Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/74/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122482730
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6122482730.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXXX/
X, D. D., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20,
Banská Bystrica, IČO: 47 246 731 proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie
26.000,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
zo dňa 7.3.2024 č.k. 5C/9/2023-168

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti vyhovujúcemu výroku rozsudku.

P o t v r d z u j rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 15.000,00 eur s úrokom
z omeškania 6,25% ročne od 6.10.2022 do zaplatenia v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku
(I.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (II.), a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu
trov v plnom rozsahu (III.). Rozhodol tak o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu

26.000,00 eur za nezákonný výkon väzby a trestného stíhania podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 514/2003 Z.z.). a nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky 517,88 eur titulom trov právneho zastúpenia pri predbežnom
prerokovaní nároku na náhradu škody u žalovaného. Žalobca pri vyčíslení žalobou uplatneného nároku
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby v čase od 20.11.2012 do 20.12.2013 a trestné
stíhanie prebiehajúce od 20.11.2012 do 26.6.2019 vychádzal z judikatúrnej praxe odobrenej Ústavným
súdom SR, ktorá považovala za primerané odškodnenie sumu 1.000,00 eur za mesiac výkonu väzby

a 620,00 eur za mesiac trestného stíhania, preto vzhľadom na okolnosti prípadu žalobcu za primeranú
považoval sumu ním žiadaného plnenia. Príslušenstvo pohľadávky zodpovedajúce nákladom spojených
s uplatnením pohľadávky zodpovedalo odmene advokáta vyčíslenej podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. z hodnoty žiadaného odškodnenia nemajetkovej ujmy za 1 úkon
právnej pomoci v sume 419,94 eur a náhrade paušálnych výdavkov 11,63 eur spolu s DPH 517,88 eur.

2. V konaní bolo nesporné, že proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie za zločin lúpeže spáchaný

organizovanou skupinou podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c/, ods. 4 písm. a/ v spojení s § 138 písm. a/ a i/,
uznesením zo dňa 21.11.2012 OR PZ Spišská Nová Ves, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-319/OVK-
SN-2012, ktorý trestný čin mal spáchať v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci a skutkom
prečinu šírenia poplašnej správy. Uznesením Okresného súdu Košice I 0Tp/102/12 zo dňa 23.11.2012v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 6Tpo/64/2012 zo dňa 30.11.2012 bol žalobca vzatý
do väzby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku, keď bola dôvodná obava, že bude naďalej pokračovať v trestnej činnosti či dokoná

trestný čin, pre ktorý sa pripravoval. Väzba začala dňa 20.11.2012, opakovane bola súdom predĺžená, a
bola ukončená rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach uznesením 6Tpo/52/2013 zo dňa 18.12.2013
ku dňu 20.12.2013, teda celkovo trvala 13 mesiacov, resp. 396 dní. Rozsudkom Okresného súdu Košice
I 1Tk 1/2015 zo dňa 1.10.2018 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach 4To/42/2019
z 26.6.2019 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, keď uplatňujúc zásadu in dubio pro reo súdy prijali

záver, že nebolo dokázané, aby skutok spáchali obžalovaní (jedným z nich bol žalobca). Trestné stíhanie
žalobcu tak trvalo od 21.11.2012 do 26.6.2019, 6 rokov 7 mesiacov a 5 dní. Z výpovede žalobcu súdu
vyplynulo, že pri zadržaní bol kukláčmi vytiahnutý z auta, hodený na zem, spútaný, bola následne
vykonaná domová prehliadka, počas ktorej stál na ulici v putách, čo videli aj susedia a okoloidúci,
policajti sa mali posmievať aj tomu, keď jeho priateľka plakala, bol v cele predbežného zaistenia 36
hodín v malej plesnivej miestnosti, kde bola len toaleta, miestnosť bola snímaná kamerou, bol spotený

celý čas vo svojom oblečení bez zubnej hygieny, vo väzbe v miestnosti 2 x 3 m boli štyria, k dispozícii
mali jednu toaletu, nemohol si umyť zuby, keďže nevedel, že o kefku a pastu treba žiadať, nebolo
tam dostatočné vetranie, musel tolerovať fajčenie, aj keď je sám nefajčiar, sprchoval sa 1 x týždenne,
vychádzal mal len raz za deň, kvalita a kvantita jedla bola nepostačujúca, schudol až 10 kg, zhoršil sa
mu stav chrupu, psychicky náročné boli aj eskorty na pojednávania, kde osobné prehliadky boli pre neho

ponižujúce, pri výsluchoch mu operatívci hrozili vysokým trestom, keďže tam bola zákonná sadzba až 25
rokov, po prepustení sa síce tešil, no napokon sa nevedel zaradiť do spoločnosti, ľudia sa mu vyhýbali,
s priateľkou sa rozišli, všeobecne ho považovali za kriminálnika, preto odišiel do zahraničia, kde sa mu
podarilo zamestnať na živnosť ako stavbár, celé trestné stíhanie následne vnímal ako nekonečný príbeh,
ktorý trval takmer 7 rokov, čo veľmi zle vnímali aj jeho blízki. Pred vzatím do väzby nebol zamestnaný,

privyrábalsinafuškáchpostavbách,poprepustenízväzbysazaevidovalnaúradepráce,kdemunebola
ponúknutá práca, preto v marci 2014 odišiel do Anglicka, kde si našiel prácu ako stavebný robotník,
v Anglicku aj stále žije, vybudoval si tam nový domov, našiel si novú priateľku, keďže s predchádzajúcou
sa rozišli asi 2 mesiace po prepustení z väzby. Po prepustení na slobodu však nevyhľadal a nepotreboval
žiadnu odbornú pomoc v súvislosti s tvrdeným zlým psychickým prežívaním. Z Anglicka prišiel na

Slovensko na účely porady s advokátom asi 5 až 6 krát, minimálne však raz ročne.

3. O osobe žalobcu ďalej súd zistil, že v čase vedenia trestného stíhania bol odsúdený aj v inej trestnej
veci rozhodnutím Okresného súdu Čadca v konaní 1T/104/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Žiline z 25.4.2013 s uložením úhrnného trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom, v ktorej sa

dobe sa osvedčil. V Anglicku sa rovnako dopustil trestného činu, za ktorý bol potrestaný rozhodnutím
súdu Bristol Magistrates Court dňa 3.9.2015, právoplatným toho istého dňa, k čomu žalobca uviedol, že
sa jednalo o jazdu pod vplyvom alkoholu, keď ešte nevedel dobre po anglicky, nevedel si zavolať taxík
a do jeho miesta bydliska to bol iba kúsok, preto išiel motorovým vozidlom.

4. Bolo nepochybné, že dňa 20.4.2022 žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku,
ktorý žalovaný neakceptoval, čo mu oznámil listom doručeným zástupcovi žalobcovi 5.10.2022.

5. Súd pri právnom hodnotení veci aplikoval čl. 46 ods. 3 Ústavy SR v spojení s ustanoveniami
zákona č. 514/2003 Z.z., vychádzajúc z práva každého na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či nesprávnym úradným postupom. Mal preukázané splnenie
podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe a trestným stíhaním
žalobcu teda vznik škody- ujmy, príčinnú súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody (ujmy), ako aj fakt, že samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu vzhľadom na zistené
následky majúce povahu ujmy závažnej, nie je dostačujúce a žalobcovi patrí nárok na peňažnú

náhradu nemajetkovej ujmy. Na účely odškodnenia žalobcu za výkon nezákonnej väzby mal zistené
aj splnenie podmienky vymedzenej v § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., teda že žalobca
si väzbu nezavinil. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z ustálenej rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu SR reflektujúcich na rozhodnutia Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP), 5Cdo 127/2019, 3Cdo 19/2018, 7Cdo 100/2017, 6Cdo 38/2019, v zmysle záverov

ktorých je povinnosťou všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným
rozhodnutím pri zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie nemajetkovej ujmy v prípadoch zásahu do telesnej a osobnej integrity, existujúcej súdnej
praxe Ústavného súdu SR a ESĽP o výške odškodnenia, tak aby priznaná suma odrážala špecifickédôsledky vydania nezákonného rozhodnutia, zohľadňovala osobitosti každého prípadu, ktorý prístup
nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyšší
rozsah náhrady nemajetkovej ujmy v pomere k jej limitom daných zákonom za predpokladu riadneho

odôvodnenia závažnosti zásahu do práv poškodeného. Súd bral na zreteľ, že výška zadosťučinenia
je predmetom úvahy súdu, ktorá sa však musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská,
keď nemožno priznávať neprimerané, či premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli
k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by v porovnaní s odškodnením zásahu do práva na ochranu
osobnosti v pomere k odškodňovaniu zásahu do iných základných práv mohli niektoré ujmy na zdraví,

či živote bagatelizovať. Preto bral do úvahy aj hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie obetí
trestných činov podľa zákona č. 274/2016 Z.z., venujúc pozornosť otázkam, v čom je nemajetková ujma
žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote väčšia v porovnaní so smrteľným následkom
trestného činu, či morálnou škodou spôsobenou trestným činom sexuálneho násilia. Pri posudzovaní
nároku žalobcu na odškodnenie ujmy spôsobenej výkonom nezákonnej väzby a trestného stíhania vzal
do úvahy minimálnu výšku nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 17 ods. 4 zák.

č. 513/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 v hodnote najmenej X/XX-XXX priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca za predchádzajúci kalendárny rok za každý aj začatý deň pozbavenia
osobnej slobody, ako aj obmedzenie hranice odškodnenia § 17 ods. 4 zákona č. 513/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013, že výška náhrady za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami nemôže byť
vyššia ako náhrada poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného

predpisu, ktorým je zákon č. 274/2017 o obetiach trestných činov. S prihliadnutím na obdobie výkonu
väzby vychádzal ako z minimálneho základu odškodnenia z priemernej nominálnej mzdy zamestnanca
zaobdobieroku2011vovýške786,00eur,čoznamenalozačas396dnínároknanáhradu10.375,20eur
ako minimálnu sumu odškodnenia. Túto primerane zvýšil o 1.124,80 eur zohľadňujúc kritériá podľa § 17
ods. 3 zákona č. 513/2003 Z.z. (osoba poškodeného, závažnosť ujmy a okolnosti jej vzniku, závažnosť

následkov v súkromnom a spoločenskom živote), že v čase rozhodnutia o väzbe bol žalobca mladý 25
ročný muž, nezamestnaný bez záväzkov, mal síce partnerský vzťah no s partnerkou nežil v spoločnej
domácnosti, v čase výkonu väzby voči nemu bolo vedené už trestné stíhanie, ktoré sa skončilo uznaním
viny a uložením trestu, no výkon väzby ho napriek tomu emočne poznačil, došlo k strate jeho osobnej
slobody na pomerne dlhý čas, k znemožneniu priameho kontaktu s blízkymi osobami, čo prirodzene

ťažko znášal, bol vystavený spolužitiu s cudzími osobami v nekomfortnom prostredí, čo samo o sebe
bol pre neho stresujúci zážitok plný frustrácie pocitov neistoty, čo sa odrazilo aj poklesom na váhe.
Berúc však do úvahy, že nedošlo k narušeniu takých osobných vzťahov ako je tomu v prípade osôb
majúcich manželský, či rodičovský vzťah alebo u ktorých sú iné osoby odkázané na ne výživou alebo
osobnou pomocou, tiež so zreteľom na to, že nijako nepreukázal žiadne zdravotné následky, nadviazal

partnerský vzťah, našiel si prácu, považoval za adekvátne priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy za výkon väzby celkovom rozsahu 11.500,00 eur.

6. Pri posudzovaní nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie rovnako vzal
do úvahy kritéria vymedzené § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. prihliadajúc na osobu žalobcu, jeho

doterajší život, prostredie, v ktorom žije, pracuje berúc do úvahy, že predtým nebol vo väzbe ani vo
výkone trestu, aj keď mal kontakt s trestnou činnosťou vzhľadom na osvedčenie sa v zmysle trestného
práva na neho hľadí ako by nebol odsúdený, vzal na zreteľ vek žalobcu, v ktorom sa začalo jeho trestné
stíhanie, charakter trestného činu, za ktoré hrozilo 25 rokov až doživotie, dobu trestného stíhania, keď
nebolo sporné, že žalobca svoju vinu po celý čas popieral, využíval možnosť podávať proti procesným

rozhodnutiam v trestnom konaní opravné prostriedky, napokon nebolo preukázané, že spáchal skutok,
prektorýbolobžalovanýčovšetkovnímalnegatívneastresujúco.Akoprimeranúurčilsúdvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy v sume 500,00 eur za 1 rok trestného stíhania teda celkovo 3.500,00 eur majúc
zistené, že v dôsledku trestného stíhania nepodstupoval žiadnu liečbu, nedošlo k jeho nenapraviteľnému
narušenie rodinných väzieb, viedol partnerský život, v zahraničí sa zamestnal, trestné stíhanie nemalo

v jeho prípade trvalé (nezvratné) a vážne následky.

7. Na účely posúdenia primeranosti priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v bode 41.
odôvodnenia uviedol rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch, a to rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach 6Co/116/2023 zo dňa 17.10.2023, v ktorom súd považoval za primerané odškodnenie

nemajetkovej ujmy sumu vo výške 1.000 eur za nezákonné trestné stíhanie v trvaní dvoch rokov a v
sume 5.280 eur za nezákonnú väzbu v trvaní 132 dní, 6Co/170/2023 zo dňa 12.12.2023, v ktorom
bola priznaná suma 3.240 eur za nezákonné trestné stíhanie v trvaní jedenástich mesiacov s hrozbou
vysokého trestu a konkrétnymi vážnymi následkami u žalobcu, 6Co/33/2023 zo dňa 18.4.2023 peňažnánáhrada nemajetkovej ujmy v rozsahu 3.000 eur za nezákonné trestné stíhanie v trvaní pätnástich
mesiacov, 11Co/16/2021 zo dňa 22.3.2023, ktorým súd priznal 3.200 eur za nezákonné trestné stíhanie
v trvaní vyše trinástich mesiacov spojené s výkonom nezákonnej väzby v trvaní 132 dní, 1Co/169/2018

zo dňa 6.3.2019 priznaných 2.500 eur za nezákonné trestné stíhanie v trvaní viac ako troch rokov,
keď poškodený bol v dôsledku trestného stíhania o.i. aj prepustený zo služobného pomeru, rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020 potvrdil,
že Krajský súd v Košiciach sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď
priznal náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie od 15.11.2007 do 31.1.2011 v sume

2.500 eur, či nemajetkovú ujmu za nezákonnú väzbu v trvaní 150 dní v sume 10.000 eur. Vo vzťahu k
rozhodovacej praxi iných súdov poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave 10Co/78/2020 zo dňa
11.5.2022, ktorým súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.360 eur za nezákonné trestné
stíhanie trvajúce od októbra 2012 do júna 2015 spojeným s nezákonnou väzbou v trvaní 677 dní,
rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica 23Co/133/2014 zo dňa 22.9.2016, ktorým potvrdil rozsudok
Okresného súdu Zvolen o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.022,75 eur za nezákonnú

väzbu v trvaní šiestich mesiacov, Krajského súdu v Žiline 10Co/58/2016 zo dňa 17.2.2016 o potvrdení
rozhodnutiaOkresnéhosúduŽilina,ktorýmbolapriznanánáhradanemajetkovejujmyvsume16.000eur
za nezákonnú väzbu v trvaní 1271 dní, rozsudok 5Co/163/2016 zo dňa 31.5.2016, ktorým Krajský súd v
Žiline potvrdil rozsudok Okresného súdu Martin o peňažnej náhrade nemajetkovej ujmy v sume 13.000
eur za nezákonnú väzbu v trvaní 708 dní a náhrade nemajetkovej ujmy v sume 300 eur za nezákonne

vznesenie obvinenie, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici 15Co/391/2015 zo dňa 1.3.2017,
ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica o náhrade nemajetkovej ujmy v sume 5.490
eur za nezákonnú väzbu v trvaní 365 dní, pričom uvedený rozsudok bol napadnutý dovolaním, ktoré
Najvyšší súd SR zamietol rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/191/2017. Poukázal aj na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva v prípade Salmanov c/a Slovenská republika vyhlásené dňa 20.01.2020, ktorým

súd konštatoval porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a sťažovateľovi priznal nemajetkovú ujmu v sume 8.000 eur za väzbu trvajúcu
od apríla 2013 do novembra 2014.

8. Súd konštatoval, že priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy 15.000 eur neprevyšuje limity

vymedzené § 17 ods. 4 zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 v spojení s § 13 zákona
č. 274/2017 Z.z. teda 50- násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej v roku, v ktorom došlo
kspáchaniutrestnéhočinu(2012;327,20eur),čopredstavuje16.360eur, keďnezistilžiadnevýnimočné
a závažné dôvody, ktoré by odôvodňovali priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nad uvedenú
sumu, preto v zostávajúcom rozsahu žalobu zamietol. Nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 15.000,00 eur priznal žalobcovi spolu s úrokmi z omeškania od 6.10.2022 reflektujúc judikatúru
Najvyššieho súdu SR pokiaľ ide o priznávanie úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. (7Cdo 339/2021, nadväzujúce na skoršie rozhodnutia 4Cdo 48/2017, 7Cdo
243/2019, závery ktorých boli akceptované Ústavným súdom SR I.ÚS 273/2021).

9. V časti príslušenstva pohľadávky 517,88 eur ako nákladov spojených s jej uplatnením v zmysle §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka vychádzal z názoru, že žalobcovi takýto nárok patrí, len pokiaľ tieto
náklady reálne vznikli. Samotná skutočnosť, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola spísaná
advokátskoukanceláriouneznamená,žežalobcaskutočnevynaložilnáklady,ktorýchnáhradupožaduje.
Pretože v konaní nebolo preukázané vynaloženie uplatnených nákladov ako príslušenstva pohľadávky,

žalobu aj v tejto časti zamietol.

10. Vzhľadom na administratívno-organizačný proces potrebný k uvoľneniu finančných prostriedkov
štátu považoval súd za dôvodné poskytnutie 30-dňovej lehoty žalovanému na splnenie uloženej
povinnosti. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP považujúc žalobcu za plne

procesne úspešného, keďže základ jeho nároku bol daný a výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Neúspech žalobcu v časti zamietnutia žaloby o 517,88 eur z dôvodu jej povahy ako príslušenstva
pohľadávky nehodnotil ako predmet sporu, ktorý by mal vplyv na procesný úspech žalobcu v základe
nároku.

11. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca do všetkých jeho výrokov z dôvodov vymedzených § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhoval
zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu26.517,88 eur s úrokmi z omeškania 6,25 % zo sumy 26.000,00 eur od 6.10.2022 do zaplatenia, a
priznať mu náhradu všetkých trov.

12. Odvolateľ nepovažoval priznanú sumu odškodnenia za primeranú, uviedol, že pokiaľ súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia v bode 30. mal preukázaný výrazný zásah do osobnostných práv
žalobcu za výkon väzby, nemal dôvod konštatovať, že v osobnostnej sfére žalobcu nevznikla závažná,
či ťažko reparovateľná nemajetková ujma tým, že nežil v manželskom zväzku, nemal potomkov, nebol
riadne zamestnaný, či nepreukázal zdravotné následky, ak negatívne prežívanie väzby má rovnaký

dopad na jedinca bez ohľadu na to, či žije v manželstve, a v danej veci väzba mala negatívne dopady
aj na rodičov žalobcu. On mal v tom čase 25 rokov, kedy viac ako rok väzby predstavuje čas, za
ktorý si osoba môže nájsť nielen zamestnanie, ale sa aj pevne etablovať, teda ovplyvňovalo ho to
pri zaradení do spoločnosti i po pracovnej stránke. Považoval za nesprávne, pokiaľ súd eventuálne
priznanú výšku ujmy odvíjal od minimálneho rozsahu ako to platilo v zmysle § 17 ods. 4 účinného do
1.1.2013 a pokiaľ aj túto zvýšil, išlo o nepatrné zvýšenie z rozsahu 26,20 eur za deň väzby o 2,84

eur. Pokiaľ Ústavný súd SR v rozhodnutí III.ÚS/754/2016 nepovažoval za neprimeranú sumu 1.000,00
eur za mesiac trvania väzby v danom prípade ani nemajetková ujma za jeho väzobné stíhanie vo
výške 13.000,- eur by nemala byť neprimeraná. Odkázal tiež na rozhodnutia zmieňované súdom
prvej inštancie a to Krajského súdu v Košiciach 6Co/116/23, kde sa vychádzalo z rozsahu 40,- eur
za deň väzby, či Najvyššieho súdu SR 7Cdo/243/2019 (pozn. odvolacieho súdu : preskúmavané

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 1Co/265/2018) 2.000,- eur za mesiac väzby. Rovnako tak
nepovažoval za správne, ak súd svoje úvahy o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy odvíjal aj od
obmedzenia v zmysle v súčasnosti účinného § 17 ods. 4 zákona, ktorú určil vo výške 16.360,- eur, keď
vychádzal z minimálnej mzdy platnej v období kalendárneho roka, kedy došlo k spáchaniu trestného
činu, v skutočnosti však mal vychádzal z minimálnej mzdy v období, kedy vo veci rozhodoval, na

podporu čoho poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 1Co/265/2018, kedy v r. 2005
bola minimálna mzda 220,- eur, t.j. maximálna výška by mala byť 11.000,- eur a bolo ich priznaných
15.000,- eur, obdobne to platilo pre rozhodnutie 5Co/78/2019, kde maximum by bolo 11.000,- eur, ale
bolo priznaných 15.000,- eur. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby v r. 2019, kedy minimálna mzda
bola 520,- eur a maximálna hranica tak predstavuje 26.000,- eur ako 50 násobok tejto minimálnej

mzdy. Priznaných 500,- eur za rok trvania trestného stíhania nepovažoval za adekvátne pri konštatovaní
súdu v bode 38. odôvodnenia rozhodnutia, že trvanie trestného stíhania v rozpätí 7 rokov výrazne
zasiahlo do jeho osobnostných práv, že sa stretával s odsudzovaním, že mu hrozil trest 25 rokov až
doživotie. Uvedené nebolo možné spochybniť úvahou súdu, že trestné stíhanie nemalo konkrétne trvalé
a vážne následky a jeho negatívne dôsledky boli zväčša dočasné, lebo nepodstúpil žiadnu liečbu, či

nenapraviteľne sa nenarušili jeho rodinné väzby a iba po krátkodobý čas mal problém uplatnenia sa
na pracovnom trhu. Žalobcovi nemožno vytýkať, že nevyhľadal odbornú pomoc a svoje problémy
riešil vnútorne bez zaťažovania okolia a jeho snaha vyrovnať sa s negatívnymi skutočnosťami sa
prejavila odchodom a zotrvaním v zahraničí, rozišiel sa aj so svojou dlhoročnou priateľkou, s ktorou
plánoval budúcnosť, to že si našiel nový vzťah nebagatelizuje predchádzajúcu stratu, pričom jeho

odchod do zahraničia bol motivovaný výlučne trestným stíhaním. Vychádzajúc z nálezu Ústavného
súdu SR III.ÚS/754/2016, ktorý nepovažoval za neprimeranú sumu 620,- eur za mesiac trvania
trestného stíhania by mu prináležala nemajetková ujma 40.920,- eur, teda požadovaná čiastka 26.000,-
eur je rozhodne primeraná. Opätovne poukázal na rozhodnutia zmienené aj súdom prvej inštancie,
a to Krajského súdu v Košiciach 6Co/170/2023, ktorým bolo priznaných 3.534,- eur za rok trestného

stíhania, 6Co/33/2023 2.400,- eur za rok trestného stíhania, resp. v prípadoch ním vyššie uvádzaných
pri prepočte priznanej sumy v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach 1Co/265/2018 to činilo 2.535,-
eur za rok trestného stíhania, 5Co/78/2019 to predstavovalo 3.103,- eur za rok trestného stíhania.
Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ mu nepriznal príslušenstvo pohľadávky vo výške
517,88 eur z dôvodu, že nebolo preukázané reálne vynaloženie nákladov žalobcom. Argumentoval,

že pohľadávka na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká zrušením nezákonného rozhodnutia, samotné
predbežné prerokovanie nároku nebolo sporné, nie je sporný ani fakt, že žiadosť bola vypracovaná
advokátskou kanceláriou, ktorá má v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nárok na odmenu, a pokiaľ
sa advokát s klientom dohodne na úhrade odmeny až po právoplatnom skončení veci, vyžadovať
reálne preukázanie zaplatenia odmeny je neprípustným zásahom do autonómie strán vyplývajúcim zo

súkromného práva. Príslušenstvo pohľadávky nepredstavuje náhradu škody, pri ktorej je nevyhnutné
preukázať reálny úbytok majetku, ale ide o náklady, ktoré bol žaloba preukázateľne nútený vynaložiť
na to, aby splnil zákonom vyžadovaný postup pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Iný výklad podľaodvolateľa znamená, že v konaní by bolo nutné preukázať aj uhradenie úrokov, úrokov z omeškania, či
poplatku z omeškania, ktoré sú príslušenstvom pohľadávky.

13. Žalovaný navrhoval rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť majúc za to, že súd sa relevantne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami a výhradami, ktoré sú obsahom odvolania a boli prednesené
stranami sporu aj na pojednávaní, kde bolo vykonané dokazovanie. Priznanú peňažnú náhradu
považoval za primeranú, keď suma požadovaná žalobcom je neadekvátna, presahujúca prípustnú výšku
odškodnenia priznávanú obetiam násilnej kriminality.

14. Iné vyjadrenia v konaní podané neboli.

15. Prv ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa jeho prípustnosťou.
Jednou z podmienok prípustnosti odvolania je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP,
podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté. Na podanie odvolania

je tak oprávnená len osoba, ktorej môže byť rozhodnutím súdu spôsobená ujma na právach. Žalobca
podal odvolanie aj proti vyhovujúcemu výroku rozhodnutia, v spojitosti s ktorým výrokom o vyhovení
žalobe mu nevzniká a ani vzniknúť nemôže žiadna ujma, keďže súd rozhodol v súlade s jeho procesným
postojom v konaní. Na fakte, že išlo o stranou sporu želaný a žiadaný výsledok sporu, ktorý zodpovedá
ňou prejavenej vôli procesne vyhrať spor, nič nemení tá skutočnosť, že procesný úspech dosiahla len

v časti nároku. Z uvedených dôvodov odvolanie voči výroku majúcemu povahu výroku vyhovujúceho
záujmu žalobcu je procesne neprípustné, a v tomto rozsahu bolo odmietnuté v súlade s § 386 písm. b/
CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

16. V ostatnom rozsahu odvolania Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie

ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a §
380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14. mája 2025 v pojednávacej
miestnosti č. dv. 210, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené
na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.

18. Súd prvej inštancie dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového
stavu veci, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich podľa § 191 CSP, z ktorých dospel
k správnym skutkovým záverom, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny názor správne aplikujúc právnu úpravu, ktorú aj správne interpretoval.

19. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s jeho skutkovým,
ako i právnym posúdením v súlade s § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie v plnom rozsahu poukazuje,
konštatujúc správnosť a presvedčivosť dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku, ktoré poskytujú
odpoveď na všetky podstatné argumenty odvolateľa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
odvolací súd uvádza:

20. Preskúmavaná peňažná náhrada vychádzala z ujmy spôsobenej žalobcovi v dôsledku nezákonného
rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, života, zdravia,
ľudskej dôstojnosti, z titulu nezákonného väzobného a trestného stíhania, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením. Nebolo sporné, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je

dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe
a vznesení obvinenia. Následok zásahu do osobnostných práv nie je zanedbateľný. Podľa čl. 5 ods. 5
Dohovoru, každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má
nárok na odškodnenie. Samotný fakt trestného stíhania je pre každého jednotlivca záťažou majúceho
negatívny vplyv na jeho osobný, pracovný život o to viac, ak ide o konanie založené na nesprávnom,

nezákonnom obvinení, keď rozhodovacia prax tiež ustupuje od preukázania vzniku nemajetkovej ujmy,
lebo táto vzniká už samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby. Najvyššiu mieru
ochrany požíva práve ľudský život, jeho integrita, ľudská dôstojnosť a sloboda. Pri stanovení peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť, že táto nesleduje cieľ poskytnúť poškodenémupeňažný ekvivalent, či obnovu pôvodného stavu, keďže je to z povahy veci je vylúčené, a ani v peniazoch
sa nedá jednoznačne ohodnotiť, či vyčísliť takýto zásah, avšak zámerom je dosiahnuť určité spravodlivé
zmiernenie, satisfakciu zásahu v dôsledku pochybení orgánov verejnej moci.

21.Priustáleníprimeranejvýškyfinančnejnáhradynemajetkovejujmysúdpostupovalvsúladesplatnou
legislatívou a ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, prihliadajúc na limity z nich
vyplývajúce. Vzal do úvahy kritéria vplývajúce na rozsah odškodnenia nemajetkovej ujmy za nezákonné
trestné stíhanie – dĺžka trestného stíhania, okolnosti mu predchádzajúce, obmedzenie osobnej slobody,

zdravotné problémy, závažnosť trestného činu, výška hroziaceho trestu, vplyv na profesijnú činnosť,
spoločenské, rodinné vzťahy, zmenu v správaní žalobcu, osobu žalobcu, doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje. Ako na relevantné kritéria v prípade nezákonnej väzby prihliadol na typovú
závažnosť trestného činu, celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody, následky v osobnej, pracovnej,
spoločenskej sfére poškodeného. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý bol viackrát novelizovaný, keď výška náhrady nemajetkovej

ujmy bola upravená novelou zákonom č. 517/2008 Z.z., účinným od 1.1.2009, zákonom č. 412/2012
účinným od 1.1.2013. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z.
sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení zák.č. 517/2008 Z.z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami, v § 7 a 8 tohto zákona tak, že táto je najmenej 1/30 priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, za každý začatý
deň pozbavenia osobnej slobody. V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom

od 1.1.2013 bol stanovený maximálny limit výšky náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak,
že výška náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

22. Súd prvej inštancie vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prezentovanej

rozhodnutiami 4Cdo 177/2005, 4Cdo 171/2005, 6Cdo 37/2012, 6MCdo 15/2012, na ktoré nadviazali
rozhodnutia 3Cdo 19/2018, 7Cdo 100/2017 i 6Cdo 38/2019 a 5Cdo 127/2019, z ktorých vyplýva právny
názor o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúce odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku

ktorým záverom dospel najvyšší súd už skôr v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/69 Zb.. Existencia nároku sa odvodzuje priamo z čl. 5 ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj z čl. 36 ods.
3 Listiny základných práv a slobôd, z ktorých zákonná úprava č. 514/2003 Z.z. vychádza a na ktorý
súdna judikatúru reflektuje. Podľa názoru ESĽP vyjadreného ešte pred úpravou vykonanou zákonom

č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, keď pri určení výšky náhrady treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich jej rozsah, ktorý v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
vnútroštátnymi súdmi priznávanú v iných prípadoch, týkajúcich sa odškodnenia. Určenie maximálnej
hranice nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak, aby priznaná náhrada nebola

vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov je pokračovaním už v nastolenom trende
legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. V rozhodnutí 6Cdo
38/2019 najvyšší súd vyslovil, že právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov
vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité
zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie je

pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006, tento právny názor
predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni eliminuje
ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku
priznaných náhrad pri zásahu do iných základných práv zaručených Ústavou SR. Uvedený prístup
nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu

náhradunemajetkovejujmyzapredpokladuriadnehoodôvodneniazvýšenejzávažnostizásahudopráva
poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Nepredstavuje teda žiadnu retroaktívnu aplikáciu
neskôr účinných ustanovení, ale zohľadňuje iné právne predpisy slovenského právneho poriadku
a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritéria pri stanovení výšky náhrady nemajetkovejujmy. Otázka, aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy pri zohľadnení zákonných predpokladov
a ustálenej súdnej praxe vždy závisí od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných a skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach

a je tak prenechané na úvahe súdu v každom jednotlivom prípade vymedziť hypotézu relatívne neurčitej
právnej normy.

23. Záver súdu o primeranosti určenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá komplexnému
vyhodnoteniu skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia

dôkazov viedli súd k záveru o stanovení jej výšky 15.000 eur. Pokiaľ súd prvej inštancie pri zvažovaní
primeranej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil závery Najvyššieho súdu SR uvedené
v jeho odôvodnení v zhora zmienených rozhodnutiach a o jej rozsahu rozhodol so zreteľom na iné
právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie reflektujúce na judikatúru
ESĽP, rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Kritéria pre stanovenie rozsahu priznávanej
peňažnej náhrady ako vyplývajú z vyššie uvedených odsekov odôvodenia a § 17 ods. 3 zák.č. 514/2003

Z.z. majú význam predovšetkým pri porovnaní s obvykle prisudzovanou výškou peňažných náhrad v
obdobných prípadoch. V právnej praxi sa tak ustálilo, že odškodnenie bez zjavných a podstatných
skutkových odlišností konkrétneho prípadu by sa nemalo zásadne odchyľovať od zadosťučinenia
priznaného v skutkovo obdobných prípadoch. Konzistentnosť s už judikovanými prípadmi napĺňa
tiež požiadavku jednotného posudzovania porovnateľných prípadov, vyplývajúca z ústavne chránenej

rovnosti pred zákonom a princípu právnej istoty.

24. Pri stanovení hornej hranice uvažovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy súd správne
prihliadal na zákonnú úpravu o odškodňovaní obetí trestných činov zák. č. 274/2017 Z.z, podľa ktorého
sa výpočet náhrady nemajetkovej ujmy odvíja od minimálnej mzdy platnej v období kalendárneho

roku, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, teda správne súd ustálil ako rozhodný rok 2012,
kedy minimálna mzda činila 327,20 eur. Nie je preto relevantný odkaz žalobcu na iné rozhodnutia
odvolacích súdov, ktoré sa uvedenou otázkou osobitne nezaoberali a súdny prieskum mohli vykonávať
len v rozsahu odvolacích námietok. Podstatou však stále ostáva hodnotenie celkového priznaného
odškodnenia ako primeraného v pomere k okolnostiam veci a obdobným prípadom, ktoré okolnosti

v preskúmavanom spore podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzujú správnosť záveru súdu prvej
inštancie. Tento nezistil žiadne výnimočné dôvody spočívajúce v zásadne deštrukčnom vplyve výkonu
väzby a trestného stíhania na osobu žalobcu, na jeho rodinnom, pracovnom, spoločenskom uplatnení,
ktoré by odôvodňovali prekročenie priznanej sumy odškodnenia. Výkon väzby z podstaty veci
predstavuje jednu z najzásadnejších zásahov do základného ľudského práva každého jednotlivca do

jeho osobnej slobody, dôstojnosti, rovnako tak aj trestné stíhanie vždy negatívne ovplyvní osobný,
pracovný, spoločenský život obvineného, teda istú mieru dopadu je potrebné prisudzovať takémuto
zásahu i bez potreby jeho osobitného preukázania, pričom sa ďalej zvažujú jedinečné okolnosti
každého individuálneho prípadu. V danej veci súd vzal do úvahy preukázané a preskúmateľné kritéria
spočívajúce v osobe žalobcu, ktorý bol mladým, slobodným, 25 ročným mužom, ktorý bol bez riadneho

zamestnania, neviedol samostatnú domácnosť, neboli na neho viazané manželské ani rodičovské
povinnosti. V čase vedenia trestného stíhania už bol trestne stíhaný, odsúdený v inej veci tak na
území Slovenska ako aj v zahraničí, kde pracoval. Pokiaľ aj žalobca vnímal negatívne, stresujúco
dehonestujúco tak výkon väzby 396 dní ako i trestné stíhanie, ktoré trvalo pomerne dlhú dobu 6
rokov, 7 mesiacov a 5 dní, v pomere k ďalším obdobným prípadom, ktoré súd uviedol v bode

41. svojho rozhodnutia, neboli zistené závažné následky spočívajúce v rozpade rodinných vzťahov,
v narušení vzťahu dieťaťa a rodiča, v strate pracovného uplatnenia a spoločenskej dehonestácii, ani
zvlášť závažné následky na psychickom či fyzickom zdraví žalobcu, ktoré by si vyžadovali priznanie
nároku v rozsahu ním uplatnenom. V žalobcom popisovaných rozhodnutiach v odvolaní, ku komparácii
ktorých nič osobitne neuviedol, je nutné poznamenať, že tieto len podporujú záver o primeranosti

priznaného odškodnenia náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby a trestné stíhanie, keďže vyššia
suma odškodnenia bola priznaná v uvedených prípadoch za preukázateľne negatívnejšie následky
na osobnom, pracovnom, spoločenskom, rodinnom živote, psychických, fyzických následkoch na
zdraví dotknutých osôb, keď išlo o rozvrat pôvodne fungujúcej rodiny, stratu práce dotknutej osoby,
nespôsobilosť sa opätovne zapojiť do pracovného pomeru pre pretrvávajúce psychické problémy, vážne

narušenie blízkych vzťahov v rodine. Odvolateľ vychádzal z nesprávnej úvahy, že len samotná limitácia
požadovaného odškodnenia na úrovni 26.000 eur vychádzajúc z hodnoty minimálnej mzdy v čase
uplatnenia nároku je postačujúcim dôvodom pre jej hodnotenie ako náhrady primeranej, čo však
nereflektuje na osobitosť prípadu žalobcu v pomere k obdobným prípadom odškodnenia následkovnezákonného trestného stíhania a výkonu väzby ako ich napokon zmienil aj sám žalobca. Významný
nie je matematický prepočet priznanej náhrady nemajetkovej ujmy na jednotlivé mesiace, ako to
urobil odvolateľ, ale zohľadnenie individuálnych okolností prípadu, ku ktorým sa odvolateľ v zásade

nijako nevyjadruje. Aj keď nepochybne možno konštatovať, že zásah do života 25 ročného človeka
pri obmedzení osobnej slobody v trvaní viac ako rok za situácie, že po viac ako 6 ročnom vedení
trestného konania nebolo preukázané, aby sa dopustil skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie
avsúvislostisktorýmvykonalväzbujeurčitevážnymzásahomdojehoosobnostnýchpráv,jenutnétento
zásah pomeriavať k ostatným zmieneným prípadom, kedy dochádzalo k obmedzeniu osobnej slobody

živiteľa rodiny, či jednorodiča – samoživiteľa, následkom nezákonných rozhodnutí bola nutná zmena
zamestnania a dlhodobo budovanej profesijnej orientácie, došlo k vážnemu narušeniu dovtedajšieho
spôsobu rodinného a spoločenského života, negatívnemu vplyvu zásahu na fyzické, či psychické
zdravie, čo rozhodne nebol prípad žalobcu ako slobodného, bezdetného, nezamestnaného človeka,
ktorý si napriek nepriazni osudu našiel zamestnanie v zahraničí, tento považuje za svoje domov, rozvinul
ďalší partnerský vzťah a netvrdil ani nepreukázal akékoľvek následky trvalejšieho charakteru na jeho

rodinnom živote, spoločenskom postavení, fyzickom, či psychickom zdraví. Odvolací súd preto potvrdil
napadnutý rozsudok v zamietavom výroku o peňažnej náhrade nemajetkovej ujmy, keďže rozhodnutím
súdu prvej inštancie boli rešpektované zásady primeranosti poskytovaného finančného zadosťučinenia
reflektujúce na ustálenú judikatúrnu prax. Nebolo sporné, že žalobcovi patrí právo na príslušenstvo
- úroky z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v nadväznosti na zamietavé stanovisko

žalovaného v rámci predbežného prerokovania nároku žalobcu.

25.VzmyslerozhodnutiaNajvyššiehosúduSR2Cdo7/1999z30.3.1999nákladyspojenéspredbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody majú povahu príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Podľa citovaného ustanovenia príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky

z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Žalobca titulom nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky žiadal priznať sumu 517,88 eur predstavujúcu odmenu advokáta,
ktorý podal žiadosť a predbežné prerokovanie nároku, vyčíslenú podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z z výšky
uplatnenej pohľadávky 26.000 eur. Predpokladom priznania uvedeného nároku je však preukázanie,
že reálne takéto náklady boli vynaložené. Už z pojmoslovia „náklady spojené s uplatnením“ možno

vyvodiť, že sa jedná o už vynaložené prostriedky, či iné vecné výdavky, ktoré subjekt domáhajúci sa ich
priznania preukázateľne zdokumentoval. V prejednávanej veci žalobca žiadne takéto doklady nedoložil
a z odvolania vyplýva, že ani predložiť nemieni, správne preto súd prvej inštancie túto pohľadávku
ako nepreukázanú zamietol. Nie je na mieste porovnávať nárok na „náklady“ s nárokom na „úroky
(poplatky)“, ako to činí odvolateľ, ak ide svojou povahou o odlišný charakter nároku, ktorý má v prípade

úrokov (poplatkov) zákonom stanovené podmienky za ktorých sa toto právo priznáva, a ktoré z povahy
veci nezávisí od zdokladovania ich úhrady. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu podliehajúcom
odvolaciemu prieskumu bolo preto v celom rozsahu ako vecne správne potvrdené vrátane zákonu
zodpovedajúceho výroku o náhrade trov konania vychádzajúceho zo zásady procesnej úspešnosti
žalobcu v súlade s § 255 ods. 1 CSP.

26. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP, keď v odvolacom konaní neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov, procesne úspešnému
žalovanému nevznikli žiadne trovy konania, o výške ktorých by bolo potrebné rozhodnúť, preto odvolací
súd vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

27. Toto rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).