Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120372081
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120372081.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX,
B., zastúpená JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom, so sídlom Čajakova 5, Košice, proti žalovanému:
Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 1.247,04 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 3. októbra 2022, č. k. 29C/72/2020-145

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice II, výkon súdnictva z ktorého prešiel od 1. júna 2023 na Mestský súd

Košice na základe § 18m ods. 2 zák. č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v aktuálnom
znení (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd"), napadnutým rozsudkom vo veci
samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 1.247,04 Eur s príslušenstvom
(úrokmi z omeškania), v podstatnom na podklade tvrdenia, že je spoluvlastníčkou pozemkov (parc. č.
6651/57 a parc. č. 6651/59 v kat. úz. D. A.), na ktorých je situovaný areál parku „Anička“ (ďalej tiež
aj „PKO Anička“), prevádzkovaný žalovaným, pričom právny režim užívania pozemkov nie je medzi

stranami upravený. Za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu v období od 8.9.2020 do 7.9.2020
si žalobkyňa uplatnila náhradu zodpovedajúcu obvyklej výške nájmu a veľkosti jej spoluvlastníckeho
podielu (4/45-iny k celku).

2. Súd prvej inštancie vzal za skutkový základ napadnutého rozsudku tvrdenia žalobcu, považujúc ich
za nesporné. Naviac tiež skutkovo ustálil, že „...žalovaný užíva parcely žalobkyne tým, že na nich bez
súhlasu žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky a bez právneho dôvodu zriadil verejnú zeleň...“ a že

„O skutočnosti, že PKO Anička ako verejná zeleň prešla na základe zákona o majetku obcí do vlastníctva
žalovaného svedčí delimitačný protokol zo dňa 13.04.2006, uzatvorený v zmysle zákona o majetku
obcí. Žalovaný na základe predmetného delimitačného protokolu prevzal do vlastníctva nehnuteľnosť
PKO Anička ako verejnú zeleň. Prílohu č. 1 delimitačného protokolu tvoria ďalšie protokoly, ktorými
postupneprechádzalinehnuteľnostiuvedenévdelimitačnomprotokolemedzijednotlivýmiorganizáciami
(Správa mestskej zelene v Košiciach, Záhradnícky a sadovnícky podnik, š.p. Košice, Technické služby
mesta Košíc). Prílohu č. 2 delimitačného protokolu tvorí čestné prehlásenie riaditeľa Správy mestskej

zelene v Košiciach, že odovzdávané nehnuteľnosti sú vedené v účtovnej evidencii odovzdávajúcej
organizácie.“ Podľa úvahy súdu prvej inštancie „ Aj napriek skutočnosti, že v delimitačnom protokole
resp. jeho prílohách nie sú bližšie špecifikované pozemky, na ktorých sa PKO Anička nachádza,
z archívnych dokumentov je možné bližšie špecifikovať pozemky, na ktorých sa mal park Aničkanachádzať. V liste Útvaru hlavného architekta mesta Košice „Vymedzenie priestorov PKO - Košice“ zo
dňa 13.08.1979 je v obsahu uvedené ohraničenie oblasti, ktorá tvorí priestory pre PKO HSA Košice,
kde je rámcovo uvedené, že hranicu z južnej strany tvorí Čermeľský potok, zo severnej strany odbočka

zo štátnej cesty Košice - Družstevná pri Hornáde vedúca do Ťahanoviec, zo západnej strany trasa
štátnej cesty Košice - Družstevná, východnú hranicu tvorí tok rieky Hornád“. Napokon podľa skutkového
nálezu prvoinštančného súdu „ Z následnej listinnej komunikácie medzi Záhradníckym a sadovníckym
podnikom mesta Košice a Parkom kultúry a oddychu vyplýva, že došlo k delimitácii parku PKO Anička
(ako zelene a zariadení) nachádzajúcom sa na parcele E-KN č. 6651 k. ú. Košice-Sever. Za účelom

jednoznačného určenia predmetnej parcely bola Geodéziou n. p. Prešov vyhotovená kópia pozemkovej
mapy zo dňa 16.11.1983, na ktorej je zakreslené, kde sa parcela E-KN č. 6651 nachádzala, a teda na
ktorých pozemkoch sa nachádzal park PKO Anička. Z predmetnej kópie z pozemkovej knihy možno
usúdiť, že parcela E-KN č. 6651, na ktorej sa nachádzal park PKO Anička, je v súčasnosti tvorená aj
žalovanými parcelami C-KN č. 6651/57 a 6651/59, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu“.

3.1. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 100 ods. 1 až 2, § 101, § 123, §
124, § 128 ods. 1 až 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 151p ods. 1 zák. č. 40/1960 Zb., Občiansky
zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 až 3, § 3 ods. 1, 3 a 4 a § 4
ods. 1 a 2 zák. č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov a čl. 20 ods. 1 a 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky. Na ich základe východiskovo právne uzavrel, že „...v prípade sporných pozemkov
ide o nehnuteľnosti, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, preto je podľa súdu potrebné na právne
vzťahy z toho vyplývajúce aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., keďže v takomto prípade by
nepochybneplatilo,žekpozemkom,ktorésúvpodielovomspoluvlastníctvežalobkynevzniklozozákona

č. 66/2009 Z. z. vecné bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá právny titul k ich užívaniu“.
V úvahách vedúcich k tomuto záveru súd prvej inštancie okrem už zmienených skutkových zistení
mal na zreteli tiež „...skutočnosť, že zákon č. 66/2009 Z. z. sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň. Podmienkou je, že verejná
zeleň prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o majetku obcí. Podľa §

2 ods. 2 zákona o majetku obcí prechádzali na obce z majetku štátu aj veci, ku ktorým patrilo právo
hospodáreniaštátnympodnikom,ktorýmbolvtomčaseajZáhradníckyasadovníckypodnik,š.p.Košice.
Taktiež podľa § 4 ods. 1 prešli do majetku obcí aj všetky s tým súvisiace majetkové práva. Z toho dôvodu
prešlo do vlastníctva obce aj vlastnícke právo k parku Anička (PKO Anička) ako verejnej zeleni“. Súd
prvej inštancie zároveň odmietol argument žalobkyne vystavaný na názore o nemožnosti oddelenia

právneho režimu verejnej zelene od pozemku, dôvodiac v tejto spojitosti, že „...aj na základe samotného
znenia § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý primerane aplikuje predmetný zákon a ním zriadené
vecné bremeno aj na vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň. To znamená, že už
samotný zákon predpokladá, že vlastníctvo verejnej zelene, ktorou je aj park Anička, môže byť rozdielne
od vlastníctva pozemku, na ktorom sa predmetná verejná zeleň nachádza“.

3.2. Na podklade záveru, že na usporiadanie vzťahu vlastníctva verejnej zelene a pozemkov, sa
vzťahuje úprava zák. č. 66/2009 Z. z, súd prvej inštancie ďalej vyvodil, že „...k žalovaným pozemkom
vzniklo žalovanému právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Zo strany žalovaného tak nemôže
dochádzať k bezdôvodnému obohateniu...“ Zároveň usúdil, že „...vlastníkom pod stavbami patriacimi

obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva
a hodnoty verejného záujmu...“ Pokiaľ ide o podobu tejto náhrady súd prvej inštancie s odkazom
predovšetkým na závery formulované Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.
novembra 2020 uzavrel, že náhrada za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z. má

jednorazovú povahu; nemá teda charakter opakovaného plnenia, patrí osobe, ktorá je vlastníkom
zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena s právnou možnosťou jej uplatnenia od účinnosti
uvedeného zákona (1.7.2009).

3.3. Dovedením týchto úvah do dôsledkov pri posudzovaní žalovaným vznesenej námietky premlčania,

súd prvej inštancie dospel k záveru, že právo žalobkyne na náhradu za zriadenie vecného bremena na
pozemkoch sa premlčalo (dňom 1.7.2012), nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej dobe 3
rokov, počítanej od účinnosti zák. č. 66/2009 Z. z. (k podaniu žaloby došlo dňa 8.9.2020).4. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že s použitím § 255
ods. 1 C.s.p. priznal plne procesne úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v celom rozsahu.
V úvahách o prípadnom použití na rozhodnutie o trovách konania sudcovskej moderácie podľa § 257

C.s.p súd prvej inštancie uzavrel, že dôvody hodné osobitného zreteľa nevzhliadol ani v okolnostiach
prípadu a ani na strane subjektov sporu.

5.1. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobkyňa namietala proti rozhodujúcim záverom

prvoinštančného súdu v niekoľkých argumentačných líniách.

5.2. Značnú časť argumentačnej pozornosti odvolateľka v odvolaní venovala polemike ohľadne
právneho statusu parku Anička. V prvom rade podľa ním prezentovaného názoru sa nejedná
o nehnuteľnosť, a preto je nesprávny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný na základe predmetného
delimitačného protokolu prevzal do vlastníctva „nehnuteľnosť“ PKO Anička. Žalobkyňa v tejto spojitosti

vyjadrila presvedčenie, že podľa delimitačného protokolu mali na žalovaného prejsť nehnuteľnosti a nie
verejná zeleň. Podľa odvolateľky nemohol park Anička prejsť na žalovaného na základe zák. č. 138/1991
Zb. ani ako verejná zeleň, nakoľko formálne mal byť park Anička klasifikovaný ako verejná zeleň
až 19.12.1991, teda po účinnosti uvedeného zákona (všeobecne záväzným nariadením č. 2/1991
ozakladaní,údržbeasprávezelene).Žalobkyňaďalejargumentovala,žepodverejnouzeleňouvzmysle

úpravy § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. je treba rozumieť len spôsobilý predmet občianskoprávnych
vzťahov, ergo samostatnú vec v právnom zmysle slova. Zároveň podľa jej presvedčenia takáto vec musí
mať povahu stavby, nakoľko iné veci ako stavby sa uplatnením zásady superficio solo cedit (§ 120 ods. 2
acontrarioObčianskehozákonníka)stávajúsúčasťoupozemku.Žalobkyňavtejtospojitostiakcentovala,
že „PKO Anička“ nikdy formálne ani materiálne ako stavba nevznikla a neexistovala.

5.3. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa prezentovala interpretačný náhľad na rozsah primeraného
použitia úpravy usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami (§ 1 ods. 1 zák. č. 66/2009
Z. z.) na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň (§ 1
ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.). Podľa jej nazerania primerané použitie úpravy vzťahujúcej sa na stavby,

predpokladá vylúčenie tých aspektov, ktoré sú späté s charakteristickými znakmi stavieb. Rozdielny
prístup pri usporiadaní pomerov podporuje podľa odvolateľky napríklad tiež okolnosť, že stavby – na
rozdiel od verejnej zelene, sú evidované v katastri nehnuteľností a aj fakt, že vo vzťahu k verejnej zeleni –
na rozdiel od stavieb, nemožno plniť povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecného bremenu
(§ 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.), ale vecnému bremenu by v takom prípade zodpovedala povinnosť

zdržať sa odstraňovania biotopov verejnej zelene.
5.4. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie presvedčivo neozrejmil skutočnosti vylučujúce vznik nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom právneho posúdenia veci v podstate vnútil žalobkyni
svoj názor, že jej pohľadávky má základ v zák. č. 66/2009 Z. z. Odvolateľka v tejto spojitosti prezentovala
názor, že súd prvej inštancie sa vzťahom zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vlastne

nezaoberal, a tým prakticky odoprel žalobkyni, aby bolo rozhodnuté o nároku v zmysle jej žaloby.
5.5. V úzkej spojitosti s argumentáciou poukazujúcou na osobitosti verejnej zelene oproti stavbám,
žalobkyňa v odvolaní namietala nepriliehavosť odkazu súdom prvej inštancie na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa podľa odvolateľky otázka povahy náhrady za zriadenie vecného
bremena na pozemkoch pod verejnou zeleňou, neriešila a prezentovala názor o opakovanej povahe

náhrady. V takomto kontexte namietala tiež proti spôsobu posúdenia premlčania uplatneného nároku
z hľadiska začatia plynutia premlčacej doby, dôvodiac, že vecné bremeno na pozemkoch pod verejnou
zeleňou, zriadené zák. č. 66/2009 Z. z., vzniká (na rozdiel od stavieb) až zápisom v katastri
nehnuteľností.

5.6. Osobitná skupina argumentov žalobkyne v odvolaní smerovala proti záveru o vzniku vecného
bremena na pozemkoch podľa zák. č. 66/2009 Z. z., z hľadiska podmienok aplikability tohto zákona,
upravených v jeho § 1 ods. 1. V rámci tohto polemického diskurzu odvolateľka predniesla argumenty,
majúce spochybniť vlastnícke právo žalovaného k PKO Anička, a to jednak z hľadiska spôsobilosti
tejto entity byť predmetom vlastníctva a jednak tiež z pohľadu podmienok prechodu vlastníctva na

obce zo Slovenskej republiky podľa § 2 a nasl. zák. č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí. V intenciách
druhého z takto pomenovaných dôvodov (pozn. prvý je bližšie rozvedený v bode 5.2 odôvodnenia),
žalobkyňa spochybnila, že právo správy k tomuto majetku v rozhodnom čase patrilo Záhradníckemu
a sadovníckemu podniku mesta Košíc. Argumentovala pritom v podstatnom neplatnosťou hospodárskejzmluvy, ktorou malo dôjsť k prevodu správy na tento subjekt zo štátnej organizácie Park kultúry
a oddychu v Košiciach, jednak z dôvodu neurčitosti vymedzenia prevádzaného národného majetku
z hľadiska v tom čase aktuálnych údajov evidencie nehnuteľností a jednak z dôvodu, že nebolo

preukázané aby povinnosť uzatvorenia hospodárskej zmluvy bola uložená ministerstvom. Dovedením
týchto úvah do dôsledkov žalobkyňa zastávala názor, že nakoľko v okolnostiach prípadu nebolo zrejmé
ktorá štátna inštitúcia v rozhodnom čase spravovala PKO Anička, podľa § 65 ods. 3 zák. č. 109/1964
Zb. Hospodársky zákonník, bol v dočasnej správe Okresného národného výboru v Košiciach. V takejto
konštelácii podľa odvolateľky PKO Anička na základe zák. č. 138/1991 Z. z. neprešla na žalovaného,

nakoľko v zmysle jeho § 2 do vlastníctva obcí prechádzal majetok štátu, ku ktorému patrilo štátnym
organizáciám právo hospodárenia – nie dočasná správa. Z tohto dôvodu nemožno na usporiadanie
vzťahu medzi PKO Anička a pozemkami použiť zák. č. 66/2009 Z. z., nakoľko podľa jeho § 1 ods.
1 upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo
vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov (tiež podľa zák. č. 138/1991 Zb.),

5.7. Napokon žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že v dobovej dokumentácii identifikoval
PKO Anička podľa parcelného čísla pozemku – parc. E-KN č 6651 v kat. úz. Košice-sever. V súvisiacej
argumentácii žalobkyňa akcentovala, že parcela E-KN č. 6651 nikdy nevznikla, do dnešného dňa táto
parcela nie je zapísaná v katastri nehnuteľností, pričom až geometrickým plánom vyhotoveným až v roku

2020 vznikli parcely č. 6651/57 a 6651/59. Na tomto podklade žalobkyňa prezentovala, že park Anička
nebol vymedzený.

5.8. Odvolacími námietkami, poukazujúcimi na prítomnosť vady v procesnom postupe, na nesprávnosť
skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, na neudržateľnosť skutkových zistení vzhľadom na

prípustnosť ďalších prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a napokon na nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie, žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),
f), g) a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p. na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.

viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním
uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na
vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru,
že nie je (odvolanie) dôvodné.

8. Odvolací súd sa v intenciách žalobkyňou vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p.
v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež
úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie

obomaprocesnýmistranami(§387ods.3vetaprváC.s.p.).Lennazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobkyne v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá C.s.p.), odvolací súd tieto dôvody v niektorých smeroch argumentačne (precizuje).
9.1. Odvolací súd východiskovo konštatuje, že ani v kontexte žalobcom prednesených opozitných
argumentov, nevzhliadol najmenší priestor pre úvahy o akejsi kategorizácii verejnej zelene na takú,

ktorá ako spĺňajúca parametre stavby je vecou v právnom zmysle slova a ostatnú. Odvolací súd sa
v tejto otázke bez výhrad pripája k interpretačnému záveru súdu prvej inštancie, že samotný zák. č.
66/2009 pre účely usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená (tiež)
verejná zeleň, predpokladá, a to bez určenia akýchkoľvek kvalitatívnych či kvantitatívnych parametrov,že jej vlastník môže byť odlišný od vlastníka pozemku, na ktorom sa nachádza. Tým je aj z pohľadu
odvolacieho súdu daný jasný podklad pre záver, že tak ako pozemky pod stavbami, aj pozemky pod
verejnou zeleňou ( tiež pod športovým areálom a pod cintorínom), už v samotnej podstate môžu byť

- za splnenia ďalších predpokladov vzťahujúcich sa na usporiadanie pomerov v čase účinnosti zák. č.
66/2009 Z. z., zaťažené zákonným vecným bremenom podľa tohto zákona. Vo svetle argumentácie
žalobkyne sa v tejto spojitosti žiada dodať, že pod verejnou zeleňou netreba rozumieť samotný porast
(biotop), ale skladbu prírodných (porast je jedným z nich), krajinných, architektonických a inžinierskych
prvkov,ktorévzniklispolupôsobenímčlovekaaprírody,ktorávosvojejkomplexnostipredstavujefunkčne

a esteticky jeden celok. O tom, že charakteristiku verejnej zelene spĺňa tiež park Anička, ergo verejný
park celomestského významu, celé dekády využívaný ako oddychová zóna na kultúrne, športové
a rekreačné účely, v danom prípade nemožno mať ani podľa posúdenia odvolacieho súdu (zhodne
s názorom súdu prvej inštancie), rozumné pochybnosti.
9.2.Zohľadňujúc legislatívne oddelenie vlastníctva verejnej zelene a pozemku pod verejnou zeleňou
a prihliadajúc na povahu verejnej zelene, ktorá sa spôsobom obmedzenia vlastníckych oprávnení

majiteľa pozemku od stavieb v podstate nijak neodlišuje, odvolací súd nenašiel racionálnu oporu pre
záver, že by (len) primerané použitie úpravy zák. č. 66/2009 Z. z. vzťahujúcej sa na stavby, v sebe
nemalo subsumovať tiež usporiadanie vzťahu k pozemku zriadením vecného bremena (§4 zákona)
a rovnako nevzhliadol najmenší dôvod, pre ktorý by závery rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít, na ktoré súd prvej inštancie výstižne odkázal, nemali byť použiteľné na tento prípad len preto,

že riešili náhradu za vecné bremeno zriadené na základe toho istého zákona, za tých istých okolností
a s tým istým obsahom, len na pozemku pod inou entitou.
9.3. Pomerne značnú argumentačnú pozornosť odvolateľka v odvolaní venovala otázke identifikácie
PKO Anička v dobových písomnostiach, právne úkony nevynímajúc, domnievajúc sa, avšak celkom
nesprávne, že tieto mali za následok, že nedošlo k platnému prevodu správy k PKO Anička na

Záhradnícky a sadovnícky podnik, š.p. Košice a skrz toho ani k prechodu na žalovaného podľa
zák. č. 138/1991 Zb. Názoru žalobkyne v tejto súvislosti je potrebné oponovať hneď v dvoch
argumentačných líniách. Predovšetkým je treba mať na zreteli, že požiadavka určitosti právneho úkonu
smeruje k poznateľnosti obsahu dojednaní, a teda aby stranám bolo jasné a i objektívne poznateľné
čo je jeho predmetom. I napriek tomu, že PKO Anička nebol v dobových písomnostiach vymedzený

správnymi údajmi evidencie nehnuteľností (parcelné číslo, katastrálne územie) o obsahu právnych
úkonov v dôsledku týchto nepresností už zo všeobecne známej podstaty predmetu nevznikli žiadne
pochybnosti, a tak o neurčitosti ani hospodárskej zmluvy ani delimitačného protokolu nemožno ani len
uvažovať. Uvedomiť si je potrebné v tejto súvislosti skutočnosť, že údaj PKO Anička medzi aktérmi
posudzovaných úkonov sám o sebe vyjadruje jeho predmet dostatočne určite a nezameniteľne aj bez

potreby pripojenia ďalších údajov. V druhom rade odvolací súd poukazuje na požiadavky formulované
vo vzťahu k spôsobu posudzovania ne/platnosti zmlúv právnou praxou. Treba v tejto súvislosti upriamiť
pozornosť najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014, v ktorom tento konštatoval,
že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho
hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu

zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí zároveň
zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti
zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady.
Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú
celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim

jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi
z čl. 1 ústavy. Z uvedeného podľa úvahy odvolacieho súdu jasne vyplýva, že predstava žalobcu, že
formálne nedostatky majúce nad akúkoľvek pochybnosť len administratívny rozmer bez materiálneho
dosahu na určitosť a zrozumiteľnosť obsahu právneho úkonu, spôsobujú jeho neplatnosť, je nie len
právne neopodstatnená, keďže pre takéto úvahy niet zákonného podkladu, ale i ústavne neudržateľná.

9.4.1. Podľa ust. § 154 C.s.p., prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
9.4.2. Podľa ust. § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
9.4.3. V citovanom § 366 C.s.p. je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata
ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku,založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred
súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok
podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.
9.4.4. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepoprela
tvrdenie žalovaného (v žalobnej duplike z 10.11.2020), že právo hospodárenia so štátnym majetkom
PKO Anička v čase účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. patrilo štátnemu podniku Záhradnícky a sadovnícky

podnik š.p. a ani netvrdila skutočnosti, ktoré by túto okolnosť v akomkoľvek smere spochybňovali
(včítane v odvolaní tvrdenej pochybnosti o pôvodnom správcovi, dôvodov neplatnosti hospodárskej
zmluvy a participácii ministerstva na uzavretí tejto zmluvy).Pritom z obsahu spisu a ani z vyjadrení
žalobkyne v priebehu odvolacieho konania, nevyplýva skutočnosť, pre ktorú by tieto prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, nemohla uplatniť už v priebehu prvoinštančného konania. Na
tomto základe, keďže výhrady žalobkyne sa netýkali procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu

alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd
posúdil argumentáciu žalobkyne, vystavanú na týchto prostriedkoch procesného útoku a procesnej
obrany ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle ust.
§ 366 C.s.p. Odvolací súd na dôvažok poznamenáva, že za nezavinené v zmysle § 366 písm. d)
C.s.p. nemožno považovať neuplatnenie prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré

je výsledkom nedbanlivosti pri vyhľadávaní právne významných skutočností alebo dôkazov. Preto
uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p. nemohol byť posúdený ako dôvodný.
9.5.1. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa
ust § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia. Podľa žalobkyne totiž súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje
závery z pohľadu jej argumentácie.
9.5.2. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
9.5.3. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých

dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne
zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení

rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,

požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

9.5.4. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada

konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviskanedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade

tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje
rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom
rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia

rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie
nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

9.5.5. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení
a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu
k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého
z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej

logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového
stavu vyvodil. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal
s odvolateľkou nastolenými otázkami, majúcimi význam pre právnu kvalifikáciu uplatneného nároku
a v nadväznosti na to aj na posúdenie dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania. Odvolací súd

pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je jednotne premietaná aj
v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyrovnať s len
s argumentom, ktorý je podstatný a zároveň aj konkrétny, teda formulovaný dostatočne jasným a
presným spôsobom. Za spĺňajúci tieto parametre nemožno považovať napríklad ani argument, že
právne posúdenie ako také alebo jeho parciálna časť je nesprávne (v rozpore so zákonom), bez

konkretizácie aký právny predpis bol nesprávne aplikovaný a vyjadrenia, ako má byť podľa predstavy
dotknutého subjektu dané ustanovenie aplikované na konkrétny prípad. Vo svetle východísk uvedených
v predchádzajúcom bode preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého
rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za
extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku,

odvolací súd vníma len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá
ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b) C.s.p.

9.5.6. V odpovedi na žalobkyňou prednesenú otázku preskúmateľnosti napadnutého rozsudku, je
v tomto prípade do značnej miery inkorporované posúdenie opodstatnenosti aj tej skupiny námietok,
ktorými odvolateľka nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.), s ktorým hľadiskom sa odvolací súd vysporiadal
už vyššie. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie presvedčivo neozrejmil skutočnosti

vylučujúce vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd konštatuje, že v dôvodoch
vysvetľujúcich výber, interpretáciu a použitie jednej normy sú logicky subsumované dôvody, pre ktoré
nebol skutkový stav posúdený podľa inej do úvahy prichádzajúcej alternatívy.10. I keď povaha náhrady za zriadenie vecného bremena mala v argumentácii žalobcu ťažiskovo
nadväznosť na už zodpovedané otázky vzťahujúce sa na verejnú zeleň, odvolací súd, sledujúc umocniť
presvedčivosť záveru súdu prvej inštancie o jednorazovej povahe náhrady za zriadenie vecného

bremena, dodáva, že Najvyšší súd SR už považuje toto riešenie za svoju ustálenú rozhodovaciu prax
(por. napr. jeho uznesenie sp. zn. 5Cdo/161/2023 z 28. novembra 2024) a že medzičasom bolo jedno
z rozhodnutí najvyššieho súdu založené na tomto riešení už aj publikované (uznesenie NS SR sp. zn.
7Cdo/49/2023 z 26. júna 2024 uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 46/2024).
11. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s použitím

§ 387 ods. 1 C.s.p., a to v napadnutom zamietavom výroku, rovnako aj v závislom výroku o trovách
konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.
12.1. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.
12.2.Podľa§255ods.1C.s.p.súdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.

12.3.V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá bola v odvolacom
konaní neúspešná. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v tomto odvolacom konaní trovy
nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách
odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutienapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).