Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123207491
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123207491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobkyne A. B. B., nar.
XX.X.XXXX, B., C. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, Košice, Krmanova
16, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku 24C/6/2023-120 zo 7.11.2023 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu z a m i e t a .

II. O d m i e t a odvolanie žalovanej proti výrokom II. a IV.

III. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni
sumu 60 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 3.5.2023 až do zaplatenia v lehote
30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. v prevyšujúcej časti uplatneného príslušenstva konanie
zastavil, III. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % a IV. návrh

žalobkyne na prerušenie konania zamietol.

2.1.V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou z 28.4.2023 doplnenou
23.5.2023 domáhala zaplatenia sumy 60 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od
3.5.2023 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
2.2.Žalobkyňa žalobu odôvodnila skutočnosťami, že ako kupujúca 28.4.2021 uzatvorila kúpnu zmluvu
na byt nachádzajúci sa na D. X E. B., že kúpna cena bola dohodou zmluvných strán stanovená na

63 000 eur, pričom časť kúpnej ceny vo výške 60 000 eur žalobkyňa zložila do notárskej úschovy
notára F. E. B., so sídlom Notárskeho úradu B. XX, B., o čom bola spísaná notárska zápisnica N
548/2021 Knú 40/2021 z 28.4.2021. Peňažné prostriedky boli pripísané na účet notárskej úschovy
29.4.2021. Podmienkou uvoľnenia finančných prostriedkov z notárskej úschovy a ich vyplatenia v
prospech žalobkyňou určených príjemcov (predávajúcich) bolo predloženie rovnopisu kúpnej zmluvy
s úradne osvedčenými podpismi predávajúcich a informatívneho listu vlastníctva k predmetu prevodu
(bytu), kde mala byť zapísaná žalobkyňa ako výlučná vlastníčka prevádzaného bytu. Súčasne nemala

byť na predmetnom liste vlastníctva zapísaná k predmetnému bytu žiadna ťarcha alebo poznámka s
výnimkou práva zodpovedajúceho vecnému bremenu práva stavby a záložného práva k bytu v prospech
vlastníkov v dome podľa § 15 z. č. 182/1993 Z.z. Žalobkyňa sa na základe kúpnej zmluvy stala
vlastníčkou bytu a podmienky na uvoľnenie finančných prostriedkov boli splnené k 1.6.2021. Napriektomu notár F. B. tieto finančné prostriedky neuvoľnil a nepreviedol určeným príjemcom. V dôsledku toho
nemohlo dôjsť k splneniu dlhu žalobkyne z kúpnej zmluvy z jej strany, čo viedlo k tomu, že predávajúci
sa rozhodli odstúpiť od kúpnej zmluvy, k čomu došlo 23.8.2021. Žalobkyňa bola následne oboznámená

so skutočnosťou, že na predmetnom účte notárskej úschovy je blokácia v súvislosti s trestným konaním
vedeným voči notárovi OP Košice I, č. IPo-V-13/2021/8802-2 a OP Košice I, č. IPo-V-13/2021/8802- 6.
Žalobkyni takto vznikla škoda vo výške 60 000 eur.
2.3.Žalovaná vo vyjadrení k žalobe nárok žalobkyne neuznala poukazujúc na dôvody:
a) nejde o nesprávny úradný postup štátneho orgánu, pretože finančné prostriedky zložené do notárskej

úschovy, ktoré boli použité na uspokojenie vlastných osobných záujmov osoby vykonávajúcej právomoc
štátneho orgánu, a teda ide o exces konajúcej osoby, pričom za škodu tým spôsobenú žalovaná podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá,
b) je dôvodné predpokladať, že pohľadávka žalobkyne môže byť uspokojená iným spôsobom, ktorý má
prednosť pred uspokojením z titulu náhrady škody od štátu,
c) zodpovednosť žalovanej za škodu nevznikla, nárok žalobkyne bol uplatnený predčasne, žalobkyňa

má prednostne uplatniť nárok voči notárovi.
2.4.Vo vzťahu k splneniu podmienky nesprávneho úradného postupu žalovaná poukázala na § 4 ods.1
písm. a/ bod 2 z. č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť
škodu, ktorá vznikla ako dôsledok realizácie úkonov notárskej činnosti notárom ako predstaviteľom
verejnej moci, avšak objektívna zodpovednosť štátu neznamená, že nemôžu existovať okolnosti, za

ktorých zodpovednosť štátu nevznikne. V tomto smere poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR
sp.zn. II.ÚS 467/08.
2.5.Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa požiadala
žalovanú o predbežné prerokovanie nároku listom z 19.12.2022 a žalovaná listom z 2.5.2023 žalobkyni
oznámila, že nárok pokladá za nedôvodný.

2.6.Spornou bola otázka právneho posúdenia vecnej pasívnej legitimácie štátu, resp. otázka
predčasnosti uplatneného nároku s poukazom na prednostný nárok žalobkyne priamo voči notárovi.
2.7.Súd vec právne posúdil podľa § 1 písm. a/, § 2, § 3 ods.1,2, § 4 ods.1, § 9 ods.1, § 17 ods.1
a konštatoval, že pre záver o zodpovednosti štátu musia byť splnené tri podmienky, a to: existencia
nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo nesprávny

úradný postup takéhoto orgánu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
2.8.Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej legitimácie štátu, a teda otázkou, či výkon notárskej
činnostijevýkonomverejnejmoci,zaktorúmáprimárnezodpovedaťštát.Konštatoval,žerozsahčinnosti
notára, ktoré štát považuje za výkon svojej právomoci a za ktoré preberá zodpovednosť je vymedzený

v zákone č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), citoval pritom z § 2 ods.1,
§ 3 ods.1, § 4 ods.1, § 4 ods.3,4, § 40 ods.1 a zdôraznil, že čo sa týka zodpovednosti notára za škodu,
východiskovým je § 40 ods.1 Notárskeho poriadku. Z citovaného ustanovenia jednoznačne plynie, že
priama primárna zodpovednosť notára za škodu vzniká len vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje
inak. Osobitným zákonom v tomto prípade v zmysle legislatívnej poznámky pod čiarou je práve zákon

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vzťah Notárskeho
poriadku a zákona č. 514/2003 Z.z. je tak v otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú notárom
lex specialis a lex generalis. Právna úprava vychádza zo zásady prednosti zodpovednosti štátu pred
zodpovednosťou notára. V tomto smere reflektuje na ustálený záver doktríny i súdnej praxe, že v oblasti
zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je treba hľadať omnoho väčšiu spätosť s ústavným právom,

než je tomu v prípade iných druhov súkromnoprávnej regulácie, nakoľko uplatňovanie verejnej moci
nemôže zo svojej podstaty podliehať súkromnoprávnym dojednaniam, ale naopak, je treba ju vykonávať
striktne podľa požiadaviek zákona.
2.9.Akceptovaním výkladu žalovanej o priamej (resp. primárnej) zodpovednosti notára pri výkone
verejnej moci by sa podľa názoru súdu poprela úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, kde zo spôsobenej škody vzniká záväzkový vzťah medzi poškodeným a nositeľmi verejnej
moci nie jej jednotlivými vykonávateľmi. Štát delegoval výkon verejnej moci na niektoré subjekty, ale
musí naďalej niesť zodpovednosť za výkon tejto moci. Preto na uľahčenie postavenia poškodeného
zákonodarca upravil priamu zodpovednosť štátu za výkon verejnej moci, pričom riadny výkon verejnej
moci zabezpečuje regresným nárokom štátu voči osobe, ktorá škodu spôsobila. Zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú notárom pri výkone verejnej moci, tak nastupuje namiesto osobnej zodpovednosti
notára, má špecifický režim a riadi sa zákonom č. 514/2003 Z.z.
2.10.Základná definícia nesprávneho úradného postupu je obsiahnutá v § 9 z. č. 514/2003 Z.z. Pri
posudzovaní otázky, či sa notár F. E. B. pri výkone verejnej moci dopustil nesprávneho úradnéhopostupu, súd vychádzal z nižšie citovaných § 65 až 68 Notárskeho poriadku, v ktorých sa nachádza
základ pre normatívne vyjadrenie správneho úradného postupu notára v konaní vo veciach úschov.
2.11.Súd citoval § 65 ods.1 písm. c/, ods.3,4,6, § 68 ods.1, § 68 ods.2, § 68 ods.3,4,5 Notárskeho

poriadku a z vyššie citovaných ustanovení a právnej teórie je zrejmé, že účelom úschovy peňazí je
predovšetkým dobrovoľné obmedzenie sa zložiteľa v určenom čase disponovať predmetom úschovy a
v prípade splnenia podmienok na vydanie úschovy tieto vydať príjemcovi.
2.12.Vo vzťahu k obrane žalovanej, ktorá namietala, že štát nemôže niesť zodpovednosť za situácie,
kedy sa notár zjavne dopustil excesu vlastným zavineným konaním, teda za situácie, že pri výkone

právomoci spáchal trestný čin sledujúc svoje vlastné záujmy, čím sám zmaril účel samotného výkonu
verejnej moci, súd konštatuje, že z hľadiska zodpovedania podstatnej otázky, t.j. či došlo alebo nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu je irelevantné, z akého dôvodu, prípadne koho zavinením v danom
prípade nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu notárskej úschovy. Je teda irelevantné, či týmto dôvodom
bola zavinená trestná činnosť samotného notára (sprenevera) alebo nejaký iný dôvod. Neposudzuje
sa správnosť postupu z hľadiska, či konajúca osoba porušila právnu povinnosť a škodu sama zavinila.

Poškodený pri tomto type zodpovednosti nemusí preukazovať zavinenie, stačí preukázať, že škoda
je výsledkom činnosti príslušného orgánu verejnej moci. Z hľadiska zodpovednosti za výsledok je v
predmetnej veci kľúčovým nepochybný fakt, že nedošlo k naplneniu účelu predmetnej úschovy, pretože
notárnevydalpeniazezúschovypríjemcom,ktorýchurčilažalobkyňaanásledneanisamotnejžalobkyni.
2.13.Žalobkyňa sa v danej veci domáhala náhrady vecnej škody vo výške 60 000 eur. Niet žiadneho

dôvodu pochybovať o tom, že škoda vznikla, pretože nastal úbytok, resp. zmenšenie v majetkovej sfére
žalobkyne o sumu 60 000 eur. Tiež je nepochybné, že uvedená vecná škoda vznikla ako bezprostredný
následok vyššie opísaného nesprávneho úradného postupu notára. Inak povedané nebyť nesprávneho
úradného postupu notára k tejto škode by nedošlo.
2.14.Žalobkyňa si uplatnila aj úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 3.5.2023 do zaplatenia. Na

pojednávaní konanom 7.11.2023 žalobu v časti úrokov z omeškania uplatnených nad 5 % ročne vzala
späť a žalovaná so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasila.
2.15.Súd citoval znenie § 16 ods.4 z. č. 514/2003 Z.z., § 517 ods.1 prvá veta, ods.2, § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. a konštatoval, že žalobkyňa požiadala o predbežné prerokovanie nároku
listom z 19.12.2022, na ktorý žalovaná odpovedala listom z 2.5.2023 s tým, že nárok pokladá za

nedôvodný. Omeškanie žalovanej sa teda začalo dňom oznámenia žalovanej 2.5.2023. Žalobkyňa si
úroky z omeškania uplatnila až od nasledujúceho dňa, preto je nárok v tejto časti dôvodný. O výške súd
rozhodol v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorá činí 5 % ročne.
2.16.O zastavení konania súd rozhodol v súlade s § 144 ods.1, § 145 ods.1, § 146 ods1 CSP.
2.17.O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods.1 CSP.

3.1.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná, a to v celom rozsahu, z dôvodov podľa §
365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
3.2.K posúdeniu pasívnej vecnej legitimácie štátu, resp. predčasnosti uplatneného nároku poukázala na
bod 20., 31. a body 20. až 44.

3.3.Žalovaná nerozporovala ani nerozporuje, že výkon otázky činnosti predstavuje výkon verejnej
moci a že za kumulatívneho splnenia podmienok stanovených v zákone č. 514/2003 Z.z. nastúpi
zodpovednosť štátu za škodu, ktorú mal spôsobiť notár pri výkone verejnej moci. Rovnako žalovaná
nepožadovala od súdu prednostnú aplikáciu zákonných ustanovení o zodpovednosti notára podľa
Notárskeho poriadku.

3.4.To, čo žalovaná v priebehu konania namietala bolo:
3.4.1. Konanie notára pri nakladaní s finančnými prostriedkami zloženými do úschovy nepredstavovalo
výkon verejnej moci, a teda nesprávny úradný postup podľa z.č. 514/2003 Z.z., ale išlo o konanie úplne
mimo rámca zákonom zverených kompetencií osôb, ktorým bola zákonom zverená právomoc orgánu
verejnej moci.

3.4.2. Žalobkyňa nepreukázala vznik škody ako jednu z podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na
náhraduškody,pričompredčasnosťuplatnenéhonárokunanáhraduškodypodľaz.č.514/2003Z.z.bola
viazaná na existenciu pohľadávky žalobkyne voči notárovi na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 420
OZ), resp. existenciu pohľadávky uplatnenej v adhéznom konaní, nie na potrebu primárnej aplikácie §
40 ods.1 Notárskeho poriadku bližšie uvedenej v argumentácii žalovanej v časti odvolania „k posúdeniu

vzniku škody“.
3.5.Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd rezignoval na akékoľvek posúdenie uplatneného nároku
na náhradu škody z pohľadu existencie pohľadávky voči notárovi na vydanie bezdôvodného obohatenia,resp. z pohľadu existencie pohľadávky uplatnenej voči notárovi v adhéznom konaní, čo zakladá odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP.
3.6.Súd nezmyselne a neopodstatnene posudzoval vznik zodpovednosti štátu za škodu a prípadnú

predčasnosť uplatneného nároku len s odkazom na znenie § 40 Notárskeho poriadku. Žalovaná má
za to, že súd v tejto časti odôvodnenia vec nesprávne právne posúdil (aplikoval na posúdenie nároku
nesprávnu právnu normu v podobe Notárskeho poriadku), čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
3.7.K nesprávnemu posúdeniu ne/existencie nesprávneho úradného postupu a excesu žalovaná

poukázala na body 47. až 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku. K obrane žalovanej, ktorá namietala,
že štát nemôže niesť zodpovednosť za situácie, kedy sa notár zjavne dopustil excesu vlastným
zavineným konaním, konal úplne mimo rámca úradného postupu, teda za situácie, že pri výkone
právomocisadopustilkonania,ktorýmmohlodôjsťknaplneniuznakovskutkovejpodstatytrestnéhočinu
sledujúc svoje vlastné záujmy, čím sám zmaril účel samotného výkonu verejnej moci, súd konštatoval,
že „... z hľadiska zodpovedania podstatnej otázky, t.j. či došlo alebo nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu je irelevantné, z akého dôvodu, prípadne koho zavinením v danom prípade nedošlo k naplneniu
zmyslu a účelu notárskej úschovy“. Žalovaná s uvedeným právnym posúdením sa nestotožňuje a má
za to, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci je nevyhnutné rozlišovať
medzi nesprávnym úradným postupom uvedeným v § 9 z.č. 514/2003 Z.z. a excesom z výkonu verejnej
moci, teda konaním úplne mimo rámca úradného postupu. Podľa názoru žalovanej súd pochybil pri

právnom posúdení, keď správne zvolené hmotnoprávne normy nesprávne interpretoval a aplikoval na
zistený skutkový stav, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP.
Argumentácia žalovanej bola podporená aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2016.
3.8.Žalovaná je nútená konštatovať, že súd uvedené rozhodnutie úplne odignoroval a v odôvodnení
napadnutého rozsudku absentuje akékoľvek vysporiadanie sa so závermi prijatými Najvyšším súdom

SR, ktoré sú bez pochyby aplikovateľné a smerodajné aj pre tento prípad. Uvedené pochybenie
súdu tak spôsobuje nedostatočnosť odôvodnenia, a teda nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo veci, čo
zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP. Žalovaná poukázala na to, že v momente, ak
konajúca osoba pri výkone právomoci koná úplne mimo rámca úradného postupu, dopustí sa konania,
ktorým môže založiť znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo sleduje svoje vlastné záujmy, účel

samotného výkonu štátnej moci je zmarený konajúcou osobou. Pre správne právne posúdenie danej
veci bolo nevyhnutné, aby súd riadne sa oboznámil a vysporiadal s relevantným záverom Najvyššieho
súdu SR vyjadreným v zrušujúcom uznesení sp. zn. 6Cdo/27/2016 z 29.11.2016. Žalovaná v priebehu
konania odkázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozhodnutí 28Cdo/2699/2010 vyjadril
presvedčenie, že jednanie nie je možné považovať za plnenie úloh štátu, ak sa ním výlučne upokojovali

vlastné potreby a záujmy.
3.9.Po reflektovaní uvedených záverov a s prihliadnutím na zistený skutkový stav v predmetnom konaní,
súd mal dospieť k záveru, že notár po prijatí finančných prostriedkov postupoval v priamom rozpore
so zákonnými povinnosťami, keď finančné prostriedky použil ako súkromná osoba na sanáciu svojich
dlhov. Takýto prípad nakladania s úschovou predstavuje zjavné vybočenie z rámca úradného postupu,

je excesom konajúcej osoby a nie nesprávnym úradným postupom, za ktorý zodpovedá štát.
3.10.Žalovaná sa nestotožňuje ani s posúdením a zadefinovaním objektívnej zodpovednosti štátu za
škodu, ktoré súd predniesol. Uvedené zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP. Žalovaná
záver súdu, vyjadrený v bode 60. považuje za nesprávny. Uvedené konštatovanie súdu je v rozpore
s vyššie citovaným záverom prijatým Najvyšším súdom SR, a zároveň súd účelovo opomína, že

objektívna zodpovednosť znamená len to, že ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, avšak nemá
povahu všeobecného inštitútu.
3.11.Žalovaná poukázala, že Ústava SR, ako základný zákon štátu v článku 46 menuje pozitívne právo
každého na náhradu škody, avšak nie je absolútne, ale naopak, je relatívne, vďaka dvojnásobnému
previazaniu svojho obsahu a rozsahu uplatnenia na zákon č. 514/2003 Z.z. Objektívna zodpovednosť

teda neznamená, že nemôžu existovať okolnosti, za ktorých zodpovednosť státu nevznikne. V dôsledku
uvedeného,nemožnopovažovaťzasprávnyasúladnýzáversúduonemožnostivylúčenia,obmedzenia,
resp. zúženia zodpovednosti štátu za škodu.
3.12.K posúdeniu vzniku škody žalovaná citovala z rozhodnutia súdu uvedeného v bode 60.
odôvodnenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd rezignoval na akékoľvek posúdenie uplatneného

nároku na náhradu škody z pohľadu existencie pohľadávky žalobkyne voči notárovi na vydanie
bezdôvodného obohatenia, resp. z pohľadu existencie pohľadávky žalobkyne ako poškodenej,
uplatnenej voči notárovi v adhéznom konaní. Povinnosť žalobkyne prednostne upokojovať svoj nárok od
notára pritom vyplýva z analogickej aplikácie konštantnej judikatúry. Tak, ako už žalovaná uviedla vyššie,súd nezmyselne a neopodstatnene posudzoval vznik zodpovednosti štátu za škodu s odkazom na § 40
Notárskeho poriadku. Opomenutá povinnosť súdu posúdiť nárok žalobkyne v zmysle z.č. 514/2003 Z.z.
a relevantnej judikatúry dovolacieho súdu zaoberajúcej sa neexistencie vzniku škody, za ktorú by mala

zodpovedať žalovaná, ak existuje nárok žalobkyne na uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom
konaní, resp. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od osoby odlišnej od štátu, predstavuje podľa
žalovanej opätovné naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP.
3.13.Žalovaná v priebehu konania namietala, že o škode na strane žalobkyne v zmysle z.č. 514/2003
Z.z. nemožno hovoriť dovtedy, kým sa nárok žalobkyne nestane nevymáhateľným. V konaní pritom

bolo nesporné, že žalobkyňa si totožný nárok uplatnila, aj ako poškodená v adhéznom konaní. Ak teda
vprípadebezúspešnostiuplatneného nárokunanáhraduškodyvadhéznomkonaní,atedapreukázania
nevymožiteľnosti uplatneného nároku voči notárovi Mgr. Vojtechovi Kavečanskému, prichádza do úvahy
možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobkyne, kedy môže nastúpiť zodpovednosť štátu, avšak
iba v prípade preukázania nesprávneho úradného postupu a vzniku škody, v ich vzájomnej príčinnej
súvislosti. Takýto názor je v súlade s judikatúrou, na ktorú tiež žalovaná poukázala, a ktorú súd

odignoroval a na žiadnom mieste v odôvodnení napadnutého rozsudku sa jej nevenuje.
3.14.Žalovaná uvedený právny názor prezentovala s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cdo/199/2005, Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 165/2012, Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
25Cdo/145/2002, ktorú je možné doplniť aj odkazmi na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cz
110/84 a sp.zn. 1MCdo/8/2007, nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 361/2009, a rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR sp.zn. 25Cdo/2601/2010. Žalovaná rovnako poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
6Cdo/184/2018, 6Cdo/9/2016, 4MCdo/3/2014 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS
17/2013, III. ÚS 361/2009, III. ÚS 45/2008. V súvislosti s prezentovaným názorom treba akcentovať,
že náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako
jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu.

3.15.Žalovaná zdôraznila, že voči notárovi F. E. B. prebieha trestné konanie vedené pod sp.zn.
8T/2/2022, v rámci ktorého došlo k zaisteniu jeho majetku v zmysle § 50 Tr. por., a to za účelom zaistenia
nároku poškodených, teda aj žalobkyne, ktorí si uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenej trestným
činom. Na základe uznesenia Okresnej prokuratúry Košice I z 24.9.2021 sp.zn. 1Pv 177/21/8802
v spojení s opravným uznesením z 1.10.2021 bol zaistený majetok notára F. E. B., a to jednak

nehnuteľnosti dva bytové domy s príslušenstvom, ako aj finančné prostriedky na účte notárskeho úradu
v celkovej výške 407 105,21 eur a na osobnom účte F. E. B. vo výške 4 145,47 eur.
3.16.Súd sa v žiadnom mieste odôvodnenia rozsudku nevysporiadal s tým, že v prípade priznania
náhrady majetkovej škody v tomto konaní a zároveň v prípade, ak súd v odsudzujúcom rozsudku zaviaže
notára ako obžalovaného k náhrade škody žalobkyni ako poškodenej, dôjde k duplicite uspokojenia toho

istého nároku. Uvedené predstavuje podstatu námietky žalovanej ohľadom predčasnosti uplatneného
nároku na náhradu škody, pričom jej riadne a správne posúdenie malo viesť k zamietnutiu žaloby
o náhradu škody v celom rozsahu.
3.17.Žalovaná namieta právne posúdenie otázky vzniku škody súdom a zotrváva na názore, že pokiaľ
existuje právna možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady škody od

iného subjektu, škoda vzniknúť nemohla. Súdom prijaté právne závery sú dôsledkom nezohľadnenia
žalovanou v konaní opakovane prezentovanej judikatúry najvyšších súdnych autorít, ktorá bola
podstatná pre rozhodnutie veci. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia opomenul pre stranu konania
priaznivú judikatúru, sama o sebe významne oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho
rozsudku, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, a preto ju nemožno

tolerovať.
3.18.Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd podľa § 389 CSP zrušil rozsudok a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.1.K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že rozhodnutie súdu je vecne správne,

odvolacie dôvody, ktoré žalovaná namieta nie sú dané.
4.2.Súd sa v konaní vysporiadal so všetkými spornými otázkami, ktoré boli pre rozhodnutie relevantné,
čím zabezpečil riadne a správne rozhodnutie v prejednávanej veci.
4.3.Z obsahu odvolania je zrejmé, že podstata námietok žalovanej sa koncentruje na úvahu, podľa
ktorej žalobkyňa mala žalovať notára na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda, že žalovaný nie

je v konaní pasívne vecne legitimovaný a žaloba je nedôvodná. Žalobkyňa s touto argumentáciou
nesúhlasí a považuje ju za nesprávnu a účelovú.
4.4.Citovala znenie § 40 ods.1 Notárskeho poriadku a konštatovala, že z citovaného ustanovenia
vyplýva, že notár zodpovedá za škodu tomu kto ju spôsobil v súvislosti s činnosťou podľa Notárskehoporiadku. Jednou z činností, ktorú notár v zmysle Notárskeho poriadku vykonáva je aj konanie týkajúce
sanotárskejúschovy.Akcentujúcnaexistenciuzákonnejúpravyzodpovednostizaškodupodľa§40ods.
1 Notárskeho poriadku v spojení s § 514/2003 Z.z. žalobkyňa nesúhlasí s argumentáciou žalovaného

ohľadne bezdôvodného obohatenia sa notára na úkor žalobkyne.
4.5.Zákonný mechanizmus vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú žalobkyni spôsobil notár, je
jednoznačný, zodpovedným subjektom je žalovaný. Akékoľvek úvahy o posudzovaní bezdôvodného
obohatenia zo strany žalovaného sú účelové s cieľom vyhnúť sa povinnosti, ktorou je náhrada
škody vzniknutá žalobkyni konaním notára pri výkone verejnej moci. Žalobkyňa dodáva, že neexistuje

dôvod zaoberať sa posudzovaním otázky bezdôvodného obohatenia, nakoľko posudzovanie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje priamo zákonná úprava č. 514/2003 Z.z.
4.6.Pokiaľ súd nereagoval na judikatúru uvedenú žalovanou, nezakladá to žiaden z namietaných
odvolacích dôvodov, nakoľko súd veľmi jasne a presne v odôvodnení uviedol čím sa riadil, jednoznačne
zdôvodnil svoj myšlienkový postup, ako aj závery.
4.7.Bezdôvodné obohatenie predstavuje osobitný právny inštitút mimozmluvného záväzkového

súkromného práva. Právna úprava bezdôvodného obohatenia je subsidiárna v tom zmysle, že sa
uplatní výlučne vtedy, ak právne následky majetkovej nerovnováhy nie sú pokryté inou právnou úpravou
predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku, t.j. príslušných reparačných ustanovení. Stále platí,
že pokiaľ existuje osobitná úprava reparačnej povinnosti, stále bude mať prednosť táto úprava pred
všeobecným režimom bezdôvodného obohatenia. Na aplikáciu ustanovení o bezdôvodnom obohatení

v tomto prípade nie je žiaden priestor, vylučuje ho zákon.
4.8.Právny vzťah vzniknutý medzi notárom a žalobkyňou sa z uvedeného dôvodu nemôže považovať
za právny vzťah súkromnoprávny, čoho priamym dôsledkom je, že na strane notára nemohlo dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu v zmysle občianskoprávnych predpisov.
4.9.Žalobkyňa má za to, že všetky tvrdenia žalovanej týkajúce sa predčasnosti uplatneného nároku

vnadväznostimáinštitútbezdôvodnéhoobohateniaatýmpádomnedostatkupasívnejvecnejlegitimácie
žalovaného sú, nesprávne a účelové.
4.10.Z hľadiska zodpovednostného režimu podľa z.č. 514/2003 Z.z. je právne bezvýznamné ako konal
notár s peniazmi zverenými mu do notárskej úschovy potom, čo ich nevydal príjemcom. Z pohľadu
tejto veci je rozhodujúce, že si nesplnil povinnosť orgánu verejnej moci, čo priamo poškodilo žalobkyňu.

V dôsledku protiprávneho konania notára nastupuje v zmysle z.č. 514/2003 Z.z. štát ako nositeľ
zodpovednosti a ako garancia zachovania práv žalobkyne, keďže prostredníctvom štátom povereného
notára došlo k zásahu do práva na majetok žalobkyne. Protiprávnym konaním notára bola porušená
zmluva o notárskej úschove, porušený Notársky poriadok, t.j. požiadavka protiprávneho konania
bola naplnená. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie akákoľvek činnosť spojená s výkonom

právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel ustanovených právnymi normami, resp. sa jedná o porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, prípadne porušenia účelu postupu štátneho orgánu, práve
k takémuto porušeniu pravidiel zo strany notára voči žalobkyni došlo.
4.11.Zhľadiskaposúdeniadôvodnostižalobyjerozhodujúce,ženotárpeňažnéprostriedkyvčasariadne

nepoukázal príjemcom, táto okolnosť sama o sebe je príčinou vzniku škody a porušením úradného
postupu, nejedná sa o exces z výkonu verejnej moci. Konanie notára nasledujúce potom, čo porušil
zákon a aj zmluvu o notárskej úschove je už len následkom protiprávneho konania a nie príčinou vzniku
škody na strane žalobkyne.
4.12.Na podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na vedenie trestného konania proti notárovi

a na to, že v rámci trestného stíhania boli notárovi zaistené nehnuteľnosti dva bytové domy
s príslušenstvom, finančné prostriedky na bankovom účte notárskeho úradu vo výške cca 407 000
eur a finančné prostriedky na osobnom účte vo výške 4 100 eur. K uvedenému žalobkyňa uviedla, že
notárovi neboli zaistené dva bytové domy, bol zaistený jeden byt, pár nebytových priestorov a podiely na
pozemkoch. Finančné prostriedky na bankovom účte notárskeho úradu nie sú majetkom F. B.. Celková

výška škody spôsobená konaním notára bola zistená v rámci trestného stíhania a predstavuje sumu
1.796.975,83 eur a pozostáva z 11 skutkov.
4.13.Rovnako je nedôvodná námietka žalovanej, že v prípade priznania náhrady majetkovej škody
dôjde na strane žalobkyne k duplicite uspokojenia toho istého nároku. Poukázala na § 217 ods.1 CSP
a konštatovala, že v čase vyhlásenia rozsudku, t.j. v čase, kedy trestné stíhanie nie je ukončené, vo

veci bolo jediné hlavné pojednávanie, nebolo rozhodnuté o vine notára, a teda ani o uplatnenom nároku
žalobkyne v trestnom stíhaní.
4.14.Na základe uvedených skutočností navrhla odvolaciemu súdu rozsudok ako vecne správny
potvrdiť.5.1.K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná (č.l. 157-160), ktorá namietla, že sa nestotožňuje
s teóriou žalobkyne ohľadom subsidiarity nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na náhradu

škody podľa osobitného predpisu a za absolútne nepodložené (nemajúce oporu ani v zákonnej úprave
ani v ustálenej rozhodovacej činnosti súdov) a absurdné.
5.2.Samotná skutočnosť, že existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu v otázke nutnosti
uplatnenia nároku na vydanie finančných prostriedkov od iného subjektu ako štátu pred nárokom na
náhradu škody podľa z.č. 514/2003 Z.z. popiera názor žalobkyne o nesprávnosti záveru žalovanej

ohľadom prednosti uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda aj ohľadom
predčasnosti uplatneného nároku na náhradu škody podľa osobitného predpisu. Opätovne poukázala
na súdne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
5.3.Za nesprávne a účelové považuje žalobkyňa aj tvrdenia žalovanej ohľadne excesu konania notára.
V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s argumentáciou prezentovanou žalobkyňou v podaní
z 29.2.2024. Žalobkyňa účelovo opomína, že objektívna zodpovednosť znamená len to, že ide

o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Neznamená to, že nemôžu existovať dôvody a prípady, pri
ktorých zodpovednosť štátu nevznikne.
5.4.K námietke žalobkyne, v ktorej sa vyjadrila k tvrdeniu žalovanej, že si nárok žalobkyňa uplatnila
v adhéznom konaní žalovaná uviedla, že práve z dôvodu v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti
súdov, kým má žalobkyňa pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto získal,

resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný
predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa z.č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa poukázala aj na to, že
zaistený majetok patriaci notárovi je výrazne nižšej hodnoty ako škoda, ktorú svojim konaním spôsobil.
Uvedené tvrdenie je však z hľadiska posúdenia vzniku škody irelevantné, keďže pre účely posúdenia
predčasnosti uplatneného nároku na náhradu škody nie je rozhodujúce, v akej konkrétnej výške môže

byť nárok žalobkyne v adhéznom konaní ne/uspokojený.
5.5.Rovnako za nesprávne považuje žalovaná tvrdenie žalobkyne v časti, kde uviedla, že pokiaľ sa súdy
nestotožňujú so závermi uvedenými v judikatúre, nemusia ich nasledovať, ale musia svoje rozhodnutie
riadne odôvodniť, čo sa aj v tomto prípade stalo. Žalovaná uvedené tvrdenie považuje za nesprávne
a zotrváva na tom, že súd bol povinný sa s judikatúrou, na ktorú poukazovala žalovaná, riadne

vysporiadať a ak sa s ňou aj nestotožnil, vysvetliť, prečo nesledoval líniu, ktorú vo svojich rozhodnutiach
nastolil tak Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR. Tvrdí, že týmto je porušený princíp predvídateľnosti
rozhodnutia a poukázala na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 275/2018 z 25.6.2019.
5.6.Žalovaná zotrvala na všetkých svojich námietkach vyjadrených v odvolaní.

6.1.K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa (č.l. 167-168), ktorá opätovne poukázala na § 68
ods.3,4,5, § 40 ods.1 Notárskeho poriadku a zákon č. 514/2003 Z.z. a vzhľadom ku existencii platnej
legislatívy vo vzťahu ku zodpovednosti notára za škodu, ako aj vo vzťahu ku lex specialis a lex generalis,
je argumentácia žalovanej o nutnosti prednostnej aplikácie ustanovení o bezdôvodnom obohatení
nesprávna.

6.2.Zdôraznila, že napadnuté rozhodnutie súdu je vecne správne, rešpektujúce práva oboch strán
sporu na spravodlivé súdne konanie a v neposlednom rade aj rešpektujúce základné princípy a zásady
právneho štátu.

7.Ďalšie podania vo veci strany spory nevykonali.

8.Uznesením z 18.4.2024 súd v súlade s § 224 CSP opravil záhlavie rozsudku.

9.1.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej lehote,
preskúmal rozsudok podľa § 379 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, v rozsahu vyplývajúcom z

§ 380 ods.1,2 CSP, a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/
CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods.2 CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej je podané dôvodne, lebo napadnutý rozsudok nie je vecne správny, keďže súd dospel k
správnym skutkovým zisteniam ale spor nesprávne právne posúdil, a preto odvolací súd po zistení, že

nie sú splnené zákonné predpoklady pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (387
CSP) a ani pre jeho zrušenie (§ 389 a § 390 CSP), v merite veci sám rozhodol procesným postupom
podľa § 388 CSP a napadnutý rozsudok vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietol.9.2.Odvolanie žalovaného proti výrokom II. a IV. odvolací súd odmietol podľa § 386 písm. b/ CSP, lebo
bolo podané neoprávnenou osobou.

10.1.Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
10.2.Odvolací súd po ich preskúmaní konštatuje, že daný je odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.
b/ a h/ CSP.
10.3.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, spočíva v tom, že nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,

že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
10.4.Po preskúmaní obsahu spisu, odôvodnenia napadnutého rozsudku a odvolania žalovanej dospel
odvolacísúdkzáveru,ženapadnutýrozsudokjedostatočnezrozumiteľnýaurčitýjetedapreskúmateľný.
Súd prvej inštancie v ňom totiž uviedol úvahy, pre ktoré považoval žalobu za dôvodnú, ako i
stručné dôvody, pre ktoré vyhodnotil ako neopodstatnenú obranu žalovanej. Z odôvodnenia rozsudku
je zrejmé, prečo neprisvedčil námietkam žalovanej a z akých právnych úvah vychádzal. Účelom

odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu, za predpokladu, že boli
zrozumiteľne prezentované. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným a bezpodmienečným
objektom prieskumnej činnosti vykonávanej odvolacím súdom. Výsledky prieskumnej činnosti sú vždy
reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného rozhodnutia vo svetle uplatnených
odvolacích námietok. To znamená, že rozhodnutie musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho

odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle § 220 ods.2 CSP.
10.5.Uplatnený odvolací dôvod žalovaná založila na skutočnosti, že povinnosťou súdu je rešpektovať
princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. Arbitrárne je (o.i.) také
rozhodnutie, keď interpretácia súdu je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od
ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol

stabilizovanú výkladovú prax).

11.1.Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je dané, keď na zistený skutkový stav súd
neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu
normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne

interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
11.2.V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd na vysvetlenie obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu“ uvedené v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6.3.2017, kde sa
uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo
rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne
na ne nadviazali“. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho

súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne
Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu
ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú, preto odvolací súd ich pri svojej rozhodovacej
činnosti nepoužil.
11.3.„K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca viazaný, patrí aj princíp právnej istoty. Obsahom

princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnakú odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS
80/99, III. ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že rešpektovanie princípu právnej
istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,
ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne predovšetkým zakladá dôvera občanov,

ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. n. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Podobne ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je vrozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou
najvyššiehosúdujeusmerňovaťtakétorozdielnerozhodnutia.Vychádzajúczfaktu,žeprincípyprávneho
štátusúprincípmiústavnými,apretojesúd(sudca)nimiviazaný,jejehopovinnosťourešpektovaťprincíp

právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti.“

12.1.Predmetom konania je zaplatenie sumy 60 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
od 3.5.2023 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
12.2.Súd v prejednávanej veci dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého odvolací súd pri svojom

rozhodnutí vychádzal.

13.V konaní neboli sporné nasledujúce skutočnosti:
- žalobkyňa zložila do notárskej úschovy notára F. E. B., so sídlom Notárskeho úradu B. XX, B. sumu
60 000 eur, o čom bola spísaná notárska zápisnica N 548/2021 Knú 40/2021 z 28.4.2021;
- nastali podmienky na uvoľnenie finančných prostriedkov k 1.6.2021 a notár F. B. tieto finančné

prostriedky neuvoľnil a nepreviedol určeným príjemcom, čo viedlo k tomu, že predávajúci sa rozhodli
odstúpiť od kúpnej zmluvy k 23.8.2021;
- na účte notárskej úschovy je blokácia v súvislosti s trestným konaním vedeným voči notárovi OP
Košice I, č. IPo-V-13/2021/8802-2 a OP Košice I, č. IPo-V-13/2021/8802- 6;
- žalobkyni notár finančné prostriedky vo výške 60 000 eur nevrátil;

- žalobkyňa požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku listom z 19.12.2022 a žalovaná listom
z 2.5.2023 žalobkyni oznámila, že nárok pokladá za nedôvodný.

14.Spornou bola otázka právneho posúdenia vecnej pasívnej legitimácie štátu, resp. otázka
predčasnosti uplatneného nároku s poukazom na prednostný nárok žalobkyne priamo voči notárovi.

15.1.Právnu úpravu zodpovednosti za škodu je možné vo všeobecnej rovine charakterizovať tým, že
základným predpokladom zodpovednosti za škodu je existencia zodpovednostného vzťahu, ktorý je
daný: a) existenciou oprávneného a zodpovedného subjektu, b) existenciou právnej úpravy spájajúcej
správanie daného subjektu so zodpovednosťou, c) naplnením ďalších predpokladov vyžadovaných

právnou úpravou.
15.2.Právna teória vznik zodpovednostného vzťahu (či už občianskoprávneho alebo trestnoprávneho)
spája s porušením existujúceho právneho vzťahu (pomeru), a to s okamihom, keď vzniká samotný
vynútiteľný nárok, alebo zodpovednosť chápe ako hrozbu sankciou, ktorá vzniká už súčasne so vznikom
samotného právneho pomeru a nie ako dôsledok jeho ohrozenia.

15.3.Pre aplikačnú prax je podstatné, že k naplneniu zodpovednosti (z hľadiska jej vynútiteľnosti)
dochádza až ako dôsledok porušenia daného vzťahu bez zreteľa na to, kedy tento vzťah vzniká, avšak
za splnenia podmienok, ktorými sú:
a) existencia oprávneného (fyzická alebo právnická osoba, ktorej vznikla škoda) a zodpovedného
subjektu,

b) existencia právnej úpravy, ktorá spája zodpovednosť za škodu s nárokom na jej náhradu, pričom
pod správaním zodpovedného subjektu treba rozumieť (i) pozitívne správanie, (ii) nečinnosť, ak daný
subjekt mal povinnosť konať, (iii) náhodu, ak jeho zodpovednosť vyplýva z iných skutočností (okolností)
upravených zákonom,
c) splnenie ďalších predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorými je treba rozumieť

predpoklady stanovené Občianskym zákonníkom alebo inými osobitnými zákonmi.
15.4.Pri ich aplikácii je vždy rozhodný vzťah osobitnej úpravy k všeobecnej úprave náhrady škody. V
zásade platí, že prednosť má osobitná právna úprava, ktorá môže odkazovať na aplikáciu ustanovení
všeobecnej právnej úpravy, alebo v osobitnej právnej úprave (inak obsahujúcej právnu úpravu náhrady
škody) absentuje právna úprava vzťahu, ktorý treba posúdiť.

15.5.Právna úprava obsahuje aj špecifickú právnu úpravu viazanú na funkcie štátu, ktorými štát realizuje
verejnú moc (zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, v znení neskorších právnych predpisov).

16.1.Pre aplikáciu z. č. 514/2003 Z.z. je dôležité rozlišovanie predpokladov zodpovednosti štátu za

škodu podľa všeobecnej právnej úpravy a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, kedy prichádza do úvahy zodpovednosť za škodu iba za splnenia predpokladov vyžadovaných
z. č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a/) bez zreteľa na to, či tento výkon je uskutočňovaný orgánmištátu alebo orgánmi, na ktoré boli funkcie štátu prenesené, keď na účely tohto zákona výkon verejnej
moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/), orgán verejnej moci je 1.

štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy,
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (§ 2 písm. b/) s tým, že
zodpovednosť štátu je koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti (§ 3 ods. 2).
16.2.Pre použitie z. č. 514/2003 Z.z. nie je bez významu ani určenie vzťahu tohto zákona k Občianskemu
zákonníku. Ten je vymedzený § 25 ods.1 (v znení účinnom od 1.1.2013), podľa ktorého, ak § 26

neustanovuje inak, právne vzťahy, vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona, sa
spravujú Občianskym zákonníkom.

17.1.Zodpovednosť štátu je v zmysle § 3 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. daná vtedy, ak došlo k vzniku
škody, ak je daná príčinná súvislosť medzi škodou a výkonom verejnej moci v dôsledku nezákonného
rozhodnutia, nezákonného zatknutia, zadržania alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo v dôsledku nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods.1).
17.2.Výklad pojmu „nesprávny úradný postup“ je pre účely zodpovednosti za škodu obsiahnutý v § 9
ods.1 zákona, podľa ktorého za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Za nesprávny úradný postup je
potrebné považovať postup, ktorý nezodpovedá ustanoveniu čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

18.1.V tomto ohľade aj právna teória jednoznačne uvádza, že agenda notárskych úschov, či tzv.
notárskych depozitov, je jedným zo základných druhov klasickej notárskej činnosti a i v tejto činnosti ide
o výkon štátnych právomocí zverených notárom (pozri Bílek,P. - Fiala, R. - Jindřich, M. - Wawerka, K. a
kol. Notářský řád a řízení o dědictví. Komentář. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 346).
18.2.Notárska úschova predstavuje činnosť notárov, v rámci ktorej prijímajú do úschovy závety, iné

listiny, peniaze či iné hnuteľné veci. V závislosti od vôle zložiteľa (teda toho, kto dáva vec do úschovy)
môže úschova slúžiť napríklad na ochranu veci pred stratou alebo znehodnotením, či na splnenie
záväzku. Notár s týmito vecami nakladá podľa príkazu zložiteľa, podľa dohody medzi zložiteľom a
príjemcom (teda tým, komu má byť vec vydaná), podľa osobitného predpisu alebo na účely splnenia
záväzku.Zúschovyvecnotárvydálenvtedy,aksúsplnenépredpokladyuvedenévNotárskomporiadku,

teda napríklad ak prijímateľ listiny preukáže, že splnil podmienky na vydanie listiny uvedené v zápisnici
o úschove.

19.U objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je nevyhnutnou
podmienkou vznik škody na strane poškodeného. Kritériá pre určenie rozsahu škody sú obsiahnuté v §

17 a nasl.. V zásade platí, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak (§ 17 ods. 1).

20.V súdenej veci odvolací súd zastáva názor, že je potrebné prísne formalisticky rozlíšiť, aké činnosti
notára súvisia s úschovou peňazí a aké činnosti s úschovou nesúvisia.

21.1.Podľa § 68 ods.1 z. č. 323/1992 Zb. zápisnica o úschove peňazí musí okrem náležitostí podľa §
47 obsahovať
a) údaj o výške peňažnej sumy a menovej jednotke peňazí, ktoré majú byť predmetom úschovy,
b) údaj o tom, že peniaze boli zložiteľom zložené na účet notára a notárom prijaté do úschovy, alebo

údaj o tom, že peniaze majú byť v určenej lehote zložiteľom zložené na účet notára,
c) označenie banky alebo pobočky zahraničnej banky, názov účtu a číslo účtu notára, na ktorom budú
prijaté peniaze uložené,
d) označenie účelu úschovy uvedeného zložiteľom,
e) príkaz zložiteľa alebo dohodu uzavretú medzi zložiteľom a príjemcom, ako má notár naložiť s

peniazmi, ktoré sú predmetom úschovy, ak nejde o úschovu na účely splnenia záväzku,
f) vyhlásenie zložiteľa, že sa vzdáva dispozičného práva nakladať s peniazmi, ktoré sú predmetom
úschovy, ak nejde o úschovu na účely splnenia záväzku,g) označenie banky alebo pobočky zahraničnej banky, názov účtu a číslo účtu zložiteľa a príjemcu, na
ktorý budú peniaze notárom vydané príjemcovi alebo vrátené zložiteľovi, ak nejde o úschovu na účely
splnenia záväzku.

21.2.Podľa § 68 ods.2 z. č. 323/1992 Zb., ak v čase spísania zápisnice o úschove peniaze ešte nie sú
zložené na účte notára, notár vydá potvrdenie o prijatí peňazí do úschovy bezodkladne po ich zložení
na jeho účet.
21.3.Podľa § 68 ods.3 z. č. 323/1992 Zb. pri nakladaní s peniazmi, ktoré sú predmetom úschovy, je
notár povinný postupovať podľa príkazu zložiteľa alebo dohody uzavretej medzi zložiteľom a príjemcom

o tom, ako má notár naložiť s peniazmi, ktoré sú predmetom úschovy.
21.4.Podľa § 68 ods.4 z. č. 323/1992 Zb. notár vydá peniaze z úschovy príjemcovi bezodkladne po
splnenípodmienoknavydaniepeňazípríjemcoviuvedenýchvzápisnicioúschove.Osplnenípodmienok
a vydaní peňazí z úschovy spíše notár do spisu úradný záznam. Na požiadanie notár vydá príjemcovi
alebo zložiteľovi potvrdenie, ktoré musí obsahovať údaj o tom, že boli splnené podmienky na vydanie
peňazí príjemcovi a že notár peniaze príjemcovi vydal, údaj o výške peňažnej sumy a menovej jednotke,

ktorá bola vydaná z úschovy, označenie banky alebo pobočky zahraničnej banky, názov účtu a číslo
účtu príjemcu, na ktorý boli peniaze z úschovy vydané.
21.5.Podľa § 68 ods.5 z. č. 323/1992 Zb. notár vráti peniaze z úschovy zložiteľovi bezodkladne po
splnení podmienok pre vrátenie peňazí uvedených v zápisnici o úschove. O splnení podmienok a vrátení
peňazí z úschovy spíše notár do spisu úradný záznam. Na požiadanie notár vydá zložiteľovi potvrdenie,

ktoré musí obsahovať údaj o tom, že nastali podmienky pre vrátenie peňazí zložiteľovi, a že notár
peniaze zložiteľovi vrátil, údaj o výške peňažnej sumy a menovej jednotke, ktorá bola vrátená z úschovy,
označenie banky alebo pobočky zahraničnej banky, názov účtu a číslo účtu zložiteľa, na ktorý boli
peniaze z úschovy vrátené.
21.6.Podľa § 68 ods.6 z. č. 323/1992 Zb. vydanie peňazí alebo vrátenie peňazí z úschovy notár

bezodkladne oznámi zložiteľovi aj príjemcovi.

22.Citované ustanovenie presne špecifikuje ako notár postupuje pri úschove peňazí a aké činnosti pri
úschove vykonáva. Citované ustanovenie neumožňuje notárovi použiť zložené finančné prostriedky na
iný účel ako je ich vyplatenie podľa § 68 ods.4,5. Nakladanie s finančnými prostriedkami a ich použitie

pre vlastnú potrebu (spotrebu) notára a to ani v obmedzenej miere alebo na obmedzený čas, podľa
názoru odvolacieho súdu, nie je činnosť, ktorá súvisí s úschovou peňazí.

23.1.Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že o takýto prípad nejde tam, kde v súvislosti s výkonom
verejnej moci síce došlo k odčerpaniu peňažných prostriedkov poškodeného, avšak poškodenému

súčasne ako veriteľovi vzniklo právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže úspešne uplatniť, resp. uspokojiť.
Odvolací súd poukazuje na žalovanou citované rozhodnutia najvyššieho súdu, s ktorými sa v celom
rozsahu mutatis mutandis stotožňuje (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2016,
ale aj 2Cdo/48/2010).
23.2.Odvolací súd navyše poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2020, sp. zn.

6Cdo/184/2018, v ktorom vyslovil právnu vetu: „Náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu
(jeho prípadná zodpovednosť), nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval
všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu. Nemožno preto pripustiť, aby sa poškodení
domáhali náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň pokúsili vymôcť dlžné peniaze od
toho, kto sa na ich úkor, a to prípadne aj za pričinenia štátu, bezdôvodne obohatil. Vznik škody je

totiž poškodený povinný preukázať, a v tomto ohľade nie je postačujúce len tvrdenie žalobcu, že sa na
primárnom dlžníkovi ničoho nedomôže.“
23.3.V citovanom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že v rámci otázky konkurencie náhrady škody proti
štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné rozlišovať medzi prípadmi existencie
nárokovnavydaniebezdôvodnéhoobohateniaananáhraduškodyvočirôznymosobámatýmiprípadmi,

v ktorých nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového (záložného) titulu
v takých záväzkových vzťahoch, kde ako veriteľ i dlžník figurujú tie isté osoby. Účelom je zabrániť
zodpovednosti štátu za škodu, pokiaľ poškodený môže uspokojiť svoju pohľadávku voči tretej osobe
(odlišnej od štátu) z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
je považované takéto konanie za exces.

24.1.Vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci),
môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuťuspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a
je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči osobe
odlišnej od štátu, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu

podľa z. č. 514/2003 Z. z. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou bezdôvodného obohatenia.
24.2.Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp.
kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola

ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003
Z. z., a to existencia samotnej škody (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 199/2005,
sp. zn. 6Cdo/9/2016, sp. zn. 4 MCdo 3/2014 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012, sp. zn. II.
ÚS 17/2013, sp. zn. III. ÚS 361/2009, III. ÚS 45/2008, sp. zn. 7 MCdo 16/2011).
24.3.Pre posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady
škody, odvolací súd poukazuje a cituje z rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 361/09-24, v ktorom

ústavný súd uviedol: „Právny názor krajského súdu však nie je založený na dôvode zavinenia alebo
spoluzavinenia škody, ktorá má byť predmetom uplatňovaného nároku. Právny názor krajského súdu
vychádza z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní
uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného

obohateniavočitomu,ktotentoprospechzískalajepovinnýhovydať.Pokiaľmáúčastníkpohľadávkuna
vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť
štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť
iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu
legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu

vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu
za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia
pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým
aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia.
Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým

nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním
zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969
Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 110/84
zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31.
mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka je ujma,

ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti
stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma
spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako
subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká
už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa

na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).“

25.Žalobkyňa si nárok na náhradu škody uplatnila v trestnom (adhéznom) konaní, v ktorom trestný súd
bude ho posudzovať posudzovať a rozhodovať o ňom.

26.S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd vyhodnotil v celom rozsahu za opodstatnenú námietku
žalovanej, že v otázke dôvodnosti nároku na náhradu škody súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov vec nesprávne právne posúdil, keď žalobkyni priznal náhradu škody vo výške 60 000 eur
s príslušenstvom, hoci žalobkyni škoda voči žalovanej doposiaľ nevznikla. Žalobkyňa nepreukázala

nemožnosť dosiahnuť plnenie dlžníkom, pričom v trestnom (adhéznom) konaní o tomto jej nároku
doposiaľ nebolo rozhodnuté.

27.1.Bezpochyby bolo povinnosťou súdu sa v prvom rade zaoberať otázkou pasívnej legitimácie štátu
a otázkou, či výkon notárskej činnosti je výkonom verejnej moci, za ktorú má primárne zodpovedať štát.

27.2.Odvolací súd sa len čiastočne stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu v tom rozsahu, že
rozsah činnosti notára, ktoré štát považuje za výkon svojej právomoci, a za ktoré preberá zodpovednosť
je vymedzený v zákone č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a že čo sa
týka zodpovednosti notára za škodu, východiskovým je § 40 ods.1 Notárskeho poriadku.27.3.Ako už bolo uvedené, zodpovednosť štátu nenastupuje automaticky v každom jednom pochybení
notára. Odvolací súd zastáva stanovisko, že je potrebné posúdiť a precízne rozlíšiť, čo je činnosťou
notára v súlade s citovaným zákonom a kedy nie je možné konanie notára považovať za činnosť

vyplývajúcuzozákona.Zákonneumožňujenotárovinakladaťsprostriedkamizverenýmidoúschovyauž
vôbec nie nakladať s nimi v prospech notára, resp. spreneveriť tieto prostriedky. Jednoznačne možno
takéto konanie nazvať individuálnym zlyhaním notára, excesom, za ktorý štát nenesie zodpovednosť.
27.4.Vychádzajúc z uvedeného je nesprávny právny záver súdu, „...že z hľadiska zodpovedania
podstatnej otázky, t.j. či došlo alebo nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu je irelevantné, z akého

dôvodu, prípadne koho zavinením v danom prípade nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu notárskej
úschovy. Je teda irelevantné, či týmto dôvodom bola zavinená trestná činnosť samotného notára
(sprenevera) alebo nejaký iný dôvod. Neposudzuje sa správnosť postupu z hľadiska, či konajúca osoba
porušila právnu povinnosť a škodu sama zavinila. Poškodený pri tomto type zodpovednosti nemusí
preukazovať zavinenie, stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu verejnej
moci...“.

28.Rovnako odvolací súd nesúhlasí so záverom prvoinštančného súdu, že právna úprava vychádza zo
zásady prednosti zodpovednosti štátu pred zodpovednosťou notára a že zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú notárom pri výkone verejnej moci, tak nastupuje namiesto osobnej zodpovednosti notára.
Takýto záver je v príkrom rozpore z citovanou judikatúrou a ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho

súdu.

29.Záverom odvolací súd uvádza, že tvrdenie žalobkyne vyjadrené k odvolaniu žalovanej v časti, kde
uviedla, že „...pokiaľ sa súdy nestotožňujú so závermi uvedenými v judikatúre, nemusia ich nasledovať,
ale musia svoje rozhodnutie riadne odôvodniť...“ je nesprávne, lebo súdy musia v prvom rade odôvodniť

svoj „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe. Len odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktoré nie je totožné
s judikatúrou je nedostatočné.

30.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietol.

31.Žalovaná podala odvolanie aj voči výroku III. a IV. Odvolací súd odmietol odvolanie voči výrokom III.
a IV., a to podľa § 386 písm. b/ CSP, lebo žalovanej na základe citovaných výrokov nevznikli žiadne
povinnosti, ani jej nevznikla žiadne ujma. Napadnutými výrokmi nebolo rozhodnuté v jej neprospech.

32.1.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
32.2.Podľa § 396 ods.2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
32.3.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32.4.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
32.5.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

33.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1,2 CSP v spojení s
§255ods.1a§262ods.1,2CSP.Žalovanábolavcelomkonaní(prvoinštančnomaodvolacom)úspešná,
preto má nárok na náhradu trov celého konania (100%) proti žalobkyni, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 262 ods.2 CSP.

34.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.