Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624200526
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624200526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
C. D. E. XXX/XX, XXX XX F. G., zastúpený: JUDr. Miroslav Chromý, advokát so sídlom SNP č. 33, 990
01 Veľký Krtíš, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná štátny orgán Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00
151 866, o zaplatenie 6.313,60 Eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec zo dňa 8. novembra 2024, č. k.: 25C/6/2024-148, v spojení s opravným uznesením zo dňa 29.
novembra 2024, č. k.: 25C/6/2024-236 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6.313,60EUR,atovlehotetrochdníodprávoplatnostirozsudku(výrokI.)ažalovanémuuložilpovinnosť
nahradiť žalobcovi konania v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude

rozhodnuté o výške náhrady trov konania.
2. Dňa 29. novembra 2024 okresný súd vydal opravné uznesenie, č. k. 25 C/6/2024-236, ktorým opravil
výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 25 C/6/2024-148 zo dňa 8. 11. 2024 v časti II. výroku
tak, že správne má byť uvedené: „… Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu
100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov
konania ….“.
3. Okresný súd Lučenec rozsudkom č. k. 25C/6/2024-148 rozhodol o žalobe žalobcu proti žalovanému

Slovenská republika, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, o zaplatenie sumy 6.313,60
EUR s príslušenstvom, z dôvodu náhrady škody vzniknutej porušením práva Európskej únie, konkrétne
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o určitých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
„Smernica“).
4. Žalobca, príslušník Hasičského a záchranného zboru (HaZZ), ktorý vykonáva štátnu službu v
služobnom pomere na hasičskej stanici v A. G., sa žalobou domáhal priznania náhrady škody vo
forme nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku neuznávania služobnej pohotovosti

vykonávanej priamo na pracovisku ako súčasti pracovného času, čím podľa jeho tvrdení dochádzalo
k systematickému a dlhodobému porušovaniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný
čas ustanovený právom EÚ.5. Žalobca uviedol, že v období od januára 2021 do decembra 2023 odpracoval spolu 1912,20 hodín tzv.
„určenej služobnej pohotovosti“ podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore (ZoHaZZ), ktorá bezprostredne nadväzovala na výkon 17-hodinových zmien, a počas ktorej sa

musel nachádzať na pracovisku pripravený na okamžitý výjazd. Napriek tejto objektívnej disponibilite a
faktickému zotrvávaniu na pracovisku sa tento čas nezapočítaval do fondu pracovného času. Výsledkom
bolo, že žalobca podľa svojho tvrdenia v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do slovenského
právneho poriadku v priemere týždenne odpracoval viac ako 48 hodín, pričom v niektorých obdobiach
aj viac ako 50 hodín.

6. V žalobe namietal, že slovenská právna úprava obsiahnutá v zákone o HaZZ je v rozpore so znením
Smernice, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, najmä rozhodnutiami vo veciach C-397/01, C-14/04,
C-429/09 a C-518/15, ktoré interpretujú pojem „pracovný čas“ tak, že zahŕňa akýkoľvek čas, počas
ktorého sa pracovník nachádza na pracovisku a je zamestnávateľovi k dispozícii. Žalobca svoju aktívnu
vecnú legitimáciu odvodil z priameho účinku článku 6 písm. b) Smernice, pričom nárok na náhradu škody
odôvodnil porušením základného práva na ochranu zdravia, práva na primeraný odpočinok a práva na

súkromný a rodinný život podľa Ústavy Slovenskej republiky.
7. Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú a nárok za preukázaný. Vychádzal z rozsiahlej
skutkovej argumentácie žalobcu, podporenej výpočtami pracovných zmien, rozsahu pohotovostí a ich
dopadov na reálny pracovný čas. Zohľadnil tiež, že počas pohotovosti bol žalobca fyzicky prítomný na
pracovisku, oblečený v služobnej rovnošate, pripravený na okamžitý výjazd, pričom aj tzv. „neaktívna

časť“ pohotovosti predstavovala podľa judikatúry SD EÚ pracovný čas.
8. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, podľa ktorej právna úprava v ZoHaZZ nie je v
súlade so znením a účelom Smernice, keďže v rozpore s ňou vylučuje určenú služobnú pohotovosť
vykonávanú na pracovisku zo započítavania do pracovného času. Uviedol, že smernica je priamo
aplikovateľná a jej ustanovenia zakladajú práva jednotlivcom, ktorých porušenie zakladá zodpovednosť

štátuzaškodu.Vzhľadomnasplnenietrochkumulatívnychpodmienokzodpovednostištátuzaporušenie
práva EÚ – existencia práva jednotlivca, dostatočne závažné porušenie a existencia škody v príčinnej
súvislosti – súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
9. Pokiaľ ide o určenie výšky škody, súd akceptoval žalobcom navrhovaný spôsob výpočtu nemajetkovej
ujmy ako rozdiel medzi výškou peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15 %, resp. 30 % za

pohotovosť v pracovné dni, resp. dni pokoja) a výškou náhrady, ktorá by mu prináležala v prípade
nariadenej pohotovosti (§ 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) vo výške 50 %. Rozdiel vo výške 35 %, resp.
20 %, bol následne aplikovaný na počet hodín vykonanej pohotovosti za jednotlivé mesiace počas
žalovaného obdobia. Celková výška takto vyčíslenej nemajetkovej ujmy dosiahla sumu 6.313,60 EUR,
ktorú súd žalobcovi priznal.

10. Súd uzavrel, že náhrada škody v podobe peňažnej satisfakcie predstavuje v danom prípade
jediný efektívny prostriedok ochrany základných práv žalobcu a zohľadňuje aj preventívno-sankčný účel
zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie. Okrem priznania istiny uložil žalovanému aj povinnosť
nahradiť trovy konania v celom rozsahu, s tým, že rozhodnutie o ich presnej výške bude vydané
samostatne.

Odvolanie
11. Proti rozsudku okresného podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolaním napadol
rozhodnutie v celom rozsahu, teda výrok I. o veci samej, ktorým bola žalobe vyhovené, ako aj výrok II.
o náhrade trov konania. Uplatnil pritom odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP,
najmä nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie.

12. Žalovaný namietal, že aj konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice 2003//88/
ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do čl. 6 písm. b) danej smernice. Skutočnosť, že by
žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky
porušenie čl. 6 písm. b) smernice. Nakoľko súd konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej
transpozícii smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, bolo jeho povinnosťou aplikovať

smernicu priamo, teda musel skúmať samotné porušenie čl. 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje
nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.
13. Nesúhlasil s argumentáciou, že by bol čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi porušený z
dôvodu nesprávnej transpozície smernice, nakoľko predmetná argumentácia je v absolútnom rozpore
s logikou právnych noriem. Povinnosťou žalobcu bol preukázať samotné porušenie daného článku

vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol byť v konaní úspešný. V tejto súvislosti doplnil, že
v prípade porušenia povinnosti členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu
do vnútroštátneho poriadku zakladá iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únii a nie
voči konkrétnym fyzickým osobám. Nárok fyzickej osoby môže vzniknúť iba ako nežiaduci dôsledoknesprávnej transpozície smernice, tzn., že súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna
transpozícia smernice 2003/88/ES dopad na žalobcu.
14. V súvislosti s výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu poukázal na všeobecné

podmienky vyplývajúce z judikatúry súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné
uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie. Nestotožnil sa s argumentáciou
súdu, ktorý hrubo porušil práva žalovaného, nakoľko všeobecne skonštatoval v konaní nedokázanú
skutočnosť, pričom vôbec nevysvetlil, v čom spočívali údajné zásahy do osobnostných práv žalobcu
a ani len nepoukázal na žiaden prepočet služobného času žalobcu, ktorý by toto konštatovanie súdu

prvej inštancie podporil. Je logické, že súd prvej inštancie mal primárne vzhliadnuť, či k prekročeniu
predmetného limitu došlo alebo nie, a ak áno, v akom rozsahu, čo bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie skonštatovať aj v rozsudku. Súd sa nevysporiadal s otázkou, či naozaj došlo k prekročeniu
48 hodinového maximálneho týždenného priemerného pracovného času. V tejto súvislosti namietal, že
mu nie je jasné, ako súd dospel ku konštatovaniu, že došlo k prekročeniu limitu podľa čl. 6 písm. b)
smernice v celom žalovanom období, keďže priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie bol

45,80 hodín týždenne. Súd bezdôvodne prihliadol na prepočty žalobcu. Namietal, že súd sa nesprávne
vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, ktorý znamená nielen pracovný čas podľa čl. 2 ods. 1
danej smernice, ale tiež aj čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2 danej smernice.
15.Tiežnamietal,žesanesprávnevysporiadalajsotázkou§97zákonač.315/2001Z.z.,ktorýpovažuje
určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby. Tzn., že

ak aj fond pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj časť dovolenky, voľna za sviatok,
voľna z kolektívnej zmluvy, či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a na účely smernice
tieto jednoznačne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2 smernice. Preto považuje
žalovaný výpočty žalobcu za nesprávne.
16. Považoval za nevyhnutné, aby súd skúmal, či pri priamej aplikácii danej smernice aj skutočne

došlo k jej porušeniu, a ak áno, v akom rozsahu, resp. k akej ujme na nemajetkovej sfére žalobcu
došlo. Konštatoval, že neexistuje spôsob, ktorým by bolo možné všeobecne určiť, že všetci príslušníci
Hasičského a záchranného zboru disponujú rovnakou nemajetkovou ujmou. Poukázal na prax súdov
po celej Slovenskej republiky, kde je zrejmé, že spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže byť vo
forme matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovenia o mzdových nárokoch podľa § 122 zákona

č. 315/2001 Z. z..
17. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou referenčných období,
nakoľko uviedol, že práva žalobcu boli porušované každý mesiac. Podľa názoru žalovaného § 86 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje transpozíciu čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 17 ods. 3 písm. b)
bod iii) a čl. 19, a teda pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v

referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov. Nestotožnil sa s názorom súdu, že za referenčné obdobia
sa považujú obdobia dlhé 1 mesiac.
18. V tejto súvislosti poukázal na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., podľa ktorého ochrana života
a zdravia fyzických osôb, majetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku
každej hasičskej stanice, teda aby každá hasičská stanica mohla byť efektívne využitá 24 hodín

denne a 7 dní v týždni. Práve opačný výklad právnych ustanovení by mohol spôsobiť nemožnosť
zabezpečiť nepretržitú prevádzku v HaZZ, čo by mohlo spôsobiť mimoriadne rozsiahle škody. Preto
vyslovil záver, že zákon č. 315/2001 Z. z. jasne stanovil obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán
služieb príslušníkov HaZZ. Týmto obdobím je obdobie 6 mesiacov. Podotkol, že aj v praxi sa rozväzujú
službypríslušníkovdoobdobia6mesiacovanáslednesakaždýmesiackonkrétneupravujútak,abybola

zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia,
kurzy, či neplánované situácie, ako náročné požiare či práceneschopnosť niektorých príslušníkov HaZZ.
Uviedol tiež, že otázka dielčej úpravy každého konkrétneho mesiaca nemá na otázku z celkového
referenčného obdobia žiaden vplyv. Výklad navrhovania služieb, ktorý predstavil žalobca a súd s ním
stotožnil, predstavuje obmedzenie pre plánovanie služieb.

19. Vo vzťahu k výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že súd vychádzal z ustanovení o mzdových
nárokoch príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Súd tak konal v rozpore s § 216 CSP , teda
v rozpore so zásadou ne ultra petitum a zároveň aj tým spôsobom, že závažným spôsobom porušil
princíp právneho štátu, ktorý je ukotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to tak, že dva,
hodnotovo rozdielne pojmy fakticky skĺbil do jedného a tým úplne ignoroval ich jedinečnosť, osobitosť a

rozdielnosť. Súd bezpochyby potvrdil, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádza čisto z otázky
vecnej škody § 420 Občianskeho zákonníka, keďže táto vyplýva zo mzdy, ktorá je žalobcovi pravidelne
vyplácaná. Súd ignoroval skutočnosť, v akom rozsahu bol 48 hodinový priemerný týždenný pracovný
čas prekročený aj jeho záver je iba priznaný doplatok rozdielu medzi finančnou odmenou za určenúslužobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Tento záver považoval za zmätočný a v rozpore
s inštitútom nemajetkovej ujmy. Súd v otázke nemajetkovej ujmy bezpochyby vychádza z princípu
náhrady skutočnej škody, pričom nemajetkovú ujmu viaže na to, že žalobcovi nie je vyplácaná odmena

za určenú služobnú pohotovosť vo výške 50 %. V rozsudku absentuje dôvod, prečo súd považuje za
nemajetkovú ujmu výplatu mzdy vo výške 50 % a akým spôsobom súd zistil, že práve výplata vo výške
50 % za určenú služobnú pohotovosť je správnou náhradou za údajnú stratu času vo vzťahu ku všetkým
odpracovaným hodinám, t. j. aj hodinám nariadenej služobnej pohotovosti a výkonu služby, pričom tento
presah nad rámec smernice neskúmal. Súd dokonca konštatoval, že nemajetková ujma spočíva vo

vecnej škode.
20. Je tak zrejmé, že žalobca si vypočítal svoju nemajetkovú ujmu spôsobom výpočtu finančnej škody
a medzi týmito pojmami nerozlišuje. Zároveň konštatoval, že súd si svojvoľne osvojil tvrdenia žalobcu
a nevysporiadal sa s dôkazným bremenom žalobcu. Podotkol, že ani jedno tvrdenie žalobcu nebolo v
konaní dokázané. Na základe uvedeného konštatoval, že predmetom žaloby je náhrada nemajetkovej
ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej vo vzájomnom finančnom ohodnotení žalobcu za

služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť nie je porušením žiadneho práva žalobcu, čo deklaroval samotný
Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci za C-742/19. Podľa názoru žalovaného keď rozdielne ohodnotenie
určenej služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie
určenej a nariadenej služobnej pohotovosti považovať za spôsobilé pre vypočítanie nemajetkovej ujmy.
V rámci argumentov poukázal na iné rozhodnutia súdov, ktoré rozhodnutia považuje za bežnú prax

súdov a namietal, že žiadny iný súd okrem Krajského súdu v Banskej Bystrici sa nestotožňuje so
spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy formou matematickej rovnice, tobôž formou nedoplatku mzdy.
21. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy poukázal aj na to, že žalobca na jednej strane tvrdí, že
videl nemajetkovú ujmu v tom, že nemá dostatok času na regeneráciu fyzických a psychických síl a
že nemá čas, ktorý by mohol tráviť so svojou rodinou, pritom svoju nemajetkovú ujmu pociťuje vždy

k 10-temu dňu v mesiaci, t. j. výplatnému dňu, a vždy len v rozsahu rozdielu odmeny za určenú a
nariadenú služobnú pohotovosť, pričom absolútne ignoruje fakt, že či a v akom rozsahu pracoval nad
rámec v čl. 6 písm. b) danej smernice. V tejto súvislosti považoval rozhodnutie súdu za svojvoľné a
nedôvodné zasahujúce do zásady právnej istoty. Priznanú sumu považoval zjavne za neprimeranú aj
s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Podľa názoru žalovaného

žalobca neodôvodnil výšku požadovanej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento údajný neoprávnený
zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v
živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové
tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných
prípadoch. Nakoľko ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom

jednom prípade individuálne. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného
života. V danej súvislosti namietal neexistenciu priamej príčinnej súvislosti. Namietal, že žalobca nikde
neuviedol, že by nemal čas na voľnočasové aktivity, rodinu a priateľov. Počas konania netvrdil, že by
jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, priateľom či voľnočasovým aktivitám venuje
menej. V tomto smere súd rozhodnutie riadne neodôvodnil.

22. Podľa žalovaného súd nedal odpoveď na námietky žalovaného, prečo na navrhovaný spôsob
výpočtupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuvôbecneprihliadolaanisanezaoberalžiadnyminým
spôsobom, nezodpovedal, prečo považuje prepočty žalobcu za správne. Nepopísal rozsah preukázanej
nemajetkovej ujmy, pretože výšku nemajetkovej ujmy odvodil od vecnej škody. Taktiež sa nevysporiadal
s otázkou pracovného času vo vzťahu k času odpočinku podľa čl. 2 smernice.

23. V odvolaní žalovaný predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval právo
Európskej únie, konkrétne ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré upravuje
maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času. S poukazom na vnútroštátnu právnu
úpravu obsiahnutú v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore žalovaný tvrdil,
že právny režim služobnej pohotovosti, najmä tzv. určenej služobnej pohotovosti vykonávanej na

pracovisku, je upravený ako osobitná kategória výkonu štátnej služby, ktorá nie je a nemá byť
započítavaná do pracovného času. Podľa názoru žalovaného ide o lex specialis vo vzťahu k
všeobecnej pracovnoprávnej úprave a nemožno automaticky aplikovať kritériá stanovené v judikatúre
Súdneho dvora EÚ v prípadoch, ktoré sa týkali civilných zamestnancov. Žalovaný tiež zdôraznil, že
predmetná pohotovosť nie je samostatným výkonom služby, ale osobitným stavom pripravenosti, pričom

zákonodarca vedome zvolil režim jej osobitného odmeňovania a odlišného započítavania do časového
fondu. Z tohto dôvodu sa žalovaný nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že aj čas určenej
pohotovosti vykonávanej na pracovisku má byť považovaný za pracovný čas v zmysle práva EÚ.24. Žalovaný ďalej namietal, že súd bezdôvodne akceptoval výpočty žalobcu týkajúce sa výšky
nemajetkovej ujmy, a to bez toho, aby žalobca preukázal existenciu reálnej a právne relevantnej škody.
Podľa názoru žalovaného ide o konštrukciu založenú výlučne na rozdiele medzi výškou peňažnej

náhrady za určenú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15 % a 30 %) a výškou náhrady pri
nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) toho istého zákona (50 %), pričom žalobca túto
formálnu kalkuláciu vydáva za náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný považuje takýto spôsob výpočtu
za neodôvodnený, svojvoľný a v konečnom dôsledku za obchádzanie platného právneho rámca. Súd
podľa názoru žalovaného rezignoval na posúdenie príčinného vzťahu medzi tvrdeným porušením práva

Únie a samotnou škodou, čím porušil základné princípy civilného procesného práva.
25. Z hľadiska skutkového stavu žalovaný namietal, že súd nepreukázal, že by žalobcovi v dôsledku
výkonu pohotovosti na pracovisku vznikla skutočná ujma na zdraví, súkromí alebo rodinnom živote.
Zdôraznil, že žalobca síce opisuje subjektívne pocity únavy či stresu, avšak nepredložil žiadne lekárske
správy ani iné dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že výkon služby v danom režime reálne ohrozil jeho
fyzickú alebo psychickú integritu. Z toho dôvodu žalovaný namietal, že rozhodnutie je založené skôr na

predpokladoch než na objektívnych skutkových zisteniach.
26. V ďalšej časti odvolania žalovaný polemizoval aj s aplikáciou judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, pričom tvrdil, že citované rozsudky, najmä vo veciach C-429/09 Fuß a C-518/15 Matzak, majú
špecifické skutkové okolnosti a nemožno ich mechanicky aplikovať na situáciu príslušníkov záchranných
zborov v Slovenskej republike. Uvádzal, že v prípade Matzak išlo o situáciu, kde pracovník nemal

reálnu možnosť opustiť svoje bydlisko počas pohotovosti, zatiaľ čo slovenský právny rámec počíta s
určitýmstupňomflexibility.Podľažalovanéhosasúdnevysporiadalstýmitoodlišnosťamiabezkritického
zhodnotenia aplikoval citovanú judikatúru na predmetný prípad.
27. Napokon žalovaný uvádzal, že žalobca sa v konaní fakticky domáha spätnej zmeny právneho režimu
pohotovosti, a teda spätnej aplikácie výkladu práva Európskej únie na obdobie, v ktorom vnútroštátna

právna úprava túto oblasť neupravovala v súlade s judikatúrou SD EÚ. Podľa názoru žalovaného ide o
porušenie princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity. Tvrdil, že štát nemôže byť spätne sankcionovaný
za to, že nenastavil svoj právny rámec v čase, keď ešte neexistovala jednoznačná judikatúra k otázke
určenej pohotovosti príslušníkov záchranných zborov.
28. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu v

celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
Vyjadrenie k odvolaniu
29. V zákonnej lehote po doručení odvolania žalovaného sa žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcuvyjadrilkpodanémuopravnémuprostriedku,pričomspodanýmodvolanímnesúhlasilanavrhol

jeho zamietnutie ako nedôvodného. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie bol vydaný na základe
dôkladného a objektívneho posúdenia skutkového stavu, v súlade s platnými právnymi predpismi, ako
aj zásadami spravodlivého procesu.
30. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie neprekročil rámec žalobného návrhu a postupoval plne v
medziach zákona. Argument žalovaného o rozhodovaní v tzv. excese a porušení zásady ne ultra petitum

považoval žalobca za účelový a právne nepodložený. Naopak, zdôraznil, že súd správne prihliadal na
osobitosti prípadu, konkrétne na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru,
a svoj záver podložil individuálnym posúdením všetkých predložených dôkazov a tvrdení.
31. Žalobca obzvlášť upozornil na to, že náhrada nemajetkovej ujmy v občianskom práve nepodlieha
prísne určenej zákonnej metodike, ale je výsledkom súdneho uváženia, založeného na zvážení

konkrétnych okolností prípadu. V tomto duchu považoval žalobca výhrady žalovaného smerujúce k
spôsobu výpočtu výšky náhrady za neopodstatnené, keďže súd mal zákonné oprávnenie posúdiť
primeranosť výšky náhrady podľa kritérií spravodlivosti a individuálnej ujmy. Rozhodnutie teda nie
je výsledkom čisto matematického algoritmu, ale celkového hodnotenia dôsledkov nadmerného
pracovného zaťaženia žalobcu na jeho súkromný a rodinný život.

32. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal reálnu ujmu, žalobca uvádzal, že súd správne
prihliadol na intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv – najmä do práva na zdravie, rodinný
život a odpočinok. Vykonávanie služobnej pohotovosti na pracovisku, ktorou bol žalobca opakovane
zaťažovaný, predstavovalo podľa žalobcu objektívne neprimeraný zásah do jeho práv, ktorý sa premietol
do porušenia práva na obmedzenie týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES. Práve takéto porušenie podľa žalobcu zakladá nárok na náhradu škody, a to aj bez potreby
predloženia lekárskych správ či iných dôkazov o konkrétnej ujme na zdraví.
33. Vo vzťahu k právnym otázkam žalobca odmietol tvrdenie, že súd svojvoľne a nesprávne aplikoval
právo Európskej únie. Poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, predovšetkým vo veciachC-429/09 Fuß a C-518/15 Matzak, podľa ktorej sa čas, počas ktorého je pracovník viazaný zotrvať na
pracovisku, má považovať za pracovný čas bez ohľadu na rozsah aktívne vykonávanej činnosti. Tieto
rozhodnutiasúpodľažalobcurelevantnéajprepríslušníkovHaZZ,keďžeichvýkonslužbynapracovisku

počas určenej pohotovosti spĺňa rovnaké kritériá ako v citovaných prípadoch. Právny názor žalovaného,
že ide o špecifickú situáciu, ktorú nemožno podriadiť právu EÚ, považuje žalobca za neudržateľný.
34. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že iné súdy rozhodli obdobné veci v neprospech žalobcov, žalobca
uviedol, že ide o ojedinelé a navyše neprávoplatné rozhodnutia okresných a mestských súdov, ktoré
neboli potvrdené v odvolacom konaní. Z toho dôvodu podľa jeho názoru nemajú precedenčnú hodnotu a

nie sú relevantné pre posúdenie predmetnej veci. Zároveň upozornil na to, že každý prípad je potrebné
posudzovať individuálne s prihliadnutím na jeho špecifiká, a nemožno preto rozhodnutie v predmetnej
veci konfrontovať so všeobecnými či odlišne posúdenými prípadmi.
35. Na záver žalobca uvádzal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v súlade s
princípmi právneho štátu, rešpektovalo dôstojnosť účastníkov konania a zohľadňovalo potrebu ochrany
základných práv jednotlivca voči štátu. Zdôraznil, že súd svojím rozhodnutím zabezpečil rovnováhu

medzi právnou istotou, spravodlivosťou a efektívnym uplatnením práva Európskej únie. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie žalovaného v celom rozsahu
zamietol ako nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Replika
36. V nadväznosti na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu sa žalovaný vyjadril prostredníctvom

repliky, v ktorej v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch uvedených vo svojom odvolaní zo dňa 25.
novembra 2024. So stanoviskom žalobcu, ako bolo vyjadrené v jeho procesnom podaní, sa žalovaný
nestotožnil a uvádzal ďalšie spresňujúce argumenty na podporu svojho odvolacieho návrhu.
37. Žalovaný predovšetkým opätovne poukazoval na to, že súd prvej inštancie pri určení výšky
nemajetkovej ujmy de facto aplikoval čisto matematický výpočet, založený na rozdiele medzi výškou

finančného ohodnotenia za tzv. určenú služobnú pohotovosť (odmeňovanú sadzbami 15 % a 30 %) a
výškou odmeny za nariadenú pohotovosť (50 %), čím túto finančnú medzeru bez ďalšieho kvalitatívneho
hodnotenia kvalifikoval ako ujmu nemajetkovú. Podľa žalovaného tým došlo k popretiu základného
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá si vyžaduje hodnotenie intenzity zásahu do osobnostných
práv fyzickej osoby, nie len mechanické dopočítanie finančného rozdielu.

38. Žalovaný ďalej zdôrazňoval, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne
neanalyzoval, či skutočne došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu – teda do jeho práva na
súkromný a rodinný život, zdravie alebo právo na odpočinok – a namiesto toho založil svoj právny
záver výlučne na výpočte rozdielu v peňažnom ohodnotení dvoch režimov služobnej pohotovosti.
Tento prístup podľa názoru žalovaného viedol k tomu, že súd nehodnotil existenciu a intenzitu

zásahu do osobnostných práv, ale nepriamo vyvodil vznik nemajetkovej ujmy z čisto formálneho
nesúladu slovenskej právnej úpravy so Smernicou 2003/88/ES, bez skúmania reálnych dôsledkov tohto
nedostatku na samotného žalobcu.
39. Ďalej žalovaný upozornil, že v prejednávanej veci predložil novú a odlišnú právnu argumentáciu v
porovnaní s predchádzajúcimi obdobnými súdnymi konaniami, ktoré sa týkali obdobných skutkových

základov. V tejto súvislosti poukázal na prejednací princíp a zásadu formálnej pravdy v civilnom
sporovom konaní, z ktorých vyplýva povinnosť súdu posúdiť vec na základe toho, čo strany tvrdeniami
a dôkazmi predložia. Vzhľadom na podstatnú zmenu právneho stanoviska žalovaného v tomto konaní –
keď po prvý raz zdôrazňuje otázku absencie reálneho zásahu do práv príslušníka HaZZ vyplývajúceho z
plánovania služby – žalovaný očakával, že sa súd touto otázkou bude samostatne a dôsledne zaoberať.

Podľa jeho názoru však súd len formalisticky odkázal na svoje doterajšie rozhodnutia v obdobných
veciach, bez toho, aby reflektoval na zmenu právneho základu argumentácie žalovaného.
40. Napokon žalovaný opakovane uvádzal, že len samotná formálna nezrovnalosť vnútroštátneho práva
s právom EÚ nemôže automaticky zakladať vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Takýto nárok
môže vzniknúť len v prípade, ak sú zároveň preukázané konkrétne dopady na právne chránené záujmy

jednotlivca. Z pohľadu žalovaného k takémuto preukázaniu v predmetnom konaní nedošlo.
41. Z uvedených dôvodov žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne ho zmenil tak, že žalobu v plnom
rozsahu zamietne. Trval zároveň na všetkých dôvodoch a argumentoch uvedených vo svojom odvolaní.
Duplika

42. K replike žalovaného sa žalobca opätovne vyjadril k veci. Vo svojom podaní zotrval na
predchádzajúcej argumentácii a dôrazne sa ohradil voči spôsobu, akým žalovaný v replike reagoval na
vyjadrenie žalobcu.43. Žalobca uvádzal, že aj naďalej nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, ktorú považuje nielen
za právne nedôvodnú, ale aj za spôsob vyjadrovania, ktorý podľa jeho názoru hraničí so zásadami
elementárnej slušnosti v civilnom procese. Poukázal na to, že žalovaný vo svojich procesných úkonoch

opakovane znevažuje postoj žalobcu ako oprávneného účastníka konania, pričom prezentuje svoje
vlastné stanovisko ako jediné správne a právne relevantné. Takýto prístup žalovaný podľa žalobcu
neváha aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorého právnu argumentáciu
spochybňuje spôsobom, ktorý podľa názoru žalobcu prekračuje rámec vecnej kritiky.
44. Žalobca opätovne zdôraznil, že predmetom podanej žaloby nie je peňažný nárok z titulu mzdy či

jej doplatku, ale náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku porušenia jeho základných práv,
vyplývajúceho z nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom Európskej únie. Výpočet predložený
žalobcom nepredstavuje tvrdenie o presnej výške ujmy, ale nástroj, ktorým žalobca demonštroval
minimálny rozsah nepriaznivých dôsledkov, ktoré mu v dôsledku neprimeraného pracovného zaťaženia
vznikli. Tieto dôsledky sa podľa žalobcu zásadne dotkli jeho osobného a rodinného života, pričom išlo
o ujmu trvalej a nenapraviteľnej povahy.

45. V reakcii na výhrady žalovaného žalobca uvádzal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v plnom
rozsahu rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne normy, pričom jeho rozhodnutie bolo
riadne a vecne odôvodnené. Súd dôkladne zohľadnil špecifiká postavenia žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru a riadne posúdil dôsledky výkonu služby, vrátane tzv. určenej
pohotovosti na pracovisku, v kontexte maximálneho prípustného pracovného zaťaženia podľa článku 6

písm. b) Smernice 2003/88/ES.
46. Žalobca zároveň uviedol, že rozhodnutie súdu je výsledkom vyváženého prístupu medzi
požiadavkami zákona, zásadami spravodlivosti a ochranou práv účastníkov konania. Súd sa pri
rozhodovaní držal princípov právneho štátu, rešpektoval dôstojnosť účastníkov a dbal na ochranu
základných práv, ktorých porušenie bolo v predmetnej veci preukázané.

47. Z uvedených dôvodov žalobca zotrval na tom, že rozsudok súdu prvej inštancie je zákonný,
spravodlivý a vecne správny, preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Právne posúdenie odvolacím súdom
48. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2

CSP potvrdil.
49. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

50. Predmetom konania v predmetnej veci je žaloba smerujúca k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú si žalobca – príslušník Hasičského a záchranného zboru – uplatnil z dôvodu nesprávnej alebo
neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca
tvrdil, že v dôsledku dlhodobého výkonu štátnej služby v režime 24-hodinových zmien, ktoré zahŕňali

kombináciu priameho výkonu služby a služobnej pohotovosti na pracovisku, dochádzalo k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného článkom 6 písm. b) uvedenej
smernice, čo malo priamy negatívny dopad na kvalitu jeho súkromného a rodinného života, pričom
vzniknutú ujmu kvalifikoval ako ujmu nemajetkovú.
51. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca v rozhodnom období vykonával službu

v 24-hodinových zmenách, ktoré obsahovali kombináciu výkonu služby a služobnej pohotovosti na
pracovisku, a že v prípade, ak by sa aj pohotovosť na pracovisku kvalifikovala ako pracovný čas, mohlo
dôjsť v niektorých prípadoch k prekročeniu zákonného limitu 48 hodín týždenne. Bolo taktiež nesporné,
že žalobca podliehal špecifickému režimu výkonu štátnej služby podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore.

52. V rámci predmetného konania ostávali medzi stranami sporné najmä nasledovné právne otázky: či
bola skutkovo a právne preukázaná existencia nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s prekročením
pracovného času, či súd prvej inštancie pri priznaní náhrady neprekročil medze žalobného návrhu
(zásada ne ultra petitum), či bol výpočet náhrady vykonaný v súlade s ustálenou judikatúrou a zákonným
rámcom, či súd dostatočne reagoval na zmenenú právnu argumentáciu žalovaného a či bola správne

aplikovaná relevantná európska i vnútroštátna právna úprava.
53. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkovom zistení, že žalobca ako príslušník
Hasičského a záchranného zboru v období rokov 2021 až 2023 opakovane a v rozsahu stoviek hodín
vykonával tzv. určenú služobnú pohotovosť priamo na pracovisku. V dôsledku toho jeho týždennýpracovný čas pravidelne presahoval hranicu 48 hodín, pričom zamestnávateľ (resp. zbor) túto službu
do pracovného času nezapočítaval a za ňu poskytoval len zníženú finančnú náhradu podľa § 122 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % a 30 % z tarifného platu). Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej

ujmy z dôvodu porušenia práva na obmedzenie pracovného času, ktoré je garantované článkom 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES.
54. Súd prvej inštancie po právnej stránke aplikoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,
predovšetkým rozsudky vo veciach C-397/01 Pfeiffer, C-429/09 Fuß, C-344/04 Commission v. France
a C-518/15 Matzak, ktoré jednoznačne stanovujú, že čas, počas ktorého sa pracovník nachádza na

pracovisku a je zamestnávateľovi plne k dispozícii, sa má kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
článku 2 bodu 1 Smernice 2003/88/ES, a to bez ohľadu na mieru aktívne vykonávanej činnosti. Z
týchto judikatúrnych záverov zároveň vyplýva, že členské štáty nesmú obísť ochranné limity smernice
formálnou klasifikáciou časti služby ako pohotovosti, ak fakticky ide o čas plnej dispozície na pracovisku.
55. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že slovenská právna úprava, ktorá nezapočítava určitú formu
služobnej pohotovosti do pracovného času, je v rozpore s právom EÚ, a že tým došlo k porušeniu práv

žalobcu, za ktoré štát zodpovedá podľa doktríny objektívnej zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ
(doctrine of state liability), ako bola formulovaná v rozsudku vo veci C-6/90 Francovich.
56. Namietaná nesprávna aplikácia smernice 2003/88/ES Žalovaný namietol, že právna úprava
služobnej pohotovosti príslušníkov HaZZ je lex specialis, a preto by nemala podliehať výkladu podľa
judikatúrySDEÚ.Tentoargumentkrajskýsúdpovažujezaprávnenedôvodný.Podľaustálenejjudikatúry

SD EÚ nemá vnútroštátna klasifikácia právneho vzťahu (či ide o zamestnanca v pracovnom pomere
alebo príslušníka v služobnom pomere) vplyv na povinnosť členského štátu zabezpečiť účinnosť a plné
uplatnenie smernice. Smernica sa vzťahuje aj na pracovníkov v špecifických režimoch, akým je aj štátna
služba, vrátane záchranných zložiek, ak nie je výslovne vylúčené. Súd prvej inštancie pri interpretácii
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vychádzal zo záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Príslušné

rozhodnutia vo veciach Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Jaeger (C-151/02), Fuß (C-243/09) a Vorel
(C-437/20) jednoznačne konštatujú, že služobná pohotovosť na pracovisku je pracovným časom v
zmysle smernice. Uvedené rozhodnutia majú priamy účinok a sú pre vnútroštátne súdy záväzné.
Tvrdenie žalovaného o neexistencii zásahu len z dôvodu „formálnej chyby“ preto nemôže obstáť.
Rovnako neobstojí argument žalovaného, že pohotovosť nie je pracovným časom. Rozhodnutie SD EÚ

vo veci Matzak (C-518/15) výslovne potvrdilo, že aj čas pohotovosti, ktorý musí zamestnanec (alebo
príslušník) tráviť na konkrétnom mieste určenom zamestnávateľom (pracovisko) a byť k dispozícii bez
možnosti venovať sa vlastným záležitostiam, je pracovným časom podľa smernice.
57. K námietke porušenia zásady ne ultra petitum odvolací súd uvádza, že žalovaný tvrdil, že súd prvej
inštancie rozhodoval nad rámec návrhu, čím mal porušiť zásadu vyjadrenú v § 153 ods. 2 CSP. Táto

výhrada je nedôvodná. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca uplatnil konkrétny nárok s jeho skutkovým
aj právnym zdôvodnením, vrátane výšky požadovanej sumy. Súd nerozhodol nad rozsah návrhu, ale
prísne rešpektoval jeho mantinely.
58. K námietke absencie preukázania zásahu do práv žalobcu odvolací súd konštatuje, že žalovaný
poukazoval na to, že súd údajne neskúmal, či došlo k zásahu do práv žalobcu. Z obsahu rozhodnutia

však vyplýva, že súd sa touto otázkou zaoberal v dostatočnej miere. Na základe vyjadrení žalobcu,
výsluchu účastníka konania, rozpisov služieb, ako aj listinných dôkazov a kolektívnych zmlúv, súd dospel
k záveru o zásahu do osobnej sféry žalobcu, ktorý považoval za kvalifikovanú ujmu hodnú právnej
ochrany.
59. Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v

príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy)
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice č. 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a

aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný
v zmysle Smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať
rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
60. Odvolací súd opakovane upriamuje pozornosť na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.

11. 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe
dostatočným dôvodom na domáhanie sa na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm.
b) Smernice. Námietky žalovaného v tomto smere nie sú dôvodné.61. Žalovaný tvrdí, že nebolo preukázané, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma, a že súd založil výšku
priznanej sumy na čisto matematickom výpočte. Tento výklad je podľa odvolacieho súdu nesprávny
a zužujúci. Výpočet predložený žalobcom súd rozumne použil ako podklad pre kvalifikovaný odhad

rozsahu a intenzity ujmy. Išlo o orientačné vymedzenie dôsledkov opakovaného porušovania limitov
pracovného času, nie o nárok na doplatok mzdy. Nemajetková ujma bola súdom odôvodnená ako zásah
do osobnostných práv žalobcu – najmä práva na ochranu zdravia, rodinného života a voľného času –
ktorý sa prejavil v dlhodobom systematickom porušovaní limitu 48-hodinového priemerného pracovného
času. Pre priznanie nemajetkovej ujmy nie je potrebné, aby žalobca predložil lekársku dokumentáciu

alebo iné dôkazy o priamom poškodení zdravia. Súd môže pri dôkaze o ujme vychádzať z celkovej
situácie a predvídateľných dôsledkov nadmerného pracovného zaťaženia.
62. Z obsahu žaloby, ako aj z jej právneho a skutkového rámca jednoznačne vyplýva, že žalobca
uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nie nárok na doplatok mzdy. Žalobca od počiatku
tvrdil, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv v dôsledku nesprávnej transpozície smernice
2003/88/ES. Tento zásah kvalifikoval ako ujmu v nemajetkovej rovine, t.j. zásah do práva na súkromný a

rodinný život, osobnú pohodu a rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Výslovne uvádzal, že
nežiada doplatok za prácu, ale spravodlivú kompenzáciu za dlhodobý zásah do osobnej sféry. Tvrdenie
žalovaného, že žalobca si v skutočnosti uplatňuje mzdový nárok, je účelové a nezodpovedá povahe
žaloby. Žalobca výslovne uviedol, že požaduje náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného a
rodinného života, ako aj do práva na zdravie. Kvantifikácia nároku bola odvodená z prepočtu hodín ako

nástroj objektivizácie rozsahu ujmy. Súd aplikoval § 11 až 13 OZ a jeho posúdenie plne korešponduje
s relevantnou judikatúrou o ochrane osobnosti. Žalobca síce vyčíslil náhradu nemajetkovej ujmy ako
rozdiel náhrady za pohotovosť podľa § 122 ods. 2 zákona o HaZZ a sumy, ktorá mu bola za pohotovosť
vyplatená, ale zo žaloby jasne vyplýva, že si neuplatňuje mzdový nárok, ktorý mu podľa neho zo zákona
o HaZZ patrí, ale sa domáha nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ členským štátom

a sumu, ktorá sa týmto výpočtom určí, považuje za primeranú náhrada za porušenie jeho práv. V
obdobných veciach vedených na tunajšom súde i Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že nejde
o individuálny pracovnoprávny spor (napr. 17NcC/6/2022).Použitý výpočet (rozdiel medzi určenou a
nariadenou pohotovosťou) slúžil ako pomôcka na ilustráciu rozsahu a intenzity tohto zásahu. Tento
model umožnil kvantifikovať dopad narušeného voľného času bez toho, aby súd musel vychádzať

z neexistujúcej jednotnej metodiky pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v podobných prípadoch.
Ako konštatoval Ústavný súd SR v náleze IV. ÚS 72/2019, rozhodovanie o výške nemajetkovej
ujmy má diskrečný charakter, pričom súd musí prihliadať na všetky okolnosti prípadu, bez rigidného
matematického algoritmu. Súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nemá pevne stanovený
výpočtový vzorec alebo zákonom určené presné sumy (napr. ako pri sadzbách úrokov či tarifách

náhrady mzdy). Namiesto toho má súd voľnosť (diskréciu) primerane posúdiť: intenzitu zásahu do
práva (napr. ľudskej dôstojnosti, súkromia, osobnosti), dĺžku trvania, rozsah následkov, mieru zneužitia
právomoci, osobitné okolnosti prípadu, napr. či bola osoba v zraniteľnej pozícii (pracovný pomer, verejný
tlak, choroba), správanie žalovaného a žalobcu. Táto voľnosť nie je svojvoľná – je viazaná princípmi
proporcionality, spravodlivosti a odôvodnenia (viď napr. § 13 ods. 2 OZ a § 3 OZ). Mechanický výpočet

zákon nepozná a Ústavný súd aj ESĽP ho výslovne odmietajú ako neprimeraný, pretože nezohľadňuje
subjektívne dimenzie ujmy (napr. psychickú traumu, spoločenský dopad). Žalobca sám zdôraznil, že
nejde o mzdový nárok, avšak odkázal na metodológiu, ako k sume dospel z dôvodu odlíšenia a rozsahu
zásahu, ktorý je daný aj rozsahom trvania v porovnaní s ostatnými prípadmi obdobných žalôb. Rozhodne
žalobca nemusí argumentovať tabuľkami a výpočtami, ktoré žalovaný považuje za náhradu mzdy.

Žalobca to uvádza len na podporu svojho argumentu k výške, nič nebráni súdu priznať určitú sumu,
rozdielnu od uplatnenej, napr. zaokrúhlenú ne celé eurá. Súd daným postupom podkopáva svoje úvahy
a čiastočne si protirečí, čo logicky namieta žalovaný. Žalovaný neakceptuje argument, že takto žalobca
len argumentuje vo vzťahu k uplatnenej výške. Výška nemajetkovej ujmy sa však odvíja z rozsahu
porušenia práv žalobcu.

63. Argumentácia žalovaného, ktorý porovnáva výšku priznanej sumy s výškou doplatku mzdy, je
zavádzajúca. Ignoruje účel výpočtu žalobcu a dezinterpretuje jeho metodologické východiská. Zároveň
sa opiera o výklad, ktorý je v rozpore so smernicou 2003/88/ES, podľa ktorej je služobná pohotovosť
na pracovisku neoddeliteľnou súčasťou pracovného času (porovnaj vec Jaeger, C-151/02, bod 63).
Výpočty žalovaného nielenže nereflektujú túto právnu kvalifikáciu, ale fakticky sa opierajú o zúžený

výklad pracovného času, ktorý je v priamom rozpore s výkladom poskytnutým Súdnym dvorom EÚ.
Práve z tohto dôvodu ani súd prvej inštancie nemohol akceptovať tvrdenia žalovaného. V tomto smere
ani odvolací súd nemohol akceptovať odvolacie námietky.64. Náhrada nemajetkovej ujmy musí byť viazaná na zásah do osobnostných práv a nie na kompenzáciu
za prácu. Pokiaľ súd prvého stupňa pri stanovení sumy vychádzal z rozdielu vo finančnom ohodnotení,
urobil tak nie preto, že priznával mzdový nárok, ale preto, že tento rozdiel reprezentoval mieru

obmedzenia voľného času, čím reflektoval kvantitatívny dopad kvalitatívnej ujmy.
65. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výpočty uvedené žalobcom nemožno interpretovať
ako výpočet mzdy, ale ako podporný nástroj na ilustráciu intenzity zásahu do jeho práv. Z odôvodnenia
súdu prvej inštancie je zrejmé, že nešlo o priznávanie finančného rozdielu medzi rôznymi formami
služobnej pohotovosti, ale o zhodnotenie dopadu takéhoto režimu na osobnostné práva žalobcu.

Žalobca neformuloval žalobu ako žalobu na náhradu mzdy, ale ako žalobu na náhradu nemajetkovej
ujmy, pričom výpočty uvádzal výlučne pre potrebu preukázania rozsahu zásahu a nie ako exaktný
mzdový nárok. Argumentácia žalovaného, ktorá vychádza z porovnávania 15 % a 50 % príplatkov za
služobnú pohotovosť, je zavádzajúca a neudržateľná, keďže neberie do úvahy povahu pracovného času
podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. Ak je služobná pohotovosť na pracovisku považovaná za pracovný
čas v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88/ES, potom akékoľvek znížené odmeňovanie tohto času

bez toho, aby bol započítaný do fondu pracovného času, vedie k porušeniu smernice. Takýto prístup, aký
obhajuje žalovaný, by viedol k legalizácii praktík, ktoré boli Súdnym dvorom EÚ už viackrát odmietnuté
(pozri rozsudky vo veciach Pfeiffer, Jaeger, Fuß, Vorel).
66. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli
jednoznačne v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa

ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma
práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný

týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo
do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore

článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.
Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu

priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.
67. Podľa žalovaného mal súd identifikovať konkrétne hodiny, ktoré prekročili limit stanovený smernicou.
Tento názor nie je v súlade s povahou článku 6 písm. b), ktorý operuje s priemerným týždenným
časom v referenčnom období. V tejto veci súd zvolil metodologicky správny prístup – hodnotil

celkové množstvo hodín odpracovaných počas definovaného obdobia, čo je v súlade so smernicou
a judikatúrou SD EÚ. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo
k prekročeniu priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania
služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým spôsobom mu
opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život, keďže

nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. V tomto smere odkázal aj
na článok 40 a článok 19 ods. 2 Ústavy SR. Súd prvej inštancie považoval dané argumenty za relevantné
a odvolací súd sa v kontexte daného sporu s jeho závermi stotožňuje.
68. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o HaZZ nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas
ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer vypočítavať. Obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný

čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas sú odlišné inštitúty, môžu sa
zhodovať a nemusia. V prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, čl. 6 písm.
b) smernice č. 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný
čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 h.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom období rozvrhovaný
služobný čas nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom o HaZZ, v žalovanom období
sa opakovane stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný čas (vrátane
služobnej pohotovosti a nadčasov) prekročil 48 h. Je potrebné vychádzať z počtu hodín, ktoré žalobcaskutočne odpracoval, nie z fondu pracovného času, čo je len plánovaný čas, ktorý by mal byť v danom
mesiaci odpracovaný. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas),
ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE (spočítanie odpracovaného

času, ktorý v rámci každých 7 dní presahoval 48 hodín), predstavuje u žalobcu za žalované obdobie
(1/2021 - 12/2023) celkom 1912,20 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nadriadenej služobnej
pohotovosti). Tieto neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času. Zásah do osobnosti
žalobcu je spôsobený tým, že tento v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín
priemerne, a to v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice,

kedy mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Ide o
preukázanýzásahdoosobnostižalobcu,atokonkrétnedojehoprávanaochranuzdraviaakoajprávana
súkromný a rodinný život, keďže v skutočnosti musel byť k dispozícii na pracovisku, pričom odpracoval
viac, ako bol povinný podľa Smernice, a to predovšetkým na úkor svojej rodiny, kedy s touto nemohol
tráviť spoločný čas. Nakoľko dochádzalo k prekračovaniu pracovného času, musel v rámci svojho voľna
viac odpočívať a menej sa venoval rodine, sebe a svojim záujmom. Súd vyhodnotil výpoveď žalobcu

ako dostatočne presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy, pokiaľ počas dlhého obdobia. V tomto smere
rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil prihliadnuc a na konkrétnu ujmu.
69. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a

aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť
čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu do práv

osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie
jednotlivcovi, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo svojom
rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du Pech, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní
o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou
rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované

vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo
(bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody,
ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k
praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada
efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).
70. Na doplnenie odvolací sú uvádza, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre
uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri

mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by SR uvedené
ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda,
že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného
obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže

Slovenskárepublikaneprevzalavžiadnomsvojomustanovenízákonač.315/2001Z.z.aniinomzákone,
upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o
stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §

86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené
nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice
71. Argument, že ide o retroaktívnu aplikáciu výkladu práva EÚ, je neodôvodnený. Smernica 2003/88/
ES bola účinná a záväzná počas celého obdobia, ktorého sa žaloba týka, pričom výklad SD EÚ len
potvrdil obsah jej záväznosti. Právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a jednotlivci sa naň

môžu priamo odvolávať voči štátu. Preto nemožno hovoriť o retroaktivite, ale o legitímnom uplatnení
záväzného európskeho právneho rámca.
72.Žalovanýtvrdí,žesúdnereflektovalna„novúargumentáciu“predloženúvtomtokonkrétnomprípade.
Odvolacísúdvšakkonštatuje,žetátoargumentácianiejevecnenová,aleideoopakovanieobrany,ktorása už v obdobných sporoch vyskytla a bola súdmi vyhodnotená. Súd prvej inštancie sa s argumentmi
oboznámil a zaujal k nim právny názor, ktorý bol dôsledne odôvodnený a reflektoval aj vývoj v judikatúre.
73. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny,

zákonný a primeraný skutkovým zisteniam. Argumentácia žalovaného bola všeobecná, formalizovaná
a neobsahovala relevantné skutkové a právne nové tvrdenia, ktoré by mohli viesť k inému
právnemu záveru. Rozhodnutie súdu prvej inštancie rešpektovalo záväznú judikatúru vnútroštátnych
i medzinárodných súdov, a preto nebolo dôvodu na jeho zmenu alebo zrušenie. Odvolacie námietky
žalovaného nepreukázali žiadnu procesnú alebo hmotnoprávnu vadu, ktorá by odôvodňovala zmenu

alebo zrušenie rozsudku. Rozhodnutie je zákonné, vecne správne a rešpektuje zásady spravodlivého
procesu.
Trovy odvolacieho konania
74. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto
mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
75. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.