Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/89/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1717200242
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1717200242.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne C. D., narodenej X. G. XXXX, D., Q. T. XXXX/
X, zastúpenej advokátom JUDr. Vojtechom Horváthom, Pezinok, Holubyho 35, proti žalovanému B..
G. D.L., narodenému XX. C. XXXX, R., R. XXX/X, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Ivana
Remšíková, s.r.o., Pezinok, Holubyho 35, o zrušenie práva spoločného nájmu bytu a iné, vedenom na
Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 39C/4/2017, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 30. januára 2024 sp. zn. 8Co/129/2023 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu
v Bratislave z 11. marca 2024 sp. zn. 8Co/129/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“), rozsudkom z 18. novembra 2019 sp. zn.
39C/4/2017 zrušil právo spoločného nájmu bytu č. X, nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu
v D. súp. číslo XXXX, zapísaného na LV č. XXXX (výrok I.), určil, že výlučnou nájomníčkou je žalobkyňa
(výrok II.) a žalovanému uložil povinnosť predmetný byt vypratať do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
bez bytovej náhrady (výrok III.). Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok
IV.).

1.1. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania bolo zrušenie práva spoločného nájmu bytu
manželmi (§ 705 Občianskeho zákonníka) s tým, že ako predbežnou otázkou sa musel zaoberať
aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne, t.j. či ide o situáciu, kedy spolu s právom spoločného užívania
družstevného bytu manželmi (transformujúceho sa na spoločný nájom bytu manželmi podľa § 871 ods.
1 Občianskeho zákonníka), vzniklo aj ich spoločné členstvo v družstve. Poukázal na skutočnosť, že
rodičia žalovaného požiadali dňa 30. septembra 1987 o prevod členských práv a povinností v bytovom

družstve na žalovaného, dňa 15. októbra 1987 bola medzi žalovaným a jeho rodičmi uzatvorená dohoda
o majetkovoprávnom vyporiadaní zostatkovej hodnoty členského podielu, ktorou postupcovia postúpili
hodnotu členského podielu na žalovaného. Manipulačný poplatok 200 Kčs bol uhradený žalovaným dňa
15. októbra 1987 a dňa 25. novembra 1987 predstavenstvo bytového družstva udelilo súhlas na prevod
členských práv a povinností.
1.2. V zmysle námietok žalovaného stranám nevzniklo spoločné členstvo manželov v bytovom družstve

a preto nájom predmetného družstevného bytu zanikol žalobkyni rozvodom manželstva. Súd prvej
inštancie však vzhľadom na zistené skutočnosti dospel k záveru, že nadobudnutie členských práv a
prevod členských práv bol viazaný na rozhodnutie predstavenstva družstva, ktoré malo konštitutívny
účinok, a teda rozhodnutím predstavenstva družstva z 25. novembra 1987, vydaným po uzavretí
manželstva (24. októbra 1987), vznikol spoločný nájom bytu manželmi. Stranám sporu vzniklo i spoločné
členstvo v bytovom družstve. Aktívna vecná legitimácia žalobkyne v spore bola preto daná a nájom

družstevného bytu neskončil zánikom manželstva strán sporu.1.3. Súd prvej inštancie zrušil právo spoločného nájmu bytu strán sporu a pri rozhodovaní o výlučnom
nájomcovi a členovi družstva vychádzal zo skutočností, že hoci v čase rozhodovania obývali tento
byt obe strany sporu spolu s plnoletými deťmi, žalovaný mal oproti žalobkyni zabezpečenú možnosť

riadneho bývania v rodinnom dome, ako jeho výlučný vlastník. Tiež prihliadol na skutočnosť, že
žalobkyňa zo svojich vlastných peňazí, ktoré získala z dedičstva po svojich rodičoch, vynaložila na
predmetný byt sumu cca 26 555 eur, z ktorých uhradila jeho celkovú rekonštrukciu.
1.4. Pri rozhodovaní o bytovej náhrade súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutočností, že
žalobkyňa na rozdiel od žalovaného inú nehnuteľnosť, ktorá by mohla zabezpečiť jej bytovú potrebu,

nevlastní a svoje finančné prostriedky, ktoré mohli slúžiť na vyriešenie jej bytovej situácie po rozvode,
použila na rekonštrukciu predmetného bytu.
1.5. Pokiaľ ide o vysporiadanie podielu a finančné vyrovnanie medzi stranami, súd prvej inštancie dodal,
že uvedené bude predmetom konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (sp.
zn. 39C/215/2016). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil zásadou úspechu podľa § 255
ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov).

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom (druhým v poradí) z 30. januára 2024 sp. zn. 8Co/129/2023
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že výlučnou nájomníčkou a členkou družstva je
žalobkyňa. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania a dovolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym

posúdením veci súdom prvej inštancie ohľadne vzniku spoločného členstva v družstve oboch sporových
strán (bývalých manželov). Doplnil len výrok o výlučnom členstve žalobkyne v družstve, čo súd prvej
inštancie opomenul (keď určil žalobkyňu len za výlučnú nájomníčku).
2.1. Rozhodnutie o osobe výlučného nájomcu odvolací súd odôvodnil poukazom na § 705 ods. 3
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd pri rozhodovaní o ďalšom nájme prihliada na celý

komplex rozhodujúcich okolností. Okrem výslovne zákonom stanovenej povinnosti súdu, prihliadnuť
na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa, sa zohľadňujú aj iné kritéria, napr. sociálna,
zdravotná, finančná situácia, príčiny, ktoré viedli k rozvratu manželstva, miera, ktorou sa bývalí
manželia pričinili o nadobudnutie bytu, ako sa starali o jeho údržbu a ako prispeli k jeho zveľadeniu a
oprávnené potreby účastníkov. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepochybil, keď

na základe vykonaného dokazovania vzal pri rozhodovaní na zreteľ, že žalovaný má na rozdiel od
žalobkyne zabezpečenú možnosť riadneho bývania v rodinnom dome a tiež nespornú skutočnosť, že
žalobkyňa vynaložila výlučné peňažné prostriedky, ktoré mohli slúžiť na vyriešenie jej bytovej situácie,
na rekonštrukciu spoločného bytu.
2.2. Odvolací súd konštatoval, že žalovaný sa v priebehu prvoinštančného konania nevyjadril písomne či

ústne k tvrdeniu žalobkyne, že má zabezpečenú možnosť riadneho bývania v rodinnom dome v Čataji, a
preto tvrdenia žalovaného uvádzané v tomto smere v odvolaní sú neprípustnými novotami (§ 366 CSP),
vo vzťahu ku ktorým nenáležite vytýka konajúcemu súdu, že sa nimi nezaoberal. Obdobne sa žalovaný
v priebehu celého konania vôbec nevyjadril k tvrdeniu žalobkyne, že zo svojich výlučných finančných
prostriedkov vynaložila na predmetný byt sumu 26 555 eur a uhradila celkovú rekonštrukciu spoločného

bytu (až v odvolaní uviedol, že žalobkyňa svoje finančné prostriedky, maximálne 10 000 eur, použila na
splácanie úveru, z ktorého bola uhradená rekonštrukcia bytu). Preto správne konajúci súd považoval
túto skutočnosť ako žalovaným nepopretú (§ 151 ods. 1 CSP). Tvrdenia žalovaného uvádzané v tejto
súvislosti, odvolací súd posúdil ako nové, na ktoré nie je možné v zmysle § 366 CSP v odvolacom konaní
prihliadnuť. Súd prvej inštancie vytvoril žalovanému procesnú možnosť vyjadriť sa k žalobe, zúčastniť sa

pojednávaniaavyužiťtaksvojeprávouvádzaťnasvojuobranurelevantnéskutkovétvrdenia,ktoréprávo
žalovaný (v dôsledku svojej nečinnosti) nevyužil riadne a ani včas (do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí podľa § 154 CSP žiadne prostriedky procesnej obrany nepredložil či neoznačil).
2.3. Odvolací súd uviedol, že viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (v odlišnom zložení senátu),
sa pri určení ďalšieho nájomcu družstevného bytu zaoberal i zohľadnením príčin vedúcich k rozvratu

manželstva. Zistil, že žalovaný sa v odvolaní a ani v žiadnom zo svojich ústnych či písomných
prednesov v konaní pred súdom prvej inštancie, uvedeného hľadiska nedovolával a preto príčiny
rozvratu manželstva prvoinštančný a následne ani odvolací súd, vo svojich záveroch nezohľadnil.
Konštatoval však, že v rozsudku o rozvode manželstva zo dňa 6. 6. 2016 ani neboli žiadne príčiny
rozvratu manželstva zistené. Nebolo preto možné pri určení ďalšieho nájomcu prihliadať i na príčiny

rozvratu manželstva strán konania.
2.4. Pokiaľ žalovaný poukázal na svoju zásluhovosť na získaní a nadobudnutí bytu, odvolací súd
považoval uvedené kritérium za menej podstatné oproti vyššie uvedeným dvom kritériám, ktoré označil
za významnejšie. Žalovaný sa síce pričinil o nadobudnutie bytu, avšak s prihliadnutím na to, že aniprenajímateľ vo svojom stanovisku uvedenú skutočnosť nepovažoval za potrebné zohľadniť, považoval
odvolací súd za prednostné skutočnosti svedčiace v prospech žalobkyne, ktorá sa počas manželstva
starala o údržbu bytu, značnou mierou prispela k jeho zveľadeniu z vlastných finančných prostriedkov

a je odkázaná na bývanie v byte, pretože na rozdiel od žalovaného nemá svoju bytovú potrebu trvale
vyriešenú.
2.5. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho konania odvolací súd
odôvodnil § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda zásadou úspechu, a žalobkyni, ktorá
mala v odvolacom konaní neúspech len v nepatrnej časti, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho a

dovolacieho konania v celom rozsahu.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z
ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ videl v nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom, a to nezákonnou aplikáciou § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Namietal tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý pri rozhodovaní o tom,
kto bude výlučným nájomcom družstevného bytu sa nezaoberal právne relevantnými kritériami, ktoré
v súdnej praxi a judikatúre prevažujú, a to kritériom pričinenia sa o získanie bytu a tiež príčinami
rozvratu manželstva. Podľa názoru dovolateľa nesprávne (a bez náležitého zdôvodnenia) odvolací
súd uprednostnil kritérium investícií do bytu a odkázanosti na bývanie, ktoré predstavujú hľadiská pre

vyhodnotenie potreby bytovej náhrady a nezodpovedajú preukázaným skutočnostiam.
3.1. Dovolateľ v dovolaní namietal, že nikdy nedisponoval potrebnými investíciami na starý rodinný
dom, ktorý bol síce užívania schopný, avšak vyžadoval finančné náklady, v dôsledku čoho bol nútený
dom v januári 2021 predať. Rekonštrukcia bytu bola podľa dovolateľa realizovaná z pôžičky poskytnutej
stranám konania, a preto tvrdenie žalobkyne, že z vlastných peňazí z dedičstva mala použiť 26 000 eur

na rekonštrukciu bytu, nie je pravdivé.
3.2. Odvolací súd podľa dovolateľa opieral aj posledné rozhodnutie o rovnaké dôvody, napriek
stanovisku dovolacieho súdu k otázke, ktoré z kritérií sú významnejšie alebo nie sú kritériami pre
určenie ďalšieho nájomcu bytu. Skutkové tvrdenia žalobkyne boli popreté už tým, že dovolateľ žiadal
žalobu zamietnuť z dôvodov, z ktorých možno vyvodiť, že nesúhlasil ani s tvrdeniami ohľadne kritérií, na

základe ktorých sa mala žalobkyňa stať výlučnou nájomníčkou. Odvolací súd podľa názoru dovolateľa
lenformálnedodržalpokyndovolaciehosúduzaoberaťsahľadiskompríčinrozvratumanželstva,apokiaľ
tieto nezistil z rozsudku o rozvode, bol povinný dokazovanie v tomto smere doplniť alebo vec vrátiť súdu
prvej inštancie na doplnenie dokazovania. Aj kritérium zásluhovosti (pričinenia sa o získanie bytu) bolo
podľa dovolateľa súdom opomenuté. Odvolací súd neodôvodnil riadne, prečo sa zaoberal len selektívne

vyberanými kritériami v otázke ďalšieho pokračovania nájmu, prehliadajúc vlastné uvádzané kritérium
sociálnej, zdravotnej a finančnej situácie, keď sa nevysporiadal so skutočnosťou veku žalovaného, ktorý
nemá zabezpečené bývanie.
3.3. Dovolateľ v dovolaní argumentoval aj sudcovskou tvorbou práva, najmä prostredníctvom analógie
a v kontexte uvedeného dal do pozornosti rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 537/2012, v

zmysle ktorého nie je akceptovateľný právny názor, že transformácia spoločného členského podielu
manželov (o nadobudnutie ktorého sa pričinil výlučne len jeden z manželov) na spoločné vlastníctvo
bytu, vylučuje zohľadnenie pričinenia alebo vkladu jedného z manželov do spoločného majetku, pri
vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, predmetom ktorého je byt nadobudnutý takýmto
spôsobom. Tým sa podľa dovolateľa prikladá kritériu zásluhovosti mimoriadna váha, ktorá musí byť

zohľadnená. Dovolateľ poukázal aj na zásadu rovnosti strán konania, keďže žiadna z nich nemôže byť
zvýhodňovaná na úkor druhej.

4. Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalovaný, zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP ), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania (I. ÚS 4/2011).

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je

poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený
dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody
zakladajúceprípustnosťdovolaniatrebadôsledneodlišovaťoddôvodov,ktorézakladajúopodstatnenosť
dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený
dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V
prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti

uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421
ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

10. Žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval výlučne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,
podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Porušenie práva na spravodlivý proces opieral predovšetkým o tvrdenie, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd preto prostredníctvom uplatnených
dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.

11. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (III. ÚS 107/07).

12. Podľa ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je
najčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

13. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd vo väzbe
na odseky 13, 14, 18 a 19 tohto rozhodnutia uvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva
podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP, stotožniac sa s jeho dôvodmi,
vrátane skutkových a právnych záverov, okrem opomenutia súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o tom,
kto z rozvedených manželov bude ako člen družstva naďalej nájomcom bytu (v tejto časti odvolacísúd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil). V dôvodoch rozsudku sa vyjadril aj k
odvolacej argumentácii žalovaného, ohľadom ním spochybňovaných záverov, týkajúcich sa jednotlivých
kritérií pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu, ako aj ich preferencií (odsek 18 a 19 rozsudku odvolacieho

súdu). Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393
ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

15. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (ktoré s rozhodnutím odvolacieho súdu tvorí
kompletizujúci celok) vyplýva, že pri rozhodovaní o výlučnom nájomcovi a členovi družstva považoval za

významné existenčné hľadisko potreby bývania strán sporu, vychádzajúc z preukázaného skutkového
stavu, že obidve strany sporu s ich plnoletými deťmi obývajú predmetný byt a v tejto súvislosti vyhodnotil
rozdielne možnosti spoločných nájomcov zabezpečiť si riadne bývanie v inej nehnuteľnosti. Uviedol,
že žalovaný na rozdiel od žalobkyne ako výlučný vlastník rodinného domu, na ktorom neviaznu žiadne
ťarchy, obmedzujúce ho v užívaní nehnuteľnosti, má zabezpečené bývanie v tejto nehnuteľnosti, pričom
žalobkyňa nemá žiadnu inú možnosť pre svoje bývanie. Súd prvej inštancie súčasne zohľadnil aj

nespornú skutočnosť, že žalobkyňa vynaložila svoje výlučné finančné prostriedky vo výške 26 555 eur
na spoločný byt, z ktorých uhradila jeho celkovú rekonštrukciu.

16.Odvolacísúdsastotožnilsoskutkovýmizisteniamiaprávnymposúdenímvecisúdomprvejinštancie,
ktorýprirozhodovanívzalnazreteľ,žežalovanýmázabezpečenúmožnosťriadnehobývaniavrodinnom

dome, kým žalobkyňa je odkázaná na uspokojovanie bytových potrieb v predmetnom byte, a tiež
na nespornú skutočnosť vynaloženia výlučných peňažných prostriedkov žalobkyne, ktoré mohli slúžiť
na vyriešenie jej bytovej situácie, na rekonštrukciu a zveľadenie bytu v spoločnom nájme manželov.
Námietky žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, s odkazom na jeho správanie, keďže sa
nevyjadril v priebehu prvoinštančného konania, písomne či ústne, k tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný má

zabezpečenú možnosť riadneho bývania v rodinnom dome v Čataji. V dôsledku toho ďalšie tvrdenia
žalovaného, uvádzané v uvedenom smere až v odvolaní, považoval za neprípustné novoty (§ 366 CSP),
vo vzťahu ku ktorým žalovaný nenáležite vytýkal súdu, že sa nimi nezaoberal.

17. Zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd ako nesporné tvrdenie žalobkyne, že zo

svojich výlučných finančných prostriedkov vynaložila na predmetný byt sumu 26 555 eur a uhradila
jeho celkovú rekonštrukciu. Žalovaný sa k tejto skutočnosti v priebehu celého konania vôbec nevyjadril,
preto ju správne konajúci súd vyhodnotil ako žalovaným nepopretú (§ 151 ods. 1 CSP). Ďalšie tvrdenia
žalovaného uvádzané v tejto súvislosti, odvolací súd posúdil ako nové, na ktoré nebolo možné v
odvolacom konaní prihliadnuť v zmysle § 366 CSP (tzv. novoty v odvolacom konaní). Zdôraznil, že súd

prvej inštancie poskytol žalovanému procesnú možnosť vyjadriť sa k žalobe, zúčastniť sa pojednávania
a využiť tak právo uvádzať na svoju obranu relevantné skutkové tvrdenia. Žalovaný svojou nečinnosťou
toto právo nevyužil riadne (označením konkrétnych právne významných skutočností), ani včas (do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí podľa § 154 CSP).

18. Odvolací súd sa v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia vysporiadal aj s kritériom príčin
rozvratu manželstva (ako relevantného hľadiská pre určenie ďalšieho nájomcu bytu), pripomínajúc, že
žalovaný v žiadnom zo svojich ústnych či písomných podaní v konaní pred súdom prvej inštancie, ako
ani v odvolaní, sa zohľadnenia príčin rozvratu manželstva nedomáhal. V zmysle pokynu dovolacieho
súdu (v odlišnom zložení senátu) odvolací súd konštatoval, že v rozsudku o rozvode manželstva zo

dňa 6. 6. 2016 neboli žiadne príčiny rozvratu manželstva zistené, v dôsledku čoho ich nebolo možné pri
určení ďalšieho nájomcu družstevného bytu zohľadniť.

19. Odvolací súd sa zaoberal tiež kritériom zásluhovosti na získaní predmetného bytu, ktorú skutočnosť
svedčiacu v prospech žalovaného, žalobkyňa v konaní nenamietala. Uvedené kritérium vyhodnotil súd

ako menej významné oproti vyššie uvedeným dvom hľadiskám (odsek 16 a 17 tohto rozhodnutia),
ktoré považoval za právne významné pri rozhodovaní o pokračovaní v ďalšom nájme. Odvolací súd
konštatoval,žehocižalovanýsapričinilonadobudnutiebytu,aniprenajímateľbytuvosvojomstanovisku
uvedenú skutočnosť nepovažoval za potrebné zohľadniť a preto súd vyhodnotil ako významnejšie
skutočnosti svedčiace v prospech žalobkyne, odkázanej na bývanie v byte, na zveľadenie ktorého

prispela z vlastných finančných prostriedkov.20. Dovolací súd sa nestotožnil ani s námietkou dovolateľa o nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, v dôsledku selektívneho výberu kritérií v otázke ďalšieho pokračovania nájmu a
opomenutí relevantných kritérií, ktoré podľa dovolateľa prevažujú v súdnej praxi a judikatúre.

21. Podľa § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme súd zreteľ
najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa. Citované ustanovenie patrí k právnym
normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená
priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojej úvahy v každom jednotlivom

prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred (okrem záujmu maloletých detí
a stanoviska prenajímateľa) neobmedzeného okruhu okolností. Vedľa hľadísk výslovne uvedených v
ustanovení § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka, na ktoré je súd povinný vždy prihliadnuť a vysporiadať
sa nimi, podľa ustálenej súdnej praxe, prihliadne súd aj na ďalšie významné hľadiská.

22.Vpreskúmavanejveciodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiavymedzilhypotézuustanovenia

§ 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka na základe preukázaného skutkového stavu v danom spore, ktorý
je v sporovom konaní vždy výsledkom dôkaznej aktivity strán konania, ktoré boli povinné na preukázanie
svojichtvrdenípredložiťalebonavrhnúťdôkazy.Žalovanýneopodstatnenevytýkalodvolaciemusúdu,že
bez náležitého zdôvodnenia uprednostnil kritérium investícií do bytu a odkázanosti na bývanie. Odvolací
súd tu argumentoval procesnými pravidlami, na základe ktorých posúdil preukázaný skutkový stav,

týkajúci sa jednotlivých kritérií pri určovaní výlučného nájomcu a člena bytového družstva. Skutkové
tvrdenia žalobkyne (ohľadne označených dvoch kritérií) považoval podľa § 151 CSP za nesporné, preto
nevykonával o nich ďalšie dokazovanie.

23. Dovolací súd pripomína, že súd rozhoduje v zmysle § 153 ods. 1 CSP na základe skutkového

stavu zisteného z vykonaných dôkazov (ako i na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami
sporné), teda nezisťuje skutočný stav veci, ale skutkový stav veci, ktorý je výsledkom dôkaznej aktivity
strán konania, t. j. do akej miery si splnia svoju povinnosť označiť alebo predložiť dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, pričom miera splnenia tejto povinnosti zásadne predurčuje skutkový záver
súdu, ako základ právneho posúdenia uplatneného nároku.

24. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok
procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods.
1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2
CSP). Na odvrátenie fikcie nespornosti (§ 151 ods. 1 CSP) skutkových tvrdení protistrany nepostačuje

ich generálne popretie, ako to tvrdí dovolateľ, ak strana neuvedie vlastné tvrdenia o skutkových
okolnostiach, k čomu v súvislosti s vyššie uvedenými kritériami (odsek 15 tohto rozhodnutia) nedošlo.

25.Odvolacísúdpostupovalprocesnesprávne,keďargumentoval,ženevzhliadoldôvodynapripustenie
novýchskutkovýchtvrdení,činovéhopopretiaskutkovýchtvrdení,predstavujúcichprostriedkyprocesnej

obrany, uplatňovaných žalovaným až v odvolacom konaní (§ 366 CSP), keďže nebolo ani tvrdené, že
žalovaný nemohol bez svojej viny použiť už v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdenia o financovaní
rekonštrukcie bytu zo spoločne splácaného úveru, popierajúce investície žalobkyne do spoločného bytu,
ďalej tvrdenia o potrebe investovania do rodinného domu žalovaného a ponúkaného na predaj, ako i
odkázanosti bývalých manželov na bývanie v predmetnom byte. Odvolací súd preto správne kvalifikoval

novétvrdenéskutočnostiakoneprípustnénovoty(§366CSP),naktoréodvolacísúd,viazanýskutkovým
stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), nemohol prihliadať.

26. Z obsahu spisu vyplynulo, že strany sporu (vrátane žalovaného) boli v priebehu prvoinštančného
konania poučené podľa § 154 CSP o tom, že skutočnosti a dôkazy musia predložiť alebo označiť

(resp. uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany) najneskôr do vyhlásenia
uznesenia,ktorýmsadokazovaniekončí.Vsporovomkonanísauplatňujezásadakoncentráciekonania,
ktorá v materiálnom zmysle znamená, že vyhlásenie dokazovania za skončené pred súdom prvej
inštancie predstavuje moment v dokazovaní, po ktorom už na účely ďalšieho čiže odvolacieho konania
nebudúvzásadenovéprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobranyprípustné.Zákonná

koncentrácia konania je totožná s princípom neúplnej apelácie, ktorý platí pre odvolacie sporové
konanie. Dovolací súd dáva v tomto smere do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve,
podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesnéoprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou i predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je
totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením,
či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o

využívaní zákonných procesných ustanovení (sp. zn. 9Cdo/169/2020).

27. Dovolací súd konštatuje, že žalovaný mal dostatočný priestor uplatniť nové tvrdenia ešte v konaní
pred súdom prvej inštancie, preto odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu koncentrácie
konania, nemohol na neprípustné novoty (§ 366 CSP) prihliadať a vychádzal z účinne nepopretých

a nesporných skutočností (teda aj zo žalobkyňou vynaložených investícii na rekonštrukciu bytu a jej
odkázanosti na bývanie v byte).

28. Nedostatky odôvodnenia súdneho rozhodnutia musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,
teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v článku 127 ods. 1
ústavy (I. ÚS 336/2019). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva nedostatočnosť, či

nepresvedčivosť,aniabsenciaoskutkovýchaprávnychzáveroch,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,
prípadne taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

29. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v

rozsudkochjasneazrozumiteľneuviesťdôvody,naktorýchzaložilisvojerozhodnutia,musiasazaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Judikatúra
ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď,

trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -
A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

30. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.

31. Dovolateľ svoje námietky v dovolaní zameral aj na vyhodnotenie kritéria pričinenia sa o získanie
bytu, tzv. kritéria zásluhovosti (odsek 18 tohto rozhodnutia), preferujúc ho pred ostatnými hľadiskami pri
určovaní výlučného nájomcu a člena družstva, predkladajúc tak vlastné hodnotenie dôkazov.

32. Dovolací súd poukazuje na hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Právna úprava vychádza zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúca z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada,
vychádzajúca z článku 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP
znamená,žezáver,ktorýsisudcazvykonanýchdôkazovurobí,jevecoujehovnútornéhopresvedčeniaa

jehologickéhomyšlienkovéhopostupu.Postupsudcualeneznamená,žesudcaniejeviazanýústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o

dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (R 42/1993). Porušením práva na
spravodlivý proces nie je ani iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany
sporu.

33. Dovolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov

odvolacím súdom, nebola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania. Dovolací súd v posudzovanom
spore nezistil v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho
hodnotenia, predstavujúce porušenie práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie (t. j. závažné
deficity v dokazovaní v intenzite odôvodňujúcej porušenie práva žalovaného).34. Dovolacia argumentácia dovolateľa spočívala aj v rozsiahlej polemike so závermi súdov nižších
inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami, namietajúc, že odvolací súd mal súdom prvej

inštancie zistený skutkový stav prehodnotiť (najmä zisťovaním a vyhodnocovaním ďalších kritérií a
hľadísk, relevantných pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu). V tejto súvislosti dovolací súd pripomína,
že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z

toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.

35. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté
v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím

by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto vady v preskúmavanej veci
dovolací súd nezistil.

36. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sakspôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsastranounavrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS

251/03).

37. Dovolateľ tiež nedôvodne namietal v dovolaní porušenie zásady rovnosti strán. Obsah princípu
rovnosti sporových strán sa v civilnom sporovom konaní prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť, spočívajúca
v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere

realizovať svoje procesné oprávnenia, napríklad právo navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k dokazovaniu či
zúčastniť sa pojednávania a pod., čo bolo v prejednávanej veci splnené. Táto ústavná zásada zaručuje
len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie rovnosť v zmysle rovnakého či dokonca želaného
výsledku pre každého účastníka takéhoto konania.

38. Dovolací súd konštatuje, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci dovolateľ cez vadu zmätočnosti namietal aj
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, a to nezákonnou aplikáciou ustanovenia § 705 ods.

3 Občianskeho zákonníka a výkladom tohto ustanovenia, i s poukazom na jednotlivé kritéria, relevantné
pri rozhodovaní o ďalšom nájomcovi (najmä kritéria pričinenia sa o získanie bytu). Podľa ustálenej
judikatúry najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti uvedenú
v § 420 písm. f) CSP (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,
5Cdo/145/2016,7Cdo/113/2017,8Cdo/76/2018,9Cdo/58/2022),ktorýzáverpovažujezaústavnoprávne

akceptovateľný i ústavný súd (I. US 61/2019).

39. Žalovaný uplatnil v dovolaní aj úplne novú argumentáciu než tú, ktorú uviedol v odvolacom konaní.
Namietal nezohľadnenie, neskúmanie a nesprávne posúdenie príčin rozvratu manželstva strán konania,
ako relevantného kritéria pri rozhodovaní súdu o výlučnom nájomcovi a členovi družstva. V dovolaní

uvádzal žalovaný aj nové skutočnosti, týkajúce sa súdom vyhodnotených kritérií, ostatných kritérií a
zmeny pomerov v bytovej odkázanosti strán konania, zohľadnenia sociálneho aspektu.40. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu
opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska, teda že dovolanie možno podať
len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza

dovolaciemu konaniu), ale aj z obsahového hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ môže
v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietal už
v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli na základe jeho odvolacej argumentácie meritórne
posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak
urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.

41. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie
články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť
riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva
osobitne. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva,
že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky

dovolacie návrhy, už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty
a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými
slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a
mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu.
Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania

riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale
aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne). Hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

42. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva

patria bdelým. Ak potom dovolateľ uvedenú námietku zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania
neuplatnil v odvolacom konaní v rámci ochrany svojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre
nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu
prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu.

43. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že dovolateľ mohol urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho
konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. Obdobne
postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci
ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie
nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

44. Odvolací súd sa v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia vysporiadal aj s kritériom príčin
rozvratu manželstva (ako relevantného hľadiská pre určenie ďalšieho nájomcu bytu), pripomínajúc, že

žalovaný v žiadnom zo svojich ústnych či písomných podaní v konaní pred súdom prvej inštancie,
ako ani v odvolaní, sa zohľadnenia príčin rozvratu manželstva nedomáhal. Súčasne konštatoval, že
v rozsudku o rozvode manželstva neboli žiadne príčiny rozvratu manželstva zistené, v dôsledku čoho
nebolo možné pri určení ďalšieho nájomcu družstevného bytu zohľadniť príčiny rozvratu manželstva v
prospech niektorého z bývalých manželov. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou

zásadou (odsek 22 tohto rozhodnutia) a súd vykonáva dôkazy na návrh strán (§ 185 ods. 1 CSP), s
výnimkou ak z verejných registrov (zoznamov) vyplýva rozpor skutkových tvrdení strán (porov. odsek
25 tohto rozhodnutia) so skutočnosťou alebo na zistenie splnenia procesných podmienok (§ 185 ods.
2, 3 CSP). V kontexte vyššie uvedeného nemohla obstáť ani námietka dovolateľa o formálnom prístupe
odvolacie súdu v súvislosti s posudzovaním tohto kritéria a potrebou ďalšieho dokazovania, a to aj vo

vzťahu k ostatným kritériám.

45. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“. Dovolací súd tak nesmie byť
vnímaný ako ďalší „odvolací súd“, resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy
oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa

stieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním).46. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
CSP nezistil, preto je dovolanie žalovaného procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie
podľa § 447 písm. c) CSP.

47. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1
CSP), avšak u žalobkyne vznik trov v dovolacom konaní nebol preukázaný (náhrada trov nebola ani
uplatnená), v dôsledku čoho nebola žalobkyni náhrada trov dovolacieho konania priznaná (porov. sp.

zn. 7Cdo/14/2018).

48. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.