Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118326118
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6118326118.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. C., narodeného XX. A. XXXX, O. - I. C., B. XXXX/
XX, zastúpeného LEGAL POINT s. r. o., Považská Bystrica, Nemocničná 979, IČO: 47 253 495, proti
žalovanej obchodnej spoločnosti PATRIOT GROUP, s. r. o., Trenčín, Kpt. Jaroša, 1312/29, IČO: 45 407
657,zastúpenejAdvokátskakanceláriaKONCOVÁ&PARTNERS,s.r.o.,Trenčín,Kpt.Jaroša,1312/29,
IČO: 47 256 907, o zaplatenie 8.531,66 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod

sp. zn. 18Csp/76/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 21. novembra
2023 sp. zn. 5CoCsp/5/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 8. decembra
2022 č. k. 18Csp/76/2021-331 (druhým v poradí) žalobu zamietol (I.) a žalovanej voči žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (II.). Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa
ustanovení § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 588, § 524 ods. 1 a 2, § 526
ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“). Súd prvej inštancie mal

z vykonaného dokazovania za preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Žalobca si uplatnil
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, voči ktorému žalovaná vzniesla námietku premlčania,
čím sa úvodom súd prvej inštancie zaoberal. Aplikujúc ustanovenie § 107 OZ, k vzniku bezdôvodného
obohatenia došlo v súlade s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozhodnutí
sp. zn. 5MCdo/17/2009 z 23. novembra 2010 dňom vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu č. k.
4Co/638/2015-109, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 8C/62/2015-89 z 8. júna 2015,

ktorým bol zrušený rozsudok Rozhodcovského súdu sp. zn. R24/2014, t. j. dňom 9. júna 2016. Týmto
dňom začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku a uplynula 9. júna 2019.
Subjektívna premlčacia lehota začala plynúť až dňom, kedy sa žalobca preukázateľne dozvedel o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, čo bol deň doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, t. j. 22. augusta 2016. Subjektívna premlčacia doba tak uplynula 22. augusta 2018.
Žalobca podal žalobu na súd 17. augusta 2018, čiže počas plynutia ako objektívnej, tak i subjektívnej

premlčacej doby, a preto súd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobcu uplatnený žalobou premlčaný
nie je.

1.1. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku. Žalobca si uplatnil
nároknazaplatenie8.531,66euratitulombezdôvodnéhoobohatenianastranežalovanej,ktoréžalovaná
získala na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý bol neskôr rozhodnutím

všeobecného súdu zrušený. Dôvodnosť nároku žalobcu z dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku
pretonáslednezáviselaodposúdenia,čibolžalobcanazákladehmotnéhoprávapovinnýplniťalebonie,bez ohľadu na zrušenie exekučného titulu žalovanej. Plnením žalobcu by prišlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovanej preto len vtedy, kedy by právny dôvod plnenia nespočíval v hmotnom
práve. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že vo veci dodania tovaru -

stropu prišlo k vzniku dvoch právnych vzťahov od seba nezávislých a to právny vzťah medzi žalobcom
a spoločnosťou HAFIbau s. r. o. na základe objednávky tovaru a medzi spoločnosťou HAFIbau s.
r. o. a spoločnosťou RECTOR Slovakia taktiež na základe objednávky tovaru, kedy si žalobca ako
zákazník objednal tovar u spoločnosti HAFIbau s. r. o., ktorá dodanie tovaru následne objednala u
spoločnosti RECTOR Slovakia ako výrobcu. Súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým z výpovede

svedka T.. P. P. zo spoločnosti RECTOR Slovakia a z miesta dodania tovaru do stavebnín HAFIbau s.
r. o., pričom T.. P. P. priamo uviedol, že spoločnosť RECTOR Slovakia nedodáva tovar zákazníkom na
základe ich priamej objednávky bez ingerencie spoločnosti HAFIbau s. r. o., keďže takéto objednávky
nie sú pre nich záväzné, o čom zákazníka upovedomia. Súd prvej inštancie neprihliadol na žalobcom
predložené objednávky z 25. septembra 2013, 5. októbra 2013 a z 11. októbra 2013, ktoré vyhodnotil
ako nedôveryhodné s poukazom na označenie žalobcu ako podnikateľa a zjavnú rovnakosť podpisov

žalobcu na všetkých objednávkach, pričom žalobca nepreukázal objednanie tovaru u inej osoby. Súd
prvej inštancie mal za to, že medzi žalobcom a spoločnosťou HAFIbau s. r. o. bola uzatvorená kúpna
zmluva, na základe čoho bol objednaný tovar dodaný do stavebnín HAFIbau s. r. o. a odtiaľ prevezený
žalobcovi. Žalobca si nesplnil synalagmatický záväzok, čo v konaní nebolo sporné, a preto žalobcovi
vznikla povinnosť spoločnosti HAFIbau s. r. o. za tovar zaplatiť, keďže táto si splnila zmluvnú povinnosť

tovar dodať. Hmotnoprávny nárok spoločnosti HAFIbau s. r. o. voči žalobcovi preto existoval. Žalobca
namietal, že vzťah medzi spoločnosťou HAFIbau s. r. o. a RECTOR Slovakia zanikol, čím zanikol aj
vzťah žalobcu a spoločnosti HAFIbau s. r. o., s čím sa súd prvej inštancie nestotožnil, keďže ide o dva
navzájom nezávislé záväzky, kedy nemožno zánik jedného odvodzovať od zániku druhého. Zároveň
súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že právny vzťah medzi spoločnosťou HAFIbau s. r. o. a

RECTOR Slovakia nie je predmetom tohto konania. Pre doplnenie súd prvej inštancie však uviedol,
že v prípade dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou HAFIbau s. r. o. od výrobcu RECTOR Slovakia,
ktorú z dôvodu dodania žalobcovi nemožno vrátiť výrobcovi po neuhradení platby navzájom medzi
týmito obchodnými spoločnosťami, vznikla peňažná pohľadávka spoločnosti RECTOR Slovakia voči
spoločnosti HAFIbau s. r. o., na základe čoho bola spoločnosť RECTOR Slovakia oprávnená domáhať

sa zaplatenia peňažnej sumy - kúpnej ceny od spoločnosti HAFIbau s. r. o. Výhradu vlastníckeho práva
podľa § 445 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník nepovažoval súd prvej inštancie za platne
dojednanú z dôvodu absencie písomnej formy, kedy by aj v prípade splnenia tejto podmienky sa mohla
domáhať vrátenia dodaného tovaru od spoločnosti HAFIbau s. r. o. alebo od žalobcu ako tretej osoby, čo
avšak neurobila. Spoločnosť RECTOR Slovakia však fiktívne previedla tovar na spoločnosť TISMONT

a tá ho previedla na žalobcu. Pokiaľ žalobca teda uhradil kúpnu cenu spoločnosti TISMONT, urobil tak
bez právneho dôvodu, nakoľko k úhrade ceny za tovar bol žalobca povinný voči spoločnosti HAFIbau
s. r. o. a spoločnosť HAFIbau s. r. o. bola povinná tovar uhradiť spoločnosti RECTOR Slovakia. Keďže
sa jedná o dva navzájom nezávislé záväzky, právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou HAFIbau
s. r. o. vzniknutý na základe dodávky tovaru - stropu naďalej trvá, čím vznikla pohľadávka spoločnosti

HAFIbau s. r. o. voči žalobcovi.

1.2. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal otázkou platnosti postúpenia pohľadávky spoločnosti
HAFIbau s. r. o. na žalovanú. Spoločnosť HAFIbau s. r. o. postúpila pohľadávku identifikovanú číslom
faktúry a výškou sumy postupníkovi - spoločnosti VENCO trade, čo bolo riadne oznámené žalobcovi 18.

októbra 2013. Keďže postúpenie pohľadávky žalobcovi oznámil postupca (spoločnosť HAFIbau s. r. o.),
nebolo potrebné v zmysle § 526 ods. 2 OZ dožadovať sa predloženia zmluvy o postúpení pohľadávky,
na základe ktorej predmetná pohľadávka prešla do dispozície spoločnosti VENCO trade. Následne
spoločnosťVENCOtradeakopostupcapostúpilanadobudnutúpohľadávkuvočižalobcovižalovanejako
postupníkovi. Túto skutočnosť postupca spoločne s postupníkom a aj so spoločnosťou HAFIbau s. r. o.

oznámili žalobcovi oznámením z 10. januára 2014, žalobcovi doručené 20. januára 2014. V predmetnom
oznámení však nebola konkretizovaná pohľadávka, ktorá bola predmetom prevodu, preto súd prvej
inštancie preskúmal zmluvu o postúpení pohľadávok. Súd prvej inštancie zistil, že zmluvou o postúpení
pohľadávok zo 6. decembra 2013 bola žalovanej ako postupníkovi postúpená aj pohľadávka voči B. C.
z faktúry č. 1020130414. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli splnené podmienky podľa § 524

OZ s tým, že nezameniteľná identifikácia postupovanej pohľadávky bola uskutočnená sprostredkovane
prostredníctvom odkazu na číslo faktúry, čím bola označená dostatočne určito, na základe čoho bola
zmluva o postúpení pohľadávok zo 6. decembra 2013 uzavretá platne. Súd prvej inštancie taktiež popreskúmaní uviedol, že dotknutá pohľadávka v čase postúpenia existovala a to až do jej vymoženia 19.
decembra 2013.

1.3. Na základe uvedeného žalovaná nadobudla existujúcu pohľadávku, ktorú si následne uspokojila,
a preto nedošlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Súd žalobu ako
nedôvodnú preto v celom rozsahu zamietol. Zároveň dodal, že žalobca mal vo vzťahu k spoločnosti
HAFIbau s. r. o. skutočne postavenie spotrebiteľa, keďže mal v čase uzavretia kúpnej zmluvy
pozastavený výkon podnikateľskej činnosti, toto však nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. O

trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj ako „CSP“) v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom
z 21. novembra 2023 sp. zn. 5CoCsp/5/2023 (druhým v poradí) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil (I.) a priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 % (II.). Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie čo
do veci samej a čo do nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rovnako tak odvolací súd preskúmaním v
súlade s § 380 ods. 2 CSP nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia
podľa § 389 ods. 1 písm. a) alebo b) CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd

uviedol, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o
povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní
na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný
postup pred skončením dokazovania. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu
procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej
inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny

predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval a preto sa odvolací súd so
závermi súdu prvej inštancie stotožnil.

2.1. Odvolací súd sa vyjadril k námietke žalobcu o ignorovaní jeho spotrebiteľského postavenia
a k námietke, že sa súd nezaoberal neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktoré vyhodnotil ako

nedôvodné. Odvolací súd uviedol, že súdom prvej inštancie bolo konštatované žalobcovo postavenie
spotrebiteľa, s čím sa odvolací súd stotožnil, avšak vo veci nebolo potrebné aplikovať § 52 a nasl. OZ
a zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že predmetom konania bolo zisťovanie,
či existuje hmotnoprávny nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie či boli porušené
práva žalobcu ako spotrebiteľa. Žalobca v žalobe a ani počas celého konania nenamietal to, že boli

porušené jeho práva ako spotrebiteľa v súvislosti s kúpou a dodaním predmetného tovaru (stropu),
nepreskúmanie zmluvy z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok namietal až v odvolaní, pričom
však preskúmanie zmluvy ani nebolo možné, keďže kúpna zmluva bola uzavretá ústne. V konaní
nebola predložená žiadna zmluva v písomnej podobe, ktorej ustanovenia by bolo potrebné preskúmať
z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobca len odkázal na jednotlivé ustanovenia zákona

bez opísania rozhodujúcich skutočností.

2.2. Žalobca taktiež namietol, že súd prvej inštancie nevydal rozsudok pre zmeškanie potom, čo sa
žalovaná nezúčastnila pojednávania dňa 26. mája 2022. Odvolací súd uviedol, že toto nebolo možné,
keďže neboli splnené podmienky podľa § 274 písm. a) CSP a teda súd prvej inštancie postupoval

správne. Žalovaná nebola na pojednávanie predvolaná a nebola o možnosti vydania rozsudku pre
zmeškanie v prípade nedostavenia sa na dané pojednávanie poučená. Všeobecný súd nemôže vydať
rozsudok pre zmeškanie automaticky, nestačí preveriť splnenie formálnych podmienok, ale musí veľmi
starostlivo zvážiť s ohľadom na okolnosti daného prípadu, či použitie tohto nástroja nebude neprimerane
zasahovať do procesných práv žalovaného. K vydaniu kontumačného rozsudku je potrebné pristupovať

zdržanlivoavprípadepochybnostíopasivitestranykonaniahonevydať.Žalovanábolavkonaníaktívna,
zúčastňovala sa pojednávaní (s výnimkou pojednávania dňa 26. mája 2022), vyjadrovala sa k predmetu
sporu,uplatňovalaprostriedkyprocesnéhoútokuaobranyapretonebolasplnenámateriálnapodmienkana vydanie rozsudku pre zmeškania spočívajúca v absolútnej procesnej pasivite žalovanej. Súd prvej
inštancie teda podľa odvolacieho súdu postupoval správne.

2.3. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa záveru o existencii
dvoch právnych vzťahov. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne ustálil vznik
dvoch právnych vzťahov, ktoré boli navzájom od seba nezávislé. Išlo o vzťah medzi žalobcom a
spoločnosťou HAFIbau s. r. o., u ktorej si žalobca objednal tovar (strop) a vzťah medzi spoločnosťou
HAFIbau s. r. o. a spoločnosťou RECTOR Slovakia ako výrobcom (subdodávateľom) tovaru, u ktorej si

spoločnosťou HAFIbau s. r. o. objednala predmetný tovar pre žalobcu. Z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že žalobca si po tom, ako si dojednal podrobnosti priamo s výrobcom stropu, spoločnosťou
RECTOR Slovakia, tovar objednal v stavebninách HAFIbau s. r. o. Tieto závery vyplynuli najmä zo
svedeckej výpovede svedka T.. P. P. (zástupcu spoločnosti RECTOR Slovakia), ktorý zdôrazňoval, že
spoločnosť RECTOR Slovakia tovar priamo zákazníkovi nedodáva, zákazník si ho musí vždy objednať
prostredníctvom stavebnín. Pravdivosti týchto tvrdení tiež nasvedčuje aj ďalší postup, keď spoločnosť

RECTOR Slovakia zaslala žalobcovi cenovú ponuku, pričom následne k tejto cenovej ponuke dodala
objednaný tovar do stavebnín HAFIbau s. r. o. a tovar týmto stavebninám spoločnosť RECTOR Slovakia
aj vyfakturovala. Pokiaľ by spoločnosť HAFIbau s. r. o. tovar - strop neobjednala, spoločnosť RECTOR
Slovakia by ho nedodala a spoločnosti HAFIbau s. r. o. nefakturovala. V dôsledku objednávky stropu
žalobcom u spoločnosti HAFIbau s. r. o. prišlo medzi nimi k uzavretiu kúpnej zmluvy, na základe ktorej

vznikla povinnosť spoločnosti HAFIbau s. r. o. tovar žalobcovi dodať a žalobcovi vznikla povinnosť
za dodaný tovar spoločnosti HAFIbau s. r. o. zaplatiť. Spoločnosť HAFIbau s. r. o. si svoju povinnosť
dodať tovar splnila, avšak žalobca si svoju povinnosť zaplatiť za dodaný tovar nesplnil, čo nebolo v
konaní sporné. Nesplnenie si povinnosti spoločnosti HAFIbau s. r. o. voči subdodávateľovi (spoločnosti
RECTOR Slovakia) nezakladá žiadnym spôsobom právo objednávateľa (žalobcu) na nezaplatenie

kúpnejceny.Rovnakotakniejepodľanázoruodvolaciehosúdudôvodnáaninámietkažalobcuouzavretí
zmluvy o sprostredkovaní. Sprostredkovateľskou zmluvou (v zmysle Občianskeho zákonníka) sa
záujemca zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odmenu za obstaranie príležitosti uzavrieť zmluvu alebo
zasprostredkovaniejejpričineniazapredpokladu,žetentopožadovanývýsledoksadosiahnepričinením
(činnosťou)sprostredkovateľa.Zvykonanéhodokazovaniavšakvyplynulo,žeboliuzatvorenédvekúpne

zmluvy (spoločnosť HAFIbau s. r. o. so žalobcom a spoločnosť HAFIbau s. r. o. so spoločnosťou
RECTOR Slovakia) a nie sprostredkovateľská zmluva.

2.4. K ďalším námietkam žalobcu nadväzujúcim na dobropisovanie zo strany spoločnosti RECTOR
Slovakia a k tvrdeniu, že spoločnosť HAFIbau s. r. o. nikdy nemala vlastnícke právo k tovaru, odvolací

súd uviedol, že tieto námietky sa týkajú vzťahu medzi spoločnosťou HAFIbau s. r. o. a spoločnosťou
RECTOR Slovakia, ktorý bol založený na neformálnej ústnej zmluve o kúpe tovaru, čo nie je predmetom
tohto sporu a preto tieto námietky považoval odvolací súd za neopodstatnené. Pre doplnenie avšak
odvolací súd uviedol, že pokiaľ spoločnosť RECTOR Slovakia, ktorá v záujme úhrady svojej pohľadávky,
neváhala prostredníctvom spoločnosti TISMONT spol. s r. o. od žalobcu prijať plnenie, na poskytnutie

ktorého bol žalobca povinný inej osoba (spoločnosti HAFIbau s. r. o.), tak táto skutočnosť nezbavuje
žalobcupovinnostiplniťspoločnostiHAFIbaus.r.o.,nakoľkomedzižalobcomaspoločnosťouTISMONT
spol. s r.o. nebol žiaden právny vzťah, z ktorého by žalobcovi vyplývala povinnosť úhrady tovaru práve
tejto spoločnosti (žalobca si tovar v spoločnosti TISMONT spol. s r. o. neobjednal). Skutočnosť, že sa
žalobca rozhodol plniť v prospech spoločnosti TISMONT spol. s r. o. nemá žiadny súvis s jeho právnym

vzťahom so spoločnosťou HAFIbau s. r. o.

2.5. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu ohľadom vyhodnotenia platnosti
postúpenia pohľadávky. V konaní bolo preukázané, že spoločnosť HAFIbau s. r. o. ako postupca
predmetnú pohľadávku vyplývajúcu z faktúry č. 1020130414 postúpila spoločnosti VENCO trade, s. r.

o. ako postupníkovi a toto žalobcovi riadne oznámili dňa 18. októbra 2013. Pohľadávka bola riadne
identifikovaná a keďže postúpenie pohľadávky žalobcovi oznámil postupca (spoločnosť HAFIbau s.
r. o.) nebolo potrebné postupovať v zmysle § 526 ods. 2 OZ. Následne spoločnosť VENCO trade,
s. r. o. ako postupca postúpila nadobudnutú pohľadávku voči žalobcovi žalovanej ako postupníkovi.
Túto skutočnosť postupca, postupník a spoločnosť HAFIbau s. r. o. oznámili žalobcovi oznámením z

10. januára 2014, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 20. januára 2014. Rovnako tak podľa názoru
odvolacieho súdu postupoval správne súd prvej inštancie, keď pristúpil k preskúmaniu zmluvy o
postúpení, kde dospel k správnym záverom.2.6. Žalobca taktiež namietol, že bol označovaný ako podnikateľ, ktorú námietku odvolací súd vyhodnotil
opäť ako nedôvodnú. Odvolací súd uviedol, že prerušením výkonu podnikateľskej činnosti alebo
ukončením podnikateľskej činnosti fyzickou osobou nedochádza k zániku fyzickej osoby. Fyzická osoba

a fyzická osoba podnikateľ je stále tou istou osobou, s rovnakým majetkom, s rovnakými právami
a povinnosťami. Po zániku podnikateľského oprávnenia stráca táto fyzická osoba len oprávnenie na
výkon podnikateľskej činnosť, ale táto fyzická osoba nezaniká a rovnako nezanikajú jej záväzky z
podnikateľskej činnosti. Keďže je fyzická osoba a fyzická osoba podnikateľ tou istou osobou a ich
majetkový substrát nie je nijako oddelený, zodpovedá fyzická osoba podnikateľ za svoje záväzky celým

svojím majetkom. Postavenie fyzickej osoby a postavenie fyzickej osoby - podnikateľa je v zásade
identickéaprelínasa.Pretooznačeniežalobcuakofyzickejosoby-podnikateľa,ajkeďmalpozastavenú
podnikateľskú činnosť, nemalo v danom prípade vplyv na určenie subjektu, od ktorého bola pohľadávka
vymožená.

2.7. Ako bez právneho významu pre toto konanie vyhodnotil odvolací súd námietky žalobcu týkajúce

sa priebehu rozhodcovského konania, exekučného konania a postupu strán pred uplatnením nároku
v rozhodcovskom konaní. Predmetom tohto konania nebolo posudzovanie priebehu rozhodcovského
konania a ani následného exekučného konania, ale predmetom tohto konania bol nárok na vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia,ktoréhosažalobcadomáhalvprípadeneexistenciehmotnoprávnehonároku
žalovanej. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) v celom rozsahu
dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP s tým, že súd prvej inštancie a odvolací súd porušením procesných
práv žalobcu spôsobili porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca dôvodnosť podaného

dovolania odvodzoval z arbitrárnosti konania a nesprávnej kvalifikácie individuálnych okolností prípadu.
Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie a odvolací súd postupovali svojvoľne, nereflektovali žalobcove
námietky, na základe čoho prišlo k nesúladu medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami. Bol
názoru, že súdy nevzali do úvahy všetky z dokazovania vyplývajúce skutočnosti, tieto opomenuli,
pričom žalobca zdôraznil predovšetkým zistenia, že ohľadom dodania stropu od počiatku komunikoval

so zástupcom spoločnosti RECTOR Slovakia, obdržal od nich cenovú ponuku, na základe čoho
predmetnú spoločnosť považoval za zmluvného partnera a nie spoločnosť HAFIbau s. r. o., ktorá
žalobcovi fakturovala dodávku stropu. Vo veci absentuje akákoľvek objednávka, zmluva, či iná listina
preukazujúca vznik právneho vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou HAFIbau s. r. o. Súd prvej
inštancie však napriek tomu vyhodnotil, že medzi žalobcom a spoločnosťou HAFIbau s. r. o. vznikol

právny vzťah a to bez akéhokoľvek dôkazu, v čom žalobca vidí pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré
nekonvalidoval ani odvolací súd, preto sú obe rozhodnutia zaťažené vadou zmätočnosti a svojvoľného
hodnotenia dôkazov v konaní. Rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu boli pre žalobcu
zároveň prekvapivé, keďže podľa názoru žalobcu bolo v konaní preukázané, že spoločnosť HAFIbau
s. r. o. vystavila žalobcovi faktúru bez akéhokoľvek právneho základu. Žalobca zároveň navrhol

odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodov, že doposiaľ žalobca nevyužil všetky
vnútroštátne prostriedky právnej ochrany svojich práv a preto je do času ich vyčerpania možnosť zmeny
v jeho prospech. V prípade, že by k odkladu právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu neprišlo, došlo
bykúbytkufinančnýchprostriedkovnastranežalobcutým,žebyzaplatilnáhradutrovkonania.Vprípade
následného rozhodnutia dovolacieho súdu v prospech žalobcu by tento musel vymáhať od žalovaného

zaplatenú náhradu trov konania titulom bezdôvodného obohatenia, čo by viedlo k ďalšiemu sporu, čo
žalobca považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa.

4. Žalovanánavrhlanevyhovieťnávrhužalobcunaodkladprávoplatnostirozhodnutiazdôvoduabsencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalovaná sa v celom rozsahu stotožnila s rozhodnutiami súdu

prvej inštancie a odvolacieho súdu a uviedla, že predovšetkým z výpovede svedka p. P. vyplynulo,
že spoločnosť RECTOR Slovakia nevstupuje do zmluvného vzťahu s koncovým zákazníkom, ale do
zmluvného vzťahu so stavebninami, ktoré vstupujú do zmluvného vzťahu s koncovým zákazníkom, čo
je štandardný postup. Pravdivosť tvrdení svedka zároveň nebola namietaná a preto sú tieto tvrdenia
nesporné. Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu ako nedôvodné odmietnuť alebo alternatívne zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená vsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou

práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na

spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmiv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

12. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti

argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces.

13. Dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, kde namietal arbitrárnosť,
prekvapivosť a zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že podľa názoru dovolateľa
došlo k extrémnemu nesúladu medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, čo malo za následok

nespravodlivé rozhodnutie. Dovolateľ mal za to, že súdy nevzali do úvahy všetky skutočnosti vyplývajúce
z vykonaných dôkazov, čím došlo k odopretiu spravodlivosti. Dovolateľ ďalej poukázal na svoj výsluch
a na skutočnosť, že za zmluvného partnera považoval spoločnosť RECTOR Slovakia, keďže ohľadom
stropu komunikoval s p. P. ako zástupcom tejto spoločnosti. Dovolateľ ďalej zopakoval svoje tvrdenia
uvádzané v priebehu konania s dôrazom na to, že od spoločnosti HAFIbau s. r. o. si strop neobjednal,

žiadnu zmluvu s ňou neuzavrel, ktoré posúdenie považuje za zásadné pochybenie súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu. Z uvedeného vyvodil arbitrárnosť dovolaním napadnutých rozhodnutí a taktiež
namietol ich zmätočnosť a prekvapivosť. Vo zvyšku dovolania žalobca zopakoval svoje skutkové
tvrdenia prezentované v priebehu súdneho konania.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

15. Dovolací súd osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie

je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia nesporne zakladá prípustnosť
a dôvodnosť dovolania (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a

tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

16. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca

sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými
v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama o sebe
viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej
inštancie spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a
pretohonemožnopovažovaťzanepreskúmateľnéčinedostatočneodôvodnené.Odôvodnenierozsudkuzodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie

konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe
dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z rozhodnutia odvolacieho súdu je v plnej miere
zrejmé, k akým skutkovým zisteniam súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel a s
ktorými sa odvolací súd stotožnil, aké právne ustanovenia boli na zistené skutkové okolnosti aplikované
a k akým právnym záverom následne súd prvej inštancie a odvolací súd dospeli. Z odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie preto jednoznačne vyplýva,
na základe čoho bol prijatý záver o existencii dvoch od seba nezávislých právnych vzťahov, t. j.
subdodávateľský právny vzťah medzi spoločnosťou HAFIbau s. r. o. a RECTOR Slovakia a právny vzťah
medzi spoločnosťou HAFIbau s. r. o. a koncovým objednávateľom tovaru - stropu, ktorým bol žalobca. V
nadväznosti na uvedené zistenia následne súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii pohľadávky
spoločnosti HAFIbau s. r. o. voči žalobcovi, z čoho vyplýva neexistencia bezdôvodného obohatenia na

strane spoločnosti HAFIbau s. r. o., z dôvodu čoho bola žaloba žalobcu zamietnutá a s ktorým záverom
sa odvolací súd plne stotožnil.

18. Zobsahudovolaniavyplývapredovšetkýmnesúhlasžalobcusoskutkovýmizisteniamiaichprávnym
vyhodnotením, resp. dovolateľ namietol závery súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vyvodené z

vykonaných dôkazov (najmä s dôrazom na výsluch svedka p. P.), ktoré považoval za nesprávne, na čo
naviazal námietku arbitrárnosti, prekvapivosti a zmätočnosti rozhodnutia. Dovolací súd zdôrazňuje, že
správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu
prieskumu,lebodovolacísúdjevzmysle§442CSPviazanýskutkovýmstavomtak,akohozistilodvolací
súd. Dovolacie konanie neslúži na revíziu skutkových zistení. Skutočnosť, že dovolateľ sa so skutkovými

zisteniami naviazanými na vykonané dokazovanie, ktoré súd prvej inštancie a následne odvolací
súd zároveň dostatočne vyčerpávajúco odôvodnili v logických a právnych súvislostiach, nemôže byť
dôvodom na konštatovanie arbitrárnosti, prekvapivosti či zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.
Dovolací súd nedospel k záveru o rozpore vykonaného dokazovania so skutkovými zisteniami a prijatými
právnymi závermi, na základe čoho vyhodnotil námietku dovolateľa o arbitrárnosti rozhodnutí súdov

nižších inštancií za nedôvodnú. Taktiež podľa názoru dovolacieho súdu nemožno prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP vyvodiť ani z tvrdenej prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, kedy
dovolateľ tvrdil, že predmetné rozhodnutie bolo pre neho prekvapivé, nakoľko podľa jeho názoru súdmi
prijaté závery z vykonaného dokazovania skutkových okolností nevyplývali. Dovolací súd k uvedenému
opätovne zdôrazňuje, že za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno

považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie nestotožnil.
Súdy nižších inštancií dostatočne rozsiahlo a logicky vysvetlili existenciu dvoch od seba nezávislých
právnych vzťahov spolu s vysvetlením ako k tomuto záveru dospeli, pričom predmetom konania bolo len
posudzovanie právneho vzťahu medzi spoločnosťou HAFIbau s. r. o. a žalobcom a z toho vyplývajúci
nárok na uhradenie kúpnej ceny za dodaný tovar (posudzovaný z hľadiska hmotného práva), na základe

čoho bola posúdená existencia či neexistencia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od
žalovanej. Rovnako tak súd prvej inštancie a odvolací súd jasne vysvetlili, prečo na posúdenie predmetu
konania nemal vplyv spotrebiteľský status žalobcu. Žalobcom tvrdené neprihliadnutie na individuálne
okolnosti prípadu, kedy žalobca tvrdil, že ako spotrebiteľ nemal dôvod ohľadom platby za strop neveriť
p. P.P. ako zástupcovi spoločnosti RECTOR Slovakia, s ktorým komunikoval od počiatku, nemohlo mať

vplyv na posúdenie faktickej neexistencie bezdôvodného obohatenia na strane spoločnosti HAFIbau
s. r. o. voči žalobcovi, keďže predmetom tohto sporu bolo len posúdenie právneho vzťahu žalobcu so
spoločnosťou HAFIbau s. r. o. Za závažnú vadu konania na strane súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu taktiež nemožno považovať tvrdenie žalobcu, že súdy mali prihliadnuť na skutočnosť, že utrpel
finančnú ujmu, keďže za dodanie stropu zaplatil dva krát. Ako už dovolací súd v zhode s rozhodnutiami

súdov nižších inštancií uviedol, predmetom sporu bolo len posudzovanie nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči žalovanej.

18.1. Najvyšší súd uvádza, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka
konania, resp. strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie

rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1998, R 125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011,
3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012).
Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, porušenie zásadyvoľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v
zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Pričom za porušenie práva na spravodlivý proces nemožno považovať ani iné hodnotenie vykonaných

dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp.
uplatnených námietok. Preto podľa názoru dovolacieho súdu nie je bez ďalšieho dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) nedostatočné zistenie, resp. ustálenie skutkového stavu
či nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, prípadne len tých, na ktoré sporová strana upriamila
pozornosť počas konania (t. j. listiny či výsluch svedka ako jedny z viacerých prípustných dôkazných

prostriedkov) alebo nesprávne či iné vyhodnotenie niektorého dôkazu, pričom uvedené ani nebolo v
konaní dovolacím súdom zistené.

19. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia

rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
jasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS

209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a
rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k
záveru, že dovolaním napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím

súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí jeden komplex sa nevyznačuje vadou zmätočnosti, či tvrdenými
vadami prekvapivosti a arbitrárnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

20. Dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a
zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie

práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z
ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420
písm. f) CSP a žalobca neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý
by mal za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces.

21. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odôvodnené § 420 písm. f) CSP odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie
je prípustné.

22. Nakoľko dovolací súd rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho podľa § 447 písm. c) CSP odmietol,

o návrhu dovolateľa na odklad právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením
nerozhodoval.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.