Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113209531
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3113209531.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. H., nar. XX. XX. XXXX, A. I., N. XXX, právne
zastúpeného JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom, Košice, Mlynská 28, proti žalovanému Fakultná
nemocnica Trenčín, Trenčín, Legionárska 28, IČO: 00 610 470, o náhradu škody na zdraví, vedenom na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 13C/147/2013, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 26. októbra 2023 č. k. 17Co/73/2023 - 754, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom (druhým v poradí) zo dňa 2. marca
2023 č. k. 13C/147/2013-703 výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie náhrady za bolesť v sume

930,20 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10. 07. 2013 do zaplatenia, náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU) v sume 3.083 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto
sumy od 10. 07. 2013 do zaplatenia, zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
1.541,50 eur, náhrady za stratu na zárobku počas PN v sume 8.164,49 eur s úrokom z omeškania 8,75
% ročne z tejto sumy od 10. 07. 2013 do zaplatenia a náhrady liečebných nákladov v sume 873,42 eur
s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 873,42 eur od 10. 07. 2013 do zaplatenia. Výrokom II.

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.741,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75
% ročne zo sumy 3.741,35 eur od 10. 07. 2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnej zo
strán. Výrokom V. štátu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 50 % a výrokom IV.
štátu priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 50 %. Výrokom VII. uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť znaleckej organizácii forensic.sk. Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., so

sídlom v Bratislave, Boženy Němcovej 8, IČO: 44 017 391 znalečné priznané uznesením Okresného
súdu Trenčín č. k. 13C/147/2013-270 zo dňa 23. 02. 2018 v sume 87,90 eur a rovnakú povinnosť uložil
vo výroku VIII. žalovanému.
1.1. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.691,20 eur titulom bolestného, sumy
3.845 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, sumy 8.164,49 eur titulom straty na zárobku počas
PN, sumy 1.091,77 eur titulom liečebných nákladov, všetko s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od

10. 07. 2013 do zaplatenia, sumy 1.922,50 eur titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 16. marca 2018 č.
k. 13C/147/2013-295, ktorým žalobu zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trov konania a trov
štátu. Na odvolanie žalobcu bol predmetný rozsudok uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 15.
augusta 2019 č. k. 4Co/195/2018-375 zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Po doručení doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. 189/2015, akceptujúc jeho závery, vzal žalobca

žalobu späť v časti: náhrady za bolesť o sumu 930,20 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto
sumy od 10. 07. 2013 do zaplatenia, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o sumu 3.083 eurs úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10. 07. 2013 do zaplatenia, zvýšenia náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia o sumu 1.541,50 eur, náhrady za stratu na zárobku počas PN o
sumu 8.164,49 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10. 07. 2013 do zaplatenia,

náhrady liečebných nákladov o sumu 873,42 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne z tejto sumy od 10.
07. 2013 do zaplatenia. S poukazom na dispozitívny úkon žalobcu, spočívajúci v čiastočnom späťvzatí
žaloby a vzhľadom na to, že súhlas so späťvzatím žaloby žalovaný udelil na pojednávaní dňa 29. 11.
2022, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil.
1.2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaným došlo k protiprávnemu konaniu, keď pri

poskytovaní zdravotnej starostlivosti porušil svoju právnu povinnosť zabezpečiť sterilitu prostredia,
nástrojov či samotných zdravotníckych pracovníkov, ktorej dôsledkom bolo zavlečenie infekcie zlatého
stafylokoka do tela žalobcu pri poskytovaní pooperačnej starostlivosti. Taktiež dospel k záveru, že bolo
dané porušenie právnej povinnosti, vznik škody (poškodenie zdravia žalobcu v podobe poškodenia
ľavého kolena žalobcu), aj príčinná súvislosť medzi príčinou a následkom. Preto súd prvej inštancie
konštatoval, že nárok žalobcu na náhradu škody na zdraví je daný. Zaoberal sa následne výškou

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Pri bolestnom súd prvej inštancie priznal žalobcovi
uplatnených 2.761 eur a pri náhrade za SSU súd prvej inštancie žalobcovi priznal uplatnených 762 eur.
Žalobca si uplatnil aj nárok na zvýšenie náhrady SSU o 50 % podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.
z. z dôvodov osobitného zreteľa, pričom toto zvýšenie predstavuje 50 % zo sumy 762 eur, teda 381
eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti, predstavujúce

dôvody hodné osobitného zreteľa, čo je základ bremena tvrdenia. Dodal, že ak by aj upustil od
požiadavky bremena tvrdenia, beztak by dospel k záveru o nutnosti zamietnuť tento nárok, keďže
žalobca nepreukázal ani invaliditou, na vzniku ktorej sa infekcia nepodieľala, dôvod pre mimoriadne
zvýšenie SSU. Žalobca si taktiež uplatnil náhradu nákladov spojených s liečením následkov ľavého
kolena vo výške 218,35 eur. Celkovo náklady činili 1.091,77 eur, z čoho si žalobca uplatnil 20 % titulom

súvislosti s infekciou. Tento nárok považoval súd prvej inštancie za daný a preukázaný, preto v tejto
časti žalobe vyhovel. Zo sumy 2.761 eur (bolestné), 762 eur (SSU) a 218,35 eur (náhrada liečebných
nákladov) si žalobca uplatnil úroky z omeškania 8,75 % ročne od 10. 07. 2013 do zaplatenia. Aj tento
nárok súd považoval za daný, a preto mu vyhovel.
1.3. Pokiaľ ide o rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca

žalobou uplatnil sumu 18.714,96 eur (náhrada za bolesť 3.691,20 eur, náhrada SSU 3.845 eur, náhrada
straty na zárobku počas PN 8.164,49 eur, liečebné náklady 1.091,77 eur a mimoriadne zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia 1.922,50 eur). Súd prvej inštancie konštatoval plný úspech
žalobcu v časti o bolestné, SSU a náhradu liečebných nákladov. Základ každého z troch nárokov bol
dôvodný. Výška závisela od znaleckého posudku, ktorý jednak vyčísľoval nanovo bodové ohodnotenie

bolestného a SSU a tiež určoval podiel infekcie na následkoch, čo sa odrazilo na konečnej výške týchto
nárokov, ako aj na výške nároku na náhradu liečebných nákladov. Súd prvej inštancie poukázal aj na
rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 08. 02. 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017 a prijal záver, že čo do nároku
na bolestné, SSU a náhradu liečebných nákladov bol žalobca plne úspešný, keďže základ bol dôvodný a
výška je „len“ sprevádzajúcim faktorom. Z pôvodnej žalovanej sumy v súčte tieto tri nároky činili 8.627,97

eur, žalobcovi bolo z nich priznané celkovo síce len 3.741,35 eur, ale žalobca sa považuje za úspešného
v celej tejto časti žaloby. Pre potreby zrozumiteľného matematického vyčíslenia, keďže sa na žalobcu
hľadí ako na úspešného v tejto časti celkom, teda akoby bol úspešný v tejto časti vo všetkom, čo aj
žaloval, za jeho úspech možno považovať z pôvodne žalovaného celku sumu 8.627,97 eur, čo je 46,10
%. Iné to podľa názoru súdu prvej inštancie bolo vo zvyšných dvoch nárokoch, a to v časti o náhradu

straty na zárobku počas PN (v pôvodnej žalobe 8.164,49 eur) a o mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU
(v pôvodnej žalobe 1.922,50 eur). Súd prvej inštancie uviedol, že pri náhrade straty na zárobku nebol
danýanilenzákladnároku,načožalobcavzalvtejtočastižalobuspäť,atedapreabsenciuzákladutohto
nároku nebolo možné naň nahliadať tak, ako na určovanie úspechu pri horeuvedených častiach, kde
základ nároku obstál, ale výška bola otázna, lebo závisela od znaleckého posudku. Princípy uvedené

v predošlom odseku totiž platia len pre nároky s opodstatneným základom. Preto súd prvej inštancie
uviedol, že v tejto časti nemožno konštatovať ani len čiastočný úspech žalobcu. Ak žalobca v tejto
časti, ktorej základ nebol daný, vzal žalobu späť, potom podľa § 256 ods. 1 CSP procesne zavinil
zastavenie konania v tejto časti a úspech sa v tejto časti pričíta protistrane, teda žalovanému. Čo sa
týka mimoriadneho zvýšenia náhrady za SSU (v pôvodnej žalobe 1.922,50 eur), tu tiež podľa názoru

súdu prvej inštancie nebol nárok opodstatnený čo do základu, a preto konštatoval, že toto mimoriadne
zvýšenie žalobcovi vôbec nepatrí (iné by to bolo, keby súd povedal, že mu patrí, ale nie v žalovanom
rozsahu 50 %, ale nižšom, teda kedy by základ obstál a výška závisela od úvahy súdu). Z uvedeného
súd prvej inštancie vyvodil záver, že keďže však základ nároku nebol daný ani tu, potom v časti, ktorúz tohto nároku žalobca zobral späť, nesie žalobca procesné zavinenie na zastavení konania, a teda
úspech sa pričíta žalovanému a vo zvyšku, v ktorom bola z tohto nároku žaloba zamietnutá, je tiež
úspešný žalovaný. Zhrnúc vyššie uvedené, súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný bol úspešný v celej

tejto časti (teda 8.164,49 eur + 1.922,50 eur), čo z pôvodne žalovanej sumy predstavuje sumu 10.086,99
eur, t. j. 53,90 %.
1.4. Podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že úspech oboch strán je približne rovnaký (žalobca 46,10 %
a žalovaný 53,90 %). Potom každý z nich má úspech len čiastočný, a teda platí podľa § 255 ods. 2 CSP,
že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže pomer úspechu a neúspechu
strán je približne rovnaký - blízky k 50 %, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo
nanáhradutrovkonania.Ďalejsúdprvejinštancieuviedol,žeštátjevčastikonania,vktorejsarozhoduje
o nároku a výške jeho trov, tiež stranou konania a má nárok na náhradu trov konania, ktoré počas
konania vyplatil z vlastných prostriedkov z dôvodu, že tieto neboli kryté preddavkami strán. V konaní
vznikli trovy platené z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu Trenčín, a to titulom znalečného,

ktoré bolo v sume 905,18 eur vyplatené z rozpočtových prostriedkov na základe uznesenia zo dňa 19.
11. 2015 č. k. 13C/147/2013-217. Pri rozhodovaní o náhrade trov štátu súd prvej inštancie vychádzal
zo zásad použitých pri rozhodovaní o náhrade trov konania medzi stranami, ktorých úspech v spore
bol približne rovnaký. Preto s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP priznal štátu voči žalobcovi aj voči
žalovanému nárok na náhradu trov štátu, proti každému po polovici s tým, že o ich výške rozhodne

súdny úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. Okrem toho bolo zistené, že v konaní
ostal neuspokojený nárok znaleckej organizácie forensic.sk na znalečné za účasť a vypočutie znalca,
ktorý v sume 175,80 eur bol priznaný uznesením súdu zo dňa 23. 02. 2018 č. k. 13C/147/2013-270.
Jeho výška tak už bola uvedeným uznesením právoplatne určená, avšak bez uloženia povinnosti, kto a
koľko je z tejto sumy povinný platiť. Každá zo strán sa musí podieľať na jeho úhrade v rozsahu svojho

neúspechu, a teda keďže úspech/neúspech oboch strán bol približne rovnaký, každá zo strán sa bude
na jeho uspokojení podieľať 50 %-tami. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalobcu aj žalovaného na
zaplatenie tejto (už skôr uznesením priznanej sumy), a to každého po polovici, teda po 87,90 eur.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“) uznesením č. k.

17Co/73/2023 - 754 z 26. októbra 2023 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom
napadnutých výrokoch IV., V. a VII. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2.1. V odôvodnení uviedol, že zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania,

ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.
Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zavinenie však nie je možné
interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je
správanie sa strany sporu, teda aj jej prejav vôle, spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby a dôsledkom je
vznik trov protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom

vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej
zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.
2.2. K ustanoveniu § 257 CSP odvolací súd uviedol, že toto predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody

osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Odvolací súd poukázal na
ustálenú judikatúru (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp.
zn. 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo
voľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktoréhojesúdpovinnýskúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadať. Zdôraznil, že moderovať možno aj
trovy zastaveného konania (nález Ústavného súdu SR zo dňa 18. 07. 2018 sp. zn. I. ÚS 153/2018).
2.3. Ďalej odvolací súd dôvodil, že dôvod osobitného zreteľa je daný buď charakterom konania (konanie
o určenie otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr.
zmena zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť

zdravotný stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného
zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch
(všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho,ktoréhomajetkovásférabybolapoužitímvýnimočnéhoustanoveniadotknutá.Uviedol,žedoúvahytreba
brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v
konaní. Z uvedeného výkladu § 257 CSP vyplýva, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno

prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola
príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak
úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 25. 02. 2009 sp. zn. 4MCdo/2/2008).
2.4. Čo sa týka nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,

odvolací súd konštatoval, že v tomto prípade súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 256 ods. 1
CSP a konštatoval procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania v tejto časti, nakoľko žalobca
tento žalobou uplatnený nárok zobral späť v priebehu konania. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom
žalobcu, že súd prvej inštancie v tomto prípade nenasledoval závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa
08. 02. 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017, odkazujúce na osobitný režim posudzovania úspechu v konaní pri
náhrade trov konania, ak výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Uviedol,

že v tomto prípade výška plnenia nezávisela od znaleckého posudku. Od znaleckých záverov závisel
samotný nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku, pričom tieto závery si mohol žalobca obstarať
užprediniciovanímtohtokonaniaanáslednezodpovedneuvážiť,čimôževkonaníuspieť.Dôvodil,žeak
žalobcazvolilpostupopačný,tedaspočívajúcinajskôrvuplatnenítohtonárokuazvýsledkovznaleckého
dokazovania uvážil, že nemá šancu v tomto nároku uspieť a zobral žalobu späť, nepostupoval správne

a tento postup žalobcu nemožno následne hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu
ust. § 257 CSP.
2.5. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU, odvolací súd sa stotožnil s
konštatovaním súdu prvej inštancie, že z dôvodu zamietnutia žaloby patrí v tejto časti nárok na náhradu
trov konania žalovanému. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobca nepreukázal základ tohto

nároku z dôvodu, že neuniesol bremeno tvrdenia, a tým aj dôkazné bremeno, že existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU. Odvolací súd nepovažoval za právne
významné tvrdenie žalobcu v odvolaní, že sa domáhal posúdenia, či jeho prípad je prípadom hodným
osobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU. Súd totiž bez označenia rozhodujúcich
skutočností a bez ich podopretia relevantnými dôkazmi nemôže sám iniciatívne zisťovať, či existujú na

strane žalobcu dôvody hodné osobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU. Uviedol,
že ani poukaz žalobcu na právnu normu ohľadom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenie uvedené nenarúša. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd podotkol,
že v tomto prípade nebolo možné nasledovať závery Ústavného súdu SR zo dňa 08. 02. 2017 sp. zn.
I. ÚS 56/2017, nakoľko žalobca nebol úspešný ani len v základe tohto žalobou uplatneného nároku.

Absencia splnenia si povinnosti tvrdenia a následne aj dôkazného bremena žalobcom nemôže napokon
viesť ani k aplikácií § 257 CSP, ako to žalobca v odvolaní žiadal. Odvolací súd napokon konštatoval,
že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania vecne správne. Následne súd prvej inštancie
správne rozdelil rovným dielom náhradu trov štátu a i znalečné za výsluch znalca, a to podľa úspechu
strán sporu, ktorý bol v tomto prípadne približne rovnaký.

2.6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % proti žalobcovi, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný.

3. Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/73/2023 - 754 z 26. októbra 2023 podal

dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), a to z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %; štát má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; žalovaný
je povinný zaplatiť znaleckej organizácii forensic.sk Inšitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.
znalečné v sume 87,90 eur; žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %; žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %.
3.1. Žalobca v dovolaní v podstatnej časti zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v odvolaní,
opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 08. 02. 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017, podľa
ktorého ani nová právna úprava podľa CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní

a nárokov na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa dovtedajšej úpravy v § 142
ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru dovolateľa súdy však túto
zásadu nezohľadnili pri uplatnených nárokoch žalobcu na náhradu liečebných nákladov a na zvýšenienáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca si ako bdelý strážca svojich práv uplatnil
žalobou všetky do úvahy prichádzajúce nároky na náhradu škody na zdraví, ktoré pripadali do úvahy v
súvislosti s infekciou počas hospitalizácie u žalovaného. Žalobca nevedel odborne posúdiť, či infekcia

počashospitalizácieužalovanéhojeholiečbupredĺžilaalebonie.Hneďakoznalcivpodanomznaleckom
posudku konštatovali, že dĺžka liečby, a teda aj dĺžka práceneschopnosti žalobcu nebola infekciou
predĺžená, žalobca zodpovedne zobral v tejto časti podanú žalobu späť. Aj pri tomto čiastkovom nároku
ako súčasti celkovej výšky náhrady škody na zdraví uplatnenej žalobcom, mal teda súd prihliadnuť
na skutočnosť, že výška tohto nároku závisela od znaleckého skúmania v znaleckom posudku, čo

jednoznačne zodpovedá skutočnosti, resp. mal v prípade tohto čiastkového nároku hodnotiť vyššie
uvedené okolnosti ako okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Dovolateľ uviedol, že
nemožno súhlasiť s argumentom odvolacieho súdu, že žalobca si mal odborné podklady zaobstarať
už pred podaním žaloby. Posúdenie odbornej stránky bolo osobitne náročné a komplikované, o čom
svedčí najmä skutočnosť, že znalci potvrdili čiastočnú dôvodnosť nárokov žalobcu až pri opakovanom
znaleckom skúmaní a aj potom žalovaný preložil do konania iný znalecký posudok, ktorým odborné

závery znaleckého skúmania v konaní spochybňoval. Preto je zrejmé, že ani zabezpečenie si odborných
podkladov zo strany žalobcu pred samotným podaním žaloby by neviedlo k inému priebehu konania.
3.2. Čo sa týka (ne)úspešnosti žalobcu v nároku na zvýšenie náhrady za SSU, žalobca v dovolaní
argumentoval, že priznanie tohto nároku záviselo od úvahy súdu. Žalobca poukázal na znenie
ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v prípadoch

hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. Zo znenia tohto ustanovenia je podľa dovolateľa evidentné, že ide o
právnu normu s relatívne neurčitým pojmom ,,prípad hodný osobitného zreteľa.“ Uvedený pojem tento
ani iný zákonný predpis nedefinuje, ale jeho výklad ponecháva na úvahu súdu. Fakultatívnosť priznania
tohto nároku zo strany súdu na základe jeho voľnej úvahy vyplýva aj z dikcie tohto ustanovenia, podľa

ktorej súd v takomto prípade môže a nie musí priznať zvýšenie. Z uvedeného je preto zrejmé, že od
úvahy súdu nie je závislá len samotná výška priznaného zvýšenia odškodnenia, ale aj samotné priznanie
zvýšenia ako také. Dovolateľ ďalej argumentoval, že v tomto prípade ide o konštitutívne rozhodnutie
súdu, teda súd svojím rozhodnutím nárok zakladá. Žalobca sa tak domáhal posúdenia, či spadá pod
prípad hodný osobitného zreteľa, prípadne v akom rozsahu. Posúdenie tejto otázky a v závislosti od

toho aj základu a výšky tohto nároku žalobcu záviselo plne od úvahy súdu a preto žalobca nemal byť
označený za neúspešnú stranu v konaní, eventuálne mal súd tieto okolnosti posúdiť ako dôvody hodné
osobitného zreteľa a aplikovať pri tomto čiastkovom nároku ustanovenie § 257 CSP.

4. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, uviedol, že dovolateľ na jednej strane uvádza, že mu bolo

upreté postupom súdu právo na spravodlivý proces, ale už nijako nekonkretizuje, akým spôsobom sa tak
malo stať. Na druhej strane síce polemizuje s materiálnou nesprávnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu
ohľadom napadnutých výrokov o trovách konania, ibaže toto ako dovolací dôvod, pre prípadný odklon od
judikatúry či absencie akejkoľvek judikatúry dovolacieho súdu, zase neuplatňuje. Dovolateľ nepoukazuje
na nejaké porušenie procesných pravidiel v tejto právnej veci, a iba sa obmedzil na všeobecné tézy či

výňatky z ústavnej judikatúry k tzv. odopretiu konania pred súdom. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie
postupom podľa § 447 CSP odmietol, resp. postupom podľa § 448 CSP zamietol.

5. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané

(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom
predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho
prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.

ÚS 550/2012).

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z
čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo
§ 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

11. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia

§ 420 písm. f) CSP namietal, že súdy pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov nezohľadnili osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška
plnenia závisí od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Uvedené namietal v súvislosti s nárokmi
na náhradu liečebných nákladov, zvýšenie náhrady za SSU, náhrady straty na zárobku počas PN a s
týmito čiastkovými nárokmi spojenom posudzovaní úspechu v konaní a nároku na náhradu trov konania.

Dovolateľ ďalej argumentoval tým, že pri nárokoch na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia a náhradu straty na zárobku súdy mali posúdiť okolnosti týchto čiastkových
nárokov ako dôvody osobitného zreteľa a aplikovať § 257 CSP.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)

zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované

právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a

na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

13. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatneným
nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).

15. Najvyšší súd vo vzťahu k posudzovaniu úspešnosti strán konania upriamuje pozornosť najmä na
body 14., 15. a 16. napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, a keďže uznesenie odvolacieho súdu

tvorí s potvrdzovaným rozsudkom jeden vecný celok, dovolací súd poukazuje aj na body 66., 67. a
68. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej inštancie pomerne vyčerpávajúco odôvodnil
úspešnosť strán konania. Zároveň aj poukázal a zohľadnil záver vyplývajúci z rozhodnutia Ústavného
súdu SR zo dňa 08. 02. 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017, teda zohľadnil osobitný režim posudzovania úspechu
v konaní pri náhrade trov konania, keďže výška plnenia v čiastkových nárokoch žalobcu závisela od
znaleckého posudku, resp. úvahy súdu (v nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU). V bode

66. súd prvej inštancie konštatoval plný úspech dovolateľa v troch nárokoch, a to v časti o bolestné,
sťaženie spoločenského uplatnenia a aj náhradu liečebných nákladov, keď prihliadol na skutočnosť, že
základ každého z týchto troch nárokov bol dôvodný.

16. Z odôvodnenia v bode 67. rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že pri náhrade straty na zárobku

nebol daný ani základ nároku. Z tejto skutočnosti potom súd prvej inštancie odvodil, že ak žalobca
v tejto časti, v ktorej základ nebol daný, vzal žalobu späť, potom podľa § 256 ods. 1 CSP procesne
zavinil zastavenie konania a úspech sa v tejto časti pričíta žalovanému, pričom správnosť aplikácie §
256 ods. 1 CSP konštatoval aj odvolací súd v bode 14. napadnutého uznesenia. Odvolací súd v bode
15. napadnutého uznesenia napokon doplnil, že od znaleckých záverov závisel samotný nárok žalobcu

na náhradu za stratu na zárobku, pričom tieto závery si mohol žalobca obstarať už pred iniciovaním
tohto konania a následne zodpovedne uvážiť, či môže v konaní uspieť. Ak zvolil postup opačný, teda
spočívajúci najskôr v uplatnení tohto nároku a z výsledkov znaleckého dokazovania uvážil, že nemá
šancu v tomto nároku uspieť a zobral žalobu späť, nepostupoval správne a tento postup žalobcu
nemožno následne hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

17. V súvislosti s nárokom na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd
prvejinštancievbode67.svojhorozsudkukonštatoval,žetentonárokniejeopodstatnenýčodozákladu.
Obdobne ako v prípade nároku na náhradu straty na zárobku vyvodil záver, že ak základ nároku nebol
daný ani tu, potom v časti, ktorú z tohto nároku žalobca zobral späť, nesie žalobca procesné zavinenie na

zastaveníkonania,atedaúspechsapričítažalovanémuavozvyšku,vktorombolaztohtonárokužaloba
zamietnutá, je tiež úspešný žalovaný. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie náhrady za
SSU, odvolací súd v bode 16. napadnutého rozhodnutia doplnil, že nepovažoval za právne významné
tvrdenie žalobcu, že sa domáhal posúdenia, či jeho prípad je prípadom hodným osobitného zreteľa
na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU. Stotožnil sa so záverom, že žalobca nepreukázal základ

tohto nároku z dôvodu, že neuniesol bremeno tvrdenia, a tým aj dôkazné bremeno, že existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU. Dovolací súd na tomto mieste
dodáva, že subjekt domáhajúci sa svojho práva musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu
právopatrí.Dôkaznébremenotýkajúcesaskutočnostíležínatomúčastníkovikonania,ktorýzexistencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu

takýchto skutočností tvrdí (II. ÚS 38/2015). Dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že existujú dôvody
hodnéosobitnéhozreteľanamimoriadnezvýšenienáhradyzaSSU,nepochybnezaťažovalodovolateľa.
Rovnakoakosúdprvejinštancieajodvolacísúdpodotkol,ževdanomprípadenebolomožnénasledovať
závery Ústavného súdu SR zo dňa 08. 02. 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017, nakoľko žalobca nebol úspešný
ani len v základe tohto žalobou uplatneného nároku. K aplikácii § 257 CSP odvolací súd uviedol, že

absencia splnenia si povinnosti tvrdenia a neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže viesť k
aplikácií § 257 CSP.

18. Na základe vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že argumentácia dovolateľa spočívajúca v tom,
že súdy nižšieho stupňa nezohľadnili osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na

náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisí od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu, je zjavne neopodstatnená. Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie je zrejmé, že tieto
skúmali úspešnosť strán v kontexte záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa
08. 02. 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017 a svoje rozhodnutia na predmetných záveroch aj založili. Možnotaktiež konštatovať, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie sú v príslušných častiach riadne (dostatočne)
a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené, keďže pri každom z čiastkových nárokov súdy skúmali úspešnosť,
resp. neúspešnosť v základe nároku a následne z daného vyvodili celkový úspech strán v konaní, ktorý

posúdili v tomto prípadne ako približne rovnaký. Následne súdy rozdelili podľa úspechu strán sporu
rovným dielom náhradu trov štátu a i znalečné za výsluch znalca. Z uvedeného je zrejmé, z akých
dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a podľa názoru dovolacieho súdu má
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie
chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa

ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho
súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná
skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

19. V súvislosti s nárokmi na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a
náhradu straty na zárobku dovolateľ namietal aj to, že súdy mali posúdiť okolnosti neúspešnosti v týchto
čiastkových nárokoch ako dôvody osobitného zreteľa a aplikovať § 257 CSP. Dovolací súd na tomto
mieste zdôrazňuje, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie

je nesúhlas s právnym posúdením veci (R 54/2012, R 24/2017) a ani polemika s nesprávnym právnym
posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu SR, podľa

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania - zmätočnosti
znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 279/2018).

20. Z vyššie uvádzaných dôvodov dovolateľ neopodstatnene namietal vadu podľa § 420 písm. f) CSP,

preto dovolací súd dovolanie odmietol postupom podľa § 447 písm. c) ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

21. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 451 ods. 3 CSP, podľa ktorého rozhodnutie o
trovách dovolacieho konania nemusí byť v takomto prípade odôvodnené.

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.