Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721203592
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8721203592.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu: mal. A. B. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX E. X, F. G., zastúpeného zákonnou zástupkyňou H. I. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX E. X, F. G., právne zastúpeného: J. K. H. H., advokátka so sídlom
L. M. N. F. XX, XXX XX E., IČO: XXX XXX XX, proti žalovanému: K. E. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom L.
A. XXX, XXX XX L. A., právne zastúpený: H. P. H., advokátka, so sídlom D. XXXX/XX, XXX XX E., IČO:
XX XXX XXX, o ochranu osobnosti s príslušenstvom, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 20C/59/2021-194 z 20. 06. 2023, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku I. v časti týkajúcej sa žalobou uplatneného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6 000,- eur.

II. Z r u š u j e rozsudok vo výroku I. vo zvyšnej časti žalobou uplatňovaných nárokov ako aj v súvisiacom
výroku II. o trovách konania a v zrušenej časti vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 20C/59/2021-194 z 20. 06. 2023
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. Nárok na náhradu trov konania stranám nepriznáva.“

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 9 478,10 eur
titulom náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy ako aj náhrady trov konania.

3. Vec právne posúdil podľa ust. § 8a ods. 1 až 6 zákona č. 544/2002 Z. z. o Horskej záchrannej službe
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 544/2002 Z.z.“), § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16, § 415,
§ 420 ods. 1 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OZ“) a čl. 7 ods. 1, čl. 8 CSP zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
ku škodovej udalosti, z ktorej si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody došlo dňa 18. 01. 2020 na
zjazdovej lyžiarskej trati č. X, tzv. F., v lokalite E. C. búdou, ktorá je súčasťou lyžiarskeho strediska Q.
A.. Na miesto škodovej udalosti bol privolaný poskytovateľ záchrannej zdravotnej služby a následnebol žalobca transportovaný do zdravotníckeho zariadenia. Zásadnou otázkou, ktorou sa prvoinštančný
súd zaoberal bolo, kto za škodu na zdraví spôsobenú žalobcovi zodpovedá, resp. či za ňu zodpovedá
žalovaný tak, ako sa to uvádza v žalobe, teda či stret lyžiarov na svahu zavinil žalovaný. To, že k

stretu žalobcu a žalovaného na predmetnom svahu došlo, medzi stranami sporné nebolo, sporným bol
dôvod a okolnosti vzájomného stretu žalobcu a žalovaného. V zistených okolnostiach prípadu vzhliadol
porušenieprevenčnejpovinnostianedodržaniezásadtzv.Bielehokódexuuobochsporovýchstrán,teda
žalobcu aj žalovaného. Uzavrel, že vyjadrenia a popis situácie samotnej škodovej udalosti interpretuje
zákonná zástupkyňa žalobcu, ktorá má informácie sprostredkované od maloletého žalobcu a lyžiarskej

inštruktorky, ktorá sama situáciu popisuje vo svojich vyjadreniach odlišne, ako aj žalovaný zo svojho
pohľadu, ale žalovaný išiel za žalobcom, bol preto povinný prispôsobiť svoju jazdu situácii na svahu. Na
druhej strane, žalobca nesmel zastaviť na svahu a opätovne začať jazdu pokiaľ tým skríži smer lyžiarovi
v pohybe. Na tento zákaz mala žalobcu predovšetkým upozorniť inštruktorka lyžovania. V prospech
žalovaného svedčia výpovede svedkov a predovšetkým videozáznam, z ktorého je zrejmé, že sa na
svahu správal disciplinovane. O tomto závere svedčí aj skutočnosť, že ani znalec z odboru dopravy, ani

znalec z oblasti lyžovania nedokázali jednoznačne skonštatovať zavinenie žalovaného, v dôsledku čoho
ani orgány činné v trestnom konaní nekonštatovali zavinenie žalovaného. Naopak, všetci konštatovali
nešťastnú zhodu okolností. S ohľadom na uvedené prvoinštančný súd dospel k záveru, že v danom
prípade nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, pretože z vykonaného
dokazovanianevyplynulo,žekúrazužalobcudošlovdôsledkupráveprotiprávnehokonaniažalovaného,

z dôvodu ktorého žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol za použitia ust. § 257 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu náhradu trov
konania nepriznal. Prihliadol pritom na charakter predmetu sporu - náhradu škody na zdraví, ktorá bola
spôsobená v dôsledku náhody a tiež na vek žalobcu a skutočnosť, že to bol v konaní neúspešný žalobca,

ktorému bola v dôsledku náhody spôsobená najťažšia ujma, čo posúdil ako dôvody hodné osobitného
zreteľa.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj podľa ust. § 62 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.
z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), t.j. že vo veci
bol nesprávne alebo neúplne zistený skutočný stav. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodnutie
neodôvodnil takým spôsobom, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo

a právne relevantnými otázkami, jeho odôvodnenie nespĺňa náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 2
CSP a nezodpovedá kritériám spravodlivého procesu. Poukázal na ust. § 415 OZ - prevenčnú povinnosť,
ktorej porušenie má za následok naplnenie jedného z predpokladov všeobecnej zodpovednosti za
škodu, ktorým je protiprávnosť. Porušenie tejto preventívnej povinnosti sa tak stáva dôvodom vzniku
všeobecnejzodpovednostizaškodu(§420OZ),pokiaľsanedokážeporušeniepovinnostipodľaurčitého

konkrétneho ustanovenia alebo zákona. Namietal, že žalovaný bol vstupom na lyžiarsku trať povinný
správať sa tak, aby neohrozil život, zdravie či už svoj alebo iného, pričom súd prvej inštancie vôbec
nezohľadnil rýchlosť žalobcu a žalovaného v okamihu zrážky, ich výšku, váhu a lyžiarske skúsenosti.
Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa na lyžiarskom svahu nachádzal za žalobcom a že súd
prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal vyhodnotením skutkového deja úrazu. Keďže žalovaný išiel

za žalobcom a žalobca bolo len v rozbehu, žalovaný bol povinný prispôsobiť svoju jazdu situácii
na svahu, svojim schopnostiam a skúsenostiam ale aj terénnym, snehovým a klimatickým podmienkam,
výhľadovým pomerom, hustote premávky a pod. Podľa žalobcu, z charakteru a rozsahu jeho zranení
je zrejmé, že tieto súvisia s nárazom do žalobcu vo vysokej rýchlosti. Súčasne odmietol svoje
porušenieprevenčnejpovinnostianedodržaniezásadtzv.bielehokódexu,pričomotázkuspoluzavinenia

považoval v konaní za irelevantnú. Namietal, že z videozáznamu predloženého žalovaným je
zrejmé, že maloletý svedok s kamerou na svojej prilbe nebol bezprostredným svedkom nárazu, keď
z videozáznamu je možné vidieť len snežnú explóziu, avšak nie, ako k zrážke došlo. Preto výlučne
konanie žaloavného spočívajúce v porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti je v bezprostrednej
apriamejsúvislostisovznikomškodynastranežalobcu.Malzato,ževkonaníuniesoldôkaznébremeno

týkajúce sa preukázania ním tvrdeného priebehu skutkových okolností, že žalovaný bezprostredne
pred nárazom do žalobcu jazdil na lyžiarskej trati neopatrne, čím porušil pravidlá Bieleho kódexu a tiež
všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 OZ. Z uvádzaných dôvodov navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.7. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo 04. 09. 2023 vyjadril žalovaný. Poukázal na zmätočnosť
uplatnených nárokov žalobcu voči žalovanému, keď prostredníctvom žaloby síce formálne uplatňuje

nárok na ochranu osobnosti, z jej obsahu však vyplýva, že si uplatňuje aj nárok na náhradu škody
na zdraví bez toho, aby dôsledne odlišoval právne režimy posudzovania týchto nárokov. Z obsahu
odvolania žalobcu podľa žalovaného nie je zrejmé, ktoré ustanovenie zásad Bieleho kódexu mal
žalovaný porušiť, ktoré presne opísané správanie žalovaného predstavuje jeho porušenie, a podľa neho
je pri ust. § 415 OZ zmätočne poukazované na porušenie ust. § 8a ods. 3 zákona č. 544/2002 Z. z.

beztoho,abyvysvetlil,prečosasúbežnedomáhanáhradyškodypodľaust.§415OZspojenísust.§420
OZ tvrdiac, že zavinenie žalovaného OZ predpokladá a z tohto dôvodu ho nie je potrebné dokazovať.
Opísal pritom svoje vnímanie skutkového deja pohybu žalovaného a pohybu žalobcu na lyžiarskom
svahu tvrdiac, že šírka zjazdovky vylučuje pohyb žalobcu v oblúkoch bezprostredne pred nehodou majúc
za to, že dôkazné bremeno preukázať, že tieto skutkové okolnosti boli iné nesie v konaní žalobca.
Navrholnapadnutýrozsudokpotvrdiťvovýrokuozamietnutížalobyavovýrokuotrováchkonaniazmeniť

v súlade s jeho odvolacím návrhom.

8. Proti tomuto rozsudku podal ohľadne súvisiaceho výroku II. o trovách konania odvolanie aj žalovaný
z odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda že napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, majúc za to že s pri rozhodovaní o trovách konania mal

byť správne aplikovaný § 255 ods. 1 CSP. Záver súdu v časti týkajúcej sa trov konania označil za
nelogický, keď na jednej strane súd žalobu zamietol, no na strane druhej trovy konania úspešnej strane
nepriznal. Tým voči žalovanému uplatnil vecne nesprávny procesný postih, ktorý spája s ujmou žalobcu
na zdraví spôsobenou zrážkou strán sporu. Poukázal na zmätočnosť žalobného návrhu žalobcu, ktorý si
formálne uplatňuje nárok na ochranu osobnosti. Z obsahu žaloby však vyplýva, že si žalobca uplatňuje

aj nárok na náhradu škody na zdraví bez toho, aby rozlišoval odlišné právne režimy posudzovania
nároku na ochranu osobnosti a nároku na náhradu škody. Navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobcovi uložiť povinnosť nahradiť žalovanému trovy súdneho konania
v lehote 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

9. Ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany neboli v odvolacom konaní sporovými
stranami produkované.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolania sporových strán boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP)

a oprávnenými osobami (§ 359 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako
aj konanie ich vydaniu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez
toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa ust. § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, §

385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku a uznesenia o návrhu na opravu bol odvolací súd
viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať
z iných dôvodov, než tých, ktoré boli v podaných odvolaniach výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť
len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené
(§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd v

zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal pri rozhodnutí súdu prvej inštancie
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v predmetnom prípade posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, ako aj či

súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp.zn. II. ÚS 78/05).13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a

obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2
CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej
otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo

neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.
uznesenieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.9Cdo/23/2021z29.09.2021).Nesprávnymprávnymposúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.

zn. 7 Cdo 7/2010).
15. Z obsahu žaloby je zrejmé, že suma 9 478,10 eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal vyplýva
z dvoch samostatných nárokov – nároku na náhradu škody spočívajúcu v náhrade za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 3 478,10 eur a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 6 000,- eur.

16. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že pre právne posúdenie prípadu považoval súd prvej inštancie
za relevantné ako ust. § 11 až § 16 OZ upravujúce právo na ochranu osobnosti, ktorej zložkou je
aj právo na ochranu života a zdravia, tak aj ust. § 415 a § 420 OZ, ktoré upravujú prevenčnú povinnosť
vzniku škody a podmienky vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu, čo vyplýva z citácie týchto

ustanovení v bodoch 22. až 29. jeho odôvodnenia. Nadväzujúca hodnotiaca časť skutkového stavu
a z neho vyvodzované právne závery sa však najskôr všeobecne a následne vo vzťahu ku konkrétnym
okolnostiam prípadu dotýkajú iba podmienok vzniku nároku na náhradu škody, resp. podmienok
existencie tzv. prevenčnej povinnosti, nie však podmienok vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy titulom porušenia práv na ochranu osobnosti, dostatok, ktorý považoval odvolací súd považoval

za nevyhnutné napraviť.

17. Vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je vzhľadom na to potrebné
doplniť, že ust. § 11 až 16 OZ predstavujúce základ súkromnoprávnej ochrany osobnosti garantujúkaždej fyzickej osobe právo na ochranu jej osobnosti, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka
vo svojej celistvosti, ktorá má nehmotnú povahu. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti
všetkým, pričom jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ohrozenie

alebo porušenie práv demonštratívne uvedených v ust. § 11 OZ. Túto ochranu zákon zabezpečuje v
plnom rozsahu aj vtedy, ak sú zasiahnuté aj len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí
zásada, že ohrozenie resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo
porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených
ust. § 11 OZ je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v

závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pričom nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.

18. V zmysle ustálenej súdnej praxe práva zo zodpovednosti za spôsobenú škodu (osobitne pri nároku
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) a práva z porušenia osobnostných práv sú celkom
samostatné inštitúty, ktoré je potrebné dôsledne rozlišovať, majúc súčasne na zreteli odlišnosť vzťahov,
z ktorých sú vyvodzované, a tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje (porovnaj uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS/426/2014 z 13. 08 .2014, rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/65/2013 z 28. 05. 2014, či

uznesenie Vrchného súdu v Olomouci, sp. zn. 1Co/201/2007 a i.), a to aj keď obidvoma týmito inštitútmi
je krytá súkromnoprávna zodpovednosť za nepriaznivé dopady škodovej udalosti do sféry poškodeného.
Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté
s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako
aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel

je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý
spočíva v tom, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú
ujmu mohol zásah vyvolať (por. uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/168/2009).

19. Súčasne však platí, že zodpovednosť za škodu a za ujmu majú veľa spoločných znakov. Podobne

ako pri škode, tak aj pri nemajetkovej ujme sa na vznik zodpovednosti vyžaduje dôkaz existencie
kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej
nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu (zavinenie sa
neskúmaaanisanijakonepredpokladá).Navznikzodpovednostizaujmustačíužohrozeniepríslušných
chránených práv (ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy). Pri zodpovednosti za ujmu nie

je možné sa exkulpovať, pretože takáto možnosť prichádza do úvahy len pri zodpovednosti založenej
na zavinení a škodca zodpovedá za ujmu bez ohľadu na zavinenie alebo vedomosť, že svojím konaním
porušuje právo.

20. Aj keď s určitým skutkovým javom môže byť spojený vznik nároku na náhradu za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej na
osobnostných právach, súdna prax zaujala stanovisko, podľa ktorého uplatnenie práva na ochranu
osobnosti nesupluje, resp. nedoplňuje ani nerozširuje rozsah náhrady škody podľa ust. § 422 a nasl.
OZ, pretože ide o „zcela svébytné a samostatné nároky podmíněné rozrůzněnou sférou ochrany, kterou
poskytuje občanský zákoník“ (NS ČR, sp. zn. 30Cdo/154/2004). Práva zo zodpovednosti za škodu

a z porušenia osobnostných práv si hlavne v čiastkových nárokoch na odškodnenie bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia oproti právu na náhradu nemajetkovej ujmy konkurujú, lebo sú hodnotené
na základe čiastočne totožných a čiastočne veľmi príbuzných skutkových údajov. Duplicitné uplatnenie
nárokov na náhradu ujmy na zdraví z titulu náhrady škody a ochrany osobnosti tak možné nie je. Postup
pri uplatnení nárokov podľa ust. § 444 OZ a § 11 a nasl. OZ preto významne ovplyvňujú skutkové

tvrdenia, ktoré nesmú byť totožné. V tejto súvislosti nie je dôležité pomenovanie nárokov, podstatná
je totožnosť, resp. odlišnosť skutočností, ktoré sú predmetom nároku. Následne sa vzťah oboch
nárokov vyjadruje tak, že pokiaľ by nebolo odškodnenie z titulu náhrady škody na zdraví, a to bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia dostatočnou satisfakciou za vzniknutú ujmu na osobnostných
právach postihnutého, mohla by sa táto osoba domáhať ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu

osobnosti. Len v takomto prípade nebude porušený ústavný princíp proporcionality a zásad ne bis in
idem (sp. zn. 1Co/2/2010).21. Pre posúdenie dôvodnosti v žalobe uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
6 000,- eur v zmysle ust. § 11 a nasledujúcich OZ je v okolnostiach prípadu podstatný obsah tej
časti žaloby, v ktorej žalobca tento nárok odôvodňuje, pričom relevantné je i posúdiť, či s tvrdenými

následkami na zdraví a živote žalobcu titulom neoprávneného zásahu nie je spojený vznik nároku
na náhradu za bolesť, resp. nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V kontexte
uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca v žalobe poukazuje na to, že k zásahu
do jeho osobnostného práva na zdravie a telesnú integritu došlo nárazom spôsobeným žalovaným, čím
bolo zasiahnuté do jeho súkromného a rodinného života. K následkom tohto zásahu žalobca uvádzal,

že určité obdobie sa jeho život a život jeho rodiny, správanie a chodu domácnosti zmenili, že sa nemohol
zúčastňovať na školskom vyučovaní, že jeho pohyb bol obmedzený, že život jeho a jeho matky bol
ochudobnenýospoločenskýživot,ažematkažalobcunemohlavykonávaťsvojuprácuakoživnostníčka,
čím sa jej v danom období ako samoživiteľke znížil príjem. Žalobca súčasne poukázal na citovú ujmu
spočívajúcu v nepríjemných pocitoch, smútku, šoku, pretrvávajúcich bolestí končatiny a psychických
problémov v dôsledku nehody.

22. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z., o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004
Z. z.“) citovaný na str. 5 žaloby, podľa ktorého je pod pojmom sťaženie spoločenského uplatnenia
potrebné chápať stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky
pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na
plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následok"). Inými slovami povedané, náhrada za sťaženie

spoločenského uplatnenia je náhradou za nemajetkovú ujmu spočívajúcu v tom, že došlo k vyradeniu,
resp. oproti minulosti k menej intenzívnemu zapojeniu poškodeného do spoločenského, osobného,
rodinného a pracovného života a jeho závislosti na pomoci od okolia, a je tak kompenzáciou za
„pokazený život“.

23. Podľa posúdenia odvolacieho súdu všetky žalobcom vyššie uvádzané následky sú reparovateľné
formou nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako nároku na náhradu škody
v zmysle ust. § 444 OZ v intenciách zákona č. 437/2004 Z. z. Túto zložku nároku na náhradu škody
na zdraví by však vzhľadom na procesný postoj žalovaného k žalobcom uplatneným nárokom, ktoré
v celosti namietal a neuznával, bolo možné pri jeho odlišnej právnej kvalifikácii súdom (na rozdiel

od jeho kvalifikácie uplatnenej žalobcom v žalobe) priznať len v prípade, ak by bol riadne preukázaný
a jeho uplatnená výška aj zákonným spôsobom kvantifikovaná. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje
na str. 5 žaloby citovaného ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z.z., podľa ktorého sa náhrada
za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje jednorazovo, pričom musí byť primeraná povahe
následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného

uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje
na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Z obsahu žalobcom v konaní tvrdených
skutočností a ani z obsahu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by
žalobca zákonom predpokladaným spôsobom (lekárskym posudkom v zmysle ust. § 7 a ust. § 8

zákona č. 437/2004 Z.z., či znaleckým posudkom v zmysle ust. § 7 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z.)
preukázal výšku nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní bol žalobcom
predložený a súdom oboznámený len znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctva a farmácia,
odvetvie chirurgia traumatológia H. B. E. č. XX/XXXX z 26. 03. 2020, ktorý vyčísľoval nárok na náhradu
škody na zdraví titulom bolestného, nie však titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.

24. Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že žalobca v konaní nenavrhol žiaden dôkaz
preukazujúci napr. pretrvávanie bolestí končatiny, či psychické problémy v dôsledku nehody, ani
nerozviedol a nepreukázal, akým výnimočným spôsobom sa život žalobcu v dôsledku úrazu zmenil
tak, že ani formou náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia by nebol zásah do jeho

práva na telesnú integritu dostatočne reparovaný. K argumentácii týkajúcej sa zásahu do života matky
žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v predmetnom konaní bol žalobcom poškodený,
ktorému nemôže byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za ujmu (zásah) do osobnostných práv inej
osoby (jeho matky).25. Preto skutkový stav zistený súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov neumožňoval vo vzťahu
k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 eur dospieť k inému záveru, než

ku ktorému dospel súd prvej inštancie t.j. k záveru, že v konaní neboli preukázané podmienky pre jeho
priznanie. Súdnou praxou totiž bolo dostatočne ustálené, že na tom istom skutkovom základe nie je
možné duplicitne uplatňovať nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a súčasne aj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a že súčasná platná úprava (§ 444 OZ) v súvislosti s poškodením
zdraviavýslovnepredpokladáodškodňovaniebolestiasťaženiaspoločenskéhouplatnenia,nárokyktoré

predchádzajú nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv v zmysle ust.
§ 11 a nasl. OZ. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým
žalobu v časti nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 000,- eur zamietol za vecne
správne, a preto rozsudok v napadnutom výroku I. v časti týkajúcej sa tohto žalobou uplatneného nároku
postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Vo vzťahu k nároku žalobcu na priznanie náhrady za bolesť (a sťaženie spoločenského uplatnenia)
vo výške 3 478,10 eur, odvolací súd dospel k názoru o naplnení odvolacích dôvodov žalobcu v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, keď skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého
rozsudku sa javia nepreskúmateľné a súčasne aj ako predčasné.

27. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil
po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,

keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam nevenoval
pozornosť. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania

najavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšli
počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 185 až §
211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť,
súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové
zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá ust. § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj

v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom
(jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

28. Odvolací súd v prvom rade podotýka, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie okrem iného
na videozázname produkovanom v konaní stranou žalovaného, ktorý však nie je na trvalom nosiči

súčasťou spisu, pričom vykonanie a spôsob vykonania tohto dôkazu nie je vôbec v zápisniciach
z pojednávania zaradených do spisu zaznamenaný, keď z obsahu spisu len vyplýva, že žalovaný
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v podaní z 28. 02. 2023 poukázal na dostupnosť tohto
videozáznamu na ním označenom úložisku. Pokiaľ súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie
na interpretácii tohto videozáznamu (por. bod 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku) bolo podľa

názoru odvolacieho súdu potrebné tento dôkaz riadne na pojednávaní vykonať, a to prehratím tohto
videozáznamu a príslušný obrazovo-zvukový záznam do spisu trvalým spôsobom zaradiť. Obdobné
vady možno vytknúť aj pokiaľ ide o vykonanie dôkazov fotodokumentáciou predloženou žalovaným.
Odvolaciemu súdu zároveň z napadnutého rozsudku nie je zrejmé ako dopadá skutkový záver vyvodený
súdom prvej inštancie na podklade uvedeného videozáznamu, že žalovaný sa na svahu správal

disciplinovane (bod 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku) na právny záver súdu prvej inštancie, že u
žalovaného nemožno skonštatovať zavinenie za vzniknutú škodu na zdraví žalobcu, keď na inom mieste
konštatuje, že samotný stret lyžiarov nie je kvôli veľkej vzdialenosti kamery možné posúdiť (por. bod 14
odôvodnenia napadnutého rozsudku).29. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci nevyhodnotil skutkové zistenia týkajúce
sa predstretového pohybu žalobcu aj žalovaného zo všetkých aspektov vo veci vykonaných dôkazov,

predovšetkým sa dostatočne nezaoberal skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov zabezpečených
orgánom činným v trestnom konaní v trestnej veci vedenej pod sa D. - XX/XX- E. (zápisnica o výsluchu
znalca z odboru cestná doprava zo 06. 03. 2020, odborného vyjadrenia E. Q. a ďalších) a nevyhodnotil
ich dopad na právne posúdenie prípadu, keď iba stručne uzavrel, že „ani znalec z odboru dopravy
ani znalec z oblasti lyžovania nedokázali jednoznačne skonštatovať zavinenie žalovaného“.

30. Odvolací súd pripomína, že bez zreteľa na to, v akej právnej úprave je obsiahnutá zodpovednosť
za škodu, predpokladom tejto zodpovednosti je vždy existencia škody. Škoda je chápaná ako ujma,
ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, a je
teda nahraditeľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza
k naturálnej reštitúcii (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 28Cdo/2617/2012). Pokiaľ ide

o protiprávne konanie ako predpoklad zodpovednosti za škodu, je nutné pod týmto pojmom rozumieť
konanie v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje hmotnoprávne vzťahy. Vo
vzťahu k zodpovednosti za škodu, odvolací súd zdôrazňuje, že aj nesplnenie prevenčnej povinnosti
(tzv. generálnej prevencie) v ust. § 415 OZ, je považované za protiprávne konanie. Ide teda o konanie,
ktoré môže vyplývať z porušenia pozitívnej hmotnoprávnej úpravy expressis verbis charakterizovanej

(uvedenej) v zákone alebo z konania porušujúceho zmluvné vzťahy, pričom v rámci existujúceho
zmluvného vzťahu vzniká deliktuálny záväzkový vzťah. O protiprávne konanie môže teda ísť len vtedy,
ak konanie je v rozpore s existujúcou hmotnoprávnou úpravou spoločenských vzťahov alebo je v rozpore
so zmluvným dojednaním. Preto aj posúdenie protiprávnosti bude závislé od posúdenia súladnosti
(nesúladnosti) správania sa konkrétneho subjektu s právnou úpravou alebo od posúdenia súladnosti

(nesúladnosti) správania sa tohto subjektu so zmluvným dojednaním. Pritom samotná protiprávnosť
konania môže spočívať v konaní, ktoré má podobu správania „komisívneho“ alebo „omisívneho“.
O komisívne správanie ide vtedy, ak zodpovedná osoba určitým spôsobom konala, avšak toto konanie
je v rozpore so zákonom alebo zmluvným dojednaním. Na druhej strane o omisívne „jednanie“ ide vtedy,
ak zodpovedná osoba bola povinná konať (podľa zákona alebo zmluvy), avšak napriek tomu zostala

nečinná.

31. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolaciemu súdu taktiež javí, že súd
prvej inštancie v súdenom prípade vychádzal z nesprávneho právneho vyhodnotenia podmienok
pre vyvodenie zodpovednosti za škodu. Aj keď súd prvej inštancie správne citoval vo veci ust. § 415

OZ a ust. § 420 ods. 1 a ods. 3 OZ, a v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku opísal konkrétne
predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, v okolnostiach prípadu nesprávne právne vyhodnotil
dopad svojho zistenia o porušení prevenčnej povinnosti žalovaného na vznik jeho zodpovednosti
(resp. dielu zodpovednosti) za škodu na zdraví žalobcu. V tomto smere sa odvolacia argumentácia
žalobcu ukazuje ako dôvodná. Ak sa totiž žalovaný svojím konaním pri svojej jazde na lyžiach dopustil

porušenia právnej povinnosti predchádzať škodám, pričom z okolností prípadu je nesporné, že k takejto
škode na zdraví žalobcu stretom pri ich športovej činnosti došlo, potom neobstojí záver, že neboli
naplnené podmienky pre vznik všeobecnej zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 OZ. Označené
ustanovenie upravuje podmienky subjektívnej zodpovednosti škodcu s predpokladaným zavinením
škodcu. To znamená, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že škodca porušil

záväznú právnu povinnosť vyplývajúcu z právneho predpisu (prípadne zmluvného záväzku), a že týmto
porušením spôsobil škodu, jej existenciu a výšku ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi (nexus) zaťažuje
poškodeného. V takom prípade však zavinenie škodcu na vzniku škody právna úprava predpokladá,
pričom tento sa môže zbaviť tejto zodpovednosti len pokiaľ preukáže, že škodu nezavinil. To však
znamená, že dôkazné bremeno o tom, že škodca škodu nezavinil, znáša samotný škodca, ktorým je

v súdenom prípade žalovaný. Závery orgánov činných v trestnom konaní a ich rozhodnutia v prípadoch,
vktorýchneboloprávoplatnerozhodnutéotom,žebolspáchanýtrestnýčin,priestupokaleboinýsprávny
delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ho spáchal, nie sú pre posúdenie prípadu
v občianskoprávnej rovine pre súd záväzné (por. § 193 CSP).

32. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na povinnosti lyžiarov na lyžiarskej trati upravené v ust.
§ 8a zákona č. 544/2002 Z.z., a z nich osobitne na ods. 3, podľa ktorého lyžiar, ktorý jazdí za iným
lyžiarom, je povinný dbať na dostatočný odstup, aby lyžiarovi vpredu ponechal voľný priestor pre smer
a spôsob jazdy. Uvedené znamená, že je povinnosťou lyžiara, ktorý jazdí za iným lyžiarom ponechaťlyžiarovi vpredu dostatočný priestor pre jeho smer a spôsob jazdy. Odvolací súd poznamenáva, že
na použiteľnosť tohto ustanovenia nemá dopad odpoveď na otázku, či k zrážke lyžiarov došlo zozadu
alebo zboku. Rovnako ani prípadné naplnenie podmienok pre vyvodenie spoluzodpovednosti lyžiara

jazdiaceho vpredu za porušenie inej jeho povinnosti ustanovenej napr. ust. § 8a ods. 4 zákona č.
544/2002 Z. z., nemôže spôsobiť zánik právnej zodpovednosti lyžiara jazdiaceho za iným lyžiarom
za porušenie povinností podľa ust. § 8a ods. 3 zákona č. 544/2002 Z. z. (por. § 441 OZ).

33. S ohľadom na citované ustanovenia je zrejmé, že zavinenie škodcu sa predpokladá, teda pokiaľ

sa žalovaný chce vyviniť zo zodpovednosti za škodu, ktorá je predmetom tohto konania, je potrebné,
aby v zmysle ust. § 420 ods. 3 OZ preukázal, že škodu nezavinil, k čomu však na podklade vo veci
vykonaného dokazovania bez ďalšieho nemožno dospieť. Pokiaľ súd prvej inštancie žalobu v tejto
časti žalobného nároku zamietol z dôvodu, že je mimo možnosti súdu objektívne zistiť, či žalovaný mal
možnosť zabrániť stretu so žalobcom, takýto záver súdu prvej inštancie odvolací súd v kontexte vyššie
uvedeného považuje za neudržateľný.

34. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné ako napadnutý rozsudok vo výroku I. vo zvyšnej časti
žalobou uplatňovaných nárokov ako aj v súvisiacom výroku II. o trovách konania postupom podľa ust. §
389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Úlohou súdu prvej inštancie bude vychádzajúc z dôkazných návrhov sporových strán odstrániť vady
v dokazovaní vytknuté odvolacím súdom, resp. pri vykonávaní (doplnení) dokazovania dôsledne dbať na
jeho pravidlá vyplývajúce z procesnoprávnej úpravy (§ 195 a nasl. CSP) tak, aby bol tento postup riadne
v zápisniciach o pojednávaní zdokumentovaný, následne všetky vo veci vykonané dôkazy jednotlivo,
aj v ich vzájomných súvislostiach vyhodnotiť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, vyhodnotenie vykonaných dôkazov a celého skutkového stavu
veci preskúmateľne opísať vo svojom novom rozhodnutí, riadne zistiť skutkový stav a následne ho
dôsledne právne posúdiť s ohľadom podmienky vyplývajúce z ust. § 415, § 420 OZ a § 8a ods. 3 zákona
č. 544/2002 Z. z., a prípadne ďalších zákonných ustanovení ktoré na skutkové okolnosti budú dôvodne
dopadať a následne o nároku žalobcu na priznanie náhrady za bolesť vo výške 3 478,10 eur opätovne

rozhodnúť, pričom súd prvej inštancie je povinný vychádzať z intencií uvedených odvolacím súdom
v tomto rozhodnutí.

36. Súd prvej inštancie je povinný súčasne dbať na to, aby jeho nové rozhodnutie vo veci bolo
preskúmateľné a zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z ust § 220 ods. 2 CSP. Pritom je potrebné

prihliadnuť na to, že procesné povinnosti a procesná zodpovednosť strán tvrdiť skutkové okolnosti a
navrhovať dôkazy je doplnená oprávnením súdu požadovať ďalšie vysvetlenie (§ 150 ods. 2 CSP), čo
súdu umožňuje s využitím postupu podľa ust. § 181 ods. 4 CSP viesť konanie materiálne. Na riadne
zistený a vyhodnotený skutkový stav je následne potrebné aplikovať správne právne normy, tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty, t.j. aby bol spor rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít. K relevantnej argumentácii žalobcu aj žalovaného, produkovanej už
v konaní pred súdom prvej inštancie je zároveň potrebné poskytnúť dostatočnú a logicky nerozpornú
právnu odpoveď. Až potom, ako bude konanie v naznačenom smere doplnené, môže súd prvej inštancie
v zrušenej časti opätovne rozhodnúť.

37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).