Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 19Cpr/3/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208239

Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kuzmová

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:4124208239.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 19Cpr/3/2024

Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Luciou Kuzmovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XXX, XXX XX C., zast.: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát, IČO: 52 334 490, so sídlom Svätoplukovo
nám. 1/B, 949 01 Nitra, proti žalovanej: Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 7 167,70
eur, takto

r o z h o d o l :

2 19Cpr/3/2024

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2 200 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

20 19Cpr/3/2024

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 1.8.2024 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy vo
výške 7 167,70 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov
konania.

2. V žalobe uviedol, že pracuje v hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj HaZZ) od roku 2001,
v súčasnosti vykonáva funkciu hasič – záchranár na hasičskej stanici Nitra. Je slobodný, má jedno
maloleté dieťa vo veku do 1 roka. Vo voľnom čase sa venuje turistike, rodine, priateľom a iným

športovým a sociálnym aktivitám, ktoré je však nútený často potláčať. Služobný čas príslušníka HaZZ
je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej
služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon
služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Od 1.1.2022
sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje určená 8-hodinováslužobná pohotovosť na pracovisku, čo znamená, že žalobca v rámci jednej pracovnej zmeny strávi
na pracovisku sústavne 24 hodín. Okrem určenej služobnej pohotovosti mu môže byť nariadená aj
služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času, poprípade mu môže byť určená práca nadčas,

kedy faktický výkon služby prekračuje viac ako 24 hodín sústavného výkonu. Tieto služobné pohotovosti
sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na
výplatnejpáskezapríslušnýkalendárnymesiac,kdejeuvedenýlensúhrnnýpočetodpracovanýchhodín
služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15%, resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť.
Služobnápohotovosťjeurčovanánačasnočnýchhodín.Vprípadevyhláseniapoplachupočasslužobnej
pohotovosti, kedy sú hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na pracú nadčas (aktívnu
časť), inak trvá neaktívna časť. Žalobca za obdobie júl 2021 – jún 2024 vrátane odpracoval spolu 1 863,9
hodín určenej služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
mu nebola započítaná do pracovného času. Takýto postup považuje žalobca za nesúladný so smernicou

Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len smernica 2003/88/ES). Žalobca zároveň v rámci výkonu zmenovej služby
(v zmysle fondu pracovného času) v období júl 2021 - jún 2024 vrátane odpracoval spolu 5 904,7 hodín
zmenovej služby (odpracovaných hodín zarátaných vo fonde pracovného času). Priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu (v rámci výkonu zmenovej služby zarátanej vo fonde pracovného času a určenej

služobnej pohotovosti spolu) tak predstavoval počas celého žalovaného obdobia od júla 2021 do júna
2024 vrátane 49,62 hodín týždenne. Je teda zrejmé, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas
žalovaného obdobia pravidelne presahoval nielen 40-hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ
tak, ako to upravuje ust. § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej
len zákon č. 315/2001 Z. z.), ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak,

ako to ustanovuje článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
Žalobca ďalej uviedol, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa musí zdržiavať
na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byt vždy pripravený na vykonanie zásahu. Pri
vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa
nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou

činnosťou je žalobca na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. Žiadna
z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže
vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za
služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a konštantnou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ (ďalej len Súdny dvor).

Žalobca poukázal na nesprávne transponovanie smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR.
Základný problém vidí v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho stanovuje smernica 2003/88/ES a
judikatúra Súdneho dvora oproti úprave v zákone č. 315/2001 Z. z. V článku 2 smernice 2003/88/
ES je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny
dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim
faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícií v prípade potreby (rozsudok Súdneho

dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach Súdneho dvora týkajúce sa
priamo práce hasičov (C-518/15). Vzhľadom na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného
(pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného času, sa
potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného času javí, že služobný čas neprekračuje 48
hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorá je totiž žalobcovi určovaná, a ktorú odpracuje v zmysle

vnútroštátnej právnej úpravy, nie je považovaná za súčasť jeho služobného času.
Žalobca sa považuje za aktívne vecne legitimovaného na uplatnenie žalovaných nárokov s poukazom
na priamy účinok smerníc, z ktorého vyplýva, že jednotlivci môžu svoje práva uplatniť priamo v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Žalovaná je pasívne vecne legitimovaná ako členský štát Európskej únie,
pričom v jej mene koná Ministerstvo vnútra SR, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor.

S poukazom na judikatúru Súdneho dvora žalobca vymedzuje, že jednotlivec má právo na náhradu
škody porušením úniového práva zo strany štátu, ak sú splnené 3 podmienky, a to: a) cieľom porušenej
právnejnormyúniejepriznaťjednotlivcomprávaaporušeniejedostatočnezávažné,b)existenciaškody,
c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Keďže náš právny poriadok neobsahuježiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením
práva únie, žalobca poukazuje na analogické použitie ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka.
Zásah do osobnosti žalobcu bol spôsobený tým, že žalobca priemerne každý týždeň odpracoval viac

ako 48 hodín v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES ako aj skutočnosťou, že žiadna
z odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024
nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice
2003/88/ES započítaná do jeho pracovného času.
Výšku nemajetkovej ujmy žalobca určuje ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti

za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roka (t. j. 50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja a sumy
zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roka (t. j. 50 % mínus 30 %). Výška škody vo forme nemajetkovej ujmy

predstavuje sumu 7 167,70 eur. Žalobca počas žalovaného obdobia júl 2021 až jún 2024 odpracoval
spolu 1 962,83 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času.
Po prepočte výšky škody predstavuje nemajetková ujma v peniazoch sumu 3,85 eur za každú hodinu
porušovania práv žalobcu. Žalobca zdôraznil, že žalobou si neuplatnil mzdový nárok, ale domáha sa
náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa ust. § 122 zákona č.

315/2004 Z. z. použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob
výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch.
Žalobca v závere žaloby poukázal na iné rozhodnutia súdov v obdobných veciach, v ktorých boli
žalobcom porovnateľné nároky priznané.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žiadala žalobu zamietnuť. Argumentovala, že platná právna úprava
stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, a pokiaľ smernica Rady 89/391/EHS
v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad
ozbrojené sily a polícia, na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani smernica 2003/88/ES.
Vzhľadom na uvedené žalovaná namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.

Žalovaná uviedla, že smernica 2003/88/ES bola do slovenského právneho poriadku transponovaná
okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod
bodom 5. Tvrdenia žalobcu o nesprávnej transpozícii smernice sú podľa žalovanej neopodstatnené.
Ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2021 (čl.
3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2024 (čl. 3) plne

transponujú článok 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
smernicu 2003/88/ES do zákona správne.
Podľa žalovanej sa žalobca domáha náhrady mzdových nárokov vo forme doplatku za rozdiel medzi
odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť, čo v žalobe sám uviedol
(bod 33. žaloby). V tomto smere žalovaná poukázala na ust. § 124 CSP a nutnosť žalobu posúdiť podľa

jej obsahu. Žalobca vidí svoju ujmu v tom, že podľa jeho názoru má byť všetka služobná pohotovosť
odmeňovaná ako nariadená služobná pohotovosť a žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť,
za ktorú bol odmenený vo výške 15 %, resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu a škodu dopočítava do výšky 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Pri
nariadenej služobnej pohotovosti žalobca už žiadnu škodu nepociťuje. To znamená, že ak by aj došlo

k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, a týmto porušením by boli hodiny nariadenej
služobnej pohotovosti, tak by žalobca naďalej nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj
napriek tomu, že by išlo o zásah do jeho práv podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES, ale stále by pociťoval
škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a stále len do výšky rozdielu medzi poskytnutou
odmenou a 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Z uvedeného vyplýva,

že žalobca síce opisuje údajné porušenie jeho práv podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES,
avšak len okrajovo a v zásade celá žaloba sa týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú
služobnú pohotovosť. Uvedené tvrdenie vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca vo svojej druhej tabuľke,
resp. v bode 11. žaloby len spočítal fond pracovného času so služobnou pohotovosťou, avšak žiadnym
spôsobom sa tomuto počítaniu bližšie nevenoval. Dokonca ani len nepoukazoval, či v tom-ktorom

období došlo k porušeniu smernice alebo nie, keďže predmetnými výpočtami žalobca len simuluje svoje
mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú pohotovosť. Podľa žalovanej sa má
článok 2 smernice 2003/88/ES vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej navykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu tak nebol

na svojich právach ukrátený. Žalovaná má za to, že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej
služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a
nariadenej služobnej pohotovosti považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy. Ak Súdny
dvor nepovažuje rozdielne ohodnotenie služobnej pohotovosti za škodu a takýto spôsob ohodnotenia
služobnej pohotovosti povoľuje, tak nemožno toto rozhodnutie obísť tým spôsobom, že namiesto

„skutočnej škody“ bude žalobca žiadať „nemajetkovú ujmu“.
Žalobca ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna,
či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2
ods. 1 smernice 2003/88/ES s fondom pracovného času však nemožno zamieňať. Zatiaľ čo pracovný
čas podľa smernice 2003/88/ES započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosťvsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismi

a/alebo praxou; tak fond pracovného času započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97
ods. 1 zákona o č. 315/2001 Z. z. započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle
smernice 2003/88/ES spadajú pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2. Je zrejmé, že ide o 2 rozdielne
pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne zamieňa.
Žalovaná vzniesla námietku premlčania uvádzajúc, že premlčacia doba by sa mala viazať na deň

služobnej pohotovosti, v rámci ktorej došlo k údajnému zásahu do práva žalobcu podľa článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia doba vyplývajúca z § 101 Občianskeho zákonníka uplynie za 3
roky. Žalobca premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy a teda jeho škoda mu vznikla až momentom
vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená suma, ktorú sám očakával; teda až po vyplatení jeho
mzdy sa cítil byť poškodený, čo jednoznačne značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.

Žalovaná ďalej zdôraznila, že je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou smernice a jej samotnou
aplikáciou. Ak aj súd rozhodne, že smernica 2003/88/ES nebola transponovaný správne, tak je súd prvej
inštancie naďalej povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu
k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES alebo nie a je nevyhnutné, aby sa zisťovalo aj
konkrétne porušenie jej článku 6 písm. b) vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne.

Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Veľmi nejasným spôsobom stanovil
„škodu“,ktorámumalavzniknúťtým,ževykonávalnariadenúslužobnúpohotovosť,zaktorúbolvzmysle
platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaná tiež namietala, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie

štátnej služby v HaZZ oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby, vopred vedel o platových
podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach a povinnostiach,
ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez
výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie
sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej

a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie
a rodinný život vníma žalovaná ako účelové a kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu. Žalobca
v žalobe ani netvrdí, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že
by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by mu vznikol nárok na náhradu škody. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 7

167,70 eur, žalovaná považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú.
Žalovanej nie je tiež jasné, ako finančné ohodnotenie za určenú služobnú pohotovosť vo vzťahu k
nariadenej služobnej pohotovosti môže spôsobovať to, že by žalobca mal údajne odpracoval viac
ako 48 hodín týždenne v priemere za referenčné obdobie. Považuje za absurdné, aby konštatovanie
o plynutí času žalobca preukazoval jeho rozdielnym finančným ohodnotením medzi určenou a

nariadenouslužobnoupohotovosťou.Predmetnévytváraabsurdnýzáver,žepočasnariadenejslužobnej
pohotovosti, počas ktorej je de facto do práv žalobcu zasahované viac, keďže je vyslovene zavolaný do
služby v čase jeho voľna z dôvodu mimoriadnej situácie, tak počas tejto pohotovosti odrazu nepociťuje
žiadnu ujmu.
Žalovaná namietala, že miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán

štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra
SR ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo na Pribinovej 2 v Bratislave, príslušným je
Mestský súd Bratislava IV.4. Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca v replike. Námietku žalovanej o tom, že služobná
činnosť žalobcu nepatrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES považoval za nedôvodnú, zotrval na
tvrdeniach o nesprávnom transponovaní smernice 2003/88/ES a poukázal na početné rozhodnutia

súdov v porovnateľných sporoch. Opäť zdôraznil, že žalobca si neuplatnil mzdový nárok, domáha sa
náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa ust. § 122 zákona č.
315/2001 Z. z. použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob
výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch.
Žalobca uviedol a vyčíslil len určenú služobnú pohotovosť, keďže táto tvorí za žalované obdobie gro

protiprávneho konania a je kvantifikovaná v stovkách až tisícoch hodín. Neznamená to však, že by
žalobca pri nariadenej služobnej pohotovosti „mal byť spokojný a neukrátený na svojich právach“ tak,
ako sa to snaží uviesť žalovaná. Nariadená služobná pohotovosť takisto nie je započítaná v rozpore
so smernicou 2003/88/ES do pracovného času žalobcu, a preto aj výkon tejto pohotovosti spôsobuje
protiprávnosť konania žalovanej. Keby žalobca vyčíslil aj nariadenú služobnú pohotovosť, protiprávnosť
konania žalovanej v nezapočítaní tejto pohotovosti do pracovného času by bola ešte vypuklejšia,

pretože by ešte viac navýšila priemerný počet odpracovaných hodín nad maximálny povolený týždenný
limit určený smernicou 2003/88/ES. Porušovanie smernice 2003/88/ES sa vzťahuje na celé žalované
obdobie, ako aj na všetky referenčné obdobia, na ktoré poukazuje žalovaná vo svojej procesnej obrane.
Žalobca považuje námietku premlčania vznesenú žalovanou za nedôvodnú a uvádza, že počiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je viazaný

na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného
pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia doba preto
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu
priemerného pracovného (služobného) času možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po
dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň

nasledujúceho mesiaca, čo je v posudzovanom prípade za mesiac júl 2021 najskôr dňa 1.8.2021.
Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2021
plynula žalobcovi do 1.8.2024, kedy žalobca aj riadne podal žalobu.
Žalobca opäť poukázal na iné rozhodnutia súdov, v kontexte ktorých nevidí jeden rozumný argument,
prečo mali súdy pristupovať iným spôsobom k rozhodovaniu skutkovo rovnakých prípadov. Predmetom

prieskumu súdov bola aj otázka splnenia podmienok náhrady škody, pričom súdy konštantne zastávajú
názor, že splnenie týchto podmienok je dané. Na iné rozhodnutia súdov žalobca poukázal aj v súvislosti
s otázkou pracovného času v súvislosti s príslušníkom HaZZ. V iných konaniach sa súdy vysporiadali
aj s námietkou žalovanej o neosvedčení, že by žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Ujma u žalobcu spočívala v porušení jeho základného osobnostného práva – práva na

súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca
predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Žalobca je pri výkone svojej práce
dlhodobo „diskriminovaný“, a to aj napriek tomu, že vykonáva ťažkú a spoločenský nesporne potrebnú
prácu.
Je preto práve na rozhodnutí súdu, aby aj v tomto ukážkovom prípade rozhodol v prospech žalobcu

ako slabšej strany tohto sporu spôsobom, ktorým mu aspoň čiastočne prizná satisfakciu v podobe
nemajetkovej ujmy, ktorá žiadnym spôsobom nevyčnieva v kontexte dnešných dní, výšky inflácie za
posledné roky a hodnoty peňazí z podmienky primeranosti. Vyjadrenie jej hodinového priemeru ako
rozdielu odslúžených hodín a uplatnenej sumy (ujmy) je totiž ešte nižšie ako je minimálna hodinová
sadzba napr. pomocnej sily v kuchyni. Porušovanie práv žalobcu pritom bolo v rozsahu tisícok hodín len

za posledné tri roky, ktorý už nie je možné vrátiť, a preto žalobca navrhuje, aby aj so zreteľom na tieto
skutočnosti súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaná v duplike zotrvala na predchádzajúcej právnej argumentácii. Naďalej má za to, že žalobca si
uplatňujemzdovýnárokspočívajúcivrozdielnomohodnoteníurčenejslužobnejpohotovostianariadenej

služobnej pohotovosti. Zotrvala aj na námietke premlčania. Poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach, ktoré konštatovali, že dovtedajšie rozhodovanie správne nebolo. Nie je pravdou, že všetky
súdy rozhodujú v prospech príslušníkov HaZZ.
Podľa žalovanej prestavuje ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. transpozíciu článku 16 písm. b/ v
spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) a článkom 19 a teda pojem priemerný týždenný pracovný

čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Nemožno
sa stotožniť s názorom žalobcu, že referenčné obdobia neexistujú v otázke výpočtu priemerného
týždenného služobného času žalobcu. Otázka referenčného obdobia je v prípade HaZZ jednoznačne
na mieste. Z § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších predpisov(ďalej ako „zákon č. 314/2001 Z. z.“) možno jednoznačne vyvodiť cieľ HaZZ, ktorým je ochrana života a
zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia pred požiarmi. Smernica 2003/88/ES vo svojej
preambule, ktorá predstavuje určitý výkladový základ každej smernice, v odseku 15 prezumuje potrebu

pružnosti určitých ustanovení, cit.: „vzhľadom na otázku, ktorá pravdepodobne vznikne v podniku pri
organizovaní pracovného času sa zdá, že je žiaduce zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých
ustanovení tejto smernice...“ Podľa odseku 16 prvej vety preambuly, cit.: „treba ustanoviť, že členské
štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení smernice.“ Článok 17 ods. 3
smernice2003/88/ESkonkrétnestanovuje,odktorýchustanovenísmernicejemožnésaodchýliť,pričom

ich taxatívne vymedzuje ako: články 3, 4, 5, 8 a 16. Zároveň článok 17 ods. 3 bod b/ smernice konkrétne
stanovuje aj činnosti, pri ktorých sa predmetné odchýlky využívajú a teda, cit.: „v prípade činností
spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä: iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej
tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“ S ohľadom na
§ 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. je na mieste konštatovať, že ochrana života a zdravia fyzických
osôb, majetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku každej hasičskej

stanice, teda aby každá hasičská stanica mohla byť efektívne využitá 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Je
preto nevyhnutné, aby členský štát zabezpečil efektívny chod HaZZ tak, aby tento mohol chrániť práva
všetkých občanov Slovenskej republiky. Opačný výklad predmetných ustanovení (t. j. výklad žalobcu)
by mohol spôsobiť nemožnosť zabezpečiť nepretržitú prevádzku HaZZ. Žalovaná sa preto nestotožňuje
s názorom žalobcu, že by sa otázka referenčného obdobia nevzťahovala na príslušníkov HaZZ.

Žalovaná ďalej poukázala na 3 podstatné dôvody, v zmysle ktorých je referenčné obdobie 6 mesiacov
je aplikovateľné v prípade príslušníkov HaZZ v Slovenskej republiky:
1.) Smernica 2003/88/ES v preambule prezumuje potrebu zabezpečenia pružnosti niektorých jej
ustanovení.Vzmyslečlánku17jejednýmznichajčlánok16,t.j.pružnosťreferenčnéhoobdobia,vrámci
ktorého sa počíta priemerný týždenný pracovný čas pracovníka, ktorý je stanovený v zmysle článku 16

na obdobie štyroch mesiacov. Následne článok 17 explicitne ustanovuje, že v prípade protipožiarnych
služieb je možné sa od tohto článku 16 odchýliť, pričom v článku 19 ustanovuje referenčné obdobie
šiestich mesiacov, resp. v prípade ak je to ustanovené v kolektívnej zmluve, tak až na obdobie 12
mesiacov. Keďže kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ žiadne takéto ustanovenie
neobsahuje, možno pri aplikovaní Smernice 2003/88/ES dospieť k záveru, že referenčným obdobím pre

protipožiarne služby je obdobie šiestich mesiacov.
2.) K rovnakému záveru možno dospieť aj pri skúmaní zákona č. 315/2001 Z. z. – konkrétne ustanovenia
§ 86 ods. 1. Podľa článku 288 ZFEU, cit.: „Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom.“ Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že otázka transpozície

smerníc do vnútroštátneho práva nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Je preto na mieste prihliadať na
cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle smernice v komparácií s § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. Smernica stanovuje referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času do určitého obdobia,
v rámci ktorého sa počíta priemer a to z dôvodov uvedených vyššie (potreby zabezpečiť nepretržitú
prevádzku). Z povahy veci vyplýva, že „referenčné obdobie“ je obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať

priemerný pracovný čas. Slovo „referenčný“ je pri tom odvodené z latinského slova „referere“, teda
podať správu (obdobne v slovenčine slová referovať, referát, referent a pod.). Je preto logické, že
podať správu, t. j. vyčísliť priemerný týždenný pracovný čas, je potrebné za také obdobie, na aké je
rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ustanovuje,
cit.:„Služobnýčaspríslušníkovmôžebyťrozvrhnutýnerovnomerne.Nerovnomernerozvrhnutýslužobný

čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Z dôvodu potreby ochrany života, zdravia,
majetku a životného prostredia je predsa jednoznačne nevyhnutné, aby bola zabezpečená nepretržitá
prevádzka hasičských staníc.
3.) V prípade príslušníkov HaZZ sa služby rozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov. Je preto na
mieste konštatovať, že žalobca už v júli toho-ktorého roka by vedel uviesť, či má službu naplánovanú

na Vianoce, 1. sviatok vianočný alebo 2. sviatok vianočný. Žalobca pri zisťovaní dopadu nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES vychádza čisto z období každého kalendárneho mesiaca, čo
žalovaná namieta.
Žalovaná prepočítala priemerný počet týždenných odpracovaných hodín v jednotlivých 6-mesačných
referenčných obdobiach žalobcu konštatujúc, že vo vzťahu k žalobcovi nebola smernica č. 2003/88/ES

porušená v žiadnom referenčnom období. Svoje prepočty uviedla nasledovne:
1. Prvé referenčné obdobie plynie počnúc augustom 2021 do januára 2022. V predmetnom referenčnom
období žalobca skutočne odpracoval spolu 1.178,640 hodín v 25,429 týždňoch, čo predstavuje v
priemere 46,350 odpracovaných hodín týždenne.2. Druhé referenčné obdobie plynie počnúc februárom 2022 do júla 2022. V predmetnom referenčnom
období žalobca skutočne odpracoval spolu 1.096,450 hodín v 23,858 týždňoch, čo predstavuje v
priemere 45,957 odpracovaných hodín týždenne.

3. Tretie referenčné obdobie plynie počnúc augustom 2022 do januára 2023. V predmetnom
referenčnom období žalobca skutočne odpracoval 1.086,600 hodín v 23,572 týždňoch, čo predstavuje
v priemere 46,097 odpracovaných hodín týždenne.
4. Štvrté referenčné obdobie plynie počnúc februárom 2023 do júla 2023. V predmetnom referenčnom
období žalobca skutočne odpracoval 1.049,000 hodín v 24,572 týždňoch, čo predstavuje v priemere

42,690 odpracovaných hodín týždenne.
5. Piate referenčné obdobie plynie počnúc augustom 2023 do januára 2024. V predmetnom referenčnom
období žalobca skutočne odpracoval 729,160 hodín v 15,715 týždňoch, čo predstavuje v priemere
presne 46,398 odpracovaných hodín týždenne.
6. Šieste referenčné obdobie plynie počnúc februárom 2024 do júna 2024. V predmetnom referenčnom
období žalobca skutočne odpracoval 911,500 hodín v 20,429 týždňoch, čo predstavuje v priemere

presne 44,617 odpracovaných hodín týždenne.
Žalobca vo svojich výpočtoch do pracovného času zarátava aj časy – riadnej ročnej dovolenky (DOV),
dodatkovej dovolenky (DOD), dovolenky vo sviatok (DOS), voľno z kolektívnej zmluvy (SVP), voľno
za prácu vo sviatok (VS), či návštevu lekárskeho zariadenia (LEK) alebo sprevádzanie rodinného
príslušníka do lekárskeho zariadenia (SRP), čo žalovaná namietala. Tvrdila, že z § 97 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z. nikdy nevyplývalo, že by sa časy tam uvedené považovali za pracovný, resp. služobný
čas. V žiadnej časti predmetného ustanovenia nie je ukotvené, že by dovolenka či iné platené služobné
voľno boli služobný čas. Tieto časy sa iba posudzujú ako výkon štátnej služby z dôvodu, že tieto sa
zapisujú do tzv. plachty služieb, ktorú predložil žalobca z dôvodu, že táto na konci každého mesiaca
je odoslaná na mzdové oddelenie a je z nej tvorená výplatná páska. V prípade, ak by predmetné časy

nebolivedenévplachteslužieb,takzatietobyžalobcovinikdynebolavyplatenámzda,ktorámuzákonné
prináleží.
Článok 2 smernice 2003/88/ES jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom odpočinku. Dokonca v
článku 16 písm. b/ smernice 2003/88/ES je jasne dané, že časom odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie
je pracovným časom. Ide o veľmi širokú definíciu, pričom smernica 2003/88/ES explicitne reštriktívne

upravuje iba pojem „pracovný čas“. Otázka, čo je to pracovný čas a čo je to čas odpočinku je jasne daná
nielen v smernici 2003/88/ES ale aj v zákone č. 315/2001 Z. z.

6. V následnom písomnom vyjadrení žalobca reagoval na dupliku žalovanej akcentujúc správnosť
rozhodovacej línie Krajského súdu v Banskej Bystrici. Považuje za nesprávnu snahu žalovanej o

odvrátenie pozornosti od fondu pracovného času pri výpočtoch. Ak aj žalovaná poukazovala na niektoré
rozhodnutia súdov, v ktorých dosiahla procesný úspech, išlo o rôzne dôvody, na základe ktorých
boli niektoré žaloby zamietnuté. Nie je však možné ich považovať za zvrátenie názorovej línie v
jej prospech. Odvolacie súdy naprieč celou SR sa vysporiadali aj s novou argumentáciou žalovanej
a odmietli námietky žalovanej k transpozícii smernice 2003/88/ES, najmä čl. 2 ods. 2 smernice ako

výnimky nepoužitia smernice na príslušníkov HaZZ, použiteľnosti referenčných období pri prepočtoch
pracovného času na daný prípad, či samotné prepočty pracovného času žalobcu, od ktorého žalovaná
odrátava dni dovolenky, PN či OČR.

7. Súd spor prejednal na pojednávaní za prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a zástupcu

žalovanej. Na pojednávaní sa súd oboznámil s prednesmi zástupcov strán sporu a vykonal výsluch
žalobcu. Pokiaľ ide o ostatný obsah spisu, podľa § 204 CSP súd dokazovanie listinami nachádzajúcimi
sa v súdnom spise čítaním ich obsahu na pojednávaní nevykonal, pretože jednotlivé listinné dôkazy
tvoriace obsah súdneho spisu, boli stranám sporu zaslané.

8. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe, ktorej žiadal vyhovieť uvádzajúc,
že žalobca riadne osvedčil porušenie smernice voči jeho osobe, riadne osvedčil vznik nemajetkovej
ujmy ako aj následok zásahu do jeho osobnostných práv. K námietkam žalovanej ohľadne použiteľnosti
smernice, referenčných období, fondu pracovného času a spôsobu prepočtu pracovného času, ktorý
uvádza žalovaná, odkázal na iné súdne rozhodnutia, v ktorých sa súdy s týmito námietkami vysporiadali.

9. Zástupca žalovanej na pojednávaní rovnako ako v písomných vyjadreniach argumentoval tým, že len
samotná prípadná nesprávna transpozícia smernice ešte žiadny nárok na náhradu škody nezakladá.
Tvrdil, že pracovný čas je nevyhnutné skúmať v 6-mesačných referenčných obdobiach, a to z viacerýchdôvodov. Prvý dôvod: samotná smernica už v preambule stanovuje v zmysle ods. 15 a 16, že určité
odvetvia vyžadujú pružnosť pri uplatňovaní ustanovení smernice. V článku 17 ods. 3 písm. b) bod
iii) sa explicitne ustanovujú protipožiarne služby ako aj odchýlka od článku 16, teda od 4-mesačného

referenčného obdobia. Poukázal na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., ktorý stanovuje cieľ HaZZ, teda
ochranu života, zdravia, osôb, majetku a životného prostredia s tým, že funkčnosť hasičských staníc je
nevyhnutná pri nepretržitej prevádzke, a teda sa na príslušníka HaZZ uplatní odchýlka od referenčného
obdobia. Druhý dôvod: referenčné obdobie ustanovuje § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý
stanovuje, že nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Tretí dôvod:

v zmysle kolektívnych zmlúv na rok 2023 a 2024 pre príslušníkov HaZZ platí, že referenčné obdobia sú
6-mesačné a v praxi sa to odzrkadľuje pri príprave a prerokovaní kolektívnych zmlúv, konkrétne v článku
3 ods. 15, kde sa uvádza „služobný úrad poskytne príslušníkovi na jeho žiadosť podľa § 141 ods. 3
písm. c) Zákonníka práce, jeden deň služobného voľna v prvom polroku kalendárneho roka a jeden deň
v služobného roka v druhom polroku“. Štvrtý dôvod: aj z praxe vyplýva, že služby príslušníkov HaZZ
sa v skutočnosti plánujú na 6 mesiacov. Poukázal aj na výkladové pravidlá komisie k smernici, kde

sa uvádza, že „ak sú vnútroštátne súdy vyzvané, aby rozhodli o tom, či sa príslušný čas považuje za
pracovný čas, alebo za čas odpočinku, nesmú obmedziť svoju analýzu na ustanovenia vnútroštátneho
práva. Mali by preskúmať podmienky, ktoré sa v praxi vzťahujú na pracovný čas dotknutého pracovníka“.
VsúladesoznenímsmerniceasjudikatúrouSúdnehodvora,akpríslušnýčasnespĺňatietokritéria,treba
ho považovať za čas odpočinku. Rovnako tieto výkladové pravidlá hovoria o skúmaní pri prekročení

pracovného času v minimálne 4-mesačných intervaloch, avšak žalovaná trvá na aplikácii 6-mesačných
referenčných období. Žalobca za jeden z hlavných dôkazov považuje výplatné pásky, kde sú však
zarátané aj dni voľna, napr. riadna ročná dovolenka, dovolenka za sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy
a pod., za ktoré síce žalobcovi plat prináleží, avšak v danom čase nijakú prácu nevykonáva, preto
nie je možné tieto časy aj v zmysle smernice považovať za pracovný čas. Tieto hodnoty sú uvádzané

v systéme SAP alebo vo fonde pracovného času, avšak slúžia len na výpočet platu ale nie sú pracovným
časom podľa žiadneho prameňa práva, či už sa jedná o smernicu, judikatúru alebo zákon č. 315/2001
Z. z. Žalobca v predmetnom konaní nepreukázal ani len prvú podmienku vzniku škody, žaloba je preto
nedôvodná.

10. Žalobca vo výsluchu na pojednávaní uviedol, že pracuje ako záchranár, hasič na hasičskej stanici
v Nitre na Klokočine od roku júla 2001, teda viac ako 23 rokov. Pracujú nad rámec pracovného času,
viac ako 48 hodín týždenne, plus sú tam nejaké pracovné povinnosti a školenia mimo služieb. Nemajú
inú možnosť, ako túto situáciu riešiť, len súdnou cestou. Snažili sa o komunikáciu s nadriadenými, napr.
naposledy v októbri s riaditeľom, ktorý povedal, že on inú možnosť nemá, ako pokračovať takto ďalej,

keďže stav hasičov nie je naplnený. Nie je možné čerpať náhradné voľno alebo dovolenku, čo by bolo
možné, keby stav bol naplnený. Počas týchto služieb prichádza k nočnej pohotovosti. V jeho prípade sa
jedná o najväčšiu stanicu na Slovensku. Hasič musí výjazdovať do jednej minúty v noci aj počas dňa,
nie je tam žiadny rozdiel. Na hasičskej stanici sa nachádza aj hasičská zdravotná služba, ktorá slúži
pre celý kraj, tiež plošina, ťažký vyslobodzovací špeciál. Tie výjazdy sa stávajú často aj v noci, niekedy

sa stane, že hasič nejde na výjazd, ale poplach zobudí celú stanicu, a keď sa to stane 3-krát za noc,
tak aj ten hasič, čo nebol na výjazde, si neoddýchne. Ak protistrana uvádzala, že v SAP-e je uvedená
presná činnosť, nie je to tak. Počas víkendu sa starajú o zverený areál. Keď kolega kosil areál, susedia
sa sťažovali, prečo kosia v nedeľu. Oni nemôžu povedať, že je nedeľa alebo sviatok a teda, že nerobia.
Keď sa príde z výjazdu, či vo dne alebo v noci, auto a techniku, s ktorou sa zasahovalo, je potrebné

uviesť do pohotovosti. Nie je to tak, že prídu a idú si ľahnúť. Treba sa postarať, doplniť palivo, vymeniť
techniku, nové reťaze, aby sa dalo v prípade zásahu pokračovať. Čas trávený navyše na stanici, ktorý
sa nedá stráviť doma, chýba, chýba kontakt s rodinou. Nie je jednoduché to nahradiť. Doma prichádza
ku konfliktom, je mu vyčítané, že je stále v práci. Má malého syna, ktorý má 20 mesiacov a potrebovali
riešiť, že nechcel behať, museli chodiť po doktoroch, chodí plávať, chodí cvičiť, je to kopec času. Snaží

sa v robote si vymeniť služby alebo zobrať dovolenku, ale nie je to vždy možné. Kolegovia nemôžu vždy,
čo chápe. Chceli to riešiť s riaditeľom, ale debata sa veľmi rýchlo ukončila, lebo im povedal, že on nevidí
žiadny iný priestor, ako to vyriešiť. Čas, ktorý v práci strávi, nie je len tá nočná pohotovosť, sú tam aj
školenia, ten čas, ktorý tam strávi mimo služieb, je asi ďalší mesiac navyše. Veľmi málo času potom
strávi s rodinou. Niekedy aj priateľka hovorí, že čo zas majú, aký výcvik, prichádza k nezhodám v rodine.

Sú to aj súťaže, ktoré prebiehajú počas celého roka, tie súťaže treba aj zabezpečiť. Ujmu pociťuje v tom,
že prichádza o čas s rodinou, ktorý mu nikto nenahradí ničím, nemôže sa venovať svojmu synovi. Počas
pohotovostí prichádza k prerušeniu nočného odpočinku. Nie je oddýchnutý, má poruchy spánku, čo sa
mu stáva posledné tri roky. Máva bolesti hlavy aj 3-krát do mesiaca, kedy musí užiť lieky na bolesťhlavy, predtým mal bolesti možno raz za 2 roky. Záznam o riešení problémov s riaditeľom neexistuje, ale
bola tam prítomná celá zmena, čo by bolo možné dokladovať výsluchom ostatných kolegov. Do zboru
nastupoval v roku 2001, kedy hasičské zbory patrili pod okresný úrad a nebolo mu konkrétne povedané,

že bude mať 24-hodinú službu. Služba sa skladá zo 16 hodín práce – výkonu a 8 hodín pohotovosti. V tej
dobe nevznikali takéto hodiny v rámci práce, ale vznikali len hodiny, ktoré hasič odrobil alebo absolvoval
na školení. Tých školení bolo menej, bolo menej techniky. Tie hodiny, školenia sa začali hromadiť asi
10 rokov spätne. Pribúdala technika, výstroj, na každú techniku musí mať hasič školenie, preškolenie
ročne alebo dvojročne. Zo zákona nemôžu štrajkovať, ani by to žiadny hasič nespravil, lebo nevedia,

kedy bude výjazd. Svedomie by mu nedovolilo ľudí nechať bez pomoci. Keď bola jeho priateľka tehotná
v 20-tom týždni a malé zomrelo, tak počas služby musel ísť domov. Našťastie sa to podarilo vyriešiť, že
ju zaviezol do nemocnice, a potom sa musel do služby vrátiť. K hasičom nastúpil preto, lebo ho to baví,
snaží sa prácu vykonávať svedomite. Ten čas tam strávený mu až tak nevadil, lebo nemal rodinu. Snažil
sa o komunikáciu s nadriadenými, ale bezvýsledne. Prácu by nemenil. Nikdy nepracoval mimo HaZZ.
V minulosti mal chorých starých rodičov, chodil s nimi po doktoroch a odkedy si založil rodinu, venuje sa

rodine. Náhradné voľno žiada vždy, ako mu vznikajú hodiny. Nemá vedomosť o tom, že by im vznikali
nejaké hodiny, ktoré by im preplácali. Na poslednej lekárskej prehliadke bol hodnotený kvalifikačným
stupňom A. Do neaktívnej služobnej pohotovosti mu nadriadený v bežných prípadoch nezasahuje. Stáva
sa napr. že chalani sa vrátia z výjazdu, niečo sa pokazí, tak ho vedúci zobudí, aby im s tým pomohol.
Viackrát sa stalo, že vyskočila automatická brána z koľajníc, dvaja ju nenasunú, tak pomohol.

11. Z vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

12. Žalobca pracuje v HaZZ od roku 2001, pričom v súčasnosti vykonáva funkciu hasič – záchranár
špecialista na hasičskej stanici Nitra. Žalobca je slobodný, má priateľku a 20-mesačného syna. V rámci

voľného času sa snaží venovať sa rodine, je však presvedčený, že s rodinou trávi kvôli práci málo
času, čo mu je zo strany jeho priateľky vyčítané. Vážnejšie zdravotné problémy nemá okrem problémov
so spánkom. Tiež má častejšie bolesti hlavy, ktoré sa zintenzívnili v posledných troch rokoch. Situáciu
ohľadom svojho pracovného času sa snažil riešiť s vedením, avšak neúspešne.

13. Zo strany žalovaného zostali nepopreté tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe, že služobný čas
žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej
služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon
služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Od 1.1.2022
sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby a nadväzujúcu 8-hodinovú služobnú

pohotovosť na pracovisku. Jedna pracovná zmena pozostávajúca z výkonu služby a určenej služobnej
pohotovosti trvá 24 hodín. Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj
služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času. Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú
do pracovného času. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu
časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 boli služobné

pohotovosti vykonávané v čase 22:30 - 5:30 hod., od roku 2022 sú vykonávané v čase 22:00 - 6:00 hod.
Na hasičskej stanici Nitra sa striedajú tri hasičské zmeny, t. j. každá pracovná zmena odslúži 24 hodín
a následne má dva dni voľna.

14. Z výplatných pások žalobcu za jednotlivé mesiace v období júl 2021 až jún 2024 vyplýva fond

pracovného času (FPČ), odpracované hodiny a pohotovosť na pracovisku v hodinách nasledovne:
7/2021 – FPČ: 170; odpracované hodiny: 143,33; pohotovosť na pracovisku: 42
8/2021 – FPČ: 151,20; odpracované hodiny: 137,72; pohotovosť na pracovisku: 45,48
9/2021 – FPČ: 170; odpracované hodiny: 175,40; pohotovosť na pracovisku: 57,60
10/2021 – FPČ: 166,90; odpracované hodiny: 133,27; pohotovosť na pracovisku: 42

11/2021 – FPČ: 170; odpracované hodiny: 153; pohotovosť na pracovisku: 56
12/2021 – FPČ: 175,10; odpracované hodiny: 158,10; pohotovosť na pracovisku: 63
1/2022 – FPČ: 176; odpracované hodiny: 148,82; pohotovosť na pracovisku: 57,71
2/2022 – FPČ: 144; odpracované hodiny: 128,23; pohotovosť na pracovisku: 63,77
3/2022 – FPČ: 160; odpracované hodiny: 112,70; pohotovosť na pracovisku: 55,30

4/2022 – FPČ: 162,50; odpracované hodiny: 55,50; pohotovosť na pracovisku: 24
5/2022 – FPČ: 165; odpracované hodiny: 149,50; pohotovosť na pracovisku: 71,50
6/2022 – FPČ: 160; odpracované hodiny: 146,31; pohotovosť na pracovisku: 61,69
7/2022 – FPČ: 160; odpracované hodiny: 129,43; pohotovosť na pracovisku: 62,818/2022 – FPČ: 144; odpracované hodiny: 120,48; pohotovosť na pracovisku: 47,52
9/2022 – FPČ: 161; odpracované hodiny: 114,47; pohotovosť na pracovisku: 54,53
10/2022 – FPČ: 192; odpracované hodiny: 162,20; pohotovosť na pracovisku: 69,80

11/2022 – FPČ: 164,50; odpracované hodiny: 149,15; pohotovosť na pracovisku: 71,35
12/2022 – FPČ: 163,50; odpracované hodiny: 131,50; pohotovosť na pracovisku: 64
1/2023 – FPČ: 166; odpracované hodiny: 134; pohotovosť na pracovisku: 64
2/2023 – FPČ: 171; odpracované hodiny: 64; pohotovosť na pracovisku: 32
3/2023 – FPČ: 164; odpracované hodiny: 132;, pohotovosť na pracovisku: 72

4/2023 – FPČ: 160; odpracované hodiny: 112; pohotovosť na pracovisku: 56
5/2023 – FPČ: 176; odpracované hodiny: 64,97; pohotovosť na pracovisku: 31,03
6/2023 – FPČ: 146; odpracované hodiny: 146,25; pohotovosť na pracovisku: 72
7/2023 – FPČ: 168; odpracované hodiny: 129,25; pohotovosť na pracovisku: 62,76
8/2023 – FPČ: 161; odpracované hodiny: 113; pohotovosť na pracovisku: 56
9/2023 – FPČ: 160; odpracované hodiny: 173,45; pohotovosť na pracovisku: 30,82

10/2023 – FPČ: 160; odpracované hodiny: 0; pohotovosť na pracovisku: 0
11/2023 – FPČ: 168; odpracované hodiny: 40; pohotovosť na pracovisku: 16
12/2023 – FPČ: 166; odpracované hodiny: 150; pohotovosť na pracovisku: 72
1/2024 – FPČ: 168; odpracované hodiny: 156,15; pohotovosť na pracovisku: 57,49
2/2024 – FPČ: 160; odpracované hodiny: 137; pohotovosť na pracovisku: 72

3/2024 – FPČ: 174; odpracované hodiny: 112,75; pohotovosť na pracovisku: 40
4/2024 – FPČ: 155; odpracované hodiny: 64; pohotovosť na pracovisku: 32
5/2024 – FPČ: 176,50; odpracované hodiny: 164,16; pohotovosť na pracovisku: 63,42
6/2024 – FPČ: 149,50; odpracované hodiny: 119,26; pohotovosť na pracovisku: 54,24.

Súd uvádza, že zistil drobné nezrovnalosti v počtoch odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti
uvádzaných v horeuvedených výplatných páskach v porovnaní so sumarizáciou predloženou žalobcom
v podaní zo dňa 20.12.2024 (č. l. 245 spisu), uvádza však, že toto nemalo zásadný vplyv na právne
posúdenie sporu. Možno totiž uzavrieť, že celkový počet odpracovaných hodín spolu s hodinami
pracovnej pohotovosti presiahol limity stanovené smernicou č. 2003/88/ES, čo súd odôvodní nižšie.

15. Z lustrácie osoby žalobcu prostredníctvom Sociálnej poisťovne vykonávanie inej zárobkovej činnosti
žalobcu nevyplýva. Skutočnosť, že žalobca nikde inde okrem HaZZ nepracoval, potvrdil vo výpovedi aj
samotný žalobca.

16. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

17. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy

preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

18. Podľa čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane
rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

19. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

20. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.21. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

22. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

23. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.
24. Podľa § 86 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť
rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na

obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni. Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom
príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu. Vykonávanie služobných činností

príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného
mesiaca. S plánovaným rozvrhom služobného času musí byť príslušník oboznámený najneskôr tri dni
pred začiatkom kalendárneho mesiaca. Vo výnimočných prípadoch môže nadriadený určiť nástup na
vykonávanie služby aj v čase kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej
služby.

25. Podľa § 91 ods. 1, 2, 3 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná
nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok

medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom
roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

26.Podľa§92ods.1,2zákonač.315/2001Z.z.služobnýúradurčujepríslušníkovislužobnúpohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie

štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,

c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

27. Podľa § 122 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená
služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada
a) 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v

mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,
c) 5% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

28. Podľa čl. 1 bod 2 smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas ab) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
29. Podľa čl. 1 bod 3 prvá veta smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia
činností,verejnéasúkromné,vzmyslečlánku2smernice89/391/EHSbeztoho,abybolidotknutéčlánky

14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

30. Podľa čl. 2 bod 1 smernice 2003/88/ES na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

31. Podľa čl. 2 bod 2 smernice 2003/88/ES na účely tejto smernice „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom.

32. Podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

33. Podľa čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

34.Podľačl.17bod3písm.iii)smernice2003/88/ESvsúladesodsekom2tohtočlánkusamôžuvykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby,
najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby

a služby civilnej ochrany.

35. Súd v prvom rade skúmal splnenie procesných podmienok konania (§ 161 CSP).

36. Súd má právomoc tento spor prejednať a rozhodnúť. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi

porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom
právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho dvora
jednoznačne vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 (Günter Fuß
proti Stadt Halle) rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom

práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a
rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán
disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu
na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ.

37. Ďalej súd zisťoval, či je daná miesta príslušnosť Okresného súdu Nitra v prejednávanom spore.
Nebolo sporným, že žalobca vykonáva služobnú činnosť v meste Nitra, hasičská stanica Klokočina.
Žalobca si v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 písm. b) CSP v rámci miestnej príslušnosti danej
na výber zvolil na podanie žaloby Okresný súd Nitra ako súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť,
ktorá zakladá právo na náhradu škody. Okresný súd Nitra je na prejednanie tohto sporu miestne

príslušný. Žalobca si v danom prípade neuplatnil mzdové nároky, teda nežiada doplatiť rozdiel za určenú
služobnú pohotovosť, ale z obsahu žaloby je zrejmé, že toto vyčíslenie použil len pre vyčíslenie náhrady
nemajetkovej ujmy.

38. Žalobcovi svedčí aktívna legitimácia na uplatňovanie žalovaného nároku. Ide o fyzickú osobu –

jednotlivca domáhajúcu sa voči žalovanej – štátu náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho
osobnostných práv porušením práva EÚ. Nedôvodná je aj námietka žalovanej, že smernica 2003/88/
ES sa na príslušníkov HaZZ nevzťahuje. V tejto súvislosti žalovaná namietala, že platná právna úprava
stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, a pokiaľ smernica Rady 89/391/EHS
v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad

ozbrojené sily a polícia, na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani smernica 2003/88/ES.
Takýto výklad podľa názoru súdu nie je správny. Článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/EHS definuje rozsah
pôsobnosti smernice na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na
článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS v čl. 2 ods. 1 uvádza, že sa vzťahuje na všetkyodvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Podľa čl. 2 ods. 2 sa smernica 89/391/EHS neuplatňuje tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,

ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Po
vyhodnotení dotknutých ustanovení smerníc má súd za to, že výnimka podľa článku 2 ods. 2 smernice
89/391/EHSsanaslužobnúčinnosťžalobcunevzťahuje.SúdvtomtosmereuplatňovalvýkladprávaEÚ,
ktorý podal Súdny dvor, pričom z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená
výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
(napríklad katastrofa), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchrannétímy(rozsudokvspojenýchveciachC-397/01ažC-403/01Pfeiffer).ObdobnevoveciC-52/04
Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď

tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich
vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Z uvedeného súd vyvodil, že na

činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods.
2 prvej vety smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ
sú vykonávané za obvyklých podmienok. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 dospel k záveru,
že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade
s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo

strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane
služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo
by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu
intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

39. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd s poukazom na čl. 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie uvádza, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/
ES táto smernica je adresovaná členským štátom. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice
2003/88/ES je tak zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom

dosiahnutia účelu smernice. Žalovaná Slovenská republika ako štát je zodpovedná aj za nesprávnu
transpozíciu smernice 2003/88/ES v prípade jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Za
Slovenskú republiku, ktorá je tak vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody
pre nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
ústredný orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR (§ 11 písm.

c/ zákona č. 575/2001 Z. z.).

40. Predmetom žaloby bol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
žalobcovi porušením úniového práva. Pre vznik zodpovednosti žalovanej za vznik takejto ujmy musia
byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú: a/ porušenie právnej normy EÚ, b/ vznik

škody (nemajetkovej ujmy) na strane žalobcu, c/ existencia príčinnej súvislosti medzi porušením práva
EÚ a škodou spôsobenou žalobcovi. Všetky uvedené predpoklady musia byť naplnené súčasne.

41. K prvému zo zmienených predpokladov súd uvádza, že považoval za preukázané, že došlo k
porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, keď žalovaná ako členský štát EÚ neprijala opatrenia

(prostredníctvom na to určenej právnej úpravy), aby priemerný pracovný čas žalobcu pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Z právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. a
na ňu nadväzujúcej aplikačnej praxe je zrejmé, že maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48
hodíntýždennenerešpektuje.Smernica2003/88/ESneboladonášhoprávnehoporiadkutransponovaná
tak, aby žalobcovi zabezpečila ochranu práv uvedených v čl. 6 písm. b) predmetnej smernice. Súdny

dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane
zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná
pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok zapracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas

a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09,
C-52/04).
Smernica 2003/88/ES bola do našej právnej úpravy prebratá zákonom č. 315/2001 Z. z., čo vyplýva
z prílohy č. 4 bod 5 k tomuto zákonu. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi
HaZZ nerovnomerný pracovný čas. Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje

do výkonu štátnej služby, práve naopak, z ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné
aj z pri odmeňovaní podľa § 103 ods. 5, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej
strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na
druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok

upravený v § 122 tohto zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti
(a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí
príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde
počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný
príjem (konkrétne jeho zložka – plat za štátnu službu nadčas). Z ustanovení zákona však nevyplýva,

že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola v rozhodnom období považovaná za
súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy zákona
č. 315/2001 Z. z. s právom EÚ. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, t. j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. naplnený.

42. Ďalším predpokladom zodpovednosti žalovanej je preukázanie existencie ujmy na strane žalobcu
spočívajúcej v porušení práva žalobcu na smernicou stanovený maximálny pracovný čas v rozsahu
48 hodín. Tvrdenia žalobcu o prekročení maximálneho pracovného času boli tiež preukázané. Bol tiež
preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, odpočinok a rodinný

život žalobcu.
Posudzované obdobie od júla 2021 do júna 2024 tvorí 1 096 dní, čo predstavuje 156,57 týždňov.
Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho
týždenného pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný
čas 7 515,36 hodín (156,57 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom

období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce
v rozsahu cca 7 798,52 hodín (výpočet súdu podľa výplatných pások), t. j. o 283,16 hodín navyše
oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá v
priemere 1,81 hodine týždenne navyše oproti stanovenému maximu. Súd zdôrazňuje, že sa jedná o
maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej

právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom určeného
služobného času 40 hodín týždenne, ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48
hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice.
Žalovaná v konaní žiadala posudzovať maximálny týždenný pracovný čas žalobcu v referenčných
obdobiach 6 mesiacov. Vo vzťahu k uvedenému súd konštatuje, že smernica 2003/88/ES v čl. 16

písm. b) umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný
čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť,
že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do nášho
právneho poriadku. Zo zákona č. 315/2001 Z. z. však nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie
prevzala, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci

referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom
období. Súd sa nestotožňuje ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na
šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť
výnimky). Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného
času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného

pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou
maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo
transponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho týždenného pracovného času. Napokonreferenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k 1.11.2024, čo
potvrdzuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31.10.2024.
Za podstatné súd považuje zdôrazniť, že aj v prípade, ak pracovný čas žalobcu skúmal v 6-mesačných

referenčných obdobiach tak, ako to navrhuje žalovaná, dospel prepočtom k záveru, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu bol prekročený v 5-tich zo 6-tich posudzovaných obdobiach. Súd v tejto
súvislosti poukazuje na prehľad odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti a priemerného
týždenného času tvoriaci prílohu vyjadrenia žalobcu zo dňa 20.12.2024 (č. l. 245 spisu) a výplatné pásky
žalobcu (č. l. 29 spisu, popísané v bode 15 tohto odôvodnenia).

Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2021-12/2021 dospel súd
k počtu hodín spolu 1309,28, čo predstavuje týždenný priemer 49,80 hod.; pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2022-06/2022 dospel súd
k počtu hodín spolu 1301,47, čo predstavuje týždenný priemer 50,32 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7).

Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2022-12/2022 dospel súd
k počtu hodín spolu 1355,01, čo predstavuje týždenný priemer 51,54 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2023-06/2023 dospel súd
k počtu hodín spolu 1310,03, čo predstavuje týždenný priemer 50,66 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu

týždňov v tomto období 25,86 (181 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 07/2023-12/2023 dospel súd
k počtu hodín spolu 1220,58, čo predstavuje týždenný priemer 46,42 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26,29 (184 dní/7).
Sčítaním počtu odrobených hodín (FPČ) a hodín pohotovosti v období 01/2024-06/2024 dospel súd

k počtu hodín spolu 1302,15, čo predstavuje týždenný priemer 50,08 hod. (pozn. súd vychádzal z počtu
týždňov v tomto období 26 (182 dní/7).
Z uvedeného je zrejmé, že aj za použitia 6-mesačného referenčného obdobia možno dospieť k záveru,
že k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v prípade žalobcu dochádzalo. Hoci podľa prepočtu
súdu bol v jednom z uvedených referenčných období priemerný týždenný pracovný čas žalobcu tesne

pod hranicou 48 hodín, za použitia referenčného obdobia 6 mesiacov bol potom jeho pracovný čas o to
viac prekročený v ďalších referenčných obdobiach.
Žalovanánamietalapostupžalobcu,ktorýpriprepočteskutočneodpracovanýchhodínvychádzalzfondu
pracovného času. Tvrdila, že nejde o správny ukazovateľ poukazujúc na ust. § 97 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. Názor žalovanej súd nepovažuje za správny a uvádza, že práve z citovaného

ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania
dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, účasti
na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie... tiež neprítomnosť služobníka v štátnej službe z
dôvodu dočasne neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény
atď. Fond pracovného (služobného) času vo všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý

má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto
definovaného pojmu fondu pracovného času potom podľa názoru súdu nie je dôvod nevychádzať pri
zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou účinnou od 1.11.2024 do zákona č.
315/2001 Z. z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné započítavať do priemerného
pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade

absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený čas do priemerného pracovného času
zahrnúť. Z jednotlivých ID plachiet žalobcu naviac vyplýva, že aj zamestnávateľ do odpracovaných hodín
žalobcu započítaval aj dovolenky, PN-ky, rehabilitácie a pod. (napr. ID plachty za mesiac 09/2023 a
10/2023, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj pracovná neschopnosť žalobcu alebo mnohé
ďalšie ID plachty, kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj dovolenka žalobcu).

43. Súd mal preukázaný i tretí predpoklad zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu, keď u žalobcu
došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na
odpočinok práve v príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovanej.

44. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ
v záväzkoch žalovanej voči EÚ a nie vo vnútroštátnom práve Súd v danej veci analogicky aplikoval
ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s §11 Občianskehozákonníka a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom ako aj súdmi v obdobných
prejednávaných veciach. V posudzovanej veci bol preukázaný zásah do práva na ochranu osobnosti
žalobcu, a to práva na ochranu jeho zdravia, práva na odpočinok a práva na súkromie a rodinný život.

V súvislosti s týmto zásahom sa žalobca dožadoval priznania náhrady nemajetkovej ujmy. V zmysle
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka peňažná satisfakcia zásadne prichádza do úvahy tam, kde
by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Z vyjadrení
žalobcu, ktoré neboli v konaní popreté, bolo preukázané, že žalobca sa snažil situáciu ohľadom svojho
pracovného času riešiť aj s vedením, avšak neúspešne. K upusteniu od zásahov nedochádzalo, pričom

žalobcaakofyzickáosoba,ktoránedisponujeprávomocouvoblastilegislatívy,sámaninemáprostriedky
smerujúce k náprave tohto stavu. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých
k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát EÚ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom

na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, však
podľanázorusúduniejemožnévdanomprípadepodmieňovaťmožnosťuplatneniapeňažnejsatisfakcie
požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti tak,

ako to má na mysli ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podmienky pre postup podľa
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch sú preto dané.

45. Práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie ujmy. Zmyslom náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Posúdenie výšky
nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Súd sa nestotožnil so žalobcom stanoveným výpočtom
nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od hodín určenej služobnej pohotovosti a jej doplatku do výšky
nariadenej služobnej pohotovosti. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými
kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva

došlo.

46. V posudzovanom prípade bol jednoznačne preukázaný zásah do práva na ochranu osobnosti
žalobcu, do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože žalobca
musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich

blízkych (priateľky a maloletého dieťaťa), musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol
venovať rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením
a v neposlednom rade aj odpočinku. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že mu nezostáva dostatok
času, ktorý by mohol venovať rodine, čo mu je zo strany jeho priateľky vyčítané a z tohto dôvodu
dochádza v jeho rodine k nezhodám. U žalobcu sa objavujú aj zdravotné problémy. Žalobca sa necíti

oddýchnutý, má problémy so spánkom, čoraz častejšie sa uňho objavujú bolesti hlavy. Žalobca síce bol
aj na poslednej lekárskej prehliadke hodnotený kvalifikačným stupňom A, čo však podľa názoru súdu
neznamená, že nedostatok spánku a odpočinku sa na jeho zdraví vôbec neprejavuje. Skutočnosť, že
nekvalitný, prerušovaný spánok a jeho nedostatok má negatívny vplyv na zdravie človeka, je všeobecne
známa a žalobca v tomto smere nie je nijaká výnimka.

47. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal aj na rozhodovaciu prax iných
súdov v skutkovo obdobných veciach. Súd nepovažoval za celkom správne vodítko porovnávať výšku
náhrady nemajetkovej ujmy v posudzovanom prípade s odškodnením priznávaným obetiam trestných
činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z. Nie je zámerom súdu ujmu vzniknutú žalobcovi bagatelizovať,

musí však uviesť, že vo väčšine prípadov takýchto obetí ide o neporovnateľne závažnejšie zásahy
do práva na ochranu ich osobnosti. O závažnejšie zásahy ide aj v prípade zásahov do života,
zdravia, práva na rodinný život usmrtením blízkej osoby napr. pri dopravnej nehode či pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. V takýchto prípadoch sú žalobcom v súdnych konaniach priznávané spravidla
vyššie sumy odškodnenia. Pokiaľ preto súd prihliadal aj na iné rozhodnutia súdov, bral do úvahy

predovšetkým súdmi priznané náhrady nemajetkovej ujmy fyzických osôb proti žalovanej v prípadoch
s porovnateľným skutkovým stavom. Podľa rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca (bod 40. žaloby)
súdy v porovnateľných prípadoch priznali žalobcom sumy od cca 4 000 eur do cca 7 800 eur.
Z rozhodnutí, na ktoré poukazovala žalovaná na strane 15. vyjadrenia k žalobe, vyplýva priznávanienáhrady vo výške cca od 1 500 eur do cca 2 500 eur. Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn.
13Co/43/2024 potvrdil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 600 eur (príslušník pracoval
v zbore 33 rokov), Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 5Co/62/2024, potvrdil priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 eur. Okresný súd Nitra v rozsudku sp. zn. 12Cpr/2/2024 priznal
náhradu nemajetkovej ujmy 2 000 eur (išlo o slobodného a bezdetného príslušníka pracujúceho v zbore
od roku 2020), v ďalšom rozsudku sp. zn. 8Cpr/3/2024 náhradu vo výške 2 200 eur (žalobca pracuje
v zbore 20 rokov, má 5-ročného syna). Okresný súd Humenné v rozsudku sp. zn. 13C/39/2023
(príslušník pracujúci v zbore 22 rokov, má manželku, dcéru, vnukov a vnučky) priznal žalobcovi

sumu 2 200 eur. Vzhľadom na uvedené súd za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy v tomto
posudzovanom prípade považoval sumu vo výške 2 200 eur, ktorú sumu žalobcovi priznal a vo zvyšnej
časti jeho nárok zamietol.

48. Súd nepovažoval za dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovanou za obdobie mesiaca júl
2021. Uvádza, že nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil

podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemajetkovú ujmu je
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. V akom rozsahu došlo k zásahu, t. j. k porušeniu článku 6 písm. b)

smernice2003/88/ESvmesiacijúl2021,bolomožnézistiťpodovŕšenítohtomesiacaaprávonanáhradu
nemajetkovej ujmy bolo možné uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t. j. dňa 1.8.2021. Žaloba
bola súdu doručená dňa 1.8.2024, teda v rámci trojročnej premlčacej doby. Nárok žalobcu uplatnený v
konaní premlčaný nie je.

49. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

50. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

51. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, čo je aj prejednávaný prípad. Žalobcu totiž
v takýchto sporoch nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku

sporu, ak tento výsledok závisel od úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že
do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v predmetnej
veci preto bolo potrebné považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela

výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu (100 %). Dôvody hodné osobitného zreteľa (aplikácia § 257 CSP), ktoré
by odôvodnili iné rozhodnutie o trovách konania súd nezistil, na tieto žalovaná ani nepoukazovala.

Poučenie:

20 19Cpr/3/2024

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§362 ods. 1 CSP)

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). ( § 363 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.