Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/74/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717205963
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8717205963.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Ing. A. B., nar. XX. XX. XXXX, U., P. XXXX/XX, proti
žalovanej: Mgr. B. B., nar. XX. XX. XXXX, U., M. P.. V. XXXX/XXX, právne zastúpená JUDr. Miroslav
Katunský, advokát, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Košice, Floriánska
16, o vydanie bezdôvodného obohatenia 120.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 17C/25/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa

25. augusta 2022 sp. zn. 20Co/22/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)

v poradí druhým rozsudkom v spore, rozsudkom zo dňa 29. 09. 2020 č. k. 17C/25/2017-209, žalobu
žalobcu zamietol a žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca požadoval od žalovanej zaplatenie sumy 120.000 eur s úrokom
z omeškania s odôvodnením, že v mesiaci jún 2015 na základe ústnej dohody odovzdal jej právnemu
predchodcovi - bratovi MUDr. I. sumu 230.000 eur v hotovosti za účelom jej zhodnotenia. Menovaný
však dňa XX. XX. XXXX zomrel. Žalobca bezprostredne potom oznámil žalovanej, že jej bratovi poskytol

uvedenú sumu 230.000 eur, na čo sa žalovaná ústne zaviazala predmetnú sumu - dlh žalobcovi vrátiť.
Žalovaná však žalobcovi poukázala na jeho účet v jeho prítomnosti len sumu 90.000 eur a potom ešte
žalobcovi odovzdala 20.000 eur v hotovosti. Zvyšnú časť vo výške 120.000 eur ale už odmietla vyplatiť.

2. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, keď nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorú by bolo možné
posúdiť ako bezdôvodné obohatenie žalovanej. Predmet konania súd posudzoval aj z toho hľadiska, či

je žalovaná povinná vrátiť sumu 120.000 eur žalobcovi titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, či inej
obdobnej zmluvy. Žalobca v priebehu konania dôvod poskytnutia peňazí nebohému MUDr. I. menil a
nijako presvedčivo nezdôvodnil, prečo chcel peňažné prostriedky zhodnotiť nebohý na svoje meno a na
svoj účet, prečo o tom nespísali žiaden doklad a dokonca ani nevedel, v ktorý presný deň mal túto sumu
poskytnúť nebohému. Okrem toho cca 3 týždne pred týmto údajným poskytnutím peňazí nebohému,
samotnému nebohému prišla na jeho účet v banke suma 800.000 eur a po odrátaní daru žalobcovi

za pomoc pri predaji pozemkov mal tak na účte minimálne 525.000 eur (pričom mal aj iné úspory). Z
dedičského spisu potom bolo zistené, že v rozhodnom období nebohý nevkladal finančné prostriedky
vo výške tvrdenej žalobcom do žiadnych fondov. Z výzvy žalobcu na zmier adresovanej žalovanej aj
vyplynulo, že peniaze, ktoré od nej požaduje sú dlhom za práce, ktoré vykonal vo vzťahu k predaju
nehnuteľností vo vlastníctve nebohého, ktorý mu nevyplatil odmenu. Žalobca v konaní zmenil aj svoje
tvrdenia o zdroji hotovosti, ktorú mal nebohému odovzdať. Začal tvrdiť, že tieto peniaze pochádzali nie

z uvedeného daru od nebohého, ale z jeho iných úspor, ktoré držal v hotovosti a mali byť z predaja
nedokončenej stavby v roku 1992. Súd mal pochybnosti, že by žalobca po 23 rokoch takúto sumu stáleneporušenú držal u seba doma. O to viac, že sám uviedol, že prišiel v BMG Invest o 5.000.000,- Sk (o
skoro polovicu z kúpnej ceny). Súd sa zaoberal aj okolnosťami ohľadne údajného odovzdávania peňazí
v kontexte s výpoveďou svedka T. a samotného žalobcu, kde poukázal na rozpory medzi ich výpoveďami

ohľadom miesta odovzdávania peňazí. Svedok T. nevedel, kto bol tou osobou, ktorej mal žalobca
peniaze odovzdať, ale v čestnom prehlásení uviedol, že bol pri tom, ako žalobca odovzdával peniaze
práve MUDr. I.. S poukazom na to a dobrým vzťahom medzi svedkom a žalobcom, súd jeho výpovedi
neuveril. Výpoveď svedka T. R., priateľa žalobcu, súd považoval za irelevantnú pre konanie, keď ten
mal o údajnom odovzdaní peňazí žalobcom nebohému vedieť len z počutia a pri odovzdávaní nebol.

Nakoniec súdu pripadali zvláštne aj okolnosti samotného aktu odovzdania peňazí popisované žalobcom,
keď sa malo jednať akoby o náhlu aktivitu, ktorá nestrpela odklad, muselo ísť o peniaze v hotovosti
a pre ktorú dokonca sám nebohý prišiel, a táto hotovosť bola odovzdaná čo i len bez jednoduchého
potvrdenia. Pri investovaní do fondov na taký postup súd nevidel dôvod. Celkovo vyjadrenia žalobcu v
prejednávanej veci boli zmätočné, nelogické a plné rozporov. Všetky tieto skutočnosti viedli súd k záveru,
že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď vykonaným dokazovaním nebolo preukázané

odovzdanie peňazí právnemu predchodcovi žalovanej. Preto súd prvej inštancie zamietol žalobu z
dôvodu nepreukázania žalobcom tvrdeného skutkového stavu.

3. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo dňa 25. augusta
2022 sp. zn. 20Co/22/2021 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že žalobca
neuniesol tzv. dôkazné bremeno, ktoré možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany za

výsledok konania. Mimoriadne významným v prejednávanej veci so zreteľom na osobitné skutkové
okolnosti hlavne na to, že označený dlžník zomrel (žalovaná je jeho právna nástupkyňa) a žalobca
nedisponuje dokladmi preukazujúcimi, ani inými dôkazmi, aspoň minimálnou mierou spravdepobňujúcu
verziu,ktorúvžalobeponúkol.Pokiaľžalobcamenilsvojetvrdeniauvedenévžalobevpriebehukonania,
taksámrelativizovalpravdivosťtýchtotvrdeníanemôželegitímneočakávaťzostranysúdu,žeakceptuje

jeho významne nepravdepodobné tvrdenia. Žalobca tak bez akýchkoľvek pochybností nepreukázal
faktické odovzdanie peňazí tým, že menil aj tvrdenia o ich pôvode a tým významne znepravdepodobnil
svoj nárok. Existujúce pochybnosti bolo nevyhnutné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie,
čo znamená, že v takomto prípade musia byť preukázané najmä 1. existencia peňazí, 2. výška sumy a 3.
reálny kontrakt - odovzdanie, a to bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. To,

že osoba označená ako dlžník bola stomatológom, bez ďalšieho nepostačuje na identifikáciu osoby, že
sajednalopráveoMUDr.I..TotižtožiadnymzdôkazovtátoosobanebolastotožnenápriamosvedkomT.,
napr. prostredníctvom fotografií nebohého. Bezpečným preukázaním nemôže byť len svedecká výpoveď
svedka (T.) - v tom čase pracujúceho pre žalobcu o tom, že jemu neznámej osobe mal žalobca odovzdať
žalovanú sumu peňazí, ktorú mal prepočítať žalobca a osoba, ktorá peniaze mala prevziať bol zubár. To

isté platí aj o svedkovi R., ktorý je v dlhodobom priateľskom vzťahu so žalobcom a tomuto sa mal nebohý
MUDr. I. zveriť, že peniaze mu požičal žalobca, a to v žalovanej sume. Práve pre absenciu písomnej
zmluvy a úmrtie osoby označenej ako dlžník, bolo nevyhnutným pre spravodlivé rozhodnutie zistiť
pravdepodobnosť existencie peňazí a zároveň jednak ich pôvod, ako aj osud po údajnom poskytnutí.
Žalobcovi sa v priebehu konania toto zjavne nepodarilo. Podstatným v danej veci je tiež absencia motívu,

prečo by si mal MUDr. I. požičiavať žalovanú sumu, ak mesiac predtým sám žalobcovi vyplatil (zjavne
obchádzaním skutočného dôvodu „darovacou zmluvou“) vyššiu sumu, než akú si mal požičať a navyše
podľa samotného žalobcu MUDr. I. zjavne sám disponoval násobkom hotovosti. V prejednávanej veci
vzhľadom na okolnosti danej veci je evidentné, že žalobca, tak ako je uvedené vyššie, nedokázal ani
len spravdepodobniť pôvod a motív pôžičky peňazí pred údajným poskytnutím a ani osud tejto pôžičky.

Pre neunesenie dôkazného bremena odvolací súd rozhodol postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP so
stotožnením sa s dôvodmi prvoinštančného rozsudku.

5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a náhradu trov odvolacieho konania priznal v odvolacom konaní

úspešnej žalovanej.

6. Proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“), a
to z dôvodov uvedených v § 420 písm. f) CSP a v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uplatnený dovolací dôvodpodľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ vymedzil tak, že odvolací súd mu svojím procesným postupom odňal
možnosť konať pred súdom. Konkrétne má za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 31. 5.
2019, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, bol žalobcovi odňatý bez opory v zákone

zákonný sudca, keď rozhodnutím ex offo odvolací súd zasiahol do konania s tým, že vzhľadom na viac
(tri) rovnakých podaní v jeden deň a nasledujúcim vzatím dvoch podaní späť, ktoré boli pridelené JUDr.
Zelenému tak rozhodoval nezákonný sudca. No i zvyšný sudca bol pridelený zákonne a predpísaným
spôsobom, v súlade s rozvrhom práce. Pritom sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania
veci podľa ustanovení CSP iba buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 52 CSP), alebo na základe

návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 50 CSP), čo nebolo splnené. Odvolací súd tak použil na
odôvodnenie vydania svojho rozhodnutia o zaujatí sudkyne a o jej rozhodovaní čl. 4 CSP, ktorý sa
na daný prípad ale nevzťahuje, lebo CSP má presne uvedený postup pri vylúčení sudcu a tiež sa
podľa dovolateľa týka tento článok výlučne použitia hmotného práva v súdnom procese, a nie práva
procesného. Tiež, ak chcel odvolací súd použiť čl. 4 CSP, išlo o ustanovenie právneho predpisu, ktoré
nebolo pri dovtedajšom rozhodovaní súdu použité, a pre rozhodnutie rozhodujúce, mal vyzvať pred

takým rozhodnutím strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili postupom podľa § 382
CSP. Toto odvolací súd ale neurobil. Podľa dovolateľa nemal odvolací súd ani rozhodovať tzv. od stola,
bez nariadenia pojednávania, ale v zmysle § 385 ods. 1, 2 CSP mal nariadiť pojednávanie. Dovolateľ
zdôraznil, že žalobca svojim návrhom disponuje a kedykoľvek bez obmedzení či limitov uvedených
v zákone môže podať viac návrhov (zákon s tým počíta ako s prekážkou litispendencie) a žalobu

môže žalobca kedykoľvek podľa § 144 a nasl. CSP zobrať späť. Využitie takejto zákonnej možnosti
nemožnopovažovaťzanezákonnéadokoncatospájaťbezďalšiehostým,lennazákladepredpokladov,
domnienok, hypotéz či dohadov, že sudca, ktorý dostal totožné podanie je zaujatý. Napokon zaujatosť
sudcu nie je podľa dovolateľa možné zahrnúť pod nesprávny procesný postup súdu, takže odvolací
súd to sám bez opory v zákone (CSP) ani nemohol spraviť, a zrušiť prvý rozsudok súdu prvej inštancie

v spore podľa § 389 CSP, pričom odvolacie dôvody strán v podaných odvolaniach zaujatosť sudcu
neuvádzali.

7. Ďalej dovolateľ pri vymedzení uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP poukázal na
to, že ak prvoinštančný súd po vrátení veci menil právnu kvalifikáciu žalovanej právnej veci a vec mienil

posudzovať inak ako bezdôvodné obohatenie či pôžičku, čo vyplýva z jeho odôvodnenia rozsudku, mal
na to v zmysle § 181 CSP v právnom posúdení, ktoré mal realizovať po vrátení veci, keďže rozhodoval
už aj iný sudca. Nesprávny procesný postup súdu spočíva taktiež v nesprávnom posúdení a vyhodnotení
procesných úkonov sporových strán vrátane tvrdení protistrany, a tak následnom nesprávnom určení
sporných skutočností a nesprávnom posúdení vykonaných dôkazov. Odvolací súd tvrdené procesné

porušenia neodstránil, nevykonal prípadné nové dôkazy, napr. aj tie o prípadnej zaujatosti a tiež
nesprávne posúdil vykonanie dôkazov, ako aj povinnosť dôkazného bremena a nezaoberal sa ani
porušením § 181 ods. 2 CSP. Ďalej dovolateľ namietal, že súd v rozsudku popisuje, že vychádza
z dôkazov, ktoré aj konkretizuje, avšak tieto dôkazy predpísaným spôsobom, resp. vôbec v konaní
nevykonal. Takých dôkazov je viac, ktoré nevykonal na pojednávaní (hoci boli v spise), napr. listiny

v dedičskom spise, o ktoré súd tiež oprel svoje rozhodnutie, vôbec neprečítal ani neoboznámil na
pojednávaní, takže strany na to ani nemohli reagovať. Dokazovanie tak nebolo vykonané v súlade so
zákonom. Dovolateľ namietal aj nedostatky v odôvodnení napadnutého rozsudku vedúce podľa neho
až k nepreskúmateľnosti rozhodnutia, a teda i k jeho zmätočnosti. V odvolacom rozsudku, aj v spojení s
rozsudkom súdu prvej inštancie, keďže na neho aj rozsudok odvolacieho súdu odkazuje, chýba riadne

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd nijako neodôvodnil svoje závery. Došlo tak k
extrémnej vade v odôvodnení, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

8. Uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP potom dovolateľ vymedzil tak, že prípad,
kedy odvolací súd sám rozhodol o zaujatosti sudcu z dôvodov, ktoré už predtým dovolateľ popísal (pozri

bod 6. tohto odôvodnenia), ešte najvyšší súd vo svojej rozhodovacej praxi neriešil. Dovolací súd by tak
mal zaujať k už opísanému postupu odvolacieho súdu, ktorým bol dovolateľovi odňatý zákonný sudca,
právny názor, či taký postup je vôbec možný alebo ako mal súd postupovať.

9. Z uvedených dôvodov dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

10. K dovolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, podľa ktorej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
vecne a právne správny a dôvodom dovolania žalobcu je len jeho subjektívna nespokojnosť s výsledkomsporu. K otázke zákonného sudcu sa žalovaná vyjadrila tak, že týmto sudcom by bol v danej veci
JUDr. František Zelený, ak by do toho nezasiahol aktívnym konaním žalobca, ktorý podal v ten istý
deň tri totožné žaloby a následne prvé dve, ktoré náhodným výberom napadli menovanému sudcovi,

vzal späť. Samotná žalovaná ani nemohla uvedenú skutočnosť namietať, pretože o nej nevedela a
odvolací súd správne ex offo prihliadol na toto extrémne porušenie nestrannosti súdu. Uvedená otázka
vylúčenia sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci ex offo odvolacím súdom nie je potom otázkou,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej právnej veci. Tou bola otázka neunesenia
dôkazného bremena zo strany žalobcu. K ostatným skutočnostiam uvádzaným dovolateľom žalovaná

uviedla, že vo veci konala a rozhodovala na súde prvej inštancie nestranná sudkyňa, prvoinštančné
i odvolacie konanie bolo vedené riadne, zákone a spravodlivo, a žalobcovi nebolo postupom súdu
znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Navrhla preto dovolanie žalobcu odmietnuť.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Žalobca podal dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP.

13. Prípustnosť podaného dovolania na základe § 420 písm. f) CSP (dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) vymedzil žalobca v prvom rade tým, že rozhodnutím

odvolacieho súdu z 31. 5. 2019, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, bol žalobcovi
odňatý bez opory v zákone zákonný sudca, pričom odvolací súd pri tomto svojom rozhodnutí aplikoval
čl. 4 CSP, ktoré zákonné ustanovenie nebolo pri dovtedajšom rozhodovaní súdu použité a strany sporu
postupom podľa § 382 CSP nevyzval, aby sa k jeho možnému použitiu vyjadrili.

14. V tejto časti dovolanie žalobcu posúdil dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) a dospel
k záveru, že dovolací dôvod, ktorý žalobca uplatnil treba posúdiť nie podľa dovolateľom označeného §
420 písm. f) CSP ale podľa § 420 písm. e) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd.

15. Právo na zákonného sudcu je zaručené v ustanovení čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), podľa ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu
ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že
na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných

pravidiel).

16. Tento princíp, nebyť odňatý zákonnému sudcovi, bol v civilnom sporovom konaní premietnutý aj
do ustanovenia § 420 písm. e) CSP. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd. Súdna prax je pritom jednotná vtom, že súd treba považovať za
nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca.

17. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu
upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č.757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), podľa ktorého
zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Zmenu v osobe
zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Prideľovanie samotných
vecí jednotlivým sudcom na prejednanie a rozhodnutie sa potom deje náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskejrepublikytak,abybolavylúčenámožnosťovplyvňovaniaprideleniavecíarovnakonáhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom
sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade, ak bol zákonnýsudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený (§ 51 ods. 1 a 5 zákona
č. 757/2004 Z. z.).

18. Za zákonného sudcu podľa ustanovenia čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne potrebné považovať toho,
kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (I. ÚS 52/97). Ústavný
súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd
toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu
práce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy.

19. V súlade s vyššie uvedeným, verejne dostupný Rozvrh práce Okresného súdu Poprad v znení
platnom a účinnom v čase podania žaloby v predmetnej právnej veci na menovaný súd (16. 5. 2017)
stanovoval v čl. II. Výkon súdnictva, že veci sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú sudcom náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených MS SR tak, aby
bolavylúčenámožnosťovplyvňovaniaprideleniavecizasplneniapodmienkyzabezpečeniarovnomernej

zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov pridelenými vecami v súlade so zákonom a náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom
sa prerozdeľujú už pridelené veci okrem iného v prípade, ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec
pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

20. Z obsahu spisu v predmetnej právnej veci vyplynulo, že dňa 16. 5. 2017 bola osobne do podateľne
Okresného súdu Poprad doručená žalobca o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcu proti žalovanej
o žalovanú sumu 120.000 eur s príslušenstvom. Žaloba bola zapísaná do registra C, napadla do
senátu JUDr. Františka Zeleného pod sp. zn. 12C/24/2017. V ten istý deň, cca o 10 až 15 min.,
bola rovnakému súdu opätovne doručená totožná žaloba (tých istých účastníkov konania s tým istým

predmetom konania), pričom bolo súdu zo strany podávajúceho Ing. B. oznámené, že ide o novú žalobu.
Táto žaloba bola zapísaná do registra C sp. zn. 12C/25/2017 a opätovne napadla do senátu JUDr.
Františka Zeleného. Pred koncom stránkových hodín toho istého dňa bola Okresnému súdu Poprad
doručená tretia totožná žaloba. Zároveň bolo požiadané o zapísanie do registra a oznámenie čísla
konania, pod ktorým bude žaloba vedená. Uvedená žaloba bola zapísaná do elektronického registra C

a napadla do senátu JUDr. Markéty Marečkovej pod sp. zn. 17C/25/2017. Nasledujúci deň vzal žalobca
podané žaloby vedené pod sp. zn. 12C/24/2017 a 12C/25/2017 späť v celom rozsahu a požiadal, aby
súd ďalej konal o jeho žalobe vedenej pod sp. zn. 17C/25/2017. V tomto konaní potom Okresný súd
Poprad vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23. 8. 2017 sp. zn. 17C/25/2017, ktorým žalovanú zaviazal
k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 120.000 eur s 5 %-ným p. a. úrokom z omeškania od 27. 04. 2017

do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove ako súd
odvolací uznesením z 31. mája 2019 sp. zn. 20Co/16/2018, ktorým sudkyňu JUDr. Markétu Marečkovú
vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a
III. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Následne bola predmetná právna vec na Okresnom súde Poprad náhodným výberom elektronickej
podateľne pridelená na konanie a rozhodovanie inému sudcovi, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom dňa
29. septembra 2020 sp. zn. 17C/25/2017, ktorým žalobu žalobcu zamietol a žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, o ktorom odvolací súd rozhodol
rozsudkom preskúmavanom v tomto dovolacom konaní.

21. Z odôvodnenia uvedeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 31. mája 2019 sp.
zn. 20Co/16/2018 vyplynulo, že vylúčenie sudkyne JUDr. Markéty Marečkovej z prejednávania a
rozhodovania veci odôvodnil odvolací súd s poukazom na vyššie opísané skutočnosti podania troch
totožných žalôb žalobcom na súde prvej inštancie v rovnaký deň. Poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým sa zaručuje právo na súd, t. j. právo obrátiť sa
na súd s návrhom (žalobou na vymoženie svojho subjektívneho práva, resp. v trestných veciach právo,
aby o vine a treste rozhodol výlučne súd), ktorého súčasťou je aj právo na určitú kvalitu konania pred
súdom, ktorá sa zabezpečuje radom inštitucionálnych a procesných záruk, ktoré všetky dohromady
vytvárajú právo na spravodlivý proces, garantované v Slovenskej republike v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (ďalej len „listina“) a v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. (ďalej len „ústava“), ktoré
predpisy osobitne do tohto práva zahrňujú aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá
zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články postulujú, že nikoho nemožnoodňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví zákon). S odkazom na rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že integrálnou
súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný

súd zriadený zákonom. V každej právnej veci tak má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a
miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v
ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Výnimočne, z
naozaj závažných dôvodov, však môže byť zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, ak je tým sledovaný cieľ zmarenia hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať

zaujatý - nie nestranný - sudca. Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh
účastníka súdneho konania (§ 52 CSP), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 50
CSP). Otázka, či je súd nestranný na účely článku 6 ods. 1 Dohovoru musí byť skúmaná v súlade so
subjektívnym kritériom, ktoré sa zakladá na osobnom presvedčení jednotlivého sudcu v danom prípade
a v súlade s objektívnym kritériom, čo spočíva v uistení sa, či sudca poskytuje dostatočné záruky na
vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto smere. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

potom odvolací súd konštatoval, že v záujme zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdnictva vec
patriacu do právomoci súdov prejednáva zákonný sudca, ktorým je sudca, ktorému bola vec pridelená
na vybavenie v súlade s platným rozvrhom práce príslušného súdu. Tak, ako sudca nemá právo vyberať
si vec, ktorú bude rozhodovať, nemajú ani strany sporu právo vybrať si sudcu zodpovedajúceho ich
predstavám. V prejednávanej veci však žalobca v jeden deň podal 3 žaloby, dve skoršie žaloby boli

pridelené na prejednanie sudcovi JUDr. Zelenému a tretia naposledy podaná bola pridelená sudkyni
JUDr. Marečkovej. Žalobca následne zobral prvé dve žaloby späť a konanie v týchto veciach bolo
zastavené a zároveň žiadal, aby vec naďalej bola prejednávaná sudkyňou JUDr. Marečkovou. Žalobca
si takýmto spôsobom vybral sudcu, čo je v príkrom rozpore s nezávislosťou a nestrannosťou súdnictva
a zároveň čo zakladá opodstatnený záver, že sudkyňa nedisponuje objektívnou nestrannosťou, pričom

objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a je vo vzťahu k prerokovanej veci k stranám sporu. S poukazom na čl. 4 CSP, podľa
ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona,
právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do
obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci a ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a

rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, odvolací súd pre naplnenie čl. 6 Dohovoru a v záujme
zabezpečenia, aby danú vec prejednal zákonný sudca - objektívne nezaujatý, ako nadriadený rozhodol

o vylúčení sudkyne JUDr. Markéty Marečkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej právnej
veci, pretože sa jednalo o extrémne porušenie nestrannosti súdu a popretie základných demokratických
princípov - práva na prejednanie veci pred nestranným súdom. Prvoinštančný súd opätovne vec pridelí
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov (§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.
z.) zákonnému sudcovi, ktorý následne vec opätovne prejedná a rozhodne. So zreteľom na uvedené,

ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, tak odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Z uvedeného opisu konania v predmetnej právnej veci (bod 20. odôvodnenia) možno mať podľa
odvolacieho súdu za to, že žalobca svojím konaním, keď v rovnakom dni podal proti žalovanej na súde

prvej inštancie tri totožné žaloby a následne vzal späť prvé dve z nich, ktoré boli náhodným výberom
elektronickej podateľne pridelené na konanie a rozhodovanie sudcovi JUDr. Zelenému a „ponechal“
len posledne podanú žalobu pridelenú náhodným výberom elektronickej podateľne sudkyni JUDr.
Marečkovej, ovplyvnil náhodný výber sudcu, ktorému mala byť vec pridelená. Uvedené konanie žalobcu,
bez logického a ospravedlniteľného vysvetlenia, obchádzalo princíp prideľovania vecí náhodným

výberom a v konečnom dôsledku znamenalo, že si žalobca sám vybral vo svojej veci sudcu. Takýmto
spôsobom bolo nepochybne porušené právo protistrany na zákonného sudcu, teda na sudcu, ktorému
je vec na vecne a miestne príslušnom súde v súlade s rozvrhom práce súdu pridelená náhodne. Na
uvedenú skutočnosť mal odvolací súd právo i povinnosť zareagovať, a to v momente, keď sa mu táto
skutočnosť stala po prvýkrát známou pri konaní o odvolaní žalovanej proti prvému v poradí rozsudku

súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolací súd k tejto skutočnosti prihliadol v odvolacom konaní
ex offo, bez námietky žalovanej, je v súlade s § 380 ods. 2 CSP, podľa ktorého na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Okolnosť, či prejednanie a rozhodovanie veci súdom prebehlo v zákonnom zložení, je povinný súdsledovať z úradnej povinnosti a prípadný nedostatok v zložení súdu bol podstatnou vadou konania, na
ktorý musel adekvátnym spôsobom (vylúčením dotknutého sudcu a zrušením napadnutého rozhodnutia)
odpovedať. Samotné vylúčenie sudkyne prvoinštančného súdu, ktorá vydala vo veci zrušený rozsudok,

musel odvolací súd odôvodniť len pomocou čl. 4 CSP, keď osobitná právna úprava pre takéto situácie
v procesnom predpise neexistuje. Odvolací súd pritom nebol povinný strany sporu vyzvať podľa §
382 CSP, pretože takýto postup musí zvoliť len vtedy, ak sa na vec samu vzťahuje ustanovenie
všeobecne záväzného hmotnoprávneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Odvolací súd sa však nedostal ani k meritórnemu posúdeniu veci

samej, nieto ešte k použitiu iného všeobecne záväzného hmotnoprávneho predpisu, pretože k zrušeniu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pristúpil pre vadu konania spočívajúcu v tom, že vo veci
konal a rozhodol nie nestranný sudca (podľa dovolacieho súdu je výstižnejší pojem nezákonný sudca,
keď konajúci sudca bol určený postupom, ktorý obchádzal náhodný výber sudcu pomocou elektronickej
podateľne). Rovnako tak nebol odvolací súd povinný vo veci nariadiť pojednávanie, pretože takúto
povinnosť má v zmysle § 385 ods. 1 CSP len vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. O takýto prípad však v danej veci nešlo.

23. Ak následne, po vylúčení sudkyne JUDr. Marečkovej z prejednávania a rozhodovania danej právnej
veci, došlo po zrušení v poradí prvého prvoinštančného rozsudku a vrátení veci prvoinštančnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, k prideleniu veci náhodným výberom elektronickej podateľne

novému sudcovi súdu prvej inštancie, ktorý vec prejednal a rozhodol, je zrejmé, že k zmene zákonného
sudcu došlo v súlade s § 51 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. a vtedy platného a účinného Rozvrhu
práce Okresného súdu Poprad. Sudcu súd prvej inštancie, ktorý vec prejednal a vydal (v konaní v poradí
druhý) rozsudok, ktorý bol potvrdený dovolateľom napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu je preto
nutné považovať za zákonného sudcu v tejto právnej veci.

24. Dovolateľ tak neopodstatnene namietal existenciu vady uvedenej v § 420 písm. e) CSP.

25. Ďalej žalobca svoje dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP (dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) odôvodnil tým, že prvoinštančný súd
nevykonal predbežné právne posúdenie veci podľa § 181 ods. 2 CSP, nesprávne posúdil a vyhodnotil
procesné úkony sporových strán, nesprávne určil sporné skutočnosti a nesprávne posúdil vykonané
dôkazy, nevykonal riadne dokazovanie a odvolací súd tieto nesprávnosti nenapravil, nereagoval na

zásadné obhajobné argumentačné námietky žalobcu a odôvodnenia jeho napadnutého rozsudku je
nepreskúmateľné a zmätočné.

26. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba taký
postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna

úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v
tom-ktoromkonkrétnomkonaní,pričommieratohtoporušeniaznamenáporušenieprávanaspravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (pozri rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS559/2018,sp.zn.III.ÚS47/2019,aleborozhodnutiaNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/140/2019, sp. zn. 4Cdo/120/2019 a pod.). Takýto nesprávny procesný

postup súdu môže spočívať predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

27. Dovolateľ vymedzil uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP ďalej tým, že prvoinštančný

súdnevykonalpredbežnéprávneposúdenievecipodľa§181ods.2CSP,nesprávneposúdilavyhodnotil
procesné úkony sporových strán, nesprávne určil sporné skutočnosti a odvolací súd tieto nesprávnosti
nenapravil.28. Z obsahu spisu vyplynulo, že uvedené tvrdenia o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej
inštancie žalobca neuplatnil vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.

29.Dovolacísúdktomuuvádza,žezprincípuracionálneho,efektívnehoainštančnéhosúdnehokonania
o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako
ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto
argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné)

povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a
to nielen formálne, ale aj materiálne, teda vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v
mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už
v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho
neprospech (R 73/2019).

30. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania
riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale
aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti (sp. zn. 4Cdo/40/2019).

31. Ak teda dovolateľ uplatnené námietky neuplatnil v odvolacom konaní, nemôže ich posudzovať
dovolací súd pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario).

32. Ďalej odvolateľ uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP odôvodňoval tým, že súd prvej
inštancie nesprávne posúdil vykonané dôkazy, nevykonal riadne dokazovanie a odvolací súd vo svojom

napadnutom rozsudku tieto pochybenia neodstránil a nereagoval na zásadné obhajobné argumentačné
námietky žalobcu a odôvodnenia jeho napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné a zmätočné.

33. Tu dovolací súd uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom

konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie a je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa
preto vo všeobecnosti nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a

druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

34. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom však neznamená, že najvyšší súd je viazaný
takou interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku,
ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako

nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový
omyl. Preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou
posudzovania práva na spravodlivý proces, a teda preskúmanie hodnotenia vykonaných dôkazov je
preskúmanie procesného postupu súdu a najvyšší súd má právo skúmať, či hodnotenie dôkazov nie je
natoľko mimo prípustného a logického rámca hodnotenia dôkazov, že týmto procesným postupom súdu

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (III. ÚS 104/2022).

35. K tomu možno dodať, že zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v čl. 15 Základných
princípov CSP a v § 191 CSP vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a

znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy
zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať
funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Právo na spravodlivý proces je preto naplnené

aj tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/2004).36. So zreteľom na vyššie uvedené, vec prejednávajúci senát dovolacieho súdu pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté

do jeho práva na spravodlivý proces, kedy podstatou dovolacieho prieskumu nebolo prehodnocovanie
skutkového stavu, ale kontrola postupu odvolacieho súdu pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania,
ergo preskúmanie toho, či hodnotenie dôkazov je alebo nie je natoľko svojvoľné, že znamená zásah
do tohto práva.

37. Vychádzajúc z obsahu spisu a odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu
dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania
skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so základnými princípmi civilného
sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej
spravodlivosti. Zároveň pri zisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú
zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného

hodnotenia dôkazov), napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, obsahujú
riadne odôvodnenie myšlienkového procesu hodnotenia dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších
inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery
nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Námietky dovolateľa v tomto
smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm.

f) CSP za neopodstatnené.

38. Pokiaľ ide o dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu, jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť, dovolací súd poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R

2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a

dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny
podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej
vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď

rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku
2003). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď
na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

39. V danom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle

§ 387 ods. 1 a 2 CSP, pričom sa stotožnil s dôvodmi prvoinštančného rozsudku. V súvislosti s
dovolacou námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti treba pripomenúť, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. V
odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal,

čo navrhovala žalovaná, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil
prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil.
Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že
pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobcu. Za procesnú vadu konania podľa § 420
písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľa.

40. Čo sa týka druhého zo žalobcom uplatnených dovolacích dôvodov, podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, kedy je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilorozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, uvedený dôvod prípustnosti
dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá, že ide o právnu otázku (hmotnoprávnu, či

procesnoprávnu), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná
právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť
len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj
odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J.,

Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H.
Beck, str. 1382).

41. Z dovolania je zrejmé, že žalobca za takúto právnu otázku považuje procesný postup odvolacieho
súdu, ktorý o vylúčení sudcu súdu prvej inštancie, ktorý vo veci konal a rozhodol, rozhodne ex offo
sám, bez námietky účastníka súdneho konania alebo návrhu (oznámenia) samotného sudcu, pričom

dôvod vylúčenia si určil podľa čl. 4 CSP, strany sporu k vyjadreniu k možnému použitiu tohto ustanovenia
postupom podľa § 382 CSP nevyzval, a či taký postup je vôbec možný alebo ako mal súd postupovať.

42. Odhliadnuc od toho, že spôsob, akým žalobca vo svojom dovolaní vymedzil uplatnený dovolací
dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nijako nekonkretizuje právnu otázku riešenú odvolacím súdom

a neuvádza, ako ju riešil odvolací súd, a ako by mala byť riešená (čo samo osebe je dôvodom pre
posúdenie dovolania v tejto časti ako neprípustného), tak z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu je zrejmé, že dovolateľom nastolenú právnu otázku vylúčenia sudcu súdu prvej
inštancie, ktorému bola pôvodne právne vec pridelená na konanie a rozhodovanie, odvolací súd vôbec
neriešil, nakoľko takto nastolenú otázku dovolateľ v konaní pred odvolacím súdom vôbec nenamietal

(resp. nenastolil). Žalobcom v dovolaní nastolená ale neformulovaná právna otázka súvisiaca s
vylúčením sudcu súdu prvej inštancie, ktorý vo veci konal a rozhodol v predchádzajúcom, odvolacím
súdom zrušenom rozsudku, tak nebola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej a rozhodnutie
odvolacieho súdu od jej vyriešenia nezáviselo.

43. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP, keď
toto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, pretože nebolo zistené, že
by odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebolo
zistené ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej

inštancie, záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená.

44. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.