Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2025

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 10Vyd/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4424202817
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Hatala
ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2025:4424202817.2

Uznesenie

Okresný súd Nové Zámky v právnej veci navrhovateľky: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX,
právne zastúpená: Nagy & Nagy s.r.o., Kukučínova 8, Nové Zámky, IČO: 53 582 268 a pri ďalších
účastníkoch konania: v 1. rade: F. G., nar. XX.XX.XXXX, označený ako nezistený vlastník, v 2. rade: H.
I., C. J., označená ako nezistený vlastník, v 3. rade: Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, Bratislava,
IČO: 17 335 345, v 4. rade: Lesy SR, š.p., Námestie SNP č. 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351

o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Navrhovateľka doručila Okresnému súdu Nové Zámky návrh na začatie konania o potvrdení

vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ( ďalej aj návrh ), nachádzajúcich sa v katastrálnom
území a obci Dvory nad Žitavou, okres Nové Zámky, vedených Okresným úradom Nové Zámky,
katastrálny odbor na liste vlastníctva (ďalej aj LV) číslo 1096, PARCELY registra „C“ evidované na
katastrálnej mape, parcelné číslo 2590 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 338 m2, parcelné číslo
251 záhrada o výmere 952 m2 (ďalej aj nehnuteľnosti, sporné nehnuteľnosti, citované nehnuteľnosti
alebo označené nehnuteľnosti).

1.2 Uviedla v ňom skutočnosti, ktoré podľa jej názoru majú preukazovať nadobudnutie vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním ku dňu 19.09.2001 a v tomto smere poukázala na listinné
dôkazy, ktoré boli pripojené k návrhu. Uvedené nehnuteľnosti má užívať od roku 2001 a taktiež od
tej doby aj platiť daň z nehnuteľnosti. Žiadala, aby súd vydal podľa § 359f Civilného mimosporového
poriadku vyzývacie uznesenie a následne aj podľa § 359j Civilného mimosporového poriadku uznesenie

o potvrdení vydržania vlastníckeho práva navrhovateľky k nehnuteľnostiam v celosti. Pozemky, ktoré sú
predmetom tohto vydržania, mala nerušene, nepretržite a dobromyseľne užívať od 19.09.2001 a preto
za deň, keď malo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním k uvedeným nehnuteľnostiam
považuje deň 19.09.2001.

2. Ďalší účastník konania v 3. rade bol podľa návrhu označený v 4. rade a ďalší účastník konania v 4.

rade vystupoval v návrhu v 3. rade. Uvedené súviselo s tým, že za ďalšieho účastníka v 3. rade bol
pôvodne označený F. J. ako nezistený vlastník. Vykonaným šetrením bol zistený jeho dátum narodenia
(10.04.1897), ako aj dátum úmrtia (14.04.1956) a dokonca aj spisovú značku a uznesenie Štátneho
notárstva v Nových Zámkoch D535/56 zo dňa 06. júna 1956, ktorým bolo rozhodnuté vo veci prejednania
jeho dedičstva. Uvedené skutočnosti mali za následok, že právoplatným uznesením Okresného súdu
Nové Zámky 10Vyd/2/2024-75 zo dňa 24.03.2025 bolo konanie voči (pôvodnému) ďalšiemu účastníkovi

konania v 3. rade F. J. zastavené.3.1 Sporné nehnuteľnosti sú evidované na LV č. XXXX, katastrálne územie a obec Dvory nad Žitavou,
pričom podľa zápisu sa nachádzajú v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľky so spoluvlastníckym
podielom 10/16, ďalšieho účastníka konania v 1. rade (F. G., nar. XX.XX.XXXX, neznámy vlastník)

v spoluvlastníckom podiele 2/16 k celku, ďalšieho účastníka konania v 2. rade (H. I., C. J., neznámy
vlastník) a pôvodného ďalšieho účastníka konania v 3. rade (F. J., označeného ako neznámy vlastník
a voči ktorému bolo konanie zastavené tak, ako je uvedené v bode 3. odôvodnenia tohto uznesenia)
v spoluvlastníckom podiele 2/16 k celku.

3.2 Vyjadrením obce Dvory nad Žitavou zo dňa 23.10.2013 sa deklarovalo, že obec nemá námietky
k usporiadaniu vlastníckeho práva vydržaním k označeným nehnuteľnostiam do výlučného vlastníctva
navrhovateľky.

3.3 Navrhovateľka v návrhu svoje právne nástupníctvo, ako aj právne nástupníctvo ďalších účastníkov
konania v 1. rade, v 2. rade a pôvodného ďalšieho účastníka konania v 3. rade zdôvodnila nasledovnými

skutočnosťami:
DňaXX.XX.XXXXzomrelF.J.,nar.XX.XX.XXXX,naposledybytomG.K.L.,poktorombolouskutočnené
dedičské konanie pod č.k. D 984/50 a bolo vydané rozhodnutie zo dňa 30.11.1950, podľa ktorého
jeho 1/2 spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam na základe dohody dedičov nadobudli
v rovnakom 1/8-ovom podiele jeho deti M. J., C. G. C. J., F. J. a H. I. C. J., ktorá bývala v Budapešti

v Maďarsku, ktorá na základe prehlásenia zo dňa 13.11.1950, sa vzdala svojho dedičského podielu po
otcovi F. J. v prospech svojho brata M. J.. Navrhovateľka bola dcérou M. J., nar. XXXX, zomrel v roku
1957, po ktorom bolo uskutočnené dedičské konanie na vtedajšom Štátnom notárstve v Hurbanove pod
č.k. D 210/57 a na základe toho jeho 5/8-ový spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam
nadobudli jeho deti vtedy maloletá A. J. t.j. navrhovateľka v podiele 5/16 a B. J. nar. XX.XX.XXXX,

zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. XXX, tiež v podiele 5/16 a následne tento spoluvlastnícky
podiel Ladislava Spányika nadobudla navrhovateľka na základe Osvedčenia o dedičstve č.k. D 958/01,
Dnot 114/01 zo dňa 03.09.2001, právoplatné dňa 19.09.2001. Podľa Potvrdenia Registra obyvateľov
Slovenskej republiky Banská Bystrica č. RE-4- 1681/2014 zo dňa 05.02.2014, F. G., nar. XX.XX.XXXX
- osoba sa v registri nenachádza, H. I. C. J. - osoba sa v registri nenachádza. Právnym nástupcom

neznámeho vlastníka F. J. bola jej dcéra O. P. C. D., nar. XX.XX.XXXX, zomrela dňa XX.XX.XXXX,
naposledy bytom G. K. L., P. Q. XX a jej právnymi nástupcami sú deti a to: R. P. nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. K. L., L. XXXX/XX a F. C. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Q., K. XXXX/XX.

3.4 Skutkový stav označený navrhovateľkou v jej návrhu a bližšie vymedzený v bode 3.3 odôvodnenia

tohto uznesenia sa navrhovateľka snažila osvedčiť nasledovnými listinami:
- dedičské rozhodnutie F. D. D 984/50 zo dňa 30.11.1950,
- zápisnica Okresného súdu Hurbanovo č.d. 68/50 zo dňa 24.08.1950,
- zápis smrtného prípadu k D 984/50 zo dňa 27.07.1950,
- nyilatkozat (prehlásenie) H. I. zo dňa 13.11.1950,

- uznesenie Štátne notárstvo Hurbanovo č. D 210/57-9 z 23.08.1957 - M. D.,
- uznesenie Ľudový súd Nové Zámky č. D 814/58 zo dňa 01.06.1958,
- osvedčenie o dedičstve 16D 1362/2004 po O. P. C. D.,
- osvedčenie o dedičstve 9D 958/01 po B. D.,
- potvrdenie Registra obyvateľov SR Banská Bystrica zo dňa 05.02.2014,

- LV č. XXXX, katastrálne územie G. K. L. a pozemnoknižná vložka číslo XXXX pre obec Dvory nad
Žitavou,
- výpis z pozemkovej knihy pre obec Dvory nad Žitavou, pozemnoknižná vložka číslo XXXX z
02.10.1950.

4. Podľa§2ods.1zákonač.161/2015Z.z.vzneníneskoršíchpredpisovCivilnýmimosporovýporiadok
(ďalej aj "CMP") na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 359c ods. 1 CMP návrh na začatie konania o potvrdení vydržania je oprávnený podať ten,

kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce
vecnému bremenu.

Podľa § 359c ods. 2 CMP účastníkom konania je:a. navrhovateľ,
b. ten, kto má v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke
právo k nehnuteľnosti alebo vecné právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka,

c/ správca lesného pozemku a
d/ Slovenský pozemkový fond.

Podľa § 359d ods. 1 CMP konanie o potvrdení vydržania sa začína len na návrh.

Podľa § 359d ods. 2 CMP návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať okrem
všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností a
označeniedňa,keďnavrhovateľnadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnostialeboprávozodpovedajúce
vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí navrhovateľ osvedčiť.

Podľa § 359e ods. 1 CMP ak sa návrh na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne podľa
§ 8 ods. 1, súd preskúma, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti
alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Súd môže sám vykonať potrebné šetrenia na
overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na

preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.

Podľa § 359e ods. 2 CMP súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne, ak
zistí, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1.

Podľa § 359e ods. 3 CMP o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení
vydržania rozhoduje súd bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania;
uznesenie súdu o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania podľa
odsekov 1 a 2 sa doručuje len navrhovateľovi.

Podľa § 359f ods. 1 CMP ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, súd vydá vyzývacie
uznesenie.

5. Konanie o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP je konanie s procesným postupom odlišným od
sporovéhokonaniavoveciurčeniavlastníckehopráva,kdemásúd (aajstranysporu)kdispozíciiväčší
priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. Podľa dôvodovej správy
k zákonu č. 68/2021 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2021 zmenil a doplnil Civilný mimosporový
poriadok práve o ustanovenia upravujúce konanie o potvrdení vydržania, je uvedené konanie pomerne

formálne a má znaky skôr registrového konania. V konaní o potvrdení vydržania teda súd nenariaďuje
pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie, ale skúma osvedčenie relevantných skutočností
navrhovateľom. Hoci ide o mimosporové konanie podľa ustanovení CMP, uplatniac pritom vyšetrovací
princíp, vzhľadom na už vyššie uvedenú špecifickosť tohto konania je potrebné zdôrazniť, že je v prvom
rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť ním tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle § 359e CMP môže sám vykonať potrebné šetrenia na
overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na
preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu nemá nahrádzať procesnú aktivitu a procesnú zodpovednosť
navrhovateľa. Z formulácie zákonného ustanovenia je jasné, že ide o možnosť, a nie o povinnosť súdu,

pričom je na úvahe súdu, aký postup zvolí.

6.1 V zmysle § 359d ods. 1 CMP konanie o potvrdení vydržania možno začať len na návrh, pričom tento
návrh môže podať len ten, kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti
alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu a návrh by mal navrhovateľ podať až potom, keď už splnil

všetky predpoklady vydržania. Dôvodom je skutočnosť, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo
zodpovedajúce vecnému bremenu sa nadobúda zo zákona okamihom splnenia všetkých predpokladov
vydržania, a nie rozhodnutím súdu o potvrdení vydržania. Návrh musí obsahovať okrem všeobecných
náležitostí podľa § 127 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP i osobitné náležitosti, ktoré sú uvedenévšeobecne pre každé konanie v § 25 CMP a osobitne sú špecifikované v § 359d ods. 2 CMP. Medzi
tieto náležitosti patrí: a) označenie účastníkov a ich zástupcov ak ich majú, b) pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, c) petit - čoho sa navrhovateľ

domáha.

6.2 Pokiaľ ide o náležitosti pravdivého a úplného opísania rozhodujúcich skutočností,
uvedené zákon vyžaduje do takej intenzity, aby z uvedených skutočností tvrdené právo navrhovateľa
vyplývalo. Zo skutočností opísaných v návrhu musí vyplývať, že sú splnené všetky štyri predpoklady

vydržania, a to:
- spôsobilý predmet držby, pričom nehnuteľnosť, ku ktorej navrhovateľ vydržal vlastnícke právo, musí
opísať všetkými identifikačnými znakmi tak, ako je nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností a ak
vydržal len spoluvlastnícky podiel, treba uviesť aj jeho veľkosť,
- oprávnená držba; k tejto musí navrhovateľ uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju
dobromyseľnosť. Dobromyseľnosť sa hodnotí objektívne. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej

opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne
požadovať, mal resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu
vec patrí, že je jej vlastníkom. Predmetom dokazovania nemôže byť dobromyseľnosť ako vnútorné
presvedčenie subjektu, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie
nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí,

- dĺžka doby držby v trvaní 10 rokov, ktorá musí korešpondovať s nadobúdacím titulom, od ktorého
navrhovateľ odvodzuje svoju dobromyseľnosť a
- nepretržitosť držby, čo znamená, že počas celej doby držby muselo byť presvedčenie držiteľa -
navrhovateľa o jeho dobromyseľnosti dôvodné. Z hmotnoprávneho hľadiska je však dôležité skúmať to,
či navrhovateľ neprestal byť dobromyseľným držiteľom, teda či nezistil neexistenciu právneho dôvodu

alebo jeho neplatnosť. Na preukázanie všetkých tvrdených skutočností by mal navrhovateľ označiť
dôkazy, a pokiaľ ide o listinné dôkazy, tieto by mal k návrhu i pripojiť.

6.3 V celej právnej úprave konania o potvrdení vydržania rezonujú dva pojmy – osvedčenie skutočností
a preukázanie skutočností, pričom prvý z nich je prevládajúci. Možno si preto oprávnene položiť otázku,

či pre rozhodnutie súdu stačí, aby sa tvrdené skutočnosti len osvedčili. Pojem osvedčenie sa spájal
s právom súdu nariadiť predbežné opatrenie podľa § 74 a nasl. OSP. Znamenalo to, že nárok
nemusel byť nepochybne preukázaný. Osvedčovali sa len tie najzákladnejšie skutočnosti, ktoré boli
potrebné na to, aby súd mohol posúdiť, či prípadne mohol existovať nárok, ktorého predbežnú úpravu
si okolnosti vyžadovali. Tiež sa osvedčovala naliehavosť situácie, resp. pravdepodobnosť ohrozenia

výkonu rozhodnutia. Podobne je to aj v súčasnosti pri neodkladných opatreniach podľa CMP. Ako právna
doktrína uvádza, pri osvedčovaní súd nemusí dodržať formalizovaný postup štandardného procesného
dokazovania. Osvedčené skutočnosti však spĺňajú atribút vysokej pravdepodobnosti. Možno teda
uzavrieť, že osvedčenie skutočností nie je postavené na rovnakú úroveň s dokázaním skutočností, teda
ich presvedčivým preukázaním (potvrdením ich existencie).

6.4 Podľa názvu konania by mal mať teda súd existenciu predpokladov vydržania u navrhovateľa
dokázanú, nie iba osvedčenú. Takýto záver by mal platiť pri rozhodovaní v druhej fáze konania. V prvej
fáze možno súhlasiť s osvedčením skutočností .

6.5 Konanie o potvrdenie vydržania pozostáva z dvoch fáz:
- prvú možno nazvať ako konanie o vydaní vyzývacieho uznesenia a
- druhú ako konanie po vydaní vyzývacieho uznesenia.

6.6.1Podľaosobitnejprávnejúpravymôžesúdvprvejfázekonaniaopotvrdenievydržania,tedakonania

o vydaní vyzývacieho uznesenia rozhodnúť tromi spôsobmi, a to:
- odmietnuť návrh na začatie konania,
- zamietnuť návrh na začatie konania,
- prípadne vydať vyzývacie uznesenie.
Súd odmietne návrh na začatie konania, ak navrhovateľovi nesvedčí účastníctvo podľa zákona. Ak by

však navrhovateľ tvrdil, že už právo nadobudol vydržaním, ale v skutočnosti tomu tak nie je, takýto
navrhovateľ je účastníkom konania podľa § 359c ods. 1 CMP, preto odmietnutie návrhu neprichádza do
úvahy. Nedostatok v splnení predpokladov vydržania sa však prejaví v tom, že súd návrh na začatiekonania zamietne (§ 359e ods. 2 CMP), teda konanie skončí bez toho, aby prešlo do jeho ďalšieho
štádia, ktoré by inak nasledovalo po vydaní vyzývacieho uznesenia.
Súd zamietne návrh na začatie konania ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho

uznesenia (§ 359e ods. 2 CMP). V tomto štádiu konania má už preto súd povinnosť skúmať, či
navrhovateľ osvedčil splnenie predpokladov vydržania. Možno vysloviť názor, že pri rozhodovaní o tom,
či zamietnuť návrh na začatie konania alebo vydať vyzývacie uznesenie musí súd zohľadniť skutkový
stav ku dňu vydania rozhodnutia. V tomto štádiu konania ide len o osvedčenie skutočností, nie o ich
dokázanie, a to stále bez nariadenia pojednávania a bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania.

Súd vydá vyzývacie uznesenie, ak dospel k presvedčeniu, že navrhovateľ osvedčil splnenie všetkých
predpokladov vydržania. Znamená to, zo skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a
z priložených listinných dôkazov sa súdu javí ako vysoko pravdepodobné, že navrhovateľ vydržal
vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

6.6.2 V druhej fáze, teda v konaní po vydaní vyzývacieho uznesenia, zákon taxatívne

vymenúva osoby, ktoré môžu podať námietky.
Obsahom námietok by mali byť skutočnosti, ktoré vyvracajú, že navrhovateľ splnil predpoklady
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vydržaním.
Súd neuvádza dĺžku lehoty, v ktorej je možné podať námietky, ale určuje konkrétny deň (dátum), dokedy

jemožnénámietkyuplatniť(§359fods.2CMP).Pristanoveníposlednéhodňanauplatnenienámietokje
súd limitovaný zákonom tak, že lehota na uplatnenie námietok nemôže byť kratšia ako šesť mesiacov (§
359fods.3CMP);môžebyťvšakdlhšia.Začiatokjejplynutiajestanovenýobjektívne,atoodzverejnenia
vyzývacieho uznesenia v Obchodnom vestníku. Posledný deň lehoty na uplatnenie námietok musí byť
preto vypočítaný tak, aby od zverejnenia uznesenia v Obchodnom vestníku do uplynutia posledného

dňa lehoty, ktorý je stanovený vo vyzývacom uznesení, mohlo uplynúť aspoň šesť mesiacov.
Súd odmietne námietky preto, že boli podané oneskorene alebo ak neobsahujú všeobecné aj osobitné
náležitosti.
Ak súd neodmietne námietky, pristúpi k vecnému prejednaniu veci a následnému rozhodnutiu vo veci
samej. Navrhovateľ musí dokázať, že splnil všetky zákonné predpoklady vydržania. Vyžaduje sa teda

dokazovanie, nielen osvedčovanie, právne významných skutočností, a to napriek prezumpcii oprávnenej
držby v prípade pochybností (§ 130 ods. 1 OZ). Pri ostatných predpokladoch vydržania už neplatí
ani prezumpcia, preto je potreba ich dokázania nevyhnutným predpokladom úspechu navrhovateľa
v konaní. Ak navrhovateľ preukázateľne nedokáže splnenie všetkých predpokladov vydržania, nemá
význam ani právne posudzovanie námietok, pretože neuniesol dôkazné bremeno. Význam námietok

nastupuje až potom, keď vydržateľ na základe ním predložených dôkazov dokázal všetky potrebné
skutočnosti, no osoba, ktorá podala námietky, sa snaží ich dokázanie vyvrátiť. Až potom dôkazné
bremeno zaťažuje túto osobu. Súd zamietne návrh na začatie konania, ak považuje námietky za
dôvodné.
Súd vydá uznesenie o potvrdení vydržania podľa § 359 j ods. 1 CMP, ak a) námietky vôbec neboli

podané, b) boli námietky odmietnuté, c) námietky neboli dôvodné, t. j. súd nevydal uznesenie o
zamietnutí návrhu na začatie konania.

7. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej aj OZ ) držiteľom je ten, kto s
vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa§130ods.1,2Občianskehozákonníkaakjedržiteľsozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník,
najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.

Podľa § 134 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí

premlčacej doby.Podľa § 854 Občianskeho zákonníka pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto
zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom 1964; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 865 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami
tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v čase od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983. Do času uvedeného
v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho
právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo

zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí
skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

Podľa § 868 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto
zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

8.1 Ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu
priamo zo zákona. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto
zákonné predpoklady:

a) oprávnená držba,
b) uplynutie vydržacej doby a
c) spôsobilý predmet vydržania.
Uvedené predpoklady sú stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len
jedna z nich, k vydržaniu nedôjde. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto

vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnostidobromyseľnývtom,žemuvecaleboprávopatrí,jedržiteľomoprávneným.Pripochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

8.2 Občiansky zákonník bol po prvýkrát významne novelizovaný zákonom č. 131/1982 Zb. s

účinnosťou od 1. apríla 1983. Táto novelizácia sa čiastočne vracia k tradičným inštitútom súkromného
práva, hoci v nedostatočnej miere. Najvýraznejším znakom prechodných ustanovení k právnej úprave
účinnej od 1. apríla 1983 je normovanie pravej retroaktivity v odseku 1. Ide v súkromnoprávnom
zákonodarstve o ojedinelý úkaz, keďže pravá spätná účinnosť by aj vo sfére súkromného práva mala byť
prísnou výnimkou. Znením Občianskeho zákonníka v redakcii po 1. apríli 1983 sa spravujú aj právne

vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti spomínanej novelizácie. Jedným zo znovu zavedených inštitútov
tradičného súkromného práva bol inštitút vydržania. Do vydržacej doby sa započítava aj oprávnená
držba pred 1. aprílom 1983 (pravá retroaktivita).
Zmena spoločensko-ekonomických pomerov a vzťahov v spoločnosti vyvolaných rokom 1989 bola
reflektovaná aj v súkromnoprávnom zákonodarstve. Novela Občianskeho zákonníka bola publikovaná

ako zákon č. 509/1991 Zb. Všeobecné intertemporálne pravidlo podľa prvej vety § 868 OZ predstavuje
tzv. nepravú spätnú účinnosť. Právne normy predmetnej novely teda zásadne regulujú právne vzťahy
do budúcna, avšak z princípu ochrany nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní sa vyvodzuje, že
vznik právnych vzťahov a nároky z nich vyplývajúce spred 1. januára 1992 sa posudzujú podľa predpisov
účinných do 31. decembra 1991.

8.3 Pred 1. januárom 1951, keď nadobudol účinnosť Stredný občiansky zákonník (zák. č. 141/1950
Zb.), podmienky vydržania vlastníckeho práva na území dnešnej Slovenskej republiky upravovalo
obyčajové právo. Okrem vydržania nehnuteľností mimo pozemkovej knihy poznalo obyčajové právo
ešte pozemnoknižné vydržanie. Podľa tohto práva (platného na Slovensku do 31. decembra 1950)

nadobudol vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej,
pokojnej a dlhotrvajúcej držbe. Všeobecná vydržacia doba bola 32 rokov, pri vydržaní proti štátu sa
vyžadovala 100-ročná vydržacia doba a pri vydržaní proti cirkvi 40-ročná vydržacia doba (porovnaj
D. B., Základy všeobecného súkromného práva. Bratislava 1944, str. 101 a 108; Štefan Luby, Dejiny
súkromnéhoprávanaSlovensku.Bratislava1946,str.234).Predpokladomvydržaniavlastníckehopráva

bola držba veci, nestačila odvodená držba (detencia). Držba musela byť počas celej vydržacej doby
pokojná, t. j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá. Nestačilo preto, že držiteľ mal fakticky vec
u seba, ale musel byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu
musela byť od počiatku. O dobromyseľnom držiteľovi sa až do dokázania opaku predpokladalo, že máprávny titul (porovnaj napr. aj Zborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 162 - 163). Podmienky
pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Stredný občiansky zákonník z roku 1950
(zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145;išlo

o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie
zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému
skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo,
pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo
vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom

bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v
pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Medzí požiadavkou dobromyseľnosti v oboch
uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že obyčajové právo platné na Slovensku do 31.
decembra 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa Občianskeho zákonníka
z roku 1950 bola dobromyseľnosť potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Z intertemporálneho
ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu

vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961,
t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku1950,
počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1.januárom 1961,
ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961.
Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutím

pôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do 1. januára1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-
ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951.Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj
v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986,
str. 517). V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951,
t. j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie

podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.

9.1 Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná
skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje
pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (rozsudok Najvyššieho

súdu SR z 30.marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 12/2010).

9.2 Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,
disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,
že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z

ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).

9.3 Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže
byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď

sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach
spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že
je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku

ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec
bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,
nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti

o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za
právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci
z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je
právny omyl neospravedlniteľný ( k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach
- viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 a 6 M Cdo 5/2010).

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý zastáva aj v tejto veci, nie je neznalosť inak jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná - pri
zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravouprávneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2011, sp. zn.
3 M Cdo 7/2010 a 3 M Cdo 8/2010).

9.4 Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň
tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom

ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Súdna prax je jednotná v
tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať

pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus),
teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul
svedčí ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 172/2009 zo dňa 29.04.2010 ).

9.5 Oprávnená držba popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že
mu vec patrí. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa
musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle
existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle.

Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti

alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so
zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť / pozn.: k obdobnému záveru dospel
najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo
30/2010 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011 ( rozsudok Najvyššieho

súdu SR 7 MCdo 4/2013 zo dňa 19.02.2014).

9.6 Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho
hľadiska(osobnéhopresvedčenia)účastníka,atrebavždybraťdoúvahy,čidržiteľpribežnej(normálnej)

opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010).

9.7 Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu

(predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal
po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti
možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti

všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší
súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009 5 Cdo 30/20

3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a
nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž
predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť
( rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 137/2011 zo dňa 11. decembra 2013).

9.8 Otázkou splnenia podmienok pre potvrdenie vydržania sa zaoberal aj NS SR v uznesení sp. zn.

5Cdo 26/2023 z 30. 05. 2024, v ktorom uviedol:
Držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad
vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus
possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorá vyjadruje
vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou.

9.9 V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/30/2010 v konaní o určenie vlastníckeho práva je
uvedené, že „Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný
originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe
inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku

kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri

zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným
držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym.“

9.10 Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol
i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).

9.11 Veľký senát Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13. mája 2024 pri
interpretácii ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ dospel k záveru, že „právny
titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho

nedostatokpreúčelyvydržaniasámosebenemôžezapríčiniťneoprávnenosťdržby.Rozhodujúcimvždy
bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol
iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“

10.1 Podľa názoru súdu je podstatné rozlišovať medzi tým, či si vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam navrhovateľka uplatňuje z dôvodu, že toto vlastnícke právo a) vydržala sama,
bez ohľadu na držbu jej právnych predchodcov, b) vydržala ho sama, ale do jej vydržacej doby je treba
započítať aj oprávnenú držbu jej právnych predchodcov, alebo c) vydržali ho jej právni predchodcovia.
Navrhovateľka v podanom návrhu výslovne uviedla, že citované nehnuteľnosti mala vydržať sama bez
ohľadu na držbu jej právnych predchodcov. Skutkovo vymedzila, že nehnuteľnosti užíva od roku 2001

nerušene, nepretržite a dobromyseľne, no napriek tomu, pri existencii 10 ročnej vydržacej doby mala
za to, že označené nehnuteľnosti mala nadobudnúť vydržaním dňom 19.09.2001, čo znamená, že 10
ročnú vydržaciu dobu navrhovateľka vôbec nezohľadňovala.10.2 V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh na začatie konania o potvrdení vydržania nie je
dôvodný, a že ho je potrebné zamietnuť podľa § 359e ods. 2 CMP. Na to, aby súd návrh nezamietol,
by bolo potrebné, aby navrhovateľka osvedčila existenciu predpokladov uvedených v § 134 ods. 1,

3, 4 OZ, čo si vyžaduje existenciu nasledovných zákonných predpokladov: a) oprávnenej držby, b)
uplynutie vydržacej doby a c) spôsobilého predmetu vydržania. Súd má výhrady k existencii hneď
prvého predpokladu uvedeného pod písmenom a), ktorým je oprávnená držba. V bodoch 9.1 až 9.11
odôvodnenia tohto uznesenia súd uvádza rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Možno v stručnosti len zopakovať, že oprávnená držba

sa zakladá na ospravedlniteľnom omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci;
ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho, ktorého prípadu od každého vyžadovať. Omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo z nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia je právny omyl neospravedlniteľný. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami
žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa

stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním. Držiteľ nemôže mať počas vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
alebo právo patrí. Dôležitá je aj skutočnosť, že držiteľ konal poctivo, teda, že za držanú vec zaplatil
dohodnutú sumu, alebo poskytol iné dohodnuté plnenie, prípadne, že preukázateľne išlo o dar ako
bezodplatné plnenie. Žiadna z uvádzaných a požadovaných náležitostí v prípade právnych predchodcov

navrhovateľky osvedčené neboli. Navrhovateľka skutkovo vymedzila, že svoj spoluvlastnícky podiel
sporných nehnuteľností 10/16 k celku nadobudla zákonným spôsobom; to však neplatí pri zostávajúcich
spoluvlastníckych podieloch v celkovom rozsahu 6/16 k celku pri nezistených vlastníkoch F. G. a H.
I., C. J., ako aj pri F. J., ktorý dokonca ani nespĺňa charakteristiku nezisteného vlastníka, pretože
súdu sa podarilo pri ňom zistiť dátum narodenia, úmrtia a aj spisovú značku dedičského konania,

čo následne viedlo k zastaveniu tohto konania voči nemu; vo vzťahu k F. J. a pri ňom uvádzanom
spoluvlastníckom podiele 2/16 nemôže byť v tomto konaní navrhovateľkou dôvodne uplatnený pre
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Je totiž zrejmé, že po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania proti F. J. sa navrhovateľka mala zamerať na príslušných dedičov. Navrhovateľka skutkovo
vymedzila, že nehnuteľnosti v celosti má dlhodobo a nerušene užívať, no opomenula uviesť, na základe

akého právneho dôvodu, hoci aj domnelého mala nehnuteľnosti v celosti užívať v domnení, že sa jedná
o nehnuteľnosti v jej vlastníctve. Výsledkom toho je záver, že označené nehnuteľnosti užíva nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu bez existencie právneho dôvodu, hoci aj domnelého, ktorý by dokázal
vyvolať presvedčenie o vlastníctve citovaných nehnuteľností v celosti. To isté platí aj vo vzťahu k jej
právnym predchodcom, po ktorých zdedila spoluvlastnícky podiel 10/16 k celku. Ani len pri jednom z nich

navrhovateľka neuvádza, že by mala byť daná existencia akéhokoľvek domnelého nadobúdacieho titulu
sporných nehnuteľností v celosti. Naopak, zistený skutkový stav takéto závery vylučuje, a preto súd
konštatuje, že navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo sporných nehnuteľností vydržaním
pre absenciu oprávnenej držby. Pre absenciu prvého predpokladu vydržania, ktorým je dobromyseľnosť
sa súd už ďalšími náležitosťami vydržania nezaoberal.

11. Záverom sa uvádza, že konanie o potvrdení vydržania je konanie s procesným postupom odlišným
od sporového konania vo veci určenia vlastníckeho práva, kde má súd (a aj strany sporu) k dispozícii
väčší priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. Konanie o potvrdení
vydržania predstavuje formálne konanie. Navrhovateľka je povinná v návrhu na vydanie potvrdenia o

vydržaní uviesť všetky náležitosti vyžadované zákonom, aby z nich bolo možné jasne vyvodiť záver,
že splnila hmotnoprávne predpoklady k vydržaniu. Pokiaľ návrh navrhovateľky nie je zrozumiteľný
alebo dostatočne určitý, súd môže vyzvať navrhovateľku, aby v určitej lehote odstránila nedostatky,
avšak úlohou súdu nie je suplovať aktivitu navrhovateľky a usmerňovať ju pri určovaní dôkazov a
hmotnoprávnych predpokladov, ktoré má v konaní osvedčiť sama, aby súd vo veci mohol meritórne

rozhodnúť; navrhovateľka musí uniesť dôkazné bremeno a svoje tvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva
osvedčiť. Navrhovateľka v tejto veci podala len návrh a listiny bez toho, aby podstatné skutkové tvrdenia
uvedené v návrhu aj osvedčila. Súd preto mal preukázané iba vlastnícke vzťahy osôb k nehnuteľnostiam
bez akejkoľvek nadväznosti alebo vzťahu k tvrdenému vlastníckemu právu navrhovateľky v celosti k
nehnuteľnostiam. Účelom výzvy súdu podľa § 359e ods. 1 C.m.p. je označenie ďalších dôkazov na

preukázanie tvrdených skutočností a nie nahrádzať procesnú aktivitu stany v konaní. Navrhovateľka
v tejto veci nielenže neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali smerovať k osvedčeniu
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v celosti, ale ani svoje doterajšie čiastkové tvrdenia
žiadnym relevantným spôsobom neosvedčila. V takom prípade (keď nedošlo k žiadnemu osvedčeniuskutkových tvrdení), by súd robil akúsi nadprácu za navrhovateľku a nahrádzal by jej procesnú aktivitu
a zodpovednosť.

12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

Poučenie:

Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
uznesenia na súde, proti ktorého uzneseniu smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.