Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. apríl 2024

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: TO-11Cpr/36/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4618202055
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Valkovič

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2024:4618202055.27

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra sudcom JUDr. Vlastimilom Valkovičom v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D. E. F., právne zastúpená: Advokátska kancelária
JUDr. Jakub Mandelík, s. r .o., so sídlom Záhradnícka 51, 821 08 Bratislava, IČO: 47 234 318,
proti žalovanému: SLOVENSKÉ ENERGETICKÉ STROJÁRNE a. s. (skrátene: SES a. s.), so sídlom
Továrenská 210, 935 28 Tlmače, IČO: 31 411 690, právne zastúpený: Patakyová, Bartová, Kovácsová,
s. r. o., so sídlom Majzonovo námestie 2, 940 02 Nové zámky, IČO: 36 855 197, o náhradu škody na
zdraví, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni ako bolestné sumu 2. 481eur, a to do troch dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni ako sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 19.080
eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni ako navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sumu
2.862 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Súd p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podala dňa 09.08.2018 žalobu o náhradu škody na zdraví, ktorú odôvodnila tak, že dňa
15.01.2016 došlo v spoločnosti SLOVENSKÉ ENERGETICKÉ STROJÁRNE, a. s., Továrenská 210,
935 28 Tlmače (ďalej len „zamestnávateľ“) v priamej príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh
u žalobkyni A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. E. F. (ďalej len „žalobkyňa“) k vzniku iného
úrazu. Pri zohnutí sa po diaľkový ovládač od žeriavu položený na trakčnom vozíku pocítila nezávisle
od jej vôle prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou. V dôsledku úrazu utrpela závažné

poranenia, ktoré si vyžiadali náročnú a bolestivú liečbu. Výzvou zo dňa 31.05.2018 si uplatnila voči
Sociálnej poisťovni, pobočka Levice (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), nárok na výplatu úrazovej dávky
titulom bolestného vo výške 2.481 eur (13 bodov x 19,08 eura). Sociálna poisťovňa pri rozhodovaní
o tomto nároku favorizovala sporné závery žalovaného, podľa ktorých predmetné poškodenie zdravia
žalobkyne nespĺňa definíciu pracovného úrazu a v dôsledku toho žalobkyňa nesplnila zákonné kritériá
v zmysle § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 461/2003 Z. z.“). Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 18.07.2018 sp. zn. XXXXX-XX/

XXXX-XX bol en bloc zamietnutý jej nárok na výplatu úrazovej dávky s tým, že odškodnenie za iný úraz
žalobkyne nemožno podľa právneho názoru Sociálnej poisťovne subsumovať pod zákonné úrazové
poistenie. Dňa 02.08.2018 podala žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta v zmysle § 214 zákona č.
461/2003 Z. z. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie. Zamestnávateľ s poukazom na priebehúrazového deja ustálil, že v prípade žalobkyne nejde o pracovný úraz, lebo poškodenie zdravia vzniklo
výlučnejejzavinením.Sdomnelouliberáciouzamestnávateľasažalobkyňanestotožnila,pretožeutrpela
úraz počas pracovnej doby na pracovisku zamestnávateľa. Akceptujúc záver, že k úrazu došlo tak, že

žalobkyňa sa zohla pre diaľkový ovládač od žeriavu položený na trakčnom vozíku, šlo o úkon potrebný
na výkon práce (eventuálne úkon počas práce zvyčajný) v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto
súvislostipoukázalanarozhodnutieNSČRzodňa18.11.1970sp.zn.Cpj87/70(R55/1971),ktorýustálil:
„Z medzí plnenia pracovných úloh a priamej súvislosti s ním nevybočuje taká činnosť zamestnanca,
ktorej nechýba miestny, časový, a vecný (vnútorný, účelový) vzťah k plneniu pracovných úloh. Uvedené

kritériávšaknemajúrovnakývýznam.Rozhodujúcijevecný(vnútorný,účelový)vzťah,t.j.vzťahčinnosti,
ktorou bola škoda spôsobená, k pracovným úlohám. V podstate ide o to, či pri činnosti, ktorou bola škoda
spôsobená, zamestnanec sledoval plnenie pracovných úloh z objektívneho aj subjektívneho hľadiska“.
Z toho vyplýva, že činnosť, pri ktorej došlo u nej k úrazu, napĺňa všetky kritériá pojmu plnenia pracovných
úloh, či priamej súvislosti s nimi, vyžadované súdnou praxou. Uvedené správne vyhodnotil aj Inšpektorát
práce Nitra v Dodatku č. 1 zo dňa 24.11.2017 k protokolu o výsledku inšpekcie zo dňa 07.11.2017.

Žalobkyňa bola pred úrazom plne práceschopná, nepociťovala nijaké ťažkosti, znemožňujúce jej výkon
práce, absolvovala všetky lekárske prehliadky nariadené zamestnávateľom a jej zdravotný stav bol
plne vyhovujúci na zariadenie na pracovnú pozíciu žeriavnik senior. Pri výkone práce neporušila žiadne
právne predpisy, ani predpisy týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnávateľ jej
vytýkal, že mu predmetný úraz neoznámila, hoci na to mala v deň úrazu dostatočný časový priestor.

Ona však priebeh úrazového deja hlásila majstrovi a vedúcej oddelenia dopravy a expedície, ktorá
jej sama volala rýchlu zdravotnú pomoc. Poukázala na čestné vyhlásenie svedkyne G. C., ktorá mala
vedomosť o nezákonnom ovplyvňovaní svedkov, a bola ochotná vypovedať, avšak jej verzia úrazového
deja nebola v priebehu šetrenia predmetnej udalosti komisiou pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri
práci u zamestnávateľa reflektovaná. Inšpektorát práce Nitra, ktorý pôvodne v protokole ustálil, že

ide o pracovný úraz utrpený pri plnení pracovných úloh, resp. v priamej príčinnej súvislosti s plnením
pracovných úloh, následne po ingerencii zamestnávateľa konštatoval (v dodatku č. 2 zo dňa 14.02.2018
k protokolu), že ide o iný úraz utrpený počas pracovnej zmeny na pracovisku zamestnávateľa. Podľa
žalobkyne k poškodeniu zdravia došlo v skutočnosti inak, ako sa mylne snaží navodiť žalovaný. Okrem
pozície žeriavnika seniora totiž vykonávala aj pracovné povinnosti na úseku expedície (balenie a

popisovanie materiálu) a práve pri plnení pracovného pokynu (dvíhaní železnej platne, t. j. ťažkého
bremena) pocítila prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou. Pôvodnú verziu o zohnutí sa
po diaľkový ovládač (vykonštruovanú a nanútenú pracovníčkou žalovaného) s ohľadom na opakovane
vyvíjaný psychický nátlak a zo strachu o prepustenie zo zamestnania nakoniec akceptovala; z tejto
konštatácie v konečnom dôsledku vychádzala aj komisia zriadená na pracovisku žalovaného za účelom

prešetrovania úrazových dejov. Pochybnosti o zákonnosti šetrenia predmetnej traumatizujúcej udalosti
možno vyvodiť aj z čestného vyhlásenia G. C..

2. Žalobkyňa sa nestotožnila s argumentáciou žalovaného ohľadom ustálenia jej zdravotného stavu a
túto v celom rozsahu namietala. Okamih ustálenia zdravotného stavu nie je podľa nej možné viazať na

dátum ukončenia hospitalizácie, resp. na deň skončenia pracovnej neschopnosti, ako sa to mylne snaží
navodiť žalovaný, a je nemožné, aby s ohľadom na priebeh liečenia a závažnosť poškodenia jej zdravia
bolo možné konštatovať ustálenie jej zdravotného stavu už po pár mesiacoch od vzniku úrazového
deja. Ide o odbornú medicínsku otázku, na ktorej zodpovedanie sú nevyhnutné znalosti medicíny. S
ohľadom na to neobstojí nepreukázané tvrdenie žalovaného, že rozhodujúca je hodnota 1 bodu v roku

2017 (18,24 eura), keďže podľa jeho názoru mohla v nadväznosti na ukončenie práceneschopnosti
(ku dňu 12.12.2016, resp. 01.10.2017) požiadať o vydanie lekárskeho posudku už v roku 2017. V
jej prípade bola liečba ukončená až v r. 2018 a na základe toho bola ošetrujúca lekárka oprávnená
vypracovať lekársky posudok o bolestnom a SSU; pre určenie výšky 1 bodu je rozhodná priemerná
mesačná mzda zamestnanca za rok 2017, tzn. 19,08 eura za 1 bod. Spôsob, akým žalovaný interpretuje

§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., je neakceptovateľný a popierajúci závery konštantnej judikatúry.
Totiž neuznanie invalidity a priori vylučuje nárok na mimoriadnu náhradu za SSU. Uznanie invalidity
je len jedným z dôvodov verifikujúci právny základ mimoriadneho navýšenia SSU v zmysle § 5 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z. z.; na podporu tejto argumentácie uviedla judikát Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.11.2011 sp. zn. 5Cdo/212/2010, R 35/20013. Z obsahu žaloby je dostatočne zrejmé, že jej zámerom

je domôcť sa mimoriadneho navýšenia SSU v rozsahu 15 %, t. j. prisúdenia peňažnej sumy vo výške
2.862 eur. Pri konkrétnej formulácii žalobného návrhu došlo v časti navýšenia SSU k zrejmej chybe
v písaní a keďže nebola v zmysle § 129 ods. 1 CSP vyzvaná súdom prvej inštancie na doplnenie
podania vo veci samej, bola nútená v záujme dosiahnutia ochrany svojich porušených subjektívnychpráv precizovať žalobný návrh ex privata industria. Úpravou žalobného petitu mienila docieliť spresnenie
žalobnej žiadosti zabezpečujúcej vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Vice versa daný procesný návrh
nemožno v zmysle konštantnej súdnej praxe považovať za zmenu žaloby v zmysle § 139 ods. 1 CSP,

ktorá by si nevyhnutne vyžadovala súhlas súdu prvej inštancie; v tomto smere poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 31.01.2018 sp. zn. I. ÚS/39/2018. Nemala v úmysle uplatniť v žalobe iné
právo a ani podstatným spôsobom meniť (už prezentované) relevantné skutkové okolnosti danej kauzy,
od existencie ktorých odvíja podstatu svojich nárokov. Žiadala teda priznať jej bolestné v sume 2.481
eur, titulom základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 19.080 eur

a titulom navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 2.862 eur. Na podporu svojich tvrdení
žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ktorý rozsudku zo dňa 23.03.2016 sp. zn.
24Co/904/2015 dospel k záveru, že ako pracovný úraz možno hodnotiť prípad, pri ktorom zamestnanec
vykonával prácu, na ktorú nebol zvyknutý a ktorá bola neprimeraná jeho možnostiam, pričom bol nútený
okamžitým, náhlym vypätím síl prekonať odpor a tak náhle a neobvykle zvýšiť svoju námahu.
K momentu ustálenia zdravotného stavu žalobkyne zároveň uvádzajú, že ide o odbornú medicínsku

otázku, na ktorej zodpovedanie sú nevyhnutné znalosti medicíny. S ohľadom na prezentované, neobstojí
nepreukázané tvrdenie žalovaného, že rozhodujúca je hodnota 1 bodu v roku 2017 (18,24 eur), keďže
žalobkyňa mohla podľa jeho názoru v nadväznosti na ukončenie práceneschopnosti (ku dňu 12.12.2016,
resp. 01.10.2017) požiadať o vydanie lekárskeho posudku už v roku 2017.
Keďže žalobkyňa trvá na tom, že v jej prípade bola liečba ukončená až v roku 2018 (na základe čoho

bola ošetrujúca lekárka oprávnená vypracovať lekársky posudok o bolestnom a SSU), pre určenie výšky
1 bodu je rozhodná priemerná mesačná mzda zamestnanca za rok 2017, tzn. 19,08 eur za 1 bod.
Záverom zdôrazňujú, že spôsob, akým žalovaný interpretuje § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.
je neakceptovateľný a popierajúci závery konštantnej judikatúry. Podľa výkladu daného ustanovenia
zvoleného žalovaným, totiž neuznanie invalidity a priori vylučuje nárok žalobkyne na mimoriadnu

náhradu za SSU. V tejto súvislosti však zastávajú názor, že uznanie invalidity je len jedným z dôvodov
verifikujúci právny základ mimoriadneho navýšenia SSU, v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.
z. na podporu ich argumentácie poukazujú na judikát Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2011, sp. zn.
5Cdo/212/2010, R 35/20013. S ohľadom na uvedené naďalej považujú nárok žalobkyne na navýšenie
SSU za plne legitímny a odôvodnený.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe o náhradu škody na zdraví zo dňa 29.09.2018 uviedol,
že nárok na náhradu škody žalobkyne v plnom rozsahu neuznáva. V zmysle § 195 ods. 2 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP): „Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo
zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho

vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov“. Na základe uvedeného majú
za to, že predmetné poškodenie zdravia žalobkyne nespĺňa definíciu pracovného úrazu a to konkrétne
v tej časti, ktorá poukazuje na to, že musí ísť o poškodenie zdravia spôsobené krátkodobým, náhlym
a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Na to, aby mohla byť udalosť posúdená ako pracovný úraz,
musia byť splnené vyššie citované zákonné ustanovenia. Z predložených dôkazov (napr. zápisnica

o udalosti, dodatok Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 24.11.2017) je zrejmé, že k poškodeniu zdravia
žalobkyne síce došlo na pracovisku, v súvislosti s plnením jej pracovných úloh a to pri zodvihnutí
ľahkého ovládača (s hmotnosťou 0,5 kg), avšak žalovaný má za to, že v danom prípade absentuje
ďalší zákonom stanovený predpoklad a to krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov.
Tomuto názoru svedčí aj aktuálna súdna prax. Kritériami pre posúdenie pracovného úrazu sa zaoberal

napríklad Krajský súd Trnava, ktorý ako je zrejmé z rozsudku zo dňa 23.03.2016, sp. zn. 24Co/904/2015
dospel k nasledovnému záveru: „Ako pracovný úraz možno hodnotiť prípad, pri ktorom zamestnanec
vykonával prácu, na ktorú nebol zvyknutý a ktorá bola neprimeraná jeho možnostiam, pričom bol nútený
okamžitým, náhlym vypätím síl prekonať odpor a tak náhle a neobvykle zvýšiť svoju námahu.“ Obdobnú
otázku skúmal aj Okresný súd Rožňava, z ktorého rozhodnutia zo dňa 27.02.2012, sp. zn. 10Cpr/1/2011,

vyplýva,že:„Privymedzenípracovnéhoúrazumôžeísťoúrazovýdej,akideonáhlepoškodeniezdravia,
ktoré nastalo pri náhlom vypätí síl, veľkej námahe, prípadne neobvyklom úsilí.“ Pracovný výkon môže
presiahnuťhraniceobvyklej,každodennejpráce,vykonávanejzamestnancomaleboakideoprácu,ktorú
obvykle zamestnanec vykonáva, v konkrétnom prípade sa práca vykonala za nepriaznivých okolností,
alebo na hranici obvyklej námahy práce, pre ktorú organizmus zamestnanca nie je prispôsobený alebo

na ktorú svojimi schopnosťami nestačí.“ Žalovaný má za to, že v prípade žalobkyne, nedošlo k úrazu
žiadnym z vyššie uvedených spôsobov.
Zdvihnutie diaľkového ovládača o hmotnosti 0,5 kg je podľa názoru žalovaného nutné považovať
za bežný úkon, ktorý nepresahuje hranice obvyklej, každodennej práce vykonávanej zamestnancom.Rovnako v danom prípade nemožno hovoriť ani o náhlom poškodení zdravia, ktoré by bolo nastalo pri
náhlom vypätí síl, veľkej námahe, neobvyklom úsilí. Práca sa nevykonávala za nepriaznivých okolností
alebo na hranici obvyklej námahy práce, pre ktorú by organizmus zamestnanca nebol prispôsobený

alebo na ktorú svojimi schopnosťami nestačí. V neposlednom rade poukazujú aj na to, že v danej veci
nebolo zistené žiadne porušenie povinnosti na strane zamestnávateľa. Tieto skutočnosti potvrdzujú
tvrdenie, že v danom prípade nemožno hovoriť o pracovnom úraze.
Čo sa týka rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.04.1962, sp. zn. 4Cz/86/61, R 1/1963, ktorý uviedla
napodporusvojejargumentáciežalobkyňa,tentopovažujúvovzťahukpredmetnémuprípadužalobkyne

za irelevantný. Žalobkyňa poukazuje na jeho záver, ku ktorému súd v predmetnom konaní dospel a to,
že za určitých okolností pôsobenie iných vnútorných faktorov existujúcich popri vonkajších faktoroch,
nemá vplyv na zodpovednosť zamestnávateľa. Táto skutočnosť však nemá v predmetnom prípade
opodstatnenie, nakoľko v prípade žalobkyne úplne absentuje vplyv vonkajšieho faktoru úrazového deja,
a to krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov.
Ohľadne posúdenia otázky vzniku „pracovného úrazu“ sa žalovaný plne stotožňuje so závermi

Sociálnej poisťovne prezentovanými v rozhodnutí č. XXXXX-XX/XXXX-XX (str. 3), že bolesť chrbta bola
provokovaná nekoordinovaným pohybom, ktorý nie je možné hodnotiť ako úrazový dej. Nebolo prítomné
žiadne násilné pôsobenie na bedrovú chrbticu. Posudkový lekár pobočky v závere uviedol, že považovať
bolesť chrbtice, ktorú žiadateľka pocítila dňa 15.01.2016, za úraz, nie je vôbec medicínsky podložené.
S ohľadom na všetky skutkové okolnosti, za ktorých u žalobkyni došlo k bolesti chrbta, má žalovaný za

to, že výklad § 220 Zákonníka práce prezentovaný žalobkyňou za účelom identifikácie úrazového deja
ako pracovného úrazu, je podľa názoru žalovaného neprijateľný, evokujúci absolútnu zodpovednosť
zamestnávateľa za akékoľvek poškodenie zdravia zamestnanca na pracovisku počas pracovnej doby.
Z dôvodu vyššie uvedených skutočností, má žalovaný za to, že v prípade poškodenia zdravia žalobkyne
nejde o pracovný úraz a teda zamestnávateľ nezodpovedá za škodu, ktorú si podanou žalobou uplatnila.

Žalobkyňa v zápise so zamestnancom o podaní informácie k vzniku registrovaného pracovného úrazu,
spísanom dňa 27.01.2016 uvádza, že diaľkový ovládač sa chystala zobrať z vozíka striekacej kabíny,
kam si ho sama odložila. Práca so zdvíhacími a inými technickými zariadeniami je špecifickou činnosťou,
vyžadujúcou si náležite zodpovedný prístup zo strany zamestnanca, pri dodržiavaní bezpečnostných
noriem a pracovných pokynov. Bezpečná prevádzka, údržba, čistenie, ošetrovanie zdvíhacích zariadení

a iných technických zariadení a strojov je u žalovaného upravená v Pracovnom pokyne PP-S č.
68004/11 – Vyhradené technické zariadenia zdvíhacie. Žalobkyňa bola s týmto pracovným pokynom
preukázateľne oboznámená (viď Zoznam zamestnancov oboznámených s IPS Vyhradené technické
zariadenia zdvíhacie). V zmysle bodu 5.3.3 (Zaistenie bezpečnosti pri používaní žeriavov s diaľkovým
ovládaním), posledný odsek (4): „Diaľkové ovládače, ktoré sú bez kľúčikovej jednotky, je potrebné po

ukončení práce odložiť na určené miesto a uzamknúť proti zneužitiu“. Týmto miestom je kancelária
majstra s presným označením: „miesto na uloženie diaľkového ovládača“, pričom ovládače sa odkladajú
na určenom mieste – skrinke vo výške cca 85 cm nad zemou, kde sú následne uzamykané (viď foto).
Žalobkyňa rozhodne nemala odkladať diaľkový ovládač na vozík striekacej kabíny, ale mala postupovať
vsúladespracovnýmpokynomanačas,kedysovládačomnepracovala,tentoodložiťnaurčenémiesto.

Nie je preto pravdou tvrdenie, že žalobkyňa neporušila žiadne právne predpisy, ani predpisy týkajúce
sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (str. 3 žaloby). Majú za to, že porušenie Pracovného pokynu
žalovanej PP-S č. 68004/11 zo strany žalobkyne bolo v konečnom dôsledku jedinou príčinou vzniku
škody, pretože ak by bola ovládač odložila do určenej skrinky, nemuselo dôjsť z jej strany k predklonu
za účelom zdvihnutia ovládača, čím by sa úplne eliminovala možnosť poškodenia chrbtice, ku ktorému

v danom prípade došlo. Zavinené protiprávne konanie žalobkyne, ktoré je v príčinnej súvislosti so
vznikom škody, je v danom prípade dôvodom úplnej liberácie žalovaného. Žalovaný má za to, že
poškodenie zdravia žalobkyne nie je pracovným úrazom a preto nárok žalobkyne na náhradu škody na
zdraví neuznáva.
V súvislosti s výškou náhrady škody uplatnenej žalobkyňou na základe lekárskeho posudku o bolestnom

a sťažení spoločenského uplatnenia, vydanom dňa 14.05.2018 A. D. F., žalovaný poukazuje na
skutočnosť, že v predmetnom posudku sa ako príčina poškodenia na zdraví (podľa poškodeného)
uvádza „dvíhanie ťažkého bremena“. Rovnako v prepúšťacej správe zo dňa 30.05.2016 je v časti
PRIEBEH uvedené, že „Pacientka pri príjme udáva od 1/2016 bolesti v driekovej oblasti s vyžarovaním
po zadnej strane PDK so súčasným tŕpnutím, vyvolané dvíhaním ťažkého bremena, úraz sfinkrerové

ťažkosti neguje, (...)“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ťažkosti žalobkyne boli spôsobené dvíhaním
ťažkého bremena, čo sa však nezhoduje s faktickou situáciou v predmetnom prípade a síce zodvihnutím
ľahkého ovládača (s hmotnosťou 0,5 kg), čo žalobkyňa v danej veci označuje ako dôvod pracovného
úrazu (viď žaloba, str. 2, Zápis so zamestnancom o podaní informácie k vzniku registrovanéhopracovného úrazu zo dňa 27.01.2016). Ak by aj súd dospel k posúdeniu, že poškodenie zdravia
žalobkyne zakladá dôvod na náhradu škody na zdraví žalovaným, potom vo vzťahu k uplatňovanému
nároku žalobkyne žiadajú, aby súd znížil sumu požadovanú žalobkyňou z nasledovných dôvodov:

Ad 1) Ustanovenie § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. stanovuje, že lekársky posudok sa
vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený, ak ide o sťaženie
spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví. Z lekárskeho
posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 14.05.2018 vyplýva, že ústavná
starostlivosť bola ukončená zo dňa 30.05.2016 a práceneschopnosť bola ukončená dňa 12.12.2016,

resp. 01.10.2017. Žalobkyňa nijakým spôsobom neodôvodnila, prečo k vydaniu lekárskeho posudku
došloažvmáji2018,t.j.približne2rokyodukončeniaústavnejstarostlivostiarokapol,resp.7mesiacov
od ukončenia práceneschopnosti. Pokiaľ by žalobkyňa požiadala o vydanie lekárskeho posudku v roku
2017, 2% z priemernej mesačnej mzdy za rok 2016 by predstavovali 18,24 eur. Ad 2) Žalovaný má za to,
že nárok žalobkyne na náhradu škody na zdraví z titulu navýšenia SSU o 15% nie je dôvodný a žiada ho
preto v plnom rozsahu zamietnuť. Nakoľko z lekárskeho posudku, predloženého žalobkyňou nevyplýva,

že by bola u nej uznaná invalidita, ktorá je predpokladom uznania spomínaného nároku, žalovaný má
za to, že nárok na zvýšenie nie je daný. Okrem toho, prípad, keď sa žalobkyňa zohla po ovládač, ktorý
si na dané miesto sama položila, dokonca v rozpore s Pracovným pokynom, určite nezakladá prípad
hodný osobitného zreteľa. Navyše, zo žalobného petitu vyplýva, že žalobkyňa sa domáha zvýšenia nie
o 15 %, ale o 115 %, t .j. nad rozsah zákona, nakoľko ako je z petitu zrejmé, žiada, aby súd žalovaného

zaviazal na náhradu škody na zdraví nasledovne:
- z titulu bolestného vo výške 2.481 eur,
- z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19.080 eur,
- z titulu navýšenia SSU o 15 % vo výške 21.942 eur.
Ak by súd takémuto žalobnému návrhu vyhovel, bol by žalovaný povinný zaplatiť sumu titulom SSÚ

žalobkyni dvakrát v plnom rozsahu a z toho jedenkrát ešte zvýšenú o 15 percent, nakoľko samotné
zvýšenie o 15% predstavuje len sumu 2.862 eur, a teda nie sumu 21.942 eur, ktorej zaplatenia
sa domáha žalobkyňa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný žiada, aby Okresný súd
Topoľčany žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania.
4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.05.2021 uviedol, že je rozpor v tvrdeniach žalobkyne ohľadom popisu

skutkového deja udalosti, počas ktorej došlo k údajnému poškodeniu chrbtice žalobkyne.
Žalobkyňa vo svojej žalobe (č. l. 1) zo dňa 07.08.2018 popísala stav v dôsledku ktorého došlo
k poškodeniu jej zdravia tak, že pri zohnutí sa po diaľkový ovládač od žeriavu položený na trakčnom
vozíku pocítila žalobkyňa nezávisle od jej vôle prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou.
Žalovaný vo svojom Vyjadrení k žalobe zo dňa 29.09.2018 upozornil žalobkyňu v čl. IV, str. 5 na

nezrovnalosti ohľadom žalobkyňou uvádzanej príčiny poškodenia zdravia, ktorou bolo v zmysle žaloby
zohnutiesapodiaľkovýovládač,avšakvlekárskomposudkuobolestnomaSSUzodňa14.05.2018bolo
ako príčina uvedené dvíhanie ťažkého bremena. Následne, po tomto upozornení žalovaného, žalobkyňa
zmenila v žalobe popísaný skutkový stav a to tak, že po novom uviedla vo svojom ďalšom vyjadrení
(Stanovisko žalobkyne zo dňa 17.10.2018), že prasknutie v chrbtici s náhlou prudkou bolesťou pocítila

pri plnení pracovného pokynu, resp. dvíhaní železnej platne, t. j. ťažkého bremena.
Zmenu výpovede žalobkyne ohľadom skutkových okolností úrazového deja, v dôsledku ktorej zmeny
je po novom príčinou poškodenia zdravia zdvíhanie ťažkého bremena, považuje žalovaný za účelovú
s cieľom preniesť všetku zodpovednosť za poškodenie zdravia žalobkyne na žalovaného. Žalovaný
odmieta údajné ovplyvňovanie, resp. akýkoľvek nátlak vyvíjaný na žalobkyňu, či iných zamestnancov,

vo veci výpovede ohľadom skutkových okolností úrazového deja (ktoré tvrdenia žalobkyňa v konaní
žiadnym spôsobom nepreukázala). Komisia poverená šetrením údajného úrazu žalobkyne, spísala
o udalosti Zápis so zamestnancom – poškodeným (p. A. B.) o podaní informácii k vzniku registrovaného
pracovného úrazu: 27.01.2016 (ďalej len „záznam“), v ktorom žalobkyňa jednoznačne uviedla ako
príčinu poškodenia jej zdravia zdvihnutie diaľkového ovládača a nie dvíhanie ťažkého bremena, ktorý

záznamspísaladoslovneakohonadiktovalažalobkyňa,paniH.,ktorábolaopriebehunávštevyšetriacej
komisie u žalobkyne vypovedať aj na súde, dňa 10.12.2020. Spísaný záznam žalobkyňa vlastnoručne
podpísala. Skutočnosť, že by žalobkyňa podpisovala prázdny papier ako to tvrdila vo svojej výpovedi
z 27.08.2020 sa nezakladá na pravde, nebola žalobkyňou žiadnym relevantným spôsobom preukázaná,
práve naopak, bola vyvrátená svedeckou výpoveďou svedkyne H.. Rovnakú príčinu, zohnutie sa

po diaľkový ovládač, uviedla žalobkyňa následne aj pred inšpektorátom práce. Pokiaľ malo dôjsť
k poškodeniu zdravia žalobkyne inak ako prezentovala vo svojich predchádzajúcich výpovediach, mala
túto skutočnosť uviesť priamo v žalobe a nie až v dôsledku upozornenia žalovaného na nezrovnalosti
ohľadom skutkových okolností.Rozpor v žalobkyňou uvádzaných, dvoch rôznych skutkových okolnostiach, za ktorých mala nastať
zdravotná indispozícia žalobkyne, vzbudzuje nedôveryhodnosť žalobkyne a podľa názoru žalovaného
spochybňuje oprávnenosť žalobkyňou uplatneného nároku.

Žalovaný sa pridržiava popisu priebehu úrazového deja, ktorý uviedla žalobkyňa v žalobe, resp. že
k poškodeniu jej zdravia došlo v dôsledku zohnutia sa po diaľkový ovládač od žeriavu, položený na
trakčnom vozíku. Žalovaný má za to, že zdvihnutie diaľkového ovládača o hmotnosti cca 0,5 kg, je
bežným úkonom, ktorý nepresahuje hranice obvyklej každodennej práce.
V danom prípade nedošlo k náhlemu vypätiu síl, práca sa nevykonávala za nepriaznivých okolností

ani na hranici obvyklej námahy, na ktorú nie je organizmus zamestnanca prispôsobený, preto je podľa
názoru žalovaného nereálne, aby takýto úkon zapríčinil tak vážne poškodenie chrbtice ako to popísala
v žalobe žalobkyňa. Žalovaný upozorňuje v tejto súvislosti na skutočnosť, že žalobkyňa mala v minulosti
vážne problémy s chrbticou, musela absolvovať operáciu, v dôsledku ktorej bola dlhodobo PN – podľa
výpovede žalobkyne 11 mesiacov. Žalovaný sa stotožňuje s rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 21450
– 17/2018-LV (str. 3), v ktorom rozhodnutí uvádza Sociálna poisťovňa, že žiadateľke dočasná pracovná

neschopnosť vznikla výlučne na následky choroby a nie z dôvodu medicínsky nepodloženého úrazu.
Žalovaný má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne
v dôsledku úrazu na pracovisku. Navyše ako vyplýva z predložených lekárskych posudkov, k začiatku
liečenia došlo 15.01.2016, t. j. deň, kedy pocítila žalobkyňa bolesť v chrbte, avšak k liečeniu v ústavnej
zdravotnej starostlivosti až 24.05.2016.

Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ak by aj k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v dôsledku toho
ako sa zohla po diaľkový ovládač od žeriavu položený na trakčnom vozíku; došlo tak výlučne v dôsledku
porušeniainternéhopredpisužalobkyňou,konkrétnePracovnéhopokynuPP-Sč.68004/11–Vyhradené
technické zariadenia zdvíhacie (ďalej len „Pracovný pokyn“), v zmysle ktorého podľa bodu 5.3.3 ods. 4 je
potrebné diaľkové ovládače bez kľúčovej jednotky odkladať po ukončení práce na určené miesto, ktorým

je uzamykateľná skrinka vo výške cca 85 cm nad zemou, ktorá sa nachádza v kancelárii majstra, ktorú
povinnosť si žalobkyňa nesplnila, nakoľko ako sama uviedla v Zápise so zamestnancom poškodeným
zo dňa 27.01.2016 (zápis prečítaný na súdnom pojednávaní dňa 10.12.2020), diaľkový ovládač sa
chystala zobrať z vozíka striekacej kabíny, na ktoré miesto si ho sama žalobkyňa odložila. Žalobkyňa
bola povinná postupovať v súlade s uvedeným Pracovným pokynom a na čas, kedy s ovládačom

nepracovala, mala tento odložiť na miesto na to určené. S pracovným pokynom bola riadne žalobkyňa
oboznámená, čo potvrdila aj vo svojej výpovedi pred súdom z 27.08.2020. Jedinou príčinou poškodenia
zdraviažalobkynebolovýlučneporušeniePracovnéhopokynu,pretožeakbyodložilaovládačdourčenej
skrinky, nemusela sa následne predkloniť za účelom zodvihnutia ovládača, čím by sa úplne eliminovala
možnosť poškodenia chrbtice, odhliadnuc od uvedeného žalobkyňa chodila na pravidelné lekárske

prehliadky, podľa ktorých bola zdravotne spôsobilá na výkon danej práce. Ak by nemala žalobkyňa
problémy s chrbticou už v minulosti, nedošlo by k tak závažnému poškodeniu zdravia pri bežnom úkone
ako je zdvihnutie ľahkého diaľkového ovládača.
Ak by žalovaný pripustil v úvahu druhú variantu priebehu skutkového deja, ktorú začala žalobkyňa
uvádzať v priebehu konania a síce, že k poškodeniu zdravia došlo pri dvíhaní ťažkého bremena,

upozorňuje žalovaný na skutočnosť, že v deň, kedy došlo k zdravotnej indispozícii žalobkyne boli
z pracoviska odosielané bremená s hmotnosťou 3634 a 490 kg a teda je nesporné, že žalobkyňa
nemohladvíhaťtietobremenáručne.Navyše,ničnepreukazuje,ževinkriminovanýdeňboliexpedované
ťažké bremená o hmotnosti 20 kg ako to uviedla žalobkyňa vo svojej výpovedi z 27.08.2020 (viď dôkaz
predložený súdu spolu s Vyjadrením žalovaného zo dňa 13.11.2018: „Dokumentácia k expedícii zo dňa

15.01.2016“).
Ak by bolo predsa len pravdivé tvrdenie, že žalobkyňa dvíhala ťažké bremeno s hmotnosťou 20 kg,
svojím konaním by tak porušila interný predpis – Smernicu č. OS –S č. 667/07, bod 5.4.1 (ktorej
celé znenie vzhľadom na skutočnosť, že sa na ňu viackrát v priebehu konania odvolávali, prikladajú
súdu v prílohách tohto podania), ktorá smernica stanovuje pre ženy vo veku 50 – 60 rokov maximálnu

hmotnosť bremena, ktorú možno zdvíhať a to max 10 kg pri priaznivých podmienkach (max 5 kg pri
nepriaznivých podmienkach).
Ako vyplynulo aj zo samotnej výpovede žalobkyne, žalobkyňa nedostala od nadriadeného majstra
príkaz, aby zdvíhala bremená ručne (k dispozícii mala diaľkový ovládač), ak tak žalobkyňa urobila, bolo
to svojvoľne, pričom takýmto rozhodnutím podcenila možné riziká, porušila interné predpisy, ktorým

konaním si výlučne sama zavinila poškodenie chrbtice.
Verziu svojvoľného konania žalobkyne potvrdila i svedkyňa I., ktorá pred súdom uviedla, že príkaz od
nadriadeného na ručne zdvíhanie ťažkého bremena nedostala ani ona, ani žalobkyňa a teda rozhodnutie
zdvihnúť ťažké bremeno ručne, prípadne žeriavom alebo za pomoci diaľkového ovládača bolo výlučnena zamestnancoch, resp. na žalobkyni. Napriek skutočnosti, že žalobkyňa vedela o hmotnosti bremena,
t. j. cca 20 kg ako to uviedla vo svojej výpovedi, sama sa rozhodla, že toto bremeno dvihne ručne, pričom
vedela, že takým konaním porušuje interný predpis. Hmotnosť bremena je navyše podľa svedkyne

I., možné rozpoznať aj vizuálne, odhliadnuc od toho, že túto hmotnosť si vedeli zistiť aj v dokladoch
obsahujúcich popis jednotlivých materiálov.
V zmysle vyššie uvedeného, tvrdenie žalobkyne uvedené v samotnej žalobe, podľa ktorého žalobkyňa
neporušila pri výkone práce žiadne právne predpisy, ani predpisy týkajúce sa bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci sa nezakladá na pravde. V oboch možných prípadoch (teda aj v prípade zodvihnutia

diaľkového ovládača sa aj v prípade dvíhania ťažkého bremena), boli žalobkyňou porušené interné
predpisy, konkrétne Pracovný pokyn PP-S č. 68004/11 a Smernica č. OS-S č. 667/07. Je evidentné, že
jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne je teda jej zavinené protiprávne konania, ktoré môže byť
vpríčinnejsúvislostisovznikomškody,čojevkonečnomdôsledkudôvodomúplnejliberáciežalovaného.
Nezrovnalosti súvisiace s určením typu úrazu (pracovný úraz / iný úraz) – žalobkyňa vo svojej žalobe
charakterizuje predmetnú udalosť raz ako pracovný úraz, potom zase ako iný úraz. Tieto nejednotné

tvrdenia vnášajú do predmetného konania neistotu, pričom vzbudzujú dojem, že žalobkyňa iba náhodne
triafa, resp. skúša všetky možné varianty, bez nejakého predchádzajúceho ujasnenia a náležitého
odôvodnenia situácie. Navyše, aj vo Výzve na plnenie z 31.05.2018, adresovanej Sociálnej poisťovni,
pobočkaLevice,sižalobkyňauplatňovalaprostredníctvom svojho právnehozástupcunároknanáhradu
za bolesť, v ktorej výzve odvodila svoj nárok z titulu vzniku pracovného úrazu. Až následne, keď Sociálna

poisťovňa, pobočka Levice, č. rozhodnutia 21450 – 17 2018- LV, uplatňovaný nárok žalobkyne na
náhraduzabolesťneuznala,sižalobkyňavosvojomodvolaníz31.07.2018protiuvedenémurozhodnutiu
Sociálnej poisťovne alternatívne uplatňovala svoj nárok na náhradu na bolesť z titulu vzniku „iného
úrazu“.
Žalovaný trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, ako i na tom, že v danom prípade nemožno

hovoriť o pracovnom úraze, nakoľko nie sú naplnené všetky zákonné predpoklady definície pracovného
úrazu, teda absentuje v danom prípade zákonný predpoklad a to krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie
vonkajších vplyvov.
V tomto kontexte žalovaný opätovne uvádza, že predpokladom zodpovednosti za škodu je vznik ujmy,
škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi nimi. V danom prípade však absentuje riadne preukázanie

príčinnej súvislosti medzi úrazovým dejom a poškodením zdravia žalobkyne.
Rozporné výpovede žalobkyne a svedkov – žalobkyňa vo svojej výpovedi dňa 27.08.2020 uviedla
najskôr k šetreniu úrazu poverenou komisiou, že počas návštevy u nej doma napísala pani H., členka
šetriacej komisie, na čistý papier formátu A4, že k úrazu žalobkyne došlo pri zohnutí sa po diaľkový
ovládač, ktorú skutočnosť povedala pani H., pričom žalobkyňa nevidela, čo je napísané na tomto papieri.

Následne na otázku právneho zástupcu žalovaného uviedla žalobkyňa, že ona sama uviedla komisii,
resp. pani H. ako príčinu úrazu, že sa zohla po diaľkový ovládač, ktorú skutočnosť povedala žalobkyňa
na základe toho, že pred návštevou komisie u nej doma jej telefonoval pán J., ktorý jej vraj povedal
ako má vypovedať, pričom žalobkyňa mala údajne podpisovať prázdny papier. Rozpor týchto vyjadrení
žalobkyne spochybňuje ich pravdivosť. Navyše tento popis priebehu návštevy komisie u žalobkyni doma

je tiež v rozpore s vyjadrením svedkyne H., ktorá vo svojej výpovedi uviedla stav jednoznačne a bez
obdobných nepresností a rozporov, ako to bolo v prípade výpovedi žalobkyne. Pani H. vylúčila, že by
podpisovala žalobkyňa prázdny papier, pričom podotkla, že do spísaného záznamu uviedla len to, čo jej
diktovala žalobkyňa a to v doslovnom znení. Pani H. predtým nebola so žalobkyňou v žiadnom kontakte
a nemala najmenší dôvod uškodiť jej, či uvádzať klamlivé informácie ohľadom jej úrazovej udalosti.

Svedkyňa G. C. vypovedala v predmetnej udalosti ako nepriamy svedok dňa 27.08.2020. Vo svojej
výpovedi uviedla na jednej strane, že počas práce žeriavníčok nedochádzalo k fyzickej práci, čo sa týka
prenášania a dvíhania bremien, avšak na strane druhej na otázku právneho zástupcu žalobkyne uviedla,
že balili a prenášali ťažké bremená, ktoré mali hmotnosť aj okolo 30 kg.
Žalovaný poukazuje aj na rozporuplnú výpoveď svedkyne I. zo dňa 07.04.2021 a to z dôvodu, že ako

priama svedkyňa udalosti vypovedala na súdnom pojednávaní úplne odlišne ako v jej predchádzajúcich
výpovediach, ktoré poskytla dňa 27.01.2016 pani H., členke šetriacej komisie ako i neskôr s odstupom
času zo dňa 27.10.2017 inšpektorátu práce. Žalovaný zdôrazňuje, že svedkyňa I. osobne potvrdila
pravosť jej podpisu na oboch predchádzajúcich spísaných protokoloch o udalosti, pričom na svoju
obhajobu vo veci nepravdivých predchádzajúcich výpovediach uviedla, že tak urobila na základe dohody

s jej kolegyňami, ku ktorej došlo v priestoroch šatní. Svedkyňa zároveň uviedla, že nikto z nadriadených
jej nedal pokyn na nepravdivé opísanie udalosti.
K uplatňovanej výške nároku na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia, čo sa týka nárokov
uplatnených v žalobe, žalovaný zotrváva na svojich písomných podaniach, pričom zdôrazňuje, žežalobkyňa nepreukázala svoj nárok na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia, ako ani
nepreukázala skutočnosť, že zdravotný stav žalobkyne bol ustálený až v roku 2018, hoci k ukončeniu
PN došlo už 12.12.2016, resp. 01.10.2017.

Predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na zdraví, vzniknutú zamestnancovi sú
pracovný úraz resp. iný úraz (poškodenie na zdraví zamestnanca, ku ktorému došlo pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním), vznik škody a príčinná súvislosť medzi (pracovným)
úrazom a vznikom škody. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) ako jeden zo základných predpokladov
zodpovednosti za škodu vyžaduje, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede, teda

aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody, vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku nemôže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti nemôže stačiť
všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, či iba pripustenie možnosti vzniku škody
v dôsledku jeho protiprávneho konania, ale musí byť príčinná súvislosť naisto postavená... Prehľadnosť

práv a postavení jedincov a predovšetkým dôraz na ich individuálnu zodpovednosť za škodu, ktorá je
nedielne spätá s možnosťou vlastným konaním nadobúdať práva a povinnosti, si žiadajú, aby za osobu
zodpovedajúcu za škodu, bola pokladaná tá osoba, ktorej účasť na vzniku škody je priama a zrejmá
(rozsudokNSČRz09.01.2013,sp.zn.28Cdo2490/2012).Skúmaniepríčinnejsúvislostijevždyspojené
s hľadaním javu, ktorý škodu spôsobil. Všeobecne platí, že ak ku škode existuje niekoľko relevantných

príčin, je potrebné zistiť a vyhodnotiť ich vplyv (graduáciu) vo vzťahu k následku (škode). Žalovaný má
za to, že v danom prípade bezpečné preukázanie príčinnej súvislosti medzi úrazovým dejom (či už prvej
alebo druhej varianty) a vznikom poškodenia zdravia žalobkyne, absentuje.
Na základe doteraz vykonaného dokazovania, žalovaný považuje za preukázané, že k poškodeniu
zdravia žalobkyne došlo výlučne v dôsledku porušenia iných interných predpisov o BOZP zo strany

žalobkyne (či už porušenie Pracovného pokynu PP-S č. 68004/11 alebo alternatívne porušenie
Smernice č. OS-S č. 667/07), a teda zdravotné problémy si zavinila žalobkyňa výlučne sama svojím
konaním, ktoré môže byť v príčinnej súvislosti so vznikom škody, pričom takéto konanie žalobkyne je
dôvodom úplnej liberácie žalovaného v súlade s ustanovením § 196 Zákonníka práce. Oba predpisy
presne upravujú určitý spôsob konania zamestnancov pri plnení pracovných úloh, resp. konkrétny

spôsob konania zakazujú. Žalobkyňa bola s predpismi riadne a preukázateľne oboznámená a pokiaľ by
pri práci postupovala v súlade s ich obsahom, úplne by eliminovala možnosť vzniku úrazu a poškodenia
zdravia.
5. Svedkyňa G. C. na pojednávaní dňa 27.08.2020 uviedla, že bola nepriamym svedkom tejto udalosti,
nakoľko v popoludňajších hodinách, keď sa nachádzali na šatni, prišli za nimi upratovačky, že žalobkyňa

veľmi plače, keď dvíhala nejaké bremeno, pomáhali jej obliecť sa. Medzitým prišla aj p. A., ktorá bola
v tom čase vedúcou oddelenia a povedali jej, že A. pri tom dvíhaní seklo v krížoch. Pričom priamo
žalobkyni povedala, aby nehovorila túto skutočnosť, že dvíhala bremeno, ale že sa zohla za diaľkovým
ovládačom a vtedy, že ju to seklo, že nemá priamo povedať, čo sa stalo. Bolo to z dôvodu, že ony
ako žeriavničky by nemali robiť inú prácu, ale prakticky museli vykonávať aj iné práce, dvíhať bremená,

popisovať materiál, čo nebolo v ich pracovnej náplni. Po tomto krátko bola odvezená do nemocnice jej
priateľom, nakoľko sanitka mala prísť až o dve hodiny. Pokiaľ sa nachádzali na šatni, v jej prítomnosti
nikto nič nepopisoval, čo sa týka úrazového deja, ani iným spôsobom nešetril, okrem prítomnosti ich
vedúcej, ktorá zisťovala, čo sa stalo. Bola svedkyňou toho ako vedúca p. A. inštruovala žalobkyňu ako
má vypovedať ohľadne tohto úrazu, t. j. že jej má povedať, že sa zohla pre diaľkový ovládač a nie pre iné

bremeno. Svedkyňa A. sa zároveň vyjadrila tak, že ony ako žeriavničky by nemali vykonávať inú prácu
okrem tej, ktorú majú ako náplň práce, teda žeriavničky a práca so žeriavom. Nemá inú vedomosť ako sa
vyvíjalo šetrenie v tejto veci ani zo strany zamestnávateľa, resp. iných inštitúcii, čo sa nedozvedela ani
sprostredkovane, nakoľko medzitým dostala výpoveď. A túto výpoveď dostala asi v marci 2016 z dôvodu
nadbytočnosti.V tom čase bola na pozícii žeriavnička, ktorú aj fakticky vykonávala. Jej náplňou práce

bolo prenášať bremená a premiestňovať sa zo žeriavu na žeriav, kde bolo treba. Vykonávali však aj iné
práce, popisovali materiál, viazali, balili, čo bolo treba, najmä v čase, keď prepúšťali ľudí. Pokiaľ na
pracovisku nebol niekto žeriavnik a viazal a balil materiál, bola to samotná pracovná náplň, myslí si, že aj
s označením viazač, čo sa týka popisovania materiálu, táto prebiehala tak, že po nastriekaní sa materiál
musel popísať, aká to je zákazka a ukladalo sa to do prepraviek. Pokiaľ sa aj niekto ozval z pracovného

kolektívu, že to nie je jeho pracovná náplň, tak mu bolo povedané, že nech sa páči, za bránou čakajú
ďalší. Počas ich práce ako žeriavníčok nedochádzalo k fyzickej práci, čo sa týka prenášania a dvíhania
bremien. Jej pracovná náplň bola čiastočne iná ako žalobkyne, nakoľko žalobkyňa bola tzv. expedient
a ona bola natierač a pieskár. Musela byť viac na žeriave, nakoľko sa museli viac meniť materiály. Takžežalobkyňa, čo sa týka ručnej fyzickej práce, viac ju vykonávala, nakoľko aj ručne balila. Táto požiadavka
vychádzala z toho, že niektoré materiály sa nedali preniesť žeriavom, jedine ručne a to s poukazom na
objem a váhu tohto bremena. Odhadom si myslí, nevie to však presne, že žalobkyňu pozná po dobu

asi 8 rokov. Má za to, že žalobkyňa si plnila zodpovedne pracovné povinnosti, pracovala aj v sobotu
a v nedeľu, na základe požiadaviek zamestnávateľa, keď pre ňu chodili služobným motorovým vozidlom.
Vykonávala prácu aj nadčas, ktorú nikdy neodmietla. Čo si pamätá, nebývala na PN. Dokonca dostala aj
odmenu za to, že nebola PN. Čo sa týka prenášania ťažkých bremien, ktoré by mohla označiť, jednalo sa
o balenie a prenášanie, napr. elektród, ktoré mali aj okolo 30 kg, pričom mali dvíhať iba 10 kg bremená,

takže sa to porušovalo. Ďalej, keď sa balili krabice skrutiek, plieškov, ktoré sa balili do bední a tie sa
dávali do tzv. kontajnerov. To sa všetko robilo ručne. Keďže nebola priamym svedkom úrazu, nevie o aké
bremeno sa jednalo, iba z rozprávania sa dozvedela, že sa malo jednať o nejaký plech – platňu a to
prenášali z natieračského vozíka na paletu a natierači potrebovali uvoľnenie tohto vozíka. Nevie uviesť
hmotnosť tohto plechu, ktorý v tomto momente mali prenášať, nakoľko tam nebola. V tom čase sa tam
nachádzali plechy o rôznych rozmeroch a tým pádom aj váhe, resp. hrúbke. Myslí si, že v tento deň

bremená o váhe 3634 kg a 490 kg boli len expedované, ale pokiaľ sa prenáša iný materiál, ten nie je
popísaný, ale musia ho z vozíkov odložiť a pripraviť na prácu a to už nepíšu. Píše sa iba materiál, ktorý
je v ten deň vyexpedovaný. Nemá vedomosť o zdravotných problémoch v súvislosti s chrbticou pani
žalobkyne z minulosti.
6. Svedkyňa K. L. H. na pojednávaní dňa 10.12.2020 uviedla, že dňa 26.01.2016 im bolo zo mzdovej

učtárne oznámené, že pracovníčka – žalobkyňa predložila doklad o PN, pričom im ako oddeleniu VÚZP
bolo oznámené, že nedali žiaden záznam o tejto skutočnosti. Oni ani nemohli dať žiadne oznámenie,
nakoľko dostali iba oznámenie od mzdovej účtovníčky. Na základe toho kontaktovali majstra skupiny
zamestnancov, ktorým bol pán J., ktorý im nepodal žiadnu informáciu, že by tam došlo k nejakej „skoro
nehode“, alebo inému typu úrazu. Keďže nikto k tomu nemal žiadne informácie, požiadali p. J., aby

kontaktoval p. B., že nech mu ona podá informáciu. M. J. jej oznámil, že dohodol stretnutie na 27.01.2016
u žalobkyni doma, kde svedkyňa vycestovala s pánom majstrom, boli prijatí u nej doma v obývačke
a žalobkyňa im povedala skutočnosť, ktorú zaznamenala do podania informácie, že vykonávala činnosť
a zohla sa pre diaľkový ovládač, ktorý bol položený na trakčnom vozíku a puklo jej v krížoch. Tak ako to
ona povedala, svedkyňa to zaznamenala, žalobkyňa jej túto výpoveď podpísala, potom jej vysvetlila, že

o tom, či to bude registrovaný pracovný úraz rozhodne komisia zamestnávateľa. Žalobkyňa jej povedala,
že hádam len lekár je múdrejší ak oni. Svedkyňa jej potom povedala, že definícia pracovného úrazu
je ..., že o tom rozhodne komisia. Lekár nemá k tomu relevantné informácie, aby on posúdil, či je to
pracovný úraz alebo nie. Vysvetlila žalobkyni, že pokiaľ ide o pracovný úraz, pokiaľ sú svedkovia, ktorí
úraz videli, sú informácie, tak je to pracovný úraz. Musí to posúdiť ešte aj lekár, ktorého posúdenie

závažnosti pracovného úrazu o tomto jej podajú písomnú informáciu, ako to bude vyšetrené, čo porušil
kto, či ona alebo zamestnávateľ, prečo k takejto udalosti došlo. So zamestnávateľom skutočnosť skúmali
a podala im informáciu p. I. a svedkyňa bola pozrieť, kde mohol byť položený ovládač, bolo to 600
mm od zeme, keď urobila predklon, by teoreticky mohla ovládač zobrať. Toto preskúmali ako komisia
a potom opätovne požiadali p. N., ktorý je predsedom komisie VÚZP, kde si vysvetlili, že zamestnávateľ

určil miesto na odkladanie diaľkového ovládača, čo bolo v kancelárii majstrov, bola to skrinka cca vo
výške ľudského pása. Tam to majú zamestnanci odkladať. Je to z bezpečnostných dôvodov, aby bol
v dosahu, tak preto tam má byť. O tomto sú školení a to pravidelne, bolo to každý rok, teraz je to každé
dva roky. Tí ľudia sú o tom informovaní. V rámci komisie diskutovali o tom, či seknutie v krížoch je
zdravotnáindispozíciazamestnancaalebojetovsúvislostisprácou.Skonštatovali,žeseknutievkrížoch

je zdravotná indispozícia zamestnanca a že to nepovažujú za pracovný úraz. Keď aj došlo vo firme
k seknutiu v krížoch zamestnanca, nikdy to nebolo šetrené ako pracovný úraz. Žalobkyňu pozná odo
dňa, keď bola u nej doma. Dovtedy sa s ňou nestretla, nemali spolu čo riešiť. Od žalobkyni počula,
že mala úraz, že bola operovaná, to vedela priamo od nej. O inej verzii skutkového priebehu nemá
vedomosť, držala sa toho, čo jej nadiktovala žalobkyňa. Nepamätá si na iné verzie, riešila situáciu, ktorú

popísala. Videla zápisnicu z pojednávania na tunajšom súde, kde si prečítala, že boli aj iné verzie ako
malo dôjsť k mechanizmu pracovného úrazu, avšak o týchto verziách nič nevie, ani jej o nich nikto nič
nepovedal. Šetrenie udalosti prebehlo tak, že navštívili žalobkyňu v rámci šetrenia s pánom J. aj s pánom
H., pričom p. H. bol zástupca zamestnancov pre bezpečnosť, menovaný OO OZET KOVO. Toto v aute
ako aj doma opätovne prešli a urobili záver, ako už vypovedala. Nemá vedomosť o tom, že by osobnej

návšteve u žalobkyne doma, predchádzala iná udalosť. Vedela o tom, že bolo dohodnuté, či môžu prísť,
kedy a ako. M. J. ich zaviezol vlastným autom, nič viac. Pokiaľ poškodený nemá možnosť prísť, tak
ho navštívia doma. Riešili aj iné úrazy, boli aj v nemocnici aj u nich doma v jeho pohodlí. Rokovanie
komisie prebiehalo tak, že sa stretli ako komisia, prečítali výpoveď žalobkyne a p. I. a prijali stanoviskok tejto udalosti jednomyseľne, ktoré bolo také, že sa nejedná o pracovný úraz. Pani I. podala písomnú
informáciu, ktorá bola totožná s tým, čo jej povedala p. B.. Svedkyňa nemala vedomosť o tom, že by
p. I. túto skutočnosť, než podala výpoveď, konzultovala s nadriadeným pracovníkom zamestnávateľa,

kde malo byť jej ďalšie zotrvanie v pracovnom pomere podmienené výpoveďou k tejto udalosti. Takáto
informácia sa jej nedostala do uší počas celého obdobia. Keď sa komisia uzniesla, že sa nejedná
o pracovný úraz, urobili ohliadku, kde je trakčný vozík, kde bol položený ovládač a na nič iné neprišli.
Konštatovali, že ovládač sa nesmie dávať na trakčné vozíky, jednak sa môže poškodiť a keď odíde
auto, môže odísť s ovládačom. Ohľadne tohto úrazu už iná komisia nezasadala. Úkony pri šetrení

podobných typoch úrazov realizujú tak, že urobia ohliadku miesta úrazu, pričom sa môže urobiť aj
nejaký nákres z miesta úrazu alebo sa zdokumentuje mobilom. Musí sa zdokumentovať ako sa to stalo
a potom sa robia opatrenia, aby sa mohlo pokračovať ďalej v práci. Keď sú svedkovia, sú vypočutí.
Súčasťou komisie je vždy priamy nadriadený, čo prezentujú aj pri auditoch. Toto je štandardný postup.
Svedkyňa nepovažovala za potrebné, keďže to neuznali ako pracovný úraz, aby sa lekár k tomu vyjadril.
V štandardnom postupe mali tlačivo, v ktorom lekár napísal, aká dlhá bude PN. To bol štandardný

postup pri šetrení pracovného úrazu. Okrem toho povinnosťou zamestnanca je vždy bezprostredne
ihneď oznámiť, že došlo k pracovnému úrazu. Keď to videl svedok, tak je to povinnosťou aj svedka
nahlásiť svojmu nadriadenému. Ten má povinnosť to zapísať a kontaktovať VÚZP, aby došlo k šetreniu
úrazu. Komisia nepovažovala za potrebné vyžiadať stanovisko lekára, nakoľko to nie je právo komisie.
Pracovný úraz šetrí bezpečnostný technik, predkladá dokumenty. Svedkyňa ako bezpečnostný technik

nevyžiadala stanovisko lekára, nakoľko to nebolo jej povinnosťou si v tejto veci zabezpečiť stanovisko
lekára, keďže predmetnú udalosť nepovažovali za pracovný úraz. Keďže sa uzniesli na tom, že to
nie je pracovný úraz, nevyžiadali stanovisko lekára. Šetrili na pracovisku a žiadny svedok sa nehlásil.
Žalobkyňa uviedla p. I., ktorá sa k tomu vyjadrila a to je celé. Prizvaný je priamy nadriadený, ktorý je
zadávateľ práce, on spolupracuje pri šetrení. Priamy nadriadený je p. J., čo bol majster. Svedkyňa si už

podrobne nepamätá akú verziu popisu pracovného úrazu mal pán J.. Pamätá sa, že išli na obed a keď
sa vrátili, tak žalobkyňa sa sťažovala, že ju bolí chrbát. Náplň práce žeriavničky je definovaná, prenášať
bremená má žeriavom. Nevie o tom, že by žeriavničky vykonávali aj iné činnosti ako manipuláciu
s bremenami, žeriavnička má vykonávať prácu žeriavničky. Pán J. nespomínal iných svedkov alebo
iné osoby na vypočutie, keby niekto bol, boli by tieto osoby vypočuté. Pán J. sa nezmienil, že by mal

vedomosť o nejakej inej verzii priebehu úrazu. Školenia sú zdokumentované, vedia tieto školenia, účasť
na nich predložiť. Pracovnú prestávku majú definovanú pracovným poriadkom a kolektívnou zmluvou
a ukončenie práce sa značí odchodom z práce elektronicky ako aj príchod do práce. Obsahom školenia
je aj povinnosť odkladať ovládač na určené miesto. Vždy po každom ukončení manipulácie s ovládačom
ho treba odložiť na určené miesto. Netuší koľkokrát môže k tomu dôjsť, vždy je povinný ho vrátiť na

určené miesto, keď ho potrebuje, tak si ho tam môže ísť zobrať. Miesto na to určené je na dosah pre
zamestnancov. Tento pokyn je rešpektovaný aj inými zamestnancami, ide o disciplínu zamestnancov,
aby to sebe nezhoršovali ani zamestnávateľovi. Svedkyňa na svojej pracovnej pozícii ako bezpečnostný
technik pracuje viac ako 10 rokov. Počas jej pôsobenia zaevidovala aj iné úrazy. Čo sa týka posledných
rokov v roku 2019 mali cca 6 alebo 4 pracovné úrazy, predtým 2. Počas celého obdobia jej pôsobenia

to mohlo byť aj do 20 pracovných úrazov. Pokiaľ bola spoločnosť väčšia, samozrejme bolo to viac
pracovných úrazov. Žiaden z týchto úrazov nebol analogicky podobný s tým, ktorý sa stal žalobkyni. Na
pracovisku expedícii došlo k registrovanému pracovnému úrazu v roku 2014, bol to pán, ktorý zodvihol
ohnutú rúru z dôvodu, že ju chcel preniesť, spôsobil si pruh. Bol spoluzodpovedný za tento úraz, pretože
vedel aká je nosnosť. Preto žiadali všetkých vedúcich sekcií, aby informovali zamestnancov, aby sa už

takéto prípady nestali. V organizačnej smernici 667 je presne popísané podľa Nariadenia o manipulácii
s bremenami, kde je napísané presne koľko a kto môže zdvihnúť bremeno, je to ešte aj rozčlenené
medzi ženu a muža. Je to dokonca aj na nástenkách. Každé bremeno, ktoré sa zdvíha, musí mať
napísanú hmotnosť. Tieto výrobky sa expedujú a preto sa vkladajú do drevenej debny, ktorá tiež musí
mať nosnosť, ktorá váha sa musí spočítavať. Na pracovisku expedície, kde pracovala žalobkyňa, ktorá

bola žeriavnička sa dvíhali bremená pomocou žeriavu, preto bola zamestnaná ako žeriavnička, na to
je tá pozícia určená. Nemá o tom vedomosť, že by niekto dal pokyn na expedícii, aby dvíhali bremená
ručne, na čo by to robili, keď tam majú žeriav. Svedkyňa pracuje u svojho zamestnávateľa – žalovaného
od 06.09.1979. Na pozícii bezpečnostného technika pracuje viac ako 10 rokov. Na túto pozíciu bola
zaradená v roku 2006. Postup pri šetrení úrazu žalobkyne bol podľa jej názoru štandardný ako pri

iných situáciách ako u iných úrazoch aj „skoro nehôd“, čo je situácia, kedy dôjde k menšiemu úrazu
a nie je z toho PN. Žalobkyňa uviedla komisii počas návštevy u nej ako dôvod udalosti nasledovné:
„Dňa 15.01.2016 o 10.30 som sa chystala zobrať diaľkový ovládač z vozíka striekacej kabíny, ktorý
som si tam odložila. Ako som sa pohla, tak som počula prasknutie v chrbtici, čo som povedala p. I.,ktorá mi pomohla k oddychovej miestnosti, odtiaľ ma zobrali na šatňu, zavolali záchranku, tá neprišla.
Problém pri odchode bol s pani SBS-kárkou kvôli „nepípaniu“. S týmto obsahom záznamu sa žalobkyňa
mala možnosť oboznámiť a potom ho podpísala. V prípade, že by bol nesúhlas, by to nepodpísala.

Ako diktovala, svedkyňa písala. Nie je pravdou, že žalobkyňa podpísala prázdny papier a následne by
došlo či už svedkyňou alebo inou osobou k dopísaniu úrazového deja. Na zadnej strane tohto zápisu
sa nachádza podpis p. H. a H.. Ona nebola svedkyňou žiadneho ovplyvňovania žalobkyne od pána J.
alebo pani A.. Majú interný pokyn, ktorý presne stanovuje, kde má byť umiestnený diaľkový ovládač
na pracovisku, vedela by ho súdu aj predložiť. Myslí si, že aj v minulosti dochádzalo k porušovaniu

interného predpisu, čo sa týka stanovenia, kde má byť umiestnený diaľkový ovládač. Bol aj prípad, kedy
bol položený na korbu motorového vozidla, ktoré s ním aj odišlo. Diaľkový ovládač váži 0,25 kg.
7. Svedkyňa B. I. na pojednávaní dňa 07.04.2021 uviedla, že u žalovaného pracovala cca od roku
1979 do roku 2019 na pracovnej pozícii expedientka, pričom išla do predčasného dôchodku. Čo sa
týka úrazu, ktorý utrpela žalobkyňa, ona v tom čase, keď sa to malo stať, s ňou pracovala. Dvíhali
jedno železo, ktoré dávali do bední, pričom pri dvíhaní tohto bremena žalobkyňa povedala, že už sa

ďalej nemôže pohnúť, že jej niečo puklo a pritom sa rukou chytila za strednú až spodnú časť chrbta.
Potom už ďalej v práci ani nepokračovala, išla si sadnúť do miestnosti, kde mohli obedovať. Potom
odišla domov. Na druhý deň sa sprostredkovane dozvedela, že ju brala sanitka a bolo jej povedané, že
keď sa bude šetriť úraz, že sa v tomto momente zohla pre ovládač. Žalobkyňa mohla ovládať žeriav
jednak zvrchu a jednak ručným ovládačom, ktorý mala pri sebe. Na druhý deň, keď prišla do práce,

tak jej bolo ďalšími spolupracovníkmi povedané, že vedúca sa mala vyjadriť k tomu úrazu tak, že majú
povedať, že došlo k úrazu, že žalobkyňa utrpela toto zranenie – úraz, keď sa zohýbala k diaľkovému
ovládaču. Jej však osobne do očí to nepovedala. Potom sa prvýkrát vyjadrila ako svedkyňa, ktorá bola
pri tomto úraze, že k nemu došlo tak, že sa žalobkyňa zohýbala pre ten diaľkový ovládač. Teraz však
tvrdí, že to bolo ako to popísala, povie to tak, že každý má strach o robotu, mala krátko pred dôchodkom

a preto sa aj takto vtedy vyjadrila. Ona sa v tejto veci dvakrát vyjadrovala ako malo k úrazu dôjsť,
jedenkrát to bolo pred Inšpekciou z Nitry a druhýkrát pred pani H., ktorá tento úraz šetrila. Je jej veľmi
ľúto, ale bolo to tak, ako dnes vypovedala na pojednávaní. Náplňou ich práce podľa pracovnej zmluvy
bolo nakladanie, ale aj balenie vecí, pričom niečo sa balilo ručne. Mali v popise práce, aké bremená
a do akej váhy by mali dvíhať, ktoré sa líšili pre mužov a ženy, ale niekedy bolo toľko práce, že sa to

nedodržiavalo a dvíhali aj ťažšie bremená. Nevie a to ani odhadom uviesť, aká bola ťažká platňa, ktorú
tesne predtým ako došlo k úrazu dvíhali, ale bola dosť ťažká. Vždy na konkrétny deň im zatrieďoval
prácu tzv. „parťák“, avšak menila sa robota pre nich, ktorá spočívala, ako už uviedla v balení a nakladaní.
Presne si na popis práce na tento deň nepamätá, ale každý deň sa len nakladalo a balilo a to v rôznom
pomere. Samé si určovali, ktoré bremená sa dajú preniesť ručne a ktoré žeriavom, ale na papieroch bolo

napísané, koľko vážia. Žalobkyňu hodnotí po pracovnej stránke ako pracovitú ženu. Nemá vedomosť
otom,žebyonamalanejaképracovnéobmedzenia,čosatýkazdravotnéhostavu,vie,žerazvminulosti
spomínala, že mala problémy s chrbtom, ktoré boli aj operačne riešené. Nemá vedomosť o tom, že
by osobu žalobkyne mal niekto nejakým spôsobom ovplyvňovať, t. j. čo má vypovedať k tomuto úrazu
a jeho mechanizmu. Ju nikto zo strany zamestnávateľa nekontaktoval predtým ako mala vypovedať pred

komisiou,ktoráúrazšetrila.Potomtoúrazesisožalobkyňouibavolala,akosamá,akosacíti,aleoúraze
sa nerozprávali. Nikto ju nenútil, ani neinštruoval a to ani na druhý deň, ako má vo veci vypovedať,
už vypovedala, že kolegyne sa mali vyjadriť, že vedúca sa vyjadrila, že aby povedali k mechanizmu
úrazu, že bol spôsobený pri zdvíhaní diaľkového ovládača. Sama pochopila, že to bolo z dôvodu, aby
ich nadriadení nemali potom z toho nepríjemnosť. Nemá vedomosť o tom, že by žalobkyňa mala byť

nejakým spôsobom usmerňovaná ako má vypovedať. Vlastne od momentu ako si išla s ňou sadnúť
do oddychovej miestnosti, resp. jedálne s ňou nebola v kontakte. Nemá ďalšiu vedomosť o podobných
prípadoch na pracovisku a o šetrení úrazov aj v podobných prípadoch. Charakter ich práce bol taký,
že boli pripravené motorové vozidlá, ktoré boli treba naložiť materiálom, ktorý bol predtým upravovaný
a farbený a tie potom, či už väčšie alebo menšie kusy nakladali na motorové vozidlá iba žeriavom, ale

do bední sa ukladali aj ručne. Robota bola spontánna a častokrát sa stávalo, že len ručne nakladali do
bedne. Avšak vždy to bolo podľa toho aké ťažké kusy sa do bední nakladali. Čo sa týka pracovných síl
a či ich počet bol optimálny pri tomto charaktere práce uvádza, že niekedy sa nakladalo úplne pohodlne
a niekedy bol pri práci väčší zhon. Keď boli objednané autá, ktoré bolo potrebné naložiť, tak nakládka
bola naliehavá a museli sa naložiť, avšak autá len mali prísť a oni to iba balili a pripravovali, práca –

nakládka bola kľudnejšia. Nevie sa vyjadriť k množstvu práce ako to bolo v ten deň, keď došlo k úrazu,
je to už dávno. Čo sa týka svedkov, ktorí mohli tento úrazový dej vidieť, bezprostredne pri žalobkyni
bola iba ona, pričom kúsok od nich cca 3 – 4 metre boli aj ďalšie osoby, ktoré eventuálne mohli tento
dej vidieť, boli to osoby, ktoré balili do ďalšej bedne. Tento úrazový dej by vedela popísať asi tak, žejednalo sa o materiál, ktorý bol natretý farbou a sušil sa, potom mal byť balený, pričom v momente
pridvihnutia tohto materiálu – kovovej dosky došlo k tomuto úrazu. V tento deň menšie kusy nakladala
sama a väčšie kusy, keď videla žalobkyňa, že má naložiť, tak jej prišla pomôcť to zdvihnúť. Ktorý kus,

aký je ťažký bolo možné rozpoznať vizuálne. V tento deň nedostali žiadny ústny ani iný – písomný
príkaz na to, aby takéto bremená dvíhali ručne. Čo sa týka času, čo je rýchlejšie, či preniesť takýto
plech ručne alebo diaľkovým ovládačom, jednoznačne ručná práca je rýchlejšia a to už aj z dôvodu,
že niekedy ani ten žeriav nebol vždy voľný – pri ruke, nakladal napríklad pre auto a podobne a keď
s ponáhľali a chceli, aby došlo k nakládke rýchlejšie, tak nakladali aj ručne. Vyjadrila sa aj do záznamu

o šetrení úrazu, že došlo k úrazu pri dvíhaní diaľkového ovládača a aj jej podpisy ako svedkyne sú
na týchto protokoloch pravé a jej. Medzi osobami na druhý deň, s ktorými sa mala dohadovať ako
majú vypovedať nebola žalobkyňa, tá už bola v nemocnici, boli tam iba kolegovia z expedície. Pred
inšpektorátom práce s časovým odstupom vypovedala k mechanizmu úrazu rovnako a to z dôvodu, že
mala krátko pred dôchodkom a už nechcela výpoveď meniť. A vzhľadom na to, že teraz u žalovaného
nepracuje, vypovedala pravdu, bez tak ju to trápilo. Čo sa týka časového sledu, chcela by uviesť, že

potom ako sa stal úraz ona dostala prvýkrát výpoveď, avšak potom ju zobrali naspäť a potrebovala
ešte dva roky odrobiť – vydržať a preto, keď druhýkrát vypovedala pred inšpektorátom práce výpoveď
nezmenila, nakoľko stále bola v zamestnaneckom pomere u žalovaného a nechcela privodiť problémy,
pretože v jej rokoch by už prácu ťažko zháňala.
8. Svedok M. J. na pojednávaní dňa 27.05.2021 uviedol, že svedkom úrazu, ktorý by mala utrpieť

žalobkyňa pri pracovnej činnosti alebo v súvislosti s ním, prítomný nebol, bol vtedy v kancelárii a je to už
doba 5 rokov. Pamätá si, že došlo k tomuto úrazu cca pred zhruba 5 a pol rokom, pričom si nepamätá,
kto ho ako prvého informoval o tom, že došlo k nejakému poškodeniu zdravia u žalobkyne. Čo sa týka
pracovného zaradenia a to aj v zmysle pracovnej zmluvy, bol priamy nadriadený žalobkyni, druh práce
mal v pracovnej zmluve vymedzený ako majster expedície, pričom žalobkyňa podľa pracovnej zmluvy

podľa jeho názoru bola žeriavnička a nie je si istý, či mala aj iný druh práce – manipulant, to si už
presne nepamätá. Čo sa týka organizácie práce na pracovisku, vzhľadom na čas, ktorý uplynul a to
vyše 5 rokov, nepamätá si na podrobnosti z tohto dňa, čo sa týka organizácie práce, rozdeľovania práce
a pokynov v práci. S odstupom času si pamätá iba to, že žalobkyňa sa sťažovala na bolesti v krížoch,
ale ako presne do detailu to si už nepamätá. Pamätá si, že bol osobne prítomný u žalobkyni v mieste

jej bydliska v Želiezovciach, boli tam viacerí. Bola tam „bezpečáčka“ p. I., priezvisko si už nepamätá
ako aj ďalšie osoby, myslí, že boli traja. Bolo to ohľadne úrazu, ale detaily si už nepamätá, ani na
odchod z pracoviska žalobkyne. Pracovníci boli pri školeniach informovaní o pravidlách s manipuláciou
s bremenami. Žalobkyňa vykonávala prácu žeriavničky na 90%, zvyšná časť tvorila napr. vykonávanie
poriadkunapracovisku,balenieajdrobnýchvecí.Čosatýkapodobnýchúrazovnapracovisku,problémy

s krížami tam mali asi všetci, kedy ich seklo počas práce, on sám to mal 4 -5 krát do roka. Čo
však bolo príčinou zdravotných problémov na pracovisku sa vyjadriť nevie. Tempo na pracovisku bolo
rôznorodé, niekedy mali toho veľmi veľa, niekedy nemali čo robiť s tým, že to bola nárazová práca, ale
väčšinou roboty bolo dosť, nakoľko to bola tzv. zákazková náplň, resp. podnik mal zákazkovú náplň. Na
pracovisku bolo niekedy málo žeriavníčok, niekedy bolo málo žeriavov, ťažko povedať, či bolo veľa, či

bolo málo. Čo sa týka dodržiavania predpisov zamestnávateľa týkajúcich sa hmotnosti ručne dvíhaných
bremien, keď balili veci, mali rozpisku, ktorá obsahovala množstvo kusov a hmotnosť celkovú ako aj
hmotnosť jedného kusa. Nevie sa vyjadriť k tomu, či niekto komunikoval so žalobkyňou predtým, než ju
navštívila komisia BOZP doma. Myslí, že sa nemohlo stať, že by bol nedostatok žeriavov, že sa niečo
nakladalo ručne z dôvodu, že sa to tak muselo urobiť. Záleží to od charakteru práce, musí si túto situáciu

regulovať parťák. Keby oznámil niekto, že je málo žeriavničiek, určite by sa to riešilo, zháňali by ďalšie
osoby. Všetci zamestnanci boli školení, oni si zodpovedali každý za seba, kontroly chodievali, boli to
„bezpečáci“ z podniku. Čo sa týka jeho pracovného úrazu, to zobral na seba, vie, že chodili i IBP Nitra,
rozchodil to, žije. Bolo to „v zápale boja“. Každý má čas aj možnosti zistiť hmotnosť bremena, nevie
sa k tomu inak vyjadriť. Povinnosť odkladať ovládač na určené miesto mal každý vždy, keď ho pustili

z práce, keď ho potrebovali, podávali si ho z ruky do ruky a keď nie, tak bol v kancelárii. Nevie, či
bolo šetrenie predmetného úrazu nejakým spôsobom neštandardné v porovnaní s ostatnými. Žalobkyňa
sa tiež zúčastňovala na školení o VOZP, ich obsahom bola bezpečnosť pri práci ohľadne zdvíhania
bremien. On osobne dvíhal aj ťažšie bremená, či aj tí druhí, to si nepamätá, mohlo sa stať a keď bolo
treba robiť, on im chodil pomáhať. Bola to jeho dobrovoľná voľba, aby sa stihla nakládka a kvôli tomu

vlastne aj prišiel k úrazu, avšak to bol iný druh úrazu ako do neho pritlačila rúra, mal zlomené ramená
a prepichnuté pľúca. Zamestnanci by si mali zistiť hmotnosť bremena, skôr ako ich idú dvíhať, nevie sa
vyjadriť, či sú povinní to robiť, majú k tomu papiere. Niekedy váhy bremien neboli presné, pri menších
veciach mohli byť malé odchýlky. V ten deň udalosti nedal príkaz na to, aby zdvihla žalobkyňa bremenoručne ani nemá vedomosť, že by jej to iný prikázal, bol v tom čase v kancelárii, nebol tam, nemôže to
posúdiť. Myslí, že bol vyhradený priestor na odkladanie ovládača, ale presné miesto nevie. Niekedy sa
podával z ruky do ruky, kto ho potreboval alebo sa položil na bedňu, aby bol na viditeľnom mieste. Balili

tzv. drobnosti ako boli matice, skrutky, ktoré sa dávali do kartónových krabíc, alebo spojovací materiál,
potom boli drobnejšie kusy, ktoré sa dávali do drevených debničiek, potom dávali na palety – euro palety,
drevené, tam sa dávali väčšie kusy, potom bývali aj voľné kusy, boli to také, čo sa nebalili a nakladali sa
rovno na auto. Nie každý kus bol označený hmotnosťou, záviselo to od požiadavky zákazníka, niekde
sa dávali štítky s hmotnosťou, niektoré aj neboli označené. Keď bol balík alebo bedňa, tam sa hmotnosť

písala, alebo keď boli veľké kusy. Ťažko však povedať, čo je veľký a čo malý kus, záviselo to od materiálu
výrobku.
9. Svedkyňa D. A. na pojednávaní dňa 11.08.2021 uviedla, že do 30.10.2020 bola zamestnankyňou
žalovaného a od 01.11.2020 už pracuje u iného zamestnávateľa. U žalovaného pracovala ako vedúca
oddelenia dopravy a expedície to bolo v čase, kedy sa stal tento úraz a potom ako vedúca oddelenia
expedície. Čo sa týka pracovného úrazu zo dňa 15.01.2016 si pamätá, že išla z obeda, stretla nejaké

zamestnankyne – mená si nepamätá, ktoré jej povedali, že p. B. seklo v krížoch a je na šatni. Išla
na šatňu, pretože vie, že to môže byť vážne a spýtala sa jej, čo sa stalo a povedala, že sa zohla
a seklo ju. Nemala pri sebe mobil, tak išla von, stretla K. N., ktorý bol vedúci odd. dopravy, on mal
mobil a privolal záchranku, lebo boli tak poučení, vytočili záchranku, kde povedali, že nemajú voľnú
rýchlu sanitku, že do pol hodiny vie poslať normálnu sanitku. Boli ústretoví, bez problémov. Keď to

povedali žalobkyni, ona povedala, že pre ňu príde priateľ. Vyprevadili ju na vrátnicu a žalobkyňu odvtedy
nekontaktovala ani sa nestretli. Až dnes. Čo sa týka hierarchie podriadenosti, pod ňou boli vedúci
oddelenia expedície, majstri expedície ako aj vedúci oddelenia dopravy a potom bol majster a žalobkyňa
bolapodriadenámajstrovi.KeďprišlainšpekciabezpečnostiprácezNitry,vtedyjuvypočuli,skontrolovali
jej dokumentáciu a na záver jej povedali, že ona na p. B. nepovedala nič zlé. Či niečo v rámci šetrenia

podpisovala, si už presne nepamätá, asi svoju výpoveď mohla podpisovať. Čo sa týka obsahu výpovede
pre IP v Nitre, určite sledovali dokumentáciu, boli sa pozrieť v hale, či boli urobené školenia, určite
takéto veci. Bolo to dlhšie po úraze, bolo im povedané, že to je zdravotná indispozícia, že to nebol
úraz. V hale na nástenke boli uvedené upozornenia, týkajúce sa zdvíhania bremien. Okrem toho mali
pracovný úraz 2-3 roky predtým, kedy pracovník niečo dvíhal a nemal dvíhať a mal byť poučený,

odvtedy následkom tohto mali veľkú nástenku, kde boli na to pracovníci upozornení, čo môžu a čo
nemôžu dvíhať. IP zistil, že všetko majú v poriadku. Kontrolovali im aj školenia. Oni ako manažéri boli
zo strany pracovníkov bezpečnosti práce, pravidelne kontrolovaní. Mali interné audity. K samotnému
úrazu sa nevyjadrovala, lebo nebola pri ňom prítomná, jej povedala žalobkyňa, že sa zohla a seklo
ju. Neskôr sa rozvíjali rôzne teórie. Čo sa týka podobných prípadov na pracovisku, tak môže uviesť,

že keď niekoho seklo v krížoch, boli na PN – chodili na rehabilitácie. Ona bola veľmi prísna, aby sa
dodržiavala bezpečnosť pri práci a pri používaní manipulačných prostriedkov pri práci. Keď jej niekto
vypadol, tak jej ten človek chýbal a preto bola alergická, keď niekto niečo rukou otáčal, dvíhal, lebo
mal na to všetky možné prostriedky. Nezisťovala, keď niekoho seklo v krížoch, mohlo to byť doma.
Oni to neriešili, upozorňovala na to, že keď niekto niečo dvíhal a nemal, pretože potom jej pracovníci

chýbali, roboty bolo veľa a ich bolo stále menej a menej. Zamestnanci boli inštruovaní presne do koľko
kg majú dvíhať ručne sami bremená, ale i napriek tomu dohliadala, aby nedvíhali nič, lebo na všetko
mali manipulačné prostriedky, dokonca ani bremená o hmotnosti 2-3 kg, teda s nižšou hmotnosťou.
Vie, že tieto skutočnosti ohľadne manipulácii s bremenami boli kontrolované a dodržiavané. Čo sa týka
pracovného tempa, určite nebolo malé. Žalobkyňa bola ochotná pracovať a nadčasovať, bola s ňou

spokojná. Pracovnou náplňou žalobkyne bola obsluha žeriavov, či už diaľkovým ovládaním, ale väčšinou
bola hore na žeriave. Oni mali aj školenie s diaľkovým ovládaním, vedela obsluhovať žeriav aj diaľkové
ovládanie. Čo sa týka vykonávania inej práce žalobkyňou, o tomto nemá vedomosť. V tom čase bola
v inej hale ako ona. V rámci dňa bola ochotná prejsť aj na štyri žeriavy, keď bolo treba. Či bola žalobkyňa
počas pracovného pomeru preškolená na inú pozíciu, o tomto vedomosť nemá. Čo sa týka inej činnosti,

tak iba popisovala. Žalobkyni nekázala, čo má uviesť ako príčinu spôsobenia jej zdravotných problémov.
Keby bol úraz uznaný ako registrovaný pracovný úraz nemala by z toho nijaké negatívne dôsledky. Keby
niečo porušila, môže dostať napomenutie, ale ona nič neporušila. Aj keď sa stal úraz predtým, nikto
nebol zaň prepustený. Nemá vedomosť o tom, že by bola vyvodená pracovnoprávna zodpovednosť,
pokiaľ došlo k spôsobeniu pracovného úrazu.

10. Z lekárskych posudkov o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia na č. l. 5 - 6 vyplýva,
že poškodenie zdravia žalobkyne – vykĺbenia bez poškodenia miechy alebo koreňov v bedrovej oblasti,
zo dňa 15.01.2016, ktoré vzniklo pri dvíhaní ťažkého bremena, bolo posúdené 130 bodmi, a sťaženiespoločenského uplatnenia pri diagnóze – poúrazové obmedzenie hybnosti chrbtice ťažkého stupňa
s koreňovými príznakmi, počtom bodov 1000.
11. Z výzvy na plnenie na č. l. 7 vyplýva, že žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala

Sociálnu poisťovňu – pobočku Levice na plnenie bolestného vo výške 2.481 eur z titulu nároku na
náhradu za bolesť v dôsledku úrazu na pracovisku zo dňa 15.01.2016.
12. Z dodatku k protokolu číslo INA-24-47.2.1./P-E22, A25-17 zo dňa 07.11.2017 Inšpektorátu práce
v Nitre o. i. vyplýva, že zamestnávateľ sa dozvedel o udalosti zamestnankyne až z doručenej PN
zamestnankyne. Z podania informácie žalobkyňou vyplýva, že k uvedenému úrazu došlo v skutočnosti

inak ako uviedla v zápise o podaní informácie pre kontrolovaný subjekt zo dňa 27.01.2016. Pre
kontrolovaný subjekt vypovedala inak, nakoľko mala obavy zo straty pracovného miesta v prípade, ak
by uviedla pravdivé informácie o vzniku jej úrazu.
13. Z prehlásenia na č. l. 19 vyplýva, že G. C. vyhlásila dňa 28.07.2017, že bola svedkom okolností, ktoré
sa udiali po pracovnom úraze, ako nezákonné ovplyvňovanie k nepravdivému vypovedaniu o úraze,
ktorý sa stal dňa 15.01.2016 na pracovisku SES a. s. Tlmače na pracovisku expedície A. B..

14. Z lekárskych správ na č. l. 23 - 72 vyplýva, že žalobkyňa v období od 15.01.2016 absolvovala
niekoľko rôznych špecializovaných vyšetrení. Z lekárskych správ na č. l. 23, 25, 26, 27,28 vyplýva,
že žalobkyňa bola vyšetrená v chirurgickej ambulancii vrátane CT vyšetrenia chrbtice s určenou
diagnózou pomliaždenie driekovokrížovej oblasti a panvy a bolo jej doporučené vyšetrenie u neurológa.
Z lekárskych správ na č. l. 29 – 39 vyplýva, že žalobkyňa absolvovala niekoľko kontrolných vyšetrení

v neurologickej ambulancii, vrátane MR vyšetrenia chrbtice, zo záverov ktorých správ je zrejmé, že
stav žalobkyne sa priebežne nezlepšoval, bol jej nariadený prísny kľudový režim, prísne trvalé šetrenie
chrbtice, bola jej predpísaná rôzna medikamentózna liečba vrátané infúzií, rehabilitácie, fyzioterapia,
LTV chrbtice. Z prepúšťacej správy a lekárskych správ o priebehu hospitalizácie na č. l. 40 –
42 vyplýva, že žalobkyňa bola v dňoch 24.05.2016 – 30.05.2016 hospitalizovaná na neurologickom

oddelení Nemocnice s poliklinikou, n. o. Levice, kde jej bola podávaná liečba na zmiernenie bolestí
a bola jej doporučená rehabilitácia a kúpeľná liečba. Lekárske správy z Psychiatrickej nemocnice
v Hronovciach na č. l. 49, 53, 54, 61, 67 preukazujú, že žalobkyňa utrpela aj psychickú ujmu v súvislosti
s úrazom a boli jej diagnostikované recidivujúce epizódy stredne ťažkej depresie. Zo záverov lekárskych
správ kontrolných neurologických vyšetrení na č. l. 69, 71, 72 vyplýva, že zdravotný stav žalobkyne

je nezmenený, chodí pomocou francúzskej barly, má doporučený prísny kľudový a šetriaci režim,
pravidelnú LTV chrbtice, fyzioterapiu a medikamentóznu liečbu podľa potreby.
15. Z pracovného pokynu číslo PP-S č. 68004/11 na č. l. 99 - 110 vyplýva, že žalobkyňa bola s týmto
pokynom oboznámená, pričom z bodu 5.3.2. pís. f) jej vyplývala povinnosť dodržiavať doplnok č. 33,
ods. h/STN 270 143, označovanie váhy na súčastiach a zariadeniach, zaistiť označenie bremien, ich

hmotnosti, pokiaľ ju nie je ľahko určiť alebo pokiaľ nie je spoľahlivo známa. Sám zamestnanec si zistí
túto informáciu z dokumentácie resp. od nadriadeného.
16. Zo zoznamu na č. l. 98 vyplýva, že žalobkyňa bola s týmto pokynom oboznámená dňa 08.03.2011,
čo potvrdila svojím podpisom.
17. Z pracovnej zmluvy na č. l. 131-132 a dodatkov k tejto zmluve na č. l. 133 a 134 vyplýva, že žalobkyňa

pracovala ako žeriavnička a od 01.01.2008 ako žeriavnička senior, pričom vykonávala obslužné činnosti
na určenom zdvíhacom zariadení – zdvíhanie, otáčanie, prepravu bremien.
18. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Levice č. 21450 -17/2018 – LV zo dňa 18.07.2018 na č. l.
157-159, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2018 vyplýva, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu
za bolesť v dôsledku akútnej bolesti chrbta utrpenej dňa 15.01.2016, pričom v odôvodnení na č. l. 5

sa uvádza, že nakoľko z predložených dokladov nebolo preukázané, že žalobkyňa utrpela pracovný
úraz, t. j. nebola preukázaná rozhodujúca skutočnosť na vznik a existencie nároku na náhradu za bolesť
nespĺňa podmienku ustanovenú v § 99 zákona.
19. Zo zápisu so zamestnancom – svedkom o podaní informácie k vzniku pracovného úrazu, podanou p.
I. vyplýva, že svedkyňa sa vyjadrila k úrazu zo dňa 10.01.2016 tak, že pracovali na expedovaní výrobkov

a asi o 10.00 hod. videla p. B. ako sa zohla pre diaľkový ovládač a skríkla, že jej niečo puklo v krížoch.
Potom sa trošku vyrovnala a zle sa jej dýchalo. Potom išla na obed a následne odišla do zdravotníckeho
zariadenia v Leviciach.
20. Zo spisu inšpektorátu práce zo dňa 27.10.2017 na č. l. 265 o. i. vyplýva, že v mesiaci január, presný
dátum si nepamätá, boli v expedícii a pani B. jej stála za chrbtom a ona ju poprosila, aby im žeriavom

išla preniesť paletu, na ktorej boli výrobky. Potom len počula au, otočila sa a už sa nevedela vyrovnať.
Pravdepodobne sa zohla pre diaľkový ovládač od žeriavu, ktorý mala na vozíku, ktorý je vysoký cca
50 cm. Vie o tom, že pani B. bola v minulosti operovaná na chrbticu Pri svojej práci dvíhala bremená,
manipulovala s nimi, keď išli do medziskladu.21. Zo zápisu so zamestnancom – poškodeným A. B. o podaní informácie k vzniku registrovaného
pracovného úrazu zo dňa 27.01.2016 vyplýva, že dňa 15.01.2016 cca o 10.30 hod., sa chystala zobrať
diaľkový ovládač z vozíka striekacej kabíny, ktorý si tam odložila a ako sa pohla tak počula puknutie

v chrbtici. Potom to povedala pani I. a tá jej pomohla do oddychovej miestnosti odkiaľ ju zobrali na šatňu,
pomohli jej prezliecť sa a zavolali záchranku, ktorá neprišla.
22. Z organizačnej smernice S OS–S č. 667/07 na č. l. 275-279, 362-366 o. i. z bodu 5.4.1 vyplýva, že
maximálna hmotnosť bremena, ktorú môžu prenášať ženy vo veku 50-60 rokov je 10 kg, pričom s touto
smernicou bola oboznámená, čo preukázal aj zoznam zamestnancov na č. l. 368, ktorí boli oboznámení

s touto smernicou dňa 12.11.2007, kde jej aj jej vlastnoručný podpis.
23. Zo zápisníka bezpečnosti práce pracovníka - A. B. na č. l. 369 – 380 vyplýva, že žalobkyňa
sa zúčastňovala na rôznych inštruktážach o bezpečnosti práce a požiarnej ochrane, avšak zo
záznamov zápisníka nevyplýva, že by žalobkyňa bola pravidelne a sústavne oboznamovaná konkrétne
s organizačnou smernicou OS – S č. 667/07, a zápisník rovnako neobsahuje žiadne záznamy o kontrole
dodržiavania tejto smernice.

24. Zo záznamov o vykonaní kontroly o bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na č. l. 420 - 437
nevyplýva, že by v rozhodujúcom čase t. j. od do 15.01.2016 boli vykonávané na pracovisku žalovaného
kontroly zamerané na dodržiavanie smernice, a zo záznamov tiež nevyplýva, že by žalovaná bola
pravidelne a sústavne oboznamovaná konkrétne s touto smernicou, resp. že jej znalosť sa sústavne
vyžadovala.

25. Okresný súd Topoľčany rozsudkom č. k. 11Cpr/36/2018-479 zo dňa 22.04.2022 výrokom I.
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako bolestné sumu 1.240,50 eura, výrokom II. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 9.540 eur a
výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako navýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia sumu 1.431 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, a výrokom IV. žalobu

vo zvyšnej časti zamietol. Napokon výrokom V. súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán
nemá nárok na ich náhradu.

26. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania podala
v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Ako dôvod odvolania uviedla, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku), že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymi skutkovým zisteniam (§ 365 ods.
1 písm. f) Civilného sporového poriadku) a tiež z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku). Má

za to, že prvoinštančný súd sa náležite nevysporiadal s otázkou jej údajnej spoluviny, resp. miery jej
spoluzodpovednosti za vznik úrazu tak, aby bola táto skutočnosť z jej strany vnímaná ako spravodlivá a
primeraná. Napadnutý rozsudok je podľa nej nedostatočne odôvodnený a v tejto časti nepreskúmateľný,
bolo totiž povinnosťou súdu prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadať s argumentáciou
žalobkyne, aby dôvody pre čiastočné zamietnutie žalobného návrhu (z dôvodu uplatnenia spoluviny

žalobkyne) boli jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne (obdobne nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I.ÚS/736/2016). Stanovenie eventuálnej miery spoluzodpovednosti poškodeného na vzniku škody je
vecou sudcovskej úvahy, táto však nesmie byť svojvoľná, musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ
v zistenom skutkovom stave. Namietala krátenie jej nárokov o 50 % z dôvodu jej údajnej spoluviny,
pričom v odôvodnení rozsudku absentuje, akými úvahami sa súd spravoval pri kreovaní záveru o jej

spoluvine na vzniku úrazového deja a z akého dôvodu považoval mieru spoluzodpovednosti strán sporu
v pomere 50:50 za spravodlivú (primeranú). Poukázala pritom na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, Čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS/119/09, II.ÚS 85/06, II.ÚS 383/06 a IV.ÚS 115/03.
Nestotožnila sa s bodom 20. rozsudku a jeho záver v celom rozsahu namieta. Vykonaným dokazovaním

totiž nebola spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná existencia liberačných dôvodov na
strane žalovaného. Nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k záveru, že porušila interný predpis
zameraný na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (ďalej „BOZP“). Žalovaný neprodukoval žiadny
relevantný dôkaz, ktorým by spoľahlivo preukázal, že v rozhodnom čase ručne manipulovala s takým
bremenom, s ktorým prácu explicitne zakazuje interný predpis žalovaného o BOZP. Exaktná hmotnosť

samotného bremena, s ktorým manipulovala, keď malo dôjsť k inzultu, nebola v konaní hodnoverne
preukázaná; rovnako nebolo preukázané, že by hmotnosť konkrétneho bremena bola zodpovedajúcim
spôsobom identifikovaná na samotnom bremene, či v dokladoch súvisiacich s daným materiálom. V
tejto súvislosti poukázala na výpoveď svedka M. J., ktorý na pojednávaní zo dňa 27.05.2021 uviedol,že „nie každý kus bol označený hmotnosťou, záviselo to aj podľa požiadavky zákazníka, niekde
sa dávali štítky s hmotnosťou, niektoré aj neboli označené hmotnosťou.“ Postup súdu je v príkrom
rozpore s ochrannou funkciou zamestnanca a jeho postavením, ako slabšej strany v individuálnych

pracovnoprávnych sporoch. V prípade pochybností mal súd aplikovať taký výklad relevantnej normy,
ktorý by zodpovedal požiadavke poskytnutia zvýšenej ochrany poškodeného zamestnanca ako slabšej
strany, ktorá má do istej miery vyvážiť jeho subordináciu v pracovnoprávnom vzťahu. Kreovanie
záveru o čiastočnej liberácii zamestnávateľa musí žalovaný preukázať zavineným protiprávnym
konaním žalobkyne; zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti len tým, že zamestnanec porušil

bezpečnostný predpis (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoPr/2/2019). S ohľadom na
absenciu preukázateľnej vedomosti a možnosti žalobkyne oboznámiť sa so skutočnou hmotnosťou
bremena (neoznačenie jeho skutočnej hmotnosti), s ktorým mala v rozhodnom čase manipulovať,
považuje názor súdu o porušení interného predpisu zamestnancom a čiastočnej liberácii žalovaného
za neakceptovateľný a právne i argumentačne neudržateľný. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 7CoPr/1/2020 o ustálení zodpovednosti zamestnávateľa v rozsahu 100 %. Skutočnosť,

že v konaní neexistuje žiaden liberačný dôvod na strane žalovaného, osvedčuje ňou podané vyjadrenie
na pojednávaní zo dňa 27.08.2020, z výpovede svedkyne B. I. zo dňa 07.04.2021, z výpovede svedka M.
J. zo dňa 27.05.2021. Porušovanie hmotnostných limitov regulujúcich ručnú manipuláciu s bremenami
konštatovala aj svedkyňa G. C. zo dňa 27.08.2020. Žalovaný sa možný nedostatok pracovných síl
snažil preklenúť preškolením zamestnancov aj na iné špecifické činnosti, čím zvyšoval aj tak vysoké

pracovné zaťaženie svojich zamestnancov a súčasne akékoľvek prejavy nespokojnosti sa snažil
eliminovať, hoci i pod hrozbou straty zamestnania „sťažujúcich“ sa zamestnancov a ich nahradením
novou pracovnou silou. Z výpovede svedkov je zrejmé, že na jednej strane boli zamestnanci de facto
„nútení“ k porušovaniu interných predpisov, keďže (zákazková) práca, počas ktorej dochádzalo i k ručnej
manipulácii s rôznymi bremenami, musela byť hotová včas, avšak ako vyplýva z výpovede svedkov I. a

J., nie vždy boli zabezpečené primerané pracovné podmienky (napr. dostatočné množstvo zdvíhacích
zariadení - žeriavov). S ohľadom na to nemožno akceptovať záver súdu o jej spoluzodpovednosti či
o pomernom rozdelení zodpovednosti za úraz (v pomere 50:50) medzi sporové strany. Pri takomto
výklade by sa zamestnávateľ mohol vždy zbaviť zodpovednosti za to, čo je jeho výlučnou povinnosťou
a presúvať zodpovednosť na zamestnancov. Žalobkyňa zastáva názor, že úlohou súdu prvej inštancie

bolo primárne urobiť právny záver o tom, či žalovaný splnil všetky povinnosti v súlade s príslušnou
právnou úpravou o BOZP, najmä v zmysle § 4 ods. 1 a ods. 2 nariadenia vlády SR č. 281/2006 Z.
z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri ručnej manipulácii s bremenami,
a či zabezpečil zamestnancom také pracovné podmienky (vrátane materiálneho zabezpečenia), aby
v maximálnej možnej miere eliminoval poškodenie zdravia zamestnancov, a až následne zisťovať

eventuálne zavinenie žalobkyne (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/241/2013).
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný si povinnosti nesplnil. Bolo by v rozpore s výchovným
poslaním § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, ak by sa žalovaný mohol hoci len čiastočne zbaviť
zodpovednosti za úraz žalobkyne (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoPr/5/2017). Podľa
žalobkyne súd nesprávne rozhodol aj o trovách konania, pretože súčasná právna úprava neobsahuje

identické gramatické znenie pôvodného § 142 ods. 3 OSP; podľa dôvodovej správy k Civilnému
sporovému poriadku, môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal
nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy
súdu. Pritom poukázala na komentár k § 255 Civilného sporového poriadku a aktuálnu rozhodovaciu
praxvšeobecnýchsúdovkotázkeúspechuvsporevkonaniach,oakéideivovecisamej.Identickýzáver

rezultuje nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018, podľa ktorého zmyslom úpravy Civilného
sporového poriadku, nebola snaha zákonodarcu pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne
sa odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci
osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku, alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia

§ 255 Civilného sporového poriadku, súdom nie je v súlade s ústavou. Právna úprava, ani súdna prax
nedefinuje, na základe akých kritérií sa má stanoviť spoluvina, prípadne jej rozsah. Podľa žalobkyne
nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za výsledok determinovaný znaleckým dokazovaním, či
sudcovskou úvahou a to s prihliadnutím na jej procesný úspech v základe nároku ako i na správanie
žalovaného v predmetnom konaní (konanie bolo iniciované z dôvodu, že žalovaný odmietol uhradiť jej

legitímne nároky). S ohľadom na uvedené žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať
jej voči žalovanému náhradu trov v rozsahu 100 %.27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch I., II., III. a v súvisiacom výroku
o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný. Odvolanie odôvodnil s odkazom
na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Nestotožnil sa s bodom 20.

rozhodnutia, v ktorom súd uviedol, že k úrazu s poškodením zdravia žalobkyne došlo v dôsledku
nerešpektovania organizačnej smernice na zaistenie BOZP zo strany žalobkyne, hoci s ňou bola
preukázateľne oboznámená. Nesúhlasil so záverom o nepreukázaní toho, že znalosť a dodržiavanie
predpisov BOZP sa z jeho strany sústavne vyžadovali a kontrolovali. Splnenie jeho povinnosti podľa §
196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je potrebné interpretovať v kontexte s § 9 zákona č. 124/2006 Z.

z. o BOZP. Podľa neho v konaní bolo preukázané, že v súlade s § 9 zákona o BOZP zabezpečil znalosť
bezpečnostných predpisov a vyžadoval ich dodržiavanie, a to najmä prostredníctvom pravidelných
školení zamestnancov a vykonávaním pravidelných kontrol zo strany vedúcich zamestnancov, resp.
referenta BOZP. S ohľadom na predložené listinné dôkazy, na výpoveď svedkyne L. H. a aj na výpoveď
žalobkyne, ktorá sama potvrdila, že bola riadne oboznámená a preškoľovaná s obsahom interných
predpisov PP - S č. 68004/11, Os - S č. 667/07, bolo preukázané, že znalosť a dodržiavanie predpisov,

bolazjehostranydodržiavanáakontrolovaná.SvedkyňaL.H.uviedla,žeakoreferentBOZPvykonávala
pravidelné kontroly (na dennej báze) dodržiavania bezpečnostných predpisov na pracovisku, pričom
zistené nedostatky riešili operatívne priamo s dotknutým zamestnancom a jeho vedúcim zamestnancom
napracovisku,príp.bolspísanýzáznamzvykonanejkontroly,alebobolipriamozamestnanciupozornení
písomným upozornením na porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný vyvinul maximálne úsilie a činnosti,

aby v tomto smere naplnil literu zákona. Dodržiavanie požiadaviek predpisov BOZP je u žalovaného
každoročne preverované certifikačnou spoločnosťou. Nesúhlasil preto s názorom súdu prvej inštancie,
podľa ktorého zo strany zamestnávateľa nebolo preukázané, že ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne
dodržiavali; žalobkyňa bola k smernici OS-S č. 667/07 pravidelne preškoľovaná v rámci školení o viazaní
a preprave bremien, resp. školení žeriavnikov a viazačov a osobitne v rámci poučenia o pracovnom

úraze p. O.. Súd ako jediný relevantný dôkaz hodnotil zápisník bezpečnosti práce žalobkyne, a tak
postupoval nedôsledne, v dôsledku čoho neúplne zistil skutkový stav, čím porušil právo žalovaného na
spravodlivý proces (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/15/2008). V danom prípade
predložil dôkazy na preukázanie splnenia povinnosti. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi
zbaviť sa celkom zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania, o. i. ak

zamestnancovi vznikla škoda na zdraví výlučne tým, že porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy
alebo pokyny BOZP. K úrazu žalobkyne došlo v dôsledku zavineného porušenia predpisu BOZP, hoci s
ním bola riadne a preukázateľne oboznámená. Vzhľadom na to žiadal napadnutý rozsudok v zmysle §
388 CSP zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

28. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvala na svojej argumentácii, ktorú prezentovala
v priebehu prvoinštančného konania, vrátane argumentácie obsiahnutej v jej odvolaní. Odvolanie
žalovaného totiž nemení nič na tom, že v predmetnej veci absentujú dôvody liberácie žalovaného
a z tohto dôvodu považuje ním podané odvolanie za nedôvodné. Žalovaný prezumuje zavinené
porušenie predpisov o BOZP zo strany zamestnanca ako jedinú príčinu vzniku škody, hoci s nimi

bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a
kontrolovali, pričom uvedené predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Žalovaný neprodukoval
žiaden relevantný dôkaz, ktorým by spoľahlivo preukázal, že ku vzniku škody došlo výlučne zavineným
porušenímpredpisovoBOZPžalobkyňou.Neboliprodukovanéanitaképrocesnerelevantnéskutočnosti
a dôkazy, ktoré by hodnoverne preukázali, že zamestnávateľ dodržiavanie predpisov o BOZP sústavne

kontroloval a sústavne vyžadoval ich rešpektovanie. Plnenie normatívnych povinností na úseku BOZP
zostalo výhradne v rovine subjektívnych tvrdení, ktoré neboli objektivizované príslušnými dôkazmi a
navyše boli hodnoverne spochybnené. Žalovaný teda vo veci neuniesol dôkazné bremeno. Z listinných
dôkazov predložených žalovaným nevyplýva porušenie predpisov o BOZP, ani vyvodenie konkrétnych
opatrení na nápravu, či vyvodenie zodpovednosti za porušenie týchto predpisov, ktoré by mali súvis

s prejednávanou kauzou. Z dôkazov predložených žalovaným dňa 15.02.2022 rezultuje viacero
signifikantných porušení BOZP, ktoré vo svojom súhrne umocňujú jeho nedôsledný a nezodpovedný
prístup k plneniu normatívnych povinností na úseku BOZP. Súd dospel k (čiastočne) korektnému záveru
o tom, že zamestnávateľ nepreukázal, že znalosť a dodržiavanie predpisov o BOZP sústavne vyžadoval.

29. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že v súlade s prejednacou zásadou, na ktorej
je sporové konanie založené, súd vykonal dokazovanie vo vzťahu k sporným skutkovým tvrdeniam,
nesporné skutkové tvrdenia si osvojil ako zistený skutkový stav a z týchto skutočností ako aj výsledkov
dokazovania vychádza meritórne rozhodnutie vo veci, ktoré súd náležite odôvodnil. Žalobkyňa popísalaskutkovú udalosť s následkom jej úrazu, na základe ktorého si uplatnila svoje nároky. Až keď vo
vyjadrení k žalobe poukázal na nezrovnalosti v jej tvrdeniach v porovnaní s príčinou uvedenou v
lekárskom posudku, žalobkyňa úplne zmenila popis skutkových okolností, od ktorých odvíja uplatnený

nárok. V rámci dokazovania platí zásada, že každý musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho
tvrdenia. Bolo teda jej povinnosťou žalobkyne preukázať tvrdenie o tom, aké ťažké bremeno dvíhala,
keď došlo k úrazu. V rámci svedeckých výpovedí bolo potvrdené, že žalobkyňa dvíhala železnú
platňu o hmotnosti cca 20 kg spolu s kolegyňou I.. Keďže žalovaný v konaní nepoprel skutkové
tvrdenia žalobkyne, že dvíhala bremeno o hmotnosti najmenej 20 kg, súd postupoval v súlade s

procesnými pravidlami, keď dokazovanie o tomto skutkovom tvrdení nevykonával a osvojil si ho v
rozhodnutí ako zistený skutkový stav. Niet pochýb, že dvíhaním bremena o hmotnosti 20 kg došlo
z jej strany k zavinenému porušeniu predpisu BOZP - Smernice OS-S č. 667/07, s ktorou bola
preukázateľne oboznámená a pravidelne preškoľovaná. Zavinenie žalobkyne na vzniknutom úraze tu
rozhodne existuje bez ohľadu na to, či išlo o akútnu zákazku, ktorú bolo potrebné dokončiť, keďže
za každých okolností mala dodržiavať bezpečnostné pracovné postupy, s ktorými bola oboznámená

a pravidelne k nim školená. Žalobkyňa sa sama svojvoľne rozhodla v daný deň ukončiť prenášanie
bremien žeriavom a pokračovať v ručnom prenášaní, v dôsledku čoho si spôsobila úraz. Čo sa týka
možného porušovania interných predpisov BOZP zo strany zamestnancov, je nutné konštatovať, že
objektívne nie je v možnostiach žalovaného do detailu kontrolovať každý jeden čiastkový pohyb a
úkon zamestnanca, pričom sa štandardne v praxi nastavujú procesy, ktoré majú zabezpečiť, aby sa

dodržiavali všetky požiadavky na ochranu bezpečnosti, života a zdravia zamestnancov. Pokiaľ napriek
týmto opatreniam zamestnanec interné predpisy BOZP poruší, a priori z toho nemožno odvodzovať
súhlas zamestnávateľa s porušovaním predpisov. On ako zamestnávateľ vyžadoval od zamestnancov
dodržiavanie predpisov, vrátane interných predpisov BOZP, a ich dodržiavanie pravidelne kontroloval.
Vždy zabezpečil pracovné podmienky zamestnancov v súlade platnou právnou úpravou. Súd prvej

inštancie vo veci správne aplikoval § 255 Civilného sporového poriadku, keď náhradu trov konania
žiadnej zo strán nepriznal. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods.
3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej
právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1,2,3
OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). V danom prípade nejde o konanie,

u ktorého výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, preto tvrdenia žalobkyne
ohľadne náhrady trov konania nepovažuje za relevantné. Žalobkyňa nemala plný úspech vo veci čo
do právneho základu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie krátil petitórne nároky o 50 %. Pokiaľ bola
žalobkyňa úspešná len čiastočne, súd podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku správne
rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

30. Žalobkyňa v replike zotrvala na svojej argumentácii, ktorú prezentovala v priebehu prvoinštančného
konania s tým, že opakovane popierala, že by skutočná hmotnosť bremena dosahovala hodnotu
20 kg, resp. že by skutočná hmotnosť bremena bola objektívne rozpoznateľná zápisom v príslušnej
dokumentácii. Žalovaný nemôže ustriehnuť každého jedného zamestnanca počas celej pracovnej doby,

avšak je plne v jeho kompetencii a aj v jeho záujme prijať adekvátne opatrenia, vrátane sankčných
mechanizmov s cieľom eliminovať porušenie predpisov o BOZP a s tým spojené riziko vzniku škody na
zdraví svojich zamestnancov. S ohľadom na uvedené žalovaný si nesplnil všetky povinnosti v súlade s
príslušnou právnou úpravou o BOZP najmä podľa § 4 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 281/2006 Z. z.
o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri ručnej manipulácii s bremenami. Ona

mala v predmetnom spore plný procesný úspech, ktorý sa mal premietnuť do výroku v podobe prisúdenia
náhrady trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy odškodnenia za zásah do práva žalobkyne.
Určenie rozsahu spoluviny je výsledkom voľnej úvahy súdu, a preto je nutné aj na predmetný spor
aplikovať osobitný režim posudzovania problematiky náhrady trov konania. Pokiaľ by sa akceptovala
argumentácia žalovaného, žalobkyňa by znášala „čiastočný neúspech“ dvakrát, najprv pri ustálení

pomeru úspechu v spore a následne pri určení tarifnej odmeny. Z toho dôvodu sa čiastočný neúspech
zohľadní nanajvýš tak, ako to pravidelne pertraktuje súdna prax a právna náuka, t. j. priznaním plnej
náhrady trov konania (prísudku).

31. Žalovaný v duplike zotrval na svojich stanoviskách. Uviedol, že v rámci dokazovania platí zásada, že

každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalobkyňa od začiatku konania
prezentuje rôzne skutkové okolnosti vzniku úrazového deja a snaží sa preniesť dôkazné bremeno aj
ohľadne týchto skutočností na žalovaného. On namietal jej tvrdenie, že sa nemala možnosť oboznámiť
s hmotnosťou bremena. Takto to v prvoinštančnom konaní neprezentovala a nič také netvrdil ani svedokJ.. Je zrejmé, že sa sama rozhodla zdvihnúť bremeno ručne bez dodržania bezpečnostných predpisov.
Je zrejmé, že aj keby išlo o bremeno s hmotnosťou 18 kg, konala v rozpore s internými predpismi
zamestnávateľa. Žiadna zo strán netvrdila a ani nebolo preukázané, že v daný deň, bolo veľa práce,

rýchle tempo, resp. nedostatok žeriavov. Žalobkyňa sa sama rozhodla ukončiť prácu so žeriavom a
pokračovať v práci ručne.

32. Na pojednávaní konanom dňa 20.02.2024 ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania neboli.

32.1 V záverečnej reči na pojednávaní dňa 20.02.2024 právny zástupca žalobkyne uviedol, trvajú na
všetkýchprednesenýchústnychapísomnýchvyjadreniachstým,žetrvajúnatom,žeišlooinýúrazanie
pracovný a vo vzťahu tomuto úrazu bola preukázaná zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa,
ktorá by mala byť posúdená ako všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 192 Zákonníka práce.
Preto s poukazom už na konštatované veci navrhli, aby bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené s tým, že
o trovách konania bude rozhodnuté tak, že budú priznané žalobkyni voči žalovanému v rozsahu 100 %.

32.2 V záverečnej reči na pojednávaní dňa 20.02.2024 právny zástupca žalovaného uviedol, že
žalovaný tiež zotrváva na všetkých prednesoch vo veci a celej argumentácii. Trvajú na tom, že sú dané
okolnosti na úplnú liberácie podľa § 196 odsek 1 písmena a) Zákonníka práce. Čo sa týka rozhodnutia
odvolacieho súdu, možno konštatovať, že odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu dve veci, jednak
že hmotnoprávne neukotvil zamestnanosť zamestnávateľa podľa § 152 Zákonníka práce, resp. ako

zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz podľa § 195 Zákonníka práce a druhou vecou bolo
to, že prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil rozsah priznanej zodpovednosti za úraz v podiele
50/50. Žalovaný zotrváva na tom, že nie je daná zodpovednosť zamestnávateľa za úraz podľa § 195
Zákonníka práce, tieto závery boli aj ustálené Inšpektorátom práce. V rámci dôkaznej povinnosti, čo by
chcel žalovaný zdôrazniť je, že žalobkyňa prenáša celé dôkazné bremeno ohľadne priebehu skutkového

deja na žalovaného, pričom žalovaný má za to, že to je v rozpore s procesnými dôvodmi. K tomuto sa
vyjadrovali aj v písomných vyjadreniach, pričom by chceli upozorniť na § 192, resp. 195, kde vyplýva,
že preukazovanie všetkých relevantných skutočností od vzniku škodnej udalosti a vzniku škody až
po príčinnú súvislosť s výkonom práce, by mal preukazovať poškodený zamestnanec. V tomto smere
poukázali na komentár Zákonníka práce A. P. a p. J., ktoré tieto závery uvádzajú na str. 724 a 739.

V tejto súvislosti považuje žalovaný zdôrazniť to, že žalobkyňa svojim konaním od začiatku zmarila
možnosť prešetrenia príčiny a všetky okolnosti úrazu a nesplnila si povinnosť náležite oznámiť pracovný
úraz, tak ako to vyplýva z organizačnej smernice č. 663/08 a to je vyšetrovanie hlásenia pracovných
úrazov, v zmysle ktorej má povinnosť takýto zamestnanec oznámiť zamestnávateľovi vznik pracovného
úrazu bezodkladne ak to jeho stav umožňuje. V danom prípade došlo k prac. úrazu 20.01.2016

vdoobedňajšíchhodinách,pričomzamestnankyňasazdržiavalanapracoviskuaždo14:00hodiny,mala
dostatočný priestor, aby p. J., ktorý bol jej priamy nadriadený, nahlásila vznik pracovného úrazu. Pokiaľ
by tak urobila, zamestnávateľ by mal priestor preveriť, všetky skutkové okolnosti vzniku úrazového deja.
Avšak zamestnávateľ sa o škodovej udalosti dozvedel až z PN-ky, ktorá mu bola doručená a preto
iniciatívne zahájil šetrenie úrazu 27.01.2016 komisiou v domácom prostredí žalobkyne. Čo sa týka

vyššie citovanej smernice, táto len kopíruje zákon. Bremeno dôkazu ohľadne vzniku úrazu zaťažovalo
žalobkyňu a nemôže toto bremeno prenášať len z titulu ako keby slabšej strany sporu, o to viac, že je
to samotná žalobkyňa, ktorá svojím konaním zamedzila dôkladné prešetrenie vzniku úrazového deja
a priebehu úrazu. V tomto smere má žalovaný za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný
vyvíjal akýkoľvek nátlak ohľadne vzniku úrazového deja na žalobkyňu. Je to žalobkyňa, ktorá skutkové

okolnosti menila počas celého konania. Tým by chceli poukázať, čo sa týka priebehu od zohnutia až
po diaľkový ovládač, následne sa to prekvalifikovalo na dvíhanie ťažkého bremena, pričom v prvej
písomnej zmienke nebolo uvedené, že by toto bremeno zdvíhala s niekým ale že sama, potom sa až
následne toto dopĺňalo, že to dvíhala s kolegyňou I.. Takže zhrňujúc argumentáciu, že žalovaný má
za to, že preukázal všetky zákonné predpoklady úplnej liberácie uvedené v § 196 odsek 1 písmena a)

a teda že žalobkyňa porušila predpisy na zaistenie BOZP, a to konkrétne organizačnú smernicu OS-
S č. 667/07, s ktorou bola riadne a preukázateľne oboznámená. Túto skutočnosť sama potvrdila vo
svojej výpovedi. Zo strany žalobkyne došlo k zavinenému porušeniu predpisov na zaistenie BOZP, kedy
zamestnankyňa minimálne svojou nedbanlivosťou objektívne očakávala, že minimálne svojím konaním
porušuje určitý právny predpis tým, že sa spoliehala na to, že jej konanie zostane bez následkov.

Samotná žalobkyňa v tejto súvislosti potvrdila, že platňa ktorú dvíhala mala najmenej 20 kg a vedomá
si skutočnosti, že ručne smie dvíhať bremená do max. 10 kg. Žalovaný má za to, že je splnený aj ďalší
predpoklad objektívnej liberácie, a to kedy zamestnávateľ vyžadoval a sústavne kontroloval znalosť
a dodržiavanie BOZP predpisov, ktoré zamestnankyňa porušila. V rámci vykonaného dokazovania bolopreukázané, že kontrola BOZP predpisov sa vykonala priamo vo výrobe zamestnávateľa na dennej
báze, čo potvrdila vo svojej výpovedi aj pani K. H. ako bezpečnostný technik a vo vzťahu k dodržiavaniu
predpisu pri dvíhaní bremien poukazujeme aj na výpoveď p. A., ktorá to sama zdôrazňovala, že trvala

aj pri nižších bremenách, aby s ňou zamestnanci manipulovali ručne. Zároveň poukazujú aj na hlavný
dôvodliberácievtejtoveci,resp.poslednýpredpokladliberácieato,žeexistujepriamapríčinnásúvislosť
medzi porušením povinnosti vyplývajúcej z organizačnej smernice OS č. 667/07 a vznikom ujmy na
zdraví zamestnanca. Konanie žalobkyne bolo jedinou a priamou príčinou jej ujmy na zdraví. Pokiaľ
by sa súd s argumentáciou žalovaného ohľadne úplnej liberácie nestotožnil, je nepochybné, že sú

dané aspoň čiastočné dôvody na liberáciu, či už podľa ustanovenia § 196 odsek 2 písmeno a) resp.
písmena c) Zákonníka práce, zároveň poukázali na nález Ústavného súdu z 16.03.2016, podľa ktorého
právo neexistuje preto, aby nerozumné a nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto aby prinášalo
racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahom medzi sporovými stranami. S ohľadom na uvedené
skutočnostižiadajú,abykonajúcisúdprirozhodovanízobraldoúvahykomplexnúsituáciuvyplývajúcuzo
skutkového deja a na základe vykonaného dokazovania žalobu ako nedôvodnú zamietol, a žalovanému

priznal náhradu trov konania.
33. Podľa § 195 ods.1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo
v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za
škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom
pomere.

Podľa § 195 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti
vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
Podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak
preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý

zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali
a kontrolovali.
Podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak

preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy,
alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.
Podľa § 217 ods.1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu,
a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu. Ak ide inú škodu na zdraví

ako z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, platia pre spôsob a rozsah jej náhrady
ustanovenia o pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie pozostalým
nepatrí.
34. Ak sa nesplnili zákonné podmienky osobitnej zodpovednosti za škodu pri pracovných úrazoch
a chorobách z povolania (§195 Zákonníka práce), nárok na odškodnenie poškodenia na zdraví, ktoré

nastalo v súvislosti so škodlivým prostredím, ovplyvňujúcim nepriaznivo zdravotný stav zamestnanca,
možno posúdiť aj z hľadiska všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu (§192 a § 217 ods.1
Zákonníka práce).
35. Na rozdiel od právnej konštrukcie úplného sa zbavenia sa zodpovednosti, pri čiastočnom
zbavení sa zodpovednosti stačí riadne oboznámenie zamestnanca s právnymi alebo ostatnými

predpismi a pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a podmienka, že
sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, nemusí byť splnená, rovnako ako aj dodržiavanie týchto
predpisov a pokynov nemusí byť sústavne vyžadované a kontrolované. Zavinenie zamestnanca,
ktoré preukazuje zamestnávateľ, nemusí byť jedinou, ale jednou z príčin poškodenia zdravia. Pri
opitosti alebo iných omamných prostriedkov alebo psychotropných látok tieto okolnosti nemusia byť

jedinou, ale jednou z príčin poškodenia zdravia a nevyžaduje sa podmienka, že zamestnávateľ
nemohol škode zabrániť. Pri posudzovaní ľahkomyseľného konania zamestnanca treba prihliadať najmä
na kvalifikáciu zamestnanca, získané skúsenosti, dĺžku zamestnania. Ďalšou podmienkou právnej
kvalifikácie ľahkomyseľného konania zamestnanca je, aby aj spôsob činnosti konania bol v rozpore
s obvyklým spôsobom konania zamestnanca. Ak by si takýmto spôsobom počínali aj iní zamestnanci

a zamestnávateľ by im to trpel, konanie zamestnanca by nebolo možné hodnotiť ako ľahkomyseľné
vrozporesobvyklýmsprávanímsazamestnancov.Ľahkomyseľnékonaniezamestnancamôžespočívať
nielen v konaní, ale aj v opomenutí.36.Podľa§5ods.1zákonač.437/2004Z.z.onáhradezabolesťaonáhradezasťaženiespoločenského
uplatnenia v znení neskorších predpisov, pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie

spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a § 8).
Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. výška náhrady za bolesť a výška náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny
rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná

suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.
37. Podľa § 140 ods.1, 2 Civilného sporového poriadku, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje
uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je aj podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
38. Podľa § 4 ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 281/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných
a zdravotných požiadavkách pri ručnej manipulácii s bremenami,

zamestnávateľ je povinný zabezpečiť organizačnými opatreniami alebo používaním primeraných
prostriedkov, najmä mechanických zariadení, vylúčenie ručnej manipulácie zamestnancov s bremenami.
Ak ručnú manipuláciu s bremenami nemožno vylúčiť, zamestnávateľ vykoná primerané organizačné
opatrenia, použije primerané prostriedky a zamestnancov vybaví takými prostriedkami, aby sa vylúčilo
alebo znížilo riziko poškodenia zdravia vyplývajúce z ručnej manipulácie s bremenami so zohľadnením

faktorov uvedených v prílohe č. 1.
39. Takto vykonaným dokazovaním mal súd žalobu žalobkyne za preukázanú.
40.Vkonanínebolamedzistranamispornáotázkauzavretiapracovnéhopomeru,anidruhpráceaďalšie
náležitosti upravené a dohodnuté v pracovnej zmluve žalobkyne a jej dvoch dodatkoch, pričom v jej
pracovnej náplni okrem náplne žeriavničky bola aj práca na úseku expedície (balenie a popisovanie

materiálu). Spornou nebola ani skutočnosť, že došlo dňa 15.01.2016 k inému úrazu, pričom sporným
boli okolnosti a mechanizmus spôsobenia úrazu – zranenia a zodpovednosť za predmetný úraz a škodu
na zdraví.
41. Čo sa týka posúdenia a spornosti, či predmetný úraz možno považovať za pracovný úraz alebo iný
úraz, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca nikdy v žalobe ani v iných vyjadreniach neargumentoval,

že v tomto prípade ide o pracovný úraz, naopak vždy tvrdil, že sa jedná o iný úraz, ktorého existenciu
konštatoval aj inšpektorát práce Nitra v dodatku č.2 protokolu č. INA-24-47-2.1./P-E22, A25-17 zo
dňa 14.08.2018, keď konštatoval záver, že zamestnávateľ si nesplnil povinnosti podľa § 17 ods.4
písm. a) a písm. c) a ods.5 písm. a) prvého bodu zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci pri inom úraze poškodenej (žalobkyne), ktorý sa stal dňa 15.01.2016 počas trvania

pracovnej zmeny poškodenej na pracovisku zamestnávateľa. Tu súd poukazuje aj na rozhodnutie
Sociálnej poisťovne pobočka Levice zo dňa 18.07.2018, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa nemá nárok
na náhradu za bolesť v dôsledku akútnej bolesti chrbta utrpenej dňa 15.01.2016, pričom tento záver bol
prijatý, pretože na základe predložených dokladov nebolo preukázané, že by žalobkyňa dňa 15.01.2016
utrpela pracovný úraz, t. j. nebola preukázaná rozhodujúca skutočnosť na vznik a existenciu nároku

na náhradu za bolesť, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2018. Súd teda predmetný
úraz posudzoval ako iný úraz v zmysle kritérií § 217 ods.1 Zákonníka práce, pretože k úrazu došlo
v riadnom pracovnom čase počas pracovnej zmeny žalobkyne.
42. Žalobkyňa pôvodnú verziu o mechanizme spôsobu zranenia (zohnutie po diaľkový ovládač) zmenila
vpísomnomvyjadrenízodňa17.10.2018anatejtoverziizotrvalapočasceléhopojednávaniavoveci.Na

podporu tejto jej výpovede na pojednávaní boli vykonané aj ďalšie priame dôkazy – výpoveď svedkyne I.,
ktorá v postavení svedkyne podporila verziu a výpoveď žalobkyne, pričom išlo o jedinú priamu svedkyňu,
ktorá nakladanie bremena so žalobkyňou vykonávala, pričom vypovedala logicky a zhodne s výpoveďou
žalobkyne a jej výpoveď netrpela ani vnútornými rozpormi. Tieto výpovede potvrdila aj svedkyňa C.
na pojednávaní dňa 27.08.2020, ktorá sa vyjadrila, že počula povedať svedkyňu A., že žalobkyňu

seklo v krížoch, keď dvíhala bremeno a zároveň sa vyjadrila, že svedkyňa A. priamo ovplyvňovala
žalobkyňu k tomu , že nemá hovoriť mechanizmus úrazu tak, že vznikol pri dvíhaní bremena. Takisto
potvrdila, že predpisy ohľadne dvíhania bremien sa porušovali, a boli to bremená, ktoré mali aj nad 30
kg. Pokiaľ v konaní boli vykonané listinné dôkazy - zápis so zamestnancom na č. l. 264, zápisnicou
o podaní informácie na č. l. 265, vzhľadom na charakter výpovede svedkyne I. ako aj žalobkyne,

považoval vyjadrenia v nich obsiahnuté za vykonané pod nátlakom, a preto pri mechanizme vzniku
zranenia u žalobkyne mal preukázaný mechanizmus pri dvíhaní bremena. S ohľadom na preukázaný
skutočný priebeh úrazového deja preukázaný výpoveďou žalobkyne ako aj priamej svedkyne B. I.,
je ďalej preukázané, že práve týmto jej konaním pri manipulácii s ťažším bremenom došlo pri tomtokrátkodobom, náhlom a násilnom pôsobení vonkajších vplyvov k poškodeniu zdravia – v tomto prípade
k vykĺbeniu bez poškodenia miechy alebo koreňov v bedrovej oblasti a poúrazovému obmedzeniu
hybnosti chrbtice ťažkého stupňa s koreňovými príznakmi. Tieto tvrdenia žalobkyne sú verifikované aj

medicínskymi závermi lekárky – neurologičky A. D. F. na č. l. 5 - 6 spisu. Súd zároveň poukazuje na
skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa úspešne absolvovala všetky lekárske prehliadky
nariadené zamestnávateľom, pričom jej zdravotný stav bol plne vyhovujúci na pracovné zaradenie
žeriavnik senior. Z hore uvedeného teda vyplýva, že súd mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi
úrazom na pracovisku žalovaného a poškodením zdravia žalobkyne. Na podporu tohto záveru súd

poukazuje aj na závery Inšpektorátu práce Nitra z jeho kontrolnej činnosti (protokolu o výsledku
inšpekcie zo dňa 07.11.2017, č. k. INA – 24-47-2.1/P-E22, A25-17, ako aj dodatok č.1 zo dňa 24.11.2017
k predmetnému protokolu, ktoré opakovane konštatujú existenciu kauzálnej súvislosti medzi plnení
pracovných úloh na strane žalobkyne a vznikom ujmy na zdraví.
43. Súd mal v tomto konaní za preukázané, že bola a je tu daná zodpovednosť zamestnávateľa -
žalovaného za škodu v zmysle ustanovenia § 192 ods.1 Zákonníka práce t.j. všeobecná zodpovednosť

zamestnávateľa za škodu. Už ako bolo hore citované v ods.19 tohto rozsudku v danom prípade nešlo
o pracovný úraz ale iný úraz, ktorého existenciu konštatoval aj inšpektorát práce Nitra v dodatku
č.2 protokolu č. INA-24_47-2.1./P-222,A25-17 zo dňa 14.8.2018Aj z tohto listinného dôkazu, ako aj
ďalšieho dokazovania vyplynulo, že bola preukázaná príčinná súvislosť medzi úrazom na pracovisku
žalovaného a poškodením zdravia žalobkyne. Podľa názoru súdu žalovaný si nesplnil všetky povinnosti

v súlade s právnou úpravou bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci najmä v zmysle § 4 ods.1,2
Nariadenia vlády SR č. 281/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách
pri ručnej manipulácii s bremenami. Porušovanie hmotnostných limitov regulujúcich ručnú manipuláciu
s bremenami konštatovala svedkyňa C. na pojednávaní dňa 27.09.2020. Takisto z výpovedí svedkov I.,
J. vyplynulo, že nie vždy boli zabezpečené primerané pracovné podmienky (napr. dostatočné množstvo

zdvíhacích zariadení – žeriavov). Pritom z výsluchu L. H. vyplynulo, že organizačná smernica OS-
S č. 667/07, vrátane pracovného pokynu PP-SČ 68004/11 bola predmetom kontroly na dennej báze
a o zistených nedostatkoch bol spísaný záznam. Súčasne z výpovedi svedkyne vyplynulo, že boli (a to
nielen ojedinele) porušované interné predpisy o BOZP regulujúce manipuláciu z bremenami. Vzhľadom
na absenciu relevantných záznamov sú dôvodné pochybnosti o skutočnom, sústavnom vykonávaní

kontrol a o sústavnom vyžadovaní rešpektovania predpisov o BOZP.
44. Súd skúmal, či na strane žalovaného ako zamestnávateľa sú dané liberačné dôvody v zmysle §
196 ods.2 písm. a), c) Zákonníka práce. V tomto konaní nebolo však listinnými dôkazmi ako aj ústnymi
dôkazmi preukázané, že u žalovaného sú dané dôvody pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti
zamestnávateľa – žalovaného za škodu v zmysle § 196 ods. 2 písm. a), c) Zákonníka práce. V konaní

bolo preukázané listinným dôkazom na č. l. 362-367 (organizačnou smernicou OS – S č.667/07), že
žalobkyňa bola preukázateľne oboznámená s touto organizačnou smernicou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia, podľa ktorého mala zakázané dvíhať ťažšie bremená než 10 kg. Liberačné dôvody
všakmusiabyťpreukázanéjednoznačne.Vpriebehukonanianebolivykonanéžiadnedôkazy,ktorýmiby
bolo spoľahlivo preukázané, že by žalobkyňa v rozhodnom čase ručne manipulovala s takým bremenom,

s ktorým prácu explicitne zakazuje interný predpis žalovaného o BOZP. Exaktná hmotnosť samotného
bremena, s ktorým žalobkyňa manipulovala, keď malo dôjsť k úrazu nebola v konaní hodnoverne
preukázaná. V tomto prípade objektívne nie je možné spoľahlivo zistiť ako úraz vznikol. Takisto nebolo
preukázané, že by hmotnosť konkrétneho bremena bola zodpovedajúcim spôsobom identifikovaná na
samotnom bremene či v dokladoch súvisiacich s daným materiálom. Aj svedok M. J. pri výsluchu

dňa 27.05.2021 uviedol, že nie každý kus bol označený hmotnosťou, záviselo to aj podľa požiadavky
zákazníka, niekde sa dávali štítky s hmotnosťou, niektoré aj neboli označené hmotnosťou. V konaní
však bolo aj preukázané , že žalobkyňa dvíhala bremeno spoločne so svedkyňou S. I. a je teda
nesporné, že muselo dôjsť k rozloženiu hmotnosti bremena na dvoch zamestnancov, a teda k nižšej
fyzickej námahe – záťaži. V predmetnej veci neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by umožnili

žalovanému zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutý úraz, a to ani čiastočne, pretože v konaní poškodenej
nebolo zistené žiadne zavinené správanie rozporné s obvyklým spôsobom správania, ani to, že by
konala ľahkomyseľne. Liberačné dôvody musia byť preukázané jednoznačne. V tomto prípade nie je
možné spoľahlivo zistiť ako úraz vznikol. Potom nemožno dôjsť ani k nepochybnému záveru, že sa
žalovanému podarilo preukázať, že by sa poškodená, aj svojim zavinením, teda vedome, podieľala na

vzniku úrazu alebo konala ľahkomyseľne. Súd konštatuje, že žalovaný v predmetnej veci jednoznačne
nepreukázal existenciu liberačných dôvodov a zároveň v konaní nebol vykonaný ani žiaden dôkaz,
ktorý by preukázal zavinené porušenie predpisov o BOZP zo strany žalobkyne. Súd na záver dodáva,
že zo strany žalovaného nebolo preukázané, že by znalosť a dodržiavanie horeuvedenej organizačnejsmernice OS – S č.667/07 sa sústavne vyžadovali. Táto skutočnosť by zo strany žalovaného mala byť
preukázaná najmä listinnými dôkazmi, avšak z predloženého listinného dôkazu - zápisníka bezpečnosti
práce žalobkyne nevyplýva, že by bola pravidelne a sústavne oboznamovaná konkrétne s touto

smernicou, resp. že jej znalosť sa sústavne vyžadovala a zároveň, že by sa dodržiavanie tejto smernice
kontrolovalo.
45. Vzhľadom na to, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa utrpela v pracovnom čase
u zamestnávateľa – žalovaného inú škodu na zdraví, ako z pracovného úrazu, vznikol jej zároveň
nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia navýšený o 15 %, ktorý nárok bol žalobkyňou

uplatnený v správnej výške.
46. Čo sa týka uplatneného nároku bolestného vo výške 2.481 eur, tento bol preukázaný lekárskym
posudkom na č. l. 5, v ktorom bolo základné bodové ohodnotenie bolestného stanovené vo výške 130
bodov, pričom vzhľadom k tomu, že k bodovému ohodnoteniu došlo v roku 2018, suma 2 % z priemernej
mesačnej mzdy za rok 2017 predstavuje sumu 19,08 eur, a teda nárok žalobkyne predstavoval sumu
2.481 eur (130 bodov x 19,08 eur), čo je suma, ktorú súd priznal žalobkyni titulom bolestného.

47. Nárok uplatnený žalobkyňou titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19.080 eur bol
preukázaný listinným dôkazom – lekárskym posudkom A. F. zo dňa 14.05.2018 na č. l. 5, ktorým priznala
ošetrujúca lekárka žalobkyni za sťaženie spoločenského uplatnenia 1000 bodov, pričom nakoľko
k ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku došlo v roku 2018, suma 2
% z priemernej mesačnej mzdy za rok 2017 predstavuje 19,08 eur, bol uplatnený nárok v správnej

výške (1000 bodov x 19,08 = 19.080 eur), čo je suma, ktorú súd priznal žalobkyni titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia.
48. Nárok uplatnený za navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 2.862 eur bol
preukázaný listinným dôkazom – lekárskym posudkom A. F. zo dňa 14.05.2018, ktorým priznala
ošetrujúca lekárka žalobkyni za sťaženie spoločenského uplatnenia 1000 bodov, zároveň má súd za

to, že v tomto prípade ide o prípad osobitného zreteľa, pretože žalobkyňa nemala pred týmto úrazom
žiadne zdravotné problémy, pričom úraz vážne zasiahol do jej bežného života a tento úraz utrpela
v produktívnom veku a trvalé následky výrazným spôsobom znížili kvalitu jej života a spôsobili, že je po
tomto úraze obmedzená prakticky v každej oblasti prežívania svojho života a to po stránke fyzickej ako
aj psychickej. To, že žalobkyňa utrpela psychickú ujmu v súvislosti s úrazom bolo preukázané lekárskymi

správami z Psychiatrickej nemocnice v Hronovciach na č. l. 49, 23, 54, 61, 67, a ktorú predstavovali
recidivujúce epizódy stredne ťažkej depresie. Tento nárok bol uplatnený v správnej výške (19.080 eur :
100 = 190,80 x 15 = 2.862 eur).
49. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 16.11.2018 na č. l. 130 uviedol, že žalobkyňou navrhovaná
zmena žalovaného petitu v časti navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia na sumu 2.862 eur

(namiesto pôvodne uplatnenej sumy 21.962 eur), je čiastočným späťvzatím žaloby, ktorú by mal konajúci
súd posudzovať podľa § 145 a nasl. Civilného sporového poriadku. Žalobkyňou uplatnený nárok na
navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia bol určiteľný v čase podania žaloby zo dňa 09.08.2018
ako samostatne vyčíslený nárok, pričom žalobkyňa až na základe námietky žalovaného, vyjadrením zo
dňa 17.10.2018 túto sumu znižuje, ktorý úkon nemôže byť posúdený inak ako čiastočné späťvzatie. Súd

úpravu žalobného petitu na č. l. 112 - 124 nepovažoval za zmenu žaloby, pretože zmenou žaloby nie
sú úkony súvisiace s doplnením, spresnením či odstránením jej nedostatkov a z dôvodu, že žalobca
neprejavil svoju vôľu, aby sa predmetom konania stal buď iný petit, alebo skutkový stav vymedzený
inými rozhodujúcimi skutočnosťami. V tomto prípade však súd zistil, že sa jednalo iba o spresnenie resp.
o odstránenie chyby v písaní, a preto súd neposúdil úpravu žalobného petitu zo dňa 17.10.2018 ako

zmenu žaloby v zmysle § 145 Civilného sporového poriadku.
50. Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

51. Vzhľadom na to, že súd žalobe žalobkyne vyhovel, žalobkyňa má preto ako úspešná strana

v konaní nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške. O výške trov rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch
vyhotoveniach, cestou Okresného súdu Nitra.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.