Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/142/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1623010559
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1623010559.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a

členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Jána Evina, v trestnej veci obžalovaného T. M. pre
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 7T/64/2023 zo dňa 20.06.2024, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 27. mája 2025, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku s použitím § 2 ods. 1 Trestného zákona sa prvostupňový
rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

T. M., nar. XX.XX.XXXX v S., H. republika, trvale bytom X.

u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

napriek zákonnej vyživovacej povinnosti prispievať na výživu svojej dcéry M., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom M. č. XXX/XX, X., vyplývajúcej mu z ustanovenia § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a následne
mu deklarovanej aj rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 14.04.2011, sp. zn. 8P/158/2010,
právoplatným dňa 16.05.2011, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojej dcéry sumou vo výške
85,-Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Q. S., trvale bytom M. č. XXX/XX, X.,
si túto zákonnú povinnosť neplní od 01.04.2022 až doposiaľ (s výnimkou obdobia, kedy sa nachádzal vo
výkone trestu odňatia slobody - od 14.08.2022 až doposiaľ), v dôsledku čoho mu vznikol dlh na bežnom
výživnom v celkovej výške 240,-Eur, pričom v rozhodnom období bol aj riadne zamestnaný, nebol
evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a nebol ani poberateľom dávky v hmotnej núdzi,

či inej sociálnej dávky a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného
súdu Malacky, pod č.k. 7T/32/2021 zo dňa 09.07.2021, právoplatným dňa 27.01.2021 odsúdený za
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na podmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 2 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov,

t e d a

najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin
spáchal hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený

č í m s p á c h a l

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona v znení účinnom
od 06.08.2024.

Za to saodsudzuje

Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 na trest odňatia slobody vo

výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 7T/64/2023 zo dňa 20.06.2024 bol obžalovaný T. M.

uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného
zákona s použitím § 138 písm. b/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

napriek zákonnej vyživovacej povinnosti prispievať na výživu svojej dcéry M., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom M. č. XXX/XX, X., vyplývajúcej mu z ustanovenia § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a následne

mu deklarovanej aj rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 14.04.2011, sp. zn. 8P/158/2010,
právoplatným dňa 16.05.2011, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojej dcéry sumou vo výške
85,- Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Q. S., trvale bytom M. č. XXX/XX, X.,
si túto zákonnú povinnosť neplní od 01.04.2022 až doposiaľ (s výnimkou obdobia, kedy sa nachádzal vo
výkone trestu odňatia slobody - od 14.08.2022 až doposiaľ), v dôsledku čoho mu vznikol dlh na bežnom

výživnom v celkovej výške 340,- Eur, pričom v rozhodnom období bol aj riadne zamestnaný, nebol
evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a nebol ani poberateľom dávky v hmotnej núdzi,
či inej sociálnej dávky a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného
súdu Malacky, pod sp. zn. 7T/32/2021 zo dňa 09.07.2021, právoplatným dňa 27.07.2021 odsúdený za
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na podmienečný trest odňatia

slobody vo výmere 2 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov.

Za to mu bol podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 37 písm. m/, § 38 ods. 4 Trestného
zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehotevzmysle§309ods.1Trestnéhoporiadkuprostredníctvom
svojho obhajcu odvolanie obžalovaný T. M.. V odôvodnení odvolania uviedol, že si je vedomý svojej

vyživovacejpovinnostiatútobyrádsplnilbezzbytočnéhoodkladupotom,akobudeprepustenýzvýkonu
aktuálne nariadených trestov odňatia slobody. Ak by obžalovaný výživné zaplatil, na jednej strane by
to bolo dôvodom na uplatnenie § 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a tiež by bolo zabezpečené
doplatenie výživného a tiež priebežné platenie ďalšieho výživného, ktoré by obžalovaný platiť nemohol,
ak by bol vo výkone trestu pre stíhaný skutok. V tomto kontexte obžalovaný žiada odvolací súd o

zhovievavosť a umožnenie doplatenia zameškaného výživného, ktoré sa trestné konanie vedie.

Ďalej doplnil, že v rámci súdom vydaného rozsudku súd pri určovaní výmery trestu použil § 37 písm. m/ a
§ 38 ods. 4 Trestného zákona, čo však nie je správny postup, a to s poukazom na § 38 ods. 1 Trestného
zákona. Zákonným znakom stíhaného trestného činu (§ 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona) je

totiž okolnosť v podobe predchádzajúceho odsúdenia, pričom v zmysle § 38 ods. 1 Trestného zákona je
potom vylúčené, aby na ňu súd prihliadal ako na priťažujúcu okolnosť (§ 37 písm. m/ Trestného zákona
- existencia predchádzajúceho odsúdenia). Okrem toho súd obžalovanému pričítal predchádzajúce
odsúdenia Okresným súdom Hodonín, ktoré majú byť uznané podľa § 7b ods. 2 Trestného zákona.
Takétorozhodnutiavšaknapojednávanínebolivykonané,nebolioboznámené.Obhajobatiežnamietala,

že prihliadnutie na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona s poukazom na časť vety
za bodkočiarkou nie je spravodlivé, a to v kontexte, že mu recidíva bola dvakrát pričítaná, aj v kontexte
miery spoločenskej závažnosti stíhaného skutku (rozsah omeškania s platením výživného 3 mesiace,
dlžná suma, vôľa obžalovaného doplatiť). S takouto námietkou obhajoby sa súd nevysporiadal.Okrem toho s prihliadnutím na znenie Trestného zákona účinné od 06.08.2024 boli „vypustené“
ustanovenia § 38 Trestného zákona o zvyšovaní dolnej hranice trestnej sadzby v prípade prevažujúceho
počtu priťažujúcich okolností, a teda, aj s odkazom na § 2 Trestného zákona rozhodnutie o trestne

nerešpektuje ustanovenia Trestného zákona v účinnom znení. Navyše, ako vyplýva aj z ďalšieho textu,
existuje poľahčujúca okolnosť v podobe § 35 písm. g/ a h/ Trestného zákona (aj podľa účinného znenia).
S takouto námietkou sa súd nevysporiadal. Skutkový záver o tom, že bol obžalovaný v rozhodnom
období zamestnaný nie je pravdivý. Ako vyplýva z obsahu vyšetrovacieho spisu, zamestnaný bol v
období od 26.04.2022 do 11.05.2022 a v období od 11.07.20222 do 14.08.2022 (do nástupu do výkonu

TOS), ako vyplýva z prípisu spoločnosti Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o. Z uvedeného vyplýva záver,
že v období porušenia nemal riadne a stále zamestnanie, avšak zamestnanie si riadne a aktívne hľadal,
aj keď nebol evidovaný na úrade práce, o čom svedčí fakt, že si prácu opakovane našiel 26.04.2022 a
následne 11.07.2022. Nie zrejmé, z čoho súd ustálil, že by akokoľvek ľahkovážne pristupoval k svojmu
zamestnaniu. Z toho možno usúdiť, že neplnenie si vyživovacej povinnosti na strane klienta nemal pôvod
ani v zavinení z nedbanlivosti, keďže je evidentné, že sa klient snažil pracovať a zarábať, ale malo

pôvod skutočne v nepriaznivých životných okolnostiach, za ktoré nemohol a ktorú sa preukázateľne
snažil zvrátiť. Nie zrejmé z čoho súd ustálil, že by klient akokoľvek ľahkovážne pristupoval k svojmu
zamestnaniu. Nebolo preukázané, že by dôvod ukončenia pracovného pomeru bol taký, ako ustálil súd.
Uvedenému záveru svedčí aj to, že obžalovaný mal problémy s platením výživného vo vyššom roku
jeho dcéry, narodenej v roku 2008, a to práve po tom, ako prišiel o majetok a o domov a stali sa mu

ďalšie nepriaznivé životné udalosti, ktoré opisoval vo výpovedi., z ktorých sa ale postupne čiastočne
dostal. Je bez domova od roku 2020, kedy po 12 rokoch od narodenia dcéry začali jeho problémy
s platením výživného (odsúdenie Trestným rozkazom Okresného súdu Malacky, sp. zn. 7T/32/2021,
za neplatenie výživného v období 01/2020 až 04/2021 - vyšetrovací spis). Nejde teda o žiadneho
„notorického“ neplatiča, čo súd absolútne opomenul zohľadniť.

Z prípisu DEPAUL SLOVENSKO, n.o., ktorá poskytuje za malý poplatok ubytovanie ľuďom bez domova,
je zrejmé, že obžalovaný občasne tieto služby ubytovania využíval od roku 2021, a to aj v období
porušenia vyživovacej povinnosti, z čoho je na jednej strane zrejmé, že sa snažil viesť primerane
dôstojný a riadny život (dostať sa „z ulice“), ale aj to, že ani na ubytovanie často nemal peniaze a tiež aj

to, že aj počas toho, ako preukázateľne bol bez domova, svoju vyživovaciu povinnosť podľa možností
plnil (obdobie od 05/2021 do 03/2022). Z okolností trestných konaní je zrejmé, že za obdobie 05/2021 až
03/2022 vyživovaciu povinnosť, hoci bol bez domova, plnil. Z uvedeného je zrejmé, že 12 rokov na dcéru
výživné platil a do problémov s platením sa dostal až keď bol bez domova, ale aj v tom období podľa
možností výživné platil. Okrem toho, berúc do úvahy jeho reálne príjmy, je zrejmé, že v mesiacoch 04,

05 a 06/2024, kedy povinnosť mal porušiť, nedosahoval príjem ani v rozsahu sumy životného minima,
pretože:
- v mesiaci 04/2022 zarobil hrubú mzdu 186,91 EUR, z toho bola čistá mzda 161,85 EUR, z čoho
mu zamestnávateľ ešte zrazil 17,07 EUR, ako vyplýva z prípisu spoločnosti Manuvia People SK,
s.r.o. (vyšetrovací spis). Zostalo mu teda reálne 144,78 EUR reálneho zárobku za mesiac 04/2022, čo

nepredstavuje ani sumu životného minima, ktorá bola od 01.07.2021 v sume 208,06 EUR;
- v mesiaci 05/2022 zarobil hrubú mzdu 278,72 EUR, z toho bola čistá mzda 241,40 EUR, z čoho
mu zamestnávateľ ešte zrazil 117,88 EUR, ako vyplýva z prípisu spoločnosti Manuvia People SK,
s.r.o. (vyšetrovací spis). Zostalo mu teda reálne 123,52 EUR reálneho zárobku za mesiac 05/2022, čo
nepredstavuje ani sumu životného minima, ktorá bola od 01.07.2021 v sume 208,06 EUR;

- v mesiaci 06/2022 reálne nič nezarobil, teda nedosiahol ani sumu životného minima, ktorá bola od
01.07.2021 v sume 208,06 EUR, avšak prácu si hľadal a nastúpil dňa 11.07.2022.

Čo sa týka evidencie v nezamestnanosti, prácu si priebežne hľadal (aj našiel), a ako uviedol na
hlavnom pojednávaní takáto evidencia by nemala zmysel, keďže nespĺňal podmienky na výplatu dávky v

nezamestnanosti, ale ani iných dávok. Nemožno mu teda pričítať, že si snáď nezabezpečil štátne dávky,
keďže na ne nemal nárok. Povinnosť rodiča plniť si vyživovaciu povinnosť nemožno zľahčovať, no ak
rodič čelí takejto nepriaznivej situácii, v podstate až existenčnej hrozbe, keďže nedosahuje ani príjem
na úrovni životného minima, s ktorou sa však podľa svojich najlepších schopností snaží preukázateľne
vysporiadať a výživné podľa možností aj platí, nemožno dôjsť k spravodlivému záveru o naplnení

subjektívnej stránky trestného činu stíhaného skutku ani vo forme zavinenia z nedbanlivosti. Zároveň
tu možno uvažovať aj o uplatnení § 24 ods. 1 Trestného zákona. Záver súdu o tom, že mal spáchať
trestný čin v priamom úmysle nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Pojmové znaky priameho, ale ani
nepriameho úmyslu, neboli naplnené.K ukončeným pracovným pomerom uviedol, že boli ukončené ešte pred uplynutím 3-mesačnej
skúšobnej doby (§45 ods. 1 Zákonníka práce), pri ktorej nie je povinnosťou zamestnávateľa uviesť

dôvod skončenia pracovného pomeru. Zamestnávateľ môže, pokojne aj z čisto subjektívnych dôvodov
rozhodnúť ukončiť pracovný pomer s v prípade, ak by zamestnanec podával adekvátne výkony. Nájsť
si prácu po ukončení pracovného pomeru nie je jednoduché a určite to nie je „zo dňa na deň“, takže
aj prípadný krátky prestoj nemožno pričítať klientovi. Takto jednoducho funguje svet. Aj právna úprava
poskytovania dávok v nezamestnanosti je nastavená na 5 mesiacov, pretože toto môže byť čas, kým

si človek nájde prácu. Sú veci, ktoré človek proste nedokáže ovplyvniť. Počas období, kedy si hľadal
prácu, nebol schopný dosahovať príjem. Skutkový záver v tomto kontexte o tom, že bol, nie je správny.
Obžalovaný sa nestotožňuje so záverom súdu, že ak je niekto bez domova a bez príjmu, a preto neplatí
výživné, bez ďalšieho sa tým dopúšťa stíhaného trestného činu. Trestná zodpovednosť nie je založená
na objektívnej zodpovednosti, ale práve na subjektívnej. Súd mal zohľadniť to, že išlo o prechodné
obdobie, keďže bezprostredne aj pred tým obžalovaný riadne platil. Fakt, že mu na tri mesiace „vypadol“

príjem, skutočne nemôže byť spravodlivým dôvodom na to, aby bol odsúdený.

Skutkový záver súdu o tom, že sa obžalovaný nesnažil o udržanie práce ani že by si ukončenie
pracovných pomerov zapríčinil sám nevychádza z vykonaného dokazovania. Ani skutkový záver o tom,
že vo výkone trestu v Českej republike je obžalovaný zaradený na prácu nie je správny a nevychádza z

vykonaného dokazovania. Bol zaradený na prácu na veľmi krátke obdobie vo Väznici Břeclav. Aktuálne
je už dlhodobo vo Väznici Příbram (Dubenec) a zaradený na prácu nie je. Nemohol teda z výkonu trestu
peniaze posielať. Ani záver súdu o tom, že by neuviedol dôvod, pre ktorý nespracoval, nie je správny.
Rozsiahlo to predsa vysvetľoval na hlavnom pojednávaní. Čo sa týka výšky sumy 85 EUR z pohľadu
súdu (zákonného sudcu) to síce nemusí byť vysoká suma, ale človek, ktorý sa pohybuje v najnižších

sociálnych vrstvách sa na to pozerá úplne inou optikou a keď je človek hladný a spí na ulici (obhajoba
zdôrazňuje, že je to dočasný stav, nie životný štýl), aj 85 EUR môže byť nepredstaviteľná suma.

Záver súdu o tom, že maloleté dieťa obžalovaného bolo ohrozené na existenčnej rovine nie je správny
a nevychádza z vykonaného dokazovania, práve naopak, svedkyňa poškodená uviedla, že nebolo.

Čo sa týka odkazu súdu na judikatúru NS SR, súd túto síce správne citoval, ale nesprávne použil,
pretože neprihliadol na to, že bol dočasne v ťažkej životnej situácii, počas ktorej sa snažil riadne
platiť výživné, pričom toto nebol jeho životný štýl alebo nič, čo by si sám dobrovoľne vybral a s čím
by bol spokojný. Predtým mal dlhodobo riadne bývanie, prácu a počas veľkej časti života jeho dcéry

na výživné prispieval. Čo sa týka dôvodov skončenia pracovného pomeru, súd tu nevykonal riadne
dokazovanie. Súd v tomto mal zabezpečiť dokumenty, ktorými bol pracovný pomer reálne skončený a
nevychádzať len z akýchsi dokumentov, ktorými pracovný pomer nebol skončený a v ktorých mohol
zamestnávateľ uviesť de facto čokoľvek. Dôvod skončenia pracovného pomeru „krádež/bitka" uvedený
v akomsi prípise bez predloženia relevantných dokumentov preukazujúcich takéto tvrdenia je len

dokument, ktorý mal poškodiť dobré meno obžalovaného. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že
by bol vôbec riešený či už v priestupkovom alebo v trestnom konaní pre akúkoľvek bitku alebo krádež.
Ani konflikt s recepčným nie je bez ďalšieho dôkazom a absencii snahy udržať si zamestnanie. Z
vykonaného dokazovania totiž nevyplynulo, že by príčinou konfliktu bolo konanie alebo opomenutie
konania. Za účelom preskúmania relevantných skutočností obhajoba navrhuje doplniť dokazovanie

a vyžiadanie si od oboch zamestnávateľov dokumenty preukazujúce skončenia pracovného pomeru
(výpoveď, oznámenie o odstúpení...), aby mohol byť reálne a relevantných spôsobom preskúmaný
dôvod skončenia pracovného pomeru, aby mohol vyvrátiť skutkové závery o tom, že ľahkovážne
pristupoval k svojej práci.

Obhajoba vníma procesné pochybenie súdu v nesprávnom doručovaní. Obžalovanému boli písomnosti
počas prípravného konania, ale aj počas súdneho konania doručované do ústavu na výkon trestu v
Českej republike, avšak nesprávne. Pri písomnostiach, ktoré mali byť doručované do vlastných rúk (§
66 ods. 1 Trestného poriadku) neboli doručované ani doručené do vlastných rúk.

Okrem toho obžalovaný považuje aj uložený trest za neprimerane vysoký. Obžalovaný sa nevie stotožniť
s tým, že hoci značnú časť života výživné na svoju dcéru riadne platil a v nejakom momente sa mu
svet „zosypal“, má byť spoločnosťou, prostredníctvom súdu, za toto svoje osobné nešťastie ešte aj
potrestaný, navyše na pomerne vysoký trest. Úlohou spoločnosti by malo byť takémuto človeku skôrpomôcť sa z jeho životnej situácie dostať a nie mu ju ešte zhoršovať. Ak obžalovaný ďalších 28
mesiacov nebude platiť výživné, bude o to ťažšie sa mu postaviť na nohy, navyše tým však utrpí aj
jeho dcéra, ktorej bude výživné chýbať. Za takýchto okolností bude uložený trest postihovať najmä

dcéru obžalovaného, následne spoločnosť (občanov), ktorá sa bude skladať na trovy výkonu trestu a
obžalovaného skôr znechutí v snahe viesť riadny život. Obžalovaný teda apeluje na uplatnenie princípov
restoratívnejjustícieajpriukladanítrestu.Podľanázoruobžalovanéhobolonastranesúdumožnézvážiť
rozhodnutie s prihliadnutím na § 39 Trestného zákona či uplatniť § 49 Trestného zákona. Obžalovanému
sa jednoducho nezdá spravodlivé, aby bol za zameškané výživné v sume 340 EUR, ktoré navyše má

vôľuzaplatiťaktorénezaplatilvčaslenzdôvoduveľminepriaznivejživotnejsituácieanáslednezdôvodu
vykonávania trestu, odsúdený na viac ako dva roky trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené argumenty obžalovaný navrhol, aby rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu predsedníčka senátu oboznámila obsah písomného
prehlásenia matky maloletej Q. S., v ktorom uviedla, že zo strany obžalovaného došlo k zaplateniu časti
dlžnej sumy vo výške 100,-eur, konkrétne dňa 19.03.2025.

Obžalovaný zotrval na písomne podanom odvolaní a doplnil, že sa mu zdá prvostupňový rozsudok

nespravodlivý. Stále trvá na tom, že nemá z čoho platiť výživné. Chodí na pohovory a hľadá si prácu,
je však bez domova. Je ťažké nájsť si čo i len brigádu. Nemá svoju blízku rodinu, ktorá by mu mohla
pomôcť. Nesúhlasí so závermi, ktoré prijal prvostupňový súd. V rozsudku si protirečí. Súhlasí s tým
všetkým čo napísal obhajca v dôvodoch odvolania. Keby sa naozaj vyhýbal plateniu výživného, rozumel
by, že by dostal 28 mesiacov. Keďže to tak nie je, zdá sa mu to nespravodlivé. V rámci záverečného

slova doplnil, že nie je schopný zvyšnú sumu dlžného výživného v nejakej lehote zaplatiť.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, prihliadajúc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
ale mohli by odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, pričom zistil, že odvolanie
je čiastočne dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé

rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Pri uznaní viny vychádzal okresný súd predovšetkým z výpovedí obžalovaného T. M. a svedkyne Q.
S., ako aj z prečítaných listinných dôkazov. Išlo najmä o rozsudok o určení výživného, trestný rozkaz
potvrdzujúci predchádzajúce odsúdenie obžalovaného za rovnaký trestný čin, potvrdenie o návšteve

školy dcéry obžalovaného, doklady o platení výživného, správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny
Malacky a pracovných posudkov vypracovaných predchádzajúcimi zamestnávateľmi obžalovaného.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že prvostupňový súd vykonal všetky dostupné
a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej

súvislosti podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Okresný súd ustálil skutkový stav uvedený
vo výrokovej časti rozsudku v súlade s výsledkami dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a
v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 168 Tr. poriadku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonanýchdôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobnými tvrdeniami
obžalovaného.

V konaní nebolo sporné, že obžalovanému vznikla vyživovacia povinnosť na maloletú dcéru M., ktorej
výška bola určená rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 14.04.2011 sp. zn. 8P/158/2010
právoplatným dňa 16.05.2011 sumou 85,-eur mesačne, ktorú bol povinný platiť k rukám matky maloletej
oprávnenej vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc dňom 01.04.2011.

Nespornou skutočnosťou bolo aj zistenie, že obžalovaný si v období od 01.04.2022 do vydania
napadnutéhorozsudkudňa20.06.2024(svýnimkouobdobiakedysanachádzalvovýkonetrestuodňatia
slobody od 14.08.2022 do 20.06.2024) neplnil svoju vyživovaciu povinnosť riadne a včas, v dôsledku
čoho mu za obdobie určené vo výroku napadnutého rozsudku vznikol dlh na výživnom vo výške 340,-
eur. Výška dlhu na výživnom bola preukázaná jednak výpoveďami obžalovaného a svedkyne, ďalej aj
kópiami poštových poukazov nachádzajúcich sa v pripojenom súdnom spise Okresného súdu Malacky

sp. zn. 7T/32/2021. Ustálenú výšku dlžného výživného navyše obžalovaný na hlavnom pojednávaní a
v rámci odôvodnenia odvolania žiadnym spôsobom nenamietal.

Dokazovaním vykonaným na verejnom zasadnutí bolo zistené, že v čase od vydania napadnutého
rozsudku do dňa rozhodovania odvolacieho súdu obžalovaný uhradil do rúk matky maloletej dňa

19.03.2023 dlžné výživné v sume 100,-eur, v dôsledku čoho dlh na výživnom v čase rozhodovania
krajského súdu bol ustálený vo výške 240,-eur.

Obžalovaný T. M. spáchanie skutku v zásade nepopiera a uznáva, že v žalovanom období si riadne
neplnil svoju vyživovaciu povinnosť. Na svoju obranu však uvádza argumenty na podporu takej verzie

udalostí, podľa ktorej jeho konanie nebolo zavinené, respektíve že v prejednávanom prípade nebola
naplnená subjektívna stránka skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.

Obhajoba v tomto smere stavia obranu na tom, že v žalovanom období nemal stále zamestnanie a
príjem. Snažil sa nájsť si prácu a pracoval asi v dvoch zamestnaniach. Zároveň nemal ubytovanie,

prespával ako bezdomovec a všetko, čo zarobil, musel použiť na svoje živobytie. V čase keď nepracoval
o dávky nepožiadal, nakoľko predtým pracoval ako živnostník a nárok na podporu v nezamestnanosti by
nemal. Myslel si, že evidencia na úrade práce mu nepomôže. Žiadosť o zníženie vyživovacej povinnosti
nepodal, pretože bol na ulici a nemal silu riešiť túto záležitosť. V období keď mal domov platil výživné
pravidelne. Vtedy podnikal a od vykonávania tejto činnosti upustil z dôvodu, že prišiel o vodičský preukaz

a na parkovisku mu rozbili dodávku.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie o vine obžalovaného zo žalovaného trestného činu
na skutočnosti, že v období od apríla 2022 do júla 2022 bol obžalovaný oficiálne zamestnaný
u dvoch zamestnávateľov, pričom jeho pracovné pomery boli vždy ukončené v dôsledku jeho

vlastného nezodpovedného konania. K záveru o vine obžalovaného sa po dôkladnom preskúmaní
skutkových okolností prípadu a uplatnených odvolacích námietok priklonil aj odvolací súd, pričom
v tejto súvislosti priamo odkazuje na vecne presvedčivé a zákonu zodpovedajúce odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia. Závery vyjadrené v napadnutom rozhodnutí krajský súd vyhodnotil ako
primerane podložené výsledkami vykonaného dokazovania, súčasne sa okresný súd náležite a v

dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s obrannými tvrdeniami obžalovaného, ktoré obžalovaný v rámci
podaného odvolania z väčšej časti len duplicitne zopakoval.

Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s úvahami okresného súdu v tom zmysle, že z vykonaných
dôkazov nevyplývajú také relevantné skutočnosti, ktoré by vyvracali zavinené neplnenie vyživovacej

povinnosti zo strany obžalovaného. Naopak, zo správ zamestnávateľov a z vyjadrení samotného
obžalovaného je zrejmé, že opakovaná strata zamestnania bola dôsledkom jeho vlastného zavineného
správania (fyzický konflikt, krádež, iné konflikty na ubytovni a pod.) a do zložitej sociálnej situácie
sa dostal prevažne vlastným pričinením. Vyživovaciu povinnosť si dlhodobo neplnil napriek tomu, že
mal objektívnu možnosť zabezpečiť si príjem zo zamestnania, a zároveň z vlastného rozhodnutia

rezignoval na akúkoľvek spoluprácu s príslušným úradom práce. Jeho tvrdenia o snahe nájsť a udržať
si zamestnanie preto odvolací súd považuje za účelové a nepreukázané. Ako právne ospravedlniteľné
preto nemožno akceptovať také správanie obžalovaného, ktoré je výsledkom jeho nezodpovednéhoprístupu k pracovným a osobným povinnostiam. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd
vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako nedôvodné.

Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného, podľa ktorých na jeho strane nastalo len prechodné
obdobie objektívnej nemožnosti plniť si vyživovaciu povinnosť, odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že obžalovaný bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený ešte dňa 14.12.2022. Od
tohto momentu až do dňa vydania rozhodnutia odvolacieho súdu uplynulo viac než dva a pol roka,
počas ktorého mal obžalovaný reálnu možnosť postupne uhrádzať dlžnú čiastku výživného. Napriek

tejto skutočnosti bola počas tohto obdobia preukázaná úhrada len symbolickej sumy 100 eur, a to bez
akéhokoľvek preukázania konkrétneho úsilia o pravidelné a aspoň čiastočné splácanie zvyšného dlhu.

Odvolací súd neprehliada náročnú životnú situáciu, v ktorej sa obžalovaný podľa vlastných slov
nachádza, vrátane skutočností, že je bez domova, nemá rodinné zázemie a jeho možnosť zamestnať sa
je zrejme sťažená. Zároveň však treba konštatovať, že obžalovaný ani v čase po vydaní napadnutého

rozhodnutia súdu nedoložil vykonanie žiadnych konkrétnych krokov smerujúcich k trvalému riešeniu
svojej situácie - napríklad predloženie dôkazov o evidencii na úrade práce, žiadostiach o konkrétne
pracovné pozície, poberaní dávok v hmotnej núdzi alebo iných náhradných možnostiach príjmu.
Obžalovaný takisto nepreukázal, že by mu v úsilí o zabezpečenie akejkoľvek legálnej zárobkovej
činnosti bránil zdravotný stav či iné objektívne okolnosti. Za tejto situácie nemožno jeho nečinnosť v

plnení zákonnej vyživovacej povinnosti vyhodnotiť ako dôsledok objektívnej nemožnosti, ale skôr ako
dôsledok nedostatočného úsilia či pasivity, pričom je povinnosťou rodiča, nie vyživovaného dieťaťa,
znášať dôsledky svojho nečinného prístupu. Nemožno pritom prehliadnuť ani výslovné vyjadrenie
obžalovaného, ktorý počas verejného zasadnutia uviedol, že „nie je schopný a nebude schopný zvyšnú
sumu výživného v nejakej lehote zaplatiť“. Takéto tvrdenie prednesené priamo v rámci súdneho konania

svedčí o dlhodobej apatii obžalovaného a potvrdzuje jeho nedostatok vôle v tejto veci čokoľvek reálne
zmeniť.

Súčasne je potrebné pripomenúť, že určená výška mesačného výživného v sume 85,-eur je s
prihliadnutímnavekmaloletej,akoajpredpokladanúvýškunákladovvynakladanýchnastravu,ošatenie,

lekársku starostlivosť, vzdelanie, mimoškolské aktivity a podobne, skôr mierna než neprimerane prísna.

Súd prvého stupňa preto na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že
obžalovaný T. M. svojím konaním formálne naplnil všetky zákonné znaky prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zákona. Naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty

mal súd preukázané z oboznámeného obsahu trestného rozkazu Okresného súdu Malacky zo dňa
09.07.2021 sp.zn. 7T/32/2021, právoplatným dňa 27.07.2021, ktorým bol obžalovaný odsúdený za
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona. Súčasne sa odvolací súd stotožnil so
záverom, že miera závažnosti spáchaného prečinu nie je len nepatrnou.

Vzhľadom na preukázanú čiastočnú úhradu dlžného výživného obžalovaným v období po vyhlásení
napadnutého rozsudku až do rozhodovania odvolacieho súdu bolo nevyhnutné zrušiť celý výrok o vine
napadnutého rozsudku a následne pristúpiť k úprave skutkovej vety tak, aby odrážala skutočne zistený
stav veci ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu. V rámci tejto úpravy došlo k zníženiu výšky dlhu na
výživnom z pôvodných 340,-eur na sumu 240,-eur.

Súčasne krajský súd pripomína, že odvolacie konanie prebieha na základe odvolania podaného výlučne
v prospech obžalovaného, v dôsledku čoho nie je možné aplikovať ustanovenie § 122 ods. 13 veta druhá
Tr. zákona. Došlo by tým k porušeniu zákazu reformatio in peius, ako zásady spravodlivého procesu
vyjadrenej v § 322 ods. 3 vete druhej Tr. poriadku. V zmysle tejto zásady sa zmena k horšiemu môže

prejaviť aj v skutkových zisteniach, napríklad vo väčšom rozsahu spáchanej trestnej činnosti, hoci táto
zmena ani len nemusí mať vplyv na právnu kvalifikáciu trestného činu, rovnako nemusí byť fakticky
spojená ani s uložením prísnejšej sankcie. Odvolací súd preto prihliadal len na obdobie páchania trestnej
činnosti do momentu vydania prvostupňového rozhodnutia, teda od 01.04.2022 do dňa 20.06.2024 (s
výnimkou obdobia, kedy sa obžalovaný nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, t.j. od 14.08.2022

do 20.06.2024, pretože toto obdobie nie je pokryté zavinením).

Nad rámec uvedeného bola ďalším dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku aj zmena zákonnej
úpravy v čase od spáchania žalovaného skutku do rozhodovania odvolacieho súdu. Pri rozhodovanío vine obžalovaného na upravenom skutkovom základe bol preto odvolací súd povinný aplikovať
ustanovenia tej právnej úpravy, ktorej ustanovenia sú pre obžalovaného priaznivejšie.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že novelou č. 40/2024 Z. z., účinnou od 06.08.2024 došlo okrem
iného k zmene pravidiel zohľadňovania pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, čo má dopad
na úpravu dolnej a hornej hranice trestnej sadzby. V prejednávanom prípade to znamená, že nová
právna úprava poskytuje obžalovanému priaznivejší výsledok pri individualizácii sankcie v situácii, keď
u neho prevažuje počet priťažujúcich okolností. Tento záver zostáva zachovaný aj napriek tomu, že

zákonná trestná sadzba podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona sa oproti právnemu stavu účinnému v
čase spáchania skutku nezmenila. V intenciách ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zákona preto odvolací súd
dospel k záveru, že trestnosť činu obžalovaného T. M. je potrebné posudzovať podľa novšieho znenia
Trestného zákona, ktoré je pre neho priaznivejšie.

Z dôvodu zrušenia celého výroku o vine napadnutého rozsudku odvolací súd následne v zmysle

ustanovenia § 321 ods. 3 Trestného poriadku obligatórne zrušil aj celý výrok o treste, nakoľko mal vo
výroku o vine svoj podklad.

Keďže krajský súd mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku, na
základe vykonaného dokazovania a po úprave opisu žalovaného skutku uznal obžalovaného vinným

zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zákona v
znení účinnom od 06.08.2024. Súd bol následne povinný rozhodnúť o potenciálom uložení sankcií
obžalovanému podľa rovnakého znenia zákona, na základe ktorého uznal obžalovaného vinným.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu
škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania
s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu

trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným
činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to
nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s
prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a
to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri

určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262,
§ 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k
poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu
finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým

následkom trestného činu.

K výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269
Trestného poriadku, z ktorých vyplynulo, že obžalovaný má evidovaných 7 záznamov v registri trestov,
z toho 4 odsúdenia má zahladené.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu odvolací súd v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona
účinného od 06.08.2024 skúmal existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom nezistil
žiadnu poľahčujúcu okolnosť a ustálil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona
spočívajúcu v tom, že obžalovaný už v minulosti bol za trestný čin odsúdený. V tejto súvislosti rovnako

ako súd prvého stupňa poukazuje na odsúdenie Okresným súdom Hodonín v konaní vedenom pod
sp.zn. 19T/128/2019 pre trestný čin krádeže a odsúdenie Okresným súdom Hodonín v konaní vedenom
pod sp.zn. 19T/36/2022 pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Tieto odsúdenia bolo možno spoukazom na § 7b ods. 2 Tr. zákona v prejednávanom konaní zohľadniť, nakoľko obžalovaný sa v
zahraničí dopustil konaní, ktoré sú trestné aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami obžalovaného, podľa ktorých mu mali byť priznané
poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. g/ a h/ Trestného zákona (že spáchal trestný čin v dôsledku
núdze, ktorú si sám nespôsobil a súčasne spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných pomerov
alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil). Krajský súd na tomto mieste opakuje, že minimálne
časť posudzovaného obdobia bol obžalovaný zamestnaný a pracovné pomery boli ukončené z dôvodov,

ktoré možno prisúdiť jeho vlastnému zavineniu.

Východiskom pri rozhodovaní o uložení trestu obžalovanému bolo ustanovenie § 207 ods. 3 Trestného
zákona účinného od 06.08.2024, ktoré ustanovuje trestnú sadzbu za spáchaný prečin v rozpätí od 1
roka do 5 rokov.

V prejednávanej veci dospel okresný súd k správnemu záveru, že žalované konanie bolo spáchané
počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, takisto správne konštatoval, že trest sa
obžalovanému ukladá za úmyselný trestný čin. Skutok napĺňajúci znaky právnej kvalifikácie podľa §
207 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona môže byť trestným činom spáchaným tak nedbanlivostnou
formou zavinenia, ako aj úmyselnou formou. Dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané, že obžalovaný

si bol plne vedomý svojej vyživovacej povinnosti k maloletej M., ktorá bola stanovená v minimálnej
možnej výške a neboli k dispozícii žiadne dôkazy svedčiace pre záver, že by obžalovanému v plnení
svojej zákonnej povinnosti bránili nejaké objektívne prekážky, prípadne že by u neho v rozhodnom
období nastala situácia, ktorá by mu znemožnila nájsť si prácu a dosiahnuť príjem, z ktorého by bolo
možné čiastku 85,-€ mesačne zaplatiť ako výživné na svoje maloleté dieťa. Postoj, ktorý obžalovaný

k plneniu si spomenutej zákonnej povinnosti zaujal a ako nedostatočne zodpovedne pristupoval k
získaniu si zamestnania, prípadne k jeho udržaniu, nasvedčuje skôr výraznejšiemu stupňu ľahostajnosti
a ľahkovážnosti, ktorý svojou intenzitou umožňuje prijať záver o nepriamom úmysle ako forme zavinenia.
Súd prvého stupňa teda v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne uviedol, že ukladanie trestu
odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu bolo v tomto prípade vylúčené.

Napriek uvedenému súd vzhľadom na všetky zistené okolnosti prejednávaného prípadu uložil
obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, teda na samej spodnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby za žalovaný prečin. Takýto trest súd považuje za primeraný
a dostatočne individualizovaný, pretože zohľadňuje mieru a formu zavinenia obžalovaného, jeho postoj

k páchanej trestnej činnosti, ako aj čiastočnú úhradu dlžného výživného v priebehu odvolacieho
konania. Súd zohľadnil aj osobné pomery obžalovaného, jeho sociálne zázemie, prípadnú možnosť
nápravy a očakávaný vplyv trestu na jeho budúce správanie. Uložený trest teda primerane odráža
závažnosť skutku, pričom rešpektuje zásadu proporcionality a individualizácie trestu, a zároveň motivuje
obžalovaného k splneniu vyživovacej povinnosti v budúcnosti.

Trestný čin zanedbania povinnej výživy je dokonaný naplnením jeho zákonných znakov, t. j. okamihom,
keď páchateľ najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní zákonnú povinnosť vyživovať alebo
zaopatrovať iného. Keďže obžalovaný začal tento trestný čin páchať dňa 1. apríla 2022, skutok bol
dokonaný (a teda aj spáchaný) dňa 1. júna 2022. Nakoľko obžalovaný pred týmto dátumom nebol vo

výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, súd ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona
zaradil na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Z uvedených dôvodov krajský súd po zrušení napadnutého rozhodnutia rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr.
poriadku vo veci sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.