Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411206179
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1411206179.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu:
J.. B. S., N.. X.X.XXXX, Č.. C. XXXX/XXX, A., zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou,
Heydukova 16, proti žalovanej: V.. A. X., N.. XX.X.XXXX, Č.. C. XXXX/XXX, A., zastúpenej
advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
č. k. 22C/206/2011-669, zo dňa 18.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a v súvisiacom
výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e .

III. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súdu pod sp. zn. 19C/79/2001 (výrok I.);
žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči

žalobcovi v rozsahu 100 %, o ktorého výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku (výrok III.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 19.5.2011 sa pôvodní žalobcovia 1/ J.. V. S.,
2/ J.. B. S., 3/ J.. B. N. a 4/ J.. V. S., domáhali určenia, že (i) nehnuteľnosti parcela č. XXXX, Č.. XXXX,
Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/
X P. Č.. XXXX, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D. A., sú v podielovom

spoluvlastníctve žalobcov 1/ až 4/, a to pre žalobcu 1/ podielom 1/8 k celku, pre žalobcu 2/ v podiele 5/8 k
celku, pre žalobcu 3/ v podiele 1/8 k celku a pre žalobcu 4/ v podiele 1/8 k celku; (ii) nehnuteľnosti parcela
č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X P. Č.. XXXX, zapísané na liste
vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D. A., sú vo výlučnom vlastníctve žalovanej v podiele 1/1
k celku. Žalobu odôvodnili tým, že žalobcovia a žalovaná sú v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva
č. XXXX pre katastrálne územie D. A., vedení ako podieloví spoluvlastníci zapísaných nehnuteľností s
tým, že ako titul nadobudnutia spoluvlastníckeho práva je okrem iného uvedený aj rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 20Co 72/98, právoplatný 15.7.1998 a GP č. 9/2001 k znaleckému posudku J..
C. zo dňa 20.8.2002, na základe ktorých však strany sporu spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nenadobudli. Dňa 14.3.1923 bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva, účastníkmi ktorej boli na strane
predávajúcich Q. C. B. V. C. a na strane kupujúcich H. Š. B. V. V. Š., T.. C. (právni predchodcoviažalovanej)aT.R.S.(právnapredchodkyňažalobcov).Zobsahuzmluvyvyplýva,žeprávnipredchodcovia
strán sporu bezťarchne rovnakým podielom kupujú a úplným právom vlastníckym prevezmú vlastnosť
od predávajúcich, tvoriacu polovicu domu popisné č. XXX a k tomu patriacu záhradu a role v hone „S.

J.“ zapísané v PK vložke č. XXX katastrálne územie A. ako parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX. Ďalej
sa kupujúci v článku V. zmluvy dohodli ohľadom držby a užívania parcely č. XXX, domu popisného č.
XXX tak, že prednú časť pozostávajúcu z dvoch izieb a jednej kuchyne bude výlučne vlastniť a užívať
H. Š. s manželkou a zadnú časť domu pozostávajúcu z dvoch izieb a jednej kuchyne s celou pivnicou
k domu patriacej, bude výlučne vlastniť a užívať T. S.. V zmluve je aj upravené, že rovnakým dielom v

polovičkáchbudúvšetcikupujúcivlastniťaužívaťvšetkypríslušenstvá,stodolunadhumnoma3maštale
(ide o parcelu č. XXX P. Č.. XXX); išlo o reálnu deľbu. Reálne rozdelenie nebolo však do pozemkovej
knihy zapísané jedine z dôvodu, že v danom čase nebol vyhotovený geometrický plán v zmysle výnosu
Ministerstva spravodlivosti č. 14966/29, zo dňa 18.4.1929 o zápisoch ideálneho delenia pozemkov v
prípade, kde ide celkom určite o držobnostnú zmenu fyzicky oddelených čiastok pozemkov len preto,
že nebol predložený geometrický plán vyhovujúci vládnemu nariadeniu č. 148/1922 Sb. Práve z tohto

dôvodu boli nehnuteľnosti parcela č. XXX, parcela č. XXX a parcela č. XXX evidenčne zapísané v PK
vložke č. XXXX katastrálne územie A. formou spoluvlastníctva. Kupujúci H. Š. a jeho manželka V. Š.,
T.. C. nadobudli na základe tejto zmluvy k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam tak, ako to vyplýva z PK
vložky č. XXXX katastrálne územie Bystrica spoluvlastnícky podiel každý vo výške 1/4 k celku a T. S., T..
C. nadobudla spoluvlastnícky podiel vo výške 2/4 k celku. Sporné nehnuteľnosti boli už od uzatvorenia

kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14.3.1923 v prírode reálne rozdelené a od toho času sú v prírode takto
rozdelené aj reálne užívané. Takto deklarované vlastníctvo prechádzalo z pôvodných vlastníkov na ich
právnych nástupcov. V roku 1937 bol vyhotovený geometrický polohopisný plán č. 179/937 zo dňa
17.6.1937 geodetom J.. R. A., ktorý bol vyhotovený na základe skutočného stavu v prírode a ktorým bola
parcela č. XXX zapísaná v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX katastrálne územie A., rozdelená tak, ako

bola reálne v prírode vlastnícky rozdelená právnymi predchodcami strán sporu. Tento geometrický plán
im potvrdil ich reálnu deľbu vykonanú už v roku 1923 na základe čl. V kúpnopredajnej zmluvy. Z dôvodu,
že právni predchodcovia žalovanej prestali niekedy v roku 1994 uznávať faktický stav, boli žalobcovia
nútení podať na Okresnom súde Bratislava IV návrh zo dňa 11.10.1994 o určenie, že nehnuteľnosti
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D. A., ku ktorým sú zapísaní ako podieloví

spoluvlastníci, užívajú tak, že žalobcovia užívajú parcely č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX
P. Č.. XXXX a žalovaní užívajú parcely č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X P. Č.. XXXX, P. W.
Č.. XXXX je užívaná v rozdelenom stave tak, ako je to uvedené v znaleckom posudku J.. Š. C., zo dňa
18.6.1994, ktorý bol vypracovaný pre účely podania tohto návrhu na súd a pri ktorom znalec vychádzal
z geometrického plánu č. 179/937, zo dňa 17.6.1937 geodeta

J.. R. A.. Súdny spor sa viedol pod sp. zn. 5C/325/1994. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa
24.3.1997, č. k. 5C/325/1994-52, ktorým určil, že dňa 14.3.1923 bola predmetná kúpnopredajná zmluva
uzatvorená a návrhu žalobcov zo dňa 11.10.1994 vyhovel v celom rozsahu. Uvedený rozsudok bol
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.5.1998, č. k. 20Co 72/98-76, potvrdený. Následne
na základe vyššie uvedených súdnych rozhodnutí a znaleckého posudku zo dňa 18.6.1994 geodeta

J.. Š.C. C. podali žalobcovia dňa 17.5.2000 na katastrálnom úrade návrh na vykonanie záznamu
vlastníckeho práva. V období, keď bol návrh doručený, boli v katastrálnom území D. A. pozastavené
všetky zápisy zmien z dôvodu prípravy na konanie o námietkach v obnovenom katastrálnom operáte.
Dňom 11.12.2000 bol operát v katastrálnom území D. A. vyhlásený za platný a žalobcovia boli
výzvou zo dňa 21.3.2001 požiadaní o prepracovanie predloženého geometrického plánu, ktorý bol

súčasťou znaleckého posudku zo dňa 18.6.1994 J.. Š. C., aby tento bol v súlade s platným stavom
v katastri nehnuteľností. Nový znalecký posudok č. 9/2001, zo dňa 15.7.2002 znalca J.. Š. C. spolu s
prepracovaným geometrickým plánom bol vtedajšej správe katastra doručený 4.9.2002. Správa katastra
prepracovaný geometrický plán č. 9/2001 spolu s doloženým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 15.5.1998, č. k. 20Co 72/98-76, dňa 19.2.2003 zapísala pod položkou výkazu zmien č. XXX/XX

v katastri nehnuteľností len do titulu nadobudnutia, avšak list vlastníctva v časti ohľadne evidenčného
vlastníctva ostal nezmenený. Z dôvodu, že strany sporu v tomto konaní sú na liste vlastníctva č. XXXX
pre katastrálne územie D. A. zapísaní formou podielového spoluvlastníctva, sú stranami sporu aj v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 19C/79/2001 o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, ktoré konanie začalo na návrh J.. J. V. (právneho predchodcu žalovanej)

a V.. A. X.. V predmetnom konaní bol vypracovaný znalecký posudok č. 3/2007, zo dňa 30.4.2008 aj
spolu s geometrickým plánom znalcom J.. Š. Š., ktorý absolútne nerešpektuje a odporuje takmer 85
ročnému užívaniu sporných nehnuteľností. Okresný súd Bratislava IV vo veci rozhodol rozsudkom zodňa 10.8.2009, č. k. 19C/79/2001-267, ktorým návrh žalobcov zamietol. Uvedené rozhodnutie však bolo
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.10.2010,
č. k. 9Co 354/2009-337, zrušené a vrátené na ďalšie konanie, keď podľa názoru odvolacieho súdu

prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil. Žalobcovia v žalobe poukazovali na rozhodnutie č.
911/1932 Úr. sb. rozhodnutí NS ČSR, rozsudok NS SSR zo dňa 26.1.1972, sp. zn. 1Cz 140/71 a
rozhodnutie č. 1201/1933 Úr. zb. rozhodnutí ČSR, v zmysle ktorých pokiaľ si spoluvlastníci spoločnú
nehnuteľnosť rozdelili, prípadne ju v dlhotrvajúcom období držali a užívali v ideálnych podieloch, ide o
dohodu strán o deľbe, prípade o zámere týchto nehnuteľností nielen do držby, ale aj čo do vlastníckeho

práva. Na viac podľa názoru žalobcov k nadobudnutiu vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré už od roku
1923 užívali ich právni predchodcovia v rozdelenom stave svedčí aj titul vydržania podľa § 115 až § 118
v spojení s § 145 stredného Občianskeho zákonníka uplynutím 32-ročnej vydržacej doby neprerušenej
oprávnenej držby počítanej v zmysle § 566 stredného Občianskeho zákonníka. Slovenské obyčajové
právo platné na území Slovenskej republiky do 1.1.1951 poznalo vydržanie vlastníckeho práva ako
osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva na základe statočnej, pokojnej a dlhotrvajúcej držby

ako pri hnuteľných, tak aj pri nehnuteľných veciach. Všeobecná vydržacia doba bola 32 rokov. Podľa
predpisov platných pre 1.1.1951 sa mohlo vlastnícke právo vydržať len pokiaľ podmienky vydržania boli
splnené za účinnosti týchto predpisov, t. j. keď posledný deň vydržacej doby stanovenej týmito predpismi
pripadol na deň 31.12.1950. Od 1.1.1951 platili totiž nielen nové, podstatne kratšie vydržacie doby, ale
aj prísnejšie podmienky čo do možnosti vydržania niektorých vecí. Pokiaľ išlo o vydržacie doby, ktoré

začali plynúť ešte na základe predpisov platných pred 1.1.1951, neskončili 31.12.1950, ale platil § 566
Občianskeho zákonníka z roku 1950, podľa ktorého vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1.1.1951
sa skončí najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku
1950 (10 rokov), počítanej od 1.1.1951. Oprávnenosť držby vymedzil Občiansky zákonník z roku 1950 v
§ 145 ods. 1 tak, že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo

právo patria, je držiteľom oprávneným. Oprávnená držba právnych predchodcov žalobcov bola založená
ododňa14.3.1923,kedydošlokreálnejdeľbenehnuteľnostíkúpnopredajnouzmluvouaprávezdôvodu,
že vlastnícke právo nadobudli k sporným nehnuteľnostiam právnym aktom, o ich dobromyseľnosti
niet pochýb. Vydržacia doba preto uplynula 14.3.1955. Naliehavý právny záujem na podanej žalobe
žalobcovia odôvodnili tým, že bez rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva je vlastníctvo žalobcov

ohrozené a ich právne postavenie neisté, pretože už právni predchodcovia žalovanej a teraz žalovaná
bezdôvodne prestali uznávať faktický stav užívania a vlastníctva sporných nehnuteľností tak, ako si ich
právni predchodcovia súdneho konania už v roku 1923 rozdelili a nerušene užívali. Dôvodnosť podanej
žaloby žalobcovia preukazovali aj tým, že súčasný zápis na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne
územie D. A. vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam neodráža skutočný právny stav vlastníctva.

3. Uznesením č. k. 22C/206/2011-184, zo dňa 10.8.2016, súd prvej inštancie pripustil zmenu subjektov
na strane žalobcu tak, že pôvodní žalobcovia 1/ J.. V. S., 3/ J.. B. N., 4/ J.. V. S., z konania vystupujú
a na ich miesto vstupuje žalobca 2/ J.. B. S.; ostáva na strane žalobcov ako jediný žalobca z dôvodu
prevodu vlastníckeho práva darovacou zmluvou k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria predmet sporu. Súd

prvej inštancie uznesením č. k. 22C/206/2011-272, zo dňa 27.9.2017, pripustil zmenu petitu žaloby v
časti jej prvého odseku tak, že súd určuje, že nehnuteľnosti - pozemky registra CKN parcela č. XXXX
zastavaná plochy a nádvoria o výmere 106 m2, parcela č. XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere
194 m2, parcela č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 69 m2, parcela č. XXXX/X zastavané
plochy a nádvoria o výmere 30 m2, parcela č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 5 m2,

parcela č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 6 m2, parcela č. XXXX/X záhrady o výmere
3 m2, parcela č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 50 m2, parcela č. XXXX/X záhrady o
výmere 428 m2, parcela č. XXXX/X záhrady o výmere 40 m2 a parcela č. XXXX záhrady o výmere 169
m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D. A., sú vo výlučnom vlastníctve
žalobcu v podiele 1/1 k celku.

4.Pokiaľideostručnýobsahnapadnutéhorozhodnutia(§393ods.2C.s.p.),súdprvejinštancieuviedol,
že žalovaná na pojednávaní dňa 12.6.2019 navrhla konanie prerušiť do právoplatného skončenia
konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 19C/79/2001, predmetom ktorého je zrušenie a
vyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvatotožnýchnehnuteľností.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,

že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný, nakoľko aj v prípade právoplatného rozhodnutia
okresného súdu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva by neodpadol predmet
sporu v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o to viac, keď v aktuálnom konaní
sa žalobca okrem iného domáha určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam aj titulomvydržania; na uvedom základe za použitia § 162 ods. 1, ods. 3, § 164 C. s. p. súd prvej inštancie návrh
na prerušenie konania zamietol.

5. Po právnej stránke úvodom ozrejmil, že predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je či
nie, je v zmysle § 137 písm. c) C. s. p. naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý
právny záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu
alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Naliehavý právny záujem
podľa § 137 písm. c) C. s. p. je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty

medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia (nie faktického)
a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť
tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom
určení. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností
tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou. Ak súd dospeje k záveru, že podaná žaloba,

resp. vzájomná žaloba nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu, lebo nepreukázal
naliehavý právny záujem na určení vyjadrenom v petite žaloby, súd žalobu zamietne bez toho, aby
pristúpil k skúmaniu jej vecnej opodstatnenosti. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu
súd prvej inštancie posudzoval, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj
ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne

nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.
Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (viď R 17/1972).
Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale
len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre

právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Určovacia
žaloba je spravidla vždy prípustná v prípade právnych vzťahov k nehnuteľnostiam, keď pri preukazovaní
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva treba vychádzať zo skutočností, že žalobca má
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože takéto rozhodnutie súdu môže byť
podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností.

6. V posudzovanej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca preukázal naliehavosť právneho
záujmu na požadovanom určení v časti petitu I. žaloby, pretože ak žalobca navrhuje určenie svojho
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť
rozhodnutie súdu určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom

dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností; avšak ak
sa žalobca domáhal v časti petitu II. svojej žaloby určenia vlastníckeho práva k pozemkom v prospech
žalovanej, na uvedenom určení nemá naliehavý právny záujem, nakoľko určením vlastníckeho práva v
prospech žalovanej sa jeho právne postavenie žiadnym spôsobom nezmení. S poukazom na uvedené
preto súd prvej inštancie žalobu v časti petitu II. (určenia vlastníckeho práva k pozemkom v prospech

žalovanej) zamietol.

7. V nadväznosti na uvedené sa preto súd prvej inštancie po vecnej stránke zaoberal žalobou len v časti
určenia vlastníckeho práva žalobcu k pozemkom parcela č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X,
Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X P. Č.. XXXX, zapísanými

na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D. A..

8. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v období platnosti predošlých právnych úprav bola prostriedkom
evidencie nehnuteľností a právnym vzťahom k nim sústava pozemkových kníh. V nich boli zapísané
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obvode tej ktorej obce, a to aj s príslušnými právami, ktoré sa na

ne vzťahovali. Boli pritom do 31.12.1950 jediným všeobecne platným prostriedkom preukazujúcim tieto
vzťahy. Základným poslaním pozemkovej knihy (ako knihy verejnej) bolo to, že ktokoľvek sa mohol z
nej informovať o právnom stave nehnuteľnosti v nej zapísanej, teda zistiť, kto je jej vlastníkom, prípadne
ako a čím je toto jeho právo obmedzené a aké bremená na nehnuteľnej veci viaznu. Podľa pôvodnej
právnej úpravy, ktorá sa týchto kníh týkala, platila totiž zásada, že vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do

pozemkovej knihy bol (okrem výnimiek) ten, kto bol ako vlastník tejto veci zapísaný. Zápis v pozemkovej
knihe mal teda nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter. Vlastnícke právo k nehnuteľnej
veci zapísanej v pozemkovej knihe sa neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu
vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (tzv. konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy).Výnimku z tohto pravidla tvorilo iba nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti na základe vydržania alebo
aj dedením.

9. Ak došlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva do roku 1950 za obyčajového práva
na základe rozhodnutia alebo dohody, muselo byť pozemnoknižne vykonané. V zbierke IV rozhodnutí
Najvyššieho súdu ČSSR, Najvyššieho súdu ČSR, Najvyššieho súdu SSR na strane 165 je uverejnené
záväzné zjednocujúce rozhodnutie
č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu ČSR, podľa ktorého

„u niektorých nehnuteľností je síce vedené v pozemkovej knihe vlastníctvo viacerých spoluvlastníkov
v určitých spoluvlastníckych podieloch, avšak v skutočnosti spoluvlastníci v niektorých prípadoch už
dlhý čas užívajú nehnuteľnosť reálne rozdelenú na samostatné časti. Ide spravidla o prípad, keď došlo
ku zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením nehnuteľností, ktoré nebolo pozemnoknižne
vykonané. Právny stav platný na Slovensku do 31.12.1950 pripúšťal pritom aj takéto riešenie; netrval
na tom, aby takéto zrušenie spoluvlastníctva bolo založené na písomnej zmluve a aby bolo podložené

geometrickým plánom. Podľa rozhodnutia č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho
súdu ČSR treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy
na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto
nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, príp. o zámene týchto
nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; takáto dohoda môže byť uzavretá aj

mlčky (konkludentným konaním).“ Uvedeným rozhodnutím argumentoval aj žalobca v podanej žalobe.

10. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 14.3.1923 uzavreli na
jednej strane Q. C. P. V. C., T.. B.Á., ako predávajúci a na druhej strane H. Š. s manželkou V. Š., T.. C.
(právni predchodcovia žalovanej) a T. S. (právna predchodkyňa žalobcu) ako kupujúci kúpnopredajnú

zmluvu. V zmysle čl. I. uvedenej kúpnej zmluvy Q. C. odpredal H. Š. B. V.Ž. V. Š., T.. C. polovicu domu
popis č. XXX a k tomuto domu patriacej záhrady a role v hone „S. J..“. zapísaných v bystrickej PK
vložke č. XXX ako parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX, ďalej polovicu príslušnosti spoločného lesu a
pasienku zapísanú v bystrickej PK vložke č. XXX za kúpnu cenu 5.000 korún a odpredávateľ povolil, aby
sa vlastnícke právo na tieto odpredané nehnuteľnosti v prospech odkupovateľov H. Š. a jeho manželky

rovnakým podielom pozemnoknižne vtelilo. V zmysle čl. II. uvedenej kúpnej zmluvy Q. C. s manželkou
odpredal T. S. (označenej ako pani Q. S., T.. C.) polovicu domu popis č. XXX a k tomuto domu patriacej
záhrady a role v hone „S. J..“. zapísaných v bystrickej PK vložke č. XXX ako parcela č. XXX, Č.. XXX
P. Č.. XXX, ďalej polovicu príslušnosti spoločného lesu a pasienku zapísanú v bystrickej PK vložke č.
XXX za kúpnu cenu 5.000 korún a odpredávatelia povolili, aby sa vlastnícke právo na tieto odpredané

nehnuteľnosti v prospech odkupovateľky pozemnoknižne vtelilo. Podľa čl. V. kúpnopredajnej zmluvy sa
uzniesli odkupovatelia ohľadne držby a užívania domu popis. č. XXX M. A., že predok pozostávajúci z 2
izieb a 1 kuchyne tohto domu výlučne budú mať a skutočne užívať pán H. Š. s manželkou, naproti tomu
ale zadok pozostávajúci tiež z 2 izieb a 1 kuchyne tohto domu s celou pivnicou k domu patriacou výlučne
bude mať a skutočne užívať pani T. S.. K tomu patriace príslušenstvá, ale zvlášť stodolu nad humnom

sa nachádzajúcu a tri maštale, všetci odkupovatelia v rovnakých polovičkách a jednakými právami budú
mať a skutočne užívať. Dňa 23.3.1923 pod č. XXXX došlo v PK vložke č. XXXX, katastrálne územie
A. k zápisu vlastníckych práv na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14.3.1923 k nehnuteľnostiam
parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX v prospech T. S., T.. C., v podiele 2/4, v prospech H. Š. v podiele
1/4 a v prospech V. Š., T.. C. v podiele 1/4.

11. V danom prípade bolo potrebné brať uvedenú kúpnopredajnú zmluvu ako celok, ktorej predmet je
jednoznačne vymedzený a ktorou Q. C. s manželkou V., T.. B., sa rozhodli predať nehnuteľnosti dom
popis č. XXX a k tomuto domu patriace záhrady a role v hone „S. J..“. zapísané v bystrickej PK vložke
č. XXX ako parcela č. XXX, Č.. XXX a č. XXX a príslušnosť spoločného lesu a pasienka zapísanú v

bystrickej PK vložke č. 246, pričom manželom Š. (H.K. P. V.), ktorí sú právnymi predchodcami žalovanej,
predali polovicu predmetných nehnuteľností a T. S., ktorá je právnou predchodkyňou žalobcu, predali
tiež polovicu. V zmysle uvedeného došlo k zápisu zmeny vlastníckych práv v PK vložke č. XXXX k
pozemkom parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX v prospech kupujúcich v podiele 1/4 pre H. Š., v podiele
1/4 pre V. Š. a v podiele 1/2 pre T. S..

12. Pokiaľ ide o samotný článok V. kúpnopredajnej zmluvy, ktorou sa kupujúci dohodli ohľadne držby a
užívania domu popis. č. XXX v A. tak, že predok pozostávajúci z 2 izieb a 1 kuchyne tohto domu výlučne
budú mať a skutočne užívať pán H. Š. s manželkou, naproti tomu ale zadok pozostávajúci tiež z 2 izieba 1 kuchyne tohto domu s celou pivnicou k domu patriacou výlučne bude mať a skutočne užívať pani
T. S.. K tomu patriace príslušenstvá, ale zvlášť stodolu nad humnom sa nachádzajúcu a tri maštale,
všetci kupujúci v rovnakých polovičkách a jednakými právami budú mať a skutočne užívať. Uvedený

článok kúpnopredajnej zmluvy podľa názoru súdu prvej inštancie nepredstavoval dohodu právnych
predchodcov strán sporu o reálnej deľbe, na základe ktorej by bolo možné určiť vlastnícke právo
žalobcu k nehnuteľnostiam špecifikovaným v petite I. žaloby. Je pravdou, že v čase vykonania úkonu
- kúpnopredajnej zmluvy z roku 1923 nebolo potrebné pre prípadné reálne rozdelenie nehnuteľností
vyhotovenie geometrického plánu, avšak dohoda o reálnej deľbe musela byť jednoznačná a presným

spôsobom vymedzená tak, aby bolo zrejmé ktorí spoluvlastníci ktoré časti nehnuteľnosti budú mať v
držbe a užívať.
V danom prípade šlo len o dohodu podielových spoluvlastníkov o spôsobe užívania predmetných
nehnuteľností. Z obsahu článku V. kúpnopredajnej zmluvy je pritom zrejmé, že dohoda sa týkala len
spôsobu užívania domu, a to s poukazom na skutočnosť, že po príchode manželov Š. do domácnosti
bolo potrebné vyriešenie bytovej otázky, pričom uvedenou dohodou si kupujúci nehnuteľnosti v rámci

užívania rozdelili tak, že prednú časť domu budú užívať manželia Š., zadnú časť domu s celou pivnicou
k domu patriacou T. S., pričom ako to vyplýva z PK vložky č. XXXX, ako aj samotnej kúpnopredajnej
zmluvy, manželom Q. C. P. V. C. zostalo zachované právo doživotného užívania nehnuteľností. Ak by
aj súd prvej inštancie dospel k záveru
(k čomu v danom prípade nedošlo), že si kupujúci v rámci článku V. kúpnopredajnej zmluvy rozdelili

nehnuteľnosti, bolo by možné hovoriť len o rozdelení domu č. XXX a pivnice, t. j. rozdelenie by
sa týkalo len stavieb. Zo samotnej kúpnopredajnej zmluvy pritom jednoznačne vyplýva, že ostatné
nehnuteľnosti mali právni predchodcovia strán sporu užívať v rovnakých polovičkách a rovnakými
právami. Preto tvrdenie žalobcu o tom, že uvedenou kúpnopredajnou zmluvou došlo k reálnemu
rozdeleniu nehnuteľností vo vzťahu k parcelám, ktorých určenia vlastníckeho práva sa domáha, je v

rozpore so samotným znením tejto zmluvy.

13. Na viac považoval za potrebné poukázať na to, že v prípade, ak by predmetnou zmluvou došlo
v zmysle tvrdení žalobcu k údajnému reálnemu rozdeleniu nehnuteľností, ktoré právni predchodcovia
stránsporuvzmyslezmluvyakoajzápisuvPKvložkenadobudlivrovnakýchpodieloch(t.j.každýv1/2),

a tieto nehnuteľnosti právni nástupcovia v rozdelenom stave do dnešného dňa užívajú, je prinajmenšom
zarážajúce, prečo rodina žalobcu (S.) užíva tieto nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu ako rodina žalovanej
(rodina V.). Uvedená skutočnosť pritom vyplýva zo samotného obsahu podanej žaloby, kde žalobca
špecifikoval, ktoré nehnuteľnosti užíva jeho rodina a ktoré rodina žalovanej. Porovnaním týchto výmer
je zrejmé, že rodina S. užíva spolu 1.100 m2 pozemkov a rodina žalovanej spolu 928 m2 pozemkov,

okrem pozemkov parcela č. XXXX/X, Č.. XXXX/X,
Č.. XXXX/X P. Č.. XXXX/X, ktoré užívajú strany sporu spoločne. Rozdiel predstavuje spolu 172
m2, čo nemôže byť len rozsah pivnice spomínanej v kúpnopredajnej zmluve z roku 1923. Tvrdenie
žalobcu o tom, že užíva nehnuteľnosti tak, ako ich užívali a vlastnili jeho právni predchodcovia
neobstojí s poukazom na vykonané dokazovanie, okrem iného aj napr. znalecký posudok J.. Š.

C., z ktorého je zrejmé, že právni predchodcovia strán sporu zaberali z jednotlivých parciel rôzne
výmery v súvislosti s viacerými prístavbami k novému domu, či novými stavbami. Aj táto skutočnosť
preukazuje, že súčasný stav užívania nehnuteľností nekorešponduje so stavom nehnuteľností v čase
uzatvárania kúpnopredajnej zmluvy. Skutočnosť, že žalovaná, prípadne jej právni predchodcovia, väčšie
užívanie nehnuteľností žalobcom, prípadne jeho predchodcami, než im patrilo trpeli, neznamená, že

tým došlo k strate ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Práve naopak kúpnopredajná
zmluva jednoznačne dokladuje vlastnícke právo právnych predchodcov strán sporu k presne jednej
polovici pozemkov, ktoré sú predmetom tohto sporu, a to pozemkov, ktoré boli pôvodne vedené v
PK vložke č. XXXX ako parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX. O tom, že žalovaná strana, resp. jej
právni predchodcovia (rodina V.) nesúhlasila s nadužívaním nehnuteľností žalobcom a jeho právnymi

predchodcami a domáhali sa nápravy svedčí aj konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.
zn. 5C/325/1994, v ktorom sa žalobcovia J.. Š. S. a spol. domáhali voči žalovaným Y. V. a spol. určenia,
že dňa 14.3.1923 bola uzavretá kúpna zmluva, podľa ktorej nehnuteľnosti pôvodne zapísané vo vložke
č.XXXXpozemkovejknihykatastrálneúzemieD.A.parcelač.XXX,Č..XXX,Č..XXX,terazzapísanéna
liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie D. A., parcela č. XXXX, súpisné č. XXXX, zastavaná plocha

o výmere 104 m2, parcela č. XXXX zastavaná plocha o výmere 95 m2, parcela č. XXXX zastavaná
plocha o výmere 122 m2, parcela č. XXXX, súpisné č. XXXX zastavaná plocha o výmere 181 m2,
parcela č. XXXX dvor o výmere 530 m2, parcela č. XXXX záhrada o výmere 354 m2, parcela č. XXXX/
X zastavaná plocha o výmere 50 m2, parcela č. XXXX/X zastavaná plocha o výmere 51 m2, parcela č.XXXX záhrada o výmere 470 m2, parcela č. XXXX záhrada o výmere 183 m2, parcela č. XXXX záhrada
o výmere 172 m2; boli rozdelené a od toho času sa užívajú v rozdelenom stave tak, že navrhovatelia
užívajú parcela č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX, Č.. XXXX a odporcovia užívajú parcelu č.

XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX P. W. Č.. XXXX je užívaná v rozdelenom stave, a to
v reakcii na list žalovaných (rodiny V.) a následných rokovaní ohľadom zosúladenia skutočného stavu
s ideálnou mierou užívania každého spoluvlastníka.

14. Napokon ani osvedčenie J.. Š. S., E.., predložené na pojednávaní konanom dňa 18.11.2019,

nepodporilo tvrdenia žalobcu o reálnej deľbe; osvedčenie
J.. Š. S. má predstavovať nejaké jeho svedectvo ku sporu o vlastnícke právo, ktorý vyvrcholil konaním
vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 5C/325/1994. V uvedenom osvedčení podrobne
špecifikoval údaje ohľadne predchádzajúcich ako aj vtedajších účastníkov vlastníckeho sporu, popísal
genézu rodinných vzťahov a dôvody, pre ktoré sa V. Š. s manželom H. vrátili do domu č. XXX a dvoru k
nemu patriaceho, ktoré viedli k následnému uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy z roku 1923. J.. Š. S. vo

svojom vyjadrení spomínal, že jeho otec Q. S.Á. pod naliehaním svokrovcov a pod tlakom nepriaznivých
okolností prisľúbil zrušiť hostinec v dome č. XXX a prijal ponuku miesta osamotenej pivnice a jej okolia
v dvore naproti na postavenie novostavby hostinca s bytom. Nakoľko bola pivnica malá na pôdorys
novostavby, pýtal „pivnicu celú“, t. j. aj s jej okolím. Je pravdou, že v kúpnopredajnej zmluve zo dňa
14.3.1923 v čl. V. sa uvádza: „uzniesli odkupovatelia ohľadne držby a užívania domu popis. č. XXX v

A., že predok pozostávajúci z 2 izieb a 1 kuchyne tohto domu výlučne budú mať a skutočne užívať pán
H. Š. s manželkou, naproti tomu ale zadok pozostávajúci tiež z 2 izieb a 1 kuchyne tohto domu s celou
pivnicou k domu patriacou výlučne bude mať a skutočne užívať pani T. S..“ Z uvedeného ustanovenia
a označenia „celá pivnica“ však nie je zrejmé, že by predmetom údajného reálneho rozdelenia okrem
samotnej pivnice mali byť ak pozemky okolo nej. V prípade, ak tak zmluvné strany chceli urobiť, bolo

potrebné to riadne v zmluve vyšpecifikovať.

15. Zároveň súd prvej inštancie skonštatoval, že osvedčenie J.. Š. S. obsahuje rozpory v jeho tvrdeniach,
keď na jednej strane uvádza, že Q. S. s manželkou T. vlastnili nový hostinec s bytom dnešné č. XXX,
postavený na mieste a okolí pivnice, ďalej v dome č. XXX v jeho zadnej časti dve izby a kuchyňu,

hneď vedľa polovicu z troch maštalí, kolkáreň, polovicu parcela č. XXX a polovicu stodoly postavenej na
parcela č. XXX, z iných príslušenstiev: záchod predpísaný pre hostince, krmník pre svine s kurníkom a
hnojiskom. H. Š. s manželkou V. vlastnili obchod s bytom vytvorený z dvoch izieb a jednej kuchyne, resp.
z miestností bývalého hostinca, polovicu maštalí, z iných príslušenstiev: krmník pre svine s kurníkom,
záchod predpísaný pre obchody, hnojisko, ďalšiu polovicu záhrady parcela č. XXX a polovicu stodoly

postavenej na parcela č. XXX. A tento vlastnícky stav mala rešpektovať jak rodina „Š.“, tak rodina „S.“
do roku 1993. Na druhej strane však vo zvyšnej časti svojho vyjadrenia, kde uvádza aké jednotlivé
zásahy do vlastníckych práv nastali po roku 1923 a po roku 1930 uviedol, že dvor domu č. XXX v
roku 1923 končil na úrovni asi 4 až 5 m od južnej steny poslednej maštale domu smerom na juh, resp.
parcela č. XXX začínala na tejto úrovni. Naproti druhej polovice maštalí si postavil H. Š. drevenú šopu

vo funkcii skladišťa, ale nedal je dĺžku 6 m, ale cca 10 m, to znamená, že vkročil južným smerom
do spoločného dvora v dĺžke 4 až 5 m. Následne umiestnil dve mláťačky v stodole, jednu na pravej
strane, druhú v prostrednom páse, čo dovolili rodičia jeho manželky V. (Q. C. s manželkou). Zaprataním
stredného pásu stodoly sa stala polovica patriaca Q. S. neprístupná pre skladovanie. Pre umiestnenie
tretej mláťačky upravil H. Š. druhú polovicu maštale a pristavil k nej novostavbu smerom do jeho polovice

záhrady parcela č. XXX na celkovú dĺžku 20 m, z toho bolo zabratých cca 4 až 5 m spoločného dvora.
Nerešpektoval severnú hranicu polovice záhrady č. XXX patriacej Q. S. a svojvoľne posunul hranicu
spoločného dvora. Takto zmenšil plochu polovice Horváthovej parcely o cca 105 m2 a z toho cca 40 až
50 m2 aj užíval a jeho potomstvo užíva bez súhlasu dodnes. Ďalej H. Š. si pristavil niekedy v 30-tych
rokoch ku východnej časti kuchyne a obchodu na úkor spoločného dvora verandu a izbu o spoločnom

rozmere cca 3 x 8 m. Q. S. si niekedy v 30-tych rokoch pristavil ku jedinej izbe pri hostinci ešte jednu
izbu a kuchyňu smerom na juh o rozmere 8 x 4 m. J.. B. S. si okolo roku 1985 pristavil verandu o ploche
6,5 m2 k západnej strane bytovej časti domu bývalého hostinca č. XXX.

16. Je preto zrejmé, že už po uzavretí kúpnopredajnej zmluvy v roku 1923, hoci malo dôjsť k údajnému

rozdeleniu nehnuteľností, si tak strana Š.J. ako aj strana S. postupne pristavovala a zaberala rôzne
časti pozemkov patriacej druhej strane, a teda ani jedna zo strán nerešpektovala údajné rozdelenie
nehnuteľností. Napokon sám J.. Š. S.C. uviedol, že H. Š. so súhlasom rodičov jeho manželky Q. C. P. V.
C. umiestnil dve mláťačky v spoločnej stodole tak, že zapratal aj stredný pás stodoly. Z uvedeného pretovyplýva, že tak predávajúci manželia C. ako aj kupujúci - rodina Š. P. T. S. od počiatku boli uzrozumení
s tým, že medzi nadobúdajúcimi kupujúcimi vzniklo podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam
špecifikovaným v kúpnopredajnej zmluve z roku 1923 a ich k reálnemu rozdeleniu nikdy nedošlo. Na

viac súdu nie je zrejmé, ako mohla rodina Š. (podľa tvrdenia J.. Š. S.) zabrať z údajného vlastníckeho
práva Q. S. cca 105 m2 z čoho cca 40 až 50 m2 mali užívať ešte potomkovia H. Š. s manželkou v roku
1993, keď ako už súd prvej inštancie uviedol je zrejmé, že rodina S. užíva spolu 1.100 m2 pozemkov a
rodina žalovanej spolu 928 m2 pozemkov, okrem pozemkov parcela
Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X P. Č.. XXXX/X, ktoré užívajú strany sporu spoločne, pričom rozdiel

predstavuje v prospech rodiny S.C. spolu 172 m2.

17. Osvedčenie J.. Š. S. preto nie je spôsobilou listinou, ktorá by mala potvrdzovať údajnú reálnu deľbu
nehnuteľností strán sporu v kúpnej zmluve z roku 1923. V tomto smere súd prvej inštancie dodal, že v
čase prisťahovania H. Š. s manželkou V. a následného uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy mal J.. Š.
S. len 6 rokov (narodený bol 31.5.1917), preto jeho údajné svedectvo o skutočnostiach uvádzaných v

osvedčení smerujúcich k samotným okolnostiam uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy nemôže byť jeho
priamym svedectvom, ale pôjde len o sprostredkované informácie (pravdepodobne zo strany rodičov T.
P. Q. S.). Napokon súd prvej inštancie musel uviesť, že z vyjadrenia J.. Š. S. ako aj následných úkonov
manželov C. je zrejmé, že rodinné vzťahy medzi C., Š. P. S. pravdepodobne neboli ideálne, keď podľa
tvrdení J.. Š. S. mala byť rodina Š. uprednostňovaná, bol jej daný lepší štart do života (odovzdaním už

prerobených hostinských priestorov, ktoré len s malými zmenami mohli začať hneď využívať na vedenie
obchodu),pričomnadruhejstranerodinaS.samuselazadĺžiť,abysipostavilanovépriestorynavedenie
hostinca v dôsledku čoho žila veľmi chudobne. Rozdiely v prístupe k obom rodinám je badať napríklad
aj v tom, že pri uzatvorení kúpnopredajnej zmluvy manželia C. predali svoje nehnuteľnosti manželom
Š. rovným dielom - každému 1/4, avšak druhú polovicu nehnuteľností predali len svojej dcére T. S.. Až

následne na základe ich súhlasného vyjadrenia zo 16.4.1924 a darovacej zmluvy z 23.4.1924 došlo k
prevodu 1/4 podielu pôvodne patriacemu T. S. v prospech jej manžela Q. S.. Napokon aj sám J.. Š. S. vo
svojom vyjadrení uvádzal, že rodina Š. postupne mala zaberať väčšiu časť nehnuteľností a zasahovať
tak do vlastníckych práv Q. P. T. S., a to aj so súhlasom Q. C. s manželkou (užívanie väčšej časti stodoly).
Je preto prekvapujúce, ako mohlo dôjsť k tomu, že rodina S. postupom času zabrala v rámci svojho

užívacieho práva väčšiu časť nehnuteľností, než mala rodina Š.. V tomto smere je potom aj rozporné
tvrdenie žalobcu, že ostatné delenie nehnuteľností, okrem uvedeného v kúpnopredajnej zmluve, bolo
vykonávané rodinu Š. a rodinou S. podľa potrieb podnikania pod prísnou kontrolou Q. C. s manželkou,
aby bolo delenie spravodlivé a nikdy medzi nimi z toho nevznikol žiadny spor, keď je zrejmé, že už
od počiatku si rodiny bez súhlasu druhej strany svojvoľne zaberali časti pozemkov a zasahovali tak do

spoluvlastníckych práv druhej strany, prípadne tak robili práve so súhlasom Q. C. s manželkou.

18. Pokiaľ žalobca údajnú reálnu deľbu odôvodňoval posudkom J.. R. A. č. 179/937, ktorý mal byť
vyhotovený na základe skutočného stavu v prírode tak, ako bola parcela 377 v prírode rozdelená
právnymi predchodcami strán sporu, súd konštatuje, že uvedený posudok zakresľuje rozdelenie parcela

č. XXX a vytvorenie nového výkazu plôch, v zmysle ktorého parcela č. XXX/X (dom), č. XXX/X
(hospodárska budova), č. XXX/X mali byť zapísané v prospech H. Š. a manželkou V. T.. C. a parcela
č. XXX/X (dom a hospodárska budova), č. XXX/X (dom a hospodárska budova) mali byť zapísané v
prospech T. S.Á.. Dvor na parcela č. XXX/X mal byť spoločný. K zápisu tohto geometrického plánu
do pozemkovoknižnej vložky však nedošlo. Na čo však mal uvedený geometrický plán slúžiť nie

je zrejmé. Je vysoko pravdepodobné, že jeho účelom malo byť rozdelenie nehnuteľnosti parcela č.
XXX - spoluvlastníctva na základe vtedajšieho užívania právnymi predchodcami, avšak k právnemu
úkonu, s ktorým by sa mal takýto geometrický plán spájať, nedošlo. Uvedený geometrický plán však v
žiadnom prípade nemôže potvrdzovať údajnú reálnu deľbu nehnuteľností ako to tvrdí žalobca, nakoľko
článok V. kúpnopredajnej zmluvy predstavuje dohodu podielových spoluvlastníkov o spôsobe užívania

nehnuteľností - stavieb za účelom usporiadania bytovej otázky dvoch rodín a nejde o dohodu o
reálnej deľbe nehnuteľností. Bolo možné predpokladať, že uvedený geometrický plán mal smerovať
k budúcemu reálnemu rozdeleniu nehnuteľností medzi právnymi predchodcami strán sporu, avšak k
takémuto právnemu úkonu nikdy nedošlo. Pokiaľ žalobca tvrdil, že až v roku 1935 došlo k ukončeniu
delenia pôvodných parciel č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX, a preto došlo k vypracovaniu geometrického

plánu J.. A. až v roku 1937 a nie v čase uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy, ktorá predstavovala len
úvodný proces delenia nehnuteľností; súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožnil.
Geometrický plán J.. A. mohol skutočne zakresľovať nehnuteľnosti tak, ako ich v uvedenom čase právni
predchodcovia strán sporu skutočne užívali, tento však nemôže potvrdzovať reálnu deľbu, ktorá malanastať v období od roku 1923 do jej ukončenia v roku 1935, keď nie je zrejmé, aký spôsobom (okrem
predloženej kúpnopredajnej zmluvy z roku 1935) si mali právni predchodcovia strán sporu nehnuteľnosti
reálne rozdeliť. Z predložených dôkazov mal súd prvej inštancie za zrejmé, že rodina S. aj rodina Š. si

postupne zaberali pozemky pôvodne vedené pod parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX formou rôznych
dodatkových stavieb či prístavieb, avšak zo samotného osvedčenia J.. Š. S. je zrejmé, že údajné delenie
a zaberanie pozemkov nebolo vykonávané spravodlivo a určite nie so súhlasom druhej strany (viď
tvrdenie J.. Š. S., Ž. H. Š. zmenšil plochu polovice S. parcely o cca 105 m2, z čoho 40 až 50 m2 malo
ešte v roku 1993 užívať jeho potomstvo). Preto tvrdenie žalobcu, že pri reálnom rozdelení dostala rodina

S. viac len o výmeru samostatnej pivnice, je v rozpore s dôkazmi predloženými v priebehu konania.

19. Skutočnosť, že k reálnej deľbe medzi právnymi predchodcami strán sporu nedošlo dosvedčujú aj
ďalšie listinné dôkazy založené v spise. Jednak samotná PK vložka č. XXXX, pre katastrálne územie
A., z ktorej je zrejmé, že dňa 29.4.1924 pod č. 3160 došlo k zápisu vlastníckeho práva titulom darovacej
zmluvy z 23.4.1924 a vyjadrenia zo 16.4.1924 k 1/4 podielu pôvodne patriacemu T. S. v prospech Q.

S.. Následne dňa 22.4.1936 pod č. XXXX došlo k zmene vlastníckeho práva k 1/4 patriacej Q.N. S. v
prospechŠ.S.nazákladeuzneseniaOkresnéhosúduvBratislaveč.j.DI.67/35.Obdobnezrozhodnutia
Štátneho notárstva Bratislava 4 zo dňa zo dňa 15.9.1981, sp. zn.
D 384/81 vyplýva, že v dedičskej veci po poručiteľovi H. Š. dedičstvo, ktoré tvorí nehnuteľný majetok
nachádzajúci sa v katastrálne územie D. A., predtým zapísaný v PK vložke č. XXXX ako parcela č. XXX,

Č.. XXX, Č.. XXX, vedené na liste vlastníctva č. XXXX, parcela č. XXXX dom čs. XXX (ktorý používal
poručiteľ)zastavanáplochaovýmere104m2,parcelač.XXXXdomčs.XXX(ktorýpoužívaspoluvlastník
J.. S. a jeho deti) zastavaná plocha o výmere 95 m2, parcela č. XXXX (v skutočnosti hospodárska
budova, ktorú užíval poručiteľ) zastavaná plocha o výmere 122 m2, parcela č. XXXX dom čs. XXXb
(stavba nepatrí poručiteľovi) zastavaná plocha o výmere 181 m2, parcela č. XXXX dvor o výmere 530

m2, parcela č. XXXX záhrada o výmere 354 m2, parcela č. XXXX zastavaná plocha o výmere 101
m2, parcela č. XXXX záhrada o výmere 470 m2, parcela č. XXXX záhrada o výmere 183 m2, parcela
č. XXXX záhrada o výmere 172 m2 v podiele 1/4 nadobudla dcéra poručiteľa Y. V.. Obdobne pani V.
Š. pri darovaní nehnuteľnosti svojmu vnukovi J. V. darovacou zmluvou zo dňa 16.12.1991 previedla
spoluvlastnícke právo v podiele 1/4 k nehnuteľnostiam, a to parcela č. XXXX záhrada o výmere 354 m2,

parcela č. XXXX/X zastavaná záhrada o výmere 183 m2, parcela č. XXXX záhrada o výmere 172 m2,
parcela č. XXXX/X zastavaná plocha o výmere 51 m2, parcela č. XXXX čs. XXXX zastavaná plocha o
výmere 104 m2, parcela č. XXXX dom č. s. XXX zastavaná plocha o výmere 95 m2, parcela č. XXXX
dom č. s. XXXX zastavaná plocha o výmere 181 m2, parcela č. XXXX kôlňa zastavaná plocha o výmere
122 m2, parcela č. XXXX šopa, spoločný dvor o výmere 530 m2 so všetkými príslušenstvami, a to

plotmi, studňou, vedľajšími stavbami - hospodárskou budovou, stodolou, kŕmnikom, šopou a vonkajšími
úpravami - prípojkou vody, vodomernej šachty a vonkajším WC. Napokon to potvrdzuje aj notárska
zápisnica zo dňa 12.04.1997, sp. zn. N 86/97, Nz 71/97 o darovacej zmluve, na základe ktorej pani Y. V.
darovala svojej vnučke V.. A. V. (žalovanej) podiel vo výške 1/4 na nehnuteľnostiach zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D. A., a to: parcela č. XXXX zastavané plochy o výmere 104

m2 a na nej postaveného domu súpis. č. XXXX, parcela č. XXXX zastavané plochy o výmere 95 m2,
parcela č. XXXX zastavané plochy o výmere 122 m2, parcela č. XXXX zastavané plochy o výmere 95
m2 a na nej postaveného domu č. XXXX, parcela č. XXXX zastavané plochy o výmere 530 m2, parcela
č. XXXX záhrada o výmere 354 m2, parcela č. XXXX zastavané plochy o výmere 50 m2 ako aj 51 m2,
parcela č. XXXX záhrada o výmere 470 m2, parcela č. XXXX záhrada o výmere 183 m2, pare č. XXXX

záhrada o výmere 172 m2, vrátane 1/4 podielu na citovaných parcelách nachádzajúcich sa vedľajších
stavieb, oplotenia, studne, vonkajších úprav uvedených v znaleckom posudku znalca J.. Q. X. Č.. XX/
XX, zo dňa 4.2.1997 a jeho dodatku č. 1, zo dňa 9.4.1997. Bolo teda zrejmé, že predmetom prevodu
ďalších vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v dôsledku uzatvorených zmlúv alebo dedenia boli vždy
spoluvlastnícke podiely k celku, t. j. k celému rozsahu nehnuteľností zapísaných v PK vložke č. XXXX

alebo následne na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie D. A..
20. Jedinú výnimku z týchto prevodov predstavuje dedičské konanie po T. S., kde Štátne notárstvo
Bratislava - mesto rozhodnutím zo dňa 7.2.1979, sp. zn.
D 3418/77, potvrdilo nadobudnutie dedičstva - 1/4 rodinného domu a záhrady katastrálne územie D. A.
parcela č. XXX/X, Č.. XXX/X, Č.. XXX/X, Č.. XXX/X, Č.. XXX/X, Č.. XXX/X a celú parcela č. XXXX -

roľa J.. V. S., J.. V. S.C.,
J.. B. S. P. B. S.. Znalec J.. X. v rámci svojho osvedčenia zo dňa 15.11.2017 uviedol, že v súvislosti s
týmto dedičským konaním vypracoval znalecký posudok na ocenenie nehnuteľností č. 95/1-79, zo dňa
21.1.1978 len po nebohej T. S., nakoľko v priebehu merania za prítomnosti J.. Š. S., E.. k nim pristúpilQ.. Z. V., zať H. Š. a vyzval ich, aby do merania zahrnuli len majetok po T. S., nakoľko kúpnopredajnou
zmluvou zo dňa 14.3.1923 boli nehnuteľnosti reálne rozdelené a každý vlastní svoje. Súd prvej inštancie
sa však v tomto prípade nestotožnil s tvrdením žalobcu, že uvedené listiny by mali potvrdzovať reálnu

deľbu nehnuteľností od roku 1923. Skutočnosť, že znalec vychádzal z tvrdenia zaťa H. Š., ktorý mu
okrem spomínanej kúpnopredajnej zmluvy nepredložil žiadny iný doklad a následne v dôsledku tejto
skutočnosti dedičia po T. S. v druhej skupine uzatvorili dohodu, v dôsledku ktorej im bolo potvrdené
nadobudnutia dedičstva po T. S. len v časti; nepreukazuje reálnu deľbu nehnuteľností. Dedičia po T. S.
ako aj znalec vychádzali z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14.3.1923, v zmysle ktorej nedošlo k reálnemu

rozdeleniu nehnuteľností právnymi predchodcami strán sporu.

21. Obdobne pokiaľ žalobca poukazoval na ďalšie listinné dôkazy doložené do konania, ako napríklad
poistnú zmluvu zo dňa 6.9.1942 či nájomnú zmluvu zo dňa 18.9.1963, ktoré majú preukazovať
nakladanie T. S. len s majetkom - nehnuteľnosťami, ktoré jej vlastnícky v celosti patrili, súd sa s týmto
konštatovaním nestotožňuje. Bolo pravdou, že T. S. spolu so synom Š. poistnou zmluvou č. 518.398 Rm

poistili v spoločnosti Tatra poisťujúca účastinná spoločnosť v Bratislave na základe podaného návrhu
v zmysle všeobecných, prípadne i zvláštnych podmienok, pripojených k tejto poistke a v tejto poistke
uvedené predmety nachádzajúce sa v obci D. A. č. domu XXX, okres Bratislava na dobu 10 rokov od
15.8.1942 do 15.8.1952 za ročné poistné v sume 142 korún, a to obytnú budovu (11 x 9 m) a hostinec
(14 x 6 m), stodoly (12 x 10 m), obytnú budovu a komoru (11 x 6 m) vrátane zariadenia obytného domu

a obsahu komory. Uvedené však nepodporuje tvrdenia žalobcu o reálnej deľbe nehnuteľností. Vlastník
prípadne spoluvlastník nehnuteľnosti je oprávnený poistiť si nehnuteľnosť, či už ako celok alebo len jej
niektoré časti. Skutočnosť, že si T. S. poistila len časť nehnuteľností, ktoré v danom období využívala na
prevádzkovanie hostinca a priestorov k nim patriacich ešte nepotvrdzuje reálnu deľbu nehnuteľností v
roku 1923. Obdobné platí aj vo vzťahu k uzatvorenej nájomnej zmluve. Pokiaľ T. S. uzatvorila nájomnú

zmluvu s Komunálnymi službami Stupava na prenájom obchodnej miestnosti v rodinnom dome č. p.
XXX v rozlohe 64 m2, uvedená skutočnosť nepotvrdzuje existenciu reálnej deľby nehnuteľností. T. S.
ako spoluvlastníčka nehnuteľností zapísaných v PK vložke č. XXXX vykonávala svoje vlastnícke práva
vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré jej boli dané do užívania na základe kúpnopredajnej zmluvy z roku
1923.

22. Skutočnosť, že medzi právnymi predchodcami strán sporu nedošlo nikdy k reálnej deľbe
nehnuteľností a títo nehnuteľnosti vlastnili len ako podieloví spoluvlastníci, do ktorých práv a povinností
následne vstúpili aj strany sporu; potvrdzuje aj konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod
sp. zn. 19C/79/2001, v ktorom súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd opakovane potvrdili existenciu

podielovéhospoluvlastníctva.UvedenýzáverpotvrdzujeajznaleckýposudokJ..Š.C.,zodňa18.6.1994,
ktorého účelom bolo rozobrať evidenčný a skutočný stav vlastníctva a spoluvlastníctva, na podklade
ktorého budú môcť obe rodiny (S.E. P. V.) formulovať závery na zrušenie spoluvlastníctva spôsobom
rozdelenia, resp. odpredaja. V rámci celkového vyjadrenia k vykonanému rozboru znalec uviedol, že
v grafických prílohách č. 1 a č. 2 k znaleckému posudku sú vyznačené výmery jednotlivých parciel a

častí, ktoré obom stranám poskytujú podklad na uvažovanie o spôsobe zrušenia spoluvlastníctva. Úplné
zrušenie spoluvlastníctva však podľa názoru znalca nebolo možné, musí tu existovať spoločný dvor,
ktorého rozsah a tvar možno upraviť. Pokiaľ znalec v rámci posudku skonštatoval, že kupujúci z roku
1923 si nehnuteľnosti domu a dvora reálne rozdelili ako to vyznačuje geometrický plán J.. A., uvedené
nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Na viac podľa názoru súdu prvej inštancie skutočnosť, či došlo

k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností v roku 1923 je otázka právna, ku ktorej znalec nie je oprávnený sa
vyjadriť. Tento len mohol zamerať spôsoby užívania jednotlivých nehnuteľností právnymi predchodcami
strán sporu a prípadne navrhnúť spôsoby rozdelenia spoluvlastníctva, nie sa vyjadrovať ku skutočnosti,
čidošloalebonedošlokreálnemurozdeleniutýchtonehnuteľnostíkúpnopredajnouzmluvouzroku1923.

23. Napokon aj súd prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/325/1994 vo výroku rozsudku
hovorí o spoluvlastníctve vtedajších účastníkov konania a tom, ktorý zo spoluvlastníkov ktoré
nehnuteľnosti užíva, pričom voči tomuto rozsudku žalobca odvolanie nepodal a výrok súdu nenamietal.
Je potrebné tiež zdôrazniť, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/325/1994 sa vtedajší žalobcovia
nedomáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré údajne reálne užívajú, ale žiadali určiť,

že dňa 14.3.1923 bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva podľa ktorej nehnuteľnosti boli rozdelené a
od toho času sa užívajú tak, že navrhovatelia užívajú parcelu č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č..
XXXX, Č.. XXXX a odporcovia užívajú parcelu č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X. Tvrdiť
preto v rámci aktuálneho konania o údajnom pochybení súdu prvej inštancie, ktorý nerozhodol v súlades petitom žaloby je nedôvodné, keď ani samotná žaloba zo dňa 11.10.1994 nesmerovala k určeniu
vlastníckeho práva žalobcov k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam, ale len k tomu, kto z účastníkov
ktoré nehnuteľnosti užíval v dôsledku údajného reálneho rozdelenia.

24. Existenciu podielového spoluvlastníctva právnych predchodcov strán sporu napokon potvrdzuje aj
zmluvaozrušenípodielovéhospoluvlastníctvaknehnuteľnostijejreálnymrozdelenímzodňa3101.2000
uzavretá medzi Y. V. na jednej strane a J.. Š.C. S., J.. V. S., J.. V. S.,
J.. B. S. P. J.. B. N. na strane druhej, ktorou si zmluvné strany dohodli reálne rozdelenie parcely č.

1952 v súlade s geometrickým plánom J.. Š. C. Č.. XX/XXXX. V danom prípade išlo o parcelu, ktorá
bola vyvlastnená rozhodnutím Odboru výstavby a vodného hospodárstva ONV Bratislava - vidiek z
12.8.1961 (pôvodne parcela č. XXX o výmere 2.117 m2), bola vedená v užívaní Československého
štátu a prenajímaná rôznym občanom Záhorskej Bystrice a až žiadosťou J.. Š. S. a Y. V. bola zo
súhlasom vtedajšieho MNV zo dňa 22.10.1990 vrátená v Stredisku geodézie v Bratislave do evidenčne
vedeného podielového spoluvlastníctva žiadateľov. Žalobca poukazoval na to, že z vyvlastňovacieho

dokumentu je zrejmé, že od roku 1923 bola aj parcela č. XXX užívaná a vlastnená v rozdelenom
stave, čo má potvrdzovať aj vyjadrenie pani Y. V. v zmluve o zrušení podielového spoluvlastníctva jej
reálnym rozdelením. Ja však zarážajúce, prečo vo vzťahu k vrátenej nehnuteľnosti parcela č. XXXX
(časť pôvodnej parcela č. XXX), ktorá mala byť údajne reálne rozdelená už od roku 1923 sa žalobca
tiež nedomáhal určenia vlastníckeho práva v dôsledku reálneho rozdelenia, ale tu rešpektoval zapísané

podielové spoluvlastníctvo a následne uzatvoril (spolu s jeho otcom a ostatnými súrodencami) s pani
Y. V. zmluvu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k tejto nehnuteľnosti. S ohľadom na
uvedené aj táto skutočnosť podľa názoru súdu potvrdzuje existenciu spoluvlastníckeho práva právnych
predchodcov strán sporu k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe.

25. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by
kúpnopredajnou zmluvou z roku 1923 alebo následnými úkonmi právnych predchodcov strán sporu
došlo k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností zapísaných v PK vložke č. XXXX do výlučného vlastníctva
jeho právnych predchodcov. Správnosť tohto záveru potvrdzoval aj nepomer veľkostí podielu právnych
predchodcov žalobcu v predmetnej nehnuteľnosti a výmery, ktorej sa žalobca domáhal. Na viac súd

prvej inštancie skonštatoval, že pokiaľ žalobca v priebehu konania odôvodňoval existenciu svojho
vlastníckeho práva aj titulom vydržania, tým sám fakticky poprel existenciu nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam špecifikovaním v bode I. petitu žaloby na základe reálnej deľby.

26. Nakoľko súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobcu v časti určenia vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam špecifikovaným v bode I. petitu žaloby titulom reálnej deľby; súd prvej inštancie pristúpil
ku skúmaniu ďalšieho údajného titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu vydržaním.

27. V tejto súvislosti ozrejmil, že inštitút vydržania ako jedného z právom uznaných titulov nadobudnutia
vlastníckeho práva (k veciam hnuteľným i nehnuteľným - hoci za odlišných podmienok) je súčasťou

právneho poriadku platného na území Slovenska už od čias platnosti uhorského obyčajového práva,
platného pre úpravu občianskoprávnych vzťahov z vecných práv, vrátane práva vlastníctva, kontinuálne
i po prijatí zákona č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.1951 (v právnickej literatúre
i praxi nazývaného ako tzv. Stredný občiansky zákonník). Vydržanie naopak v čase nadobudnutia
svojej účinnosti nepoznal súčasný Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 a späť do

nášho platného právneho poriadku bol tento právny inštitút vrátený novelou Občianskeho zákonníka
- zákonom č. 131/1982 Zb. (s možnosťou započítania doby oprávnenej držby i pred účinnosťou tejto
novely, ako vyplýva z § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a odvtedy zostal jeho súčasťou, naposledy
v znení upravenom zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 1.1.1992. Vydržanie je osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa

držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky
vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len
jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do
31.12.1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a
Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., § 134 Občianskeho zákonníka v

znení od 1.1.1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

28. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 nadobudol vlastnícke právo k
nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť pod dobu 32 rokov malako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného,
prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný,
kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že

nehnuteľnosťpatríinému.Podobnépodmienkyprevydržanievlastníckehoprávaknehnuteľnostiurčoval
aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol
nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa
sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Medzi
požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že obyčajové

právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že kto nadobudol
oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu.

29. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec patrí, nemôže vychádzať len s posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, to je či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý

dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny
titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychologický stav,
o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne
považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci

patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit
držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec
vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá
pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s

vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý
so zreteľom na všetky okolností nie je (nemôže byť dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí).
Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď
držiteľveciodpočiatkuvedeloskutočnostiachspôsobilýchobjektívne(ukaždéhoinéhonachádzajúceho
sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobrá viera je psychický stav,
vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania, možno ale o
nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. O dobrej viere možno

hovoriť tam, kde držiteľ vec drží alebo vykonáva právo v omyle, že mu vec alebo právo patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam daného prípadu
od každého požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého posudzovania veci, nie je
ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu, môže byt' síce v dobrej viere, avšak

nie „vzhľadom k všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Omyl držiteľa o tom,
že mu vec patrí pritom môže byť tak skutkový, ako aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. I právny omyl môže byť ospravedlniteľný, teda
taký, ku ktorému mohlo dôjsť i pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno požadovať. Neznalosť

inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona ospravedlniteľná nie je, lebo pri zachovaní obvyklej
opatrnosti sa predpokladá, že každý sa zoznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý hodlá
urobiť. Ospravedlniteľnosť právneho omylu je pritom treba posudzovať s prihliadnutím k oprávneným
požiadavkám na znalosť platného práva, nie však podľa úrovne konajúceho.

30. Súd prvej inštancie skúmal v prvom rade právny dôvod držby, t. j. titul, o ktorý sa musí opierať
oprávnená držba; mal za to, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vecné právo vzniknúť. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnostipritom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Je však pravdou
aj skutočnosť, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí aby
tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým

okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. V posudzovanej veci z obsahu spisu
vyplynulo, že žalobca odvodzuje vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam od vlastníctva svojich
právnych predchodcov najmä T. S., ktorá mala nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam
na základe kúpnopredajnej zmluvy z roku 1923. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie
podmienok pre vydržanie; v prvom rade nemal za preukázanú oprávnenosť držby a dobromyseľnosť

jednakžalobcuajednakjehoprávnychpredchodcov.Asohľadomnauvedenésúdnemalzapreukázané
ani splnenie podmienky uplynutia vydržacej doby.

31. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 14.3.1923 uzavreli na jednej strane Q. C. P. V. C., T..
B., ako predávajúci a na druhej strane H. Š. B. V. V. Š., T.. C. (právni predchodcovia žalovanej) a T. S.
(právna predchodkyňa žalobcu) ako kupujúci kúpnopredajnú zmluvu, ktorou predávajúci predali H. Š.

B. V. V. Š., T.. C. polovicu domu popis. č. XXX a k tomuto domu patriacej záhrady a role v hone „. J..“.
zapísaných v bystrickej PK vložke č. XXX ako parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX a T. S. (označenej
ako pani Q. S., T.. C.) polovicu domu popis č. XXX a k tomuto domu patriacej záhrady a role v hone
„. J..“. zapísaných v bystrickej PK vložke č. XXX ako parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX. V zmysle
uvedenej kúpnopredajnej zmluvy došlo dňa 23.3.1923 v PK vložke č. XXXX, pre katastrálne územie

Bystrica pod č. 1727 k zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam parcela č. XXX, Č.. XXX P. Č.. XXX v
prospech T. S.C., T.. C. v podiele 2/4, v prospech H. Š. v podiele 1/4 a v prospech V. Š., T.. C. v podiele
1/4. Je teda zrejmé, že medzi právnymi predchodcami strán sporu od počiatku existovalo podielového
spoluvlastníctvo, pričom každý zo spoluvlastníkov bol oprávnený užívať všetky nehnuteľnosti v rozsahu
jemu patriaceho spoluvlastníckeho podielu.

32. V záujme vyriešenia bytovej otázky a budúcej potreby obživy členov rodiny sa kupujúci v čl.
V. kúpnopredajnej zmluvy dohodli ohľadne držby a užívania domu popis. č. XXX M. A., že predok
pozostávajúci z 2 izieb a 1 kuchyne tohto domu výlučne budú mať a skutočne užívať pán H.
Š. s manželkou, naproti tomu ale zadok pozostávajúci tiež z 2 izieb a 1 kuchyne tohto domu s

celou pivnicou k domu patriacou výlučne bude mať a skutočne užívať pani T. S.. Z uvedeného
ustanovenia čl. V. však žalobca nemôže odvodzovať prípadnú dobromyseľnosť pre splnenie podmienok
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. V prvom rade kúpnopredajnú zmluvu
treba vnímať ako celok a článok V. nevytrhávať z kontextu znenia tejto zmluvy. Je zrejmé, že predávajúci
mali záujem svojim dcéram rozdeliť nehnuteľnosti špecifikované v tejto zmluve tak, že každá bude

mať presne polovicu. Vzhľadom na uvedené uzatvorením predmetnej kúpnopredajnej zmluvy a jej
následným zápisom do pozemkovoknižnej vložky došlo k vzniku podielového spoluvlastníctva právnych
predchodcov strán sporu, pričom čl. V. tejto zmluvy predstavuje len dohodu podielových spoluvlastníkov
o spôsobe užívania rodinného domu a pivnice tak, aby nedochádzalo medzi nimi k nezhodám.

33. Bolo teda zrejmé, že právna predchodkyňa žalobcu (T. S.) presne vedela čo bolo obsahom
kúpnopredajnej zmluvy z roku 1923 a že nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
len v 1/2. Rovnako rodina Š. (H. B. V.) si museli byť vedomí toho, čo presne tvorí obsah ich vlastníckeho
práva a že medzi nimi a pani T. S.Á. existuje podielové spoluvlastníctvo. Súd prvej inštancie preto
nemal za preukázanú oprávnenosť držby a dobromyseľnosť jednak žalobcu a jednak jeho právnych

predchodcov, keď títo od počiatku mali vedomosť o existencii podielového spoluvlastníctva a nie
výlučného vlastníckeho práva. Na viac skonštatoval, že jednotliví právni predchodcovia strán sporu
postupnými úpravami, prístavbami či novými stavbami zaberali z jednotlivých parciel rôzne výmery, čo
potvrdil aj znalecký posudok J.. Š. C., v dôsledku čoho došlo k tomu, že rodina žalobcu (S.i) užíva
tieto nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu ako rodina žalovanej (rodina V.), pričom rozdiel činí 172 m2.

Skutočnosť, že žalovaná, prípadne jej právni predchodcovia väčšie užívanie nehnuteľností žalobcom,
prípadnejehopredchodcaminežimpatrilotrpeli,neznamená,žebyžalobcaajehoprávnipredchodcovia
mohli byť dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam patrí.

34. Na uvedenom základe za použitia § 80 písm. c) O. s. p., § 470 ods. 1, ods. 2, § 137 písm. c) C. s .p.,

§ 309, § 312, §321, 322, 326, § 361, § 431, § 432, § 433, § 446 zákona
č. 946/1811 Sb., § 115, § 116 ods. 1, ods. 2, § 145 ods. 1 , ods. 2, § 566 ods. 1, ods. 2 zákona
č. 141/1950 Zb., § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 3, § 854, zákona č. 40/1964 Zb.,
čl. I. bod 1, čl. XXII. nariadenia vlády republiky Československej č. 148/1922 Zb., keďže žalobca vsporovom konaní neuniesol dôkazné bremeno proti žalovanej, ktorej svedčí zápis spoluvlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností a ktorého hodnovernosť žalobca v konaní
nevyvrátil, a nepreukázal splnenie základných predpokladov nadobudnutia výlučného vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vydržaním (dlhodobú pokojnú držbu a dobromyseľnosť, teda že by bol on alebo
niektorý z jeho právnych predchodcov oprávneným držiteľom); súd prvej inštancie zamietol žalobu. O
trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej,
ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

35. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu, podal žalobca odvolanie
a žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393
ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. V súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces žalobca vyčítal súdu prvej inštancie,

že svoje rozhodnutie odôvodnil rozsiahlym 43 stranovým odôvodnením, ktoré až po stranu 28 bod
70 obsahuje opis priebehu konania, obsahu podaní, predložených listín, prednesov strán sporu,
rozhodnutí a známych skutočnosti, citovaním množstva právnych predpisov a ich paragrafových znení,
čo bolo v ďalšej tzv. argumentačnej časti, vysvetľujúcej právny záver súdu, nadbytočným, a teda
neefektívnym, obsiahlym vysvetľovaním a sumarizovaním interpretačných výstupov právnej teórie a

praxe k všeobecným otázkam podmienok určovacích žalôb, nadobúdaniu vlastníctva, charakteristike
kúpnej zmluvy a dohody kupujúcich v článku V. kúpnej zmluvy, špecifikovaniu parciel pri reálnej
deľbe nehnuteľnosti a spôsobu jej uskutočnenia, bez ich akejkoľvek súvislosti a spojitosti s tvrdeným
neunesením dôkazného bremena žalobcom a so zisteným skutkovým stavom a bez ich spôsobilosti
argumentačne odôvodniť prijatý právny názor. Záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného

bremena v súvislosti s vykonaným dokazovaním je odôvodnený protirečivo a samotné odôvodnenie
rozsudku je nepresvedčivé, nekonzistentné a arbitrárne. Z odôvodnenia rozsudku zrozumiteľne a
presvedčivo nevyplýva ako ním citované paragrafové znenia právnych predpisov v konkrétnych
okolnostiach prípadu aplikoval na zistený skutkový stav o oddelene užívaných nehnuteľnostiach už
právnymi predchodcami strán sporu, ktorí sa stali vlastníkmi na základe kúpy podľa kúpnej zmluvy z

14.3.1923 a ktoré faktické rozdelenie
3 pozemnoknižných pozemkov, ktorých súčasťou bol aj spoločný dvor, na ďalšie parcely, tak ako boli
zamerané na geometrickom pláne geodetom J.. R. A., zo dňa 17.6.1937 na tom základe, že (citujeme
z GP) „deliace čiary boli vonku stavbou a plotom, medzníkmi označené“, trvá doposiaľ v nezmenenom
stave. Vyvstáva otázka, čo vlastne súd prvej inštancie považoval za podstatnú skutkovú a právnu

otázku, ktorú v súvislosti so zjednocovacím rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1923 Úr. sb. Z
odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd musí podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom. Jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlený aj s poukazom na závery, ktoré prijal.

Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval
a prečo na daný prípad aplikoval konkrétne zákonné ustanovenie. V danej veci sa súd prvej inštancie
nezaoberal pre túto vec podstatnými právnymi skutočnosťami (reálnou deľbou), ale v odôvodnení
neprehľadne až zavádzajúco upriamoval pozornosť na dôkazy, ktoré podľa jeho názoru preukazovali

dohodu o užívaní. Napríklad poukázal na to, že čl. V. kúpnej zmluvy nešpecifikoval konkrétne, ktoré časti
ktorýzkupujúcichbudemaťaužívaťzozakúpenýchpozemkov,ževzmluvesadelililenstavby,žestavby
sa nedelili kvôli podnikaniu, ale kvôli bývaniu, že rodina S., teraz žalobca, užíva viac ako je jeho podiel
zapísaný na liste vlastníctva, že v konaní sp. zn. 5C/325/1994 vedenom na Okresnom súde Bratislava
IV sa aj vtedy žalobca domáhal len určenia užívania a ďalšie a ďalšie zistenia súdu prvej inštancie z

dôkazov predložených žalobcom potvrdzujúcich skutočnosť o reálnej deľbe a dlhotrvajúcom rozdelenom
užívaní určitých časti určitými spoluvlastníkmi, ktoré hodnotil čiastočne a len v neprospech žalobcu.
Tvrdenie žalovanej, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/325/1994 sa žalobca domáhal len rozhodnutia
o užívaní nehnuteľností a tvrdenie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že sporsp. zn. 5C/325/1994 sa týkal užívania nehnuteľností; vyvracia petit žaloby v konaní sp. zn. 5C/325/1994
a to čo bolo predmetom konania, o ktorom súdy konali a ktorý sa jednoznačne týkal vlastníckeho práva
a nie užívacieho práva, čo je zrejmé z odôvodnenia prvostupňového aj odvolacieho súdu. Chyba je

len vo výrokovej časti rozsudku, ktorý nie je totožný s petitom žaloby, ale súd túto chybu neodstránil aj
keď z odôvodnenia rozsudkov je zrejmé, že žalobe súd vyhovel. Žalobca žil s tým, že jeho vlastnícke
právo už bolo prejudiciálne posúdené v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.
5C/325/1994, a tak zaujatý odlišný právny názor je úplne nepredvídateľný. Poukázal tiež na postup
súdu prvej inštancie pri uvádzaní skutkového stavu a pri hodnotení dôkazov keď v každom dôkaze

predloženom žalobcom nejakými dohadmi nachádzal dôvody, pre ktoré nemohli právni predchodcovia
strán sporu si myslieť, že deľbu urobili s vlastníckymi účinkami a že malo ísť len o dohodu o užívaní.
Tomutokonštatovaniualeodporujeskutočnýstavvprírodeaprávnadomnienkaovlastníctvevydelených
doposiaľ takto užívaných parciel označených samostatnými parcelnými číslami, ktorá nebola v konaní
žalovanou vyvrátená. Úmysel právnych predchodcov strán sporu vykonať deľbu s vlastníckymi účinkami
podporne potvrdzuje aj čl. V. kúpnej zmluvy z roku 1923 a to slova „mať a užívať“ a tiež aj skutočnosť, že

rodina S.Ý. si na vydelenej časti (nad pivnicou) postavila hostinec a obytnú časť, ktorá stavba by nebola
ich samostatným vlastníctvom vzhľadom na vtedajšie pozemkové právne predpisy. Žalobca v konaní
predložil súdu cca 31 listinných dôkazov, ktoré dokazujú jeho tvrdenia a z nich vyplývajúce argumentácie
a tieto dôkazy predkladal z opatrnosti navyše, pretože mal obavy, že zo strany súdu nebude snaha
posúdiť vec nezaujato.

36. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležíte skutkovo aj právne argumentovať proti súdom prvej inštancie, aj rozporuplne
či nepresne, uvádzaného zisteného skutkového stavu a proti zaujatému právnemu názoru, ktorý

nekorešponduje s citovanými právnymi predpismi a s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSR č. 911/1932
Úr. sb., ktoré predpisy a rozhodnutie síce súd v odôvodnení rozsudku uviedol v paragrafovom znení
avšak bez vysvetlenia ako ich aplikoval na danú vec. Z odôvodnenia rozsudku tak ani vôbec nie
je zrejme aké právo aké ustanovenia právnych predpisov na danú vec aplikoval. Nie je tiež zrejmé
ako, a či vôbec, zobral súd prvej inštancie do úvahy platný právny stav v rokoch 1923, kedy došlo k

reálnej deľbe medzi nadobúdateľmi vlastníctva sporných nehnuteľností a neskôr do roku 1935 pokiaľ
žil právny predchodca žalobcu Q. S. keď došlo aj k čiastočnému deleniu spoločného dvora, pozemku s
odlišným právnym režimom (oproti ostatným rozdeleným parcelám), a to podľa možností aké v prírode
boli tak, aby bol zachovaný prístup nielen k domom ale aj k stodole nachádzajúcej sa v zadných
častiach rozdelených pozemkov a užívanej taktiež v rozdelenom stave, čo trvá doposiaľ. Súd prvej

inštancie si tento teraz existujúci stav mohol porovnať so stavom zameraným geodetom J.. A. v roku
1936 pri ohliadke na mieste samom v nadväznosti na ďalšie geometrické plány vypracované ohľadne
sporných pozemkov. Žalobca mal za to, že zistenia skutkového stavu a jeho vyhodnotenie nadväzujúce
na právne posúdenie danej veci ohľadne prijatia záveru o tom, či právni predchodcovia strán sporu,
zapísaní v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch mali vo výlučnej držbe a

užívaní určité časti z týchto nehnuteľností, sú pre danú vec najpodstatnejšou právnou skutočnosťou.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež poukazom na právne závery,
ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a ničím nepodložené domnienky. Účelom odôvodnenia

rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. Vzhľadom
na (niekdajšiu) názorovú odlišnosť prístupu senátov najvyššieho súdu k riešeniu otázky dopadov
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia na prípustnosť dovolania, bolo vyvolané zjednocujúce
stanovisko R 2/2016, ktoré zotrvalo na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú

vadu konania“ Ďalej považujeme za potrebné poukázať na to, že v tejto veci súd vôbec nevysvetlil
svoj myšlienkový postup o aplikácii, či neaplikácii zjednocovacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu
ČSR 911/1932 Úr. sb. keď rozhodol v rozpore s účelom a zmyslom citovaného rozhodnutia. Súd tiež
nevysvetlil či vzal do úvahy, teda ako aplikoval na danú vec ním citované právne predpisy aj z obdobia
právneho dualizmu v ČSR a ako tieto súviseli so zaužívanou súdnou praxou týkajúcou sa právneho

posudzovania vykonávaných reálnych deleniach spoločných nehnuteľností spoluvlastníkmi, pri ktorých
nehnuteľnosti nemuseli byť v prírode rozdelené podľa výšky podielov. Z odôvodnenia tiež nie je zrejmé
ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s vykonanou deľbou stavieb, ktorú skutočnosť, že takáto reálna
deľba nastala uznal ako uskutočnenú dohodu podľa čl. V kúpnej zmluvy. Z odôvodnenia však nie jezrejméako,ačivôbec,vzalsúdprvejinštanciedoúvahytúskutočnosť,žestavbybolisúčasťoupozemku
(platila zásada superficies solo cedit), čo potvrdzuje tú skutočnosť, že keď si zmluvné strany delili
domy, delili si súčasne pozemky, túto deľbu si dali zamerať a časti pozemkov tak ako boli rozdelené

dostali samostatné parcelné čísla a že súčasťou oddeleného vlastníctva bol aj pozemok „spoločný dvor“
s osobitným právnym režimom a len na tomto pozemku si jeho vlastníci robili úpravy do roku 1935.
Podstatné je však to, že tak robili bez toho aby menili právny stav držby a užívania reálne vydelených
častí nehnuteľností od ich kúpy v roku 1923, t. j. užívaných mimo spoločného dvora, ktorý si čiastočne
delili podľa vzniknutých potrieb plynúcich z podnikania oboch rodín na užívanom spoločnom dvore,

ktorý je dnes podielovým spoluvlastníctvom v stave ako je evidovaný v katastri nehnuteľností a je v
prírode ďalej nedeliteľný. Aj pridelenie pivnice rodine Horváthových znamenalo pridelenie pozemku.
Týmto pridelením pivnice vznikol rozdiel čo do výmery podielov pri reálnej deľbe a rodina Horváthových
získala do vlastníctva pozemky zväčšené o túto výmeru ako náhradu za uvoľnenie priestorov pre rodinu
Š., t. j. druhej zmluvnej strany Kúpnopredajnej zmluvy z roku 1923.

37. Súdna prax zaujala stanovisko, že ak bola spoločná nehnuteľnosť za platnosti bývalého uhorského
práva na Slovensku reálne rozdelená do vlastníctva bývalých spoluvlastníkov mlčky uzavretou dohodou,
je potrebné vyvodiť, že medzi účastníkmi došlo k zrušeniu spoluvlastníctva resp. už nie je možné
sa domáhať odlišného rozdelenia zrušením nie Hen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Z
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR

č. 911/1932 Úr. sb. a súvisiacich rozhodnutí: „V dlhotrvajúcom stave držby a užívania nemovitostí,
zapísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití
spoluvlastníci určité časti z týchto nemovitostí majú vo výlučnej držbe a užívaní, treba spatrovať dohody
strán o deľbe, po prípade o zámene týchto nemovitostí nie len čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho
práva; takáto dohoda totiž môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným činom). Na platnosť takejto

deľby nevplýva okolnosť, že niektoré časti z nemovitostí má v spoločnej držbe viac spoluvlastníkov, iné
časti zas jednotliví spoluvlastníci vo výlučnej držbe. (Rozh. z 10. III. 1932, Rv III. 1082/31). Obdobne
judikovala už Kúria: „Jestli spoluvlastníci rozdelili pozemok in natura a užívajú ho cez dlhé roky oddelene,
piati domnienka, že každý vlastník považuje diel, ktorý mu pripadol, za svoje vlastníctvo, a nemôže
neskoršie žiadať, aby rozdelenie sa stalo na inom základe. (Kúria č. 132/1905).“ Použiteľnosť tohto

rozhodnutia potvrdil aj rozsudok Najvyššieho súdu SSR zo dňa 26.1.1972, sp. zn. 1 Cz 140/71,
publikovaný v Zborníku NS ČSSR IV str. 484, podľa ktorého „Ak bola spoločná nehnuteľnosť za platnosti
bývaléhouhorskéhoprávanaSlovenskureálnerozdelenádovlastníctvabývalýchspoluvlastníkovmlčky
uzavretou dohodou, nemožno už úspešne žalovať o zrušenie spoluvlastníctva (domáhať sa odchylného
rozdelenia).“ Čís. 1201: „Jestli si spoluvlastníci spoločnú nemovitosť v prírode rozdelili tým je už žaloba

o zrušenie spoluvlastníctva -či už verejnou dražbou alebo rozdelením v prírode -prekonaná a nezáleží
ani ma tom, či uskutočnená deľba zodpovedá pozemnoknižnému (po prípade ináč tvrdenému) pomery
vlastníckemu. Po platne vykonanej deľbe vhorejšom smysle môže ísť už len o jej pozemnoknižné
prevedenie; žaloba o toto je po právnej stránke odlišnou od žaloby o zrušenie spoluvlastníctva. (Rozh.
z 2.3.1933, Rv III 940/31)“. Súd prvej inštancie dôkazy, ktoré vykonal nehodnotil z pohľadu žalobcom

tvrdených skutočností, ktoré žalobca chcel v konaní preukázať, ale v každom dôkaze hľadal niečo čo mu
môže poslúžiť na zamietnutie určovacej žaloby čo je to dosť evidentné keďže podstatné skutočnosti pre
posúdeniereálnejdeľbynehnuteľnostínechalbezpovšimnutiaajkeďtozistil,najmäohliadkounamieste
samom, geometrickými plánmi a znaleckými posudkami ako aj z geometrického plánu Ing. Batisza, z
ktorého je zrejmé, že zameriaval hranice už v prírode vyznačujúce rozdelene užívané pozemky, podľa

znakov v prírode. Deliace hranice boli určené stavbami, plotom, medzníkmi, pričom zápis - stavbami a
plotom je v pečiatke zapísaný rukou, a preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že zo znenia kúpnej zmluvy
čl. V. vyplýva, že pozemky si zmluvné strany nedelili je len vyšpekulovaným dohadom odporujúcim tomu,
čo je zrejmé už z GP z roku 1937 a tomu čo súd prvej inštancie nemohol nevidieť na ohliadke na mieste
samom kde sa aj teraz stavby a oplotenia nachádzajú. Súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s tými

skutkovými zisteniami, ktoré boli podstatné pre posúdenie „či určití spoluvlastníci určité časti z týchto
nemovitostí majú vo výlučnej držbe a užívaní.“ (z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR
č. 911/1932 Úr. sb.). Neposúdením podstatných skutkových okolností pre danú vec tak súd prvej
inštancie aplikoval pri rozhodnutí nesprávne ustanovenie o neunesení dôkazného bremena.

38. V posudzovanej veci bolo potrebné, z hľadiska uskutočnenej reálnej deľby dohodnutej už pri
kúpe sporných nehnuteľnosti v marci roku 1923, ktorá deľba je preukázateľná aj dnes a strany sporu
sa ako spoluvlastníci nikdy nesprávali a nesprávajú k reálne vydeleným častiam identifikovateľných
samostatnými parcelnými označeniami, okrem spoločného dvora (ktorý podľa dnešných právnychpredpisov je v právnom režime podielového spoluvlastníctva), vyvodiť z týchto skutkových zistení právne
závery a na tieto aplikovať konkrétnu právnu normu prislúchajúcu pre riešenie existujúceho právneho
stavu. Keďže ide o usporiadanie vlastníctva nadobudnutého originárnym spôsobom - reálnou deľbou

s vlastníckymi účinkami - bol žalobca názoru, že je potrebné usporiadať vo výroku rozsudku všetky
pozemky, ktoré boli predmetom deľby a to pre obe strany sporu a taká je aj súdna prax pokiaľ je to
predmetom petitu a nenašiel žiadnu judikatúru, ktorá by takýto postup nepripúšťala. Aj pri formálnej
evidencii nerozlučného podielového spoluvlastníctva je tu naliehavý právny záujem na usporiadaní
celku, ak k reálnej deľbe nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami v dávnej minulosti došlo. Pokiaľ súd

prvej inštancie zaujal právny názor, že žalobca tým, že v žalobe poukazuje na možnosť originárneho
nadobudnutia vlastníctva vydržaním, tak tým popiera nadobudnutie vlastníckeho práva vzniknutého na
základe dohody o reálnej deľbe, tak s týmto názorom nesúhlasil, pretože je to možné, alternatívne
riešenie uvádzané z opatrnosti a ktoré nevylučuje možnosti usporiadania vlastníctva už v minulosti
nadobudnutého jedným z uvedených spôsobov. Súdna prax zaujala stanovisko, že ak bola spoločná
nehnuteľnosť za platnosti bývalého uhorského práva na Slovensku reálne rozdelená do vlastníctva

bývalých spoluvlastníkov mlčky uzavretou dohodou, je potrebné vyvodiť, že medzi účastníkmi došlo k
zrušeniu spoluvlastníctva. Podľa rozhodnutia č. 911/1932 uverejneného v Úradnej zbierke rozhodnutí
Najvyššieho súdu ČSR treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných v
pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych, podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci
určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodou strán o deľbe,

poprípade o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Takáto
dohoda mohla byť uzavretá aj mlčky konkludentne. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že v dlhotrvajúcom
stave držby a užívania vydelenej nehnuteľnosti je treba vidieť dohodu strán o deľbe, zámene, nielen čo
do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva, pričom dohoda môže byť uzavretá mlčky (konkludentne). Z
uvedeného je zrejmé, že dlhotrvajúci stav držby a užívania bol v prejednávanej veci dôkazom o tom, že

k takejto deľbe do roku 1950 došlo. Nie je potrebné dokazovať v konkrétnej rovine, kto sa s kým delil
a kto s kým zamieňal nehnuteľnosti, pretože za takýchto okolností by boli spoluvlastníci a vlastníci v
dôkaznej núdzi. Už skutočnosť samotná, že si nikto z bývalých pozemnoknižných spoluvlastníkov, resp.
ich právnych nástupcov nerobil nároky k vydelenej časti nehnuteľnosti je dôkazom toho, že k takejto
deľbe došlo, každý si užíval svoju reálne vydelenú nehnuteľnosť, každý si len zo svojej reálne vydelenej

nehnuteľnosti bral úrodu platil kontigenty, platil dane, dával do prenájmu povolil výstavbu vonkajšieho
WC atď. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu sa neužívali všetkými spoluvlastníkmi a o úrodu z
týchto nehnuteľností sa nedelili podľa výšky podielov. Ide teda o zákonnú domnienku, že reálna deľba
v minulosti a zámeny existovali, ak je preukázaný stav držby užívania vydelenej nehnuteľnosti. Táto
skutočnosť v konaní bola preukázaná. Zákonnú domnienku je povinný vyvrátiť a preukázať ten, kto s

touto zákonnou domnienkou nesúhlasí, resp. ju chce vyvrátiť. Nebol povinný žalobca v tomto smere
uniesť dôkazné bremeno, ale ten, kto chcel zákonnú domnienku vyvrátiť. V konaní žalovaná nevyvrátila
zákonnú domnienku dlhotrvajúcej držby, užívania a reálne vydelenej nehnuteľnosti, preto mal za to, že
treba túto zákonnú domnienku vyplývajúcu z rozhodnutia
č. 911/32 Úr. sb. aplikovať a mať za to, že v dávnej minulosti došlo k reálnej deľbe, zámenám v

prospech žalobcu a jeho právnych predchodcov. Právna domnienka alebo prezumpcia je konštrukcia,
používaná v práve, ktorá za určitých okolností, v záujme právnej istoty predpokladá právnu skutočnosť,
o ktorej nie je isté, či nastala. Rozlišuje sa právna domnienka vyvrátiteľná, pri ktorej sa dá dokázať,
že predpokladaná skutočnosť nenastala, a vtedy právna domnienka právnej skutočnosti ustúpi, a
právna domnienku nevyvrátiteľná, kde je prezumpcia kategorická a aj v prípade, že by sa neskôr

ukázala ako nesprávna, nie je možné ju vyvrátiť - vtedy sa stáva právnou fikciou. Súd prvej inštancie
vykonal ohliadku na mieste samom a vlastnými poznatkami mal preveriť tvrdenia oboch strán, tieto
následne zdokumentovať v podobe fotodokumentácie, čo urobil a fotodokumentácia je súčasťou spisu.
Po takomto vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie vyvodiť záver o pravdivosti prípadne
nepravdivosti tvrdení žalobcu, resp. žalovanej. Na mieste samom súd prvej inštancie, keďže mal k

dispozícii katastrálnu mapu aj geometrické plány, ktoré sa nachádzali v spise, mohol preveriť tvrdenia
žalobcu o užívaní reálne vydelených pozemkov vedených už dlhodobo pod samostatnými parcelnými
číslami, ktorých oddelené užívanie okrem „spoločného dvora“ a ich oddeľujúce hranice ani neboli medzi
stranami sporu sporné. Podstatnou skutočnosťou v tejto veci je aj to čo je medzi stranami sporu
sporné. Uskutočnená deľba a dlhodobé užívanie vydelených pozemkov v stave ako bol zameraný

v roku 1936 geodetom J.. A. nie je spornou skutočnosťou. Spornou skutočnosťou medzi stranami
sporu je len to, že žalobca tvrdí, že deľba a držba bola uskutočnená z vlastníckymi účinkami a
žalovaná tvrdí, že deľba a držba je len dohoda o užívaní nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve.
Spory o užívaní reálne vydelených pozemkov, okrem spoločného dvora, nikdy ani v minulosti medzivlastníkmi neboli. Spor vznikol v roku 1990 len z dôvodu že právny predchodca žalovanej zistil, že s
právnym predchodcom žalobcu nemajú rovnakú výmeru pozemkov teda, že pozemky užívané rodinou
Horváthovou spolu (ako ich vlastníctvo) sú výmerou väčšie ako jeho. Na nesprávne právne posúdenie

má vplyv aj to, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy nevyhodnotil aj vo vzájomnej súvislosti, hodnotil
dôkazy hlavne jednotlivo a neprihliadol na všetko čo v konaní vyšlo najavo. Naopak z úvah súdu pri
hodnotení jednotlivých dôkazov je viditeľné, že z množstva žalobcom predložených dôkazov vyberal
nesúvisle časti, v ktorých poukazoval na to, že svedčia proti tvrdeniam a argumentáciám žalobcu (to
urobil skoro so všetkými dôkazmi žalobcu) a rozsiahlymi aj s vecou nesúvisiacimi úvahami odoberá

pozornosť od podstatných, dokazovaním zistených skutočnosti, ktoré svedčia v prospech žaloby a
ktoré mal súd vyhodnotiť. Poukázal tiež na to, že ani u jedného so žalobcom predložených dôkazov
nedošlo zo strany žalovanej k spochybneniu ich vierohodnosti. Žalobca aj vzhľadom na vyššie uvedený
postup zákonnej sudkyne v tejto veci má teraz už dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti vo veci
keď už na 1. pojednávaní v danej veci dňa 19.3.2012 vzniesol právny zástupca žalovanej, námietku
litispendencie, ktorú si sudkyňa prekvapivo ihneď osvojila a konanie zastavila a to dvakrát. Trvalo

dlhých 7 rokov kým sa žalobca domohol svojich práv na spravodlivý proces, na konanie bez zbytočných
prieťahov, keď prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave a napokon aj Najvyššieho súdu SR došlo k
zrušeniu nezákonného uznesenia Okresného súdu Bratislava IV o zastavení konania z dôvodu prekážky
litispendencie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie so zaujatým právnym názorom. Z rozhodnutia č. 911/32 Úr. sb.

vyplýva, že v dlhotrvajúcom stave držby a užívania vydelenej nehnuteľnosti je treba vidieť dohodu strán
o deľbe, zámene, nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva, pričom dohoda môže byť uzavretá
mlčky aj konkludentne. Z uvedeného je zrejmé, že dlhotrvajúci stav držby užívania bol v prejednávanej
veci dôkazom o tom, že k takejto deľbe, zámenám do roku 1950 došlo. V odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku je hodnotený listinný dôkaz Kúpnopredajná zmluva z roku 1923, pri ktorom

listinnom dôkaze súd prvej inštancie zaujal právne názory, že čl. V nešpecifikuje reálnu deľbu a hovorí o
dohode o užívaní nehnuteľností. Tento názor je protichodný, pretože ak by tento článok Kúpnopredajnej
zmluvy bol neurčitý v súvislosti s posudzovaním reálnej deľby, tak by nutne musel byť neurčitý pri
posudzovaní dohody o užívaní, kde však súdu prvej inštancie neurčitosť tohto článku nevadila. Uvedený
článok však nie je tou podstatnou skutočnosťou v zmysle rozhodnutia č. 911/1932 Úr. sb. pre právne

posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva reálnou deľbou. Napriek tomu poukázal na to, že tento
článok jednoznačne podporuje úmysel zmluvných strán rozdeliť nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami,
čo korešponduje v čl. V Kúpnopredajnej zmluvy slovami „mať a užívať“, čo jednoznačne znamená
vlastniť. Strane sporu nemôže byť odmietnuté právo na spravodlivé súdne konanie aj s prihliadnutím na
princíp všeobecnej spravodlivosti Čl. 4 Základných princípov C. s. p. Je podstatné si uvedomiť, že takéto

posudzovanie reálnej deľby vykonanej pred viac ako 90 rokmi nie je možné pri vnímaní terajšej doby a
jej možností ako aj posudzovanie správania sa ľudí s terajším správaním a takéto vysvetľovanie úmyslu
zmluvných strán je zavádzajúce a špekulatívne v prospech jednej strany sporu (žalovanej), čím došlo
aj k porušeniu Čl. 6 C. s. p. o rovnoprávnom postavení strán sporu. Takto špekulatívne, nepresne sú
aj súdom prvej inštancie uvádzané nezhody medzi stranami sporu, ktoré začali vznikať až v 90. rokoch

a týkali sa len spoločného dvora a neuznania zväčšeného podielu rodiny S., ktorý vznikol pri deľbe
pridelením pivnice (čl. V Kúpnopredajnej zmluvy z roku 1923). Stav reálnej deľby bol bezproblémovo
užívaný, ak počítame od roku 1935 (ukončenie reálnej deľby v spoločnom dvore) najmenej 55 rokov
a od základnej reálnej deľby, ktorá sa týkala aj s navyše pridelenou pivnicou s pozemkom (ktorú má
žalobca) 67 rokov do roku 1990 a ostatné problémy uvádzané v Osvedčení spísanom otcom žalobcu J..

Š. S. E.. sa týkali len spoločného dvora a stavieb do neho zasahujúcich, čo súdu muselo byť zrejmé zo
zistení skutočností na ohliadke na mieste samom uskutočnenej dňa 7.8.2019.

39. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ako
vecne správny a zákonný, potvrdiť. Žalobca nepreukázal v zmysle

§ 137 písm. c) C. s. p. naliehavý právny záujem na požadovanom určení a súd I. inštancie správne
v odôvodnení rozsudku v odsekoch 67 až 70 na to poukázal a riadne zdôvodnil nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorého sa domáhal žalobca žalobou. Súd prvej
inštancie správne poukázal na to, že pokiaľ žalobca odvodzoval existenciu svojho vlastníckeho práva
od Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14.3.1923, ktorou údajne malo dôjsť k reálnej deľbe nehnuteľností

právnymi predchodcami žalobcu (T. S.) a žalovanej (H. B. s manželkou) reálne rozdelenie nebolo do
pozemkovej knihy zapísané; čo súd prvej inštancie aj logicky zdôvodnil. Súd prvej inštancie správne
vyhodnotil dôkaznú situáciu tvrdení žalobcu, ktorý na jednej strane tvrdil, že vraj je vlastníkom titulom
kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 14.3.1923, ktorou malo dôjsť k reálnej deľbe nehnuteľností právnymipredchodcami žalobcu a žalovanej, pričom naopak tvrdil, že vraj svoje vlastnícke právo nadobudol
vydržaním. Súd prvej inštancie v rozsudku odôvodnil jasne a zrozumiteľne, že žalobca nepreukázal
podmienky pre vydržanie, že nepreukázal oprávnenosť držby a dobromyseľnosť svoju, ako aj svojich

právnych predchodcov. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne logicky odôvodnil, hodnotil všetky
dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Preto odvolacie námietky žalobcu, ktoré smerujú do tvrdenia, že vraj rozhodnutie súdu prvej inštancie
je nepreskúmateľné je neudržateľné. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil a
jeho rozhodnutie je presvedčivé, lebo sa vysporiadal právne relevantnými dôvodmi podanej žaloby

aj s námietkami žalobcu. Dokonca v súdenej veci to súd prvej inštancie urobil i nad rámec toho,
ako mu to zákon stanovuje. Dôkazom toho je aj účelové tvrdenie žalobcu o konaní vedenom pod
sp. zn. 5C/325/1994, ktoré sám vyvolal; v tomto konaní súd vo výroku svojho rozsudku hovorí o
spoluvlastníctve vtedajších účastníkov konania a o tom, ktorý zo spoluvlastníkov, ktoré nehnuteľnosti
užíva. Treba zdôrazniť, že žalobca bol účastníkom tohto konania, rozsudok odvolaním nenapadol a
výrok súdu nenamietal. Súd prvej inštancie správne zdôraznil v odseku 88. odôvodnenia rozsudku, že

v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/325/1994 sa vtedajší žalobcovia nedomáhali určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, ktoré reálne užívajú, ale žiadali od súdu určiť, že dňa 14.3.1923 bola
uzavretá kúpna zmluva podľa ktorej nehnuteľnosti boli rozdelené a od toho času sa užívajú tak, že
navrhovatelia užívajú parcelu č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX, Č.. XXXX a odporcovia
užívajú parcelu č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X. Existenciu podielového spoluvlastníctva

potvrdila aj zmluva o zrušení podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti jej reálnym rozdelením zo
dňa 31.1.2000 uzavretá medzi Y. V. na jednej strane a J.. Š. S. a spol. na strane druhej, ktorú si zmluvné
strany dohodli reálne rozdelenie parcely č. XXXX v súlade s geometrickým plánom č. 11/2001. Táto
skutočnosť jednoznačne potvrdzuje existenciu spoluvlastníckeho práva právnych predchodcov strán
sporu k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe. V súdenom prípade žalobca nepreukázal splnenie

podmienok pre vydržanie nehnuteľnosti a to oprávnenosť držby a dobromyseľnosť, ktorú nepreukázal
sám ani za svojich právnych predchodcov. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, ktoré
hodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k správnym skutkovým zisteniam, skutkový stav
správneprávneposúdilanazistenýskutkovýstavaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniazákona.

40. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že žalobca sa proti žalovanej domáha na súde v tomto
samostatnomkonanížaloboupodľa§80písm.c)O.s.p.,t.č.§137písm.c)C.s.p.,určeniavlastníckeho
práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam, ktoré sú ešte s ďalšími nehnuteľnosťami v katastri nehnuteľností
na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie D. A. vedené ako podielové spoluvlastníctvo, hoci toto
podielové spoluvlastníctvo bolo v dávnej minulosti, ešte právnymi predchodcami terajších evidenčne

vedených spoluvlastníkov zrušené faktickou reálnou deľbou v prírode, na základe ktorej sa každý ujal
užívania reálne vydeleného vlastníctva, ktoré takto vydelené vlastníctvo má svoje parcelné čísla a tento
stav ukončenej reálnej deľby trvá dodnes, t. j. trvá už najmenej 82 rokov. Nestotožnil sa s argumentáciou
žalovanej. Žalobca na podporu svojho tvrdenia o reálnej deľbe nehnuteľností s vlastníckymi účinkami
poukázal na právoplatne skončený súdny spor, ktorý sa viedol na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.

zn. 5C/325/1994 o určenie, že došlo k právnemu úkonu. Súd v tejto veci rozhodol rozsudkom zo dňa
24.3.1997, č. k. 5C/325/1994-52, ktorým určil, že dňa 14.3.1923 bola predmetná Kúpnopredajná zmluva
uzatvorená a návrhu navrhovateľov zo dňa 11.10.1994 vyhovel v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie
odôvodnil: „Podľa rozhodnutia č. 911/1932 Úr. sb. Rozhodnutí NS ČSR v dlhotrvajúcom stave držby
a užívania nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy na mená spoluvlastníkov v ideálnych

podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe
a užívaní, treba vidieť dohodu strán o deľbe, prípadne o zámere týchto nehnuteľností nielen čo do
držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; takáto dohoda môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným
činom) súd. dospel k záveru nakoľko sporné nehnuteľnosti od kúpnej zmluvy zo dňa 14.3.1923 boli v
prírode reálne rozdelené a od tohto času sú v prírode aj reálne užívané, a toto užívanie z pôvodných

vlastníkov prechádzalo na aj na ich právnych nástupcov, účastníkov konania i vzhľadom k tomu, že
reálnu deľbu potvrdzuje aj geometrický plán J.. R. A. a znalecký posudok J.. Š. C., súd na základe takto
zisteného skutkového stavu, vykonaných dôkazov, podľa cit. zák. ust. a rozhodnutia rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.“ Uvedený rozsudok prvostupňového súdu bol rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 15.5.1998, č. k. 20Co 72/98-76, potvrdený. V jeho odôvodnení sa uvádza:

„Odvolací súd súhlasí so stanoviskom prvostupňového súdu v tomto smere, pretože geometrický plán
J.. A. z roku 1937 bol len potvrdením dohody, ku ktorej došlo medzi spoluvlastníkmi ešte v roku 1923.“
V tejto právoplatne skončenej veci súd už prejudiciálne riešil otázku, či došlo k zrušeniu podielového
spoluvlastníctva reálnou deľbou podielového spoluvlastníctva a vo výroku rozsudku potvrdil, čo kto zpodielových spoluvlastníkov od roku 1923 užíval (s významom slov v čl. V zmluvy „mať a užívať“).
Tvrdenie žalovanej, že v konaní pod sp. zn. 5C/325/1994 sa žalobca domáhal len rozhodnutia o užívaní
nehnuteľnosti a tvrdenie súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že spor pod sp. zn. 5C/325/1994

sa týkal užívania nehnuteľností, tak tieto závery súdu prvej inštancie vyvracia petit žaloby v konaní pod
sp. zn. 5C/325/1994 a to čo bolo predmetom konania, o ktorom súdy konali a ktorý sa jednoznačne týkal
vlastníckeho práva a nie užívacieho práva, čo je zrejmé z odôvodnenia prvostupňového aj odvolacieho
súdu. Chyba je len vo výrokovej časti rozsudku, ktorý výrok súdu nie je totožný s petitom žaloby, ale
súd túto chybu neodstránil aj keď z odôvodnenia rozsudkov je zrejmé, že žalobe vyhovel a vychádzal

zo zisteného skutkového stavu totožného ako ho uviedol žalobca v žalobe. Žalobca žil s tým, že jeho
vlastnícke právo už bolo prejudiciálne posúdené v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV
pod sp. zn. 5C/325/1994, a tak zaujatý odlišný právny názor je úplne nepredvídateľný. Podstatnou
skutočnosťou v tejto veci je aj to čo je medzi stranami sporu sporné. Uskutočnená deľba a dlhodobé
užívanie vydelených pozemkov v stave ako bol zameraný v roku 1936 geodetom J.. A. nie je spornou
skutočnosťou. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu je len to, že žalobca tvrdí, že deľba a držba

bola uskutočnená z vlastníckymi účinkami a žalovaná tvrdí, že deľba a držba je len dohoda o užívaní
nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve. Spory o užívaní reálne vydelených pozemkov, okrem
spoločného dvora, nikdy ani v minulosti medzi vlastníkmi neboli. Spor vznikol v roku 1990 len z dôvodu
že právny predchodca žalovanej zistil, že s právnym predchodcom žalobcu nemajú rovnakú výmeru
pozemkov teda, že pozemky užívané rodinou S. spolu (ako ich vlastníctvo) sú výmerou väčšie ako jeho.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej o zmluve o zrušení podielového spoluvlastníctva k parcele č. XXXX,
ktorá má potvrdiť existenciu podielového spoluvlastníctve aj sporných nehnuteľnosti; s týmto tvrdením
nesúhlasil a poukázal na to, že spôsob zrušenia podielového spoluvlastníctva parcely č. XXXX nie je
možné porovnávať s určením vlastníckych práv k nehnuteľnostiam vo spoločnom dvore lebo parcela
č. XXXX mala inú históriu držby a užívania ako nehnuteľnosti vo dvore. Parcele č. XXXX vznikla dňa

12.8.1961 ako produkt vyvlastnenia 2/3 pôvodnej výmery parcely č. XXX (2.117 m2) štátom. Pôvodná
parcela č. XXX bola v prírode reálne rozdelená kúpno-predajnou zmluvou medzi rodinu S. P. Š. už v
14.3.1923. Parcela č. XXXX bola od jej vzniku v roku 1961 až do roku 1990 vedená na Katastri ako
parcela v užívaní československého štátu pričom ako takú ju MNV svojvoľne, bez súhlasu majiteľov,
dlhodobo prenajímal rôznym občanom D. A.. Až žiadosťou J.. Š. S. P. Y. V. na MNV v Záhorskej Bystrici

dňa10.10.1990,ojejvypusteniezužívaniaštátu,bolasosúhlasomvtedajšiehoMNVzodňa22.10.1990,
vStrediskugeodézievBratislavevEvidenciinehnuteľnostívrátenádoevidenčnevedenéhopodielového
spoluvlastníctva žiadateľov. Súdu prvej inštancie predložil dôkazy: vyvlastňovacie rozhodnutie ONV
Bratislava vidiek v Bratislave zo dňa 12.8.1961; súhlas MNV v Záhorskej Bystrici s vypustením parcely č.
1952 z užívania štátom, zo dňa 22.10.1990; zmluvu o zrušení podielového spoluvlastníctva jej reálnym

rozdelením; GP súdneho znalca J.. C., zo dňa 6.7.1990 na obnovu právneho stavu parcela č. 1951
a 1952. Trval na tom, že súd prvej inštancie dôkazy, ktoré vykonal nehodnotil z pohľadu žalobcom
tvrdených skutočností, ktoré žalobca chcel v konaní preukázať, ale v každom dôkaze hľadal niečo čo mu
môže poslúžiť na zamietnutie určovacej žaloby, čo je to dosť evidentné, keďže podstatné skutočnosti
pre posúdenie reálnej deľby nehnuteľností nechal bez povšimnutia.

41. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na dôvodoch vyjadrenia k odvolaniu žalobcu.

42. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 19.11.2024 navrhol žalobca prerušiť podľa § 164 C.
s. p. odvolacie konanie z dôvodu, že žalobca sa vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV sp.

zn. 19C/79/2001 domáha svojich práv prostredníctvom sťažnosti (zo dňa 28.3.2024) na Európsky súd
pre ľudské práva, ktorej bolo pridelené č. 10074/24; prijatím sťažnosti mal za spochybnené právoplatné
rozhodnutie vo veci zrušenia a vyporiadania podielového vlastníctva, v dôsledku čoho by mal byť najskôr
vyriešený spor o určenie vlastníckeho práva, ktorého výsledok by mohol zmeniť alebo potvrdiť v katastri
nehnuteľností vedené podielové spoluvlastníctvo.

43. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom
rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C. s. p.).

44. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom
dňa 29.4.2025, na ktorom doplnil dokazovanie listinami a to listami vlastníctva č. XXXX, Č.. XXXX, Č..XXXX, pre okres: A. J., obec: A. - V.. Č.. D. A., katastrálne územie D. A., a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387
ods. 1 C. s. p. potvrdil.

45. Podľa § 378 ods. 1 C. s. p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

46. Podľa § 164 C. s. p. ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne

alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

47. Prerušenie konania je svojou povahou výnimočným rozhodnutím súdu, o ktorom súd rozhodne za
splnenia zákonom predpokladaných podmienok aj bez návrhu strany sporu. Rozhodovanie o prerušení
konania pre dôvody podľa § 164 C. s. p. je vedené v podstatnej miere v súlade zo zásadou hospodárnosti

konania; súd k takémuto procesnému rozhodnutiu pristúpi zásadne vtedy, ak prebieha iné konanie
(nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej.

48. Existencia rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva je jedným z dôvodov na povolenie
obnovy konania, avšak za predpokladu, že konštatuje či už vo výrokovej časti alebo v odôvodnení

tohto rozsudku, že rozhodnutím súdu alebo procesným postupom bezprostredne predchádzajúcim a
súvisiacim s rozhodnutím súdu boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany sporu, pričom
dôsledky toho porušenia neboli odstránené ani priznaným spravodlivým zadosťučinením.

49. V zmysle Čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“)

je rozsudok pre štát záväzný, t. j. z jeho obsahu implicitne vyplýva povinnosť odstrániť alebo napraviť
zistené porušenie Dohovoru, prípadne poskytnúť nápravu, ak nie je možné restitutio in integrum. Voľba
prostriedkov nápravy patrí štátu, ktorý má medzinárodnoprávnu povinnosť na dosiahnutie uvedeného
výsledku. Môže ísť o individuálne alebo všeobecné opatrenia. Individuálne opatrenia sa vykonávajú
vo vzťahu k sťažovateľovi; okrem vyplatenia spravodlivého zadosťučinenia ide o restitutio in integrum,

vymazanie záznamu odsúdenia z registra trestov, udelenie povolenia na pobyt a pod. Navrátenie do
pôvodného stavu je štát povinný vykonať v závažných prípadoch porušenia Dohovoru. Aplikácia tohto
princípu má osobitný význam vo veciach trestného charakteru. Do úvahy prichádza aj vo veciach
namietaných porušení práv podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s porušením práva na spravodlivé
konanie (napr. právo byť prítomný na pojednávaní, právo na verejné prerokovanie veci, právo na

nezávislý a nestranný súd, právo na prístup k súdu či pri porušení práva na kontradiktórne konanie).
Tentoprincípsauplatňujevsituáciách,vktorýchcieľzabezpečiťľudsképrávajednotlivcaspolusúčinnou
implementáciou rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva prevyšuje nad princípmi res iudicata a
právnej istoty. V dôsledku uplatnenia tohto princípu mnohé štáty vrátane Slovenskej republiky pristúpili
k výkonu rozsudkov nariadením obnovy konania vo veci alebo nového preskúmania veci v súdnom

alebo v správnom konaní. Z rezolúcie (odporúčania) Výboru ministrov Rady Európy dňa 19. januára
2001 č. R (2000) o obnove alebo opätovnom prerokovaní niektorých prípadov na vnútroštátnej úrovni
na základe rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že za určitých okolností obnova
konania, resp. opätovné prerokovanie prípadu predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok na
dosiahnutie restitutio in integrum. Odporúčanie sa zmieňuje predovšetkým o prípadoch, keď poškodená

strana naďalej trpí vážnymi negatívnymi dôsledkami spôsobenými sporným vnútroštátnym rozhodnutím,
ktoré nie sú dostatočne napravené spravodlivým zadosťučinením (ktorým môže byť aj konštatovanie
porušenia práva) a nemôže byť odstránené inak ako obnovou konania. Ak došlo k porušeniu procesných
práv zaručených Dohovorom platí, že procesné pochybenia alebo nedostatky musia byť také závažné,
že v ich dôsledku vznikajú vážne pochybnosti o výsledku vnútroštátneho konania, ktoré bolo predmetom

sťažnosti. Z hľadiska odôvodnenosti žaloby na obnovu konania je nepochybne relevantná závažnosť
zisteného porušenia a existencie príčinnej súvislosti medzi ním a konečným rozhodnutím vo veci samej.

50. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní o sťažnosti žalobcu na Európskom súde pre ľudské práva
sa nerieši otázka v zmysle § 164 C. s. p., t. j. otázka, ktorá môže mať význam pre aktuálny spor a ani

vyhovenie sťažnosti žalobcu nemusí bez ďalšieho znamenať dôvod pre obnovu konania vedeného na
OkresnomsúdeBratislavaIVpodsp.zn.19C/79/2001,vktoromboloprávoplatnezrušenéavyporiadané
podielové spoluvlastníctvo strán sporu; odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania
ako nedôvodný zamietol.51. Z obsahu spisu a úradnej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že Krajský súd v Bratislave
rozsudkom č. k. 9Co/208/2018-755, zo dňa 15.10.2020, zrušil podielové spoluvlastníctvo V.. A. X., N..

XX.X.XXXX (v aktuálnom spore žalovaná), v podiele 2/4 k celku a J.. B. S., N.. X.X.XXXX (v aktuálnom
spore žalobca), v podiele 1/2 k celku k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území D.
A., Y. A. - V.. Č.. D. A., Y. A. J., vedených Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom na liste
vlastníctva č. XXXX, všetko parcely registra „C“ parcela č. XXXX o výmere 109 m2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria; rodinný dom súpisné č. XXXX stojaci na parcele č. XXXX; parcela č. XXXX

o výmere 106 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX o výmere 126 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX o výmere 194 m2, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria; rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na parcele č. XXXX; parcela č. XXXX/X o
výmere 247 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 65 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela č. XXXX/X o výmere 69 m2, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria, parcela č. XXXX/X o výmere 30 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria;

parcela č. XXXX/X o výmere 35 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X
o výmere 5 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 6 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 3 m2, druh pozemku: záhrady,
parcela č. XXXX o výmere 362 m2, druh pozemku: záhrady; parcela č. XXXX/X o výmere 50 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 51 m2, druh pozemku: zastavané

plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 428 m2, druh pozemku: záhrady, parcela
č. XXXX/X o výmere 40 m2, druh pozemku: záhrady; parcela č. XXXX/X o výmere 29 m2, druh pozemku:
záhrady; parcela č. XXXX/X o výmere 17 m2, druh pozemku: záhrady; parcela
č. XXXX/X o výmere 12 m2, druh pozemku: záhrady; parcela č. XXXX o výmere 180 m2, druh pozemku:
záhrady; a parcela Č.. XXXX o výmere 169 m2, druh pozemku: záhrady (výrok I.); do výlučného

vlastníctva V.. A. X., N.. XX.X.XXXX, prikázal v celosti t. j. v 1/1 nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
katastrálnom území D. A., Y. A. - V.. Č.. D. A., Y. A. J., vedené Okresným úradom Bratislava, katastrálnym
odborom na liste vlastníctva č. XXXX, všetko parcely registra „C“ č. XXXX o výmere 109 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria; rodinný dom súpisné č. XXXX stojaci na parcele č. XXXX;
parcela č. XXXX o výmere 126 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o

výmere 65 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela
č. XXXX/X o výmere 35 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere
51 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 29 m2, druh pozemku:
záhrady;parcelač.XXXX/Xovýmere12m2,druhpozemku:záhrady;parcelač.XXXXovýmere180m2,
druh pozemku: záhrady a novovytvorená parcela č. XXXX/X o výmere 95 m2, druh pozemku: zastavané

plochy a nádvoria; v zmysle geometrického plánu č. 19C79/01/01, zo dňa 10.7.2008 vypracovaného J..
Š. Š., overeného Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pod č. 2145/08, zo dňa 22.8.2008
a parcela č. XXXX o väčšej výmere 380 m2 ako pôvodná, druh pozemku: záhrady, ako to vyplýva z
geometrického plánu č. 19C79/01/01, zo dňa 10.7.2008 vypracovaného J.. Š. Š., overeného Správou
katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pod č. 2145/08, zo dňa 22.8.2008 (výrok II.); do výlučného

vlastníctvažalovanéhoJ..B.S.,N..XX.XX.XXXX,prikázalvcelostit.j.v1/1nehnuteľnostinachádzajúce
sa v katastrálnom území D. A., Y. A. - V.. Č.. D. A., Y. A. J., vedené Okresným úradom Bratislava,
katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX, všetko parcely registra „C“ č. XXXX o výmere 106
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX o výmere 194 m2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria; rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na parcele č. XXXX; parcela č.

XXXX/X o výmere 69 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 30
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 5 m2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 6 m2, druh pozemku: zastavané plochy a
nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 3 m2, druh pozemku: záhrady, parcela č. XXXX/X o výmere 50
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; parcela č. XXXX/X o výmere 40 m2, druh pozemku:

záhrady; parcela č. XXXX o výmere 169 m2, druh pozemku: záhrady a na základe geometrického plánu
č. 19C79/01/01, zo dňa 10.7.2008, vypracovaného J.. Š. Š., overeného Správou katastra pre Hlavné
mesto SR Bratislavu pod č. 2145/08, zo dňa 22.8.2008; parcela č. XXXX/X o zmenenej výmere 410 m2,
druh pozemku: záhrady (výrok III.); do podielového spoluvlastníctva V.. A. X., N.. XX.X.XXXX, v podiele
2/4 k celku a J.. B. S., N.. X.X.XXXX, v podiele 2/4 k celku prikázal nehnuteľnosti nachádzajúce sa v

katastrálnom území D. A., Y. A. - V.. Č.. D. A., Y. A. J., vedené Okresným úradom Bratislava, katastrálnym
odborom na liste vlastníctva Č.. XXXX, a to parcely registra „C“ č. XXXX/X o výmere 17 m2, a č. XXXX/
X o výmere 152 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, ako to vyplýva z geometrického
plánu č. 19C79/01/01, zo dňa 10.7.2008 overeného Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavupod č. 2145/08, zo dňa 22.8.2008, vypracovaného J.. Š. Š. (výrok IV.); s tým, že Geometrický plán
č. 19C79/01/01, zo dňa 10.7.2008 overený Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pod č.
2145/08, zo dňa 22.8.2008, vypracovaný J.. Š. Š.Č., tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku.

52. Citované rozhodnutia predstavujú podstatnú novú právnu skutočnosť pokiaľ ide o posúdenie merita
aktuálneho sporu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože Krajský súd v Bratislave
rozsudkom č. k. 9Co/208/2018-755, zo dňa 15.10.2020, potvrdil v napadnutých častiach rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV č. k. 19C/79/2001-677, zo dňa 16.5.2018, ktorým bolo zrušené a

vyporiadané podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaných na liste vlastníctva
č. XXXX, pre okres A. J., Y. A. - V.. Č.. D. A., katastrálne územie D. A.; t. j. tiež nehnuteľnostiam (parcela
registra „E. Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č..
XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX, zapísaných na pôvodnom liste vlastníctva č. XXXX, pre
okres: A. J., obec: A. - V.. Č.. D. A., katastrálne územie D. A.), ku ktorým sa v aktuálnom spore žalobca
domáha určenia, že je ich výlučným vlastníkom a zároveň určenia, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou

nehnuteľností zapísaných na pôvodnom liste vlastníctva č. XXXX a to parcely registra „. Č.. XXXX, Č..
XXXX, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX/X, Č.. XXXX, Č.. XXXX/X P. Č.. XXXX.

53. Aktuálna evidencia týchto nehnuteľností v katastri nehnuteľností zodpovedajúca novému právnemu
stavu vykonanému záznamom rozsudku Okresného súdu Bratislava IV

č. k. 19C/79/2001-677, zo dňa 16.5.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Co/208/2018-755, zo dňa 15.10.2020, na podklade geometrického plánu č. 2145/08,
je uvedená na listoch vlastníctva č. XXXX, Č.. XXXX P. Č.. XXXX, pre okres: A. J., obec: A. - V.. Č.. D.
A., katastrálne územie D. A..

54. So zreteľom na uvedené teda pred právoplatným skončením v odvolacom konaní sa nachádzajúcom
spore o určenie vlastníckeho práva žalobcu a žalovanej k nehnuteľnostiam zapísanými na pôvodnom
liste vlastníctva č. XXXX, pre okres: A. J., obec: A. - V.. Č.. D. A., katastrálne územie D. A.; došlo na
základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia k zmene právneho stavu, na poklade ktorého pôvodne
podal žalobca žalobu o určenie vlastníckeho práva, o ktorom rozhodoval súd prvej inštancie, v dôsledku

čoho sú podstatné skutkové tvrdenia žaloby v rozpore s aktuálny právnym stavom evidencie sporných
nehnuteľností, na ktorý je odvolací súd povinný prihliadať a bez relevantnej zmeny žaloby je dôvodom
pre zamietnutie žaloby.

55. S ohľadom na uvedené, odvolacie námietky žalobcu odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako

právne irelevantné, teda také, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutom zamietajúcom výroku. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku ako vecne správny, avšak z iného dôvodu, ako aj vo výroku o trovách konania, v
zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

56. O nároku na náhradu odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení
s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p., tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko bola v odvolacom konaní plne úspešná.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).