Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/25/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5322203122
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5322203122.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, vo veci navrhovateľa: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX C., zastúpeného JUDr. Jozefom Pikuliakom, advokátom
so sídlom Skalité 1374, 023 14 Skalité, IČO: 35 678 054, proti účastníkom konania: 1/ D. E., 2/ F. E.,
3/ A. E., 4/ G. E., 5/ E. G., 6/ D. C., 7/ H. I., účastníci konania v rade 1/ až 7/ zastúpení Slovenským

pozemkovým fondom,
so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 8/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX,
XXX XX C., 10/ D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX, XXX XX C., 11/ A. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, XXX XX C., 12/ D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX H., 13/ D. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX, XXX XX C., 14/ N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C.,
15/ D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., 17/ G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX,

XXX XX C., 18/ F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., 19/ A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXXX, XXX XX C., 20/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975
66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 21/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15
Bratislava, IČO: 17 335 345, o potvrdení vydržania, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného
súdu Žilina č. k. CA-12Vyd/2/2022-270 zo dňa 25. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. CA-12Vyd/2/2022-270 zo dňa 25.októbra 2024 potvrdzuje.

Účastníkom nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd zamietol návrh na začatie konania o potvrdení vydržania (výrok
I.). O trovách konania rozhodol tak, že a žiaden z účastníkov nemá nárok
na ich náhradu (výrok II.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom ktorý mu bol doručený dňa 16.12.2022 sa
navrhovateľ domáhal vydania súdneho rozhodnutia podľa ust. § 359b zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
evidovaným v katastri nehnuteľností Okresného úradu Čadca, katastrálny odbor na listoch vlastníctva
č. XXXX D. I. XXXX, nachádzajúcim sa
v katastrálnom území C. ako parcela registra „C“ parcelné číslo 1665, výmera 506 m2, druh pozemku

orná pôda, parcele registra „C“ parcelné číslo XXXX, výmera 462 m2, druh pozemku - trvalý trávnatý
porast.
3. Pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 359 a nasl. CMP upravujúcich konanie
o potvrdení vydržania a súčasne aj ust. § 125 a nasl. Občianskeho zákonníka, týkajúcich sa držby
a vydržania, pričom bol viazaný právnym názorom prezentovaným v zrušujúcom uznesení Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6Co/45/2023 zo dňa 31.01.2024, (ktorým odvolací súd zrušil v poradí prvé

rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k. 12Vyd/2/2022-95 zo dňa 20.04.2023).4. Nadväzne vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa v jeho návrhu a predložených
dôkazov okresný súd skúmal, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke práva k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním a postupom podľa § 359e ods. 2 a 3 CMP uznesením tento návrh

navrhovateľa zamietol, keď dospel k záveru,
že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f
ods. 1 CMP
5. V podrobnostiach súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu spisového materiálu mal preukázané, že
navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo k vyššie označeným nehnuteľnostiam od svojej právnej

predchodkyne - matky D. B., J. E., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. I. XXX, ktorá zomrela dňa
XX.XX.XXXX, ktorá mala tieto nehnuteľnosti nadobudnúť po svojom otcovi D. E.. Tomu zodpovedá
i zápis v príslušných pozemno-knižných vložkách (ďalej aj „PKN vložka“) pre k. ú. C..
V PKN vložke č. XXX pre k. ú. C. je evidovaná parcela č. 5464, v ktorej je pod B 4 uvedený zápis,
z ktorého vyplýva, že matka navrhovateľa nadobudla predmetnú nehnuteľnosť ako maloletá avšak iba v
spoluvlastníckom podiele 1/5 po otcovi D. E. titulom dedičského rozhodnutia sp. zn. D 792/37. Okrem D.

E. na predmetných nehnuteľnostiach nadobudli svoje spoluvlastnícke podiely aj jej súrodenci – O. E., F.
E., K. E. a K. E.. Pokiaľ bola predmetná parcela zapísaná do PKN vložky č. XXX C., táto je nečitateľná. Aj
v tejto PKN vložke však matka žalobcu nadobudla na nehnuteľnostiach v nej zapísaných spoluvlastnícke
podiely len vo výške 1/5 a zvyšné spoluvlastnícke podiely nadobudli jej súrodenci uvedení vyššie. Ak aj
navrhovateľ v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Čadca po jeho matke - poručiteľke D. B.,

J. E., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. I. XXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX sp. zn. 5D/239/2008,
nadobudol uvedené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území C. dedením, tak tie, ktoré boli
zapísané v PKN vložke č. XXX, vrátane parcely č. 5464, nadobudol v stave neidentickom. Rovnako
vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej v PKN vložke č. XXX nie je spoluvlastnícky podiel (zlomok)
evidovaný - t.zn. i tá je v stave neidentickom. Podľa predloženého evidenčného listu č. 416 parciel EN

pred HTUP parcela č. 4735/007 a parcela č. 4335/009 boli v užívaní B. A. a D. J. E.. Podľa tvrdení
navrhovateľapredmetnénehnuteľnostibolireálnepodelenépredrokom1950.Vdanejsúvislostiokresný
súd konštatoval, že zo zápisov v PKN vložkách uvedených vyššie vyplýva, že v čase nadobudnutia
dotknutých nehnuteľností bola matka navrhovateľa maloletá a z tohto dôvodu ona sama nebola/nemohla
byť účastná reálnej deľby. Súčasne z tvrdení navrhovateľa prezentovaných v tomto konaní nevyplýva,

medzi kým prebehla reálna deľba, resp. kto predmetné nehnuteľnosti delil (či to bola jeho matka s
jej súrodencami, alebo sa jej ešte za svojho života zúčastnil jej právny predchodca - otec D. E. spolu
s pôvodnými pozemno-knižnými spoluvlastníkmi. Ak aj navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdil, že dotknuté
nehnuteľnosti sú situované pri jeho rodinnom dome, pretože na susediacej parcele si postavil rodinný
dom, a preto mu ich jeho matka dala do užívania, konajúci súd akcentoval, že užívanie nehnuteľnosti,

hoc i oprávnené, nemôže založiť a ani nezakladá bez ďalšieho vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
6. Je teda zrejmé, že návrh navrhovateľa neobsahuje opísanie skutočností, z ktorých by vyplynulo, že
navrhovateľ splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a najmä neobsahuje
osvedčenie týchto tvrdení dôkazmi v zmysle ust. § 359d ods. 2 CMP. V jeho návrhu absentujú
najmä skutkové tvrdenia, akým titulom mala matka navrhovateľa držať vydelené nehnuteľnosti a akým

spôsobom ich získala po/od svojich súrodencov. Navrhovateľ vo svojom návrhu len tvrdil nadobudnutie
vlastníckeho práva reálnou deľbou do roku 1950 podľa uhorského obyčajového práva
platného do roku 1950 a zjednocujúceho rozhodnutia NS R 911/32 právnymi predchodcami (matkou).
Navrhovateľ však už vôbec neuviedol a ani žiadnymi konkrétnymi dôkazmi neosvedčil, aká konkrétna
parcela EN pred THM touto reálnou deľbou vznikla, či je táto konkrétna parcela čo do strán a uhlov

zhodná s novovytvorenými parcelami podľa geometrického plánu v stave C-KN. Pokiaľ navrhovateľ
poukazoval na rozhodnutie katastrálneho úradu (Okresného úradu Čadca, katastrálneho odboru sp. zn.:
X-87/2022-Vanc. zo dňa 05.05.2022), o oprave chyby v katastrálnom operáte, konkrétne oprava výšky
spoluvlastníckeho podielu D. B., J. E. zdedeného navrhovateľom. V spise však absentuje evidenčný list,
ktorý by prípadne tieto parcely stotožňoval v takom rozsahu, aby súd mohol v tomto konaní tieto parcely

identifikovať. Záverom okresný súd akcentoval, že predmetom uznesenia o potvrdení vlastníckeho
práva vydržaním má byť potvrdenie vlastnícke práva. V posudzovanom prípade však navrhovateľ
vo svojom návrhu návrhu nesplnil podmienky na to, aby súd mohol pristúpiť k vydaniu vyzývacieho
uznesenia, pretože neosvedčil hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sa spravuje ust. § 134 Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľ bol preto povinný vo svojom návrhu uviesť a osvedčiť všetky hmotnoprávne podmienky
vydržania, keďže žiadal potvrdiť vznik vlastníckeho práva vydržaním (§ 359d ods. 1 a 2 CMP). Nestačí,
aby navrhovateľ v návrhu len konštatoval, že dlhodobo a nerušene užíva nehnuteľnosť. Musí totiž splniť
všetky zákonné podmienky, aby súd mohol potvrdiť vznik vlastníckeho práva vydržaním.7. Ak niekto pri prevode nehnuteľností nedodrží zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv,
ako sám má, takýto právny úkon je neplatný. Navrhovateľ v tomto konaní neosvedčil, že jeho právna
predchodkyňa (matka) nadobudla vlastnícke právo k predmetnému pozemku v celosti a na základe

akého právneho titulu. Z uvedeného zrejmé, že navrhovateľ neosvedčil, že nadobudol vlastnícke právo
vydržaním platným spôsobom od vlastníka, a preto okresný súd jeho návrh zamietol.
8. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že účastníkom nárok na ich
náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v tomto konaní úspešný a ostatným účastníkom doposiaľ v tomto
konaní trovy nevznikli, pretože zamietnutý návrh ani rozhodnutie sa im doposiaľ nedoručovali.

9. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia.
10. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ako aj to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. b), d) h) CSP].
11. Poukázal na právny názor prezentovaný v judikatúre, konkrétne v rozhodnutí Rv
III. 1082/31 zo dňa 10.03.1932, podľa ktorého „V dlhotrvajúcom stave držby a užívania nemovitostí
zapísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití

spoluvlastníci určité časti z týchto nemovitostí majú vo výlučnom užívaní, treba spatrovať dohodu
strán o deľbe, poprípade o zámene týchto nemovitostí nielen do držby, ale aj čo do vlastníckeho
práva; takáto dohoda totiž môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným činom).“ Pri reálnej deľbe
mal teda konajúci súd vychádzať z existencie dohody podielových vlastníkov, na základe ktorej sa
právna predchodkyňa navrhovateľa stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností a ktoré na

jej základe začala užívať. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa názoru odvolateľa však
v prvej časti rozporné a nezrozumiteľné, keď súd v ňom síce vychádza zo záveru o reálnej deľbe,
no súčasne konštatuje, že navrhovateľ neosvedčil, že jeho právna predchodkyňa nadobudla vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam v celosti. Reálnou deľbou spoluvlastník nenadobúda vlastnícke
právo nehnuteľnosti, (keďže ako jej spoluvlastník ho už v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu má),

ale stáva sa iba vlastníkom reálne rozdelenej časti spoločnej nehnuteľnosti. Ak súd vychádza z reálnej
deľby, potom platí, že právna predchodkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou časti pozemno-knižnej parcely
na základe dohody so spoluvlastníkmi. Neobstojí preto argumentácia okresného súdu, že z návrhu
navrhovateľa nevyplýva odôvodnenie, akým titulom mala jeho matka držať vydelené nehnuteľnosti,
akým spôsobom ich získala po/od svojich súrodencov. Práve dohoda spoluvlastníkov o reálnej deľbe

predstavuje totiž titul, na základe ktorého začala matka navrhovateľa držať vydelené nehnuteľnosti,
a súčasne aj spôsob, ako získala podiely ostatných spoluvlastníkov. Navrhovateľ teda reálnu deľbu
dotknutých nehnuteľností osvedčil na základe skutočností o dlhodobej, pokojnej a nerušenej držbe
a užívaní vydelenej nehnuteľnosti v celosti jeho právnou predchodkyňou a následne jeho držbou, čo
podporil i dôkazmi, ktoré osvedčujú zápis vydelených parciel v evidencii nehnuteľností a následne

v katastri nehnuteľností, v mapovom operáte o ich zobrazení na mapách, fotografiami stavu v prírode
i z odôvodnenia rozhodnutí katastra pri oprave v evidencii. Existenciu dohody spoluvlastníkov na
základe reálnej deľby tak preukazuje, resp. v konaní osvedčuje aj dlhotrvajúci stav držby predmetných
nehnuteľností spoluvlastníkom ako svojej vlastnej celosti.
12. Záver súdu prvej inštancie o tom, že jeho matka bola v čase nadobudnutia predmetných

nehnuteľností maloletá, preto ona sama nebola účastná reálnej deľby, označil odvolateľ za nesprávny.
Zdôraznil, že D. B., J. E. sa narodila v roku XXXX, a teda do roku 1950 mala 28 rokov, t. j. bola plnoletá.
Okrem toho, aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/21/2004 zo dňa 26. mája
2004 konštatoval,
že vydržaním môže nadobudnúť vlastníctvo aj maloletý, ktorý prostredníctvom úkonov rodičov pri

správe jeho majetku vstúpil do skutkovo dobromyseľnej držby a túto vykonával. Je to preto skutkovo
neodôvodené zistenie a po právnej stránke i nesprávny názor okresného súdu, že právna predchodkyňa
navrhovateľa nemohla byť účastná reálnej deľby v roku 1939.
13. Za nezrozumiteľný navrhovateľ označil i právny názor okresného súdu, že vo svojom návrhu
neuviedol a ani žiadnymi konkrétnymi dôkazmi neosvedčil, aká konkrétna parcela EN pred THM touto

reálnou deľbou vznikla, či je táto konkrétna parcela čo do strán a uhlov zhodná s novovytvorenými
parcelami podľa geometrického plánu v stave C-KN. V tejto časti okresný súd ani neuviedol, akými
právnymi úvahami sa pritom riadil, z akých právnych argumentov vychádzal, a preto nie je možné
preskúmať správnosť tohto jeho názoru. Z ust. § 359 ods. 2 CMP vyplýva povinnosť navrhovateľa, okreminého, v návrhu uviesť označenie nehnuteľností podľa údajov z katastra nehnuteľností, čo v danom
prípade bolo splnené. Zákon teda navrhovateľovi neukladá povinnosť uvádzať v návrhu i údaje o parcele
EN pre THM, jej strán a uhlov. Navyše okresný súd mohol v tomto konaní vykonať dokazovanie

a mohol navrhovateľa požiadať o vysvetlenie alebo doplnenie, prípadne označenie ďalších dôkazov
na preukázanie skutočností o splnení predpokladov vydržania. V danom prípade však okresný súd
žiadnu výzvu navrhovateľovi nedoručil. Zároveň však nie je zrejmé, prečo konajúci súd považoval za
potrebné disponovať uvedenými údajmi o parcele a ako to súvisí so skúmaním, či navrhovateľ splnil
predpoklady na jej vydržanie. Ďalej navrhovateľ zdôraznil, že vo svojom návrhu ani len netvrdil, že

vydržanie predmetných nehnuteľností odvodzuje od ich užívania, ani že by ich užívaním nadobudol
vlastnícke právo k nim. Neobstojí preto záver okresného súdu, že ani užívanie nehnuteľnosti, hoc aj
oprávnené, nemôže založiť a ani nezakladá bez ďalšieho existenciu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol viacero skutočností, keď tvrdil, že jeho právna
predchodkyňa (D. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. XXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX)
sa stala reálnou deľbou s pozemno-knižnými vlastníkmi výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, ktoré boli

pôvodne časťou pozemno-knižnej nehnuteľnosti, ku ktorým navrhovateľ podal návrh na
potvrdenievydržania.Svojvstupdodržbypredmetnýchnehnuteľnostínavrhovateľodôvodnilexistenciou
ústnej dohody, ktorú uzavrel so svojou matkou, ktorá mu ich dala do užívania. Odvolateľ
ďalej namietal i arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, pretože okresný súd v jeho odôvodnení žiadnym
spôsobom nereagoval na tvrdenie navrhovateľa,

žeposmrtisvojejmatkypokračovalvdržbeaužívanípredmetnýchnehnuteľnostínazákladeosvedčenia
o dedičstve z titulu dedenia, keď ich začal užívať ako svoje vlastné. V tejto súvislosti okresný súd
neuviedol skutočnosti, ktoré (ne)považoval za právne relevantné v otázke splnenia predpokladov
vydržania navrhovateľom.
14. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že pozemky z predmetných osvedčení o dedičstve po

právnej predchodkyni uvedené podľa údajov katastra nehnuteľností, ale iba ako spoluvlastnícky podiel
pozemno-knižnej parcely. Na základe reálnej deľby a ich dlhodobej, pokojnej a nerušenej držby právnou
predchodkyňou navrhovateľa a po nej navrhovateľom bol teda navrhovateľ dobromyseľný, že sa stal
ich vlastníkom dedením. Ani k tomuto tvrdeniu navrhovateľa okresný súd nič konkrétne neuviedol a aj
v tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd vôbec neodôvodnil, prečo nepovažoval

za podstatné tvrdenie navrhovateľa o dobromyseľnosti jeho držby. V danej súvislosti odvolateľ zdôraznil,
že držba spočíva vo faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba a predpokladá
existenciu dvoch zložiek [corpus possedionis – faktická moc
nad vecou a animus possidendi – vôľa držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako
vlastnou]. Oprávnená držba sa od neoprávnenej odlišuje dobromyseľnosťou držiteľa. Jedným zo znakov

existencie oprávnenej držby je aj nadobúdací titul. Oprávnená držba sa pritom nemusí nevyhnutne
opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol aj domnelý právny dôvod (titulus putativus), omyl
držiteľa musí byť ale ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu,
že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného
prípadu od každého vyžadovať.

15. V posudzovanom prípade považuje navrhovateľ za podstatnú skutočnosť dlhotrvajúcej,
pokojnej a nerušenej držby pozemkov jeho právnou predchodkyňou a po nej navrhovateľom a
jeho dobromyseľnosť v tom, že po smrti matky začal pozemky užívať dobromyseľne ako svoje vlastné,
keď vychádzal z toho, že osvedčením o dedičstve po matke, hoc iba pozemno-knižného podielu
k pozemno-knižnej parcele zdedil pozemky v celku a také ich v dobrej viere ako svoje vlastné držal

a aj doposiaľ drží. V uchopení takejto držby nebolo nič nepoctivého, keď, vychádzajúc zo všetkých
tvrdených okolností, bol vstup navrhovateľa do takejto držby i jej trvanie aj v súlade s dobrými mravmi.
K otázke dobromyseľnosti navrhovateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napr. rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/287/2006, sp. zn. 2Cdo/207/2005, sp. zn. 5Cdo/64/2018, sp. zn.
5Cdo/149/2007, sp. zn. 9Cdo/68/2023, sp. zn. 4Cdo/145/2019, či sp. zn. 7Cdo/302/2021, ako aj nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, z ktorých rozsiahlo
citoval.
16. Navrhovateľ zdôraznil, že podľa jeho názoru v tomto konaní produkoval dostatok skutkových tvrdení
i dôkazov, ktorými osvedčil skutočnosti preukazujúce vstup
do oprávnenej držby predmetných nehnuteľností v celku, a to najskôr jeho právnou predchodkyňou D.

B., J. E. a následne i ním samotným
na základe ústnej dohody uzatvorenej s jeho matkou, ktorá mu tieto pozemky dala
do užívania. Po smrti matky navrhovateľ oprávnene a dobromyseľne držal tieto pozemky ako vlastné
titulom dedenia. Skutočnosť, že titul, na základe ktorého navrhovateľ považoval túto držbu za oprávnenú(osvedčenie o dedičstve), nebol riadny právny titul k parcelám v celku, (pretože ním bolo potvrdené
iba dedičstvo spoluvlastníckeho podielu k dotknutej pozemno-knižnej parcele), ešte neznamená, že
navrhovateľ nebol dobromyseľný. So zreteľom na všetky tvrdené a osvedčené skutočnosti o vstupe

do držby pozemkov bol navrhovateľ dobromyseľný tým, že zdedil pozemky v celku, keďže ich takto
v celku mala v dlhodobej, pokojnej a nerušenej držbe jeho matka a po nej navrhovateľ. Ak by aj
mala byť pochybnosť o dobromyseľnosti navrhovateľa (o jeho dobrej viere), v tomto prípade platí
vyvrátiteľná domnienka jeho dobromyseľnosti. Na jej vyvrátenie je aktívne legitimovaný ten, kto má
k nehnuteľnosti hmotné právo. Ak by teda aj súd v danom prípade mal pochybnosť o dobromyseľnosti

držby navrhovateľa, mal dôjsť k záveru, že podmienky vydržania predmetných nehnuteľností boli u naho
splnené. Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním
treba totiž za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a článku 36 ods. 1 Základných práv a slobôd, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje
zákonnú intenciu, uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom
(ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom
vlastníckym.
17. Záverom odvolateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6Cdo/196/2022 zo dňa 16.04.2024 a akcentoval, že netreba opomínať ani to,
že v mimosporových konaniach vyšetrovací princíp spolu s princípom oficiality a materiálnej
pravdy zdôrazňujú materiálne vedenie konania, ktorého výsledkom má byť rozhodnutie čo najbližšie
hmotnoprávnym pomerom účastníkov konania. V zmysle uvedeného princípu súd preberá procesnú
aktivituajepovinnývykonaťajdôkazy,ktoréúčastnícinenavrhli,akjetopotrebnénazistenieskutočného

stavu veci. Naplnenie práva na spravodlivý proces predpokladá efektívny postup súdu a subjektov
v konaní zúčastnených s nastavením medzí pre procesnú aktivitu tak, aby reflektoval základné atribúty
zachovania právnej istoty (článok 4 veta prvá základných princípov CSP z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva.

18. Ďalšie podania účastníkov v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu podľa §
65 CMP s tým, že odvolacími dôvodmi nie je viazaný (§ 66 CMP) a bez nariadenia pojednávania
(postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)

v spojení s § 2 ods. 1 CMP uznesenie okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

20. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol v otázke trov

konania a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

21. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že navrhovateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi
závermi okresného súdu, prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

22. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného
práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,

II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie účastníkov konania. Okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, prečo návrh navrhovateľa o potvrdení vydržania nehnuteľností zamietol, pričomku svojim záverom dospel po dôslednom vyhodnotení skutkových tvrdení i dôkazov produkovaných
navrhovateľom, s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací
súd poznamenáva, že právu

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá
povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
relevantné argumenty účastníkov. V súdenej veci však okresný súd v predmetnej svoje rozhodnutie
podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s
„právom“ účastníka konania byť pred súdom úspešný; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia

v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak
súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaný okresným súdom popísaný v odôvodnení
jeho rozsudku, krajský súd v potvrdzujúcej časti len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený
postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo
dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

23. Zároveň odvolací súd poukazuje na právny názor prezentovaný v uznesení Najvyššieho súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5Cdo/3/2024 zo dňa 20.02.2025, z ktorého vyplýva:

24. „Konanie o potvrdení vydržania [§ 359a až § 359k CMP] je pomerne formálne a má znaky

skôr registrového konania. V tomto konaní súd nenariaďuje pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné
dokazovanie, ale skúma osvedčenie relevantných skutočnosti navrhovateľom, t. j. či navrhovateľ
osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu
vydržaním. Predpokladá sa teda jednoznačné a hodnoverné osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Je v prvom rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť

ním tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle §
359e CMP môže sám vykonať potrebné šetrenia na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa, alebo
môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva,
že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu
nemá nahrádzať procesnú aktivitu a procesnú zodpovednosť navrhovateľa. Z označeného zákonného

ustanovenia je jasné, že ide o možnosť a nie povinnosť súdu, pričom je na úvahe konajúceho súdu,
aký postup zvolí.

25. Súd vydá vyzývacie uznesenie podľa § 359f CMP len (až) vtedy, ak už vo fáze skúmania
návrhu na začatie konania a dôkazných prostriedkov, pripojených navrhovateľom na účely osvedčenia

relevantných skutočností, dospeje k záveru, že osvedčované skutočnosti sa so zreteľom na všetky
okolnosti prípadu javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné. V prípade vážnych pochybností
o uplatnenom nároku nie je namieste vydávať vyzývacie uznesenie (najmä s poukazom na zásadu
hospodárnosti konania), a to ani s prihliadnutím
na možnosť podať námietky osobami vymenovanými v § 359h CMP. Navrhovateľ domáhajúci sa vydania

potvrdenia o vydržaní však v takom prípade nemôže namietať odmietnutie prístupu k súdu, pretože
stále má možnosť domáhať sa svojho nároku inými procesno-právnymi prostriedkami v rámci sporového
konania (napr. žalobou o určenie vlastníctva).“

26. Netreba pritom opomínať fakt, že aj v civilnom mimosporovom konaní má navrhovateľ povinnosť

v návrhu na začatie konania okrem všeobecných náležitostí podania uviesť označenie účastníkov, ich
zástupcov, ak ich majú, aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na
ich preukázanie a musí byť zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha (§ 25 CMP). Rovnako navrhovateľovi
vyplýva povinnosť pripojiť k návrhu listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva.

27. Zákonným predpokladom vydržania okrem spôsobilého predmetu vydržania je nepretržitá
oprávnená držba po celú vydržaciu dobu (pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach
desať rokov; § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo,
pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držaljeho právny predchodca (§ 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté
vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný, alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou.

28. Pre vznik držby je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov: vôľa s vecou nakladať ako s vlastnou
(animus possidendi – prvok subjektívny) a faktické ovládanie veci – panstvo nad vecou (corpus
possesiones – prvok objektívny). Faktickým ovládaním sa nerozumie len fyzické ovládanie veci. Fakticky
vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou.
Preto je držiteľom pozemku aj ten, kto naňho fakticky dlhú dobu nevstúpil, pokiaľ sa držby nechopí niekto

iný a tiež ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora). Je však nevyhnutné,
aby detentor vec fyzicky ovládal pre držiteľov a v jeho mene (napríklad ako jeho nájomca). Dôkazné
bremeno, že to tak bolo, leží na tom, kto tvrdí, že ten, kto vec fyzicky ovládal, bol jeho detentorom.

29. Pod oprávnenou držbou (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba rozumieť držbu veci v dobrej
viere, že držiteľovi táto vec vlastnícky patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj

podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný,
treba vždy hodnotiť objektívne, a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci.
Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje
určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo
osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento

psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho
vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka).

30. Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe
skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o
tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá
držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba
než držiteľ.

31. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení konštatoval podľa § 359e ods. 2 a 3 CMP v nadväznosti
na ust. § 359f ods. 1 CMP, že k zamietnutiu návrhu navrhovateľa pristúpil z dôvodu, že v posudzovanom
navrhovateľ neosvedčil hmotnoprávne podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva predmetných
nehnuteľností vydržaním. Okresný súd pritom vychádzal zo skutkových tvrdení navrhovateľa a listinných

dôkazov, ktoré navrhovateľ pripojil k svojmu návrhu. Navrhovateľ svoje vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam odvodzoval od svojej právnej predchodkyne – matky D. B., J. E., nar. XX.XX.XXXX,
naposledybytomC.XXX,ktorázomreladňaXX.XX.XXXX,tvrdiac,žejehomatkavroku1939nadobudla
dedením po svojom otcovi D. E. pozemnoknižnú nehnuteľnosť predstavujúcu pozemnoknižné podiely
k parcele č. 5464 nachádzajúcej sa v k. ú. C., zapísanej v PKN vložke č. XXX pod B 42a)

a tiež v PKN vložke č. XXX pod B 27a). Ďalej tvrdil, že po dohode s pozemnoknižnými spoluvlastníkmi
bola táto pozemnoknižná nehnuteľnosť ešte pred rokom 1950 reálne rozdelená a D. B. svoj vydelený
pozemnoknižný podiel k nehnuteľnosti užívala pokojne a nerušene ako svoje výlučné vlastníctvo takto
reálne vyčlenenej časti, ktorá po novom mapovaní a číslovaní už predstavovala EN pred THM parcely
č. 4735/007 a 4335/009. V zmysle výpisu z evidenčného listu č. XXX pre kat. územie C. a potvrdenia

obce C. podľa stavu k roku 1979 EN parcelám č. 4735/7 o výmere 560 m2 a EN parcele č. 4375/9
o výmere 440 m2 boli ako užívatelia evidovaní D. B. so svojím manželom A. B.. Dohodou o zriadení
osobného užívania stavebného pozemku z MNV C. z 25. februára 1974 navrhovateľ nadobudol právo
osobného užívania k EN parcelám č. 4735/7 a č. 4735/9, susediacej parcele č. 4735/3, ktorá podľa
uvedenej dohody bola taktiež identická s PKN parcelou č. 5464. Na EN parcele č. 4735/3 si navrhovateľ

do dvoch rokov postavil rodinný dom súp. č. XXXX. EN parcely č. 4735/7 a č. 4735/9 boli situované pri
jeho rodinnom dome, a preto na základe ústnej dohody s matkou D. B. ich začal užívať a kvôli chovu
hospodárskych zvierat si EN parcelu č. 4735/7 aj oplotil plotom, ktorý tam stojí doposiaľ. EN parcely č.
4735/7 a č. 4735/9 navrhovateľ zdedil po matke D. B. na základe Osvedčenia Okresného súdu Čadca
sp. zn. 5D 239/2008-30 zo dňa 25.09.2008 ako nehnuteľnosti zapísané v PKN vložke č. XXX pod B 42

a) a PKN vložke č. XXX pod B 27a) v podiele 3/512 k parcele č. 5464 v stave neidentickom. Na základe
rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Čadci č. 2007/00098 z 31.01.2007 o schválení ROEP
boli v roku 2008 na listy vlastníctva č. XXXX D. I. XXXX aj s údajom o tomto rozhodnutí zapísané EN
parcely č. 4735/7 a č. 4735/9 ako C-KN parcely č. 1655 – orná pôda o výmere 506 m2 a C-KNparcela č. 1661 – trvalý trávnatý porast o výmere 462 m2. Na podnet navrhovateľa zo dňa 03.03.2022
Okresný úrad Čadca, odbor katastrálny rozhodnutím č. X-87/2022-Vanc zo dňa 05.02.2022 rozhodol
o oprave chyby v katastrálnom operáte, na základe ktorého vykonal zmeny údajov o spoluvlastníkoch na

listoch vlastníctva, keď navrhovateľ je aktuálne zapísaný k obidvom nehnuteľnostiam, t. j. k C-KN parcele
č.1665nalistevlastníctvač.XXXXakC-KNparcele č.1661nalistevlastníctvač.XXXXnazáklade
osvedčenia o dedičstve po svojej matke sp. zn. 5D 239/2008. Navrhovateľ tvrdil, že na základe
uvedených skutočností sa jeho matka D. B. ako podielová pozemnoknižná spoluvlastníčka uvedenej
PKN parcely č. 5464 na základe jej reálnej deľby s ostatnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi

mala v držbe a užívala jej reálne vydelenú časť, ktorá bola zaevidovaná v katastrálnej mape a v evidencii
nehnuteľností ako EN parcela č. 4735/7 a EN parcela č. 4735/9 a ktoré po prečíslovaní aktuálne
v registri „C“ katastra nehnuteľností sú zapísané ako C-KN parcela č. 1661 a C-KN parcela č. 1665. Tieto
nehnuteľnosti mala matka navrhovateľa v držbe a užívala ich ako svoje výlučné vlastníctvo dlhodobo,
nerušene a pokojne, bez zásahu iných osôb. Predmetné nehnuteľnosti mal navrhovateľ v držbe na
základe ústnej dohody so svojou matkou D. B. a tieto užíval pokojne a nerušene až do jej smrti. Po

smrti matky pokračoval navrhovateľ v ich držbe už na základe osvedčenia o dedičstve z titulu dedenia
a tieto užíval ako svoje vlastné. Po celú dobu ich užíva pokojne, nerušene, bez akéhokoľvek zásahu
iných osôb. Uvedené pozemky neboli v osvedčení o dedičstve po D. B. uvedené podľa údajov evidencie
katastra nehnuteľností, ale iba ako pozemnoknižný podiel v pozemnoknižnej parcele. Keďže osvedčenie
o dedičstve po poručiteľke D. B. č. k. 5D 239/2008-30 zo dňa 25.09.2008 nadobudlo právoplatnosť dňa

11.10.2008, uvedeným dňom začala navrhovateľovi plynúť desaťročná vydržacia doba na
vydržanie vlastníckeho práva k nim a táto uplynula dňom 11.10.2018.

32. Tak, ako vyplýva z bodu 8. napadnutého rozhodnutia (pozri bod 5. tohto rozhodnutia), nehnuteľnosti
zapísané v PKN vložke č. XXX, nachádzajúce sa v k. ú. C., vrátane parcely č. 5464 sú pod B 42a)

zapísané v prospech právnej predchodkyne navrhovateľa D. B., ktoré menovaná nadobudla dedením
po svojom otcovi D. E. (D/492/39-7)) spolu so svojimi ďalšími súrodencami ako maloletá, avšak iba
v spoluvlastníckom podiele 1/5. Aj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam zapísaným v PKN vložke č.
XXX pre kat. územie C. nadobudla matka žalobcu výlučne v podiele 1/5, keď zvyšné podiely nadobudli
jej súrodenci O., F., K. a K.. Z Osvedčenia o dedičstve vydaného Okresným súdom Čadca sp. zn.

5D/239/2008-30 zo dňa 25.09.2008, právoplatného 11.10.2008 po poručiteľke D. B., J. E., vyplýva,
že navrhovateľ nadobudol viaceré nehnuteľnosti nachádzajúce za v k. ú. C., vrátane parcely č. 5464
zapísanej v PKN vložke č. XXX pod B 42a) v stave neidentifikovanom a parcely č.
5464 zapísanej v PKN vložke č. XXX pod B 27a) v podiele 3/512. Z evidenčného listu č. 416 parciel
EN pred HTUP vyplýva, že v roku 1979 boli parcela č. 4735/007 a parcela č. 4335/009 v užívaní

B. A. a D., J. E.. Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že predmetná
pozemnoknižná nehnuteľnosť bola ešte pred rokom 1950 po dohode pozemnoknižných spoluvlastníkov
reálne rozdelená. Okrem tvrdenia reálnej deľby navrhovateľ žiadnym spôsobom vo svojom návrhu
skutkovo nevymedzil, medzi kým k tejto reálnej deľbe došlo a ako (s vymedzením konkrétnych častí
predmetných nehnuteľností) sa podieloví spoluvlastníci predmetnej pozemnoknižnej nehnuteľnosti na

tejto reálnej deľbe dohodli, t. j. ktorý diel komu prináleží. Pokiaľ aj odvolateľ
poukazoval na rozhodnutie Rv III.1082/31 zo dňa 10.03.1932, aktuálne vo všeobecnosti
sa posúdenie otázok, ktorý účastník je povinný tvrdiť a aký je obsah jeho povinnosti tvrdiť, odvíja od
hmotného práva. Platí pritom, že účastník konania je povinný tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe
hmotného práva spôsobilé privodiť jeho úspech v konaní. Aj v civilnom mimosporovom konaní majú totiž

účastníci povinnosť v návrhu
na začatie konania pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť a pripojiť dôkazy na
ich preukázanie (§ 25 a § 26 CMP). Účastník vyvodzujúci z určitej skutočnosti právne následky je
povinný jednak tieto skutočnosti tvrdiť, a zároveň predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky na ich
relevantné preukázanie. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno pritom nahradiť odkazom na

označené dôkazy (§ 132 CSP s použitím § 2 ods. 1 CMP).

33. Navrhovateľ teda vo svojom návrhu produkoval len veľmi všeobecné okolnosti reálnej deľby
nehnuteľností medzi jeho matkou D. B., J. E. a ostatnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi dotknutých
nehnuteľností. Navrhovateľ teda vôbec neobjasnil okolnosti tvrdenej reálnej deľby. Moment uzavretia

dohody neustálil, neuviedol ani len rok, v ktorom k nej došlo, keď len všeobecne tvrdil, že sa tak
stalo „niekedy od roku 1939 do roku 1950“. Možno preto súhlasiť s názorom okresného súdu, že
ak bola táto dohoda uzavretá v roku 1939 matka navrhovateľa bola ešte v tom čase maloletá –
mala len 17 rokov, a preto ona sama ju nemohla v tom čase nemohla uzavrieť. Odvolací súd pritomsúhlasí s argumentáciou odvolateľa, že vydržaním môže nadobudnúť vlastníctvo aj maloletý, ktorý však
prostredníctvom úkonov rodičov pri správe jeho majetku vstúpil do dobromyseľnej držby a vykonával ju.
Žiadnu takúto skutočnosť však navrhovateľ vo svojom návrhu ani len netvrdil, pretože vo svojom návrhu

vôbec neoznačil podielových spoluvlastníkov (účastníkov dohody), ktorí ním tvrdenú dohodu o reálnej
deľbe spoločnej nehnuteľnosti mali uzavrieť. Ak bola matka v čase uzavretia tejto dohody maloletá,
bolo potrebné uviesť, kto ako jej zákonný zástupca delil s jej súrodencami predmetné nehnuteľnosti,
prípadne, či ju
po nadobudnutí plnoletosti uzavrela priamo matka navrhovateľa. Súčasne navrhovateľ

vo svojom návrhu vôbec neuviedol čo bolo obsahom tejto dohody podielových spoluvlastníkov, t.j. ako
si rozdelili spoločnú nehnuteľnosť a ktorý z účastníkov tejto dohody na jej základe nadobudol konkrétnu
časť spoločnej nehnuteľnosti (t.j. ktorý diel komu prináleží).

34. Rovnako veľmi všeobecne boli prezentované aj okolnosti držby samotného navrhovateľa. Netreba
pritom opomínať fakt, že na užívacom evidenčnom liste boli zapisované len užívacie vzťahy, od čoho

nemožnoodvodzovaťdobromyseľnosťnavrhovateľa,t.j.,žebynakladalsvecouakosvlastnou.Okresný
súd správne poukázal na to,
že navrhovateľ v návrhu len tvrdil, že nehnuteľnosti mu dala do užívania jeho matka, z dôvodu, že na
susediacej parcele si postavil rodinný dom a parcele, ktoré sú predmetom jeho návrhu, sú situované
pri jeho rodinnom dome. Matka navrhovateľa D. B., J. E. bola však len podielovou spoluvlastníčkou

predmetných nehnuteľností (pozri body 32. až 33. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Navrhovateľ
pomerne účelovo prehliada fakt, že pokiaľ nadobudol spoluvlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam
na základe právoplatného rozhodnutia súdu - Osvedčenia o dedičstve vydaného Okresným súdom
Čadca po poručiteľke D. B., rod E. č. k. 5D 239/2008-30 zo dňa 25.09.2008 ako nehnuteľnosti
zapísané v PKN vložke č. XXX pod B 42a) a PKN vložke č. XXX pod B 27a) v podiele 3/512

k parcele č. 5464 v stave neidentifikovamom, stal sa spoluvlastníkom označených nehnuteľností
len v uvedenom spoluvlastníckom podiele. Takýto titul preto nemohol u navrhovateľa založiť dobrú
vieru, že mu dotknuté nehnuteľnosti patria v celosti. Ani okupácia, oplotenie, či užívanie predmetných
nehnuteľností navrhovateľom v celosti jeho dobrú vieru nezakladajú. Ako sám poukazoval odvolateľ
vo svojom opravnom prostriedku, dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých

možno usudzovať,
že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami,
ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. „titulu uchopenie
sa držby“ (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby). S prihliadnutím k vyššie uvedeným

okolnostiam v prejednávanej veci nemožno súhlasiť s argumentáciou odvolateľa, že ako dobromyseľný
vstúpil do držby sporných nehnuteľností, pri zdedení spoluvlastníckeho podielu k týmto nehnuteľnostiam
a že by sa na tom základe mohol oprávnene domnievať, že mu celá vec patrí a ako vlastník
s ňou celou môže nakladať. Vzhľadom na konkrétne právne, ale aj skutkové okolnosti posudzovaného
prípadu, viažuce sa k nadobúdaciemu titulu, nemožno konštatovať, že by

držba predmetných nehnuteľností navrhovateľom bola oprávnená, pretože navrhovateľ ako ich držiteľ
už pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu požadovať,
logicky mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu táto vec ako celok nepatrí. Posúdenie toho,
či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, je totiž nutné hodnotiť
nielen podľa subjektívnych predstáv držiteľa, ale i podľa objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu

dôvodu (právnemu titulu), z ktorého odvodzuje vznik práva. Navrhovateľ je teda len spoluvlastníkom
predmetných nehnuteľností s výškou spoluvlastníckeho podielu nadobudnutého v dedičskom konaní po
jeho matke, ktorá tieto v príslušnom spoluvlastníckom podiele v čase svojej smrti vlastnila. Záver súdu
prvej inštancie, že u navrhovateľa nebola splnená podmienka dobromyseľnosti (ako jedna z podmienok
vydržania) je preto správny.

35. Nad rámec uvedeného (len pre úplnosť) odvolací súd, že sa stotožnil i záverom súdu prvej inštancie
o tom, že navrhovateľ listinnými dôkazmi nepreukázal, že nehnuteľnosti, a to C-KN parcela č. 1665 –
orná pôda o výmere 506 m2, zapísaná na liste vlastníctva Okresného úradu Čadca pre kat. územie C.
č. XXXX a C-KN parcela č. 1661 – trvalý trávnatý porast o výmere 462 m2, zapísaná na liste vlastníctva

č. XXXX, zodpovedajú hranicami vymedzenej časti zemského povrchu (pozemkom), ktoré majú byť
predmetom jeho vlastníctva.40. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a právnu argumentáciu krajský súd vyhodnotil odvolacie
námietky navrhovateľa ako nedôvodné a nezaoberal už jeho ďalšou argumentáciou prezentovanou
v jeho opravnou prostriedku, pretože táto bola pre rozhodnutie v tejto veci irelevantná. Zároveň odvolací

súd v súdenej veci nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 1, 2 CSP), v dôsledku
čoho napadnuté uznesenie okresného súdu
vo výroku I. o zamietnutí návrhu o potvrdení vydržania a tiež v závislom výroku II. o trovách konania
nenapadnutom odvolaním ako vecne správne potvrdil, keďže aj toto zodpovedá popísanej procesnej
situácii a právnym predpisom citovaným v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 52 CMP v spojení s §
58 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal.

42. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez
návrhu (§ 77 CMP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).