Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123345552
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123345552.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobcu: A. B. C., C., C. C. D.
X, XXX XX E. – F. G. H., I.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Remedium Legal, s. r. o., so sídlom
Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: F. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. K. XX, XXX XX D., zastúpená: H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. K. XX, XXX
XX D., o zaplatenie 1.972.46 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.
k. 19Csp/102/2023 – 139 zo dňa 31.10.2024 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov
č. k. 19Csp/102/2023-174 zo dňa 14.03.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) vo výroku I.
žalobu zamietol a vo výroku II. vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému
právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Keďže súd prvej inštancie v záhlaví písomného vyhotovenia rozsudku uviedol nesprávnu adresu sídla

žalobcuajehoprávnehozástupcuarovnakoopomenuluviesťzástupcužalovanej,podľa§224Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vydal dňa 14.03.2025 opravné uznesenie, v ktorom opravil chyby
v písaní, počítaní ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

3. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 39, § 53 ods. 9, § 517, § 524 ods. 1 a 2, § 565 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 369, § 497 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie
vlády“); § 1 ods. 2 a 6, § 2, § 7 ods. 1, § 9, § 11, § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 129/2010 Z. z.“ a „zákon o spotrebiteľských úveroch“); § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách.

4. Zo zisteného skutkového stavu súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu

spoločnosť L. E. C., M., sa s účinnosťou od 1. októbra 2021 zlúčila so spoločnosťou G. L. E., M.. Na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX uzavretej medzi postupcom a žalobcom,
postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej majúcu základ v Zmluve č. XXXX XXXX XXH.
N. J. XX.XX.XXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov(ďalej len „VOP“). Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou spotrebiteľského
úveru vo výške 3 547,00 EUR. Žalovaná napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ju postupca v
súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť

uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnila v stanovených termínoch splátky,
čím porušila svoju povinnosť podľa Zmluvy. Následne postupca podaním zo dňa 07.12.2021 vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu
predstavovala ku dňu postúpenia sumu vo výške 2 314,74 EUR, ktorá pozostávala z istiny vo výške 1
972,46 EUR, z riadneho úroku vo výške 328,99 EUR, z úroku z omeškania vo výške 13,29 EUR.

5. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Vzťahujú sa na ňu
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. Napriek Výzve súdu žalobca nijako nepreukázal dostatočným
spôsobom, že jeho právny predchodca - veriteľ naplnil podmienky zákona č. 129 /2010 Z. z. v tom
smere, že by bol s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. Zo žiadnych dokumentov doručených súdu nevyplýva, že by

právny predchodca žalobcu akýmkoľvek spôsobom skúmal, zisťoval, či overoval príjem žalovanej, a
to ani len dopytom do Sociálnej poisťovne. Zároveň neoveroval ani jej ďalšie reálne záväzky (mimo
splácaných úverov), či ďalšie výdavky na život. Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať, že pre hrubé
porušenie povinností veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver s
poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., je predmetná zmluva bezúročná a bez poplatkov a

zároveň právny predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu je tak
neplatným právnym úkonom s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň z toho vyplýva
aj nevyhnutný záver, že neboli naplnené podmienky § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch pre postúpenie pohľadávky na žalobcu, nakoľko v čase postúpenia nebola pohľadávka po

konečnom termíne splatnosti (tá mala nastať až 08.07.2024) a nestala sa splatnou pred termínom
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Samotné postúpenie pohľadávky preto súd vyhodnotil ako
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z G. L. E., M. na žalobcu, žalobcom uplatňované
právo na zaplatenie sumy 1 972,46 EUR s príslušenstvom voči žalovanej zo zmluvy o úvere nesvedčí

žalobcovi. Žalobca teda nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto právnom spore. Z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže jej žiadne trovy v konaní

nevznikli. Zároveň konštatoval, že neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),
f) a h) CSP. V súvislosti s neprávnym právnym posúdením veci žalobca namietal, že súd vôbec
nevzal do úvahy jeho podanie zo dňa 06.09.2023, v ktorom detailne uviedol spôsob skúmania bonity
a výpočet disponibilného zostatku žalovanej, k čomu predložil dôkazy. S tými sa súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nijako nevysporiadal, a preto žalobca vyslovil názor, že rozhodnutie vychádza
z nesprávne zisteného skutkového stavu. Uviedol, že v rámci kontraktačného procesu nedošlo
k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa. Pri skúmaní bonity žalovanej boli brané do úvahy všetky
dostupné informácie nielen zo strany žalovanej, ale tiež údaje zo spoločného bankového, resp.
úverového registra, pričom výsledkom posúdenia bol jednoznačne záver o jej platobnej spôsobilosti.

Súd prvej inštancie nezaujal žiadny právny názor, ako tieto dôkazy vyhodnotil a aký vplyv mali na
posúdenie potencionálnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V tejto súvislosti žalobca dodal,
že takto nedokáže relevantne argumentovať, keďže súd žiadne hodnotenie dôkazov samostatne,
ani vo vzájomnej súvislosti nevykonal, čím sa rozhodnutie stáva nepreskúmateľné a nedostatočne
odôvodnené. Žalobca v odvolaní trval na tom, že bonita žalovanej bola v procese schvaľovania

a poskytnutia úveru hodnotená v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch a postupca, ktorý úver
poskytoval, mal dostatok informácii na to, aby žalovanej mohol úver poskytnúť.8. Na základe toho žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle ustanovenia §
388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1
CSP ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň vyčíslil

trovy odvolacieho konania v sume 182,08 EUR.

9. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná uviedla, že rozsudok považuje za vecne správny a odvolanie
za neopodstatnené. Súd podľa nej vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 191 a nasl. CSP, pričom na základe vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, čo náležite odôvodnil. Žalovaná poukázala na to, že
v rámci posudzovania bonity spotrebiteľa bral pôvodný veriteľ do úvahy len príjem ňou uvedený bez
ďalšieho overovania. Súd nezaložil svoje rozhodnutie na nesplnení povinnosti veriteľa pre absenciu
výpisu z úverového registra, ale na neoverení príjmu spotrebiteľa. Bez overenia príjmu spotrebiteľa
je potom výstup zo SRBI len jedným zo zdrojov informácií, preto takéto skúmanie bonity je len
formalistické. Žalovaná tiež uviedla, že súd svoje rozhodnutie nepostavil na fakte, že by veriteľ

nedostatočne preskúmal výdavky spotrebiteľa, ale na skutočnosti, že absentuje skúmanie príjmu
spotrebiteľa. V kontexte námietok žalobcu žalovaná uviedla, že aj v prípade, ak by súd dospel k záveru
o menšej intenzite porušenia povinnosti, teda len s následkom nemožnosti požadovať predčasné
splatenieúveru,napadnutérozhodnutiebybolovecnesprávne,nakoľkožalobcavsporejepostupníkom,
ktorý svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávky. Keďže právny

predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je tak neplatným právnym úkonom, pretože splatnosť
úveru mala nastať až 08.07.2024.

10. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny

a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu jeho neúspechu v odvolacom
konaní.

11. Ďalšie vyjadrenia neboli do odvolacieho konania predložené.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku

bolo v súlade s § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP zverejnené na úradnej tabuli a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

15. Súd prvej inštancie správne právne posúdil zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovanou ako spotrebiteľský a správne na daný zmluvný vzťah aplikoval právnu úpravu o ochrane
spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch.

16. Súdy sú povinné v konaniach v spotrebiteľských veciach prihliadať bez ohľadu na námietky strán
sporu na okolnosti, ktoré by spôsobovali porušenie práv spotrebiteľa dodávateľom. Podľa rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-679/18 platí, že čl. 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady208/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS sa
majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu
porušenia povinnosti stanovenej v čl. 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy

posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo
vnútroštátnom práve.

17. Žalovaná v priebehu konania namietala, že veriteľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pretože
dostatočne neskúmal jej bonitu, keďže neoveril jej príjem a peňažné záväzky znižujúce jej príjem.

Okrem toho súd prvej inštancie bol v spotrebiteľskom spore s ochranou slabšej strany v zmysle
vyššie označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ povinný skúmať ex offo splnenie povinnosti veriteľa
spočívajúcu v preverení bonity spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

18.Zistenieskutkovéhostavu,ktorýobjektívnezodpovedástavuvecijejednouznajdôležitejšíchčinností
v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi

overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a
unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní
(primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Táto odvolacia námietka naplnená nebola.

19. Hodnotenie bonity určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou

úverového procesu. Po fáze žiadosti o úver nasleduje fáza skúšky úverovej spôsobilosti žiadateľa
(analýza úverovej schopnosti), v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa,
osobná dôveryhodnosť žiadateľa a jeho hospodárska a finančná situácia. U individuálnych žiadateľoch
banka posudzuje osobné údaje ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu, rodinný stav a tiež trvalé príjmy
a pravidelné výdaje žiadateľa, či celej domácnosti. Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a

platobnú morálku. Jedným zo zdrojov (nie jediným) týchto informácii je Spoločný register bankových
informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje informácie o úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od
všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku.

20. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci. Žalobca

nepreukázal, aby pôvodný veriteľ s náležitou odbornou starostlivosťou skúmal bonitu spotrebiteľa
v zmysle overenia žalovanou uvádzaného príjmu. Spotrebiteľ je síce povinný uvádzať pravdivé údaje,
čo však nezbavuje dodávateľa povinnosti preveriť tieto údaje. V tejto súvislosti žalobca namietal, že
súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho podaním zo dňa 06.09.2023, v ktorom sa vyjadril k otázke
skúmania bonity. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje, keďže súd prvej inštancie správne

skutkovo uzavrel, že pôvodný veriteľ neoveril príjem žalovanej, čo mohol učiniť dopytom do Sociálnej
poisťovne, resp. predloženými výplatnými lístkami a podobne. Z tohto pohľadu potom tvrdenia žalobcu
bez preukázania tvrdených skutočností nemajú dostatočnú relevanciu pre zvrátenie záverov súdu prvej
inštancie o porušení povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

21. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich
nesplnenímvpodobevecnenepriaznivéhorozhodnutianesietenúčastníkkonania,ktorýtietopovinnosti
nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba.Pokiaľúčastníkkonanianesplnípovinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvoje
tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že

v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec) [napr. rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/58/2020 zo dňa 26.01.2021].

22. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že pôvodný veriteľ overil finančné
záväzky žalovanej nahliadnutím do registra poskytujúceho obraz o daných skutočnostiach. K týmto
tvrdeniam predložil aj súvisiace dôkazy. Žalobca však súdu nepredložil dôkaz o preverení príjmu

žalovanej. V naznačených súvislostiach vychádzal len z ňou uvádzaného príjmu. Tieto zistenia svedčia
o jednoznačnom porušení povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.23. Žalobca súčasne namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch z dôvodu nesplnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona.

24. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

25. Keďže pôvodný veriteľ pred poskytnutím spotrebiteľského úveru mal k dispozícii len overené
informácie o finančných záväzkoch žalovanej bez toho, aby overil príjem žalovanej, nepostupoval
s odbornou starostlivosťou. V zhode s názorom súdu prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že

veriteľ dôsledne neoveril príjem žalovanej a taktiež dostatočne neanalyzoval domáci rozpočet v kontexte
jej životných výdavkov. Inými slovami žalobca nepreukázal, že pri overovaní bonity žalovanej jeho
právny predchodca mal k dispozícii dostatočné údaje o príjmoch spotrebiteľa, resp. o jej životných
výdavkoch (mimo finančných záväzkov). Dôsledkom podcenenia skúmania bonity je neposkytnutie
ochrany veriteľovi, ktorý porušil povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.

V zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch skutočnosť, že veriteľ nesplnil požadovanú
povinnosť, znamená, že veriteľ nemohol žiadať jednorazové splatenie úveru. Hrubým porušením
povinnosti podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona je posudzovanie bonity spotrebiteľa bez akýchkoľvek
údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej
databázy.

26. Postup právneho predchodcu žalobcu je preto potrebné v konkrétnych okolnostiach hodnotiť
podľa ustanovenia § 11 ods. 2 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch ako nekonanie s
odbornoustarostlivosťoupriposúdeníschopnostispotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúver.Snesplnením
tejto povinnosti zákon spája účinky v podobe zániku oprávnenia veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa

jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Dôsledkom toho je potom aj absolútna neplatnosť
právneho úkonu – vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, pretože tento úkon odporuje zákonu podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Nakoľko veriteľ využil svoje právo na zosplatnenie pohľadávky v rozpore so
zákonom, je vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru listom zo dňa 07.12.2021 neplatné.

27. Zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že medzi stranami
bol dohodnutý termín konečnej splatnosti úveru k 08.07.2024. Vzhľadom na neplatné zosplatnenie
úveru, ako aj s poukazom na to, že v čase postúpenia pohľadávky k 12.09.2022, nebola pohľadávka
splatná ani podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je za použitia § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch potrebné uzavrieť, že postúpenie pohľadávky pre rozpor so zákonom nebolo platné podľa § 39

Občianskeho zákonníka. Tým nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, a preto súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, keď žalobu zamietol.

28. Z tohto pohľadu nie je až také významné, že súd prvej inštancie vyhodnotil nesplnenie povinnosti
veriteľa aj ako hrubé porušenie povinnosti, z čoho vyplýva právny dôsledok v podobe bezúročnosti

a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Na tomto mieste však odvolací súd zdôrazňuje, že aktuálna
rozhodovacia prax Krajského súdu v Prešove (napr. rozsudok sp. zn. 18CoCsp/24/2023 zo dňa
19.12.2023) sa voči splneniu povinnosti veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa stavia kritickejšie, keď už
za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje aj neúplne
zisťovanie jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 tretia veta citovaného zákona. V prejednávanej veci súd

neúplne zisťoval hľadisko príjmu spotrebiteľa, pretože sa uspokojil len s tvrdeniami žalovanej o výške
jej príjmu. Výšku tohto príjmu nemal pôvodný veriteľ dostatočne overenú a preukázanú. Preto aj záver
súdu prvej inštancie o hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
je udržateľný.

29. Zároveň je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil,
čoho dôkazom sú dôvody obsiahnuté v bodoch 41. až 44. napadnutého rozsudku. Závery súdu prvej
inštancie v označených bodoch spĺňajú požiadavky formálnej logiky, sú vyjadrené určito a zrozumiteľne.Preto ani námietka žalobcu o tom, že pre nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, nie je dôvodná.

30. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá na náhradu trov konania právo, keďže

na základe ním podaného odvolania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Úspešnej
žalovanej žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).