Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107225360
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8107225360.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne CORS, spol. s.r.o., Prešov, Jesenná č. 8, IČO:
36467057, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná č. 8, proti žalovanému
Mesto Prešov, Prešov, Hlavná 73, IČO: 00327646, zastúpeného advokátom JUDr. Alojzom Naništom,
Prešov, Sládkovičova 8, o náhradu za užívanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 29C/316/2007, o dovolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo

dňa 27. júna 2023 sp. zn. 18Co/5/2022, tak

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. júna 2023 sp. zn. 18Co/5/2022 vo výrokoch I., III., IV.
a V., z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie žalovaného voči výroku II. rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. júna 2023 sp. zn.
18Co/5/2022 o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 28. júla 2017 č. k.
29C/316/2007-1810 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 213.944,44 eura s 9,5 % úrokom z
omeškania ročne od 16. februára 2007 do zaplatenia (výrok I.), žalobkyni priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 40 % (výrok II.), a štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

1.1. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že nehnuteľnosti označené ako parcely č. XXXX/
X, XXXX/X a XXXX/X sú v plnom rozsahu zastavané komunikáciami a chodníkmi vo vlastníctve
žalovaného, pričom dotknuté nehnuteľnosti neboli od právneho predchodcu žalobkyne odkúpené
ani vyvlastnené v správnom konaní. Právny predchodca žalovaného tak nepostupoval v súlade so
zákonnými ustanoveniami a dopustil sa obmedzenia vlastníckeho práva. K námietke žalovaného o
nedostatku pasívnej legitimácie v rozsahu náhrady za užívanie nehnuteľností z dôvodu ich užívania

na tzv. priľahlom pozemku, ku ktorému vzniklo v prospech podielových spoluvlastníkov bytovým
domom právo zodpovedajúce vecnému bremenu súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ právoplatnými
rozhodnutiami všeobecné súdy dospeli k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie podielových
spoluvlastníkov bytových domov v konaní o náhradu za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu
zastavaných miestnymi komunikáciami a chodníkmi tvoriacimi ich súčasť a umiestnenými okolo
bytových domov z dôvodu neexistencie ich akéhokoľvek vecného práva k uvedenej stavbe s tým, že

tieto sú vo výlučnom vlastníctve žalovaného, je vylúčené, aby v inom rozhodnutí dospeli k záveru o
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že sa tieto nachádzajú na tzv. priľahlom
pozemku, ku ktorému vzniklo v prospech podielových spoluvlastníkov bytových domov vecné právo
zodpovedajúce vecnému bremenu.
1.2. Súd prvej inštancie skonštatoval, že k bezdôvodnému obohateniu na strane obce dochádza aj vtedy,
ak užíva pozemky ako verejné priestranstvo, ktoré jej vlastnícky nepatria, nielen vtedy, ak tieto správnym

rozhodnutím za verejné priestranstvo vyhlási, ale i vtedy, ak sú vzhľadom na svoj charakter zo zákona
verejným priestranstvom a sú predmetom verejného užívania. K parcele č. XXXX/X uviedol, že tátoplní funkciu verejnej zelene, t. j. zelene bytových súborov. Predmetná nehnuteľnosť bola žalovaným
v rozhodnom období určená za verejnú zeleň na území v dokončenej bytovej zástavbe, a slúžila
verejnosti k relaxácii, čím umožnil užívanie nehnuteľností zo strany širokej verejnosti, pričom žalobkyňa

neudelila žalovanému súhlas k užívaniu predmetného pozemku ako verejnej zelene. Na základe
uvedených skutočností mal preto súd prvej inštancie za preukázané, že na strane žalovaného vzniklo
bezdôvodné obohatenie užívaním predmetnej nehnuteľnosti v rozhodnom období, vlastnícky patriacej
právnej predchodkyni žalobkyne ako verejného priestranstva. Vo vzťahu k existujúcemu elektrickému
vedeniu nad touto parcelou a ochranným pásmom nad zemou súd prvej inštancie poukázal na to, že

zákon č. 251/2012 Z. z. nebol účinný v čase rozhodného obdobia, a zo znaleckého posudku Technickej
univerzity v Košiciach č. XX/XXXX vyplýva, že nadzemné elektrické vedenie nad parcelou č. XXXX/
X nepredstavuje žiadne obmedzenie vo výkone vlastníckeho práva. K žalovaným vznesenej námietke
premlčaniasúdprvejinštancieuviedol,žejenedôvodná,keďženárokžalobcunavydaniebezdôvodného
obohatenia bol uplatnený pred uplynutím 2 ročnej premlčacej lehoty.
1.3. Súd prvej inštancie z objektívneho hľadiska považoval za primeranú náhradu za užívanie

predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne vo výške určenej znaleckým posudkom Slovenskej
technickej univerzity v Bratislave č. X/XXXX, ktorá zohľadnila trhové podmienky nájomných vzťahov k
danej lokalite a v období, za ktoré sa bezdôvodné obohatenie žiadalo. V predmetnom konaní tak nebolo
podľa súdu prvej inštancie možné použiť závery Ing. E. č. XX/XXXX s poukazom na závery Technickej
univerzity v Košiciach č. XX/XXXX, v zmysle ktorých sa znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku

dopustila viacerých nesprávností. Vzhľadom na závery znaleckého posudku Ing. U. W. č. X/XXXX bolo
podľa súdu prvej inštancie nesporné, že parcely č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X boli v plnom rozsahu
zastavanékomunikáciamiachodníkmivovlastníctvežalovaného,pretobolažalobkynipriznanánáhrada
zaužívanievovýške287Sk/m2/rok(9,53eura)avovýške334Sk/m2/rok(11,09eura),čomuzodpovedá
suma 16.893,34 eura (508.929 Sk). Uvedenú výšku náhrady považoval súd prvej inštancie za primeranú

aj vo vzťahu k parcele č. XXXX/X v rozhodnom období užívanej žalovaným ako verejné priestranstvo
plnené funkciou verejnej zelene. Keďže právny predchodca žalobkyne preukázateľne vyzval žalovaného
na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie vyhovel uplatnenému úroku z omeškania vo
výške 9,5% ročne od 16. februára 2007.
1.4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") tak, že žalobkyni, ktorá bola
úspešná v 70 % z hodnoty sporu, bol priznaný nárok na náhradu trov konania v percentuálnom rozdiele
úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 40 %.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 24. apríla 2019 č. k. 18Co/21/2018

- 1956, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu
79.090,52 eura s príslušenstvom potvrdil (výrok I.), zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým bolo žalobe vyhovené nad sumu 79.090,52 eura s príslušenstvom tak, že v tejto časti žalobu
zamietol (výrok II.), žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.) a štátu
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok IV.).

2.1. Odvolací súd poukázal na to, že z konania pred súdom prvej inštancie vedeného pod sp.
zn. 12C/4/1996 vyplýva, že až do právoplatného skončenia bol zapísaný ako vlastník predmetných
nehnuteľností žalovaný. Preto jeho obrana o dočasnej správe majetku, resp. o spôsobe prechodu
vlastníctva na žalovaného nebola relevantná. K otázke vnútroblokovej zelene bola vykonaná obhliadka
namiestesamom,znaleckédokazovanieabolomožnékonštatovať,žerozsahzelenebolriadnezistený.

Vnútrobloková zeleň slúži pre občanov mesta, teda žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak
nie je v občianskoprávnej rovine upravené všeobecné užívanie verejnej zelene, zahrňuje aj len časti
pozemkov vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane
obce plnením bez právneho dôvodu, pretože aj keď existuje právny pôvod užívania verejnej zelene,
nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby takéto plnenie zo strany tretej osoby, t. j.

strpenie užívania jej majetku, bolo poskytované bezplatne.
2.2. K hodnote bezdôvodného obohatenia odvolací súd považoval za použiteľný pre toto konanie
posudok Ing. Q.. Vo vzťahu k stanovenej výške náhrady z pohľadu charakteru pozemkov odvolací
súd skonštatoval, že je správne pristúpiť k redukcii ceny za m2 na polovicu sadzby vyplývajúcej zo
znaleckého posudku pokiaľ išlo o parc. č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X, pričom dôvodom redukovanej

náhrady bola skutočnosť, že ide o pozemky zastavané chodníkmi a komunikáciou, ktoré nepredstavujú
lukratívne pozemky, resp. ekonomicky výhodné. Vo vzťahu k parcele č. XXXX/X bolo odvolaciemu súdu
na základe znaleckého posudku č. XX/XXXX známe, že došlo k postupnému odčleneniu parc. č. XXXX/
XX a XXXX/XX, čo svedčí o tom, že sú časti parc. č. XXXX/X, ktoré neslúžia ako vnútrobloková zeleň.Odvolací súd tak uznal námietku žalovaného, že ide o pozemok, ktorý nevyužíva, a dospel k záveru,
že v časti parc. č. XXXX/X vo výmere 4.377 m2 nie je pasívne legitimovaný, na základe čoho odvolací
súd od pôvodnej výmery parc. č. XXXX/X-XX odpočítal výmeru 4.377 m2, a priznal nárok za výmeru

11.090 m2, ktorej zodpovedá 141.287,69 eura. Z rovnakých dôvodov ako u parciel č. XXXX/X, XXXX/X
a XXXX/X redukoval sumu 141.287,69 eura na polovicu t. j. 70.643,85 eura.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") konajúci o
dovolaniach žalobkyne a žalovaného uznesením z 30. novembra 2021 sp. zn. 8Cdo/29/2020 rozsudok

Krajského súdu v Prešove z 24. apríla 2019 č. k. 18Co/21/2018 - 1956 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Dovolací súd mal za to, že k zásadnej odvolacej argumentácii žalovaného namietaním
nevykonania navrhovaného dokazovania na vymedzenie rozsahu priľahlého pozemku k obytným
domom (zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania vykonaním obhliadky na mieste samom za
účasti architekta Ing. Arch. O. na vymedzenie rozsahu priľahlého pozemku, ku ktorému vzniklo podľa
žalovanéhoprávovecnéhobremenavlastníkomjednotlivýchbytovobytnýchdomovpriamozozákona)a

nerešpektovania pokynu odvolacieho súdu na doplnenie navrhovaného dokazovania, nepodal odvolací
súd žiadnu odpoveď. Keďže nevykonanie procesnou stranou navrhovaného dôkazu by ho oproti
druhej strane sporu znevýhodňovalo, bolo povinnosťou súdov vykonať potrebné dokazovanie na účely
dôsledného posúdenia tvrdení žalobkyne. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody rozhodnutia, nastávajú obdobné
následky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia. Podľa názoru

dovolacieho súdu sa v prejednávanej veci nedostatky v argumentácii, vedúce k neakceptovateľnosti
prijatých záverov v rozsudku odvolacieho súdu v časti odôvodnenia žalovaným napadnutého výroku
I. bezpochyby vyskytli, čím založili dôvodnosť dovolacej námietky. Rovnako mal dovolací súd za to,
že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že časť žaloby zamietol, vyplýva nepriznanie žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia vo vzťahu k časti parc. č. XXXX/X o výmere 4.377 m2 so strohým odôvodnením, čo je
vzhľadom na charakter sporu a právnu problematiku v ňom riešenú už na prvý pohľad nedostatočné
a arbitrárne, keďže odvolací súd neposúdil vec v tomto ohľade z pohľadu práva, ale iba z faktického
stavu osvedčeného odôvodnením konkretizovaného rozhodnutia súdu v inej právnej veci a tvrdeniami
žalovaného v odvolaní, čo je pre zodpovedanie nastoleného problému nedostatočné. Nedostatočným

až svojvoľným bolo podľa dovolacieho súdu zdôvodnenie „redukovania" súdom prvej inštancie priznanej
výšky bezdôvodného obohatenia na polovicu, keďže z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nevyplývajú žiadne relevantné dôvody vo vzťahu k tomuto napadnutému výroku odvolacieho súdu.
3.1. Na ďalšie konanie dovolací súd odvolaciemu súdu pripomenul, že iba ak je rozhodnutie súdu
dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, má verejná moc morálne právo vynucovať jeho

rešpektovanie a adresáti rozhodnutia majú morálnu povinnosť ho rešpektovať. Ak súd takto nedokáže
odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné - teda neobhájiteľné, prijaté bez
opory v práve a nelegitímne, čomu je potrebné sa v ďalšom konaní už vyvarovať.

4. Odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z 27. júna 2023 č. k.

18Co/5/2022 - 2463 pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 79.090,52 eura a v tejto časti konanie
zastavil (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 27.881,7 eura ako zostatok
časti uplatneného nároku o výške 106.972,22 eura, spolu s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy
27.881,7 eura od 16. februára 2007 do zaplatenia (výrok II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok
III.), štátu priznal nárok na trovy voči žalovanému vo výške 100% (výrok IV.) a žalobkyni priznal voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy (výrok V.).
4.1. K prvej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal obhliadku na mieste samom za
účasti svedka Ing. Arch. O., aj keď mu to odvolací súd uložil ako povinnosť odvolací súd uviedol, že
aj keď súd prvej inštancie toto dokazovanie nevykonal, riadne odôvodnil svoj postup, ako aj odôvodnil
zistené rozhodné skutočnosti, citoval príslušné ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.") a
uviedol aj akým spôsobom ustálil rozsah priľahlých pozemkov. Z vyššie uvedeného podľa odvolacieho
súdu vyplýva, že sa súd prvej inštancie riadil pokynmi odvolacieho súdu a rešpektoval záväzný právny
názor súdu vyššej inštancie do tej miery, že zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že ani
obhliadka na mieste samom za účasti svedka, nemôže ex post ovplyvniť rozsah priľahlých pozemkov

k bytovým domom. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že rozsah priľahlých pozemkov vyplýva z
uzavretých kúpnych zmlúv ohľadne nadobudnutia vlastníctva k bytom a podielového spoluvlastníctva
k ostatným častiam bytového domu, pozemku a priľahlého pozemku. Z toho dôvodu odvolací súd
považoval námietku žalovaného za nedôvodnú, majúc za to, že jeho návrh na doplnenie dokazovaniamedzi iným aj obhliadkou na mieste samom, výsluchom svedka, prípadne znaleckým dokazovaním, je
požiadavkou žalovaného reparovať spätne rozsah týchto vlastníckych vzťahov, ktoré boli ustálené pri
uzatváraní kúpnych zmlúv počnúc rokom 1994 a tieto vlastnícke, resp. spoluvlastnícke vzťahy meniť.

4.2. K ďalšej námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal s otázkou dočasnej
správy národného majetku a práva hospodárenia s národným majetkom, pričom túto smeroval k parc. č.
XXXX/X odvolací súd uviedol, že táto námietka nie je na mieste. Odvolací súd poukázal na právoplatný
rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 12C/44/1996, kde z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne
vyplýva, že žalované mesto bolo v čase súdneho sporu vlastníkom tejto parcely. Z toho dôvodu podľa

odvolacieho súdu neobstojí námietka žalovaného, že nebol vlastníkom tejto parcely a právna úprava o
hospodárení s majetkom štátu pred rokom 1989 v konečnom dôsledku vyústila do prechodu vlastníctva
pozemkov na obec - Mesto Prešov v súlade s § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov. Podľa odvolacieho súdu na túto námietku nadviazala aj námietka žalovaného
týkajúca sa vnútroblokovej zelene, pri ktorej odvolací súd poukázal na dôvody uvedené v rozhodnutí
súdu prvej inštancie. Je podľa odvolacieho súdu dôvodné, že si žalobkyňa uplatnila svoj nárok vo

vzťahu k žalovanému, ktorý vlastnícky patrí žalobkyni, a slúži pre potreby predovšetkým obyvateľov. Ani
obrana žalovaného v zmysle, že sa stará len o strihanie a úpravu stromov a zelene na tejto parcele
sa nachádzajúcej nemôže z pohľadu faktického využitia tejto parcely obstáť. Z týchto dôvodov ani túto
námietku žalovaného odvolací súd neuznal.
4.3. Odvolací súd však uznal námietku žalovaného, že požadované vydanie bezdôvodného obohatenia

na základe znaleckých posudkov, s ohľadom na aké účely tieto nehnuteľností slúžia, možno zobrať
do úvahy. Odvolací súd uviedol, že pristúpil k moderácií výšky náhrady práve z dôvodu, že tieto
nehnuteľnosti neslúžia pre podnikateľské účely žalovaného, pričom vychádzajúc z posudku Ing. P. Q. (a
s poukazom na rozhodnutia súdu prvej inštancie sp. zn. 14C/42/2017, 19C/206/2016) priznal polovicu
z priznanej sumy.

4.4. Ohľadom formy nadobudnutia pohľadávky terajšou žalobkyňou odvolací súd uviedol, že
túto pohľadávku žalobkyňa nadobudla v súlade so zákonom a žalovaným namietaný nedostatok
splnomocnenia bol odstránený. Naviac žalovaný v odvolacom konaní začal namietať nedostatočný
preklad zmluvy, a nevedomosť škótskeho práva, keďže išlo o subjekt, ktorý pôsobil v Škótsku, pričom
tieto okolnosti už odvolací súd hodnotil ako novoty. Žalovaný mal podľa odvolacieho súdu príležitosť

preukázať svoje tvrdenia a spochybňovania o zmluve dôkazom čo neurobil, z tohto dôvodu odvolací
súd na takéto novoty prihliadal tak, že ide o okolnosti, ktoré nebolo možné akceptovať. Rovnako tak
považoval za novoty aj predložený znalecký posudok na odvolacom pojednávaní na stanovenie výšky
náhrady, keďže mal žalovaný dostatok času na predkladanie dôkazov.
4.5. Odvolací súd poukázal na to, že v priebehu konania po právoplatnom rozhodnutí odvolacieho súdu

sp. zn. 18Co/21/2018 žalovaný plnil v rozsahu priznanom žalobkyni, a tá oznámila pred odvolacím
pojednávaním, že berie žalobu späť týkajúcu sa sumy 79.090,52 eura. Žalovaný však so späťvzatím
nesúhlasil s poukazom na to, že dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, a teda nie je
zrejmé, či bude žalobkyňa úspešná a v akom rozsahu. Odvolací súd vzhľadom na uvedené uviedol,
že k neefektívnemu nesúhlasu žalovaného so zastavením konania v dôsledku späťvzatia žaloby už

ústavný súd poznamenal, že ak by sťažovateľ žalobu nezobral späť, inak ako zamietnutím žaloby by
spor nemal skončiť, pretože ak hmotné právo existovalo, zaniklo splnením a druhá alternatíva (právo
neexistovalo) vo svojej podstate vyhoveniu žalobe naklonená nie je. Za dôvodnú tak odvolací súd po
čiastočnom späťvzatí považoval sumu 27.881,07 eur. Táto suma s príslušenstvom je podľa odvolacieho
súdu oprávnenou požiadavkou, a z pôvodne priznanej sumy priznal polovicu. Odvolací súd na základe

predloženého rozhodnutia a odborného vyjadrenia priznal nárok žalobkyni pokiaľ ide o výmeru v celom
rozsahu z dôvodu, že z dôkazu vyplýva zmena druhu pozemku už v období pred podanou žalobou, teda
aj za uplatnené obdobie. To znamená, že dôvod, pre ktorý časť náhrady odvolací súd nepriznal odpadol.
Odvolací súd skonštatoval, že priznaná náhrada predstavuje náhradu za prístupovú cestu a chodníky
vo vlastníctve žalovaného a vnútroblokovú zeleň.

4.6. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

5. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V úvode podaného dovolania

zhrnula dôvody podaného dovolania a skutkový stav.
5.1. Dovolateľka ďalej uviedla, že naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP vidí v tom,
že odvolací súd v rozsudku neuviedol žiadnu relevantnú argumentáciu či dôvody, na základe ktorých
by odôvodnil priznanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 zo sumy vyplývajúcej zo znaleckéhoposudku, ktorým sa pri priznávaní finančného plnenia riadil, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok
nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, arbitrárny a nepresvedčivý. Podľa dovolateľky dôvody,
ktoré uviedol odvolací súd nie sú založené na objektívnych kritériách, a ide len o subjektívny názor

odvolacieho súdu. Rozdeľovanie pozemkov na to, či sú užívané na (ne)podnikateľské účely nevyplýva
zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu, a zakladá akési pravidlo, podľa ktorého
bezdôvodné obohatenie patrí len tým vlastníkom, ktorých pozemky sú bez právneho dôvodu užívané
na podnikateľské účely. Žalobkyňa rovnako nerozumie, prečo by pri posudzovaní výšky bezdôvodného
obohatenia mala byť rozhodujúca kategória, či ide o verejnoprospešné užívanie. Odvolací súd podľa

dovolateľky poprel znenie zákona s poukazom na § 458 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ"). Podľa dovolateľky neobstoja ani rozhodnutia súdu prvej
inštancie, na ktoré vo svojom rozhodnutí odvolací súd odkazuje, ktoré boli použité len na akési zalepenie
argumentačnej diery, pričom v prvom rozhodnutí priznali bezdôvodné obohatenie bez toho aby ho znížili,
a druhé rozhodnutie je rozhodnutie toho istého senátu vydaného mesiac pre napadnutým rozhodnutím.
Žalobkyňa sa na základe uvedeného pýta, aký pozemok by mala vlastniť na to, aby jej konajúci senát

priznalbezdôvodnéobohatenievovýškestanovenejznaleckýposudkom,aktoanaakéúčelymusídaný
pozemokužívať.Žalobkyňaďalejuviedla,žezodôvodneniaodvolaciehosúduvyplýva,žekonajúcisenát
môže priznávať finančné plnenie podľa jeho momentálnej nálady. Odvolací súd vytvoril nové pravidlo,
že v takýchto prípadoch sa bezdôvodné obohatenie nevydáva v zmysle § 458 OZ ale podľa nového
pravidla senátu 18C, podľa ktorého sa zjavne musí vydať len toľko, koľko senát považuje za správne v

daný moment. S poukazom na uvedené považuje žalobkyňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za
exemplárne nedostatočné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces.
5.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa uviedla rozhodujúcu právnu
otázku, či „Môže súd, v prípadoch priznávania finančného plnenia v dôsledku obmedzenia vlastníckeho
práva, moderovať (znížiť) podľa vlastnej úvahy výšku finančného plnenia, ktoré je stanovené na základe

znaleckého posudku, ktorý súd považuje za správny a objektívny.". Žalobkyňa je presvedčená, že
právna otázka má byť správne vyriešená tak, že v prípadoch priznávania finančnej náhrady v dôsledku
obmedzenia vlastníckeho práva, nie je možné pristupovať k svojvoľnej moderácii jeho výšky stanovenej
znaleckým posudkom. Ďalej poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu zo 16. mája 2019 sp. zn.
4Cdo/110/2018, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR

7/2019, ktorý vyslovil ňou tvrdený právny názor. Žalobkyňa má za to, že v zásade bez ohľadu na
to, ako by odvolací súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k moderácii plnenia zdôvodnil, jeho rozhodnutie
nemôže obstáť z dôvodu, že moderácia plnenia v prejednávanej právnej veci nie je prípustná, keď OZ
žiadne zníženie nepripúšťa (o čom svedčí aj to, že odvolací súd takýto postup neodôvodnil žiadnym
zákonom). Na podporu svojich tvrdení ďalej žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Českej republiky vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu (sp. zn. 33Odo/921/2006, 28Cdo/2168/2014,
28Cdo/4843/2015). V prejednávanej právnej veci je teda podľa žalobkyne irelevantný dôvod, pre ktorý
odvolací súd dospel k záveru o krátení sumy priznanej znaleckým posudkom. Relevantným je iba to, aké
bolo bezdôvodné obohatenie - majetkový prospech v okamihu, kedy ho žalovaný získal, ktorého výška
je určená znaleckým posudkom a ktoré sa teda má aj v prejednávanej veci rovnať všeobecnej hodnote

nájmu predmetného pozemku. Z rozhodnutia najvyššieho súdu a z predloženej judikatúry Najvyššieho
súdu Českej republiky je podľa názoru dovolateľky zrejmé, že v Občianskom zákonníku absentuje
úprava, ktorá by pripúšťala možnosť moderácie výšky bezdôvodného obohatenia, preto je presvedčená,
že odvolací súd nemal právo znížiť výšku bezdôvodného obohatenia vypočítanú znaleckým posudkom.
Na základe uvedeného navrhla dovolaciemu súdu, aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne aby zmenil napadnutý rozsudok a rozhodol, že žalobkyni
prizná sumu vo výške 106.979,22 eura spolu s príslušenstvom.

6. Dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podal aj žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ"), ktorého
prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V úvode podaného dovolania

požiadal dovolací súd, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
zopakoval celý priebeh konania a rozhodnutia súdov nižšej inštancie.
6.1. Dovolateľ v dovolaní uviedol, že odvolací súd nepostupoval dôsledne v intenciách uznesenia
dovolacieho súdu v súlade s vysloveným právnym názorom, keď z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,
na základe akého konkrétneho dôkazu dospel odvolací súd ku skutkovému zisteniu, že „v územnom

konaní, boli zohľadnené vtom čase potreby stavebníka a budúcich užívateľov obytných domov resp.
rozhodované „konceptom, ktorý obsahoval územné rozhodnutie". Rovnako podľa neho odvolací súd
nevysvetlil, prečo tvrdená skutočnosť, že vecné bremeno k priľahlým pozemkom k bytovým domom
vzniklo zo zákona vo väčšom rozsahu ako ho ustálil súd prvej inštancie a navrhovaná obhliadka za účastisvedka mala toto tvrdenie overiť alebo vyvrátiť je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, t. j.
neozrejmil, v čom je tento dôkaz nadbytočný. Žalovaný na preukázanie opodstatnenosti tvrdení uviedol
dôkazy, z ktorých podľa neho odvolací súd vyvodil nesprávny skutkový a právny názor. K argumentácii

odvolacieho súdu ohľadom toho, že zákon č. 182/1993 Z. z. explicitne nestanovuje presné vymedzenie
rozsahu priľahlého pozemku a to je tiež dôvod, prečo nie je potrené vykonať navrhované dokazovanie
uviedol,ževymedzenierozsahupriľahléhopozemkujemožnévyvodiťzustanovenia§2ods.6zákonač.
182/1993 Z. z., pričom z uvedeného vyplýva, že priľahlé pozemky k obytným domom, na ktorých viazne
zákonné vecné bremeno nie sú určené na všeobecné užívania. Uvedené konštatovanie by sa následne

podľa dovolateľa muselo prejaviť vo výške náhrady. Následne dovolateľ poukázal na konania na súdoch
nižšej inštancie, v ktorých bolo konštatované, že časť parcely je priľahlým pozemkom. Podľa dovolateľa
bytakprávenavrhnutédokazovanieboloskutočnosťou,ktoroubysastanovilrozsahpriľahléhopozemku
k obytným domom. Podľa dovolateľa nevykonaním dokazovania odvolací súd nerešpektoval právny
názor dovolacieho súdu ani vlastný pokyn. Dovolateľ ďalej vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
§ 420 písm. f) CSP v tom, že odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby, aj keď žalovaný so späťvzatím

nesúhlasil. Dovolateľ poukázal na to, že odvolací súd cituje rozhodnutie ústavného súdu bez jeho
označenia, preto je rozhodnutie zmätočné, keďže nie je možné posúdiť z akých skutkových a právnych
záverov vychádzal. Podľa dovolateľa žalobkyni plnil len z dôvodu, že bol na túto povinnosť zaviazaný.
Zároveň dovolateľ poukázal na to, že odvolací sú nerešpektoval prejudiciálny účinok rozhodnutia súdu
prvej inštancie zo dňa 28. júla 2017 č. k. 29C/229/2015-554 vo vzťahu k parc. č. XXXX/X., XXXX/XX,

XXXX/XX.
6.2. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ videl v tom, že sa
konajúce súdy odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď podmienili vznik a
existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k priľahlému pozemku nie podľa zákona č.
182/1993 Z. z., ale k jeho zmluvnej úprave, t. j. ak nie je v zmluve o prevode vlastníctva bytu

vymedzený priľahlý pozemok k bytovému domu, určený jeho rozsah vrátane úpravy práv k nemu, tak
podľa konajúcich súdov v podstate nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu k priľahlému
pozemku k bytovému domu. Podľa dovolateľa nie je priliehavá ani argumentácia odvolacieho súdu
s poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/9/2005. Odvolací súd podľa dovolateľa
svojimi právnymi závermi aprobuje dve alternatívy pre určenie rozsahu priľahlého pozemku k bytovému

domu. Jedna alternatíva je určenie rozsahu priľahlého pozemku v zmluve o prevode bytu a ak rozsah
priľahlého pozemku nie je určený v zmluve o prevode bytu tak odvolací súd na túto otázku nedáva
žiadnu odpoveď. Dovolateľ ďalej poukázal na rad rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 3Sžo/198/2015,
1Sžr/111/2012, 4Cdo/9/2005, 6Cdo/203/2015, 3Cdo/49/2014, 7Cdo/26/2014, R 40/2013 a Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 649/2013-13, III. ÚS 589/2012-19. V súvislosti s uvedeným

dovolacím dôvodom je podľa dovolateľa potrebné poukázať aj na konanie vedené na súde prvej
inštancie pod sp. zn. 28C/346/2008 v spojení s konaní vedeným na odvolacom súde pod sp. zn.
15Co/103/2010. Podľa dovolateľa odvolací súd tým, že nerešpektoval prejudiciálny účinok týchto
právoplatných rozsudkov, ktorými bola ex tunc poskytnutá ochrana subjektívnym právam žalovaného
vyplývajúca z hmotnoprávnych vzťahov s právnym predchodcom žalobkyne sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ na základe uvedeného považoval za dôvodné položiť
dve dovolacie otázky:
a/ má vlastník bytu, ktorý nadobudol podľa zák. č. 182/1993 Z. z. právny dôvod užívať priľahlý pozemok
k bytovému domu napriek tomu, že zmluva o prevode vlastníctva bytu neobsahuje vymedzenie veľkosti
spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu na priľahlom pozemku a úpravu práv k priľahlému pozemku

k bytovému domu?
b/ ak v zmluve o prevode vlastníctva bytu absentuje vymedzenie veľkosť spoluvlastníckeho podielu
vlastníka bytu na priľahlom pozemku a úprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu, vyplýva
úprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu zo zákona č. 182/1993 Z. z. a rozsah priľahlého
pozemku je možné určiť podľa zákona č. 182/1993 Z. z. ?

Podľa dovolateľa je potrebné na uvedené otázky odpovedať tak, že vlastník bytu, ktorý nadobudol podľa
zákona č. 182/1993 Z. z. má právo užívať priľahlý pozemok k bytovému domu napriek tomu, že zmluva
o prevode vlastníctva bytu neobsahuje vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu
na priľahlom pozemku a úpravu práv k priľahlému pozemku k bytovému domu. Ak v zmluve o prevode
vlastníctva bytu absentuje vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu na priľahlom

pozemku a úprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu, úprava práv k priľahlému pozemku k
bytovému domu vyplýva zo zákona č. 182/1993 Z. z., a rozsah priľahlého pozemku je možné určiť podľa
zákona č. 182/1993 Z. z. tak, aby tieto pozemky boli funkčne potrebné pre výkon práv vlastníkov bytov
v bytovom dome, teda nielen pozemok pod bytovým domom a pozemok v jeho tesnej fyzickej blízkosti.Podľadovolateľazozákonač.182/1993Z.z.vyplýva,ževecnébremenovzniknutépodľatohtozákonaje
zákonným vecným bremenom, a vlastníkom jednotlivých bytov zo zákona vzniklo právo zodpovedajúce
vecnému bremenu k priľahlému pozemku. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ požiadal dovolací

súd, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

7. K dovolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný a uviedol, že je podľa neho dôvodné pri stanovení výšky z
bezdôvodného obohatenia prihliadať aj na spôsob akým sa daný pozemok využíva, pričom v tejto otázke
bol odvolací súd konzistentný. Podľa žalovaného odvolací súd ustálil výšku bezdôvodného obohatenia

a uviedol aj dôvody ako k tejto výške dospel. Žalovaný ďalej uviedol, že ak dovolateľka v dovolaní
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej a jedno rozhodnutie najvyššieho súdu, tieto nie je
možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, pričom podľa žalovaného rozhodnutie dovolacieho
súdu, ktoré uviedla žalobkyňa vychádza z odlišných skutkových zistení. V uvedenom prípade ak by aj
žalobkyňa správne označila právnu otázku, neoznačila ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. K
námietke žalobkyne, že odvolací súd moderoval výšku bezdôvodného obohatenia žalovaný uviedol, že

nešlo o moderáciu ale odvolací súd stanovil primeranú výšku bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím
navšetkyskutočnostiadôkazy.Nazákladeuvedenéhopožiadaldovolacísúddovolaniežalobkynepodľa
ustanovenia § 447 písm. c) a f) CSP odmietol.

8. K dovolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa a k dovolaciemu dôvodu žalovaného o nevykonaní

dokazovania uviedla, že žalovaný na jeho námietku dostal v rozhodnutí odvolacieho súdu odpoveď,
a okrem judikatúry na ktorú odvolací súd poukázal tiež uviedol skutočnosť, že ani obhliadka na
mieste samom nemôže ovplyvniť rozsah priľahlých pozemkov k bytovým domom. Navyše, otázka
priľahlých pozemkov v konaní nebola rozhodujúca. K späťvzatiu žaloby žalobkyňa uviedla, že je táto
časť zmätočná a nevyplýva z nej, čo žalovaný namieta. Podľa žalobkyne odvolací súd nepotreboval

poukazovať na žiadne rozhodnutie, riadne odôvodnil prečo návrhu vyhovel a ak má žalovaný za to, že
žalobkyňa plnila nedôvodne mal sa brániť k vydaniu tohto plnenia. K otázke vzniku a existencie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. žalobkyňa uviedla, že predmetné
právne posúdenie nebolo také, od ktorého by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, v dôsledku čoho
sú otázky žalovaného len akademické. Následne žalobkyňa zopakovala doterajšiu argumentáciu a

uviedla, že v prejednávanej veci nie je rozhodujúce, či vlastníci bytových domov disponovali vecným
bremenom k priľahlým pozemkom, pretože všetky práva vyplývajúce z vlastníckeho práva k všetkým
pozemkom ktorých sa predmetná žaloba týka, vykonával v rozhodnom období žalovaný bez ohľadu na
prípadný vznik a rozsah zákonného vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. V tejto súvislosti
žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že dovolanie je aj v tejto časti zmätočné, keďže právne posúdenie

odvolaciehosúduotejistejskutočnostinemôžebyťnajednejstranevrozporesustálenourozhodovacou
praxou dovolacieho súdu, a zároveň tiež posúdením, ktoré doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu nebolo riešené tak, ako to uviedol žalovaný. K dovolacej námietke žalovaného spočívajúcej v
prejudiciálnych účinkoch ním uvedených rozhodnutí žalobkyňa uviedla, že ide o argumentáciu, ktorú
žalovaný prvýkrát formuloval až v podaní zo dňa 14. novembra 2022, t. j. žalovaný túto argumentáciu

neučinil súčasťou konania na súdoch nižšej inštancie, v dôsledku čoho ide o neskoré uplatnenie tejto
námietky a teda o neprípustnú novotu, ktorou nebol dôvod sa zaoberať. Podľa žalobkyne však nie je ani
argumentácia žalovaného dôvodná, keďže v žiadnom zo súdnych konaní na ktoré v dovolaní odkazuje
žalovaný nevystupoval ako vlastník nehnuteľnosti. S poukazom na vyššie uvedené žalobkyňa požiadala
dovolací súd aby dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. f) CSP odmietol, resp. aby ho ako nedôvodné

zamietol.

9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), za splnenia
tiež podmienok zastúpenia takejto strany v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia

pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba
považovať za prípustné a dôvodné a dovolanie žalovaného za dôvodné iba čiastočne (vo vzťahu k
čiastočnému zastaveniu konania), preto bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu čiastočne zrušiť (§
449 ods. 1 CSP) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP) a vo zvyšnej časti
dovolanie žalovaného odmietnuť.

10. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP.

11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa práve citovaného ustanovenia nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne
došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017).
Dovolací súd preto aj v tomto prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľov, že v konaní

došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti.

13. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej
došlo nesprávnym „procesným" postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný

postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes
ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a
mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017,

3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na
spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Dovolanie žalovaného podľa § 420 písm. f) CSP

14. Žalovaný dovolaním namietal, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm.
f) CSP došlo v dôsledku toho, že odvolací súd mu opakovane nevysvetlil, prečo je bez relevantnej

súvislosti s predmetom konania skutočnosť, že zákonné vecné bremeno k priľahlým pozemkom (§
2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z.), ktorých sa konanie dotýka vzniklo vo väčšom rozsahu ako
ho ustálil súd prvej inštancie, ktorú skutočnosť mala ozrejmiť alebo vyvrátiť práve ním navrhovaná
obhliadka na mieste samom, t. j. súd mu relevantne neozrejmil, z čoho vyvodzuje nadbytočnosť tohto
navrhovaného dôkazu. Zdôraznil, že na preukázanie opodstatnenosti navrhovaného dokazovania na

špecifikáciu priľahlých pozemkov k obytným domom vykonaním obhliadky predložil grafické zobrazenie
lokality F., ktorej sa spor týka. Týmto listinným dôkazom preukazoval, že priľahlé pozemky k bytovým
domom sú vo väčšom rozsahu/výmere a práve obhliadka mala túto skutočnosť potvrdiť resp. vyvrátiť.
Podľa žalovaného súdy z predloženého listinného dôkazu vyvodili nesprávny skutkový a právny
záver. V tejto súvislosti (v ďalšom bode dovolania) žalovaný ďalej konštatuje, že odvolací súd oproti

skoršiemu pokynu na doplnenie dokazovania obhliadkou (v poradí prvým zrušujúcim rozhodnutím
vydaným vo veci - pozn.), v napadnutom rozsudku s odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4Cdo/9/2005 od potreby vykonania obhliadky upúšťa - považuje ju za nadbytočnú, avšak
bez riadneho vysvetlenia. Pritom tiež zdôraznil, že pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím
súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu (odvolacieho alebo

prvoinštančného) právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť
môže byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcompozrušujúcomrozhodnutídovolaciehosúdunemáodvolacísúdžiadnypriestorpreúvahy,
či bude alebo nebude rešpektovať právny názor najvyššieho súdu. Odvolací súd mu napriek tomu
opakovane nevysvetlil dôvody odmietnutia návrhu na doplnenie dokazovania obhliadkou.

15. Dovolací súd k námietke žalovaného založenej na nedostatočnom odôvodnení zmeny názoru
odvolacieho súdu na potrebu vykonania navrhovaného dôkazu obhliadkou konštatuje, že tentokrát
už žalovaný dostal od odvolacieho súdu odpoveď na zmenu postoja v otázke rozsahu potrebnéhodokazovania v prejednávanej veci. Nadbytočnosť dokazovania obhliadkou vysvetlil nielen odkazom na
argumentáciu prvoinštančného súdu obsiahnutú v bodoch 148. až 155. dôvodoch jeho rozhodnutia,
predmetnú argumentáciu tiež doplnil vlastnou, ktorú založil na tom, že ani obhliadka na mieste samom

za účasti svedka, nemôže ex post ovplyvniť rozsah priľahlých pozemkov k bytovým domom. Zdôraznil
pritom, že ešte pred výstavbou bytových domov, v územnom konaní boli zohľadnené potreby stavebníka
a budúcich užívateľov obytných domov (stanovilo sa umiestnenie obytných domov, priľahlých pozemkov,
vnútroblokovej zelene, prístupovej cesty a chodníkov). Rozsah vlastníctva k jednotlivým bytovým
domom, k ich spoločným častiam a priestorom, vrátane priľahlých pozemkov bol konkretizovaný i v

uzavretých kúpnych zmluvách, ktorými pôvodný nájomcovia nadobudli byty do svojho vlastníctva. Podľa
odvolacieho súdu v súdnom konaní nie je možné spätne prehodnocovať rozsah priľahlých pozemkoch
na základe navrhovaných dôkazov žalovaným. Bolo tu potrené zobrať do úvahy aj historické súvislosti
územia, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. O situovaní bytových domov, o zastavaní pozemkov, o
spoluvlastníckych podieloch na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve obytných domov, ako
aj o priľahlom pozemku bolo rozhodované už v minulosti a to konceptom, ktoré obsahovalo územné

rozhodnutie. Odvolací súd pritom odkázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/9/2005,
v ktorom sa uvádza, že zákon č. 182/1993 Z. z. explicitne nestanovuje presné vymedzenie rozsahu
priľahlého pozemku a neobsahuje ani jeho definíciu (III.ÚS 589/2012), ktorý zákon je lex specialis
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako všeobecnému právnemu predpisu. Podľa odvolacieho súdu
návrh na doplnenie dokazovania obhliadkou na mieste samom, výsluchom svedka, prípadne znaleckým

dokazovaním, je požiadavkou spätne reparovať rozsah vzťahov, ktoré boli ustálené pri uzatváraní
kúpnych zmlúv počnúc rokom 1994 a tieto vzťahy meniť.

16. Aj z obsahu spisu možno uzavrieť, že odvolací súd sa po vrátení mu veci na ďalšie konanie ostatným
rozhodnutím dovolacieho súdu riadil jeho závermi, keď pri zotrvaní na názore o nadbytočnosti vykonania

dokazovania obhliadkou už tentokrát žalovanému vysvetlil, prečo navrhované dokazovanie považuje za
nadbytočné (pozri aj bod 12.).

17. Dovolací súd v súvislosti s namietaním nevykonania dôkazu obhliadkou, ktorým chcel žalovaný
preukázať, že identifikovanie verejného priestranstva na spornej parcele nezodpovedá skutočnému

stavu, keďže predstavuje aj priľahlé pozemky k obytným domom, ku ktorým vzniká zo zákona právo
vecného bremena s právnym dôvodom ich užívania vlastníkmi jednotlivých bytov obytných domov, a
preto k týmto priľahlým pozemkom nemôže byť daný nárok žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu
z bezdôvodného obohatenia konštatuje, že súdy nižšej inštancie odôvodnili odmietnutie predmetného
dôkazu na preukázanie tvrdení žalovaného, vysvetlili prečo vykonanie tohto dôkazného prostriedku bolo

z pohľadu meritórneho právneho kontextu bezvýznamné (v prípade napadnutého rozsudku ide o bod
70. až 73. dôvodov).

18. V súvislosti s námietkou zmeny názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k potrebnému rozsahu
dokazovania dovolací súd konštatuje, že pokiaľ pre odvolací súd nevyplýva z § 455 CSP jeho viazanosť

vlastným právnym názorom, nemôže byť viazaný ani skorším názorom ohľadne rozsahu dokazovania.
Preto ak odvolací súd môže zmeniť svoj skorší záväzný právny názor, čo potvrdzuje aj súdna judikatúra,
podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci
vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento jeho skorší
právny názor nerešpektoval, môže tiež zmeniť aj svoj pohľad na rozsah dokazovania. Aj keď zmena

skoršieho, pre súd prvej inštancie záväzného názoru súdu odvolacieho (právneho i skutkového) je v
zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny
princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. (porov. III. ÚS 46/2013)

19. Dovolací súd zdôrazňuje, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili nižšie súdy. Dovolací súd

nedisponuje oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie
a konanie na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť
a prípustnosť dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu
pred dovolacím súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442).

Dovolací súd bol preto viazaný zisteniami súdov nižších inštancií. Na hodnotenie skutkových okolností
a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie
dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd,
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrolepostupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce
má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom

omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo
dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, v danom prípade sa to ale nestalo.

20. V danej súvislosti je potrebné tiež pripomenúť, že dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm.
f) CSP sa nespája s každou námietkou k zistenému skutkovému stavu; pre dovolacie konanie sú

významné len tie námietky, ktorých obsahom je tvrdenie, že skutkové zistenie, z ktorého napadnuté
rozhodnutie vychádza, nemá vo vykonanom dokazovaní v podstatnej časti oporu. Námietka, že sa
nestala okolnosť, ktorú mal súd dokazovaním za zistenú, nie je sama osebe v dovolacom konaní
rozhodná, pretože je nedostatočná z hľadiska skutkovej podstaty vymedzujúcej daný dovolací dôvod
zmätočnosti.Pretoakdovolateľdostatočnenespochybnílogikuúsudkuotom,čosadokazovanímzistilo,
eventuálne ak netvrdí, že súd z logicky bezchybných čiastkových úsudkov (zistení) urobil nesprávne

(logicky chybné) skutkové závery, tento dovolací dôvod nenaplní. Prvou z týchto podmienok splní
dovolateľ tým, že namieta, že súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, alebo že naopak pominuli
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Druhá z uvedených podmienok je splnená námietkou, že v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak, je z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti logický rozpor, alebo že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedátomu,čosamalozistiťspôsobomvyplývajúcimzustanovení§191až§193CSP.Samotné
hodnotenie dôkazov opierajúce sa o zásadu voľného hodnotenia dôkazov zakotvenú v ustanovení §
191 CSP pritom nemožno úspešne napadnúť žiadnym dovolacím dôvodom, dovolací dôvod podľa § 420

písm. f) CSP je možné vyvodiť len zo spôsobu, ktorým súd dokazovanie vykonal.

21. Z odôvodnení napadnutých rozsudkov je zjavné, že oba súdy vo vzťahu k spornej parcele
jednotne uzavreli, že prijali skutkový záver, podľa ktorého z predložených listinných dôkazov nesporne
vyplýva, že predmetná nehnuteľnosť bola žalovaným v rozhodnom období určená za verejnú zeleň

na území v dokončenej bytovej zástavbe (zeleň obytných súborov - vnútrobloková zeleň) a svojim
charakterom, tvarom a umiestnením bola určená k plneniu funkcií verejnej zelene a slúžila verejnosti
k jej relaxácii ako aj k ďalšiemu využitiu a žalovaný disponujúc s touto nehnuteľnosťou si tak mohol
plniť svoje verejné funkcie súvisiace s uspokojovaním potrieb občanov. Úpravu predmetnej parcely
vrátane výsadby a údržby zelene zabezpečovali prevažne sami obyvatelia tejto oblasti (žalovaný

vykonával iba výsadbu a údržbu stromov), z čoho vyplýva, že žalovaný v rozhodnom období disponujúc
dotknutou nehnuteľnosťou umožnil jej užívanie zo strany širokej verejnosti, t. j. vopred neobmedzenému
okruhu užívateľov plniac si tak svoju verejnú funkciu súvisiacu s uspokojovaním potrieb občanov.
Lokalita F. je súčasťou funkčnej plochy bývania podľa záväznej časti územného plánu Mesta Prešov
vyhlásenej všeobecným záväzným nariadením č. 4/2010, pričom hlavnou funkciou uvedených plôch

je bývanie v bytových domoch, prípustnou funkciou sú zariadenia základnej a vyššej občianskeho
vybavenosti vrátane nevýrobnej prevádzky, ktorá nie je zdrojom zhoršenia kvality bývania, neprípustnou
funkciousúveľkoobchody,veľkosklady,priemyselnávýroba,dopravnéareály,poľnohospodárskavýroba
a zariadenia na zneškodňovanie odpadov s tým, že nezastavané plochy, ktorých musí byť minimálne
70 %, sú určené na prístupové komunikácie, obytnú urbanistickú zeleň a doplnkové vybavenie, napr.

detské ihriská, maloplošné športové ihriská a parkoviská pre obyvateľov, ktorí tam bývajú. Súdy pritom
vychádzali z vypracovaného územného plánu, zo svedeckých výpovedí, zo zmlúv o prevode vlastníctva
bytov, zo správy Mesta Prešov zo dňa 10. 03. 2011, z označených všeobecných zákonných nariadení,
príslušných listov vlastníctva a ďalších súdmi konkretizovaných listinných dôkazov. Z uvedeného potom
nemožno usudzovať, že skutkové zistenia nižších súdov nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom

dokazovaní. Naopak záver súdov o tom, že z dokazovania sa nedalo zodpovedne vyvodiť, že na
posudzovanom pozemku sú aj miesta, ktoré majú charakter priľahlého pozemku, čím sa v spore
bránil žalovaný, odvolávajúc sa pritom na predložené grafické znázornenie a na potrebu vykonať
obhliadku za prítomnosti označeného architekta, odkazujúc pritom odvolacím súdom aj na to, že ak by
aj niektorá časť, resp. časti posudzovanej parcely mali charakter priľahlého pozemku, muselo by to byť

predsa zadefinované aj v kúpnych zmluvách, ktorými sa prevádzali jednotlivé byty z obytných domov
situovaných v danej lokality do vlastníctva ich nájomcom, zodpovedá tomu, čo malo byť zistené nižšími
súdmi postupom podľa § 191 a nasl. CSP.22. Nakoľko súdmi bola z vykonaného dokazovania inými dôkaznými prostriedkami ozrejmená okolnosť
charakteru posudzovaného pozemku, keď žalovaný sa výlučne zameral iba na vykonanie dôkazu
obhliadkou za prítomnosti architekta, t. j. založil dovolanie výlučne len na potrebe priamymi poznatkami

posúdiť daný charakter pozemku (priľahlý), s vyjadrením presvedčenia, že vykonaním dôkazu by
súd dospel k inému rozhodnutiu v predmetnej veci, keďže nižšie súdy takýto dôkaz považovali za
nadbytočný, dôvody odvolacieho súdu, prečo nebolo treba uskutočniť obhliadku (čo by napokon
znamenalo na základe dnešného stavu meniť ajstav minulý - pozn. dovolacieho súdu), nemá dostatočnú
intenzitu na zrušenie napadnutého rozsudku.

23. Do dôsledku to znamená, že ak sa dovolateľ vo vzťahu k preukázania charakteru priľahlého
pozemku na časti/častiach spornej parcely zameral výlučne len na dôkaz obhliadkou, aj keď za
prítomnosti architekta, ktorého odborné stanoviská pri obhliadke by pre zložitosť problematiky neboli
dostačujúce, bez využitia odborných znalostí aj iných odborníkov (napr. presná odborná charakteristika,
identifikácia a vymeranie priestoru), navrhovaný dôkaz sám osebe nebol spôsobilý jednoznačne bez

ďalšieho dokazovania určiť a identifikovať priestor vykazujúci charakter priľahlého pozemku. Vyplýva
to aj zo samotného tvrdenia žalovaného, ktorý argumentuje potrebnou zistenia v teréne, či pozemky
ne/tvoria s bytovými domami č. s. XXXX až XXXX na parc. XXXX až XXXX jeden funkčný celok, či
bezprostredne susedia s bytovými domami, slúžia a patria výlučne týmto domom a pritom nie sú ich
stavebnou súčasťou. Pritom má ísť o stavby oporných a zárubných múrov, zábradlí, bezpečnostných

zábran, spevnených, odstavných, manipulačných a pobytových plôch, chodníkov, schodísk, prístreškov,
zariadení pre vybavenie bytových domov (stojany, lavičky, odpadové koše) a plochy bytovej zelene,
ktoré sa nachádzajú na týchto priľahlých pozemkoch patriacich k predmetným bytovým domom.

24. Nakoľko je to podľa dovolateľa iba dokazovanie obhliadkou (iné neuvádza), ktoré by postačovalo

stanoviť rozsah priľahlého pozemku k bytovému domu, nemožno jeho námietke priznať dostatočnú
relevantnosť.

25. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v tom, že odvolací súd napriek jeho
nesúhlasu pripustil späťvzatie žaloby v časti sumy 79.090,52 eura a v tejto časti konanie zastavil.

26. Rozhodnutie súdu o zastavení konania má formu uznesenia, preto dovolací súd najskôr skúmal, či
je proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu v danom prípade dovolanie prípustné.

27. Ustanovenie § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") zakotvuje prípustnosť dovolania

v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu
hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii
konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o
danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej.
Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami

rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti
dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa
konanie končí", pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo veci samej". Za
rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať
rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j.

rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho
súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred
rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) ( I. ÚS 275/2018 ).

28. Vychádzajúc z uvedeného v predchádzajúcom bode, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania

žalovaného voči rozhodnutiu odvolacieho súdu (výrok I. napadnutého rozsudku) o pripustení späťvzatia
žaloby v časti o zaplatenie sumy 79.090,52 eura a zastavení konania v tejto časti.

29. Dovolateľ nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby odôvodňoval tým, že i keď žalobcovi poukázal
sumu 79.090,52 eura, stalo sa tak na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu

vPrešovezodňa24.apríla2019č.k.18Co/21/2018-1956,ktorýmbolzaviazanýzaplatiťžalobcovijemu
prisúdenú istinu s úrokmi z omeškania. Predmetný rozsudok bol však následne zrušený v dovolacom
konaní a vec sa vrátila na odvolací súd na nové prejednanie. Vzhľadom na danú procesnú situáciu preto
nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu o neefektívnosti jeho nesúhlasu neefektívnemu so zastavenímkonania v dôsledku späťvzatia žaloby, pretože ak by aj žalobu nezobral späť, inak ako zamietnutím
žaloby by spor nemal skončiť, pretože ak hmotné právo existovalo, zaniklo splnením a ak by právo
neexistovalo vo svojej podstate k vyhoveniu žaloby by nedošlo. Odvolací súd v danej súvislosti v

odôvodnení rozhodnutia síce odkazuje na rozhodnutia ústavného súdu, ale z odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, z ktorého konkrétneho rozhodnutia cituje. Vzhľadom aj na uvedené je odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, prečo pripustil čiastočné späťvzatie žaloby nezrozumiteľné a zmätočné.
Zdôraznil pritom, že žalobcovi plnil iba z dôvodu, že bol k tejto povinnosti zaviazaný rozhodnutím
súdu a nie z dôvodu uznania hmotného práva žalobcovi v rozsahu v akom rozhodol odvolací súd v

dovolaním napadnutom rozsudku zo dňa 24. apríla 2019 č. k. 18Co/21/2018 - 1956. Odvolací súd pri
pripustení späťvzatia žaloby nerešpektoval ani prejudiciálny účinok právoplatného rozsudku Okresného
súduPrešovzodňa28.júla2017č.k.29C/229/2015-554vovzťahukparc.č.XXXX/X,XXXX/XX,XXXX/
XX zapísaným na LV č. XXXXX kat. územie Prešov, a ani to, že pri parcele KN C XXXX/X odvolací súd
v rozsudku zo dňa 24. apríla 2019 ustálil výmeru tejto parcely na 11.090 m2 , keď dospel k záveru, že
vo výmere 4.377 m2 nie je žalovaný pasívne legitimovaný.

30. Podľa dovolacieho súdu niet pochýb o tom, že ak žalovaný žalobcovi poskytol požadované plnenie
na základe právoplatného rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol neskôr zrušený dovolacím súdom, je
súd povinný v konaní pokračovať a vo veci meritórne rozhodnúť. Ak súd po novom prejednaní veci
zistí, že splnená povinnosť podľa hmotného práva skutočne existovala, teda že žalobcovi uplatnený

nárok patril (t. j. mal právny titul pre prijatie plnenia), žalobu zamietne, lebo zaplatením splnil žalovaný
svoju povinnosť a nárok žalobcu už uspokojil; žaloba bola v takom prípade podaná dôvodne a žalobca
sa prijatím plnenia bezdôvodne neobohatil. Ak súd však zistí, že uplatnený nárok žalobcovi nepatrí,
žalobu zamietne, pretože nebola podaná dôvodne; v takom prípade sa (v rozsahu poskytnutého plnenia)
žalobca bezdôvodne obohatil. Výrok rozhodnutia bude teda po formálnej stránke vždy zamietavý a iba

dôvod, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, umožní rozlíšiť, či ide o rozhodnutie v prospech žalobcu alebo
žalovaného, ??a to aj pri posudzovaní úspechu či neúspechu vo veci v súvislosti s rozhodovaním o
náhrade trov konania.

31. Procesnoprávne východiska uvedené v predchádzajúcom bode nemožno ale vzťahovať na

posudzovanie otázky ne/dôvodnosti súhlasu so späťvzatím žaloby v zmysle, že tak, či onak žaloba
bude zamietnutá, preto je nesúhlas so späťvzatím nedôvodný (t. j. výsledkom bude vždy nepriznanie
pohľadávky). Je tomu tak preto, že zrušením rozsudku odpadá právny dôvod na plnenie a nárok
ako taký nie je istý a práve jeho opätovné prejednanie bude viesť k poznaniu, či plnenie žalovaného
sa stane záväzkom z bezdôvodného obohatenia alebo nárokovateľným plnením v zmysle žalobcom

uplatneného hmotného práva. V oboch prípadoch bude zásadnou povinnosťou súdu zamietajúci výrok
riadne odôvodniť, pričom sa uplatní, že výrok s odôvodnením tvorí integrálnu jednotu, pričom rozsudok
v prvom prípade predstavuje úplnú prejudicialitu (pozri § 194, § 226 CSP). Ak žalobca prijaté plnenie
nevydá dobrovoľne, postačí v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný už zahájil
vykonať dôkaz rozsudkom z pôvodného sporu.

32. Premietnuté do pomerov prejednávanej veci to znamená, že ak vyšiel odvolací súd z názoru, podľa
ktorého skutočnosť, že žalovaný čiastočne splnil nárok žalobcu, je dôvodom na zastavenie konania pre
späťvzatie žaloby a nesúhlasu žalovaného nepripísal vážny dôvod, jeho rozhodnutie je v zmätočné a
v podstatnom aj nezrozumiteľné.

Dovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

33. Žalovaný odôvodňuje prípustnosť svojho dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Ak dovolateľ uplatní tento dovolací

dôvod, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje
za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí
špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací
súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).

34. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že všetky dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1
CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej).
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlokprávnymzáveromvyjadrenýmvrozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonania
súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Takisto
ani samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky,
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Pre posúdenie, či ide o právnu
otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je
výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

35. Z uvedeného teda vyplýva, že pre dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má
mimoriadny význam obsah pojmu právna otázka a to, ako ju dovolateľ vo svojom dovolaní zadefinuje
a špecifikuje, pretože len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací
súd nesprávne, totiž umožňuje dovolaciemu súdu náležite posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo
rozhodnutieodvolaciehosúduačisaodvolacísúdprijejriešeníodklonilodustálenejrozhodovacejpraxe

dovolacieho súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu ale žalovaný, zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, pri vymedzení dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia spôsobom uvedeným
v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. a) CSP nepostupoval.

36. Dovolateľ v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal, že odvolací súd sa odklonil

od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázkach: (i) „či má vlastník bytu, ktorý nadobudol podľa
zákona č. 182/1993 Z. z. právny dôvod užívať priľahlý pozemok k bytovému domu napriek tomu, že
zmluva o prevode vlastníctva bytu neobsahuje vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka
bytu na priľahlom pozemku a úpravu práv k priľahlému pozemku k bytovému domu?" a (ii) „či ak v
zmluve o prevode vlastníctva bytu absentuje vymedzenie veľkosť spoluvlastníckeho podielu vlastníka

bytu na priľahlom pozemku a úprava práv k priľahlému pozemku k bytovému domu, vyplýva úprava práv
k priľahlému pozemku k bytovému domu zo zákona č. 182/1993 Z. z. a rozsah priľahlého pozemku je
možné určiť podľa zákona č. 182/1993 Z. z.?".

37. Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva formulovanie dvoch otázok, z ktorých žalovaný vyvodzoval,

že práve položené právne otázky sú rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej a pri riešení ktorých
sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ pritom
nedefinuje, od ktorého rozhodnutia/rozhodnutí najvyššieho súdu sa mal odvolací súd odkloniť, v
tomto ohľade iba kritizuje nesúlad odvolacím súdom použitého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
4Cdo/9/2005 s prejednávanou vecou, na základe ktorého rozhodnutia najvyššieho súdu odvolací súd

poukázal, že zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome musí byť písomná. Okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka
bytu alebo nebytového priestoru v dome, na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach,
na príslušenstve, na zastavanom pozemku, a na priľahlom pozemku. Toto sa premieta do rozsahu
vlastníctva a spoluvlastníctva jednotlivých vlastníkov bytového domu, a premieta sa to aj do výšky ceny

nielen bytu, ale aj týchto spoločných častí, zariadení, príslušenstva, a zároveň vlastne aj zastavaného
pozemku a priľahlého pozemku. Už v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že zákon č. 182/1993 Z.
z.. explicitne nestanovuje presné vymedzenie rozsahu priľahlého pozemku. Podľa dovolateľa súdy
podmienili vznik a existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k priľahlému pozemku nie
zákonu č. 182/1993 Z. z., ale zmluvnému dojednaniu, t. j. ak nie je v zmluve o prevode vlastníctva

bytu vymedzený priľahlý pozemok k bytovému domu, určený jeho rozsah vrátane úpravy práv k nemu,
tak podľa konajúcich súdov v podstate nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu k priľahlému
pozemku k bytovému domu.

38.Najvyššísúdkpoloženýmotázkamuvádza,ženapadnutérozhodnutianižšíchsúdovnebolizaložené

na tom, či existenciu a rozsah priľahlého pozemku zakladá zmluva o prevode bytu podľa zákona č.
182/1993 Z. z.. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. písm. 1 a) CSP je,
že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie
dopadá len na takú právnu otázku, ktorú: odvolací súd riešil a (zároveň) sa pri jej riešení odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali,

na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je relevantná v zmysle tohto ustanovenia (3Cdo/214/2018). Odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie
na riešení otázky, či pre reálnu existenciu priľahlých pozemkov je nevyhnuté, aby boli definované v
zmluve o prevode bytu. Oba súdu iba v rámci procesu dokazovania zhodnotili, že ani zmluvy o prevodebytov nachádzajúcich sa v bytových domoch v lokalite F. X. umiestnených na sporných parcelách
priľahlý pozemok nedefinujú, vrátane úpravy práv k nemu, ako náležitosť zmluvy podľa zákona č.
182/1993 Z. z., ktorá skutočnosť tiež nepodporuje tvrdenie žalovaného, že sporná parcela, resp. jej

časť je priľahlým pozemkom. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na aj konštatáciu Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 589/2012, podľa ktorej napriek tomu, že pojem priľahlého
pozemku v zákone definovaný nie je, je potrebné vychádzať zo znenia § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov. Z uvedeného potom vyplýva, že odvolací súd nepodmieňoval existenciu
(vznik) priľahlého pozemku jeho definovaním v zmluve o prevode vlastníctva bytu podľa tohto zákona,

predmetnú zmluvu posudzoval ako dôkazný prostriedok fakticity priľahlého pozemku na spornej parcele.

39. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci nezáviselo od
vyriešenia otázky, či je to zákon alebo zmluva, ktoré zakladajú fakticitu (existenciu) priľahlého pozemku,
pretože ani skutočnosť, že pozemok je verejným priestranstvom (resp. že v územnom pláne obce
je označený ako verejná zeleň, ktorú všeobecne záväzné nariadenie obce považuje za verejné

priestranstvo), ešte sama osebe neznamená, že je zo strany verejnosti takto skutočne užívaný (bez
súkromnoprávneho titulu), čím na strane obce vzniká bezdôvodné obohatenie, pričom súdy za týmto
účelom vykonali dokazovanie (napr. výsluchom svedkov - vlastníkov nehnuteľností, resp. obyvateľov
danej lokality). Charakteristickým znakom bezdôvodného obohatenia ako právneho inštitútu a zároveň
predpokladom pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je objektívna fakticita vzniku

majetkovej výhody či prospechu bez relevantného právneho dôvodu na úkor iného, merateľná a
vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Vo vzťahu k prejednávanej veci, obrana žalovaného
založená na tom, že parcela nie je iba verejným priestranstvom, ale sčasti aj priľahlým pozemkom,
ktorého užívaním nevzniká nárok žalobcu z bezdôvodného obohatenia sa žalovaným, potom nestačí
len definovanie pozemku ako priľahlý pozemok v územnom pláne, v zmluve o prevode a napokon ani v

zákone, pretože len týmto bez ďalšieho objektívne nevzniká žalobcovi namiesto uplatneného nároku z
bezdôvodného obohatenia, nárok iný (z vecného bremena), ale sa vyžaduje materiálny znak spočívajúci
v tom, že sporný pozemok v celom svojom rozsahu svojím charakterom (povahou) a umiestnením
slúži k uspokojovaniu potrieb obyvateľov mesta (ktorými sú aj obyvatelia skúmanej lokality), t. j. k
verejnému účelu, a za týmto účelom je fakticky (reálne, skutočne) mestom alebo jeho obyvateľmi

užívaný, čím je jeho vlastník bez súkromnoprávneho titulu obmedzovaný vo svojich užívacích právach
a nie je mu za to plnená zodpovedajúca protihodnota. Tento predpoklad žalobca v prejednávanej veci
preukazoval dokazovaným, žalovaný sa bránil, že sporná parcela nie je iba verejným priestranstvom ale
aj priľahlým pozemkom s iným nárokom vo vzťahu k jeho užívaniu, konkrétne nárokom zo zákonného
vecného bremena, so zreteľom na čo potom rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej

záviselo rozhodnutie v prejednávanej veci, bolo, či vlastníkovi pozemku, ktorý pozemok bol definovaný
ako verejná (či vnútrobloková) zeleň (t. j. na verejné účely), patrí náhrada za jeho užívanie (vzniká
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) zo strany obce aj v prípade, že tento pozemok v celom
rozsahu, resp. čiastočne fakticky neslúži a nie je užívaný obcou alebo jej obyvateľmi pre uspokojovanie
ich životných potrieb. Žalovaný vo svojom dovolaní nielenže túto právnu otázku nekonkretizoval ani

nenastolil, aby mohla byť podrobená meritórnemu dovolaciemu prieskumu, ale ani neuviedol, prečo
právne posúdenie veci súdmi oboch nižších inštancií práve v tomto smere pokladá za nesprávne a v
čom nesprávnosť týchto právnych záverov spočíva. Len strohé skutkové konštatovanie žalovaného, že
skutočnosť, že predmetný pozemok žalovaný neupravuje a nestará sa oň (robia tak v prevažnej miere
vlastníci bytov), a že vykazuje charakter priľahlého pozemku (či už sčasti, alebo celý), čo mu nemôže

byť na ťarchu, nemožno považovať za dostatočné zdôvodnenie vady nesprávneho právneho posúdenia
odvolacím súdom v zmysle § 432 ods. 2 CSP.

40. Žalovaným zadefinované dovolacie dôvody týmto smerujú skôr k revízii skutkového stavu veci,
keďže namieta nielen nesprávnosť a nedostatočnosť skutkových zistení ale aj nesprávne hodnotenie

vykonaných dôkazov, pritom predostiera vlastné skutkové závery, na ktorých potom buduje svoje právne
posúdenie veci (nemožnosť priznať žalobcovi nárok na bezdôvodné obohatenie z vecného bremena k
priľahlým pozemkom, o ktorých tvrdí, že sa nachádzajú na časti spornej parcely). Tým, že z odlišných
skutkových záverov žalovaná vyvodzuje odlišný právny názor na vec, nespochybňuje právne posúdenie
veci odvolacím súdom, ale predkladá vlastnú verziu skutkového stavu významného pre rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd ale nemá zákonné kompetencie prehodnocovať skutkové závery nižších súdov, je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).41. Žalobcom namietaný dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia teda spočíva len v uvádzaní
nesprávností a polemík s rozhodnutím, pričom z jeho konštantnej rozhodovacej praxe vyplýva, že sama
polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho

rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP.

42. Konkludujúc uvedené, dovolací súd uzatvára, že vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia, aké žalovaný predkladá vo svojom dovolaní a aké z jeho obsahu možno vyvodiť,

nezodpovedá spôsobu vymedzenia v zmysle § 431 až § 435 CSP. Keďže absenciu takej náležitosti
považuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. f) CSP,
dovolací súd dovolanie žalovaného v časti namietania nesprávneho právneho posúdenia ako procesne
neprípustné odmietol.

Dovolanie žalobkyne podľa § 420 písm. f) CSP

43. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj
právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387
ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť

dovolania (4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť
a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali
vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, stranou sporu výslovne prezentovanou otázkou zaoberal,
alebo nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

44. Žalobkyňa dovolaním namietala, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm. f)
CSP došlo v dôsledku toho, že odvolací súd jej opakovane relevantne nevysvetlil zníženie náhrady za
bezdôvodné obohatenie, určenej na základe znaleckého posudku, a to bez vykonania resp. doplnenia
dokazovania a bez zdôvodnenia výšky takéhoto zníženia (prečo práve na polovicu). Odvolací súd
síce môže dospieť k záveru, že závery znaleckého posudku nie sú správne (napr. pre nesprávne

východiská alebo nesprávne metódy použité znalcom) a že na určenie výšky náhrady nebolo znalecké
dokazovanie vôbec potrebné (napr. preto, že postačuje jednoduchý výpočet, ktorý môže urobiť aj súd),
avšak v posudzovanej veci nešlo o tento prípad. Tu odvolací súd pri určení výšky náhrady vychádzal zo
znaleckého posudku (teda nevykonal vlastný, nový výpočet výšky náhrady), avšak znížil znalcom určenú
náhradu na polovicu s argumentom, že žalobkyňa už v čase, keď kupovala predmetné nehnuteľnosti,

vedela o tom, že na nich sú postavené cesty a iné stavby žalovaného. Pritom sa odvolací súd vôbec
nezaoberal východiskami a metódami znaleckého posudku (t. j. tým, či znalec uvedenú skutočnosť
zohľadnil alebo nie, resp. či znalec pri výpočte náhrady vychádzal z nesprávnych vstupov) a nijako ich
nespochybnil.

45. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška náhrady závisí od odborných znalostí, resp. od
posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a vykonal dokazovanie znaleckým posudkom
(nezáleží na tom, či išlo o znalca ustanoveného súdom alebo o súkromný znalecký posudok), nemôže
odvolací súd bez ďalšieho dokazovania a bez jednoznačného uvedenia dôvodov, pre ktoré sú závery
znaleckého posudku nesprávne, rozhodnúť o výške náhrady na základe vlastnej úvahy.

46. Podobne ako Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutiach, ktoré citovala žalobkyňa v dovolaní,
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/110/2018, uverejnenom
ako R 73/2019 konštatoval, že na nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku a na
možnosť zníženia tejto náhrady sa nevzťahuje § 450 Občianskeho zákonníka (t. j. moderačné právo

súdu). Aj keď sa toto rozhodnutie týkalo náhrady, ktorá v zmysle § 15 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z. z.
o pohrebníctve patrí vlastníkovi pozemku nachádzajúceho sa v ochrannom pásme cintorína, podstata
jeho argumentácie je aplikovateľná aj v tomto prípade: „Právo vlastniť majetok, vrátane práva užívať
ho (spôsobom neodporujúcim všeobecným záujmom chráneným zákonom alebo na ujmu práv iných),
patrí medzi ústavou garantované základné práva a slobody. Vlastník má právo na náhradu ujmy, ktorá

mu obmedzením jeho vlastníckeho práva vznikla, a to v zodpovedajúcej výške (výške primeranej jeho
obmedzeniu), ktorú podľa názoru dovolacieho súdu nie je možné moderovať (znížiť), lebo nejde o
nárok na náhradu škody, a preto sa neuplatní ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka.". Podobne v
tomto prípade, keď ide o náhradu titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktoré vzniklobezdôvodným užívaním pozemkov vo vlastníctve inej osoby, je potrebné poskytnúť žalobcovi náhradu
práve v takej výške, aká zodpovedá výške bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Ani tu
nejde o nárok na náhradu škody, preto neprichádza do úvahy aplikácia § 450 Občianskeho zákonníka

(moderačné právo súdu).

47. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd postupoval svojvoľne, keď
znížil súdom prvej inštancie stanovenú náhradu, určenú na základe znaleckého posudku, na polovicu,
pričom nemal na takéto zníženie žiaden právny ani skutkový podklad (skutkovo zdôvodnil zníženie tým,

že predchodca žalobcu kupoval pozemky už zastavané, avšak nezdôvodnil výšku zníženia práve o
polovicu).Odvolacísúdtakporušilprávodovolateľanaspravodlivýprocesadovolaniepodľa§420písm.
f) CSP bolo v tejto časti nielen prípustné, ale aj dôvodné. Za opísanej situácie už v duchu konštantnej
judikatúry dovolacieho súdu nevznikol dôvod zaoberať sa druhým v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom, t. j. nesprávnym právnym posúdením veci (na rozdiel od prípadu, v ktorom by tvrdenú
zmätočnosť dovolací súd nezistil).

48. Vychádzajúc z uvedeného bolo preto potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo výroku
III., ktorým zmenil vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k náhrade za bezdôvodné
obohatenie tak, že žalobu v časti zodpovedajúcej polovici nároku určeného súdom prvej inštancie
zamietol, vo výroku I., ktorým pripustil späťvzatie žaloby a konanie v časti o zaplatenie sumu 79.090,52

eura zastavil a v závislých výrokoch IV. a V. o náhrade trov konania, zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec
vrátiť odvolaciemu súdu v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie (§ 450 CSP) a v potvrdzujúcom výroku
II. dovolanie žalovaného odmietnuť.

49. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie, odvolací súd je viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Odvolací súd v ďalšom konaní opätovne preskúma
námietky žalobcu voči výške náhrady určenej na základe znaleckého posudku, pričom bude mať na
zreteli, že spor o výšku náhrady je kontradiktórnym súdnym konaním, ktoré je ovládané prejednacou
zásadou a v ktorom sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť ich dôkazmi (čl. 8 CSP). Pokiaľ jedna strana tvrdí a preukazuje výšku náhrady a druhá strana

jupokladázaneprimeranú,jejejprocesnoupovinnosťoutietotvrdeniaúčinnepoprieť,t.j.opredmetných
skutkových okolnostiach uviesť vlastné tvrdenia a tieto preukázať.

50. Vzhľadom na čiastočné zrušenie rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu dovolací súd
nerozhodovalotrováchdovolaciehokonania.Jepotrebné,abyotrováchpôvodnéhokonaniaajotrovách

dovolacieho konania rozhodol odvolací súd (§ 453 ods. 3 CSP).

51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.