Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/58/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8800899707
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8800899707.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov

senátu JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu: Urbárska a
pasienková spoločnosť, pozemkové spoločenstvo Nižná Jablonka, 067 34 Nižná Jablonka, IČO: 35 506
458, zastúpený JUDr. Petrom Barňákom, advokátom, Kukorelliho 58, 066 01 Humenné, IČO: 42 228
239, proti žalovanému: Lesy SR, š.p., Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351,
zastúpený JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, Hlavná 25, 040 01 Košice, o zaplatenie 50.545,64 €
s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10C/852/2000-732
zo dňa 22.5.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému trovy konania vo výške 56 % s tým, že o konkrétnej výške trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť štátu trovy

konania vo výške 366,41 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť štátu trovy konania vo výške 103,35 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o zvyšnej časti uplatneného nároku žalobcu.

3. Pôvodne sa žalobca žalobou, ktorá bola podaná na Krajský súd v Prešove dňa 21.12.1998,
domáhal zaplatenia sumy 1.954.877 Sk s úrokom z omeškania z dôvodu, že žalovaný po tom, čo od

21.6.1991, teda od účinnosti Zákona o pôde, mu zaniklo právo hospodárenia na pozemkoch žalobcu,
na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX a LV č. XXX o výmere 95,73 ha vyťažil drevnú hmotu v
rozsahu 3.000 m3, čím žalobcu pripravil o žalovaný zisk.

4. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 5Cb 848/98-61 zo dňa 22.10.1999 zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 432.139 Sk. Zvyšnú časť vo výške 1.522.738 Sk s prísl. vylúčil na samostatné konanie.

5. Po tom, čo vec bola vylúčená na samostatné konanie, Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom
č.k. 10C 852/2000-195 zo dňa 9.10.2006 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.509.678 Sk
so 17,6 % úrokom z omeškania od 25.7.1999 do zaplatenia a trovy konania. V prevyšujúcej časti súd
žalobuzamietol.Popodaníodvolaniaodvolacísúduznesenímč.k.5Co119/2006-223zodňa13.12.2007prvoinštančný rozsudok zrušil v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku, ktorým v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. V ďalšom konaní bol predmetom konania nárok na zaplatenie 50.545,64 eur so 17,6 % úrokom
z omeškania od 25.7.1999 do zaplatenia.
Preskúmavaným rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10C/852/2000-732 zo dňa 22.
mája 2018 žaloba bola zamietnutá.
Po podaní odvolania žalobcom odvolací Krajský súd v Prešove pod č.k. 5Co/2/2019-813 prvoinštančný

rozsudok rozsudkom potvrdil a rozhodol o trovách konania.
Po podaní dovolania žalobcom dovolací Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Cdo/17/2022 zo dňa
25.5.2023 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10.10.2019 sp. zn. 5Co/2/2019 zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.

7. Dovolací súd aplikujúc § 451 ods. 1, 2 OZ dospel k jednoznačnému záveru, že v danej veci určite

nešlo o majetkový prospech podľa jednotlivých skutkových podstát o bezdôvodnom obohatení.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 3 (do 27. februára 1992 to bol § 5 ods. 2) zákona č. 229/1991 Zb. povinná
osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou
riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo
previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná

osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva ustanovením § 28 nedotknuté.
Z obsahu spisu, najmä žaloby a jednotlivých úkonov žalobcu v konaní možno vyvodiť záver, že
žalovaná suma predstavuje finančné prostriedky, ktoré získal žalovaný, resp. jeho právny predchodca,
zavyťaženédrevovobdobíodnadobudnutiaúčinnostizákonač.229/1991Zb.(jún1991)doodovzdania
pozemkov žalobcovi 31. decembra 1995, na pozemkoch, ktoré sú v podielovom vlastníctve urbarialistov

(členov, podielnikov) žalobcu. Ide teda o hodnotu majetku, o ktorú sa znížil majetok osôb, ktorých
záujmy v konaní zastupuje žalobca, v období od účinnosti predmetného zákona do vydania pozemkov
do rúk žalobcovi. Žalobca v konaní tvrdí, že žalovaný porušil povinnosť nakladať s nehnuteľnosťami so
starostlivosťou riadneho hospodára, porušil výnosy ministerstva i lesný hospodársky plán a rozhodnutie
lesného úradu. Možno teda vyvodiť záver, že tento prípad spadá pod režim ustanovenia § 5 ods. 3

zákona č. 229/1991 Zb. Citované ustanovenie výslovne stanovuje, že oprávnená osoba (za ktorú sa
žalobca v danej veci pokladá) môže od povinnej osoby vymáhať náhradu škody. V tejto súvislosti je
§ 5 ods. 3 zákona č. 229/1992 Zb. v pomere lex specialis k všeobecným ustanoveniam Občianskeho
zákonníka o náhrade škody. V zmysle § 442 OZ sa pri náhrade škody uhrádza sa skutočná škoda a to,
čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). V danom prípade by mohlo ísť i o ušlý zisk, keďže z majetku, na ktorý

si nárokuje žalobca, vyťažil hospodársky úžitok žalovaný a speňažil ho.
Podľa názoru dovolacieho súdu možno žalovaný nárok podriadiť pod ustanovenia § 5 ods. 3 zákona
č. 229/1991 Zb., ide teda o náhradu škody. Pokiaľ odvolací súd predmetný nárok kvalifikoval ako
bezdôvodné obohatenie nesprávne vec právne posúdil, čo môže mať vplyv aj na dôvod, pre ktorý bola
žaloba zamietnutá, ktorým bolo úspešné uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného. Okrem

uvedených skutočností bude potrebné, aby sa odvolací súd v novom rozhodnutí vysporiadal i s tým, či
mohla začať plynúť premlčacia doba skôr, ako boli predmetné nehnuteľnosti odovzdané žalobcovi, aby
sa s ich stavom mohol oboznámiť.
Pokiaľ šlo o otázku uplatniteľnosti osobitných ustanovení, týkajúcich sa úpravy plynutia premlčacej
doby podľa výnosu Ministerstva lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky č. 1/1992, ale

aj § 5 zákona č. 229/1991 Zb., týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže dospel k záveru, že ich v
súdenej veci použiť nemožno, nakoľko ide o nárok z bezdôvodného obohatenia upravený všeobecnými
ustanoveniami OZ. Ako je vyššie uvedené, tento záver nebol správny, a teda pri posudzovaní premlčania
sa odvolací súd možnosťou osobitnej úpravy začatia plynutia premlčacej doby podľa uvedených
predpisov zaoberať mal. Takisto sa odvolací súd dostatočne nezaoberal dôvodom, pre ktorý konštatoval

nedôvodnosť žaloby súd prvej inštancie, a to nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto
konaní. Išlo pritom o hlavný dôvod, pre ktorý okresný súd žalobu zamietol.

8. Odvolací súd podľa § 455 CSP je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.
Odvolací súd opätovne prejednal odvolanie žalobcu (čl. 739 a nasl. spisu) proti rozsudku Okresného

súdu vo Vranove nad Topľou č.k. 10C/852/2000-732 zo dňa 22. mája 2018.

9. Predmetom tohto konania je už len nárok žalobcu, Urbárska a pasienková spoločnosť, pozemkové
spoločenstvo Nižná Jablonka na zaplatenie sumy 50.545,64 eura s prísl. z dôvodu, že nadobudnutímúčinnosti zák. č. 229/1991 Zb. zaniklo právo hospodárenia žalovaného na lesných pozemkoch, žalobca
požiadal o ich vydanie. Žalovaný žiadosti vyhovel len čiastočne, na pozemkoch ďalej hospodáril
a z pozemkov vyťažil drevnú hmotu, ktorej náhrady sa žalobca domáhal. Žalovaný čiastočne uznal

nárok z pôvodne žalovanej sumy 1.954.877 Sk v rozsahu 432.139 Sk. Suma 50.545,64 eura predstavuje
zostatok uplatneného nároku (1.522,738 Sk).
Žalovaný v priebehu prvoinštančného konania namietal, že nárok za vyrúbaný lesný porast si môže
uplatniť len fyzická osoba, ktorá je oprávnenou osobou podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, nie žalobca, ako urbárska

spoločnosť.
Žalobca tvrdil, že je vo veci aktívne vecne legitimovaný, spoluvlastníctvo vlastníkov k spoločnej veci
ostáva zachované. Žalobca s vecou hospodári, nakladá. Má právnu subjektivitu.
Prvoinštančný súd vec posúdil jednak podľa ust. § 11 ods. 1 a § 31 ods. 1, 2 zákona č. 181/1995 Z.z.
o pozemkových spoločenstvách, účinného v čase vzniku žalobcu, ďalej podľa § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 24 ods. 4 a § 28 zákona č. 229/1991 Zb. účinného v čase, za ktorý si žalobca uplatňuje

nárok na úhradu za vyrúbaný lesný porast (od júna 1991 do 31.12.1995).
Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o škode vychádzal aj z ust. § 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a čl. 6 Výnosu Ministerstva lesného a vodného hospodárstva č. 1/1992 zo dňa 30.1.1992.
Uviedol, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Žalobca je pozemkovým spoločenstvom s právnou
subjektivitou, ktoré vzniklo dňom registrácie spoločenstva v registri pozemkových spoločenstiev dňa

28.6.1996. Do tej doby fungovalo ako združenie podľa zákona č. 83/1990 Zb.
Žalovanému dňa 21.6.1991 zaniklo právo hospodárenia na lesných pozemkoch v k.ú. A. B.. Organizácia
lesnéhohospodárstvamohlavykonávaťhospodárskučinnosťlenspredchádzajúcimsúhlasomvlastníka
a vôľu vlastníka rešpektovať. Na lesných pozemkoch mohla vykonávať iba nevyhnutnú činnosť, bez
rubnej ťažby. O predaji drevnej hmoty sa mala viesť osobitná evidencia a získané prostriedky viesť na

osobitnom účte, čo sa však nestalo. Ujmu v lehote 30 dní žalobcovi žalovaný nezaplatil.
Oprávnenou osobu na požadovanie takejto ujmy bol vlastník lesov, teda konkrétne fyzické osoby, nie
združenie občanov, prípadne pozemkové spoločenstvo. Nárok na ujmu si mali uplatniť fyzické osoby,
spoluvlastníci nehnuteľností, evidovaní na listoch vlastníctva.
Žalobca si nárok uplatnil podľa § 5 Zákona o pôde č. 229/1991 Zb. Zákon v ust. § 4 a § 5 presne

ustanovuje, kto je oprávnenou a povinnou osobou. Oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej
republiky, predtým Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a
ktorého pôda, budovy a stavby patriace poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo iné právnické
osoby v dobe od 25.2.1948 do 1.1.1990. Takejto oprávnenej osobe - fyzickej osobe, podľa § 15 ods. 1
Zákona o pôde prislúcha právo na náhradu za trvalý porast, ktorý bol na pozemku v čase jeho prevzatia

štátom alebo inou právnickou osobou, ak v čase vydania pozemku na ňom nie je porovnateľný porast.
Ani v takom prípade žalobca nie je aktívne legitimovaný na požadovanie takejto ujmy, pretože toto právo
prislúcha len osobe oprávnenej podľa tohto zákona, teda fyzickej osobe, ktorej nehnuteľnosti prešli na
štát alebo inú právnickú osobu. Žalobca takouto fyzickou osobou nie je.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd

poukázal na ust. § 28 zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého finančné nároky alebo iné nároky súvisiace
s vydávanými vecami je možné uplatňovať si len podľa špeciálneho právneho predpisu podľa Zákona
o pôde, nie podľa Občianskeho zákonníka. Aj v tomto ustanovení je odkaz na oprávnenú osobu, ktorou
je podľa Zákona o pôde fyzická osoba, spoluvlastník spoločnej nehnuteľnosti.
V priebehu konania žalovaný vzniesol aj námietku premlčania a touto námietkou sa prvoinštančný súd

zaoberal len okrajovo s poukazom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Uviedol,
že ak by bol aj žalobca oprávnený požadovať od žalovaného spôsobenú škodu, je nárok potrebné
považovať za premlčaný. Žalobca sa o výške škody dozvedel z jednotlivých evidenčných listov porastu,
ktoré boli doložené k žalobe, podpísané žalobcom a vyhotovené dňa 18.12.1995. Žaloba bola podaná
dňa 21.12.1998, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a aj po uplynutí trojročnej lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP a zaviazal
žalobcu na náhradu trov žalovaného v pomernej výške, pretože žalobca si pôvodne uplatňoval nárok vo
výške 1.954.877 Sk. Rozhodnutím súdu na základe čiastočného uznania nároku bol žalovaný zaviazaný
na zaplatenie sumy 432.139 Sk, teda 14.346 eur. V tejto časti bol žalobca úspešný, preto jeho úspech

je v rozsahu 22 %. Úspech žalovaného je v rozsahu 78 % a po odpočítaní je miera úspechu žalovaného
v rozsahu 56 %. O výške rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal trovami štátu v súlade s ust. § 251, § 260 a čl. 4 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku. Dospel k záveru, že v danej veci bolo nariadené znalecké dokazovanie,preddavok na znalecké dokazovanie bol zložený žalobcom vo výške 5.000 Sk. Nebol postačujúci na
vyplatenie odmeny hotových výdavkov znalca C. D. E.. Zostávajúca časť odmeny vo výške 14.152 Sk
(469,76 eur) bola poukázaná znalcovi z finančných prostriedkov štátu. Keďže štát v danej veci vynaložil

finančné prostriedky na úhradu odmeny a hotových výdavkov znalca prostredníctvom analógie iuris s
prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti zaviazal strany sporu pomerne podľa ich úspechu v
celkovom súdnom konaní na náhradu trov štátu. Keďže žalobca mal úspech v súdnom konaní vo výške
78 % a žalovaný vo výške 22 %, súd zaviazal žalobcu na náhradu trov štátu v sume 366,41 eur (78 %
zo sumy 469,76 eur) a žalovaného v čiastke 103,35 eur (22 % zo sumy 469,76 eur).

10. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že konanie
máinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci(§365ods.1písm.d)CSP),že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

Žalobca poukázal v odvolaní na predchádzajúce rozhodnutia v prejednávanej veci, kde v konaní
pred Krajským súdom v Prešove čiastočne bol nárok žalobcu žalovaným uznaný a tak rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č.k. 5Cb 848/98-61 žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
432,139 Sk. Zvyšok bol vylúčený na samostatné konanie. Pôvodne prvoinštančným rozsudkom č.k. 10C
852/2000-195 bolo nároku žalobcu v celom rozsahu vyhovené. Odvolací súd zrušil tento rozsudok s

tým, že bolo potrebné zaoberať sa presnou špecifikáciou výšky uplatneného nároku, vrátane právnej
kvalifikácie a zaoberať sa v tom čase tiež vznesenou námietkou premlčania.
Žalobca si uplatnil u právneho predchodcu žalovaného právo na vydanie urbárskych pozemkov v
katastrálnom území A. B. dňa 4.2.1992 podľa § 5 zákona č. 229/1991 Zb. Zákona o pôde. Právny
predchodca žalovaného vydal žalobcovi časť urbárskych pozemkov až dňa 31.12.1995. Za obdobie od

uplatnenia nárokov roku 1992 až 1995 žalovaný vykonával ťažbu drevnej hmoty, ktorú žalovaný vyčíslil
na 1.954.870 Sk.
Žalobca poukazuje na to, že jeho nárok za vyrúbanú drevnú hmotu sa opiera jednak o čl. 6 Výnosu
Ministerstva lesného a vodného hospodárstva č. 1/1992 zo dňa 30.1.1992, ďalej podľa § 5 Zákona o
pôde č. 229/1991 Zb. a potom aj podľa § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka.

Žalobca uviedol, že žalovaný ako povinná osoba bol povinný až do vydania lesných pozemkov nakladať
s nehnuteľnosťami so starostlivosťou riadneho hospodára. Svoje povinnosti porušil, preto zodpovedá
žalobcovi za spôsobenú škodu pri nezákonnej ťažbe drevnej hmoty, ktorá bola vo vlastníctve žalobcu.
Ďalej porušil výnos č. 1/1992, pričom mohol vykonávať hospodársku činnosť len s predchádzajúcim
súhlasom vlastníka a rešpektovať vôľu vlastníka, mohol vykonávať iba nevyhnutnú činnosť bez rubovej

ťažby, o predaji drevnej hmoty mal viesť osobitnú evidenciu a získané prostriedky na samostatnom
účte a v prípade vzniku ujmy, túto vlastníkovi uhradiť do 30 dní od uplatnenia nároku. Ďalej žalovaný
nepozastavil ťažbu drevnej hmoty do doby prinavrátenia lesov, do doby odovzdania žalobcovi. Žalovaný
porušil lesný hospodársky plán a napriek tomu vyťažil všetku drevnú hmotu.
Žalobca v odvolaní tvrdí, že je aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Poukázal na to, že

je pozemkovým spoločenstvom, ktoré aktuálne upravuje zákon č. 97/2013 Z.z. Predtým jeho postavenie
bolo upravené v zákone č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. Urbárske vlastníctvo a
vlastníctvo pozemkového spoločenstva je osobitným systémom právnych vzťahov ohľadne majetku,
ktorý predstavoval pôvodné pozemky pridelené poddaným a nerozdelené do priameho individuálneho
vlastníctva, ale zachované vo forme spoluvlastníctva, a to len pri lesnej pôde a pasienkoch. Z právneho

hľadiska ide o osobitný druh podielového spoluvlastníctva, pretože všetky pozemky tvoria spoločnú
nehnuteľnosť. So spoločnou nehnuteľnosťou nemožno nakladať samostatne, majú spoločný právny
režim a urbárnik, vlastník podielu na urbárskej pôde, nemôže samostatne nakladať so svojim podielom
na spoločnej nehnuteľnosti. Ide o nedeliteľnosť urbáru.
Keďže žalobca je pozemkovým spoločenstvom so samostatnou právnou subjektivitou, koná vo vlastnom

mene a na vlastnú zodpovednosť.
Podieloví spoluvlastníci urbárskych nehnuteľností vniesli do správy spoločenstva svoje nehnuteľnosti na
obhospodarovanieazároveňostaliajčlenoviapozemkovéhospoločenstva.Nazákladepredchádzajúcej
aj súčasnej právnej úpravy má žalobca ako pozemkové spoločenstvo právo hospodáriť na lesných
pozemkoch a vykonávať podnikateľskú činnosť a teda nepochybne uplatňovať aj akékoľvek nároky yo

vzťahu k iným podnikateľským subjektom.
Dňa 25.9.1992 vznikla Urbárska a pasienková spoločnosť Nižná Jablonka ako združenie občanov podľa
zák. č. 83/1990 Zb. Po prijatí zák. č. 181/1995 Z.z. sa žalobca zaregistroval na Obvodnom úrade
v Humennom dňom 28.6.1996. Ďalšie preregistrácie sa realizovali v rokoch 2005 a 2014 v nadväznostina zák. č. 97/2013 Z.z. Právny predchodca žalovaného ešte v roku 1991 zaslal žalobcovi výzvu a údaje
o urbárskych lesoch v A. B. v snahe napomôcť a obnoviť urbársku spoločnosť. Preto žalobca vyzval
právneho predchodcu žalovaného dňa 4.2.1992 na vydanie lesných pozemkov, keďže žalovanému

podľa zák. č. 229/1991 Zb. zaniklo právo hospodárenia na lesných pozemkoch už 21.6.1991.
Napriek tomu prvoinštančný súd žalobu zamietol a v tom žalobca vidí nesprávne právne posúdenie
veci, keď prvoinštančný súd nepovažoval žalobcu za aktívne vecne legitimovanú osobu na podanie
uvedenej žaloby. Skutočnosť, že uplatnený nárok si môže uplatňovať len fyzická osoba je nesprávny,
zužujúci a v rozpore s obsahom zákona č. 229/1991 Z.z. o pôde, v rozpore so zák. č. 330/1991

Zb. o pozemkových úpravách a pozemkových spoločenstvách. Potiera účel, zmysel a samotný obsah
uvedených právnych predpisov. Žalobca pritom poukázal na skutočnosť, že pokiaľ je vydávaný lesný
pozemok bez vytyčovania jednotlivých pozemkov spoluvlastníkom, na obstaranie spoločných vecí
súvisiacich s odovzdávaním pozemkov a ich ďalším využívaním sa vlastníci môžu združiť alebo vytvoriť
lesné spoločenstvo alebo pozemkové spoločenstvo, čo sa v prejednávanej veci aj stalo. Ďalej žalobca
poukázal aj na zákon č. 330/1991 Zb., najmä na ust. § 37 tohto zákona, kde sa vydávajú nielen

spoluvlastníckepodiely,aleajinéprávanaspoločnýchnehnuteľnostiach,naktorésavzťahovalipredpisy
o úprave právnych pomeroch pasienkového majetku bývalých urbárnikov a podobných právnych
útvarov. Lesné celky sa teda vydávali nie individuálne fyzickým osobám, ale spoločným zástupcom
vlastníkov združenia alebo spoločenstvám. V prejednávanej veci právny predchodca žalovaného vydal
a fyzicky odovzdal lesný majetok žalobcovi, teda Urbárskej a pasienkovej spoločnosti, pozemkové

spoločenstvo Nižná Jablonka, so všetkými právami a povinnosťami. Právny predchodca pozemkového
spoločenstva ako združenie občanov si uplatňovalo všetky nároky v súlade s ustanoveniami zákona č.
229, 330/1991 Zb. a podľa Výnosu Ministerstva lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky
č. 2/1992. Žalobca, keďže je pozemkovým spoločenstvom s právnou subjektivitou, vystupuje ako
podnikateľský subjekt, koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a podieloví spoluvlastníci

urbárskej nehnuteľnosti katastrálneho územia A. B. sú členmi pozemkového spoločenstva a svoje
nehnuteľnosti vniesli do správy spoločenstva a spoločného obhospodarovania žalobcu podľa § 8 - 12
a § 19 zákona č. 97/2013 Z .z. Na základe predchádzajúcej, ale aj súčasnej právnej úpravy, žalobca
má právo hospodáriť na lesných pozemkoch a vykonávať podnikateľskú činnosť podľa živnostenského
zákona a teda nepochybne uplatňovať aj akékoľvek nároky vo vzťahu k iným podnikateľským subjektom,

vrátane náhrady ujmy. Žalobca je teda nositeľom subjektívnych práv na náhradu ujmy, ktorú spôsobil
žalovaný ako povinná osoba podľa výnosu Ministerstva lesného a vodného hospodárstva č. 1/1992, č.
2/1992, ako aj náhrady škody podľa zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 330/1991 Zb.
Žalobca poukázal aj na čiastkové uznanie nároku pred Krajským súdom v Prešove vo veci č.k.
5Cb/848/1998-61, kde žalobcovi bola priznaná ujma vo výške 432.139,- Sk.

Žalobca nesúhlasil ani s vyhodnotením uplatneného nároku ako premlčaného, keď pokiaľ nie je aktívne
vecne legitimovaný, otázku premlčania nemá význam posudzovať. Pokiaľ by sa aj bolo dôvodné
zaoberať námietkou premlčania, ide o špeciálny nárok na náhradu ujmy, na ktoré sa vzťahuje ust. §
101 Občianskeho zákonníka, teda trojročná premlčacia lehota, ktorá nemohla začať plynúť skôr, ako
došlo k fyzickému odovzdaniu lesov žalobcovi, čo sa udialo ku dňu 31.12.1995. Podľa výnosu malo dôjsť

k úhrade zo strany žalovaného do 30 dní od uplatnenia ujmy a tak premlčacia lehota mala plynúť až
do 31.1.1996, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Keďže žaloba bola podaná 31.12.1998, bola
podaná pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty. Objektívna premlčacia lehota podľa žalobcu je 10
ročná, pretože ide o škodu spôsobenú úmyselne.
Žiadalpreto,abyodvolacísúdzmenilprvoinštančnýrozsudokažalobevyhovel,prípadnezrušilrozsudok

prvej inštancie a vec vrátil prvoinštančnému súdu. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania.

11. K odvolaniu zaujal písomné stanovisko žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení žiadal, aby odvolací
súd napadnuté prvoinštančné rozhodnutie ako správne, spravodlivé a zákonné potvrdil a uplatnil
si trovy odvolacieho konania. Uviedol, že aktívnu legitimáciu v spore nie je možné preukazovať

právnou subjektivitou, keď žalobca vystupuje ako podnikateľský subjekt a koná vo vlastnom mene
a na vlastnú zodpovednosť. Podieloví spoluvlastníci urbárskych nehnuteľností kat. úz. A. B. sú
členmi pozemkového spoločenstva a svoje nehnuteľnosti vniesli do správy spoločenstva. Žalobca má
ako pozemkové spoločenstvo právo hospodáriť na lesných pozemkoch a vykonávať podnikateľskú
činnosť a uplatňovať si nároky vo vzťahu k podnikateľským subjektom. Vzhľadom na to, že zákon

stanovuje, že členstvo v spoločenstve vzniká a zaniká prevodom alebo prechodom vlastníckeho práva
k podielu spoločnej veci a žalobca spravuje spoločnú nehnuteľnosť, kde členmi spoločenstva sú všetci
vlastníci spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti, spoločenstvo len vykonáva správu prenechanej
nehnuteľnosti, práva uvedené podľa zákona ostávajú zachované spoluvlastníkom, ako práva viažucesa na vlastníctvo. Nemožno si preto zamieňať obstarávanie spoločných záležitostí pozemkovým
spoločenstvom s uplatnením nároku oprávnenej osoby podľa špeciálnych reštitučných predpisov. Zákon
č. 330/1991 Zb. zakotvil, že na obstarávanie spoločných vecí bolo možné založiť lesné a pasienkové

spoločenstvo, v ust. § 37 ods. 2 stanovil, že na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva pri pozemkových úpravách si môžu určiť oprávnené osoby spoločného
zástupcu. Na to však je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov. Žalobca ale nepreukázal, že je
nositeľom hmotnoprávnych oprávnení v právnom vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený
nárok. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam je doposiaľ v súdnom konaní a súdy doposiaľ

nerozhodli, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností. Navyše, nárok je premlčaný.

12. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario, rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu (§ 455 CSP), dospel k záveru,
že rozhodnutie prvoinštančného súdu je správne.

13. Odvolací súd skúmal odvolacie námietky žalobcu a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.
Žalobca namietal, že prvoinštančný súd sa v konaní dopustil pochybenia tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd skúmal, či v priebehu prvoinštančného konania došlo zo strany súdu k akémukoľvek

pochybeniu v procesnom postupe súdu a či takéto pochybenie mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Žalobca vo svojom odvolaní bližšie takúto vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nešpecifikoval a odvolací súd takúto vadu v rámci rozsahu svojej prieskumnej činnosti nezistil.
Žalobca vytýkal prvoinštančnému súdu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Súdnerozhodnutietrpískutkovýmivadami,akbolnesprávneurčenýjehoskutkovýzáklad.Ktejtosituácii
dochádza buď preto, že prvoinštančný súd nevykonal relevantné navrhované dôkazy, alebo nesprávne
ustálil skutkový stav z vykonaných dôkazov, alebo nedostatočne zistil skutkový stav z dôvodu, že je
možné ešte aj v odvolacom konaní dotvárať tento skutkový stav novotami.

Posledná alternatíva, vzhľadom na sporové konanie a koncentračnú zásadu, neprichádza v
prejednávanej veci do úvahy. Pokiaľ odvolací súd skúmal nevykonanie relevantných navrhnutých
dôkazov, z obsahu spisu takáto procesná situácia nevyplýva, pretože všetky strany sporu navrhli
do vyhlásenia dokazovania za ukončené prvoinštančným súdom všetky dôkazy, ktoré vo veci chceli
vykonať, predložili všetky listiny, ktoré vo veci chceli použiť ako dôkaz a nebolo zistení ani v odvolacom

konaní, že by k opomenutiu vykonania akéhokoľvek dôkazu došlo.
Pokiaľ žalobca namietal nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov, v takom prípade vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Svoje úvahy uvedie v odôvodnení rozsudku. Prvoinštančný súd vyhodnotil všetky dôkazy v
prejednávanej veci podľa dôležitosti, a to z hľadiska relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam,

z pohľadu zákonnosti (forma získania dôkazu a jeho vykonania) a z hľadiska pravdivosti pri zisťovaní
hodnovernosti zdroja tohto dôkazu. A pri vyhodnotení všetkých dôkazov relevantných pre rozhodnutie
v tejto veci prvoinštančný súd nezistil žiadne iné okolnosti a skutkové okolnosti prípadu, než tie, ktoré
vyplývajú z listín a predložených dokladov, a svedčia o tom, že nárok žalobcu nie je daný. Prvoinštančný
súd všetky dôkazy, ktoré boli dôvodom pre takéto rozhodnutie správne vyhodnotil a toto vyhodnotenie

je v súlade s pravidlami formálnej logiky.
Žalobca ďalej namietal, že prvoinštančný súd vydal rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia a
tento odvolací dôvod je naplnený vtedy, ak na zistený skutkový stav, ktorý odvolací súd považoval
za zistený správne, prvoinštančný súd 1. neaplikoval príslušnú právnu normu, 2. aplikoval nesprávnu

právnu normu, 3. obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval alebo 4. správne zvolenú a
správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
Odvolací súd nezistil pri právnom posúdení veci prvoinštančným súdom takéto pochybenie.
Prvoinštančný súd vec správne právne posúdil, pretože správne aplikoval právnu normu na správne
zistený skutkový stav. Prvoinštančný súd sa v svojom rozhodnutí vysporiadal so základnými námietkami

žalovaného a žalobcu s tým, že dal odpoveď na všetky podstatné skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
priebehu konania a mali zásadný vplyv pre rozhodnutie v prejednávanej veci.14. Základným dôvodom, prečo prvoinštančný súd žalobu zamietol je, že žalobca nie je aktívne vecne
legitimovaný subjekt na uplatnenie práva podľa § 5 ods. 3 (2) zák. č. 229/1991 Zb., pretože nie je
oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. Podľa prvoinštančného súdu takou osobou

je len štátny občan, teda fyzická osoba, nie pozemkové spoločenstvo.
Skúmanie vecnej legitimácie strán sporu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu alebo existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je základnou súčasťou každého súdneho konania. Súd skúma
vecnú legitimáciu vždy, a to aj v prípade, ak ju strany sporu nenamietajú.
Vecnálegitimáciajeoprávneniestránsporuvyplývajúcezhmotnéhopráva.Vecnúlegitimáciumáten,kto

je nositeľom subjektívneho práva alebo nositeľom subjektívnej povinnosti, o ktorých sa rozhoduje. Pokiaľ
žalované právo či povinnosť stranám sporu nesvedčí, je potrebné žalobu zamietnuť pre nedostatok
vecnej legitimácie.
Vecná legitimácia musí svedčiť stranám sporu v čase podania žaloby, kedy musí toto právo či povinnosť
strany sporu existovať. Nie je možné prihliadať na to, že v priebehu konania v dôsledku zmeny
skutkového či právneho stavu tento hmotnoprávny dôvod odpadne.

15. Prvoinštančný súd otázku aktívnej vecnej legitimácie skúmal správne, odvolací súd na správne
závery poukazuje a len pre účely potvrdenia správnosti naviac k veci udáva:
Po roku 1989, s nástupom demokratizácie spoločnosti, začínali obnovovať svoju činnosť pozemkové
spoločenstvá. V tom čase neexistovala jednotná a formálna právna úprava ich vzniku a činnosti.

Preto boli podľa zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov zakladané aj pozemkové spoločenstvá,
ako v prejednávanej veci, keď bol právny predchodca žalobcu registrovaný na ministerstve vnútra
dňa 17.12.1992, členovia boli fyzické osoby, vlastníci lesa alebo súkromne podnikajúci LH, združenia
vlastníkov alebo podnikateľov LH ako kolektívny člen, prípadne mestá, obce vlastniace lesy alebo iné
subjekty obhospodarujúce lesy. Toto združenie si vytvorilo pre činnosť združenia orgány, avšak úprava

vzťahu vlastníkov a činnosti spoločenstva sa v stanovách nenachádza a chýba aj úprava mechanizmu
konania v mene vlastníkov navonok.

16. Následne vstúpil do platnosti zák. č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách (od 1.9.1995),
ktorý napravil nedostatok právnej úpravy pozemkových spoločenstiev.

Až následne, od 1.5.2013 sa stal účinný zák. č. 97/2013 Z.z.

17. V čase podania žaloby, dňa 21.12.1998 žalobca mal charakter pozemkového spoločenstva podľa
zák. č. 181/1995 Z.z., zapísaného v registri pozemkových spoločenstiev Obvodného úradu Humenné
(rozhodnutie zo dňa 28.6.1996, právoplatné dňa 28.6.1996), ktoré malo 62 členov, vlastníkov, s podielom

každého vo veľkosti 1/62. Spoločenstvo malo výbor, dozornú radu a navonok spoločenstvo konalo
prostredníctvom predsedu výboru F. G.. Stanovy pozemkového spoločenstva boli schválené 25.2.1996.
Išlo o spoločenstvo s právnou subjektivitou.
Podľa listín predložených žalobcom, nárok na náhradu ujmy si žalobca uplatnil u žalovaného dňa
9.8.1996 (čl. 615 spisu). Keďže žalovaný nárok nezaplatil, žalobca vo veci podal žalobu dňa 21.12.1998.

Ako žalobca je uvedená Urbárska a pasienková spoločnosť – pozemkové spoločenstvo Nižná Jablonka
zastúpená F. G., predsedom spoločnosti, avšak zo žiadneho dokladu nevyplýva, že bol splnomocnený
oprávnenými osobami uvedenými v § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. na ich zastupovanie pri uplatňovaní
ichpráv,resp.ževýborspoločenstva,prípadnespoločenstvoakotakémáoprávneniekonaťauplatňovať
si nároky podľa § 5 ods. 3 (2) zák. č. 229/1991 Zb. v mene oprávnených osôb.

V čase uplatnenia nároku na náhradu ujmy platil Výnos č. 1/1992 MLH, ktorým sa upravuje postup pri
uplatňovaní nároku podľa § 5 ods. 2 (teraz 3) zák. č. 229/1991 Zb., ktorý v čl. 6 bod 2 predpokladá
s ujmou vzniknutou vlastníkom lesov, čo podporne svedčí o tom, že vecné právo na náhradu ujmy vo
všeobecnosti mali oprávnené fyzické osoby, vlastníci nehnuteľností zapísané na listoch vlastníctva.
Len vlastníci mohli zákonným spôsobom svoje práva postúpiť žalobcovi, čo preukázané nebolo.

18. Preto žalobcovi, ako urbárskej a pasienkovej spoločnosti právo na náhradu ujmy resp. škody podľa
§ 5 ods. 3 (2) zák. č. 221/1991 Zb. nesvedčí, nie je aktívne vecne legitimovaný subjekt. Týmto subjektom
môžu byť len fyzické osoby, vlastníci spoločnej nehnuteľnosti.

19. Odvolací súd svoju argumentáciu dopĺňa o okolnosť, že aktuálny zákon o pozemkových
spoločenstvách (č. 97/2018 Z.z.) obsahuje v § 16 zákonnú konštrukciu zákonného zastúpenia členov
spoločenstva, čo však pre prejednávanú vec je nepoužiteľné, keďže je potrebné aplikovať právo platné
v čase uplatnenia nároku, resp. v čase podania žaloby.Preto odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namietal právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
považuje odvolací súd za nedôvodnú a rozhodnutie prvoinštančného súdu za správne.

20. V priebehu prvoinštančného konania sa žalovaný dovolával premlčania uplatneného nároku
žalobcom. Aj keď bolo jeho povinnosťou tento prejav voči súdu urobiť určite, zrozumiteľne, nestalo sa tak
a ani prvoinštančný súd na upresnenie tejto procesnej námietky s hmotnoprávnym účinkom žalovaného
nevyzval. Žalovaný sa vyjadril len všeobecne, prvoinštančný súd sa uvedenou námietkou nezaoberal,
ale len v krátkosti skonštatoval vo všeobecnosti premlčanie nároku podľa § 106 ods. 1 OZ a aj podľa §

101 OZ, pretože žalobca sa o výške škody dozvedel z evidenčných listov porastu, doložených k žalobe,
podpísaných žalobcom a vyhotovených dňa 10.12.1995, pričom žaloba bola podaná až 21.12.1998.

21. V odvolaní žalobca poukázal na Výnos ML a VH č. 1/1992 (článok 6), kde ide o špeciálny nárok
na náhradu škody, premlčujúci sa podľa § 101 OZ a 3 – ročná lehota nemôže plynúť skôr, ako dôjde
k odovzdaniu lesov, čo sa udialo 31.12.1995.

Výnos ráta ešte s plnením ujmy v 30 – dňovej lehote, teda premlčacia lehota začala plynúť až 31.1.1996.
Žalobca ďalej uviedol, že v danom prípade objektívna lehota podľa § 106 OZ je 10-ročná, pretože bola
spôsobená úmyselne.

22. Keďže základným dôvodom zamietnutia žaloby je otázka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu, posúdenie námietky premlčania už nemôže mať zásadný vplyv na priaznivé rozhodnutie
odvolateľa, žalobcu.

23. Premlčanie možno definovať ako následok kvalifikovaného plynutia času, ktoré spôsobuje zánik
súdnej vymáhateľnosti práva a vzniká tzv. naturálna obligácia.

Dĺžka premlčacej doby je určená zákonom podľa druhu toho-ktorého práva. Ak nie je určená osobitná
premlčacia doba, platí všeobecná 3 – ročná premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
prvý raz.

25. V priebehu konania bolo ustálené, že uplatnený nárok žalobcu za vyťaženú drevnú hmotu za obdobie

od júna 1991 do 31.12.1995 je nárokom na náhradu škody.
Podľa § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa § 106 ods. 2 OZ najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí,

ak ide o škodu na zdraví.

26. Z obsahu zistení prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa o výške škody dozvedel
z evidenčných listov porastu vyhotovených samotným žalovaným, podpísané žalobcom dňa 18.12.1995.
Žalovaný odovzdal žalobcovi nehnuteľnosti k 31.12.1995, k tomuto momentu mal možnosť žalobca zistiť

reálne, že porast bol vyrúbaný podľa evidenčných listov porastu žalovaným. Preto objektívna lehota
na uplatnenie práva na náhradu škody začala plynúť dňa 31.12.1995, kedy došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla, k odovzdaniu nehnuteľností žalovaným žalobcovi a k ukončeniu ťažby dreva. Objektívna
lehotaje3-ročná,uplynulaby31.12.1998.Žalobcatvrdí,žeje10-ročná,vzhľadom,naúmyselnékonanie
žalovaného. V takom prípade by mala lehota uplynúť 31.12.2005.

Subjektívna premlčacia 2-ročná doba začala v prejednávanej veci plynúť momentom, kedy sa žalobca,
ktorý sa cíti poškodený, o škode dozvie a o tom, kto za škodu zodpovedá. To, že ku škode došlo
sa žalobca dozvedel vyhotovením evidenčných listov porastu podpísaných žalobcom dňa 18.12.1995.
Podľa korešpondencie žalobcu so žalovaným (čl. 615 spisu) sa o škode dozvedel už v októbri 1995, kedy
pracovník LOZ Humenné C. A. informoval žalobcu o výške škody 1.980.000 Sk, ktorú si následne dňa

9.8.1996 žalobca uplatnil u žalovaného. Teda najneskôr 31.12.1995 mal žalobca subjektívnu vedomosť
o tom, že na porastoch vydávaných nehnuteľností vznikla škoda vo výške 1.980.000 Sk, že za škodu
zodpovedá žalovaný. Subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňa 1.1.1996, kedy sa právo na
náhradu škody mohlo uplatniť počas objektívnej 3-ročnej (či 10-ročnej ) lehoty prvý krát a uplynula dňa
1.1.1998, kedy subjektívna premlčacia lehota uplynula. Preto žaloba podaná až 21.12.1998 bola podaná

po uplynutí premlčacej lehoty a právo na náhradu škody v dôsledku vznesenej námietky premlčania sa
oslabilo natoľko, že nie je možné ho súdne priznať.27. Pokiaľ žalobca namietal v odvolaní, že Výnos ML a VM SR č. 1/1995 odkazuje na premlčaciu
dobu podľa § 101 OZ, všeobecnú 3-ročnú lehotu, je potrebné uviesť, že v čl. 6 tohto interného
vykonávacieho predpisu v bode 1, ods. b) sa ukladá organizácii lesného hospodárstva evidovať

finančnéprostriedkyzískanéodpredajomzískanejdrevnejhmotynaosobitnomúčtevlehotáchurčených
osobitnými predpismi. Práve v tomto prípade tento predpis odkazuje na aplikáciu § 101 a nasl. OZ,
teda na všeobecnú 3-ročnú premlčaciu dobu a ďalšie špeciálne premlčacie doby upravené Občianskym
zákonníkom.
V prejednávanej veci ide o špeciálne ustanovenie plynutia premlčacej doby pri nároku na náhradu škody

za vyťaženú drevnú hmotu, nie za finančné prostriedky uložené na osobitnom účte, preto argumentácia
žalobcu s poukazom na aplikáciu § 101 OZ (výlučne) je dôvodná.
V článku 6 bod 1 písm. d) tohto výnosu sa ukladá organizácii lesného hospodárstva uhradiť ujmu
vlastníkom do 30 dní od uplatnenia nároku.
Toto ustanovenie vykonávacieho predpisu určuje povinnosť žalovaného plniť v lehote 30 dní od
uplatnenia nároku, čo má za následok vznik nároku oprávnenej osoby na úroky z omeškania. Lehota

na plnenie uplatneného nároku sa k požiadavke plynutia objektívnej či subjektívnej lehoty podľa § 106
OZ neprirátava.

28. Preto uvedená odvolacia námietka žalobcu bola nedôvodná.

29. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti považoval odvolací súd prvoinštančný rozsudok za správny
a tento podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania (pôvodného aj aktuálneho) odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1
CSP v spojení S § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP s tým, že žalovaný bol úspešnou stranou sporu

voči žalobcovi a vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi
v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

31. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 453 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP a priznal úspešnému žalobcovi v dovolacom konaní nárok na náhradu trov

dovolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady
rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).