Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. marec 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoCsp/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520201672
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3520201672.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členov senátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Denisa Vékonyho, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. C. D. E. XXX, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o určenie spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez

poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. NM-11Csp/28/2020 – 186
zo dňa 30. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., IV. a VII. p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku VI. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
istinu 1 443,76 eur p o t v r d z u j e a v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť úrok z omeškania m e

n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
1 443,76 eur od 02.07.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku
a žalobu vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania z a m i e t a .

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. m e n í tak, že žalobu o určenie neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.04.2015 z a m i e t a .

IV. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a VIII. r u š í .

V. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie v časti
o zaplatenie sumy 650,- eur, vo výroku II. určil, že úver č. zmluvy XXXXXXXXXX zo dňa 28.04.2015
uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov, vo výroku III. určil, že dohoda

o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.04.2015 je neplatná, vo výroku IV. určil, že Dohoda
o zrážkach zo mzdy dlžníka č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.04.2015 je neplatná,
vo výroku V. určil, že Rozhodcovská zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.04.2015 je neplatná, vo
výroku VI. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 443,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1 443,76 eur od 16.06.2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia, vo výroku VII. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 400,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, vo výroku VIII.
zrušil uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 11Csp/28/2020 - 68 zo dňa 29.11.2020
s účinnosťou od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a vo výroku IX. nepriznal žalobcovi nárokna náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd určil,
že úver zo zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.04.2015, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, je
bezúročný a bez poplatkov, Dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo

dňa 28.04.2015 je neplatná, Dohoda o zrážkach zo mzdy dlžníka č. XXXXXXXXXX zo dňa
28.04.2015 je neplatná, Rozhodcovská zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.04.2015
je neplatná, žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 700,- eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.06.2020 do zaplatenia a žalovaný je povinný uhradiť
žalobcoviprimeranéfinančnézadosťučinenievovýške1050,-eur.Uznesenímč.k.11Csp/28/2020-162

zo dňa 14. marca 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 11Csp/28/2020 - 176 zo dňa 13. septembra
2023, právoplatným dňa 03.11.2023, súd pripustil zmenu žaloby, nakoľko žalobca oproti pôvodnej sume
700,- eur titulom bezdôvodného obohatenia žiadal svojím podaním zo dňa 03.03.2023 viac, a to sumu
1 443,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 443,76 eur od
16.06.2020 do zaplatenia. Žalobca podaním zo dňa 03.03.2023 tiež žiadal, aby súd titulom finančného
zadosťučinenia zaviazal žalovaného oproti pôvodnej sume 1 050,- eur sumou 400,- eur. S

poukazom na uvedené súd výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 650,- eur zastavil.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu
o poskytnutí spotrebiteľského úveru revolvingového typu č. XXXXXXXXXX dňa 20.04.2015. Z úverovej
zmluvy vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1 500,- eur so splatnosťou v 36 mesačných
splátkach vo výške 87,24 eur (splátka spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb). Mesačná

splátka vrátane úrokov bola uvedená vo výške 53,08 eur, RPMN za úver 27,03 %, priemerná RPMN vo
výške 34,42 %, ročná úroková sadzba 17,77 %, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2
060,88 eur (úver + úroky + poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- eur). V oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
28.04.2015, ktoré je podpísané žalovaným, bola uvedená schválená výška úveru 1 500,- eur, splatnosť

v 36 mesačných splátkach, výška mesačnej splátky úveru 53,08 eur (z toho istina 41,67 eur, úroky
11,41 eur), výška splátky podľa Dohody o poskytnutí služby vo výške 34,16 eur, výška celkovej platby
na úhradu vo výške 87,24 eur (mesačná splátka úveru + splátka podľa dohody o poskytnutí služby),
poplatok za poskytnutie úveru 150,- eur, dátum prvej a poslednej splátky úveru, splatnosť splátky 1. deň,
RPMN za úver vo výške 26,76 %, priemerná RPMN 34,42 %, ročná úroková sadzba revolvingu

vo výške 17,77 %, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 2 060,88 eur (úver + úroky +
poplatok za poskytnutie úveru), odplata za poskytnutie služby v zmysle dohody o poskytovaní služieb
vo výške 1 229,76 eur. Z prehľadu uhradených platieb v prospech žalovaného mal súd za preukázané,
že žalobcovi bola reálne poskytnutá suma 1 350,- eur a žalobca v prospech žalovaného celkovo zaplatil
sumu vo výške 2 793,76 eur. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm.

a), b), d), g), h), i), l), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b), ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej aj len „zákon č. 129/2010 Z. z.“ alebo zákon o spotrebiteľských úveroch), § 37 ods. 1,
§ 39, § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 54 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 5, § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene

zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
aj len „zákon č. 250/2007 Z. z.“), § 137 písm. c) CSP. Uviedol, že medzi žalobcom a
žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere. V danej veci ide o spotrebiteľský spor medzi spotrebiteľom
(žalobcom) a dodávateľom (žalovaným), ktorý vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, kde žalovaný konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, pretože

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na právnu povahu zmluvných strán ide o typickú spotrebiteľskú
zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. V danom prípade ide o
určovaciu žalobu v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, kde naliehavý právny záujem na určení práva
vyplýva z ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého sa žalobca domáha určenia

bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Súd skúmal predmetnú
úverovú zmluvu, či obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a zistil, že v
zmluve je nesprávne žalovaným udávaná celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 2 písm. h)
zákona č. 129/2010 Z. z.), celková výška spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z.)
a RPMN, keďže sa do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- eur

a do celkových nákladov sa nezahrnula odplata za poskytovanie služieb v zmysle dohody o poskytnutí
služby vo výške 1 229,76 eur. V konečnom dôsledku nezapočítanie uvedených hodnôt malo vplyv pri
vyčíslení RPMN. V rozsudku vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová proti Finway a.s. z 26. apríla
2016 sa Súdny dvor Európskej únie k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázkuvnútroštátneho súdu vyjadril, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“ obsiahnutý
v článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem „výška čerpania“ obsiahnutý
v bode I prílohy I tejto smernice odpovedal, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice

2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková
výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi,
čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich
s predmetným úverom, a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor
uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu, t. j. zahrnutia nákladov spotrebiteľa spojených s

úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej
výšky úveru. Aby bolo možné konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia §
9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musia byť údaje uvedené v spotrebiteľskej zmluve nielen
formálne, ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. Týmto spôsobom zákonodarca
chráni spotrebiteľa a napĺňa účel sledovaný právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv, ktorým je úplné
informovanie spotrebiteľa o podmienkach v tomto prípade úverovej zmluvy v záujme ochrany slabšej

zmluvnej strany. Správnosť údajov totiž nepochybne ovplyvňuje rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do
určitého záväzku. Zároveň spotrebiteľ musí mať možnosť zoznámiť sa so skutočným obsahom právneho
úkonu, aby vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky
z toho plynúce. Ak by sa pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa
podmienky § 9 ods. 2 cit. zákona, stratilo by toto ustanovenie zmysel (napr. rozsudok Najvyššieho súdu

SRsp.zn.9Cdo/287/2021zodňa30.06.2022).Jednouzobligatórnychnáležitostíspotrebiteľskejzmluvy
je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu podáva ustanovenie § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených informácií o výške skutočne
poskytnutého úveru dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku, o tom, čo vlastne
spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to, akú má povahu jeho záväzok z hľadiska nákladov

s ním spojených. Zároveň nesprávne uvedený údaj môže a v prejednávanej veci aj mal za následok
vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa
(výšku splátky, úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti zmluvy
nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne

sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1
písm. b) zákon o spotrebiteľských úveroch). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ
sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v
zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje poplatok za poskytnutie úveru vo
výške 150,- eur, avšak zároveň ju prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v

skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient súhlasí s okamžitým
započítaním poplatku za poskytnutie úveru podľa obchodných podmienok. Pojem celkových nákladov
spotrebiteľa zákon o spotrebiteľských úveroch definuje ako všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní
a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov

patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb
nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný

za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalovaný tak síce formálne poskytol
žalobcovi finančné prostriedky v sume 1 500,- eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku
za poskytnutie úveru vo výške 150,- eur s týmito finančnými prostriedkami žalobca nemohol disponovať
a v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úvere.
Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru 150,- eur má zároveň aj ten následok,

že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver 1 500,- eur, ale aj poplatok za jeho poskytnutie 150,- eur. Tým
dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Do celkových
nákladov mala byť zahrnutá odplata za poskytovanie služieb, ktorá v zmysle dohody o poskytnutí služby
predstavovala celkovo sumu 1 229,76 eur, a ktorej vyššie uvedenú definíciu ustanovuje § 2 písm.
g) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo predstavujú náklady. Vynásobením 36 mesačných splátok

po 87,24 eur (mesačná splátka úveru 53,08 eur vrátane úroku + splátka podľa dohody o poskytnutí
služby 34,16 eur) zaplatí žalobca na úvere a úrokoch 1 910,88 eur, poplatku za poskytnutie úveru
150,- eur a odplaty za poskytnutie služby 1 229,76 eur. Spolu tak žalobca pri reálne poskytnutom
úvere 1 350,- eur zaplatí žalovanému 3 290,64 eur. Žalobca nepoznal hneď pri uzatváranízmluvy o úvere skutočnú výšku nákladov. Dohoda o poskytnutí služby nebola individuálne
dohodnutá, žalobca nemohol ovplyvniť jej obsah, nie je ani zrejmé, či a akým spôsobom mu boli
vysvetlené dôsledky tohto ustanovenia. Dohoda spôsobuje značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko nebolo zohľadnené, či vôbec v
budúcnosti žalobca využije služby, resp. v akom rozsahu ich využije a aj za predpokladu, že ich
nevyužije, je povinný odplatu uhradiť. Tento právny úkon bol síce urobený ako samostatný právny úkon,
nesporne však súvisí so zmluvou o revolvingovom úvere. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že dohoda
bola uzavretá zo strany žalobcu dobrovoľne a jej uzavretie nemalo vplyv na poskytnutie úveru. Podľa

názoru súdu v prípade, že by žalobca od počiatku, t. j. pri uzatváraní úverovej zmluvy, poznal jasne a
zrozumiteľne všetky náklady, aké mu pri úvere poskytnutom vo výške 1 350,- eur vzniknú,
mal by možnosť posúdiť uzavretie úverovej zmluvy. Predmetnú dohodu súd posúdil ako neprijateľnú
a neplatnú. Z dôvodu v úverovej zmluve nesprávne uvedeného poplatku za poskytnutie
úveru vo výške 150,- eur do celkovej výšky spotrebiteľského úveru a z dôvodu nezapočítania odplaty
za poskytovanie služieb vo výške 1 229,76 eur do celkových nákladov spotrebiteľa, je v zmluve

nesprávne uvedená celková čiastka (súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov
spotrebiteľa), ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ako aj celková výška spotrebiteľského úveru, čo má za
následok, že sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010
Z. z.). Žalobca v skutočnosti prevzal od žalovaného úver vo výške 1 350,- eur, žalovanému
uhradil celkovo sumu 2 793,76 eur a mal tak právny dôvod vrátiť žalovanému len skutočne prevzatú

sumu úveru 1 350,- eur a suma, ktorú zaplatil nad túto čiastku, je bezdôvodným obohatením na
strane žalovaného. Žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 1 443,76 eur, ktorú
súd žalobcovi dôvodne priznal. Na zaplatenie tejto sumy súd žalovaného
zaviazal spolu so zákonnými úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v uplatnenej výške 5 % ročne z priznanej sumy 1 443,76 eur od 16.06.2020,
t. j. deň nasledujúci po podaní žaloby na súde. Podľa ustálenej judikatúry súdov je možné domáhať
sa v jednej žalobe vydania bezdôvodného obohatenia, resp. určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľskej zmluvy a zároveň aj zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5
zákona o ochrane spotrebiteľa. V tomto konaní bolo preukázané porušenie práva spotrebiteľa - žalobcu

podľa osobitného predpisu, a to podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, čím vznikol nárok žalobcu na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia od žalovaného ako porušiteľa práv žalobcu. Výška
tohto zadosťučinenia nie je v tomto zákone stanovená, je na voľnej úvahe súdu. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Vyžaduje sa splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv

alebo povinností ustanovených zákonom a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti
privodiťspotrebiteľoviujmu.Samotnápovahaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianeumožňujejeho
priame vyčíslenie, stačí, ak táto ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne
vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku ujmy. Žalobca si v konaní uplatnil sumu finančného
zadosťučinenia vo výške 400,- eur, ktorú súd žalobcovi priznal v celom rozsahu. Pri posúdení výšky

finančného zadosťučinenia súd vychádzal zo sumy, ktorá predstavovala bezdôvodné obohatenie (1
443,76 eur), ako aj obdobia, počas ktorej bola táto suma uhradená, t. j. 61 mesiacov (5 rokov),
počas ktorých žalovaný zasiahol do práv žalobcu, čím bol žalobca dlhodobo ochudobňovaný a bola
znížená jeho životná úroveň, čo mohlo mať dopad aj na fyzické a duševné zdravie
žalobcu. Podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Krajského súdu Trenčín sp.

zn. 4Co/295/2016, Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoCsp/8/2029, 17Co/62/2019, Krajského
súdu Trnava sp. zn. 25Co/40/2019) požadovaná suma 400,- eur k daným okolnostiam je primeraná.
Súd tiež poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný ukladal žalobcovi povinnosti vo forme neprijateľných
zmluvných podmienok, z niektorých týchto podmienok aj prijal plnenie, na ktoré nemal nárok, prípadne
si dokonca plnenie niektorých týchto podmienok aj reálne opakovane vynucoval (v prípade dohody

o zrážkach zo mzdy) u zamestnávateľa žalobcu. Priznaná výška finančného zadosťučinenia má
dostatočnú sankčnú a odradzujúcu funkciu, nakoľko súdu sú z úradnej činnosti známe postupy
žalovaného aj v iných prípadoch. Preskúmaním úverovej zmluvy súd zistil, že zmluva obsahuje ďalšie
neprijateľné zmluvné podmienky, a to Dohodu o zrážkach zo mzdy zo dňa 28.04.2015 a Rozhodcovskú
zmluvu zo dňa 28.04.2015. Dohoda o zrážkach zo mzdy vo všeobecnosti predstavuje zákonný spôsob

zabezpečenia pohľadávky (§ 551 Občianskeho zákonníka). V danom prípade nemožno súhlasiť s
tvrdením žalovaného, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzavretá ako samostatný právny
dokument, a teda nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, a
preto neplatnú. Je evidentné, že dohoda o zrážkach zo mzdy nadväzuje na predtlačenú spotrebiteľskúzmluvu a predstavuje jednu z foriem zabezpečovacieho prostriedku peňažnej pohľadávky, ktorú
uzatvára veriteľ s dlžníkom. Pre takúto dohodu platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Musí
obsahovať označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide, a výšku dohodnutých zrážok. Vymedzenie

zabezpečovanej pohľadávky v danej dohode je neurčité, a teda neplatné podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. V čase uzatvárania dohody o zrážkach zo mzdy musí byť
zabezpečovaná pohľadávka presne a úplne konkretizovaná, inak by dlžník nemohol platne prejaviť vôľu
uspokojiť pohľadávku veriteľa prostredníctvom uvedeného zabezpečovacieho prostriedku. V zmysle
bodu III. dohody, uzavretím dohody vzniká dlžníkovi povinnosť rešpektovať vykonávanie zrážok zo

mzdy (iného príjmu) v dohodnutej výške, a to až do úplného splatenia pohľadávok
spoločnosti, prípadne aj iných nárokov, ktoré voči nemu vzniknú. V zmysle bodu IV., vety prvej a
druhej dohody, spoločnosť bude mať (má) voči dlžníkovi pohľadávku, ktorá vznikne tým, že spoločnosť
poskytnedlžníkovinazákladezmluvyorevolvingovomúvereč.XXXXXXXXXXčiastku vovýške
1 500,- eur. Pohľadávky spoločnosti voči dlžníkovi zabezpečované touto dohodou sú tvorené úverom
vrátane všetkých prípadných revolvingov poskytnutých dlžníkovi, príslušenstvom úveru (revolvingu/ov),

náklady, ktoré spoločnosti preukázateľne vznikli v súvislosti s vymáhaním uvedených
pohľadávok voči dlžníkovi a ďalšími prípadnými pohľadávkami spoločnosti voči dlžníkovi, ktoré vyplynú/
vzniknú na základe alebo v súvislosti so zmluvou a jej prípadnými dodatkami (ďalej len
„pohľadávky). V zmysle bodu V. dohody je zamestnávateľ dlžníka povinný vykonávať mesačné zrážky zo
mzdy dlžníka vo výške 87,24 eur. Podľa súdu žalovaný mohol na základe dohody o zrážkach zo

mzdy bez prekážky získať vrátenie finančných prostriedkov na úkor žalobcu - spotrebiteľa, navyše aj
začal s realizáciou zrážok zo mzdy. Podľa bodu IV. dohody je pohľadávka žalobcu tvorená o.i. úverom
spolu s príslušenstvom úveru. V zmluve o úvere, ale aj v samotnej dohode o zrážkach zo mzdy je údaj o
poskytnutom úvere vo výške 1 500,- eur, pričom 150,- eur predstavoval poplatok za poskytnutie úveru,
teda žalobcovi boli reálne poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 350,- eur. Je tak evidentné, že v

prípade uplatnenia tohto zabezpečovacieho inštitútu by si žalovaný vymáhal duplicitne sumu 150,- eur,
ako i ďalšie poplatky - odplata za poskytnuté služby, ktorú bol žalobca povinný uhradiť bez ohľadu na
to, či služby bude alebo nebude využívať. Ako to vyplýva z čl. I. bodu 1 dohody o poskytovaní služieb, v
zmyslektoréhomázákazníkprávo,aleniepovinnosť,využívaťslužby,rovnakotakmáprávozrušiťalebo
pozastaviť písomnou formou poskytovanie jednotlivých služieb; týmto nie je dotknutá povinnosť uhradiť

odplatu. Určením neplatnosti dohody o zrážkach sa tak zamedzí žalovanému ako veriteľovi svojvoľne
vymôcť od žalobcu finančné prostriedky na jeho úkor. Žalobca by nedokázal zabrániť svojmu
zamestnávateľovi vykonávanie zrážok zo mzdy v prospech žalovaného veriteľa, ak by sa vykonali zrážky
nad finančnú čiastku, na ktorú už veriteľ nemal nárok. Žalobca sa bránil podaním návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia a žaloby v predmetnej veci. Dohoda o zrážkach zo mzdy je ako

neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Uzavretím dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj
dohody o poskytovaní služieb, predložil žalovaný žalobcovi tieto zmluvy v snahe obchádzať zákon o
spotrebiteľských úveroch zakotvením neprijateľných zmluvných podmienok do týchto zmlúv. Rovnako
ani dohoda o poskytnutí služby nebola individuálne dohodnutá, žalobca nemohol ovplyvniť jej obsah, nie
je ani zrejmé, či a akým spôsobom mu boli vysvetlené dôsledky tohto ustanovenia. Dohody spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko nebolo
zohľadnené, či vôbec v budúcnosti žalobca využije služby, resp. v akom rozsahu ich
využije. Neobstoja ani dodatky v dohodách, že tieto boli uzavreté zo strany žalobcu dobrovoľne a ich
uzavretie nemalo vplyv na poskytnutie úveru. Podľa názoru súdu, v prípade, že by žalobca od počiatku,
t. j. pri uzatváraní úverovej zmluvy poznal jasne a zrozumiteľne všetky náklady, aké mu pri

úvere poskytnutom reálne vo výške 1 350,- eur vzniknú, mal možnosť posúdiť uzavretie úverovej zmluvy.
Aj pre rozhodcovskú zmluvu platia dôvody neplatnosti vo vzťahu k absencii preukázanej skutočnej vôle
na strane žalobcu. Žalobca uviedol, že úverová zmluva spolu s listinami mu boli obchodným
zástupcom žalovaného predložené pri podpise žiadosti o úver s tvrdením, že po ich podpise bude mať
väčšiu šancu na schválenie úveru, že sa mu bežne stáva, pokiaľ klient uvedené dohody, resp. zmluvy

nepodpíše, tak veriteľ úver neschváli. Keďže v tom čase finančné prostriedky neodkladne potreboval,
tak uvedené dokumenty bez rozmyslu a bez toho, že by ich čítal, bez váhania podpísal. Vo vzťahu k
nepreukázaniu možnosti žalobcu rozhodcovskú zmluvu neuzavrieť, resp. ovplyvniť jej obsah, súd túto
podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná, posúdil ako neprijateľnú a neplatnú. V
predmetnom prípade ide o akcesorickú formulárovú zmluvu nadväzujúcu na zmluvu o

spotrebiteľskom úvere, žalobca jej obsah nemohol ovplyvniť. V prípade pochybností či sporu musí
žalovaný dodávateľ preukázať, že zmluvná podmienka bola dohodnutá individuálne. Ak to nepreukáže,
platí, že nebola individuálne dojednané. O trovách konania súd uviedol, že rozhodol podľa § 255 ods.1 v spojení § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti
žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to voči výrokom II. až IX.,
uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že napadnutý
rozsudok vo výroku III. o určení neplatnosti Dohody o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX
zo dňa 28.04.2015 porušuje ustanovenia § 219 ods. 4 a § 230 CSP, pretože prekážka právoplatne
rozhodnutej veci predstavuje neodstrániteľnú podmienku a v dôsledku toho je napadnutý výrok III.

nezákonný. Rovnaký výrok sa nachádza už v rozsudku z 19.05.2022 vydaný v
tomto konaní a daný výrok je právoplatný. Rovnaký nedostatok a porušenie zákona sa
týka aj výroku VIII. napadnutého o rozsudku, ktorý je identický ako právoplatný výrok VIII. rozsudku č.
k. 11Csp/28/2020 – 100 zo dňa 19.05.2022. Ďalšou nezákonnosťou a zjavným porušením zákona je
rozhodnutie súdu o úroku z omeškania. Súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 5 % ročne od 16.06.2020 do zaplatenia zo sumy 1 443,76 eur a odôvodnil to tým, že ide

o priznanie zákonného úroku z omeškania od 16.06.2020, t. j. deň nasledujúci po podaní
žaloby na súde. Toto rozhodnutie je nezákonné a v rozpore s obsahom súdneho spisu, pretože súd
prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nezohľadnil, že v priebehu konania došlo k zmene žaloby
ohľadne peňažného plnenia a pri podaní žaloby nebola uplatnená žalovaná suma 1 443,76 eur. Logicky
tak nemohlo v súdom označený deň ani nastať omeškanie ohľadne uvedenej sumy. V

odôvodnení rozsudku sa pritom v jeho bode 7. opisuje, ako došlo k zmene žaloby, a že ju súd uznesením
č. k. 11Csp/28/2020-162 zo dňa 14.03.2023 pripustil. Je teda zásadný rozpor medzi jednotlivými časťami
odôvodnenia navzájom a tiež medzi odôvodnením a výrokom, keďže súd v odôvodnení sám uvádza
skutočnosti, ktoré sa vzájomne vylučujú. Konkrétne raz súd tvrdí, že úrok z omeškania zo sumy 1 443,76
eur priznal od dňa nasledujúceho po podaní žaloby, ale súčasne uvádza, že v deň podania žaloby (a

ani nasledujúci deň) predsa nebola žalovaná suma 1 443,76 eur, a že táto zmena nastala v roku 2023.
Z rozsudku ani nie je zrejmé a nemá oporu v žiadnej skutočnosti to, ako deň po podaní žaloby na súd
sa mohol žalovaný už dostať do omeškania so žalovanou sumou. Takýto záver a rozhodnutie súdu je
v rozpore s § 563 Občianskeho zákonníka, ktorý súd prvej inštancie nepoužil a dospel k
záverom,ktoréodporujúajsúdnejpraxi.Omeškaniesosplnenímzáväzkumôževzniknúťažpotom,kedy

žalobca požiadal o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka) a nedošlo k jeho splneniu v určenej lehote.
Z ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka vyplýva, že subjekt je v omeškaní s plnením zásadne
až od vtedy, keď ho nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho veriteľ požiadal o splnenie. Až od tohto
dňa môže ísť o omeškanie a žalobca môže požadovať úroky z omeškania. Podanie žaloby na súd
nie je doručením výzvy veriteľa o splnenie, a preto odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby na súd

žiadne omeškanie vzniknúť nemôže. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s
námietkou premlčania, ktorá bola uplatnená už vo vyjadrení k podanej žalobe. Napadnutý rozsudok
je ďalej zaťažený vadami zmätočnosti a nepreskúmateľnosti. Ohľadne prípustnosti určovacieho výroku
a výroku na plnenie (výroky II. a VI. rozsudku) žalovaný tvrdil, že žiadny právny predpis
(ani ten, ktorý je zahrnutý medzi spotrebiteľskú právnu úpravu) nepripúšťa, aby súd rozhodol určovacím

výrokom o predbežnej otázke pre výrok o žalobe o plnenie. To, že súd prvej inštancie odkazuje na § 11
ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. neznamená, že dané ustanovenie zakladá prípustnosť takýchto výrokov
popri sebe. Cieľom ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch nebolo
zaviesť osobitnú prípustnosť určovacej žaloby popri žalobe na plnenie z toho istého skutkového základu,
ale upraviť predpoklady pre situáciu podania samostatnej určovacej žaloby zakotvením takejto možnosti

preto, aby bola splnená podmienka prípustnosti podľa § 137 písm. c) CSP. Toto zákonné ustanovenie
teda nerieši otázku prípustnosti súčasného uplatňovania určovacieho výroku a výroku na plnenie, ak
tieto vychádzajú z rovnakého skutkového základu a nezavádza osobitné pravidlá ohľadne uplatnenia §
214 CSP. Ani žiadne z ustanovení zaradených do § 290 a nasl. CSP neupravuje osobitnú prípustnosť
súčasného podania určovacej žaloby a žaloby o plnenie. Otázku prípustnosti určovacieho návrhu preto

súd nielen z hľadiska presvedčivosti a zrozumiteľnosti nezdôvodnil, ale po právnej stránke je postup a
rozhodnutie nesprávne, pretože určovací výrok (výrok II. rozsudku) je procesne neprípustný a súd mal
žalobu v tejto časti bez ďalšieho zamietnuť. Vo vzťahu k výroku II. odôvodnenie napadnutého rozsudku
nespĺňa ani požiadavky určené odvolacím súdom v kasačnom uznesení, ktorým bol zrušený v poradí
prvý rozsudok v tejto veci č. k. 11Csp/28/2020 – 100 zo dňa 19.05.2022. Odvolací súd predsa nariadil

prípustnosť určovacieho výroku odôvodniť a vysporiadať sa s námietkami žalovanej strany v tomto
ohľade. Po vecnej stránke je podľa žalovaného záver súdu o bezúročnosti nesprávny a nezákonný,
pretože v sume úveru neboli zahrnuté žiadne náklady spojené s úverom a odkaz
na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-377/14 je nedôvodný. Na rozdiel od danej veci, v tomto prípadesúčasťou úveru nebol poplatok za poskytnutie úveru (ako to nesprávne a bez opory v dokazovaní
uvádza súd prvej inštancie). Bez bližšieho zdôvodnenia súd prvej inštancie zamieňa postup, kedy sa
úver použije aj na úhradu záväzkov so situáciou, ako bola v prípade konania C-377/14, kedy z bodu

82 uvedeného rozsudku vyplýva, že podľa tohto súdu predmetná zmluva vo veci samej, v ktorej sa
poskytovateľ zaviazal poskytnúť manželom F. úver, uvádzala, že už v okamihu poskytnutia tohto úveru
sa do celkovej výšky uvedeného úveru započítajú poplatky za poskytnutie úveru a tiež prvá a prípadne
nasledujúce splátky úveru. Vynára sa preto konkrétna otázka, či tú časť tohto istého úveru, ktorá sa
daným osobám nedala k dispozícii, bolo možné zahrnúť do výšky čerpania úveru v

zmysle bodu I prílohy I smernice 2008/48 na účely výpočtu RPMN. Odlišnosť tejto veci od
spomenutého prípadu pre Súdnym dvorom EÚ je ďalej aj tá, že poplatok za poskytnutie úveru je v tomto
prípade súčasťou celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Uhradenie poplatku jeho
započítaním je rovnocenné situácii, kedy dôjde k vyplateniu sumy úveru 1 500,- eur a bezprostredne
k úhrade poplatku za poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie preto dospel k nesprávnym záverom,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, v skutočnostiach vyplývajúcich z

listinný dôkazov a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke. Odvolanie proti výroku IV. o určení
neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy odôvodnil žalovaný tým, že z napádaného rozsudku nevyplýva
žiadny konkrétny záver o tom, v čom je vymedzenie pohľadávky neurčité, v čom je dané ustanovenie
neurčité ako celok, a teda spôsobuje neplatnosť celej dohody o zrážkach zo mzdy,
teda aké konkrétne závery sú podkladom pre záver o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy ako

celku. Súd nemôže rezignovať na výklad právneho úkonu, t. j. stroho skonštatovať jeho neurčitosť
alebo nezrozumiteľnosť, ale musí zisťovať obsah úkonu a pokúsiť sa cestou výkladu odstrániť túto
jeho neurčitosť či nezrozumiteľnosť. Súd napr. podľa judikatúry musí prihliadať na konkrétne okolnosti
prípadu, zisťovať vôľu strán v dobe uzavretia zmluvy a pri tom môže prihliadnuť aj na
následnésprávaniestrán.Poznámkasúduotom,žedohodaozrážkachzomzdyjeneprijateľnázmluvná

podmienka je v hrubom rozpore so zákonom. Zákonným predpokladom pre záver o neprijateľnej
zmluvnej podmienke je, aby (a) išlo o ustanovenie spôsobujúce protiprávny stav, súčasne o (b)
ustanovenie, ktoré sa odchyľuje od právnej úpravy, a zároveň (c) aby spôsobovalo značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach na úkor spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je taká podmienka,
ktorá v rozpore so zákonom alebo mimo zákonnej úpravy vyvoláva v neprospech spotrebiteľa,

ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Značnú nerovnováhu je podľa Najvyššieho súdu SR
možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu v rozpore so zákonom nedovoľuje
aleboznačneobmedzujeuplatňovanienárokov,prostredníctvomktorýchsadomáhariadnehoplneniazo
zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Čo treba
rozumieť značnou nerovnováhou, možno vydedukovať z úpravy neprijateľných podmienok upravených

v odseku 4 ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. Za „neprijateľnú podmienku“ nemožno považovať
ustanovenie, ktoré preberá obsah zákona a zodpovedá jeho zneniu, a to len preto, že
na základe nej má spotrebiteľ niečo plniť, strpieť a pod. (pretože v dôsledku takéhoto výkladu by za
neprijateľnúpodmienkubolomožnépovažovaťajzmluvnéustanovenieopovinnostizaplatiťkúpnucenu,
splatiť úver a podobne). Za neprijateľnú podmienku sa podľa rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ

nepovažuje také ustanovenie, ktoré preberá obsah právnej normy (zákona). V tomto prípade má byť
podľanapadnutéhorozsudkuneprijateľnoupodmienkouustanovenieozrážkachzomzdy,ktoré ale
právna úprava tak v čase jeho uzavretia, ako aj v čase rozhodovania súdu výslovne pripúšťala ako
zákonom dovolený spôsob zabezpečenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy. Dohoda o zrážkach
bola a stále aj je zákonom upravený spôsob zabezpečenia pohľadávky. Tým je logicky dané, že

táto forma zabezpečenia a jej realizácia nemôže spôsobovať protiprávnu nerovnováhu v právach a
povinnostiach keďže ide o zabezpečenie, ktoré zákon predpokladá. Regulácia spotrebiteľských zmlúv
stále upravuje dohodu o zrážkach zo mzdy ako formu povoleného zabezpečenia. Súd výrokom V. určil,
že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva je neplatná, pretože žalobca pred súdom uviedol, že ju nechcel
uzavrieť. Jednostranné vyhlásenie v konaní pred súdom nepreukazuje žiadny zákonný dôvod pre

rozhodnutie o neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Súd prvej inštancie vôbec neprihliadol
na obsah zmluvy, na to že obsahuje výslovné poučenie o dobrovoľnosti uzavretia vrátane poučenia o
dôsledkoch uzavretia tak, ako to určuje zákon č. 335/2014 Z. z. Rozsudok je v tomto smere v zásadnom
rozpore so súdnou praxou, napríklad s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3
Cdo 81/2011. Ak postačí pred súdom poprieť vlastný prejav vôle, potom takýto prístup popiera samotný

zmysel písomnej formy právneho úkonu. V kontexte tvrdení žalobcu a záverov súdu nebude postačovať
nikdy žiadna písomná forma, nech je dokument len jeden alebo nech ich je „x“, rovnako nebude
postačovať ani písomné prehlásenie svedkov o tom, ako prebiehalo uzavretie dohody. Pritom právny
poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi dávalo možnosť zbaviť saviazanostipísomnoudohodouvyhláseniami,akorobížalobca.Žalovanýnamietalajzáversúduotom,že
rozhodcovská zmluva je neplatná, lebo nebola individuálne dojednaná, ako vecne nesprávny a v rozpore
so zákonom č. 335/2014 Z. z. Rozhodcovská zmluva je individuálne dohodnutým právnym úkonom,

nakoľkopodľanázoruprezentovaného vodbornejliteratúresaprivýkladepojmuindividuálnosť
a jeho vzťahu k vzniku rozhodcovskej zmluvy uvádza „Ustanovenie § 93b citovaného zákona (pozn.
zákon č. 483/2001 Z. z.) ukladá povinnosť navrhnúť spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku
určitého obsahu a garantuje mu právo s takouto doložkou nesúhlasiť. Implicitne sa pritom vychádza
z toho, že spotrebiteľ má možnosť uzatvoriť s bankou zmluvu rovnakého obsahu aj bez uzatvorenia

rozhodcovskej doložky. Iba vtedy, ak takú možnosť spotrebiteľ skutočne má, tak bude dojednanie o
rozhodcovskej doložke skutočne individuálne dojednané. Ak je ale odmietnutie rozhodcovskej
doložky zo strany spotrebiteľa viazané na iné zmluvné podmienky v ostatných otázkach zmluvy, ktoré sú
pre spotrebiteľa menej priaznivé, tak je spotrebiteľ nepriamo nútený rozhodcovskú doložku uzatvoriť.“.
V pomeroch tejto veci sú podstatné dve základné oprávnenia, resp. možnosti žalobcu vo vzťahu k
ovplyvneniu toho, či rozhodcovská zmluva vznikne, eventuálne či dôjde k jej zrušeniu. Jednak je to

ustanovenie o tom, že rozhodcovská zmluva nie je podmienkou pre získanie úveru, a teda
že k jej uzavretiu vôbec nemusí dôjsť. Druhým je ustanovenie o možnosti jednostranného ukončenia
rozhodcovskej zmluvy úkonom žalobcu (dlžníka) – odstúpením aj bez uvedenia dôvodu. Rozhodcovská
zmluva totiž nevznikla za stavu, kedy by spotrebiteľ nemal informáciu, že nemusí uzatvoriť
rozhodcovskú zmluvu. Táto informácia sa uvádzala hneď v popredí textu rozhodcovskej zmluvy, teda

aj z hľadiska transparentnosti danej informácie nie je možné konštatovať deficit informovanosti na
strane spotrebiteľa. Naviac, keď v danom čase bol informovaný o tom, čo uzavretie danej zmluvy má
za následok. Pritom v spojení s informáciou pre rozhodovanie o uzavretí
rozhodcovskej zmluvy je podstatné prehlásenie veriteľa, že existencia rozhodcovskej zmluvy nie je
podmienkou vzniku úverovej zmluvy a informovanie o tom, čo rozhodcovské konanie je.

Zároveňexistenciarozhodcovskejzmluvyneskončilaaninásledne,kedysižalobcavlehote14dnímohol
uzavretie rozhodcovskej zmluvy dodatočne prehodnotiť. Žalobca - spotrebiteľ - ako osoba plne spôsobilá
naprávneúkonyavprimeranomrozsahuobozretnáarozhľadenámalprávozrušiťrozhodcovskúzmluvu
aj dodatočne (vedený hocakým úmyslom). O tomto práve bol informovaný transparentným spôsobom,
kedy priamo nad podpisovou doložkou sa v bode 7/ rozhodcovskej zmluvy nachádzalo ustanovenie

o tomto oprávnení. Za vecne nesprávny a nezákonný považoval žalovaný aj výrok VII. o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 400,- eur. V napadnutom rozsudku
súd uvádza „skutkové“ okolnosti, ktoré neboli ani tvrdené a ani preukázané, a ktoré súčasne popierajú
existenciu nároku na finančné zadosťučinenie. V odôvodnení uvedené skutočnosti predstavujú okolnosti
majetkovej povahy a tie sú nahradené priznaním nároku na zaplatenie úroku z omeškania (ktorý je

v zmysle § 519 Občianskeho zákonníka aj náhradou majetkovej ujmy). Nikde v konaní
žalobca netvrdil to, čo súd svojím nezákonným aktivizmom uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku
vo vzťahu k primeranému finančného zadosťučineniu. V kontexte porušení aj základných procesných
pravidiel (ako je napríklad prekážka rozsúdenej veci vyplývajúcej z obsahu spisu v tomto konaní) ide o
skutočnosť, ktorá spochybňuje dodržanie rovnosti sporových strán a nestrannosť napádaného

rozsudku. V rozsudku chýba akékoľvek vecné zdôvodnenie toho, že suma 400,- eur je primeranou vo
vzťahuktýmskutkovýmzáverom,ktorésúduviedol.Inakpovedané,suma400,-eurniejeargumentačne
a ani vecne individualizovaná k tomu, čo súd považuje za dôvod priznania nároku na primerané finančné
zadosťučinenie. Podľa obsahu rozsudku sa nedá žiadnym spôsobom zistiť, ako súd „vychádzal“ zo
sumy, ktorá predstavovala bezdôvodné obohatenie – 1 443,76 eur, ako aj obdobia, počas ktorej bola táto

suma uhradená. Odôvodnenie neposkytuje ani základný návod na to, ako si má adresát odôvodnenia
pospájať súdom uvedené skutočnosti tak, aby mu z toho veľmi zjednodušene vyšla suma 400,- eur. O
nároku na primerané finančné zadosťučinenie súd rozhodol navyše predčasne, pretože predpokladom
pre takéto rozhodovanie je predsa právoplatné rozhodnutie súdu o tom, že došlo k porušeniu ustanovení
určených na ochranu spotrebiteľa. Táto podmienka dňa 30.11.2023 splnená nebola, pretože žiadne

právoplatnérozhodnutieneexistovaloaanisúdhovnapádanomrozsudkuneoznačil.Súdprvejinštancie
rozhodol v rozpore so zákonom aj pokiaľ ide o náhradu trov konania. Napriek tomu, že
žalobca zavinil zastavenie konania (viď výrok I.), v danej časti bez opory v zákone súd žalovanému ani
nepriznal nárok na náhradu trov konania a ani o náhrade trov konania vôbec nerozhodoval. Vzhľadom
na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

3.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedol,žesodvolanímžalovanéhonesúhlasí,
s napadnutým rozsudkom je stotožnený a nemá voči nemu žiadne výhrady. Žalobca zotrval nadoterajších tvrdeniach uvedených v konaní a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127
a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/

a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 ods. 1 CSP, keď bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie, a následne na základe
skutkového stavu zisteného z doplneného a zo zopakovaného dokazovania vykonaného odvolacím
súdom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch
II., IV., VII. a v napadnutom výroku VI. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 1 443,76
eur podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť, vo výroku VI. v časti o povinnosti žalovaného

zaplatiť úrok z omeškania a v napadnutom výroku V. podľa § 388 CSP zmeniť, v napadnutom výroku III.
podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP a v napadnutom výroku VIII. podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušiť.

5. Odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. až IX. Vo výroku I.,
ktorým bolo konanie čiastočne zastavené, rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý nebol, v tejto časti

nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd v tejto časti nepreskúmaval.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tých právnych záveroch, že
spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným žalobcovi je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu v zmluve
nesprávne uvedenej celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nesprávne uvedenej celkovej

výšky spotrebiteľského úveru a RPMN, že v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je
žalovaný povinný vrátiť žalobcovi sumu zaplatenú žalobcom nad rámec istiny poskytnutého úveru, že
z dôvodu porušenia práva spotrebiteľa vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia od žalovaného ako porušiteľa práv žalobcu, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná
z dôvodu neurčitého vymedzenia zabezpečovanej pohľadávky, pričom žalovaný mohol na základe

dohody o zrážkach zo mzdy bez prekážky získať vrátenie finančných prostriedkov na
úkor žalobcu, a že rozhodcovská zmluva je neplatná pre absenciu skutočnej vôle na strane žalobcu
uzavrieť túto zmluvu.

7. Podstata odvolacích argumentov žalovaného bola koncentrovaná na tvrdenia o tom, že výroky III.

a VIII. napadnutého rozsudku sú nezákonné z dôvodu, že tieto obsahuje už prvý rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto veci, ktorý v týchto častiach nadobudol právoplatnosť, určovací výrok II. napadnutého
rozsudku je vzhľadom na výrok VI. o peňažnom plnení procesne neprípustný a nespĺňa ani požiadavky
určené odvolacím súdom v kasačnom uznesení a po vecnej stránke je záver súdu o bezúročnosti
nesprávny a nezákonný, tvrdenia o nepreskúmateľnosti výroku IV. o určení neplatnosti

dohody o zrážkach zo mzdy pre nedostatočné odôvodnenie a na tvrdenia o tom, že
dohoda o zrážkach bola a stále aj je zákonom upraveným spôsobom zabezpečenia pohľadávky, tvrdenia
o nepreukázaní zákonného dôvodu pre rozhodnutie o neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy,
o nevysporadaní sa súdu s námietkou premlčania vo vzťahu k priznanému plneniu výrokom VI., ako aj
na tvrdenia o nezákonnosti priznania úroku z omeškania odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby

a napokon na tvrdenia o predčasnom rozhodnutí o primeranom finančnom zadosťučinení, absencii
skutkových zistení pre takéto rozhodnutie a absencii vecného zdôvodnenia primeranosti priznanej sumy.

8. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP
spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení,ktorésavymykánielenzozákonného, aleajzústavnoprávnehorámca,aktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právovyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

10. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je,

že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov
účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení
dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

11. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Odvolací súd z ním vykonaného dokazovania z listinných dôkazov zistil, že žalobca uzavrel
ako dlžník so žalovaným ako veriteľom dňa 28.04.2015 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru
revolvingového typu č. XXXXXXXXXX. V zmluve bola uvedená ako poskytnutá čiastka úveru suma
1500,-eur,poplatokzaposkytnutieúveru150,-eur,splatnosťúveruv36splátkachpo53,08euraspolus
platbou za služby v splátkach po 87,24 eur. Ako celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, bola uvedená

suma 2 060,88 eur. Podľa splátkového kalendára bola prvá splátka 87,24 eur splatná dňa 01.06.2015
a 36. splátka dňa 01.05.2018. Podľa bodu 2.3 zmluvných dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere
veriteľ poskytne dlžníkovi schválenú výšku úveru na účet dlžníka uvedený v zmluve v deň nadobudnutia
účinnostizmluvyoúvere.Podľabodu2.5jepoplatokzaposkytnutieúverusplatnývdeňuzavretiazmluvy
o úvere. Podľa bodu 10.1 sa poplatok za poskytnutie úveru uhrádza jeho započítaním so sumou úveru

a rozdiel bude vyplatený na účet dlžníka. Dňa 29.04.2015 poukázal žalovaný žalobcovi na účet sumu
1 350,- eur. Od 19.05.2015 do 27.04.2017 uhradil žalobca žalovanému 24 splátok po 87,24
eur, t. j. spolu sumu 2 093,76 eur. Od júna 2017 do apríla 2020 vykonal zamestnávateľ žalobcu 35
zrážokzomzdyžalobcupo20,-eur,tedaspoluvsume700,-eur,atovprospechžalovaného.Žalobcatak
celkovožalovanémuuhradilsumu2793,76eur.Dňa28.04.2015uzavrelistranysporu ajdohodu

o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka číslo XXXXXXXXXX, dohodu o poskytovaní
služiebč.XXXXXXXXXXarozhodcovskúzmluvučísloXXXXXXXXXX.Akovyplývazdohodyozrážkach
zo mzdy, bola podľa bodu I. uzavretá zo strany žalobcu dobrovoľne a jej uzavretie nepodmieňovalo
poskytnutie úveru, podľa bodu III. zase, že dlžník nemá právo pred splatením úveru dohodu vypovedať,
odstúpiť od nej alebo ju inak jednostranne ukončiť. Podľa bodu IV. spoločnosť (žalovaný) bude mať

(má) voči dlžníkovi pohľadávku, ktorá vznikne tým, že spoločnosť poskytne dlžníkovi na základe zmluvy
o revolvingovom úvere čiastku vo výške 1 500,- eur. Na základe tejto dohody ja zamestnávateľ dlžníka
povinný vykonávať v prospech spoločnosti mesačné zrážky zo mzdy dlžníka vo výške 87,24 eur.

13. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že ako oprávnená osoba na vydanie bezdôvodného obohatenia sa

dozvedel, že tým, že žalovanému hradil splátky nad rámec istiny poskytnutého úveru, sa žalovaný
bezdôvodne obohatil na jeho úkor až z listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa
19.05.2020, keď ministerstvo mu odpovedalo na jeho žiadosť o posúdenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, v nadväznosti na ktorý reklamoval zmluvu u žalovaného listom zo dňa 28.05.2020 a zároveň
vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1 443,76 eur.

14. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,

c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.15. Podľa § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi.

16. Podľa § 2 písm. a), b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je
ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania; veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje

spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti; zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva,
ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

17. Podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou výškou spotrebiteľského úveru je maximálna

výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.

18. Podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať celkovú výšku a konkrétnu

menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie.

19.Podľa§11ods.1písm.b)zákonač.129/2010Z.z.poskytnutýspotrebiteľskýúver sapovažuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až l), s), z) a aa).

20. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2018 spotrebiteľ sa môže
pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

21. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

22. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

23. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

24. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

25. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne

a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

26. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

27. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.28. Podľa prvej vety § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a
včas nesplní, je v omeškaní.

29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

30. Podľa § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka uspokojenie pohľadávky možno zabezpečiť písomnou
dohodou medzi veriteľom a dlžníkom o zrážkach zo mzdy; zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie,
než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia.

31. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo
ho o plnenie veriteľ požiadal.

32. Podľa § 3 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť

percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

33. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

34. Žalobca sa podanou žalobou domáhal viacerých nárokov, a to jednak peňažných plnení, ako

aj nárokov určovacích. Pokiaľ ide o nároky žalobcu na plnenie (vydanie bezdôvodného obohatenia
a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia), ide o nároky, ktorých sa možno domáhať žalobou
bez ďalšieho v zmysle § 137 písm. a) CSP. Civilný sporový poriadok však z dôvodu predchádzania
zbytočných sporov obmedzuje možnosti domáhať sa určovacích nárokov. V prípade určení, či tu právo
je alebo nie je, sú takéto žaloby prípustné iba v tom prípade, ak je na požadovanom určení naliehavý

právny záujem, ktorý však nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. V prípade
určenia právnej skutočnosti je žaloba prípustná vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ ide
o žalobu žalobcu v častiach, v ktorých sa domáhal jednotlivých určení, domáhal sa určenia
spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkov, určenia neplatnosti dohody o poskytovaní služieb
(už právoplatne určená za neplatnú prvým rozsudkom), určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy

a určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy.

35. Súd prvej inštancie sa podanou žalobou v časti jej určovacích nárokov vecne zaoberal a o týchto
vecne rozhodol (nezamietol žalobu z procesných dôvodov). Potiaľ bol postup súdu prvej inštancie
správny. Súd prvej inštancie sa však prípustnosťou žaloby v časti jej určovacích nárokov z procesného

hľadiska zaoberal nedostatočne, resp. ju vyhodnotil ako prípustnú podľa § 137 písm. c) CSP nesprávne.
Vo všetkých určovacích nárokoch nejde o žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, ale o žalobu podľa
§ 137 písm. d) CSP o určenie právnej skutočnosti, ktorá je procesne prípustná iba v prípade, že možnosť
takéhoto určenia vyplýva z osobitného predpisu. Právnou skutočnosťou je totiž skutočnosť, s ktorou
právna norma spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností alebo právneho vzťahu. Najčastejšími

právnymi skutočnosťami závislými od vôle sú zmluvy, dohody, odstúpenia od zmlúv, skončenie
pracovného pomeru výpoveďou a pod. Teda aj dohody a zmluva, ktorých neplatnosti sa žalobca
domáhal, sú právnymi skutočnosťami. Rovnako je právnou skutočnosťou aj to, či je spotrebiteľský úverbezúročný a bez poplatkov. Žalobca sa tak týchto nárokov mohol domáhať iba v prípade, že možnosť
takéhoto určenia vyplývala z osobitného predpisu.

36. Nároky, ktorých sa žalobca domáhal, vychádzajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a z ďalších
dohôd a zmlúv, ktoré sú akcesorickými k zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalobca vystupoval v danom
zmluvnom vzťahu (v zmluvných vzťahoch) ako fyzická osoba nekonajúca v rámci svojej obchodnej alebo
podnikateľskej činnosti a žalovaný ako dodávateľ, konajúci v rámci svojej obchodnej činnosti. Vzhľadom
na povahu zmluvných strán a predmet zmluvy o úvere, ide o spotrebiteľský vzťah a prejednávaná vec,

majúca základ v uvedenom vzťahu, je tak spotrebiteľským sporom.

37. Pokiaľ ide o žalobu o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, ide o určenie
právnej skutočnosti, ktorého sa spotrebiteľ môže domáhať podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z.
Hoc ide o ustanovenie, ktoré nadobudlo účinnosť až po uzavretí dotknutej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere medzi žalobcom a žalovaným, tak vzhľadom na to, že ide o normu procesnú, možno ju aplikovať

okamžite, a preto sa spotrebitelia môžu domáhať určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov aj
v prípadoch, že k uzatvoreniu takýchto zmlúv došlo aj pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa takúto žalobu bez ďalšieho, a preto ju nie je možné zamietnuť
z procesných dôvodov ako neprípustnú, a to ani v prípade, že sa žalobca domáha súčasne aj
vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v platbách, ktoré uhradil nad rámec istiny úveru,

a to na tom istom skutkovom základe tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti ako v prípade takto
požadovaného určenia. Hoc pre rozhodnutie o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie musí súd ako
predbežnú otázku skúmať, či je úver bezúročný a bez poplatkov, je aj samotné takéto určenie v zmysle §
11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch prípustné, a preto argumenty žalovaného o neprípustnosti
takejto žaloby neobstoja.

38. Keďže žaloba o určenie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bola procesne prípustná a súd
prvej inštancie jej vyhovel na tom základe, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX neobsahovala celkovú
výškuspotrebiteľskéhoúveru,dospelksprávnymskutkovýmzisteniamaksprávnemuprávnemuzáveru,
v dôsledku čoho odvolací súd výrok II. napadnutého rozsudku o uvedenom určení ako vecne správny

potvrdil.

39. Strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa dohodli na
poskytnutí úveru vo výške 1 500,- eur. Zároveň sa dohodli na poplatku za poskytnutie úveru vo výške
150,- eur, ktorý bol splatný v deň uzavretia zmluvy s tým, že podľa zmluvy došlo k jeho započítaniu

so sumou poskytnutého úveru a žalobcovi bol žalovaným poukázaný úver iba vo výške 1 350,-
eur. Podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovú výšku spotrebiteľského úveru predstavuje
suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Keďže suma úveru reálne
poskytnutážalovanýmžalobcovibolanižšia,akodohodnutásumaúveru,takzmluvapotomjednoznačne
neobsahovala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho

je spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez
poplatkov. Takto uvedené závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 9Cdo/287/2021 z 30.06.2022, podľa ktorého poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď
pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Takýto záver vyplýva
aj z rozsudku vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová proti Finway a.s. z 26. apríla 2016, v ktorom

Súdny dvor Európskej Únie vyložil pojem „celková výška úveru“ a pojem „výška čerpania“ v tom zmysle,
že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii
spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s
predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Tento výklad Súdneho dvora
je jednoznačný, zovšeobecnený a plne aplikovateľný na prejednávanú vec a neobstoja

argumenty žalovaného o nemožnosti jeho použitia na prejednávanú vec z dôvodu
skutkových odlišnosti prípadov. Súdny dvor poskytol všeobecný výklad pojmov takým spôsobom, že
tento je použiteľný aj v tejto veci. Nič na tom nemenia ani ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktoré takýto zápočet poplatku umožňujú, pretože tieto sú tak potom v priamom rozpore s ustanovením
§ 9 ods. 2 písm. g) v spojení s § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., teda neplatné, a to aj s poukazom

na uvedený výklad poskytnutý vyššie uvedenými súdnymi autoritami. Z tohto hľadiska tak bolo určenie
úveru za bezúročný a bez poplatkov vecne správne. Pokiaľ sa súd prvej inštancie zaoberal aj ďalšími
dôvodmi bezúročnosti a bezpolakovosti úveru, nebolo to potrebné, pretože na takéto určenie bola
postačujúca absencia vyššie uvedenej náležitosti zmluvy o úvere. Pokiaľ sa však súd prvej inštanciezaoberal aj celkovými nákladmi, do ktorých mala byť zahrnutá aj odplata za poskytovanie služieb
v zmysle dohody o poskytovaní služieb, tak s týmito závermi sa odvolací súd nestotožňuje. Dohoda
o poskytovaní služieb bola prvým rozsudkom súdu prvej inštancie v tejto veci (č. k. 11Csp/28/2020 – 105

zo dňa 19.05.2022) právoplatne určená za absolútne neplatnú. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
pôsobí od počiatku a akékoľvek práva a povinnosť v takomto úkone dohodnuté vlastne nevznikli,
v dôsledku čoho potom nemožno ani akékoľvek plnenia z takejto dohody zahrnúť do
celkových nákladov spotrebiteľského úveru, hoc za platnosti zmluvy by do nich zahrnuté mali byť.

40. V nadväznosti na skutočnosť, že dohoda o poskytovaní služieb bola prvým rozsudkom súdu prvej
inštancie v tejto veci (č. k. 11Csp/28/2020 – 105 zo dňa 19.05.2022) právoplatne určená za absolútne
neplatnú, prestal byť tento nárok ďalej predmetom konania, a preto je nepochopiteľné, prečo súd prvej
inštancie o tomto znovu rozhodoval. Keďže tento nárok nebol viac predmetom konania, odvolací súd
výrok III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil bez
ďalšieho, keď neboli splnené procesné podmienky spočívajúce v absencii návrhu na takéto určenie.

41. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a o určenie neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy, tak aj v prípade týchto určení ide o určenie právnych skutočností. Takýchto určení sa možno
domáhať, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Takýmto predpisom je podľa názoru odvolacieho súdu
v deň podania žaloby účinné zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa

ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Vzhľadom
k tomu, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 137 príkladmi uvádza druhy žalôb, ktorými sa žalobca
môže domáhať ochrany svojich práv, je potrebné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
vykladaťvovzťahukustanoveniu§137CSPakoosobitnýpredpis,ktorýdávavspotrebiteľskýchveciach

spotrebiteľovi možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v širšom rozsahu, teda uvedené ustanovenie
je potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle, že spotrebiteľ má právo domáhať
sa ochrany svojich práv v spotrebiteľských veciach aj určovacími žalobami, a preto je
uvedené ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa potrebné považovať za osobitný predpis, z ktorého
vyplýva možnosť domáhať sa určenia právnej skutočnosti v spotrebiteľskom vzťahu s cieľom ochrany

spotrebiteľa. Žalobca sa domáhal svojej ochrany ako spotrebiteľ tým, že žiadal určiť neplatnosť
dohody o zrážkach zo mzdy a rozhodcovskej zmluvy, a preto v zmysle § 137 písm. d) CSP v nadväznosti
na § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bola jeho žaloba procesne prípustná aj v týchto nárokoch.

42. Keďže odvolací súd považoval žalobu o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo

mzdy za prípustnú, vecne preskúmal napadnutý výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie a po doplnenom
a zopakovanom dokazovaní ho vyhodnotil ako vecne správny, a preto v tejto časti rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil.

43. Skutočnosť, že dohoda o zrážkach zo mzdy je právom aprobovaný spôsob zabezpečenia

pohľadávky aj zo spotrebiteľskej zmluvy, je nespochybniteľná. Avšak aj v takom
prípade je nespochybniteľná právomoc súdu podrobiť ju kontrole z hľadiska toho, či nespôsobuje značnú
nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že táto forma zabezpečenia pohľadávky
je právom aprobovaná, neznamená, že akákoľvek takáto dohoda je aj v súlade s právnymi normami na
ochranu spotrebiteľa. Predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy umožňuje podľa jej obsahu

veriteľovi vymôcť pohľadávku voči spotrebiteľovi formou zrážky zo mzdy aj vo výške, ktorá značne
prekračuje sumu, ktorú by spotrebiteľ bol povinný zaplatiť pri dodržaní ustanovení o spotrebiteľských
vzťahoch, keď mu umožňovala vymôcť ako súčasť úveru poplatok za jeho poskytnutie, o ktorý bol
už vlastne poskytnutý úver znížený, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov, no dohoda
umožňuje vymôcť aj úroky, na ktoré žalovaný nemá nárok. Taktiež dohoda umožňovala veriteľovi vymôcť

aj platby podľa dohody o poskytovaní služieb, čo je napokon v dohode o zrážkach zo mzdy vyjadrené
aj vo výške mesačnej zrážky zo mzdy, ktorá je totožná so súčtom splátky úveru a súčtom
splátky podľa dohody o poskytovaní služieb. Možnosť veriteľa vymôcť si podľa dohody o zrážkach zo
mzdy aj platby, na ktoré nemal nárok, sa napokon aj stala skutočnosťou, keď si žalovaný
na jej základe vymohol platby v celkovej výške 700,- eur, hoc na ne už vzhľadom na predchádzajúce

platby žalobcu a už na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nemal
nárok. Takto postavená dohoda o zrážkach zo mzdy jednoznačne predstavuje neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy, t. j. dohodu, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, v dôsledku čoho je ako celok podľa § 53 ods. 5 Občianskehozákonníka neplatná. S týmto právnym záverom sa odvolací súd stotožnil. Nejde pritom ani o
hypotetickú úvahu, ani o podmieňovanie neplatnosti právneho úkonu vznikom nejakej situácie, ale
o abstraktnú kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok. Pre vyslovenie neprijateľnosti (a tým aj

neplatnosti) zmluvnej podmienky postačuje, že táto zmluvná podmienka (v tomto prípade dohoda o
zrážkach zo mzdy) umožňuje veriteľovi vymôcť viac než by sa mu dostalo v prípade súdneho vymáhania
pohľadávky.
44. Okrem toho posudzovaná dohoda o zrážkach zo mzdy neobsahovala celkovú výšku sumy, ktorú
je možné zraziť, naopak v bode VI. určovala, že zrážky zo mzdy budú vykonávané zamestnávateľom

dlžníka „až do doby, kým Spoločnosť (pozn. súdu: veriteľ) zamestnávateľovi písomne ohlási, že všetky
jej pohľadávky, vzniknuté na základe alebo v súvislosti so Zmluvou a jej prípadnými
dodatkami, sú splatené“. Takisto z bodu IV. dohody vyplýva, že ňou chcel žalovaný zabezpečiť nielen
istinu úveru s úrokmi a poplatkami dohodnutými v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ale aj svoje náklady
na vymáhanie pohľadávok a ďalšie prípadné pohľadávky voči žalobcovi. Takéto ustanovenia dohody
o zrážkach zo mzdy sú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keď umožňujú veriteľovi bez súdnej

kontroly zahrnúť do zrážok akékoľvek svoje (aj domnelé) pohľadávky aj nad rámec splácania istiny a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Aj z tohto dôvodu
je dohoda neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Keďže súdna kontrola neprijateľnosti
zmluvných podmienok je abstraktná, súd nemôže neprijateľnú zmluvnú podmienku moderovať v tom
zmysle, že by napr. umožnil na jej základe zrážky zo mzdy do výšky istiny a vyhlásil

túto zmluvnú podmienku za neplatnú len v prevyšujúcej časti. Okrem toho uvedená dohoda tým, že
neobsahuje maximálnu čiastku, ktorú možno zraziť, ale aj z dôvodu, že podľa jej obsahu zabezpečuje
nielen pohľadávku z konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale toto zabezpečenie rozširuje aj na
bližšie neurčité ďalšie pohľadávky veriteľa, je neplatná aj pre jej neurčitosť, ako konštatoval súd prvej
inštancie.

45. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval výrok o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy za
vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

46. Čo sa týka spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej

inštancie o absencii skutočnej vôle na strane žalobcu pri jej uzatváraní. Žalobca pred odvolacím súdom
uviedol, že úverová zmluva spolu s listinami mu boli obchodným zástupcom žalovaného predložené
pri podpise žiadosti o úver s tvrdením, že po ich podpise bude mať väčšiu šancu na
schválenie úveru, avšak podpísal ju ako samostatnú listinu a zároveň vedel, čo podpisuje. Za týchto
skutkových zistení nemožno dospieť k záveru o absencii vôle žalobcu zmluvu uzavrieť, z ktorého

dôvodu by mala byť neplatná. Takýto následok nemá ani prípadné jej nečítanie žalobcom, ktorý ako
plne spôsobilý na práve úkony nesie zodpovednosť za to, ako pristupuje k oboznámeniu sa s obsahom
právneho úkonu, ktorý uzatvára. Ani okolnosť nečítania obsahu zmluvy pred jej podpisom však bez
ďalšieho neznamená nedostatok vôle zmluvnej strany zmluvu uzavrieť. Rovnako z tohto dôvodu
nemožno považovať zmluvu za neplatnú ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ by označená

zmluvná strana preukázateľne nemala vôľu zmluvu uzavrieť a napriek tomu ju uzavrela, mohli by sme
hovoriť o jej neplatnosti z dôvodu absencie skutočnej a vážnej vôle, avšak nie z dôvodu neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a z toho dôvodu neplatnú, by ju bolo
možné vyhodnotiť iba v prípade, že by predstavovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa, a nie z dôvodu nedostatku vôle, prípadne zo samotného dôvodu, že bola celá

vopred pripravená dodávateľom. Z obsahu samotnej zmluvy odvolací súd nezistil, že by predstavovala
neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku V. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu o určenie neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy zamietol.

47. Pokiaľ ide o žalobu na plnenie a žalobcovi súdom priznaný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 1 443,76 eur, v tejto časti je výrok VI. napadnutého rozsudku vecne správny,
a preto ho odvolací súd potvrdil. Žalovaný poskytol žalobcovi sumu úveru 1 350,- eur. Žalobca v
prospech žalovaného celkovo zaplatil sumu 2 793,76 eur. Keďže z dôvodov uvedených vyššie sa
uvedený spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobca nebol povinný vrátiť

žalovanému viac, než sumu poskytnutej istiny 1 350,- eur. Nad rámec tejto sumy zaplatenú čiastku 1
443,76 eur uhradil žalobca žalovanému bez právneho dôvodu a o túto sumu sa tak žalovaný na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatil, a preto je povinný v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka tútosumu žalobcovi vydať, na čo súd prvej inštancie správne žalovaného zaviazal, keďže si túto povinnosť
dobrovoľne nesplnil.

48. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania, tak je pravdou, že súd prvej inštancie sa
s ňou vôbec nevysporiadal, avšak vysporiadal sa s ňou odvolací súd po tom, čo obe strany sporu
v zmysle § 382 vyzval, aby sa vyjadrili k aplikácii zákonných ustanovení o premlčaní, ktoré doposiaľ
použité neboli, ako aj po tom, čo zopakoval dokazovanie, z ktorého zistil relevantné skutkové okolnosti
majúce vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby.

49. Žalobca vykonával úhrady na splatenie úveru od 19.05.2015 a po splatení istiny naďalej až do
27.04.2017 a ďalej mu od júla 2017 do apríla 2020 boli vykonávané zrážky.

50. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

51. Z výsluchu žalobcu, ktorý nebol žalovaným, ale ani iným dôkazom spochybnený, vyplynulo, že sa
najskôr v máji 2020 ako oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a že na jeho úkor
sa bezdôvodne obohatil žalovaný. Žalobca podal žalobu dňa 15.06.2020, t. j. ani nie mesiac po tom, čo

sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo
získané bezdôvodné obohatenie, a o tom, kto ho získal. Túto skutočnú vedomosť žalobca nadobudol
ani nie mesiac pred podaním žaloby, a preto subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného

obohatenia neuplynula (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.
septembra 2021, sp. zn. 5 Cdo 29/2021).

52. Subjektívna premlčacia doba, viazaná na nadobudnutie vedomosti žalobcu o tom, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, tak do podania žaloby neuplynula,

pričom už v podanej žalobe si žalobca uplatnil zaplatenie sumy 1 443,76 eur. Je pravdou, že žalobca
potom podaním zo dňa 28.10.2020, doručeným súdu dňa 29.10.2020, zobral žalobu späť v časti nad
rámecsumybezdôvodnéhoobohatenia700,-eur,avšakotomtospäťvzatírozhodnuténeboloapodaním
zo dňa 03.03.2023, doručeným súdu dňa 06.03.2023 znovu svoju žalobu v časti nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia rozšíril na pôvodnú sumu 1 443,76 eur. Hoc súd prvej inštancie uvedenú

zmenu uznesením zo dňa 14.03.2023 pripustil, uvedená suma bola predmetom konania od jeho začiatku
až do rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom, keďže nebolo právoplatne rozhodnuté
o jeho zastavení konania v časti nad rámec sumy 700,- eur.

53. Ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho poriadku však stanovuje iba subjektívnu premlčaciu dobu,

a aby nárok na plnenie nebol premlčaný, je potrebné ho na súde uplatniť aj v rámci objektívnej
premlčacej doby. Túto stanovuje ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa
právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí najneskôr za tri roky, a ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

54. Vzhľadom k tomu, že v prípade uplatneného nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia ide o nárok
zo vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, nemožno skúmať zavinenie na strane žalovaného
a použiť tak ustanovenie o trojročnej objektívnej premlčacej dobe a možno aplikovať iba desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu, a to s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. februára 2022, sp. zn. 7Cdo/268/2021, podľa ktorého analogická aplikácia

desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej
únieC-485/19zodňa22.apríla2021vprávnomporiadkuSlovenskejrepubliky.Podľatohtorozhodnutia
Súdneho dvora zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote a

je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na
vydaniebezdôvodnéhoobohatenia(atobezskúmaniazavinenia).Keďžežalobabolapodanávjúni2020
a k plneniam zo strany žalobcu žalovanému dochádzalo od roku 2015, 10 ročná objektívna premlčacia
doba neuplynula a žalobcom uplatnený nárok nie je premlčaný.55. Odvolací súd pred rozhodnutím podľa § 382 CSP vyzval strany sporu k tomu, aby sa
vyjadrili k možnej aplikácii § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa k samotnej

aplikácii tohto ustanovenia nevyjadril, no namietal, že postup podľa § 382 CSP nie je možný, pretože
súd prvej inštancie neaplikoval žiadnu právnu normu týkajúcu sa premlčania a náprava
je možná iba zrušením napadnutého rozsudku a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolací súd sa s týmto názorom žalovaného nestotožňuje. V prejednávanej veci je napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie jeho druhým v poradí, a preto jeho zrušeniu a vráteniu veci súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bráni ustanovenie § 390 písm. b) CSP, podľa ktorého je odvolací
súd povinný vo veci sám rozhodnúť. Zároveň ustanovenie § 382 CSP ukladá odvolaciemu
súdu povinnosť vyzvať strany sporu k možnému použitiu ustanovenia všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, ak má odvolací súd za to, že
sa na vec vzťahuje. Ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka doposiaľ použité nebolo a
jednoznačne sa na vec vzťahuje, čím boli splnené podmienky na výzvu podľa § 382 CSP. Okrem toho

odvolací súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom doplnil a zopakoval aj dokazovanie, a to
aj z hľadiska zistenia, kedy žalobca plnil žalovanému a kedy sa dozvedel, kto a kedy sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil, aby bolo možné relevantne posúdiť plynutie času a vyporiadať sa tak s námietkou
premlčania vznesenou žalovaným.

56. Pokiaľ bol výrok súdu prvej inštancie v časti priznaného plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia
vecne správny, o výroku v časti priznaného úroku z omeškania z priznaného bezdôvodného obohatenia
to už nemožno konštatovať a v tomto je potrebné dať za pravdu žalovanému v tom, že samotným
podaním žaloby nenastáva splatnosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a od
nasledujúceho dňa od podania žaloby sa žalovaný nedostáva automaticky do omeškania.

57. Čas plnenia nároku žalobcu ako nároku na vydanie plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia nebol
medzi stranami dohodnutý, nie je ani ustanovený právnym predpisom a doposiaľ nebol ani určený v
rozhodnutí, a preto bol žalovaný ako dlžník žalobcu povinný splniť dlh na základe žiadosti žalobcu.
Vykonaným dokazovaním odvolacieho súdu bolo preukázané, že žalobca listom zo dňa 28.05.2020

(reklamáciou úverovej zmluvy) vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
1 443,76 eur do 30 dní. Žalobca odoslal list žalovanému dňa 28.05.2020 a žalovaný mu na tento
odpovedal listom zo dňa 08.06.2020. Žalovaný síce v liste uvádza, že list žalobcu mu bol doručený dňa
01.05.2020, no vzhľadom k tomu, že žalobca výzvu odoslal dňa 28.05.2020, nemohla byť táto doručená
žalovanému dňa 01.05.2020, a preto tento údaj o doručení v liste žalovaného považoval odvolací súd

za pisársku chybu a vzhľadom na čas odoslania výzvy žalobcu (28.05.2020) a na čas vyhotovenia
odpovede žalovaného (08.06.2020) odvolací súd ustálil, že výzva žalobcu bola žalovanému doručená
dňa 01.06.2020. Lehota 30 dní, ktorú žalobca určil žalovanému na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia, potom uplynula dňa 01.07.2020 a od 02.07.2020 je žalovaný v omeškaní s vydaním
plnenia z bezdôvodného obohatenia, a preto od tohto dňa patrí žalobcovi zo sumy 1 443,76 eur úrok

z omeškania. V súlade s týmito závermi preto odvolací súd zmenil výrok VI. napadnutého rozsudku
v časti úroku z omeškania, keď priznal žalobcovi úrok z omeškania až od takto ustáleného prvého dňa
omeškania a v časti, v ktorej si žalobca uplatňoval úrok z omeškania skôr, žalobu zamietol. Odvolací súd
priznal žalobcovi úrok z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne, ktorá je v súlade s nariadením vlády č.
87/1995 Z. z., keď v prvý deň omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0 %

a táto sa na účely výšky úroku z omeškania zvyšuje o päť percentuálnych bodov, t. j. na úroveň 5 % p. a.

58. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal nesprávnosť výroku VII. o priznaní primeraní
finančného zadosťučinenia žalobcovi.

59. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

60. Pod uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa treba rozumieť konkrétne žalovateľné právo, teda nárok, ktorý vyplýva z porušenia práv
na ochranu spotrebiteľov, resp. z porušenia povinností určených na ochranu spotrebiteľov dodávateľmi.
Právo na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon o ochranespotrebiteľa, konkrétne ustanovenie § 3 ods. 5, ak sú ale splnené podmienky stanovené zákonom a
týmitopodmienkamisú,že1)spotrebiteľaktívneakožalobcauplatnínasúdeporušenieprávapovinností
určených ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi na jeho ochranu proti porušiteľovi a

2) že je úspešný. Kým tieto podmienky nie sú splnené, žiadne právo, žalovateľný nárok na primerané
finančné zadosťučinenie nie je.

61. Pre úspešné uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie zákon o ochrane spotrebiteľa
vyžaduje splnenie tej podmienky, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi. Túto podmienku žalobca splnil,
keď si v tom istom konaní úspešne uplatnil určenie, že dohoda o poskytovaní
služieb je neplatná, určenie, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná, určenie, že spotrebiteľský úver
je bezúročný a bez poplatkov a napokon nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
z dôvodu porušenia jeho práv žalovaným, a to uvedením nesprávnej celkovej výšky úveru v zmluve
o úvere. Všetky nároky boli síce uplatnené v jednom konaní, avšak zo žiadneho právneho predpisu

nevyplýva, že by v prípade nároku na finančné zadosťučinenie malo ísť až o následné konanie, t. j.
o konanie nadväzujúce na konanie, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o porušení práva spotrebiteľa
alebo povinnosti zo strany dodávateľa, resp. o nároku spotrebiteľa z týchto dôvodov. Naopak, pokiaľ
žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie,
v prípade úspechu mu toto bude priznané (za preukázania všetkých rozhodujúcich podmienok) a v

prípade nepreukázania tvrdeného porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa, musí byť zákonite aj tento
nárok zamietnutý. K tomuto záveru dospel už Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn.
14Co/106/2018 zo dňa 11.06.2019 a s týmto právnym záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení 9Cdo/15/2020 zo dňa 10.11.2020 a doplnil, že tento záver pri riešení tejto procesnej
otázky je aj v súlade aj s článkom 17 Základných princípov Civilného sporového konania.

62. K námietke žalovaného o nesplnení predpokladov pre vznik nároku na priznanie finančného
zadosťučinenia a nepreukázaní opodstatnenosti výšky prisúdenej sumy 400,- eur odvolací súd ďalej
uvádza, že všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, zo znenia § 3 ods. 5 ktorého vyplýva

vznik práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie v prípade porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitným predpisom. Nielen z citovaného
ustanovenia, ale aj z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov SR je zrejmé, že predpokladom pre
uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, pričom zákon nevyžaduje pre vznik

práva na primerané finančné zadosťučinenie skutočné privodenie ujmy spotrebiteľovi a samotná povaha
tohto zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie. V prejednávanej veci žalobca bezpochyby
úspešne uplatnil porušenia svojich práv ako spotrebiteľa, keď už prvým rozsudkom v tejto veci bola
dohoda o poskytovaní služieb právoplatne určená za neplatnú, a napadnutým rozsudkom
bolo vecne správne rozhodnuté o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru a o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia od žalovaného v dôsledku konania žalovaného, ktorý nesprávne uviedol celkovú
výšku úveru v zmluve o úvere, v dôsledku čoho bol úver bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný uviedol
v zmluve celkovú výšku úveru vyššiu, než bola žalobcovi skutočne poskytnutá, keď žalovaný v rozpore
so zákonom započítal voči výške úveru poplatok za jeho poskytnutie, teda konal na škodu spotrebiteľa.

Na škodu spotrebiteľa konal žalovaný aj z dôvodov neplatnosti dohody o poskytovaní služieb a dohody
o zrážkach zo mzdy, dokonca plnenia, na ktoré nemal nárok, získal od žalobcu zrážkami z jeho mzdy
na základe neplatnej dohody. Žalovaný tak porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa a zároveň svoje
povinnosti a v dôsledku takéhoto konania prijal od spotrebiteľa platby na úver nad rámec
istiny zjavne bez právneho dôvodu. Takéto konanie je jednoznačne takým porušením práva spotrebiteľa

a zároveň povinnosti dodávateľa na úkor spotrebiteľa, ktoré predpokladá ustanovenie § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi.

63. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd poukazuje na
to, že za ujmu spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie jeho komfortu vo všetkých

oblastiach života, najmä však obmedzenie vo finančnej sfére vzniknuté nedôvodnými platbami žalobcu
ako spotrebiteľa v prospech žalovaného ako dodávateľa. Keďže právny predpis výšku primeraného
finančného zadosťučinenia nestanovuje, určenie jeho výšky realizuje na základe voľnej úvahy súd.
Niet pochýb o tom, že nemôže ísť o svojvôľu súdu a výška finančnéhozadosťučinenia musí byť primeraná okolnostiam konkrétnej veci. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi
finančné zadosťučinenie vo výške 400,- eur dôvodiac tým, že jeho primeranosť posudzoval vzhľadom
k výške a k trvaniu bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného na úkor žalobcu. Súd

prvej inštancie vysvetlil, aké kritériá považoval za rozhodné pre ustálenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia, a ktoré skutočnosti pri tom zohľadnil, a po zhodnotení všetkých týchto okolností dospel
k záveru, že primeraným pre žalobcu je finančné zadosťučinenie vo výške 400,- eur. Odvolací
súd nevzhliadol v postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení a posudzovaní výšky finančného
zadosťučinenia žiadne pochybenie vytýkané žalovaným.

64. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku VII. podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

65. Výrokom VIII. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zrušil uznesenie Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom č. k. 11Csp/28/2020 - 68 zo dňa 29.11.2020, ktorým bolo po začatí

konania nariadené neodkladné opatrenie s cieľom zamedziť až do právoplatného skončenia konania
vykonávanie zrážok zo mzdy žalobcu. Ako však správne namietal žalovaný, uvedené neodkladné
opatrenie bolo právoplatne zrušené už prvým rozsudkom súdu prvej inštancie v tejto veci (č. k.
11Csp/28/2020 – 105 zo dňa 19.05.2022), a preto neexistoval žiadny zákonný dôvod rušiť už zrušené
neodkladné opatrenie. Keďže uznesenie, ktoré malo byť výrokom VIII. napadnutého rozsudku zrušené,

v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku neexistovalo, neexistovali ani dôvody pre vydanie rozhodnutia
pod výrokom VIII. napadnutého rozsudku, a preto odvolací súd tento výrok podľa § 389 ods. 1 písm.
d) CSP zrušil bez ďalšieho.

66.Keďžeodvolacísúdčiastočnezmenilnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie,rozhodolpodľa§396

ods. 2 CSP o trovách celého konania (prvoinštančného, ako aj odvolacieho), a to v zmysle §
255 ods. 1, ods. 2 CSP. Žalobcovi nebolo vyhovené iba v časti uplatneného úroku z omeškania a v časti,
v ktorej sa domáhal určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Žalobca tak mal vo veci jednoznačne
prevažujúci úspech, a preto by mu patrila pomerná náhrada trov konania. Žalobca si však náhradu
trov konania neuplatnil, a preto mu odvolací súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. Pokiaľ bolo

konanie napadnutým rozsudkom aj v časti zastavené, tak bolo zastavené v časti nároku na primerané
finančné zadosťučinenie, ktorého právny základ však bol daný, bolo žalobcovi vo zvyšku priznané a jeho
výška závisí od úvahy súdu. V dôsledku týchto skutočností nemožno výrok o zastavení konania v časti
hodnotiť pre účely náhrady trov ako výrok, ktorý predstavuje zastavenie konania v dôsledku zavinenia
žalobcu, a tým aj základ pre priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému.

67. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).