú chránení prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. Úmrtím ich syna pri
haváriispôsobenejžalovaným,došlokzásahudoichosobnostnéhoprávanasúkromie,právanarodinný
život, čím utrpeli citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby ako aj ďalšie ťažkosti spojené
s týmto následkom v ich rodine, týkajúce sa ich syna Štefana, ktorý sa po smrti brata doposiaľ lieči.

3. Podaním zo dňa 14.02.2022 žalobcovia rozšírili žalobu proti žalovanému v 2. rade a to poisťovni
Allianz - slovenská poisťovňa, a.s. a to s poukazom na judikát NS SR R 61/2018, podľa ktorého škodou
pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.

4.Súdprvejinštancievodôvodnenípoukázalnato,žežalovanýv1.radesožalobounesúhlasil,namietol
svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nie je možné v tomto prípade založiť jeho pasívnu vecnú
legitimáciu podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, nakoľko škoda (ujma) nebola spôsobená
osobitou povahou prevádzky. Z predložených dôkazov vyplýva, že dopravná nehoda bola spôsobená
porušením právnej povinnosti tak p. N., ako aj zosnulým. Žalovaný v 1. rade ďalej vyjadril úprimnú ľútosť

nad vzniknutou situáciou, ako aj úprimnú sústrasť všetkým pozostalým, najmä žalobcom a všetkým
rodinným príslušníkom, ktorí mali podľa vyjadrení žalobcov so zosnulým blízky vzťah. Je nepochybné,
že v dôsledku takejto udalosti došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, ktorí utrpeli citovú ujmu,
ktorá je v zásade nereparovateľná. Je nepochybné, že žiadna satisfakcia nie je zrejme v tomto prípade
dostatočná. V tejto súvislosti zároveň poukázal na skutočnosť, že pán A. N. v priebehu trestného konania

prijal zodpovednosť za svoje konanie, úprimne ho oľutoval a ospravedlnil sa tak vo svojom mene, ako i
v mene žalovaného. Samotná výška požadovaného zadosťučinenia v peniazoch je neúmerne vysoká s
ohľadomnavýškunemajetkovejujmypriznávanejsúdmivobdobnýchprípadoch.Náhradanemajetkovej
ujmy predstavuje skutočne len určitú satisfakciu, ktorej úlohou je iba do istej miery odškodniť stratupozostalým, resp. zmierniť následky neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život. Zo
znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní je zrejmé, že zosnulý sa zrejme dostatočne
nevenoval riadeniu motorového vozidla. Ak by tak urobil a zároveň by zastavil na značke STOP, mal

by dostatok času vyhodnotiť dopravnú situáciu a nerozhodol by sa pokračovať v jazde pred prejazdom
kamiónovej súpravy cez križovatku. Zároveň nebolo zistené, že by synovi žalobcov čokoľvek bránilo vo
výhľade na cestnú komunikáciu, teda križovatka bola úplne prehľadná a mal dostatok času na reakciu
a správny spôsob jazdy. Žalovaný v 1. rade mal za to, že konanie syna žalobcov prispelo k vzniku
dopravnej nehody a je preto nevyhnutné pri určovaní nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na

jeho zavinenie.

5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal v odôvodnení na vyjadrenie žalovaného v 2. rade, ktorý vzniesol
námietku premlčania, nakoľko podľa § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. na premlčanie nároku
na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe,
ktorá škodu spôsobila, pričom uvedené ustanovenie odkazuje na § 106 Občianskeho zákonníka. K

predmetnej dopravnej nehode došlo dňa 13.04.2019. V tento deň zomrel aj p. O. Š. a zároveň v tento
deň bolo zrejmé, kto je zodpovedný za vznik škody a začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia
lehota v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula dňa 13.04.2021. Žaloba žalobcov je
datovaná dňom 15.07.2021. Žaloba bola teda uplatnená na súde až po uplynutí subjektívnej dvojročnej
premlčacej lehoty a žalobou uplatnený nárok je z uvedeného dôvodu premlčaný. Ďalej žalovaný v

2. rade uviedol, že uzavrel s účinnosťou od 01.10.2018 so spoločnosťou Mercedes - Benz Finacial
Services Slovakia s.r.o., IČO: 35728116, Tuhovská 29, 831 06 Bratislava ako poistníkom aj poisteným
písomnú poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX/XXXXX, predmetom ktorej je povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. O.-N. V. XXXX U., EČV: N.,
ktorým bola spôsobená dopravná nehoda zo dňa 13.04.2019. Mal za to, že je potrebné zohľadniť ďalšie

skutočnosti vyplývajúce z trestného konania. Poukázal na to, že podľa uznesenia zo dňa 13.04.2019,
ktorým bolo začaté trestné konanie a v zmysle ktorého nebohý nerešpektoval dopravné značenie P2
"STOP", nedal prednosť v jazde a s vozidlom vošiel do jazdnej dráhy nákladného vozidla ťahač s
návesom idúceho po hlavnej ceste, v dôsledku čoho došlo ku zrážke. Poukázal na znalecký posudok
L.. A. B. zo dňa 11.09.2019, v zmysle ktorého nebohý sa mal v zmysle príslušných ustanovení správať

nasledovne: "Vodič, ktorý prichádza 21.02.2022 do križovatky po vedľajšej ceste označenej dopravnou
značkou Daj prednosť v jazde! Alebo STOJ, daj prednosť v jazde, je povinný dať prednosť v jazde
vozidlám prichádzajúcim po hlavnej ceste. .... V prípade, že vodič vozidla F. (nebohý) nezastavil pred
svojim vjazdom do križovatky pred hranicou križovatky možno považovať za nesprávny prvok v technike
jeho jazdy. Samotná skutočnosť, žeby vodič pred vjazdom do križovatky zastavil, by mu poskytla výrazne

viac času na správne vyhodnotenie dopravnej situácie na hlavnej ceste (polohu a skutočnú rýchlosť
vozidla jazdiaceho po hlavnej ceste - rýchlosť nie je možné vyhodnotiť iba krátkym pohľadom) a zároveň
bydošlokvýraznémupresunutiuvozidlajazdiacehopohlavnejcestesmeromkukrižovatke,čímbyvodič
vozidla F. získal lepšiu možnosť správne vyhodnotiť rýchlosť a polohu vozidla jazdiaceho po hlavnej
ceste.“ Poukázal aj na správu polície o predmetnej dopravnej nehode, z ktorej je zrejmé, že neb. O. Š.

nebol v čase vzniku dopravnej nehody pripútaný bezpečnostnými pásmi.

6. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na repliku žalobcov, v ktorej uviedli, že o výške nemajetkovej ujmy
rozhoduje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práv
došlo. Zásah do práv žalobcov bol preukázaný už samotným právoplatným odsúdením zamestnanca

žalovaného podľa § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom.
Žalobcovia stratili XX-ročného syna, ktorý bol celej rodine oporou, ktorý im pomáhal fyzicky i finančne.
Žalobcovia ako rodičia sú do budúcnosti ochudobnení o rodinný život a budúci život ich zomrelého
syna. Žiaden iný dôkaz žalobcovia nemôžu predložiť súdu, nakoľko citová a rodinná oblasť medzi nimi
následkom nehody zanikla. Celá pozostalá rodina žalobcov pocítila citovú traumu s ktorou sa žalobcovia

doposiaľ nezmierili.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa so všetkými listinnými
dôkaznými prostriedkami tvoriacich obsah spisu, ako aj pripojeným trestným spisom sp.zn. 3T/154/2019
dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 3T/154/2019-420 zo

dňa 20.02.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.11.2020 uznal vinným
obžalovaného A. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX, že dňa 13.04.2019 v čase 03.22 hod.
viedol v obci Z., kde je maximálna povolená rýchlosť 50 km/h po ceste 1/9 v smere od Trenčína
do Bánoviec nad Bebravou nákladné motorové vozidlo - ťahač s návesom zn. O. N. V., EČV: N.rýchlosťou 81 km/h, pričom v dôsledku prekročenia maximálnej povolenej rýchlosti ako i nesprávnej
a kolíznej reakcie na vozidlo vychádzajúce z vedľajšej cesty úhybom vľavo mimo svojho jazdného
pruhu prednou časťou ťahača narazil do ľavej bočnej časti vozidla zn. F. H., EČV: H. XXX T., ktoré

viedol O. Z., a ktorý so svojim vozidlom vychádzal z vedľajšej cesty na hlavnú cestu, pričom pri
dopravnej nehode utrpel O. Š. traumatický a hemoragický šok v dôsledku úplného hydraulického
roztrhnutia srdcovnice s následným vykrvávacím do ľavej podhrudnicovej dutiny na následky týchto
zranení na mieste nehody zomrel, spolujazdkyňa sediaca na sedadle vedľa vodiča vozidla zn. F. H., Z.
G. utrpela otras mozgu, tržnú ranu v čelovej oblasti vpravo, pomliaždenie oboch predkolení, podvrtnutie

krčnej chrbtice v dôsledku týchto zranení bola Z. G. hospitalizovaná v nemocnici v trvaní 2 dní, po
prepustení do ambulantnej starostlivosti bola obmedzená pri vykonávaní bežných úkonov a činnosti,
a to najmä v hygiene a fyzickej aktivite po dobu maximálne 14 dní, spolujazdkyňa z vozidla zn. F.
H. O. M., sediaca na zadnom sedadle za vodičom O. Š. pri dopravnej nehode utrpela bezvedomie
a šokový stav z krvácania a úrazu, ložiskové pomliaždenie mozgu v spánkovej oblasti vľavo, ťažký
opuch mozgu, poúrazový pneumocefalus, krvácanie podpavúčnicu mozgu v čelovej oblasti vľavo s

krvácaním pod tvrdú plenu mozgovú, roztrhnutie ľavej očnej gule s devastačným poranením v oblasti
ľavého oka s následným odstránením očnej gule, zlomeninu spánkovej kosti vľavo aj vpravo s posunom
fragmentovaichvpáčením,zlomeninučelovejkostivľavosvpáčením,zlomeninuobochočníc,zlomeninu
čelových kostí, klinovej kosti, nosových kostí vľavo, zlomeniu oblúka lícnej kosti vľavo, zakrvácanie do
prínosových dutín, pneumotorax obojstranný, prekrvácanie medzihrudia, zlomeninu rebra L - IV. a XII

vpravo, zlomeninu I.-VII. rebra vľavo, zlomeninu oboch kľúčnych kostí s posunom úlomkov, zlomeninu
tela ľavej ramennej kosti s posunom úlomkov, početnejšie natrhnutie pečene s minimom voľnej kolekcie
krvi v okolí pečene a v brušnej dutine, početnejšie natrhnutie sleziny s minimom voľnej kolekcie krvi v
brušnej dutine, poranenie pravej nadobličky, odlomenie bočného výbežku stavcov L3 a L4 vľavo, akútne
zlyhanie dýchania, poškodená O. M. bola v dôsledku týchto zranení závažne obmedzená na bežnom

spôsobe života, a to najmä v hygiene, obliekaní, zaobstaraní a príprave stravy, komunikácii minimálne
4 mesiace, pričom O. M. pri dopravnej nehode utrpela poškodenie dôležitých orgánov - mozgu, sleziny
a stratu ľavého oka a obvinený svojim konaním porušil ustanovenie 16 odsek 4 a § 137 ods. 2 písm. c.)
zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov tým, že v obci jazdil s vozidlom
rýchlosťou vyššou ako je maximálne dovolená a v dôsledku takého porušenia pravidiel cestnej premávky

vznikla dopravná nehoda pri ktorej sa inému ublížilo na zdraví. Žalobca v 1. rade pred súdom uviedol,
že syna vychovali v kresťanskom duchu, mal Základnú aj Strednú školu umeleckú, bol to talent, mal aj
výstavy. Taký vzťah, ako sme mali k synovi, máme aj k ostatným deťom, akoby boli naše vlastné. Keď
vám zomrie dieťa, s tým sa nedá vyrovnať. Chodí odvtedy každý druhý, tretí deň na cintorín. Chceli dať
synovi urobiť aj náhrobok. Aj ostatné deti chcú dať študovať. Bývajú na dedine, syn im chodil pomáhať s

drevom, sadiť na roľu, pomáhal im aj finančne, ale aj tým, že bol osobne prítomný. Syn bol odsťahovaný
3 roky, najskôr žil s nejakou priateľkou, ale potom už sám. Chodieval k nim soboty a nedele, ale niekedy
dobehol aj v týždni. Syn bol zamestnaný v pracovnom pomere, okrem toho rozbiehal aj poradenstvo,
mal záujem, chcel im pomáhať. Syna mali všetci radi, chýba im jeho prítomnosť, viac ako peniaze. Vie,
že toho vodiča to trápi, bude s tým musieť žiť. Je pravda, že vodič vyjadril ľútosť, resp. takto sa vyjadril

na súde. Žalobkyňa v 2. rade pred súdom uviedla, že mala so synom nádherný vzťah, aj keď už býval
mimo spoločného bydliska v Trenčíne, často ju navštevoval, chodil k nim, pomáhal im. Aj keď je to už 3
roky, stále je tá situácia rovnaká, ako keď sa to stalo, dokonca ešte horšia. Vyhľadali aj psychologickú
pomoc, pričom psychológ im povedal, že sa musia naučiť s tým žiť. Predtým robili profesionálnych
rodičov v Detských domovoch, majú ešte dve neplnoleté deti, pričom dievča je adoptované a chlapec

je v pestúnskej starostlivosti, v krátkom čase mu zomreli obaja rodičia, má 14 rokov, dievča 16 rokov,
musia sa o nich starať, nesmú im dávať najavo, čo prežívajú, ten smútok. Nesúhlasila s vyjadrením
žalovaného v 1. rade, že syn nebol v čase dopravnej nehody pripútaný. Odmietla, že by syn vletel do
križovatky, nakoľko vychádzal z čerpacej stanice a keby vodič kamiónu bol dodržal rýchlosť, k ničomu
by nebolo došlo. Nikto nevie pochopiť, čo je to prežiť smrť vlastného dieťaťa.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 11 , § 13 ods. 1, 2 a 3, § 101, § 420 ods. 2,
§ 427 ods. 1, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že jedným zo základných predpokladov
úspešnosti žaloby ako takej je, že strany majú vecnú legitimáciu. Všeobecne možno uviesť, že vecnou
legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana civilného súdneho

konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne
legitimovaný) a strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti
(je pasívne vecne legitimovaný). Z vykonaného dokazovania je bezpochýb zrejmé (to ani žalovaní
nenamietali), že šofér A. N. v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo O.-N. V., EČV: N.-XXX-A. a plnil pracovné úlohy zamestnávateľa žalovaného v 1. rade (vyjadrenie žalovaného v 1. rade na
pojednávaní dňa 21.10.2022). Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§
11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu

činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou
osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho, časového a vecného
vzťahu k plneniu danej činnosti (R 128/2014). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie ustálil, že je
zrejmé, že žalovaný v 1. rade disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Vodič nákladného motorového
vozidla bol v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovaného v 1. rade a k nehode došlo počas jazdy

vykonávanej v rámci plnenia jeho pracovných povinností. Taktiež žalovaný v 2. rade je pasívne vecne
legitimovaný a to s poukazom na R 61/2018 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 01.10.2016, sp.zn.:
III. ÚS 666/2016. Námietku premlčania vznesenú žalovaným v 2. rade súd prvej inštancie vyhodnotil
ako nedôvodnú, keďže právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka

viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k
takémuto zásahu došlo (R 58/2014). K dopravnej nehode a úmrtiu syna žalobcov došlo dňa 13.04.2019,
pričom žalobcovia podali žalobu na súd dňa 16.07.2021, teda v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej
doby.

9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pre vznik právnej zodpovednosti pri zásahoch do osobnostných
práv, je potrebné naplnenie predpokladov zodpovednosti. Tými sú: konanie contra legem (protiprávne
konanie), škodlivý následok (napr. spôsobenie ujmy, smrť, protiprávny úkon), príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom (príčinná súvislosť medzi porušením právnej

povinnosti a vzniknutou ujmou). Príčinná súvislosť medzi dvoma javmi je taký vzťah, keď prvý jav je
príčinou druhého a druhý následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti by
nemohol nastať bez prvého. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany
osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je

vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe (sekundárna
obeť). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady pre vznik právnej
zodpovednosti pri zásahoch do osobnostných práv a preto pristúpil k určeniu samotnej výšky
nemajetkovej ujmy. Uviedol, že dopravná nehoda s následným úmrtím syna žalobcov je spôsobilá
privodiť nemajetkovú ujmu, pričom žalobcovia ako rodičia nebohého (sekundárne obete) sú aktívne

vecne legitimovaní na podanie žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy. V konaní bol jednoznačným
spôsobom identifikovaný vzťah žalobcov k ich nebohému synovi; medzi sebou mali vytvorené rodinné
puto, boli vo vzájomnom kontakte. Ich rodinný život bol rozvrátený, protiprávnym zásahom žalovaných
bolo právo na súkromie a rodinný život narušené do takej miery, že jeho následky nie je možné úplne
odstrániť len morálnou satisfakciou, nakoľko žiadna forma morálneho zadosťučinenia nepostačuje k

tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená nemajetková ujma za stratu dieťaťa. Žalobcovia
ako rodičia sú do budúcnosti ochudobnení o rodinný život a budúci život ich zomrelého syna. Pri
určení výšky peňažnej náhrady musí byť splnená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia
za vzniknutú ujmu. Zároveň však súd musí prihliadať i na požiadavku nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie. Určujúcimi parametrami spravodlivého zadosťučinenia je

zásada primeranosti a proporcionality. Aplikácia týchto zásad potom vo výsledku znamená, že výška
peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu, resp.
subjekt zodpovedný za škodu likvidačne. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
prihliadol aj na niektoré iné prípady: Okresný súd Liptovský Mikuláš sp.zn. 7C/256/2011 v spojení s
Krajským súdom v Žiline sp.zn. 8Co/264/2013 pri dopravnej nehode priznal rodičom nebohého po

10.000,-eur(požadovalipo30.000,-eur),OkresnýsúdTrnavasp.zn.37C/178/2009vspojenísKrajským
súdom v Trnave a Najvyšším súdom SR sp.zn. 4Cdo/139/2011 pri dopravnej nehode priznal rodičom
nebohého po 15.000,- eur (požadovali po 15.000,- eur), Okresný súd Topoľčany sp.zn. 5C/351/2013 v
spojení s Krajským súdom v Nitre sp.zn. 8Co/470/2014 a Ústavným súdom SR sp.zn. III. ÚS 646/2015
pri dopravnej nehode priznal pozostalým po 10.000,- eur (požadovali po 10.000,- eur), Okresný súd

Nitra sp.zn. 8C/41/2012 v spojení s Krajským súdom v Nitre sp.zn. 5Co/182/2013 pri dopravnej nehode
priznal pozostalým po 10.000,- eur (požadovali po 10.000,- eur), Okresný súd Liptovský Mikuláš sp.zn.
4C/130/2009 v spojení s Krajským súdom v Žiline sp.zn. 8Co/119/2011 pri dopravnej nehode priznal
pozostalým po 10.000,- eur (požadovali 200.000,- eur), Okresný súd Stará Ľubovňa sp.zn. 2C/284/2014v spojení s Krajským súdom v Prešove sp.zn. 6Co/387/2015 pri dopravnej nehode priznal pozostalým
po 10.000,- eur a 8.000,- eur (požadovali po 35.000,- eur), Okresný súd Martin sp.zn. 6C/94/2006
v spojení s Krajským súdom v Žiline sp.zn. 9Co/256/2013 pri dopravnej nehode priznal pozostalým

13.000,- eur a 10.000,- eur (požadovali 66.387,- eur a 49.790,- eur), Okresný súd Vranov nad Topľou
sp.zn. 5C/38/2012 v spojení s Krajským súdom v Prešove sp.zn. 20Co/183/2014 priznal pozostalým po
15.000,- eur (požadovali po 20.000,- eur). Vzhľadom na uvedený výňatok zo súdnej praxe mal súd prvej
inštancie za to, že žalobcami požadovaná nemajetková ujma vo výške 100.000,- eur (50.000,- eur pre
každého) je neprimeraná. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na súdnu

prax, ktorá pri priznávaní nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch v priemere osciluje medzi sumami
okolo 10.000,- eur až 15.000,- eur pri úmrtí osoby. Súd je názoru, že celková priznaná suma (25.000,-
eur) rešpektuje súdnu prax, je spôsobilá byť primeraným zadosťučinením a taktiež nepôsobí likvidačne
na žalovaných.

10. Súd prvej inštancie sa ďalej vysporiadal s argumentom žalovaných, ktorí počas konania

argumentovali aj zavinením nebohého O. Š., ktorý v čase dopravnej nehody nemal byť pripútaný
bezpečnostnými pásmi a najmä nemal rešpektovať dopravnú značku "Stoj, daj prednosť v jazde!". Po
preskúmaní pripojeného trestného spisu, súd prvej inštancie tieto skutočnosti neidentifikoval. Je síce
pravdou, že odvolací trestný súd v odôvodnení uviedol, že nebohý túto dopravnú značku nerešpektoval,
avšak ani súdni znalci, ktorí vypracovali znalecké posudky k dopravnej nehode sami nevedeli, a ani

nemohli určiť, či nebohý túto dopravnú značku rešpektoval, resp. nerešpektoval. Z týchto dôvodov
preto aj v znaleckých posudkoch pracovali s variantom A (nebohý nezastavil pred križovatkou) a B
(nebohý zastavil pred križovatkou). Nebolo teda nijakým spôsobom možné určiť rešpektovanie, resp.
nerešpektovanie dopravnej značky "Stoj, daj prednosť v jazde!" nebohým. Z tohto dôvodu súd prvej
inštancie možné spoluzavinenie nebohého nezahrnul do určenia výšky nemajetkovej ujmy, teda možné

spoluzavinenie podľa § 441 Občianskeho zákonníka vypustil. To isté platí aj o argumentácii žalovaného
v 2. rade ohľadne nepripútania sa bezpečnostnými pásmi. Táto skutočnosť nevyplýva z nijakej listiny
obsiahnutej či už v pripojenom trestnom spise alebo civilnom spise súdu.

11. Súd prvej inštancie ďalej posúdil uplatnený úrok z omeškania. Uviedol, že povinnosť zaplatiť náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Z tohto dôvodu
žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú a nesprávnu.

12. Nakoľko žalobcovia mali vo veci plný úspech (zásah do ich osobnostných práv), súd prvej inštancie

im v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %.

13. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade.
Rozsudok napádajú žalobcovia v rozsahu zamietnutej časti žalovanej nemajetkovej ujmy. V odvolaní

vytýkajú, že súd prvej inštancie pri určení výšky peňažnej náhrady nepostupoval podľa ustanovenia
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, to znamená, že neurčil výšku náhrady s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V bode 30 napadnutého
rozsudku súd uvádza, že pri určení výšky peňažnej náhrady musí byť splnená požiadavka účinného,
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú ujmu. Zároveň však súd musí prihliadať i na požiadavku

nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Určujúcimi parametrami
spravodlivého zadosťučinenia je zásada primeranosti a proporcionality. Pri určení výšky nemajetkovej
ujmy súd prihliadol aj na niektoré prípady OS Liptovský Mikuláš sp.zn. 7C/256/2011, OS Trnava sp.zn.
37C/178/2009, OS Topoľčany sp.zn. 5C/351/2013, OS Nitra sp.zn. 8C/41/2012, OS Liptovský Mikuláš
sp.zn. 4C/130/2009, OS Stará Ľubovňa sp.zn. 2C/284/2014, OS Martin sp.zn. 6C/94/2006 a OS Vranov

nad Topľou sp.zn. 5C/38/2012, v ktorých výška nemajetkovej ujmy bola priznaná vo výške od 10.000,-
eur do 15.000,- eur na osobu. Súd prvej inštancie však nevzal do úvahy, že sa jedná o rozsudky
vydané pred 10 až 16 rokmi, kedy výška nemajetkovej ujmy bola adekvátna vzhľadom na hospodársku
situáciu v SR, pričom v roku 2023 priznaná výška nemajetkovej ujmy 12.500,- eur na osobu je v
porovnaní s uvedenými rozsudkami neprimeraná. Žalobcovia nesúhlasia s názorom súdu prvej inštancie

vyjadrenom v bode 31, že celková priznaná suma 25.000,- eur rešpektuje súdnu prax, je spôsobilá byť
primeraným zadosťučinením, nakoľko súd mal určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Žalobcovia sú toho názoru, že súd prvej inštancie neprihliadol na závažnosťvzniknutej ujmy, t.j. že žalobcovia stratili 24-ročného syna následkom nehody zapríčinenej žalobcom v
prvom rade, že žalobcovia ako rodičia sú do budúcnosti ochudobnení o rodinný život a o budúci život
ich zomrelého syna. Syn O. mal so žalobcami vrelý vzťah, v rodine im pomáhal s prácami a finančne ich

pravidelne podporoval sumou 250,- eur nakoľko žalobcovia sú starobnými dôchodcami. Súd neprihliadol
ani na ten fakt, že žalobcovia sú starobní dôchodcovia obaja poberajú starobný dôchodok vo výške
363,80 eur a starajú sa o dve maloleté deti. Žalobcovia k priznanej výške nemajetkovej ujmy 25.000,-
eur spolu uvádzajú, že pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z toho, že priznaná suma je primeraným
zadosťučinením a nepôsobí likvidačne na žalovaných, žalobcovia uvádzajú, že žalovaný v druhom rade

má za posledných päť rokov (2016-2021) zisk spolu cca 415 miliónov eur. Ďalej poukázali na to, že v
súdnej praxi vo veci určenia výšky nemajetkovej ujmy priznanej súdom existujú i nasledujúce rozsudky:
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/810/2014, v ktorom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 70.000,- eur na osobu, Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27Co/160/2018, v ktorom bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur na osobu, Krajského súdu Banská Bystrica
sp.zn. 12Co/465/2014, v ktorom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 33.500,- eur na

osobu, Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7Co/578/2014, v ktorom bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 45.000,- eur na osobu, Krajského súd v Trnave sp.zn. 9Co/423/2012, v ktorom bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur na osobu, Krajského súd Trnave sp.zn.
24Co/368/2015, v ktorom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur na osobu a
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/133/2016, v ktorom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

vo výške 30.000 eur na osobu. Žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a zaviazal
žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi v 1. rade nemajetkovú ujmu vo výške
50.000,- eur, a žalobkyni v 2. rade nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- eur, a to všetko do 15 dní po
právoplatnosti rozsudku.

14. Odvolanie podal aj žalovaný v 1. rade, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 365 ods. 1, písm. d) CSP) a súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1, písm. f) CSP). V
odvolaní namieta, že súd prvej inštancie spoluzavinenie nebohého O. Š. nezahrnul do určenia výšky
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie podľa žalovaného v 1. rade nerešpektoval závery Okresného

súdu Trenčín, ku ktorým tento dospel v trestnom konaní spis.zn. 3T/154/2019, podľa ktorého nebohý
O. Š. svoje vozidlo nezastavil na dopravnej značke „Stoj, daj prednosť v jazde!“ a vošiel do jazdnej
dráhy nákladného vozidla ťahača s návesom O. N. V., EVČ: N., ktoré riadil vodič A. N.. Okresný súd
Trenčín pri rozhodovaní o druhu trestu uloženému A. N. a jeho výmery v Rozsudku č. 3T/154/2019-420
zo dňa 20.02.2020 prihliadol okrem iného na výrazné spoluzavinenie nebohého O. Š., ku ktorému

OkresnýsúdTrenčíndospelpovyhodnotenívšetkýchdôkazovvtrestnomkonaní.KrajskýsúdvTrenčíne
spoluzavinenie nebohého O. Š. na str. 7 Uznesenia č. 3To/46/2020-469 zo dňa 11.11.2020 potvrdil. V
tejto súvislosti žalovaný v 1. rade poukázal na ust. § 193 CSP, podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím
ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný

rozhodnutím ústavného súdu alebo európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto
ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Výklad citovaného
ustanovenia nie je možné obmedziť iba na viazanosť súdu rozhodnutím súdu v trestnom konaní v

otázke spáchania trestného činu, ale ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby
súdy boli viazané odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou
odsúdenia odsúdeného a súdom v trestnom konaní zistené. Poukázal na to, že takýto výklad Ústavný
súdSlovenskejrepublikypotvrdilajvosvojomneskoršomnálezeIII.ÚS507/2013-39zodňa24.04.2014,
kde Ústavný súd uviedol nasledovné: „Ak za daných okolností krajský súd i najvyšší súd v konaní

o náhradu škody vychádzali zo skutkových a právnych záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci,
nemožno podľa názoru ústavného súdu ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1 OSP závery
z trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať.“ Uvedená ustálená prax Ústavného súdu
bola prevzatá aj do rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 29. júna 2016, sp.zn. 3Obo/18/2015 alebo uznesení Najvyššieho súdu SR, zo dňa 29.

novembra 2018, sp.zn. 8Cdo(82/2018). V nadväznosti na uvedené má žalovaný v 1. rade za to, že súd
prvej inštancie mal rešpektovať skutkové a právne závery súdov v trestnom konaní a mal pri určení
výšky priznanej nemajetkovej ujmy zohľadniť spoluzavinenie nebohého O. Š. na dopravnej nehode
rovnako, ako túto skutočnosť zohľadnil Okresný súd Trenčín v súvisiacom trestnom konaní pri ukladanítrestu A. N. a jeho výmery v rozsudku č. 3T/154/2019-420 zo dňa 20.02.2020. Zaviazanie žalovaných
uhradiťnemajetkovúujmužalobcombezzohľadneniaspoluzavinenianebohéhoO.Š.anerešpektovanie
rozhodnutia v trestnom konaní zo strany súdu je možné považovať nielen za porušenie ustanovení CSP,

ale takýto postup súdu je zároveň v rozpore s požiadavkou spravodlivého súdneho konania, ako aj v
rozpore s požiadavkou právnej istoty. Žalovaný v 1. rade poukazuje na to, že súd prvej inštancie v
rozsudku uvádza, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na iné prípady, a je zrejmé,
že súd zistil, že v obdobných prípadoch sa priznáva cca 10.000,- až 15.000,- eur pri úmrtí osoby (bod
31 odôvodnenia rozsudku). V tejto súvislosti žalovaný v 1. rade uvádza, že ak súd prvej inštancie

vychádzal pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy z obdobných prípadov, v ktorých výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy oscilovala medzi 10.000-15.000,- eur, tak ak by súd pri rozhodovaní o
výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na spoluzavinenie nebohého, ktoré konštatoval aj trestný
súd, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy by musela byť nižšia ako suma vo výške 12.500,- eur pre
každéhozožalobcov.Žalovanýv1.rademázato,žečímvyššiezavineniemožnopričítaťnebohémuako
primárnej obeti, o to nižšiu nemajetkovú ujmu môžu sekundárne obete (žalobcovia) pričítať škodcovi.

Žalovaný v 1. rade ďalej uvádza, že zo znaleckého posudku vyplýva, že analýza nehodového deja bola
vyhodnocovaná pre dve možné varianty a jednou z nich je varianta A, ktorá bola vypracovaná v súlade
s výpoveďou vodiča jazdnej súpravy p. N., ktorý jediný vedel okolnosti predmetnej dopravnej nehody
opísať a ktorý uvádzal, že zosnulý do cesty vošiel bez toho, že by zastal na hranici križovatky, a teda
znalecký posudok pracuje aj s verziou, že zosnulý O. Š. nezastavil pred svojím vjazdom do križovatky

pred hranicou križovatky a túto ďalej rozpracúva. Zo znaleckého posudku je možné vyvodiť, že ak by
nebohý O. Š. zastavil svoje vozidlo pred vjazdom do križovatky, bol by schopný včas vyhodnotiť situáciu
na hlavnej ceste, a predísť tak zrážke s jazdnou súpravou (nákladným vozidlom). Súd prvej inštancie
sa vôbec nevysporiadal s dôkazmi, ktoré preukazujú tvrdenia žalovaných o spoluzavinení nebohého
O. Š., akým je záznam z dopravnej nehody ČVS: P.-XXX/X-S.-H. zo dňa 16.04.2019, kde sa uvádza

nasledovné „K DN došlo tak, že vodič N. viedol uvedené vozidlo po ceste I/9 v smere od Trenčína na
Bánovce nad Bebravou, kde v mieste DN vychádzal z ČS vodič Š., ktorý viedol svoje vozidlo smerom
od ČS a chcel odbočiť doľava smerom na Trenčín, pričom nerešpektoval dopravné značenie P2 „STOP“
a s vozidlom vošiel do jazdného pruhu vodiča N., takže nedal prednosť v jazde vozidlu idúcemu po
hlavnej ceste [...]“. Medzi dôkazy preukazujúce tvrdenia žalovaných o spoluzavinení nebohého O. Š., s

ktorými sa súd nevysporiadal, patrí aj zápisnica o výsluchu svedka ČVS: P.-XXX/X-S.-H.-XXXX zo dňa
13.04.2019, kde A. N. vypovedal nasledovne: „Bol som niekde už na úrovni pumpy keď som videl ako z
výjazdu z pumpy náhle vybehlo osobné motorové vozidlo F. H.. Vozidlo vôbec pri vchádzaní na hlavnú
cestu nezastavilo, napriek tomu, že na križovatke je stopka.“ Zo znaleckého posudku a výpovede A. N.
je možné dovodiť, že ak by nebohý O. Š. bol zastavil na značke „STOP“, spozoroval by blížiace nákladné

vozidlo, ktoré bolo už v bezprostrednej blízkosti križovatky, čím by predišiel zrážke nákladného vozidla s
vozidlom zn. F.. Súd v súlade s ust. § 191 CSP by mal postupovať pri hodnotení dôkazov podľa vlastnej
úvahy, a hodnotiť dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom hodnotiaca úvaha
súdu nie je ľubovoľná, súd je povinný prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Zároveň platí,
že zákon nemôže predpisovať zákonnú silu jednotlivým dôkazom. Ak súd predmetné dôkazy, z ktorých

súd v trestnom konaní vychádzal pri určení spoluzavinenia nebohého O. Š. nevzal do úvahy, bol povinný
v odôvodnení rozsudku uviesť, z akého dôvodu tieto dôkazy nevzal do úvahy, k čomu nedošlo. Žalovaný
v 1. rade navrhol, aby Krajský súd v Bratislave po preskúmaní napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Voči rozsudku podal odvolanie aj žalovaný v 2. rade a to proti časti I. výroku, konkrétne proti
povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 2.500,-
eur a proti časti II. výroku, konkrétne proti povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 2.500,- eur. Vo zvyšnej časti priznaných nárokov žalobcom, každému
vo výške 10.000,- eur žalovaný v 2. rade odvolanie nepodal a pristúpil k jeho úhrade. Odvolanie podal aj

voči výroku IV. o trovách konania. Odvolanie podal žalovaný v 2. rade, nakoľko súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f), rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h), konanie
máinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci(§365ods.1písm.d)vspojení
s (§ 365 ods. l písm. b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný v 2.
rade sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa okolností, ktoré súd prvej
inštancie zohľadnil pri stanovení výšky náhrady za nemajetkovú ujmu. Žalovaný v 2. rade nepopiera, že
smrťou syna utrpeli žalobcovia ujmu na osobnostnom práve na rodinný život, keď boli náhle a navždypretrhnuté citové väzby, ktoré tak ďalej nemôžu udržiavať, avšak má za to, že vzhľadom na vykonané
dokazovanie súd prvej inštancie nie všetky skutkové okolnosti správne posúdil, čo malo následne
vplyv pri stanovení celkovej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá by podľa názoru žalovaného v

2. rade mala byť v nižšej sume. Poukázal na to, že podstata náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
priznávaná príbuzným po strate blízkeho človeka je koncipovaná ako tzv. kompenzácia negatívnych
foriem vnútorného prežívania straty blízkeho človeka, teda psychického utrpenia pozostalých. Výšku
náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy (úmrtie blízkej osoby) a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Týmito okolnosťami sú skutočnosti, ktoré sa vždy musia zisťovať

na strane pôvodcu zásahu a aj na strane postihnutej osoby. Okolnosťami na strane poškodeného/
pozostalého sa majú na mysli: intenzita vzťahu so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázku
hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe, prípadné poskytnutie inej satisfakcie a na strane
zodpovednej osoby (pôvodcu zásahu): miera zavinenia (nedbanlivostná, či úmyselná), postoj pôvodcu
zásahu (nahlásenie udalosti, ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej
sféry pôvodcu - fyzickej osoby, majetkové pomery a taktiež miera spoluzavinenia usmrtenej osoby.

Pri rešpektovaní princípu právnej istoty by na základe vyššie uvedených kritérií mal následne súd
voľnou úvahou dospieť k sume ako náhrade nemajetkovej ujmy a to primeranej aj s ohľadom na
obdobné právoplatne rozhodnuté prípady. V predmetnom prípade súd prvej inštancie nezohľadnil všetky
vyššie uvedené kritéria. Žalovaný v 2. rade sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v
konaní nebolo zrejmé a identifikovateľné zavinenie zo strany zosnulého. Takýto záver priamo rozporuje

zisteniam z vykonaného dokazovania v trestnom konaní, ako aj následným samotným záverom v
odôvodneniach rozhodnutí trestných súdov (OS a KS). Určitá miera zavinenia na dopravnej nehode
(a tragickom následku) vyplynula v trestnom konaní z dokazovania, ktoré bolo vykonané v rozsiahlej
miere pre náležité a dostatočné posúdenie všetkých okolností daného prípadu. Žalovaný v 2. rade
opätovne poukazuje na skutočnosti z trestného konania vedeného na Okresnom súde Trenčín sp.zn.

3T/164/2019, predovšetkým na uznesenie zo dňa 13.04.2019, ktorým bolo začaté trestné konanie a
v zmysle ktorého nebohý nerešpektoval dopravné značenie PZ „STOP", nedal prednosť v jazde a s
vozidlom vošiel do jazdnej dráhy nákladného vozidla ťahač s návesom idúceho po hlavnej ceste v
dôsledku čoho došlo ku zrážke, na znalecký posudok L.. A. B. zo dňa 11.09.2019, v zmysle ktorého:
„V prípade, že vodič vozidla F. (nebohý) nezastavil pred svojim vjazdom do križovatky pred hranicou

križovatky možno považovať za nesprávny prvok v technike jeho jazdy. Samotná skutočnosť že by
vodič pred vjazdom do križovatky zastavil, by mu poskytla výrazne viac času na správne vyhodnotenie
dopravnej situácie na hlavnej ceste (polohu a skutočnú rýchlosť vozidla jazdiaceho po hlavnej ceste -
rýchlosť nie je možné vyhodnotiť iba krátkym pohľadom) a zároveň by došlo k výraznému presunutiu
vozidla jazdiaceho po hlavnej ceste smerom ku križovatke, čím by vodič vozidla F. získal lepšiu možnosť

správne vyhodnotiť rýchlosť a polohu vozidla jazdiaceho po hlavnej ceste." Z uvedeného je podľa
žalovaného v 2. rade zrejmé, že ak by zosnulý zastavil na značke „STOP", mal by dostatok času
vyhodnotiťdopravnúsituáciuanerozhodolbysapokračovaťvjazdepredprejazdomkamiónovejsúpravy
cez križovatku. Skutočnosti zistené dokazovaním počas trestného konania boli následne potvrdené
konštatovaním spoluzavinenia zosnulého v odôvodneniach rozsudku (OS TN) a uznesenia (KS v TN).

Okresný súd Trenčín v odôvodnení svojho rozsudku sp.zn. 3T/154/2019 zo dňa 20.02.2020 konštatuje:
„Pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok,
zavinenie,pohnútku,výraznéspoluzavineniezostranypoškodeného,poľahčujúcuokolnosťspočívajúcu
v priznaní o úprimnom oľutovali trestnej činnosti v zmysle § 36 písm. 1) Tr. Zákona, napomáhaní pri
objasňovanítrestnejčinnosti..."AnásledneKrajskýsúdvTrenčíneargumentáciuvtomtosmererozširuje

v odôvodnení svojho Uznesenia sp.zn. 3To/46/2020 zo dňa 11.11.2020, keď odvolací súd jednoznačne
konštatoval nasledovné: „...odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ku vzniku dopravnej nehody
došlo spoluzavinením vodiča osobného motorového vozidla zn. F. H., ktorý v inkriminovanom čase
nerešpektovaldopravnúznačku„STOP",dajprednosťvjazde",keď2sekundypredkolíziouvychádzajúc
z vedľajšej cesty na hlavnú cestu vyšiel so svojim motorovým vozidlom z vedľajšej cesty bez toho, aby

zastavil a nedal prednosť v jazde motorovej súprave zn. O. pohybujúcej sa po hlavnej ceste". Žalovaný v
2. rade k argumentu súdu o neidentifikovaní spoluzavinenia zo znaleckých posudkov v trestnom konaní
zdôrazňuje, že podľa jeho vedomostí mali byť v trestnom konaní vypracované dva znalecké posudky,
s ktorých orgány činné v trestnom konaní a súd vychádzali. Až po následnom posúdení a zohľadnení
oboch variantov priebehu zrážky motorových vozidiel a ďalších vykonaných dôkazov dospel trestný súd

k záveru o spoluzavinení zosnulého. Žalovaný v 2. rade sa zároveň nemôže stotožniť ani so záverom
súdu prvej inštancie, že zo žiadnej listiny obsiahnutej v trestnom spise, alebo civilnom spise nevyplýva,
že zosnulý v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Skutočnosť o nepripútaní
bezpečnostným pásom je potvrdená v založených listinných dôkazoch (č. listu 187 v spisovom materiáli)a to jednak v správe polície o dopravnej nehode, v ktorej je uvedené, že neb. O. Š. nebol v čase vzniku
dopravnej nehody pripútaný bezpečnostnými pásmi. Z uvedeného vyplýva porušenie ustanovenia § 8
odseku 1 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke v zmysle ktorého: „Osoba sediaca na sedadle povinne

vybavenom bezpečnostným pásom alebo iným zadržiavacím zariadením je povinná toto zariadenie
použiť a jednak z dokumentu, označenom ako „Hlásenie škodovej udalosti pre poškodeného", ktorú
vypĺňalipozostalí(žalobcovia),avktoromjevbode14.začiarknutépolíčko-nepripútaníbezpečnostným
pásom v čase dopravnej nehody. Z uvedeného navyše vyplýva, že skutočnosť o nepripútaní nebola ani
v civilnom konaní sporná. Nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie danú skutočnosť posúdil ako spornú

a rozhodol v rozporne s tvrdeniami účastníkov. Žalovaný v 2. rade zastáva názor, že v civilnom konaní
mali byť zohľadnené skutočnosti, ktoré vyplynuli z trestného konania, a ktoré majú dopad na posúdenie
a určenie výšky náhrady za nemajetkovú ujmu. Má za to, že súd prvej inštancie mal akceptovať
ustálené skutočnosti zo strany trestného súdu a následne ich zohľadniť, a tak ustáliť priznané sumy.
Naďalej žalovaný v 2. rade zastáva názor, že orgány činne v trestnom konaní a súd v trestnom konaní
sú dostatočne kompetentné s prihliadnutím na rozsiahlejší proces vyšetrovania, následne podania

obžalobyakonanianasúde(väčšírozsahamožnostidokazovania),abynajvierohodnejšieustálilivšetky
sporné skutočnosti viažuce sa k dopravnej nehode s tragickým následkom - smrti p. Š.. Žalovaný v 2.
rade zastáva názor, že ak súd prvej inštancie chcel vec posúdiť odchylne, bolo jeho úlohou vykonať
dokazovanie na obdobnej (vzhľadom na konštatovaný záver) i na vyššej úrovni ako sa vykonalo v
trestnom konaní. Odôvodnenie rozsudku civilného súdu je v tomto smere absolútne nedostačujúce, a

teda nepreskúmateľné. Žalovaný v 2. rade ďalej uvádza, že súd prvej inštancie poukázal na súdnu prax
s príkladmi ôsmich súdnych rozhodnutí, ku ktorým žalovaný v 2. rade uvádza, že pri väčšine z nich bola
súdmi priznaná náhrada vo výške 10.000,- eur, teda nižšia ako v prejednávanom prípade, a to navyše
i napriek tej skutočnosti, že okrem jediného prípadu, nebolo v daných prípadoch v trestnom konaní
preukázanéžiadnespoluzavinenie.Preukázanáurčitámieraspoluzavineniabolavjednomprípade,teda

len jeden prípad považuje žalovaný v 2. rade za obdobný k prejednávanej veci. Súd v tomto prípade
priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a 8.000,- eur. K danému príkladu
treba dodať, že sa jednalo o náhradu nemajetkovej ujmy pre rodičov maloletého zosnulého syna. Úmrtie
maloletých detí sa všeobecne považuje za jeden z najintenzívnejších zásahov do osobnostných práv,
pri ktorých sa, z uvedeného dôvodu, priznáva vyššia suma náhrady za nemajetkovú ujmu. Možno teda

predpokladať, že v prípade úmrtia plnoletého syna s preukázanou mierou zavinenia v trestnom konaní,
tak ako je tomu v prejednávanej veci, by priznaná náhrada mala byť v podstatne nižšej sume. Žalovaný
v 2. rade pristúpil k úhrade takmer celej priznanej čiastky (10.000,- eur pre každého žalobcu, t.j. 80
% súdom priznanej náhrady), má však za to, že vo zvyšku priznanej čiastky, s ohľadom na vyššie
uvedené, ako je konštatovanie spoluzavinenia v trestnom konaní zo strany zosnulého, či s ohľadom na

súdnu prax súdov v kontexte i s rozhodnutiami uvedenými prvostupňovým súdom, je potrebné podať
odvolanie. Na doplnenie žalovaný v 2. rade ozrejmuje ďalší dôvod pre nevyplatenie celej priznanej
náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá predstavuje 20 % (nevyplatená časť) z priznaných súm. Žalovaný v
2. rade pri likvidácií škodovej udalosti po dôkladnom zvážení, v kontexte so závermi z trestného konania,
ustálil mieru spoluzavinenia v rozsahu 20 %. Takéto ustálenie je potrebné pri posudzovaní jednotlivých

nárokov poškodených na náhradu škody napr. na náhradu škody na zdraví a pod. Spoluzavinenie v
uvedenom rozsahu, bolo následne akceptované i zo strany poisťovateľa motorového vozidla zosnulého
p. Š., spoločnosťou Kooperativa, keď refundovala 20 % z vyplateného poistného plnenia, priznaného
žalovaným v 2. rade poškodenej p. O. M. - spolujazdkyňa zosnulého v čase dopravnej nehody, ktorá
si po nehode uplatňovala od žalovaného v 2. rade (ako poisťovateľa motorového vozidla zn. O.-N.

V.) náhradu škody na zdraví (náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia). K výroku o
náhrade trov žalovaný v 2. rade poukázal na Nález Ústavného súdu zo dňa 13.02.2020, sp.zn. IV. ÚS
652/2018, v zmysle ktorého: „aplikácia pravidla (plná náhrada trov konania - pozn. žalovaného), ktorého
sa domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné
limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie

zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej
a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho
práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho
nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením".

Žalovaný v 2. rade zastáva názor, že v danom prípade bola žalobou požadovaná neprimeraná výška
istiny vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ako aj vzhľadom k samotnej
výške, ktorá bola priznaná (žalovaná výška spolu 100.000,- eur a priznaná výška 25.000,- eur), preto
by táto skutočnosť mala byť zohľadnená vo výroku o náhrade trov konania.16. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov opakovane uvádza, že žalovaný v 1. rade
nie je priamym vinníkom predmetnej dopravnej nehody, následkom ktorej O. Š. zahynul, ale za škodu

zodpovedá len podľa ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako zamestnávateľ p. N., ktorý
sám za škodu podľa tohto zákona nezodpovedá. Žalovaný v 1. rade ďalej uvádza, že súd priznáva
peňažné zadosťučinenie vrátane jeho konkrétnej výšky na základne vlastnej úvahy, avšak táto úvaha
nemôže byť ľubovoľná. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do
práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Okrem toho by mal súd brať do úvahy niekoľko faktorov, napr. či subjekt, ktorý
bol zodpovedný za smrť osoby spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti a rovnako aj na to, či
pozostalí neboli „morálne uspokojený“ v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo verejného
ospravedlnenia. Primeraným zadosťučinením sa teda rozumie aj určitá morálna satisfakcia, ktorou
v danom prípade bolo ospravedlnenie zamestnanca žalovaného 1, A. N., jeho odsúdenie v trestnom
konaní pre prečin usmrtenia a prečin ublíženia na zdraví, ako aj jeho úprimné oľutovanie svojho

činu. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je tiež potrebné vziať do úvahy,
že v prípade zosnulého sa jednalo o plnoletú osobu, ktorá už so žalobcami nežila v spoločnej
domácnosti. V predmetnom konaní bolo taktiež nevyhnutné brať do úvahy aj zavinenie samotného
zosnulého O. Š., avšak súd na túto dôležitú skutočnosť pri určení výšky nemajetkovej ujmy neprihliadol.
Peňažné zadosťučinenie tak, ako morálne zadosťučinenie sleduje rovnaký cieľ, ktorým je zmiernenie

nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej
osoby. Predmetom tohto konania je teda náhrada nemajetkovej ujmy, a nie majetková škoda, preto
žalovaný v 1. rade považuje za irelevantné tvrdenia žalobcov o pravidelnej finančnej podpore žalobcov
za života ich nebohého syna, ako aj skutočnosť, že žalobcovia poberajú starobný dôchodok vo výške
363,80 eur. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno žalobcom nahradiť len vzniknutú

nemajetkovú ujmu, t.j. ujmu ktorá zasahuje osobnostnú - nemajetkovú sféru, a nie výpadok príjmu,
ku ktorému došlo v dôsledku úmrtia ich syna, a ktorý zasahuje výlučne ich majetkovú sféru. V súlade
s ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch sa poskytuje
len v prípade, ak by sa zadosťučinenie poskytnuté podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nezdalo postačujúce, a to najmä z dôvodu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby

alebo jej vážnosť v spoločnosti. Žalobcovia v podanom odvolaní ďalej poukazujú na rozhodnutia súdov
Slovenskej republiky vo veci určenia výšky nemajetkovej ujmy, kde súdy v jednotlivých prípadoch priznali
pozostalým náhradu škody vo výške od 30.000,- eur do 70.000,- eur na osobu. V tejto súvislosti
žalovaný v 1. rade uvádza, že v daných prípadoch boli takto určené výšky náhrady nemajetkovej ujmy
priznané pozostalým manželom obete dopravnej nehody (rozhodnutie KS TN spis. zn. 6Co/610/2014,

rozhodnutie KS BB spis. zn. 12Co/465/2014, rozhodnutie KS ZA spis. zn. 7Co/578/2014, rozhodnutie
KS TT spis. zn. 9Co/423/2012, rozhodnutie KS TT spis. zn. 24Co/368/2015), a pozostalým deťom
obetí dopravnej nehody (rozhodnutie KS TN spis. zn. 5Co/133/2016). V tejto súvislosti žalovaný v 1.
rade poukazuje na právnu úpravu zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach násilných trestných činov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Zákona o obetiach v znení

účinnom ku dňu úmrtia O. Š. ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu
má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak je obetí násilného
trestného činu viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom." Mesačná minimálna
mzda v roku 2019, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, predstavovala sumu vo výške 520,- eur;
päťdesiatnásobok tejto sumy predstavuje sumu vo výške 26.000,- eur, pričom takáto suma predstavuje

maximálne odškodnenie pre všetky obete, t.j. ak je obetí viac, suma maximálneho odškodnenia sa medzi
nich rozdelí rovnakým dielom. Podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Zákona o obetiach v znení účinnom k
dnešnému dňu ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na
vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej
minimálnej mzdy 12) platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

Ak bola trestným činom spôsobená smrť a je len jedna pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá
bola odkázaná výživou na zomretého, má nárok na vyplatenie odškodnenia vo výške päťdesiatnásobku
sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu
trestného činu. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný v 1. rade zdôrazňuje, že O. Š. nezomrel
v dôsledku násilného trestného činu. Žalovaný v 1. rade považuje vznesenú námietku žalobcov, že

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je adekvátna vzhľadom na hospodársku situáciu v Slovenskej
republike v roku 2023, za celkom nedôvodnú. Z prednesov právneho zástupcu žalobcov sa javí, že
žalobcovia sa usilujú výlučne o kompenzáciu výpadku v majetkovej sfére žalobcov, t.j. kompenzáciu
straty finančnej podpory, ktorú im údajne zosnulý mal poskytovať. Žalobcovia nesprávne uvádzajú,že rozhodnutím KS TN spis. zn. 27Co/160/2018 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
30.000,- eur, nakoľko priznania takejto výšky sa síce žalobca žalobou domáhal, avšak súd napokon
žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 18.000,- eur. V uvedenom prípade bol žalobcom

otec obete dopravnej nehody, ktorý vychovával svojho jediného syna bez jeho matky, čiže v danom
prípade sa jedná o celkom odlišný skutkový stav ako v prípade súdneho konania žalobcov, ktorí sa po
smrti nebohého plnoletého O. Š. spoločne starajú o dve maloleté deti, a preto je možné predpokladať,
že ich rodinný život ostal zachovaný v podstatne väčšom rozsahu oproti rodinnému životu žalobcu v
konaní prejednávanom na KS TN pod spis. zn. 27Co/160/2018.

17. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý sa s názorom žalobcov o priznaní
neprimerane nízkej náhrady za nemajetkovú ujmu nestotožňuje. Žalovaný v 2. rade zastáva názor, že
priznaná výška náhrady nie je neprimerane nízka s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu.
Žalovaný v 2. rade podal proti predmetnému rozhodnutiu taktiež odvolanie / v časti priznanej sumy/,
na ktorého obsah odkazuje, keďže v odvolaní je obsiahnutá aj argumentácia žalovaného v 2. rade

k výške náhrady nemajetkovej ujmy. Poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania v predmetnej
veci vyplynuli skutočnosti, ktoré majú vplyv na priznanú výšku náhrady. Takýmito skutočnosťami sú
predovšetkým samostatnosť a sebestačnosť zosnulého. Pán Š. bol dospelý muž, ktorý nežil v spoločnej
domácnosti so žalobcami, žalobcovia neboli osobne ani finančne odkázaní na zosnulého. Žalobcami
uvádzaná pravidelná peňažná podpora vo výške 250,- eur zo strany zosnulého (okrem vyjadrení

žalobcov nijako inak dôkazne podložená) nie je podľa názoru žalovaného v 2. rade neobvyklá ani v
iných slovenských rodinách, s prihliadnutím na výšku starobného dôchodku v SR. Zároveň žalovaný
v 2. rade podotýka, že v danom prípade je nevyhnutné poukázať aj na konštatovanie spoluzavinenia
zosnulého na dopravnej nehode zo strany okresného a krajského súdu v trestnom konaní. Žalovaný v
2. rade zároveň nesúhlasí ani s tvrdením žalobcov, že v roku 2023 je priznaná výška nemajetkovej ujmy

12.500,- eur na osobu neprimerane nízka. Žalovaný v 2. rade opätovne zdôrazňuje, že pri určení výšky
náhrady za nemajetkovú ujmu súdy neposkytujú totožnú výšku náhrady pre zásahy do osobnostných
práv, pri ktorých došlo k rozvratu rodinných vzťahov v dôsledku smrti blízkeho pri dopravnej nehode,
ale pri určovaní výšky náhrady súdy zohľadňujú jednotlivé okolnosti každého konkrétneho prípadu a až
následne potom stanovia konečnú výšku náhrady. V kontexte s uvedeným nepovažuje žalovaný v 2.

rade príklady rozhodnutí uvedené žalobcami v ich odvolaní za dostatočne relevantné. Žalovaný v 2. rade
podotýka, že sa pri väčšine z nich nejedná o obdobné prípady, teda uplatňovania si náhrady zo strany
rodičov zosnulých plnoletých detí a skutkové okolnosti uvedených príkladov taktiež nie sú rovnaké s
prejednávanou vecou. Posudzovanie jednotlivých okolností vzťahujúcich sa ku konkrétnym prípadom
ovplyvňuje úvahu súdu pri stanovení konečnej náhrady za nemajetkovú ujmu. V zmysle uvedeného

je nevyhnutné zdôrazniť, že výška náhrady sa odvíja od intenzity vzťahu medzi pozostalou osobou a
zomrelým, priznané sumy náhrady za nemajetkovú ujmu sú štandardne nižšie pri rodičoch plnoletých
potomkov, ktorí boli samostatní, dospelí, sebestační ľudia ako pri okruhu iných blízkych - žalobcov,
ako napr. manželia, maloleté detí a pod., ktorí so zosnulými vytvárali spoločnú domácnosť a tvorili tzv.
kmeňovú rodinu. V tzv. kmeňovej rodine sa vytvárajú najužšie a najbližšie väzby spomedzi všetkých

medziľudských vzťahov, keď sú blízki navzájom prepojení po psychickej stránke budovaním si vlastného
spoločného života, ale taktiež finančne, pri vzájomnom podieľaní sa na finančnom chode domácnosti.
Naďalej žalovaný v 2. rade taktiež podotýka, že v predmetnom prípade nejde o náhradu majetkovej ujmy,
ale o satisfakciu, ktorá nemá mať reparačný charakter. K tvrdeniu žalobcov o nízkej priznanej náhrade
žalovaný v 2. rade dodáva, že v priebehu konania poukázal na niekoľko aktuálnych súdnych rozhodnutí

v skutkovo obdobných prípadoch, v ktorých bola priznaná náhrada dokonca v nižšej výške ako priznaná
náhrada v predmetnej veci. Žalovaný v 2. rade príkladmo opätovne poukazuje napr. na rozsudok KS
Bratislava sp.zn. 8Co/38/2021 zo dňa 25.01.2022, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
matke zosnulého syna (28 ročný) v sume 6.000,- eur. Rozsudok KS BA sp. zn. 14Co/130/2016, v ktorom
súd za smrť syna, ktorý v čase nehody mal takmer 18 rokov (pozn. súd posudzoval zomrelého ako

osobu vo veku blízko plnoletosti), priznal rodičom náhradu nemajetkovej ujmy každému vo výške 7.000
eur s tým, že túto znížil o cca 30 % titulom spoluúčasti syna na dopravnej nehode na konečnú sumu
odškodneniapo5.000,-eur.RozsudokKSvPrešovesp.zn.9Co/56/2019zodňa28.11.2019,ktorýmbola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičom zosnulého syna (nepripútaný bezpečnostným pásom) v
sume 6.000,- eur.

18. Žalobcovia podali vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v 2. rade, v ktorom uvádzajú, že žalovaný v
druhom rade poukazuje na skutočnosti z trestného konania vedeného na Okresnom súde v Trenčíne
sp.zn. 3T/164/2019 a to predovšetkým na uznesenie zo dňa 13.04.2019 v zmysle ktorého nebohýO. Š. nerešpektoval dopravné značenie ,,STOP“, nedal prednosť v jazde a z vozidlom vošiel do
jazdnej dráhy nákladného vozidla ťahač s návesom idúceho po hlavnej ceste v dôsledku čoho došlo
ku zrážke. Tento argument, ktorý podsúvajú súdu obaja žalovaní nie je pravdou, a je založený len

na domnienkach, ale nie na relevantných skutočnostiach, nakoľko ani súdni znalci, ktorí vypracovali
dva od seba nezávislé znalecké posudky k dopravnej nehode sami nevedeli, a ani nemohli určiť, či
nebohý túto dopravnú značku rešpektoval alebo nerešpektoval. Napriek tomu, žalovaní v druhom rade
s určitosťou argumentuje, že nebohý O. Š. nedal prednosť prichádzajúcemu vozidlu z hlavnej cestnej
komunikácie a tým hrubo porušil dopravné predpisy nerešpektovania dopravného značenia STOP, daj

prednosť v jazde. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne nezahrnul do určenia výšky nemajetkovej
ujmy možné spoluzavinenie, keďže ani jeden zo znaleckých posudkov nemohol zistiť, či nebohý O.
Š. zastavil alebo nezastavil na križovatke. Druhým argumentom žalovaného v 2. rade je, že súd
nezohľadnil skutočnosť, že nebohý nebol pri predmetnej dopravnej nehode pripútaný bezpečnostným
pásom. Tomuto argumentu žalovaného v 2. rade žalobcovia nechápu, keďže nemajú vedomosť akým
spôsobommoholbyťbezpečnostnýpásnápomocnýkochraneživotanebohéhoO.Š.pribočnomnáraze

s niekoľko tonovým nákladným vozidlom. Naopak uvádzajú do pozornosti jednoznačný záver oboch
znaleckých posudkov, ktoré sa zhodli na tom, že pokiaľ by vodič A. N. (zamestnanec žalovaného v prvom
rade) dodržal povolenú rýchlosť, prípadne ju prekročil o 10 km/h, mohol nebohý O. Š. dopravnú nehodu
prežiť. Zároveň uvádzame, že vodič Peter Bagin okrem výrazného prekročenia rýchlostných limitov
vykonal pred zrážkou manéver ktorým nasmeroval svoje nákladné vozidlo do smeru jazdy nebohého

O. Š., t.j., nasmeroval svoje vozidlo do protismeru. K pochybnostiam žalovaného v 2. rade o fyzickej
prítomnosti trestného spisu 3T/154/2019 žalobcovia uvádzajú, že predmetný trestný spis bol určite
prítomný na Okresnom súde Bratislava II., nakoľko na pojednávaní dňa 09.12.2022 sa ním súd priamo
na pojednávaní oboznamoval a naviac i právna zástupkyňa žalovaného v 2. rade O.. W. U. si z tohto
spisu čítala vybrané pasáže zo znaleckých posudkov.

19. Na vyššie uvedené vyjadrenie žalobcov reagoval žalovaný v 2. rade, ktorý uviedol, že tvrdenia o
spoluzavinení zo strany poškodeného nevychádzajú z osobných úvah alebo dohadov žalovaného v
2. rade, ale z relevantných skutočností, ktorými sú závery Okresného súdu Trenčín, ako aj následne
Krajského súdu v Trenčíne. Oba trestné súdy v odôvodnení svojich rozsudkov konštatujú spoluzavinenie

zo strany poškodeného na dopravnej nehode. Žalovaný opätovne uvádza, že orgány činné v trestnom
konaní pracovali s oboma znaleckými posudkami, na ktoré poukazujú i žalobcovia a až po ich
kompletnom zhodnotení mohlo z ich strany dôjsť k záverom obsiahnutých v prvostupňovom trestnom
rozsudku a ich potvrdeniu krajským súdom. Žalovaný v 2. rade si je vedomý, že predmetom civilného
konania je rozhodovanie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy, ale práve pri jej výške súd prihliada na

všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, poukazovanie na zistenia v trestnom konaní tak
má v konaní o náhrade nemajetkovej ujmy plnú relevanciu.

20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a dospel k záveru, že je
dôvodné pristúpiť ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do určenej výšky nemajetkovej ujmy.

21. Predmetom odvolacieho prieskumu na základe podaných odvolaní sú výroky rozsudku súdu prvej
inštancie I., II., III. o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaní v 1. rade v

odvolaní v podstate namieta, že súd prvej inštancie mal pri určení výšky nemajetkovej ujmy brať do
úvahy aj spoluzavinenie nebohého, a preto náhrada mala byť nižšia ako priznal súd prvej inštancie,
ktorý spoluzavinenie nebohého vyhodnotil nesprávne a nebral ho do úvahy. Žalovaný v 2. rade do
priznanej výšky 10.000,- eur každému zo žalobcov odvolanie nepodal, dané sumy uhradil, avšak v
presahujúcej časti priznanej náhrady podal odvolanie, nakoľko považuje výšku nad rozsah 10.000,- eur

za nedôvodnú. Taktiež v argumentácii poukazuje na to, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že
z trestného konania nevyplýva spoluzavinenie nebohého, nakoľko dané spoluzavinenie je opakovane
konštatované v trestných rozhodnutiach. Žalobca v 1. rade a v 2. rade podali odvolanie voči výroku II. o
zamietnutí žaloby, nakoľko majú za to, že súd prvej inštancie mal priznať celú nimi žiadanú nemajetkovú
ujmu, každému po 50.000,- eur. Poukazujú na to, že súdne rozhodnutia v obdobných veciach, na ktorú

odkazovali súd a žalovaní, boli vydané 15 rokov dozadu a je nevyhnutné toho času zohľadniť nárast
cien, inflácie. Zotrvali aj na svojom stanovisku, že tu nie je dané spoluzavinenie nebohého, majú za to,
že nebolo preukázané ani v trestnom konaní.22. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku prvej inštancie, ako aj odvolaní a vyjadrení k
odvolaniuaceléhospisovéhomateriálu,dospelkzáveru,žejepotrebnézmeniť výškypriznanejnáhrady
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd jednak má za to, že je dôvodná argumentácia žalobcov pokiaľ ide

o poukázanie na to, že je potrebné pri posudzovaní primeranosti náhrady s ohľadom na iné súdne
rozhodnutia týkajúce sa výšky priznaných náhrad v obdobných prípadoch, vziať do úvahy, z akého
roku sú dané súdne rozhodnutia a určiť výšku náhrady nielen podľa výšky týchto rozhodnutí, ale je
nevyhnutné zohľadniť nárast životných nákladov, cien tovarov, služieb, nárast miezd, infláciu, oproti
času, z ktorého sú tieto súdne rozhodnutia, z ktorých podporne súd prvej inštancie pri určení výšky

náhrady vychádzal. Súd prvej inštancie poukazoval na súdne rozhodnutia z rokov 2011 - 2015 (ods. 30
rozsudku), z ktorých ustálil, že priemerne výška priznanej nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
je medzi 10.000 - 15.000,- eur a z takto ustálenej sumy potom vychádzal pri určení ním priznanej
výšky náhrady. Odvolací súd ako už uviedol vyššie, má za to, že je nevyhnutné prihliadnuť i k vývoju
a nárastu mzdy, cien, nárastu životných nákladov, k inflácii, ktoré javy sa nepochybne za takú dobu
udiali. Je to dôvod, pre ktorý obstojí, keď priznané sumy v tomto aktuálnom období sú vyššie oproti

obdobiu spred 10, 15 rokov. Napríklad podľa verejne dostupných štatistických údajov, v roku 2011 - 2015
priemerná mzda v hospodárstve SR bola cca. 800,- eur, v roku 2022-2023 cca. 1.300,- eur. Minimálna
mzda v roku 2011 - 2015 bola medzi 317,- až 380,- eur mesačne, v roku 2023 je 750,- eur mesačne.
Podľa názoru odvolacieho súdu, len zohľadnením vyššie uvedených javov a nárastu mzdy, môže dôjsť
k naplneniu toho, že sa v obdobných prípadoch poskytla obdobná satisfakcia v nemajetkovej sfére

vyjadrená peniazmi. Odvolací súd upozorňuje i na to, že rozhodovacia prax súdov nie je úplne jednotná.
Sú tu rozhodnutia, ktoré priznali v obdobných veciach aj nižšie náhrady, ale sú tu aj rozhodnutia, na
základe ktorých boli priznané náhrady vyššie ako v predmetnom spore, a na ktoré poukazujú žalobcovia.
Odvolací súd, nakoľko priemerná a minimálna mzda sa takmer zdvojnásobili oproti obdobiu spred 15-10
rokov a s ohľadom aj na iné súdne rozhodnutia, kde priznané náhrady najbližším rodinným príslušníkom

pristratedieťaťa,čimanžela,bolipriznanéajvyššieakosúdomprvejinštancieustálených10.000-15.000
eur, má za to, že v danom prípade je primeraná suma náhrady pre každého žalobcu 35.000,- eur, čo
je cca. dvojnásobok priemerných súm priznaných súdmi v obdobných prípadoch, avšak v období 10
rokov dozadu.

23. Odvolací súd sa v ďalšom zaoberal aj námietkami oboch žalovaných v tom smere, že súd
mal pri určení výšky náhrady vziať na zreteľ aj spoluzavinenie nebohého. Odvolací súd vyhodnotil
danú námietku žalovaných ako dôvodnú. Žalobcami uplatnený nárok, ako fyzických osôb z titulu
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti vyplýva z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ide o právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ
by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, pričom výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, teda výška relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, je

súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím na zákonné kritéria, a to kritérium závažnosti vzniknutej
ujmy a kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Pre určenie
tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú taxatívne zakotvené dve kritéria: 1) závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy a 2) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo. K okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, možno radiť aj priebeh nehody a

možné spoluzavinenie nebohého. Odvolací súd dospel k záveru v danej veci, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil, že nie je možné konštatovať spoluzavinenie nebohého, keď uviedol, že v trestnom
konaní boli vykonané dva znalecké posudky, jeden, ktorý rátal s verziou, že nebohý nezastal na
značne „STOP, daj prednosť v jazde!“ a druhý, ktorý počítal s tým, že na danej značke zastavil. Súd
prvej inštancie z toho, že boli vykonané takéto dva posudky, vyvodil, že nebolo zrejmé, či nebohý

zastal na značke „STOP, daj prednosť v jazde!“, alebo nezastal. Odvolací súd však vychádzajúc z
rozhodnutí ako prvoinštančného, a aj odvolacieho súdu v trestnej veci obžalovaného Peter Bagin,
vedenej na Okresnom súde Trenčín, sp.zn. 3T/154/2019, má za to, že tu je daný dôvod konštatovať
spoluzavinenie nebohého. V odôvodnení rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 3T/154/2019 je
pri odôvodnení uloženia trestu uvedené, že pri rozhodovaní druhu a výmery trestu súd prihliadol aj

na výrazné spoluzavinenie zo strany poškodeného. V odôvodnení rozsudku odvolacieho Krajského
súdu v Trenčíne, sp.zn. 3To/46/2020 sa vyslovene uvádza, že: „Odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že ku vzniku dopravnej nehody došlo spoluzavinením vodiča motorového vozidla zn. F. H., ktorý v
inkriminovanom čase nerešpektoval dopravnú značku „STOP, daj prednosť v jazde!“ Oba trestné súdyteda ustálili, že nebohý nezastal na značke „STOP, daj prednosť v jazde!“, konštatovali, že tu bolo
spoluzavinenie nebohého. Dané brali na zreteľ aj pri stanovení výšky trestu. Odvolací súd nevidí žiaden
dôvod, aby neboli závery trestného súdu rešpektované. Súdom prvej inštancie poskytnuté vysvetlenie,

prečo nemal za preukázané, že nebohý nezastal na značke „STOP, daj prednosť v jazde!“, neodôvodnil
logickou úvahou, keď vypracovanie dvoch posudkov, s dvoma alternatívami neznamená, že by nebolo
nerešpektovanie značky „STOP, daj prednosť v jazde preukázané!“. Práve aj z daných znaleckých
posudkov bol vyvodený záver trestného súdu o nerešpektovaní značenia „STOP, daj prednosť v jazde!“,
keď zo záverov posudku vyplýva, že v prípade ak by značenie „STOP, daj prednosť v jazde!“ nebohý

rešpektoval, mal by čas zbadať idúce vozidlo, ktoré šoféroval obžalovaný a nevyšiel by na cestu.
Odvolací súd teda vyhodnotil argument žalovaných, že malo byť pri určení výšky nemajetkovej ujmy v
danom prípade zohľadnené spoluzavinenie nebohého, ako dôvodný. Žalovaný v 2. rade poukázal na
to, že za primerané krátenie považuje 20 %, vychádzal pri tom aj z krátenia vykonaného pri likvidácií
škodovej udalosti. Odvolací súd považuje za primerané zníženie náhrady o 20 %, keď tu bolo ako
konštatoval trestný súd výrazné spoluzavinenie nebohého. Čo sa týka toho, či bol, alebo nebol nebohý

pripútaný, danú okolnosť odvolací súd nepovažuje za takú, vzhľadom aj na priebeh nehody, ktorá by
mohla byť hodnotená ako spoluzavinenie, teda taká, že by v prípade pripútania pásom mohol nastať
iný následok nehody. Odvolací súd ako je vyššie uvedené ustálil primeranú sumu nemajetkovej ujmy
po 35.000,- eur každému zo žalobcov. Pri znížení danej sumy o 20 % dospejeme k sume 28.000,- pre
každého zo žalobcov.

24. Odvolací súd záverom dodáva, že za nevyhnutné je potrebné zohľadniť aj samotný účel
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o
ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením

osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť
zadosťučinenie“ (satisfakciu). Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať
je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo
žalobného návrhu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2012, sp.zn. 4Cdo 139/2011). Odvolací
súd zdôrazňuje, že ľudský život je najvyššia hodnota, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty, preto

poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to nielen vo vzťahu k osobe povinnej, teda pôvodcovi
zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcom, ako subjektom dotknutým zásahom. Protiprávnym zásahom
do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život bola žalobcom v 1. rade a v 2. rade spôsobená taká
ujma, ktorá im bráni napĺňať ich citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú, ako majetkovú
sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov

rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj vzťahu s blízkou osobou. Zmyslom takejto satisfakcie je vyvážiť vzniknutú ujmu
žalobcov v 1. rade a v 2. rade, nakoľko v súdenej veci nie je možné podať reštitučnú žalobu, teda
žiadať o odstránenie následkov neoprávneného zásahu. V prejednávanej veci je odvolací súd názoru,
že inou formu náhrady, resp. morálnym zadosťučinením, v prípade usmrtenia ich dieťaťa vzniknutú ujmu

u žiadneho zo žalobcov nemožno zmierniť. Bolo preukázané v konaní, že vzťah nebohého so žalobcami
bol hlboký a láskyplný. Hoci už nebohý nebýval s nimi v spoločnej domácnosti, žalobcov pravidelne
navštevoval a poskytoval im aj istú pravidelnú finančnú pomoc. Žalobcovia stratili svojho syna, ktorý síce
nebol už maloletý, ale bol vo veku 24 rokov, mal pred sebou takmer celý svoj dospelý život. Strata dieťaťa
a smrť mladého človeka je nepochybne jedna z najhorších vecí v živote, s ktorou boli žiaľ žalobcovia

konfrontovaní. Odvolací súd k argumentácii žalovaného v 1. rade, ktorý poukazoval aj na primeranosť
určenia s ohľadom na výšku náhrady najvyššieho prípustného odškodnenia obetí násilných trestných
činov, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 26.08.2024, sp.zn. 7Cdo/103/2023,
ktorým bol prijatý záver, že: „Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3
občianskeho zákonníka nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením

podľa zákona o obetiach trestných činov.“ Najvyšší súd uzatvoril, že: „ z relevantného hmotnoprávneho
ustanovenia (§ 13 OZ) de lege lata nevyplýva povinnosť posudzovať výšku priznanej nemajetkovej ujmy
podľa zákonnej úpravy o odškodňovaní obetí trestných činov a táto povinnosť nevyplýva ani z ustálenej
praxe dovolacieho súdu. Súd má teda na základe účinnej hmotnoprávnej úpravy možnosť voľnej úvahy
pre rozhodnutie, rešpektujúc, že súd pritom musí vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu

a oprieť sa o preskúmateľné hľadiská.“ Odvolací súd teda pri stanovení výšky náhrady zohľadnil, že ide
o stratu dieťaťa, stratu najbližšieho človeka pre rodičov (žalobcov), zohľadnil však aj okolnosti nehody, a
primeranosť výšky náhrady určil aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov so zohľadnením obdobia, v
ktorom boli rozhodnutia vydané a nárastu priemernej, či minimálnej mzdy, od obdobia týchto rozhodnutík času rozhodovania súdu prvej inštancie v danej veci. Pri vyššie uvedenej úvahe a vyhovením odvolacej
argumentácie ako žalobcov, tak aj žalovaných v smere ako je uvedené vyššie v odôvodnení, odvolací
súd dospel k záveru, že primeraná suma náhrady nemajetkovej ujmy je v danom prípade po 28.000,-

eur pre každého zo žalobcov.

25. Odvolací súd preto pristúpil ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o výšku priznanej
náhrady, a to tak ako je uvedené vo výroku rozsudku. Výrok I. odvolací súd potvrdil a výrok II. zmenil
tak, že priznal ešte každému so žalobcov 15.500,- eur (28.000 - 12.500) a vo zvyšku žalobu zamietol,

keď žalobcovia požadovali každý po 50.000,- eur, ale priznaných bolo po 28.000,- eur.

26. Nakoľko došlo ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd musel rozhodnúť o trovách
ako odvolacieho konania, tak aj trovách konania pred súdom prvej inštancie. O trovách sa rozhoduje
podľa celkového výsledku sporu a podľa úspechu v spore. Odvolací súd má za to, že v danej veci
plný úspech možno pripísať žalobcom, keď v základe nároku boli úspešní. Výška priznanej náhrady je

výsledkom úvahy súdu, preto priznanie nižších súm, ako žiadali žalobcovia, neznamená ich neúspech.
Žalovaný v 2. rade v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodnutí o trovách nevzal do úvahy,
že žalobcovia si uplatnili náhradu vo výške výrazne vyššej ako bola priznaná a z toho dôvodu, nemal
súd konštatovať plný úspech vo veci. Poukázal pritom na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.02.2020,
sp.zn. IV. ÚS 652/2018, v zmysle ktorého: „aplikácia pravidla, ktorého sa domáhajú sťažovatelia v

situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by
bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného
uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej
výšky vo vzťahu k tej ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu

trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však
bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením." Odvolací súd nemá za to, že
samápostupovaťvdanomprípadevzmysleuvedenéhoNálezu.Jednakzmenourozhodnutiasúduprvej
inštancie a priznaním vyššej sumy nemajetkovej ujmy, nemožno konštatovať značný nepomer medzi
priznanou výškou a výškou požadovanou. Aj vzhľadom k existencii súdnych rozhodnutí v obdobných

veciach, (síce ojedinelých), ktorými bola poskytnutá vyššia náhrada, nemožno uzavrieť, že návrh
žalobcov vybočil diametrálne z primeraného rámca.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

Podľa ust. § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).