Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. jún 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123205092
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123205092.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX A. D., B. E. A. XXXXX, F., zastúpeného B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., I. XX,
zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, 080 45 Prešov, proti žalovaným: 1.
Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345,
2. Obec Haniska, so sídlom Bajzova 14, Haniska, IČO: 00 690 520, 3. Slovenská republika - Slovenský
vodohospodársky podnik, štátny podnik, IČO: 36 022 047, so sídlom Karloveská 2 – mestská časť
Karlova Ves 841 04 Bratislava, Odštepný závod Košice, Ďumbierska 14, 041 59 Košice, o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
25C/1/2023-80 z 25.03.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto cit.:

,,I. Žalobu žalobcu zamieta.

II. Priznáva žalovaným v 1. až 3. rade každému náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k
žalobcovi, ktorú je žalobca povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude presne
špecifikovaná výška náhrady trov konania.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnom konaní, žalobca
žiadal, aby súd určil, že je vlastníkom nehnuteľností v kat. území H., a to parcely C. č. XXX/X - trvalý

trávnatý porast o výmere 5.331 m2 a parcely C. č. XXX - lesný pozemok o výmere 1 376 m2, a
parcely C. č. 582/13 - vodná plocha o výmere 6 601 m2, pričom svoje vlastnícke právo odvodzoval
od rozhodnutia pozemkového úradu č.j. XXXX/XX-XX./XXX, resp. uviedol, že vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam vydržal. Okresný aj odvolací súd, už v pôvodnom konaní konštatovali,
že u žalobcu nie sú splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Najvyšší
súd v dovolacom konaní uviedol, že nezistil pochybenie súdov nižších inštancií pri aplikácii ustanovení
Občianskeho zákonníka týkajúcich sa vydržania.

Uviedol, že po vrátení veci z najvyššieho súdu bolo jeho úlohou sledovať osud sporných nehnuteľností
z hľadiska ich skutočnej držby a užívania v čase pred, ale najmä po rozhodnutí Pozemkového úradu
Prešov z 21.10.1993 č. XXXX/XX-XX./XXX o schválení dohody o ich vydaní zo dňa 01.06.1993.
Doterajší obsah spisu totiž nasvedčuje, že do úvahy prichádzajú viaceré užívacie režimy jednotlivýchnehnuteľností rôznymi subjektami, založené viacerými nadobúdacími titulmi. Uvedené vedie k potrebe
zodpovedania otázky, či v čase uplynuvšom od vydania nehnuteľností žalobcovi do rozhodovania súdov
nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva subjektami odlišnými od žalobcu.

Konštatoval, že parcela mpč. XXX v čase uzatvorenia dohody už v pôvodnom stave neexistovala a
nebola ani predmetom ROEP, v katastrálnom území H. v roku 2001. Túto skutočnosť vnímal aj žalobca,
ktorý prostredníctvom svojho zástupcu, ktorý pri uplatnení reštitučného nároku podľa zákona o pôde v
žiadosti zo dňa 20.12.1992 adresovanej pozemkovému úradu vychádzal už zo stavu J. a presne citoval
parcely J. XXX a XXX, o ktorých vrátenie vlastníckeho práva mal záujem. Žalobca mal vedomosť o

evidencii týchto parciel podľa vtedy platného stavu v evidencii nehnuteľností.
Vo vzťahu k parcele C. XXX, trvalé trávnaté porasty o výmere 14 240 m2, z ktorej je vytvorená aj parcela
C. XXX/X, ktorá je vo vlastníctve SR v správe žalovaného v 1. rade, súd prvej inštancie uviedol, že boli
ako majetok štátu pôvodne zapísané na LV č. X v k. ú. H. v správe vtedajšieho ONV Prešov. Dňom
účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., t.j. ku dňu 24.6.1991 zo zákona zaniklo k majetku uvedenému v § 1
ods. 1 citovaného zákona právo hospodárenia doterajším subjektom. Citoval ust. § 17 zákona 229/1991

Zb. v platnom znení, podľa ktorého v čase podpísania dohody a vydania rozhodnutia nehnuteľností
vo vlastníctve štátu uvedené v § 1 ods. 1 citovaného zákona spravuje Slovenský pozemkový fond
(ďalej v texte ako ,,SPF“) , t.j. pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a
lesné pozemky, na ktoré sa vzťahoval postup podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona, teda tie, ktoré prešli do
vlastníctva štátu z dôvodov uvedených v § 6 ods. 1 a 2 citovaného zákona. V čase podpísania Dohody

a vydania rozhodnutia boli v katastri nehnuteľností na LV č. X v k.ú. H. zapísané už parcely XXX a
XXX, nie parcela XXX orná pôda o výmere 13.308 m2. Dohoda a rozhodnutie tak nezodpovedali vtedy
platným údajom katastra nehnuteľností. Parcela registra C. XXX trvalé trávnaté porasty prešla v zmysle
citovaných ustanovení § 1, 17 a 22 zákona č. 229/1991 Zb. k 24.6.1991 zo zákona do správy SPF.
SPF listom č. j. 2787/99/KO-24 zo dňa 26.8.1999 požiadal Okresný úrad v Prešove, katastrálny odbor v

zmysle citovaných predpisov o zápis pozemkov vo vlastníctve štátu vedených na LV č. X, okrem iného
aj parcely č. XXX do listu vlastníctva v prospech Slovenskej republiky. Tieto parcely boli zapísané v
C. na LV č. XXX v prospech Slovenskej republiky v správe SPF pod položkou výkazu zmien 15/2000.
Konkrétne parcela č. XXX bola v užívaní poľnohospodárskeho subjektu. SPF o pokojnom užívaní tejto
nehnuteľnosti predložil nájomné zmluvy. Zároveň žalobca ani nežiadal túto parcelu vydať. Žalobca sa až

do roku 2014 nikdy nedomáhal užívania, alebo vydania týchto nehnuteľností. Z predložených listinných
dôkazov mal tak súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaný preukázal splnenie všetkých podmienok
vydržania predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná nehnuteľnosť je minimálne od účinnosti zákona č.
229/1991 Zb. užívaná štátom, prípadne subjektami, s ktorými štát v zastúpení SPF uzatvoril zmluvu, od
roku 2000 je nehnuteľnosť zapísaná v prospech Slovenskej republiky v správe SPF na LV číslo XXX. Na

základeuvedenéhosúdprvejinštancieuzavrel,žeSlovenskárepublikajevlastníkomtejtonehnuteľnosti.
Vo vzťahu k parcele C. XXX súd prvej inštancie uviedol, že ju na základe delimitačného protokolu
užíval žalovaný v 2. rade. V čase uzavretia spornej dohody bola už nehnuteľnosť zapísaná na LV č.X
v kat. úz H., pričom obec vychádzala z toho, že táto nehnuteľnosť jej na základe zákona o majetku
obcí vlastnícky patrí. Obec túto nehnuteľnosť bez akýchkoľvek cudzích zásahov užívala až do roku

2015, kedy žalobca začal spochybňovať jej vlastníctvo. Obec danú parcelu nadobudla k 1.5.1991.
Napriek k tomu nehnuteľnosť nebola vedená na obci, ale vo vlastníctve štátu, preto bol dňa 5.12.2007
spísanýprotokolč.560/2007/EOoprechodevlastníctvanehnuteľnéhomajetkuštátudovlastníctvaobce.
Odovzdávajúcim bol Obvodný úrad v Prešove. V protokole sa konštatuje, že okrem iných, aj parcela XXX
ku dňu 01.05.1991 prešla z vlastníctva štátu do vlastníctva obce. Súd prvej inštancie teda vychádzal

z toho, že od 01.05.1991 obec užívala predmetnú nehnuteľnosť bez akýchkoľvek problémov, nikto si
na predmetnú nehnuteľnosť nerobil nárok, nedomáhal sa užívania, nikto nespochybňoval vlastníctvo
obce, až do roku 2015, kedy tak začal robiť žalobca v zastúpení. Obec nebola účastníkom správneho
konania, ktorým sa schvaľovala dohoda o vydaní nehnuteľností medzi žalobcom, nemala teda vedomosť
o tom, že o pôvodnej parcele mpč. XXX bola uzatvorená dohoda. Zároveň parcela C. XXX v tom čase už

ani nebola súčasťou pôvodnej mpč. parcely. Obec teda vychádza z toho, že vstúpila do dobromyseľnej
držby už 01.05.1991, a hoci je vlastnícky vedená na LV XXX v katastrálnom území H. len od roku 2007,
započítala si nerušenú držbu predmetnej nehnuteľnosti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie mal
za to, že aj žalovaný v 2. rade nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti a žalobu aj vo vzťahu k nemu
zamietol.

Vo vzťahu k parcele C. XXX, resp. C. XXX/XX, ktorá je v súčasnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky
v správe žalovaného v 3. rade, súd prvej inštancie poukázal predovšetkým na to, že dané nehnuteľnosti
žalobca taktiež nežiadal vydať. Parcelu C. XXX/XX, nebolo možné vydať v minulosti a ani v súčasnosti,
pretože táto parcela je súčasťou koryta vodného toku, ktoré sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. c/ zákona229/1991 Zb. v znení účinnom k 21.10.1993 nevydávali. Žalovaný predložil Rozhodnutie Okresného
úradu Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie, Č. J. OU - Po - OSZVP3 - 2016/040 904 - 04/VK
zo dňa 03.11.2016, ktoré potvrdzuje tvrdenie žalovaného, že predmetný pozemok je korytom vodného

toku.VtejtosúvislostisúdprvejinštanciepoukázalnarozsudokNajvyššiehosúd SRsp.zn.8Sž/38/2007
zo dňa 10.01.2008, v ktorom sa mimo iného uvádza, že zaradením § 31 ods. 1 do vodného zákona, do
pojmu vodných tokov boli zahrnuté aj ich korytá, či už prirodzené, upravené alebo umelé. Vlastnícky to
znamenalo poštátnenie týchto pozemkov ku dňu účinnosti vodného zákona, teda k 01.04.1975, pričom
za pozemky tvoriace prirodzené toky nepatrila náhrada a v ostatných prípadoch patrila náhrada obdobne

podľa predpisov o vyvlastnení. Súd prvej inštancie teda vychádzajúc z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu konštatoval, že vlastnícke právo k vodnému toku, ktorého súčasťou je aj koryto, vyplýva priamo z
ústavy. Vlastnícke právo k vodným tokom a korytám vodných tokov prešlo teda do vlastníctva štátu ex
lege k 01.04.1975, pričom takéto vlastníctvo patrí, aj podľa platnej právnej úpravy, len štátu. Pozemok,
po ktorom vodný tok tečie, a ktorý nemôže byť vo vlastníctve iných subjektov ako štátu, nemôže byť
ani predmetom platného prevodu ani prechodu v prospech iného subjektu. Vzhľadom k tomuto teda

žalobcovi nemôže patriť vlastnícke právo parcele C. XXX/XX.
S poukazom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie žalobu opätovne zamietol. V konaní mal súd
prvej inštancie preukázané, že žalovaní dostatočne preukázali to, akým spôsobom bolo nakladané s
nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom konania, pred a po uzavretí spornej dohody, a že nadobudli k
týmto nehnuteľnostiam vlastnícke právo zákonným spôsobom.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) a priznal náhradu trov konania úspešným žalovaným v rozsahu 100
%.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Namietal, že súd prvej inštancie síce správne uviedol, že dovolací súd uložil súdom sledovať
„...osud sporných nehnuteľností z hľadiska ich skutočnej držby v čase pred, ale najmä po rozhodnutí
Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993, č. 1152/92-Dr./134, o schválení dohody o ich vydaní zo

dňa 01.06.1993. Doterajší obsah spisu nasvedčuje, že do úvahy prichádzajú viaceré užívacie režimy
jednotlivých nehnuteľností rôznymi subjektami, založené viacerými nadobúdacími titulmi“, uvedenú
povinnosť uloženú najvyšším súdom si súd prvej inštancie vôbec nesplnil. Súd prvej inštancie
totiž vo vzťahu k jednotlivým sporným pozemkom (vytvoreným z pôvodnej parc. mpč. XXX - orná
pôda o výmere 13308 m2 v kat. úz. H.), ktoré sú v terajšom stave vo vlastníctve jednotlivých

žalovaných, ani v jednom prípade neuviedol, na základe akého právneho titulu po 24.11.1993 (tzn.
po vydaní predmetného rozhodnutia Pozemkového úradu Prešov č. j. 1152/92-Dr./134 z 21.10.1993,
právoplatného dňa 24.11.1993) jednotliví žalovaní nadobudli vlastníckeho právo k sporným pozemkom,
ktoré následne podľa súdu prvej inštancie mali aj vydržať. Súd prvej inštancie nezobral na zreteľ, že:
„Samotné faktické nerušené užívanie spornej nehnuteľnosti bez splnenia aj kumulatívnej podmienky

dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti
vydržaním navrhovateľov do držby a vyvodil aj správny právny záver o nenadobudnutí vlastníctva
spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi vydržaním.
Vo vzťahu k vyjadreniu súdu prvej inštancie (bod 38. rozsudku), že žalobca v čase žiadosti zo dňa
20.12.1992 mal vedomosť o evidencii parciel J. XXX a XXX podľa vtedy platného stavu v evidencii

nehnuteľností a že parc. mpč. XXX v čase uzavretia dohody neexistovala, žalobca opätovne poukázal
na svoje odvolanie zo dňa 30.04.2020 v ktorom jednak uviedol, že táto námietka nemá opodstatnenie
s prihliadnutím na znenie právoplatného rozhodnutia zo dňa 21.10.1993 o schválení dohody o vydaní
nehnuteľností zo dňa 01.06.1993, ktorým bolo žalobcovi prinavrátené vlastnícke právo k celej mpč.
parcele XXX, pričom bez opodstatnenia vyznieva skutočnosť či žalobca žiadal o jej vydanie v celosti

alebo nie.
K veci žalobca považoval za potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania pripojením reštitučného
spisu vyplýva, že žalobca dňa 20.12.1992 požiadal Pozemkový úrad Prešov, Masarykova č. 10, o
vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 229/91 Zb., keď uviedol: „V zmysle § 9 zákona č. 229/91 Zb.
Vás žiadam o prinavrátenie nehnuteľnosti v katastri obce Haniska zapísaných vo vložkách č. 1 a č.

2., rovnako tak vyzval Východoslovenské štátne lesy Košice, š.p., Lesný Odštepný závod Prešov, na
spísaniedohodyovydanínehnuteľnostípodľazákonač.229/91Zb.,keďuviedol:„Vzmysle§9zákonač.
229/91Zb.VásvyzývamenaspísaniedohodyoprinavrátenínehnuteľnostivkatastriobceH.zapísaných
vo vložkách č. 1 a č. 2. Z uvedeného vyplýva, že uplatnenie nároku sa tak vzťahovalo na všetkynehnuteľnosti, ktoré boli zapísané v pzk. vložkách č. X a X, kat. úz. H. za splnenia podmienky, že prešli
na štát spôsobom uvedeným v § 6 zákona č. 229/1991 Zb., pričom nebolo povinnosťou žalobcu presne
špecifikovať druh pozemku a ani výmeru pozemku, a to aj s poukazom na skutočnosť, že evidencia

pozemkov v čase socializmu nebola riadne vedená a v katastri nehnuteľností sa pozemky evidovali iba
podľa ich užívateľov.
Vo vzťahu k vyššie uvedenému žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
8Cdo/144/2018 z 22.01.2020, ktorý v otázke splnenia náležitostí výzvy na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľnostiam a splnenia podmienok pre vydanie nehnuteľností z hľadiska preukázania reštitučného

titulu poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach
konštatoval, že pre splnenie požiadavky určitosti výzvy postačuje konkretizovať nehnuteľnosti
označením pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Skutočnosť, že vo výzve nebol
konkretizovaný dôvod, o ktorý oprávnená osoba svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov
uvedených v § 3 (1) zákona č. 161/2005 Z.z. ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy sa potom javí
ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel (napr. nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 250/2010-42, sp.zn. I. ÚS 12/2010-47).
Ďalej žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 250/2010-42 zo dňa 11.11.2010,
v ktorom súd uviedol: „20. V okolnostiach danej veci (bližšie bod 2, 3 a 13) požiadavka minimálnej
konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok
(bod 17), bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Takýto

záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo
posúdenie obdobnej právnej otázky (napr. uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 150/09-21 z 30. apríla
2009).
Podľa žalobcu je teda možné skonštatovať, že výzva žalobcu na navrátenie vlastníckeho práva, a to
aj k vydanej parc. mpč. XXX, uvedením pozemnoknižnej vložky č. X E. X, kat. úz. H. bola urobená v

súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.
Ďalej sa žalobca v odvolaní venoval nadobúdacím titulom jednotlivých žalovaných. Vo vzťahu k parc.
C. č. XXX/X súd prvej inštancie (napriek pokynu dovolacieho súdu) po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o schválení dohody dňa 24.11.1993 žiaden nadobúdací titul svedčiaci žalovanému v 1.
rade neuviedol. Ani v prípade žalovaného v 2. rade súd prvej inštancie k predmetnej parc. C. č. XXX

(v zmysle pokynu dovolacieho súdu) po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o schválení dohody
dňa 24.11.1993 žiaden nadobúdací titul svedčiaci žalovanému v 2. rade neuviedol. Napokon ani v
prípade žalovaného v 3. rade vo vzťahu k parc. C. č. XXX/XX (v zmysle pokynu dovolacieho súdu) súd
prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o schválení dohody dňa 24.11.1993 žiaden
nadobúdací titul svedčiaci žalovanému v 3. rade neuviedol.

Žalobca poukázal na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho
práva, podľa ktorej platí, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené všetky
zákonom predpokladané požiadavky, a to spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby, a jej
nepretržitosť a dobromyseľnosť.
Súd prvej inštancie vyššie citované zásady nesprávne vyhodnotil, keďže po nadobudnutí právoplatnosti

rozhodnutia Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134 dňa 24.11.1993 o schválení
dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 01.06.1993, nikomu zo žalovaných vo vzťahu k sporným
pozemkom nesvedčí žiaden nadobúdací titul v zmysle § 132 ods. 1 OZ (a to kúpna zmluva, darovacia
alebo iná zmluva, dedenie, rozhodnutie štátneho orgánu alebo iná skutočnosť ustanovená zákonom).
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že jednotliví žalovaní sú vlastníkmi sporných

nehnuteľností, a že vlastnícke právo k nim nadobudli nerušeným užívaním od dňa účinnosti zákona
č. 229/1991 Zb. (čo sa týka žalovaného v 1. a 2. rade) a od 01.04.1975 (čo sa týka žalovaného v 3.
rade) zaradením § 31 ods. 1 do vodného zákona, kedy do pojmu vodných tokov boli zahrnuté aj ich
korytá, či už prirodzené, upravené alebo umelé, keď súd prvej inštancie poukázal na rozsudok NS SR
sp.zn. 8 Sžo/38/2007 zo dňa 10.01.2008, tzn. v rokoch pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia

Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134 dňa 24.11.1993.
Dovolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenej platnosti a záväznosti rozhodnutia Pozemkového
úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134 právoplatného dňa 24.11.1993 o schválení dohody o
vydaní nehnuteľností zo dňa 01.06.1993 v uznesení sp.zn. 5Cdo/76/2022 zo dňa 29.03.2023 uviedol,
že: „13. ...keďže uvedené rozhodnutie bolo vydané pozemkovým úradom v rámci jeho právomoci,

k posúdeniu jeho vecnej správnosti sú povolané správne, nie všeobecné súdy. Vychádzajúc z
argumentácie okresného aj odvolacieho súdu a zhora uvedenej rozhodovacej činnosti najvyššieho
súdu dospel dovolací súd k záveru, že zo strany súdov nižších inštancií došlo pri riešení dovolateľom
nastolenej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, k odklonu od ustálenejrozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“, napriek tomu však súd prvej inštancie opätovne posúdil
žalobcom uplatnený nárok k sporným pozemkom ako v prvom rozsudku sp. zn. 25 C 81/2016-563 zo
dňa 27.01.2020, tzn. tak, ako keby rozhodnutie Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-

Dr./134 právoplatné dňa 24.11.1993 o schválení dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 01.06.1993 ani
nebolo vydané, tzn. ako keby neexistovalo, čo je v priamom rozpore s cit. uznesením dovolacieho súdu
sp.zn. 5Cdo/76/2022 zo dňa 29.03.2023, ktorým je súd prvej inštancie viazaný.
Ak teda Slovenská republika rozhodnutím Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134
právoplatnýmdňa24.11.1993oschválenídohodyovydanínehnuteľnostízodňa01.06.1993,prinavrátila

žalobcovi vlastnícke právo k sporným pozemkom, nemôže potom súd tvrdiť, že Slovenská republika
je ich dobromyseľným nadobúdateľom dňom účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. resp. dokonca odo dňa
od 01.04.1975, dňom účinnosti § 31 (1) zákona č. 138/1973 Zb. o vodách. Slovenská republika dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134
právoplatného dňa 24.11.1993 o schválení dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 01.06.1993 žalobcovi
bez ďalšieho stratila súdom prvej inštancie tvrdené vlastnícke právo k sporným pozemkom, a žiaden

ďalší nadobúdací titul po tomto dátume v konaní nebol preukázaný.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na argumentáciu žalobcu počas celého
súdneho konania, žalobca žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
takto: Určuje sa, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území H., a
to parcely C. č. XXX/X - trvalý trávnatý porast o výmere 5331 m2 a parcely C. č. XXX - lesný pozemok o

výmere1376m2,vytvorenýchgeometrickýmplánomč.XXX/XXXXzodňa26.09.2013,overenýSprávou
katastra Prešov dňa 30.09.2013 pod č. G1 - 1438/13 a parcely C. č. XXX/XX - vodná plocha o výmere
6601 m2, vytvorenej geometrickým plánom č. XX/XXXX zo dňa 18.06.2019, overený Okresným úradom
Prešov, katastrálny odbor dňa 02.07.2019 pod č. G1- 1186/19. Žalobca má voči žalovaným nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolenie žalobcu nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam pripisoval iný právny význam.

8.Skutkovézistenienezodpovedávykonanýmdôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúlade
s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

9. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení
dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor

medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok
hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

10.Odvolacísúdkonštatuje,žezodôvodnenianapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie jednoznačne
vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli
počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp.
vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo,

ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti
a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - §
194 CSP.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

12. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

13. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená.

14. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

15. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 229/1991 Z.z. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok sa
nachádza v pásme hygienickej ochrany vodných zdrojov prvého stupňa, alebo tvorí koryto vodného toku,
alebo na pozemku sú prírodné liečivé zdroje a zdroje prirodzene sa vyskytujúcich stolových minerálnych

vôd.

16. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 229/1991 Z.z. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje právnická osoba zriadená
zákonom (ďalej len „pozemkový fond") s výnimkou

a)pozemkov,
1.na ktorých sa nachádza cintorín,
2.ktoré sú určené na obranu štátu,
3.ktoré sú chránené podľa osobitných predpisov,
4.ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu,

5.podľa osobitného predpisu,
6.na ktorých hospodária Národný žrebčín Topoľčianky, štátny podnik, Závodisko, štátny podnik
Bratislava, Agrokomplex - Výstavníctvo Nitra, štátny podnik, Plemenárske služby Slovenskej republiky,
štátny podnik, Štátne lesy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici a
Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, štátny podnik,

b) nehnuteľností uvedených s ktorými hospodári Národný žrebčín Topoľčianky, štátny podnik, a
Závodisko, štátny podnik Bratislava, Agrokomplex - Výstavníctvo Nitra, štátny podnik, Plemenárske
služby Slovenskej republiky, štátny podnik, Štátne lesy Tatranského národného parku so sídlom v
Tatranskej Lomnici a Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, štátny podnik.17. Podľa Ústavy č. 100/1960 Zb., Čl. 10, nerastné bohatstvo, základné zdroje energie, základný lesný
pôdny fond, prírodné zásoby podzemných vôd, vodné toky a prírodné liečivé zdroje sú v štátnom

vlastníctve. Podrobnosti ustanoví zákon Federálneho zhromaždenia.

18. Podľa § 31 ods. 1, 2, 3 zákona č. 138/1973 Zb., účinného od 12.11.1973, o vodách, vodné toky sú
vody trvalo tečúce po zemskom povrchu medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte,
akobystriny,potoky,rieky,alebovumelomkoryte,akoprieplavy,vodnékanále,nádržeapod.,alebovody

nachádzajúce sa v slepých ramenách vodných tokov, včítane ich korýt (1). Pri vodných tokoch, ktorých
korytá nie sú označené vlastným parcelným číslom a nie sú ako také vedené v evidencii nehnuteľností
podľa osobitných predpisov, sa za prirodzené koryto považuje dno a brehy až po brehovú čiaru, ktorá je
určená hladinou vody, ktorá stačí pretekať medzi brehmi bez toho, že sa vylieva do priľahlého územia(2).
Za pozemky tvoriace podľa predchádzajúcich odsekov prirodzené koryto nepatrí náhrada; inak patrí
náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení(3).

19. Podľa § 43 ods. 7 zákona č. 364/2004 Z.z., o vodách, účinný od 24.6.2004, v pochybnostiach o
tom, či ide o vodný tok, prirodzené koryto alebo umelé koryto a o hranicu koryta, rozhodne orgán štátnej
vodnej správy na základe poznania prírodných podmienok, s prihliadnutím na brehové čiary susedných
úsekov vodného toku.

20. V prejednávanej veci sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, novovytvorených
parciel vytvorených geometrickým plánom č. XXX/XXXX z 26.9.2013, overený Správou katastra Prešov
dňa 30.9.2013 pod číslom G1-1438/13 a to parcely C. XXX/X trvalý trávnatý porast o výmere 5.331 m2,
parcely C. číslo XXX lesný pozemok o výmere 1.376 m2 a parcely C. XXX/XX vodná plocha o výmere

6.601 m2. Svoj nárok odvodzuje od rozhodnutia Pozemkového úradu Prešov č. 1152/92-Dr./134 zo dňa
21.10.1993oschválenídohodyovydanínehnuteľnostípodľa§9ods.2zákonač.229/91Zb.uzatvorenej
medzi žalobcom ako oprávnenou osobou a Východoslovenskými štátnymi lesmi, štátny podnik lesný
odštepný závod Prešov ako povinnou osobou (ďalej ako ,,Rozhodnutie o schválení dohody“). Podľa
tejto Dohody o schválení majetku zo dňa 01.06.1993 sa žalobcovi priznáva podľa § 6 ods. 2 zákona

č. 229/1991 Zb. v nadväznosti na § 38 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. vlastnícke právo k uvedeným
nehnuteľnostiam v celosti, okrem iného parcela mpč. XXX orná pôda o výmere 13 308 m2 v k.ú. H..

21. O žalobe žalobcu už rozhodol súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom č.k. 25C/81/2016-563
zodňa27.01.2020tak,žežalobužalobcuzamietol.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcanebol

oprávneným držiteľom nehnuteľností vzhľadom na existenciu rozhodnutia o konfiškácii mimo zákonných
podmienok pre reštitúciu, žiadosť nesmerujúcu k celej parc. č. XXX aj vzhľadom na skutočnosť, že táto
parcela nebola na základe dohody o vydaní zapísaná do vlastníctva žalobcu v katastri nehnuteľností
zohľadniac, že žalobca nikdy nebol držiteľom spornej parcely, neužíval ju a nenakladal s ňou ako s
vlastnou.

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp zn. 22Co/32/2020 zo dňa 28.10.2021 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie s doplnením, že nebola dodržaná zákonom predpokladaná nevyhnutná doba 10
rokov. Dobromyseľnosť žalobcu bola prerušená najneskôr v júni 2003, keď na základe rozhodnutia
pozemkového úradu z 21.10.1993 katastrálny úrad nezapísal vlastnícke právo žalobcu do katastra
nehnuteľností, pričom žalobca sa vtedy dozvedel, že ako vlastník sporných nehnuteľností je zapísaný

niekto iný, konkrétne žalovaní.
Na základe podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 5Cdo/76/2022 zo dňa 29.3.2023
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. októbra 2021 sp.zn. 22Co/32/2020 a rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 27. januára 2020 sp.zn. 25C/81/2016 zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Dovolací súd uviedol, že nezistil pochybenie súdov nižších inštancií

pri aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa vydržania. Upriamil však pozornosť
konajúcich súdov na to, že pre náležité posúdenie a rozhodnutie sporu bude potrebné sledovať osud
sporných nehnuteľností z hľadiska ich skutočnej držby a užívania v čase pred, ale najmä po rozhodnutí
Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134 o schválení dohody o ich vydaní zo dňa
01.06.1993. Doterajší obsah spisu totiž nasvedčuje, že do úvahy prichádzajú viaceré užívacie režimy

jednotlivých nehnuteľností rôznymi subjektami, založené viacerými nadobúdacími titulmi.

22. V zmysle ustanovenia § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanieanovérozhodnutie,súdprvejinštancieaodvolacísúdsúviazaníprávnymnázoromdovolaciehosúdu. Pri kasačnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR neexistuje pre súd nižšej inštancie priestor na
právnych dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor správny, fundovaný alebo úplný.
Povinnosť súdov nižšej inštancie bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie

vyplýva z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu
medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na
skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR považuje nerešpektovanie
záväzného právneho názoru (v prípade kasačného rozhodnutia) za závažné pochybenie súdu nižšej
inštancie, ktoré zakladá porušenie práva strany na spravodlivý proces.

23. V súlade s vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu sa správne v súlade s ust. § 455 CSP
súd prvej inštancie zaoberal osudom sporných nehnuteľností z hľadiska ich skutočnej držby a užívania
v čase pred, ale najmä po rozhodnutí Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134 o
schválení dohody o ich vydaní zo dňa 01.06.1993, tak aby zodpovedal otázku, či v čase uplynuvšom od
vydania nehnuteľností žalobcovi do rozhodovania súdov nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva

subjektami odlišnými od žalobcu.

24. ...ak sa žalovaná strana bráni proti žalobe požadujúcej určiť neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorou
žalovaná strana mala nehnuteľný majetok nadobudnúť tvrdením, podľa ktorého bez ohľadu na platnosť,
resp. neplatnosť kúpnej zmluvy vlastnícke právo nadobudla medzičasom (ešte pred podaním žaloby

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy) iným spôsobom, je tým v dostatočnej miere spochybnená
danosť naliehavého právneho záujmu žalujúcej strany na požadovanom určení neplatnosti kúpnej
zmluvy, pretože potom nie je možné konštatovať, že určením neplatnosti kúpnej zmluvy dôjde k
úplnému vyriešeniu obsahu spornosti právneho vzťahu a že nedôjde k ďalším súdnym sporom. Pokiaľ
teda najvyšší súd sa nezaoberal argumentáciou žalovanej o nadobudnutí vlastníctva k predmetnej

nehnuteľnosti vydržaním a ex ante uzavrel danosť naliehavého právneho záujmu pri určení neplatnosti
kúpnej zmluvy, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (porov. nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 13. apríla 2023 sp. zn. II. ÚS 35/2023)

25. Pod vlastníckym právom rozumieme právo určitého subjektu vo vzťahu ku konkrétnej veci, a
to nezávisle vo vzťahu k iným osobám vykonávať vlastnícke právo, teda právo vec vlastniť, držať,
užívať, nakladať s ňou a brať z nej plody. Vlastníctvo je možné nadobudnúť rôznymi spôsobmi, pričom
v Občianskom zákonníku sú uvedené jednotlivé spôsoby jeho nadobudnutia. Vo všeobecnosti na
nadobudnutie vlastníckeho práva je nevyhnuté mať titul, z ktorého sa vlastníctvo odvodzuje.

26. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou údržbou a užívaním oprávnenou osobou,
ktorá nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydržania patrí: nadobúdateľ, ktorý je oprávneným
držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav

užívaniapredmetuvydržaniapočaszákonomstanovenejdobyaspôsobilýpredmetvydržania.Vprípade
splnenia zákonom určených podmienok dochádza k vydržaniu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu.

27. Subjektom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním môžu byť tak fyzické,

ako aj právnické osoby, resp. štát. Spôsobilým predmetom držby môže byť hnuteľná i nehnuteľná vec
s výnimkou vecí uvedených v § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zákonom stanovená doba na
vydržanie nehnuteľnosti je 10 rokov.

28. Jedným z predpokladom vydržania je oprávnenosť držby. Za oprávnenú držbu veci sa považuje

nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,
že mu vec patrí ako vlastníkovi. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri jej vzniku, ale v celom jej
priebehu.

29...Držbajehistorickychápanáakofaktickýstav,ktorýspočívavovykonávanífaktickejreálnejmocinad

vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus
possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje
vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel
od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané navznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia
právneho dôvodu nenachádza. V súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou
držbouaneoprávnenoudržbou.Nášprávnyporiadokztohtopohľadunerozlišujemedzidržboutitulárnou

a držbou vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho
zákonníka. Oprávnená držba je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu
vec alebo právo patrí. Právne predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších
úvah musí byť jeho význam v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje
význam „dobrosrdečný, dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz

„zlomyseľný“ vo význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom,
že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že
svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde
o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho

dlhodobejavlastníkomnerušenejdržbe.Súdsavrámciskúmaniaotázkydobromyseľnostizameriavana
skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho
titulu.
.....Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny
dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia,

v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť
konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne
zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de
lege lata nestanovuje.“ (porovnaj bod 14 odôvodnenia Rozsudku NS SR sp.zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa
13.05.2024publikovanéhopodporadovýmčíslom15vZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 2/2024.

30. Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania
nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba)
jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s

názorom ústavného súdu pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže
byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci
treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo

preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (porovnaj právnu vetu ako aj bod 15 odôvodnenia
vyššie uvedeného Rozsudku Najvyššieho súdu SR, resp. tiež Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
484/2015 zo 14. novembra 2018 publikovaný v Zbierke nálezov s uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod č. 48/2018, príp. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. novembra 2022)

31.Odvolacísúdnepovažovalzadôvodnéodvolacienámietkyžalobcu,žesúdprvejinštancienesprávne
vyhodnotil existenciu právnych titulov vo vzťahu k vydržaniu parciel č. C. č. XXX/X, C. č. XXX a C. XXX/
XX zo strany žalovaných v 1. a 2. rade. Žalobca tvrdí, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia
Pozemkového úradu Prešov z 21.10.1993 č. 1152/92-Dr./134 dňa 24.11.1993 o schválení dohody o
vydanínehnuteľnostízodňa01.06.1993,nikomuzožalovanýchvovzťahukspornýmparcelámnesvedčí

žiaden nadobúdací titul v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. Odvolací súd konštatuje v zmysle vyššie uvedenej judikatúry ústavného súdu a najvyššieho súdu,
že súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa
z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Súd skúma, či držiteľ mohol

byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.

33. Tak to bolo aj v prípade parcely C. XXX/X, trvalý trávnatý porast o výmere 5.331 m2, vo vzťahu ku
ktorej súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný v 1. rade uniesol dôkazné bremeno
vo vzťahu k splneniu všetkých podmienok vydržania parcely C. XXX/X. Žalovaný v 1. rade preukázal

objektívne presvedčenie, že poctivo nadobudol vlastnícke právo k predmetnej parcele, keď Slovenský
pozemkový fond od účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (24.06.1991), podľa ust. § 1, § 17 a § 22 tohto zákona spravoval
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného v 1. rade vedené na LV č. X, k.ú. H., t.j. pôdu, ktorá tvorípoľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a lesné pozemky, na ktoré sa vzťahoval postup podľa
§ 6 ods. 1 a 2 tohto zákona, teda tie, ktoré prešli do vlastníctva štátu z dôvodov uvedených v § 6 ods.
1 a 2 tohto zákona (reštitučné tituly medzi ktoré patrí aj konfiškácia podľa nariadenia č. 104/1945 Sb).

Pritom rozhodnutím konfiškačnej komisie ONV v Prešove č. KOM5/46-III zo dňa 28.8.1946 podľa § 1
ods. 1 písm. a/ Nariadenia číslo 104/1945 Zb. n. SNR v znení nar. č. 64/1946 Zb. n. SNR bol majetok
patriaci vlastníckym právom žalobcovi, ku dňu 1.3.1945 skonfiškovaný ako osobe nemeckej národnosti
v prospech štátu. Teda žalovaný v 1. rade odvíjal svoje vlastnícke právo od rozhodnutia o konfiškácii
majetku žalobcu.

V čase podpísania Dohody o vydaní majetku a vydania Rozhodnutia o schválení dohody bola už v
katastri nehnuteľností na LV č. X v k.ú. H. zapísaná parcela XXX, z ktorej je vytvorená predmetná
parcela č. XXX/X, a nie parcela XXX orná pôda o výmere 13.308 m2, vo vzťahu ku ktorej bolo priznané
vlastnícke právo žalobcovi rozhodnutím Pozemkového úradu.
Žalovaný v 1. rade preukázal zároveň nepretržitosť vydržacej doby, keď predmetná parcela je minimálne
od účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. užívaná žalovaným v 1. rade, prípadne subjektami, s ktorými

žalovaný v 1. rade v zastúpení Slovenského pozemkového fondu uzatvoril zmluvu, ako to aj žalovaný
preukázal v konaní pred súdom prvej inštancie predloženými nájomnými zmluvami. Žalobca pritom
žiadal vydať predmetnú parcelu až 2014. Od roku 2000 je nehnuteľnosť zapísaná v prospech Slovenskej
republiky v správe Slovenského pozemkového fondu na LV číslo XXX.

34. Obdobne v prípade parcely C. XXX, lesný pozemok o výmere 1.376 m2 súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, že žalovaný v 2. rade uniesol dôkazné bremeno, že poctivo nadobudol
vlastnícke právo k tomuto pozemku, keď tento bol dobromyseľný v tom, že na neho prešlo nadobudnutím
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu 01.05.1991. K prechodu zo zákona teda
došlo skôr, ako bola uzavretá Dohoda o vydaní nehnuteľnosti zo dňa 01.06.1993 a vydané rozhodnutie

Pozemkového úradu v Prešove zo dňa 21.10.1993. O prechode vlastníctva na žalovanú v 2. rade bol
spísaný delimitačný protokol č. 560/2007/EO zo dňa 05.12.2007 o prechode vlastníctva nehnuteľného
majetku štátu, vrátane parcely č. XXX do majetku žalovaného v 2. rade podľa § 14 zákona č. 138/1991
Zb.Ajvtomtoprípadežalovanýv2.radepreukázalnepretržitosťvydržacejdobyzačínajúcejodúčinnosti
zákona 138/1991 Zb. o majetku obcí, kedy až v roku 2015 žalobca začal spochybňovať vlastníctvo

žalovaného v 2. rade k tejto parcele.

35. Napokon pokiaľ ide o parcelu C. XXX/XX, vodná plocha o výmere 6.601 m2, v tomto žalovaný
v 3. rade preukázal právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva, keď vlastnícke právo k vodným
tokom a korytám vodných tokov prešlo k 01.04.1975 ex lege do vlastníctva štátu (porov. 8 Sžo/38/2007

z 10.01.2008). Teda pozemok, po ktorom vodný tok tečie, a ktorý nemôže byť vo vlastníctve iných
subjektov ako štátu, nemôže byť ani predmetom platného prevodu ani prechodu v prospech iného
subjektu. Parcela C. XXX/XX je vzhľadom na rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odbor starostlivosti
o životné prostredie, Č. J. OU - Po - OSZVP3 - 2016/040 904 - 04/VK zo dňa 03.11.2016, korytom
vodného toku, pričom k pozemok v koryte vodného toku sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. c/ zákona č.

229/1991 Zb. v znení účinnom k 21.10.1993 nevydával.

36. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie napriek prijatému právnemu záveru dovolacieho
súdu v uznesení sp.zn. 5Cdo/76/2022 zo dňa 29.03.2023, že nižšie súdy sa odchýlili od ustálenej
rozhodovacej praxe, keď posudzovali vecnú správnosť Rozhodnutia o schválení dohody, posúdil jeho

nárokakokebyanitentoanisamotnádohodaovydanímajetkuneexistovali,odvolacísúduvádza,žesúd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec nespochybňoval predmetné rozhodnutie Pozemkového
úradu, ale na základe vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie v zmysle pokynov dovolacieho
súdu zistil, že k predmetným parcelám vznikli už pred vydaním tohto rozhodnutia právne vzťahy
v prospech žalovaných v 1. až 3. rade (body 33. až 35. odôvodnenia tohto rozsudku)

37.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia
ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, užnespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní v 1. až 3. rade boli úspešní,

no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli, k odvolaniu žalobcu sa
ani nevyjadrili a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nevznikol.Odvolacísúdvychádzazčl.17základnýchprincípovCSPzakotvujúcehoprocesnúekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku
strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za
situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i

v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).