Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. jún 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123348368
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6123348368.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu

JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu:
A. B. - B., s miestom podnikania C. XX, XXX XX
A. A., IČO: XX XXX XXX, zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 47 246 731, proti žalovanému: Fakultná nemocnica Trenčín, so sídlom
Legionárska 641/28, 911 71 Trenčín, IČO: 00 610 470, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Danica
Birošová, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Piaristická 46/276, 911 01 Trenčín, IČO: 36 837 857,

o zaplatenie 36.859,04 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín č. k. 37Cb/34/2023-156 zo dňa 6. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zaviazal žalovaného k zaplateniu 36.859,04
eur spolu s 12,50 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy eur od 25.06.2023 do zaplatenia a

paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur, a to všetko do 3 dní od
právoplatnostirozsudkuavovýrokuII.žalobcoviprotižalovanémupriznalnároknanáhradu trovkonania
v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 36.859,04 eur spolu s 12,5 % ročným úrokom
zomeškaniaztejtosumy od25.06.2023 dozaplateniazdôvoduužívaniahnuteľnýchvecížalovanýmod
1.2.2022bezuzavretejzmluvy.Hnuteľnéveci–strojeazariadeniapráčovnesúumiestnenévpriestoroch

žalovaného. Žalovaný tvrdil, že žalovanú sumu spolu s príslušenstvom si žalobca uplatňuje nedôvodne
a žiadal žalobu zamietnuť.

3.1 Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca uzatvoril dňa 01.07.2019 nájomnú
zmluvu č. 1/6/2019 so spoločnosťou D., spol. s r.o., na základe ktorej žalobca prenechal spoločnosti D.,
spol. s r.o. ako nájomcovi do užívania svoje hnuteľné veci špecifikované v prílohe č. 3 a to práčku PCH
841 - 3ks, Sušičku DTP 36 G Cmfort 5 ks, vozík 10 ks model 203 CC, vozík 2 ks model 203 NR, vozík 12

ks model 201 F, vozík 11 ks model 52 a vozík 40 ks model 178 RIP (ďalej len „strojové, prevádzkové a
technické zariadenie“). V zmluve si dohodli spôsoby ukončenia nájomného vzťahu a to uplynutím času
doby nájmu, dohodou zmluvných strán písomnou výpoveďou, zánikom predmetu nájmu, odstúpením od
zmluvy, pričom si strany dohodli právo prenajímateľa odstúpiť od zmluvy ajv prípade ak nájomca nezaplatí nájomné za viac ako 2 mesiace. Zmluvné strany si dohodli predkupné
právo k predmetu nájmu, po skončení nájmu za zostatkovú hodnotu vo výške
1,- eur. Zároveň si dohodli možnosť uplatniť zo strany nájomcu predkupné právo k predmetu nájmu aj

pred ukončením doby nájmu na základe písomného oznámenia nájomcu. Predmetná nájomná zmluva
obsahovala aj článok VIII, ktorý uvádza, že v prípade predčasného ukončenia koncesnej zmluvy (pred
uplynutím koncesnej lehoty), ku ktorému dôjde z vôle objednávateľa č. 10 bod 6 koncesnej zmluvy,
vzniká objednávateľovi povinnosť odkúpiť od koncesionára predmetnú technológiu za kúpnu cenu
zodpovedajúcu výške zostatkovej hodnoty technológie v čase ukončenia koncesie. Nájomca sa dostal

s platením nájomného do omeškania. Dňa 31.07.2021 uznal dlh z titulu dlžného nájomného vo výške
83.172,96 eur, ktorý sa zároveň zaviazal žalobcovi splatiť, pričom k omeškaniu nájomcu došlo so
splácaním splátok nájomného od 15.08.2019. Dňa 31.07.2021 žalobca odstúpil od nájomnej zmluvy
s poukazom načlánok VI odsek 4 na základe skutočnosti, že nájomca sa dostal do omeškania s platením
nájomného po dobu viac ako 2 mesiace. Žalobca po ukončení nájomnej zmluvy ako vlastník strojového,
prevádzkového a technického zariadenia uzatvoril novú nájomnú zmluvu, predmetom ktorej boli tie isté

hnuteľné veci so spoločnosťou B., E., ktorá spoločnosť požiadala žalobcu o pozastavenie účinnosti
nájomnej zmluvy z dôvodu, že spoločnosti B., E. ako nájomcovi bol zo strany žalovaného zamedzený
prístup budovy práčovne v priestoroch žalovaného. Žalobca a spoločnosť B., E. sa dohodli na ukončení
nájomnej zmluvy k 01.02.2022.

3.2 Od 01.02.2022 žalovaný ďalej užíva predmetné stroje a zariadenia, ktoré sú umiestnené v
priestoroch žalovaného. Žalobca bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy so spoločnosťou D., spol. s
r.o., ako aj so spoločnosťou B., E. vlastníkom predmetných strojových, prevádzkových a technických
zariadení.

3.3 Žalovaný ako objednávateľ uzatvoril so spoločnosťou D., spol. s r.o. ako koncesionárom dňa
31.01.2019 koncesnú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytovanie služieb súvisiacich s praním
a údržbou bielizne v priestoroch poskytnutých objednávateľom určených na prevádzku práčovne,
kompletne sprevádzkovaných koncesionárom po dobu trvania koncesnej lehoty. Koncesná lehota bola
dohodnutá na obdobie 120 mesiacov.

V článku X sa zmluvné strany dohodli, že vlastníkom všetkých strojových, prevádzkových
a technických zariadení, ktoré budú v rámci plnenia predmetu koncesnej zmluvy nadobudnuté a
zabudované v priestoroch práčovne, pre potreby kompletného prevádzkovania práčovne a za účelom jej
plne funkčného chodu je po dobu trvania koncesnej lehoty koncesionár. Zároveň zmluva predpokladala
aj situáciu, kedy koncesionár nebude vlastníkom všetkých strojových zariadení, ktoré bude využívať na

riadny výkon svojich povinností v zmysle koncesnej zmluvy, pričom uvedené je zakotvené v článku X
odsek 9 koncesnej zmluvy. V zmysle uvedeného dojednania v prípade, ak koncesionár v čase ukončenia
koncesnej zmluvy (ide
o ukončenie z akýchkoľvek dôvodov) nemá vo vlastníctve strojové, technické alebo prevádzkové
zariadenie práčovne, ktoré tvoria prevádzkový celok a to napríklad z dôvodu, že ho má v nájme, je

povinný koncesionár zabezpečiť všetky kroky k tomu, aby vlastnícke právo ku každému strojovému,
prevádzkovému a technickému zariadeniu bolo možné previesť na objednávateľa teda žalovaného.
Výslovne je v uvedenom ustanovení zmluvy dohodnuté, že koncesionár musí zabezpečiť odkúpenie
príslušného zariadenia od prenajímateľa, resp. podniknúť také kroky, aby v čase ukončenia koncesnej
zmluvy disponoval vlastníckym právom ku každému strojovému, prevádzkovému a technickému

zariadeniu.

3.4 Koncesionár D., spol. s r.o. oznámil žalovanému dňa 29.07.2021, zmenu dodávateľa poskytovaných
služieb, nakoľko sám koncesionár nie je schopný poskytovať služby, na ktoré sa koncesnou zmluvou
zaviazal. Novým dodávateľom služieb sa v zmysle oznámenia koncesionára zo dňa 29.07.2021 stala

spoločnosť B. s.r.o. Na koncesionára, spoločnosť D. spol. s r.o. bol dňa 04.11.2021 uznesením
Okresného súdu Bratislava I.
sp. zn. 31K/17/2021 vyhlásený malý konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený Profesionálna
správcovská kancelária, k.s., veritelia boli vyzvaní na prihlasovanie pohľadávok, bolo uložené správcovi
informovať známych veriteľov a správcovi bola uložená povinnosť informovať súd predložením správy

o priebehu konkurzu v lehotách určených
v predmetnom uznesení. Správca dňa 01.12.2021 vypovedal koncesnú zmluvu uzatvorenú medzi
žalovaným ako objednávateľom a spoločnosťou D., spol. s r.o. (vtedy už úpadcom)z dôvodu, že v zmysle § 106i zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), všetky oprávnenia na
výkon podnikateľskej činnosti a inej činnosti úpadcu vyhlásením malého konkurzu zanikajú. Poukázal

aj na ustanovenie § 106 ZoKR v spojení s § 167d odsek 1 ZoKR, v zmysle ktorého možno po vyhlásení
konkurzu vypovedať zmluvu, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú a opakovanú činnosť, ak bola
uzatvorená pred vyhlásením konkurzu. Výpoveď je účinná doručením druhej zmluvnej strane. Výpoveď
z koncesnej zmluvy bola doručená žalovanému 02.12.2021. Žalobca bol správcom úpadcu výzvou zo
dňa 18.02.2022 vyzvaný, aby rokoval so žalovaným za účelom prevodu majetku všetkých strojových,

technických a prevádzkovaných zariadení na žalovaného.

3.5 Znaleckým posudkom č. 08/2023 znalec ZNALEKOM, s.r.o., so sídlom Internátna
č. 18, 974 04 Banská Bystrica, z odboru Ekonomika a riadenie podnikov, a oceňovanie
a hodnotenie nehnuteľností určil výšku bežného mesačného nájomného za užívanie strojov
a zariadení umiestnených v priestoroch žalovaného ku dňu vypracovania znaleckého posudku t. j. k

02.05.2023 vo výške 2.303,69 eur. Znaleckým posudkom č. 17/2022, ktorý bol vypracovaný znalcom
Dipl. Ing. Igorom Harachom, z odboru Doprava cestná, Strojárenstvo, bola stanovená všeobecná
hodnota súboru strojov a zariadení vo výške 242.047,20 eur.

4. Na rozhodnutie o podanom nároku súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 123,

§ 124, § 451 ods. 1 a 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2,
§ 261 ods. 1 a 2, § 446, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a § 1
ods. 2 a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013.

5.1 Na základe vykonaného dokazovania a zhodných skutkových tvrdení súd prvej inštancie spor

právne posúdil nasledovne: Žalobca si podanou žalobou uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný bez právneho dôvodu užíva strojové, prevádzkové a
technické zariadenie žalobcu. Ustálil, že žalobca
a žalovaný vo vzťahu k dotknutým hnuteľným veciam, strojovému, prevádzkovému
a technickému zariadeniu nie sú spojení, ani nikdy tieto dve strany neboli spojené žiadnou zmluvou,

ktorábyumožňovalaužívaťhnuteľnévecižalobcužalovanémuaktorábyriešilavzájomnévysporiadanie
nárokov za užívanie veci žalobcu zo strany žalovaného, prípadne prevod vlastníckeho práva k
predmetným hnuteľným veciam. Zmluvné vzťahy, ktoré boli uzatvárané k strojovému, prevádzkovému
a technickému zariadeniu boli vždy medzi inými subjektmi. Ak preto medzi vlastníkom strojového,
prevádzkového a technického zariadenia nebola so žalovaným ani s nikým iným uzatvorená zmluva,

ktorej obsahom by bol prevod jeho vlastníckeho práva na inú osobu (opak v spore preukázaný nebol),
žalobca bol a stále je vlastníkom predmetných strojových, prevádzkových a technických zariadení.
Medzi stranami nebolo sporné, že hnuteľné veci žalobcu, predmetné strojové, prevádzkové a technické
zariadenie (zariadenie práčovne) boli umiestnené do priestorov žalovaného. K ich umiestneniu do
priestorov žalovaného došlo na základe toho, že spoločnosť D., spol. s r.o. (aktuálne v konkurze)

uzatvorila so žalovaným koncesnú zmluvu za účelom realizácie činnosti prania a sušenia bielizne,
ale táto spoločnosť nedisponovala príslušným strojovým zariadením, ktoré si za účelom realizácie
výkonu svojej činnosti v prospech žalovaného, zabezpečila na základe uzatvorenia nájomnej zmluvy
so žalobcom. Na základe uvedenej nájomnej zmluvy sa žalobca a spoločnosť D., spol. s r.o. dohodli
aj o možnosti prevodu vlastníckeho práva na spoločnosť D., spol. s r. o. za podmienok v nájomnej

zmluve uvedených. K uvedenému nedošlo, opak v spore preukázaný nebol, nájomná zmluva bola
ukončená pred plánovanou dobou jej trvania (112 mesiacov), bez akejkoľvek zmeny vo vlastníctve
hnuteľných vecí. Následne žalobca uzatvoril nájomnú zmluvu s ďalším subjektom spoločnosťou B. s.r.o.,
ktorá bola po aktivite žalovaného, ktorý zabránil vstupu uvedenej spoločnosti do svojich priestorov a
k hnuteľným veciam žalobcu, ktoré boli predmetom nájomného vzťahu prístup, ukončená. Nesporné

je, že následne začali medzi stranami prebiehať rokovania ohľadom prevodu predmetných hnuteľných
vecí na žalovaného. Žalovaný začal až na pojednávaní rozporovať žalobcom tvrdenú skutočnosť, že
je vlastníkom hnuteľných vecí, ktoré sú zabudované v priestoroch žalovaného a začal tvrdiť, že nie
je žalobcom dostatočne preukázané, že veci, ktoré sú zabudované v priestoroch žalobcu na základe
koncesnej zmluvy so spoločnosťou D. spol. s r.o., sú totožné s vecami, ktoré žalobca považuje za

predmet svojho vlastníctva. Okrem toho, že išlo v uvedenom prípade
o nové tvrdenie (v časti totožnosti vecí), na ktoré súd vzhľadom ku koncentračnej zásade ani nemusí
prihliadať, súd prvej inštancie len stručne uviedol, že to ani nepovažuje za relevantné. U žalovanéhodošlo k zmene právneho zastúpenia v priebehu sporu, ale uvedené nemá žiaden vplyv na to, že súd
musí brať do úvahy všetky vyjadrenia a tvrdenia uskutočnené v spore,
t. zn. aj pôvodným právnym zástupcom žalovaného. Tento vo svojom vyjadrení výslovne uviedol a vôbec

nespochybňoval identitu príslušných strojových, prevádzkových
a technických zariadení, ktoré označil žalobca ako strojové zariadenia vo vlastníctve žalobcu so
zariadeniami, ktoré boli a sú umiestnené v priestoroch žalovaného. V rámci vyjadrenia - konkrétne v
odpore podaného žalovaným, pôvodný právny zástupca žalovaného v bode
II odsek 1 špecifikoval (v rovnakom rozsahu ako žalobca) strojové zariadenia, vo vzťahu ku ktorým si

žalobca uplatňuje peňažný nárok. Následne v bode II odsek 2 vyjadrenia výslovne uviedol, že predmet
nájmu bol umiestnený v priestore práčovne žalovaného a v odseku 4 uviedol, že „žalobca zámerne
zatajil súdu zásadnú skutočnosť, a to dôvod, prečo boli predmetné stroje umiestnené v prevádzkových
priestoroch“ a v kontexte celého vyjadrenia je zrejmé, že tieto stroje sa stále nachádzajú v priestoroch
žalovaného. Uvedené vyplynulo aj
z výsluchu žalobcu, ktorý rovnako potvrdil, že strojové, prevádzkové a technické zariadenia, vo vzťahu,

ktorýmsiuplatňujenároksastálenachádzajúvpriestorochžalovaného,nakoľkožalovanýmuneumožnil
ich z jeho priestorov odviezť, ani mu neumožnil zistiť, čo sa
s uvedeným majetkom aktuálne deje, v akom je stave a sú dodnes žalovaným používané. Preto tvrdenie
právneho zástupcu žalovaného prednesené až na pojednávaní vo vzťahu
k totožnosti veci (strojov, ktoré boli umiestnené v priestoroch žalovaného na výkon pracích činností)

so strojmi vo vzťahu, ku ktorým si žalobca uplatňuje nárok, súd prvej inštancie nepovažoval za
dôvodné a v spore preukázané (okrem samotnej skutočnosti neskorého vznesenia uvedenej obrany),
vzhľadom k dostatočnej reťazi dôkazov ako aj predchádzajúcich tvrdení samotného žalovaného, z
ktorých jednoznačne vyplýva, že stroje ako boli do priestorov žalovaného umiestnené spoločnosťou D.,
spol. s. r.o. tak tam zostali až do súčasnosti a sú žalovaným stále využívané.

5.2 Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v priestoroch žalovaného sú umiestnené stroje, ktoré
sú vo vlastníctve žalobcu a medzi žalobcom a žalovaným nie je ohľadom predmetných strojových
zariadení uzatvorený žiadny právny vzťah a žalovaný tieto zariadenia využíva na zabezpečenie chodu
svojej činnosti a konštatoval, že dochádza na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. I keď k

bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka dochádza predovšetkým tak,
že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty; môže k nemu dôjsť aj tak, že
sajehodoterajšímajetoknezmenšil,hocibyktomuinakdošlo,kebybolobohatenýplnilsvojepovinnosti.
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia

získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie
obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva. Všetci vlastníci vecí majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje
sa im rovnaká právna ochrana. Pokiaľ nie je daný právny dôvod na bezodplatné užívanie veci (napr.
zmluva), potom platí, že v prípade, že niekto užíva cudziu vec bez poskytnutia náhrady, obohacuje sa

na úkor vlastníka veci. I keď sa uvedeným užívaním nezvýšili aktíva žalovaného, nemožno prehliadnuť,
že prijímaním plnenia (užívaním strojových zariadení bez právneho dôvodu, bez dohody so žalobcom)
sa ani nezvýšili jeho pasíva. Pokiaľ by uvedené plnenie prijímal žalovaný na základe právneho dôvodu
(nejakej konkrétnej dohody, zmluvy so žalobcom), majetkový stav žalovaného by sa zmenšil, lebo za
prijímané plnenie, možnosť využívania strojových zariadení na svoje účely, by im poskytoval náhradu v

rozsahu dohodnutého nájomného. Náhrada, ktorú by musel žalovaný žalobcovi plniť preto predstavuje
majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu (ak by právny vzťah existoval majetok žalovaného by
sa o uvedené znížil), čím je naplnená jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Preto ani
obrana žalovaného v časti absencie niektorej skutkovej podstaty v zmysle § 541 odsek 2 Občianskeho
zákonníka v zmysle vyššie uvedeného nebola dôvodná.

5.3 Žalovaný sa v spore bránil tým, že k predmetnému strojovému, prevádzkovému
a technickému zariadeniu nadobudol vlastnícke právo na základe článku X odsek 4, odsek 7 koncesnej
zmluvy, po tom, ako bol na spoločnosť D., spol. s r.o. vyhlásený konkurz. Teda svoju obranu postavil na
tom, že sám sa stal vlastníkom k predmetnému strojovému, prevádzkovému a technickému zariadeniu.

Koncesnou zmluvou uzatvorenou medzi spoločnosťou D., spol. s r.o. a žalovaným bolo dohodnuté, v
zmysle článku X odsek 4 zmluvy, že dňom uplynutia koncesnej lehoty vlastnícke právo k strojovému,
prevádzkovému a technickému zariadeniu, prechádza priamo bezodplatne na objednávateľa (teda
žalovaného). V prípade predčasného zániku koncesnej zmluvy pred uplynutím koncesnej lehoty (najmäz dôvodu odstúpenia od zmluvy) vlastnícke právo k strojovému zariadeniu prechádza na objednávateľa
v deň, v ktorom nastali účinky odstúpenia od zmluvy, s tým, že spôsob ocenenia je zakotvený v
článku 6. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť, čo žalovaný akoby nereflektoval a k uvedenému sa

nevyjadroval, na odkaz na článok X odsek 1 predmetnej koncesnej zmluvy, na ktorý uvedený článok X
odsek 4 nadväzoval. V zmysle článku X odsek 1 koncesnej zmluvy je výslovne uvedené, že vlastníkom
všetkých strojových, prevádzkových a technických zariadení, ktoré budú v rámci plnenia predmetu
koncesnej zmluvy nadobudnuté a zabudované do priestorov žalovaného je po dobu trvania koncesnej
zmluvy koncesionár. Vychádzajúc z uvedeného predpokladu, potom nasledoval odsek 4, kde si strany

dohodli režim prechodu vlastníckeho práva z predpokladaného vlastníka, spoločnosti D., spol. s r.o. na
žalovaného. Avšak uvedený článok nie je možné použiť za situácie, kedy spoločnosť
D., spol. s r.o., s ktorou ako jedinou bol žalovaný v zmluvnom vzťahu, nebola od počiatku vlastníkom
strojového, prevádzkového a technického zariadenia, ktoré na výkon predmet koncesnej zmluvy
využívala. Vychádzajúc z princípu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto
nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má, nemohla spoločnosť D., spol. s r.o. previesť

ani za predpokladu riadneho ukončenia koncesnej zmluvy, ani za predpokladu odstúpenia od zmluvy
vlastníckeprávokveciam,ktorýchsamaniejevlastníkom.Uvedenévšakjezmluvouzachytené,nakoľko
uvedený odsek 4, rovnako ako nasledujúce odseky 6, 7, 8 (na ktoré žalovaný poukázal v prednese na
pojednávaní) je viazaný na odsek 1., t. j. na situáciu, kedy spoločnosť D., spol. s r. o. by bola vlastníkom
všetkých zariadení.

5.4 Zmluvné strany koncesnej zmluvy v čase jej uzatvorenia t. j. dňa 31.01.2019 predpokladali aj
situáciu, že koncesionár, t. j. spoločnosť D., spol. s r.o. nebude vlastníkom ktoréhokoľvek strojového,
prevádzkového a technického zariadenia tvoriaceho prevádzkový celok pre riadne fungovanie práčovne.
Uvedené je výslovne upravené v článku X odsek 9 koncesnej zmluvy, kde sa ďalej uvádza, že by

išlo o situácie, že koncesionár má predmetné zariadenia v nájme, operatívnom leasingu a pod.,
pričom strany si dohodli povinnosť koncesionára zabezpečiť všetky kroky na jeho náklady tak, aby
vlastníctvo ku každému strojovému, prevádzkovému a technickému zariadeniu práčovne ako celku bolo
možné previesť na objednávateľa. Koncesionár musí zabezpečiť odkúpenie príslušného zariadenia od
prenajímateľa tak, aby v čase ukončenia koncesnej zmluvy disponoval vlastníckym právom ku každému

strojovému, prevádzkovému alebo technickému zariadeniu. Vychádzajúc
zuvedenéhodojednaniakoncesnejzmluvy,koncesionármoholsvojepovinnostizuzatvorenejkoncesnej
zmluvy splniť aj prostredníctvom vecí, ktorými „zariadil“ práčovňu žalovaného
a ktorými poskytoval služby žalovanému, ktoré neboli jeho vlastníctvom. Z listinných dôkazov bolo v
spore preukázané, že spoločnosť D., spol. s r.o. vykonávala predmet koncesnej zmluvy práve uvedeným

spôsobom, a to cez prenajaté strojové zariadenia od žalobcu. Spoločnosť D., spol. s r. o. po uzatvorení
koncesnej zmluvy (z 31.01.2019) uzatvorila nájomnú zmluvu č. 1/6/2019 dňa 01.07.2019, na základe
ktorej sa so žalobcom dohodla, že po dobu 112 mesiacov, jej žalobca prenechá strojové, prevádzkové
a technické zariadenie do užívania za odplatu vo výške mesačného nájomného. Zároveň bolo medzi
týmito stranami zmluvy, t. j. medzi žalobcom a spoločnosťou D., spol. s r.o. dohodnuté predkupné právo s

možnosťou realizácie, buď po ukončení nájomného vzťahu alebo aj pred ukončením nájomného vzťahu.
Uvedená nájomná zmluva nadväzovala v podstate na koncesnú zmluvu, s koncesnou zmluvou bola
spojená v osobe, spoločnosti D., spol. s r.o., a za ideálneho chodu veci, by trvala do jej skončenia,
do uplynutia dohodnutej doby nájmu, kedy by vzniklo spoločnosti D., spol. s r. o. predkupné právo na
strojové, prevádzkové

a technické zariadenia v hodnote 1,- eur. Na základe realizácie predkupného práva by sa až spoločnosť
D., spol. s r.o. stala vlastníkom všetkých strojových, prevádzkových
a technických zariadení, s tým, že následne by sa realizovali ustanovenia koncesnej zmluvy
a žalovaný by sa stal ich vlastníkom. Žalobca a žalovaný neboli v žiadnom zmluvnom vzťahu. Žalobca
nebol účastníkom koncesnej zmluvy, preto ani nejaké ak by mu boli aj uložené povinnosti touto zmluvou,

nemali by na neho žiaden dopad. Samotný odkaz na koncesnú zmluvu, ktorý je súčasťou nájomnej
zmluvy a to článok VIII je právne irelevantný. V prvej časti obsahuje v podstate pre žalobcu len
informáciu, že „v prípade predčasného ukončenia koncesnej zmluvy (pred uplynutím koncesnej lehoty),
kuktorémudôjdezvôleobjednávateľač.XIodsek6koncesnejzmluvy,vznikáobjednávateľovipovinnosť
odkúpiť od koncesionára predmetnú technológiu za kúpnu cenu zodpovedajúcu výške zostatkovej

hodnoty technológie v čase ukončenia koncesie.“ Ide skutočne o „vsunuté“ ustanovenie do nájomnej
zmluvy,
z ktorého nezainteresovaný čitateľ zmluvy ani nemôže vedieť, o čo vlastne zmluvným stranám pri
koncipovaní tohto článku išlo. Sám žalobca sa k dôvodom, prečo bol uvedený článok zaradený donájomnej zmluvy v podstate ani nevedel vyjadriť, ani nevedel uviesť, čo si tým strany vlastne chceli
dohodnúť, uviedol, že dôveroval konateľovi spoločnosti
D., spol. s r.o. a v tom čase on sám ani nebol so znením koncesnej zmluvy oboznámený, ale

nakoľko dôveroval svojmu zmluvnému partnerovi aj s týmto článkom zmluvy súhlasil. Uvedený článok
neobsahuje v podstate dojednanie akejkoľvek povinnosti medzi žalobcom
a akoukoľvek treťou osobou, je len akýmsi, podľa názoru súdu prvej inštancie, informačným, k možnému
scenáru uzatvorenia kúpnej zmluvy na „ predmetnú technológiu“, striktne vzaté, ktorá ani nie je ďalej
špecifikovaná, o akú technológiu ide, či ide o predmetné strojové, prevádzkové a technické zariadenia,

ktoré sú predmetnom nájmu. Medzi stranami nájomnej zmluvy, t. j. medzi žalobcom a spoločnosťou D.,
spol. s r. o. už v predchádzajúcich častiach zmluvy, článok VII bolo dohodnuté predkupné právo, ktoré
si spoločnosť D., spol. s r.o. mohla uplatniť aj pred ukončením nájomnej zmluvy. Takže v podstate, ak
by si ho bola uplatnila skôr, došlo by k vzniku kúpnej zmluvy medzi stranami a ak by došlo následne
zo strany žalovaného z jeho vôle k ukončeniu koncesnej zmluvy (čo v uvedenom prípade ani nedošlo),
tak by mu vznikla povinnosť odkúpiť od koncesionára technológiu už v jeho vlastníctve. Otázku kúpnej

ceny si strany v podstate zneprehľadnili, nakoľko je zrejme riešená na dvoch miestach a rôznym
spôsobom výpočtu a to vsunutím odseku 2 k článku VIII, kde je riešená platba za „technológiu“. Uvedené
dojednania sú v súčasnosti už nepodstatné, nakoľko situácia sa v prípade trvania nájomnej zmluvy
vyvinula tak, že k naplneniu nájomnej zmluvy, k jej trvaniu po celú dohodnutú dobu nájmu nedošlo a
nedošlo ani k realizácii predkupného práva. Spoločnosť D., spol. s r. o. sa dostala v priebehu roku

2021 do finančných problémov, žalobcovi prestala platiť nájomné a na základe uvedeného došlo zo
strany žalobcu k odstúpeniu od nájomnej zmluvy dňa 31.07.2021 a tým aj k ukončeniu zmluvného
vzťahu bez uplatnenia predkupného práva. Tým sa spojenie so žalovaným cez spoločnosť D., spol.
s r.o. ukončilo. Tým, že spoločnosť D., spol. s r. o. si neuplatnila predkupné právo, zánikom zmluvy
aj toto zaniklo a hnuteľné veci vnesené do priestorov žalobcu zostali naďalej vo vlastníctve žalobcu.

Žalovaný v súvislosti s uplatneným nárokom uviedol, že ak žalobca má nejaké nároky z jeho právneho
vzťahu s koncesionárom, mal si ich uplatniť do konkurzu koncesionára (spoločnosti D., spol. s r.o.).
Uplatnený nárok zo strany žalobcu sa však netýka spoločnosti D., spol. s r.o., t. j. bývalého koncesionára
žalovaného, preto žalobca nemal absolútne dôvod uplatňovať si ho do vyhláseného konkurzu. Žalobca
si uplatňuje nárok v súvislosti s užívaním strojového, prevádzkového a technického zariadenia zo strany

žalovaného bez právneho dôvodu, ktorý práve žalovaný uvedené strojové, prevádzkové
a technické zariadenia aj užíva, po ukončení aj koncesnej zmluvy a je zabudované do priestorov
žalovaného, kde žalobcu žalovaný ani nechce pustiť. Preto ak by si tento nárok uplatnil do konkurzu,
nakoľko so spoločnosťou úpadcu, D., spol. s r.o. nemá tento nárok nič spoločné, bol by neúspešný.

5.5 K nadobudnutiu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam v zmysle § 446 Obchodného zákonníka súd
prvej inštancie uviedol, že od počiatku je toto ustanovenie na uvedený prípad neaplikovateľné. Poukázal
na znenie koncesnej listiny, ktorá predpokladala dve situácie, akým spôsobom zariadi koncesionár
priestory práčovne žalovaného, a to buď vecami vo svojom vlastníctve alebo vecami vo vlastníctve
tretej osoby. Preto za uvedenej situácie, žalovaný nemôže tvrdiť, že automaticky akékoľvek veci, ktoré

boli umiestnené do priestorov žalovaného, malo k nim automaticky prejsť vlastnícke právo na žalobcu.
Nie je pravdivé ani tvrdenie v záverečnej reči zo strany žalovaného, že žalobca vedel o ustanoveniach
koncesnej zmluvy a vedel o prechode vlastníckeho práva. Naopak žalobca uviedol, že v čase podpisu
nájomnej zmluvy so spoločnosťou D. spol. s r. o., t. j. s koncesionárom nevedel o obsahu koncesnej
zmluvy a ako už súd uviedol, nemohli ho tieto ustanovenia ako osobu, ktorá nebola ich účastníkom,

aj keby o nich vedel, nijak zaväzovať. Nesprávne je tvrdenie žalovaného, podľa názoru súdu prvej
inštancie, aj v časti, že žalobca bol uzrozumený s prechodom vlastníckeho práva priamo na žalovaného,
vychádzajúc z dojednania nájomnej zmluvy
z článku VIII. Z článku VIII však žiaden nejaký priamy prechod vlastníckeho práva zo žalobcu na
žalovaného nevyplýva, práve naopak, vyplýva z neho len povinnosť odkúpenia technológie zo strany

žalovaného avšak od koncesionára t. j. od tretej osoby, uvedené však nie je možné v prípade, ak tretia
osoba vlastníctvom k technológii nedisponovala, tak ako to bolo v uvedenom prípade, kedy tretia osoba,
spoločnosťD.spol.sr.o.sadostaladofinančnýchproblémov,kedynebolaschopnáplniťsvojezáväzkya
na jej majetok bol vyhlásený konkurz, nie to ešte odkúpiť nejaký majetok, strojové zariadenie od žalobcu,
ktorý až po tom, ako by sa ona, spoločnosť D. spol. s r.o. stala jeho vlastníkom, mohol stať vlastníkom

žalovaný.

5.6 Žalovaný poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu obchodno-právneho kolégiaNS SR sp. zn. 5Obdo/2/2021 z 27.04.2021. Žalovaným prezentované rozhodnutie však nie je možné
aplikovať na uvedené skutkové okolnosti. Žalovaný vedel, že spoločnosť
D. spol. s r.o. nie je vlastníkom hnuteľných vecí, ktoré boli umiestnené do priestorov žalovaného, resp.

vedieť mohol, vychádzajúc zo znenia koncesnej listiny, v podstate opak tvrdený od začiatku sporu ani
nebol. Aj samotný predchádzajúci právny zástupca žalovaného v rámci svojho vyjadrenia výslovne
uviedol, že „objednávateľ teda žalovaný ako aj koncesionár teda spoločnosť D. spol. s r.o. považovali
za nesporné, a to aj na základe obsahu čestného vyhlásenia koncesionára obsiahnutom v súťažnej
ponuke, že koncesionár má k dispozícii technologické vybavenie inštalované v priestoroch žalovaného,

čo deklaroval dokladmi o vlastníckom, resp. o nájomnom alebo inom právnom vzťahu (teda na základe
nájomnej zmluvy s firmou žalobcu)“. Rovnako predchádzajúci právny zástupca potvrdil skutočnosť, ktorá
bola obsiahnutá v koncesnej zmluve, že koncesionár podpisom zmluvy pristúpil na zmluvné dojednanie,
ktorým sa zaviazal v prípade, že má technické zariadenie
v nájomnom alebo v inom právnom vzťahu zabezpečiť všetky kroky v súlade s podmienkami zmluvy
(právny zástupca žalovaného poukázal na znenie článku X odsek 8), ale v zmysle zmluvy išlo o článok

X odsek 9, v zmysle ktorého mal práve koncesionár v prípade, že v čase ukončenia koncesnej zmluvy
z akéhokoľvek dôvodu nie je vlastníkom ktoréhokoľvek zo strojového, prevádzkového a technického
zariadenia, povinnosť urobiť všetky kroky na svoje náklady tak, aby vlastníctvo ku každému bolo možné
previesť na objednávateľa, teda žalovaného. Ďalej uvedený článok výslovne uvádza, že koncesionár
musí zabezpečiť odkúpenie príslušného zariadenia od prenajímateľa. Z uvedeného je jednoznačne

zrejmé a súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobca od počiatku vedel, že technológia a
teda celé strojové, prevádzkové a technické zariadenie, ktoré bolo umiestnené do priestorov žalovaného
a prostredníctvom ktorého pre žalovaného bola uskutočňovaná činnosť práčovne nebola vo vlastníctve
koncesionára. Žalovaný poukazoval na znenie § 446 Obchodného zákonníka. Avšak žalovaný v prvom
rade nebol dobromyseľný, nakoľko od začiatku vedel, že veci, ktoré boli umiestnené do jeho priestorov

nie sú vo vlastníctve osoby, ktorá tieto priestory prevádzkovala (teda koncesionára) a v ďalšom rade k
žiadnej kúpnej zmluve, na základe ktorej by došlo k prevodu vlastníckeho práva v uvedenom prípade
ani nedošlo. Po ukončení zmluvného vzťahu medzi žalovaným a koncesionárom na základe výpovede
správcu po vyhlásení konkurzu na majetok koncesionára, nedošlo predsa k uzatvoreniu žiadnej kúpnej
zmluvy medzi koncesionárom a žalovaným, tak ako to predpokladá znenie

§ 446 Obchodného zákonníka. Žalobca bol vyzvaný zo strany správcu koncesionára výzvou zo dňa
18.02.2022, aby rokoval so žalovaným za účelom prevodu jeho majetku teda hnuteľných vecí na
žalovaného a to za primeraného použitia koncesnej zmluvy, k čomu sa vyjadril listom správcovi
zo dňa 03.03.2022 s tým, že ho ustanovenia koncesnej zmluvy nakoľko nebol zmluvnou stranou
nezaväzujú. Zároveň správcu žalobca informoval, že so žalovaným o prevode vlastníckeho práva k

hnuteľným veciam už od začiatku decembra 2021 rokoval a vyzval zároveň správcu, že ak existuje
zo strany spoločnosti D., spol. s r. o. ako úpadcu záujem o kúpu predmetného majetku, aby ho
kontaktovala. Vychádzajúc z uvedeného v spojení s výsluchom aj žalobcu aj ostatnými do spisu
predloženými listinnými dôkazmi je jednoznačne v tomto spore zrejmé, že k uzatvoreniu žiadnej kúpnej
zmluvy, na základe ktorého by bol prevádzaný majetok, hnuteľné veci tvoriace súbor technológie

práčovne na žalovaného nedošlo. Žalovaný vo vzťahu k uplatneniu § 446 uviedol, že „je nesporné, že
objednávateľ vzhľadom na existujúce dojednania koncesnej zmluvy bol dobromyseľným, že nadobudol
vlastnícke právo k technologickému zariadeniu práčovne, a aj vzhľadom na zmluvné dojednanie, že
sa stáva vlastníkom aj v prípade predčasného ukončenia koncesnej zmluvy, pričom koncesionár bude
povinný v prospech objednávateľa zabezpečiť prevod vlastníckych práv aj keby v čase ukončenia

koncesnej zmluvy vlastníkom nebol“. Žalovaný vedel, že v čase ukončenia koncesnej zmluvy vlastníkom
hnuteľných vecí je žalobca, koncesionár nijak nezabezpečil prevod vlastníckeho práva na žalovaného,
žalobcu iba vyzval, aby sám rokoval so žalovaným, to bolo jediné čo v spore mal súd za preukázané,
že urobil koncesionár, a na základe uvedeného skutočne nie je možné konštatovať akýkoľvek prevod
vlastníckeho práva zo žalobcu na žalovaného, ani dobromyseľnosť žalovaného v tom, že je vlastníkom

hnuteľných vecí. O opaku svedčí aj skutočnosť, že medzi stranami prebiehali opakovane rokovania,
strany si vypracovali znalecké posudky k hodnote strojových zariadení, ktoré by boli zbytočné, ak by
žalovaný bol presvedčený, že vlastníctvo k strojovým zariadeniam už na neho prešlo, mu svedčí. Aj toto
správanie je v rozpore so žalovaným tvrdenou dobromyseľnosťou o nadobudnutí vlastníckeho práva,
ku ktorému skutočne podľa názoru súdu spôsobom ako to tvrdí žalovaný nemohlo dôjsť. Tvrdenia

žalovaného, na základe ktorých odvodzuje na základe ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka
nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam od nevlastníka sú podľa súdu prvej inštancie
nedôvodné. Konštrukcia, ktorú prezentoval žalovaný cez svojho právneho zástupcu, na základe ktorej
správca úpadcu výzvou založil účinky kúpnej zmluvy, stal sa vlastníkom hnuteľných vecí a následnena základe koncesnej zmluvy sa stal vlastníkom žalovaný je absolútne neprijateľná a v rozpore s
akýmikoľvek princípmi a spôsobmi prevodu vlastníckeho práva.

5.7 K prevodu ani prechodu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam - strojovým, prevádzkovým a
technickým zariadeniam zo žalobcu na žiaden iný subjekt (či už
D. spol. s r.o., či už na žalovaného) preukázateľne nedošlo, hnuteľné veci - strojové, prevádzkové a
technické zariadenia sú umiestnené v priestoroch žalovaného, žalovaný ich užíva bez právneho dôvodu
a bez poskytnutia žalobcovi ako vlastníkovi akejkoľvek odplaty, preto mu vzniká nárok na plnenie z

dôvodu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, a to titulom plnenia bez právneho dôvodu, za
uplatnené obdobie od 01.02.2023 do 31.05.2023 t. j. za obdobie 16 mesiacov. V rozhodnom období
žalobca nemal uzatvorenú so žalovaným ani s tretím subjektom žiadnu zmluvu týkajúcu sa nájmu
predmetných hnuteľných vecí, ktoré boli využívané v rozhodnom období žalovaným.

5.8 Pri určení výšky vychádzal súd prvej inštancie zo znaleckého posudku č. 08/2023 znaleckej

organizácie ZNALEKON, s. r.o., znalca z odboru Ekonomika a riadenie podnikov, Oceňovanie
a hodnotenie podnikov, ktorý ustálil výšku bežného nájomného za užívanie strojov a zariadení
špecifikovaných v predložených dokumentoch ku dňu vypracovania znaleckého posudku v sume
2.303,69 eur s DPH. Žalovaný namietol, aj keď s uvedením že len z dôvodu právnej opatrnosti, rozporuje
aj vyčíslenie nároku, ktorý mal žalobca vyčísliť

k 31.07.2021, aj keď v tom čase mala trvať nájomná zmluva so spoločnosťou
B. s.r.o., čím vyčíslenie nároku k uvedenému dátumu nie je relevantné. Nárok žalobcu bol vyčíslený ku
dňu vypracovania znaleckého posudku, t. j. ku dňu 02.05.2023 teda
k obdobiu, vo vzťahu ku ktorému si uplatňuje nárok. Obrana o nesprávnosti vyčíslenia vo vzťahu k
dátumu stanovenia výšky bežného nájomného k 31.07.2021 je preto nedôvodná

a nevyplýva ani z predloženého znaleckého posudku.

5.9 Predchádzajúci právny zástupca žalovaného namietol správnosť vypracovaného znaleckého
posudku aj vzhľadom na obsah predloženého znaleckého posudku a to konkrétne z dôvodu, že tento
vychádzal z už skôr vypracovaného znaleckého posudku

Dipl. Ing. Igora Haracha, ktorý určil priemernú hodnotu strojov na sumu 242.047,20 eur, ktorá hodnota
bola v rozpore so znaleckým posudkom vypracovaným na základe objednávky žalovaného, kde bola
hodnota predmetných strojov stanovená na sumu 101.026,73 eur. Žalobca do spisu predložil stanovisko
znalca Dipl. Ing. Igora Haracha ku konkurenčnému znaleckému posudku, v zmysle ktorého poukázal na
rozdielnosť použitých koeficientov, ktoré viedli k rôzne stanovenej výške hodnoty strojov. Poukázal na

dôvody, ktoré ho viedli k tomu, prečo použil koeficient zmennosti Kz v hodnote 1,00 (nie v hodnote 1,20
Kz) a to z dôvodu, že v danom prípade nie je jednoznačne známy pracovný režim strojov a zariadení,
resp. nie je možné objektívne preukázateľnými prevádzkovými záznamami prípadne inými objektívne
preskúmateľnými dokladmi, preto je v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
potrebné koeficient zmennosti stanoviť na 1,00 Kz.. Relevantným dokladom na určenie koeficientu môže

byť doklad o množstve vypratého a vysušeného materiálu
v kg (kapacita práčovne je projektovaná na kilogramový výkon). V prípade ak takýto doklad neexistuje,
znalec má postupovať podľa vyhlášky č. 292/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (B.2 1.9 c Zásady
stanovenia koeficientu zmennosti ....str. 4390), v zmysle ktorej pre stroj, pri ktorom sa nedá preukázať
zmennosť stanoví znalec hodnotu kz 1,00. V priebehu konania nebol žiaden doklad o množstve

vypraného a vysušeného materiálu v kg do spisu doručený. Ku koeficientu ostatných vplyvov, počet
predchádzajúcich držiteľov, spôsob údržby kp1 - sa znalec vyjadril, že v uvedenom prípade ide o jedného
vlastníka,držiteľa,medziostatnévplyvyjemožnépovažovaťvplyvsúčasnejspoločenskejaekonomickej
situácie (inflácia, nárast cien materiálov, energií, vojna na Ukrajine..). Znalec vychádzal
z cenových analýz jednotlivých častí strojových zariadení a pracoval s nižšími hodnotami koeficientu

iných vplyvov. Dôvodom je skutočnosť, že sa jedná o čiastočne zabudovanú technológiu (napojenie
na energetické médiá a pod.), ako aj to, že v prípade sušiacich strojov sa jedná o súčasnú cenníkovú
cenu strojov, ktoré sú technickým nástupcom posudzovaných strojov (pôvodný typ nie je vo výrobnom
segmente obchodu). Ďalej poukázal na to, že
v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, kde je charakteristika koeficientu

predajnosti Kp na str. 4402 predmetnej vyhlášky sa uvádza, že pri stanovení koeficientu preddanosti
Kp nemožno zohľadniť mimoriadne (napríklad sezónne či akciové) okolnosti trhu, vzájomné vzťahy
predávajúceho a kupujúceho alebo ďalšie okolnosti, ktoré by rozhodným spôsobom ovplyvnili výšku
všeobecnej hodnoty voči priemernej cene danej zložky majetku na otvorenom trhu. Znalec v záverevyjadreniauviedol,ženesúhlasístým,ženesprávnestanoviljednotlivékoeficientyvznaleckomposudku
č. 17/2022 a tým ovplyvnil výšku všeobecnej hodnoty vyčlenených zložiek majetku. Všetky koeficienty
aj postupy sú

v súlade s vyhláškou č. 492/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a dôsledne sú zdôvodnené.
Znalecký posudok je v plnom rozsahu preskúmateľný a trval v plnom rozsahu na znaleckom posudku č.
17/2022. Naopak v znaleckom posudku č. 21/2022, ktorý vypracovala znalecká organizácia sú použité
koeficienty len verbálne bez podkladov, ktoré by umožňovali ich preskúmanie a teda potvrdili správnosť
stanovenia ich hodnoty. Sporné koeficienty zmennosti a koeficient predajnosti výrazne ovplyvnili

všeobecnú hodnotu vyčlenených zložiek majetku. Z uvedeného dôvodu očakáva, že znalec znaleckej
organizácie, ktorý vypracoval znalecký posudok č. 21/2022 zdôvodní výšku koeficienta zmennosti
relevantnými a preskúmateľnými podkladmi ako aj koeficient predajnosti, nakoľko argumentácia a
zdôvodnenie je v rozpore s vyhláškou č. 492/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc
z predmetného vyjadrenia znalca, ktoré súd prvej inštancie považoval za dostatočné a argumentačne
dostatočne odôvodnené, pri absencii vyjadrenia protistrany vo vzťahu k druhému podanému posudku

s adekvátnou reakciou na vytýkané nedostatky a tento znalecký posudok nemal dôvod považovať za
nesprávny a preto ani závery znaleckého posudku č. 08/2023 znalca ZNALEKON, s.r.o. nepovažoval
za relevantne spochybnené. Žalovaný okrem toho napriek predloženému vyjadreniu znalca v spore
nepredložil žiadny ďalší vlastný znalecký posudok, ktorým by bola výška mesačného obvyklého
nájomného stanovená inak. Preto súd ustálil nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo

výške36.859,04eurčopredstavujesúčinobvykléhomesačnéhonájomného2.303,69eurx16mesiacov
užívania,čopredstavujebezdôvodnéobohatenie,nazákladeprijatéhoplneniabezprávnehodôvodu.Vo
všeobecnosti je totiž (aj) pri takomto bezdôvodnom obohatení účelom odčerpať prostriedky bezdôvodne
sa obohacujúceho; ich výšku (výšku bezdôvodného obohatenia) vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by
obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za užívanie veci, ktorú práve žalovaný tým, že

užíval vec žalobcu bez zmluvy, bez dohodnutej výšky odplaty, získal, preto bola žaloba v celom rozsahu
podaná dôvodne
a súd jej vyhovel.

5.10 Rozsiahle vyjadrenia žalovaného (zo strany jeho prvého právneho zástupcu) vo vzťahu ku konaniu

spoločnosti D., spol. s r.o. a porušovaniu jej povinností z právneho vzťahu so žalobcom, naplnenia
možnej skutkovej podstaty trestného činu presahovali rámec tohto sporu a preto sa súd prvej inštancie
nimi nezaoberal. Právny vzťah medzi žalovaným
a spoločnosťou D., spol. s r.o. na základe koncesnej zmluvy, bol samostatným právnym vzťahom, z
ktorého vznikli stranám vzájomné práva a povinnosti, avšak nakoľko žalobca nebol účastný tejto zmluvy,

nemožno z nej vyvodzovať povinnosti aj pre žalobcu, a preto podrobný rozbor uvedeného právneho
vzťahu je nad rámec tohto konania. Súd prvej inštancie pre potrebu tohto sporu sa ním okrajovo, ale
v dostatočnej miere zaoberal.
5.11 Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov F. G. G.
a F. H. I., nakoľko výsluch týchto svedkov nepovažoval súladný s princípom hospodárnosti konania a ich

výsluch bol predovšetkým označený smerom ku konaniu za spoločnosť D., spol. s r.o. a spoločnosť B.,
E. vo vzťahu k žalovanému pri výkone koncesnej zmluvy. Relevantnou otázkou bolo v spore preukázanie
existencie vlastníckeho práva k predmetným hnuteľným veciam, ktorej vyriešenie by výsluchy svedkov
k uvedenému rovnako neprispeli. Zároveň k svedkovi, ktorého výsluch bol označený súdu až na
pojednávaní súd prvej inštancie uviedol, že uplatnil aj zásadu sudcovskej koncentrácie konania a ako

neskoro označený ho nevykonal. Platí pre neho však rovnako, že ani výsluchom tohto svedka by
podľa názoru súdu nedošlo k nejakej výraznej zmene skutkového stavu, potrebného pre rozhodnutie
v predmetnom spore.

5.12 Zároveň súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj nárok na úroky z omeškania v súlade s § 369

odsek 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 odsek 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., a to vo výške
12,50 % ročne počnúc dňom 25.06.2023 t. j. nasledujúcim dňom po splatnosti vystavenej faktúry, ktorou
žalobca fakturoval žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a vyzval ho ňou zároveň
v lehote určenej vo faktúre na plnenie. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola k
prvému dňu omeškania vo výške 4,00 (v čase od 21.06.2023 do 01.08.2023) a žalobca si preto uplatnil

podanou žalobou úroky z omeškania v súlade so zákonom vo výške 12,50 % (základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania 4,00 zvýšená o 9 percentuálnych bodov je
13 % pričom žalobca si uplatnil úrok z omeškania dokonca pod zákonnú sadzbu).5.13 O povinnosti žalovaného zaplatiť paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka
v spojení s ust. § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.

5.14 Žalobca mal v spore plný úspech, preto v zmysle § 255 ods. 1 CSP, má proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žiadal

napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Podľa
žalovaného v napadnutom rozsudku chýba spoľahlivé zistenie
a odôvodnenie toho, že by žalobca vôbec bol vlastníkom hnuteľných vecí, a to 3x bariérový priemyselný
prací bubnový stroj, 5x Priemyselný bubnový sušič, lOx Vozík 203 CC,
2xVozík203NR,12xvozík201F,llxvozík52,40xvozík178RIP(ďalejiba"strojnézariadenie”),ktorémal
žalovaný vo vlastných priestoroch užívať. Žalobca založil svoje žalobné tvrdenia na tom, že je vlastníkom

strojného zariadenia, ale k tomuto nepoukázal na nijaký relevantný dôkaz, ktorý by jeho skutkové
tvrdenie podporoval a nieto ešte aj osvedčoval. Uvedené je potrebné aj pre ustálenie žalobcovej aktívnej
vecnej legitimácie. Prvoinštančný súd uviedol, že má preukázané vlastníctvo, čo podľa žalovaného
neobstojí. Aktívnu vecnú legitimáciu v tomto smere nemožno zúžiť iba na to, že žalobca bol oprávnený
žalobne tvrdiť vznik bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, ale obsahovo musí preukázať aj základný

predpoklad k tomuto tvrdeniu, a to vlastníctvo, čo sa nestalo. Predbežnú vlastníckoprávnu otázku
prvoinštančný súd odôvodnil zjavne postrannými domnienkami až mimoprávnymi argumentmi, ktoré
žiadnu rezolutívnu odpoveď nedávajú. Vlastnícke právo
k strojnému zariadeniu bolo spornou skutočnosťou, nakoľko bolo riadne a včas popreté vlastníctvo
žalobcu vlastným protitvrdením žalovaného, že on je vlastníkom strojného zariadenia. Vzhľadom na

dôkazný nedostatok k žalobnému tvrdeniu o vlastníctve zostalo sporné aj to, či ak vôbec mal žalobca
vlastnícke právo k strojnému zariadeniu, tak či ho mal už v čase vzniku koncesnej zmluvy, čo bol
dôležitou okolnosťou pre správne vyhodnotenie procesnej obrany žalovaného. Uvedené posilňovali
aj nesporné skutočnosti, že na rozdiel od žalobcu má strojné zariadenia aj v držbe aj v užívaní, čo
sú čiastkové prvky a viditeľné znaky vlastníckeho práva. Žalobca nesporne ani veci nedržal, ani ich

neužíval, nanajvýš len deklaroval, že s nimi iba formálne zmluvne nakladal s tretími osobami, a to
navyše bez akejkoľvek reálnej moci nad týmito vecami. V princípe však sa proinštančný súd nijako
nevyporiadal so základnou a predbežnou otázkou vlastníctva strojného zariadenia žalobcom, ktorá je
vôbec určujúcou pre priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navyše podľa žalovaného
peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je pri veciach hnuteľných takpovediac nárokom

eventuálnym. Tento by mohol pripadať do úvahy až po prípadnej nemožnosti vydania samotného
predmetu bezdôvodného obohatenia, čo však žalobca napodiv vôbec nežaloval. V tomto smere je totiž
celkom neznáme a zaujímavé, prečo sa nikdy nedomáhal žalobca počas relatívne dlhého obdobia,
odkedy tvrdí, že sa jeho majetok užíva žalovaným, jeho vydania. Predsa ak ide o vlastnícku vec primárne
sa má žiadať vydať predmet, z ktorého užívania má bezdôvodné obohatenie vznikať a narastať. Pritom

zosprávaniažalobcumožnovybadať,žeototonikdyvovlastníckomzmysleaninejavilskutočnýzáujem,
a tak je namieste uvažovať, prečo tak vôbec neučinil, a či nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
by neodporoval dobrým mravom, resp. poctivému obchodnému styku. Ďalej ak žalobca riadne odstúpil
od svojej nájomnej zmluvy so spoločnosťou
D., spol. s r.o., tak potom vydaniu bezdôvodného obohatenia titulom plnenia bez právneho dôvodu

voči žalovanému malo logicky predchádzať vyporiadanie vzájomného plnenia medzi žalobcom a
koncesionárom D., spol. s r.o., zo zrušenej zmluvy. Žalovaný bol dovtedy len akýmsi sekundárnym
užívateľom odvodeným od koncesnej zmluvy a od práv koncesionára,
a preto nie je možné v zistených vzťahoch vyporiadanie obohatenia zo zrušenej nájomnej zmluvy
žalobcu s D., spol. s r.o. vynechať. Samotné vydanie bezdôvodného obohatenia nebolo podrobené

kritickému testovaniu akoby dôkazom opaku spočívajúceho v tom, že nebyť nespornej skutočnosti
užívania žalovaným, tak by žalobcovi nič neuniklo, lebo by nemal obchodnú príležitosť strojné zariadenie
prenajať, a preto mu vzniknutý stav vyhovoval. Vydanie bezdôvodného obohatenia podľa žalovaného
aj tak môže prichádzať do úvahy až ako následok nemožnosti vydať predmet užívania, o čo sa žalobca
zjavne ani len nepokúsil. Žalovaný strojné zariadenie užíval v dobrej viere, že mu po zániku koncesnej

zmluvy so spol. D., spol. s r. o., so sídlom 821 09 A., J. XX, IČO 00 643 637 už vlastnícky patria. Podľa
žalovaného je celkom záhadné ako vôbec mohol žalobca prenechať do nájmu strojné zariadenia, keď
v čase uzavierania nájomnej zmluvy so spoločnosťouB. s.r.o., ku dňu 01.08.2021 sám nemal faktickú držbu nad potenciálnym predmetom nájmu. Zároveň sa
titulom tohto nájmu nedožadoval ani tento domnelý nájomca (derivatívne za žalobcu) vydania strojného
zariadenia a nanajvýš až po pol roku dňa 01.02.2022 od tejto nájomnej zmluvy odstúpil. Vzhľadom

k tomu vyššie uvedené odvolacie dôvody odvolateľa sú viacmenej subsidiárne vo vzťahu k tomu,
že stále zastáva názor o nadobudnutí vlastníckeho práva k strojným zariadeniam tak, ako to bolo
produkované aj v prvoinštančnom konaní. Žalovaný nepovažuje tvrdenie o nadobudnutí vlastníckeho
práva od koncesionára
D., spol. s r.o., titulom koncesnej zmluvy ani za omeškane nastolené, a ani za protichodné

s pôvodnou procesnou obranou zaujatou predošlým právnym zástupcom. Prvoinštančný súd sa vo
svojom odôvodnení až príliš jednostranne zameral na to, ako vyvrátiť možnosť aplikácie § 446 Obch.
zák. v spojení s ČI. X ods. 4 koncesnej zmluvy žalovaným a dospel
k nesprávnemu záveru. Naopak súhrn okolností, ktoré jestvovali pri uzavretí koncesnej zmluvy pôsobili
práve v prospech výnimočného posúdenia vzniknutej právnej situácie ako umožňuje § 446 Obch. zák.
Primárne tou okolnosťou bolo vyhlásenie koncesionára

D.,spol.sr.o.,žestrojnézariadenia,ktorébudúpredmetomkoncesnejzmluvysúvjehovlastníctve,ktoré
determinovalo východiskový skutkový fundament, že koncesionár je vlastníkom strojného zariadenia.
V ods. 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd celkom voluntaristicky vykladá
koncesnú zmluvu, že už pri jej uzavieraní, t.j. 31.1.2019 žalovaná s koncesionárom D., spol. s r.o.
vychádzalaztoho,žekoncesionárnebudevlastníkomstrojnéhozariadenia.Takétoposúdenienevyplýva

anilenzcelkovéhozneniazmluvyajeizolovanéodokolnosti,žekoncesionárskazmluvabolaodsamého
jej počiatku plnená na báze koncesionára - vlastníka, ktorý prehlásil, že je vlastníkom predmetu. Ostatné
ustanovenia, ktoré inak prvoinštančný súd aj spája s úplne inými ustanoveniami koncesnej zmluvy (viď
čl. XI. koncesnej zmluvy), ktoré danú problematiku nerieši a tým stavia napadnutý rozsudok do polohy
nepreskúmateľnosti. Na základe vykonaných dôkazov prvoinštančný súd podľa žalovaného dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä, že by žalobca bol vlastníkom strojného zariadenia v čase,
kedy k nim získala užívacie právo žalovaná, a aj nesprávne právne posúdil okolnosť nadobudnutia
vlastníctva strojného zariadenia žalovanou, a tiež zákonné predpoklady pre priznanie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne a
právne správny a odvolanie žalovaného (najmä s poukazom na jeho obsah) je potrebné považovať za
neopodstatnené. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu argumentáciu, či skutočnosť, s ktorou
by sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal. Značnou časťou odvolania žalovaný iba selektívne
reaguje na niektoré pasáže rozsudku

a pristupuje aj k zavádzajúcim tvrdeniam, priamo rozporným s vykonaným dokazovaním. Obsahom
celého odvolania sa žalovaný snaží navodiť stav spochybnenia vlastníckeho práva žalobcu k ním
špecifikovaným strojom a zariadeniam. Svoje názory však obhajuje nie len nedostatočným spôsobom,
ale navyše aj vnútorne rozporne a protirečivo. V prvej časti odvolania žalovaný napáda, že nebol
prítomný nijaký dôkaz, ktorý by originálnym spôsobom osvedčoval vlastnícke práve žalobcu k strojovým

zariadeniam, ktoré boli v rámci konania špecifikované. S uvedenou námietkou sa pritom zreteľne
vyporiadal súd prvej inštancie, ktorý prednostne poukázal na koncentráciu konania s tým, že tvrdenie
v danom smere žalovaný predniesol až na pojednávaní (túto časť odôvodnenia rozsudku žalovaný
opomenul citovať). Žalovaný obsahom svojho odvolania aplikáciu koncentrácie konania žiadnym
spôsobom nenapádal. Už len z procesného dôvodu je preto táto námietka neprípustná aj v odvolacom

konaní. Žalobca poprel aj samotný obsah tvrdenia žalovaného, ktorý je v značnom rozpore
s vykonaným dokazovaním aj tvrdeniami žalovaného. Prvotne je možné poukázať na obsah Nájomnej
zmluvy č. 1/6/2019 (tvoriacu prílohu Znaleckého posudku č. 08/2023 a vykonanú ako samostatný dôkaz)
uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou D. spol. s r.o. (ďalej len „spoločnosť D.“). Uzatvorenie ani
obsah predmetnej nájomnej zmluvy žalovaný počas konania nepoprel, kedy úvodom nájomnej zmluvy je

konštatované,že„Prenajímateľ(pozn.žalobca)jevlastníkomhnuteľnejveci:podľaprílohyč.3“,stým,že
príloha č. 3 k nájomnej zmluve obsahuje zreteľnú špecifikáciu strojov totožnú so žalobcom označenými
strojmi
a zároveň totožnú s predmetom skúmania predložených znaleckých posudkov (tak zo strany žalobcu
ako aj žalovaného). Ani po obsahovej stránke nebolo prípadné popretie tvrdenia

o („originálnom“) vlastníctve žalobcu účinne popreté. Žalobca poukázal okrem iného aj na priamy prejav
žalovaného v odpore: „Na základe uvedeného bola správcom vyzvaná firma A. B. podaním zo dňa
18.02.2022, na ktorú uvedený subjekt odpovedal správcovi podaním dňa 03.03.2022 ako pôvodný
vlastník časti technológie (pračiek, sušičiek, vozíkov) ...“ Nie je možné opomenúť ani prejav samotnejspoločnosti D., v zastúpení správcom konkurznej podstaty, ktorý vo výzve adresovanej žalobcovi (dôkaz
priložený
k vyjadreniu žalobcu k odporu žalovaného a vykonaný súdom – Výzva správcu zo dňa 18.02.2022)

uviedol: „Medzi úpadcom (pozn. spol. D.) a Fakultnou nemocnicou Trenčín ... bola uzatvorená Koncesná
zmluva zo dňa 31.01.2019. V zmysle článku X Koncesnej zmluvy mal úpadca povinnosť v prípade
predčasného ukončenia Koncesnej zmluvy zabezpečiť prevod všetkých strojových, technických a
prevádzkových zariadení na FNTN, a to aj takých, ktorých nie je vlastníkom. Keďže Váš majetok (práčky
a sušičky) sa nachádza v priestoroch práčovne a bol použitý na riadnu prevádzku práčovne, týmto Vás

vyzývame k rokovaniu
s FNTN za účelom prevodu tohto majetku na FNTN ...“ Správca (resp. spol. D.) tak doslovne označil
žalobcuakovlastníkamajetku,atodokoncavčaseposkončeníkoncesnejzmluvy.Tentodôkazžalovaný
žiadnym spôsobom nerozporoval. Žalovaný od zániku koncesnej zmluvy so spol. D. komunikoval
ohľadne uzatvorenia kúpnej zmluvy na strojové zariadenie výlučne so žalobcom. Napokon žalovaný aj
do konania predložil Znalecký posudok č. 021/2022 (príloha k odporu), ktorý bol vypracovaný výlučne

na jeho objednávku
a na základe jeho tvrdení, kedy v časti A.1 (Identifikácia zložiek majetku) je doslovne označený ako
vlastník vecí žalobca. V ďalšej časti odvolania žalovaný nezrozumiteľne prepája tvrdenia o spornosti
vlastníctva a polemizuje už o súčasnom vlastníctve strojových zariadení na podklade tvrdenia o ich
„držbe a užívaní“, ktorými disponuje práve žalovaný. Je zreteľné, že ak veci boli predmetom nájmu

(preukázaná a nepopretá skutočnosť), prenajímateľ (žalobca) tieto fakticky, právne ako aj logicky
nemohol mať vo svojej fyzickej držbe. Odvolacia námietka žalovaného v danom smere je preto v
kompletnosti irelevantná. Žalobca v rámci mimosúdného rokovania žalovaného opakovane vyzýval na
vydanie vecí, prípadne na uzatvorenie kúpnej zmluvy na strojové zariadenia. Výzvou zo dňa 26.04.2022,
vypracovanou a zaslanou už právnym zástupcom žalobcu a žalovanému doručenej dňa 28.04.2022,

žalobca doslovne vyzval žalovaného na vydanie vecí a na oznámenie termínu prevzatia. Zároveň
žalovaného upozornil, že v prípade neuzavretia kúpnej zmluvy, resp. nevydania veci, bude nútený
domáhať sa aj ďalších nárokov spojených s užívaním veci, t. j. bezdôvodného obohatenia za užívanie
veci. Pritom okolnosť užívania strojových zariadení žalovaná v konaní zreteľne potvrdila. Žalobca
podotkol, že svoj nárok vo forme neuhradeného nájomného (až do odstúpenia od nájomnej zmluvy

uzatvorenej so spol. D.) v plnosti uplatnil v konkurznom konaní. Žalobca ďalej poukázal na vlastné
vyjadrenia žalovaného, ktoré vyvracajú tvrdenú dobromyseľnosť žalovaného a zopakoval svoje tvrdenia
vo vzťahu k spoločnosti B. s.r.o. a k zániku zmluvného vzťahu s touto spoločnosťou. Záverom žalobca
v rámci právneho posúdenia uviedol, že koncesná zmluva uzatvorená medzi žalovaným a spol. D.
neobsahuje ani čiastočnú špecifikáciu, resp. akýkoľvek opis vecí (strojového zariadenia), ktoré mali byť

okrem iného predmetom plnenia zo zmluvy. V konaní síce bolo jednoznačne preukázané, že na základe
koncesnej zmluvy boli strojové zariadenia (vlastníctvo žalobcu špecifikované v návrhu na vydanie
platobného rozkazu) umiestnené
v priestoroch žalovaného. V koncesnej zmluve však absentuje základná zákonná náležitosť (absentuje
určitosť právneho úkonu v časti eventuálneho predmetu prevodu vlastníckeho práva), ktorá tak po

formálnej stránke spôsobuje nemožnosť prevodu vlastníckeho práva
k veciam individuálne označeným žalobcom v priebehu konania na základe koncesnej zmluvy.
Kompletná argumentácia žalovanej o vyhlásení koncesionára (spol. D.) o jeho vlastníctve k strojovým
zariadeniam, o jej dobromyseľnosti o vlastníctve či o aplikácii § 446 Obchodného zákonníka preto
nemajú pre prejednávaný spor absolútne žiadny význam.

8. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zopakoval svoje tvrdenia uvedené v odvolaní, neuviedol žiadne nové
tvrdenia,resp.skutoenosti.Zotrvalnavšetkýchsvojichtvrdeniachanámietkach,ktorébolinímuvádzané
tak v konaní ako aj v odvolaní.

9. Žalobca k vyjadreniu žalovaného taktiež zopakoval svoje tvrdenia, v plnom rozsahu zotrval na svojom
vyjadrení zo doa 19.07.2024 ako aj všetkých predchádzajúcich stanoviskách

10. Ialšie vyjadrenia podané neboli.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

12. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
(viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380
ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V odvolacom konaní
nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby
zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací

súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

13. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V

posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z

nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu
faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú
v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa

s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama o sebe viesť k záveru
o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie dal odpoveď aj na všetky odvolacie námietky žalovaného.

14. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Hlavne poukazuje na ods. 13. až 24. napadnutého
rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie.
Odvolací súd v rámci postupu podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza:

15. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, napr. keď súd prvej inštancie zoberie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré

neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení
dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.17. Žalovaný si uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho
omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych

predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).

18. Žalovaný namietal nesprávne zistenie a konštatovanie vlastníckeho práva žalobcu
k hnuteľným veciam, za užívanie ktorých žiada žalobca od žalovaného vydanie bezdôvodného

obohatenia. V nájomnej zmluve č. 1/6/2019 uzavretej dňa 01.07.2019 bol
v čl. I uvedený predmet nájmu, ktorý bol presne špecifikovaný v Prílohe 3. Zmluvy, ktorá tvorila
neoddeliteľnú súčasť nájomnej zmluvy. Doba nájmu bola dohodnutá na 112 mesiacov. Nájomca
mal dohodnuté predkupné právo k predmetu nájmu za zostatkovú hodnotu 1 eur. V konaní nebolo
preukázané, že došlo k odkúpeniu predmetu nájmu a preto vlastníkom zostal prenajímateľ. Aj ďalší

priebeh a to uzavretie nájomnej zmluvy na tie isté hnuteľné veci so spoločnosťou B. s.r.o. (nesporná
skutočnosť), výzva správcu konkurznej podstaty zo dňa 18.02.2022 na rokovanie žalobcu s FN TN
(žalovaným) za účelom prevodu majetku v prevádzke práčovne na FN TN s odkazom na čl. X. Koncesnej
zmluvy, odpoveď žalobcu na výzvu správcu konkurznej podstaty zo dňa 03.03.2022 a následne výzva zo
dňa 26.04.2022 na vydanie hnuteľných vecí, nepriamo preukazujú tvrdenia žalobcu o jeho vlastníckom

práve k hnuteľným veciam. Naopak žalovaný až po koncentrácii konania a hlavne v odvolacom konaní
začal spochybňovať vlastnícke právo žalobcu, to znamená, že poprel skutkové tvrdenia žalobcu.
K popretiu došlo oneskorene a pokiaľ by aj bolo urobené včas, nešlo o kvalifikované popretie skutkových
tvrdení žalobcu. V zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku nestačí len poprieť skutkové
tvrdenia protistrany, je potrebné uviesť vlastné skutkové tvrdenia a aj ich preukázať, inak je popretie

neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP).

19. Ďalšou námietkou žalovaného bola absencia výzvy, resp. domáhania sa vydania hnuteľných veci.
Žalobca v prvoinštančnom konaní preukázal, že výzvou zo dňa 26.04.2022 vyzýval prostredníctvom
svojho právneho zástupcu žalovaného na vydanie hnuteľných vecí najneskôr do 15.05.2022, pričom

k výzve pripojil aj doručenku, z ktorej vyplýva, že výzva bola žalovanému doručená dňa 28.04.2022.
Žalovaný hnuteľné veci v stanovenej lehote nevyzval, bol uzrozumený s ďalším konaním žalobcu, a to
podaním žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia.

20. Ďalšou námietkou bolo nepodrobenie vydania bezdôvodného obohatenia kritickému testovaniu

dôkazom opaku, pričom žalovaný tvrdil, že nebyť nespornej skutočnosti užívania hnuteľných vecí
žalovaným, tak by žalobcovi nič neuniklo, lebo by nemal komu strojné zariadenia prenajať. Žalovaný
tvrdí, že žalobca nemal obchodnú príležitosť uvedené hnuteľné veci prenajať. Toto tvrdenie žalovaného
zostalo len v rovine tvrdenia, nebolo podložené žiadnym dôkazom. Medzi povinnosťou tvrdenia a
dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Popretie skutkových tvrdení protistranou má rovnako

ako skutkové tvrdenia strany sporu osobitný význam. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité
kvalitatívne požiadavky spočívajúce v povinnosti strany sporu uviesť vlastné tvrdenia, ktoré musia byť
výslovné a iné ako sú skutkové tvrdenia protistrany. Nepostačuje všeobecné vyhlásenie
o nesúhlase so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Pre sporové konanie platia domnienky
vyjadrené v § 151 ods. 1, 2 CSP ako nesporné skutkové tvrdenie v prípade, ak ich protistrana výslovne

nepoprela a ako neúčinné popretie v prípade ich popretia bez uvedenia vlastných tvrdení o popretých
skutkových okolnostiach.

21. Ostatné námietky žalovaného sa týkali zmluvného vzťahu žalovaného so spoločnosťou D. s.r.o.
Žalobca nebol účastníkom tohto zmluvného vzťahu, žiadne ustanovenie koncesnej zmluvy ho k žiadnej

povinnosti nezaväzovali. Spoločnosť D. s.r.o. v Koncesnej zmluve o praní a údržbe bielizne zo dňa
31.1.2019 v čl. X. bod 1 vyhlásil, že je vlastníkom všetkých strojových, prevádzkových a technických
zariadení, ktoré v priestoroch práčovne po dobu trvania zmluvy budú nadobudnuté a zabudované.
V čl. X. bod 9 si zmluvné strany (žalovaný ako objednávateľ a spoločnosť D. s.r.o.) koncesionárv prípade, že v čase ukončenia koncesnej zmluvy nebude mať vo vlastníctve ktorýkoľvek zo strojového,
prevádzkového a technického zariadenia, to znamená, že ho bude mať v nájme a pod., je povinný
zabezpečiť odkúpenie príslušného zariadenia od prenajímateľa, alebo podniknúť iné kroky ...... Žalovaný

už pri podpise koncesnej zmluvy (dňa 31.1.2019) bol uzrozumený so skutočnosťou, že nie všetky
hnuteľné veci v objekte práčovne budú pri ukončení koncesnej zmluvy (120 dní od účinnosti zmluvy)
vo vlastníctve koncesionára. Spoločnosť D. s.r.o. uzavrela nájomnú zmluvu so žalobcom dňa 1.7.2019,
pričom súčasťou zmluvy bola príloha 3, ktorá obsahovala špecifikáciu hnuteľných vecí, ktoré boli
prenajaté. Ostatné námietky, či už vo vzťahu žalovaného k spoločnosti D. s.r.o., resp. vo vzťahu

k spoločnosti B. s.r.o.) nemali žiaden vplyv na vec samú a preto sa nimi odvolací súd nezaoberal.

22. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie bol správny. Súd prvej inštancie správne ustálil
na základe takto zisteného skutkového stavu splnenie podmienok vzniku a následného vydania
bezdôvodného obohatenia, čo súd prvej inštancie riadne odôvodnil v napadnutom rozsudku a odvolací
súd na tieto dôvody odkazuje. Pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k

odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom
rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len
odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 170/2005). V súlade aj
s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dal

odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu
ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa poukazuje na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď
na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ...odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

23. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku

o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zis?uje tak u žalobcu ako aj u žalovaného,
prieom svoje rozhodnutie zrozumite3ne a jasne odôvodnil. Miera úspechu vo veci závisí od vz?ahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný
v celom rozsahu a preto mu súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov konania voei

žalovanému v plnom rozsahu.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca úspešný a preto mu odvolací
súd priznal proti žalovanému ako neúspešnej strane sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci
(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).